Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 618/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. R., J., zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., K.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Okresného súdu Bardejov sp. zn. z 13. septembra 2011 a

uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 8. novembra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2012

doručená sťažnosť M. R., J. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. K.,

K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 13. septembra 2011 a uznesením

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 8. novembra

2011.

Z obsahu sťažnosti a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka je

v súčasnosti trestne stíhaná pre podozrenie zo spáchania prečinu marenia úradného

rozhodnutia podľa v znení neskorších

predpisov.

Na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. z 13. septembra 2011 (ďalej

len „uznesenie okresného súdu“) bola sťažovateľke podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) uložená

poriadková pokuta v sume 300 € z dôvodu, že sťažovateľka podľa zistení okresného súdu

úmyselne spôsobuje prieťahy v konaní tým, že sa opätovne bez riadneho ospravedlnenia

nedostavila na hlavné pojednávanie napriek tomu, že na každé hlavné pojednávanie bola

riadne predvolaná a o možnosti uloženia poriadkovej pokuty z uvedeného dôvodu bola

riadne poučená.

Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka prostredníctvom svojej

obhajkyne v zákonom ustanovenej lehote sťažnosť, ktorou namietala nedôvodnosť

uznesenia okresného súdu a na podklade dôvodov uvedených v sťažnosti podanej proti

uzneseniu okresného súdu sa domáhala jeho zrušenia. Nedôvodnosť uznesenia okresného

súdu sťažovateľka napádala na tom základe, že v danej veci úplne absentoval jej úmysel

nezúčastňovať sa hlavných pojednávaní, a tým znemožniť rozhodnutie vo veci.

Sťažovateľka uviedla, že tiež absentuje aj podmienka na uloženie sankcie podľa § 70 ods. 1

, a to nedostatok dostatočného ospravedlnenia. Sťažovateľka poukázala

aj na tú skutočnosť, že v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky na konanie

hlavného pojednávania, keďže okresný súd neupovedomil jej obhajkyňu o konaní hlavného

pojednávania riadne a včas, a teda ide o takú skutočnosť, ktorá nastala v dôsledku

nesprávneho postupu okresného súdu.

Krajský súd prerokoval sťažnosť, ktorú sťažovateľka podala proti uzneseniu

okresného súdu, a uznesením sp. zn. z 8. novembra 2011 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“ alebo „namietané rozhodnutie“) rozhodol podľa § 193 ods. 1

písm. c) tak, že sťažnosť sťažovateľky ako nedôvodnú zamietol.

Následne sťažovateľka podala na ústavnom súde sťažnosť, ktorou sa na základe

argumentácie v nej uvedenej domáha, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie

nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľky zaručené podľa SR a

Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé

a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom, Uznesením Krajského súdu

v Prešove, zo dňa 8. 11. 2011, sp. zn. -234 a Uznesením Okresného súdu

Bardejov, zo dňa 13. 9. 2011, sp. zn. -208., boli porušené.

Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Prešove, zo dňa 8. 11. 2011,

sp. zn. -234 a Uznesenie Okresného súdu Bardejov, zo dňa 13. 9. 2011, sp.

zn. -208, a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd SR zakazuje porušovateľovi pokračovať v porušovaní namietaných

základných práv sťažovateľky.

Krajský súd v Prešove a Okresný súd Bardejov sú spoločne a nerozdielne povinný

nahradiť sťažovateľke trovy konania - právneho zastúpenia na účet jej právnej zástupkyne

vo výške 269,58 €.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 20 ods. 1 druhej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh

smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované

dôkazy.

Podľa k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru konštantne

pripomína, že formuláciou uvedenou v ústavodarca vyjadril zhodu

zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa s konceptom súdnej

ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

1. K namietanému porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.

z 13. septembra 2011

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,

ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením okresného súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na , z ktorého vyplýva,

že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy

a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, „... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri posudzovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Podľa opravným prostriedkom proti uzneseniu je

sťažnosť.

