Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 505/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., P.,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -225 z 23. mája 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2012

doručená sťažnosť S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -225 z 23. mája 2012 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok“ alebo „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka uzavrela 20. februára 1995 s B.

F., O. (ďalej len „žalobkyňa“), zmluvu o dôchodku, predmetom ktorej bolo právo

na vyplácanie peňažného plnenia z podporného dôchodkového fondu sťažovateľky v sume

1 667 Sk (53,33 €) vždy k pätnástemu dňu kalendárneho mesiaca až do dožitia žalobkyne.

Sťažovateľka 26. októbra 2009 uvedenú zmluvu o dôchodku vypovedala a ako dôvod

výpovede uviedla využitie zákonného práva podľa .

Žalobkyňa sa v konaní pred Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný

súd“) vedenom pod sp. zn. domáhala proti sťažovateľke ako žalovanej

zaplatenia sumy 55,33 € s príslušenstvom. Žalovaná suma predstavovala sťažovateľkou

nezaplatenú splátku dôchodku za mesiac apríl 2010. V konaní pred všeobecnými súdmi bola

medzi jeho účastníkmi sporná najmä právna otázka, či zmluva o dôchodku podľa § 842

zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak

určenú dobu neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, pričom odpoveď

na danú otázku ovplyvňuje možnosti ukončenia právneho vzťahu založeného touto

zmluvou.

Rozsudkom okresného súdu č. k. -97 z 29. septembra 2011 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 55,33 €

s príslušenstvom, keďže podľa okresného súdu je zmluva o dôchodku zmluvou na dobu

určitú a výpoveď zmluvy o dôchodku sťažovateľkou je neplatná. Proti rozsudku okresného

súdu sa sťažovateľka odvolala. Podstatou podaného odvolania bol jej nesúhlas s posúdením

platnosti zmluvy o dôchodku a neplatnosti výpovede tejto zmluvy z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia veci, konkrétne právneho názoru okresného súdu, podľa ktorého je

zmluva o dôchodku zmluvou uzavretou na dobu určitú (do dožitia oprávnenej osoby).

Krajský súd rozsudkom č. k. -225 z 23. mája 2012 rozsudok

okresného súdu v zmysle (ďalej len „OSP“)

potvrdil ako vecne správny.

Podľa názoru sťažovateľky „Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa

23.05.2012, č.k. -225, bolo porušené naše právo podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky, a to z dôvodu že odvolací súd svoje rozhodnutie... neodôvodnil

v súlade s ustanovením , keď sa nevysporiadal

s celou prednesenou právnou argumentáciou, ktorá mala pre posúdenie veci rozhodný

význam.

Odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal s právnou argumentáciu:

a/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre rozpor

so zákonom (článok III. odvolania),

b/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre

neurčitosť vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok (článok IV. odvolania),

c/ poukazujúcou na to, že zákon ani posudzovaná zmluva o dôchodku žiadnym spôsobom

neupravili dobu trvania zmluvy o dôchodku, ale len dobu trvania práva na dôchodok

(článok VIII. odvolania),

d/ poukazujúcou na to, že rozhodnutím súdu prvého stupňa nám bola odňatá možnosť konať

pred súdom (článok X. odvolania).

I keď má odvolací súd právo obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku na

skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, v tomto prípade bol

takýto postup odvolacieho súdu nesprávny a nezlučiteľný so zásadou spravodlivého

súdneho konania, pretože odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal

vecne so všetkými námietkami žalovaného, pričom odvolací súd sa nezaoberal ani všetkými

vecnými a právnymi dôvodmi odvolania, ktoré smerovali proti správnosti rozhodnutia súdu

prvého stupňa. V takomto prípade nepostačovalo skonštatovať údajnú správnosť dôvodov

rozhodnutia súdu prvého stupňa.“.

Sťažovateľka v rámci dôvodov sťažnosti ďalej uviedla:

«Vo veci podané odvolanie sme odôvodňovali okrem iného i tým, že predmetná

zmluva o dôchodku je absolútne neplatnou pre rozpor so zákonom... a pre neurčitosť

vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok...

