Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 482/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

10. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská

sporiteľňa, a. s., Tomášikova 48, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Romanom

Kvasnicom, advokátska kancelária JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s. r. o.,

Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 26. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s., Tomášikova 48,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 26. júna 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení

žalovanej účastníčkou občianskeho súdneho konania o určenie neplatnosti výpovede

zo zmluvy o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu Slovenskej

sporiteľne, a. s.“ vedeného Okresným súdom Bratislava III (ďalej len ,,okresný súd“) pod

sp. zn. . Okresný súd v rozsudku z 19. apríla 2011 okrem iného uviedol, že

,,zmluva bola uzavretá platne na dobu určitú neurčitého trvania, preto nemohla byť

ukončená zo strany odporcu výpoveďou... v zmysle § 582 Obč. zák., v dôsledku čoho je

takáto výpoveď neplatná“, a s ohľadom na uvedené zaviazal sťažovateľku zaplatiť

žalobkyni sumu 134,10 € s príslušenstvom. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu

podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, na základe ktorého krajský súd napadnutý

rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd ako odvolací súd sa v napadnutom rozsudku

v rozpore so zákonom nevysporiadal s jej argumentáciou, ktorá mala podľa nej pre vec

podstatný význam. Konkrétne ide najmä o argumentáciu odôvodňujúcu „to, že súčasťou

platných právnych predpisov je aj hmotno-právne ustanovenie § 27 ods. 8 Zákona

č. o bankách, ktoré sa vzťahuje na všetky právne vzťahy uzatvárané bankou,

a nie je žiadnym právnym predpisom vylúčené použitie tohto ustanovenia na právne vzťahy

banky, a pretože toto ustanovenie zakazuje banke určité typy zmlúv uzatvárať, tak s

použitím o bankách, veta za bodkočiarkou, nemôže

banka pokračovať v plneniach skôr uzavretých zmlúv tohto typu (výslovne je táto nepravá

retroaktivita zákona stanovená v zákona o bankách).“.

Poukazujúc na o bankách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení účinnom do 31. júla 2014 (ďalej len „zákon o bankách“), ktorý

ustanovuje bankám zákaz uzatvárať také zmluvy, z ktorých nemajú primerané protiplnenie

(napr. zmluva o dôchodku), stalo sa podľa sťažovateľky plnenie z takýchto skoršie

uzatvorených zmlúv zákonom zakázané. Sťažovateľka uvádza, že to nespôsobuje spätnú

neplatnosť uvedených zmlúv, ale dodatočnú nemožnosť plnenia, čo sa vzťahuje podľa

platnej právnej úpravy aj na skôr vzniknuté právne vzťahy (§ 116 zákona o bankách).

Sťažovateľka ďalej namieta nevysporiadanie sa krajského súdu s tou jej

argumentáciou, podľa ktorej sa na vec „má použiť o bankách,

pretože zákon o bankách upravuje okrem bankových činností aj iné činnosti banky,

upravuje celé postavenie banky, podľa o bankách tento zákon

upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, s organizáciou, riadením, podnikaním a so

zánikom bánk so sídlom na území Slovenskej republiky a niektoré vzťahy súvisiace s

pôsobením zahraničných bánk na území Slovenskej republiky na účel regulácie a kontroly

bánk, pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania

bankového systému. Skutočnosť, že aj v tejto veci ide o vzťahy súvisiace s organizáciou,

riadením, resp. podnikaním žalovaného – banky so sídlom na území Slovenskej republiky

(teda vzťahy vymenované v ustanovení § 1 zákona o bankách), je preukázaná v konaní

vykonaným dôkazom, a to Štatútom Podporného dôchodkového fondu Slovenskej štátnej

sporiteľne, ktorý bol účinný od 1.7.1993, v ktorého čl. I sa uvádza, že Podporný dôchodkový

fond Slovenskej štátnej sporiteľne (SŠTSP) slúži... na podporu stabilizácie pracovníkov

SŠTSP. Teda ide pri tejto zmluve o dôchodku o úpravu vzťahu súvisiaceho s organizáciou,

riadením, resp. podnikaním žalovaného – banky.“.

