Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 234/2016
PDF · 316.09 KB
No categories available
III. ÚS 234/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou, advokátska kancelária, Gaštanová 17, Žilina, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 9 Co 365/2011 z 24. novembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2014
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 9 Co 365/2011 z 24. novembra 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu sa
v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
25 C/113/2008 domáhal zaplatenia istiny 36 513,31 eur s príslušenstvom z titulu
poskytnutia pôžičky. Okresný súd rozsudkom č. k. 25 C/113/2008-601 zo 6. mája 2011
žalobu sťažovateľa zamietol.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ včas odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co/365/2011 z 24. novembra 2011 tak, že odvolaním
napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia sa
krajský súd stotožnil so zisteniami a závermi prvostupňového súdu a konštatoval, že
„v prípade vkladu finančných prostriedkov, ktorých vrátenia sa sťažovateľ žalobou
domáhal, do spoločnosti tieto nepredstavovali pôžičku, ale bola ním vykrytá strata a preto
správne bola žaloba na vrátenie pôžičky zamietnutá“.
Podľa názoru sťažovateľa z napadnutého rozsudku krajského súdu „nie je zistiteľné
akým spôsobom sa vyporiadal s úmyslom sťažovateľa pri vkladaní finančných prostriedkov
verejnej obchodnej spoločnosti Tvrdeniu sťažovateľa, že išlo o pôžičku,
ktoré tvrdenie úplne jednoznačne podporil ďalší vkladateľ a to nevyvrátil ani
znalecký posudok č. 26/2010, z ktorého jednoznačne vyplýva, že sťažovateľom vložené
peňažné prostriedky boli účtované v prospech účtu 365, pričom vklady resp. pôžičky sa
účtujú rovnako.“.
Krajský súd tiež „nevysvetlil v napadnutom rozsudku z akého dôvodu považuje tento
znalecký posudok za dôkaz, ktorý svedčí v neprospech tvrdenia sťažovateľa. Zo znaleckého
posudku totiž vyplýva úplný opak, a to, že finančné prostriedky, ktoré právnická osoba
prevzala od sťažovateľa boli vedené na rovnakom účte ako pôžičky právnickej osoby.“.
Rovnako tak krajský súd „žiadnym spôsobom nevysvetlil v rozsudku, z akého dôvodu
v prospech sťažovateľa nevyhodnotil úplne jednoznačný listinný dôkaz, ktorým je
pokladničný doklad, z ktorého vyplýva, že žalovaný v pôvodnom konaní prijal okrem iných
sumu 800.000,- Sk ako pôžičku“.
Sťažovateľ tvrdí, že z vykonaného dokazovania je „úplne nesporné, že sťažovateľ
žalovanej strane peniaze požičal. Pre posúdenie dôvodnosti žaloby je potom bez významu,
na aký účel žalovaná strana požičané finančné prostriedky použila, pričom spôsob ich
použitia mohol byť rozmanitý, napr. na výplaty zamestnancom, nákup zariadení, realizácia
investičných zámerov alebo i na vykrytie strát spoločnosti. Pôžička nebola podmienená
žiadnym špeciálnym spôsobom jej použitia. Na vykrytie strát si spoločnosť mohla požičať
peniaze od spoločníkov, ako tomu bolo v prejednávanom prípade, ale napr. aj od iných
fyzických resp. právnických osôb vo forme pôžičky prípadne úveru.“.
Sťažovateľ právny názor krajského súdu vo vzťahu k nárokom uplatneným v žalobe
považuje za arbitrárny. Zistený skutkový stav súdom prvého stupňa, ktorý si krajský súd
osvojil, „bol bez nevyhnutnej logickej analýzy vyhodnotený jednostranne v prospech
žalovanej strany, pričom dôkazy svedčiace v prospech sťažovateľa vo svojej podstate
hodnotené ani neboli“.
Sťažovateľ ďalej namieta, že krajský súd sa v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí
„odchýlil bez relevantných dôvodov od vlastnej judikatúry, ktorú skutočnosť sťažovateľ
odôvodňuje iným rozhodnutím Krajského súdu v Žiline vo veci, ktorá je skutkovo i právne
úplne totožná s jeho vecou a týka sa , ktorý v rovnakom postavení ako
sťažovateľ, za rovnakých okolností požičal pôvodne žalovanej strane
rovnakú finančnú čiastku. Vo veci , ktorá je úplne identická s vecou
sťažovateľa Okresný súd Žilina rozsudkom sp. zn. 24C/45/2008 z 17.03.2009 zaviazal
pôvodne žalovanú stranu k vráteniu pôžičky a Krajský súd v Žiline
rozsudkom sp. zn. 10Co/171/2009 zo 16,10.2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.“.
