Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 254/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. P., H., zastúpeného spoločnosťou Š., s. r. o., Advokátska

kancelária, B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. J. Š., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva zaručeného

a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012 v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2012

doručená sťažnosť M. P., H. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“) a jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 1. februára 2012

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako povinný

v exekučnom konaní vedenom Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

vo veci vymoženia sumy 1 125,79 € v prospech V., a. s., B. (ďalej len

„povinný“). Sťažovateľ doručil 16. októbra 2009 okresnému súdu návrh na zastavenie

exekúcie podľa

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a

doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Svoj návrh zdôvodnil tvrdením, že „rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom nebolo

povinnému riadnym spôsobom doručené, pretože povinný je z adresy na ktorú mu bol

exekučný titul doručovaný oprávneným odsťahovaný a žije s rodinou v O. ... Z týchto

skutočností odôvodňuje tvrdenie, že nedošlo k riadnemu doručeniu rozhodnutia v súlade

s ustanovením , teda rozhodnutie nemohlo nadobudnúť

právoplatnosť a tiež vykonateľnosť a nie je možné viesť exekúciu.“.

Okresný súd uznesením vyššieho súdneho úradníka č. k. -21

z 8. februára 2010 návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietol. Dôvodil,

že „podľa výpisu zo živnostenského registra bola miestom podnikania povinného

nezmenene do 17.6.2009 adresa N. Táto adresa bola uvedená aj v živnostenskom registri

a túto adresu oprávnený v styku s povinným aj používal, pretože iná adresa – podnikateľa

fyzickej osoby, mu ani nebola známa. Súd sa preto v otázke riadneho doručenia exekučného

titulu, ktoré spochybnil povinný stotožnil s vyjadrením oprávneného, že exekučný titul bol

povinnému riadne doručený, pričom súd dodáva, že sa tak stalo postupom podľa vyššie

citovaného § 25 ods. 3 Správneho poriadku. Všetky uvedené skutočnosti mal exekučný súd

za preukázané z listín, ktoré mu boli predložené účastníkmi tohto exekučného konania, ako

aj z vyššie citovaných vyjadrení účastníkov.“.

V odvolaní podanom proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľ znovu namietal

nedostatok právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia ukladajúceho mu povinnosť

peňažného plnenia. Podľa jeho názoru „súd nie je viazaný potvrdením o vykonateľnosti,

ale je sám oprávnený ju preskúmať, a ak nie je rozhodnutie formálne alebo materiálne

vykonateľné, spôsobuje to neprípustnosť exekúcie...“. S poukazom na § 51, § 52 ods. 1 a 2

Exekučného poriadku, ako aj na a o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) tvrdil, že

„rozhodnutie nebolo nikdy doručené zákonným spôsobom, pretože jednoznačným

potvrdením bolo preukázané, že od 26.3.2008 sa povinný nezdržiaval na adrese N., ale aj

s rodinou býval v H., kde bol prihlásený aj k trvalému pobytu. ... nedostatok zdržiavania sa

v mieste doručovania, nemožno podľa zákona obísť a ani nahradiť takým spôsobom, ako to

urobil exekučný súd, ktorý za rozhodujúcu skutočnosť doručovania zásielky označil

v živnostenskom registri, kde sa povinný v skutočnosti vôbec nezdržiaval.“.

Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. -35

z 23. júla 2010 napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. Obmedzil sa iba

na konštatovanie, že „súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného

skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia,

a preto s poukazom na ustanovenie sa v odôvodnení tohto rozhodnutia

obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho,

aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

K dôvodom uvedeným povinným v odvolaní odvolací súd dodáva, že povinný

v danom konaní vystupuje ako fyzická osoba – podnikateľ, a preto aj doručovanie a s ním

spojená fikcia sa nespravuje iba povinným namietanými ustanoveniami § 24 ods. 1, 2

Správneho poriadku, ale aj ustanovením § 25 ods. 3 Správneho poriadku, na základe

ktorého v danom prípade došlo k fikcii doručenia.“.

