Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 212/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., podnikajúceho ako P., P., zastúpeného advokátom

JUDr. J. G., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok

podľa a Listiny základných práv a

slobôd a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2

a Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. z 20. decembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2012

doručená sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a základného práva na súdnu ochranu podľa a listiny, ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. z 20. decembra 2011, ktorým

potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 10. januára 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že sa „Žalobou doručenou súdu dňa

14. 06. 2005... domáhal pôvodne proti žalovanému v 1. rade m. a žalovanému v 2. rade T. a.

s., náhrady škody vo výške 244.326.- Sk s úrokom z omeškania. V žalobe uviedol, že je

vlastníkom nehnuteľnosti a to parcely č. ... zastavaná plocha o výmere ... m2 a na nej

stojacej stavby, účelovej neverejnej komunikácie, ulica... Z dôvodu používania tejto jeho

nehnuteľnosti inými osobami, denne vstupuje na jeho nehnuteľnosť cca 3 200 vozidiel, preto

sa rozhodol používanie svojho majetku spoplatňovať. Z toho dôvodu dňa 19. 12. 2004 do

stredu pozemku položil prenosnú bunku, na ktorej boli umiestnené dve závory, ktoré boli

napojené na prenosnú elektrocentrálu. Dňa 21. 12. 2004 ráno začal so spoplatňovaním

používania svojich nehnuteľností. Dňa 21. 12. 2004, asi o 15.00 hod., pracovníci T. pod

vedením ich riaditeľa p. B., za asistencie príslušníkov Mestskej polície, odtiahli z jeho

nehnuteľnosti prenosnú bunku, naložili ju na auto a odviezli do areálu T. a. s. Žalobcovi

ako vlastníkovi uvedených nehnuteľností nebolo doručené žiadne rozhodnutie týkajúce sa

odstránenia prenosnej bunky, alebo rozhodnutie o porušení zákona. Odstránením prenosnej

bunky so závorami m. žalobcovi bráni v podnikaní, v slobodnom nakladaní s jeho

majetkom, čím porušuje jeho základné ústavné právo. Nespoplatňovaním používania svojho

majetku mu m. denne spôsobuje škodu vo výške 40.721,- Sk, za šesť dní mu teda spôsobilo

škodu vo výške 244.326,-Sk.

Žalovaní so žalobou nesúhlasili. Žalovaný v 1. rade poukázal na to, že na tunajšom

súde sa ohľadom určenia vlastníckeho práva k ceste postavenej na parcele č. ... vedie

konanie pod sp. zn. . Žalovaný v 2. rade namietal nedostatok svojej pasívnej

legitimácie, uviedol, že konal len na základe poverenia m..

Súd prvého stupňa vo veci rozhodol čiastočným rozsudkom dňa 17. 10. 2006 tak, že

žalobu proti žalovanému v 2. rade zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie.

Rozsudok v tejto časti nadobudol právoplatnosť dňa 27. 05. 2008. V časti nároku žalobcu

proti žalovanému v 1. rade (m.), bolo konanie prerušené do skončenia konania vedeného na

Okresnom súde Prešov pod sp. zn. .

Súd prvého stupňa rozsudkom sp. zn. z 10. 01. 2011 žalobu zamietol...

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie...

Podľa sťažovateľa na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvého stupňa k

nesprávnym skutkovým zisteniam a z toho dôvodu aj samotné rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, sťažnosťou napadnutým rozsudkom

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. z 10. 01. 2011...“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti cituje z odôvodnenia oboch rozsudkov okresného súdu a

krajského súdu, poukazuje na ustanovenia o pozemných

komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „cestný zákon“) a

súvisiacu vyhlášku Federálneho ministerstva dopravy č. , ktorou sa vykonáva

zákon o pozemných komunikáciách (cestný zákon), ustanovenia

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov a tvrdí, že v danom

prípade „sa nejedná o miestnu komunikáciu, pretože jej zaradeniu do siete miestnych

komunikácií by muselo predchádzať správne konanie a musel by byť vysporiadaný vzťah s

vlastníkom pozemku – sťažovateľom“ a „v občianskom súdnom konaní sa nedajú

prejednávať a rozhodovať veci, upravené zákonom o pozemných komunikáciách, ktoré majú

byť prejednané v konaní prevedenom podľa všeobecných predpisov o správnom konaní“.

V súvislosti s touto vecou sťažovateľ poukazuje aj na judikatúru v Českej republike

(rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky z 3. mája 2000 sp. zn. ,

sp. zn. z 10. júna 2004 a Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 8. novembra 2000).

