Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 325/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť W. N., P., zastúpeného advokátkou JUDr. A. K., P., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a 2 a

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 22. apríla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť W. N. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2009

doručená sťažnosť W. N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva „na súkromie“ podľa a 2 (ďalej

len „ústava“) a práva na „súdnu a inú právnu ochranu podľa SR“

v odvolacom konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. apríla 2009.

1. Sťažovateľ, ktorý je „občan Poľskej republiky žijúci na území Slovenskej

republiky“, prostredníctvom svojho advokáta v sťažnosti uviedol, že „... Listom zo dňa

26. 1. 2000 zaslala V. ... môjmu klientovi oznámenie o začatí správneho konania vo veci

zdravotného poistenia, nakoľko si vraj nesplnil svoju povinnosť platiť poistné včas

a v správnej výške, za čo mu okrem iného bude uložená aj pokuta. Následne V. vydala dva

platobné výmery č. 2045/a/00 na sumu 22.674,-- Sk a 2045/b/00 na sumu 39.761,-- Sk zo

dňa 26. 1. 2000. Dlžné poistné vyčíslili od januára 1995. Môj klient sa proti uvedeným

platobným výmerom odvolal, V. ... však jeho odvolanie zamietla a napadnuté platobné

výmery potvrdila v celom rozsahu...

Môj klient medzičasom bol nútený navštevovať rôzne úrady či už na Slovensku alebo

v Poľsku, aby v stanovenej lehote preukázal existenciu uskutočňovaných platieb, hoci toto

mali vedieť pracovníci V., nakoľko išlo o dohodu platnú od roku 1948...

M. ... až listom zo dňa 14. 4. 2003 informovalo môjho klienta po jeho viacerých

návštevách, urgenciách, telefonátoch, že skutočne je zdravotná starostlivosť poľských

občanov - poberateľov dôchodkov z dôchodkového zabezpečenia Poľskej republiky

poskytnutá na území SR hradená v súlade s touto zmluvou a že ministerstvo upozorní

zdravotné poisťovne o tom, že títo občania nemajú povinnosť platiť poistné na zdravotné

poistenie, nakoľko toto za nich platí Poľská republika...

Napriek všetkému úsiliu môjho klienta obdržal opätovne list od V. ... zo dňa 28. 7.

2003, v ktorom ho vyzývajú k úhrade dlžného poistného za obdobie od 1/2000 do 6/2003

v sume 17.532,-- Sk a oznamujú, že v prípade neuskutočnenia úhrady budú vydané voči

nemu platobné výmery. Opätovne môj klient poisťovni poukázal svojim listom zo dňa 4. 9.

2003 na všetky zistené argumenty, ako i to, že on nie je povinný platiť poistné. Taktiež dňa

4. 9. 2003 požiadal o zastavenie exekučného konania a uplatnil si trovy konania vo výške

3.122,-- Sk a trovy právneho zastúpenia vo výške 6.387,-- Sk...

Okresný súd v Považskej Bystrici (ďalej len „okresný súd“) na návrh povinného...

exekúciu zastavil... 23. 10. 2003 a trovy môjmu klientovi nepriznal...

Môj klient nevidel žiadnu inú možnosť domôcť sa svojich nárokov, preto dňa 27. 5.

2004 podal na Okresnom súde... návrh na náhradu škody, kde žiadal zaviazať V.

k zaplateniu nemajetkovej ujmy vo výške 250.000,- Sk, ako i trov konania a právneho

zastúpenia – sp. zn. ...

Po obšírnom dokazovaní súd návrh zamietol a účastníkom nepriznal právo

na náhradu trov konania dňa 7. 7. 2005. Aj voči tomuto sa môj klient odvolal, pričom

Krajský súd svojim rozhodnutím sp. zn. napadnuté rozhodnutie

prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie...

