Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 234/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou, advokátska kancelária, Gaštanová 17, Žilina, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Žiline sp. zn. z 24. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2014

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 24. novembra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu sa

v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

domáhal zaplatenia istiny 36 513,31 eur s príslušenstvom z titulu

poskytnutia pôžičky. Okresný súd rozsudkom č. k. -601 zo 6. mája 2011

žalobu sťažovateľa zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ včas odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 24. novembra 2011 tak, že odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia sa

krajský súd stotožnil so zisteniami a závermi prvostupňového súdu a konštatoval, že

„v prípade vkladu finančných prostriedkov, ktorých vrátenia sa sťažovateľ žalobou

domáhal, do spoločnosti tieto nepredstavovali pôžičku, ale bola ním vykrytá strata a preto

správne bola žaloba na vrátenie pôžičky zamietnutá“.

Podľa názoru sťažovateľa z napadnutého rozsudku krajského súdu „nie je zistiteľné

akým spôsobom sa vyporiadal s úmyslom sťažovateľa pri vkladaní finančných prostriedkov

verejnej obchodnej spoločnosti Tvrdeniu sťažovateľa, že išlo o pôžičku,

ktoré tvrdenie úplne jednoznačne podporil ďalší vkladateľ a to nevyvrátil ani

znalecký posudok č. 26/2010, z ktorého jednoznačne vyplýva, že sťažovateľom vložené

peňažné prostriedky boli účtované v prospech účtu 365, pričom vklady resp. pôžičky sa

účtujú rovnako.“.

Krajský súd tiež „nevysvetlil v napadnutom rozsudku z akého dôvodu považuje tento

znalecký posudok za dôkaz, ktorý svedčí v neprospech tvrdenia sťažovateľa. Zo znaleckého

posudku totiž vyplýva úplný opak, a to, že finančné prostriedky, ktoré právnická osoba

prevzala od sťažovateľa boli vedené na rovnakom účte ako pôžičky právnickej osoby.“.

Rovnako tak krajský súd „žiadnym spôsobom nevysvetlil v rozsudku, z akého dôvodu

v prospech sťažovateľa nevyhodnotil úplne jednoznačný listinný dôkaz, ktorým je

pokladničný doklad, z ktorého vyplýva, že žalovaný v pôvodnom konaní prijal okrem iných

sumu 800.000,- Sk ako pôžičku“.

Sťažovateľ tvrdí, že z vykonaného dokazovania je „úplne nesporné, že sťažovateľ

žalovanej strane peniaze požičal. Pre posúdenie dôvodnosti žaloby je potom bez významu,

na aký účel žalovaná strana požičané finančné prostriedky použila, pričom spôsob ich

použitia mohol byť rozmanitý, napr. na výplaty zamestnancom, nákup zariadení, realizácia

investičných zámerov alebo i na vykrytie strát spoločnosti. Pôžička nebola podmienená

žiadnym špeciálnym spôsobom jej použitia. Na vykrytie strát si spoločnosť mohla požičať

peniaze od spoločníkov, ako tomu bolo v prejednávanom prípade, ale napr. aj od iných

fyzických resp. právnických osôb vo forme pôžičky prípadne úveru.“.

Sťažovateľ právny názor krajského súdu vo vzťahu k nárokom uplatneným v žalobe

považuje za arbitrárny. Zistený skutkový stav súdom prvého stupňa, ktorý si krajský súd

osvojil, „bol bez nevyhnutnej logickej analýzy vyhodnotený jednostranne v prospech

žalovanej strany, pričom dôkazy svedčiace v prospech sťažovateľa vo svojej podstate

hodnotené ani neboli“.

Sťažovateľ ďalej namieta, že krajský súd sa v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí

„odchýlil bez relevantných dôvodov od vlastnej judikatúry, ktorú skutočnosť sťažovateľ

odôvodňuje iným rozhodnutím Krajského súdu v Žiline vo veci, ktorá je skutkovo i právne

úplne totožná s jeho vecou a týka sa , ktorý v rovnakom postavení ako

sťažovateľ, za rovnakých okolností požičal pôvodne žalovanej strane

rovnakú finančnú čiastku. Vo veci , ktorá je úplne identická s vecou

sťažovateľa Okresný súd Žilina rozsudkom sp. zn. z 17.03.2009 zaviazal

pôvodne žalovanú stranu k vráteniu pôžičky a Krajský súd v Žiline

rozsudkom sp. zn. zo rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.“.