Ďalej v sťažnosti uvádza: „Ako vyplýva z vyjadrenia Štátneho archívu a aj

samotného m., po roku 1986. (ani pred rokom 1986), nebolo vedené žiadne správne

konanie, ktorým by M. v P. alebo m. rozhodli o zaradení účelovej komunikácie ... do siete

miestnych komunikácií...

S ohľadom na právne predpisy, o ktoré sa rozhodnutie o zaradení do siete miestnych

komunikácií opiera, je zrejmé, že tieto procesné postupy zaraďovania účelových

komunikácií do siete miestnych komunikácií boli stanovené v roku 1961, prijatím Cestného

a od tejto doby zostávajú bez podstatných

zmien v platnosti až do súčasnosti.“

Vo veci výkladu ustanovení cestného zákona a súvisiacich zákonov sťažovateľ

poukazuje aj na judikatúru slovenských súdov (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 11. apríla 2006 a uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 10. mája 2010) a na skutočnosť, že okresný súd „si v súdnom konaní sp. zn.

vyžiadal vyjadrenie od Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií

Slovenskej republiky na preukázanie, či komunikácia ... je zaradená do cestnej siete...“,

ktoré uviedlo, že „nevedie žiadny záznam o tom, že ulica... bola predmetom konania o

usporiadaní cestnej siete. Z tohto dôvodu predpokladá, že predmetná komunikácia bola

povoľovaná ako účelová komunikácia, príp. miestna komunikácia III. triedy, avšak nie ako

súčasť cesty... m., resp. jeho vecne príslušné organizačné útvary nedisponujú rozhodnutím

vydaným v správnom konaní o zaradení parcely KN-C č. 3309/1 do siete miestnych

komunikácií v zmysle “.

Sťažovateľ poukazuje aj na to, že „žalovaný sa v čase odstraňovania prenosnej

bunky nepovažoval za vlastníka stavby pozemnej komunikácie na pozemku sťažovateľa,

pretože túto stavbu - pozemnú komunikáciu chcel od sťažovateľa odkúpiť, čo vyplýva z

uznesenia ... MsZ v P. konaného dňa...“.

Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že „žalovaný

neporušil žiadnu povinnosť vyplývajúcu mu z právneho predpisu“ alebo že «žalovaný mal

oprávnenie odstrániť akékoľvek zariadenie inštalované na uvedenej komunikácii žalobcom.

Neobstojí tvrdenie všeobecného súdu, že v danom prípade sa jedná o miestnu komunikáciu,

pretože rozsudok OS v Prešove sp. zn. z 13. 12. 2007 v uvedenej právnej veci

je v časti určenia, že žalobca je vlastníkom „miestnej“ komunikácie nezákonný, pretože sa

jedná o ničotný správny akt, tzv. pakt, a to z dôvodu absencie právomoci orgánu, ktorý o

tom rozhodol a to Okresného súdu Prešov, keďže ako sme už vyššie uviedli, o zaradeni

pozemnej komunikácie do kategórie uvedenej v § 3 CstZ rozhoduje príslušný cestný správny

orgán...» a ďalej vo svojej sťažnosti uviedol: „V demokratickom právnom štáte je predsa

neakceptovateľné, aby bol žalobca povinný znášať všeobecné užívanie jeho pozemku ako

miestnej komunikácie, pokiaľ nebolo vydané žiadne rozhodnutie príslušného cestného

správneho orgánu v zmysle § 23 CstZ o zaradení stavby komunikácie spolu s pozemkom do

siete miestnych komunikácií.

Vo všetkých, vyššie uvedených súvislostiach, je nepochybné, že žalobca nemohol

realizovať svoje vlastnícke právo a disponovať so svojim majetkom z dôvodu nezákonného

postupu žalovaného...

Primátor m. nie je oprávnený vykonávať správu pozemných komunikácií a vydávať

výzvy na odstránenie pevných prekážok, ako tomu bolo dňa 21. 12. 2004.

Primátor m. nie je oprávnený vydávať rozhodnutia - predbežné opatrenia, ako tomu

bolo dňa 21. 12. 2004. Najvyšší súd SR v konaní sp. zn. , rozsudkom zo 16.

04. 2008 zmenil napadnutý rozsudok KS v Prešove zo 06. 02. 2007 sp. zn. tak,

že rozhodnutie m. zo 04. 08. 2005 číslo ... v spojení s rozhodnutím primátora m. z 21. 12.

