Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 508/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. februára 2012

v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou Mgr. A. Č.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného

a práva zaručeného Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 28. apríla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. V 8/2011 a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti T., s. r. o., na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1

a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 28. apríla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. V 8/2011

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. apríla 2011 v konaní

vedenom pod sp. zn. V 8/2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti T., s. r. o., finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

4. Spoločnosti T., s. r. o., p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume

261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktoré je Najvyšší súd

Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky Mgr. A. Č., Advokátska

kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta

2011 doručená sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“),

v ktorej namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu a na nestranný súd

zaručeného (ďalej len „“), základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) z 28. apríla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. V 8/2011.

Sťažovateľ vystupoval ako žalovaný v konaní pred Krajským súdom v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) ako súdom prvého stupňa vedenom pod sp. zn. ,

v ktorom sa spoločnosť S. Sp. z o. o., so sídlom v P. (ďalej len „žalobca“), domáhala

od sťažovateľa zaplatenia sumy 2 340 468,53 PLN s príslušenstvom z titulu náhrady škody

a ušlého zisku súvisiaceho so zavedením počítačového systému na prijímanie

tzv. bookmakerských stávok.

Sťažovateľ v priebehu konania doručil krajskému súdu 21. februára 2005 podanie

označené ako „Doplnenie vyjadrenia a protinávrh žalovaného“, ktorým krajskému súdu

navrhol, „aby zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému“ sumu 250 676 Sk s príslušenstvom,

sumu 249 806 Sk s príslušenstvom a sumu 11 801 357 Sk s príslušenstvom.

Po vykonanom dokazovaní krajský súd rozsudkom č. k. -236

z 25. apríla 2007 žalobu žalobcu zamietol. Považoval však za preukázaný nárok sťažovateľa

voči žalobcovi, a preto tým istým rozsudkom v znení opravného uznesenia

č. k. -265 z 8. augusta 2008 a opravného uznesenia č. k. -268

z 2. augusta 2008 zaviazal žalobcu zaplatiť sťažovateľovi sumu 250 676 Sk s úrokom

z omeškania 9,68 % ročne od 27. septembra 1997 do zaplatenia, sumu 249 806 Sk s úrokom

z omeškania 9,68 % ročne od 27. októbra 1997 do zaplatenia a sumu 11 801 357 Sk

s úrokom z omeškania 9,68 % ročne od 13. októbra 2001 do zaplatenia.

Na základe odvolania žalobcu proti predmetnému rozsudku krajského súdu v znení

opravných uznesení najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom č. k. -274

z 19. novembra 2008 napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Proti odvolaciemu rozsudku podal žalobca dovolanie, ktoré založil okrem iného

aj na dôvode podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), pretože podľa jeho názoru sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, keďže prvostupňový súd rozhodol

o protinávrhu sťažovateľa, aj keď sťažovateľ nenavrhol, aby mu bolo prisúdené viac, ako si

uplatnil žalobca. Podanie sťažovateľa preto nie je vzájomným návrhom, ale len obranou

proti žalobe (išlo iba o uplatnenie protipohľadávky na započítanie). Podanie sťažovateľa tak

nebolo možné posúdiť ako vzájomný návrh, ale iba ako obranu proti žalobe ( ).

Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn. z 28. januára

2010 odvolací rozsudok najvyššieho súdu v spojení s prvostupňovým rozsudkom krajského

súdu v znení opravných uznesení zrušil a vec vrátil krajskému sudu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd dospel k záveru, že prvostupňové i odvolacie „konania sú postihnuté vadou

podľa , tj že súd prvostupňový, ako i odvolací, konal o vzájomnom

návrhu žalovaného, pričom nemal vyriešené, či ide o vzájomný návrh podľa ust. § 97 ods.1

alebo vzájomný návrh – obranu proti návrhu podľa ust. “.

Na základe sťažnosti sťažovateľa podľa ústavný súd nálezom

č. k. -43 z 15. novembra 2010 dovolacie uznesenie najvyššieho súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd k meritu veci konštatoval, že „odlišnosť

prípadov upravených v a nespočíva v tom, či žalovaný v konaní

uplatňuje proti žalobcovi viac, ako žalobca v žalobe žiada (alebo menej), ale v tom,

či žalovaný svoju pohľadávku uplatňuje ako nárok na plnenie, resp. zaplatenie (§ 97 ods. 1

), alebo svoju pohľadávku uplatňuje na započítanie ( ), pričom v takom

prípade by malo byť zrejmé, na akú pohľadávku žalobcu a s akým výsledkom má byť

pohľadávka žalovaného započítaná. Vôľu žalovaného treba posúdiť v prvom rade

s ohľadom na obsah jeho prejavu (príslušné podanie doručené súdu).“. Preto, ak „najvyšší

súd sústredil svoju pozornosť pri posudzovaní naplnenia dovolateľom tvrdenej podmienky

prípustnosti dovolania práve na otázku porovnania výšky plnenia požadovaného žalobcom

a žalovaným, zaoberal sa skúmaním okolnosti, ktorá pre jeho rozhodnutie podstatný význam

nemala a naopak nezaoberal sa posudzovaním skutočností, ktoré pre jeho rozhodovanie

v súvislosti s touto otázkou relevantné boli.“.

