Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 328/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

Štúdio Beta, spol. s r. o., Poľná 1, Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Katarínou

Pecnovou, Námestie SNP 15, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných

práv podľa a v spojení s a 2 a

Slovenskej republiky, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -686

z 29. apríla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Štúdio Beta, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Štúdio Beta, spol. s r. o., Poľná 1, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka,“ v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátkou

JUDr. Katarínou Pecnovou, Námestie SNP 15, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2

ods. 2 (ďalej len „“), ako aj jej práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -686 z 29. apríla

2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu)“.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

«1. Rozhodnutie o zamietnutí dovolania vydané Najvyšším súdom Slovenskej

republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) č. k. došlo na doručovanie

Okresnému súdu Bratislava IV dňa 1. 2. 1012 a právnemu zástupcovi Sťažovateľa (ako je

definovaný v bode 2) dňa 10. 2. 2012.

2. Spoločnosť Štúdio Beta spol. s r. o., so sídlom na Poľná 1, Bratislava... (ďalej len

„Sťažovateľ“) týmto podáva proti právoplatnému rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave,

zo dňa 29. apríla 2010, č. k. -686 v zákonnej lehote túto ústavnú sťažnosť.

3. Sťažovateľ tvrdí, že právoplatným rozhodnutím porušovateľa základného práva −

Krajského súdu v Bratislave (špecifikovaným v bode 2 vyššie) bolo porušené

zaručené základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1

ods. 1 a 2 , resp. na spravodlivý proces podľa Listiny

základných práv a slobôd (23/1991 Zb).»

Svoje tvrdenia sťažovateľka podrobnejšie odôvodňuje takto:

«4. Rozhodovanie Krajského súdu v Bratislave a Okresného súdu Bratislava IV

v rozpore s Nálezom Ústavného súdu a porušenie princípu právnej istoty vzájomne

si odporujúcou judikatúrou pri posudzovaní platnosti zmluvy z 22. 12. 1997 (porušenie čl. 1

ods. 1 a 2 a , a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd).

5. Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „Okresný súd“) rozhodol medzitýmnym

rozsudkom zo dňa 18. 5. 2005, č. k. -295 (ďalej len („Pôvodný rozsudok OS“),

o základe nároku Sťažovateľa tak, že jeho nárok na náhradu škody je voči spoločnosti

Slovenská televízia so sídlom na Mlynská dolina, Bratislava..., ktorej právnym nástupcom

sa stala spoločnosť Rozhlas a televízia Slovenska so sídlom na Mýtna 1, Bratislava... (ďalej

len „Žalovaný“) opodstatnený.

6. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že Sťažovateľ sa podanou žalobou

domáhal náhrady škody vo forme ušlého zisku z titulu porušenia dvoch zmlúv, ktoré medzi

sebou uzavreli Sťažovateľ a Žalovaný. Konkrétne sa jednalo o zmluvu zo dňa 27. 12. 1997,

ktorá sa týkala programu „Dobré ráno Slovensko“ (ďalej len „Zmluva z r. 1997“)

a o zmluvu zo dňa 30. 10. 1998 o spoločnej koprodukčnej výrobe programu (ďalej len

„Zmluva z r. 1998“). Okresný súd ďalej uviedol, že Zmluvu z r. 1998 považuje za platnú,

lebo v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. bolo

právoplatne rozhodnuté, že táto zmluva je platná. Ohľadom Zmluvy z r. 1997 uviedol,

že uvedená zmluva bola uzavretá platne, lebo táto nespadá pod režim zákona o verejnom

obstarávaní...

7. Proti uvedenému rozsudku podal Žalovaný odvolanie. Krajský súd v Bratislave

(ďalej len „Krajský súd“) ako súd odvolací svojim rozsudkom zo dňa 25. 5. 2006, č. k.

-350 (ďalej len „Pôvodný rozsudok KS“) potvrdil Pôvodný rozsudok OS.

V odôvodnení svojho rozsudku sa Krajský súd zaoberal aj otázkou platnosti Zmluvy

z r. 1997, pričom dospel k záveru, že pri uzatváraní tejto zmluvy nedošlo k porušeniu

o verejnom obstarávaní a že Zmluva z r. 1997 je platná...

8. Proti uvedenému Pôvodnému rozsudku KS podal Žalovaný dovolanie. Najvyšší

súd ako súd dovolací svojim rozsudkom zo dňa 31. 5. 2007, č. k. (ďalej len

„Pôvodný rozsudok NS“) dovolanie odmietol, čím potvrdil správnosť Pôvodných rozsudkov

OS a KS...

9. Dňa 20. 9. 2006 podal Žalovaný ústavnú sťažnosť proti Pôvodnému rozsudku KS.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) svojim nálezom zo dňa

2. 8. 2007 č. k. -35 (ďalej len „Nález Ústavného súdu“) rozhodol, že základné

právo Žalovaného na súdnu ochranu bolo porušené, zrušil Pôvodný rozsudok KS a vec

vrátil Krajskému súdu na ďalšie konanie.

10. Podľa Nálezu Ústavného súdu z obsahu odôvodnenia napadnutého Pôvodného

rozsudku KS vyplýva, tento neodpovedal na námietku Žalovaného, že ak by mal

aj Sťažovateľ vo všetkom čo tvrdí pravdu, mohol by žiadať iba zmluvnú pokutu. Preto bolo

nevyhnutné, aby sa Krajský súd s touto námietkou v odôvodnení Pôvodného rozsudku KS

primeraným spôsobom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal.

11. Ústavný súd tiež vo svojom náleze vytkol Krajskému súdu, že právny záver

Krajského súdu o tom, že nie je viazaný rozhodnutím správneho orgánu v zmysle

ustanovenia sa opiera len o argumentáciu, že vo vyžiadanom spise správneho

orgánu sa nenachádza rozhodnutie o uložení poriadkovej pokuty sťažovateľke v súvislosti

s porušením zákona o verejnom obstarávaní vo veci uzavretia zmlúv o spoločnej

koprodukčnej výrobe programu „Dobré ráno Slovensko“ so žalobcom, a skutočnosť,

že rozhodnutie predložené sťažovateľkou nebolo opatrené pečiatkou právoplatnosti. Podľa

názoru Ústavného súdu bol Krajský súd povinný dôsledne preskúmať skutočnosti ohľadom

právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu a až na tomto základe vyvodiť svoj právny

záver a odôvodniť ho.

12. Ústavný súd teda nespochybnil vecnú správnosť Pôvodného rozsudku KS,

ale požadoval formálne doplniť odôvodnenie tohto rozsudku tak, aby odpovedal

na námietku Žalovaného ohľadom dojednania o zmluvnej pokute a aby dôsledne preskúmal

skutočnosti ohľadom rozhodnutia Krajského úradu v Bratislave č. REG/64/4/1999/ULC

z 3. 3. 1999 (ďalej len „Rozhodnutie KÚ“).

13. Krajský súd však namiesto toho, aby v súlade s požiadavkami Nálezu Ústavného

súdu

(i) dôsledne preskúmal skutočnosti ohľadom právoplatnosti Rozhodnutia KÚ a

(ii) doplnil časť odôvodnenia Pôvodného rozsudku KS, tak aby odpovedal na vyššie

uvedenú námietku Žalovaného,

zrušil svojim uznesením zo dňa 26. 6. 2008 č. k. -393 (ďalej len

„Uznesenie KS“) Pôvodný rozsudok OS. Krajský súd zároveň v odôvodnení konštatoval,

že s poukazom na predložené rozhodnutie správneho orgánu, ktorým bolo rozhodnuté

o porušení zákona č. 263/1 B93 Z. z. o verejnom obstarávaní v znení účinnom v čase

uzavretia zmlúv medzi účastníkmi v čase rozhodovania správneho orgánu a s poukazom

na ust. 24a tohto zákona dospel k záveru, že uvedená zmluva zo dňa 22. 12. 1997 bola

uzavretá v rozpore s týmto zákonom a je neplatná. Vzhľadom na tento záver, bude úlohou

súdu prvého stupňa zaoberať sa nárokmi uplatnenými žalobcom v jeho návrhu zo dňa

23. 12. 2002, ich právnym základom a výškou...

