Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 212/2012
PDF · 252.1 KB
No categories available
III. ÚS 212/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., podnikajúceho ako P., P., zastúpeného advokátom
JUDr. J. G., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v
Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co/35/2011 z 20. decembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2012
doručená sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co/35/2011 z 20. decembra 2011, ktorým
potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 C 95/2005
z 10. januára 2011.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že sa „Žalobou doručenou súdu dňa
14. 06. 2005... domáhal pôvodne proti žalovanému v 1. rade m. a žalovanému v 2. rade T. a.
s., náhrady škody vo výške 244.326.- Sk s úrokom z omeškania. V žalobe uviedol, že je
vlastníkom nehnuteľnosti a to parcely č. ... zastavaná plocha o výmere ... m2 a na nej
stojacej stavby, účelovej neverejnej komunikácie, ulica... Z dôvodu používania tejto jeho
nehnuteľnosti inými osobami, denne vstupuje na jeho nehnuteľnosť cca 3 200 vozidiel, preto
sa rozhodol používanie svojho majetku spoplatňovať. Z toho dôvodu dňa 19. 12. 2004 do
stredu pozemku položil prenosnú bunku, na ktorej boli umiestnené dve závory, ktoré boli
napojené na prenosnú elektrocentrálu. Dňa 21. 12. 2004 ráno začal so spoplatňovaním
používania svojich nehnuteľností. Dňa 21. 12. 2004, asi o 15.00 hod., pracovníci T. pod
vedením ich riaditeľa p. B., za asistencie príslušníkov Mestskej polície, odtiahli z jeho
nehnuteľnosti prenosnú bunku, naložili ju na auto a odviezli do areálu T. a. s. Žalobcovi
ako vlastníkovi uvedených nehnuteľností nebolo doručené žiadne rozhodnutie týkajúce sa
odstránenia prenosnej bunky, alebo rozhodnutie o porušení zákona. Odstránením prenosnej
bunky so závorami m. žalobcovi bráni v podnikaní, v slobodnom nakladaní s jeho
majetkom, čím porušuje jeho základné ústavné právo. Nespoplatňovaním používania svojho
majetku mu m. denne spôsobuje škodu vo výške 40.721,- Sk, za šesť dní mu teda spôsobilo
škodu vo výške 244.326,-Sk.
Žalovaní so žalobou nesúhlasili. Žalovaný v 1. rade poukázal na to, že na tunajšom
súde sa ohľadom určenia vlastníckeho práva k ceste postavenej na parcele č. ... vedie
konanie pod sp. zn. 7 C 725/04. Žalovaný v 2. rade namietal nedostatok svojej pasívnej
legitimácie, uviedol, že konal len na základe poverenia m..
Súd prvého stupňa vo veci rozhodol čiastočným rozsudkom dňa 17. 10. 2006 tak, že
žalobu proti žalovanému v 2. rade zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie.
Rozsudok v tejto časti nadobudol právoplatnosť dňa 27. 05. 2008. V časti nároku žalobcu
proti žalovanému v 1. rade (m.), bolo konanie prerušené do skončenia konania vedeného na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7 C 725/04.
Súd prvého stupňa rozsudkom sp. zn. 13 C 95/2005 z 10. 01. 2011 žalobu zamietol...
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie...
Podľa sťažovateľa na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvého stupňa k
nesprávnym skutkovým zisteniam a z toho dôvodu aj samotné rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, sťažnosťou napadnutým rozsudkom
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 13 C 95/2005 z 10. 01. 2011...“.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti cituje z odôvodnenia oboch rozsudkov okresného súdu a
krajského súdu, poukazuje na ustanovenia zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných
komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „cestný zákon“) a
súvisiacu vyhlášku Federálneho ministerstva dopravy č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva
zákon o pozemných komunikáciách (cestný zákon), ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov a tvrdí, že v danom
prípade „sa nejedná o miestnu komunikáciu, pretože jej zaradeniu do siete miestnych
komunikácií by muselo predchádzať správne konanie a musel by byť vysporiadaný vzťah s
vlastníkom pozemku – sťažovateľom“ a „v občianskom súdnom konaní sa nedajú
prejednávať a rozhodovať veci, upravené zákonom o pozemných komunikáciách, ktoré majú
byť prejednané v konaní prevedenom podľa všeobecných predpisov o správnom konaní“.
