Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 335/2015
PDF · 483.77 KB
No categories available
III. ÚS 335/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej sporiteľne, a. s., Tomášikova 48, Bratislava,
zastúpenej spoločnosťou JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24,
Piešťany, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Roman Kvasnica, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 5 Co 258/2011 236 z 10. decembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Slovenskej sporiteľne, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2014
doručená sťažnosť Slovenskej sporiteľne, a. s., Tomášikova 48, Bratislava (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
5 Co 258/2011 236 z 10. decembra 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení
žalovanej bola rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 44 C 103/2010 173 z 28. marca 2011 zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 1 493,16 €
s príslušenstvom. Sťažovateľka proti tomuto rozsudku okresného súdu podala odvolanie,
o ktorom krajský súd rozhodol tak, že rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne
potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky sa odvolací súd nevysporiadal s jej podstatnou odvolacou
argumentáciou týkajúcou sa troch zásadných právnych argumentov, ktoré nie sú žiadnym
spôsobom riešené ani v rozsudku okresného súdu:
„a/ neplatnosť posudzovanej zmluvy pre nedostatok písomnej formy z dôvodu
absencie prejavu vôle v písomnej forme (článok V. odvolania),
b/ absencia akéhokoľvek vykonaného dokazovania umožňujúceho prvostupňovému
súdu dôjsť k skutkovému záveru, že posudzovanú zmluvu za našu spoločnosť podpísal
JUDr. Zemaník (článok V. odvolania),
c/ zánik práva na dôchodok podľa článku 8. zmluvy o dôchodku v dôsledku
predloženia rozhodnutia o vymeraní starobného dôchodku žalobcom (článok
VI. odvolania).“
K zásadným argumentom obsiahnutým v odvolaní sťažovateľky a opomenutým
odvolacím súdom sťažovateľka ďalej uviedla:
„1. Odvolací súd sa nevysporiadal vo svojom rozhodnutí s právnou argumentáciou,
že posudzované zmluva je neplatná pre nedostatok písomnej formy z dôvodu absencie
prejavu vôle v písomnej forme (článok V. odvolania).
Vo veci podané odvolanie sme odôvodňovali i tým, že posudzovaná zmluva
o dôchodku je neplatná pre nedostatok písomnej formy vyžadovaný ustanovením § 843
Občianskeho zákonníka z dôvodu absencie prejavu vôle v písomnej forme, keď zmluva
neobsahuje podpis , ktorý podľa textu zmluvy mal prejaviť vôľu za našu spoločnosť.
To že zmluvu nepodpísal nebolo v konaním sporným. Poukázali sme na to, že
uzatvorenie akejkoľvek zmluvy v písomnej forme vyžaduje písomný text zachytávajúci
prejavy vôle zmluvných strán a podpisy zmluvných strán. Tieto dve zložky (písomnosť a
podpis) musia byť vo vzájomnej zhode. V posudzovanej zmluve o dôchodku však takáto
zhoda absentuje.
Z textu zmluvy o dôchodku totiž jednoznačne vyplýva, že zmluvu uzatvára ako osoba
povinná Slovenská sporiteľňa, a. s. , ktorá prejavuje svoju vôľu prostredníctvom svojho
predsedu predstavenstva a prezidenta spoločnosti . Zmluva o dôchodku však
neobsahuje podpis , teda podpis osoby, ktorá podľa textu zmluvy
o dôchodku prejavuje svoju vôľu v mene Slovenskej sporiteľne, a.s.
V rozpore s textom zmluvy o dôchodku sa na zmluve o dôchodku nachádza podpis
inej osoby, neidentifikovateľnej z textu zmluvy. Z textu zmluvy o dôchodku zároveň
nevyplýva, že táto z textu zmluvy neidentifikovateľná osoba prejavuje vôľu v mene
Slovenskej sporiteľne, a.s. Nie je pritom podstatné, či táto z textu zmluvy o dôchodku
neidentifikovateľná osoba bola alebo nebola oprávnená prejaviť vôľu v mene Slovenskej
sporiteľne, a. s., pretože v písomnej forme k prejaveniu vôle v mene Slovenskej sporiteľne,
a.s. ani nedošlo. S touto právnou argumentáciu sa nezaoberal ani súd prvého stupňa ani
odvolací súd. Ide pritom jednoznačne o právnu argumentáciu pre rozhodnutie vo veci
rozhodujúcu, pretože ide o posúdenie platnosti zmluvy, na základe ktorej žalobca požadoval
plnenie podanou žalobou, naviac keď na absolútnu neplatnosť právnych úkonov prihliadajú
súdy z úradnej povinnosti.