Podľa názoru sťažovateľa bolo povinnosťou krajského súdu „relevantným spôsobom
vysvetliť odklon od judikatúry rovnakého súdu v rovnakej veci, o to viac, že sťažovateľ
v rámci odvolania poukazoval a argumentoval už vysloveným právnym názorom Krajského
súdu v Žiline na identickú vec. Odklon od svojej judikatúry v identickej veci v sťažnosťou
napadnutom rozsudku odporca žiadnym spôsobom nevysvetlil.“.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozhodnutím krajského súdu. Navrhol tiež napadnutý rozsudok zrušiť a prikázať krajskému
súdu vo veci znova konať a rozhodnúť. Sťažovateľ si tiež uplatnil nárok na náhradu trov
právneho zastúpenia v konaní na ústavnom súde.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom, ktorým krajský súd v odvolacom konaní potvrdil
rozsudok okresného súdu ako súdu prvého stupňa.
Podstatnou sťažnostnou námietkou je tvrdenie sťažovateľa o nedostatočnom
odôvodnení napadnutého rozsudku, keďže krajský súd si osvojil právny názor
prvostupňového súdu, ktorý vychádzal zo skutkového stavu vyhodnoteného okresným
súdom jednostranne v neprospech sťažovateľa. Odôvodnenie namietaného rozsudku, ako aj
rozsudku prvostupňového súdu sťažovateľ považuje za nedostatočné a arbitrárne.
Sťažovateľ tiež namieta skutočnosť, že konajúce súdy v identickej veci vedenej
na okresnom súde pod sp. zn. 24 C 45/2008 a na krajskom súde pod sp. zn. 10 Co 171/2009
rozhodli inak, než v jeho prípade, pričom tento odklon od skoršej rozhodovacej praxe
žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnili.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné poukázať
na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), ani súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla
vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu,
ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010, rovnako aj
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,
Annuaire, č. 303-B). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,
Recueil III/1997).
Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľa ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju
stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 618/2012, III. ÚS 104/2013), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok.
Na citovaný právny názor nadväzuje § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu, ktorým bola
zamietnutá žaloba sťažovateľa na zaplatenie sumy 36 513,31 €.
Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na dosiaľ vykonané
dokazovanie, najmä na výsledky znaleckého dokazovania, ale tiež na obsah svedeckých
výpovedí a listinných dôkazov. K námietkam sťažovateľa uviedol:
„Súd má však za to, že na predložených príjmových pokladničných dokladoch č. 272,
č.339, č. 465 je nepochybne uvedený účel - VKLAD a na doklade č. 382 je uvedený účel -
VKLAD - Pôžička. Dokonca na všetkých je uvedené číslo účtu 365 okrem dokladu č. 339,
na ktorom je uvedený účet 35505.
Dané doklady nikto nenamietal, ani nespochybňoval, a to aj napriek uvedenému
účelu, ktorý teraz navrhovateľ popiera, keď už nie je spoločníkom.
Súd poukazuje na to, že účtovníčkou odporcu bola , ktorá je
manželkou aj súčasného spoločníka a sestrou p. , ktorý bol navrhovateľom
v obdobnom konaní č. 24C 45/2008.
