Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 200/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť V. Č., T., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Z., s. r. o.,

B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. Z. P., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa , práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 13 ods. 1

samostatne a tiež v spojení s porušením a

ods. 4 postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -63 zo 17. mája 2012

a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom č. k. -100 z 10. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. Č. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára

2013 doručená sťažnosť V. Č., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou

kanceláriou Z., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. Z. P.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a samostatne

a tiež v spojení s porušením a postupom Okresného súdu

Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom č. k. -63 zo 17. mája 2012 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok“) a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho

rozsudkom č. k. -100 z 10. októbra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. v postavení odporcu vo veci

určenia výživného na rozvedeného manžela na základe návrhu rozvedenej manželky (ďalej

aj „navrhovateľka“). Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol o povinnosti

sťažovateľa prispievať na výživu navrhovateľky sumou 40 € mesačne, ktorú je povinný

zaplatiť vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky počnúc 1. októbra 2011

(výrok 1 napadnutého rozsudku okresného súdu), povolil zročný príspevok na výživné

za čas od 1. októbra 2011 do 31. mája 2012 v sume 320 € splácať v pravidelných

mesačných splátkach po 50 € spoločne s bežným výživným, počnúc prvou splátkou

v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti napadnutého rozsudku okresného súdu

pod následkami straty výhody splátok (výrok 2 napadnutého rozsudku okresného súdu),

zamietol návrh navrhovateľky vo zvyšnej časti (výrok 3 napadnutého rozsudku okresného

súdu), rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania

(výrok 4 napadnutého rozsudku okresného súdu), a rozhodol o povinnosti sťažovateľa

zaplatiť súdny poplatok za návrh v sume 5,76 € na účet okresného súdu do 3 dní

od právoplatnosti napadnutého rozsudku.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že ho v „napadnutej vyhovujúcej časti,

v časti zročného výživného a v časti náhrady trov konania“ (citované z napadnutého

rozsudku krajského súdu, pozn.) potvrdil a navrhovateľke nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:

«V tomto konaní sa navrhovateľka písomným podaním doručeným okresnému súdu

dňa 09. 09. 2011 domáhala, aby súd zaviazal sťažovateľa prispievať na jej výživu

príspevkom na výživu rozvedeného manžela vo výške 200,- € mesačne. Navrhovateľka svoj

návrh odôvodnila tým, že je nezamestnaná a evidovaná na Úrade práce, sociálnych vecí

a rodiny N., pracovisko Z. a jej príjem pozostáva len z príjmu z brigádnickej činnosti

vo výške 16,20 € mesačne a z výživného na maloletého syna V. vo výške 150, € mesačne.

Porušenie základných práv sťažovateľa vidíme hlavne v tom, že mu bola nespravodlivo

uložená povinnosť plnenia príspevku na výživu rozvedeného manžela — navrhovateľky

podľa ustanovenia a nasl. 2 o rodine v platnom znení (ďalej len

„Zákon o rodine“), a to na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci,

nedostatočným vysporiadaním sa súdov s predloženými dôkazmi, vznesenými námietkami a

písomnými podaniami sťažovateľa, pričom oba súdy porušením základných práv

sťažovateľa dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku čoho dospeli

k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a nesprávnym právnym záverom. Zásadné

pochybenie oboch súdov vidím v nesprávnej a nekonformnej aplikácii a interpretácii

ustanovenia § 72 ods. 1 Zákona o rodine, keď neakceptovali námietku sťažovateľa,

že v konaní nebola preukázaná zákonná hmotnoprávna podmienka vzniku nároku

na príspevok tak, ako ju uvádza Zákon o rodine v ustanovení § 72 ods. 1. Podľa uvedeného

zákonného ustanovenia mala navrhovateľka pred podaním návrhu na súd najskôr požiadať

odporcu, aby jej poskytoval príspevok, resp. snažiť sa o dohodu a až v tom prípade, ak sa

strany nedohodnú, výšku príspevku môže určiť na návrh niektorého z nich súd. To znamená,

že ak oprávnený manžel preukázateľne nepožiada bývalého manžela o výživné, k vzniku

vyživovacej povinnosti nedôjde, a preto mal súd návrh zamietnuť.»