14. Krajský súd však žiadnym spôsobom neodôvodnil na základe čoho dospel

k záveru, že Zmluva z r. 1997 sa spravuje zákonom o verejnom obstarávaní a je neplatná,

a teda k úplne opačnému právnemu záveru ako v Pôvodnom rozsudku KS. Krajský súd

nepreskúmal skutočnosti týkajúce sa právoplatnosti Rozhodnutia KÚ, namiesto čoho

sa odvolával len na Nález Ústavného súdu. Z Nálezu Ústavného súdu pritom v žiadnom

prípade nevyplýva, že Zmluva z r. 1997 sa spravuje zákonom o verejnom obstarávaní ani

že Rozhodnutie KÚ je právoplatné alebo že Krajský súd je bezpodmienečne viazaný

Rozhodnutím KÚ.

15. Na základe uvedeného Uznesenia KS, vydal Okresný súd dňa 1. 6. 2009 rozsudok

č. k. -551 (ďalej len „Nový rozsudok OS“), ktorým zamietol žalobu

Sťažovateľa proti Žalovanému a podľa ktorého:

„Pri zmluve zo dňa 22. 12. 1997 je súd viazaný rozhodnutím Krajského súdu

v Bratislave č. k -393, v ktorom súd vyslovil názor, že uvedená zmluva bola

uzavretá v rozpore so o verejnom obstarávaní v znení účinnom v čase

uzavretia zmluvy medzi účastníkmi i v čase rozhodovania správneho orgánu −

Katastrálneho úradu v Bratislave a s poukazom na ust. § 24a cit. zákona je neplatná. Tento

názor je v zmysle záväzný pre súd prvého stupňa.“

16. Sťažovateľ síce žiadal v súlade s Nálezom Ústavného súdu dôsledne preskúmať

okolnosti právoplatnosti Rozhodnutia KÚ a v tejto súvislosti navrhoval pripojenie spisu

Krajského úradu v Bratislave týkajúceho sa Rozhodnutia KÚ ako aj vypočutie osoby, ktorá

opatrila uvedené rozhodnutie pečiatkou právoplatnosti a podpisom. Okresný súd však

v rozpore s Nálezom Ústavného súdu tieto dôkazy nevykonal a ani iným spôsobom dôsledne

nepreskúmal právoplatnosť Rozhodnutia KÚ a napriek tomu v odôvodnení Nového

rozsudku OS vyslovil protichodný právny názor v porovnaní s Pôvodným rozsudkom OS a

Pôvodným rozsudkom KS, pričom podľa nového rozsudku OS „nemá pochybnosti o

právoplatnosti uvedeného rozhodnutia.“...

17. Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozsudku zo dňa 29. 4. 2010

č. k. -686 (ďalej len „Nový rozsudok KS“) opäť zaoberal platnosťou Zmluvy

z r. 1997, pričom dospel k záveru, že:

„... nie je preto dôležité, či Krajský úrad v Bratislave začal správne konanie v súlade

so o správnom konaní..., či za účastníkov pojal všetky dotknuté

osoby, či týmto osobám doručil svoje rozhodnutie,... Dôležitým je len to či táto zmluva

je platná alebo neplatná. Kompetencia posúdenia platnosti zmluvy prislúcha súdu.

Pri hodnotení jej platnosti preto je potrebné vychádzať z ust. § 39 Obč. zák., podľa ktorého

je neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje Zákonu alebo ho

obchádza... V danom prípade ide o rozpor so špeciálnym zákonom (

o verejnom obstarávaní v znení neskorších predpisov) a tento rozpor so zákonom spôsobuje

absolútnu neplatnosť zmluvy,...“

18. Krajský súd, vychádzajúc z tých istých skutočností bez toho, aby relevantným

spôsobom vykonal prípadné ďalšie dokazovanie, t. j. posudzoval tú istú Zmluvu z r. 1997

a to isté správne rozhodnutie − Rozhodnutie KÚ, pritom dospel k diametrálne opačnému

právnemu záveru ako vo svojom Pôvodnom rozsudku KS, podľa ktorého Rozhodnutie KÚ:

„... nie je však právoplatné a odvolací súd dospel preto k záveru, že nie je viazaný

takýmto rozhodnutím správneho orgánu v zmysle citovaného ust. Odvolací

súd sa teda zaoberal otázkou, či takáto zmluva o koprodukčnej výrobe programu uzavretá

medzi obchodnou spoločnosťou ako dodávateľom a žalovaným ako obstarávateľom, ktorý

je verejnoprávnou organizáciou, musela byť uzavretá podľa

o verejnom obstarávaní...

Z obsahu oboch zmlúv však je zrejmé, že ich predmetom nebolo získanie tovaru,

služieb alebo verejných prác, ale zhotovenie dohodnutého diela... Z uvedeného teda

vyplýva, že pri uzatváraní zmlúv nedošlo k porušeniu zákona o verejnom obstarávaní a tieto

zmluvy teda podľa ust. § 24a tohto zákona nie sú neplatné.“

19. Z uvedeného vyplýva, že Krajský súd najskôr vo svojom Pôvodnom rozsudku KS

z roku 2006 vyslovil právny názor, že Rozhodnutím KÚ viazaný nie je a že Zmluva z r. 1997

je platná. Po vydaní Nálezu Ústavného súdu však vo svojom Uznesení KS z roku 2007

s poukazom na predložené Rozhodnutie KÚ konštatoval, že tá istá Zmluva z r. 1997

je neplatná, a to bez akýchkoľvek nových skutkových zistení. Následne však vo svojom

Novom rozsudku KS v roku 2010 opäť dospel k pôvodnému právnemu záveru kritizovanému

Ústavným súdom, že pri posudzovaní otázky platnosti zmluvy nie je Rozhodnutie KÚ

relevantné a teda nie je potrebné skúmať jeho právoplatnosť a napriek tomu posúdil Zmluvu

z r. 1997 ako neplatnú, teda podstatne odlišným spôsobom a to bez toho, aby sa

argumentačne vyrovnal so svojimi skoršími rozhodnutiami.

20. Nový rozsudok KS a Nový rozsudok OS sa síce odvolávajú aj na uznesenie

Najvyššieho súdu, keď podľa týchto Zmluva z r. 1997 „bola vyhlásená za absolútne

neplatnú tak,... ako bolo konštatované v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 02. 2008

č. k. -178 v inom konaní v obdobnej veci.“ V danom uznesení však Najvyšší

súd nekonštatuje platnosť či neplatnosť Zmluvy z r. 1997, ale len, podobne ako Ústavný súd

SR vo svojom náleze, „dospel k záveru, že súd prvého stupňa pochybil, keď pri posudzovaní

platnosti zmluvy nevychádzal bez ďalšieho z tohto rozhodnutia.“

21. Z uvedeného tiež vyplýva, že Okresný a Krajský súd sa vo svojich rozhodnutiach

nevysporiadali s námietkami Žalovaného tak, ako to požadoval Nález Ústavného súdu.

Namiesto tohto, ústavne konformného postupu si všeobecné súdy predmetné námietky pod

„rúškom ústavnosti“ bez ďalšieho nekriticky vzali za svoje. Primeraným a ústavne

akceptovateľným spôsobom nevysporiadali a neodpovedali na námietku Sťažovateľa,

že uvedené Rozhodnutie KÚ nie je právoplatné o. i. z dôvodu, že mu ako účastníkovi

konania, keďže Sťažovateľove právom chránené záujmy a povinnosti mohli byť a aj boli

Rozhodnutím KÚ priamo dotknuté, nebolo nikdy doručené, čo nakoniec vyplýva

aj z Rozhodnutia KÚ, súd ním teda nie je viazaný, napriek tomu, že ide o zásadný argument,

nakoľko súd len ním odôvodnil neplatnosť Zmluvy z r. 1997...

22. Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR, „neoddeliteľnou súčasťou

princípov právneho štátu zaručeného podľa je aj princíp právnej istoty.

Za zreteľa hodný je v danom prípade potrebné považovať aj už skôr vyslovený právny názor

ústavného súdu, podľa ktorého „Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej

istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach

dáva rovnaká odpoveď“ „()“. (). Za diskriminačný možno

považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom,

pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (mutatis mutandis

a ).

23. Pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola

právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne

vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty

v zmysle a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania

na súdnu ochranu podľa ().

24. K podobným záverom dospel aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

konštatoval, že riešenie rovnakých právnych otázok rozličným spôsobom je samo o sebe

v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch Dohovoru

a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu (napr. Beian v. Rumunsko z 2007).