Poukázali sme pritom na to, že zmluva o dôchodku, o ktorú žalobkyňa svoj nárok

opiera, odporuje zneniu ustanovenia , pretože obsahuje

dojednané dve odlišné doby trvania vyplácania sumy dohodnutého plnenia, keď článok II.

zmluvy o dôchodku obsahuje záväzok vyplácať príjemcovi doživotne sumu v určitej výške

(t. j. prvá zákonom predpokladaná alternatíva), v rozpore s tým článok III. posledná veta

Zmluvy o dôchodku obsahuje dojednanie, podľa ktorého „Vyplácanie plnenia skončí

mesiacom, ktorého sa príjemca dožil.“ (t. j. druhá zákonom predpokladaná alternatíva). ...

Prvostupňový súd sa s touto argumentáciu nevysporiadal vôbec.

Odvolací súd sa jej síce formálne venoval..., jeho odôvodnenie je však len stručné

a nepreskúmateľné...

Odvolací súd neuvádza, ako je možné pojem do smrti spresniť. Je totiž zrejmé, že

spresniť pojem do smrti takým spôsobom, že doba plnenia je kratšia alebo dlhšia ako do

okamihu smrti, je stanovenie inej doby ako „na doživotne“. Rozsudok odvolacieho súdu je

v tomto smere nepreskúmateľný, keď odvolací súd nezodpovedal zásadnú právnu otázku, do

kedy má právo na dôchodok trvať. Dochádza síce k záveru, že na doživotne, pričom táto

doba má byť spresnená článkom III. zmluvy o dôchodku, čo však má byť podstatou tohto

spresnenia, už neuvádza. ...

V súvislosti s dobou trvania zmluvy o dôchodku sme v odvolaní poukázali na rozdiel

medzi trvaním práva na dôchodok a medzi trvaním zmluvy o dôchodku (článok VIII.

odvolania). Ide o rozdiel medzi trvaním zmluvy ako právneho dôvodu vzniku práva na

dôchodok (t. j. právneho titulu, ktorým sa právo na dôchodok podľa § 842 Občianskeho

zákonníka zakladá) a trvaním práva na dôchodok, ktoré je obsahom zmluvy.

Ustanovenie nič nestanovilo o dobe, na ktorú sa

uzatvára zmluva o dôchodku, stanovilo len, že zmluvou sa zakladá „na doživotne alebo na

inak určenú dobu neurčitého trvania“ právo (na vyplácanie dôchodku).

Súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil, že údajne určitá doba trvania práva na

dôchodok („na doživotne“) zakladá zákonom určenú dobu (určitú) trvania zmluvy.

Konštantná judikatúra súdov je pritom taká, že pokiaľ zmluva neurčuje dobu svojho

trvania, má sa za to, že ide o zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú, so všetkými zákonnými

dôsledkami zmluvy uzatvorenej na neurčitú dobu, t. j. aj s možnosťou zmluvu vypovedať.

I pokiaľ výkladom pojmu „na doživotne“ dospel súd k záveru o tom, že ide o dobu

určitú, tak ustanovenie nestanovilo, že na takú dobu „na

doživotne“ sa uzatvára zmluva - keď o trvaní zmluvy nič neustanovil. Uvedené zákonné

ustanovenie pojednáva iba o „trvaní“ práva na plnenie dôchodku, založeného zmluvou.

Pretože zo zákona, ani zo zmluvy o dôchodku nevyplýva spôsob jej výpovede, možno

zmluvu vypovedať v lehote troch mesiacov ku koncu kalendárneho štvrťroka podľa § 582

ods. 1 , ako to učinil žalovaný voči žalobkyni písomnou výpoveďou.

S touto právnou argumentáciou sa odvolací súd žiadnym spôsobom nezaoberal

a teda ani nevysporiadal. Išlo pritom o právnu argumentáciu uvádzanú až v odvolaní, teda

nebola posudzovaná prvostupňovým súdom a nebolo možné sa s ňou vysporiadať odkazom

na právne závery súdu prvého stupňa.»

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd meritórne takto

rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa S., a. s. podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.05.2012, č.k. -225,

porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 23.05.2012, č.k. -225, a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby

v nej znovu konal a rozhodol. ...

