Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 236/2010
PDF · 154.32 KB
No categories available
III. ÚS 236/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. T., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. T. ml., K.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 112/2008 z 3.
septembra 2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 5/2009 z
25. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. S. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2010
doručená sťažnosť Ing. S. T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. T.
ml., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 5 Co 112/2008 z 3. septembra 2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 5/2009 z 25. marca 2010.
Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa ako žalobca domáhal v konaní sp. zn.
17 C 44/2007 vedenom na Okresnom súde Košice II zaplatenia sumy 48 000 Sk
s príslušenstvom, ktorú mu žalovaný dlhoval z dôvodu nezaplatenia nájomného, podľa
zmluvy o nájme nebytových priestorov. V tomto konaní okresný súd rozhodol v prospech
sťažovateľa a rozsudkom zo 4. marca 2008 zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej
sumy s príslušenstvom a následne uznesením z 11. marca 2008 priznal žalobcovi aj náhradu
trov konania. V odvolacom konaní krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 112/2008
z 3. septembra 2008 zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že žalobu zamietol
a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Proti rozsudku odvolacieho súdu
podal sťažovateľ v zákonnej lehote dovolanie podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c). Nesprávne právne
posúdenie veci krajským súdom odôvodňuje sťažovateľ takto:
„Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že dôvodom na zmenu rozsudku
prvostupňového súdu a zamietnutie žaloby bola skutočnosť, že žalobca nebol oprávnený
nehnuteľnosť prenajímať nakoľko nebol jej vlastníkom, ale ani inak oprávnenou osobou.
Z tohto dôvodu nemal právo na plnenie nájomného za žalované obdobie. Podľa názoru
odvolacieho súdu by v opačnom prípade išlo o plnenie bez právneho dôvodu a vznik
bezdôvodného obohatenia.
V konaní pred prvostupňovým súdom bolo preukázané, že žalobca dobromyseľne
nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom nájmu na základe
riadne uzatvorenej kúpnej zmluvy s osobou, ktorá bola v čase jej uzatvorenia v katastri
nehnuteľností zapísaná ako ich výlučný vlastník. Z listu vlastníctva nevyplývalo žiadne
obmedzenie prevodu tejto nehnuteľnosti. Predmetnú nehnuteľnosť užíval žalobca až do
času, kedy mu žalovaný v júli 2004 oznámil, že nie je jej vlastníkom, nakoľko v katastri
nehnuteľností bola zapísaná iná osoba.
Vlastnícke právo v prospech spoločnosti E., spol. s r. o. K. bolo spätne na ňu
zapísané na podklade rozsudku Okresného súdu Košice I., sp. zn. 17C/951/1999-118 dňa
18. 06. 2004. Žalobca však nebol účastníkom tohto konania a v tomto rozsudku nebol
vyslovený výrok o neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou bolo na žalobcu prevedené vlastnícke
právo k nehnuteľnosti. Z tohto dôvodu trpí toto rozhodnutie materiálnou nevykonateľnosťou
voči žalobcovi.
Vzhľadom na uvedené má sťažovateľ za to, že aj keby sme pripustili, že sa nestal
vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, stal sa jej oprávneným držiteľom a bol oprávnený dať
ju do užívania tretej osobe a brať z nej úžitky počas celej doby oprávnenej držby.
Vzhľadom na uvedené má žalobca za to, že tvrdenie odvolacieho súdu o tom, že
nebol oprávnený prenajímať predmetnú nehnuteľnosť žalovanému a požadovať od neho
nájomné, vzhľadom na skutočnosť, že nebol ich vlastníkom, je nesprávne.
V konaní žalobca preukázal, že ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti bol jej
dobromyseľným držiteľom, rekonštruoval ju a platil za ňu príslušné dane o poplatky.
Taktiež bolo preukázané, že žalobca počas celej doby od jej nadobudnutia do svojho
vlastníctva do oznámenia o tom, že nie je ako jej vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností
nebol v jej užívaní rušený.
