Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 180/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť D. S., G., A. M., L., A. H., J., J. H., Ž., a S. H., Česká

republika, zastúpených advokátkou JUDr. Z. J., P., ktorou namietajú porušenie svojich práv

podľa a 4 a , Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv

a slobôd rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. -106 z 26. apríla

2011 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -134 z 21. novembra

2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. S., A. M., A. H., J. H. a S. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. februára

2013 doručená sťažnosť D. S., G., A. M., L., A. H., J., J. H., Ž., a S. H., Česká republika

(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. Z. J., P., ktorou namietajú

porušenie svojich práv podľa a 4 a

(ďalej len „ústava“), čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

(ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-106 z 26. apríla 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -134 z 21. novembra 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia „boli žalobcami v konaní vedenom na

Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. -106, keď na základe našej žaloby

proti žalovaným v 1/ až 11/ rade o určenie predmetu dedičstva prvostupňový súd rozhodol

tak, že náš návrh v celom rozsahu zamietol a odporcovi v 1/ rade náhradu trov konania

nepriznal. Proti tomuto rozsudku, sme podali odvolanie a Krajský súd v Košiciach

rozsudkom -134 zo dňa 21.11.2012, prvostupňový rozsudok v celom rozsahu

potvrdil a zaviazal nás na náhradu trov odvolacieho konania v sume 128,82 € k rukám

právneho odporcu zástupcu v 1/ rade. Odvolací súd sa síce stotožnil s našimi odvolacími

dôvodmi, avšak svoje rozhodnutie odôvodnil najmä nedostatkom vecnej legitimácie

účastníkov konania, t.j. v celom rozsahu sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového

súdu, a preto napadnutý rozsudok v zmysle ako vecne správny potvrdil.

Zároveň, sme my, navrhovatelia v 1/ až 5/ rade vzhľadom na rozhodnutie súdu

prvého stupňa a najmä na jeho odôvodnenie zobrali svoj žalobný návrh v celom rozsahu

späť a žiadali sme, aby odvolací súd späťvzatie žalobného návrhu pripustil, rozhodnutie

súdu prvého stupňa - rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. zo dňa

26.04.2011 zrušil a konanie zastavil. O uvedenom rozhodol Krajský súd v Košiciach

rozsudkom -134 zo dňa 21.11.2012, ktorý nepripustil späťvzatie žaloby

a prvostupňový rozsudok v celom rozsahu potvrdil. Odvolací súd sa síce stotožnil s našimi

odvolacími dôvodmi, avšak svoje rozhodnutie odôvodnil najmä nedostatkom vecnej

legitimácie účastníkov konania, t.j. v celom rozsahu sa stotožnil s právnym názorom

prvostupňového súdu, a preto napadnutý rozsudok v zmysle ako vecne správny

potvrdil. ...

S týmto právnym názorom Krajského súdu v Košiciach ako aj Okresného súdu

Spišská Nová Ves nemôžeme v žiadnom prípade súhlasiť z nasledovných dôvodov:

Prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam, keď na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že my,

navrhovatelia v 1/ až 5/ rade sme preukázali naliehavý právny záujem v zmysle § 80 ods. 1

písm. c) na určovacej žalobe tým, že naše právne postavenie ako dedičov po

poručiteľovi Mgr. J. H., je bez tohto určenia neisté, nakoľko sme zákonnými dedičmi po

poručiteľovi Mgr. J. H., zomr... a taktiež, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto

konania neboli po tomto poručiteľovi v rámci dedičského konania prejednané.

Vlastníkom predmetných nehnuteľností zapísaných na LV č. 6297 k.ú. S., bol

pôvodne poručiteľ Mgr. J. H., ktorý podpísal splnomocnenie pre J. C. v čase, keď už nebol

spôsobilý na právne úkony a J. C. predmetné nehnuteľnosti za života Mgr. J. H. previedol

Darovacou zmluvou zo dňa 19.12.2003 na syna G. C. a nevestu, M. C. Rozsudkom

Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn. -164 zo dňa 14.04.2008, súd vyhlásil

túto darovaciu zmluvu za absolútne neplatný právny úkon, nakoľko poručiteľ podpísal

splnomocnenie pre J. C. v čase, keď už nebol spôsobilý na právne úkony. Uvedený rozsudok

bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. a právoplatnosť

nadobudol dňa 04.12.2009. ...

Prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku okrem iného konštatuje, že dôvodom

zamietnutia návrhu na začatie konania bol aj nedostatok vecnej legitimácie účastníkov

konania, nakoľko účastníkom určovacej žaloby o určenie predmetu dedičstva musia byť

všetci dedičia po poručiteľovi. Súd má za to, že zo spisu tunajšieho súdu sp. zn.

vyplýva, že zákonnou dedičkou po poručiteľovi je aj M. B., sestra poručiteľa,

ktorá mala byť tiež účastníčkou konania či už na strane navrhovateľa alebo odporcov. ...

Vo veci rozhodol aj odvolací súd, ktorý rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj

konanie, ktoré mu predchádzalo preskúmal a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie

nás navrhovateľov v 1/ až 5/ rade nie je dôvodné, a preto rozsudok súdu prvého stupňa v

zmysle ako vecne správny potvrdil.

Podľa právneho názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa rozhodol správne

pokiaľ žalobu zamietol s poukazom na to, že my, navrhovatelia v 1/ až 5/ rade sme

neoznačili za účastníkov konania vecne legitimované osoby, ktoré tvoria v tomto konaní

procesné spoločenstvo.

Z vyššie uvedeného dôvodu, sme my, navrhovatelia v 1/až 5/ rade zobrali svoj

žalobný návrh v celom rozsahu späť a žiadali sme, aby odvolací súd späťvzatie žalobného

návrhu pripustil, rozhodnutie súdu prvého stupňa - rozsudok Okresného súdu Spišská Nová

Ves sp. zn. zo dňa 26.04.2011 zrušil a konanie zastavil. K späťvzatiu sa vyjadril

v zmysle ust. odporca v 1/ rade, ktorý z objektívnych dôvodov so späťvzatím

nesúhlasil z dôvodu, že má záujem na meritórnom rozhodnutí vo veci, aby sa už

v budúcnosti nemusel obávať, že niektorý z dedičov si bude uplatňovať právny nárok na

predmetnú nehnuteľnosť. ...

... sme toho názoru, že odvolací súd mal vzhľadom na špecifické okolnosti daného

prípadu pripustiť späťvzatie žalobného návrhu aj napriek tomu, že odporca v 1/ rade

so späťvzatím nesúhlasil.

Súdy nesprávne vec právne posúdili s tým, že v danom prípade aplikovali síce

správny právny predpis, ktorý však nesprávne interpretovali, v dôsledku čoho dospeli na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, na základe ktorých

rozhodli, a to i napriek tomu, že tak v konaní vedenom na Okresnom súde Spišská Nová Ves

pod sp zn. -106 ako aj v rámci konania vedenom na Krajskom súde Košice pod

sp. zn. -134 je z vykonaného dokazovania zrejmé, že odporca v 1/ rade

nadobudol vec (predmetnú nehnuteľnosť) od nevlastníka, teda na základe absolútne

neplatného právneho úkonu, pričom ochrana dobrej viery nadobúdateľa nie je takej

intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne

vlastnícke právo (R ).

Na základe... popísaného veľmi stručného skutkového stavu máme jednoznačne za to,

že postupom a rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. -106

a následne aj postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod

sp. zn. -164 boli porušené naše základné ľudské práva obsiahnuté v čl. 20

ods. 1 a ods. 4 SR, SR a , ods. 4 Listiny základných

práv a slobôd ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. ...

Z vyššie uvedeného je možno vyvodiť záver, že Krajský súd v Košiciach ako aj

Okresný súd Spišská Nová Ves pochybili pri svojej rozhodovacej činnosti a nesprávne

(v rozpore so zákonom) aplikovali na daný prípad ustanovenia ako

aj ( , a pod.). Podľa nášho

názoru súdy nevyložili právny predpis spôsobom ústavne konformným, čím porušili čl. 20

ods. 1 a 4 a SR, v dôsledku čoho sme prišli o nehnuteľnosť v hodnote

cca , ktorá mala byť predmetom dedičstva po poručiteľovi Mgr. J. H. a my ako

zákonní dedičia, by sme boli túto nehnuteľnosť v rámci dedičského konania nadobudli.