Po vrátení veci najvyššiemu súdu tento ako dovolací súd opätovne dovolanie žalobcu

prerokoval a uznesením č. k. V 8/2011-461 z 28. apríla 2011 odvolací rozsudok

najvyššieho súdu v spojení s prvostupňovým rozsudkom krajského súdu zrušil a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd dospel k záveru, že „v konaniach na súde

prvého ako aj odvolacieho súdu nezistil vady, ktoré sú uvedené v ust. § 237 písm. b/, c/, d/,

e/, f/ a g/ “.

S poukazom na však konštatoval, že „v súvislosti

s posudzovaním právomoci súdov Slovenskej republiky je potrebné vychádzať

aj z nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní

a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. Súd, na ktorý bol podaný návrh

preto posudzuje svoju príslušnosť aj z pohľadu, či v danej veci nie je daná výlučná

príslušnosť upravená v čl. 22 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001.“. Najvyšší súd upriamil

pozornosť na podanie z 2. decembra 2004, ktorým sťažovateľ „namietal oprávnenosť

konateľa spoločnosti žalobcu na podanie žaloby voči žalovanému, keďže tento tak urobil

bez súhlasu väčšinového spoločníka...

Ani prvostupňový a ani odvolací súd neskúmali oprávnenie konateľa žalobcovej

spoločnosti na podanie žaloby, tak ako to namietal žalovaný z pohľadu svojej príslušnosti

vo vzťahu k cit. čl. 22 ods. 2 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001.

Dovolací súd následne preto, keďže nie je jednoznačne vyriešená príslušnosť súdu,

nemohol právne posúdiť otázku protinávrhu žalovaného podľa ust. alebo

resp. ak nebola daná príslušnosť slovenského súdu na prejednanie žaloby žalobcu, či je

príslušný slovenský súd na prejednanie návrh resp. protinávrhu žalovaného.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ vidí porušenie svojho základného

práva podľa a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru v tom, že „dovolací súd v rozpore s princípom právnej istoty

pri opätovnom rozhodovaní o dovolaní Žalobcu odôvodnil svoje rozhodnutie novou,

predtým nenamietanou a dovolacím súdom pri prvom posudzovaní dovolania

neidentifikovanou vadou konania v zmysle , navyše spôsobom,

ktorý nemá oporu v komunitárnom ani slovenskom právnom poriadku a teda i druhé

uznesenie dovolacieho súdu nesie znaky ústavne nesúladného rozhodnutia.

Vzhľadom na jeho odôvodnenie domnelou nevyriešenou právomocou súdov

Slovenskej republiky len z dôvodu argumentácie sťažovateľa prednesenej v určitej časti

konania, ktorú dovolací súd vytrhol z kontextu a jednostranne, umelo z nej vytvoril

námietku zakladajúcu neexistujúci predmet sporu pri ktorom ignoroval dátumové súvislosti

medzi úkonmi účastníkov konania a záväznosťou a účinnosťou predpisov komunitárneho

práva na území Slovenskej republiky a teoreticky avšak absolútne ústavne nekonformným

spôsobom tak vytvoril spornú možnú výlučnú právomoc iných súdov ako súdov Slovenskej

republiky.

Isto možno súhlasiť s právnym názorom dovolacieho súdu..., že dôvody prípustnosti

dovolania skúma dovolací súd ex offo, avšak v zmysle doktrinálnych prameňov a právnej

teórie dovolanie proti každému rozhodnutiu je prípustné iba vtedy, ak rozhodnutie

niektorou z týchto vád aj skutočne trpí, to znamená, že došlo ku skutočnostiam v dôsledku

ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí odvolacieho súdu. V prípade Napadnutého

uznesenia dovolací súd len konštatuje možný nedostatok právomoci, pričom prikazuje

Krajskému súdu... zaoberať sa skúmaním právomoci súdov Slovenskej republiky, hoci tak

mohol učiniť aj sám dovolací súd, ak ju mal za spornú s jasným výsledkom. Dovolací sú tak

Napadnuté uznesenie neodôvodnil vlastne existujúcim nedostatkom právomoci súdov,

ale len možným avšak nepreukázaným nedostatkom právomoci, ku ktorému nevyslovil

ani zrozumiteľný právny názor či poučenie pre Krajský súd... akým právnym názorom

dovolacieho súdu sa má pri posudzovaní tohto nového aspektu súdneho konania

spravovať.“.

Najvyšší súd mal podľa sťažovateľa „rozhodovať v súlade s ústavnými princípmi

súdnej ochrany a právnej istoty podľa SR, vychádzať z právoplatných rozsudkov

krajského súdu a Najvyššieho súdu SR (ako súdu odvolacieho), zakladajúcich určitý právny

a skutkový stav, zaoberať sa dovolateľom tvrdenými vadami konania (keďže pôvodne sám

z úradnej moci iné neidentifikoval) v medziach právneho názoru vysloveného v náleze

Ústavného súdu Slovenskej republiky a postupovať procesne efektívnym a adekvátnym

spôsobom tak, aby sa právna neistota účastníkov konania, ktorú vyrieši až právoplatné

a konečné rozhodnutie súdov vyriešila.“.