25. Vzhľadom na vyššie uvedené, najmä na absolútne neodôvodnené zmeny

v rozhodovaní Krajského súdu považuje Sťažovateľ Nový rozsudok OS a Nový rozsudok

KS za nezrozumiteľný, arbitrárny a porušujúce ústavný princíp predvídateľnosti práva.

Z toho dôvodu boli Novým rozsudok OS a Novým rozsudkom KS porušené základné práva

Sťažovateľa, najmä právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenú v článku 46 ods. 1

v spojení s a 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).

26. Rozhodovanie v rozpore so zásadou súd pozná právo „iura novit curia“

(porušenie a 2 a , a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.»

Vo svojom „pôvodnom“ rozsudku sa Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „okresný

súd“) «... vysporiadal s námietkou premlčania vznesenou žalovaným v časti nároku

ešte pred podaním návrhu na zmenu žaloby, uplatneného zo zmluvy zo dňa 22. 12. 1997...

a zo zmluvy zo dňa 31. 10. 1998... a mal za to, že premlčacia lehota ktorú posúdil v zmysle

a neuplynula.

Žaloba, ktorou si žalobca uplatnil nárok najprv na zaplatenie 409.330.128,40 Sk

bola podaná na súd dňa 23. 12. 2002, teda ešte pred uplynutím štvorročnej premlčacej

lehoty...

28. Okresný súd však následne vo svojom Novom rozsudku OS zamietol žalobu

Sťažovateľa proti Žalovanému, o. i. aj z dôvodu, že:

„Nakoľko žalovaný vzniesol námietku premlčania súd nemohol nárok na zaplatenie

zmluvnej pokuty žalobcovi priznať, keďže si ho uplatnil po uplynutí štvorročnej premlčacej

doby na pojednávaní dňa 01. 06. 2009, kedy súd žalobcom navrhnutú zmenu žaloby v tejto

časti pripustil. Premlčacia doba začala plynúť obdobne ako je vyššie uvedené dňa

28. 12. 1998 a uplynula 28. 12. 2002.“

29. Ak by však aj Sťažovateľ podľa Zmluvy z r. 1998 nemal nárok na náhradu škody,

ale len na zmluvnú pokutu, tento nárok, ako to vyplýva aj z Pôvodného rozhodnutia OS

z roku 2005, nemohol byť premlčaný, nakoľko bol uplatnený v súlade s príslušnými

ustanoveniami zákona, na príslušnom súde a pred uplynutím premlčacej doby.

30. Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Ústavného súdu, účastník občianskeho

súdneho konania má legitímne právo očakávať, že súd rozhodujúci v jeho veci pozná právo

(iura novit curia) a rozhodne podľa práva (-26).

31. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu ako aj Ústavného súdu, súd

pri posudzovaní dôvodnosti uplatneného nároku na peňažné plnenie vychádza zo

skutkových tvrdení, ktoré umožňujú posúdiť uplatnený nárok po právnej stránke, a to bez

ohľadu na to, či v žalobe právny dôvod požadovaného peňažného plnenia je nesprávne

uvedený, alebo vôbec nie je uvedený, a to aj v petite (, , I. ÚS

390/08-26).

32. Z uvedeného vyplýva, že hoci Sťažovateľ žiadal vo svojej žalobe podanej

23. 12. 2002 zaplatenie určitej čiastky z dôvodu náhrady škody, právna kvalifikácia nároku

Sťažovateľom nemala byť pre súd záväzná, nakoľko posúdenie veci a jej podriadenie

pod príslušnú hmotnoprávnu normu je úlohou súdu. Okresný ani Krajský súd nepostupovali

vo veci Sťažovateľa týmto spôsobom, keď dospeli k záveru, že Sťažovateľ si uplatnil svoj

nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty až po uplynutí premlčacej doby, hoci skutkové

okolnosti prípadu boli dostatočne zistené a preukázané tak, aby ich súd mohol riadne

posúdiť.

33. Keďže Krajský súd neposkytol Sťažovateľovi súdnu ochranu a potvrdil rozsudok

Okresného súdu o zamietnutí žaloby podanej Sťažovateľom v časti týkajúcej sa zaplatenia

zmluvnej pokuty zo zmluvy z roku 1998 z dôvodu premlčania uplatneného nároku, ktoré

bolo v priamom a očividnom rozpore so

, v platom znení (ďalej len „“), samotný Krajský súd

porušil tieto práva Sťažovateľa. Tým možno bez ďalšieho konštatovať, že nerešpektovanie

normy podústavného práva, akou je o. i. Okresným súdom vo svojom

rozsudku zo dňa 1. 6. 2009, č. k. -551 a Krajským súdom vo svojom rozsudku

zo dňa 29. 4. 2010 č. k. -686 v prípade sťažovateľa viedlo zároveň

k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (-26).

34. Ústavne neprijateľný formalizmus pri výklade textu zmluvy z 30. 10. 1998

(porušenie a 2 a , a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd).

35. Ako je uvedené vyššie, z Nálezu Ústavného súdu vyplýva, že Krajský súd mal

odpovedať na námietku Žalovaného, že „v prípade, že pôjde o jednostranné

porušenie zmluvy zo strany STV, má Štúdio Beta právo uplatniť zmluvnú pokutu vo výške

65.000.000,- SK“, na základe čoho Žalovaný tvrdil, že „ak by mal aj žalobca vo všetkom

pravdu čo tvrdí, mohol by žiadať iba zmluvnú pokutu.“ Krajský súd však na túto námietku

v Uznesení KS neodpovedal a Okresný súd namiesto toho, aby sa s touto námietkou

v odôvodnení vysporiadal, ju zobral bez akéhokoľvek nového zistenia za svoju.

36. Sťažovateľ má za to, že vôľa strán implementovaná do predmetného článku 7

ods. 3 Zmluvy z r. 1998 bola dojednaná ako právo na zmluvnú pokutu v prospech

Sťažovateľa v prípade jeho odstúpenia z dôvodu porušenia Zmluvy z r. 1998 Žalovaným.

Ako vyplýva z Nového rozsudku OS, výklad tohto ustanovenia Zmluvy z r. 1998 bol medzi

Sťažovateľom a Žalovaným sporný.

37. Podľa odôvodnenia Nového rozsudku OS a aj Nového rozsudku KS (nakoľko

sa Podľa jeho odôvodnenia Krajský súd stotožnil s právnymi závermi Okresného súdu),

Okresný súd zamietol návrhy Sťažovateľa na vykonanie dôkazov − vypočutie svedkov...

z dôvodu, že títo „svedkovia mohli byť vypočutí len na ozrejmenie okolností ohľadne

uzavretia zmluvy, prípadne na rokovania ohľadne uzavretia zmluvy, ktoré s tým súviseli,

čo môže mať význam len vtedy, ak súd pristúpi k výkladu nejasného a nezrozumiteľného

úkonu. Ak by aj títo svedkovia vo svojich výpovediach uviedli niečo iné než je v texte zmluvy

obsiahnuté, nemôže to v tomto prípade zmeniť nič na samotnom texte, pričom naviac

výkladom právneho úkonu spísaného v zmluve nemožno meniť obsah samotného úkonu,

pokiaľ tento z textu vyplýva.“

38. Takýto právny záver celkom zjavne nerešpektuje judikatúru Ústavného súdu,

podľa ktorej „text zmluvy je prvotným priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si chceli

jej účastníci svojím konaním stanoviť. Doslovný výklad textu môže, ale nemusí byť v súlade

s vôľou konajúcich strán“ (-25). Uvedené zároveň odporuje judikatúre

Najvyššieho súdu, podľa ktorej „pri výklade vôle podľa § 266 ods. 1 a 2 Obchodného

zákonníka nemôže byť východiskom len sám prejav vôle, resp. vôľa konajúceho v momente,

kedy prejav vôle urobil. Výklad sa musí opierať o komplexný pohľad na okolnosti prípadu

s prihliadnutím na samotné jednanie o uzavretí zmluvy, prax, ktorú si strany vo vzájomnom

obchodnom styku zaviedli a ich správanie po uzavretí zmluvy“ ().