Okresný súd... svojim rozsudkom zo dňa 23. 4. 2007 návrh... zamietol a nepriznal mu

ani náhradu trov konania. Voči tomuto rozhodnutiu sa môj klient odvolal a po ďalšom

dokazovaní na Krajskom súde... sp. zn. súd rozhodol tak, že pôvodný

rozsudok zmenil a môjmu klientovi priznal sumu 62.430,-- Sk a trovy konania vo výške

56.961,-- Sk... Poisťovňa... podala dovolanie proti rozsudku Krajského súdu... na Najvyšší

súd ... Medzičasom však sumu 62.435,-- Sk môjmu klientovi, ako i 56.961,- Sk titulom trov

uhradila.

Najvyšší súd... svojim rozhodnutím sp. zn. zo dňa 10. 12. 2008 vec

zrušil a vrátil na ďalšie konanie Krajskému súdu... Odvolací súd bez nariadenia

pojednávania vec prerokoval a rozhodol rozsudkom sp. zn. tak, že rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil a náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 5. 5. 2009...“

2. Podľa názoru sťažovateľa „Je nesporné, že predmetné exekučné konanie,

sa dotýka povesti, osobnej cti a ochrany mena sťažovateľa. Exekučné konanie sa v každom

prípade dotýka občianskych (základných) práv sťažovateľa takéto rozhodnutie nepochybne

predstavovalo zásah do súkromného a rodinného života. Máme za to, že Krajský súd... vo

svojom poslednom rozhodnutí bez dôsledného preskúmania len rutinne opakuje tvrdenia

dovolacieho súdu...

Na základe vyššie uvedených skutočností máme za to, že súkromná sféra sťažovateľa,

teda právo jednotlivca žiť v určitej sfére spoločenských vzťahov podľa svojich predstáv –

bez zbytočných obmedzení, príkazov či zákazov ustanovených orgánmi verejnej moci, bolo

zásahom orgánov verejnej moci porušené a následná škoda spočívajúca v nemajetkovej

ujme bola dôvodná a táto mu v konečnom dôsledku na základe nesprávnych rozhodnutí

súdu nebola priznaná, hoci mal právo v zmysle čl. 46, ods. 3 na náhradu škody

aj za použitia ustanovenia paragrafu 13 a nasl. Obč. zák.“.

3. Sťažovateľ (kvalifikovane právne zastúpený) navrhol, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„Právo navrhovateľa na súkromie podľa čl. 19, ods. 1 a 2 prvá veta a právo

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ods. 3 SR, bolo v konaní sp. zn.

Krajským súdom... porušené.

Navrhovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

3.963,22 Eur...

Krajský súd... je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia navrhovateľa vo výške

275,84 Eur na účet právnej zástupkyne...“

4. Sťažovateľ k sťažnosti pripojil písomnosti a rozhodnutia dokumentujúce v časovej

nadväznosti konanie (administratívne, exekučné a súdne) v jeho občianskoprávnej veci,

z ktorých vzhľadom na predmet sťažnosti (namietanie porušenia označených základných

práv postupom a rozhodnutím všeobecných súdov) ústavný súd považuje za relevantné

citovať podstatné časti dovolacieho rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 10. decembra 2008 a na neho

nadväzujúceho odvolacieho rozsudku krajského súdu č. k. -271 z 22. apríla

2009.

a) Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

«... V prejednávanej veci žalobca uplatnil dva nároky, a to nárok na náhradu škody

a na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ( a ). Žaloba

v časti o splnenie povinnosti nahradiť škodu bola právoplatne zamietnutá a dovolanie

žalovanej sa tejto časti rozhodnutia odvolacieho súdu nedotýka. Prieskumu dovolacieho

súdu preto otázka správnosti rozhodovania súdov o tejto otázke nepodlieha. Zvyšnej časti

žaloby, týkajúcej sa povinností žalovanej zaplatiť žalobcovi peňažnú náhradu nemajetkovej

ujmy spôsobenej na jeho osobnosti ( nasl. ), bolo odvolacím

súdom sčasti vyhovené. V dôsledku podania dovolania žalovanou treba v dovolacom konaní

posúdiť správnosť tohto rozhodnutia odvolacieho súdu.

v priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti

zásahom do jej osobnosti, najmä jej života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti,

ako. aj súkromia, mena a prejavov osobnej povahy.