V súvislosti s touto vecou sťažovateľ poukazuje aj na judikatúru v Českej republike
(rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky z 3. mája 2000 sp. zn. 22 Cdo 178/1999,
sp. zn. 22 Cdo 341/2004 z 10. júna 2004 a Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
II. ÚS 427/2000 z 8. novembra 2000).
Ďalej v sťažnosti uvádza: „Ako vyplýva z vyjadrenia Štátneho archívu a aj
samotného m., po roku 1986. (ani pred rokom 1986), nebolo vedené žiadne správne
konanie, ktorým by M. v P. alebo m. rozhodli o zaradení účelovej komunikácie ... do siete
miestnych komunikácií...
S ohľadom na právne predpisy, o ktoré sa rozhodnutie o zaradení do siete miestnych
komunikácií opiera, je zrejmé, že tieto procesné postupy zaraďovania účelových
komunikácií do siete miestnych komunikácií boli stanovené v roku 1961, prijatím Cestného
zákona a doplnené Vyhláškou č. 35/1984 Zb. a od tejto doby zostávajú bez podstatných
zmien v platnosti až do súčasnosti.“
Vo veci výkladu ustanovení cestného zákona a súvisiacich zákonov sťažovateľ
poukazuje aj na judikatúru slovenských súdov (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 13 Co 40/2006 z 11. apríla 2006 a uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.
7 Co 47/2010 z 10. mája 2010) a na skutočnosť, že okresný súd „si v súdnom konaní sp. zn.
7 C 725/2004 vyžiadal vyjadrenie od Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií
Slovenskej republiky na preukázanie, či komunikácia ... je zaradená do cestnej siete...“,
ktoré uviedlo, že „nevedie žiadny záznam o tom, že ulica... bola predmetom konania o
usporiadaní cestnej siete. Z tohto dôvodu predpokladá, že predmetná komunikácia bola
povoľovaná ako účelová komunikácia, príp. miestna komunikácia III. triedy, avšak nie ako
súčasť cesty... m., resp. jeho vecne príslušné organizačné útvary nedisponujú rozhodnutím
vydaným v správnom konaní o zaradení parcely KN-C č. 3309/1 do siete miestnych
komunikácií v zmysle § 23 zákona č. 135/1961 Zb.“.
Sťažovateľ poukazuje aj na to, že „žalovaný sa v čase odstraňovania prenosnej
bunky nepovažoval za vlastníka stavby pozemnej komunikácie na pozemku sťažovateľa,
pretože túto stavbu - pozemnú komunikáciu chcel od sťažovateľa odkúpiť, čo vyplýva z
uznesenia ... MsZ v P. konaného dňa...“.
Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že „žalovaný
neporušil žiadnu povinnosť vyplývajúcu mu z právneho predpisu“ alebo že «žalovaný mal
oprávnenie odstrániť akékoľvek zariadenie inštalované na uvedenej komunikácii žalobcom.
Neobstojí tvrdenie všeobecného súdu, že v danom prípade sa jedná o miestnu komunikáciu,
pretože rozsudok OS v Prešove sp. zn. 7 C 725/2004 z 13. 12. 2007 v uvedenej právnej veci
je v časti určenia, že žalobca je vlastníkom „miestnej“ komunikácie nezákonný, pretože sa
jedná o ničotný správny akt, tzv. pakt, a to z dôvodu absencie právomoci orgánu, ktorý o
tom rozhodol a to Okresného súdu Prešov, keďže ako sme už vyššie uviedli, o zaradeni
pozemnej komunikácie do kategórie uvedenej v § 3 CstZ rozhoduje príslušný cestný správny
orgán...» a ďalej vo svojej sťažnosti uviedol: „V demokratickom právnom štáte je predsa
neakceptovateľné, aby bol žalobca povinný znášať všeobecné užívanie jeho pozemku ako
miestnej komunikácie, pokiaľ nebolo vydané žiadne rozhodnutie príslušného cestného
správneho orgánu v zmysle § 23 CstZ o zaradení stavby komunikácie spolu s pozemkom do
siete miestnych komunikácií.
