Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 622/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť I. L., L., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. -338

z 29. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta

2013 doručená faxom a 14. augusta 2013 v origináli sťažnosť I. L. (ďalej len „sťažovateľ“,

v citáciách aj „navrhovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa

, a (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-338 z 29. mája 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou 31. decembra

2007 Okresnému súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“), smerujúcou proti obchodnej

spoločnosti M., s. r. o. (ďalej aj „žalovaná“), ako aj proti bratovi sťažovateľa domáhal

ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. K podaniu žaloby podnietil

sťažovateľa príspevok odvysielaný 12. novembra 2006 v Novinách TV... o tom, ako sa

starší ľudia stávajú obeťami podvodníkov. Ako konkrétny príklad bol uvedený prípad

sťažovateľa, ktorý mal podvodom získať byt od svojej tety. V predmetnom príspevku

odzneli formulácie typu „Dôverčivosť starších ľudí nahráva do kariet podvodníkom. Svedčí

o tom aj prípad 89-ročnej pani z Bratislavy...“ alebo „Tak to bolo zrejme aj v prípade pani

P. Č., ktorá prišla o byt“. Sťažovateľ zastáva názor, že tieto formulácie ho vykreslili ako

podvodníka, a to iba na základe tvrdenia jeho brata a faktu, že bolo začaté trestné konanie

vo veci zločinu podvodu, pričom v skutočnosti voči nemu vôbec nebolo vznesené

obvinenie.

Sťažovateľ v žalobe navrhol, aby sa mu žalovaná na svoje náklady v hlavnej večernej

spravodajskej relácii TV... ospravedlnila z dôvodu zásahu do jeho cti a dobrého mena „pre

nepravdivosť údajov týkajúcich sa mojej osoby odvysielaných v príspevku zo dňa

12. 11. 2006“. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby mu okresný súd priznal voči obom

žalovaným náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1 3000 000 Sk (voči jeho bratovi

300 000 Sk a voči obchodnej spoločnosti M., s. r. o., 1 000 000 Sk).

Sťažovateľ ďalej uvádza, že v konaní pred okresným súdom „preukazoval, aký

negatívny dopad mal zverejnený príspevok na môj pokojný spôsob života a mojej rodiny.

Odvysielanie príspevku v hlavnej spravodajskej relácii TV... mi privodilo ujmu na zdraví,

negatívne ovplyvnilo moje podnikanie ako majiteľa stavebnej spoločnosti poklesom obratu

a zhoršili sa aj vzájomné vzťahy u nás v obci medzi príbuznými a aj známymi. V konaní som

preukazoval, že príbuzní aj známi verili v pravdivosť skutočností uvádzaných v TV...

vo vzťahu k mojej osobe a nijakým spôsobom nepochybovali, že sa hovorilo o mne.“.

Okresný súd 19. októbra 2010 zastavil konanie voči bratovi sťažovateľa, keďže tento

v dôsledku jeho úmrtia zobral návrh v časti smerujúcej voči nemu späť.

Okresný súd rozsudkom č. k. -275 z 10. októbra 2012 rozhodol o žalobe

sťažovateľa tak, že uložil žalovanej, aby sa mu v hlavnej večernej spravodajskej relácii

TV... ospravedlnila z dôvodu, že uverejnila nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje týkajúce

sa jeho osoby. V časti týkajúcej sa požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy bola žaloba

sťažovateľa zamietnutá, pričom dôvodom zamietnutia tejto časti žaloby bolo podľa

okresného súdu to, že sťažovateľ nedostatočne preukázal, že došlo k zníženiu jeho

dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, a preto nebol daný dôvod

na priznanie tohto nároku.

Proti označenému rozsudku okresného súdu, a to proti jeho zamietajúcej časti

(t. j. pokiaľ ide o nepriznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch) podal sťažovateľ

30. novembra 2012 odvolanie, v ktorom namietal, že sa ako prvostupňový súd vo svojom

rozhodnutí nevysporiadal s tým, akým spôsobom by si predstavoval značné zníženie

dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, aby mohla byť priznaná náhrada nemajetkovej ujmy.