Podľa názoru sťažovateľa bolo povinnosťou krajského súdu „relevantným spôsobom

vysvetliť odklon od judikatúry rovnakého súdu v rovnakej veci, o to viac, že sťažovateľ

v rámci odvolania poukazoval a argumentoval už vysloveným právnym názorom Krajského

súdu v Žiline na identickú vec. Odklon od svojej judikatúry v identickej veci v sťažnosťou

napadnutom rozsudku odporca žiadnym spôsobom nevysvetlil.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutým

rozhodnutím krajského súdu. Navrhol tiež napadnutý rozsudok zrušiť a prikázať krajskému

súdu vo veci znova konať a rozhodnúť. Sťažovateľ si tiež uplatnil nárok na náhradu trov

právneho zastúpenia v konaní na ústavnom súde.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

, , , , ,

).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom, ktorým krajský súd v odvolacom konaní potvrdil

rozsudok okresného súdu ako súdu prvého stupňa.

Podstatnou sťažnostnou námietkou je tvrdenie sťažovateľa o nedostatočnom

odôvodnení napadnutého rozsudku, keďže krajský súd si osvojil právny názor

prvostupňového súdu, ktorý vychádzal zo skutkového stavu vyhodnoteného okresným

súdom jednostranne v neprospech sťažovateľa. Odôvodnenie namietaného rozsudku, ako aj

rozsudku prvostupňového súdu sťažovateľ považuje za nedostatočné a arbitrárne.

Sťažovateľ tiež namieta skutočnosť, že konajúce súdy v identickej veci vedenej

na okresnom súde pod sp. zn. a na krajskom súde pod sp. zn.

rozhodli inak, než v jeho prípade, pričom tento odklon od skoršej rozhodovacej praxe

žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnili.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

), ani súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, , ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla

vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu,

ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , , , , rovnako aj

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,

Annuaire, č. 303-B). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľa ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju

stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho

súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu, ktorým bola

zamietnutá žaloba sťažovateľa na zaplatenie sumy 36 513,31 €.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na dosiaľ vykonané

dokazovanie, najmä na výsledky znaleckého dokazovania, ale tiež na obsah svedeckých

výpovedí a listinných dôkazov. K námietkam sťažovateľa uviedol:

„Súd má však za to, že na predložených príjmových pokladničných dokladoch č. 272,

č.339, č. 465 je nepochybne uvedený účel - VKLAD a na doklade č. 382 je uvedený účel -

VKLAD - Pôžička. Dokonca na všetkých je uvedené číslo účtu 365 okrem dokladu č. 339,

na ktorom je uvedený účet 35505.

Dané doklady nikto nenamietal, ani nespochybňoval, a to aj napriek uvedenému

účelu, ktorý teraz navrhovateľ popiera, keď už nie je spoločníkom.

Súd poukazuje na to, že účtovníčkou odporcu bola , ktorá je

manželkou aj súčasného spoločníka a sestrou p. , ktorý bol navrhovateľom

v obdobnom konaní č. .

Svedok , ktorý pracoval ako daňový poradca odporcu, uviedol, že podľa

zákona o účtovníctve, účtovná závierka je vyhotovená pripojením podpisu štátneho zástupcu

na príslušné doklady – výkazy spoločnosti. Týmto podpisom sa považuje účtovná závierka

za vyhotovenú. V takto vyhotovenej účtovnej závierke sú spomenuté predmetné účtovné

vzťahy z titulu vysporiadania hospodárskeho výsledku toho konkrétneho roku., čo vysvetlil

na príklade že ak za rok 1998 spoločnosť vykázala stratu v rámci spracovania

a vyhotovenia účtovnej závierky, v období január až marec 2009 spoločnosť účtuje

o pohľadávke voči spoločníkom, t.j. že spoločníci sú dlžníkom uhradiť stratu, ktorá bola

vykázaná za účtovné obdobie r. 2008. Takto vykázaná strata vchádza do účtovnej závierky

a predstavuje určitý nátlak, ktorý je účtovaný na účte 596. Následne po takto vykonanej