Podľa názoru sťažovateľky v danej veci „ide o zjavnú arbitrárnosť

a neodôvodnenosť“ napadnutého odvolacieho rozsudku krajského súdu dodávajúc, že

„ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 157

ods. 2 , dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu

ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom

konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými

úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní vo veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí

súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého procesu a zodpovedá základnému právu na

súdnu ochranu podľa a Dohovoru...“.

Za postup nezlučiteľný so zásadou spravodlivosti konania považuje sťažovateľka

taký postup odvolacieho súdu, keď sa jeho rozhodnutie nezaoberá „odvolaním brojacim

práve proti dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa“. K namietanému

porušeniu v petite sťažnosti uvedených práv došlo podľa sťažovateľky neodôvodnením

napadnutého rozsudku v súlade s Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že

napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu

zaručené a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené

dohovoru, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

a aby uložil krajskému súdu (sťažovateľka nesprávne uvádza Najvyšší súd Slovenskej

republiky, pozn.) povinnosť nahradiť sťažovateľke trovy konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým krajský súd

v odvolacom konaní potvrdil rozsudok okresného súdu ako súdu prvého stupňa. Podstatou

sťažnosti sú námietky nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom sa

krajský súd podľa sťažovateľky nevysporiadal s jej odvolacími námietkami súvisiacimi

s právnym posúdením veci.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

), ani súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, , ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla

vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu,

ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , , , , rovnako aj

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

Annuaire, č. 303-B). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,

Recueil III/1997).

Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju

stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho

súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje , podľa ktorého ak sa odvolací

súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu, ktorým bola

sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyni peňažné plnenie s príslušenstvom. Okresný súd

vykonal vo veci dokazovanie zmluvou o poskytovaní plnenia z „Podporného

dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a. s.“ (ďalej len „podporný dôchodkový fond“),

dohodou o ukončení zmluvy o poskytnutí plnenia (ďalej len „dohoda“) z podporného

dôchodkového fondu, výpoveďou z predmetnej zmluvy, ako aj štatútom podporného

dôchodkového fondu v znení jeho dodatkov a ostatným spisovým materiálom.

Podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „“) zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu

na doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého

dôchodku.

Podľa ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú,

ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať

sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva

spôsob jej výpovede, možno zmluvu vypovedať v lehote troch mesiacov ku koncu

kalendárneho štvrťroka.

Predmetom zmluvy, ktorú uzatvorila žalobkyňa ako príjemkyňa a sťažovateľka ako

povinná, bolo doživotné plnenie žalobkyni z uplatneného nároku na plnenie z podporného

dôchodkového fondu podľa štatútu fondu v príslušných sumách k 15. dňu každého mesiaca

až do dožitia žalobkyne na základe skutočností uvedených v žiadosti o plnenie, ktorá je

neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Po splnení podmienok uplatnila žalobkyňa proti

sťažovateľke nárok na plnenie z podporného dôchodkového fondu.

Okresný súd zistil, že sťažovateľka na základe predmetnej zmluvy spočiatku

žalobkyni plnila, následne jej však doručila bez uvedenia dôvodu s poukazom na § 582

výpoveď zmluvy, ktorú žalobkyňa považovala za neplatnú tvrdiac,

že zmluva bola viazaná na objektívnu konkrétnu právnu skutočnosť, ktorá nastane ex post,

a to dožitie. Z toho žalobkyňa vyvodzovala, že zmluva bola uzatvorená na dobu určitú

a nebolo ju možné vypovedať v zmysle . Vzhľadom

na uvedené tvrdila, že zmluva je platná a účinná a domáhala sa plnenia z nej.

Z rozsudku okresného súdu vyplýva, že sťažovateľka žiadala žaloby zamietnuť aj

s poukazom na § 27 ods. 8 zákona o bankách, podľa ktorého banky nesmú uzatvárať

zmluvy za nápadne nevýhodných podmienok, najmä také zmluvy, ktoré ich zaväzujú

na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce

poskytovanej protihodnote, pričom za takúto zmluvu označila aj zmluvu uzavretú

so žalobkyňou.