2004 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie...

Pokiaľ teda primátor m. konal ako cestný správny orgán a dal odstrániť z pozemnej

komunikácie prenosnú bunku s príslušenstvom, postupoval bez právneho podkladu, mimo

vymedzený okruh právomoci - tzn. v rozpore so zákonom...

Sme toho názoru, že je dostatočne dôkazne preukázané, že zo strany žalovaného

došlo k porušeniu právnej povinnosti, pri existencii príčinnej súvislosti medzi porušením

právnej povinnosti a škodou, v rozsahu uplatneného nároku žalobcu voči žalovanému...

Všeobecný súd sa nijako nevysporiadal s návrhom sťažovateľa, aby mu

priznal náhradu - bezdôvodne obohatenie za užívanie pozemku v jeho vlastníctve stavbou

komunikácie, vo vlastníctve žalovaného, resp. neodôvodnil jeho irelevantnosť...

Keďže v konaní bolo preukázané, že na pozemku sťažovateľa sa

nachádza komunikácia vo vlastníctve žalovaného, ktorou žalovaný užíva pozemok

sťažovateľa bez právneho dôvodu, je iste nesporné, že žalovaný je povinný vydať

sťažovateľovi takéto obohatenie za užívanie pozemku sťažovateľa v žalovanom období

stavbou komunikácie, vo vlastníctve žalovaného...“.

Sťažovateľ ako ďalší príklad, o ktorý opiera svoj právny názor, uvádza rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13. novembra 2009 v totožnej

právnej veci, „a to užívania cudzej veci bez právneho dôvodu (na pozemku žalobcu sa

nachádza cestná komunikácia)“, ale aj o právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho

súdu Českej republiky z 15. januára 2004 sp. zn. a tvrdí, že «žalovaný

užíval majetok sťažovateľa bez právneho dôvodu a tým z jeho strany došlo k bezdôvodnému

obohateniu...

Z vyššie uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že medzi sťažovateľom a m.

existoval pred podaním žaloby a počas súdneho konania existuje výlučne občianskoprávny

vzťah, ako majetkový vzťah vyplývajúci zo stavby a užívania pozemku stavbou cesty

stojacou na cudzom pozemku, vo vlastníctve sťažovateľa.

V rámci občianskoprávnych vzťahov majú účastníci rovnaké postavenie a nie je

možné, aby jeden z účastníkov žiadal o zvýhodnenie svojej pozície z dôvodu verejného

záujmu. Takýto postup m. je v rozpore s princípom právnej istoty, nakoľko svojvoľné

obmedzenie vlastníckeho práva nemožno nikdy považovať za zákonné (prípad Winterwerp

v. Holandsko, séria A, č. 33, rok 1979, odsek 39)...

Sťažovateľ má v zmysle ustanovenia § 126 ods. 1 ObčZ právo na ochranu proti tomu,

kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje. Spôsob realizácie tejto ochrany je

vyjadrený napríklad v § 451 ObčZ. Sťažovateľ tak má v zmysle Slovenského právneho

poriadku právo na riadny proces, v ktorom súd poskytne sťažovateľovi ochranu pred

neoprávnenými zásahmi do jeho vlastníckych práv. Všeobecný súd však zamietnutím žaloby

svojvoľne odoprel sťažovateľovi základné procesné záruky vyplývajúce z Dohovoru a

premietnuté v normách slovenského právneho poriadku.

Postupom všeobecného súdu bolo porušené právo sťažovateľa na pokojné užívanie

majetku v zmysle prvého - všeobecného pravidla, vyplývajúceho z článku 1 Protokolu č. 1

Dohovoru... tým, že nebola sťažovateľovi poskytnutá ochrana pred porušením princípu

právnej istoty zo strany m., ktorý užíval majetok sťažovateľa svojvoľne, bez akéhokoľvek

zákonného podkladu.

K zásahu do práva na spravodlivé prejednanie záležitosti sťažovateľa súdom v

zmysle článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru došlo tým, že všeobecný súd neposkytol v

danom spore sťažovateľovi primerané procedurálne záruky, ktorými by mohol dosiahnuť

ochranu svojich práv, nakoľko súd zamietol žalobu o náhradu škody, ako aj o vydanie

bezdôvodného obohatenia, pričom nerešpektoval základné zásady ObčZ, v zmysle ktorých

má vlastník právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene

zasahuje a na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva...

