Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 335/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej sporiteľne, a. s., Tomášikova 48, Bratislava,

zastúpenej spoločnosťou JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24,

Piešťany, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Roman Kvasnica, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. z 10. decembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Slovenskej sporiteľne, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2014

doručená sťažnosť Slovenskej sporiteľne, a. s., Tomášikova 48, Bratislava (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

236 z 10. decembra 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení

žalovanej bola rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)

č. k. z 28. marca 2011 zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 1 493,16 €

s príslušenstvom. Sťažovateľka proti tomuto rozsudku okresného súdu podala odvolanie,

o ktorom krajský súd rozhodol tak, že rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne

potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky sa odvolací súd nevysporiadal s jej podstatnou odvolacou

argumentáciou týkajúcou sa troch zásadných právnych argumentov, ktoré nie sú žiadnym

spôsobom riešené ani v rozsudku okresného súdu:

„a/ neplatnosť posudzovanej zmluvy pre nedostatok písomnej formy z dôvodu

absencie prejavu vôle v písomnej forme (článok V. odvolania),

b/ absencia akéhokoľvek vykonaného dokazovania umožňujúceho prvostupňovému

súdu dôjsť k skutkovému záveru, že posudzovanú zmluvu za našu spoločnosť podpísal

JUDr. Zemaník (článok V. odvolania),

c/ zánik práva na dôchodok podľa článku 8. zmluvy o dôchodku v dôsledku

predloženia rozhodnutia o vymeraní starobného dôchodku žalobcom (článok

VI. odvolania).“

K zásadným argumentom obsiahnutým v odvolaní sťažovateľky a opomenutým

odvolacím súdom sťažovateľka ďalej uviedla:

„1. Odvolací súd sa nevysporiadal vo svojom rozhodnutí s právnou argumentáciou,

že posudzované zmluva je neplatná pre nedostatok písomnej formy z dôvodu absencie

prejavu vôle v písomnej forme (článok V. odvolania).

Vo veci podané odvolanie sme odôvodňovali i tým, že posudzovaná zmluva

o dôchodku je neplatná pre nedostatok písomnej formy vyžadovaný ustanovením § 843

z dôvodu absencie prejavu vôle v písomnej forme, keď zmluva

neobsahuje podpis , ktorý podľa textu zmluvy mal prejaviť vôľu za našu spoločnosť.

To že zmluvu nepodpísal nebolo v konaním sporným. Poukázali sme na to, že

uzatvorenie akejkoľvek zmluvy v písomnej forme vyžaduje písomný text zachytávajúci

prejavy vôle zmluvných strán a podpisy zmluvných strán. Tieto dve zložky (písomnosť a

podpis) musia byť vo vzájomnej zhode. V posudzovanej zmluve o dôchodku však takáto

zhoda absentuje.

Z textu zmluvy o dôchodku totiž jednoznačne vyplýva, že zmluvu uzatvára ako osoba

povinná Slovenská sporiteľňa, a. s. , ktorá prejavuje svoju vôľu prostredníctvom svojho

predsedu predstavenstva a prezidenta spoločnosti . Zmluva o dôchodku však

neobsahuje podpis , teda podpis osoby, ktorá podľa textu zmluvy

o dôchodku prejavuje svoju vôľu v mene Slovenskej sporiteľne, a.s.

V rozpore s textom zmluvy o dôchodku sa na zmluve o dôchodku nachádza podpis

inej osoby, neidentifikovateľnej z textu zmluvy. Z textu zmluvy o dôchodku zároveň

nevyplýva, že táto z textu zmluvy neidentifikovateľná osoba prejavuje vôľu v mene

Slovenskej sporiteľne, a.s. Nie je pritom podstatné, či táto z textu zmluvy o dôchodku

neidentifikovateľná osoba bola alebo nebola oprávnená prejaviť vôľu v mene Slovenskej

sporiteľne, a. s., pretože v písomnej forme k prejaveniu vôle v mene Slovenskej sporiteľne,

a.s. ani nedošlo. S touto právnou argumentáciu sa nezaoberal ani súd prvého stupňa ani

odvolací súd. Ide pritom jednoznačne o právnu argumentáciu pre rozhodnutie vo veci

rozhodujúcu, pretože ide o posúdenie platnosti zmluvy, na základe ktorej žalobca požadoval

plnenie podanou žalobou, naviac keď na absolútnu neplatnosť právnych úkonov prihliadajú

súdy z úradnej povinnosti.