2. V podanom odvolaní sme súdu prvého stupňa vytýkali, že jeho skutkový záver
o tom, že posudzovanú zmluvu za našu spoločnosť podpísal , nemá žiadnu
oporu vo vykonanom dokazovaní.
Totožnosť osoby, ktorá zmluvu o dôchodku podpísala bola medzi účastníkmi konania
sporná a zároveň bola sporná i pravosť fotokópie listiny s údajným podpisom
, pričom žalobca nepredložil originál tejto listiny.
Žalobca nenavrhol žiadny ďalší dôkaz na preukázanie toho, že zmluva o dôchodku
bola za Slovenskú sporiteľňu, a. s. skutočne podpísaná , teda nepreukázal
toto svoje tvrdenie.
Je úplne zrejmé, že neexistuje žiadny v konaní vykonaný dôkaz, na základe ktorého
by bolo možné dôjsť k skutkovému záveru, že posudzovanú zmluvu podpísal .
S touto právnou argumentáciu napádajúcou priamo skutkové závery súdu prvého
stupňa, ktoré majú pre rozhodnutie vo veci samej podstatný význam, sa odvolací súd vôbec
nezaoberal a túto ignoroval.
3. Neexistenciu povinnosti zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu sme v konaní, tak
prvostupňovom ako i odvolacom, odôvodňovali i tým, že právo na dôchodok zaniklo
predložením rozhodnutia o vymeraní starobného dôchodku žalobcom, tak ako to
predpokladalo ustanovenie bodu 8. posudzovanej zmluvy o dôchodku.
Poukazovali sme na to, že z bodu 8. zmluvy o dôchodku jednoznačne vyplýva, že táto
zmluva je uzatvorená ako dočasná, do doby, kým žalobcovi nebude vymeraný starobný
dôchodok. Následne po vymeraní starobného dôchodku bol žalobca povinný neodkladne
predložiť rozhodnutie, ktorým mu bol starobný dôchodok vymeraný, čo žalobca aj urobil
v roku 1996. Predložením rozhodnutia o vymeraní starobného dôchodku zaniklo žalobcovi
právo na dôchodok.
S touto právnou argumentáciu sa nezaoberal ani súd prvého stupňa ani odvolací
súd.
Tu považujeme za potrebné zdôrazniť, že už súdu prvého stupňa sme v podanom
odvolaní vytýkali, že sa s uvedenou právnou argumentáciou vôbec nezaoberal. Napriek
tomu ani odvolací súd na ňu žiadnym spôsobom nereagoval.“
Z uvedených dôvodov podľa sťažovateľky „odvolací súd sťažnosťou napadnuté
rozhodnutie neodôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku“, čím porušil jej „právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Takéto rozhodnutie odvolacieho
súdu nemôže byť považované za správne a sú dané dôvody k tomu, aby ho Ústavný súd
Slovenskej republiky zrušil.“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vo veci meritórne
rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľa Slovenská sporiteľňa, a.s. v skratke SLSP, a.s. podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa
10.12.2013, č. k. 5Co/258/2011 236, porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 10.12.2013, č. k. 5Co/258/2011 – 236, a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave,
aby v nej znovu konal a rozhodol.
Krajský súd v Bratislave je povinný úplne nahradiť sťažovateľovi trovy konania
do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia, k rukám advokátskej kancelárie JUDr. Roman
Kvasnica, advokát, s.r.o.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len ,,ústavný súd“) každý
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom, ktorým krajský súd v odvolacom konaní potvrdil
rozsudok okresného súdu ako súdu prvého stupňa.