Podľa druhej vety uznesenia súdu alebo prokurátora

možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa,

a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Podľa kto napriek predchádzajúcemu napomenutiu

ruší konanie alebo kto sa voči súdu, prokurátorovi, alebo policajtovi správa urážlivo, alebo

kto bez dostatočného ospravedlnenia neposlúchne príkaz, alebo nevyhovie výzve alebo

predvolaniu podľa tohto zákona, toho môže sudca a v prípravnom konaní prokurátor alebo

policajt potrestať poriadkovou pokutou do 1 650 eur; ak ide o právnickú osobu, až do 16

590 eur. Na možnosť uloženia poriadkovej pokuty musia byť dotknuté osoby vopred

upozornené.

Podľa proti rozhodnutiu podľa odsekov 1 a 2 je

prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka mala v systéme

všeobecného súdnictva právo podať proti uzneseniu okresného súdu účinný opravný

prostriedok (sťažnosť) na dosiahnutie nápravy ňou tvrdeného porušenia práv (čo aj využila),

o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Možnosť využitia tejto

zákonnej možnosti účinnej ochrany označených základných práv vylučuje prijatie sťažnosti

ústavným súdom, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak sťažovateľka nemala

inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti

v tejto časti dospel k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie splnené

neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom rozhodol tak, že túto časť sťažnosti,

ktorou sťažovateľka namietala porušenie základných práv podľa a práv

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku

právomoci.

2. K namietanému porušeniu označeného základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva podľa dohovoru uznesením krajského

súdu sp. zn. z 8. novembra 2011

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti ďalej preskúmal časť

sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru označeným uznesením krajského súdu.

V spojitosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sťažovateľka predovšetkým

namieta, že v danej veci absentoval jej úmysel nezúčastňovať sa hlavných pojednávaní, tiež

poukazuje na dôvod svojej neúčasti na pojednávaní 13. septembra 2011 a v tejto súvislosti

uvádza:

«- dňa 15. 8. 2011 som po porade s obhájkyňou učinila a odovzdala jej žiadosť

o tom, aby sa všetky hlavné pojednávania na súde prvého stupňa, ako aj prípadné verejné

zasadnutia na odvolacom súde, konali v mojej neprítomnosti, za osobnej účasti mojej

obhájkyne JUDr. A. K. Súčasne som požiadala, aby súd všetku moju korešpondenciu

doručoval výlučne k rukám menovanej (ďalej len „Žiadosť“)

- dňa 3. 9. 2011 som prevzala predvolanie na hlavné pojednávanie, na deň 13. 9.

2011

- podaním, zo dňa 28. 9. 2011, doručené súdu prvého stupňa dňa 3. 10. 2011,

obhajkyňa o. i. doručila súdu moju Žiadosť

Keďže Žiadosť som dňom jej učinenia odovzdala svojej obhájkyni (ktorá to

nepopiera), mala som za to, že dňom 15. 8. 2011 som si splnila zákonnú podmienku

týkajúcu sa konania v mojej neprítomnosti. Je preto vylúčený môj úmysel, aby som sa tohto

pojednávania nezúčastnila s úmyslom spôsobiť prieťahy v konaní. V dobrej viere som po

prevzatí predvolania, dňa 3. 9. 2011, nečinila žiadne kroky, smerujúce k jeho

ospravedlneniu, nakoľko som mala za to, že moja účasť, resp. neúčasť je vybavená

uvedenou Žiadosťou. Mám za to, že ak obžalovaný má v konaní obhajcu, medzi jeho

povinnosti patrí aj vybavenie tejto agendy, ak ho o to klient poveril, pričom zodpovednosť

za vybavenie znáša obhajca sám. Moja obhajkyňa mala záujem túto agendu vybaviť

(opačný dôkaz neexistuje) a aj keby ju nevybavila, nemožno to pripísať na moju ťarchu, ale

na ťarchu obhajcu.»

Sťažovateľka ďalej namieta, že jej obhajkyni nebolo riadne doručené upovedomenie

o určení termínu hlavného pojednávania a aj z tohto dôvodu sa hlavné pojednávanie

nemalo konať, a teda nebolo rozhodujúce, že sa na hlavné pojednávanie nedostavila,

pretože neboli riadne splnené všetky podmienky na to, aby sa dané pojednávanie mohlo

konať. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza: „... súd prvého stupňa toto pojednávanie

vytýčil 13 dní pred posledným (ale zákonnom pripúšťajúcim) termínom prevzatia zásielky.