2. V podanom odvolaní sme súdu prvého stupňa vytýkali, že jeho skutkový záver

o tom, že posudzovanú zmluvu za našu spoločnosť podpísal , nemá žiadnu

oporu vo vykonanom dokazovaní.

Totožnosť osoby, ktorá zmluvu o dôchodku podpísala bola medzi účastníkmi konania

sporná a zároveň bola sporná i pravosť fotokópie listiny s údajným podpisom

, pričom žalobca nepredložil originál tejto listiny.

Žalobca nenavrhol žiadny ďalší dôkaz na preukázanie toho, že zmluva o dôchodku

bola za Slovenskú sporiteľňu, a. s. skutočne podpísaná , teda nepreukázal

toto svoje tvrdenie.

Je úplne zrejmé, že neexistuje žiadny v konaní vykonaný dôkaz, na základe ktorého

by bolo možné dôjsť k skutkovému záveru, že posudzovanú zmluvu podpísal .

S touto právnou argumentáciu napádajúcou priamo skutkové závery súdu prvého

stupňa, ktoré majú pre rozhodnutie vo veci samej podstatný význam, sa odvolací súd vôbec

nezaoberal a túto ignoroval.

3. Neexistenciu povinnosti zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu sme v konaní, tak

prvostupňovom ako i odvolacom, odôvodňovali i tým, že právo na dôchodok zaniklo

predložením rozhodnutia o vymeraní starobného dôchodku žalobcom, tak ako to

predpokladalo ustanovenie bodu 8. posudzovanej zmluvy o dôchodku.

Poukazovali sme na to, že z bodu 8. zmluvy o dôchodku jednoznačne vyplýva, že táto

zmluva je uzatvorená ako dočasná, do doby, kým žalobcovi nebude vymeraný starobný

dôchodok. Následne po vymeraní starobného dôchodku bol žalobca povinný neodkladne

predložiť rozhodnutie, ktorým mu bol starobný dôchodok vymeraný, čo žalobca aj urobil

v roku 1996. Predložením rozhodnutia o vymeraní starobného dôchodku zaniklo žalobcovi

právo na dôchodok.

S touto právnou argumentáciu sa nezaoberal ani súd prvého stupňa ani odvolací

súd.

Tu považujeme za potrebné zdôrazniť, že už súdu prvého stupňa sme v podanom

odvolaní vytýkali, že sa s uvedenou právnou argumentáciou vôbec nezaoberal. Napriek

tomu ani odvolací súd na ňu žiadnym spôsobom nereagoval.“

Z uvedených dôvodov podľa sťažovateľky „odvolací súd sťažnosťou napadnuté

rozhodnutie neodôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku“, čím porušil jej „právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Takéto rozhodnutie odvolacieho

súdu nemôže byť považované za správne a sú dané dôvody k tomu, aby ho Ústavný súd

Slovenskej republiky zrušil.“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vo veci meritórne

rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa Slovenská sporiteľňa, a.s. v skratke SLSP, a.s. podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 46

ods. 1 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa

10.12.2013, č. k. , porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 10.12.2013, č. k. – 236, a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave,

aby v nej znovu konal a rozhodol.

Krajský súd v Bratislave je povinný úplne nahradiť sťažovateľovi trovy konania

do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia, k rukám advokátskej kancelárie JUDr. Roman

Kvasnica, advokát, s.r.o.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len ,,ústavný súd“) každý

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom, ktorým krajský súd v odvolacom konaní potvrdil

rozsudok okresného súdu ako súdu prvého stupňa.

Podstatnou sťažnostnou námietkou je tvrdenie sťažovateľky o nedostatočnom

odôvodnení napadnutého rozsudku, keďže krajský súd sa podľa sťažovateľky nevysporiadal

s jej odvolacími námietkami významnými pre právne posúdenie veci.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

) ani súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, , ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla

vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu,

ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je

plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , , , , rovnako aj

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,

Annuaire, č. 303 B). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju

stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho

súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,

prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu, ktorým bola

sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyni peňažné plnenie s príslušenstvom.