Vo vzťahu k otázke právomoci súdov Slovenskej republiky sťažovateľ uvádza,

že „predmetom sporu medzi účastníkmi konania... nebola žiadna zo skutočností v zmysle

článku 22 ods. 2 Nariadenia Rady ES... Naopak, predmetom obchodnoprávneho sporu

medzi Žalobcom a Sťažovateľom boli pohľadávky uplatnené zo strany Žalobcu titulom

zaplatenia škody a ušlého zisku...“. Okrem toho, podľa sťažovateľa najvyšší súd „opomenul

či ignoroval tú skutočnosť, že žaloba Žalobcu bola doručené Krajskému súdu v Bratislave

ako súdu prvostupňovému dňa 17.12.2003 a Slovenská republiky sa stala členským štátom

Európskej únie až 01.05.2004!! Najskôr týmto dátumom sa vôbec mohlo Nariadenie Rady

ES ako všeobecne platné a záväzné vo svojej celistvosti (článok 66 ods. 1 Nariadenia)

uplatniť v Slovenskej republike ako členskom štáte Európskej únie v nadväznosti na čl. 1

Zmluvy o pristúpení a čl. 2 a 58 Aktu o podmienkach pristúpenia. Nariadenie Rady ES je

priamo aplikovateľné len na konania začaté po vstupe pristupujúceho štátu, t. j.

od 01.05.2004.“.

Sťažovateľ tvrdí, že „postup dovolacieho súdu, ktorým predlžuje právnu neistotu

Sťažovateľa rovnako porušuje aj právo Sťažovateľa... na nestranný súd“,

keďže nedostatkami vo svojom rozhodovaní najvyšší súd „stavia do výhodnejšej pozície

Žalobcu, ktorému proces predlžovania súdneho konania a teda nevykonateľnosť predtým

právoplatných rozhodnutí súdu prvého a druhého stupňa v jeho neprospech vyhovuje...“.

Ústavný súd uznesením č. k. -29 z 22. novembra 2011 prijal

podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažnosť sťažovateľa v časti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu ( ) a práva

na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) na ďalšie konanie, pričom

vo zvyšnej časti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote ju odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd 12. decembra 2011 vyzval predsedu najvyššieho súdu na vyjadrenie

k vecnej stránke prijatej sťažnosti, na zaslanie dotknutého súdneho spisu a na oznámenie,

či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené 19. januára

2012. V ňom predseda najvyššieho súdu formuloval názor, že „s dôvodmi, ktoré najvyšší

súd viedli k zrušeniu prvostupňového, ako aj odvolacieho rozsudku, sa dovolací súd

vysporiadal tak, ako na to poukázala predsedníčka senátu v odôvodnení sťažovateľkou

vytýkaného rozhodnutia a toto odôvodnenie považujeme za ústavne akceptovateľné.

Okolnosť, že najvyšší súd... odôvodnil svoje nové rozhodnutie dovolacím dôvodom

podľa , ktorým neargumentoval vo svojom skoršom rozhodnutí,

podľa názoru najvyššieho súdu sama osebe nemôže byť právnym základom pre namietnutie

porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces,

a teda nie je dôvodom na vyslovenie záveru, že napadnuté rozhodnutie je arbitrárne. Súdne

rozhodovanie nemôže byť a ani nie je bez vývoja a nie je vylúčené, aby bola nielen

doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená. Najvyšší súd v posudzovanom

prípade rozhodol odkazom na nový dovolací dôvod, ktorého existenciu však náležite

odôvodnil, čím podľa názoru tunajšieho súdu nenarušil právnu istotu účastníkov konania,

ako integrálnu súčasť princípu právneho štátu fixovaného v .“.

Z uvedených dôvodov najvyšší súd navrhol vysloviť, že označené práva sťažovateľa

porušené neboli. Zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný súd 20. januára 2012 zaslal právnej zástupkyni sťažovateľa vyjadrenie

najvyššieho súdu s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

Sťažovateľ doručil ústavnému súdu prostredníctvom právnej zástupkyne svoje

stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu 7. februára 2012. V jeho úvode vyjadril súhlas

s upustením od ústneho pojednávania vo veci. K obsahu vyjadrenia najvyššieho súdu

sťažovateľ uviedol, že najvyšší súd „sa vo svojom Vyjadrení v zásade vôbec nevyjadril

k argumentácii Sťažovateľa obsiahnutej v jeho sťažnosti“. Argument najvyššieho súdu

„o prirodzenom vývoji interpretácie“ považuje sťažovateľ za „absurdný a nelogický.

Pokiaľ NS SR vo svojom skoršom konaní neidentifikoval vadu konania – absenciu

rozhodovacej právomoci súdov Slovenskej republiky, Krajský súd v Bratislave mohol

na základe jeho prvšieho uznesenia opätovne vo veci konať, vadu neidentifikovať (nakoľko

ju sám už prv nezistil) a pri opätovnom dovolaní by sa mu vec znovu mohla tretíkrát vrátiť

tentokrát z dôvodu absencie právomoci, pričom by zároveň nebolo možné vylúčiť

a predvídať, že aj po takomto treťom rozhodovaní Krajského súdu SR tentokrát už

usmernenom právnym názorom ohľadom právomoci NS SR by do tretice Najvyšší súd SR

následne v dovolacom konaní identifikoval prípadne tretiu príčinu zmätočnosti konania

i napriek tomu, že takáto vada konania by existovala už i pri jeho prvom a druhom

rozhodovaní. Práve táto skutočnosť jednoznačne nad akúkoľvek pochybnosť potvrdzuje

tvrdenie Sťažovateľa, že takouto formou nedôsledného, čiastkového posudzovania

dovolania dovolacím súdom, bez akejkoľvek predvídateľnosti jeho budúceho rozhodnutia

