Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 236/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. T., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. T. ml., K.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 3.

septembra 2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z

25. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. S. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2010

doručená sťažnosť Ing. S. T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. T.

ml., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 3. septembra 2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. marca 2010.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa ako žalobca domáhal v konaní sp. zn.

vedenom na Okresnom súde Košice II zaplatenia sumy 48 000 Sk

s príslušenstvom, ktorú mu žalovaný dlhoval z dôvodu nezaplatenia nájomného, podľa

zmluvy o nájme nebytových priestorov. V tomto konaní okresný súd rozhodol v prospech

sťažovateľa a rozsudkom zo 4. marca 2008 zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej

sumy s príslušenstvom a následne uznesením z 11. marca 2008 priznal žalobcovi aj náhradu

trov konania. V odvolacom konaní krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 3. septembra 2008 zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že žalobu zamietol

a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Proti rozsudku odvolacieho súdu

podal sťažovateľ v zákonnej lehote dovolanie podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c). Nesprávne právne

posúdenie veci krajským súdom odôvodňuje sťažovateľ takto:

„Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že dôvodom na zmenu rozsudku

prvostupňového súdu a zamietnutie žaloby bola skutočnosť, že žalobca nebol oprávnený

nehnuteľnosť prenajímať nakoľko nebol jej vlastníkom, ale ani inak oprávnenou osobou.

Z tohto dôvodu nemal právo na plnenie nájomného za žalované obdobie. Podľa názoru

odvolacieho súdu by v opačnom prípade išlo o plnenie bez právneho dôvodu a vznik

bezdôvodného obohatenia.

V konaní pred prvostupňovým súdom bolo preukázané, že žalobca dobromyseľne

nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom nájmu na základe

riadne uzatvorenej kúpnej zmluvy s osobou, ktorá bola v čase jej uzatvorenia v katastri

nehnuteľností zapísaná ako ich výlučný vlastník. Z listu vlastníctva nevyplývalo žiadne

obmedzenie prevodu tejto nehnuteľnosti. Predmetnú nehnuteľnosť užíval žalobca až do

času, kedy mu žalovaný v júli 2004 oznámil, že nie je jej vlastníkom, nakoľko v katastri

nehnuteľností bola zapísaná iná osoba.

Vlastnícke právo v prospech spoločnosti E., spol. s r. o. K. bolo spätne na ňu

zapísané na podklade rozsudku Okresného súdu Košice I., sp. zn. -118 dňa

18. 06. 2004. Žalobca však nebol účastníkom tohto konania a v tomto rozsudku nebol

vyslovený výrok o neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou bolo na žalobcu prevedené vlastnícke

právo k nehnuteľnosti. Z tohto dôvodu trpí toto rozhodnutie materiálnou nevykonateľnosťou

voči žalobcovi.

Vzhľadom na uvedené má sťažovateľ za to, že aj keby sme pripustili, že sa nestal

vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, stal sa jej oprávneným držiteľom a bol oprávnený dať

ju do užívania tretej osobe a brať z nej úžitky počas celej doby oprávnenej držby.

Vzhľadom na uvedené má žalobca za to, že tvrdenie odvolacieho súdu o tom, že

nebol oprávnený prenajímať predmetnú nehnuteľnosť žalovanému a požadovať od neho

nájomné, vzhľadom na skutočnosť, že nebol ich vlastníkom, je nesprávne.

V konaní žalobca preukázal, že ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti bol jej

dobromyseľným držiteľom, rekonštruoval ju a platil za ňu príslušné dane o poplatky.

Taktiež bolo preukázané, že žalobca počas celej doby od jej nadobudnutia do svojho

vlastníctva do oznámenia o tom, že nie je ako jej vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností

nebol v jej užívaní rušený.

