Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 77 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (139)II. ÚS 26/2012
PDF · 280.41 KB
No categories available
II. ÚS 26/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. apríla 2012 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja
Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť E. K., Ch., zastúpenej advokátom Mgr. B. Š.,
Advokátska kancelária B., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 49/2011-170 z 26. septembra 2011
a takto
rozhodol:
1. Základné právo E. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 49/2011-170 z 26.
septembra 2011 p o r u š e n é b o l o .
2. Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 49/2011-170
z 26. septembra 2011 a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. E. K. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 40,76 €, ktorú j e Krajský súd v
Bratislave p o v i n n ý jej zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na
účet advokáta Mgr. B. Š., Advokátska kancelária B., s. r. o., B.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. decembra 2011 doručená sťažnosť E. K., Ch. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 49/2011-170 z 26.
septembra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Uznesením č. k. II. ÚS 26/2012-19 z 13. marca 2012 ústavný súd sťažnosť
sťažovateľky prijal na ďalšie konanie.
3. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka bola ako žalobkyňa účastníkom konania
vedeného pred Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C
103/2010, v ktorom sa domáhala proti žalovanej S., a. s. (ďalej len „žalovaný“), zaplatenia
sumy 358,63 € s príslušenstvom. Žalobu odôvodnila tým, že 5. septembra 1997 uzatvorila
ako príjemca so žalovaným ako povinným zmluvu o poskytovaní plnenia z Podporného
dôchodkového fondu S., a. s. (ďalej len „zmluva“), ktorou sa žalovaný zaviazal vyplácať
doživotne sťažovateľke pevnú sumu 10 804 Sk mesačne, a to k 15. dňu každého mesiaca
počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, keď sťažovateľka začne poberať starobný alebo
plný invalidný dôchodok, a vyplácanie tohto plnenia skončí mesiacom, ktorého sa príjemca
dožil. Sťažovateľka odišla do starobného dôchodku 30. júla 1997 (predtým pracovala v
pracovnom pomere u žalovaného približne 30 rokov) a žalovaný jej mesačne vyplácal podľa
zmluvy mesačné plnenie do marca 2010. V decembri 2009 bola sťažovateľke doručená
žalovaným s poukazom na § 582 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom
znení (ďalej len „Občiansky zákonník“) výpoveď zmluvy z 26. októbra 2009, z ktorej
vyplýva, že zmluva zaniká ku koncu najbližšieho kalendárneho štvrťroka, t. j. k 31. marcu
2010, a tým zaniká aj povinnosť žalovaného poskytovať plnenie. Podľa názoru
sťažovateľky bola táto výpoveď zo zmluvy neplatná, pretože zmluva nebola uzatvorená na
dobu neurčitú (čo je jednou z podmienok platnosti výpovede z nej podľa § 582 Občianskeho
zákonníka), ale na dobu určitú. V dôsledku toho povinnosť žalovaného platiť sťažovateľke
sumu 358,63 € naďalej trvá. Sťažovateľka žalobou uplatnila nárok na zaplatenie mesačnej
platby za apríl 2010, ktorá jej mala byť žalovaným zaplatená 15. apríla 2010.
Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť s odôvodnením, že zmluva bola uzatvorená
na dobu neurčitú a možno ju podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka vypovedať, ale aj
preto, že je neplatná, a to jednak z dôvodu, že tento zmluvný typ má predpísanú písomnú
formu a za žalovaného bola zmluva podpísaná inými osobami než oprávnenými na písomné
právne úkony v mene žalovaného, a jednak pre rozpor so zákonom, pretože plnenie
na základe zmluvy je hospodársky neodôvodneným plnením bez protihodnoty, čo je
v rozpore s § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“) a plnenie je plnením
nemožným (§ 575 Občianskeho zákonníka).
Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 7 C 103/2010-85 z 30. marca 2011,
a to tak, že žalobe sťažovateľky v celom rozsahu vyhovel a priznal jej i náhradu trov
konania. Ako z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, okresný súd je toho názoru, že
zmluva uzatvorená medzi účastníkmi je zmluvou o dôchodku podľa § 842 – § 844
Občianskeho zákonníka. Zmluvu považoval za platný právny úkon, bola podpísaná
za žalovaného riaditeľom mestskej pobočky žalovaného v T., ktorý bol zmluvu oprávnený
podpísať v zmysle stanov a organizačného poriadku žalovaného, a aj v prípade, ak by
prekročil svoju kompetenciu, nepochybne o takomto prekročení sťažovateľka vedieť
nemohla a úkon sa týkal predmetu činnosti žalovaného (§ 20 ods. 2 Občianskeho
zákonníka). Okresný súd nezistil ani jej rozpor s § 27 ods. 8 zákona o bankách, pretože
zmluva bola uzatvorená žalovaným so sťažovateľkou ako jeho zamestnancom na základe
starostlivo a dlhodobo pripravovaného Podporného dôchodkového fondu na základe
kolektívnej zmluvy S. na rok 1993 a v súlade s nariadením vlády Českej a Slovenskej
Federatívnej republiky č. 577/1990 Zb. o finančnom hospodárení štátnych podnikov. Pre
plnenie na základe zmluvy o dôchodku platí, že za poskytnutý dôchodok sa nemusí
poskytnúť protiplnenie; dôvodom uzatvorenia takejto zmluvy môžu byť aj citové či morálne
pohnútky. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by plnenie na základe takejto
zmluvy bolo nemožné. Okresný súd poukázal na znenie § 842 Občianskeho zákonníka, a
toto vykladal s poukazom na zmysel a účel tohto zmluvného typu tak, že ide o zmluvu
uzatvorenú na dobu určitú, pričom koniec tejto určitej doby je daný smrťou oprávneného z
tohto zmluvného vzťahu, pričom smrť je istou budúcou udalosťou. Obdobie trvania
povinnosti povinného subjektu je takto vopred určené jeho začiatkom i koncom. Okresný
súd odôvodnil tento svoj právny názor takto:
„Dôchodok je potrebné chápať ako opakujúce sa plnenie (rentu). Zmluvou podľa
§ 842 Obč. zák., ktorá musí mať písomnú formu, sa niekto zaväzuje, že inému doživotne
alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania bude vyplácať určitý dôchodok (rentu). Jej
účelom je niekoho zabezpečiť, či už doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého
trvania. Dobu trvania možno viazať na konkrétnu dátumom neurčiteľnú objektívne
zistiteľnú skutočnosť, z ktorej je možné bez pochýb zistiť, kedy sa právny vzťah skončí,
pričom v dobe uzatvorenia zmluvy nemusia mať účastníci istotu, kedy takáto dohodnutá
doba uplynie, je však isté, že táto skutočnosť nastane. Predmetnou zmluvou o dôchodku sa v
prospech navrhovateľky založilo právo na vyplácanie dôchodku doživotne, t. j. na dobu
určenú neurčitého trvania, kedy je presne určený okamih začiatku vyplácania dôchodku a
okamih ukončenia právneho vzťahu, a to smrťou, ktorá skutočnosť nie je závislá od ľudskej
vôle. Už charakter predmetného právneho vzťahu – zmluvy o dôchodku v zmysle § 842 Obč.
zák. svedčí tomu, že takýto typ zmluvy nie je možné dohodnúť na určitý čas, ale buď
doživotne, teda do okamihu smrti oprávneného, alebo inak určenú dobu neurčitého trvania
špecifikovaného určitým časovým úsekom – lehotou, ktorý má svoj začiatok a koniec, t. j.
počas štúdií, vdovstva a pod. Je nepochybné, že pri predmetnej zmluve je špecifikovaný
jasný začiatok vzniknutého právneho vzťahu medzi účastníkmi t. j. 05.09.1997 a tiež je jasne
špecifikovaný jej koniec t. j. doživotne, teda okamih smrti navrhovateľky. Jedná sa teda
o presne určitú dobu s presne určeným začiatkom a koncom, avšak jej trvanie je neurčité.
