Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 376/08
PDF · 174.49 KB
No categories available
I. ÚS 376/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 376/08-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2008
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. K., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,
Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na
zachovanie ľudskej dôstojnosti a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do jeho
súkromného života podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 10 Co 17/2008 z 28. mája 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra
2008 doručená sťažnosť MUDr. J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do jeho súkromného života podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 19 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, ako aj práva na rešpektovanie
súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 10 Co 17/2008 z 28. mája 2008.
Sťažovateľ odôvodnil svoju sťažnosť tým, že 12. decembra 2005 podal Okresnému
súdu Vranov nad Topľou návrh na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom, v ktorom žiadal, aby mu Slovenská republika ako odporca zaplatila 100 000 Sk.
Na základe vznesenej námietky zaujatosti sťažovateľom bola vec uznesením krajského súdu
sp. zn. 7 NcC/2/2006 z 25. januára 2006 prikázaná Okresnému súdu Poprad (ďalej len
„okresný súd“), na ktorom sa viedlo konanie pod sp. zn. 12 C 38/2006. Okresný súd
rozsudkom sp. zn. 12 C 38/2006 z 19. novembra 2007 návrh navrhovateľa zamietol
a náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Proti tomuto rozsudku sťažovateľ 11. januára
2008 podal odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 10 Co 17/2008
z 28. mája 2008 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu a náhradu trov odvolacieho
konania účastníkom nepriznal.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ „je presvedčený o tom, že
napadnutým rozhodnutím Krajského súdu v Prešove boli porušené jeho vyššie zmienené
práva zaručené Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Uvedené konanie krajského súdu podľa sťažovateľa spôsobilo, že „... pociťoval
nemajetkovú ujmu, poníženie, pocit bezmocnosti a beznádeje preto, že za konanie, ktoré je
právnym predpisom kvalifikované ako priestupok, neboli voči osobe, ktorá sa tohto konania
dopustila, vyvodené dôsledky, ktoré zákon v takýchto prípadoch vyvodiť ukladá“.
Sťažovateľ zastával názor, že jeho základné právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti
a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do jeho súkromného života podľa čl. 19
ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a právo na rešpektovanie súkromného života a obydlia
podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru bolo porušené, a preto žiadal zrušiť rozhodnutie krajského súdu
a vec opätovne prerokovať.
Sťažovateľ sa domáhal aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady
trov konania.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil:
„Právo sťažovateľa
- na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do jeho súkromného života podľa článku 19 ods. 1 a článku 19 ods. 2 Ústavy SR,
- na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa článku 46
ods. 3 Ústavy SR,
- na rešpektovanie súkromného života podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru.
bolo rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10 Co 17/2008 zo dňa 28. 5. 2008,
porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
10 Co 17/2008 zo dňa 28. 5. 2008 a vracia vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie
konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať
v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
vo výške 100.000,- Sk.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti
sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na
jeho odmietnutie. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne
skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu (v tomto prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis
III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná judikatúra).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základného práva na zachovanie ľudskej
dôstojnosti a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do jeho súkromného života
podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy, práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného života
podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 17/2008
z 28. mája 2008.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa voči rozsudku
krajského súdu v súlade so svojou ustálenou judikatúrou pripomína, že rozhodnutia
všeobecných súdov môžu byť zmenené, prípadne zrušené zásadne len z dôvodov uvedených
v Občianskom súdnom poriadku a iba na základe riadnych, prípadne mimoriadnych
opravných prostriedkov, ktoré majú účastníci konania k dispozícii v rámci všeobecného
súdnictva. Úlohou ústavného súdu však nie je zastupovať alebo alternovať všeobecné súdy,
ktorým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje len
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov tejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnou zmluvou.
Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov z dôvodov tvrdených sťažovateľom môže
ústavný súd podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu zasiahnuť len vtedy, ak by ich
rozhodovanie (a jemu predchádzajúci postup) bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne
(mutatis mutandis I. ÚS 17/01), z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu,
ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 10 Co 17/2008 z 28. mája 2008, takéto porušenie ústavný súd nezistil.
Rozsudok krajského súdu je riadne a náležite odôvodnený. Ústavný súd nezistil skutočnosti,
z ktorých by boli vyvodené závery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné, resp. neudržateľné, ktoré by súčasne mali za
následok namietané porušenie označených práv sťažovateľa. Skutočnosť, že sa sťažovateľ
s rozsudkom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1
ústavy, ústavný súd konštatuje, že podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) má fyzická osoba
právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Ochrany osobnosti sa
môže fyzická osoba domáhať žalobou na všeobecnom súde. Ústavný súd považuje žalobu
podľa § 11 Občianskeho zákonníka, o ktorej je príslušný rozhodnúť všeobecný súd, za
účinný právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd. Zo strany sťažovateľa
k využitiu uvedeného právneho prostriedku ochrany osobnosti nedošlo. Pretože sťažovateľ
sa ochrany svojho základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy nedomáhal na príslušnom
orgáne, bolo potrebné jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti
odmietnuť.
Navyše vo vzťahu k čl. 19 ods. 1 ústavy ústavný súd už vyslovil, že porušenie ním
priznaných práv nemôže nastať samotným rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento
orgán uplatní svoju právomoc (I. ÚS 22/94, I. ÚS 13/01).
Rovnako ústavný súd odmietol aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal
porušenie základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného
života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže v zmysle čl. 8 ods. 2 do
výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,
hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia
alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
Z obsahu sťažovateľovej sťažnosti je zrejmé, že „v nečinnosti štátneho orgánu
v tomto prípade orgánu prejednávajúceho priestupok vidí aj zásah do svojho práva
zakotveného v článku 19 ods. 1 , ods. 2 Ústavy SR a v čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd“, pričom namieta, že napadnutým rozsudkom krajského
súdu nebolo splnené „legitímne očakávanie, že štát prostredníctvom svojich orgánov
zabezpečí rešpektovanie a reálne uplatňovanie tohto práva v bežnom živote“.
Podľa ustanovenia čl. 8 ods. 1 dohovoru, ktoré je v rámci vnútroštátnej ústavnej
úpravy obsiahnuté v čl. 19 ods. 2 ústavy, musí štát nielen rešpektovať, ale aj chrániť práva
na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie a poskytnúť
jednotlivcovi ochranu pred ľubovoľným zasahovaním orgánov verejnej moci do týchto
práv.
Predmetom konania krajského súdu a jeho rozhodnutia bolo uplatnenie nároku
sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktoré svojím
obsahom nemohlo spôsobiť porušenie sťažovateľom označeného práva na rešpektovanie
súkromného a rodinného života a obydlia, a nedá sa vyvodiť ani žiadna spojitosť medzi
postupom a rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 10 Co 17/2008 z 28. mája 2008
a porušením čl. 8 ods. 1 dohovoru, ktorú sťažovateľ vidí v nečinnosti krajského súdu.
Ústavný súd konštatuje, že porušenie práv priznaných v čl. 8 ods. 1 dohovoru nemôže
nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc, pričom
ustanovenie čl. 8 ods. 1 dohovoru nezaručuje ochranu súkromného a rodinného života pred
akýmkoľvek zásahom, ale zaručuje len ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života (II. ÚS 7/99), čo nie je prípad sťažovateľa.
Na základe uvedeného ústavný súd uzavrel, že nezistil rozpor v postupe
a interpretácii zákona krajským súdom s ústavou a medzinárodným dohovorom, ako ani
žiadnu inú možnosť porušenia označených základných práv, reálnosť ktorých by mohol
posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní ju podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2008