Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 26/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. apríla 2012 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť E. K., Ch., zastúpenej advokátom Mgr. B. Š.,

Advokátska kancelária B., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -170 z 26. septembra 2011

a takto

rozhodol:

1. Základné právo E. K. na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -170 z 26.

septembra 2011 p o r u š e n é b o l o .

2. Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -170

z 26. septembra 2011 a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. E. K. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 40,76 €, ktorú j e Krajský súd v

Bratislave p o v i n n ý jej zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na

účet advokáta Mgr. B. Š., Advokátska kancelária B., s. r. o., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. decembra 2011 doručená sťažnosť E. K., Ch. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -170 z 26.

septembra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Uznesením č. k. -19 z 13. marca 2012 ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky prijal na ďalšie konanie.

3. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka bola ako žalobkyňa účastníkom konania

vedeného pred Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C

103/2010, v ktorom sa domáhala proti žalovanej S., a. s. (ďalej len „žalovaný“), zaplatenia

sumy 358,63 € s príslušenstvom. Žalobu odôvodnila tým, že 5. septembra 1997 uzatvorila

ako príjemca so žalovaným ako povinným zmluvu o poskytovaní plnenia z Podporného

dôchodkového fondu S., a. s. (ďalej len „zmluva“), ktorou sa žalovaný zaviazal vyplácať

doživotne sťažovateľke pevnú sumu 10 804 Sk mesačne, a to k 15. dňu každého mesiaca

počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, keď sťažovateľka začne poberať starobný alebo

plný invalidný dôchodok, a vyplácanie tohto plnenia skončí mesiacom, ktorého sa príjemca

dožil. Sťažovateľka odišla do starobného dôchodku 30. júla 1997 (predtým pracovala v

pracovnom pomere u žalovaného približne 30 rokov) a žalovaný jej mesačne vyplácal podľa

zmluvy mesačné plnenie do marca 2010. V decembri 2009 bola sťažovateľke doručená

žalovaným s poukazom na v platnom

znení (ďalej len „“) výpoveď zmluvy z 26. októbra 2009, z ktorej

vyplýva, že zmluva zaniká ku koncu najbližšieho kalendárneho štvrťroka, t. j. k 31. marcu

2010, a tým zaniká aj povinnosť žalovaného poskytovať plnenie. Podľa názoru

sťažovateľky bola táto výpoveď zo zmluvy neplatná, pretože zmluva nebola uzatvorená na

dobu neurčitú (čo je jednou z podmienok platnosti výpovede z nej podľa § 582 Občianskeho

zákonníka), ale na dobu určitú. V dôsledku toho povinnosť žalovaného platiť sťažovateľke

sumu 358,63 € naďalej trvá. Sťažovateľka žalobou uplatnila nárok na zaplatenie mesačnej

platby za apríl 2010, ktorá jej mala byť žalovaným zaplatená 15. apríla 2010.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť s odôvodnením, že zmluva bola uzatvorená

na dobu neurčitú a možno ju podľa vypovedať, ale aj

preto, že je neplatná, a to jednak z dôvodu, že tento zmluvný typ má predpísanú písomnú

formu a za žalovaného bola zmluva podpísaná inými osobami než oprávnenými na písomné

právne úkony v mene žalovaného, a jednak pre rozpor so zákonom, pretože plnenie

na základe zmluvy je hospodársky neodôvodneným plnením bez protihodnoty, čo je

v rozpore s o bankách a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“) a plnenie je plnením

nemožným ( ).

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -85 z 30. marca 2011,

a to tak, že žalobe sťažovateľky v celom rozsahu vyhovel a priznal jej i náhradu trov

konania. Ako z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, okresný súd je toho názoru, že

zmluva uzatvorená medzi účastníkmi je zmluvou o dôchodku podľa § 842 – § 844

. Zmluvu považoval za platný právny úkon, bola podpísaná

za žalovaného riaditeľom mestskej pobočky žalovaného v T., ktorý bol zmluvu oprávnený

podpísať v zmysle stanov a organizačného poriadku žalovaného, a aj v prípade, ak by

prekročil svoju kompetenciu, nepochybne o takomto prekročení sťažovateľka vedieť

nemohla a úkon sa týkal predmetu činnosti žalovaného (§ 20 ods. 2 Občianskeho

zákonníka). Okresný súd nezistil ani jej rozpor s § 27 ods. 8 zákona o bankách, pretože

zmluva bola uzatvorená žalovaným so sťažovateľkou ako jeho zamestnancom na základe

starostlivo a dlhodobo pripravovaného Podporného dôchodkového fondu na základe

kolektívnej zmluvy S. na rok 1993 a v súlade s nariadením vlády Českej a Slovenskej