Rozsudok Krajského súdu -134, rovnako ako aj rozsudok Okresného

súdu Spišská Nová Ves pod sp. zn. -106 znamená popretie základného práva

vlastniť majetok zakotveného v čl. 20 ods. 1 a 4 ako aj páva zakotveného v čl. 46 ods. 1

SR, domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky, a preto podľa nášho názoru je arbitrárny a treba ho považovať za porušenie

nami označených práv podľa SR.“.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1.Okresný súd Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. -106

porušil právo sťažovateľov 1/ až 5/ vlastniť majetok ako aj právo na súdnu a inú právnu

ochranu zaručené v a ods. 4 a v .

2. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. -134 porušil

právo sťažovateľov 1/ až 5/ vlastniť majetok ako aj právo na súdnu a inú právnu ochranu

zaručené v a ods. 4 a v .

3. Sťažovateľom 1/ až 5/ priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

45.000,00,-EUR, ktoré je im povinný Okresný súd Spišská Nová Ves spoločne a nerozdielne

s Krajským súdom v Košiciach vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný spoločne a nerozdielne s Okresným súdom

Spišská Nová Ves zaplatiť sťažovateľom na účet jeho právneho zástupcu trovy konania

vo výške 309,12,-EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. Podľa odseku 4 toho istého

článku vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba

v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Znenie prvej vety , že každý má právo vlastniť majetok, podľa

metódy gramatického a logického výkladu i so zreteľom na racionálnosť jeho zaradenia

a jeho spojitosť s ďalšími ustanoveniami najmä , Obchodného

o cenných papieroch a investičných službách

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších

predpisov možno chápať ako garantované právo mať vlastníctvo vecí a majetok,

t. j. aj majetkové a iné práva, a nerušene ho užívať. Článok 20 ods. 1 zabezpečuje

každému rovnaké zákonné predpoklady a možnosť nadobúdať veci do vlastníctva za

podmienok, ktoré sú upravené buď priamo v ústave, alebo v ďalších zákonoch. Druhá veta

tohto odseku vyhlasuje rovnosť vlastníckeho práva, a to tak z hľadiska jeho zákonného

obsahu, ako aj z hľadiska zákonných prostriedkov jeho ochrany. Rovnosť vlastníctva a tým

aj vlastníkov treba nevyhnutne chápať iba ako zákonnú rovnosť obsahu a ochrany

vlastníckeho práva. Zmyslom a funkčnou podstatou rovnosti vlastníckeho práva každého

vlastníka vyplývajúca z tohto odseku je nemožnosť, aby sloboda a práva ktoréhokoľvek

vlastníka boli obmedzované alebo narušované slobodou a právami iného vlastníka. Ústavná

podstata rovnosti vlastníckeho práva spočíva v tom, aby sa vylúčili možnosti, aby niektorý

vlastník na základe zákona disponoval väčším rozsahom práv, čím by obmedzoval

vlastnícke právo a slobodu iného vlastníka. Tým sa zabraňuje vzniku dvoch kategórií

vlastníkov, ktoré by sa nachádzali vo vzťahu vzájomnej nerovnosti, ktorú však

v čl. 20 ods. 1 vylučuje.

Vyvlastnenie a nútené obmedzenie vlastníckeho práva tak ako v minulosti i podľa

je nesporne najzávažnejším a výnimočným spôsobom (pritom nesmierne citlivým

a citeľným) zásahu do nedotknuteľnosti vlastníckeho práva, ktoré pripúšťa . Podľa

vyvlastnenie je možné iba vtedy, ak sú súčasne (kumulatívne) splnené

predovšetkým štyri ústavné podmienky. Slovné spojenie, že vyvlastnenie alebo nútené

obmedzenie vlastníckeho práva „je možné“, znamená, že sa tento akt pripúšťa iba za

predpokladu existencie (preukázania) verejného záujmu, avšak i v tom prípade iba vtedy, ak

účel vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia nie je možné dosiahnuť inak, predovšetkým

dohodou (zmluvnými vzťahmi).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 1 dodatkového dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za

nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili

platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa

odseku 4 toho istého článku vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je

možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľov, že

postupom a rozsudkom okresného súdu č. k. -106 a následne aj postupom

a rozsudkom krajského súdu v konaní vedenom pod č. k. -164 boli porušené

ich základné ľudské práva obsiahnuté v a 4 a a

ods. 1 a 4 listiny, ako aj právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

III.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdom bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

V zmysle už citovaného ústavný súd preskúmal oba rozsudky, a to rozsudok

okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu.