V súvislosti s námietkou nesprávnej a nekonformnej interpretácie a aplikácie § 72

ods. 1 o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) sťažovateľ poukazuje na nález ústavného

súdu sp. zn. z 12. mája 2010, v ktorom tento potvrdil právny názor,

v zmysle ktorého „ak pred podaním návrhu na súd navrhovateľka nepožiadala bývalého

manžela o príspevok, ide o predčasne podaný návrh na súd, pretože uvedená zákonná

hmotnoprávna podmienka nebola splnená a bez jej splnenia treba návrh zamietnuť“

a právny názor JUDr. J. L., podľa ktorého „ak oprávnený manžel nepožiada svojho

bývalého manžela o výživné, k vzniku vyživovacej povinnosti nedôjde“.

Podľa sťažovateľa sa okresný súd a krajský súd „... nedostatočne venovali

a nesprávne vyhodnotili dôkazy a vyvodili z nich nesprávne závery. Závery oboch súdov

sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami. Jednou zo základných

podmienok vzniku nároku na príspevok je neschopnosť navrhovateľky samostatne sa živiť.

Navrhovateľka v konaní nepreukázala splnenie podmienky vzniku nároku, ktorá vyplýva

zo subjektívnych, ako aj objektívnych skutočnosti na jej strane.

Navrhovateľka ani jednu zo skutočností, ktoré by odôvodňovali záver, že je odkázaná

na výživu od bývalého manžela, nepreukázala. Sťažovateľ v konaní dokázal, že sú pracovné

príležitosti tak na riadny pracovný pomer, ako aj na vedľajší pracovný pomer, dokonca

aj v mieste trvalého bydliska navrhovateľky, ktorým sa ona úmyselne vyhýba pod rôznymi

zámienkami. Rovnako bolo v konaní preukázané, že svedok R. P., majiteľ podniku, kde

navrhovateľka vykonáva brigádnickú prácu na pojednávaní uviedol, že si hľadá ďalšiu

pracovnú silu. Čiže navrhovateľka má možnosť pracovať vo väčšom rozsahu aj u súčasného

zamestnávateľa a dosahovať vyšší príjem, ako ten, čo bol deklarovaný v konaní. V konaní

pred oboma súdmi bolo preukázané, že navrhovateľka pracuje, z výkonu, aj keď iba

brigádnickej práce dosahuje príjem, z ktorého je objektívne schopná uspokojovať svoje

potreby, preto nie je splnený obligatórny predpoklad na určenie príspevku pre rozvedeného

manžela podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Navrhovateľka je schopná sama sa živiť

a zaistiť si príjem vlastnou prácou.“.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že v jeho prípade došlo k priznaniu príspevku na výživné

rozvedeného manžela v rozpore s dobrými mravmi, keďže „navrhovateľka podala

na sťažovateľa trestné oznámenie pre neplnenie si vyživovacej povinnosti na spoločného

syna V., hoci výživné sťažovateľ uhrádzal riadne a včas bez toho, aby si dával

od navrhovateľky potvrdiť prevzatie peňazí, čím sa dostal do dôkaznej núdze a výživné

musel zaplatiť znovu. Rozpor s dobrými mravmi sťažovateľ videl aj v tom, že spoločné dlhy

z ich nevyporiadaného bezpodielového spoluvlastníctva spláca výlučne iba sťažovateľ,

pričom navrhovateľku žiadal, aby mu prispievala na ich úhradu, avšak bezúspešne. Krajský

súd v súvislosti s týmto zaujal neprijateľné stanovisko, že táto námietka je bez právneho

významu, keď tieto otázky môžu byť relevantné len v prípadnom konaní o vyporiadanie

bezpodielového spolu vlastníctva nadobudnutom účastníkmi za trvania ich manželstva.

Osobe domáhajúcej sa výživného môže byť nárok, aj za splnenia všetkých ostatných

podmienok, zamietnutý, ak by výživné bolo v rozpore s dobými mravmi a súd je povinný

skúmať túto podmienku vždy pred priznaním nároku na výživné. Navrhovateľka sa podľa

názoru sťažovateľa chovala voči nemu nemorálne, a preto jej súd nemal priznať príspevok

na výživu, a tým, že všeobecný súd sa nezaoberal súladom jej konania s pravidlami

slušného správania a morálky s odôvodnením, že poukaz sťažovateľa je bez právneho

významu, vydal rozhodnutie, ktoré je celospoločenský nežiaduce a nespravodlivé.“.