Federatívnej republiky č. o finančnom hospodárení štátnych podnikov. Pre

plnenie na základe zmluvy o dôchodku platí, že za poskytnutý dôchodok sa nemusí

poskytnúť protiplnenie; dôvodom uzatvorenia takejto zmluvy môžu byť aj citové či morálne

pohnútky. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by plnenie na základe takejto

zmluvy bolo nemožné. Okresný súd poukázal na znenie , a

toto vykladal s poukazom na zmysel a účel tohto zmluvného typu tak, že ide o zmluvu

uzatvorenú na dobu určitú, pričom koniec tejto určitej doby je daný smrťou oprávneného z

tohto zmluvného vzťahu, pričom smrť je istou budúcou udalosťou. Obdobie trvania

povinnosti povinného subjektu je takto vopred určené jeho začiatkom i koncom. Okresný

súd odôvodnil tento svoj právny názor takto:

„Dôchodok je potrebné chápať ako opakujúce sa plnenie (rentu). Zmluvou podľa

§ 842 Obč. zák., ktorá musí mať písomnú formu, sa niekto zaväzuje, že inému doživotne

alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania bude vyplácať určitý dôchodok (rentu). Jej

účelom je niekoho zabezpečiť, či už doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého

trvania. Dobu trvania možno viazať na konkrétnu dátumom neurčiteľnú objektívne

zistiteľnú skutočnosť, z ktorej je možné bez pochýb zistiť, kedy sa právny vzťah skončí,

pričom v dobe uzatvorenia zmluvy nemusia mať účastníci istotu, kedy takáto dohodnutá

doba uplynie, je však isté, že táto skutočnosť nastane. Predmetnou zmluvou o dôchodku sa v

prospech navrhovateľky založilo právo na vyplácanie dôchodku doživotne, t. j. na dobu

určenú neurčitého trvania, kedy je presne určený okamih začiatku vyplácania dôchodku a

okamih ukončenia právneho vzťahu, a to smrťou, ktorá skutočnosť nie je závislá od ľudskej

vôle. Už charakter predmetného právneho vzťahu – zmluvy o dôchodku v zmysle § 842 Obč.

zák. svedčí tomu, že takýto typ zmluvy nie je možné dohodnúť na určitý čas, ale buď

doživotne, teda do okamihu smrti oprávneného, alebo inak určenú dobu neurčitého trvania

špecifikovaného určitým časovým úsekom – lehotou, ktorý má svoj začiatok a koniec, t. j.

počas štúdií, vdovstva a pod. Je nepochybné, že pri predmetnej zmluve je špecifikovaný

jasný začiatok vzniknutého právneho vzťahu medzi účastníkmi t. j. 05.09.1997 a tiež je jasne

špecifikovaný jej koniec t. j. doživotne, teda okamih smrti navrhovateľky. Jedná sa teda

o presne určitú dobu s presne určeným začiatkom a koncom, avšak jej trvanie je neurčité.

Trvanie právneho vzťahu bolo účastníkmi konania dohodnuté do okamihu úmrtia

navrhovateľky, teda do doby nastania skutočnosti nezávislej od ich vôle, pričom vyplácanie

plnenia sa skončí mesiacom, ktorého sa navrhovateľka dožije, t. z., že dedičia

navrhovateľky majú nárok na vyplatenie plnenia za posledný mesiac života navrhovateľky.

Ustanovenie § 582 ods. 1 Obč. zák. upravuje možnosť ukončenia právneho vzťahu a spôsob

zrušenia záväzku založeného zmluvou uzavretou na neurčitú dobu, predmetom ktorého je

opakovaná činnosť alebo záväzok, a to jednostranným právnym úkonom - výpoveďou...

Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva nebola uzavretá na dobu neurčitú, odporca preto

nemohol zmluvu vypovedať podľa § 582 Obč. zák. Navyše charakter a účel uzavretej

zmluvy, kedy účastníkom takejto zmluvy je na jednej strane poskytovateľ dôchodku ako

osoba povinná a na druhej strane poberateľ dôchodku ako osoba oprávnená, pričom

dôvody uzatvorenia takejto zmluvy, na základe ktorej sa odporca zaviazal navrhovateľovi

poskytovať plnenie môžu byť rôzne a za poskytnutý dôchodok sa nemusí poskytovať

protiplnenie, nepredpokladá počas trvania právneho vzťahu do smrti oprávneného jej

ukončenie jednou zo zmluvných strán. Na základe takejto zmluvy sa k povinnosti poskytovať

plnenie zaviazal odporca dobrovoľne z dôvodu odchodu navrhovateľky do starobného

dôchodku. Z vyššie uvedených dôvodov preto súd v zmysle § 582 ods. 1 Obč. zák. vyhodnotil

výpoveď odporcu danú navrhovateľke dňa 26. 10. 2009 predmetnej Zmluvy... zo dňa 05.09.

997 za neplatnú, navyše výpoveď by bola vzhľadom na charakter a účel zmluvy i v rozpore s

dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Obč. zák.“

S poukazom na uvedené preto nezanikla (podľa názoru okresného súdu) ani

povinnosť žalovaného poskytnúť sťažovateľke plnenie za apríl 2010, ktoré bolo predmetom

konania, a preto okresný súd jej žalobe vyhovel.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok zrušiť a vec

vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, pretože prvostupňový súd vec nesprávne

právne posúdil. Žalovaný zopakoval v podanom odvolaní svoju skoršiu argumentáciu.

O odvolaní žalovaného rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -170

z 26. septembra 2011 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa zmenil, žalobu zamietol

a žalovanému priznal náhradu trov konania. Ako vyplýva z odôvodnenia tohto rozhodnutia,

výkladom dospel k záveru, že zmluva je zmluvou

uzatvorenou na dobu neurčitú, pretože nemožno uzatvoriť zmluvu na dobu určitú neurčitého

trvania. Pokiaľ žalovaný zmluvu vypovedal, jeho výpoveď je platná a zmluvný vzťah medzi

účastníkmi zanikol. Odvolací súd s ohľadom na uvedené sa už nezaoberal platnosťou alebo

neplatnosťou samotnej zmluvy, pretože je zrejmé, že povinnosť žalovaného plniť

sťažovateľke za apríl 2010 nebola daná ani v prípade, ak je zmluva platná. Keďže

prvostupňový súd správne zistil skutkový stav veci, avšak nesprávne vec právne posúdil,

jeho rozsudok krajský súd podľa (ďalej len

„OSP“) zmenil.

Porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru uvedeným

rozsudkom odôvodnila sťažovateľka tým, že rozsudok je arbitrárny a svojvoľný, pokiaľ

krajský súd dospel k záveru, podľa ktorého zmluva o dôchodku je zmluvou uzatvorenou

na dobu neurčitú a možno ju podľa vypovedať. Výklad

ustanovenia krajským súdom poprel účel a zmysel tohto

ustanovenia. Tento svoj názor sťažovateľ podrobne odôvodnil poukazom na závery

gramatického a systematického výkladu tohto ustanovenia (a výklad ustanovenia § 582

ods. 1 ). Uviedla, že «Zmluva na dobu neurčitú je taká zmluva,

v ktorej časová platnosť záväzku nie je vopred obmedzená. ... záväzok trvá večne, počas

časovo neobmedzenej doby...

Naopak, zmluva uzavretá na dobu určitú je taká zmluva, ktorej časová platnosť

záväzku je obmedzená vopred určenou dobou a uplynutím tejto doby záväzok v zmysle § 578

zanikne. ...

Je nepochybné (a potvrdzuje to aj odvolací súd v Rozsudku Odvolacieho súdu), že

predmetná Zmluva... bola uzatvorená na doživotne. Smrťou Sťažovateľky, t. j. výskytom

objektívnej a neodvrátiteľnej právnej udalosti nezávislej od ľudskej vôle, teda platnosť

a účinnosť Zmluvy o dôchodku zanikne.

... Sťažovateľka má za to, že dobu určitú je možné zmluvne vyjadriť zmluvne

minimálne dvoma spôsobmi: i) presným časovým údajom, ktorý umožňuje už v čase

uzatvorenia zmluvy určiť, kedy presne platnosť zmluvy zanikne – napr. dátumom, počtom

dní, týždňov, mesiacov, rokov a pod.; ii) inou objektívne zistiteľnou právnou skutočnosťou,

o ktorej je isté, že nastane, aj keď v čase uzavretia zmluvy nie je presne určiteľné, kedy

nastane.