Vo všetkých, vyššie uvedených súvislostiach, je nepochybné, že žalobca nemohol
realizovať svoje vlastnícke právo a disponovať so svojim majetkom z dôvodu nezákonného
postupu žalovaného...
Primátor m. nie je oprávnený vykonávať správu pozemných komunikácií a vydávať
výzvy na odstránenie pevných prekážok, ako tomu bolo dňa 21. 12. 2004.
Primátor m. nie je oprávnený vydávať rozhodnutia - predbežné opatrenia, ako tomu
bolo dňa 21. 12. 2004. Najvyšší súd SR v konaní sp. zn. 2 Sžo 60/2007, rozsudkom zo 16.
04. 2008 zmenil napadnutý rozsudok KS v Prešove zo 06. 02. 2007 sp. zn. 3 Sp 33/2006 tak,
že rozhodnutie m. zo 04. 08. 2005 číslo ... v spojení s rozhodnutím primátora m. z 21. 12.
2004 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie...
Pokiaľ teda primátor m. konal ako cestný správny orgán a dal odstrániť z pozemnej
komunikácie prenosnú bunku s príslušenstvom, postupoval bez právneho podkladu, mimo
vymedzený okruh právomoci - tzn. v rozpore so zákonom...
Sme toho názoru, že je dostatočne dôkazne preukázané, že zo strany žalovaného
došlo k porušeniu právnej povinnosti, pri existencii príčinnej súvislosti medzi porušením
právnej povinnosti a škodou, v rozsahu uplatneného nároku žalobcu voči žalovanému...
Všeobecný súd sa nijako nevysporiadal s návrhom sťažovateľa, aby mu
priznal náhradu - bezdôvodne obohatenie za užívanie pozemku v jeho vlastníctve stavbou
komunikácie, vo vlastníctve žalovaného, resp. neodôvodnil jeho irelevantnosť...
Keďže v konaní 7 C 725/2004 bolo preukázané, že na pozemku sťažovateľa sa
nachádza komunikácia vo vlastníctve žalovaného, ktorou žalovaný užíva pozemok
sťažovateľa bez právneho dôvodu, je iste nesporné, že žalovaný je povinný vydať
sťažovateľovi takéto obohatenie za užívanie pozemku sťažovateľa v žalovanom období
stavbou komunikácie, vo vlastníctve žalovaného...“.
Sťažovateľ ako ďalší príklad, o ktorý opiera svoj právny názor, uvádza rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 8/2009 z 13. novembra 2009 v totožnej
právnej veci, „a to užívania cudzej veci bez právneho dôvodu (na pozemku žalobcu sa
nachádza cestná komunikácia)“, ale aj o právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho
súdu Českej republiky z 15. januára 2004 sp. zn. 32 Odo 823/2003 a tvrdí, že «žalovaný
užíval majetok sťažovateľa bez právneho dôvodu a tým z jeho strany došlo k bezdôvodnému
obohateniu...
Z vyššie uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že medzi sťažovateľom a m.
existoval pred podaním žaloby a počas súdneho konania existuje výlučne občianskoprávny
vzťah, ako majetkový vzťah vyplývajúci zo stavby a užívania pozemku stavbou cesty
stojacou na cudzom pozemku, vo vlastníctve sťažovateľa.