Sťažovateľ rovnako nesúhlasí ani s názorom okresného súdu a krajského súdu,

že „možnosť navrhovateľky uplatniť sa na trhu práce je značne obmedzená, pretože

zabezpečuje starostlivosť o maloleté dieťa, ktoré navštevuje druhú triedu základnej školy

a nepochybne tak naďalej vyžaduje osobnú starostlivosť matky v čase voľna a víkendov,

čo bráni navrhovateľke, ako osobe žijúcej s dieťaťom osamele, prijať zamestnanie

v nočných hodinách a počas víkendov.“.

V záverečnej časti sťažnosti sťažovateľ napáda „zjavne nesprávnu interpretáciu

podaného odvolania a rozsah, v akom ho prejednal a rozhodol o ňom krajský súd.

Sťažovateľ napadol voči Rozhodnutiu OS NR odvolanie v celom rozsahu, preto nie

je možné, aby toto rozhodnutie v časti určenia poplatkovej povinnosti odporcu nebolo

predmetom odvolacieho konania a rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť

v tejto časti tak, ako to tvrdí krajský súd. Krajský súd teda nesprávne vyhodnotil rozsah

sťažovateľom podaného odvolania, čím mu odoprel právo na obhajobu.

Okrem toho výrok č. 5 v Rozhodnutí OS NR o určení poplatkovej povinnosti

sťažovateľa je podľa nášho názoru nadväzujúcim výrokom na výrok č. 1 v tomto rozhodnutí

a nie je možné ich oddeľovať od seba, pretože s neúspechom sťažovateľa v konaní

pred všeobecným súdom je bezprostredne spojená aj jeho poplatková povinnosť za podaný

návrh vzhľadom na to, že navrhovateľka je podľa zákona o súdnych poplatkov oslobodená

od platenia súdneho poplatku za návrh.

Krajský súd uvedenou interpretáciou rozsahu podaného odvolania zmaril

sťažovateľovi jeho práva na obhajobu, právo na súdnu a inú ochranu, ako aj právo

na spravodlivý súdny proces, ako účinný spôsob obrany voči určenej poplatkovej

povinnosti. Z uvedeného dôvodu je neúnosné, aby zostalo v platnosti a účinností

aj Rozhodnutie OS NR, pretože v zmysle záverov krajského súdu výrok o poplatkovej

povinnosti je právoplatný a nie je predmetom preskúmavania odvolacieho konania.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa V. Č. garantované v čl. 13 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a právo podľa Dohovoru o ochrane Ľudských práv

a základných slobôd samostatne a aj v spojení s a

Slovenskej republiky postupom a Rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. -63

zo dňa 17. 05. 2012, právoplatným dňa 23. 11. 2012 v spojení s postupom a Rozsudkom

Krajského súdu v Nitre č. k. -100 (správne má byť -100,

pozn.) zo dňa 10. 10. 2012, právoplatným dňa 23. 11. 2012 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. -100 zo dňa 10. 10. 2012,

právoplatný dňa 23. 11. 2012 a Rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. -63

zo dňa 17. 05. 2012 sa zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Nitra na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť sťažovateľ ovi trovy konania vo výške

331,13 € na účet jeho právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

Sťažovateľ súčasne v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a „odložil

vykonateľnosť oboch napadnutých právoplatných rozhodnutí“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa ,

práva podľa dohovoru a samostatne a tiež v spojení

s porušením a postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -63

zo 17. mája 2012

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľ sťažnosťou napáda postup okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudok č. k. -63 zo 17. mája 2012, ktorým

okresný súd v časti vyhovel návrhu navrhovateľky a okrem iného mu uložil povinnosť

prispievať na výživu navrhovateľky sumou 40 € mesačne, ktorú je povinný zaplatiť

vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky počnúc 1. októbra 2011

(výrok 1 napadnutého rozsudku okresného súdu), povolil zročný príspevok na výživné

za čas od 1. októbra 2011 do 31. mája 2012 v sume 320 € splácať v pravidelných

mesačných splátkach po 50 € spoločne s bežným výživným, počnúc prvou splátkou

v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti napadnutého rozsudku okresného súdu

pod následkami straty výhody splátok (výrok 2 napadnutého rozsudku okresného súdu),