Svedok , ktorý pracoval ako daňový poradca odporcu, uviedol, že podľa
zákona o účtovníctve, účtovná závierka je vyhotovená pripojením podpisu štátneho zástupcu
na príslušné doklady – výkazy spoločnosti. Týmto podpisom sa považuje účtovná závierka
za vyhotovenú. V takto vyhotovenej účtovnej závierke sú spomenuté predmetné účtovné
vzťahy z titulu vysporiadania hospodárskeho výsledku toho konkrétneho roku., čo vysvetlil
na príklade že ak za rok 1998 spoločnosť vykázala stratu v rámci spracovania
a vyhotovenia účtovnej závierky, v období január až marec 2009 spoločnosť účtuje
o pohľadávke voči spoločníkom, t.j. že spoločníci sú dlžníkom uhradiť stratu, ktorá bola
vykázaná za účtovné obdobie r. 2008. Takto vykázaná strata vchádza do účtovnej závierky
a predstavuje určitý nátlak, ktorý je účtovaný na účte 596. Následne po takto vykonanej
účtovnej závierke sa zisťuje základ dane za verejnú obchodnú spoločnosť, to znamená, že
hospodársky výsledok sa upravuje o upravujúce položky hospodársky výsledok podľa
zákona o dani z príjmov. Základ dane sa vypočíta za verejnú obchodnú spoločnosť a tento
základ dane sa delí príslušným pomerom na spoločníkov. To znamená v danom prípade, že
tento základ dane sa uvádza do daňového priznania a spoločník, daňovník má povinnosť
voči štátu daň zaplatiť alebo vykazuje daňovú stratu. Pri založení verejnej obchodnej
spoločnosti odporcu nebolo účtované v základnom imaní, čiže spoločníci nevložili vklad
do základného imania. Aby mohla verejné obchodná spoločnosť realizovať hospodársku
činnosť, museli spoločníci zložiť na účet peniaze a tieto vklady bolo povinnosťou účtovať
ako vklady spoločníkov. Zasa účtovná osnova, to znamená právny predpis hovorí, ako
na ktorom účte sa tieto veci účtujú, podstatou tohto účtovania je to, že k 31. 12. príslušného
roka sú s určitosťou zostatky účtov ako pohľadávky a záväzky, ktoré boli v priebehu roku
účtované, boli schválené vykonaním účtovnej závierky a tieto záväzky a pohľadávky môžu
byť formou započítania v nasledujúcich účtovných obdobiach. Toto aj bolo vykonávané, to
znamená, že ak spoločníci mali stratu za rok 1998, bola prepísaná pohľadávka voči
spoločníkom. Spoločníci v priebehu roku 1998, 1999 vykonali vklad, bolo to účtované ako
záväzok spoločnosti, v rámci účtovnej závierky boli tieto veci kompenzované a takto bola
vyhotovená suma, čiže bol správne vyčíslený objem aktív a objem pasív. Postupy účtovania
pre v.o.s. direktívne určujú účty, na ktorých sa má účtovať pri rozdelení zisku spoločnosti
alebo pri úhrade straty spoločnosti. Nakoľko ide o verejnú obchodnú spoločnosť, postupy
účtovania direktívne hovoria o tom, ako účtovať. V prípade vykonania vkladu podľa
obchodného zákonníka dochádza k zvýšeniu majetku spoločnosti, k zvýšeniu aktív
a výsledkom je, že toto aktívum je kryté záväzkom voči spoločníkovi, ale podľa obchodného
zákonníka, postupom účtovania a dane z príjmov chápe sa tento vklad ako suma, ktorá
zvyšuje vlastné imanie spoločnosti, pričom toto vlastné imanie spoločnosti v budúcnosti je
vlastne určené na použitie spoločníkmi, čiže oni si potom tú sumu môžu vrátiť, započítať,
môže tam tá suma zostať a tá suma sa prejaví na vlastných zdrojoch spoločnosti, ktorá môže
byť použitá aj pri ukončení spoločnosti ako likvidačný zostatok alebo vyrovnávací podiel.
Táto suma, tieto vklady sa nemôžu a ani sa neprejavujú v základnom imaní a sú len
hodnotou, predstavujú alebo vchádzajú do hodnoty, ktorá podľa obchodného zákonníka sa
nazýva čisté obchodné imanie a naväzujúc na účtovníctvo, ide o vlastné imanie. Je to riadok
súvahy spoločnosti.
Svedok uviedol, že tiež odporcovi poskytoval peňažné hotovosti ako
pôžičky, ale vzhľadom na to, že tiež je bývalým spoločníkom odporcu a taktiež žaloval
odporcu o danú sumu ako o pôžičku v konaní tunajšieho súdu č. k. 24C 45/2008, súd
neposúdil jeho výpoveď v tej časti ako hodnovernú, ale ako účelovú. Súd zároveň poukazuje
na to, že svedok potvrdil poskytovanie finančných prostriedkov obdobným spôsobom aj
v predchádzajúcich rokoch, ale nikdy nežiadal tieto poskytnuté finančné prostriedky vrátiť
z titulu pôžičky, pričom špekulatívne toto odôvodnil tým, že nešlo o vysokú sumu a aj tak sú
tie sumy premlčané. Tiež uviedol, že nebol informovaný, že sa musí podieľať na strate, ale
zároveň rozporne uviedol, že to bolo uvedené v spoločenskej zmluve a dodal, že nevedel, že
to bude zo súkromných zdrojov. Také tvrdenie však stráca logickosť, nakoľko z čoho iného
by sa spoločník podieľal na strate, keby spoločnosť bola v strate. Potvrdil, že nikdy
nerozporoval hospodárske výsledky. Tvrdil však, že nemal odkiaľ vedieť, že odporca
vykazuje stratu, ale veď predsa bol rovnocenným spoločníkom spolu s ďalšími troma
osobami a dokonca účtovníctvo viedla jeho sestra.