Podstatnou sťažnostnou námietkou je tvrdenie sťažovateľky o nedostatočnom
odôvodnení napadnutého rozsudku, keďže krajský súd sa podľa sťažovateľky nevysporiadal
s jej odvolacími námietkami významnými pre právne posúdenie veci.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné poukázať
na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96) ani súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla
vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu,
ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010, rovnako aj
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,
Annuaire, č. 303 B). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,
Recueil III/1997).
Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju
stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 618/2012, III. ÚS 104/2013), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok.
Na citovaný právny názor nadväzuje § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu, ktorým bola
sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyni peňažné plnenie s príslušenstvom.
Z obsahu rozsudku okresného súdu je možné ustáliť, že v danom prípade bola
spornou otázka výkladu a aplikácie § 842 a § 582 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), a to v súvislosti
s ukončením zmluvy o dôchodku, ako aj otázka platnosti zmluvy o dôchodku s ohľadom
na sťažovateľom tvrdenú absenciu zákonom predpísanej písomnej formy zmluvy.
Podľa § 842 Občianskeho zákonníka zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu
na doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého
dôchodku.
Podľa § 843 Občianskeho zákonníka zmluva o dôchodku sa musí uzavrieť písomne.
Žalobca ako príjemca a sťažovateľka ako povinná uzatvorili 30. novembra 1995
zmluvu o dôchodku, ktorej predmetom bolo doživotné plnenie z uplatneného a priznaného
nároku na plnenie z podporného dôchodkového fondu sťažovateľky. Sťažovateľka
26. októbra 2009 vypovedala túto zmluvu s poukazom na § 582 Občianskeho zákonníka
s tým, že platnosť a účinnosť zmluvy mala skončiť ku koncu najbližšieho kalendárneho
štvrťroka. Žalobca v konaní tvrdil, že výpoveď zo zmluvy o dôchodku je neplatná, a preto sa
návrhom domáhal plnenia za apríl 2010 v žalovanej výške.
Sťažovateľka poukázala na absolútnu neplatnosť zmluvy o dôchodku s tým, že pokiaľ
by aj bola zmluva platná, zmluvný vzťah bol ukončený výpoveďou podľa § 582 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Absolútna neplatnosť zmluvy je podľa sťažovateľky daná (okrem
iného) absenciou jej podpisu vtedajším predsedom predstavenstva ako
osoby konajúcej v tom čase za sťažovateľku.
Okresný súd vo veci vykonal dokazovanie a k uvedeným námietkam sťažovateľky
v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:
„Zo zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu Slovenskej
sporiteľne, a. s. zo dňa 30.11.1995 súd zistil, že účastníci uzavreli túto zmluvu a to
navrhovateľ ako príjemca a odporca zastúpený predsedom predstavenstva a prezidentom
ako povinným s tým, že zmluvu podpísal za odporcu .
Predmetom zmluvy bolo doživotné plnenie navrhovateľovi z uplatneného a priznaného
nároku na plnenie z podporného dôchodkového fondu podľa Štatútu fondu, a to vo výške
44.983, Sk mesačne k 15. dňu každého mesiaca až do dožitia navrhovateľa, na základe
skutočností uvedených v žiadosti o plnenie, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Podľa
bodu 4 Zmluvy, výška plnenia je pevná a nemá na ňu vplyv budúca zmena výšky dôchodku,
ktorá bola rozhodujúca v čase uzatvorenia tejto zmluvy. V zmysle bodu 6 Zmluvy záväzok
odporcu ako povinného z tejto zmluvy trvá aj pri zmene jeho právnej formy a aj pre jeho
právneho nástupcu.
Žiadosťou o poskytnutie plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s.
zo dňa 01.12.1995 si navrhovateľ u odporcu uplatnil poskytnutie plnenia z Podporného
dôchodkového fondu SLSP, a.s. z dôvodu, že spĺňa podmienky čl. III Štatútu Podporného
dôchodkového fondu SLSP, a.s. Navrhovateľ je v predmetnej žiadosti identifikovaný menom,
priezviskom, dátumom a miestom narodenia, rodným číslom a adresou pobytu. Za odporcu
Žiadosť podpísala osoba za personálny úsek...