Uznesenie krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním. Uviedol v ňom,

že „odvolací súd svojím rozhodnutím o nezastavení exekúcie umožnil pokračovať v konaní

nepríslušnému exekučnému súdu a odobril tiež to, že vo veci v rozpore s a právnym

poriadkom konal a rozhodoval vyšší súdny úradník“. Poukazom na § 45 ods. 2 Exekučného

poriadku dôvodil, že jeho „všeobecným súdom už v čase podania návrhu na začatie

exekúcie bol Okresný súd v Topoľčanoch, pretože v obci H. mal trvalé bydlisko a tam sa aj

trvale zdržiaval. Z toho dôvodu len Okresný súd Topoľčany mohol byť zákonným exekučným

súdom“. Tým, že v jeho veci na prvom stupni nekonal zákonný sudca, ale vyšší súdny

úradník, mu „bola ako účastníkovi exekučného konania odňatá možnosť konať pred

súdom“. V tejto súvislosti namietal, že aj poverenie na vykonanie exekúcie vydala vyššia

súdna úradníčka, pričom citujúc i zdôraznil, že

„poverenie vyššej súdnej úradníčky nebolo nikdy predmetom prieskumu zákonného sudcu,

a pretože o ňom ani nevedel, nemohol ho ani napadnúť spôsobom garantovaným

...“.

Najvyšší súd uznesením z 1. februára 2012 sp. zn. rozhodol tak,

že „Dovolanie súdneho exekútora odmieta“. K námietke miestnej nepríslušnosti okresného

súdu v spornom exekučnom konaní najvyšší súd odkázal na ustanovenie § 105 ods. 1

v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„OSP“), z ktorého vyvodil, že „súd z úradnej povinnosti (ex officio) skúma, či je daná

podmienka miestnej príslušnosti. Z časového hľadiska skúma miestnu príslušnosť

kedykoľvek počas konania, avšak len pokiaľ ide o osobitnú miestnu príslušnosť (§ 88

). Na to, aby mohol skúmať všeobecnú miestnu príslušnosť ( a nasl. )

alebo osobitnú miestnu príslušnosť alternatívnu ( ) musí ísť o jeden z týchto

dvoch prípadov: 1) navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach ako navrhovateľ

alebo 2) keď miestnu príslušnosť namieta odporca. V takom prípade však námietka miestnej

nepríslušnosti musí byť vznesená pri prvom úkone, ktorý odporcovi patrí a ak túto svoju

zákonnú možnosť do takto stanoveného času nevyužije, dochádza ku konvalidácii miestnej

nepríslušnosti súdu, v dôsledku čoho sa konanie uskutoční na v podstate miestne

nepríslušnom súde. V ostatných prípadoch nemá súd z úradnej povinnosti skúmať svoju

miestnu príslušnosť. ... Prvým úkonom, ktorý povinnému patril v exekučnom konaní,

pri ktorom by mohol namietať miestnu nepríslušnosť, bolo podanie námietok

voči upovedomeniu o začatí exekúcie v zmysle § 50 ods. 1 Exekučného poriadku. Z obsahu

spisu nevyplýva, že by povinný námietky podal a až návrhom z 15. októbra 2009, podaným

na Okresný súd Nitra 16. októbra 2009, sa povinný domáhal odkladu exekúcie a zastavenia

exekúcie, avšak ani v tomto podaní nenamietol, že Okresný súd Nitra nie je miestne

príslušný a ani sa nedomáhal postúpenia veci súdu, ktorý by mal byť podľa jeho názoru

súdom miestne príslušným. Nakoľko námietka miestnej nepríslušnosti nebola podaná

pri prvom úkone, ktorý povinnému v zmysle príslušných ustanovení Exekučného poriadku

patril, (prípadný) nedostatok miestnej príslušnosti bol nepodaním námietky odstránený.“.

K námietke rozhodovania vyššieho súdneho úradníka najvyšší súd uviedol,

že z i z vyplýva, že „proti rozhodnutiu vydanému

v občianskom súdnom konaní súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom možno podať

odvolanie za rovnakých podmienok ako proti rozhodnutiu sudcu. Odvolaniu podanému

proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže úplne vyhovieť

sudca. ... Ak sudca odvolaniu... nemieni úplne vyhovieť, predloží vec na rozhodnutie

odvolaciemu súdu; aj v tomto prípade bude o odvolaní rozhodovať sudca, ktorý uvedie

v predkladacej správe pre odvolací súd, že nemieni odvolaniu vyhovieť a rozhodnutie

preskúma odvolací súd. ... V danom prípade uznesenie Okresného súdu Nitra... vydala

vyššia súdna úradníčka JUDr. M. O. Sudkyňa exekučného súdu listom zo 16. júna 2010 (č.

l. 34 spisu) predložila vec odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní povinného (s

poznámkou, že odvolaniu nemieni vyhovieť), ktorý o odvolaní rozhodol dovolaním

napadnutým uznesením. ... preto takýmto zákonným postupom nemohlo dôjsť k vade

konania uvedenej v ustanovení “.