(za rovnakých skutkových okolností) je princíp právnej istoty ako imanentnej súčasti

právneho štátu v zmysle porušovaný zásadným

spôsobom. NS SR v takomto prípade, takouto aplikáciou noriem procesných ako to

vo svojom vyjadrení dôvodí vytvára podmienky pre opätovné viacnásobné, nepredvídateľné

rozhodnutia v tej istej veci za tých istých okolností. Porušovanie práv Sťažovateľa,

či kohokoľvek iného, pri takejto interpretácii rozhodovacej právomoci dovolacieho súdu by

bolo o to závažnejšie, že sa nejedná zo strany dovolacieho súdu o preskúmavanie meniacich

sa okolností skutkového stavu (v nadväznosti na vykonané dokazovanie) ani o vývoj

judikatúry vo vzťahu k posúdeniu právneho stavu na podklade vývoja interpretácie

a aplikácie noriem hmotného práva (čo je samozrejme pochopiteľný a žiadaný vývoj) ale

ide o preskúmanie podmienok konania ako takých za rovnakých okolností!!!“.

Sťažovateľ vo svojom stanovisku konkretizoval požadovanú náhradu trov konania

pred ústavným súdom. Žiada priznať náhradu „za tri úkony právnej služby, prípravu

a prevzatie zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti a vyjadrenie k Vyjadreniu NS SR

k sťažnosti Sťažovateľa“. Náhrada má podľa sťažovateľa zahŕňať aj daň z pridanej hodnoty.

Keďže najvyšší súd i sťažovateľ vyjadrili súhlas s upustením od ústneho

pojednávania v predmetnej veci, ústavný súd podľa

upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami

účastníkov konania k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k a k dohovoru už judikoval,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Ústavný súd už viackrát vyslovil názor (napr. , ), že obsah

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v nespočíva

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných

orgánov Slovenskej republiky.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná

vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom

konaní (). A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi

predpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní, môže dôjsť k porušeniu základného

práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie.

Porušenie základného práva zaručeného (a tým aj práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru) tvrdí sťažovateľ vo viacerých rovinách.

1. V prvom rade mal najvyšší súd porušiť právnu istotu sťažovateľa. Vo svojom

dovolacom uznesení sp. zn. z 28. januára 2010 (neskôr zrušenom

nálezom ústavného súdu) totiž najvyšší súd nekonštatoval dôvod prípustnosti dovolania

podľa (nedostatok právomoci súdov). Naproti tomu, keď dovolanie

žalobcu posudzoval po náleze ústavného súdu druhýkrát, danosť predmetnej vady opätovne

preskúmaval. Najvyšší súd teda podľa sťažovateľa „v rozpore s princípom právnej istoty

pri opätovnom rozhodovaní o dovolaní Žalobcu odôvodnil svoje rozhodnutie novou,

predtým nenamietanou a dovolacím súdom pri prvom posudzovaní dovolania

neidentifikovanou vadou konania v zmysle “.

Predostretú námietku sťažovateľa hodnotí ústavný súd ako nedôvodnú. Sťažovateľ sa

dovoláva právnej istoty založenej na uznesení najvyššieho súdu sp. zn. V 18/2009

z 28. januára 2010, ktoré bolo nálezom ústavného súdu č. k. -43

z 15. novembra 2010 zrušené. Formálnym dôsledkom zrušenia predmetného uznesenia

najvyššieho súdu bola nevyhnutnosť rozhodnúť o podanom dovolaní žalobcu opätovne.

Materiálnym dôsledkom zrušovacieho nálezu ústavného súdu bola eliminácia právnej istoty

účastníkov dovolacieho konania založenej na poznaní názoru najvyššieho súdu na samotný

predmet dovolacieho konania vyjadreného v zrušenom dovolacom uznesení.

Fakt, že v skoršom dovolacom uznesení najvyšší súd neidentifikoval vadu nedostatku

právomoci prvostupňového i odvolacieho súdu, nemohol v dôsledku následného zrušenia

tohto uznesenia ústavným súdom založiť právnu istotu sťažovateľa o absencii vady

podľa , a tým zaviazať najvyšší súd pri formulovaní jeho názoru

na predmet dovolania pri opätovnom rozhodovaní o ňom. Najvyšší súd nemohol byť

pri neskoršom rozhodovaní o dovolaní viazaný svojím vlastným prvším rozhodnutím,

ktoré v tom čase už materiálno-právne ani formálno-právne neexistovalo, a teda nebolo

spôsobilé vyvolať žiadne právne účinky. Naopak, bol viazaný objektívnym právom (čl. 144

ods. 1 ) a záväzným právnym názorom vysloveným ústavným súdom v jeho

zrušovacom náleze ( druhá veta ).

Objektívne právo v druhej vete ustanovuje, že dovolací súd

neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ak nejde o vady uvedené

v . Právny názor ústavného súdu v relevantnom náleze bol formulovaný tak,

že „bude úlohou najvyššieho súdu v ďalšom priebehu dovolacieho konania posúdiť,

či vo veci sťažovateľa je daný niektorý z dôvodov prípustnosti dovolania...“.