V rozhodovanej veci sa preto postup všeobecného súdu nedá nazvať ináč ako

svojvôľa, založená, okrem nerešpektovania kogentných noriem, aj takou mierou arogancie

moci, extrémneho nesúladu právnych záverov s vykonanými skutkovými zisteniami, ktoré

znižujú dôveru v súdnictvo...

V tomto konaní všeobecný súd interpretoval a aplikoval právne normy tak, že sú

zjavne protirečivé, popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky a sú v extrémnom rozpore

s princípmi spravodlivosti...

Všeobecný súd nedal ústavne akceptovateľnú odpoveď na otázku, ako vec právne

posúdil. Jeho odpoveďou bolo výslovné odmietnutie nároku žalobcu, s odkazom na

„miestnu komunikáciu“. Účinky takej interpretácie, ktorá popiera právo vlastniť majetok,

ktorý sťažovateľ nadobudol v súlade so zákonom, nie sú zlučiteľné s právom sťažovateľa na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru... a s právom sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa SR...».

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1 ... a podľa

článku 11 ods. 1 Listiny..., základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

... a podľa článku 2 ods. 2. článku 36 ods. 1 Listiny..., práv na spravodlivé súdne

konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... a právo na ochranu majetku podľa článku 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru..., rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 19

z 20. 12. 2011, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 20. 12. 2011, sp. zn. , sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J. trovy konania vo výške 269,58

€...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom

predpísané náležitosti sú upravené v , pričom nesplnenie niektorej

z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 . Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. ,

a ).

1. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa najprv preskúmal

opodstatnenosť predloženej sťažnosti, predovšetkým možnosť preukázania príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozsudkom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom

pod sp. zn. z 20. decembra 2011, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 10. januára 2011, a porušením sťažovateľových práv podľa čl. 46

ods. 1 , listiny a dohovoru.

Podľa (podobne v listiny) každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (, ). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný

súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu

ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Pokiaľ tento

výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať

(napr. , , ).

Článkom 46 ods. 1 sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým

práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6

ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného

práva podľa (ako aj podľa listiny) a práva podľa

dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol

konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (),

vrátane návrhu o námietke zaujatosti alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd

odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne

preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím

(, ). V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie

spravodlivosti majúce za následok namietané porušenie označených práv, ale o prípad, keď

právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom

rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľa. Nespokojnosť

sťažovateľa s obsahom (odôvodnením) rozhodnutia krajského súdu nie je dôkazom o jeho

neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva neskúma, či sú dôvody

uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, séria A,

č. 288, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet v. Francúzsko,

Recueil I/1996, s. 29). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov,

aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je

arbitrárny. Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému

bola sťažnosť podaná. Jeho úlohou je zistenie, či napadnutým rozhodnutím bolo porušené

základné právo sťažovateľa. Ústavný súd preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa

zákonnou právnou argumentáciou, ktorou bola odôvodňovaná opodstatnenosť sťažnosti, ale

iba jej ústavnoprávnymi aspektmi.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa , ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (,

, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , ).

Ústavný súd zistil, že krajský súd rozsudkom sp. zn. z 20. decembra

2011 preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. z 10. januára 2011

v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia , podľa ktorého je odvolací

súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (tieto dôvody sú totožné s dôvodmi

uvedenými v sťažnosti podanej ústavnému súdu) a konštatoval, že okresný súd

„v predmetnej veci po vykonanom dokazovaní zistil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti

- parcely č. ...-zastavaná plocha o výmere ... m2, zapísanej na LV č. ..., kat. úz. N., na ktorej

je postavená miestna komunikácia, ktorá bola rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 7

zo dňa 13. 12. 2007 určená do vlastníctva M.

Súd prvého stupňa po zistení, že žalobca nie je vlastníkom komunikácie postavenej

na parcele č. ..., a teda nie jeho nehnuteľnosť je používaná inými osobami a motorovými

vozidlami, lebo táto nehnuteľnosť je vo vlastníctve M. a citujúc ust. § 420 Občianskeho

zákonníka, žalobu zamietol. Konštatoval, že komunikácia patriaca M. je umiestnená na

pozemku žalobcu. V konaní žalobca neuplatnil svoje právo vyplývajúce z toho, že cesta

patriaca žalovanému je postavená na jeho pozemku a výška jeho nároku by, vtedy

nezávisela od počtu áut, ktoré denne použijú danú komunikáciu. Žaloba bola preto ako

nedôvodná zamietnutá. Žalobcovi nebol jeho nárok priznaný na základe iného právneho

posúdenia veci, teda ako odplatu za to, že komunikácia žalovaného je umiestnená na jeho

pozemku, nakoľko bolo; by potrebné vykonať pre priznanie takéhoto nároku iné dôkazy,

najmä znalecký posudok, ktoré neboli navrhnuté...“.

