Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 622/2013
PDF · 327.63 KB
No categories available
IV. ÚS 622/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť I. L., L., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co/29/2013-338
z 29. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta
2013 doručená faxom a 14. augusta 2013 v origináli sťažnosť I. L. (ďalej len „sťažovateľ“,
v citáciách aj „navrhovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa
čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k.
17 Co/29/2013-338 z 29. mája 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou 31. decembra
2007 Okresnému súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“), smerujúcou proti obchodnej
spoločnosti M., s. r. o. (ďalej aj „žalovaná“), ako aj proti bratovi sťažovateľa domáhal
ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. K podaniu žaloby podnietil
sťažovateľa príspevok odvysielaný 12. novembra 2006 v Novinách TV... o tom, ako sa
starší ľudia stávajú obeťami podvodníkov. Ako konkrétny príklad bol uvedený prípad
sťažovateľa, ktorý mal podvodom získať byt od svojej tety. V predmetnom príspevku
odzneli formulácie typu „Dôverčivosť starších ľudí nahráva do kariet podvodníkom. Svedčí
o tom aj prípad 89-ročnej pani z Bratislavy...“ alebo „Tak to bolo zrejme aj v prípade pani
P. Č., ktorá prišla o byt“. Sťažovateľ zastáva názor, že tieto formulácie ho vykreslili ako
podvodníka, a to iba na základe tvrdenia jeho brata a faktu, že bolo začaté trestné konanie
vo veci zločinu podvodu, pričom v skutočnosti voči nemu vôbec nebolo vznesené
obvinenie.
Sťažovateľ v žalobe navrhol, aby sa mu žalovaná na svoje náklady v hlavnej večernej
spravodajskej relácii TV... ospravedlnila z dôvodu zásahu do jeho cti a dobrého mena „pre
nepravdivosť údajov týkajúcich sa mojej osoby odvysielaných v príspevku zo dňa
12. 11. 2006“. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby mu okresný súd priznal voči obom
žalovaným náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1 3000 000 Sk (voči jeho bratovi
300 000 Sk a voči obchodnej spoločnosti M., s. r. o., 1 000 000 Sk).
Sťažovateľ ďalej uvádza, že v konaní pred okresným súdom „preukazoval, aký
negatívny dopad mal zverejnený príspevok na môj pokojný spôsob života a mojej rodiny.
Odvysielanie príspevku v hlavnej spravodajskej relácii TV... mi privodilo ujmu na zdraví,
negatívne ovplyvnilo moje podnikanie ako majiteľa stavebnej spoločnosti poklesom obratu
a zhoršili sa aj vzájomné vzťahy u nás v obci medzi príbuznými a aj známymi. V konaní som
preukazoval, že príbuzní aj známi verili v pravdivosť skutočností uvádzaných v TV...
vo vzťahu k mojej osobe a nijakým spôsobom nepochybovali, že sa hovorilo o mne.“.
Okresný súd 19. októbra 2010 zastavil konanie voči bratovi sťažovateľa, keďže tento
v dôsledku jeho úmrtia zobral návrh v časti smerujúcej voči nemu späť.
Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C/50/2008-275 z 10. októbra 2012 rozhodol o žalobe
sťažovateľa tak, že uložil žalovanej, aby sa mu v hlavnej večernej spravodajskej relácii
TV... ospravedlnila z dôvodu, že uverejnila nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje týkajúce
sa jeho osoby. V časti týkajúcej sa požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy bola žaloba
sťažovateľa zamietnutá, pričom dôvodom zamietnutia tejto časti žaloby bolo podľa
okresného súdu to, že sťažovateľ nedostatočne preukázal, že došlo k zníženiu jeho
dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, a preto nebol daný dôvod
na priznanie tohto nároku.
Proti označenému rozsudku okresného súdu, a to proti jeho zamietajúcej časti
(t. j. pokiaľ ide o nepriznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch) podal sťažovateľ
30. novembra 2012 odvolanie, v ktorom namietal, že sa ako prvostupňový súd vo svojom
rozhodnutí nevysporiadal s tým, akým spôsobom by si predstavoval značné zníženie
dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, aby mohla byť priznaná náhrada nemajetkovej ujmy.
V súvislosti s tým sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd „uznal, že moje práva boli
porušené závažným spôsobom jednak médiami so širokým rozsahom a jednak vo vysoko
sledovanej relácii. Veď som bol označený za podvodníka, osobu páchajúcu trestnú činnosť,
čo citeľne ovplyvnilo môj ďalší spôsob života!“.
Krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že rozsudok prvostupňového súdu
ako vecne správny potvrdil, vysloviac názor, že „je morálna satisfakcia definovaná
v ospravedlnení a je pre mňa dostatočnou morálnou satisfakciou za utrpenú ujmu a nie je
preto potrebná z hľadiska intenzity a trvania daného zásahu aj náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch“.
Sťažovateľ je presvedčený, že krajský súd „ako jeden z ochrancov práva zlyhal
v oblasti ochrany môjho subjektívneho práva vydaním rozhodnutia v konaní, ktoré vykazuje
znaky svojvôle, ktoré nemá legitímny základ, u ktorého ide o nesúlad medzi právnymi
predpismi a skutkovým stavom veci a ktoré porušili moje základné práva. Práve tieto
okolnosti považujem za podstatu ingerencie ústavného súdu v danej právnej veci.“.
Namietané porušenie v petite sťažnosti označených práv odôvodňuje sťažovateľ
takto:
«Mám za to, že v konaní boli porušené moje ústavné práva a najmä právo podľa
čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Súd svojím rozhodnutím neposkytol dostatočnú
ochranu môjho práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti
a na ochranu mena.
Okresný súd Prievidza a následne i Krajský súd v Trenčíne zhodne konštatovali, že
odvysielaním uvedenej relácie v hlavnej spravodajskej relácii televízie došlo
k informovanosti širokého okruhu divákov. Súdy jednoznačne došli k záveru, že reportáž
ako celok navodzuje dojem, že je to práve navrhovateľ, ktorý pripravil tetu o byt a že sa
voči nej dopustil podvodu (napr. str. 11 ods. 1 rozsudku KS Trenčín).
Súdy tiež konštatovali, že k odvysielaniu relácie došlo až po dvoch mesiacoch od jej
natočenia v čase keď som dar – byt dobrovoľne vrátil a v čase keď už bolo zrejmé, že
k trestnému činu nedošlo. Nebolo voči mne vznesené žiadne obvinenie. Teta nakoniec byt
previedla na môjho tretieho brata.
Okresný súd sa nevysporiadal z dôvodmi, prečo mi primerané finančné
zadosťučinenie nepriznal. Krajský súd sa vecou vysporiadal na str. 12 ods. 3 rozsudku
takto... Pri rozhodovaní o prípadnom peňažnom plnení by malo byť súdom preukázané, že
sú tu okolnosti dokladujúce. že v konkrétnom prípade nepostačuje zadosťučinenie morálne
a to predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov
vzniknutých navrhovateľovi, vzhľadom k postaveniu navrhovateľa v rodine a spoločnosti.
Ak vychádzame zo samotného odôvodnenia rozsudku, súd konštatoval, že v konkrétnom
prípade došlo k intenzívnemu zásahu (veľká sledovanosť.) Zásah, dojem že som podvodník,
trval od jeho vykonania v roku 2006 do výroku súdu v roku 2013. Rozsah nepriaznivých
následkov – hrubý útok na česť – navodenie dojmu, že som podvodník – i samotný názov
relácie „Dôverčivosť starších ľudí nahráva do kariet podvodníkom“, je taký!). Moje
postavenie v rodine a v bližšom okolí bolo zdokumentované výpoveďami svedkov. Moja
rodina a priatelia mi verili, ale odvysielaní relácie začali mať o mne pochybnosti. Niektorí
obchodní partneri začali byť obozretní a nedávali mi nové ponuky na spoluprácu. Celá
dedina bola proti nám, bavili sa na náš úkor. Manželka i moja matka sa z hanby báli ísť
na ulicu!
Zdá sa, že som splnil všetky podmienky na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch
okrem jedného. Moje spoločenské postavenie, ako bežného podnikateľa nie ja také, aby mi
náhrada bola priznaná. Ako viem, priznávajú sa miliónové náhrady politikom, sudcom, ale
nie bežným občanom. Nezaváži, že v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
má byť verejne činná osoba menej chránená ako bežná.
Mám za to, že v mojom prípade sa jedná je jednoduchý prípad, keď mi všeobecné
súdy neposkytli primeranú ochranu len preto, že nie som osoba verejne činná. Veď ako si
možno vyložiť, že veľká televízna spoločnosť odvysiela zaujímavú reláciu na môj úkor, za čo
sa po tokoch len ospravedlní. Ja musím znášať náklady na celý proces i keď som úspešný.