39. Súd sa zároveň vo svojom odôvodnení nevysporiadal s námietkou Sťažovateľa,

že článok 7 ods. 3 „zmluvy nie je možné vykladať tak, že sa vyberie iba druhá veta tohto

ustanovenia a vyloží sa tak, že bola dohodnutá zmluvná pokuta pre akékoľvek porušenie

zmluvnej povinnosti a ignorovať prvú a v nadväznosti na druhú, tretiu vetu tohto článku“,

hoci je táto námietka zásadného významu pre posúdenie predmetného ustanovenia.

40. Podľa Nového rozsudku OS, súd na okolnosti a rokovanie pri uzatváraní zmluvy

prihliadne len vtedy, ak ide o výklad nezrozumiteľného úkonu. Nezrozumiteľný právny úkon

by však bol absolútne neplatný a podľa právnej teórie je právny úkon nezrozumiteľný,

ak ani jeho výkladom nemožno zistiť, aký obsah mal byť týmto úkonom vyjadrený. Inými

slovami, podľa Nového rozsudku OS je výklad na základe okolností pri uzatváraní zmluvy

možné pripustiť len vtedy, keď výklad takéhoto ustanovenia zmluvy aj tak nie je vôbec

možný.

41. Z vyššie uvedeného vyplýva, že odôvodnenie Nového rozsudku OS a teda

aj Nového rozsudku KS je samo o sebe nelogické a arbitrárne a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň majú za následok porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa v spojení s článkom 1 ods. 1 a 2 a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

42. Proti Sťažovateľovi je v súčasnej dobe vedená exekúcia na zaplatenie súdnych

trov Žalovaného na základe napadnutého Nového rozsudku KS, čo vzhľadom na majetok

Sťažovateľa ohrozuje jeho samotnú existenciu...

43. Sťažovateľ je preto toho názoru, že v danom prípade sú splnené zákonné

podmienky, a tak si dovoľuje požiadať Ústavný súd o vydanie opatrenia podľa § 52 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v platnom a účinnom znení, ktorým odloží vykonateľnosť napadnutého

právoplatného rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -686

zo dňa 29. apríla 2010... v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 20. 12. 2011, sp. zn. ..., vzhľadom na neprimerane vysoké trovy konania.»

Sťažovateľka v sťažnosti z 30. marca 2012 doručenej ústavnému súdu 2. apríla 2012

namieta porušenie svojich práv a dožaduje sa vyslovenia ich porušenia len napadnutým

rozsudkom krajského súdu, pričom návrh na rozhodnutie (petit) formuluje takto:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a 2 bolo porušené právoplatným rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. apríla 2010, č. k. -686.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. apríla 2010,

č. k. -686 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie

konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy tohto konania v zákonnej výške

na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého

rozsudku krajského súdu č. k. -686 z 29. apríla 2010.

Sťažovateľka doručila ústavnému súdu faxom 2. apríla 2012 (o 18.06 h) a následne

poštou 5. apríla 2012 podanie označené ako „sťažnosť... – zmena návrhu... jeho rozšírenie“,

v ktorom za porušovateľa svojich práv označuje aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) a dožaduje sa vyslovenia porušenie ňou označených práv napadnutým

rozsudkom krajského súdu v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. decembra 2011 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“). V odôvodnení namieta

„protiústavnosť“ rozsudku krajského súdu a skutočnosť, že najvyšší súd v rámci

dovolacieho konania nepreskúmal meritórne rozsudok krajského súdu na základe ňou

vznesených námietok a zaoberal sa len prípustnosťou dovolania, čím porušil jej práva.

Sťažovateľka formuluje návrh na rozhodnutie, uvádzajúc napadnutý rozsudok krajského

súdu v spojení s uznesením najvyššieho súdu, pričom nenamieta jeho výrok, ktorý

nekorešponduje s obsahom odôvodnenia, ale namietané porušenie svojich práv odôvodňuje

vo vzťahu k najvyššiemu súdu tým, že vzhľadom na to, že krajský súd „potvrdil

rozhodnutie Okresného súdu, ale s iným právnym názorom, išlo a hľadiska obsahu

posudzovaného právneho vzťahu obidvomi článkami všeobecných súdov o rozhodnutie

zmeňujúce, u ktorého bola prípustnosť dovolania založená , aj keď

formálne bolo rozhodnutie Okresného súdu potvrdené. Najvyšší súd preto bol povinný

meritórne posúdiť dovolanie a nie ho odmietnuť...)“. V nadväznosti na uvedené „uzatvára“,

že „zo všetkých uvedených dôvodov v spojení s dôvodmi v prvej sťažnosti, možno uznať

opodstatnenosť našej sťažnosti a jej prijatie na ďalšie konanie so záverom, uvedeným

jej petite“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a aby vydal tento nález:

„- základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, na legitímne

očakávanie podľa v spojení s , a na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 29. 4. 2010,

sp. zn. v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 20. 12. 2011, sp. zn. porušené bolo,

- rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 29. 4. 2010, sp. zn.

v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. 12. 2011, sp. zn.

zrušuje a vec vracia Krajskému sna ďalšie konanie a

- zaväzuje Krajský súd v Bratislave uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia na účet právneho zástupcu v sume 254,50 euro v lehote do 2 mesiacov...“

Sťažovateľka súčasne navrhuje odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku

krajského súdu v spojení s uznesením najvyššieho súdu „vzhľadom na neprimerane vysoké

trovy konania“.

Sťažovateľka podaním z 21. júna 2012 doručeným ústavnému súdu 26. júna 2012

požiadala ústavný súd, aby „čo najskôr odložil“ vykonateľnosť rozsudku krajského súdu

č. k. -686 z 29. apríla 2010 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. decembra 2011.

Následne sťažovateľka v podaní z 2. decembra 2013 (doručenom ústavnému súdu

6. decembra 2013) označenom ako „Sťažnosť...“ na prieťahy uviedla, že na základe

napadnutého rozsudku krajského súdu sa proti nej vedie exekučné konanie pod sp. zn.

, EX 4004/2010 na zaplatenie súdnych trov podľa rozhodnutí, ktoré napadla

sťažnosťou na ústavnom súde, a požiadala ústavný súd, aby „začal vo veci Sťažnosti riadne

konať“.

Ústavný súd v súvislosti s doterajším priebehom konania o sťažnosti sťažovateľky

považoval za potrebné uviesť toto:

Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Š. H. podal 22. februára 2013 proti

sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň

v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013

formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz

v tejto súvislosti (aj keď sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom

z 28. marca 2013 (ďalej len „oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň

ju požiadal, aby zabezpečila postup podľa ,

t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho

vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľky, na rozhodnutie senátu

ústavného súdu, ktorý je o nej príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce

ústavného súdu.

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013, sudca Ján Luby listom

z 27. augusta 2013 a sudca Ladislav Orosz listami z 9. septembra, 10. a 18. októbra 2013

v zmysle predsedníčke ústavného súdu oznámili,

že okrem iných aj vo veci sťažovateľky sú členmi senátu IV. ÚS ako sudcovia

spravodajcovia alebo ako sudcovia. Napriek tomu, že sa necítia byť v uvedených veciach

predpojatí pri výkone funkcie sudcu a obsah vyjadrení Š. H. nijakým spôsobom neovplyvnil

ich spôsobilosť rozhodovať v uvedených veciach nestranne a objektívne, vzhľadom na (i)

podané trestné oznámenie Š. H... proti ich osobe, ako aj (ii) Š. H. počas tlačovej besedy

uskutočnenej 20. augusta 2013 prezentované hrubé urážky a podozrenia z ich korupčného

správania, v ktorých pokračoval na tlačovej besede v televízii TA3 konanej 23. augusta

2013, a tiež (iii) opakované vyhlásenia Š. H. o nadržiavaní sťažovateľke a o korupčnom

správaní celého senátu ústavného súdu IV. ÚS vo veci vedenej pod sp. zn.

predložili vec predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2

.

O oznámení sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej rozhodol ústavný súd uznesením

č. k. -10 z 2. októbra 2013 tak, že sudkyňu IV. senátu ústavného súdu

Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci sťažovateľky

nevylúčil.

O oznámení sudcu Jána Lubyho rozhodol ústavný súd uznesením

č. k. -16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána

Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci sťažovateľky nevylúčil.