Krajský súd tiež opísal v rozhodnutí odvolacie námietky sťažovateľa a v podstatnom

odôvodnil svoje rozhodnutie takto:

„Žalobca žalobu uplatnil ako nárok na náhradu škody, pričom jej jednotlivé

predpoklady nepreukázal...

Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Škoda je

spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti

tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa

tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je

tým dotknutá. Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil ( § 420 zákona

č. ...).

Predpokladom vzniku každej zodpovednosti za spôsobenú škodu je protiprávny úkon,

vznik škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou. V niektorých

prípadoch sa vyžaduje aj zavinenie, v prípade, keď sa vyžaduje aj zavinenie škodcu, ide o

subjektívnu zodpovednosť, v prípade, keď sa zavinenie nevyžaduje, ide o objektívnu

zodpovednosť.

Všeobecná zodpovednosť za škodu podľa spočíva v zavinení škodcu,

pričom zavinenie škodcu sa podľa zákona predpokladá (prezumpcia zavinenia).

Zodpovednosť za škodu môže vzniknúť z porušenia zmluvných alebo iných záväzkových

povinností, vtedy ide o tzv. zmluvnú alebo záväzkovú zodpovednosť. Môže však vzniknúť aj z

porušenia iných zákonom uložených povinností, vtedy ide o tzv. mimozáväzkovú

zodpovednosť. Predpokladom vzniku zodpovednosti je, že niekto porušil určitú povinnosť,

pričom nezáleží na tom, že ide o povinnosť vyplývajúcu z určitého záväzkoprávneho vzťahu

alebo o povinnosť uloženú priamo zákonom a porušením tejto povinnosti spôsobil inej

osobe škodu. Spôsobenie škody inej osobe a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním

a vzniknutou škodou sú ďalšími podmienkami, vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu.

Ďalšou podmienkou všeobecnej zodpovednosti za škodu je aj zavinené konanie škodcu, aj

keď zavinenie škodcu sa podľa ods. 3 predpokladá.

Súd prvého stupňa sa v prejednávanej veci náležite riadil vyššie uvedeným zákonným

ustanovením, správne vo veci zistil skutkový, stav veci, na ktorom sa nič nezmenilo ani v

štádiu odvolacieho konania, a preto vo veci aj správne rozhodol. Aj odvolací súd je toho

názoru, že v prejednávanom prípade neboli splnené zákonné predpoklady pre priznanie

náhrady škody tak, ako to žiadal žalobca. Tvrdenie žalobcu tak, ako to správne konštatuje

súd prvého stupňa, že tento je vlastníkom komunikácie postavenej na parcele č.

...-zastavaná plocha o výmere ... m2, vedenej na LV č. ... v kat. úz. N. nebolo preukázané,

lebo táto komunikácia nie je vo vlastníctve žalobcu. Naopak, stavba -komunikácia, je vo

vlastníctve žalovaného. Žalovaný preto mal oprávnenie odstrániť akékoľvek zariadenia

inštalované na uvedenej komunikácii žalobcom. Týmto svojim konaním neporušil žiadnu

svoju právnu povinnosť. Neboli teda splnené základné predpoklady na priznanie náhrady

škody tak, ako táto bola žalobcom uplatnená.

S poukazom na ust. je rozsudok Okresného súdu Prešov č. k.

-349 zo dňa 13. 12. 2007, ktorým súd určil, že M. je vlastníkom miestnej

komunikácie stojacej na parcele č. ...-zastavané plochy a nádvoria o výmere ... m2, vedenej

na LV č. ..., kat. úz. N. a ktorý bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k.

zo dňa 10. júna 2008 vo výroku vo veci samej a vo výroku o náhrade

trov konania potvrdený, je záväzný. Súd pri rozhodovaní o náhrade škody v predmetnom

konaní musel teda z neho vychádzať.