Svedkyňa uviedla, že spolu s manželom - navrhovateľom vkladali
peniaze do spoločnosti odporcu, ale bližšie sa nevedela vyjadriť.
Svedkyňa , manželka spoločníka odporcu, pracovala od roku 2004
na plný úväzok ako ekonómka odporcu. Uviedla, že z účtu 365 sa kompenzovali všetky
straty alebo zisk. Taktiež uviedla, že predmetné príjmové pokladničné doklady sú
jednoznačne vklady, keďže sa všetci 4 spoločníci medzi sebou dohodli, že to má zaúčtovať
ako vklad, a to rovným dielom bez ohľadu na to, koľko kto vložil zo svojich prostriedkov a
dané doklady zaúčtovala ako vklad spoločníkov. Dodala, že jej manžel, spoločník odporcu,
poskytol odporcovi aj pôžičku, ale tá mu bola riadne vrátená v roku 2006.
Svedkyňa , manželka spoločníka odporcu, uviedla, že aj jej manžel
vkladal do spoločnosti finančné prostriedky na základe vzájomnej dohody všetkých
spoločníkov, ale nikdy sa nehovorilo o pôžičke a má za to, že išlo o vklady, keďže išlo
o rodinnú firmu a predsa manžel nebude si sám sebe požičiavať a keď chýbali nejaké
peniaze, tak vkladal spolu s ostatnými. Uviedla, že prepisovala zápisnice zo zasadnutí
a potom ich spoločníkom dávala podpísať, ale nie vždy bola podpísaná, keď ju od nich
z kancelárie brala, čo priznala, že to bola jej chyba. Taktiež uviedla, že poskytované
finančne prostriedky spoločníkmi neboli vracané.
Právny zástupca navrhovateľa namietal, že ak spoločníci vložili vklad, tak v takom
prípade by musela sa písomne zmeniť spoločenská zmluva s úradne overenými podpismi
všetkých štyroch spoločníkov a písomne prevziať záväzok na vklad do základného imania.
Súd s daným názorom nesúhlasí vzhľadom na zákonné ustanovenia Obchodného
zákonníka a spoločenskú zmluvu.
Právny zástupca navrhovateľa tvrdil, že samotné účtovníctvo odporcu preukazuje
poskytnutie pôžičiek.
Súd však s týmto názorom nesúhlasí, nakoľko vykonanými dokazovaním bol
preukázaný opak, a to z nasledovných dôvodov.
Z protokolu daňovej kontroly zo dňa 07.08.2009 vyplýva, že nebol zistený žiadny
rozdiel medzi základom dane uvedenom v daňovom priznaní a zistenom po kontrole,
(l. č. 170 obsahu spisu)
Zo znaleckého posudku č. 26/2010 vyplýva, že vložené peňažné prostriedky
spoločníkmi boli účtované v prospech účtu 365 Ostatné záväzky voči spoločníkom a členom,
pričom pri účtovaní peňažných prostriedkov získaných vkladom, resp. pôžičkou sa účtuje
rovnako, a to podľa § 54 ods. 3 citovaného Opatrenia MF SR v prospech účtu 365. Základ
dane alebo daňová strata sa delí medzi jednotlivých spoločníkov rovným dielom,
Znalec sa vyjadril aj k zaúčtovaniu finančných hotovostí, ktoré sú predmetom sporu,
ktoré boli zaúčtované na účet 365, avšak vklad zo dňa 31.05.2005 nebol zaúčtovaný v plnej
výške na účet 365, ale iba vo výške 390.000,- Sk; suma 10.000,- Sk bola zaúčtovaná
na účet 364 03 Záväzky voči spoločníkom a členom pri rozdeľovaní zisku a táto suma bola
nesprávne zaúčtovaná.