Ako sa má brániť bežný človek proti útokom médií? Radšej sa nesúdiť, nech sa na
vec zabudne, ináč bude platiť!»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na ochranu osobnosti podľa čl. 19 odsek 1, na právo
vlastniť majetok podľa článku 20 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky, na spravodlivý
proces podľa článku 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivý proces podľa
článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom
a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 5. 2013 pod sp. zn. 17 Co/29/2013,
bolo porušené.
2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 5. 2013 pod sp. zn.
17 Co/29/2013 a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie, aby v nej
znovu konal a rozhodol.
3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho
zastúpenia na účet advokáta JUDr. I. G. vo výške 331,13 EUR v lehote 15 dní
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd pripomína, že nemá zásadne
oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Skutkový
stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu
vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie
je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými
zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
(I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne s medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).
Predpokladom rešpektovania uvedených zásad je však aj dodržanie podmienok, že
všeobecné súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s ústavnými princípmi, ktoré
vyplývajú najmä z druhej hlavy siedmeho oddielu ústavy. Okrem toho z princípu
nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia
dôkazov zakotvená aj v § 132 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Pokiaľ
všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy),
ústavný súd nie je oprávnený znovu „prehodnocovať“ hodnotenie dôkazov všeobecnými
súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval. Podľa
rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.
Podstatou námietok sťažovateľa sú tvrdenia o nespravodlivosti sťažnosťou
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie okresného súdu v rámci
konania o ochranu osobnosti, a to na základe odvolaní podaných tak sťažovateľom, ako
aj žalovanou. Prvostupňovým rozsudkom bola uložená povinnosť žalovanej uverejniť počas
troch dní na svoje náklady vo svojej hlavnej spravodajskej večernej relácii sťažovateľovi
ospravedlnenie v tom zmysle, že informácia odvysielaná 12. novembra 2006 v „Novinách
TV...“ pod názvom „Dôverčivosť starších ľudí nahráva do kariet podvodníkom“ týkajúca sa
jeho osoby je údajom nepravdivým a pravdu skresľujúcim, ktorý sa dotkol jeho cti
a dobrého mena. Vo zvyšku, t. j. v časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy bola
žaloba sťažovateľa zamietnutá.
Námietky sťažovateľa smerujú výlučne proti potvrdzujúcemu výroku krajského súdu
vo vzťahu k zamietavému výroku súdu prvého stupňa, ktorý dospel k záveru, že pre
sťažovateľa bude primeranou satisfakciou samotné uverejnenie ospravedlnenia v hlavnej
spravodajskej relácii žalovanej počas troch po sebe nasledujúcich dní, a v nadväznosti na to
jeho žalobu v časti nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 33 193,92 € zamietol.
Podľa sťažovateľa krajský súd v napadnutom potvrdzujúcom rozsudku vyslovil
nesprávne a ústavne nekonformné závery v takej miere, že to malo za následok porušenie
jeho ústavou a dohovorom garantovaných práv. Ústavný súd preto vo vzťahu
k namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu predovšetkým
skúmal, či napadnutý rozsudok nie je neodôvodnený alebo arbitrárny v takom rozsahu, že
by to malo za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rozsudkom
okresného súdu sa ústavný súd zaoberal iba v rozsahu, v ktorom sa s ním stotožnil krajský
súd.
Krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, teda aj v časti,
ktorou bol potvrdený výrok prvostupňového rozsudku o zamietnutí žaloby v časti týkajúcej
sa nároku na priznanie nemajetkovej ujmy ako vecne správny, stotožnil sa s jeho
odôvodnením a k námietkam sťažovateľa k namietanému potvrdzujúcemu výroku
v podstatnom zhrnul:
„Aj v tejto časti odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne
a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.