Z obsahu rozsudku okresného súdu je možné ustáliť, že v danom prípade bola

spornou otázka výkladu a aplikácie a Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), a to v súvislosti

s ukončením zmluvy o dôchodku, ako aj otázka platnosti zmluvy o dôchodku s ohľadom

na sťažovateľom tvrdenú absenciu zákonom predpísanej písomnej formy zmluvy.

Podľa zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu

na doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého

dôchodku.

Podľa zmluva o dôchodku sa musí uzavrieť písomne.

Žalobca ako príjemca a sťažovateľka ako povinná uzatvorili 30. novembra 1995

zmluvu o dôchodku, ktorej predmetom bolo doživotné plnenie z uplatneného a priznaného

nároku na plnenie z podporného dôchodkového fondu sťažovateľky. Sťažovateľka

26. októbra 2009 vypovedala túto zmluvu s poukazom na

s tým, že platnosť a účinnosť zmluvy mala skončiť ku koncu najbližšieho kalendárneho

štvrťroka. Žalobca v konaní tvrdil, že výpoveď zo zmluvy o dôchodku je neplatná, a preto sa

návrhom domáhal plnenia za apríl 2010 v žalovanej výške.

Sťažovateľka poukázala na absolútnu neplatnosť zmluvy o dôchodku s tým, že pokiaľ

by aj bola zmluva platná, zmluvný vzťah bol ukončený výpoveďou podľa § 582 ods. 1

. Absolútna neplatnosť zmluvy je podľa sťažovateľky daná (okrem

iného) absenciou jej podpisu vtedajším predsedom predstavenstva ako

osoby konajúcej v tom čase za sťažovateľku.

Okresný súd vo veci vykonal dokazovanie a k uvedeným námietkam sťažovateľky

v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Zo zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu Slovenskej

sporiteľne, a. s. zo dňa 30.11.1995 súd zistil, že účastníci uzavreli túto zmluvu a to

navrhovateľ ako príjemca a odporca zastúpený predsedom predstavenstva a prezidentom

ako povinným s tým, že zmluvu podpísal za odporcu .

Predmetom zmluvy bolo doživotné plnenie navrhovateľovi z uplatneného a priznaného

nároku na plnenie z podporného dôchodkového fondu podľa Štatútu fondu, a to vo výške

44.983, Sk mesačne k 15. dňu každého mesiaca až do dožitia navrhovateľa, na základe

skutočností uvedených v žiadosti o plnenie, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Podľa

bodu 4 Zmluvy, výška plnenia je pevná a nemá na ňu vplyv budúca zmena výšky dôchodku,

ktorá bola rozhodujúca v čase uzatvorenia tejto zmluvy. V zmysle bodu 6 Zmluvy záväzok

odporcu ako povinného z tejto zmluvy trvá aj pri zmene jeho právnej formy a aj pre jeho

právneho nástupcu.

Žiadosťou o poskytnutie plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s.

zo dňa 01.12.1995 si navrhovateľ u odporcu uplatnil poskytnutie plnenia z Podporného

dôchodkového fondu SLSP, a.s. z dôvodu, že spĺňa podmienky čl. III Štatútu Podporného

dôchodkového fondu SLSP, a.s. Navrhovateľ je v predmetnej žiadosti identifikovaný menom,

priezviskom, dátumom a miestom narodenia, rodným číslom a adresou pobytu. Za odporcu

Žiadosť podpísala osoba za personálny úsek...

... Zo splnomocnenia zo dňa 04.07.1996 súd zistil, že ako predseda

predstavenstva a prezident odporcu z dôvodu menovania

do funkcie viceprezidenta splnomocnil generálneho riaditeľa

divízie pre ľudské zdroje podpisovať materiály týkajúce sa poskytovania dôchodkových

dávok pre bývalých pracovníkov sporiteľne a pôžičiek poskytovaných z centralizovaného

sociálneho fondu SLSP, a.s. pre pracovníkov ústredia, s tým, že sa jednalo okrem iného

o poskytovanie dôchodkových dávok v zmysle podporného dôchodkového fondu /bod 4/.