Teda súd prvého stupňa postupoval nesprávne a obhájkyni nedoručil upovedomenie o

termíne pojednávania, na deň 13. 9. 2011 riadne a včas. Aj keby mal platiť záver krajského

súdu, že zásielka bola prevzatá fikciou doručenia (čo si dovolím poukázať na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR R 35/1998, ako aj R 34/1973, v zmysle ktorých je svedok riadne

predvolaný, ak je predvolaný hodnoverným spôsobom, čo je pri písomnom predvolávaní iba

fyzické prevzatie predvolania, o čo viac to náleží k predvolaniu obžalovaného), jej

doručenie pripadlo na deň 12. 9. 2011, čo pri vytýčenom termíne pojednávania na deň

13. 9. 2011, nemožno považovať za riadne a spravodlivé predvolanie, v zmysle § 247 ods. 1

Tr. por, prvá veta, aj keď krajský súd zastáva opačný názor.

Uvedené okolnosti spôsobili to, že moja obhájkyňa nepredložila na pojednávaní moju

žiadosť o konanie v mojej neprítomnosti a súd moju neúčasť považoval (iba) za

neospravedlnenú. ...

Súd prvého stupňa nemal objektívne zistené skutočnosti potrebné ku uloženiu pokuty

a to najmä primárnu skutočnosť, či obhájkyni bola doručená zásielka s upovedomením,

alebo nie a ak áno, dôvod jej nevyzdvihnutia, či odopretia prevzatia a pod. Bez tohto

nemohol vôbec konať, pretože nemohol objektívne posúdiť neúčasť obhájkyne a podľa tohto

zvoliť príslušný procesný postup konania.

Z uvedeného dôvodu bola poriadková pokuta udelená mi za neúčasť na ňom

nedôvodná (predčasná), nakoľko jednak ja som obhájkyni odovzdala svoju žiadosť, v ktorej

dňom 15. 8. 2011 žiadam o konanie v mojej neprítomnosti, avšak moja účasť, či neúčasť,

bola vzhľadom k inej vade konania, kde súd nemal splnené podmienky konania,

irelevantná.“

Na záver svojej argumentácie sťažovateľka uvádza, že sa nestotožňuje s názorom

krajského súdu, že jej účasť na hlavnom pojednávaní je jej povinnosťou, ale podľa jej

názoru ide o jej právo, pričom v tejto súvislosti konštatuje: „Na rozdiel od názoru krajského

súdu, ktorý prítomnosť obžalovaného na hlavnom pojednávaní považuje za povinnosť

(a z tejto teórie vychádza jeho nesprávny názor), mám za to, že jeho prítomnosť na hlavnom

pojednávaní je jeho právom, nie povinnosťou.

Skutočnosť, že účasť na hlavnom pojednávaní je právom, nie povinnosťou

obžalovaného vyplýva aj z citovaných ustanovení (druhá veta), kde

obžalovaný môže aj odmietnuť účasť na hlavnom pojednávaní, čo by nebolo možné, ak by

išlo o zákonnú povinnosť jeho účasti. Takisto to vyplýva z , ktorý

ukladá, za koho prítomnosti sa musí vykonať hlavné pojednávanie (medzi ktoré osoby

nepatrí obžalovaný). Odsek 2 tohto ustanovenia nesmeruje k povinnosti obžalovaného, ale

k ochrane jeho práv, ak nie je prítomný na hlavnom pojednávaní, pričom za účelom

ochrany jeho práv (nie povinnosti jeho prítomnosti) sa skúmajú podmienky podľa písmen a)

- d) tohto ustanovenia. Odseky 3-5 smerujú rovnako k zabezpečeniu jeho práv, titulom jeho

neúčasti, nie titulom jeho povinnosti byť prítomný. V neposlednom rade, zo žiadneho

ustanovenia takáto povinnosť obžalovanému nevyplýva.“

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m.

, , , , ). Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, ).

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu ústavný súd

pristúpil k preskúmaniu uznesenia krajského súdu.

Krajský súd namietaným rozhodnutím sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu ako

nedôvodnú zamietol a v relevantnej časti namietané rozhodnutie odôvodnil takto: „Okresný

súd v predmetnej veci nariaďoval hlavné pojednávania na dni tak, ako ich uviedol

v dôvodoch svojho rozhodnutia. Z doposiaľ piatich nariadených hlavných pojednávaní bola

obžalovaná prítomná len na prvom z nich, a to na hlavnom pojednávaní určenom na 11. 6.