... teda priamo nehovorí o tom, či možno zmluvu o dôchodku

uzavrieť na dobu určitú alebo neurčitú, ale iba stanovuje, že zmluvu o dôchodku možno

uzavrieť na jednu z dvoch dôb neurčitého trvania a to buď na doživotne určenú dobu

neurčitého trvania alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania...

... používa pojem „inak určená doba neurčitého trvania“ iba

na jednom mieste, a to práve v rámci právnej úpravy zmluvy o dôchodku (§ 842

). Ak by výklad Odvolacieho súdu (t. j. že doživotne určená doba

neurčitého trvania je dobou neurčitou) bol správny, zákonodarca by v ustanovení § 842

namiesto slov „inak určená doba neurčitého trvania“ určite použil

ustálený a jednoznačný právny pojem „na dobu neurčitú“, rovnako ako na ďalších piatich

miestach v .

Sťažovateľka má však za to, že zákonodarca tak nespravil zámerne, nakoľko nemal

v úmysle stanoviť, že zmluva o dôchodku je zmluvou uzatváranou na dobu neurčitú, ale len

zdôrazniť, že zmluvu o dôchodku je možné uzatvoriť len na dobu, ktorej trvanie je neurčité,

tzn. že trvanie tejto zmluvy nie je možné v čase jej uzavretia vymedziť dátumom, počtom dní,

týždňov, mesiacov, rokov a pod...

... zmluva o dôchodku sa uzatvára na doživotne určenú dobu neurčitého trvania (kde

rozhodujúcou skutočnosťou je smrť poberateľa dôchodku) alebo na inak určenú dobu

neurčitého trvania (napr. do doby uzavretia manželstva poberateľom dôchodku, počas

štúdia poberateľa dôchodku, do doby, kým sa nezlepší zdravotný stav poberateľa dôchodku

natoľko, aby mohol pracovať a pod.), pričom nie je možné v čase uzavretia zmluvy

o dôchodku dopredu vedieť, kedy poberateľ dôchodku zomrie, kedy sa vydá/ožení,

doštuduje, alebo kedy sa jeho zdravotný stav zlepší atď.».

Sťažovateľka ďalej uviedla, že z vyplýva spôsob skončenia

platnosti zmluvy o dôchodku na doživotne, a to uplynutím doby života oprávnenej osoby,

a preto niet dôvodu umožniť jej ukončenie výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, ktorý je potrebné vykladať reštriktívne. Účelom § 582 ods. 1 Občianskeho

zákonníka je umožniť totiž ukončenie platnosti tzv. večných záväzkov. Zákonodarca ich

umožnil ukončiť týmto spôsobom pre prípad, ak záväzok nemožno ukončiť inak. Poukázala

aj na to, že zmluva o dôchodku je asynalagmatický záväzok, a ak by ju bolo možné ukončiť

výpoveďou, každý platiteľ dôchodku by asi po čase pocítil potrebu jej vypovedania, čím by

však táto zmluva (upravená ako zmluvný typ) celkom stratila svoj zmysel. Zmluva

o dôchodku sa uzatvára na zabezpečenie oprávneného zo zmluvy o dôchodku v určenom

období, a mala by preto počas tohto obdobia pre oprávneného predstavovať určitú istotu.

Táto istota by však bola čisto virtuálna v prípade, ak by povinný zo zmluvy o dôchodku

mohol túto zmluvu kedykoľvek (aj deň po jej uzavretí) vypovedať.

Ďalej sťažovateľka poukázala aj na to, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bol

porušený princíp právnej istoty, pretože krajský súd v iných obdobných veciach rozhodoval

opačne a dospel v týchto veciach k záveru, že obsahovo totožné zmluvy uzatvorené

žalovaným s inými osobami sú uzatvorené na zmluvu neurčitú, rovnaké výpovede

žalovaného z nich sú neplatné, povinnosť žalovaného na základe rovnakých zmlúv plniť

iným osobám trvá a žalovanému bolo právoplatne uložené túto povinnosť splniť.