zamietol návrh navrhovateľky vo zvyšnej časti (výrok 3 napadnutého rozsudku okresného

súdu), rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania

(výrok 4 napadnutého rozsudku okresného súdu), a rozhodol o povinnosti sťažovateľa

zaplatiť súdny poplatok za návrh v sume 5,76 € na účet okresného súdu do 3 dní

od právoplatnosti napadnutého rozsudku.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ v súlade s príslušnými

ustanoveniami (ďalej len „OSP“) podal proti napadnutému

rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa proti

napadnutému rozsudku okresného súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného

súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa ,

práva podľa dohovoru a samostatne a v spojení

s porušením a postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -100

z 10. októbra 2012

II.2.A K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -100 z 10. októbra

2012

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (m. m. , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , ). Ak nie sú splnené tieto

predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť

k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie

sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý

im predchádzal.

Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej nesprávnosti, pretože ústavný súd

nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie

ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,

a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne

viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ argumentuje, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho

napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu ním označeného základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru tým, že krajský súd:

- nesprávne interpretoval a aplikoval § 72 ods. 1 zákona o rodine [ďalej len „prvá

námietka“ (správne má byť § 72 ods. 2 zákona o rodine, pozn.)],

- rozhodol o jeho povinnosti prispievať na výživu rozvedeného manžela aj napriek

tomu, že neboli splnené podmienky vzniku nároku (ďalej len „druhá námietka“),

- rozhodol o povinnosti prispievať na výživu rozvedeného manžela v rozpore

s dobrými mravmi (ďalej len „tretia námietka“),

- nesprávne interpretoval odvolanie [odvolaním proti výroku napadnutého rozsudku

v časti určenia poplatkovej povinnosti sa krajský súd podľa jeho tvrdenia vôbec nezaoberal

(ďalej len „štvrtá námietka“)].

Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Do skutkových

a právnych záverov všeobecných súdov, ako už bolo uvedené, môže zasiahnuť jedine

v prípade, ak sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne a zároveň majú za následok porušenie

základného práva alebo slobody. Ústavný súd však takéto pochybenia zo strany krajského

súdu nezistil, keďže jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto

aj legitímne.

Treba ešte zdôrazniť, že úloha ústavného súdu v danom prípade nespočívala

v skúmaní procesu hodnotenia dôkazov, ktoré súd hodnotí podľa svojej úvahy pri splnení

ďalších zákonných podmienok uvedených v , ani v skúmaní myšlienkových

pochodov konkrétneho sudcu konajúceho v danej veci. Úloha ústavného súdu spočívala

v posúdení zlučiteľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu s označeným článkom

a dohovoru.

K prvej námietke sťažovateľa krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol:

„... nedôvodný je jeho poukaz na nesplnenie povinnosti navrhovateľky požiadať

ho o príspevok pred podaním návrhu na súd, keďže vyššie citované ust. § 72 ods. 2 Zákona

o rodine síce umožňuje, aby sa rozvedení manželia na vzniku povinnosti a výške príspevku

dohodli, ide však o riešenie žiaduce a nie zakladajúce zákonnú podmienku pre uplatnenie

predmetného nároku, pokiaľ sa tak nestane“.

Ústavný súd nespochybňuje právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry

(pozri nález sp. zn. z 12. mája 2010) citovaný aj samotným sťažovateľom,

podľa ktorého návrh na príspevok na výživu rozvedeného manžela bez pokusu o dohodu

s bývalým manželom je predčasný a je potrebné ho pre nesplnenie hmotnoprávnych

podmienok zamietnuť. Aj napriek uvedenému sa však ústavný súd v konkrétnych

okolnostiach posudzovaného prípadu nestotožnil s tvrdením sťažovateľa, že neprihliadnutím

na (ne)dodržanie hmotnoprávnej podmienky a (ne)posúdením návrhu ako predčasného

a v konečnom dôsledku (ne)zamietnutím návrhu došlo zo strany všeobecného súdu

(krajského súdu, pozn.) k porušeniu jeho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje predovšetkým na svoju stabilizovanú

judikatúru, podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m.

), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje

k názoru, že namietané a relevantné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci

umožňujú prijatie záveru, že konanie ako celok bolo nespravodlivé a vzhľadom na to aj jeho

výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu

sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu

došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením

garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala

podstatný dosah (m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie

každé porušenie zákona (prípadne nesprávny výklad ustanovenia zákona) zo strany orgánu

verejnej moci má automaticky za následok porušenie garantovaného základného

práva, v danom prípade predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Ústavný súd prihliadal v prvom rade na požiadavku existencie reálnej ujmy na strane

účastníka konania (v okolnostiach prípadu sťažovateľa ako odporcu v konaní o priznanie

príspevku na výživu rozvedeného manžela, pozn.), ktorá je spojená s materiálnym

chápaním ochrany základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z odôvodnenia odvolania

sťažovateľa proti napadnutému rozsudku okresného súdu z 30. mája 2012 (ďalej len

„odvolanie“) vyplýva nespokojnosť sťažovateľa s rozhodnutím prvostupňového súdu, ktorý

mu napadnutým rozsudkom určil povinnosť prispievať na výživu rozvedenej manželky,

keďže podľa sťažovateľa „navrhovateľka v konaní nepreukázala... podmienku na vznik

nároku, a to stav odkázanosti, ktorý vyplýva zo subjektívnych ako aj objektívnych

skutočností na jej strane.“ (citované z odvolania sťažovateľa). Sťažovateľ v odvolaní teda

napádal predovšetkým nesplnenie zákonnej podmienky vzniku nároku na príspevok

na výživu rozvedeného manžela, keďže „navrhovateľka pracuje, čiže je schopná sa uživiť

vlastnou prácou“ (citované z odvolania, pozn.), ako aj rozpor priznaného príspevku

na výživu rozvedeného manžela s dobrými mravmi a v konečnom dôsledku aj výšku takto

stanoveného príspevku. Z citovanej argumentácie, totožnej s druhou a treťou námietkou —

obsiahnutými v samotnej sťažnosti — teda vyplýva, že sťažovateľ popieral predovšetkým

splnenie zákonnej podmienky „odkázanosti“ rozvedenej manželky z dôvodu

jej neschopnosti uživiť sa.

Podľa § 72 ods. 2 zákona o rodine ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah

príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré

viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi.

Keďže z citovanej argumentácie sťažovateľa vyplýva jeho nesúhlas s priznaním

nároku na príspevok na výživu rozvedenej manželke ako takým, javí sa ako

nepravdepodobná aj dohoda bývalých manželov jednak o samotnom príspevku a jednak

aj o jeho výške. Už toto konštatovanie postačuje na prijatie záveru, že aj prípadný pokus

o dohodu podľa výkladu § 72 ods. 2 zákona o rodine by zrejme smeroval k určeniu rozsahu

príspevku všeobecným súdom na základe návrhu rozvedenej manželky.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd námietku vyhodnotil ako nedôvodnú, teda takú,

ktorá nemohla mať za následok porušenie sťažovateľom označeného základného práva

podľa a práva podľa dohovoru.

V súvislosti s posudzovaním opodstatnenosti druhej a tretej námietky sťažovateľa

ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu, v ktorej sa uvádza:

„Nakoľko odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia

v odvolaním napadnutých častiach, využijúc postup podľa , sa obmedzuje

len na skonštatovanie jeho správnosti... Navrhovateľka... v konaní preukázala, že nie je

objektívne schopná sama sa živiť, t. j. z vlastných zdrojov uspokojovať svoje životné

potreby. Túto stratila práve z dôvodu výkonu osobnej starostlivosti o maloleté dieťa, keď

v priebehu rozvodového konania po tom, čo sa odporca dovtedy na základe manželskej

dohody zabezpečujúci starostlivosť o mal. dieťa zamestnal, ukončila svoju živnostenskú

činnosť v Rakúsku a jej možnosť uplatniť sa na trhu práce je v súčasnosti preto značne

obmedzená. Je potrebné mať v tejto súvislosti na pamäti, že mal. dieťa navštevuje iba druhú

triedu základnej škody, nepochybne tak naďalej vyžaduje osobnú starostlivosť matky v čase

voľna a víkendov, ktorá okolnosť bráni navrhovateľke ako osobe žijúcej s dieťaťom

osamele, prijať zamestnanie v nočných hodinách a počas víkendov. Nemožno totiž od nej

spravodlivo žiadať, aby sa takýmto spôsobom čiastočne vzdala svojich rodičovských práv