Trvanie právneho vzťahu bolo účastníkmi konania dohodnuté do okamihu úmrtia
navrhovateľky, teda do doby nastania skutočnosti nezávislej od ich vôle, pričom vyplácanie
plnenia sa skončí mesiacom, ktorého sa navrhovateľka dožije, t. z., že dedičia
navrhovateľky majú nárok na vyplatenie plnenia za posledný mesiac života navrhovateľky.
Ustanovenie § 582 ods. 1 Obč. zák. upravuje možnosť ukončenia právneho vzťahu a spôsob
zrušenia záväzku založeného zmluvou uzavretou na neurčitú dobu, predmetom ktorého je
opakovaná činnosť alebo záväzok, a to jednostranným právnym úkonom - výpoveďou...
Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva nebola uzavretá na dobu neurčitú, odporca preto
nemohol zmluvu vypovedať podľa § 582 Obč. zák. Navyše charakter a účel uzavretej
zmluvy, kedy účastníkom takejto zmluvy je na jednej strane poskytovateľ dôchodku ako
osoba povinná a na druhej strane poberateľ dôchodku ako osoba oprávnená, pričom
dôvody uzatvorenia takejto zmluvy, na základe ktorej sa odporca zaviazal navrhovateľovi
poskytovať plnenie môžu byť rôzne a za poskytnutý dôchodok sa nemusí poskytovať
protiplnenie, nepredpokladá počas trvania právneho vzťahu do smrti oprávneného jej
ukončenie jednou zo zmluvných strán. Na základe takejto zmluvy sa k povinnosti poskytovať
plnenie zaviazal odporca dobrovoľne z dôvodu odchodu navrhovateľky do starobného
dôchodku. Z vyššie uvedených dôvodov preto súd v zmysle § 582 ods. 1 Obč. zák. vyhodnotil
výpoveď odporcu danú navrhovateľke dňa 26. 10. 2009 predmetnej Zmluvy... zo dňa 05.09.
997 za neplatnú, navyše výpoveď by bola vzhľadom na charakter a účel zmluvy i v rozpore s
dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Obč. zák.“
S poukazom na uvedené preto nezanikla (podľa názoru okresného súdu) ani
povinnosť žalovaného poskytnúť sťažovateľke plnenie za apríl 2010, ktoré bolo predmetom
konania, a preto okresný súd jej žalobe vyhovel.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok zrušiť a vec
vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, pretože prvostupňový súd vec nesprávne
právne posúdil. Žalovaný zopakoval v podanom odvolaní svoju skoršiu argumentáciu.
O odvolaní žalovaného rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 49/2011-170
z 26. septembra 2011 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa zmenil, žalobu zamietol
a žalovanému priznal náhradu trov konania. Ako vyplýva z odôvodnenia tohto rozhodnutia,
výkladom § 842 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že zmluva je zmluvou
uzatvorenou na dobu neurčitú, pretože nemožno uzatvoriť zmluvu na dobu určitú neurčitého
trvania. Pokiaľ žalovaný zmluvu vypovedal, jeho výpoveď je platná a zmluvný vzťah medzi
účastníkmi zanikol. Odvolací súd s ohľadom na uvedené sa už nezaoberal platnosťou alebo
neplatnosťou samotnej zmluvy, pretože je zrejmé, že povinnosť žalovaného plniť
sťažovateľke za apríl 2010 nebola daná ani v prípade, ak je zmluva platná. Keďže
prvostupňový súd správne zistil skutkový stav veci, avšak nesprávne vec právne posúdil,
jeho rozsudok krajský súd podľa § 220 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) zmenil.
Porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uvedeným
rozsudkom odôvodnila sťažovateľka tým, že rozsudok je arbitrárny a svojvoľný, pokiaľ
krajský súd dospel k záveru, podľa ktorého zmluva o dôchodku je zmluvou uzatvorenou
na dobu neurčitú a možno ju podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka vypovedať. Výklad
ustanovenia § 842 Občianskeho zákonníka krajským súdom poprel účel a zmysel tohto
ustanovenia. Tento svoj názor sťažovateľ podrobne odôvodnil poukazom na závery
gramatického a systematického výkladu tohto ustanovenia (a výklad ustanovenia § 582
ods. 1 Občianskeho zákonníka). Uviedla, že «Zmluva na dobu neurčitú je taká zmluva,
v ktorej časová platnosť záväzku nie je vopred obmedzená. ... záväzok trvá večne, počas
časovo neobmedzenej doby...
Naopak, zmluva uzavretá na dobu určitú je taká zmluva, ktorej časová platnosť
záväzku je obmedzená vopred určenou dobou a uplynutím tejto doby záväzok v zmysle § 578
Občianskeho zákonníka zanikne. ...
Je nepochybné (a potvrdzuje to aj odvolací súd v Rozsudku Odvolacieho súdu), že
predmetná Zmluva... bola uzatvorená na doživotne. Smrťou Sťažovateľky, t. j. výskytom
objektívnej a neodvrátiteľnej právnej udalosti nezávislej od ľudskej vôle, teda platnosť
a účinnosť Zmluvy o dôchodku zanikne.
... Sťažovateľka má za to, že dobu určitú je možné zmluvne vyjadriť zmluvne
minimálne dvoma spôsobmi: i) presným časovým údajom, ktorý umožňuje už v čase
uzatvorenia zmluvy určiť, kedy presne platnosť zmluvy zanikne – napr. dátumom, počtom
dní, týždňov, mesiacov, rokov a pod.; ii) inou objektívne zistiteľnou právnou skutočnosťou,
o ktorej je isté, že nastane, aj keď v čase uzavretia zmluvy nie je presne určiteľné, kedy
nastane.
... Občiansky zákonník teda priamo nehovorí o tom, či možno zmluvu o dôchodku
uzavrieť na dobu určitú alebo neurčitú, ale iba stanovuje, že zmluvu o dôchodku možno
uzavrieť na jednu z dvoch dôb neurčitého trvania a to buď na doživotne určenú dobu
neurčitého trvania alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania...
... Občiansky zákonník používa pojem „inak určená doba neurčitého trvania“ iba
na jednom mieste, a to práve v rámci právnej úpravy zmluvy o dôchodku (§ 842
Občianskeho zákonníka). Ak by výklad Odvolacieho súdu (t. j. že doživotne určená doba
neurčitého trvania je dobou neurčitou) bol správny, zákonodarca by v ustanovení § 842
Občianskeho zákonníka namiesto slov „inak určená doba neurčitého trvania“ určite použil
ustálený a jednoznačný právny pojem „na dobu neurčitú“, rovnako ako na ďalších piatich
miestach v Občianskom zákonníku.
Sťažovateľka má však za to, že zákonodarca tak nespravil zámerne, nakoľko nemal
v úmysle stanoviť, že zmluva o dôchodku je zmluvou uzatváranou na dobu neurčitú, ale len
zdôrazniť, že zmluvu o dôchodku je možné uzatvoriť len na dobu, ktorej trvanie je neurčité,
tzn. že trvanie tejto zmluvy nie je možné v čase jej uzavretia vymedziť dátumom, počtom dní,
týždňov, mesiacov, rokov a pod...
... zmluva o dôchodku sa uzatvára na doživotne určenú dobu neurčitého trvania (kde
rozhodujúcou skutočnosťou je smrť poberateľa dôchodku) alebo na inak určenú dobu
neurčitého trvania (napr. do doby uzavretia manželstva poberateľom dôchodku, počas
štúdia poberateľa dôchodku, do doby, kým sa nezlepší zdravotný stav poberateľa dôchodku
natoľko, aby mohol pracovať a pod.), pričom nie je možné v čase uzavretia zmluvy
o dôchodku dopredu vedieť, kedy poberateľ dôchodku zomrie, kedy sa vydá/ožení,
doštuduje, alebo kedy sa jeho zdravotný stav zlepší atď.».