Na základe vykonaného dokazovania považoval okresný súd za preukázané, že

sťažovateľka so žalobkyňou uzavrela podľa zmluvu

o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu, ktorej predmetom bolo

doživotné plnenie sťažovateľkou ako povinnou v prospech žalobkyne ako príjemcu v sume

uvedenej v predmetnej zmluve, a to mesačne. Sťažovateľka po istom čase uplatnila

proti žalobkyni výpoveď z predmetnej zmluvy, lebo podľa jej názoru zmluva bola uzavretá

na dobu neurčitú. Okresný súd v rozsudku sp. zn. z 19. apríla 2011 ustálil, že

„... zmluvou podľa § 842 Obč. zák., ktorá musí mať písomnú formu, sa niekto zaväzuje, že

inému doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania bude vyplácať určitý

dôchodok...“.

Podľa názoru okresného súdu „pokiaľ ide o námietky odporcu týkajúce sa

neplatnosti predmetnej zmluvy o dôchodku v zmysle § 575 Obč. zák. z dôvodu jej rozporu

s novelizovaným o bankách, konkrétne v nadväznosti

na ustanovenie § 116 zákona o bankách súd má za to, že v danom prípade zmluva

o dôchodku nie je zmluvou uzatvorenou na strane banky za nápadne nevýhodných

podmienok, ktorá by banku zaväzovala na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo

na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote“.

Okresný súd ďalej konštatoval, že spornou zmluvou „sa v prospech navrhovateľky

založilo právo na vyplácanie dôchodku doživotne, t. j. na dobu určenú neurčitého trvania,

kedy je presne určený okamih začiatku vyplácania dôchodku a okamih ukončenia právneho

vzťahu, a to smrťou, ktorá skutočnosť nie je závislá od ľudskej vôle. Už charakter

predmetného právneho vzťahu... svedčí tomu, že takýto typ zmluvy nie je možné dohodnúť

na čas určitý, ale buď doživotne... alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania

špecifikovaného určitým časovým úsekom...“.

Sťažovateľka podala proti rozsudku prvostupňového súdu odvolanie, ktoré krajský

súd ako odvolací súd prerokoval bez nariadenia pojednávania podľa

a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Z tohto dôvodu odvolací súd rozsudok súdu

prvého stupňa ako vecne správny podľa potvrdil.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sp. zn.

z 26. júna 2014 vo vzťahu k povahe zmluvy o dôchodku zdôraznil, že „právo na vyplácanie

dôchodku je síce časovo určené, ale nie je obmedzené určitým vopred a konkrétne

vymedzeným časom trvania, preto môže ísť o právo na poskytovanie dôchodku doživotne,

ale na inak obmedzený čas neurčitého trvania... Skutočnosť, že takto určená doba má

neurčité trvanie, je logická, keďže nie je možné v čase uzatvorenia zmluvy dopredu vedieť,

kedy poberateľ dôchodku zomrie... Vymedzenie doby trvania zmluvného vzťahu k udalosti,

o ktorej je isté, že v budúcnosti nastane (ako v prípade smrti), nie je však možné považovať

za neurčité a nezakladá zmluvný vzťah na dobu neurčitú, je z neho zrejmé, že je určený

začiatok trvania tohto zmluvného vzťahu ako aj jeho koniec (ohraničený smrťou), a zrejmé

nie je len to, kedy k nemu dôjde. Zo žiadneho pozitívneho práva totiž nemožno vyvodiť, že

by dojednanie právneho pomeru na dobu určitú muselo byť vymedzené konkrétne uvedeným

dátumom, alebo dokonca presnejším časovým určením.“. V nadväznosti na námietku

sťažovateľky týkajúcu sa neaplikovania ustanovení § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3

vety za bodkočiarkou zákona o bankách zo strany okresného súdu krajský súd v závere

poznamenal, že „žalovaný neuzatváral zmluvu so žalobkyňou ako podnikateľ pri výkone

svojej podnikateľskej činnosti; nešlo o vzťah banky s klientom, ale zo strany žalovaného išlo

o zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku...“.