Napokon k sťažovateľovej námietke o nepreskúmaní poverenia na vykonanie

exekúcie zákonným sudcom najvyšší súd zdôraznil, že „poverenie na vykonanie exekúcie je

individuálny právno-aplikačný kat, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho

exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi,

na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta

Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu

vykonávať. Poverenie na vykonanie exekúcie však nemá priame právne účinky voči osobe

povinného, preto povinný voči nemu ani nemôže využiť žiadne opravné prostriedky (§ 44

ods. 2 Exekučného poriadku), (viď napr. rozhodnutie ). Ak by poverenie

na vykonanie exekúcie vydal súdny úradník, bolo by voči nemu prípustné odvolanie,

avšak len osobou, ktorá by na to bola subjektívne procesne legitimovaná, nie však

povinným. Pritom podmienka prípustnosti dovolania podľa taktiež nie

je splnená v prípade, že sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom pre časť

konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania

napr. tým, že mohol podať námietky voči upovedomeniu o začatí exekúcie.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdí, že „výrok rozhodnutia

dovolacieho súdu je chybný a zmätočný, pretože najvyšší súd nerozhodoval o dovolaní

súdneho exekútora, ale o dovolaní povinného... Na toto pochybenie bol najvyšší súd

písomne upozornený s tým, aby výrok vydaného rozhodnutia opravil...“.

K otázke miestnej (ne)príslušnosti okresného súdu sťažovateľ uvádza, že „najvyšší

súd nerešpektoval a obišiel osobitnú právnu úpravu príslušnosti exekučného súdu,

ktorá vyplýva z ustanovenia § 45 ods. 2 exekučného poriadku, a stanovuje podmienky

skúmania miestnej príslušnosti úplne inak a oveľa prísnejšie, než je tomu v prípade

všeobecných súdov“. Podľa sťažovateľa je na exekučné konanie možné použiť iba § 85

ods. 1 určujúci všeobecný súd povinného, avšak „Exekučný poriadok má v ostatnom

svoju vlastnú úpravu určenia miestnej príslušnosti, a preto nie je možné, aby sa v otázke jej

určenia, použili aj ďalšie ustanovenia všeobecného procesného predpisu, na ktoré najvyšší

súd vo svojom rozhodnutí poukazuje (§, 87 a 88 ), pretože ich použitie je

v rozpore s osobitnou úpravou miestnej príslušnosti exekučného súdu (§ 45 ods. 2 ex. por.)

a zasahuje do základných práv povinného v exekučnom konaní. Hľadiská pre určenie

miestnej príslušnosti všeobecného a exekučného súdu nie sú rovnaké, a preto ich nemožno

v žiadnom prípade stotožňovať takým spôsobom, ako to urobil najvyšší súd. Ten

najpodstatnejší rozdiel vyplýva práve z uplatnenia ustanovenia ...

Na rozdiel od tejto benevolentnej právnej úpravy určovania miestnej príslušnosti

všeobecných súdov, stanovuje právna úprava exekučného konania presné pravidlá jej

určenia a predovšetkým súdu ukladá, aby sa po nápade žiadosti súdneho exekútora

o vydanie poverenia na začatie exekúcie, povinne zaoberal zákonným spôsobom svojou

príslušnosťou v konaní. Je preto úlohou exekučného súdu, aby skôr, než začne konanie,

primárne skúmal, či je všeobecným súdom povinného v Slov. republike, teda či sa v jeho

obvode nachádza miesto bydliska povinného a pokiaľ povinný nemá v jeho obvode bydlisko,