Sťažovateľka predložila ústavnému súdu rozsudky krajského súdu, z ktorých vyplýva, že

krajský súd o obdobnej zmluve o dôchodku uviedol, že je „zmluvou uzavretou na dobu

určitú, a to doživotne“ a nemožno ju vypovedať podľa

(rozsudok č. k. -96 z 10. mája 2011), „zmluvou na dobu určitú a neurčitého

trvania (do doživotia)“, a preto ju nemožno vypovedať podľa § 582 ods. 1

(rozsudok č. k. -154 z 12. júla 2011; rozsudok

č. k. -147 z 23. augusta 2011), „uzavretá na dobu určitú“ a nemožno ju

vypovedať podľa (rozsudok č. k. -162

z 21. septembra 2011), resp. „je svojím charakterom zmluvou o dôchodku podľa ust. § 842,

na dobu určitú a neurčitého trvania (do doživotia)“,

a nemožno ju vypovedať podľa (rozsudok

č. k. -188 z 25. októbra 2011).

4. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka napokon navrhla, aby

ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľky

na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 SR rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa 26. 09. 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa 26. 09. 2011 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania v sume

40,76 EUR (slovom štyridsať eur a sedemdesiatšesť centov) do dvoch mesiacov od

doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu.“

5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa 12. apríla 2012 k veci písomne vyjadrila

predsedníčka krajského súdu podaním sp. zn. Spr. 3250/2012 takto:

«... predseda senátu uviedol, že vo veci účastníčky konania, uzavreli dňa 05. 09.

1997 zmluvu o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu S., a. s.. Na základe

tejto zmluvy vzniklo žalobkyni právo na vyplácanie dôchodku doživotne.

Súd prvého stupňa zaujal stanovisko, že doba trvania uvedenej zmluvy bola jasne

špecifikovaná, resp., bol špecifikovaný jej koniec, t. j. okamih smrti žalobkyne. Z tohto súd

prvého stupňa vyvodil, že táto zmluva bola uzavretá na dobu určitú s presne stanoveným

začiatkom a koncom, avšak jej trvanie je neurčité. Keďže zmluva nebola uzavretá na dobu

neurčitú, žalovaná ju nemohla vypovedať podľa ustanovenia .

S týmto záverom súdu prvého stupňa, sa odvolací senát „6Co“ Krajského súdu

v Bratislave nestotožnil.

Už zo samotného znenia ustanovenia totiž, podľa

názoru odvolacieho senátu „6Co“ vyplýva, že ak je zmluva o dôchodku uzavretá na dobu

života osoby z tejto zmluvy oprávnenej (ako tomu bolo v predmetnej veci), ide o dobu

neurčitého trvania. Inými slovami, neurčitosť doby trvania zmluvy o dôchodku v zmysle

ustanovenia , je jej pojmovým znakom. Okrem toho, platné

právo nepozná pojem „doba určitá na dobu neurčitého trvania“.

Keďže teda účastníčky konania uzavreli zmluvu o dôchodku v zmysle ustanovenia

, a z tejto zmluvy spôsob jej výpovede nevyplýva, žalovaná

bola oprávnená vypovedať ju v zmysle ustanovenia .

Vzhľadom na tento záver odvolacieho súdu, sa odvolací súd nezaoberal ďalšími

odvolacími námietkami žalovanej a napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol.

S uvedeným vyjadrením senátu „6Co“ Krajského súdu v Bratislave vo veci

sp. zn. , sa stotožňujem.»

6. Krajský súd v podaní doručenom ústavnému súdu 12. apríla 2012 oznámil, že

súhlasí s tým, aby ústavný súd konal a rozhodol v tejto veci bez ústneho pojednávania.

7. Sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 13. apríla 2012 ústavnému

súdu oznámila, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v danej veci.

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru.

II.

9. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či rozsudkom

krajského súdu č. k. -170 z 26. septembra 2011 došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Citovaný je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152

ods. 4 musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s , a súčasne v zmysle c

ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred

zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

Posúdenie ústavnosti zásahu orgánov verejnej moci do základných práv a slobôd sa

skladá z viacerých komponentov. Predovšetkým ide o hodnotenie dodržania ústavnosti

ústavno-procesných práv a následne o posúdenie ústavne konformného výkladu a aplikácie

hmotného práva.

12. Vychádzajúc z uvedených ústavne významných úvah sa ústavný súd zaoberal

posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia.

13. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla v podstate dva dôvody, pre ktoré je

presvedčená, že rozsudkom krajského súdu č. k. -170 z 26. septembra 2011

došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru:

a) prvým dôvodom je extrémne nesprávny výklad a aplikácia § 842 a § 582 ods. 1

krajským súdom spôsobom, ktorý popiera účel a zmysel

týchto ustanovení, a

b) druhým dôvodom je to, že krajský súd v iných obdobných veciach právne posúdil

totožné skutkové zistenie celkom odlišne.

14. Krajský súd napadnutý rozsudok č. k. -170 z 26. septembra 2011

odôvodnil takto:

«Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1

) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie podľa

a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné a napadnutý rozsudok treba zmeniť.

Podľa § 842 Obč. zák. zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu na doživotne alebo

na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého dôchodku.

Z citovaného ustanovenia podľa názoru odvolacieho súdu celkom jednoznačne

vyplýva, že zmluva o dôchodku uzavretá na doživotne - ako je to v prejednávanej veci - je

z hľadiska doby trvania zmluvou na dobu neurčitú (porovnaj formuláciu „alebo na inak

určenú dobu neurčitého trvania“). Záver súdu prvého stupňa, že predmetná Zmluva

o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu z 5. 9. 1997 je zmluvou „na dobu

určenú neurčitého trvania“ je celkom zjavne nesprávny a protirečivý. Každá zmluva totiž

môže byť uzatvorená na dobu určitú alebo na dobu neurčitú a nič iné medzi týmito dvoma

pojmami neexistuje. Nemožno teda platne v zmysle uzavrieť zmluvu

na dobu určitú neurčitého trvania. Inými slovami, ak je zmluva uzavretá na dobu určitú,

nemôže byť súčasne uzavretá aj na dobu neurčitú a naopak.

Keďže Zmluva o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu Slovenskej

sporiteľne, a. s. z 5. 9. 1997 bola uzavretá na dobu neurčitú, žalovaný bol oprávnený túto

zmluvu vypovedať v zmysle § 582 ods. 1 Obč. zák. v lehote troch mesiacov ku koncu

kalendárneho štvrťroka. Výpoveď tejto zmluvy z 26. 10. 2009 bola žalobkyni riadne

doručená a záväzok z tejto zmluvy zanikol dňom 31. 3. 2010. Žalovaný preto nie je povinný

od 1. 4. 2010 poskytovať žalobkyni plnenie z Podporného dôchodkového fondu. Vzhľadom

na tento záver odvolací súd neskúmal, či predmetná zmluva je v rozpore so zákonom

č. , ako to namietal v odvolaní žalovaný.

Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci, ale túto

nesprávne právne posúdil. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil podľa § 220

ods. 1 tak, že žalobu zamietol. Odvolací súd poukazuje na to, že v celom rozsahu

vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa, ktorý však po právnej

stránke posúdil inak, preto nebolo potrebné opakovať, prípadne dopĺňať dokazovanie.»

15. Sťažovateľka zdôrazňuje, že uvedený výklad aplikovaných ustanovení krajským

súdom nie je ústavne konformný. Nie je sporné, že krajský súd správne vychádzal z toho, že

predmetná zmluva uzatvorená medzi účastníkmi je zmluvou o dôchodku podľa 17. hlavy

8. časti . Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že neobstojí taký výklad

týchto ustanovení krajským súdom, podľa ktorého krajský súd pri aplikácii § 842

dospel k záveru, podľa ktorého takúto zmluvu možno vypovedať

postupom podľa .

Podľa zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu

na doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého

dôchodku.

Podľa ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú,

ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať

sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva

spôsob jej výpovede, možno zmluvu vypovedať v lehote troch mesiacov ku koncu

kalendárneho štvrťroka.

16. Ústavný súd konštatuje, že v ustanovení 17. hlavy 8. časti Občianskeho

zákonníka zmluva o dôchodku je upravená ako samostatný zmluvný typ. Táto zmluva môže

byť uzatvorená aj ako zmluva s jednostranným plnením, v takom prípade sa svojím

charakterom blíži zmluve darovacej. Dôvod uzatvorenia tejto zmluvy zákon neustanovuje