K odvolacím dôvodom žalobcu odvolací súd ešte dodáva, že komunikácia ako stavba

postavená na pozemku parc. č. ..., nachádzajúca sa v kat. úz. N. vlastníckym právom patrí

žalovanému a žalobca v predmetnom konaní chcel náhradu škody práve v súvislosti s

užívaním tejto komunikácie, ktorá mu nepatrí a preto nemá nárok na náhradu škody v

súvislosti s jej užívaním. Žalovaný odstránil zariadenie inštalované žalobcom zo svojej

komunikácie. V tejto súvislosti nie je podstatná námietka odvolateľa, že či táto komunikácia

je alebo nie je zapísaná v pasporte miestnych komunikácii, lebo pre rozhodnutie vo veci

samej je podstatné to, že komunikácia ako stavba patrí žalovanému a nie žalobcovi.

Ani ďalšia námietka odvolateľa týkajúca sa toho, že súd v prejednávanej veci nebol

viazaný petitom a bolo jeho povinnosťou rozhodnúť v súlade so spôsobom vyrovnania

vzťahu medzi účastníkmi vyplývajúcim z právneho predpisu neobstojí, nakoľko skutkové

okolnosti, ktorými žalobca odôvodnil žalobu na náhradu škody neodôvodňujú odvolateľom

navrhnutý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi konania. Je pravdou to, že súd nie je

viazaný právnym posúdením nároku, vzhľadom na zásadu, že súd pozná právo - iura novit

curia. Ak však žalobca svoj nárok uplatnil ako náhradu škody, Čo odôvodnil skutkovými

okolnosťami, súd nemohol a nemal možnosť inak posúdiť nárok žalobcu. Skutkové

okolnosti, ktorými bola žaloba odôvodnená takýto postup totiž neumožňovali. Žalobca však

si svoje právo na prípadné vyrovnanie vzťahu medzi účastníkmi konania môže uplatniť

žalobou, ktorú náležité skutkovo odôvodní tak, aby súd o nej mohol aj s poukazom na ust. §

153 ods. 2 rozhodnúť. Ak odvolateľ v odvolaní tvrdí, že nárok mohol byť

posudzovaný aj podľa ust. , k tomu je treba dodať to, že skutkové okolnosti

odôvodňujúce nárok na náhradu škody sú úplne odlišné od skutkových okolností

preukazujúcich vznik bezdôvodného obohatenia podľa a nasledujúcich a ak

žalobca chcel nárok uplatniť podľa a svoj nárok odôvodniť skutkovými

okolnosťami preukazujúcimi nárok na splnenie zákonných podmienok pre priznanie

bezdôvodného obohatenia. Ak tak neurobil, nebolo možné jeho nárok ako bezdôvodné

obohatenie posúdiť. Nič však žalobcovi nebráni uplatniť si aj prípadný takýto nárok voči

žalovanému alebo aj iný nárok vychádzajúc z príslušných zákonných ustanovení...

Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vo

výroku vecne správny, a to tak vo veci samej ako vo výroku o trovách konania, podľa ust.

potvrdil.“

Podľa názoru ústavného súdu predmetné (sťažnosťou napadnuté) rozhodnutie

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by boli

svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty

a zmyslu (). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní. Namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky

svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj

, ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Aj stabilná rozhodovacia činnosť

ústavného súdu (napr. ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu (resp. spravodlivé súdne konanie) stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Aj pokiaľ ide o námietky sťažovateľa uvedené v sťažnosti, v ktorých poukazuje na

judikatúru najvyšších súdov v Českej republike a Slovenskej republike, ústavný súd

konštatuje, že sú tiež neopodstatnené, pretože v týchto spomínaných prípadoch išlo

o posudzovanie odlišných právnych nárokov, ako tomu bolo v okolnostiach prípadu vo veci

sťažovateľa.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu sp. zn. z 20. decembra

2011 a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa

v spojení s , resp. listiny, ako aj jeho práva podľa

dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú (obdobne m. m. ).

2. Ten istý právny záver zaujal ústavný súd aj vo vzťahu k sťažovateľom

namietanému porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1

a listiny a práva podľa dodatkového protokolu, ktorého porušenie

namietal z dôvodu tvrdených svojvoľných a arbitrárnych záverov napadnutého rozsudku

krajského súdu, pretože podľa jeho názoru nepochybne mal nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia, resp. náhradu škody.

K tomu ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z

(čl. 11 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení základného

práva podľa a listiny i práva podľa dodatkového

protokolu by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu

primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

alebo práva podľa dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (napr.

, ), čo však nie je prípad sťažovateľa.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru, že sťažovateľom označené základné práva podľa ,

listiny a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 20. decembra 2011 nemohli byť porušené, a preto podľa § 25 ods. 2

sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne

napr. , a ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2012