či sa tu zdržiava. Za predpokladu, že súd pri skúmaní svojej príslušnosti na exekučné

konanie zistí, že nie je všeobecným súdom povinného v Slov. republike, musí sa v ďalšom

povinne zaoberať skúmaním toho, či povinný má v jeho obvode majetok (§ 45 ods. 2 veta

druhá). V zmysle tejto (osobitnej) právnej úpravy, môže byť miestne príslušným exekučným

súdom, len taký všeobecný súd povinného, ktorý je určený podľa § 45 ods. 2 exekučného

poriadku (za použitia s. 1 ) – miestom bydliska povinného a pokiaľ ho nemá,

miestom, kde sa zdržiava a len za predpokladu, že povinný takýto všeobecný súd v Slov.

republike nemá, príslušným na prejednanie môže byť súd, v ktorého obvode má povinný

majetok.

Pokiaľ preto súd takýmto spôsobom svoju miestnu príslušnosť neposúdi, je vylúčené,

aby v exekúcii začal konať a vydával akékoľvek akty a rozhodnutia, týkajúce sa práv

a povinností jej účastníkov, ako k tomu nesprávne a neoprávnene došlo zo strany

nepríslušného Okresného súdu v Nitre v tomto konaní. V jeho prípade, je potrebné

považovať za najzávažnejšie to, že Okresný súd Nitra konal od samého začiatku v tejto

exekučnej veci s vedomím, že nie je zákonným exekučným súdom... Zo zámerného

a zavineného porušenia zákona usvedčuje Okresný súd Nitra skutočnosť, že vo svojom

písomnom poverení na začatie exekúcie zo dňa 3.7.2009 č. poverenia 5403 055857 uviedol

povinného aj s jeho trvalým bydliskom – H., ktoré sa nachádza v obvode Okresného súdu

Topoľčany.“.

Z uvedených dôvodov nemôže podľa sťažovateľa rozhodovanie okresného súdu

v predmetnom exekučnom konaní „požívať žiadnu ústavnú a zákonnú ochranu“. Okresný

súd sťažovateľa „zbavil možnosti, aby jeho exekučnú vec prejednal zákonom určený

exekučný súd... a o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia, rozhodol v jeho

prípade, zákonný sudca. Preto neústavné konanie súdu nebolo možné žiadnym spôsobom

konvalidovať a aplikovať naň postup vyplývajúci z ust. , ktorý je

v rozpore so základnými zásadami určovania zákonnej príslušnosti súdov v exekučnom

konaní.“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej znovu namieta vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie vyššou súdnou úradníčkou, čím táto „umožnila, aby došlo k nezákonnému začatiu

tejto exekúcie. ... Postupom zamestnanca súdu, ktorý v predmetnej veci nezákonným

spôsobom posúdil dôvody neprípustnosti exekúcie a vydal písomné poverenie na začatie

exekúcie, ktoré sa povinnému vôbec nedoručuje, bol povinný zbavený možnosti domáhať sa

svojho základného práva na prieskum jeho rozhodnutia zo strany zákonného sudcu.“.

Podľa sťažovateľa je odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu v otázke právnych

účinkov poverenia na vykonanie exekúcie vo vzťahu k osobe procesne legitimovanej

na podanie opravného prostriedku proti povereniu na vykonanie exekúcie vnútorne

rozporné. S poukazom na nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000

o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej

len „nariadenie Rady“) sťažovateľ nepovažuje „za ústavne možné a právne prijateľné,

aby poverenie na vykonanie exekúcie, v zmysle záväzných noriem európskeho práva... malo

povahu riadneho rozhodnutie súdu a na rozdiel od toho, aby sa v podmienkach

rozhodovacej činnosti slovenských súdov, považovalo len za individuálny právno-aplikačný

akt“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1/ Najvyšší súd Slov. republiky uznesením zo dňa 2. februára 2012, č. k.

, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne

konanie, vyplývajúce z SR v náväznosti na Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

2/ Ústavný súd Slov. republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slov. republiky

zo dňa 2. februára 2012, č. k. a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta viacero nedostatkov napadnutého dovolacieho uznesenia

najvyššieho súdu. Ústavný súd považoval za vhodné venovať sa najprv námietke

„vadnosti“ výroku preskúmavaného uznesenia.