Krajský súd v Bratislave je povinný úplne nahradiť sťažovateľovi trovy konania

do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia, k rukám advokáta JUDr. R. K.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

, , , , , ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom, ktorým krajský súd v odvolacom konaní potvrdil

rozsudok okresného súdu č. k. -97 z 29. septembra 2011. Podstatou sťažnosti

je námietka nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom sa odvolací súd

nevysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky súvisiacimi s právnym posúdením

veci.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,

Recueil III/1997).

Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju

stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho

súdu nemožno posudzovať izolovane (), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie , podľa ktorého ak

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže

sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu, ktorým bola

sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 55,33 € s príslušenstvom, a v tejto

súvislosti považoval za potrebné poukázať na relevantnú časť jeho odôvodnenia:

«Dňa 20.2.1995 účastníci konania uzavreli zmluvu označenú ako zmluva

o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu S., a.s.“ Predmetom zmluvy

bolo doživotné plnenie z uplatneného a priznaného nároku na plnenie, odporca sa zaviazal

vyplácať navrhovateľke doživotne sumu 1.667 Sk, mesačne až do dožitia navrhovateľky,

pričom vyplácanie plnenia skončí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil.

Odporca navrhol ukončenie zmluvy o poskytovaní plnenia dohodou a následne

listom zo dňa 26.10.2009, vypovedal zmluvu o poskytovaní plnenia zo dňa 31.7.1995. Ako

dôvod uviedol využitie zákonného práva, v zmysle ustanovenia § 582 Občianskeho

zákonníka. ...

Súd predmetnú zmluvu zo dňa 31.7.1995 posúdil ako zmluvu o dôchodku uzavretú

v zmysle ustanovenia a nasl. . Zároveň ju posúdil ako zmluvu

na dobu určitú a neurčitého trvania (do doživotia). Preto dospel k záveru, že zmluvu nebolo

možné vypovedať v zmysle ustanovenia . Ustanovenie

je všeobecné ustanovenie, pričom v zmysle tohto

ustanovenia možno vypovedať iba zmluvu dojednanú na dobu neurčitú. Zmluva o dôchodku

upravená v ustanovení a nasl. je však zmluvou, z povahy

ktorej vyplýva, že je uzavretá na určenú dobu neurčitého trvania, alebo na doživotie.

Zmluva, ktorá je predmetom tohto konania je zmluvou o dôchodku a aj logicko-

gramatického výkladu ustanovení článku II zmluvy vyplýva, že ide o zmluvu, ktorou sa

odporca zaviazal vyplácať navrhovateľke dôchodok doživotne. Z toho dôvodu je neplatná

výpoveď odporcu zo zmluvy a odporca je povinný podľa uzavretej zmluvy naďalej

poskytovať plnenia.

Súd preto návrhu vyhovel a navrhovateľke priznal uplatnenú čiastku ako splátku

dôchodku za mesiac apríl 2010.»

Z rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa

z 29. septembra 2011, vyplýva, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými

a právnymi závermi prvostupňového súdu, ako aj dôvodmi uvedenými v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia

ďalej uviedol:

«Odvolací súd sa pri preskúmaní napadnutého rozsudku zaoberal rovnako ako súd

prvého stupňa najprv tým, či zmluva o dôchodku uzavretá podľa § 842 Občianskeho

zákonníka zakladajúca právo na plnenie doživotne, je zmluvou na dobu určitú, pretože táto

otázka bola aj podľa odporcu zásadnou pre rozhodnutie danej veci.

Ustanovenie vymedzuje pojem zmluva o dôchodku tak,

že ide o zmluvu, ktorou sa niekomu doživotne alebo na inak obmedzenú dobu neurčitého

trvania zakladá právo na vyplácanie určitého dôchodku. Z tohto stručného pojmového

vymedzenia vyplýva, že ide o zmluvu aspoň medzi dvoma osobami, t.j. medzi osobou, ktorá

sa zaväzuje vyplácať dôchodok, a osobou, ktorej sa dôchodok bude vyplácať. Ďalej je

z neho zrejmé, že právo na vyplácanie dôchodku je síce časovo určené, ale nie je

obmedzené určitým vopred a konkrétne vymedzeným časom trvania; môže ísť o právo na

poskytovanie dôchodku doživotne, alebo na inak obmedzený čas neurčitého trvania

(obmedzenie na určitý čas, napríklad na 10 rokov, tu neprichádza do úvahy). Občiansky

zákonník na uzavretie zmluvy o dôchodku nevyžaduje určitý dôvod alebo motív. Dôvod

uzavretia môže byť rôzny, napríklad niekto sa cíti byť zaviazaný druhému pomáhať alebo

poskytovať mu dôchodok ako protiplnenie z iného právneho úkonu.

Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciu odporcu, že všetky zmluvy, pri ktorých

má plnenie vykonávať osobne dlžník alebo je obmedzené na osobu veriteľa, sú uzatvárané

na doživotne určenú dobu. Zákon totiž rozlišuje zánik zmluvy smrťou a zánik zmluvy

uzatvorenej na doživotne určenú dobu, keďže zánik záväzku v dôsledku smrti je upravený

v ust. § 579 Obč. zákonníka a zánik záväzku uzatvoreného na doživotne určenú dobu

zanikne podľa § 578 Obč. zákonníka uplynutím doby, kedy sa už neuplatní všeobecné

ustanovenie § 579 Obč. zákonníka. Preto nemožno dôvodiť, že zmluvy uzatvárané na dobu

končiacu smrťou sú vždy uzatvárané na doživotne určenú dobu, teda na dobu neurčitú.

V tejto súvislosti odvolací súd zaujal taký výklad ust. § 842 Obč. zákonníka, že doživotne

určená doba trvania je ekvivalentom inak určenej doby neurčitého trvania, teda je len

konkrétnym vyjadrením inak určenej doby neurčitého trvania, a preto pri výklade doby

trvania zmluvy treba vychádzať z toho, že ide o pojmy totožné. Z uvedeného potom vyplýva,

že zmluva o dôchodku uzatvorená na doživotne určenú dobu a tá istá zmluva uzatvorená na

inak určenú dobu neurčitého trvania (napr. po dobu štúdia, trvania invalidity, vdovstva

a pod.) musia byť vždy buď zmluvami na dobu určitú alebo zmluvami na dobu neurčitú,

a teda nie je prípustný taký výklad, že zmluva o dôchodku uzatvorená na doživotie sa

považuje za zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú a zmluva o dôchodku uzatvorená na inak

určenú dobu neurčitého trvania (napr. po dobu štúdia) je zmluvou na dobu určitú.

Pri takom výklade, že vždy musí isť buď o zmluvy na dobu neurčitú alebo len o zmluvy na

dobu určitú, potom nemôže obstáť argumentácia odporcu, že doživotne uzatvorená zmluva

o dôchodku je zmluva na dobu neurčitú, lebo v prípade uzatvorenia rovnakej zmluvy, ale na

inak určenú dobu, napr. po dobu štúdia, by jej uzatvorenie na dobu neurčitú znamenalo, že

uplynutím doby - ukončením štúdia, by zanikli práva a povinnosti zo zmluvy podľa § 578

Obč. zákonníka, ale zmluva považovaná za zmluvu na dobu neurčitú, by trvala ďalej, zrejme

kým by nedošlo k jej vypovedaniu; v tomto prípade je predsa nepochybné, že zmluva

o dôchodku ako celok zanikne predovšetkým uplynutím času (doby štúdia) podľa § 578 Obč.

zákonníka, pokiaľ nedôjde skôr k jej zániku smrťou, a teda nemôže trvať ďalej.