2010. Ani na jednom z ďalších štyroch hlavných pojednávaní, konkrétne pojednávaní

určenom na 15. 3. 2011, 31. 5. 2011, 15. 6. 2011 a 13. 9. 2011, nebola obžalovaná

prítomná. Jej neprítomnosť bola pritom ospravedlňovaná len vo vzťahu k hlavným

pojednávaniam určeným na 15. 3. 2011, 31. 5. 2011 a 15. 6. 2011. ...

Je však bez akýchkoľvek pochybností, že obžalovaná sa bez ospravedlnenia

nedostavila na hlavné pojednávanie určené na deň 13. 9. 2011, a keďže na tomto hlavnom

pojednávaní jej bola poriadková pokuta uložená, je podľa názoru krajského súdu

rozhodnutie súdu prvého stupňa správne.

K námietkam prezentovaným v dôvodoch sťažnosti, najmä v tom smere, že

pojednávanie dňa 13. 9. 2011 (rovnako tak, ako pojednávanie na deň 15. 6. 2011) bolo

zmarené vinou súdu, pretože pri doručovaní zásielky obhajkyni nepostupoval v súlade

s ust. , považuje krajský súd za potrebné uviesť, že sa nemôže stotožniť

s právnymi úvahami, ktoré sú v tomto smere v dôvodoch sťažnosti prezentované.

Je pravdou, že podľa ust. určí predseda senátu resp. samosudca

termín hlavného pojednávania tak, aby obžalovaný od doručenia predvolania, prokurátor

a obhajca od upovedomenia mali lehotu aspoň 5 pracovných dní a túto lehotu možno skrátiť

len s ich súhlasom a tiež vtedy, ak obžalovaný odmietol účasť na hlavnom pojednávaní

alebo požiadal, aby sa hlavné pojednávanie konalo v jeho neprítomnosti.

Odhliadnuc od faktu, že lehota zachovania 5 pracovných dní od doručenia

predvolania alebo upovedomenia na hlavné pojednávanie sa viaže len k prvému z hlavných

pojednávaní, keďže ide o lehotu na prípravu na hlavné pojednávanie, táto lehota sa

nepočíta od momentu, kedy obžalovaný resp. obhajca fakticky prevzal predvolanie resp.

upovedomenie.

Ustanovenia a upravujú spôsob doručovania zásielok a vyplýva

z nich aj to, kedy sa zásielka v prípade, že nie je prevzatá, považuje za doručenú.

Na konkrétny prípad je potrebné aplikovať ust. o spôsobe doručovania

zásielok do vlastných rúk. Uvedené ustanovenie upravuje, ktoré zásielky sa do vlastných rúk

doručujú, komu sa zásielka určená do vlastných rúk môže doručiť, ako aj postup v prípade,

ak adresát, ktorému sa takáto zásielka doručuje, nie je zastihnutý na adrese, ktorú uviedol

na účely doručovania zásielok.

Konkrétne z ust. vyplýva, že ak nebol adresát zásielky, ktorú

treba doručiť do vlastných rúk, zastihnutý na adrese, ktorú na tieto účely uviedol, zásielka

sa uloží u orgánu, ktorý zásielku doručuje a adresát sa vhodným spôsobom upovedomí, že

mu zásielku príde doručiť znovu v určitý deň a hodinu. Ak zostane nový pokus o doručenie

bezvýsledný, uloží sa písomnosť na pošte alebo orgáne obce a adresát sa vhodným

spôsobom upovedomí, kde a kedy si môže zásielku vyzdvihnúť. Ak si adresát zásielku

nevyzdvihne do 3 pracovných dní od uloženia, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň

doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel; to neplatí, ak ide o doručenie trestného

rozkazu.

