Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 50 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (57)III. ÚS 508/2011
PDF · 467.38 KB
No categories available
III. ÚS 508/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. februára 2012
v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou Mgr. A. Č.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 28. apríla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 8/2011 a takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti T., s. r. o., na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28. apríla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 8/2011
p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. apríla 2011 v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 8/2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti T., s. r. o., finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
4. Spoločnosti T., s. r. o., p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume
261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktoré je Najvyšší súd
Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky Mgr. A. Č., Advokátska
kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta
2011 doručená sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“),
v ktorej namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu a na nestranný súd
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) z 28. apríla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 8/2011.
Sťažovateľ vystupoval ako žalovaný v konaní pred Krajským súdom v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) ako súdom prvého stupňa vedenom pod sp. zn. 17 Cb 103/03,
v ktorom sa spoločnosť S. Sp. z o. o., so sídlom v P. (ďalej len „žalobca“), domáhala
od sťažovateľa zaplatenia sumy 2 340 468,53 PLN s príslušenstvom z titulu náhrady škody
a ušlého zisku súvisiaceho so zavedením počítačového systému na prijímanie
tzv. bookmakerských stávok.
Sťažovateľ v priebehu konania doručil krajskému súdu 21. februára 2005 podanie
označené ako „Doplnenie vyjadrenia a protinávrh žalovaného“, ktorým krajskému súdu
navrhol, „aby zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému“ sumu 250 676 Sk s príslušenstvom,
sumu 249 806 Sk s príslušenstvom a sumu 11 801 357 Sk s príslušenstvom.
Po vykonanom dokazovaní krajský súd rozsudkom č. k. 17 Cb 103/03-236
z 25. apríla 2007 žalobu žalobcu zamietol. Považoval však za preukázaný nárok sťažovateľa
voči žalobcovi, a preto tým istým rozsudkom v znení opravného uznesenia
č. k. 17 Cb 103/03-265 z 8. augusta 2008 a opravného uznesenia č. k. 17 Cb 103/03-268
z 2. augusta 2008 zaviazal žalobcu zaplatiť sťažovateľovi sumu 250 676 Sk s úrokom
z omeškania 9,68 % ročne od 27. septembra 1997 do zaplatenia, sumu 249 806 Sk s úrokom
z omeškania 9,68 % ročne od 27. októbra 1997 do zaplatenia a sumu 11 801 357 Sk
s úrokom z omeškania 9,68 % ročne od 13. októbra 2001 do zaplatenia.
Na základe odvolania žalobcu proti predmetnému rozsudku krajského súdu v znení
opravných uznesení najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom č. k. 5 Obo 73/2007-274
z 19. novembra 2008 napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Proti odvolaciemu rozsudku podal žalobca dovolanie, ktoré založil okrem iného
aj na dôvode podľa § 237 písm. e) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), pretože podľa jeho názoru sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, keďže prvostupňový súd rozhodol
o protinávrhu sťažovateľa, aj keď sťažovateľ nenavrhol, aby mu bolo prisúdené viac, ako si
uplatnil žalobca. Podanie sťažovateľa preto nie je vzájomným návrhom, ale len obranou
proti žalobe (išlo iba o uplatnenie protipohľadávky na započítanie). Podanie sťažovateľa tak
nebolo možné posúdiť ako vzájomný návrh, ale iba ako obranu proti žalobe (§ 98 OSP).
Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn. 1 Obdo V 18/2009 z 28. januára
2010 odvolací rozsudok najvyššieho súdu v spojení s prvostupňovým rozsudkom krajského
súdu v znení opravných uznesení zrušil a vec vrátil krajskému sudu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd dospel k záveru, že prvostupňové i odvolacie „konania sú postihnuté vadou
podľa § 237 písm. e/ O.s.p., tj že súd prvostupňový, ako i odvolací, konal o vzájomnom
návrhu žalovaného, pričom nemal vyriešené, či ide o vzájomný návrh podľa ust. § 97 ods.1
O.s.p. alebo vzájomný návrh – obranu proti návrhu podľa ust. § 98 O.s.p.“.