a povinností. Pokiaľ odporca v odvolaní namieta, že navrhovateľka má možnosť pracovať

vo väčšom rozsahu a dosahovať vyšší príjem, ako ten, ktorý deklarovala v konaní, bez

ponúknutia dôkazu o tom, je jeho tvrdenie len v rovine hypotetickej. Berúc do úvahy i mieru

pričinenia účastníkov na rozvrate vzťahov medzi nimi ako manželmi (§ 72 ods. 2 zákona

o rodine), súd prvého stupňa správne uložil odporcovi povinnosť prespievať na výživu

navrhovateľky, pričom i výšku príspevku stanovil v rozsahu, ktorý plne zohľadňuje

schopnosti, možnosti a majetkové pomery odporcu a odzrkadľuje i jeho primeranosť vo

vzťahu k navrhovateľke. V tomto smere poukaz odporcu na bývanie navrhovateľky

v rodinnom dome postavenom počas ich manželstva, ako i splácanie úverov výlučne

odporcom je bez právneho významu, keď tieto otázky môže byť relevantné len v prípadnom

konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva nadobudnutom účastníkmi za

trvania ich manželstva. Rovnako tak správne súd prvého stupňa stanovil i výšku zročného

príspevku na výživu a podmienky jeho zročnosti postupujúc plne v intenciách § 160 ods. 1

.“

V nadväznosti na krajským súdom aplikovaný postup podľa , podľa

ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody, ústavný súd považoval za potrebné poukázať

na relevantné časti napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorých sa tento vysporiadaval

s druhou a treťou námietkou sťažovateľa.

Okresný súd v napadnutom rozsudku k posudzovaným námietkam sťažovateľa

predovšetkým uviedol:

„Na základe vykonaného dokazovanie dospel súd k záveru, že návrh navrhovateľky

na určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela bol podaný dôvodne. Manželstvo

navrhovateľky a odporcu bolo v júli v roku 2011 právoplatne rozvedené. Navrhovateľka

ukončila v čase rozvodu manželstva činnosť opatrovateľky v Rakúsku z dôvodu

zabezpečenia osobnej starostlivosti o maloleté dieťa pochádzajúce z predmetného

manželstva. Odvtedy je navrhovateľka nezamestnaná, jedinými jej príjmami sú jej príjmy

na základe dohody o vykonaní pracovnej činnosti vo výške 16,20 eura mesačne, prídavky

na dieťa vo výške 22,54 eura mesačne a výživné na maloleté dieťa vo výške 150,- eur

mesačne. V konaní nebolo preukázané, že by navrhovateľka z činnosti, ktorú vykonáva

na základe dohody o pracovnej činnosti dosahovala vyšší, než zamestnávateľom

deklarovaný príjem, pričom bez rozhodnutia súdu vo veci určenia príspevku na výživu

rozvedeného manžela nemôže navrhovateľka požiadať ani o priznanie dávky v hmotnej

núdzi. Z finančných prostriedkov v celkovej výške 188,74 eura by teda mala navrhovateľka

uspokojiť nielen svoje základné životné potreby, ale aj základné životné potreby svojho

maloletého dieťaťa. Na základe vykonaného dokazovania dospel preto súd k záveru,

že navrhovateľka nie je v zmysle § 72 ods. 1 zákona o rodine schopná sa sama živiť, pretože

jej príjmy jej neumožňujú pokryť základné životné potreby, a preto jej návrhu súd,

čo do určenia príspevku na výživu rozvedeného manžela vyhovel. Súd pri posudzovaní

určenia príspevku na výživu rozvedeného manžela prihliadol aj na príčiny rozvratu vzťahov

medzi manželmi, keď dospel k záveru, že miera zavinenia je na strane oboch manželov

rovnaká, o čom svedčia aj výpovede navrhovateľky a odporcu v konaní o rozvod

manželstva. Súd súčasne dospel k záveru, že určenie príspevku na výživu rozvedeného

manžela zo strany odporcu nie je v rozpore s dobrými mravmi tak ako to má na mysli § 75

ods. 2 Zákona o rodine, ktorý ako dôvod nepriznania výživného predpokladá spätosť

s konaním či nekonaním osoby, ktorého sa priznania výživného domáha. Navrhovateľka

síce užíva spoločný dom, avšak užíva ho spolu s maloletým dieťaťom pochádzajúcim

z predmetného manželstva, vykonáva zároveň osobnú starostlivosť o toto maloleté dieťa

a podľa svojich možností a schopností sa podieľa aj na úhrade nákladov spojených

s bývaním v predmetnej spoločnej nehnuteľnosti. Navrhovateľka pracuje a má záujem nájsť

si lepšie platenú prácu, o čom svedčí aj skutočnosť, že riadne evidovaná ako uchádzač

o zamestnanie na príslušnom úrade práce. Jej možnosti uplatniť sa na trhu práce sú však