1. Výrok súdneho rozhodnutia je vždy záväzným vyjadrením záväzného úsudku

konajúceho súdu o predmete konania. Práve výrokom súdneho rozhodnutia sa autoritatívne

konštituujú alebo deklarujú práva a povinnosti účastníkov konania. Z tohto dôvodu

formulácia výroku súdneho rozhodnutia musí byť bezvadná, inak môže dôjsť k porušeniu

základného práva účastníka konania na súdnu ochranu.

Výrokom napadnutého uznesenia najvyšší súd rozhodol tak, že „Dovolanie súdneho

exekútora odmieta“. Napriek tomu zo záhlavia predmetného uznesenia vyplýva, že najvyšší

súd rozhodoval o dovolaní povinného, teda sťažovateľa, a táto skutočnosť sa

bez akýchkoľvek pochybností črtá aj z odôvodnenia dovolacieho uznesenia. Bolo by možné

uzavrieť, že výkladom uznesenia najvyššieho súdu ako celku možno dospieť

k jednoznačnému záveru, že sa rozhodovalo a aj rozhodlo o dovolaní sťažovateľa,

no naznačená závažnosť a význam výroku súdneho rozhodnutia si podľa názoru ústavného

súdu vyžaduje veľkú opatrnosť, ba až zdržanlivosť pri takejto „interpretácii“ výroku

súdneho rozhodnutia. Platí to obzvlášť z dôvodu, že výrok napadnutého uznesenia je

formulovaný veľmi presne a sám osebe nepripúšťa viacznačný výklad. Ústavný súd už

judikoval, že nie je ústavne akceptovateľným rozhodnutie všeobecného súdu, v ktorom

výrok nemá potrebnú oporu v odôvodnení ().

Sťažovateľ však v odôvodnení svojej sťažnosti informuje, že „na toto pochybenie

bol najvyšší súd písomne upozornený s tým, aby výrok vydaného rozhodnutia opravil

a uviedol do súladu so zákonom“. Ústavný súd v nadväznosti na citovanú informáciu

poukazuje na v spojení s , z ktorých vyplýva, že súd

kedykoľvek aj bez návrhu opraví v uznesení chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé

nesprávnosti. O návrhu na opravu súd rozhodne do 30 dní od jeho podania. O oprave vydá

opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom.

V okolnostiach posudzovaného prípadu tak ústavný súd dospel k záveru, že návrh

na opravu výroku uznesenia spolu so samotným inštitútom opravy súdneho rozhodnutia

predstavujú právny prostriedok, ktorý zákon účinne poskytuje na ochranu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Preto sťažnostnú

námietku „o vadnosti“ výroku napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyhodnotil ústavný

súd ako neprípustnú.

2. K ďalším sťažnostným námietkam ústavný súd odkazuje na svoju ustálenú

judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho

predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva

v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu

porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby

určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich označených práv v dôsledku nemožnosti podať

opravný prostriedok proti povereniu na vykonanie exekúcie, ktoré vydal vyšší súdny

úradník, a napokon aj problém miestnej nepríslušnosti okresného súdu konať

v sťažovateľovej veci ako exekučný súd.

2.1 K problému oprávnenia podať opravný prostriedok proti povereniu na vykonanie

exekúcie najvyšší súd uviedol, že poverenie na vykonanie exekúcie „má priame právne

účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný

súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu...

a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať.“. Súčasne

najvyšší súd zdôraznil, že „ak by poverenie na vykonanie exekúcie vydal súdny úradník,

bolo by voči nemu prípustné odvolanie, avšak len osobou, ktorá by na to bola subjektívne

procesne legitimovaná, nie však povinným“. Sťažovateľ tvrdí, že citované časti

odôvodnenia napadnutého uznesenia si navzájom odporujú, a navyše podľa jeho názoru

„postupom zamestnanca súdu, ktorý v predmetnej veci nezákonným spôsobom posúdil

dôvody neprípustnosti exekúcie a vydal písomné poverenie na začatie exekúcie, ktoré sa

povinnému vôbec nedoručuje, bol povinný zbavený možnosti domáhať sa svojho základného

práva na prieskum jeho rozhodnutia zo strany zákonného sudcu“. Sťažovateľ totiž

s poukazom na ustanovenia nariadenia Rady dôvodí, že je neprípustné,

ak podľa predmetného nariadenia Rady je poverenie na vykonanie exekúcie rozhodnutím,

kým podľa názoru najvyššieho súdu ide o individuálny právno-aplikačný akt.