Zároveň uviedol výšku aktív - obchodný majetok a záväzky a čisté obchodné imanie
v roku 2006 a 2007 (l.č. 320 a 331 obsahu spisu)
Zo znaleckého posudku jednoznačne vyplýva, že poskytnuté finančné prostriedky
všetkými vtedajšími spoločníkmi neboli pôžičkou, ale boli vkladmi, čo vyplýva aj z uvedenia
účelu na predmetných pokladničných dokladoch. Preto tvrdenie právneho zástupcu
navrhovateľa, že išlo o pôžičku, súd považuje za účelové, keďže účel bol jednoznačne
uvedený, že ide o vklad.
Právny zástupca odporcu správne poukázal, že pri výpočte výšky vyrovnávacieho
podielu sa v rámci účtovného vyrovnania vychádzalo z položky obchodný majetok, ktorá
stanovuje aktíva účtovnej jednotky. V rámci obchodného majetku do aktív účtovnej jednotky
bola aj zahrnutá suma, ktorá je predmetnom tohto sporového konania. Pri výpočte
vyrovnávacieho podielu sa teda vychádzalo z toho účtovného a právneho základu, že
peňažne prostriedku, ktoré boli vložené, predstavujú obchodný majetok spoločnosti, a nie
záväzok spoločnosti, ako by to bolo v prípade, keby išlo o poskytnutie pôžičky. Čiže
odchádzajúcim spoločníkom, teda strane navrhovateľa, bol vyplatený vyrovnávací podiel,
ktorý sa vypočítal z obchodného majetku, ktorý zahŕňal aj žalovanú sumu. Pokiaľ by sa
vychádzalo pri vyplácaní vyrovnacieho podielu z tej skutočnosti, že by malo ísť o pôžičku,
tak by obchodný majetok bol nižší a nevznikol by nárok na vyrovnávací podiel, ktorý bol
vyplatený. Teda v prípade, ak aby bola žalovaná suma pôžičkou, tak by nevznikol nárok
na vyplatenie vyrovnávacieho podielu a išlo by o bezdôvodné obohatenie, takže preto
vzniesli kompenzačnú námietku. Teda ak by daná peňažná suma bola pôžička, tak by
nevznikol nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu a keďže podiel bol vyplatený, tak je
daný zrejmý prejav vôle navrhovateľa na vloženie danej sumy ako vklad.
Z hľadiska zákona, či už Obchodného zákonníka alebo z hľadiska účtovných
predpisov, súčasťou čistého obchodného imania, resp. majetku spoločnosti, z ktorého sa
vypočítava výška vyrovnacieho podielu, je majetok spoločnosti, nie záväzky spoločnosti.
Pokiaľ by sa osvojil záver, že záväzky spoločnosti predstavujú majetok spoločnosti,
z ktorého sa vypočítava výška vyrovnacieho podielu, tak v takom prípade každý právny
subjekt, ktorý by vstúpil do konkurzu, pretože má nesplatené záväzky, tak v tomto prípade by
sa jednalo predsa o majetok spoločnosti a takýto právny zámer nie je zrejmý ani
z judikatúry, ani zo zákonov, ani zbežnej praxe. Takže pri výpočte výšky vyrovnacieho
podielu sa vychádza z majetku spoločnosti a ten majetok je ponížený o záväzky spoločnosti,
čiže ak by tie peňažné vklady boli záväzkom spoločnosti, o to by sa ponížil obchodný
majetok. Bol by nižší vyrovnací podiel.
Podľa záverov znaleckého posudku /odpoveď na otázku č. 1, odpoveď na otázku č.
3/, znalec uviedol, že pôžičky a vklady podnikateľa - obidva tieto typy sa účtujú na č. účtu
365, čiže na rovnakom účte.
Súd sa stotožňuje s názorom právneho zástupcu odporcu, že nie je možné zároveň
považovať pôžičku za súčasť obchodného majetku. Nie je právne a ani účtovne možné, aby
došlo k tomu, že vyrovnací podiel by sa v danom prípade vypočítaval v zásade aj z výšky
záväzku.
Právny zástupca odporcu vzniesol kompenzačnú námietku z vyššie uvedených
dôvodov pre prípad, že by súd neposúdil poskytnutie finančných prostriedkov ako vklad
spoločníkov, keďže nie je možné, aby spoločník dostával tie isté peniaze dvakrát, pričom
poukázal na to, že predsa ak niekto zo spoločníkov si nechá vyplatiť vyrovnací podiel podľa
aktuálne zaúčtovaného stavu a v rámci toho aktuálne zaúčtovaného stavu sú vložené
peňažné prostriedky účtované ako vklad, nebolo by to ani v súlade so zásadami poctivého
obchodného styku, aby potom si tú istú sumu uplatňoval ako nárok na vyplatenie pôžičky.