Sťažovateľka ďalej uviedla, že z Občianskeho zákonníka vyplýva spôsob skončenia
platnosti zmluvy o dôchodku na doživotne, a to uplynutím doby života oprávnenej osoby,
a preto niet dôvodu umožniť jej ukončenie výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ktorý je potrebné vykladať reštriktívne. Účelom § 582 ods. 1 Občianskeho
zákonníka je umožniť totiž ukončenie platnosti tzv. večných záväzkov. Zákonodarca ich
umožnil ukončiť týmto spôsobom pre prípad, ak záväzok nemožno ukončiť inak. Poukázala
aj na to, že zmluva o dôchodku je asynalagmatický záväzok, a ak by ju bolo možné ukončiť
výpoveďou, každý platiteľ dôchodku by asi po čase pocítil potrebu jej vypovedania, čím by
však táto zmluva (upravená ako zmluvný typ) celkom stratila svoj zmysel. Zmluva
o dôchodku sa uzatvára na zabezpečenie oprávneného zo zmluvy o dôchodku v určenom
období, a mala by preto počas tohto obdobia pre oprávneného predstavovať určitú istotu.
Táto istota by však bola čisto virtuálna v prípade, ak by povinný zo zmluvy o dôchodku
mohol túto zmluvu kedykoľvek (aj deň po jej uzavretí) vypovedať.
Ďalej sťažovateľka poukázala aj na to, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bol
porušený princíp právnej istoty, pretože krajský súd v iných obdobných veciach rozhodoval
opačne a dospel v týchto veciach k záveru, že obsahovo totožné zmluvy uzatvorené
žalovaným s inými osobami sú uzatvorené na zmluvu neurčitú, rovnaké výpovede
žalovaného z nich sú neplatné, povinnosť žalovaného na základe rovnakých zmlúv plniť
iným osobám trvá a žalovanému bolo právoplatne uložené túto povinnosť splniť.
Sťažovateľka predložila ústavnému súdu rozsudky krajského súdu, z ktorých vyplýva, že
krajský súd o obdobnej zmluve o dôchodku uviedol, že je „zmluvou uzavretou na dobu
určitú, a to doživotne“ a nemožno ju vypovedať podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka
(rozsudok č. k. 5 Co 169/11-96 z 10. mája 2011), „zmluvou na dobu určitú a neurčitého
trvania (do doživotia)“, a preto ju nemožno vypovedať podľa § 582 ods. 1
Občianskeho zákonníka (rozsudok č. k. 11 Co 54/2011-154 z 12. júla 2011; rozsudok
č. k. 11 Co 95/2011-147 z 23. augusta 2011), „uzavretá na dobu určitú“ a nemožno ju
vypovedať podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka (rozsudok č. k. 15 Co 152/2011-162
z 21. septembra 2011), resp. „je svojím charakterom zmluvou o dôchodku podľa ust. § 842,
§ 843 Občianskeho zákonníka na dobu určitú a neurčitého trvania (do doživotia)“,
a nemožno ju vypovedať podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka (rozsudok
č. k. 5 Co 450/2011-188 z 25. októbra 2011).
4. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka napokon navrhla, aby
ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľky
na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 49/2011 zo dňa 26. 09. 2011 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 49/2011 zo dňa 26. 09. 2011 sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania v sume
40,76 EUR (slovom štyridsať eur a sedemdesiatšesť centov) do dvoch mesiacov od
doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu.“
5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa 12. apríla 2012 k veci písomne vyjadrila
predsedníčka krajského súdu podaním sp. zn. Spr. 3250/2012 takto:
«... predseda senátu uviedol, že vo veci účastníčky konania, uzavreli dňa 05. 09.
1997 zmluvu o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu S., a. s.. Na základe
tejto zmluvy vzniklo žalobkyni právo na vyplácanie dôchodku doživotne.