O oznámení Ladislava Orosza listami z 9. septembra, 10. a 18. októbra 2013

rozhodol I. senát ústavného súdu uznesením č. k. -14 z 24. októbra 2013 tak,

že o veciach uvedených vo výroku tohto rozhodnutia Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej

funkcie nevylúčil a k opakujúcim sa oznámeniam vrátane veci sp. zn.

v odôvodnení uviedol, že „v spojitosti s mechanicky sa opakujúcimi oznámeniami

vo veciach, kde odporcom je najvyšší súd, ústavný súd dáva do pozornosti oznamovateľa –

sudcu senátu IV. ÚS Ladislava Orosza – obsah sľubu sudcu ústavného súdu [čl. 134 ods. 4

(najmä) in fine ], ktorý (nielen v okolnostiach posudzovaných

vecí, pozn.) má konštitutívny význam (pozri napr. Slovenskej

republiky)“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci

konať do času, kým o týchto otázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Z už uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že ústavný súd nie

je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových

a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. , ).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí

kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne

závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia

v súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu

a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej

právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú,

sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne

ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

(, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

), ani súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým

v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. ,

, ).

Vychádzajúc z a citovanej judikatúry, sa ústavný

súd musel vysporiadať v prvom rade s tým, čo má byť predmetom jeho rozhodovania.

Na tento účel ústavný súd najprv vyhodnotil podanie sťažovateľky označené ako „sťažnosť

– zmena návrhu... jeho rozšírenie“ doručené faxom 2. apríla 2012 (o 18.06 h) a následne

poštou 5. apríla 2012 ako doplnenie jej sťažnosti z 30. marca 2012 doručenej 2. apríla 2012;

ďalej obidve podania posudzoval ako jednu sťažnosť.

Sťažovateľka formuluje v doplnení sťažnosti nový návrh na rozhodnutie, uvádzajúc,

že k porušeniu jej práv malo dôjsť napadnutým „rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

z 29. 4. 2010, sp. zn. v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 20. 12. 2011, sp. zn. “, „ale námietky proti výroku,

či odôvodneniu označeného uznesenia najvyššieho súdu vo svojej sťažnosti v zásade

neuvádza“. Na druhej strane však z obsahu sťažnosti možno celkom zjavne vyvodiť,

že citované „slovné spojenie“ sťažovateľka v navrhovanom petite použila v snahe

dosiahnuť meritórne posúdenie napadnutého rozsudku krajského súdu (vo svojej sťažnosti

to aj výslovne uvádza, že to chcela dosiahnuť podaním dovolania, avšak nebola úspešná,

a tak sa domáha jeho preskúmania pred ústavným súdom) vzhľadom na prekluzívnu lehotu

na podanie sťažnosti ustanovenú v .

Za týchto okolností ústavný súd dospel k záveru, že časť sťažnosti týkajúca

sa označeného uznesenia najvyššieho súdu netvorí dostatočný a spôsobilý základ

na jej ústavnoprávne preskúmanie, či už samostatne, alebo v spojení s napadnutým

rozsudkom krajského súdu, a považuje ho najmä vzhľadom na dátum nadobudnutia

právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu (14. júna 2010) a doručenie doplnenia

sťažnosti ústavnému súdu 2. apríla 2012 (v ktorom za „porušovateľa“ svojich práv označila

aj najvyšší súd) len za prostriedok „k dosiahnutiu“ zachovania lehoty na ústavnoprávne

preskúmanie napadnutého rozsudku krajského súdu podľa .

Ústavný súd vo veci sťažovateľky dospel k záveru, že dvojmesačná lehota

na podanie sťažnosti ústavnému súdu vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu

bola dodržaná. Tento svoj záver ústavný súd zakladá na nasledovných skutočnostiach:

Vo výroku označeného uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sa síce

uvádza, že sa dovolanie žalobcu (sťažovateľky, pozn.) zamieta, ale z jeho odôvodnenia

zjavne vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal len prípustnosťou dovolania, a nie jeho

meritórnym preskúmaním, pričom dovolanie sťažovateľky v skutočnosti odmietol pre

neprípustnosť (a nie „zamietol“, ako je nesprávne uvedené vo výroku, pozn.). Odmietnutie

dovolania dovolacím súdom pre neprípustnosť podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

nezakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v časti týkajúcej sa namietaného porušenia práv

sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu pre nedostatok právomoci (na rozdiel

od situácie, keď by dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu bolo dovolacím

súdom aj meritórne posúdené a na tom základe zamietnuté, pozn.), ale naopak, vytvára

priestor pre jeho preskúmanie ústavným súdom (minimálne v rámci predbežného

prerokovania). Pre úplnosť ústavný súd ešte uvádza, že ak by dospel k opačnému záveru,

musel by odmietnuť sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského

súdu ako oneskorene podanú a vo vzťahu k označenému uzneseniu najvyššieho súdu

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Rozpor medzi výrokom a odôvodnením

označeného uznesenia najvyššieho súdu považuje ústavný súd za pochybenie dovolacieho

súdu, ktoré by v okolnostiach danej veci mohlo viesť aj k procesnému odmietnutiu sťažnosti

sťažovateľky. Ústavný súd v záujme materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti

(, , , ) a ochrane základných

práv a slobôd (, , , ) ale uplatnil

tolerantný prístup k formálnemu pochybeniu najvyššieho súdu a na tomto základe sa pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie opodstatnenosti sťažnosti

sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu jej práv napadnutým rozsudkom

krajského súdu.

Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky v rozsahu

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a základného práva vlastniť majetok podľa v spojení s a 2

a s , ako aj práva na spravodlivý proces podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým krajský súd v odvolacom konaní potvrdil

rozsudok okresného súdu č. k. -551 z 1. júna 2009, ktorým okresný súd

žalobu sťažovateľky zamietol a uložil jej povinnosť zaplatiť žalovanému na účet

jej právneho zástupcu náhradu trov konania v sume 1 045 088,38 eur do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá

medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení rozsudku

krajského súdu, v ktorom sa odvolací súd podľa nej nevysporiadal s jej odvolacími

námietkami. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu namieta

predovšetkým skutočnosť, že

- krajský súd nezisťoval nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia

č. REG/64/4/1999/ULC z 3. marca 1999 Krajského úradu v Bratislave (ďalej len „krajský

úrad“) a len uviedol, že „... nie je... dôležité, či Krajský úrad v Bratislave začal správne

konanie v súlade so o správnom konaní..., či za účastníkov pojal

všetky dotknuté osoby, či týmto osobám doručil svoje rozhodnutie... Dôležitým je len to,

či táto zmluva je platná alebo neplatná“,

- krajský súd vo svojom rozhodnutí len konštatoval neplatnosť zmluvy uzavretej

22. decembra 1997, ale «... žiadnym spôsobom neodôvodnil na základe čoho dospel

k záveru, že Zmluva z r. 1997 sa spravuje zákonom o verejnom obstarávaní a je neplatná,

a teda k úplne opačnému právnemu záveru ako v Pôvodnom rozsudku KS. Z Nálezu

Ústavného súdu pritom v žiadnom prípade nevyplýva, že Zmluva z r. 1997 sa spravuje

zákonom o verejnom obstarávaní... Nový rozsudok KS a Nový rozsudok OS sa síce

odvolávajú aj na uznesenie Najvyššieho súdu, keď podľa týchto Zmluva z r. 1997... bola

vyhlásená za absolútne neplatnú tak... ako bolo konštatované v uznesení Najvyššieho súdu

SR zo dňa 27. 02. 2008 č. k. -178 v inom konaní v obdobnej veci... V danom

uznesení však Najvyšší súd nekonštatuje platnosť či neplatnosť Zmluvy z r. 1997, ale len,

podobne ako Ústavný súd SR vo svojom náleze, „dospel k záveru, že súd prvého stupňa

pochybil, keď pri posudzovaní platnosti zmluvy nevychádzal bez ďalšieho z tohto

rozhodnutia“»,

- krajský súd «neposkytol Sťažovateľovi súdnu ochranu a potvrdil rozsudok

Okresného súdu o zamietnutí žaloby podanej Sťažovateľom v časti týkajúcej sa zaplatenia

zmluvnej pokuty zo zmluvy z roku 1998 z dôvodu premlčania uplatneného nároku, ktoré

bolo v priamom a očividnom rozpore so

, v platom znení (ďalej len „“)»,

- nebol rešpektovaný nález ústavného súdu č. k. -35 z 2. augusta 2007,

pretože „... Ústavný súd... nespochybnil vecnú správnosť Pôvodného rozsudku KS,

ale požadoval formálne doplniť odôvodnenie tohto rozsudku...“,

- sa nevykonali ňou navrhnuté dôkazy – vypočutie svedkov a napadnutý rozsudok

krajského súdu rieši tú istú, resp. analogickú právnu otázku „podstatne odlišným spôsobom,

ako už bola právoplatne vyriešená“.

Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju

stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho

súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok; v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok okresného

súdu č. k. -551 z 1. júna 2009, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem

iného uviedol:

„Okresný súd Bratislava IV medzitýmnym rozsudkom podľa ust.

ako súd prvého stupňa rozhodol o základe nároku žalobcu (Štúdio Beta, pozn.) uplatneného

žalobou tak, že tento nárok žalobcu je opodstatnený. Uvedenou žalobou sa žalobca

domáhal, aby žalovanému (Slovenská televízia, t. č. Rozhlas a televízia Slovensko, pozn.)

bola uložená povinnosť zaplatiť sumu 790.599.336,- Sk, ktorá suma predstavuje ušlý zisk

z porušenia zmlúv uzavretých medzi účastníkmi dňa 22. 12. 1997 a dňa 30. 10. 1998. Súd

prvého stupňa po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že základ nároku uplatneného

žalobcom je medzi účastníkmi sporný a preto sa zaoberal platnosťou zmluvy uzavretej

medzi účastníkmi dňa 22. 12. 1997. Platnosťou zmluvy zo dňa 30. 10. 1998 sa nezaoberal

z dôvodu, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn.

bolo právoplatne rozhodnuté, že táto zmluva je platná a týmto výrokom je súd viazaný

podľa ust. ..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a žiadal rozsudok

súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo

po doplnení dokazovania rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a rozhodnúť o trovách

konania...

Krajský súd rozsudkom č. k. -350 zo dňa 25. 05. 2006, právoplatným

16. 08. 2006 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil s odôvodnením, že nárok žalobcu

je dôvodný a opodstatnený a vzhľadom na charakter sporu bol správne riešený základ

nároku medzitýmnym rozsudkom podľa ust.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný a Najvyšší súd SR

uznesením zo dňa 31. 05. 2007 č. k. -365 jeho dovolanie odmietol.

Na základe sťažnosti žalovaného rozhodol vo veci Ústavný súd SR nálezom zo dňa

02. 08. 2007 č. k. tak, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave bolo

porušené právo žalovaného na súdnu ochranu, rozsudok odvolacieho súdu zo dňa

25. 05. 2006 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a Krajský súd v Bratislave zaviazal

na náhradu trov právneho zastúpenia žalovaného vo výške 5.302,- Sk na účet právneho

zástupcu žalovaného...

Po vydaní nálezu Ústavného súdu SR krajský súd prejednal vec, opätovne preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. a uznesením

č. k. -393 zo dňa 26. 06. 2008, právoplatným 04. 09. 2008 ho zrušil a vec

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie...

Súd (okresný, pozn.) na základe intencií odvolacieho súdu doplnil dokazovanie

vo veci oboznámením sa s prednesmi právnych zástupcov účastníkov a ich písomnými

vyjadreniami, originálom rozhodnutia Krajského úradu v Bratislave č. REG/64/4/1999

ULC zo dňa 03. 03. 1999 právoplatným 30. 03. 1999, ako aj ostatným obsahom spisu...

Súd sa v zmysle intencií odvolacieho súdu v doplnenom dokazovaní zaoberal

nárokmi žalobcu uplatnenými v jeho návrhu zo dňa 23. 12. 2002 v spojení s pripustenými

zmenami, ich právnym základom a výškou a dospel k nasledovným záverom.

Pri zmluve zo dňa 22. 12. 1997 je súd viazaný rozhodnutím Krajského súdu

v Bratislave č. k. -393, v ktorom súd vyslovil názor, že uvedená zmluva bola

uzavretá v rozpore so o verejnom obstarávaní v znení účinnom v čase

uzavretia zmluvy medzí účastníkmi... v čase rozhodovania správneho orgánu −

Katastrálneho úradu v Bratislave a s poukazom na ust. § 24a cit. zákona je neplatná. Tento

názor je v zmysle záväzný pre súd prvého stupňa. Totožný názor vyslovil

aj Najvyšší súd SR v uznesení č. k. -178 zo dňa 27. 02. 2008 v inom konaní

vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. . Mal za to, že rozhodnutie

Krajského úradu v Bratislave č. REG/64/4/1999 ULC zo dňa 03. 03. 1999, ktorým tento

orgán v správnom konaní uložil žalovanému pokutu za porušenie

pri uskutočnenom obstarávaní zmluvného dodávateľa televíznej relácie „Dobré ráno

Slovensko“ je právoplatné a súd je ním v inom konaní viazaný v súlade s ust. § 135 ods. 1

Najvyšší súd SR tiež poukázal na ust. cit. zák., z ktorého priamo vyplýva

neplatnosť spornej zmluvy.

S poukazom na uvedené súd žalobu v časti 4.650.142,60 eur (po prepočte

konverzným kurzom 30,126,- Sk, predtým 140.090.196,- Sk) zamietol, nakoľko žalobca

si nárok z titulu náhrady škody s poukazom na ust. § 373 a nasl. Obch. zák. uplatnil

na základe absolútne neplatnej zmluvy. Neplnením tejto absolútne neplatnej zmluvy však

žalovaný neporušil žiaden... chýba jeden zo základných predpokladov pre vznik nároku

na náhradu škody a to porušenie právnej povinnosti − protiprávny úkon. Žalobcovi

nemohol vzniknúť ušlý zisk na základe neplatnej zmluvy, prípadne ani nárok na bezdôvodné

obohatenie, (ako konštatoval Najvyšší súd SR v uznesení -198 za iné

obdobie, počas ktorého sa vysielalo a plnilo na základe neplatnej zmluvy), nakoľko v tomto

konaní si žalobca uplatnil nárok v období po 28. 12. 1998, kedy žalovaný prestal vysielať

program a zo strany žalobcu k žiadnemu plneniu v zmysle... zmluvy a k jeho odovzdaniu

žalovanému nedošlo.

O platnosti zmluvy z 30. 10. 1998, na základe ktorej si žalobca uplatnil sumu

21.592.947,62 eur (pred prepočtom 650.509,140,- Sk) rozhodol Okresný súd Bratislava IV

v konaní a určil, že zmluva bola platne uzavretá. Týmto rozhodnutím je súd

viazaný.

Súd sa zaoberal najprv námietkou premlčania vznesenou žalovaným v časti nároku

na náhradu škody z titulu ušlého zisku na základe zmluvy zo dňa 30. 10. 1998 vo výške

307.060.011,60,- Sk, po prepočte 10.192.525,11 eur a nárok žalobcu v tejto časti zamietol

ako premlčaný. Žalobca si škodu v tejto výške uplatnil až podaním doručeným súdu

dňa 30. 08. 2004, po uplynutí štvorročnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť dňa

28. 12. 1998, kedy žalovaný oznámil žalobcovi, že zmluvy považuje okrem iného za neplatné

a program „Dobré ráno Slovensko“ prestáva plniť, kedy žalobca mohol mať vedomosť

o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Súd sa nestotožnil s právnym názorom žalobcu,

že škodu si uplatnil už podaním žaloby dňa 23. 12. 2002, keďže z obsahu samotnej žaloby

je zrejmé, že škodu si uplatnil pôvodne vo výške 343.449.128,40,- Sk, pričom mu nič

nebránilo, aby si takmer po štyroch rokoch od 28. 12. 1998 nárok uplatnil v požadovanej

výške. Súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že žalobca pri navrhovanej zmene 30. 08. 2004

vychádzal z tých istých skutkových okolností, ktoré sa od podania žaloby nezmenili.