A dokonca aj znalec potvrdil, že v rámci týchto účtovných postupov vôbec nie je potrebné
žiadať súhlas spoločníkov vzhľadom na to, že takýto postup vyplýva priamo z právneho
predpisu.
Súd posúdil, že nejde o pôžičku, ale o vklady, a to vzhľadom na uvedenie účelu
na príjmových pokladničných dokladoch, zaúčtovanie daných vkladov a výsluch svedkov
a znalecký posudok a zároveň mal preukázanú stratu, na ktorej sa spoločníci podieľajú
rovným dielom. Súd sa preto kompenzačnou námietkou viac nezaoberal a na základe
uvedeného súd žalobný návrh zamietol. Skutočnosť, že nešlo o pôžičku, ale o vklad, vyplýva
nielen z účelu uvedeného na príjmových dokladoch, ale aj zo samotného zaúčtovania
a premietnutia danej skutočnosti aj do daňového priznania spoločníkov a hospodárskeho
výsledku, pričom táto skutočnosť vyplýva aj zo svedeckých výpovedí ,
, , .
Súd poukazuje na to, že aj v prípade, že by súd posúdil poskytnutie finančných
prostriedkov ako pôžička, má za to vzhľadom na vyššie uvedené, že vznesená kompenzačná
námietka je opodstatnená, keďže bola preukázaná strata a spoločníci sú povinní uhradiť
stratu z vlastného majetku, resp. o podiel na strate sa zníži vklad spoločníka, pokiaľ nejaký
vložil, pričom ak spoločník bude mať nejakú pohľadávku z podielu na zisku proti
spoločnosti z minulosti, bude možné započítanie a bol nepochybne preukázaný hospodársky
výsledok.
Sud po vykonanom dokazovaní zhodnotil všetky dôkazy navzájom, ako aj každý
jednotlivo v ich vzájomnej súvislostí. A na základe vykonaného dokazovania súd žalobe
nevyhovel z vyššie uvedených dôvodov, a to predovšetkým z dôvodu posúdenia, že
navrhovateľ neposkytol odporcovi pôžičku, ale vklad a tak žalobný návrh zamietol.“
Krajský súd namietaným rozhodnutím potvrdil prvostupňový rozsudok ako vecne
správny a k odvolacím námietkam sťažovateľa uviedol:
„Je nepochybné, že účastníci boli vo vzájomnom vzťahu ako spoločník a verejná
obchodná spoločnosť, pričom spoločníci pri zakladaní spoločnosti nevložili do nej žiadny
peňažný a majetkový vklad. Je potom logické, že v prípade straty boli nútení túto vyrovnať
vložením finančných prostriedkov do spoločnosti. Takýmto spôsobom sa strata vykrývala aj
v minulosti, keď v spoločnosti aktívne pôsobil aj navrhovateľ. Ako vyplynulo zo znaleckého
posudku č. 26/2010 vypracovaného znalcom , vložené peňažné prostriedky
spoločníkmi boli účtované v prospech účtu 365, pričom vklady, resp. pôžičky sa účtujú
rovnako. Zo všetkých ďalších finančných operácií z účtovnej uzávierky a pri výpočte čistého
obchodného imania vyplynulo, že poskytnuté finančné prostriedky neboli pôžičkou (nikde sa
pri zúčtovaní nevychádzalo z toho, že to predstavuje záväzok spoločnosti), preto aj
prvostupňový súd správne určil, že vložené finančné prostriedky navrhovateľom
do spoločnosti odporcu nepredstavovali pôžičku, ale jednoznačne, vložené finančné
prostriedky mali slúžiť na vykrytie straty v podnikaní. Takýto postup bol použitý aj
pri výpočte vyrovnávacieho obchodného podielu navrhovateľa, v opačnom prípade by jeho
vyrovnávací podiel predstavoval nulu. Tiež je zrejmé, že všetky výstupy účtovníctva boli
premietané do daňového priznania jednotlivých spoločníkov odporcu, z čoho tiež vyplýva,
že navrhovateľ musel byť uzrozumený o účele poskytnutia finančných prostriedkov
do spoločnosti. Prvostupňový súd správne poukázal na to, že nebolo v tejto súvislosti
potrebné vykonať zmenu spoločenskej zmluvy o základnom imaní, pretože spoločnosť
vznikla bez peňažného a majetkového vkladu. Ako už bolo vyššie uvedené, či už v zmysle
§ 76, resp. § 82 ods. 3 Obchodného zákonníka spoločníci ručia za záväzky spoločne
a nerozdielne všetkým svojím majetkom a stratu znášajú rovným dielom, preto aj došlo
k tomu, že spoločníci v prípade straty boli nútení finančné prostriedky do spoločnosti vložiť
a týmto spôsobom stratu vykryť a ďalej pokračovať v podnikaní, čo korešpondovalo aj
so spôsobom vedenia účtovníctva a čo jednoznačne potvrdil vo svojich záveroch znalec
v posudku. Navrhovateľ nenamietal ani nespochybnil, že spôsob vedenia účtovnej evidencie,
pokladničnej knihy, prípadne vykonanie účtovných uzávierok bolo urobené nesprávne.
Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožňuje so závermi prvostupňového súdu, že
v prípade vkladu finančných prostriedkov do spoločnosti tieto nepredstavovali pôžičku, ale
bola ním vykrytá strata a preto správne návrh na vrátenie pôžičky bol zamietnutý. V tomto
smere sa odvolací súd plne stotožňuje s právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením
rozhodnutia prvostupňového súdu a na jeho závery v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje.
Pokiaľ navrhovateľ namietal, že boli porušené jeho procesné práva, keď nebol ako účastník
konania súdom osobitne vypočutý, je zrejmé, že na konanie pred súdom splnomocnil
advokáta a spoločne s ním sa zúčastňoval jednotlivých súdnych pojednávaní a nič mu
nebránilo, aby sa ako účastník konania k veci osobne vyjadril. Z vyššie uvedených dôvodov
odvolací súd nepovažoval odvolanie navrhovateľa za dôvodné a preto napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil.“
Ústavný súd sa s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia prvostupňového
rozsudku v spojení s rozsudkom krajského súdu nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa
o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku a o jeho arbitrárnosti. Konajúce
všeobecné súdy náležite a zrozumiteľne odôvodnili svoj právny názor, ako aj spôsob, akým
vyhodnotili dôkazy. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd s poukázaním na obsah
rozsudku okresného súdu odpovedal na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany sťažovateľa. Odôvodnenie jeho rozhodnutia
obsahuje dostatok skutkových argumentov a ich právnych posúdení, tieto skutkové a právne
závery nie sú v logickom rozpore a neavizujú zjavné omyly v aplikácii procesných
a hmotnoprávnych predpisov.
Krajský súd aj okresný súd v potrebnom rozsahu vyslovili svoj právny názor
na skutočnosť, že vklady sťažovateľa do spoločnosti neboli pôžičkou, ale vkladom, ktorý
mal slúžiť na vykrytie straty v podnikaní. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal najmä
na obsah znaleckého posudku č. 26/2010, na finančné operácie spoločnosti, ako aj
na spôsoby výpočtu čistého obchodného imania spoločnosti, na spôsob výpočtu
vyrovnacieho podielu sťažovateľa, ako aj na obsah daňových priznaní jednotlivých
spoločníkov, z ktorých podľa názoru krajského súdu vyplýva „že navrhovateľ musel byť
uzrozumený o účele poskytnutia finančných prostriedkov do spoločnosti“. Okresný súd
okrem toho poukázal aj na obsah príjmových pokladničných dokladov, ako aj na výpovede
svedkov uskutočnené v rámci prvostupňového konania.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnení rozsudku krajského súdu
(v spojení s dôvodmi rozsudku okresného súdu) dospel k názoru, že všeobecné súdy
v dostatočnej miere vysvetlili, akým spôsobom hodnotili zistenia znalca prezentované
v znaleckom posudku č. 26/2010, a to najmä v súvislostiach ďalších vykonaných dôkazov.
V tejto súvislosti, ako aj v súvislosti so sťažovateľovou námietkou, že konajúce súdy
nevyhodnotili v jeho prospech jeden z pokladničných dokladov, z ktorého obsahu vyplýva,
že žalovanému poskytol pôžičku, ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,
podľa ktorej do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené
tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav
a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Odôvodnenie namietaného rozsudku ako celok (v danom prípade v spojení
s odôvodnením rozsudku okresného súdu) teda nevykazuje známky arbitrárnosti
a svojvoľnosti a spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP), preto je
v tomto smere ústavne akceptovateľné.