1. Sťažovatelia namietali porušenie svojich označených práv postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . Ústavný súd však konštatuje, že vzhľadom

na princíp subsidiarity zakotvený v nie je príslušný na preskúmanie

postupu okresného súdu v konaní vednom pod sp. zn. v zmysle namietaného

porušenia označeného práva na spravodlivé súdne konanie, pretože sťažovatelia mali

k dispozícii účinný opravný prostriedok, ktorý im zákon poskytuje na ochranu ich práva

podľa a 4 a , dodatkového protokolu a a 4

listiny a na použitie ktorého boli sťažovatelia oprávnení podľa osobitných predpisov.

Takýmto právnym prostriedkom bolo odvolanie podľa príslušných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku proti rozhodnutiu okresného súdu. Sťažovatelia napokon tak aj

postupovali a o tomto postupe a rozhodnutí okresného súdu rozhodoval krajský súd.

Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o odvolaní teda v tomto prípade (vzhľadom na

princíp subsidiarity) vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd časť sťažnosti

sťažovateľov, ktorou namietali porušenie svojich základných práv a slobôd napadnutým

postupom okresného súdu, pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Ústavné právo na súdnu ochranu uvedené v neznačí právo na úspech

v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom ().

2. Z rozhodnutia krajského súdu č. k. -134 vyplýva, že „rozhodnutie

odvolacieho súdu o späťvzatí žaloby je závislé od vyjadrenia žalovaného. Ak sa žalovaný

vyjadrí, že so späťvzatím nesúhlasí, je súd týmto stanoviskom viazaný a nemôže pripustiť

späťvzatie žaloby. Vzhľadom k tomu, že žalovaný v 1. rade vyjadril nesúhlas so späťvzatím

žaloby neostávalo odvolaciemu súdu iba rozhodnúť tak, že späťvzatie žaloby nepripúšťa.

Na základe toho odvolací súd sa vysporiadal s odvolaním žalovaného v 1. rade, a to

jednak z procesného hľadiska, keď mal za to, že napriek tomu, že odvolanie nepodali ostatní

žalovaní, títo tvoria spolu so žalovaným v 1. rade procesné spoločenstvo, a preto v prípade

podania odvolania aj len jedným zo žalovaných vyvoláva toto účinky vo vzťahu k všetkým

žalovaným. ...

Súd prvého stupňa rozhodol správne pokiaľ žalobu zamietol s poukazom na to, že

žalobcovia neoznačili za účastníkov všetky vecne právne legitimované osoby, ktoré tvoria

v tomto konaní vecnoprávne spoločenstvo. S poukazom na správnosť záveru súdu prvého

stupňa v tejto otázke nemá na vecnú správnosť jeho rozhodnutia vplyv ani skutočnosť, že

tento založil svoj zamietavý výrok aj na ďalšom podľa odvolacieho názoru nesprávnom

právnom závere. ...

Zamietavý výrok súdu prvého stupňa založil aj na ďalšom dôvode, a to na

nedostatku vecnej legitimácie účastníkov. Tento právny záver považuje odvolací súd za

správny. Nárok na určenie predmetu dedičstva sa musí v súdnom konaní viesť medzi

všetkými osobami, ktoré pripadajú do úvahy ako dedičia po označenom poručiteľovi. Tieto

osoby tvoria okruh hmotnoprávne legitimovaných osôb z dôvodu, že nemožno pripustiť, aby

výrok o určení veci patriacej do dedičstva bol záväzný iba pre niektorých do úvahy

pripadajúcich dedičov (ktorí boli účastníkmi občianskoprávneho konania), ale tento by

nebol záväzný pre ďalšie osoby, ktorým síce svedčí právo dediť, ale neboli účastníkmi

uvedeného konania o určenie veci patriacej do dedičstva. Žalobu s takýmto nedostatkom je

preto potrebné považovať za predčasnú a súd ju zamietne bez ohľadu na ďalšie skutkové

tvrdenia v nej uvedené.