V zásade je vylúčené, aby záväzok mohol zaniknúť výpoveďou podľa § 582 Obč.

zákonníka, ktorá predpokladá neurčitú dobu jeho trvania a zároveň uplynutím času podľa

§ 578 Obč. zákonníka, ktoré predpokladá obmedzenie doby jeho trvania; práve možnosť

vypovedania zmluvy na dobu neurčitú má byť právnym nástrojom na ukončenie zmluvy,

ktorá môže trvať do nekonečna (nezanikne smrťou) resp. do smrti (nie je časovo

obmedzená), keď nemôže zaniknúť splnením, uplynutím času. Pokiaľ by odvolací súd

pripustil právnu argumentáciu odporcu, tak by to znamenalo, že zmluva o dôchodku

uzatvorená na doživotne určenú dobu by bola zmluvou na dobu neurčitú a bolo by ju možné

ukončiť výpoveďou a zmluva o dôchodku uzatvorená na dobu napr. štúdia, by bola

uzatvorená na dobu určitú a nebolo by ju možné vypovedať a zanikla by uplynutím času;

takýto rôzny výklad jednej a tej istej zmluvy nepovažuje odvolací súd za správny.

Neobstojí ani argument odporcu, že zmluvu na dobu určitú je možno uzatvoriť aj tak,

že jej trvanie je viazané na konkrétnu dátumom neurčiteľnú objektívne zistiteľnú skutočnosť,

ktorou však nemôže byť taká právna skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik

zmluvného vzťahu. V prípade zmluvy o dôchodku totiž zákon výslovne umožňuje jej

uzatvorenie na doživotne určenú dobu, hoci sa táto doba končí smrťou; ide však o určenie

doby trvania zmluvy odlišujúce sa od zániku záväzku smrťou.

Odvolací súd nezistil rozpor uzatvorenej zmluvy o dôchodku so znením ust. § 842

Obč. zákonníka v tom, že by obsahovala dve odlišné neurčité doby trvania vyplácania sumy

dôchodku a že by preto bola podľa § 39 Obč. zákonníka neplatným právnym úkonom.

Záväzok v bode II. zmluvy vyplácať príjemcovi doživotne sumu vo výške 1.667,- Sk je

v súlade s jej bodom I. o tom, že predmetom plnenia je doživotné plnenie a neodporuje ani

čl. III v tom, že vyplácanie plnenia sa končí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil; pretože

plnenie bolo dohodnuté mesačne, bolo potrebné len spresniť, či navrhovateľovi vznikne

nárok na plnenie, resp. v akom rozsahu, aj v mesiaci, ktorého sa nedožil. S ohľadom na

uvedené odvolací súd uzavrel, že jednotlivé zmluvné dojedania sa vzájomne nevylučujú

a nejde ani o dve odlišné určené doby neurčitého trvania, ktoré by spôsobovali neurčitosť či

nezrozumiteľnosť dojednania doby trvania záväzku na plnenie (§ 37 ods. 1 Obč. zákonníka),

a preto ako nedôvodnú vyhodnotil námietku odporcu, že rozpor v dĺžke dojednaných

neurčitých dôb vyplácania plnenia spôsobuje neurčitosť a nezrozumiteľnosť právneho

úkonu a tým aj neplatnosť zmluvy. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné

zdôrazniť, že znenie zmluvy pripravoval odporca, a preto sa nemôže dovolávať, že mu je

obsah zmluvy nezrozumiteľný a že je neurčitý a výrazy ním použité treba v prípade

pochybností vykladať na jeho ťarchu a chrániť tak dobromyseľnosť navrhovateľky, ktorej

bol právny úkon určený (§ 35 Obč. zákonníka).

S ohľadom na všetky vyššie uvedené právne závery odvolací súd nepovažoval za

potrebné pripustiť dovolanie na posúdenie právnej otázky, či zmluva o dôchodku je

uzatvorená na dobu určitú, keďže nejde o posúdenie otázky zásadného právneho významu.

Odvolací súd potom rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že predmetná

zmluva o dôchodku je zmluvou uzavretou na dobu určitú a to doživotne, teda do smrti

navrhovateľky. Výpoveď zo zmluvy ako právny úkon jednostranne vyjadrujúci vôľu jednej

zo zmluvných strán ukončiť záväzkový vzťah je upravený všeobecne v ustanovení § 582 Obč.

zák., podľa ktorého vypovedať možno len zmluvu dojednanú na dobu neurčitú za splnenia

ďalších podmienok. Vymedzením povinnosti plniť doživotne, zmluvné strany prejavili vôľu

byť takouto zmluvou viazané až do smrti oprávnenej na prijatie dôchodku - navrhovateľky.