účtovnej závierke sa zisťuje základ dane za verejnú obchodnú spoločnosť, to znamená, že

hospodársky výsledok sa upravuje o upravujúce položky hospodársky výsledok podľa

zákona o dani z príjmov. Základ dane sa vypočíta za verejnú obchodnú spoločnosť a tento

základ dane sa delí príslušným pomerom na spoločníkov. To znamená v danom prípade, že

tento základ dane sa uvádza do daňového priznania a spoločník, daňovník má povinnosť

voči štátu daň zaplatiť alebo vykazuje daňovú stratu. Pri založení verejnej obchodnej

spoločnosti odporcu nebolo účtované v základnom imaní, čiže spoločníci nevložili vklad

do základného imania. Aby mohla verejné obchodná spoločnosť realizovať hospodársku

činnosť, museli spoločníci zložiť na účet peniaze a tieto vklady bolo povinnosťou účtovať

ako vklady spoločníkov. Zasa účtovná osnova, to znamená právny predpis hovorí, ako

na ktorom účte sa tieto veci účtujú, podstatou tohto účtovania je to, že k 31. 12. príslušného

roka sú s určitosťou zostatky účtov ako pohľadávky a záväzky, ktoré boli v priebehu roku

účtované, boli schválené vykonaním účtovnej závierky a tieto záväzky a pohľadávky môžu

byť formou započítania v nasledujúcich účtovných obdobiach. Toto aj bolo vykonávané, to

znamená, že ak spoločníci mali stratu za rok 1998, bola prepísaná pohľadávka voči

spoločníkom. Spoločníci v priebehu roku 1998, 1999 vykonali vklad, bolo to účtované ako

záväzok spoločnosti, v rámci účtovnej závierky boli tieto veci kompenzované a takto bola

vyhotovená suma, čiže bol správne vyčíslený objem aktív a objem pasív. Postupy účtovania

pre v.o.s. direktívne určujú účty, na ktorých sa má účtovať pri rozdelení zisku spoločnosti

alebo pri úhrade straty spoločnosti. Nakoľko ide o verejnú obchodnú spoločnosť, postupy

účtovania direktívne hovoria o tom, ako účtovať. V prípade vykonania vkladu podľa

dochádza k zvýšeniu majetku spoločnosti, k zvýšeniu aktív

a výsledkom je, že toto aktívum je kryté záväzkom voči spoločníkovi, ale podľa obchodného

zákonníka, postupom účtovania a dane z príjmov chápe sa tento vklad ako suma, ktorá

zvyšuje vlastné imanie spoločnosti, pričom toto vlastné imanie spoločnosti v budúcnosti je

vlastne určené na použitie spoločníkmi, čiže oni si potom tú sumu môžu vrátiť, započítať,

môže tam tá suma zostať a tá suma sa prejaví na vlastných zdrojoch spoločnosti, ktorá môže

byť použitá aj pri ukončení spoločnosti ako likvidačný zostatok alebo vyrovnávací podiel.

Táto suma, tieto vklady sa nemôžu a ani sa neprejavujú v základnom imaní a sú len

hodnotou, predstavujú alebo vchádzajú do hodnoty, ktorá podľa sa

nazýva čisté obchodné imanie a naväzujúc na účtovníctvo, ide o vlastné imanie. Je to riadok

súvahy spoločnosti.

Svedok uviedol, že tiež odporcovi poskytoval peňažné hotovosti ako

pôžičky, ale vzhľadom na to, že tiež je bývalým spoločníkom odporcu a taktiež žaloval

odporcu o danú sumu ako o pôžičku v konaní tunajšieho súdu č. k. , súd

neposúdil jeho výpoveď v tej časti ako hodnovernú, ale ako účelovú. Súd zároveň poukazuje

na to, že svedok potvrdil poskytovanie finančných prostriedkov obdobným spôsobom aj

v predchádzajúcich rokoch, ale nikdy nežiadal tieto poskytnuté finančné prostriedky vrátiť

z titulu pôžičky, pričom špekulatívne toto odôvodnil tým, že nešlo o vysokú sumu a aj tak sú

tie sumy premlčané. Tiež uviedol, že nebol informovaný, že sa musí podieľať na strate, ale

zároveň rozporne uviedol, že to bolo uvedené v spoločenskej zmluve a dodal, že nevedel, že

to bude zo súkromných zdrojov. Také tvrdenie však stráca logickosť, nakoľko z čoho iného

by sa spoločník podieľal na strate, keby spoločnosť bola v strate. Potvrdil, že nikdy

nerozporoval hospodárske výsledky. Tvrdil však, že nemal odkiaľ vedieť, že odporca

vykazuje stratu, ale veď predsa bol rovnocenným spoločníkom spolu s ďalšími troma

osobami a dokonca účtovníctvo viedla jeho sestra.