čiastočne obmedzené, pretože svoj pracovný čas musí čiastočne prispôsobiť aj skutočnosti,

že zabezpečuje starostlivosť o maloleté dieťa sama. Pokiaľ ide o samotnú výšku príspevku

na výživu rozvedeného manžela, súd návrhu navrhovateľky nevyhovel a odporcu zaviazal

prispievať na jej výživu sumou vo výške 40,- eur mesačne, ktorú sumu súd považoval

za primeranú schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom odporcu. Z uvedených

dôvodom súd preto návrh navrhovateľky vo zvyšnej časti, t. j. v sume 160,- eur zamietol.

Keďže súd zaviazal odporcu prispievať na výživu navrhovateľky od 01. 10. 2011, vzniklo tak

odporcovi za čas od 01. 10. 2011 do 31. 5. 2012 zročné výživné vo výške 320,- eur... ktorú

sumu súd povolil odporcovi splácať v pravidelných mesačných splátkach po 50,- eur

mesačne tak ako bežné výživné a to pod následkami straty výhody splátok v zmysle § 160

ods. 1 “

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného

súdu a napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým tieto reagovali na argumenty

sťažovateľa týkajúce sa existencie hmotnoprávnych podmienok vzniku nároku na príspevok

na výživné rozvedeného manžela (predovšetkým odkázanosť rozvedeného manžela a súlad

príspevku s dobrými mravmi), konštatuje, že krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil

ústavne akceptovateľným spôsobom, jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a nemožno

ho považovať za arbitrárne.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že aj druhá a tretia

námietka sťažovateľa sú nedôvodné, t. j. také, ktoré nesignalizujú, že napadnutým

rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva podľa dohovoru.

Podľa štvrtej námietky sťažovateľa krajský súd nesprávne interpretoval jeho

odvolanie proti napadnutému rozsudku okresného súdu, keďže jeho odvolaním smerujúcim

proti výroku napadnutého rozsudku okresného súdu v časti určenia poplatkovej povinnosti

sa krajský súd vôbec nezaoberal. Podľa sťažovateľa „... výrok č. 5 v Rozhodnutí OS NR

o určení poplatkovej povinnosti sťažovateľa je podľa nášho názoru nadväzujúcim výrokom

na výrok č. 1 v tomto rozhodnutí a nie je možné ich oddeľovať od seba, pretože

s neúspechom sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom je bezprostredne spojená

aj jeho poplatková povinnosť za podaný návrh vzhľadom na to, že navrhovateľka je podľa

oslobodená od platenia súdneho poplatku za návrh“.

Ústavný súd súhlasí s názorom sťažovateľa o previazanosti výroku o povinnosti

zaplatiť súdny poplatok s výrokom o povinnosti prispievať na výživu rozvedeného manžela,

čo nepochybne potvrdil pri rozhodovaní o súdnom poplatku aj okresný súd,

keď v napadnutom rozsudku uviedol, že „Navrhovateľka sa svojím písomným návrhom

doručeným tunajšiemu súdu dňa 09. 09. 2011 domáhala, aby súd zaviazal odporcu

prispievať na jej výživu príspevkom na výživu rozvedeného manžela v sume 200,- eur

mesačne... Pokiaľ ide o samotnú výšku príspevku na výživu rozvedeného manžela, súd

návrhu navrhovateľky nevyhovel a odporcu zaviazal prispievať na jej výživu sumou vo

výške 40,- eur mesačne, ktorú sumu súd považoval za primeranú schopnostiam, možnostiam

a majetkovým pomerom odporcu... Vzhľadom na to, že navrhovateľka je v tomto konaní

od platenia súdneho poplatku oslobodená a súd jej návrhu čiastočne vyhovel, je povinný

jeho pomernú časť zaplatiť odporca (sťažovateľ, pozn.). Výška súdneho poplatku podľa

Sadzobníka súdnych poplatkov, položky 8 písm. a) predstavuje sumu 28,80 eura. Keďže

navrhovateľka bola úspešná len v pomere 1/5 svojho návrhu, zaviazal súd odporcu zaplatiť

súdny poplatok v tejto výške a teda v sume 5,76 eura.“.