Ústavný súd sa s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku okresného

súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nestotožňuje s tvrdením sťažovateľky

o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu. Krajský súd náležite

a zrozumiteľne odpovedal na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka v odvolaní nastolila, a nevyhol sa ani

ťažiskovým odvolacím argumentom sťažovateľky majúcim pre vec podstatný význam.

Odôvodnenie jeho rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových argumentov a ich právnych

posúdení, tieto skutkové a právne závery nie sú v logickom rozpore a neavizujú zjavné

omyly v aplikácii procesných a hmotnoprávnych predpisov. Vzhľadom na to ústavný súd

považuje napadnutý rozsudok za ústavne udržateľný, spĺňajúci hlavné požiadavky

vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces

vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Neakceptovanie námietky sťažovateľky o nedostatku odôvodnenia napadnutého

rozsudku vo vzťahu k aplikácii ňou uvádzaných ustanovení zákona o bankách je založené

na stotožnení sa krajského súdu so súdom prvého stupňa na tom, že na prerokúvanú vec sa

uvedený zákon nevzťahuje.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozsudku krajského súdu

(v spojení s dôvodmi rozsudku okresného súdu) dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho

súdu týkajúcich sa kľúčového právneho problému spočívajúceho v hľadaní ústavne

akceptovateľnej odpovede na otázku, či zmluva o dôchodku podľa § 842 Občianskeho

zákonníka zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak určenú dobu

neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, nevyplýva jednostrannosť

alebo taká aplikácia dotknutých ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov

(v tomto prípade ), ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Dôvody napadnutého rozsudku, ktoré viedli krajský súd k rovnakému právnemu

záveru, ku ktorému dospel aj okresný súd, že zmluva o dôchodku uzatvorená medzi

sťažovateľkou a žalobkyňou je zmluvou uzatvorenou na dobu určitú, a to doživotne, pričom

vymedzením povinností plniť doživotne zmluvné strany prejavili vôľu byť takýmito

zmluvami viazané až do smrti osoby oprávnenej na prijatie dôchodku, preto samotná vôľa

sťažovateľky ukončiť jednostranne (výpoveďou) svoj záväzok je vzhľadom na charakter

zmluvy nepostačujúca, v dôsledku čoho je takáto výpoveď neplatná pre rozpor so zákonom,

nemôžu podľa názoru ústavného súdu viesť k záveru o ústavnej neakceptovateľnosti

napadnutého rozsudku krajského súdu, čo by zároveň zakladalo dôvod na vyslovenie

porušenia a dohovoru.

Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce

nesúhlasí, avšak obsahom základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé

súdne konanie nie je právo na prijatie takého rozhodnutia, ktoré by muselo konvenovať

názorom a požiadavkám sťažovateľky. Nezávislé súdne rozhodovanie občianskoprávnych

sporov vyúsťuje takmer bezvýnimočne do takého verdiktu, že jeden z účastníkov konania

nie je procesne úspešný (m. m. , ).

Ústavný súd dodáva, že k tejto právnej otázke už vyslovil právny názor vo viacerých

svojich rozhodnutiach (okrem nálezu sp. zn. z 25. apríla 2012, napr. tiež

v uznesení sp. zn. zo 7. novembra 2012 a uznesení sp. zn.

z 13. novembra 2012) s tým, že v zmysle jeho právneho názoru by bolo v rozpore s účelom

a zmyslom právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku

oprávnenej osobe bola (v takýchto prípadoch) narušená možnosťou povinnej osoby

kedykoľvek takýto zmluvný vzťah ukončiť. V takýchto veciach je preto vylúčené tento

zmluvný typ ukončiť výpoveďou podľa .

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že ak všeobecný

súd reagoval na procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj

pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky

alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva

na spravodlivý proces ().

S odvolaním sa na uvedené ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

napadnutými rozsudkom krajského súdu a namietanými porušeniami označených práv

( a dohovoru), a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol

pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v jej sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014