K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom

do osobnosti fyzickej osoby podľa musí byť ako predpoklad

zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať

nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby

v jej fyzickej a morálnej integrite. Pojem zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby

zákonník nedefinuje ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť

dotknuté osobnostné práva fyzickej osoby. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako

aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone

uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenosť a nedovolenosť zásahu,

ďalej objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby,

príčinná súvislosť medzi zásahom a porušením osobnostných práv. Nedostatok

ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje možnosť uloženia sankcií podľa ustanovení

.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd vyvodil svoj záver

o existencii zásahu do osobnostných práv žalobcu v podstate z toho, že žalovaná vymáhala

od žalobcu poistné bezdôvodne („... konaním žalovaného došlo k neoprávnenému zásahu

do osobnosti žalobcu, ktorý neoprávnene vymáhal nárok, ktorý mu evidentne nepatril“)

majúc za to, že ňou vydané výmery sú nezákonné [„Z dokazovania pred súdom prvého

stupňa je zrejmé, že žalovaný vydal platobné výmery, na základe ktorých sa viedlo exekučné

konanie, v priebehu ktorého sa však preukázalo, že predmetné platobné výmery zo strany

žalovaného „súdu“ (zrejme správne má byť slovo „sú“) nezákonné, nakoľko...“].

Záver odvolacieho súdu o existencii zásahu do osobnostných práv žalobcu konaním

žalovanej nie je správny, resp. je predčasný...

Až po riadnom odôvodnení záveru o existencii neoprávneného zásahu žalovanej

objektívne spôsobilého zasiahnuť do konkrétnych zložiek osobnosti žalobcu a riadnom

ustálení príčinnej súvislosti medzi takým zásahom a porušením osobnostných práv žalobcu

bolo možné pristúpiť ku skúmaniu, či žalobcovi vzniklo právo aj na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch.

Dovolací pripomína odvolaciemu súdu, že podľa ustálenej súdnej praxe

neoprávneným zásahom v zmysle ustanovenia a nasl. je zásah

do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t. j. s právnym

poriadkom. Niektoré zásahy, hoci zdanlivo odporujú objektívnemu právu, nemožno napriek

tomu posúdiť ako neoprávnené. Podstatou toho je existencia okolností vylučujúcich

neoprávnenosť zásahu... Pokiaľ teda je v súlade so zákonnými podmienkami začaté

príslušné konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je

vydanie takého rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka

konania, a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že nebolo vydané dôvodne.

Nemožno pritom opomenúť, že otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno posudzovať

zo strany súdu ako otázku predbežnú. Súd vychádza z toho, že rozhodnutie je nezákonné iba

vtedy, ak rozhodnutie bolo príslušným rozhodnutím kompetentného orgánu zrušené

ako nezákonné...

Bude úlohou odvolacieho súdu, aby v ďalšom konaní, vychádzajúc z vyššie

uvedených zásad, posúdil, či konaním a rozhodnutiami žalovanej mohlo byť zasiahnuté

do osobnostných práv žalobcu.

V prípade, že odvolací súd na základe ďalšieho konania vo svojom novom rozhodnutí

dospeje k záveru, že sú dané všetky znaky neoprávnenosti zásahu žalovanej do

osobnostných práv žalobcu, bude potrebné riadne skúmať, či neoprávnený zásah

spočívajúci v porušení alebo ohrození osobnosti žalobcu skutočne vyvolal následok

predpokladaný v ustanovení . Povinnosť tvrdenia,

bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno ohľadne príčinnej súvislosti

zaťažuje dotknutú fyzickú osobu.

Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť

osoby v spoločnosti, bude pritom treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal

v rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať

dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade,

ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti

v spoločnosti v značnej miere v zmysle , môže byť

fyzickej osobe výnimočne subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch

(pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. )...