Na základe sťažnosti sťažovateľa podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nálezom
č. k. II. ÚS 285/2010-43 z 15. novembra 2010 dovolacie uznesenie najvyššieho súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd k meritu veci konštatoval, že „odlišnosť
prípadov upravených v § 97 ods. 1 OSP a § 98 OSP nespočíva v tom, či žalovaný v konaní
uplatňuje proti žalobcovi viac, ako žalobca v žalobe žiada (alebo menej), ale v tom,
či žalovaný svoju pohľadávku uplatňuje ako nárok na plnenie, resp. zaplatenie (§ 97 ods. 1
OSP), alebo svoju pohľadávku uplatňuje na započítanie (§ 98 OSP), pričom v takom
prípade by malo byť zrejmé, na akú pohľadávku žalobcu a s akým výsledkom má byť
pohľadávka žalovaného započítaná. Vôľu žalovaného treba posúdiť v prvom rade
s ohľadom na obsah jeho prejavu (príslušné podanie doručené súdu).“. Preto, ak „najvyšší
súd sústredil svoju pozornosť pri posudzovaní naplnenia dovolateľom tvrdenej podmienky
prípustnosti dovolania práve na otázku porovnania výšky plnenia požadovaného žalobcom
a žalovaným, zaoberal sa skúmaním okolnosti, ktorá pre jeho rozhodnutie podstatný význam
nemala a naopak nezaoberal sa posudzovaním skutočností, ktoré pre jeho rozhodovanie
v súvislosti s touto otázkou relevantné boli.“.
Po vrátení veci najvyššiemu súdu tento ako dovolací súd opätovne dovolanie žalobcu
prerokoval a uznesením č. k. 1 Obdo V 8/2011-461 z 28. apríla 2011 odvolací rozsudok
najvyššieho súdu v spojení s prvostupňovým rozsudkom krajského súdu zrušil a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd dospel k záveru, že „v konaniach na súde
prvého ako aj odvolacieho súdu nezistil vady, ktoré sú uvedené v ust. § 237 písm. b/, c/, d/,
e/, f/ a g/ O. s. p.“.
S poukazom na § 237 písm. a) OSP však konštatoval, že „v súvislosti
s posudzovaním právomoci súdov Slovenskej republiky je potrebné vychádzať
aj z nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní
a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. Súd, na ktorý bol podaný návrh
preto posudzuje svoju príslušnosť aj z pohľadu, či v danej veci nie je daná výlučná
príslušnosť upravená v čl. 22 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001.“. Najvyšší súd upriamil
pozornosť na podanie z 2. decembra 2004, ktorým sťažovateľ „namietal oprávnenosť
konateľa spoločnosti žalobcu na podanie žaloby voči žalovanému, keďže tento tak urobil
bez súhlasu väčšinového spoločníka...
Ani prvostupňový a ani odvolací súd neskúmali oprávnenie konateľa žalobcovej
spoločnosti na podanie žaloby, tak ako to namietal žalovaný z pohľadu svojej príslušnosti
vo vzťahu k cit. čl. 22 ods. 2 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001.
Dovolací súd následne preto, keďže nie je jednoznačne vyriešená príslušnosť súdu,
nemohol právne posúdiť otázku protinávrhu žalovaného podľa ust. § 97 alebo § 98 O. s. p.
resp. ak nebola daná príslušnosť slovenského súdu na prejednanie žaloby žalobcu, či je
príslušný slovenský súd na prejednanie návrh resp. protinávrhu žalovaného.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ vidí porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru v tom, že „dovolací súd v rozpore s princípom právnej istoty
pri opätovnom rozhodovaní o dovolaní Žalobcu odôvodnil svoje rozhodnutie novou,
predtým nenamietanou a dovolacím súdom pri prvom posudzovaní dovolania
neidentifikovanou vadou konania v zmysle §237 písm. a) OSP, navyše spôsobom,
ktorý nemá oporu v komunitárnom ani slovenskom právnom poriadku a teda i druhé
uznesenie dovolacieho súdu nesie znaky ústavne nesúladného rozhodnutia.