Svedkyňa uviedla, že spolu s manželom - navrhovateľom vkladali

peniaze do spoločnosti odporcu, ale bližšie sa nevedela vyjadriť.

Svedkyňa , manželka spoločníka odporcu, pracovala od roku 2004

na plný úväzok ako ekonómka odporcu. Uviedla, že z účtu 365 sa kompenzovali všetky

straty alebo zisk. Taktiež uviedla, že predmetné príjmové pokladničné doklady sú

jednoznačne vklady, keďže sa všetci 4 spoločníci medzi sebou dohodli, že to má zaúčtovať

ako vklad, a to rovným dielom bez ohľadu na to, koľko kto vložil zo svojich prostriedkov a

dané doklady zaúčtovala ako vklad spoločníkov. Dodala, že jej manžel, spoločník odporcu,

poskytol odporcovi aj pôžičku, ale tá mu bola riadne vrátená v roku 2006.

Svedkyňa , manželka spoločníka odporcu, uviedla, že aj jej manžel

vkladal do spoločnosti finančné prostriedky na základe vzájomnej dohody všetkých

spoločníkov, ale nikdy sa nehovorilo o pôžičke a má za to, že išlo o vklady, keďže išlo

o rodinnú firmu a predsa manžel nebude si sám sebe požičiavať a keď chýbali nejaké

peniaze, tak vkladal spolu s ostatnými. Uviedla, že prepisovala zápisnice zo zasadnutí

a potom ich spoločníkom dávala podpísať, ale nie vždy bola podpísaná, keď ju od nich

z kancelárie brala, čo priznala, že to bola jej chyba. Taktiež uviedla, že poskytované

finančne prostriedky spoločníkmi neboli vracané.

Právny zástupca navrhovateľa namietal, že ak spoločníci vložili vklad, tak v takom

prípade by musela sa písomne zmeniť spoločenská zmluva s úradne overenými podpismi

všetkých štyroch spoločníkov a písomne prevziať záväzok na vklad do základného imania.

Súd s daným názorom nesúhlasí vzhľadom na zákonné ustanovenia Obchodného

zákonníka a spoločenskú zmluvu.

Právny zástupca navrhovateľa tvrdil, že samotné účtovníctvo odporcu preukazuje

poskytnutie pôžičiek.

Súd však s týmto názorom nesúhlasí, nakoľko vykonanými dokazovaním bol

preukázaný opak, a to z nasledovných dôvodov.

Z protokolu daňovej kontroly zo dňa 07.08.2009 vyplýva, že nebol zistený žiadny

rozdiel medzi základom dane uvedenom v daňovom priznaní a zistenom po kontrole,

(l. č. 170 obsahu spisu)

Zo znaleckého posudku č. 26/2010 vyplýva, že vložené peňažné prostriedky

spoločníkmi boli účtované v prospech účtu 365 Ostatné záväzky voči spoločníkom a členom,

pričom pri účtovaní peňažných prostriedkov získaných vkladom, resp. pôžičkou sa účtuje

rovnako, a to podľa § 54 ods. 3 citovaného Opatrenia MF SR v prospech účtu 365. Základ

dane alebo daňová strata sa delí medzi jednotlivých spoločníkov rovným dielom,

Znalec sa vyjadril aj k zaúčtovaniu finančných hotovostí, ktoré sú predmetom sporu,

ktoré boli zaúčtované na účet 365, avšak vklad zo dňa 31.05.2005 nebol zaúčtovaný v plnej

výške na účet 365, ale iba vo výške 390.000,- Sk; suma 10.000,- Sk bola zaúčtovaná

na účet 364 03 Záväzky voči spoločníkom a členom pri rozdeľovaní zisku a táto suma bola

nesprávne zaúčtovaná.