To, že si obhajkyňa obžalovanej nevyzdvihla zásielku s upovedomením o hlavnom

pojednávaní včas, neznamená, že vinou súdu došlo k zmareniu hlavného pojednávania dňa

13. 9. 2011. A už vôbec to nemá vplyv na fakt, že nebola neúčasť obžalovanej na tomto

hlavnom pojednávaní riadne a včas ospravedlnená. Tvrdenie obžalovanej v tom smere, že

ona dala obhajkyni žiadosť o to, aby sa hlavné pojednávanie vykonalo v jej neprítomnosti

a vzhľadom na nedoručenú zásielku nemala obhajkyňa možnosť takto ospravedlňovať

neprítomnosť obžalovanej, je absolútne irelevantná. Naviac je v tejto súvislosti potrebné

uviesť, že ani samotná žiadosť obžalovanej v tom smere, že súhlasí s tým, resp. žiada, aby sa

hlavné pojednávanie vykonalo v jej neprítomnosti, ju nezbavuje povinnosti účasti na

hlavnom pojednávaní v prípade, ak je na hlavné pojednávanie predvolávaná. Z ust. § 252

ods. 2 vyplýva, kedy súd môže (teda nie musí) hlavné pojednávanie pri splnení tam

uvedených podmienok vykonať. Vyplýva z neho najmä to, že súd tak môže urobiť len vtedy,

ak má za to, že vec možno spoľahlivo rozhodnúť a účel trestného konania dosiahnuť aj bez

prítomnosti obžalovaného.

Samotná žiadosť obžalovaného o to, aby sa hlavné pojednávanie vykonalo v jeho

neprítomnosti teda automaticky neznamená, že sa hlavného pojednávania zúčastniť nemusí.

Súd totiž, pokiaľ nezistí splnenie podmienok uvedených v , nemôže

vykonať hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného a obžalovaný, pokiaľ dostane

predvolanie súdu, musí toto predvolanie rešpektovať. Ináč sa vystavuje možnosti uloženia

poriadkového opatrenia.“

Ústavný súd pri hodnotení napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzal

z právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a druhého stupňa

nemožno posudzovať izolovane a je potrebné ich skúmať vo vzájomnej súvislosti (m. m.

, , , ), pretože prvostupňové

a druhostupňové konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny

názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov

(prvostupňového aj druhostupňového), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania (m. m. ).

Z tohto dôvodu ústavný súd preskúmal aj odôvodnenie uznesenia okresného súdu,

ktorý v relevantnej časti uviedol: „Obžalovaná sa zúčastnila hlavného pojednávania dňa

11. 6. 2010. Nový termín hlavného pojednávania bol určený na 15. 3. 2011. Obžalovaná sa

osobne nezúčastnila hlavného pojednávania, ani sa neospravedlnila. Ospravedlnila ju iba

jej obhajkyňa. Ďalší termín bol určený na 31. 5. 2011. Opäť obžalovaná predvolanie

prevzala, hlavného pojednávania sa však bez vlastného ospravedlnenia nezúčastnila.

Opätovne ju ospravedlnila kancelária jej obhajkyne. Obhajkyňa sa zdržiavala v zahraničí.

Nový termín bol určený na 15. 6. 2011. Obžalovaná opäť prevzala predvolanie, no

hlavného pojednávania sa bez ospravedlnenia nezúčastnila. Z kancelárie obhajkyne bol

súdu zaslaný fax, že sa obhajkyňa nestihla vrátiť na územie republiky a preto ju a

obžalovanú ospravedlňujú. Faxové podanie nebolo doplnené písomným a nie je zrejmý

vzťah odosielateľa faxu a obhajkyne JUDr. K. Ďalší termín bol vo veci určený na 13. 9.

2011. Obžalovaná osobne prevzala predvolanie a opätovne sa bez ospravedlnenia hlavného

pojednávania nezúčastnila.

O poriadkových opatreniach a poriadkovej pokute bola vo všetkých predvolaniach

vopred upozornená. ...

Súd ma za to, že obžalovaná spôsobuje úmyselne prieťahy v súdnom konaní tým, že

sa hlavných pojednávaní nezúčastňuje, čím znemožňuje súdu rozhodnutie vo veci.“

Vychádzajúc z odôvodnenia uznesenia krajského súdu ústavný súd uvádza, že právne

názory formulované krajským súdom v namietanom rozhodnutí majú svoj stabilný právny

základ v ustanoveniach , ich interpretácia a následná aplikácia zistenej

právnej normy nenesenie žiadne prvky svojvoľného prístupu zo strany krajského súdu.