Ústavný súd k tejto námietke v prvom rade považuje za potrebné konštatovať vznik

terminologického nedorozumenia medzi najvyšším súdom a sťažovateľom. Je zreteľné,

že najvyšší súd nezastáva názor, že poverenie na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím.

Ním použitá formulácia „individuálny právno-aplikačný akt“ vôbec nestojí v protiklade

s pojmom „rozhodnutie“. Každé rozhodnutie, ktorým sa záväzne právne posúdi zistený

konkrétny skutkový stav, je individuálnym právno-aplikačným aktom. Na podklade

tzv. subsumpcie (podradenie zisteného skutkového stavu pod hypotézu právnej normy)

uplatní konajúci orgán verejnej moci proti dotknutému subjektu práva záväzným spôsobom

dispozíciu relevantnej právnej normy. To je podstata individuálnej právno-aplikačnej

činnosti i právom regulovaného rozhodovacieho procesu. Preto odôvodnenie uznesenia

najvyššieho súdu vôbec nesmeruje k právnemu záveru, podľa ktorého by poverenie

na vykonanie exekúcie nebolo rozhodnutím. Tak sa právny názor najvyššieho súdu

nedostáva ani do žiadneho rozporu s nariadením Rady.

Podstatou právneho záveru najvyššieho súdu je názor, podľa ktorého poverenie

na vykonanie exekúcie nemôže opravnými prostriedkami napádať povinný,

pretože poverenie na vykonanie exekúcie nevyvoláva voči povinnému žiadne právne

účinky, teda vydaním a doručením poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi

sa nijak nemení právna pozícia povinného.

Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh

oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom

najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul... Ak súd nezistí

rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie

exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne

poverí exekútora, aby vykonal exekúciu... Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo

exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Ústavný súd už judikoval (a na jeho rozhodnutie poukázal i najvyšší súd

v odôvodnení uznesenia o dovolaní), že poverenie na vykonanie exekúcie vykazuje znaky

individuálneho právno-aplikačného aktu (rozhodnutia) len voči osobe súdneho exekútora.

Ide totiž o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe

ktorého môže súdny exekútor začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta

Exekučného poriadku). Po udelení poverenia môže súdny exekútor upovedomiť povinného

o začatí exekúcie, a tým mu zakázať nakladanie s majetkom, ktorý podlieha exekúcii (§ 47

ods. 1 Exekučného poriadku). Z uvedeného je zrejmé, že poverenie na vykonanie exekúcie

nevykazuje priame právne účinky voči osobe povinného, preto napokon povinný proti nemu

ani nemôže využiť žiadne opravné prostriedky (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Až upovedomenie o začatí exekúcie je procesným úkonom súdneho exekútora,

ktorým vznikajú priame právne účinky voči povinnému [§ 47 ods. 1 písm. b) Exekučného

poriadku], a preto môže povinný proti upovedomeniu podať námietky ().

Ústavný súd nemá dôvod odchýliť sa od svojej doterajšej judikatúry, ktorá berúc

do úvahy načrtnutú konštrukciu Exekučného poriadku pri regulácii „prípravnej“ fázy

exekučného konania dostatočne chráni základné právo povinného ako účastníka exekučného

konania na súdnu ochranu i jeho právo na spravodlivé súdne konanie. Ak potom najvyšší

súd ustálené právne názory ústavného súdu akceptoval a na ich základe sa vysporiadal

s posudzovanou námietkou sťažovateľa, nemožno v takom prístupe identifikovať signály

ústavnej vadnosti, ktoré by mohli byť predmetom prieskumu po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie.