V súvislosti s tým sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd „uznal, že moje práva boli

porušené závažným spôsobom jednak médiami so širokým rozsahom a jednak vo vysoko

sledovanej relácii. Veď som bol označený za podvodníka, osobu páchajúcu trestnú činnosť,

čo citeľne ovplyvnilo môj ďalší spôsob života!“.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že rozsudok prvostupňového súdu

ako vecne správny potvrdil, vysloviac názor, že „je morálna satisfakcia definovaná

v ospravedlnení a je pre mňa dostatočnou morálnou satisfakciou za utrpenú ujmu a nie je

preto potrebná z hľadiska intenzity a trvania daného zásahu aj náhrada nemajetkovej ujmy

v peniazoch“.

Sťažovateľ je presvedčený, že krajský súd „ako jeden z ochrancov práva zlyhal

v oblasti ochrany môjho subjektívneho práva vydaním rozhodnutia v konaní, ktoré vykazuje

znaky svojvôle, ktoré nemá legitímny základ, u ktorého ide o nesúlad medzi právnymi

predpismi a skutkovým stavom veci a ktoré porušili moje základné práva. Práve tieto

okolnosti považujem za podstatu ingerencie ústavného súdu v danej právnej veci.“.

Namietané porušenie v petite sťažnosti označených práv odôvodňuje sťažovateľ

takto:

«Mám za to, že v konaní boli porušené moje ústavné práva a najmä právo podľa

. Súd svojím rozhodnutím neposkytol dostatočnú

ochranu môjho práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti

a na ochranu mena.

Okresný súd Prievidza a následne i Krajský súd v Trenčíne zhodne konštatovali, že

odvysielaním uvedenej relácie v hlavnej spravodajskej relácii televízie došlo

k informovanosti širokého okruhu divákov. Súdy jednoznačne došli k záveru, že reportáž

ako celok navodzuje dojem, že je to práve navrhovateľ, ktorý pripravil tetu o byt a že sa

voči nej dopustil podvodu (napr. str. 11 ods. 1 rozsudku KS Trenčín).

Súdy tiež konštatovali, že k odvysielaniu relácie došlo až po dvoch mesiacoch od jej

natočenia v čase keď som dar – byt dobrovoľne vrátil a v čase keď už bolo zrejmé, že

k trestnému činu nedošlo. Nebolo voči mne vznesené žiadne obvinenie. Teta nakoniec byt

previedla na môjho tretieho brata.

Okresný súd sa nevysporiadal z dôvodmi, prečo mi primerané finančné

zadosťučinenie nepriznal. Krajský súd sa vecou vysporiadal na str. 12 ods. 3 rozsudku

takto... Pri rozhodovaní o prípadnom peňažnom plnení by malo byť súdom preukázané, že

sú tu okolnosti dokladujúce. že v konkrétnom prípade nepostačuje zadosťučinenie morálne

a to predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov

vzniknutých navrhovateľovi, vzhľadom k postaveniu navrhovateľa v rodine a spoločnosti.

Ak vychádzame zo samotného odôvodnenia rozsudku, súd konštatoval, že v konkrétnom

prípade došlo k intenzívnemu zásahu (veľká sledovanosť.) Zásah, dojem že som podvodník,

trval od jeho vykonania v roku 2006 do výroku súdu v roku 2013. Rozsah nepriaznivých

následkov – hrubý útok na česť – navodenie dojmu, že som podvodník – i samotný názov

relácie „Dôverčivosť starších ľudí nahráva do kariet podvodníkom“, je taký!). Moje

postavenie v rodine a v bližšom okolí bolo zdokumentované výpoveďami svedkov. Moja

rodina a priatelia mi verili, ale odvysielaní relácie začali mať o mne pochybnosti. Niektorí

obchodní partneri začali byť obozretní a nedávali mi nové ponuky na spoluprácu. Celá

dedina bola proti nám, bavili sa na náš úkor. Manželka i moja matka sa z hanby báli ísť

na ulicu!

Zdá sa, že som splnil všetky podmienky na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch

okrem jedného. Moje spoločenské postavenie, ako bežného podnikateľa nie ja také, aby mi

náhrada bola priznaná. Ako viem, priznávajú sa miliónové náhrady politikom, sudcom, ale

nie bežným občanom. Nezaváži, že v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

má byť verejne činná osoba menej chránená ako bežná.

Mám za to, že v mojom prípade sa jedná je jednoduchý prípad, keď mi všeobecné

súdy neposkytli primeranú ochranu len preto, že nie som osoba verejne činná. Veď ako si

možno vyložiť, že veľká televízna spoločnosť odvysiela zaujímavú reláciu na môj úkor, za čo

sa po tokoch len ospravedlní. Ja musím znášať náklady na celý proces i keď som úspešný.