V rámci občianskoprávnych vzťahov majú účastníci rovnaké postavenie a nie je
možné, aby jeden z účastníkov žiadal o zvýhodnenie svojej pozície z dôvodu verejného
záujmu. Takýto postup m. je v rozpore s princípom právnej istoty, nakoľko svojvoľné
obmedzenie vlastníckeho práva nemožno nikdy považovať za zákonné (prípad Winterwerp
v. Holandsko, séria A, č. 33, rok 1979, odsek 39)...
Sťažovateľ má v zmysle ustanovenia § 126 ods. 1 ObčZ právo na ochranu proti tomu,
kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje. Spôsob realizácie tejto ochrany je
vyjadrený napríklad v § 451 ObčZ. Sťažovateľ tak má v zmysle Slovenského právneho
poriadku právo na riadny proces, v ktorom súd poskytne sťažovateľovi ochranu pred
neoprávnenými zásahmi do jeho vlastníckych práv. Všeobecný súd však zamietnutím žaloby
svojvoľne odoprel sťažovateľovi základné procesné záruky vyplývajúce z Dohovoru a
premietnuté v normách slovenského právneho poriadku.
Postupom všeobecného súdu bolo porušené právo sťažovateľa na pokojné užívanie
majetku v zmysle prvého - všeobecného pravidla, vyplývajúceho z článku 1 Protokolu č. 1
Dohovoru... tým, že nebola sťažovateľovi poskytnutá ochrana pred porušením princípu
právnej istoty zo strany m., ktorý užíval majetok sťažovateľa svojvoľne, bez akéhokoľvek
zákonného podkladu.
K zásahu do práva na spravodlivé prejednanie záležitosti sťažovateľa súdom v
zmysle článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru došlo tým, že všeobecný súd neposkytol v
danom spore sťažovateľovi primerané procedurálne záruky, ktorými by mohol dosiahnuť
ochranu svojich práv, nakoľko súd zamietol žalobu o náhradu škody, ako aj o vydanie
bezdôvodného obohatenia, pričom nerešpektoval základné zásady ObčZ, v zmysle ktorých
má vlastník právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene
zasahuje a na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva...
V rozhodovanej veci sa preto postup všeobecného súdu nedá nazvať ináč ako
svojvôľa, založená, okrem nerešpektovania kogentných noriem, aj takou mierou arogancie
moci, extrémneho nesúladu právnych záverov s vykonanými skutkovými zisteniami, ktoré
znižujú dôveru v súdnictvo...
V tomto konaní všeobecný súd interpretoval a aplikoval právne normy tak, že sú
zjavne protirečivé, popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky a sú v extrémnom rozpore
s princípmi spravodlivosti...
Všeobecný súd nedal ústavne akceptovateľnú odpoveď na otázku, ako vec právne
posúdil. Jeho odpoveďou bolo výslovné odmietnutie nároku žalobcu, s odkazom na
„miestnu komunikáciu“. Účinky takej interpretácie, ktorá popiera právo vlastniť majetok,
ktorý sťažovateľ nadobudol v súlade so zákonom, nie sú zlučiteľné s právom sťažovateľa na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru... a s právom sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR...».
Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom
prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné právo P. J. vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1 Ústavy... a podľa
článku 11 ods. 1 Listiny..., základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy... a podľa článku 2 ods. 2. článku 36 ods. 1 Listiny..., práv na spravodlivé súdne
konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... a právo na ochranu majetku podľa článku 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru..., rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 19
Co/35/2011 z 20. 12. 2011, porušené bolo.
3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 20. 12. 2011, sp. zn. 19 Co/35/2011, sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J. trovy konania vo výške 269,58
€...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom
predpísané náležitosti sú upravené v zákone o ústavnom súde, pričom nesplnenie niektorej
z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. I. ÚS 27/04, II. ÚS 389/09
a III. ÚS 13/2010).
1. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa najprv preskúmal
opodstatnenosť predloženej sťažnosti, predovšetkým možnosť preukázania príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozsudkom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom
pod sp. zn. 19 Co/35/2011 z 20. decembra 2011, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu
sp. zn. 13 C 95/2009 z 10. januára 2011, a porušením sťažovateľových práv podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne v čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 248/08). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný
súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu
ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Pokiaľ tento
výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať
(napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 230/08).
Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým
práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6
ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol
konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01),
vrátane návrhu o námietke zaujatosti alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd
odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne
preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím
(IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04). V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie
spravodlivosti majúce za následok namietané porušenie označených práv, ale o prípad, keď
právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom
rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľa. Nespokojnosť
sťažovateľa s obsahom (odôvodnením) rozhodnutia krajského súdu nie je dôkazom o jeho
neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
všeobecných súdov svojím vlastným.
Ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva neskúma, či sú dôvody
uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, séria A,
č. 288, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet v. Francúzsko,
Recueil I/1996, s. 29). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov,
aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je
arbitrárny. Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému
bola sťažnosť podaná. Jeho úlohou je zistenie, či napadnutým rozhodnutím bolo porušené
základné právo sťažovateľa. Ústavný súd preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa
zákonnou právnou argumentáciou, ktorou bola odôvodňovaná opodstatnenosť sťažnosti, ale
iba jej ústavnoprávnymi aspektmi.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04,
III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03,
II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Ústavný súd zistil, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 19 Co/35/2011 z 20. decembra
2011 preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 13 C 95/2005 z 10. januára 2011
v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 ods. 1 OSP, podľa ktorého je odvolací
súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (tieto dôvody sú totožné s dôvodmi
uvedenými v sťažnosti podanej ústavnému súdu) a konštatoval, že okresný súd
„v predmetnej veci po vykonanom dokazovaní zistil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti
- parcely č. ...-zastavaná plocha o výmere ... m2, zapísanej na LV č. ..., kat. úz. N., na ktorej
je postavená miestna komunikácia, ktorá bola rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 7
C/725/04 zo dňa 13. 12. 2007 určená do vlastníctva M.
Súd prvého stupňa po zistení, že žalobca nie je vlastníkom komunikácie postavenej
na parcele č. ..., a teda nie jeho nehnuteľnosť je používaná inými osobami a motorovými
vozidlami, lebo táto nehnuteľnosť je vo vlastníctve M. a citujúc ust. § 420 Občianskeho
zákonníka, žalobu zamietol. Konštatoval, že komunikácia patriaca M. je umiestnená na
pozemku žalobcu. V konaní žalobca neuplatnil svoje právo vyplývajúce z toho, že cesta
patriaca žalovanému je postavená na jeho pozemku a výška jeho nároku by, vtedy
nezávisela od počtu áut, ktoré denne použijú danú komunikáciu. Žaloba bola preto ako
nedôvodná zamietnutá. Žalobcovi nebol jeho nárok priznaný na základe iného právneho
posúdenia veci, teda ako odplatu za to, že komunikácia žalovaného je umiestnená na jeho
pozemku, nakoľko bolo; by potrebné vykonať pre priznanie takéhoto nároku iné dôkazy,
najmä znalecký posudok, ktoré neboli navrhnuté...“.
Krajský súd tiež opísal v rozhodnutí odvolacie námietky sťažovateľa a v podstatnom
odôvodnil svoje rozhodnutie takto:
„Žalobca žalobu uplatnil ako nárok na náhradu škody, pričom jej jednotlivé
predpoklady nepreukázal...
Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Škoda je
spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti
tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa
tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je
tým dotknutá. Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil ( § 420 zákona
č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka...).
Predpokladom vzniku každej zodpovednosti za spôsobenú škodu je protiprávny úkon,
vznik škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou. V niektorých
prípadoch sa vyžaduje aj zavinenie, v prípade, keď sa vyžaduje aj zavinenie škodcu, ide o
subjektívnu zodpovednosť, v prípade, keď sa zavinenie nevyžaduje, ide o objektívnu
zodpovednosť.
Všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 OZ spočíva v zavinení škodcu,
pričom zavinenie škodcu sa podľa zákona predpokladá (prezumpcia zavinenia).
Zodpovednosť za škodu môže vzniknúť z porušenia zmluvných alebo iných záväzkových
povinností, vtedy ide o tzv. zmluvnú alebo záväzkovú zodpovednosť. Môže však vzniknúť aj z
porušenia iných zákonom uložených povinností, vtedy ide o tzv. mimozáväzkovú
zodpovednosť. Predpokladom vzniku zodpovednosti je, že niekto porušil určitú povinnosť,
pričom nezáleží na tom, že ide o povinnosť vyplývajúcu z určitého záväzkoprávneho vzťahu
alebo o povinnosť uloženú priamo zákonom a porušením tejto povinnosti spôsobil inej
osobe škodu. Spôsobenie škody inej osobe a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním
a vzniknutou škodou sú ďalšími podmienkami, vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu.
Ďalšou podmienkou všeobecnej zodpovednosti za škodu je aj zavinené konanie škodcu, aj
keď zavinenie škodcu sa podľa ods. 3 predpokladá.
Súd prvého stupňa sa v prejednávanej veci náležite riadil vyššie uvedeným zákonným
ustanovením, správne vo veci zistil skutkový, stav veci, na ktorom sa nič nezmenilo ani v
štádiu odvolacieho konania, a preto vo veci aj správne rozhodol. Aj odvolací súd je toho
názoru, že v prejednávanom prípade neboli splnené zákonné predpoklady pre priznanie
náhrady škody tak, ako to žiadal žalobca. Tvrdenie žalobcu tak, ako to správne konštatuje
súd prvého stupňa, že tento je vlastníkom komunikácie postavenej na parcele č.
...-zastavaná plocha o výmere ... m2, vedenej na LV č. ... v kat. úz. N. nebolo preukázané,
lebo táto komunikácia nie je vo vlastníctve žalobcu. Naopak, stavba -komunikácia, je vo
vlastníctve žalovaného. Žalovaný preto mal oprávnenie odstrániť akékoľvek zariadenia
inštalované na uvedenej komunikácii žalobcom. Týmto svojim konaním neporušil žiadnu
svoju právnu povinnosť. Neboli teda splnené základné predpoklady na priznanie náhrady
škody tak, ako táto bola žalobcom uplatnená.
S poukazom na ust. § 159 ods. 2 O. s. p. je rozsudok Okresného súdu Prešov č. k.
7 C/725/2004-349 zo dňa 13. 12. 2007, ktorým súd určil, že M. je vlastníkom miestnej
komunikácie stojacej na parcele č. ...-zastavané plochy a nádvoria o výmere ... m2, vedenej
na LV č. ..., kat. úz. N. a ktorý bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k.
9 Co/10/20081419 zo dňa 10. júna 2008 vo výroku vo veci samej a vo výroku o náhrade
trov konania potvrdený, je záväzný. Súd pri rozhodovaní o náhrade škody v predmetnom
konaní musel teda z neho vychádzať.
K odvolacím dôvodom žalobcu odvolací súd ešte dodáva, že komunikácia ako stavba
postavená na pozemku parc. č. ..., nachádzajúca sa v kat. úz. N. vlastníckym právom patrí
žalovanému a žalobca v predmetnom konaní chcel náhradu škody práve v súvislosti s
užívaním tejto komunikácie, ktorá mu nepatrí a preto nemá nárok na náhradu škody v
súvislosti s jej užívaním. Žalovaný odstránil zariadenie inštalované žalobcom zo svojej
komunikácie. V tejto súvislosti nie je podstatná námietka odvolateľa, že či táto komunikácia
je alebo nie je zapísaná v pasporte miestnych komunikácii, lebo pre rozhodnutie vo veci
samej je podstatné to, že komunikácia ako stavba patrí žalovanému a nie žalobcovi.