Zároveň uviedol výšku aktív - obchodný majetok a záväzky a čisté obchodné imanie

v roku 2006 a 2007 (l.č. 320 a 331 obsahu spisu)

Zo znaleckého posudku jednoznačne vyplýva, že poskytnuté finančné prostriedky

všetkými vtedajšími spoločníkmi neboli pôžičkou, ale boli vkladmi, čo vyplýva aj z uvedenia

účelu na predmetných pokladničných dokladoch. Preto tvrdenie právneho zástupcu

navrhovateľa, že išlo o pôžičku, súd považuje za účelové, keďže účel bol jednoznačne

uvedený, že ide o vklad.

Právny zástupca odporcu správne poukázal, že pri výpočte výšky vyrovnávacieho

podielu sa v rámci účtovného vyrovnania vychádzalo z položky obchodný majetok, ktorá

stanovuje aktíva účtovnej jednotky. V rámci obchodného majetku do aktív účtovnej jednotky

bola aj zahrnutá suma, ktorá je predmetnom tohto sporového konania. Pri výpočte

vyrovnávacieho podielu sa teda vychádzalo z toho účtovného a právneho základu, že

peňažne prostriedku, ktoré boli vložené, predstavujú obchodný majetok spoločnosti, a nie

záväzok spoločnosti, ako by to bolo v prípade, keby išlo o poskytnutie pôžičky. Čiže

odchádzajúcim spoločníkom, teda strane navrhovateľa, bol vyplatený vyrovnávací podiel,

ktorý sa vypočítal z obchodného majetku, ktorý zahŕňal aj žalovanú sumu. Pokiaľ by sa

vychádzalo pri vyplácaní vyrovnacieho podielu z tej skutočnosti, že by malo ísť o pôžičku,

tak by obchodný majetok bol nižší a nevznikol by nárok na vyrovnávací podiel, ktorý bol

vyplatený. Teda v prípade, ak aby bola žalovaná suma pôžičkou, tak by nevznikol nárok

na vyplatenie vyrovnávacieho podielu a išlo by o bezdôvodné obohatenie, takže preto

vzniesli kompenzačnú námietku. Teda ak by daná peňažná suma bola pôžička, tak by

nevznikol nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu a keďže podiel bol vyplatený, tak je

daný zrejmý prejav vôle navrhovateľa na vloženie danej sumy ako vklad.

Z hľadiska zákona, či už alebo z hľadiska účtovných

predpisov, súčasťou čistého obchodného imania, resp. majetku spoločnosti, z ktorého sa

vypočítava výška vyrovnacieho podielu, je majetok spoločnosti, nie záväzky spoločnosti.

Pokiaľ by sa osvojil záver, že záväzky spoločnosti predstavujú majetok spoločnosti,

z ktorého sa vypočítava výška vyrovnacieho podielu, tak v takom prípade každý právny

subjekt, ktorý by vstúpil do konkurzu, pretože má nesplatené záväzky, tak v tomto prípade by

sa jednalo predsa o majetok spoločnosti a takýto právny zámer nie je zrejmý ani

z judikatúry, ani zo zákonov, ani zbežnej praxe. Takže pri výpočte výšky vyrovnacieho

podielu sa vychádza z majetku spoločnosti a ten majetok je ponížený o záväzky spoločnosti,

čiže ak by tie peňažné vklady boli záväzkom spoločnosti, o to by sa ponížil obchodný

majetok. Bol by nižší vyrovnací podiel.

Podľa záverov znaleckého posudku /odpoveď na otázku č. 1, odpoveď na otázku č.

3/, znalec uviedol, že pôžičky a vklady podnikateľa - obidva tieto typy sa účtujú na č. účtu

365, čiže na rovnakom účte.

Súd sa stotožňuje s názorom právneho zástupcu odporcu, že nie je možné zároveň

považovať pôžičku za súčasť obchodného majetku. Nie je právne a ani účtovne možné, aby

došlo k tomu, že vyrovnací podiel by sa v danom prípade vypočítaval v zásade aj z výšky

záväzku.

Právny zástupca odporcu vzniesol kompenzačnú námietku z vyššie uvedených

dôvodov pre prípad, že by súd neposúdil poskytnutie finančných prostriedkov ako vklad

spoločníkov, keďže nie je možné, aby spoločník dostával tie isté peniaze dvakrát, pričom

poukázal na to, že predsa ak niekto zo spoločníkov si nechá vyplatiť vyrovnací podiel podľa

aktuálne zaúčtovaného stavu a v rámci toho aktuálne zaúčtovaného stavu sú vložené

peňažné prostriedky účtované ako vklad, nebolo by to ani v súlade so zásadami poctivého

obchodného styku, aby potom si tú istú sumu uplatňoval ako nárok na vyplatenie pôžičky.