Z obsahu pojmových znakov, ktoré upravujú predpoklady uloženia poriadkovej pokuty

( ), ustanovení upravujúcich podmienky doručovania do

vlastných rúk ( ) a prítomnosti obžalovaného na hlavnom

pojednávaní ( ) je zrejmé, že krajský súd pri interpretácii

uvedených ustanovení v danom prípade nevybočil z rámca obsahu ich

pojmových znakov a nepoprel ich podstatu a účel. Krajský súd sa dostatočne precíznym

spôsobom vysporiadal aj so všetkými námietkami uplatnenými sťažovateľkou a jeho právne

závery, ktorými reagoval na námietky uplatnené sťažovateľkou vo väzbe na relevantné

ustanovenia , nenesú žiadne známky interpretačnej svojvôle.

Rovnako nemožno nič vytknúť ani spôsobu, ako sa s otázkou splnenia zákonných

podmienok na uloženie poriadkovej pokuty vysporiadal okresný súd. Jeho skutkové závery

sú dostatočne konkretizované a interpretácia ustanovení nevybočuje

z ústavne akceptovaných štandardov kladených na riadne odôvodnenie rozhodnutí

všeobecných súdov.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že právne závery formulované

v odôvodnení uznesenia krajského súdu nevybočili z možnej zákonnej konštrukcie a z tohto

pohľadu nemožno dospieť k záveru, že v dôsledku týchto rozhodnutí boli porušené

sťažovateľkou označené práva.

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie krajského súdu z hľadiska svojho

odôvodnenia korešponduje aj judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej

právo na spravodlivý proces (vrátane konania o obmedzení osobnej slobody) zahŕňa aj

právo na primerané odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Na základe uvedeného ústavný súd uvádza, že napriek tomu, že sťažovateľka

v sťažnosti tvrdí, že došlo k porušeniu jej základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak z obsahu sťažnosti, konkrétne z dôvodov, na

ktorých zakladá ťažiskovú časť svojej argumentácie, je zrejmé, že neobsahuje

ústavnoprávne relevantnú argumentáciu, ale sťažovateľka len pokračuje v argumentácii

prezentovanej v konaní pred krajským súdom, ktorú následne neprípustne prenáša

do konania pred ústavným súdom a od ústavného súdu tak očakáva, že túto argumentáciu

podrobí ďalšiemu inštančnému prieskumu.

Ako už bolo uvedené, z nezávislého postavenia ústavného súdu ako orgánu ochrany

ústavnosti vyplýva, že do skutkových a právnych záverov všeobecných súdov môže ústavný

súd zasiahnuť jedine v prípade, ak sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne a zároveň majú za

následok porušenie základného práva alebo slobody.

V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľky ústavný súd

poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na

odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi

namietaným základným právom alebo slobodou na jednej strane a označeným rozhodnutím,

postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo

slobody namietaným rozhodnutím, postupom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ,

). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh,

ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným uznesením krajského súdu

a sťažovateľkou označenými základnými právami neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá

by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým

sťažovateľka síce nesúhlasí, ale toto rozhodnutie bolo náležite odôvodnené, na základe

vlastných myšlienkových konštrukcií, ktoré ústavný súd nie je vzhľadom na už uvedené

oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie v danej časti splnené neboli,

a preto podľa sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta

porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru uznesením krajského súdu, odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože ústavný súd sťažnosť odmietol, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky (návrhu na zrušenie uznesenia okresného súdu, uznesenia krajského súdu

a priznania náhrady trov právneho zastúpenia), ktoré sa vecne viažu na vyslovenie

porušenia sťažovateľkou označených práv, stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

Nad rámec odôvodnenia ústavný súd uvádza, že sťažnosť sťažovateľky obsahuje aj

ďalší nedostatok spočívajúci v nepredložení kópií právoplatných rozhodnutí, tak ako to

vyžaduje . Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného

prerokovania sťažnosti vyžiadal od okresného súdu kópiu tak uznesenia okresného súdu,

ako aj kópiu uznesenia krajského súdu. V danej situácii tak ústavný súd už nepovažoval za

potrebné sa bližšie zaoberať týmto formálnym nedostatkom sťažnosti, pretože by to bolo

s ohľadom na už uvedené zjavne nadbytočné, a tým aj neúčelné.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012