Ani ďalšia námietka odvolateľa týkajúca sa toho, že súd v prejednávanej veci nebol
viazaný petitom a bolo jeho povinnosťou rozhodnúť v súlade so spôsobom vyrovnania
vzťahu medzi účastníkmi vyplývajúcim z právneho predpisu neobstojí, nakoľko skutkové
okolnosti, ktorými žalobca odôvodnil žalobu na náhradu škody neodôvodňujú odvolateľom
navrhnutý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi konania. Je pravdou to, že súd nie je
viazaný právnym posúdením nároku, vzhľadom na zásadu, že súd pozná právo - iura novit
curia. Ak však žalobca svoj nárok uplatnil ako náhradu škody, Čo odôvodnil skutkovými
okolnosťami, súd nemohol a nemal možnosť inak posúdiť nárok žalobcu. Skutkové
okolnosti, ktorými bola žaloba odôvodnená takýto postup totiž neumožňovali. Žalobca však
si svoje právo na prípadné vyrovnanie vzťahu medzi účastníkmi konania môže uplatniť
žalobou, ktorú náležité skutkovo odôvodní tak, aby súd o nej mohol aj s poukazom na ust. §
153 ods. 2 O. s. p. rozhodnúť. Ak odvolateľ v odvolaní tvrdí, že nárok mohol byť
posudzovaný aj podľa ust. § 451 OZ, k tomu je treba dodať to, že skutkové okolnosti
odôvodňujúce nárok na náhradu škody sú úplne odlišné od skutkových okolností
preukazujúcich vznik bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasledujúcich OZ a ak
žalobca chcel nárok uplatniť podľa § 451 OZ a svoj nárok odôvodniť skutkovými
okolnosťami preukazujúcimi nárok na splnenie zákonných podmienok pre priznanie
bezdôvodného obohatenia. Ak tak neurobil, nebolo možné jeho nárok ako bezdôvodné
obohatenie posúdiť. Nič však žalobcovi nebráni uplatniť si aj prípadný takýto nárok voči
žalovanému alebo aj iný nárok vychádzajúc z príslušných zákonných ustanovení...
Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vo
výroku vecne správny, a to tak vo veci samej ako vo výroku o trovách konania, podľa ust.
§ 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“
Podľa názoru ústavného súdu predmetné (sťažnosťou napadnuté) rozhodnutie
obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by boli
svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty
a zmyslu (Občianskeho zákonníka). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní. Namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky
svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj
I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru
krajského súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Aj stabilná rozhodovacia činnosť
ústavného súdu (napr. I. ÚS 346/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu (resp. spravodlivé súdne konanie) stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Aj pokiaľ ide o námietky sťažovateľa uvedené v sťažnosti, v ktorých poukazuje na
judikatúru najvyšších súdov v Českej republike a Slovenskej republike, ústavný súd
konštatuje, že sú tiež neopodstatnené, pretože v týchto spomínaných prípadoch išlo
o posudzovanie odlišných právnych nárokov, ako tomu bolo v okolnostiach prípadu vo veci
sťažovateľa.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 19 Co/35/2011 z 20. decembra
2011 a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú (obdobne m. m. I. ÚS 159/08).
2. Ten istý právny záver zaujal ústavný súd aj vo vzťahu k sťažovateľom
namietanému porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1
ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorého porušenie
namietal z dôvodu tvrdených svojvoľných a arbitrárnych záverov napadnutého rozsudku
krajského súdu, pretože podľa jeho názoru nepochybne mal nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia, resp. náhradu škody.
K tomu ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej
všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv
hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy
(čl. 11 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie
nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny i práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu
primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv vyjadrených v čl. 46 až čl. 48
ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (napr.
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07), čo však nie je prípad sťažovateľa.
Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel
k záveru, že sťažovateľom označené základné práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1
listiny a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn.
19 Co/35/2011 z 20. decembra 2011 nemohli byť porušené, a preto podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne
napr. III. ÚS 236/2010, I. ÚS 275/2010 a IV. ÚS 190/2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. mája 2012