Žiaden z uvedených determinantov záväzných pre dovolací súd pri opätovnom

rozhodovaní o dovolaní žalobcu neukladal najvyššiemu súdu povinnosť prihliadať na jeho

skoršie už zrušené dovolacie rozhodnutie. Takáto požiadavka by ani nezodpovedala kritériu

ústavnej konformity, pretože inter partes je záväzným iba právoplatné rozhodnutie

všeobecného súdu (a iba také rozhodnutie nastoľuje právnu istotu o otázke tvoriacej

predmet konania), nie rozhodnutie právne neexistujúce. Ústavný súd tak vyhodnotil, že

opätovný prieskum vád podľa dovolacím súdom po zrušení skoršieho

dovolacieho rozhodnutia nie je sám osebe spôsobilý porušiť základné právo sťažovateľa na

súdnu ochranu ani jeho právo na spravodlivé súdne konanie.

2. Druhá námietka, ktorou sťažovateľ zdôvodnil porušenie svojich označených práv,

sa zakladá na jeho tvrdení, že v napadnutom uznesení najvyšší súd „len konštatuje možný

nedostatok právomoci, pričom prikazuje Krajskému súdu v Bratislave zaoberať sa

skúmaním právomoci súdov Slovenskej republiky, hoci tak mohol učiniť aj sám dovolací

súd, ak ju mal za spornú s jasným výsledkom. Dovolací súd tak napadnuté uznesenie

neodôvodnil vlastne existujúcim nedostatkom právomoci súdov, ale len možným avšak

nepreukázaným nedostatkom právomoci, ku ktorému nevyslovil ani zrozumiteľný právny

názor či poučenie pre Krajský súd v Bratislave akým právnym názorom dovolacieho súdu

sa má pri posudzovaní tohto nového aspektu súdneho konania spravovať.“.

Obsahové zameranie citovanej námietky naznačuje v podstate nesúlad výroku

napadnutého dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu a jeho odôvodnenia. Kým totiž

v odôvodnení svojho uznesenia najvyšší súd konštatoval, že „nie je jednoznačne vyriešená

príslušnosť súdu“, a že „bude úlohou súdu prvého stupňa, aby v novom konaní... vyriešil

otázku svojej právomoci a následne o veci znova rozhodol“, zrušujúci výrok uznesenia

najvyššieho súdu naznačuje jednoznačný záver najvyššieho súdu o existencii vady

podľa v konaní pred krajským súdom i pred najvyšším súdom

ako súdom odvolacím (iný dôvod zrušovacieho výroku totiž z odôvodnenia napadnutého

uznesenia ani z iných podkladov, ktoré má ústavný súd k dispozícii, nevyplýva).

Podľa názoru ústavného súdu súčasťou základného práva na súdnu ochranu je

aj vnútorný súlad každého rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorým sa autoritatívne

ukladajú povinnosti alebo priznávajú práva. Individuálny právno-aplikačný akt musí jeho

adresátom dávať všetky odpovede na základné otázky súvisiace s poskytovaním súdnej

alebo inej právnej ochrany, ktoré vyústia do vydania tohto aktu. Preto ak orgán verejnej

moci prizná účastníkovi konania právo alebo mu uloží povinnosť, účastník konania musí

mať v prvom rade možnosť zistiť dôvody priznania práva alebo uloženia povinnosti.

Vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov ústavný súd už v tejto súvislosti

judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd

podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení,

ktoré použil. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (, ).

Načrtnutá požiadavka na kvalitu odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu

nevyhnutne predpokladá súlad jeho výroku a odôvodnenia. Nie je ústavne akceptovateľným

rozhodnutie všeobecného súdu, v ktorom výrok nemá potrebnú oporu v odôvodnení. Také

rozhodnutie je pre jeho adresáta nezrozumiteľné a nemôže mu dať potrebné odpovede

na všetky základné otázky súvisiace s poskytovanou súdnou ochranou.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Zároveň

podľa dovolanie možno odôvodniť tým, že v konaní došlo

k vadám uvedeným v § 237. Existencia vady spočívajúcej v nedostatku právomoci súdu je

tak dôvodom prípustnosti dovolania, ako aj relevantným dovolacím dôvodom, teda

dôvodom, ktorý keď dovolací súd zistí, zruší napadnuté odvolacie rozhodnutie

a za podmienok uvedených v i rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Súčasne podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho

prípustnosť dovolania podľa nie je založená už tvrdením dovolateľa o tom,

že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených v tomto

zákonnom ustanovení. Dovolanie je prípustné iba vtedy, ak je rozhodnutie odvolacieho súdu

niektorou z vád uvedených v ustanovení skutočne postihnuté (napr. uznesenie

najvyššieho súdu z 29. januára 2008 v konaní sp. zn. , uznesenie najvyššieho

súdu z 18. februára 2008 v konaní sp. zn. ).