Súd prvého stupňa zaujal stanovisko, že doba trvania uvedenej zmluvy bola jasne
špecifikovaná, resp., bol špecifikovaný jej koniec, t. j. okamih smrti žalobkyne. Z tohto súd
prvého stupňa vyvodil, že táto zmluva bola uzavretá na dobu určitú s presne stanoveným
začiatkom a koncom, avšak jej trvanie je neurčité. Keďže zmluva nebola uzavretá na dobu
neurčitú, žalovaná ju nemohla vypovedať podľa ustanovenia § 582 Občianskeho zákonníka.
S týmto záverom súdu prvého stupňa, sa odvolací senát „6Co“ Krajského súdu
v Bratislave nestotožnil.
Už zo samotného znenia ustanovenia § 842 Občianskeho zákonníka totiž, podľa
názoru odvolacieho senátu „6Co“ vyplýva, že ak je zmluva o dôchodku uzavretá na dobu
života osoby z tejto zmluvy oprávnenej (ako tomu bolo v predmetnej veci), ide o dobu
neurčitého trvania. Inými slovami, neurčitosť doby trvania zmluvy o dôchodku v zmysle
ustanovenia § 842 Občianskeho zákonníka, je jej pojmovým znakom. Okrem toho, platné
právo nepozná pojem „doba určitá na dobu neurčitého trvania“.
Keďže teda účastníčky konania uzavreli zmluvu o dôchodku v zmysle ustanovenia
§ 842 Občianskeho zákonníka, a z tejto zmluvy spôsob jej výpovede nevyplýva, žalovaná
bola oprávnená vypovedať ju v zmysle ustanovenia § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Vzhľadom na tento záver odvolacieho súdu, sa odvolací súd nezaoberal ďalšími
odvolacími námietkami žalovanej a napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol.
S uvedeným vyjadrením senátu „6Co“ Krajského súdu v Bratislave vo veci
sp. zn. 6Co 49/2011, sa stotožňujem.»
6. Krajský súd v podaní doručenom ústavnému súdu 12. apríla 2012 oznámil, že
súhlasí s tým, aby ústavný súd konal a rozhodol v tejto veci bez ústneho pojednávania.
7. Sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 13. apríla 2012 ústavnému
súdu oznámila, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v danej veci.
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
II.
9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či rozsudkom
krajského súdu č. k. 6 Co 49/2011-170 z 26. septembra 2011 došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
11. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej
ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,
a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy
len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152
ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c
ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred
zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).
Posúdenie ústavnosti zásahu orgánov verejnej moci do základných práv a slobôd sa
skladá z viacerých komponentov. Predovšetkým ide o hodnotenie dodržania ústavnosti
ústavno-procesných práv a následne o posúdenie ústavne konformného výkladu a aplikácie
hmotného práva.
12. Vychádzajúc z uvedených ústavne významných úvah sa ústavný súd zaoberal
posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia.
13. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla v podstate dva dôvody, pre ktoré je
presvedčená, že rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 49/2011-170 z 26. septembra 2011
došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru:
a) prvým dôvodom je extrémne nesprávny výklad a aplikácia § 842 a § 582 ods. 1
Občianskeho zákonníka krajským súdom spôsobom, ktorý popiera účel a zmysel
týchto ustanovení, a
b) druhým dôvodom je to, že krajský súd v iných obdobných veciach právne posúdil
totožné skutkové zistenie celkom odlišne.
14. Krajský súd napadnutý rozsudok č. k. 6 Co 49/2011-170 z 26. septembra 2011
odôvodnil takto:
«Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1
O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 1 O. s. p.
a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné a napadnutý rozsudok treba zmeniť.
Podľa § 842 Obč. zák. zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu na doživotne alebo
na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého dôchodku.