Nedôvodným je aj poukaz sťažovateľa na údajný rozpor odôvodnenia najvyššieho

súdu, keď tento najprv uvádza, že „poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny

právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora“,

a „preto povinný voči nemu ani nemôže využiť žiadne opravné prostriedky“, pričom vzápätí

dôvodí, že „ak by poverenie na vykonanie exekúcie vydal súdny úradník, bolo by voči nemu

prípustné odvolanie, avšak len osobou, ktorá by na to bol subjektívne procesne

legitimovaná...“. Ani jeden z citovaných právnych názorov nepriznáva povinnému

v exekučnom konaní právo podať opravný prostriedok proti povereniu na vykonanie

exekúcie. V prvom prípade najvyšší súd explicitne nepriznáva povinnému právo podať

proti povereniu na vykonanie exekúcie opravné prostriedky, v druhom prípade zas ustálil,

že opravný prostriedok by za určitých podmienok prichádzal do úvahy, avšak len zo strany

osoby, ktorá je na to procesne legitimovaná. Formulované názory tak rešpektujú subsidiárne

použitie na exekučné konanie vo svetle ústavnej požiadavky plynúcej

z , rešpektujú aj podstatu poverenia na vykonanie exekúcie

ako rozhodnutia či individuálneho právno-aplikačného aktu a nestoja v protiklade s nárokmi

plynúcimi zo základného práva povinného na súdnu ochranu i z jeho práva na spravodlivé

súdne konanie.

Sťažovateľovu námietku založenú na tvrdení oprávnenia povinného podať opravný

prostriedok proti povereniu na vykonanie exekúcie, ktoré vydal vyšší súdny úradník, tak

ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

2.2 Napokon sa ústavný súd venoval aj sťažnostnej námietke založenej na tvrdenej

miestnej nepríslušnosti okresného súdu na vykonanie exekučného konania

proti sťažovateľovi. Najvyšší súd bol toho názoru, že sťažovateľ pri svojom prvom úkone

v exekučnom konaní nedostatok miestnej príslušnosti nenamietal, kým sťažovateľ tvrdí,

že okresnému súdu už pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie bola známa aktuálna

adresa bydliska sťažovateľa (dokazuje to vydané poverenie), a preto s ohľadom na § 105

ods. 1 mal okresný súd skúmať miestnu príslušnosť prv, než začal konať o veci samej.

Ústavný súd sa stotožňuje s interpretáciou relevantných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku tak, ako ich podal najvyšší súd, a akceptuje aj ich použiteľnosť na

exekučné konanie v rozsahu, aký bol pre rozhodnutie o sťažovateľovom dovolaní

nevyhnutný. Najvyšší súd správne vyložil , ak vymedzil, kedy konajúci

súd skúma miestnu príslušnosť aj počas konania.

Podľa súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa . Ak však

navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ alebo ak miestnu

príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 až § 87. Súd

skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma len

na námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí.

Sťažovateľ tvrdil miestnu nepríslušnosť okresného súdu v dôsledku nesplnenia

podmienky zakotvenej v (kritérium bydliska občana), pričom toto

ustanovenie sa aj podľa sťažovateľa na exekučné konanie vzťahuje. Splnenie kritérií

podľa skúma súd rešpektujúc , len ak miestnu príslušnosť

namieta odporca, teda v exekučnom konaní povinný.

Interpretačné otázniky môže vyvolávať hľadanie odpovede na otázku, či tretia veta

(súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej) sa

vzťahuje len na prípady skúmania výlučnej miestnej príslušnosti (prvá veta § 105 ods. 1

), alebo aj na prípady všeobecnej miestnej príslušnosti (druhá veta ),

ústavný súd je však toho názoru, že pri skúmaní ústavnej akceptovateľnosti napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu sú naznačené výkladové problémy irelevantné. Dôvodom je

viacero faktov, ktoré ústavný súd zistil z obsahu sťažnosti i z jej príloh.

V exekučnom konaní pred okresným súdom sťažovateľ ako povinný navrhoval

zastavenie exekúcie pre nevykonateľnosť exekučného titulu [§ 57 ods. 1 písm. a)

Exekučného poriadku], ktorá mala byť dôsledkom nesprávneho doručovania exekučného

titulu. Sťažovateľ teda vôbec nebrojil proti nedostatku miestnej príslušnosti okresného súdu.

V odvolaní proti zamietavému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ znovu namietal

iba nesprávne posúdenie skutkových okolností zmeny jeho bydliska, a to z hľadiska jej

vplyvu na použitie ustanovení Správneho poriadku o doručovaní (exekučného titulu).

Vyplýva to z naratívnej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu ako súdu odvolacieho

(odvolanie sťažovateľ k sťažnosti nepripojil). Nedostatok miestnej príslušnosti teda

opätovne nebol namietaný.