Z citovaných ustanovení i zo stabilnej dovolacej

judikatúry najvyššieho súdu zreteľne vyplýva, že conditio sine qua non prípustnosti

dovolania ako predpokladu následného meritórneho prieskumu dovolaním napadnutého

odvolacieho rozhodnutia je záver najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho o existencii

niektorej z vád podľa . Najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti konkrétneho

dovolania musí dospieť k jednoznačnému záveru o existencii alebo absencii vád podľa

. Ak totiž pre založenie právomoci orgánu verejnej moci (napr. právomoci

dovolacieho súdu meritórne preskúmať podané dovolanie) zákon kogentne formuluje určité

kritériá (napr. dôvody zmätočnosti podľa ), potom dotknutý orgán verejnej moci

pri skúmaní svojej právomoci v konkrétnom prípade musí bez pochybností dospieť k záveru

o splnení legálne definovaných kritérií. Záver o danosti právomoci orgánu verejnej moci

nemôže tento založiť len na možnosti splnenia kritérií determinujúcich jeho právomoc.

Z výroku a odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé,

že najvyšší súd dospel k názoru o prípustnosti dovolania žalobcu, hoci o nedostatku

právomoci ako dôvode zmätočnosti odvolacieho (i prvostupňového) konania nie je

presvedčený. Najvyšší súd teda výrokom (záväznou časťou) svojho rozhodnutia konštatoval

svoju právomoc, hoci z odôvodnenia tohto výroku vyplýva len potenciálna možnosť

splnenia kogentného zákonného kritéria [ ] na založenie „dovolacej“

právomoci. Výrok napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je tak založený na dohadoch,

resp. pochybnostiach o právomoci slovenských súdov na prerokovanie sporu

medzi sťažovateľom a žalobcom. Dokazuje to i právny názor, ktorý záväzne adresoval

najvyšší súd krajskému súdu ako súdu prvostupňovému a ktorým mu prikázal vyriešiť

otázku jeho právomoci na rozhodnutie predmetného sporu.

Z uvedených dôvodov je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z ústavno-právneho

hľadiska vadné. Trpí vnútorným rozporom medzi výrokom a jeho odôvodnením

a do postavenia sťažovateľa ako účastníka dovolacieho konania vnáša prvok právnej

neistoty týkajúcej sa dôvodu, pre ktorý bolo prvostupňové rozhodnutie krajského súdu

i odvolacie rozhodnutie najvyššieho súdu zrušené. Nespĺňa tak požiadavky kladené

základným právom na súdnu ochranu i právom na spravodlivé súdne konanie

na rozhodnutie všeobecného súdu. Keďže napadnuté uznesenie porušuje uvedené práva

sťažovateľa, ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

3. Treťou námietkou, ktorú vo svojej sťažnosti sťažovateľ predostrel, bol nesprávny

výklad nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní

a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie Rady“).

Podľa názoru sťažovateľa charakter jeho podania z 2. júla 2004, ktorým namietal

oprávnenosť konateľa žalobcu na podanie žaloby, neznamená, že predmetom sporného

konania pred všeobecnými súdmi sa stala niektorá z otázok, ktoré podľa čl. 22 nariadenia

Rady zakladajú právomoc súdu toho členského štátu, v ktorom má spoločnosť, právnická

osoba alebo združenie sídlo.

Ústavný súd je toho názoru, že v skutkových okolnostiach prerokúvanej sťažnosti,

ako aj s ohľadom na jeho právne názory vyslovené predovšetkým v bode 2 tejto časti nálezu

niet dôvodu na meritórny prieskum napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zo zorného

uhla takto formulovanej námietky.

Ústavný súd už viackrát rozhodol, že jeho zásah do výkonu právomoci všeobecného

súdu je opodstatnený len v prípade nezlučiteľnosti výkonu tejto právomoci s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý

právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia zreteľne vyplýva, že najvyšší súd

nekonštatoval jednoznačne, či slovenské súdy disponujú z pohľadu čl. 22 nariadenia Rady

právomocou na konanie a rozhodnutie o spore medzi žalobcom a sťažovateľom. Túto

otázku nastolil, vzápätí ju však prenechal na posúdenie súdu druhého stupňa, ktorému vec

vrátil na ďalšie konanie. Svoju tretiu námietku tak sťažovateľ v podstate orientuje voči

právnemu názoru, ktorý najvyšší súd nevyslovil. Preto túto námietku hodnotí ústavný súd

ako nedôvodnú.

Zaujatý postoj ústavného súdu tiež korešponduje s princípom sebaobmedzenia

a zdržanlivosti (m. m. , ) ústavného súdu pri uplatňovaní

svojej právomoci. V posudzovanom prípade je uprednostnenie tohto princípu vyžadované

aj v dôsledku využitia právomoci ústavného súdu podľa tak, ako to je

uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.

4. Poslednou sťažnostnou námietkou je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho

základného práva na nestranný súd, pretože nedostatkami vo svojom rozhodovaní najvyšší

súd „stavia do výhodnejšej pozície Žalobcu, ktorému proces predlžovania súdneho konania

a teda nevykonateľnosť predtým právoplatných rozhodnutí súdu prvého a druhého stupňa

v jeho neprospech vyhovuje...“.

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať

a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich

nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci.

Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie

všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto

práve rozhodnúť ().