A dokonca aj znalec potvrdil, že v rámci týchto účtovných postupov vôbec nie je potrebné

žiadať súhlas spoločníkov vzhľadom na to, že takýto postup vyplýva priamo z právneho

predpisu.

Súd posúdil, že nejde o pôžičku, ale o vklady, a to vzhľadom na uvedenie účelu

na príjmových pokladničných dokladoch, zaúčtovanie daných vkladov a výsluch svedkov

a znalecký posudok a zároveň mal preukázanú stratu, na ktorej sa spoločníci podieľajú

rovným dielom. Súd sa preto kompenzačnou námietkou viac nezaoberal a na základe

uvedeného súd žalobný návrh zamietol. Skutočnosť, že nešlo o pôžičku, ale o vklad, vyplýva

nielen z účelu uvedeného na príjmových dokladoch, ale aj zo samotného zaúčtovania

a premietnutia danej skutočnosti aj do daňového priznania spoločníkov a hospodárskeho

výsledku, pričom táto skutočnosť vyplýva aj zo svedeckých výpovedí ,

, , .

Súd poukazuje na to, že aj v prípade, že by súd posúdil poskytnutie finančných

prostriedkov ako pôžička, má za to vzhľadom na vyššie uvedené, že vznesená kompenzačná

námietka je opodstatnená, keďže bola preukázaná strata a spoločníci sú povinní uhradiť

stratu z vlastného majetku, resp. o podiel na strate sa zníži vklad spoločníka, pokiaľ nejaký

vložil, pričom ak spoločník bude mať nejakú pohľadávku z podielu na zisku proti

spoločnosti z minulosti, bude možné započítanie a bol nepochybne preukázaný hospodársky

výsledok.

Sud po vykonanom dokazovaní zhodnotil všetky dôkazy navzájom, ako aj každý

jednotlivo v ich vzájomnej súvislostí. A na základe vykonaného dokazovania súd žalobe

nevyhovel z vyššie uvedených dôvodov, a to predovšetkým z dôvodu posúdenia, že

navrhovateľ neposkytol odporcovi pôžičku, ale vklad a tak žalobný návrh zamietol.“

Krajský súd namietaným rozhodnutím potvrdil prvostupňový rozsudok ako vecne

správny a k odvolacím námietkam sťažovateľa uviedol:

„Je nepochybné, že účastníci boli vo vzájomnom vzťahu ako spoločník a verejná

obchodná spoločnosť, pričom spoločníci pri zakladaní spoločnosti nevložili do nej žiadny

peňažný a majetkový vklad. Je potom logické, že v prípade straty boli nútení túto vyrovnať

vložením finančných prostriedkov do spoločnosti. Takýmto spôsobom sa strata vykrývala aj

v minulosti, keď v spoločnosti aktívne pôsobil aj navrhovateľ. Ako vyplynulo zo znaleckého

posudku č. 26/2010 vypracovaného znalcom , vložené peňažné prostriedky

spoločníkmi boli účtované v prospech účtu 365, pričom vklady, resp. pôžičky sa účtujú

rovnako. Zo všetkých ďalších finančných operácií z účtovnej uzávierky a pri výpočte čistého

obchodného imania vyplynulo, že poskytnuté finančné prostriedky neboli pôžičkou (nikde sa

pri zúčtovaní nevychádzalo z toho, že to predstavuje záväzok spoločnosti), preto aj

prvostupňový súd správne určil, že vložené finančné prostriedky navrhovateľom

do spoločnosti odporcu nepredstavovali pôžičku, ale jednoznačne, vložené finančné

prostriedky mali slúžiť na vykrytie straty v podnikaní. Takýto postup bol použitý aj

pri výpočte vyrovnávacieho obchodného podielu navrhovateľa, v opačnom prípade by jeho

vyrovnávací podiel predstavoval nulu. Tiež je zrejmé, že všetky výstupy účtovníctva boli

premietané do daňového priznania jednotlivých spoločníkov odporcu, z čoho tiež vyplýva,

že navrhovateľ musel byť uzrozumený o účele poskytnutia finančných prostriedkov

do spoločnosti. Prvostupňový súd správne poukázal na to, že nebolo v tejto súvislosti

potrebné vykonať zmenu spoločenskej zmluvy o základnom imaní, pretože spoločnosť

vznikla bez peňažného a majetkového vkladu. Ako už bolo vyššie uvedené, či už v zmysle