... Zo splnomocnenia zo dňa 04.07.1996 súd zistil, že ako predseda
predstavenstva a prezident odporcu z dôvodu menovania
do funkcie viceprezidenta splnomocnil generálneho riaditeľa
divízie pre ľudské zdroje podpisovať materiály týkajúce sa poskytovania dôchodkových
dávok pre bývalých pracovníkov sporiteľne a pôžičiek poskytovaných z centralizovaného
sociálneho fondu SLSP, a.s. pre pracovníkov ústredia, s tým, že sa jednalo okrem iného
o poskytovanie dôchodkových dávok v zmysle podporného dôchodkového fondu /bod 4/.
Splnomocnenie podpísal a ho vzal na vedomie,
čo potvrdil svojim podpisom.
Z výpisu z obchodného registra odporcu súd zistil, že v období od 04.07.1995
do 14.03.2002 vo všetkých veciach zaväzujúcich spoločnosť odporcu boli oprávnení konať
všetci členovia predstavenstva, pričom za spoločnosť podpisoval predseda predstavenstva
a jeden z členov predstavenstva alebo traja členovia predstavenstva spolu. V období
od 07.02.1996 do 25.04.1999 bol predsedom predstavenstva odporcu ,
podpredsedom , členmi a .
... Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že účastníci dňa
30.11.1995 uzavreli v zmysle § 842 O. z. zmluvu o poskytovaní plnenia z Podporného
dôchodkového fondu SLSP, a.s., ktorej predmetom bolo doživotné plnenie odporcom ako
povinným v prospech navrhovateľa vo výške 44.983, Sk mesačne na základe žiadosti
navrhovateľa zo dňa 01.12.1995. Zmluvu za odporcu podpísal , pričom
v záhlaví zmluvy bol za odporcu uvedený , predseda predstavenstva
a prezident odporcu. Na základe zmluvy odo dňa jej účinnosti odporca v prospech
navrhovateľa i plnil. Dňa 26.10.2009 odporca v zmysle § 582 ods. 1 O. z. uplatnil voči
navrhovateľovi výpoveď z predmetnej zmluvy, a to z dôvodu, že zmluva bola uzavretá
na dobu neurčitú a zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede.
Podľa citovaných zákonných ustanovení zmluva o dôchodku musí obsahovať
vymedzenie účastníkov zmluvy, t. j. zmluvných strán, výšku dôchodku, začiatok doby výplaty
dôchodku, vymedzenie doby výplaty dôchodku, pričom musí byť uzavretá písomne.
Pokiaľ odporca namietal neplatnosť predmetnej zmluvy o poskytovaní plnenia
z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s. zo dňa 30.11.1995 z dôvodu absencie
písomnej formy, z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že navrhovateľ ukončil
pracovný pomer u odporcu odchodom do starobného dôchodku dňa 24.06.1994 s tým, že
dôchodok bol navrhovateľovi priznaný až výmerom č. 330707799 zo dňa 23.10.1995. Dňa
30.11.1995 účastníci uzavreli písomnú zmluvu o poskytovaní plnenia z Podporného
dôchodkového fondu SLSP, a.s., pričom za odporcu túto zmluvu podpísal ,
do ktorého právomoci takáto agenda v zmysle stanov a organizačného poriadku odporcu
patrila. Odporca následne v zmysle predmetnej zmluvy začal v prospech navrhovateľa plniť
a správať sa ako účastník platnej zmluvy až do 26.10.2009, kedy zmluvu vypovedal.
Z listinných dokladov mal teda súd jednoznačne preukázané, že predmetná zmluva bola
vyhotovená v písomnej forme v súlade s § 842 ods. 2, § 40 ods. 1 Obč. zák. a zároveň
spĺňala ďalšie požadované náležitosti pre zachovanie formy, pretože bola podpísaná
oprávnenými osobami. Za odporcu ako právnickú osobu podpísal zmluvu jej zamestnanec
v rámci svojej obvyklej pracovnej činnosti bez prekročenia svojich kompetencií. Aj
v prípade, ak by poverený zamestnanec odporcu prekročil svoju kompetenciu pri uzatváraní
predmetnej zmluvy, tento exces odporca konvalidoval dodatočne tým, že jej platnosť
akceptoval, cítil sa ňou byť viazaný tým, že poskytoval v prospech navrhovateľa plnenia
z predmetnej zmluvy. Ustanovenie § 20 ods. 2 Obč. zák. v záujme ochrany dobromyseľnosti
navrhovateľa však vyhlasuje za platný právny úkon urobený právnickou osobou (odporcom)
aj taký právny úkon, pri ktorom došlo k excesu, ak sa tento úkon zamestnanca odporcu
výslovne týka predmetu činnosti právnickej osoby, čo mal súd preukázané, a zároveň len
vtedy, ak sa jedná o prekročenia, o ktorom navrhovateľ nemohol vedieť, pričom takúto
vedomosť navrhovateľa odporca nepreukázal.“
Okresný súd ďalej vo svojom rozsudku jednoznačne konštatoval platnosť a účinnosť
namietanej zmluvy o dôchodku, pričom k ďalšej argumentácii sťažovateľky uviedol:
„Predmetnou zmluvou o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s.