Pokiaľ ide o sťažovateľom vznesenú námietku týkajúcu sa rozporu medzi
namietaným rozsudkom a skorším rozhodnutím krajského súdu v spojení s rozsudkom
okresného súdu, ktoré boli vydané v obdobnej veci, k tejto otázke zaujal stanovisko už
okresný súd, ktorý poukazujúc na rozdiely v dôkaznej situácii porovnávaných konaní
uviedol:
„Navrhovateľ síce poukazoval na rozhodnutie v konaní č. 24C 45/2008, v ktorom súd
posúdil, že odporcovi boli poskytnuté finančné prostriedky spoločníkom na základe zmluvy
o pôžičke čo skonštatoval na základe vykonaného dokazovania a uviedol, že nemohlo ísť
o vklady, pretože nedošlo ani k zmene spoločenskej zmluvy tak, ako to predpisuje Obchodný
zákonník. Súd však poukazuje na to, že v tom konaní nebolo vykonané dokazovanie
v rovnakom rozsahu, keďže v tomto konaní bolo vykonané aj znalecké dokazovanie, v
zmysle ktorého bolo jednoznačne konštatované, že poskytnuté finančné prostriedky boli
zaúčtované ako vklad, a to aj s poukazom na vyplatenie vyporiadacieho podielu a tieto
skutočnosti boli premietnuté aj do daňového priznania spoločníkov odporcu, pričom účel
bol uvedený aj na príjmových dokladoch a tieto skutočnosti vyplývajú aj z výsluchu svedkov
vyššie menovaných. Súd sa taktiež nestotožňuje ani s názorom vysloveným v uvedenom
konaní ohľadom potreby zmeny spoločenskej zmluvy a základného imania, pokiaľ by išlo o
vklady, a to vzhľadom na zákonné ustanovenia a teda na právny režim verejnej obchodnej
spoločnosti, ktorou je odporca. Verejná obchodná spoločnosť nemá povinnú tvorbu
základného imania a ani sa nezapisuje tento údaj do obchodného registra, a to ani
v prípade jeho tvorby. Taktiež nie je ani zákonná povinnosť uvádzať do spoločenskej zmluvy
vklady spoločníkov, v prípade vkladov je iba vhodné do spoločenskej zmluvy upraviť
následky oneskorenia spoločníka so splnením vkladovej povinnosti - je to však iba vhodné,
nie je daná povinnosť. Zo zákonných ustanovení teda nevyplýva žiadna povinnosť, aby
spoločnosť - v.o.s. uvádzala dané skutočnosti do spoločenskej zmluvy, resp. menila
spoločenskú zmluvu takým spôsobom, preto nie je možné stotožniť sa ani s názorom, že ak
nebola zmenená spoločenská zmluva, tak nemohlo ísť o vklady, ale o pôžičku. Zároveň je
potrebné uviesť, že skutočnosť, že išlo o vklady, vyplýva aj z hospodárskeho výsledku, čo sa
premietlo aj do daňového priznania, výšky vyporiadacieho podielu a celého účtovníctva
a takým spôsobom spoločníci odporcu postupovali aj v predchádzajúcich obdobiach,
v ktorých boli tiež vložené vklady a nikto si nenárokoval vrátenie finančných prostriedkov
z titulu pôžičky. Teda tvrdenia navrhovateľa v tomto konaní sú účelové a zavádzajúce a sú
v rozpore so skutočnosťami zistenými vykonaným dokazovaním, a to predovšetkým aj
zo znaleckého posudku.“
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov (a ani zjednocovanie právnych názorov jednotlivých sudcov)
a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najvyššiemu súdu.
V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov
v právne obdobných prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného
práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto
právnych názorov založená na racionálnej právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä
povinnosťou) vo veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou,
ale aj ústavnosťou svojich rozhodnutí [čl. 144 ods. 1 ústavy (pozri aj III. ÚS 595/2012)],
pričom v danom prípade konajúce súdy (najmä okresný súd) dôvody odlišného právneho
posúdenia veci sťažovateľa v dostatočnej miere ozrejmili.
S odvolaním sa na dosiaľ uvedené ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietanými porušeniami označených práv
(čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol
pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2016