Z uvedeného vyplýva, že aj v prípade ak by žalobcovi podľa právneho názoru
odvolacieho súdu nevzniklo vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti súd nesprávne
právne posúdil nárok žalobcu v náväznosti na ustanovenie $ 130 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Odvolací súd totiž mal pri svojom rozhodovaní prihliadnuť na dobromyseľnosť
žalobcu ako oprávneného držiteľa a za rozhodné obdobie, t. j. 01. 01. 2004 do 30. 04. 2004,
mu mal priznať nárok uplatnený žalobou.“
Najvyšší súd, ako súd dovolací rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 5/2009 z 25. marca
2010 tak, že sťažovateľovo dovolanie zamietol. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej
uvádza:
«Odvolací ani dovolací súd sa vo svojich rozsudkoch vôbec nevyporiadali s otázkou
dobromyseľnosti sťažovateľa. Keďže prvotná kúpna zmluva bola vyhlásená za neplatnú,
sťažovateľ sa nikdy nestal vlastníkom veci. Napriek tomu sa stal jej oprávneným držiteľom.
Oprávnený držiteľ je ten, ktorý má vec vo svojej faktickej dispozícii a vzhľadom na všetky
okolnosti s ňou nakladá akoby mu vec patrila. Oprávnený držiteľ má rovnaké práva ako
vlastník a má tiež právo brať úžitky z veci, v tomto prípade ide o „fructus civiles“, teda
nájomné. V týchto intenciách máme jednoznačne zato, že právo sťažovateľa na úžitky
z predmetu jeho oprávnenej držby bolo porušené.»
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesením prijal jeho vec na ďalšie konanie a po
prorokovaní rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/112/2008-82 zo dňa 03. 09. 2008 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 5/2009 zo dňa 25. 03. 2010 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 5Co/112/2008-82 zo dňa 03. 09. 2008 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Cdo 5/2009 zo dňa 25. 03. 2010 a vracia vec Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd v Košiciach sú povinní nahradiť
sťažovateľovi trovy tohto konania na účet ich právneho zástupcu do 15 dní od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo
osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri
predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do
takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 344/06,
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd a najvyšší súd
nesprávne zhodnotili jeho vec po právnej stránke a porušili jeho právo na úžitky z predmetu
jeho oprávnenej držby.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...
Ústavný súd po posúdení sťažnosti uvádza, že vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá
smeruje proti rozsudku krajského súdu je daný dôvod na jej odmietnutie pre nedostatok
právomoci ústavného súdu, pretože preskúmanie rozsudku krajského súdu bolo na základe
prípustného opravného prostriedku (dovolania) v právomoci najvyššieho súdu. Sťažovateľ
využil možnosť domáhať sa preskúmania rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 112/2008
z 3. septembra 2008 prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku. V konaní
ústavného súdu bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého
ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd (III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol najvyšší súd, ktorý aj vo veci konal a rozhodol
rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 5/2009 z 25. marca 2010.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť v tejto časti (vo vzťahu ku krajskému súdu) už po jej predbežnom prerokovaní
odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
K sťažovateľom namietanému porušeniu jeho označeného základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 5/2009 z 25. marca 2010
ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07,
III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku
ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie
nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). O prípadnom porušení základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany
všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich
porušením.
Zo strany sťažovateľa však nebolo namietané porušenie ústavnoprocesných princípov
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru (nevyplýva to ani
zo sťažnosti, ale najmä z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní
podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný), a preto nie je možné uvažovať
o prípadnom porušení označených základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho
charakteru.
Ústavný súd nezistil, že by označené rozhodnutie najvyššieho súdu bolo svojvoľné
alebo urobené v zrejmom omyle, či v nesúlade s platnou právnou úpravou alebo popierajúce
zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem, a konštatuje, že uvedené
rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vo väzbe na jeho výrok.
Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie
záveru všeobecného súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú
len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo pre neho nepriaznivým výsledkom,
čo však nemožno spájať s porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré
nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju
právomoc (II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95).
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva vlastniť majetok. Ústavný súd
vo svojej judikatúre zdôraznil, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť
majetok), ak toto porušenie nevyplýva z čl. 46 až čl. 48 ústavy (II. ÚS 78/05, I. ÚS 177/08).
Keďže ústavný súd nezistil v postupe a rozhodnutí najvyššieho súdu porušenie
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, neprichádza do úvahy ani možnosť
porušenia jeho základného práva vlastniť majetok (I. ÚS 372/06), keďže ústavný súd je
viazaný petitom návrhu (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) a sťažovateľ je zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom, nemohol konať nad rámec zákonnej úpravy.
Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. júna 2010