sa v prospech navrhovateľa založilo právo na vyplácanie dôchodku doživotne, t. j. na dobu
neurčitého trvania, kedy je presne určený okamih začiatku vyplácania dôchodku a okamih
ukončenia právneho vzťahu, a to smrťou, ktorá skutočnosť nie je závislá od ľudskej vôle.
Z dikcie zákonného ustanovenia je zjavný charakter predmetného právneho vzťahu zmluvy
o dôchodku v zmysle § 842 O. z., z ktorého vyplýva, že takýto typ zmluvy nie je možné
dohodnúť na čas určitý, ale buď doživotne, teda do okamihu smrti oprávneného, alebo
na inak určenú dobu neurčitého trvania špecifikovaného určitým časovým úsekom lehotou,
ktorý má svoj začiatok a koniec, t. j. počas štúdií, vdovstva a pod. Je nepochybné, že
pri predmetnej zmluve zo dňa 30.11.1995 je špecifikovaný začiatok vzniknutého právneho
vzťahu medzi účastníkmi, t. j. 30.1 1.1995 a tiež jeho trvanie, t. j. doživotne, teda okamihom
smrti navrhovateľa dôjde k zániku tohto právneho vzťahu. Ide teda o presne určenú dobu
s jednoznačne určeným začiatkom a koncom, avšak jej trvanie je neurčité, presne ako to
predpokladá ustanovenie § 842 O. z. Trvanie právneho vzťahu bolo účastníkmi konania
dohodnuté do okamihu úmrtia navrhovateľa, teda do doby nastania skutočnosti nezávislej
od ich vôle.“
Sťažovateľka podala proti rozsudku prvostupňového súdu odvolanie, ktoré krajský
súd ako súd odvolací na prerokoval na odvolacom pojednávaní a v odôvodnení svojho
rozsudku po rekapitulácii podstatného obsahu odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu
uviedol, že „dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne
a odvolaniu odporcu nie je možné vyhovieť. Odvolací súd má za to, rovnako ako súd prvého
stupňa, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že návrh je podaný dôvodne, sú
splnené podmienky na priznanie uplatneného nároku, nakoľko boli splnené všetky zákonné
aj zmluvné podmienky.
Súd prvého stupňa sa vyčerpávajúcim spôsobom v rámci dokazovania vyporiadal aj
s argumentmi odporcu, ktorý navrhol návrh zamietnuť z niekoľkých dôvodov. Odporca
najmä namietal neurčitosť zmluvy, rozpor so zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách,
neplatnosť zmluvy, prípadnú platnosť danej výpovede z tejto zmluvy, nemožnosťou plnenia.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, obmedzil odvolací súd
odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených
súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom od 15.októbra
2008.“.