Z citovaného ustanovenia podľa názoru odvolacieho súdu celkom jednoznačne
vyplýva, že zmluva o dôchodku uzavretá na doživotne - ako je to v prejednávanej veci - je
z hľadiska doby trvania zmluvou na dobu neurčitú (porovnaj formuláciu „alebo na inak
určenú dobu neurčitého trvania“). Záver súdu prvého stupňa, že predmetná Zmluva
o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu z 5. 9. 1997 je zmluvou „na dobu
určenú neurčitého trvania“ je celkom zjavne nesprávny a protirečivý. Každá zmluva totiž
môže byť uzatvorená na dobu určitú alebo na dobu neurčitú a nič iné medzi týmito dvoma
pojmami neexistuje. Nemožno teda platne v zmysle Občianskeho zákonníka uzavrieť zmluvu
na dobu určitú neurčitého trvania. Inými slovami, ak je zmluva uzavretá na dobu určitú,
nemôže byť súčasne uzavretá aj na dobu neurčitú a naopak.
Keďže Zmluva o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu Slovenskej
sporiteľne, a. s. z 5. 9. 1997 bola uzavretá na dobu neurčitú, žalovaný bol oprávnený túto
zmluvu vypovedať v zmysle § 582 ods. 1 Obč. zák. v lehote troch mesiacov ku koncu
kalendárneho štvrťroka. Výpoveď tejto zmluvy z 26. 10. 2009 bola žalobkyni riadne
doručená a záväzok z tejto zmluvy zanikol dňom 31. 3. 2010. Žalovaný preto nie je povinný
od 1. 4. 2010 poskytovať žalobkyni plnenie z Podporného dôchodkového fondu. Vzhľadom
na tento záver odvolací súd neskúmal, či predmetná zmluva je v rozpore so zákonom
č. 483/2001 Z. z. , ako to namietal v odvolaní žalovaný.
Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci, ale túto
nesprávne právne posúdil. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil podľa § 220
ods. 1 O. s. p. tak, že žalobu zamietol. Odvolací súd poukazuje na to, že v celom rozsahu
vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa, ktorý však po právnej
stránke posúdil inak, preto nebolo potrebné opakovať, prípadne dopĺňať dokazovanie.»
15. Sťažovateľka zdôrazňuje, že uvedený výklad aplikovaných ustanovení krajským
súdom nie je ústavne konformný. Nie je sporné, že krajský súd správne vychádzal z toho, že
predmetná zmluva uzatvorená medzi účastníkmi je zmluvou o dôchodku podľa 17. hlavy
8. časti Občianskeho zákonníka. Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že neobstojí taký výklad
týchto ustanovení krajským súdom, podľa ktorého krajský súd pri aplikácii § 842
Občianskeho zákonníka dospel k záveru, podľa ktorého takúto zmluvu možno vypovedať
postupom podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Podľa § 842 Občianskeho zákonníka zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu
na doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého
dôchodku.
Podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú,
ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať
sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva
spôsob jej výpovede, možno zmluvu vypovedať v lehote troch mesiacov ku koncu
kalendárneho štvrťroka.
16. Ústavný súd konštatuje, že v ustanovení 17. hlavy 8. časti Občianskeho
zákonníka zmluva o dôchodku je upravená ako samostatný zmluvný typ. Táto zmluva môže
byť uzatvorená aj ako zmluva s jednostranným plnením, v takom prípade sa svojím
charakterom blíži zmluve darovacej. Dôvod uzatvorenia tejto zmluvy zákon neustanovuje
(a ani ho nijako neobmedzuje). Jej podstata spočíva v záväzku jednej zmluvnej strany
poskytovať plnenie druhej zmluvnej strane počas trvania zmluvy. Zákonodarca vymedzuje
jej trvanie predovšetkým tým, že používa pojem „na doživotne“, a umožňuje ju tak
„na doživotie“ uzatvoriť. V takom prípade je zjavne zmyslom právnej úpravy poskytnúť
osobe z takejto zmluvy oprávnenej záruku plnenia zo strany osoby povinnej na doživotie,
teda do zániku zmluvy. Vypovedať zmluvu o dôchodku by bolo možné iba v prípade, ak by
takýto postup pripúšťal Občiansky zákonník. Krajský súd bol toho názoru, že Občiansky
zákonník tento postup pripúšťa v § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru
ústavného súdu tento záver krajského súdu neobstojí, pretože je v rozpore s účelom
a zmyslom (špeciálnej) právnej úpravy zmluvy o dôchodku. Bolo by v rozpore s účelom
a zmyslom právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku
oprávnenej osobe bola (v takýchto prípadoch) narušená možnosťou povinnej osoby
kedykoľvek zmluvný vzťah ukončiť. Preto je v takýchto prípadoch vylúčené tento zmluvný
typ ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pre úplnosť ústavný
súd uvádza i to, že dojednanie zmluvy o dôchodku „na doživotne“ je navyše nepochybne
potrebné považovať z hľadiska povahy tohto dojednania za dojednanie zmluvy na dobu
určitú.