Ako sa má brániť bežný človek proti útokom médií? Radšej sa nesúdiť, nech sa na

vec zabudne, ináč bude platiť!»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na ochranu osobnosti podľa čl. 19 odsek 1, na právo

vlastniť majetok podľa článku 20 odsek 1 , na spravodlivý

proces podľa článku 46 odsek 1 a na spravodlivý proces podľa

článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom

a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 5. 2013 pod sp. zn. ,

bolo porušené.

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 5. 2013 pod sp. zn.

a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie, aby v nej

znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho

zastúpenia na účet advokáta JUDr. I. G. vo výške 331,13 EUR v lehote 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd pripomína, že nemá zásadne

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (). Skutkový

stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu

vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie

je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými

zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne s medzinárodnou zmluvou podľa ().

Predpokladom rešpektovania uvedených zásad je však aj dodržanie podmienok, že

všeobecné súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s ústavnými princípmi, ktoré

vyplývajú najmä z druhej hlavy siedmeho oddielu . Okrem toho z princípu

nezávislosti súdov podľa vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia

dôkazov zakotvená aj v (ďalej aj „OSP“). Pokiaľ

všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä až ),

ústavný súd nie je oprávnený znovu „prehodnocovať“ hodnotenie dôkazov všeobecnými

súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval. Podľa

rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Podstatou námietok sťažovateľa sú tvrdenia o nespravodlivosti sťažnosťou

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie okresného súdu v rámci

konania o ochranu osobnosti, a to na základe odvolaní podaných tak sťažovateľom, ako

aj žalovanou. Prvostupňovým rozsudkom bola uložená povinnosť žalovanej uverejniť počas

troch dní na svoje náklady vo svojej hlavnej spravodajskej večernej relácii sťažovateľovi

ospravedlnenie v tom zmysle, že informácia odvysielaná 12. novembra 2006 v „Novinách

TV...“ pod názvom „Dôverčivosť starších ľudí nahráva do kariet podvodníkom“ týkajúca sa

jeho osoby je údajom nepravdivým a pravdu skresľujúcim, ktorý sa dotkol jeho cti

a dobrého mena. Vo zvyšku, t. j. v časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy bola

žaloba sťažovateľa zamietnutá.

Námietky sťažovateľa smerujú výlučne proti potvrdzujúcemu výroku krajského súdu

vo vzťahu k zamietavému výroku súdu prvého stupňa, ktorý dospel k záveru, že pre

sťažovateľa bude primeranou satisfakciou samotné uverejnenie ospravedlnenia v hlavnej

spravodajskej relácii žalovanej počas troch po sebe nasledujúcich dní, a v nadväznosti na to

jeho žalobu v časti nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 33 193,92 € zamietol.

Podľa sťažovateľa krajský súd v napadnutom potvrdzujúcom rozsudku vyslovil

nesprávne a ústavne nekonformné závery v takej miere, že to malo za následok porušenie

jeho a dohovorom garantovaných práv. Ústavný súd preto vo vzťahu

k namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu predovšetkým

skúmal, či napadnutý rozsudok nie je neodôvodnený alebo arbitrárny v takom rozsahu, že

by to malo za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. Rozsudkom

okresného súdu sa ústavný súd zaoberal iba v rozsahu, v ktorom sa s ním stotožnil krajský

súd.

Krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, teda aj v časti,

ktorou bol potvrdený výrok prvostupňového rozsudku o zamietnutí žaloby v časti týkajúcej

sa nároku na priznanie nemajetkovej ujmy ako vecne správny, stotožnil sa s jeho

odôvodnením a k námietkam sťažovateľa k namietanému potvrdzujúcemu výroku

v podstatnom zhrnul:

„Aj v tejto časti odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne

a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

Súd prvého stupňa sa dôsledne vo svojom odvolaní zaoberal jednotlivými svedeckými

výpoveďami, ktoré boli vykonané pred súdom prvého stupňa, ako aj následkami

odvysielanej relácie. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že

dostatočnou satisfakciou pre navrhovateľa bude práve odvysielanie ospravedlnenia

odporcom s tým, že možnosť priznania primeraného peňažného zadosťučinenia

predpokladá, že sa morálne zadosťučinenie ako primárna forma zadosťučinenia ukazuje

v tomto konkrétnom prípade ako nedostatočná, takže stráca svoju účinnosť a funkčnosť. Pri

rozhodovaní o prípadnom peňažnom plnení by malo byť súdom preukázané, že sú to

okolnosti dokladajúce, že v konkrétnom prípade nepostačuje zadosťučinenie morálne a to

predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých

navrhovateľovi, vzhľadom k postaveniu navrhovateľa v rodine a spoločnosti. Pri stanovení

peňažnej satisfakcie zákon taxatívne určuje dve kritériá a to závažnosť vzniknutej

nemajetkovej ujmy a tiež okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do práva

na ochranu osobnosti fyzickej osoby došlo.

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci vyhodnotil všetky vykonané dôkazy v ich

jednotlivých súvislostiach, ako aj z hľadiska skutkového a v konečnom dôsledku správne

dospel k záveru, že vzhľadom na osobu navrhovateľa a jeho osobný, súkromný, spoločenský

a pracovný život ako aj povahu a obsah odvysielanej informácie je morálna satisfakcia

definovaná vo výroku I rozsudku súdu prvého stupňa dostatočnou morálnou satisfakciou

za utrpenú ujmu a nie je tu potrebná z hľadiska intenzity a trvania daného zásahu

aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch zo strany odporcu voči navrhovateľovi. Pri

rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné prihliadnuť aj

k zadosťučineniu, ktoré sa postihnutej osobne dostáva, tiež aj obsah odôvodnenia rozsudku,

v ktorom je konštatované, že došlo k porušeniu jej práva na ochranu osobnosti. Zároveň

odvolací súd zdôrazňuje, že pri strete práva na informácie a ich šírení s právom na ochranu

osobnosti a súkromného života, teda základných práv stojacich na rovnakej úrovni je

predovšetkým vecou súdov, aby s prihliadnutím k okolnostiam každého prípadu zvážili, či

jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred právom druhým.

Preto z hľadiska intenzity tvrdeného porušenia základného práva na ochranu

osobnosti a dobrej povesti a z hľadiska proporcionality je nutné konštatovať, že postup súdu

prvého stupňa, ktorý zaviazal odporcu k zverejneniu ospravedlnenia, a zároveň vo zvyšnej

časti, kde sa navrhovateľ domáhal náhrady nemajetkovej ujmy, ako nedôvodný zamietol,

bol v celom rozsahu správny a odvolací súd sa s týmto rozsudkom v celom rozsahu

stotožňuje.

Vo zvyšku, ako bolo vyššie uvedené, odvolací súd v nadväznosti na § 219 ods. 2

poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa.“

K námietkam sťažovateľa, ktoré sa vzťahujú na skutkové okolnosti a ich právne

posúdenie, ústavný súd súhrnne uvádza, že sťažovateľ v podstate požaduje revíziu

napadnutých rozsudkov, ktorými bola jeho žaloba o ochranu osobnosti v časti týkajúcej sa

náhrady nemajetkovej ujmy zamietnutá. Ústavný súd preskúmal ústavnoprávny rozmer

námietok sťažovateľa a konštatuje, že krajský súd sa v potvrdzujúcom rozsudku logicky

a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa,

nastolenými skutkovými i právnymi otázkami a jeho postup pri odôvodňovaní napadnutého

rozsudku nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny v tom zmysle, že

by ním mohlo dôjsť k zásadnému popretiu účelu a významu zákonného predpisu

(, , , ).

Ústavný súd sa osobitne zaoberal aj argumentáciou sťažovateľa, ktorej obsahom boli

tvrdenia o tom, že jeho v sťažnosti označené práva boli porušené aj preto, že krajský súd

a rovnako tak pred ním okresný súd sa nevysporiadali, resp. nedostatočne vysporiadali

s dôvodmi, pre ktoré mu nepriznali náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa odseku 1 (teda najmä morálna satisfakcia – ospravedlnenie, pozn.)

najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť

v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd

s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva

došlo.

Krajský súd a zjavne rovnako tak pred ním aj okresný súd pri aplikácii týchto

ustanovení vychádzali z takého ich výkladu, podľa ktorého na priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vyžaduje od žalobcu v konaní o ochranu osobnosti, aby

preukázal (uniesol dôkazné bremeno na svoje tvrdenie), že v dôsledku neoprávneného

zásahu do jeho osobnosti nebolo postačujúce priznanie morálnej satisfakcie (ktorú

sťažovateľovi priznal) najmä preto, že v značnej miere bola znížená jeho dôstojnosť ako

osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti.

Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch patrí žalobcovi v konaní o ochranu

osobnosti iba za zákonom ustanovených podmienok ( )

a iba v zákonom ustanovenej výške ( ). Pri rozhodovaní

o tom, či bude priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch a v akej výške, je potrebné

aplikovať a v ich vzájomnej súvislosti.

Posudzuje sa intenzita, trvanie a rozsah nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi

vzhľadom na postavenie žalobcu v rodine a spoločnosti. V súdnej praxi Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) bolo opakovane vyslovené, že „pokiaľ ide

o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby

v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom,

pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním

a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne

preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej

miere v zmysle , môže byť fyzickej osobe výnimočne

subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ (rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. . Zo súdnej praxe, 2003, č. 3, s. 68). Pri rozhodovaní o náhrade

nemajetkovej ujmy v peniazoch musí mať súd preukázané, že sú tu okolnosti, ktoré

nasvedčujú tomu, že z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov

vzniknutých fyzickej osobe vzhľadom na jej postavenie v rodine a spoločnosti

v konkrétnom prípade nepostačuje zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Najvyšší súd vo svojej rozhodovacej praxi poukázal aj na to, že závažnosť

vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje aj so zreteľom na ohlas zásahu, ako aj na dĺžku

trvania ujmy (R 29/2001), ktoré musia byť takisto preukázané.

Ústavný súd stabilne judikuje tak, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , ,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok ().

V spojitosti s tým upriamuje ústavný súd pozornosť na relevantnú časť odôvodnenia

prvostupňového rozsudku, pokiaľ ide o zamietnutie žaloby sťažovateľa v časti týkajúcej sa

požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, v ktorej okresný súd uviedol:

„Takáto náhrada prichádza do úvahy výnimočne za predpokladu, že sa preukáže

reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti v značnej

miere a nepostačuje morálna satisfakcia. V konaní podľa názoru súdu nebolo dostatočne

preukázané, že by v prípade navrhovateľa bolo odôvodnené priznanie nemajetkovej ujmy.

Navrhovateľ v konaní uvádzal, že v dôsledku odvysielanej reportáže mal zdravotné

problémy, avšak bolo zistené, že pre tieto problémy sa nepotreboval liečiť. Taktiež nebolo

žiadnym hodnoverným spôsobom preukázané, že by u navrhovateľa došlo k problémom

v pracovnej oblasti práve v súvislosti s predmetnou reportážou. Naopak, z písomných

vyjadrení niektorých spolupracovníkov navrhovateľa vyplynulo, že obsahom reportáže boli

pohoršení a navrhovateľa považujú za čestného, slušného a poctivého človeka. Nebolo tiež

dostatočne preukázané, že by v príčinnej súvislosti s odvysielaním reportáže došlo ku

zhoršeniu vzťahov v rámci rodiny, resp. príbuzenstva navrhovateľa. Z výpovedí svedkov

vyplynulo, že nedošlo ku žiadnej zmene vo vzťahoch s príbuznými – Ing. E. P., L. B., M. B.,

pretože ani pred odvysielaním príspevku medzi nimi a navrhovateľom prakticky žiadne

vzťahy neboli a ku zmene nedošlo ani potom. Odvysielaná reportáž neovplyvnila postoj

V. L. voči navrhovateľovi, ich vzťahy sú naďalej dobré. Švagor M. B. síce uviedol, že pod

vplyvom odvysielanej relácie nadobudol pochybnosti voči navrhovateľovi, ale v súčasnosti

je jeho vzťah k navrhovateľovi dobrý. Navyše vo svojom písomnom vyjadrení uvádza, že

rodinu navrhovateľa pozná ako slušnú rodinu a zverejnené informácie iba poškodzujú jej

dobré meno. Manželka navrhovateľa uvádzala, že asi tri mesiace nemohla ísť do obchodu,

nekomunikovala s okolím, bolo to však na základe jej subjektívneho pocitu a obáv, že sa jej