Keďže v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd nedostatočne

zistil skutkový stav, dovolací súd uznesením zrušil jeho dovolaním žalovanej dôvodne

napadnutú časť rozsudku vo veci samej (, prvá veta v znení zákona

č. ) a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( v znení zákona

č. ). zrušil aj od zrušovanej časti rozhodnutia závislé rozhodnutia o trovách

konania a o súdnom poplatku [ ].»

b) Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 22. apríla 2009 „v právnej veci

žalobcu... proti žalovanému... o náhradu škody vo výške 30.000,- Sk a náhradu

nemajetkovej ujmy vo výške 220.000,- Sk...“ rozhodol tak, že „rozsudok prvého stupňa v

napadnutej časti potvrdil“ a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti

sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody

na jeho odmietnutie. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne

skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

5. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu (v tomto prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis

a v ňom citovaná judikatúra).

6. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva

na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do jeho

súkromného života podľa a 2 , práva na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu a nesprávnym úradným postupom podľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 22. apríla 2009.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa proti postupu

a rozsudku krajského súdu v súlade so svojou ustálenou judikatúrou pripomína,

že rozhodnutia všeobecných súdov môžu byť zmenené, prípadne zrušené zásadne len

z dôvodov uvedených v (ďalej len „OSP“) a iba na základe

riadnych, prípadne mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré majú účastníci konania

k dispozícii v rámci všeobecného súdnictva. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať alebo

alternovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

Ústavný súd pripomína, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s , resp. s medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré

predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného

práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

7. Krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. z 22. apríla 2009

ako odvolací súd (po vrátení mu veci dovolacím súdom na ďalšie konanie) potvrdil

rozsudok okresného súdu z 23. apríla 2007 č. k. -187. V odôvodnení svojho

rozhodnutia okrem iného uviedol:

„... rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej časti ako vecne správny

potvrdiť podľa z týchto dôvodov:

Rozsudok súdu prvého stupňa v zamietavej časti o zaplatenie náhrady škody vo výške

28.723,- Sk, v časti zastavujúcej čo do 1.277,- Sk a v časti, týkajúcej náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch, čo do 157.565,- Sk odvolaním, ani dovolaním napadnutý nebol, a preto

v tejto časti je rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s čiastočne potvrdzujúcim rozsudkom

Krajského súdu... sp. zn. právoplatný a rozhodovaním odvolacieho súdu

nedotknutý.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bol potom len výrok, ktorým zamietol súd

prvého stupňa nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu voči žalovanej

čo do 62.435,- Sk, teda v rozsahu, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu... Najvyšším

súdom... ako súdom dovolacím.

Odvolací súd... dospel k záveru, že zo strany žalovaného sa nemohlo jednať

o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby z dôvodu, že na strane žalovaného sa

jednalo o zásah dovolený zákonom. Žalovaný vykonával zákonnú licenciu, kedy plnil právnu

povinnosť, ktorú mu ukladá zákon. Neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti

je vylúčená aj vtedy, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania a ak zásah nevybočil

z rámca daného platnými predpismi. Za neoprávnený zásah nemožno teda považovať

vydanie rozhodnutia, a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že nebolo vydané

dôvodne. Nebolo by možné pripustiť žalobu na ochranu osobnosti pre obsah vydaného

rozhodnutia proti orgánu, ktorý je povolaný také rozhodnutie urobiť. K náprave slúžia

opravné prostriedky, prípadne návrh na opravu dôvodov rozhodnutia.

Faktom je..., že žalovaný síce upustil od výkonu rozhodnutia, ktoré je právoplatné

a vykonateľné, bez toho, aby takéto rozhodnutie bolo zrušené. Za týchto okolností možno

potom dôvodiť, že žalovaný jednal a konal na základe zákonnej licencie a pokiaľ nebolo

sporné rozhodnutie zrušené rozhodnutím kompetentného orgánu ako nezákonné, nemožno

takéto rozhodnutie považovať za také, ktoré by zasiahlo do práv na ochranu osobnosti

žalobcu.

Rovnako dospel potom následne odvolací súd k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné

bremeno a nepreukázal, akým spôsobom došlo k zásahu žalovaného do jeho práv

na ochranu osobnosti, prípadne zároveň nepreukázal, akým spôsobom bola znížená jeho

dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, kde bolo potrebné zároveň preukázať reakciu, ktorú

zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby.