Vzhľadom na jeho odôvodnenie domnelou nevyriešenou právomocou súdov
Slovenskej republiky len z dôvodu argumentácie sťažovateľa prednesenej v určitej časti
konania, ktorú dovolací súd vytrhol z kontextu a jednostranne, umelo z nej vytvoril
námietku zakladajúcu neexistujúci predmet sporu pri ktorom ignoroval dátumové súvislosti
medzi úkonmi účastníkov konania a záväznosťou a účinnosťou predpisov komunitárneho
práva na území Slovenskej republiky a teoreticky avšak absolútne ústavne nekonformným
spôsobom tak vytvoril spornú možnú výlučnú právomoc iných súdov ako súdov Slovenskej
republiky.
Isto možno súhlasiť s právnym názorom dovolacieho súdu..., že dôvody prípustnosti
dovolania skúma dovolací súd ex offo, avšak v zmysle doktrinálnych prameňov a právnej
teórie dovolanie proti každému rozhodnutiu je prípustné iba vtedy, ak rozhodnutie
niektorou z týchto vád aj skutočne trpí, to znamená, že došlo ku skutočnostiam v dôsledku
ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí odvolacieho súdu. V prípade Napadnutého
uznesenia dovolací súd len konštatuje možný nedostatok právomoci, pričom prikazuje
Krajskému súdu... zaoberať sa skúmaním právomoci súdov Slovenskej republiky, hoci tak
mohol učiniť aj sám dovolací súd, ak ju mal za spornú s jasným výsledkom. Dovolací sú tak
Napadnuté uznesenie neodôvodnil vlastne existujúcim nedostatkom právomoci súdov,
ale len možným avšak nepreukázaným nedostatkom právomoci, ku ktorému nevyslovil
ani zrozumiteľný právny názor či poučenie pre Krajský súd... akým právnym názorom
dovolacieho súdu sa má pri posudzovaní tohto nového aspektu súdneho konania
spravovať.“.
Najvyšší súd mal podľa sťažovateľa „rozhodovať v súlade s ústavnými princípmi
súdnej ochrany a právnej istoty podľa Ústavy SR, vychádzať z právoplatných rozsudkov
krajského súdu a Najvyššieho súdu SR (ako súdu odvolacieho), zakladajúcich určitý právny
a skutkový stav, zaoberať sa dovolateľom tvrdenými vadami konania (keďže pôvodne sám
z úradnej moci iné neidentifikoval) v medziach právneho názoru vysloveného v náleze
Ústavného súdu Slovenskej republiky a postupovať procesne efektívnym a adekvátnym
spôsobom tak, aby sa právna neistota účastníkov konania, ktorú vyrieši až právoplatné
a konečné rozhodnutie súdov vyriešila.“.
Vo vzťahu k otázke právomoci súdov Slovenskej republiky sťažovateľ uvádza,
že „predmetom sporu medzi účastníkmi konania... nebola žiadna zo skutočností v zmysle
článku 22 ods. 2 Nariadenia Rady ES... Naopak, predmetom obchodnoprávneho sporu
medzi Žalobcom a Sťažovateľom boli pohľadávky uplatnené zo strany Žalobcu titulom
zaplatenia škody a ušlého zisku...“. Okrem toho, podľa sťažovateľa najvyšší súd „opomenul
či ignoroval tú skutočnosť, že žaloba Žalobcu bola doručené Krajskému súdu v Bratislave
ako súdu prvostupňovému dňa 17.12.2003 a Slovenská republiky sa stala členským štátom
Európskej únie až 01.05.2004!! Najskôr týmto dátumom sa vôbec mohlo Nariadenie Rady
ES ako všeobecne platné a záväzné vo svojej celistvosti (článok 66 ods. 1 Nariadenia)
uplatniť v Slovenskej republike ako členskom štáte Európskej únie v nadväznosti na čl. 1
Zmluvy o pristúpení a čl. 2 a 58 Aktu o podmienkach pristúpenia. Nariadenie Rady ES je
priamo aplikovateľné len na konania začaté po vstupe pristupujúceho štátu, t. j.
od 01.05.2004.“.
Sťažovateľ tvrdí, že „postup dovolacieho súdu, ktorým predlžuje právnu neistotu
Sťažovateľa rovnako porušuje aj právo Sťažovateľa... na nestranný súd“,
keďže nedostatkami vo svojom rozhodovaní najvyšší súd „stavia do výhodnejšej pozície
Žalobcu, ktorému proces predlžovania súdneho konania a teda nevykonateľnosť predtým
právoplatných rozhodnutí súdu prvého a druhého stupňa v jeho neprospech vyhovuje...“.
Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 508/2011-29 z 22. novembra 2011 prijal
podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa v časti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva
na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) na ďalšie konanie, pričom
vo zvyšnej časti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote ju odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd 12. decembra 2011 vyzval predsedu najvyššieho súdu na vyjadrenie
k vecnej stránke prijatej sťažnosti, na zaslanie dotknutého súdneho spisu a na oznámenie,
či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené 19. januára
2012. V ňom predseda najvyššieho súdu formuloval názor, že „s dôvodmi, ktoré najvyšší
súd viedli k zrušeniu prvostupňového, ako aj odvolacieho rozsudku, sa dovolací súd
vysporiadal tak, ako na to poukázala predsedníčka senátu v odôvodnení sťažovateľkou
vytýkaného rozhodnutia a toto odôvodnenie považujeme za ústavne akceptovateľné.
Okolnosť, že najvyšší súd... odôvodnil svoje nové rozhodnutie dovolacím dôvodom
podľa § 237 písm. a) O. s. p., ktorým neargumentoval vo svojom skoršom rozhodnutí,
podľa názoru najvyššieho súdu sama osebe nemôže byť právnym základom pre namietnutie
porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces,
a teda nie je dôvodom na vyslovenie záveru, že napadnuté rozhodnutie je arbitrárne. Súdne
rozhodovanie nemôže byť a ani nie je bez vývoja a nie je vylúčené, aby bola nielen
doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená. Najvyšší súd v posudzovanom
prípade rozhodol odkazom na nový dovolací dôvod, ktorého existenciu však náležite
odôvodnil, čím podľa názoru tunajšieho súdu nenarušil právnu istotu účastníkov konania,
ako integrálnu súčasť princípu právneho štátu fixovaného v čl. 1 ods. 1 ústavy.“.
Z uvedených dôvodov najvyšší súd navrhol vysloviť, že označené práva sťažovateľa
porušené neboli. Zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Ústavný súd 20. januára 2012 zaslal právnej zástupkyni sťažovateľa vyjadrenie
najvyššieho súdu s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.
Sťažovateľ doručil ústavnému súdu prostredníctvom právnej zástupkyne svoje
stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu 7. februára 2012. V jeho úvode vyjadril súhlas
s upustením od ústneho pojednávania vo veci. K obsahu vyjadrenia najvyššieho súdu
sťažovateľ uviedol, že najvyšší súd „sa vo svojom Vyjadrení v zásade vôbec nevyjadril
k argumentácii Sťažovateľa obsiahnutej v jeho sťažnosti“. Argument najvyššieho súdu
„o prirodzenom vývoji interpretácie“ považuje sťažovateľ za „absurdný a nelogický.
Pokiaľ NS SR vo svojom skoršom konaní neidentifikoval vadu konania – absenciu
rozhodovacej právomoci súdov Slovenskej republiky, Krajský súd v Bratislave mohol
na základe jeho prvšieho uznesenia opätovne vo veci konať, vadu neidentifikovať (nakoľko
ju sám už prv nezistil) a pri opätovnom dovolaní by sa mu vec znovu mohla tretíkrát vrátiť
tentokrát z dôvodu absencie právomoci, pričom by zároveň nebolo možné vylúčiť
a predvídať, že aj po takomto treťom rozhodovaní Krajského súdu SR tentokrát už
usmernenom právnym názorom ohľadom právomoci NS SR by do tretice Najvyšší súd SR
následne v dovolacom konaní identifikoval prípadne tretiu príčinu zmätočnosti konania
i napriek tomu, že takáto vada konania by existovala už i pri jeho prvom a druhom
rozhodovaní. Práve táto skutočnosť jednoznačne nad akúkoľvek pochybnosť potvrdzuje
tvrdenie Sťažovateľa, že takouto formou nedôsledného, čiastkového posudzovania
dovolania dovolacím súdom, bez akejkoľvek predvídateľnosti jeho budúceho rozhodnutia
(za rovnakých skutkových okolností) je princíp právnej istoty ako imanentnej súčasti
právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušovaný zásadným
spôsobom. NS SR v takomto prípade, takouto aplikáciou noriem procesných ako to
vo svojom vyjadrení dôvodí vytvára podmienky pre opätovné viacnásobné, nepredvídateľné
rozhodnutia v tej istej veci za tých istých okolností. Porušovanie práv Sťažovateľa,
či kohokoľvek iného, pri takejto interpretácii rozhodovacej právomoci dovolacieho súdu by
bolo o to závažnejšie, že sa nejedná zo strany dovolacieho súdu o preskúmavanie meniacich
sa okolností skutkového stavu (v nadväznosti na vykonané dokazovanie) ani o vývoj
judikatúry vo vzťahu k posúdeniu právneho stavu na podklade vývoja interpretácie
a aplikácie noriem hmotného práva (čo je samozrejme pochopiteľný a žiadaný vývoj) ale
ide o preskúmanie podmienok konania ako takých za rovnakých okolností!!!“.