ľudia budú pýtať, o čo ide. Žiadne konkrétne negatívne prejavy voči navrhovateľovi alebo

svojej osobe však neuviedla. Vzťahy navrhovateľa s bratom J. L. a jeho rodinou boli

narušené už niekoľko rokov pred odvysielaním reportáže, i keď je zrejmé, že

v nasledujúcom období sa vzájomný negatívny postoj ešte prehĺbil. Nepochybne k tomu

okrem odvysielania príspevku prispelo aj to, že J. L. podal voči navrhovateľovi trestné

oznámenie a žalobu na súd. Pokiaľ ide o postoj ostatných ľudí voči navrhovateľovi,

v konaní bolo zistené, že zverejnená reportáž narušila dôveru v navrhovateľa u Ing. V.,

ktorý je navrhovateľov známy, z jeho výpovede tiež vyplynulo, že v obci si ľudia o tomto

príspevku rozprávali, čo uviedol i svedok V. L. Odvysielaná reportáž nemala ani výraznejší

dôsledok v súvislosti so vzťahom syna navrhovateľa a jeho vtedajšou priateľkou. V konaní

bolo zistené, že v súčasnosti sú manželmi a navrhovateľ má dobré vzťahy aj s rodinou

synovej manželky.

Na základe takto zistených skutočností súd dospel k záveru, že v danom prípade je

postačujúce poskytnutie morálnej satisfakcie navrhovateľovi zo strany odporcu vo forme

ospravedlnenia tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Nárok navrhovateľa

na zaplatenie nemajetkovej ujmy súd nepovažoval z vyššieuvedených dôvodov za dôvodný

a v tejto časti návrh zamietol.“

Z uvedeného je zrejmé, že spôsob výkladu

krajským súdom v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu je súladný s doterajšou

rozhodovacou praxou všeobecných súdov a nevybočuje z nej. Aj ústavný súd je toho

názoru, že záver všeobecného súdu o tom, že v konkrétnom prípade nepostačuje

na odstránenie následkov neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby morálne

zadosťučinenie, ale je namieste priznať jej i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to

z dôvodu, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť

v spoločnosti, musí vyplývať z vykonaného dokazovania, ktorého predmetom bude rozsah

intenzity a trvania nepriaznivých následkov vzniknutých fyzickej osobe vzhľadom na jej

postavenie v rodine a spoločnosti. Nepostačuje iba tvrdenie žalobcu o existencii

nepriaznivých následkov vzniknutých na jeho osobnosti v príčinnej súvislosti

s neoprávneným zásahom, a to ani v prípade, ak ich žalobca podrobne popíše z hľadiska ich

intenzity a rozsahu. Iba takýto výklad a zodpovedá ich

účelu a zmyslu. Nemožno pripustiť, aby všeobecné súdy rozhodovali (aj o tejto otázke)

inak, ako na základe výsledkov vykonaného dokazovania.

Napadnutý rozsudok nie je podľa názoru ústavného súdu prejavom interpretačnej

alebo aplikačnej svojvôle a sťažovateľom uvedená argumentácia v jeho sťažnosti nebola

spôsobilá vyvolať pochybnosť o neudržateľnosti napadnutého rozhodnutia z ústavného

hľadiska. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

(v tomto prípade ) by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto

nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd, ako už bolo uvedené, nemá pozíciu opravnej inštancie voči

rozhodnutiam všeobecných súdov a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa

zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené. Tak to bolo aj v prípade

sťažovateľa, a preto ústavný súd nepovažoval za nevyhnutné zasiahnuť do napadnutého

rozsudku krajského súdu a akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť jeho názor týkajúci

sa potvrdenia rozsudku okresného súdu, pokiaľ ide o zmietnutie žaloby v časti nepriznania

náhrady nemajetkovej ujmy.

Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, je toho názoru, že závery krajského súdu

sú zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa , ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,

keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu), resp. jeho rozhodnutím, nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, ).

S prihliadnutím na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na plný úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadnu možnosť

porušenia základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorej reálnosť by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie, a preto sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu týchto

práv odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke porušenia základného práva na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti

a na ochranu mena zaručeného a základného práva na ochranu majetku

podľa napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd s poukazom

na svoju ustálenú judikatúru dopĺňa, že o prípadnom porušení sťažovateľom označených

hmotných práv by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu

primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v alebo v dohovoru, resp. v spojení

s ich porušením (podobne , ). Medzi namietaným porušením

základných práv podľa a a rozhodnutím krajského súdu

neexistuje relevantná súvislosť, preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti posúdiť ako

zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Košice 10. októbra 2013