Pokiaľ krajský súd pri svojich úvahách o prípustnosti ukončenia zmluvy o dôchodku
výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka nebral do úvahy uvedený účel
a zmysel právnej úpravy zmluvy o dôchodku, vykladal a aplikoval tak ustanovenie § 842
a § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka ústavne nekonformným spôsobom, pričom extrémne
nesprávnu interpretáciu a aplikáciu hmotného práva v okolnostiach danej veci nebolo
možné posúdiť inak, ako porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
17. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti namietala aj to, že napadnutým
rozsudkom krajského súdu bol porušený princíp právnej istoty, pretože krajský súd v iných
obdobných veciach rozhodoval opačne a dospel v týchto veciach k záveru, že obsahovo
totožné zmluvy uzatvorené žalovaným s inými osobami sú uzatvorené na zmluvu neurčitú,
rovnaké výpovede žalovaného z nich sú neplatné, povinnosť žalovaného na základe
rovnakých zmlúv plniť iným osobám trvá a žalovanému bolo právoplatne uložené túto
povinnosť splniť.
Z priložených právoplatných rozsudkov krajského súdu č. k. 5 Co 169/11-96
z 10. mája 2011, č. k. 11 Co 54/2011-154 z 12. júla 2011, č. k. 11 Co 95/2011-147
z 23. augusta 2011, č. k. 15 Co 152/2011-162 z 21. septembra 2011 a č. k. 5 Co 450/2011-
188 z 25. októbra 2011 vyplýva, že krajský súd v iných obdobných veciach právne posúdil
totožné skutkové zistenie celkom odlišne.
Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej
nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných
veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty
ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. III. ÚS 300/06).
Ústavný súd konštatuje, že aj zistenie, že krajský súd v analogických veciach iných
účastníkov konania rozhodol odlišným spôsobom, než tomu bolo napadnutým rozhodnutím,
ovplyvnilo jeho záver o porušení označených práv, pretože táto skutočnosť do istej miery
spochybňuje objektivitu a elimináciu svojvôle súdneho rozhodovania a zakladá stav právnej
neistoty, ktorý je v právnom štáte neprípustný.
Keďže právne závery krajského súdu, tak ako sú už uvedené, boli zjavne arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, ústavný súd dospel k záveru,
že napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
18. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. ... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ktoré boli v prípade sťažovateľky porušené, ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu
č. k. 6 Co 49/2011-170 z 26. septembra 2011 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Bude úlohou krajského súdu v ďalšom priebehu odvolacieho konania znova právne
vec posúdiť a znova rozhodnúť o odvolaní podanom žalovaným takým spôsobom, ktorý
bude ústavne konformný a bude v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným
v tomto náleze.
19. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľka si z uvedeného dôvodu neuplatňovala žiadny nárok, a preto jej ústavný
súd primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.
20. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky. Sťažovateľka
si uplatnila trovy konania v sume 40,76 €. Keďže uvedená čiastka nie je v rozpore
s príslušnými ustanoveniami vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov, ústavný súd náhradu trov sťažovateľke priznal v uplatnenej
výške.
21. Zo všetkých uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. apríla 2012