(a ani ho nijako neobmedzuje). Jej podstata spočíva v záväzku jednej zmluvnej strany

poskytovať plnenie druhej zmluvnej strane počas trvania zmluvy. Zákonodarca vymedzuje

jej trvanie predovšetkým tým, že používa pojem „na doživotne“, a umožňuje ju tak

„na doživotie“ uzatvoriť. V takom prípade je zjavne zmyslom právnej úpravy poskytnúť

osobe z takejto zmluvy oprávnenej záruku plnenia zo strany osoby povinnej na doživotie,

teda do zániku zmluvy. Vypovedať zmluvu o dôchodku by bolo možné iba v prípade, ak by

takýto postup pripúšťal . Krajský súd bol toho názoru, že Občiansky

zákonník tento postup pripúšťa v . Podľa názoru

ústavného súdu tento záver krajského súdu neobstojí, pretože je v rozpore s účelom

a zmyslom (špeciálnej) právnej úpravy zmluvy o dôchodku. Bolo by v rozpore s účelom

a zmyslom právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku

oprávnenej osobe bola (v takýchto prípadoch) narušená možnosťou povinnej osoby

kedykoľvek zmluvný vzťah ukončiť. Preto je v takýchto prípadoch vylúčené tento zmluvný

typ ukončiť výpoveďou podľa . Pre úplnosť ústavný

súd uvádza i to, že dojednanie zmluvy o dôchodku „na doživotne“ je navyše nepochybne

potrebné považovať z hľadiska povahy tohto dojednania za dojednanie zmluvy na dobu

určitú.

Pokiaľ krajský súd pri svojich úvahách o prípustnosti ukončenia zmluvy o dôchodku

výpoveďou podľa nebral do úvahy uvedený účel

a zmysel právnej úpravy zmluvy o dôchodku, vykladal a aplikoval tak ustanovenie § 842

a ústavne nekonformným spôsobom, pričom extrémne

nesprávnu interpretáciu a aplikáciu hmotného práva v okolnostiach danej veci nebolo

možné posúdiť inak, ako porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a základného práva na spravodlivý súdny proces podľa

dohovoru.

17. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti namietala aj to, že napadnutým

rozsudkom krajského súdu bol porušený princíp právnej istoty, pretože krajský súd v iných

obdobných veciach rozhodoval opačne a dospel v týchto veciach k záveru, že obsahovo

totožné zmluvy uzatvorené žalovaným s inými osobami sú uzatvorené na zmluvu neurčitú,

rovnaké výpovede žalovaného z nich sú neplatné, povinnosť žalovaného na základe

rovnakých zmlúv plniť iným osobám trvá a žalovanému bolo právoplatne uložené túto

povinnosť splniť.

Z priložených právoplatných rozsudkov krajského súdu č. k. -96

z 10. mája 2011, č. k. -154 z 12. júla 2011, č. k. -147

z 23. augusta 2011, č. k. -162 z 21. septembra 2011 a č. k. 5 Co 450/2011-

188 z 25. októbra 2011 vyplýva, že krajský súd v iných obdobných veciach právne posúdil

totožné skutkové zistenie celkom odlišne.

Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej

nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných

veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, protichodné právne závery vyslovené

v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty

ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. ).

Ústavný súd konštatuje, že aj zistenie, že krajský súd v analogických veciach iných

účastníkov konania rozhodol odlišným spôsobom, než tomu bolo napadnutým rozhodnutím,

ovplyvnilo jeho záver o porušení označených práv, pretože táto skutočnosť do istej miery

spochybňuje objektivitu a elimináciu svojvôle súdneho rozhodovania a zakladá stav právnej

neistoty, ktorý je v právnom štáte neprípustný.

Keďže právne závery krajského súdu, tak ako sú už uvedené, boli zjavne arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, ústavný súd dospel k záveru,

že napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa a právo podľa dohovoru.

18. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. ... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

V záujme ochrany garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa

a základného práva na spravodlivý proces podľa dohovoru,

ktoré boli v prípade sťažovateľky porušené, ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu

č. k. -170 z 26. septembra 2011 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Bude úlohou krajského súdu v ďalšom priebehu odvolacieho konania znova právne

vec posúdiť a znova rozhodnúť o odvolaní podanom žalovaným takým spôsobom, ktorý

bude ústavne konformný a bude v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným

v tomto náleze.

19. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka si z uvedeného dôvodu neuplatňovala žiadny nárok, a preto jej ústavný

súd primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.

20. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky. Sťažovateľka

si uplatnila trovy konania v sume 40,76 €. Keďže uvedená čiastka nie je v rozpore

s príslušnými ustanoveniami vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov, ústavný súd náhradu trov sťažovateľke priznal v uplatnenej

výške.

21. Zo všetkých uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012