Ústavný súd sa s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia prvostupňového
rozsudku v spojení s rozsudkom krajského súdu nestotožňuje s tvrdením sťažovateľky
o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku. Krajský súd síce svoj rozsudok
odôvodnil prakticky výlučne poukazom na rozsudok okresného súdu v intenciách § 219
ods. 2 OSP, avšak v kontexte odôvodnenia odkazovaného prvostupňového rozsudku je
možné takýto postup akceptovať. Okresný súd totiž aj podľa názoru ústavného súdu náležite
a zrozumiteľne odpovedal na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany sťažovateľky. Odôvodnenie jeho rozhodnutia obsahuje
dostatok skutkových argumentov a ich právnych posúdení, tieto skutkové a právne závery
nie sú v logickom rozpore a neavizujú zjavné omyly v aplikácii procesných
a hmotnoprávnych predpisov.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnení rozsudku krajského súdu
(v spojení s dôvodmi rozsudku okresného súdu) dospel k názoru, že nie je možné prisvedčiť
názoru sťažovateľky o tom, že sa všeobecné súdy nezaoberali v dostatočnej miere otázkou
platnosti zmluvy o dôchodku s ohľadom na tvrdený nedostatok písomnej formy, resp. že
v tomto smere nebolo vykonané dokazovanie. Už z citovaných častí odôvodnenia rozsudku
okresného súdu, s ktorým sa krajský súd v plnej miere stotožnil, je zrejmé, že okresný súd
v tomto smere vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, ako aj listinnými
dôkazmi, pričom závery, ku ktorým dospel, sa nejavia ako svojvoľné či arbitrárne alebo
ústavne neudržateľné.
Okresný súd v tejto súvislosti poukázal aj na § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako
aj na skutočnosť, že sťažovateľka začala v zmysle takto uzavretej zmluvy o dôchodku
v prospech žalobcu plniť a správať sa ako účastník platnej zmluvy, a to až do 26. októbra
2009, kedy sťažovateľka zmluvu vypovedala.
Sťažovateľka tiež namieta, že okresný súd nesprávne právne posúdil všeobecné jej
námietku spočívajúcu v tvrdení, že nárok na dôchodok žalobcovi zanikol podľa čl. 8 zmluvy
o dôchodku v dôsledku predloženia rozhodnutia o vymeraní starobného dôchodku
žalobcom, keďže zmluva mala mať charakter „dočasnej zmluvy“, pričom krajský súd túto
okolnosť vytknutú v odvolaní sťažovateľky vôbec nereflektoval.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že konajúce súdy naozaj v odôvodnení
svojich rozsudkov osobitne neanalyzujú čl. 8 zmluvy o dôchodku v kontexte sťažovateľkou
tvrdeného zániku práva na dôchodok, avšak táto skutočnosť nie je sama osebe spôsobilá
spochybniť udržateľnosť namietaného rozsudku z hľadiska ústavnosti s ohľadom na ďalší
obsah odôvodnenia odkazovaného rozsudku okresného súdu. Postoj konajúcich súdov
k tejto námietke je podľa názoru ústavného súdu implicitnou súčasťou odôvodnenia ich
rozsudkov (najmä rozsudku okresného súdu) viažuceho sa na posudzovanie platnosti
a účinnosti zmluvy o dôchodku, najmä pokiaľ ide o citovaný výklad obsahu ustanovenia
Odôvodnenie rozhodnutia súdu ako celok (v danom prípade odôvodnenie
rozsudku okresného súdu v spojení s odôvodnením potvrdzujúceho namietaného rozsudku
krajského súdu) teda nevykazuje známky arbitrárnosti a svojvoľnosti a spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP), preto je ústavne akceptovateľné.
Keďže prevažná časť námietok sťažovateľky vznesených v odvolaní proti rozsudku
okresného súdu sa týkala právneho posúdenia tej istej (kľúčovej) otázky, a to či zmluva
o dôchodku je platná a či má žalobca na základe tejto zmluvy právo na dôchodok, na ktorú
už okresný súd svojou zrozumiteľnou a logickou argumentáciou dal jasnú a vyčerpávajúcu
odpoveď, krajskému súdu nič nemožno vytknúť, keď sa s týmito námietkami (zjavne
nesprávnymi právnymi tvrdeniami sťažovateľky) nepovažoval za potrebné vo svojom
rozsudku osobitne vysporiadať.
Ústavný súd tu pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo
účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo
sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý účastník konania
predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Nezávislé súdne rozhodovanie občianskoprávnych
sporov vyúsťuje takmer bezvýnimočne do takého verdiktu, že jeden z účastníkov konania
nie je procesne úspešný (m. m. IV. ÚS 320/2012, II. ÚS 180/2013).
S odvolaním sa na uvedené ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a namietanými porušeniami označených práv (čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol pri predbežnom
prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v jej sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2015