V kontradiktórnom konaní zodpovedá za okruh účastníkov konania žalobca, a teda

jeho pochybenie v tomto smere má z procesného hľadiska za následok neúspech v konaní.

Pokiaľ teda z dedičského konania vedeného po poručiteľovi Mgr. J. H. vyplýva, že do úvahy

ako zákonní dedičia pripadali ďalšie osoby, a to jeho sestra M. B., resp. v prípade smrti, jej

dedičia, bolo povinnosťou žalobcov označiť tieto osoby za účastníkov konania, a to bez

ohľadu na to, že sa títo zdržiavajú na neznámom mieste. Občiansko-súdny poriadok pozná

procesnú úpravu aj pre konanie s takýmito osobami zdržujúcimi sa na neznámom mieste.“.

Pri interpretácii práva (tak normatívneho, ako aj individuálneho právneho aktu) sa

musí zohľadniť, či výklad bude mať skutočne tie následky, ktoré vyplývajú z účelu normy

(ale aj individuálneho právneho aktu), o ktorej interpretáciu ide a ktorá bude aplikovaná.

Len vtedy, ak je táto zhoda jednoznačná a neomylná, pôjde o žiaduci (uspokojivý) výklad

v súlade s účelom normy (individuálneho právneho aktu).

Ústavný súd pripomína, že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr.

, , , , ). Z tohto

pohľadu sa odôvodnenie napadnutého rozsudku nejaví ako také, že by proti jeho záverom

bolo možné z ústavnoprávneho hľadiska mať zásadnejšie výhrady.

Nad rámec uvedeného ešte ústavný súd konštatuje, že podľa § 91 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku ak ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí

vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, platia úkony jedného

z nich i pre ostatných. Na zmenu návrhu, na jeho späťvzatie, na uznanie alebo vzdanie sa

nároku a na uzavretie zmieru je však potrebný súhlas všetkých účastníkov, ktorí vystupujú

na jednej strane. Pre sporové konanie začaté na základe návrhu podaného odkázanými

dedičmi ( ) treba považovať všetkých

účastníkov konania v dedičstve za nerozlučných spoločníkov v zmysle ustanovenia § 91

ods. 2 , a to tak na strane navrhovateľov, ako i na strane

odporcov. Procesným dôsledkom nerozlučného spoločenstva je, že a) rozhodnutie sa týka

všetkých spoločníkov (s rovnakým výsledkom), b) práva a povinnosti spoločníkov sú

nerozlučné, c) procesné dôsledky rozhodnutia sa týkajú všetkých spoločníkov, čoho

dôsledkom je aj to, že procesný úkon niektorého zo spoločníkov sa týka všetkých

spoločníkov. Dôsledky nerozlučného spoločenstva vyplývajú z hmotnoprávneho vzťahu

účastníkov bez zreteľa na ich vôľu. Preto ide o nútené spoločenstvo.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého

rozsudku krajského súdu je z ústavného hľadiska udržateľné a v okolnostiach danej veci

nemohlo napadnutým rozsudkom krajského súdu dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľov vlastniť majetok podľa a 4 a základného práva na súdnu

ochranu podľa . Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľov spôsobom,

s ktorým sťažovatelia síce nesúhlasia, avšak obsahom základného práva na súdnu ochranu

nie je právo na prijatie takého rozhodnutia, ktoré by muselo konvenovať názorom

a požiadavkám sťažovateľov. Nezávislé súdne rozhodovanie občianskoprávnych sporov

vyúsťuje takmer bezvýnimočne do takého verdiktu, že jeden z účastníkov konania nie je

procesne úspešný.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že

namietaným rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľmi

označených práv podľa , dodatkového protokolu a listiny, a preto podľa

ich sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch na ochranu

ústavnosti uplatnených sťažovateľmi už nemal dôvod rozhodovať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2013