Splnomocnenie podpísal a ho vzal na vedomie,

čo potvrdil svojim podpisom.

Z výpisu z obchodného registra odporcu súd zistil, že v období od 04.07.1995

do 14.03.2002 vo všetkých veciach zaväzujúcich spoločnosť odporcu boli oprávnení konať

všetci členovia predstavenstva, pričom za spoločnosť podpisoval predseda predstavenstva

a jeden z členov predstavenstva alebo traja členovia predstavenstva spolu. V období

od 07.02.1996 do 25.04.1999 bol predsedom predstavenstva odporcu ,

podpredsedom , členmi a .

... Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že účastníci dňa

30.11.1995 uzavreli v zmysle § 842 O. z. zmluvu o poskytovaní plnenia z Podporného

dôchodkového fondu SLSP, a.s., ktorej predmetom bolo doživotné plnenie odporcom ako

povinným v prospech navrhovateľa vo výške 44.983, Sk mesačne na základe žiadosti

navrhovateľa zo dňa 01.12.1995. Zmluvu za odporcu podpísal , pričom

v záhlaví zmluvy bol za odporcu uvedený , predseda predstavenstva

a prezident odporcu. Na základe zmluvy odo dňa jej účinnosti odporca v prospech

navrhovateľa i plnil. Dňa 26.10.2009 odporca v zmysle § 582 ods. 1 O. z. uplatnil voči

navrhovateľovi výpoveď z predmetnej zmluvy, a to z dôvodu, že zmluva bola uzavretá

na dobu neurčitú a zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede.

Podľa citovaných zákonných ustanovení zmluva o dôchodku musí obsahovať

vymedzenie účastníkov zmluvy, t. j. zmluvných strán, výšku dôchodku, začiatok doby výplaty

dôchodku, vymedzenie doby výplaty dôchodku, pričom musí byť uzavretá písomne.

Pokiaľ odporca namietal neplatnosť predmetnej zmluvy o poskytovaní plnenia

z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s. zo dňa 30.11.1995 z dôvodu absencie

písomnej formy, z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že navrhovateľ ukončil

pracovný pomer u odporcu odchodom do starobného dôchodku dňa 24.06.1994 s tým, že

dôchodok bol navrhovateľovi priznaný až výmerom č. 330707799 zo dňa 23.10.1995. Dňa

30.11.1995 účastníci uzavreli písomnú zmluvu o poskytovaní plnenia z Podporného

dôchodkového fondu SLSP, a.s., pričom za odporcu túto zmluvu podpísal ,

do ktorého právomoci takáto agenda v zmysle stanov a organizačného poriadku odporcu

patrila. Odporca následne v zmysle predmetnej zmluvy začal v prospech navrhovateľa plniť

a správať sa ako účastník platnej zmluvy až do 26.10.2009, kedy zmluvu vypovedal.

Z listinných dokladov mal teda súd jednoznačne preukázané, že predmetná zmluva bola

vyhotovená v písomnej forme v súlade s § 842 ods. 2, § 40 ods. 1 Obč. zák. a zároveň

spĺňala ďalšie požadované náležitosti pre zachovanie formy, pretože bola podpísaná

oprávnenými osobami. Za odporcu ako právnickú osobu podpísal zmluvu jej zamestnanec

v rámci svojej obvyklej pracovnej činnosti bez prekročenia svojich kompetencií. Aj

v prípade, ak by poverený zamestnanec odporcu prekročil svoju kompetenciu pri uzatváraní

predmetnej zmluvy, tento exces odporca konvalidoval dodatočne tým, že jej platnosť

akceptoval, cítil sa ňou byť viazaný tým, že poskytoval v prospech navrhovateľa plnenia

z predmetnej zmluvy. Ustanovenie § 20 ods. 2 Obč. zák. v záujme ochrany dobromyseľnosti

navrhovateľa však vyhlasuje za platný právny úkon urobený právnickou osobou (odporcom)

aj taký právny úkon, pri ktorom došlo k excesu, ak sa tento úkon zamestnanca odporcu

výslovne týka predmetu činnosti právnickej osoby, čo mal súd preukázané, a zároveň len

vtedy, ak sa jedná o prekročenia, o ktorom navrhovateľ nemohol vedieť, pričom takúto

vedomosť navrhovateľa odporca nepreukázal.“

Okresný súd ďalej vo svojom rozsudku jednoznačne konštatoval platnosť a účinnosť

namietanej zmluvy o dôchodku, pričom k ďalšej argumentácii sťažovateľky uviedol:

„Predmetnou zmluvou o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s.

sa v prospech navrhovateľa založilo právo na vyplácanie dôchodku doživotne, t. j. na dobu

neurčitého trvania, kedy je presne určený okamih začiatku vyplácania dôchodku a okamih

ukončenia právneho vzťahu, a to smrťou, ktorá skutočnosť nie je závislá od ľudskej vôle.

Z dikcie zákonného ustanovenia je zjavný charakter predmetného právneho vzťahu zmluvy

o dôchodku v zmysle § 842 O. z., z ktorého vyplýva, že takýto typ zmluvy nie je možné

dohodnúť na čas určitý, ale buď doživotne, teda do okamihu smrti oprávneného, alebo

na inak určenú dobu neurčitého trvania špecifikovaného určitým časovým úsekom lehotou,

ktorý má svoj začiatok a koniec, t. j. počas štúdií, vdovstva a pod. Je nepochybné, že

pri predmetnej zmluve zo dňa 30.11.1995 je špecifikovaný začiatok vzniknutého právneho

vzťahu medzi účastníkmi, t. j. 30.1 1.1995 a tiež jeho trvanie, t. j. doživotne, teda okamihom

smrti navrhovateľa dôjde k zániku tohto právneho vzťahu. Ide teda o presne určenú dobu

s jednoznačne určeným začiatkom a koncom, avšak jej trvanie je neurčité, presne ako to

predpokladá ustanovenie § 842 O. z. Trvanie právneho vzťahu bolo účastníkmi konania

dohodnuté do okamihu úmrtia navrhovateľa, teda do doby nastania skutočnosti nezávislej

od ich vôle.“

Sťažovateľka podala proti rozsudku prvostupňového súdu odvolanie, ktoré krajský

súd ako súd odvolací na prerokoval na odvolacom pojednávaní a v odôvodnení svojho

rozsudku po rekapitulácii podstatného obsahu odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu

uviedol, že „dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne

a odvolaniu odporcu nie je možné vyhovieť. Odvolací súd má za to, rovnako ako súd prvého

stupňa, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že návrh je podaný dôvodne, sú

splnené podmienky na priznanie uplatneného nároku, nakoľko boli splnené všetky zákonné

aj zmluvné podmienky.

Súd prvého stupňa sa vyčerpávajúcim spôsobom v rámci dokazovania vyporiadal aj

s argumentmi odporcu, ktorý navrhol návrh zamietnuť z niekoľkých dôvodov. Odporca

najmä namietal neurčitosť zmluvy, rozpor so o bankách,

neplatnosť zmluvy, prípadnú platnosť danej výpovede z tejto zmluvy, nemožnosťou plnenia.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, obmedzil odvolací súd

odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených

súdom prvého stupňa v zmysle ust. v znení účinnom od 15.októbra

2008.“.

Ústavný súd sa s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia prvostupňového

rozsudku v spojení s rozsudkom krajského súdu nestotožňuje s tvrdením sťažovateľky

o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku. Krajský súd síce svoj rozsudok

odôvodnil prakticky výlučne poukazom na rozsudok okresného súdu v intenciách § 219

ods. 2 , avšak v kontexte odôvodnenia odkazovaného prvostupňového rozsudku je

možné takýto postup akceptovať. Okresný súd totiž aj podľa názoru ústavného súdu náležite

a zrozumiteľne odpovedal na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany sťažovateľky. Odôvodnenie jeho rozhodnutia obsahuje

dostatok skutkových argumentov a ich právnych posúdení, tieto skutkové a právne závery

nie sú v logickom rozpore a neavizujú zjavné omyly v aplikácii procesných

a hmotnoprávnych predpisov.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnení rozsudku krajského súdu