Súd sa ďalej v doplnenom dokazovaní zaoberal nepremlčanou časťou nároku

na náhradu škody uplatnenej na základe zmluvy z 30. 10. 1998 vo výške 343.449.128,40,-

Sk po prepočte 11.400.422,51 eur a námietkou žalovaného ohľadne dohody o zmluvnej

pokute, ktorú podľa čl. 7 ods. III druhej vety mohol žalobca uplatniť v prípade, že pôjde

o jednostranné porušenie zmluvy zo strany žalovaného vo výške 65.000.000,- Sk. Podľa

názoru Ústavného súdu SR vysloveného v náleze -35 zo dňa 02. 08. 2007 bola

v okolnostiach prípadu zásadnou odvolacou námietkou žalovaného, ktorá by mohla

v konečnom dôsledku spochybniť nárok žalobcu na náhradu škody na základe zmluvy

z 30. 10. 1998 a absenciu argumentácie krajského súdu v tomto smere považoval za prejav

arbitrárnosti. Krajský súd sa však ani následne vo svojom uznesení -393

touto námietkou nezaoberal. Prvostupňový súd mal z doplneného dokazovania

za preukázané, že zmluvné strany si zmluvnú pokutu platne dohodli v čl. 7/ ods. 3 druhá

veta, pre prípad jednostranného porušenia zmluvy zo strany žalovaného. Pokiaľ

ide o jednotlivé povinnosti žalovaného z obsahu zmluvy vyplýva, že sú upravené v čl. 4

a 8. Vzhľadom na takto koncipované dojednanie je možné ustáliť, že zmluvná pokuta bola

dohodnutá pre prípad akéhokoľvek jednostranného porušenia zmluvy zo strany žalovaného,

čím jednoznačne bolo porušenie zmluvy, konkrétne v danom prípade čl. 4 ods. 1,

keď prestala nasledujúcim dňom po 28. 12. 1998 bezdôvodne televízny program vysielať.

Výkladom právneho úkonu spísaného v zmluve súd vyhodnotil, že z textu zmluvy

jednoznačne vyplýva, že zmluvná pokuta bola dojednaná na všetky porušenia zmluvy,

keď tento názor potvrdil a konštatoval aj právny zástupca žalobcu v zmenenom návrhu

z 26. 08. 2004, doručenom súdu 30. 08. 2004.

Súd sa nestotožnil so zmeneným právnym názorom žalobcu v podaní zo dňa

30. 10. 2008, že zmluvná pokuta bola dohodnutá len pre prípad odstúpenia od zmluvy...

Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

(judikát č. 27/2002) podľa ktorého dôvodné odstúpenie od zmluvy nie je porušením

zmluvnej povinnosti, ale výkonom práva, ktoré vyplýva buď zo zákona alebo zo zmluvy a ak

účastníci zmluvy o budúcej zmluve dohodli zmluvnú pokutu pre prípad odstúpenia od

zmluvy, je zmluva v tejto časti neplatná pre rozpor so zákonom.

Z uvedeného vyplýva, že zmluvná pokuta pre prípad odstúpenia vo výške

65.000.000,- Sk v čl. 7 v odseku 2 bola účastníkmi dohodnutá v rozpore so zákonom

a zmluva je v tejto časti pre rozpor so zákonom neplatná.

V článku 7 ods. 1 bolo zmluvnými stranami ďalej dohodnuté odstupné vo výške

65.000.000,- Sk. Súd poukazuje na tú skutočnosť, že zmluvnú pokutu nemožno zamieňať

s odstupným, ktoré je záväzkom zaplatiť určitú sumu, alebo poskytnúť aj iné než peňažné

plnenie v prípade odstúpenia od zmluvy. Odstupné predpokladá platné odstúpenie

od zmluvy a plní funkciu akéhosi odškodnenia druhého účastníka zmluvy za to, že k plneniu

alebo prijatiu plnenia nedošlo. V predmetnej veci však nedošlo k odstúpeniu od zmluvy,

žalobcovi nevznikol nárok na odstupné a ani si takýto nárok neuplatňoval.

Žalobcovi mohol vzniknúť nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty platne dohodnutej

čl. 7 ods. 3 zmluvy ako jednoznačne vyplýva z textu zmluvy aj napriek tomu, že jej

dojednanie je včlenené do textu čl. 7 označeného ako „Odstúpenie od zmluvy

a jej vypovedanie“. Súd mal za preukázané, že bola dojednaná v súlade s ust. § 544 O. z.

a dostatočne určito vymedzovala povinnosti, ktoré mala zabezpečovať a bola dohodnutá

aj jej výška. Súd sa plne stotožňuje s právnym názorom žalobcu v podaní doručenom

30. 08. 2004, že v prípade, ak sa znenie jednotlivých článkov odchyľuje od názvu, poprípade

je zaradené v inom článku je smerodajné znenie zmluvy, teda obsah samotného textu a nie

názov článku. Ako vyplýva z čl. 7 sú v ňom upravené samostatné právne inštitúty a to okrem

iného odstúpenie od zmluvy a v tej nadväznosti − odstupné, ako aj jednoznačné porušenie

zmluvy a s ňou spojené právo uplatniť si zmluvnú pokutu.

Súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že v súlade s ust. § 545 ods. 2 O. z. žalobca

nebol oprávnený požadovať náhradu škody spôsobenej porušením povinnosti, na ktorú

sa vzťahuje zmluvná pokuta, nakoľko žalobca si uplatnil náhradu škody za porušenie

zmluvnej povinnosti vysielať televízny program, na ktorú sa vzťahovala dojednaná zmluvná

pokuta a stranami nebolo dohodnuté, že žalobca je oprávnený domáhať sa náhrady škody

presahujúcej zmluvnú pokutu. Na základe uvedeného sa žalobca mohol domáhať

za jednostranné porušenie zmluvy vysielať program (čl. 4 ods. 1) len nároku na zaplatenie

zmluvnej pokuty. Žalobca si zmluvnú pokutu pôvodne aj uplatnil vo výške 65.000.000,- Sk,

ale následne vzal žalobu v tejto časti späť a konanie bolo v tejto časti zastavené uznesením

č. k. -272 zo dňa 26. 11. 2004, právoplatným dňa 24. 12. 2004.

Súd sa zaoberal aj nárokom žalobcu vo výške 2.157.604,73 eur (pred prepočtom

65.000.000,- Sk) z titulu zmluvnej pokuty, ktorý si žalobca opätovne uplatnil na pojednávaní

konanom dňa 01. 07. 2009 s poukazom na čl. 7 ods. 3 zmluvy zo dňa 30. 10. 1998 a žalobu

aj v tejto časti zamietol s poukazom na cit. ust. zákona. Nakoľko žalovaný vzniesol námietku

premlčania súd nemohol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty žalobcovi priznať, keďže

si ho uplatnil po uplynutí štvorročnej premlčacej doby na pojednávaní dňa 01. 06. 2009,

kedy súd žalobcom navrhnutú zmenu žaloby v tejto časti pripustil. Premlčacia doba začala

plynúť obdobne ako je vyššie uvedené dňa 28. 12. 1998 a uplynula dňa 28. 12. 2002.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle a žalovanému, ktorý

mal vo veci plný úspech súd priznal náhradu trov konania potrebných na účelné bránenie

práva voči žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal.»

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:

«Odvolací súd sa plne stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa, ktoré

medzi účastníkmi konania v konečnom dôsledku neboli sporné a z ktorých pri svojom

rozhodovaní vychádzal. Rovnako sa stotožnil i s konečnými právnymi závermi súdu prvého

stupňa vyvodenými z vykonaného dokazovania vedúcimi k zamietnutiu žaloby a preto

napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa ust. potvrdil.

Podľa ust. za situácie, že sa odvolací súd stotožní

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd napriek oprávnenosti bližšie nezdôvodňovať svoje rozhodnutie

v prípade správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa danej mu ust. ,

nechce alibisticky využiť toto zákonné ustanovenie, a preto sa zaoberal dôvodmi žalobcu

uvedenými v odvolaní, ako aj stanoviskom k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu. Odvolací

súd chce predovšetkým uviesť, že prvostupňový súd v danej veci vykonal rozsiahle

dokazovanie a vyvodil z neho v konečnom dôsledku správne právne závery. Dôvody

odvolania preto nie sú akceptovateľné.

Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že medzi účastníkmi konania boli

uzavreté dve zmluvy, a to dňa 22. 12. 1997, predmetom ktorej bola koprodukčná spolupráca

pri výrobe televízneho programu pre STV 1 s názvom „Dobré ráno Slovensko“ a dňa

30. 10. 1998 druhá zmluva o koprodukčnej výrobe programu pre STV 2.

Rovnako je nepochybné, že žalovaná bola zriadená v znení

neskorších predpisov ako národná, nezávislá; verejnoprávna, informačná, kultúrna

a vzdelávacia inštitúcia, ktorá je právnickou osobou priamo zapojenou finančnými vzťahmi

na štátny rozpočet so samostatnou rozpočtovou kapitolou Vzhľadom na toto jej postavenie

je povinná podriadiť sa pri uzatváraní zmlúv o verejnom

obstarávaní.