Zo všetkých týchto okolností dospel... odvolací súd k záveru, že je potrebné

rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý zamietol nárok navrhovateľa ako nedôvodný

v napadnutej časti potvrdiť. Vo zvyšku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v súlade s ustanovením

poukazuje.“

8. Ústavný súd opätovne pripomína, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov

z dôvodov tvrdených sťažovateľom môže podľa svojej konštantnej judikatúry zasiahnuť len

vtedy, ak by ich rozhodovanie (a jemu predchádzajúci postup) bolo zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne (mutatis mutandis ), z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by malo za následok porušenie niektorého z princípov

spravodlivého procesu, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe

všeobecných súdov.

9. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 22. apríla 2009, takéto porušenie ústavný súd nezistil.

Rozsudok krajského súdu je riadne a náležite odôvodnený. Ústavný súd nezistil skutočnosti,

z ktorých by boli vyvodené závery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné, resp. neudržateľné, ktoré by súčasne mali za následok

namietané porušenie označených práv sťažovateľa. Skutočnosť, že sa sťažovateľ

s rozsudkom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam.

10. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1

ústavný súd konštatuje, že podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) má fyzická osoba právo

na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti,

ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Ochrany osobnosti sa môže

fyzická osoba domáhať žalobou na všeobecnom súde. Ústavný súd považuje žalobu podľa

, o ktorej je príslušný rozhodnúť všeobecný súd, za účinný

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd. Sťažovateľ tento prostriedok

svojej ochrany využil a skutočnosť, že vo veci konajúce súdy nerozhodli v súlade s jeho

predstavami a jeho právnym názorom, nie je skutočnosťou spôsobujúcou porušenie tohto

ním označeného základného práva. Navyše vo vzťahu k ústavný súd už

vyslovil, že porušenie práv priznaných štátnym orgánom nemôže nastať samotným

rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc (,

, ). Uvedené sa vzťahuje aj na tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ

namietal porušenie základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do

súkromného a rodinného života podľa .

11. K namietanému porušeniu (právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím... alebo nesprávnym postupom) ústavný súd

konštatuje, že predmetom konania krajského súdu a jeho rozhodnutia bolo aj rozhodovanie

o sťažovateľom uplatnenom nároku „na náhradu škody“ (v danom prípade nemajetkovej

ujmy) spôsobenej nesprávnym úradným postupom, resp. rozhodnutím súdu.

12. Keďže v konaní o posudzovanej veci nebolo preukázané porušenie základných

práv zaručených a 2 (sťažovateľom uplatňovaná súdna ochrana podľa

a následné požadovanie nemajetkovej ujmy podľa

), nie je možné, resp. nedá sa vyvodiť ani žiadna spojitosť medzi

postupom a rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 22. apríla 2009

a namietaným porušením , ktoré sťažovateľ vidí najmä v nesprávnom

právnom posúdení existujúceho skutkového stavu krajským súdom. Ústavný súd konštatuje,

že namietané porušenie sťažovateľom označených základných práv nemôže nastať

rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc, pričom

ustanovenia a 2 nezaručujú ochranu osobnosti a jej súkromného

a rodinného života pred akýmkoľvek zásahom, ale zaručujú len ochranu pred

neoprávneným zasahovaním (), čo nie je prípad sťažovateľa.

13. Na základe uvedeného ústavný súd uzavrel, že nezistil rozpor v postupe

a interpretácii zákona krajským súdom s , ako ani žiadnu inú možnosť porušenia

označených základných práv, reálnosť ktorých by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde v celom rozsahu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

14. Ústavný súd v závere pripomína, že v sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných

častí. Ústavný súd je podľa viazaný návrhom na začatie

konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia,

ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa

svojich práv ( ). Sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátkou, v petite

sťažnosti (ale tiež v rámci jej obsahu) namietal porušenie čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 3

. K namietanému porušeniu označených práv ústavný súd považuje za potrebné uviesť,

že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou zastáva názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak

toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné

princípy postupu vyplývajúce z a 2 až . V opačnom prípade by sa

ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov,

ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumcia pod právne normy. V okolnostiach

danej veci uvedené znamená, že ani z tohto dôvodu nie je žiadna vecná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľom označenými právami.

15. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2009