Súd prvého stupňa sa dôsledne vo svojom odvolaní zaoberal jednotlivými svedeckými
výpoveďami, ktoré boli vykonané pred súdom prvého stupňa, ako aj následkami
odvysielanej relácie. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že
dostatočnou satisfakciou pre navrhovateľa bude práve odvysielanie ospravedlnenia
odporcom s tým, že možnosť priznania primeraného peňažného zadosťučinenia
predpokladá, že sa morálne zadosťučinenie ako primárna forma zadosťučinenia ukazuje
v tomto konkrétnom prípade ako nedostatočná, takže stráca svoju účinnosť a funkčnosť. Pri
rozhodovaní o prípadnom peňažnom plnení by malo byť súdom preukázané, že sú to
okolnosti dokladajúce, že v konkrétnom prípade nepostačuje zadosťučinenie morálne a to
predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých
navrhovateľovi, vzhľadom k postaveniu navrhovateľa v rodine a spoločnosti. Pri stanovení
peňažnej satisfakcie zákon taxatívne určuje dve kritériá a to závažnosť vzniknutej
nemajetkovej ujmy a tiež okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do práva
na ochranu osobnosti fyzickej osoby došlo.
Súd prvého stupňa v prejednávanej veci vyhodnotil všetky vykonané dôkazy v ich
jednotlivých súvislostiach, ako aj z hľadiska skutkového a v konečnom dôsledku správne
dospel k záveru, že vzhľadom na osobu navrhovateľa a jeho osobný, súkromný, spoločenský
a pracovný život ako aj povahu a obsah odvysielanej informácie je morálna satisfakcia
definovaná vo výroku I rozsudku súdu prvého stupňa dostatočnou morálnou satisfakciou
za utrpenú ujmu a nie je tu potrebná z hľadiska intenzity a trvania daného zásahu
aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch zo strany odporcu voči navrhovateľovi. Pri
rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné prihliadnuť aj
k zadosťučineniu, ktoré sa postihnutej osobne dostáva, tiež aj obsah odôvodnenia rozsudku,
v ktorom je konštatované, že došlo k porušeniu jej práva na ochranu osobnosti. Zároveň
odvolací súd zdôrazňuje, že pri strete práva na informácie a ich šírení s právom na ochranu
osobnosti a súkromného života, teda základných práv stojacich na rovnakej úrovni je
predovšetkým vecou súdov, aby s prihliadnutím k okolnostiam každého prípadu zvážili, či
jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred právom druhým.
Preto z hľadiska intenzity tvrdeného porušenia základného práva na ochranu
osobnosti a dobrej povesti a z hľadiska proporcionality je nutné konštatovať, že postup súdu
prvého stupňa, ktorý zaviazal odporcu k zverejneniu ospravedlnenia, a zároveň vo zvyšnej
časti, kde sa navrhovateľ domáhal náhrady nemajetkovej ujmy, ako nedôvodný zamietol,
bol v celom rozsahu správny a odvolací súd sa s týmto rozsudkom v celom rozsahu
stotožňuje.
Vo zvyšku, ako bolo vyššie uvedené, odvolací súd v nadväznosti na § 219 ods. 2
O. s. p. poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa.“
K námietkam sťažovateľa, ktoré sa vzťahujú na skutkové okolnosti a ich právne
posúdenie, ústavný súd súhrnne uvádza, že sťažovateľ v podstate požaduje revíziu
napadnutých rozsudkov, ktorými bola jeho žaloba o ochranu osobnosti v časti týkajúcej sa
náhrady nemajetkovej ujmy zamietnutá. Ústavný súd preskúmal ústavnoprávny rozmer
námietok sťažovateľa a konštatuje, že krajský súd sa v potvrdzujúcom rozsudku logicky
a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa,
nastolenými skutkovými i právnymi otázkami a jeho postup pri odôvodňovaní napadnutého
rozsudku nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny v tom zmysle, že
by ním mohlo dôjsť k zásadnému popretiu účelu a významu zákonného predpisu
(I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
Ústavný súd sa osobitne zaoberal aj argumentáciou sťažovateľa, ktorej obsahom boli
tvrdenia o tom, že jeho v sťažnosti označené práva boli porušené aj preto, že krajský súd
a rovnako tak pred ním okresný súd sa nevysporiadali, resp. nedostatočne vysporiadali
s dôvodmi, pre ktoré mu nepriznali náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 (teda najmä morálna satisfakcia – ospravedlnenie, pozn.)
najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť
v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd
s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo.
Krajský súd a zjavne rovnako tak pred ním aj okresný súd pri aplikácii týchto
ustanovení vychádzali z takého ich výkladu, podľa ktorého na priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vyžaduje od žalobcu v konaní o ochranu osobnosti, aby
preukázal (uniesol dôkazné bremeno na svoje tvrdenie), že v dôsledku neoprávneného
zásahu do jeho osobnosti nebolo postačujúce priznanie morálnej satisfakcie (ktorú
sťažovateľovi priznal) najmä preto, že v značnej miere bola znížená jeho dôstojnosť ako
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti.
Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch patrí žalobcovi v konaní o ochranu
osobnosti iba za zákonom ustanovených podmienok (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka)
a iba v zákonom ustanovenej výške (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Pri rozhodovaní
o tom, či bude priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch a v akej výške, je potrebné
aplikovať § 13 ods. 2 a § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka v ich vzájomnej súvislosti.
Posudzuje sa intenzita, trvanie a rozsah nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi
vzhľadom na postavenie žalobcu v rodine a spoločnosti. V súdnej praxi Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) bolo opakovane vyslovené, že „pokiaľ ide
o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby
v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom,
pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním
a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne
preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej
miere v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, môže byť fyzickej osobe výnimočne
subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ (rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 15/03. Zo súdnej praxe, 2003, č. 3, s. 68). Pri rozhodovaní o náhrade
nemajetkovej ujmy v peniazoch musí mať súd preukázané, že sú tu okolnosti, ktoré
nasvedčujú tomu, že z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov
vzniknutých fyzickej osobe vzhľadom na jej postavenie v rodine a spoločnosti
v konkrétnom prípade nepostačuje zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Najvyšší súd vo svojej rozhodovacej praxi poukázal aj na to, že závažnosť
vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje aj so zreteľom na ohlas zásahu, ako aj na dĺžku
trvania ujmy (R 29/2001), ktoré musia byť takisto preukázané.
Ústavný súd stabilne judikuje tak, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011).
V spojitosti s tým upriamuje ústavný súd pozornosť na relevantnú časť odôvodnenia
prvostupňového rozsudku, pokiaľ ide o zamietnutie žaloby sťažovateľa v časti týkajúcej sa
požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, v ktorej okresný súd uviedol:
„Takáto náhrada prichádza do úvahy výnimočne za predpokladu, že sa preukáže
reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti v značnej
miere a nepostačuje morálna satisfakcia. V konaní podľa názoru súdu nebolo dostatočne
preukázané, že by v prípade navrhovateľa bolo odôvodnené priznanie nemajetkovej ujmy.
Navrhovateľ v konaní uvádzal, že v dôsledku odvysielanej reportáže mal zdravotné
problémy, avšak bolo zistené, že pre tieto problémy sa nepotreboval liečiť. Taktiež nebolo
žiadnym hodnoverným spôsobom preukázané, že by u navrhovateľa došlo k problémom
v pracovnej oblasti práve v súvislosti s predmetnou reportážou. Naopak, z písomných
vyjadrení niektorých spolupracovníkov navrhovateľa vyplynulo, že obsahom reportáže boli
pohoršení a navrhovateľa považujú za čestného, slušného a poctivého človeka. Nebolo tiež
dostatočne preukázané, že by v príčinnej súvislosti s odvysielaním reportáže došlo ku
zhoršeniu vzťahov v rámci rodiny, resp. príbuzenstva navrhovateľa. Z výpovedí svedkov
vyplynulo, že nedošlo ku žiadnej zmene vo vzťahoch s príbuznými – Ing. E. P., L. B., M. B.,
pretože ani pred odvysielaním príspevku medzi nimi a navrhovateľom prakticky žiadne
vzťahy neboli a ku zmene nedošlo ani potom. Odvysielaná reportáž neovplyvnila postoj
V. L. voči navrhovateľovi, ich vzťahy sú naďalej dobré. Švagor M. B. síce uviedol, že pod
vplyvom odvysielanej relácie nadobudol pochybnosti voči navrhovateľovi, ale v súčasnosti
je jeho vzťah k navrhovateľovi dobrý. Navyše vo svojom písomnom vyjadrení uvádza, že
rodinu navrhovateľa pozná ako slušnú rodinu a zverejnené informácie iba poškodzujú jej
dobré meno. Manželka navrhovateľa uvádzala, že asi tri mesiace nemohla ísť do obchodu,
nekomunikovala s okolím, bolo to však na základe jej subjektívneho pocitu a obáv, že sa jej
ľudia budú pýtať, o čo ide. Žiadne konkrétne negatívne prejavy voči navrhovateľovi alebo
svojej osobe však neuviedla. Vzťahy navrhovateľa s bratom J. L. a jeho rodinou boli
narušené už niekoľko rokov pred odvysielaním reportáže, i keď je zrejmé, že
v nasledujúcom období sa vzájomný negatívny postoj ešte prehĺbil. Nepochybne k tomu
okrem odvysielania príspevku prispelo aj to, že J. L. podal voči navrhovateľovi trestné
oznámenie a žalobu na súd. Pokiaľ ide o postoj ostatných ľudí voči navrhovateľovi,
v konaní bolo zistené, že zverejnená reportáž narušila dôveru v navrhovateľa u Ing. V.,
ktorý je navrhovateľov známy, z jeho výpovede tiež vyplynulo, že v obci si ľudia o tomto
príspevku rozprávali, čo uviedol i svedok V. L. Odvysielaná reportáž nemala ani výraznejší
dôsledok v súvislosti so vzťahom syna navrhovateľa a jeho vtedajšou priateľkou. V konaní
bolo zistené, že v súčasnosti sú manželmi a navrhovateľ má dobré vzťahy aj s rodinou
synovej manželky.