Až v dovolaní proti odvolaciemu uzneseniu krajského súdu sťažovateľ prvýkrát

vytkol vadu miestnej nepríslušnosti.

Exekučný súd teda v sťažovateľovej veci konal na základe návrhu na zastavenie

exekúcie. Ani exekučný súd nemôže konať ultra petitum (a contrario ), je

ale pravdou, že zastavenie exekúcie nie je ovládané výlučne zásadou dispozitívnosti,

a teda môže k nemu dôjsť aj ex offo. Pre sťažovateľovu vec však bolo rozhodujúce,

že nedostatok miestnej príslušnosti nie je dôvodom na zastavenie konania (R 91/1968),

a to ani exekučného. Takáto vada sa rieši postupom podľa (postúpenie

veci alebo predloženie veci na rozhodnutie najvyššiemu súdu).

Možno teda konštatovať, že už svojím návrhom na zastavenie exekúcie sťažovateľ

využil svoje dispozičné procesné právo spôsobom, ktorý mu v ďalšom konaní o jeho návrhu

znemožnil účinne argumentovať miestnou nepríslušnosťou okresného súdu. Tento trend

potvrdil aj vo svojom ďalšom procesnom postoji, keď nenamietal miestnu nepríslušnosť

v prvostupňovom konaní, ale ani vo svojom odvolaní. Pritom podľa

odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný a výnimky z tohto pravidla uvedené

v sa na exekučné konanie, prípadne na problém miestnej nepríslušnosti

nevzťahujú. Ak sa potom krajský súd ako súd odvolací miestnou príslušnosťou okresného

súdu vôbec nezaoberal, nemožno jeho postupu a rozhodnutiu nič vytknúť,

pretože rešpektoval relevantné procesné normy.

V celom priebehu konania o návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie až do jeho

právoplatného ukončenia teda nedostatok miestnej príslušnosti nebol namietaný. Dovolacie

konanie potom nemôže byť využité na zhojenie nedostatkov procesného postupu účastníka

v základnom exekučnom konaní.

Pre ústavný súd na posúdenie sťažnostnej námietky o miestnej nepríslušnosti

okresného súdu konať ako súd exekučný nie je teda podstatné, či najvyšší súd správne

skutkovo posúdil okolnosti relevantné pre miestnu príslušnosť okresného súdu, rozhodujúca

je totiž vecná správnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorá bola ústavným

súdom na prvý pohľad zistená už pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti.

Odmietnutie dovolania založeného na dôvode, ktorý nebol prednesený v prvostupňovom

ani v odvolacom konaní a ktorý svojou povahou neodôvodňuje prekročenie dispozície

účastníka predmetom konania, je vecne správnym rozhodnutím a zodpovedá nielen

procesnej konštrukcii nadväznosti prvostupňovej a druhostupňovej fázy konania

regulovanej v , ale aj materiálnemu chápaniu ústavnosti tak,

ako ho aplikuje ústavný súd.

Materiálny prístup v chápaní ústavnosti sa neopiera výlučne o formálne

rešpektovanie práva, ale vyžaduje v širšom zábere akceptáciu základných hodnôt

demokratickej spoločnosti a v užšom priezore zohľadňujúcom individuálny právno-

aplikačný rozmer realizácie práva akceptáciu ústavne súladného účelu aplikovanej právnej

úpravy. Účel právnej úpravy nemusí byť vyjadrený explicitne, často implicitne vyplýva

zo vzájomnej previazanosti právom regulovaných právnych inštitútov v ich aktuálnej

podobe.

Najvyšší súd odmietnutím sťažovateľovho dovolania rešpektoval

zásadu koncentrácie občianskeho súdneho i exekučného konania, ktorá vyplýva

z jednotlivých ustanovení ( a , ,

ods. 1) a neumožňuje účastníkovi konania prednášať v neskoršom štádiu konania

skutočnosti či právne argumenty a námietky, ktoré mohol uplatňovať v skoršom štádiu. To

je dôvod, ktorý ústavný súd viedol k záveru, že výrok napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu je vecne správny, a v tomto prípade aj ústavne akceptovateľný. I posledná

sťažovateľova námietka je teda nedôvodná a v tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

3. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, nezaoberal sa už návrhom

sťažovateľa na zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012