V nadväznosti na uvedený názor sťažovateľa o previazanosti výroku o povinnosti

zaplatiť súdny poplatok s výrokom o povinnosti prispievať na výživu rozvedeného manžela

ústavný súd konštatuje, že za situácie, keď krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok

okresného súdu sp. zn. zo 17. mája 2012 v časti týkajúcej sa povinnosti

sťažovateľa prispievať na výživu rozvedeného manžela sumou 40 € potvrdil, tak je práve

z tohto dôvodu vecne správny aj výrok 5 napadnutého rozsudku okresného súdu

o povinnosti sťažovateľa zaplatiť pomernú časť súdneho poplatku s prihliadnutím

na čiastočný úspech, ktorý navrhovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi dosiahla. Za

týchto okolností je námietka sťažovateľa spočívajúca v tvrdení, že krajský súd sa s časťou

jeho odvolania smerujúcou proti výroku napadnutého rozsudku okresného súdu v časti

určenia poplatkovej povinnosti nezaoberal, z ústavného hľadiska irelevantná.

Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti hypoteticky argumentoval možnosťou zrušenia

napadnutého rozsudku krajského súdu zo strany ústavného súdu a vrátenia veci na nové

konanie, pričom „na druhej strane Rozhodnutie OS NR v časti o určení poplatkovej

povinnosti by zostalo v platnosti a účinnosti a určená poplatková povinnosť by mohla byť

predmetom núteného výkonu rozhodnutia, a to aj napriek tomu, že návrh navrhovateľky

by bol zamietnutý“, ústavný súd dáva do pozornosti § 11 ods. 1 zákona Slovenskej národnej

rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), podľa ktorého sa poplatok

vráti, ak ho zaplatil ten, kto nebol povinný platiť alebo kto ho zaplatil na základe

nesprávneho rozhodnutia súdu. Poplatok sa taktiež vráti, ak súd vráti návrh navrhovateľovi

pre nedostatok právomoci. Poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti sa vráti, ak bola

námietka zaujatosti uplatnená odôvodnene; ak poplatok v takomto prípade ešte nebol

zaplatený, súd uznesenie o uložení povinnosti zaplatiť poplatok zruší. O vrátení poplatku

rozhodne i bez návrhu súd, ktorý bezdôvodne zaplatený poplatok prevzal. Citované

ustanovenie je podľa názoru ústavného súdu subsumovateľné

aj na situáciu, na ktorú sťažovateľ upozorňuje v hypotetickej rovine.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a právom podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

II.2.B K namietanému porušeniu samostatne, ako aj v spojení

s a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -100 z 10. októbra 2012

Podľa povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných

práv a slobôd,

b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva

a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa medze základných práv a slobôd možno upraviť

za podmienok ustanovených touto len zákonom.

Podľa zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia

platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Vo vzťahu k ústavný súd už vo svojej judikatúre uviedol, že toto

ustanovenie nie je priamo aplikovateľné v konaní o sťažnosti, pretože jeho obsahom nie je

základné právo alebo sloboda, ale ústavná direktíva adresovaná predovšetkým orgánom

v normotvornej činnosti všetkých stupňov (, , ).

Vzhľadom na uvedené aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pri predbežnom

prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

II.2.C K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa dohovoru v spojení s a

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom č. k. -100 z 10. októbra 2012

Sťažovateľ namieta tiež porušenie a , ktoré majú

charakter ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, a nie

konkrétnych základných práv alebo slobôd garantovaných . Uvedené ustanovenia

sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu o sťažnostiach podľa

. V prípade, ak ústavný súd dospeje k záveru, že v danom prípade

namietaným rozhodnutím orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo dôjsť k porušeniu

konkrétnych základných práv alebo slobôd, prípadne práv vyplývajúcich z kvalifikovanej

medzinárodnej zmluvy, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia týchto ustanovení

.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti sťažovateľa podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2013