Vo veci sp. zn. ústavný súd konštatoval, že požiadavka nestrannosti súdu

(sudcu) vyplýva tak z v spojení s , ako aj z

dohovoru. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti)

a straníckosti. V judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),

na ktorú nadväzuje aj judikatúra ústavného súdu, sa rozlišuje nestrannosť subjektívna

a nestrannosť objektívna. Subjektívne chápanie nestrannosti je posudzovaním správania

súdu (sudcu). Subjektívna nestrannosť sa prezumuje, až kým nie je dokázaný opak

(rozsudok ESĽP z 1. októbra 1982 vo veci Piersach v. Belgicko), čo však je zriedkavý

prípad. Nestrannosť z hľadiska správania sudcu je vlastne nedostatok subjektívnej

nezaujatosti, o ktorom svedčí správanie sudcu. Objektívna nestrannosť sa naproti tomu

neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov.

Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť

môže byť vystavená oprávneným pochybnostiam so zreteľom na jeho štatút či funkcie,

ktoré vo veci vykonával. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí,

že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán.

Z doterajšej judikatúry možno vyvodiť, že do rámca skutočností spochybňujúcich

nestrannosť súdu z objektívneho hľadiska patria predovšetkým rôzne prípady

inkompatibility, teda situácie, kedy sudca rozhodujúci o veci mal s ňou dočinenia predtým,

resp. v jej skoršej fáze v inom postavení, napríklad ako vyšetrovateľ či prokurátor. Ďalej

patria do tejto skupiny prípady, keď vo veci koná miestne alebo vecne nepríslušný súd,

alebo sudca, ktorý podľa rozvrhu práce nie je zákonným sudcom.

Z odôvodnenia sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základného práva

na nestranný súd vyplýva, že sťažovateľ spochybňuje práve objektívnu nestrannosť

najvyššieho súdu.

Objektívny prístup spočíva v otázke, či nezávisle na osobnom správaní sudcu určité

overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti. V tomto smere i zdanie

môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene

obávať, že mu chýba nestrannosť. Ide o dôveru, ktorú musia mať súdy pri stranách

v demokratickej spoločnosti (rozsudok ESĽP z 26. februára 1993 vo veci Padovani

v. Taliansko). Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu

je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom

jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok

nestrannosti súdu (rozsudok ESĽP z 10. júna 1996 vo veci Pullar v. Spojené kráľovstvo).

Judikatúra ESĽP vyžaduje, aby obava z nedostatku nestrannosti sa zakladala

na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu

nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti

na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia

oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu

().

Zo spisového materiálu veci sp. zn. ústavný súd zistil, že prvýkrát

o dovolaní žalobcu rozhodoval senát najvyššieho súdu v zložení JUDr. L. (predseda senátu),

JUDr. M., JUDr. S., JUDr. D. a JUDr. Z. (členovia senátu). Z vyžiadaného zberného spisu

najvyššieho súdu sp. zn. V 8/2011 vyplýva, že pri opätovnom posudzovaní

dovolania žalobcu rozhodoval senát najvyššieho súdu v zložení JUDr. L. (predseda senátu),

JUDr. S., JUDr. M., JUDr. M. a JUDr. P. (členovia senátu).

V okolnostiach posudzovaného prípadu by objektívna nestrannosť najvyššieho súdu

mohla byť spochybnená faktom, že najvyšší súd po zrušení jeho skoršieho dovolacieho

uznesenia ústavným súdom identifikoval pri opätovnom rozhodovaní o dovolaní žalobcu

dôvod prípustnosti dovolania i dovolací dôvod [ ], ktorý v skoršom

dovolacom uznesení vôbec nepovažoval za relevantný.

Pri skúmaní zaujatosti sudcu konajúceho vo veci spadajúcej pod pôsobnosť

nemôžu byť dôvodom na vylúčenie sudcu okolnosti, ktoré

spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných

veciach ( ). Tomu zodpovedá aj ustálená rozhodovacia prax, podľa ktorej

dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní

o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach, a to ani v prípade ak by

rozhodnutia v týchto veciach neboli správne (R 47/1998).

Ústavný súd už v bode 1 tejto časti odôvodnenia zdôraznil, že najvyšší súd

pri opätovnom rozhodovaní o dovolaní žalobcu musel rešpektovať v zrušovacom náleze

vyslovený právny názor ústavného súdu, ktorý vyžadoval od najvyššieho súdu opätovné

preskúmanie odvolacieho rozhodnutia krajského súdu z hľadísk ustanovených v .

Skúmanie prípustnosti dovolania i dovolacieho dôvodu podľa ,

ktoré tvorí súčasť postupu senátu najvyššieho súdu v konaní o prejednávanom dovolaní,

preto podľa názoru ústavného súdu nesignalizuje absenciu nestrannosti najvyššieho súdu.

Navyše, žiadne iné dôkazy spôsobilé spochybniť nestrannosť najvyššieho súdu

pri opätovnom rozhodovaní o dovolaní žalobcu sťažovateľ nepredložil ani nenavrhol.