, resp. spoločníci ručia za záväzky spoločne

a nerozdielne všetkým svojím majetkom a stratu znášajú rovným dielom, preto aj došlo

k tomu, že spoločníci v prípade straty boli nútení finančné prostriedky do spoločnosti vložiť

a týmto spôsobom stratu vykryť a ďalej pokračovať v podnikaní, čo korešpondovalo aj

so spôsobom vedenia účtovníctva a čo jednoznačne potvrdil vo svojich záveroch znalec

v posudku. Navrhovateľ nenamietal ani nespochybnil, že spôsob vedenia účtovnej evidencie,

pokladničnej knihy, prípadne vykonanie účtovných uzávierok bolo urobené nesprávne.

Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožňuje so závermi prvostupňového súdu, že

v prípade vkladu finančných prostriedkov do spoločnosti tieto nepredstavovali pôžičku, ale

bola ním vykrytá strata a preto správne návrh na vrátenie pôžičky bol zamietnutý. V tomto

smere sa odvolací súd plne stotožňuje s právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením

rozhodnutia prvostupňového súdu a na jeho závery v zmysle poukazuje.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že boli porušené jeho procesné práva, keď nebol ako účastník

konania súdom osobitne vypočutý, je zrejmé, že na konanie pred súdom splnomocnil

advokáta a spoločne s ním sa zúčastňoval jednotlivých súdnych pojednávaní a nič mu

nebránilo, aby sa ako účastník konania k veci osobne vyjadril. Z vyššie uvedených dôvodov

odvolací súd nepovažoval odvolanie navrhovateľa za dôvodné a preto napadnutý rozsudok

prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil.“

Ústavný súd sa s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia prvostupňového

rozsudku v spojení s rozsudkom krajského súdu nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa

o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku a o jeho arbitrárnosti. Konajúce

všeobecné súdy náležite a zrozumiteľne odôvodnili svoj právny názor, ako aj spôsob, akým

vyhodnotili dôkazy. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd s poukázaním na obsah

rozsudku okresného súdu odpovedal na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany sťažovateľa. Odôvodnenie jeho rozhodnutia

obsahuje dostatok skutkových argumentov a ich právnych posúdení, tieto skutkové a právne

závery nie sú v logickom rozpore a neavizujú zjavné omyly v aplikácii procesných

a hmotnoprávnych predpisov.

Krajský súd aj okresný súd v potrebnom rozsahu vyslovili svoj právny názor

na skutočnosť, že vklady sťažovateľa do spoločnosti neboli pôžičkou, ale vkladom, ktorý

mal slúžiť na vykrytie straty v podnikaní. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal najmä

na obsah znaleckého posudku č. 26/2010, na finančné operácie spoločnosti, ako aj

na spôsoby výpočtu čistého obchodného imania spoločnosti, na spôsob výpočtu

vyrovnacieho podielu sťažovateľa, ako aj na obsah daňových priznaní jednotlivých

spoločníkov, z ktorých podľa názoru krajského súdu vyplýva „že navrhovateľ musel byť

uzrozumený o účele poskytnutia finančných prostriedkov do spoločnosti“. Okresný súd

okrem toho poukázal aj na obsah príjmových pokladničných dokladov, ako aj na výpovede

svedkov uskutočnené v rámci prvostupňového konania.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnení rozsudku krajského súdu

(v spojení s dôvodmi rozsudku okresného súdu) dospel k názoru, že všeobecné súdy

v dostatočnej miere vysvetlili, akým spôsobom hodnotili zistenia znalca prezentované

v znaleckom posudku č. 26/2010, a to najmä v súvislostiach ďalších vykonaných dôkazov.

V tejto súvislosti, ako aj v súvislosti so sťažovateľovou námietkou, že konajúce súdy

nevyhodnotili v jeho prospech jeden z pokladničných dokladov, z ktorého obsahu vyplýva,

že žalovanému poskytol pôžičku, ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,

podľa ktorej do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

(napr. , , ). Právo na spravodlivý proces je naplnené

tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav

a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové

a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle

konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Odôvodnenie namietaného rozsudku ako celok (v danom prípade v spojení

s odôvodnením rozsudku okresného súdu) teda nevykazuje známky arbitrárnosti

a svojvoľnosti a spĺňa parametre zákonného odôvodnenia ( ), preto je

v tomto smere ústavne akceptovateľné.