Podľa ust. veta prvá o verejnom obstarávaní

účinného v čase uzavretia uvedených zmlúv účelom zákona je ustanoviť postup

pri obstarávaní tovarov, služieb a verejných prác uhrádzaných z verejných prostriedkov

s cieľom dosiahnuť ich hospodárne vynakladanie, efektívne využitie, zabezpečiť

priehľadnosť procesu obstarávania, rovnaké podmienky pre uchádzačov a podporiť rozvoj

konkurenčného prostredia. Obe zmluvy podľa ich obsahu možno podriadiť pod pojem

služby.»

Aj keď sa odvolací súd v súlade s

stotožnil s dôvodmi prvostupňového súdu, na odôvodnenie svojho rozhodnutia použil ďalšie

vlastné argumenty.

K irelevantnosti vyznačenia právoplatnosti na rozhodnutí krajského úradu

a k neplatnosti zmlúv krajský súd nad rámec odôvodnenia okresného súdu v odôvodnení

svojho rozsudku uviedol:

«Pokiaľ ide o zmluvu zo dňa 22. 12. 1997 je potrebné uviesť, že táto zmluva už

predchádzajúcimi rozhodnutiami bola vyhlásená za absolútne neplatnú tak, ako to

konštatoval súd prvého stupňa, ale aj ako bolo konštatované v rozhodnutí odvolacieho súdu

(konanie pod č. sp. zn. ), ale aj v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa

27. 02. 2008 č. k. -178 v inom konaní v obdobnej veci. I keď v týchto

rozhodnutiach bolo len všeobecne konštatované, že táto zmluva je v rozpore so zákonom

č. o verejnom obstarávaní účinnom v čase uzavretia zmluvy a preto

je neplatná, je potrebné uviesť, že na absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd

prihliadať „ex officio“, teda z úradnej povinnosti. Za takejto právnej situácie nie je

preto dôležité, či Krajsky úrad v Bratislave začal správne konanie v súlade so zákonom

č. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, účinným v čase začatia

konania, či za účastníkov pojal všetky dotknuté osoby, či týmto osobám doručil svoje

rozhodnutie, ani to, kedy na svojom rozhodnutí vyznačil právoplatnosť rozhodnutia.

Dôležitým je len to, či táto zmluva je platná alebo neplatná. Kompetencia posúdenia

platností zmluvy prislúcha súdu. Pri hodnotení jej platnosti preto je potrebné vychádzať

z ust. § 39 Obč. zák., podľa ktorého je neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo

účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo je v rozpore s dobrými mravmi. Rozpor

so zákonom nemožno vidieť len v rozpore s , prípadne

s , ale i rozpor so všetkými zákonmi Slovenskej republiky. V danom

prípade ide o rozpor so špeciálnym zákonom ( o verejnom obstarávaní

v znení neskorších predpisov) a tento rozpor so zákonom spôsobuje absolútnu neplatnosť

zmluvy, ktorú je súd povinný skúmať, ako už bolo uvedené, z úradnej povinnosti, teda nielen

na námietku účastníka zmluvného vzťahu, pretože táto neplatnosť vyplýva priamo zo zákona

a nemôže byť dodatočne zhojená (ratihabilitovaná) alebo konvalidovaná. Keďže absolútna

neplatnosť nezakladá žiadne práva a povinnosti zmluvných strán, z neplatnej zmluvy

sa nemožno domáhať plnenia práv a povinností, možno sa len domáhať vydania

bezdôvodného obohatenia, pokiaľ bolo na základe nej niečo plnené.

Rovnako tak pri druhej zmluve (zo dňa 30. 10. 1998) i napriek tomu,

že v predchádzajúcom konaní pred súdom prvého stupňa (konanie pod sp. zn. )

bolo určené, že táto zmluva je platná, čo bolo svojím spôsobom potvrdené i názorom

odvolacieho súdu (nie však vo veci samej), odvolací súd v tomto štádiu konania dospel

k záveru, že i táto zmluva je neplatná pre rozpor so v znení

neskorších predpisov a to z tých istých dôvodov, ako je vyššie uvedené...

Odvolací súd v predmetnej veci nepripustil podanie dovolania a to z dôvodu,

že podľa jeho názoru ani dovolací súd sa nemôže zaoberať otázkou viazanosti rozhodnutia

správneho orgánu v prípade, keď ide o zmluvu zo zákona neplatnú.

Odvolací súd preto ustálil, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne

správny a ako taký ho podľa ust. § 219 ods. 1 potvrdil...»

K premlčaniu nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty krajský súd vzhľadom

na neplatnosť obidvoch zmlúv len stručne uviedol, že „Bolo by preto bezúčelné zaoberať

sa nárokmi... z tejto zmluvy, ich výškou, ako i prípadnou premlčanosťou namietaného

žalovaným.“.

K nevykonaniu navrhnutých dôkazov ústavný súd uvádza, že krajský súd zhodnotil

dokazovanie uskutočnené okresným súdom takto: „... Odvolací súd chce predovšetkým

uviesť, že prvostupňový súd v danej veci vykonal rozsiahle dokazovanie a vyvodil z neho

v konečnom dôsledku správne právne závery.“ Pokiaľ sťažovateľka namieta, že ňou

navrhnuté dôkazy nevykonal krajský súd, ústavný súd uvádza, že účastník konania sa síce

má právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom ( ), avšak do jeho

obsahu nepatrí povinnosť všeobecného súdu vykonať všetky dôkazy, ktoré účastník konania

navrhol, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení

zo zásadou spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi a súdu vykonať len tie

dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takému rozhodnutiu vedú (, ).

V kontexte posudzovaného prípadu bolo teda v právomoci krajského súdu

pri rešpektovaní ustanovení rozhodnúť, aké dôkazy na účely

zistenia skutočného stavu veci vykoná a aké dôkazy nevykoná, pričom len nevykonanie

niektorých z dôkazov, hoci navrhovaných účastníkom (sťažovateľom), samo osebe nemôže

zakladať dôvod na vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie za situácie, ak odôvodnenie

napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s označeným rozsudkom okresného súdu

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky vo vzťahu k výrokovej časti právne

a skutkovo relevantné otázky (pozri už uvedené).

Ústavný súd už judikoval, že súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd

však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(). Do obsahu základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

, ).

Ústavný súd sa s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského

súdu nestotožňuje s tvrdením sťažovateľky, že napadnutý rozsudok krajského súdu

je nedostatočne odôvodnený. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu náležite

a zrozumiteľne odpovedal na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, ktoré sťažovateľka v odvolaní nastolila. Krajský súd sa nevyhol ťažiskovým

odvolacím argumentom sťažovateľky majúcim pre vec podstatný význam. Vzhľadom

na to ústavný súd považuje napadnutý rozsudok za ústavne udržateľný, splňujúci hlavné

požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý

proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozsudku krajského súdu

dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa kľúčových právnych

problémov namietaných sťažovateľkou, nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia

dotknutých ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty či zmyslu.

Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce

nesúhlasí, avšak obsahom základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé

súdne konanie nie je právo na prijatie takého rozhodnutia, ktoré by muselo konvenovať

názorom a požiadavkám sťažovateľky. Nezávislé súdne rozhodovanie občianskoprávnych

sporov vyúsťuje takmer bezvýnimočne do takého verdiktu, že jeden z účastníkov konania

nie je procesne úspešný (m. m. , ). Obsahom základného

práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že „Ak všeobecný

súd reagoval na procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj

pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky

alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva

na spravodlivý proces.“ ().

S odvolaním sa na uvedené ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť

medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením

v spojení s a , ako aj dohovoru, a preto sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa

pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa napadnutým

rozsudkom krajského súdu ústavný súd s poukazom na svoju ustálenú judikatúru uvádza,

že o prípadnom porušení sťažovateľkou označeného hmotného práva by bolo možné

uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46

ods. 1 alebo v dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (podobne

, ). Medzi obsahom základného práva podľa

a napadnutým uznesením krajského súdu neexistuje relevantná súvislosť, preto bolo

potrebné sťažnosť aj v tejto časti posúdiť a aj odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2014