Ústavný súd tak i poslednú sťažnostnú námietku hodnotí ako nedôvodnú.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie, zrušil napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu a vec mu podľa vrátil

na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Pri opätovnom rozhodovaní o dovolaní žalobcu bude úlohou najvyššieho súdu

rešpektovať právny názor ústavného súdu vyjadrený v bode 2 časti II tohto nálezu

a pri skúmaní dôvodov zmätočnosti podľa založiť svoje rozhodnutie o podanom

dovolaní na jednoznačnom závere o existencii alebo absencii dôvodov prípustnosti

dovolania a dovolacích dôvodov podľa . Pre tento účel bude nevyhnutné,

aby najvyšší súd podal v odôvodnení svojho dovolacieho rozhodnutia dôkladnú analýzu

do úvahy prichádzajúceho nariadenia Rady v spojení s relevantnou judikatúrou Súdneho

dvora Európskej únie (predovšetkým rozsudok tretej komory Súdneho dvora z 12. mája

2011 vo veci C-144/10, body 30, 31, 33 – 36) a jednoznačne uzavrel, či skutkové okolnosti

sporu medzi žalobcom a sťažovateľom možno pod čl. 22 nariadenia Rady subsumovať,

a teda či konanie krajského súdu ako súdu prvostupňového i najvyššieho súdu ako súdu

odvolacieho trpelo vadou nedostatku právomoci.

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa

garantovaného mu , ako aj jeho práva zaručeného dohovoru,

zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré si

uplatnil v sume 3 000 €.

Sťažovateľ svoju žiadosť zdôvodnil poukazom na postup najvyššieho súdu,

ktorý svojím napadnutým uznesením „predĺžil stav právnej neistoty Sťažovateľa“, pričom

sporné uznesenie je výsledkom ústavne nesúladnej argumentácie najvyššieho súdu. Takto

najvyšší súd „privodil pre Sťažovateľa nespravodlivú situáciu a hlboký pocit apatie,

nedôvery a bezmocnosti voči všeobecným súdom, konkrétne dovolaciemu súdu,

ktorý nerešpektuje ani právny názor Ústavného súdu..., dovolí si s ním polemizovať

a v konečnom dôsledku rozhodne inak, na podklade úplne nových umelo vytvorených

a dostatočne nezdôvodnených a iba domnelých vád konania...“.

Z citovaného vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa môže,

ale nemusí priznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste tam,

kde nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne

a zákonne upraveným spôsobom (napr. , , ). V tejto

súvislosti už ústavný súd konštatoval, že priznanie finančného zadosťučinenia prichádza

do úvahy iba vtedy, ak vyslovením porušenia práva a prípadnými ďalšími výrokmi

(napr. zrušením rozhodnutia a vrátením veci na ďalšie konanie) nedôjde k plnej náprave

protiprávneho stavu ().

Podľa názoru ústavného súdu je ochrana základného práva sťažovateľa účinne

poskytnutá tým, že ústavný súd konštatoval jeho porušenie, zrušil napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie s formulovaním záväzného právneho

názoru.

Ústavný súd týmto nálezom už druhýkrát konštatuje porušenie základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie vo veci dovolania

žalobcu proti rozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho z 19. novembra 2008 sp. zn.

, pričom ak by takéto rozhodnutie rezultovalo z nerešpektovania záväzného

právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v náleze vo veci sp. zn. , bolo

by možné uvažovať o priznaní finančného zadosťučinenia. Je však potrebné zdôrazniť,

že dôvodom zrušenia v poradí druhého dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu nebolo

nerešpektovanie právneho názoru ústavného súdu vysloveného v jeho náleze vo veci

sp. zn. . Napadnuté uznesenie sa dostalo do rozporu so základným právom

sťažovateľa podľa a s jeho právom podľa dohovoru z iných

dôvodov.

Nakoniec, v relácii k zdôvodneniu požadovaného finančného zadosťučinenia ústavný

súd zdôrazňuje, že cieľom finančného zadosťučinenia nie je náhrada prípadnej škody

vzniknutej ústavne vadným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci

(napr. , ), a preto ústavný súd sťažovateľovi požadované

finančné zadosťučinenie nepriznal.

V.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si v sťažnosti uplatnil nárok na náhradu trov konania pred ústavným

súdom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti

a podanie stanoviska k vyjadreniu najvyššieho súdu), pričom požaduje aj zvýšenie náhrady

trov konania o daň z pridanej hodnoty.

Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval

za potrebné priznať sťažovateľovi náhradu trov konania za dva úkony právnej služby

poskytnutej jeho právnou zástupkyňou, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia,

ako aj za písomné podanie – sťažnosť. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 7. februára

2012 totiž sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne neuviedol žiadne nové

skutočnosti alebo právne hodnotenia, ktoré by boli spôsobilé podstatne ovplyvniť konečný

úsudok ústavného súdu o predmete konania.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2011. Základná tarifa podľa ustanovení

§ 11 ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 741 €

pre úkony v roku 2011), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2011 odmenu v sume 123,50 €

a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 7,41 €.

Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia

sťažovateľa, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje 247 €. K tomu bolo potrebné pripočítať

dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 7,41 €, čo predstavuje 14,82 €. Ústavný súd

sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 € (bod 3 výroku

tohto nálezu), pričom najvyšší súd je povinný zaplatiť ju na účet právnej zástupkyne

sťažovateľa ( v spojení s ).

Priznanú náhradu trov konania ústavný súd nezvýšil o uplatnenú daň z pridanej

hodnoty, pretože sťažovateľ ani jej právna zástupkyňa hodnoverným dokladom

nepreukázali, že v čase poskytovania relevantných právnych služieb bola právna zástupkyňa

sťažovateľa platiteľkou dane z pridanej hodnoty.

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2012