Z uvedeného vyplýva, že aj v prípade ak by žalobcovi podľa právneho názoru

odvolacieho súdu nevzniklo vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti súd nesprávne

právne posúdil nárok žalobcu v náväznosti na ustanovenie $ 130 ods. 2 Občianskeho

zákonníka. Odvolací súd totiž mal pri svojom rozhodovaní prihliadnuť na dobromyseľnosť

žalobcu ako oprávneného držiteľa a za rozhodné obdobie, t. j. 01. 01. 2004 do 30. 04. 2004,

mu mal priznať nárok uplatnený žalobou.“

Najvyšší súd, ako súd dovolací rozhodol rozsudkom sp. zn. z 25. marca

2010 tak, že sťažovateľovo dovolanie zamietol. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej

uvádza:

«Odvolací ani dovolací súd sa vo svojich rozsudkoch vôbec nevyporiadali s otázkou

dobromyseľnosti sťažovateľa. Keďže prvotná kúpna zmluva bola vyhlásená za neplatnú,

sťažovateľ sa nikdy nestal vlastníkom veci. Napriek tomu sa stal jej oprávneným držiteľom.

Oprávnený držiteľ je ten, ktorý má vec vo svojej faktickej dispozícii a vzhľadom na všetky

okolnosti s ňou nakladá akoby mu vec patrila. Oprávnený držiteľ má rovnaké práva ako

vlastník a má tiež právo brať úžitky z veci, v tomto prípade ide o „fructus civiles“, teda

nájomné. V týchto intenciách máme jednoznačne zato, že právo sťažovateľa na úžitky

z predmetu jeho oprávnenej držby bolo porušené.»

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesením prijal jeho vec na ďalšie konanie a po

prorokovaní rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa podľa bolo rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -82 zo dňa 03. 09. 2008 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 25. 03. 2010 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. -82 zo dňa 03. 09. 2008 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 25. 03. 2010 a vracia vec Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd v Košiciach sú povinní nahradiť

sťažovateľovi trovy tohto konania na účet ich právneho zástupcu do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo

osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri

predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do

takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ,

).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd a najvyšší súd

nesprávne zhodnotili jeho vec po právnej stránke a porušili jeho právo na úžitky z predmetu

jeho oprávnenej držby.

Podľa každý má právo vlastniť majetok...

Ústavný súd po posúdení sťažnosti uvádza, že vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá

smeruje proti rozsudku krajského súdu je daný dôvod na jej odmietnutie pre nedostatok

právomoci ústavného súdu, pretože preskúmanie rozsudku krajského súdu bolo na základe

prípustného opravného prostriedku (dovolania) v právomoci najvyššieho súdu. Sťažovateľ

využil možnosť domáhať sa preskúmania rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 3. septembra 2008 prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku. V konaní

ústavného súdu bráni princíp subsidiarity zakotvený v , podľa ktorého

ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd (). Takýmto súdom bol najvyšší súd, ktorý aj vo veci konal a rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 25. marca 2010.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť v tejto časti (vo vzťahu ku krajskému súdu) už po jej predbežnom prerokovaní

odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

K sťažovateľom namietanému porušeniu jeho označeného základného práva podľa

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 25. marca 2010

ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , ,

, ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku

ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z , ak toto porušenie

nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až , resp. Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). O prípadnom porušení základných práv podľa

by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením.

Zo strany sťažovateľa však nebolo namietané porušenie ústavnoprocesných princípov

vyplývajúce z až , resp. dohovoru (nevyplýva to ani

zo sťažnosti, ale najmä z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní

podľa viazaný), a preto nie je možné uvažovať

o prípadnom porušení označených základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho

charakteru.

Ústavný súd nezistil, že by označené rozhodnutie najvyššieho súdu bolo svojvoľné

alebo urobené v zrejmom omyle, či v nesúlade s platnou právnou úpravou alebo popierajúce

zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem, a konštatuje, že uvedené

rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vo väzbe na jeho výrok.

Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie

záveru všeobecného súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú

len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo pre neho nepriaznivým výsledkom,

čo však nemožno spájať s porušením základného práva podľa , ktoré

nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju

právomoc (, ).

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva vlastniť majetok. Ústavný súd

vo svojej judikatúre zdôraznil, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť

majetok), ak toto porušenie nevyplýva z až (, ).

Keďže ústavný súd nezistil v postupe a rozhodnutí najvyššieho súdu porušenie

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, neprichádza do úvahy ani možnosť

porušenia jeho základného práva vlastniť majetok (), keďže ústavný súd je

viazaný petitom návrhu ( ) a sťažovateľ je zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom, nemohol konať nad rámec zákonnej úpravy.

Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2010