Na základe takto zistených skutočností súd dospel k záveru, že v danom prípade je
postačujúce poskytnutie morálnej satisfakcie navrhovateľovi zo strany odporcu vo forme
ospravedlnenia tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Nárok navrhovateľa
na zaplatenie nemajetkovej ujmy súd nepovažoval z vyššieuvedených dôvodov za dôvodný
a v tejto časti návrh zamietol.“
Z uvedeného je zrejmé, že spôsob výkladu § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka
krajským súdom v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu je súladný s doterajšou
rozhodovacou praxou všeobecných súdov a nevybočuje z nej. Aj ústavný súd je toho
názoru, že záver všeobecného súdu o tom, že v konkrétnom prípade nepostačuje
na odstránenie následkov neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby morálne
zadosťučinenie, ale je namieste priznať jej i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to
z dôvodu, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť
v spoločnosti, musí vyplývať z vykonaného dokazovania, ktorého predmetom bude rozsah
intenzity a trvania nepriaznivých následkov vzniknutých fyzickej osobe vzhľadom na jej
postavenie v rodine a spoločnosti. Nepostačuje iba tvrdenie žalobcu o existencii
nepriaznivých následkov vzniknutých na jeho osobnosti v príčinnej súvislosti
s neoprávneným zásahom, a to ani v prípade, ak ich žalobca podrobne popíše z hľadiska ich
intenzity a rozsahu. Iba takýto výklad § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka zodpovedá ich
účelu a zmyslu. Nemožno pripustiť, aby všeobecné súdy rozhodovali (aj o tejto otázke)
inak, ako na základe výsledkov vykonaného dokazovania.
Napadnutý rozsudok nie je podľa názoru ústavného súdu prejavom interpretačnej
alebo aplikačnej svojvôle a sťažovateľom uvedená argumentácia v jeho sťažnosti nebola
spôsobilá vyvolať pochybnosť o neudržateľnosti napadnutého rozhodnutia z ústavného
hľadiska. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
(v tomto prípade Občianskeho zákonníka) by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto
nedostatky nevykazuje.
Ústavný súd, ako už bolo uvedené, nemá pozíciu opravnej inštancie voči
rozhodnutiam všeobecných súdov a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa
zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené. Tak to bolo aj v prípade
sťažovateľa, a preto ústavný súd nepovažoval za nevyhnutné zasiahnuť do napadnutého
rozsudku krajského súdu a akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť jeho názor týkajúci
sa potvrdenia rozsudku okresného súdu, pokiaľ ide o zmietnutie žaloby v časti nepriznania
náhrady nemajetkovej ujmy.
Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, je toho názoru, že závery krajského súdu
sú zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,
keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu), resp. jeho rozhodnutím, nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
S prihliadnutím na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na plný úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadnu možnosť
porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorej reálnosť by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie, a preto sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu týchto
práv odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K námietke porušenia základného práva na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti
a na ochranu mena zaručeného čl. 19 ods. 1 ústavy a základného práva na ochranu majetku
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd s poukazom
na svoju ustálenú judikatúru dopĺňa, že o prípadnom porušení sťažovateľom označených
hmotných práv by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu
primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 ods. 1 ústavy alebo v čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení
s ich porušením (podobne I. ÚS 194/2010, I. ÚS 325/09). Medzi namietaným porušením
základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a rozhodnutím krajského súdu
neexistuje relevantná súvislosť, preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti posúdiť ako
zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
Košice 10. októbra 2013