(v spojení s dôvodmi rozsudku okresného súdu) dospel k názoru, že nie je možné prisvedčiť

názoru sťažovateľky o tom, že sa všeobecné súdy nezaoberali v dostatočnej miere otázkou

platnosti zmluvy o dôchodku s ohľadom na tvrdený nedostatok písomnej formy, resp. že

v tomto smere nebolo vykonané dokazovanie. Už z citovaných častí odôvodnenia rozsudku

okresného súdu, s ktorým sa krajský súd v plnej miere stotožnil, je zrejmé, že okresný súd

v tomto smere vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, ako aj listinnými

dôkazmi, pričom závery, ku ktorým dospel, sa nejavia ako svojvoľné či arbitrárne alebo

ústavne neudržateľné.

Okresný súd v tejto súvislosti poukázal aj na , ako

aj na skutočnosť, že sťažovateľka začala v zmysle takto uzavretej zmluvy o dôchodku

v prospech žalobcu plniť a správať sa ako účastník platnej zmluvy, a to až do 26. októbra

2009, kedy sťažovateľka zmluvu vypovedala.

Sťažovateľka tiež namieta, že okresný súd nesprávne právne posúdil všeobecné jej

námietku spočívajúcu v tvrdení, že nárok na dôchodok žalobcovi zanikol podľa čl. 8 zmluvy

o dôchodku v dôsledku predloženia rozhodnutia o vymeraní starobného dôchodku

žalobcom, keďže zmluva mala mať charakter „dočasnej zmluvy“, pričom krajský súd túto

okolnosť vytknutú v odvolaní sťažovateľky vôbec nereflektoval.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že konajúce súdy naozaj v odôvodnení

svojich rozsudkov osobitne neanalyzujú čl. 8 zmluvy o dôchodku v kontexte sťažovateľkou

tvrdeného zániku práva na dôchodok, avšak táto skutočnosť nie je sama osebe spôsobilá

spochybniť udržateľnosť namietaného rozsudku z hľadiska ústavnosti s ohľadom na ďalší

obsah odôvodnenia odkazovaného rozsudku okresného súdu. Postoj konajúcich súdov

k tejto námietke je podľa názoru ústavného súdu implicitnou súčasťou odôvodnenia ich

rozsudkov (najmä rozsudku okresného súdu) viažuceho sa na posudzovanie platnosti

a účinnosti zmluvy o dôchodku, najmä pokiaľ ide o citovaný výklad obsahu ustanovenia

.

Odôvodnenie rozhodnutia súdu ako celok (v danom prípade odôvodnenie

rozsudku okresného súdu v spojení s odôvodnením potvrdzujúceho namietaného rozsudku

krajského súdu) teda nevykazuje známky arbitrárnosti a svojvoľnosti a spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( ), preto je ústavne akceptovateľné.

Keďže prevažná časť námietok sťažovateľky vznesených v odvolaní proti rozsudku

okresného súdu sa týkala právneho posúdenia tej istej (kľúčovej) otázky, a to či zmluva

o dôchodku je platná a či má žalobca na základe tejto zmluvy právo na dôchodok, na ktorú

už okresný súd svojou zrozumiteľnou a logickou argumentáciou dal jasnú a vyčerpávajúcu

odpoveď, krajskému súdu nič nemožno vytknúť, keď sa s týmito námietkami (zjavne

nesprávnymi právnymi tvrdeniami sťažovateľky) nepovažoval za potrebné vo svojom

rozsudku osobitne vysporiadať.

Ústavný súd tu pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v dohovoru nepatrí právo

účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo

sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý účastník konania

predkladá (, ). Nezávislé súdne rozhodovanie občianskoprávnych

sporov vyúsťuje takmer bezvýnimočne do takého verdiktu, že jeden z účastníkov konania

nie je procesne úspešný (m. m. , ).

S odvolaním sa na uvedené ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a namietanými porušeniami označených práv (čl. 46 ods. 1

a dohovoru), a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol pri predbežnom

prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v jej sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015