Samotná vôľa odporkyne ukončiť svoj záväzok jednostranným prejavom vôle je potom pre

charakter zmluvy na ukončenie tohto záväzku nepostačujúca. Výpoveď zmluvy o dôchodku

daná odporkyňou dňa 26.10.2009 je vzhľadom na zhora uvedené v rozpore so zákonom

a ako právny úkon je neplatná ( ). Z toho vyplýva, že zmluva o poskytovaní plnenia

z podporného dôchodkového fondu S. a.s. nebola touto výpoveďou ukončená a odporca

nepreukázal ani iný dôvod ukončenia platnosti predmetnej zmluvy. Aj odvolací súd tak mal

za to, že táto je platná a účinná, teda zmluvné strany si musia podľa nej poskytovať plnenia,

vrátane žalovaného dôchodku za mesiac apríl 2010 v dohodnutej výške 55,33 Eur

s príslušenstvom. ...

Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa

ako vecne správne potvrdil.»

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu

dospel k záveru, že argumentácia sťažovateľky vo vzťahu k jej námietke o nedostatočnom

odôvodnení napadnutého rozhodnutia zjavne neobstojí. Krajský súd dal jasnú, zrozumiteľnú

a vyčerpávajúcu odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka v odvolaní nastolila. Krajský súd

neponechal bez povšimnutia žiadny z odvolacích argumentov sťažovateľky, ktoré majú pre

vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky

vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces

vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože jasne objasňuje skutkový a právny

základ rozhodnutia vo veci sťažovateľky.

Námietka sťažovateľky o nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu sa týka zásadnej právnej otázky, či zmluva o dôchodku podľa § 842 Občianskeho

zákonníka zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak určenú dobu

neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, pričom odpoveď na danú

otázku ovplyvňuje možnosti ukončenia právneho vzťahu založeného touto zmluvou.

V okolnostiach prípadu sťažovateľky teda ide o problém právneho posúdenia veci (výklad

a aplikácia a ) v súvislosti s ukončením zmluvy

o dôchodku.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozsudku krajského súdu

(v spojení s dôvodmi rozsudku okresného súdu) dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho

súdu týkajúcich sa kľúčového právneho problému, spočívajúceho v hľadaní ústavne

akceptovateľnej odpovede na otázku, či zmluva o dôchodku podľa § 842 Občianskeho

zákonníka zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak určenú dobu

neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, nevyplýva jednostrannosť

alebo taká aplikácia dotknutých ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov

(v tomto prípade ), ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Podľa zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu na

doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého

dôchodku.

Podľa ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú,

ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať

sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva

spôsob jej výpovede, možno zmluvu vypovedať v lehote troch mesiacov ku koncu

kalendárneho štvrťroka.

Ústavný súd k tejto právnej otázke už vyslovil právny názor v náleze sp. zn.

z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého by bolo v rozpore s účelom a zmyslom

právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku oprávnenej

osobe bola (v takýchto prípadoch) narušená možnosťou povinnej osoby kedykoľvek takýto

zmluvný vzťah ukončiť. Preto je v takýchto prípadoch vylúčené tento zmluvný typ ukončiť

výpoveďou podľa .

Dôvody napadnutého rozsudku, ktoré viedli odvolací súd k rovnakému právnemu

záveru, ku ktorému dospel aj súd prvého stupňa, že zmluva o dôchodku uzatvorená medzi

sťažovateľkou a žalobkyňou je zmluvou uzatvorenou na dobu určitú, a to doživotne, pričom

vymedzením povinnosti plniť doživotne zmluvné strany prejavili vôľu byť takouto zmluvou

viazané až do smrti osoby oprávnenej na prijatie dôchodku, preto samotná vôľa

sťažovateľky ukončiť jednostranne (výpoveďou) svoj záväzok je vzhľadom na charakter

zmluvy nepostačujúca, v dôsledku čoho je takáto výpoveď neplatná pre rozpor so zákonom;

nemôžu podľa názoru ústavného súdu viesť k záveru o ústavnej neakceptovateľnosti

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý by zároveň zakladal dôvod na vyslovenie

porušenia a dohovoru.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25

ods. 2 ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky predostretými v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012