Pokiaľ ide o sťažovateľom vznesenú námietku týkajúcu sa rozporu medzi

namietaným rozsudkom a skorším rozhodnutím krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu, ktoré boli vydané v obdobnej veci, k tejto otázke zaujal stanovisko už

okresný súd, ktorý poukazujúc na rozdiely v dôkaznej situácii porovnávaných konaní

uviedol:

„Navrhovateľ síce poukazoval na rozhodnutie v konaní č. , v ktorom súd

posúdil, že odporcovi boli poskytnuté finančné prostriedky spoločníkom na základe zmluvy

o pôžičke čo skonštatoval na základe vykonaného dokazovania a uviedol, že nemohlo ísť

o vklady, pretože nedošlo ani k zmene spoločenskej zmluvy tak, ako to predpisuje Obchodný

zákonník. Súd však poukazuje na to, že v tom konaní nebolo vykonané dokazovanie

v rovnakom rozsahu, keďže v tomto konaní bolo vykonané aj znalecké dokazovanie, v

zmysle ktorého bolo jednoznačne konštatované, že poskytnuté finančné prostriedky boli

zaúčtované ako vklad, a to aj s poukazom na vyplatenie vyporiadacieho podielu a tieto

skutočnosti boli premietnuté aj do daňového priznania spoločníkov odporcu, pričom účel

bol uvedený aj na príjmových dokladoch a tieto skutočnosti vyplývajú aj z výsluchu svedkov

vyššie menovaných. Súd sa taktiež nestotožňuje ani s názorom vysloveným v uvedenom

konaní ohľadom potreby zmeny spoločenskej zmluvy a základného imania, pokiaľ by išlo o

vklady, a to vzhľadom na zákonné ustanovenia a teda na právny režim verejnej obchodnej

spoločnosti, ktorou je odporca. Verejná obchodná spoločnosť nemá povinnú tvorbu

základného imania a ani sa nezapisuje tento údaj do obchodného registra, a to ani

v prípade jeho tvorby. Taktiež nie je ani zákonná povinnosť uvádzať do spoločenskej zmluvy

vklady spoločníkov, v prípade vkladov je iba vhodné do spoločenskej zmluvy upraviť

následky oneskorenia spoločníka so splnením vkladovej povinnosti - je to však iba vhodné,

nie je daná povinnosť. Zo zákonných ustanovení teda nevyplýva žiadna povinnosť, aby

spoločnosť - v.o.s. uvádzala dané skutočnosti do spoločenskej zmluvy, resp. menila

spoločenskú zmluvu takým spôsobom, preto nie je možné stotožniť sa ani s názorom, že ak

nebola zmenená spoločenská zmluva, tak nemohlo ísť o vklady, ale o pôžičku. Zároveň je

potrebné uviesť, že skutočnosť, že išlo o vklady, vyplýva aj z hospodárskeho výsledku, čo sa

premietlo aj do daňového priznania, výšky vyporiadacieho podielu a celého účtovníctva

a takým spôsobom spoločníci odporcu postupovali aj v predchádzajúcich obdobiach,

v ktorých boli tiež vložené vklady a nikto si nenárokoval vrátenie finančných prostriedkov

z titulu pôžičky. Teda tvrdenia navrhovateľa v tomto konaní sú účelové a zavádzajúce a sú

v rozpore so skutočnosťami zistenými vykonaným dokazovaním, a to predovšetkým aj

zo znaleckého posudku.“

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov (a ani zjednocovanie právnych názorov jednotlivých sudcov)

a suplovať právomoc, ktorá podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najvyššiemu súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov

v právne obdobných prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného

práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto

právnych názorov založená na racionálnej právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä

povinnosťou) vo veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou,

ale aj ústavnosťou svojich rozhodnutí [ (pozri aj )],

pričom v danom prípade konajúce súdy (najmä okresný súd) dôvody odlišného právneho

posúdenia veci sťažovateľa v dostatočnej miere ozrejmili.

S odvolaním sa na dosiaľ uvedené ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietanými porušeniami označených práv

( a dohovoru), a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol

pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2016