Sťažovateľ vo svojom stanovisku konkretizoval požadovanú náhradu trov konania
pred ústavným súdom. Žiada priznať náhradu „za tri úkony právnej služby, prípravu
a prevzatie zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti a vyjadrenie k Vyjadreniu NS SR
k sťažnosti Sťažovateľa“. Náhrada má podľa sťažovateľa zahŕňať aj daň z pridanej hodnoty.
Keďže najvyšší súd i sťažovateľ vyjadrili súhlas s upustením od ústneho
pojednávania v predmetnej veci, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde
upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami
účastníkov konania k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Ústavný súd už viackrát vyslovil názor (napr. I. ÚS 26/94, I. ÚS 23/06), že obsah
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva
len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky.
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná
vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom
konaní (II. ÚS 122/05). A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi
predpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní, môže dôjsť k porušeniu základného
práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie.
Porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (a tým aj práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru) tvrdí sťažovateľ vo viacerých rovinách.
1. V prvom rade mal najvyšší súd porušiť právnu istotu sťažovateľa. Vo svojom
dovolacom uznesení sp. zn. 1 Obdo V 18/2009 z 28. januára 2010 (neskôr zrušenom
nálezom ústavného súdu) totiž najvyšší súd nekonštatoval dôvod prípustnosti dovolania
podľa § 237 písm. a) OSP (nedostatok právomoci súdov). Naproti tomu, keď dovolanie
žalobcu posudzoval po náleze ústavného súdu druhýkrát, danosť predmetnej vady opätovne
preskúmaval. Najvyšší súd teda podľa sťažovateľa „v rozpore s princípom právnej istoty
pri opätovnom rozhodovaní o dovolaní Žalobcu odôvodnil svoje rozhodnutie novou,
predtým nenamietanou a dovolacím súdom pri prvom posudzovaní dovolania
neidentifikovanou vadou konania v zmysle § 237 písm. a) OSP“.
Predostretú námietku sťažovateľa hodnotí ústavný súd ako nedôvodnú. Sťažovateľ sa
dovoláva právnej istoty založenej na uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 18/2009
z 28. januára 2010, ktoré bolo nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 285/2010-43
z 15. novembra 2010 zrušené. Formálnym dôsledkom zrušenia predmetného uznesenia
najvyššieho súdu bola nevyhnutnosť rozhodnúť o podanom dovolaní žalobcu opätovne.
Materiálnym dôsledkom zrušovacieho nálezu ústavného súdu bola eliminácia právnej istoty
účastníkov dovolacieho konania založenej na poznaní názoru najvyššieho súdu na samotný
predmet dovolacieho konania vyjadreného v zrušenom dovolacom uznesení.
Fakt, že v skoršom dovolacom uznesení najvyšší súd neidentifikoval vadu nedostatku
právomoci prvostupňového i odvolacieho súdu, nemohol v dôsledku následného zrušenia
tohto uznesenia ústavným súdom založiť právnu istotu sťažovateľa o absencii vady
podľa § 237 písm. a) OSP, a tým zaviazať najvyšší súd pri formulovaní jeho názoru
na predmet dovolania pri opätovnom rozhodovaní o ňom. Najvyšší súd nemohol byť
pri neskoršom rozhodovaní o dovolaní viazaný svojím vlastným prvším rozhodnutím,
ktoré v tom čase už materiálno-právne ani formálno-právne neexistovalo, a teda nebolo
spôsobilé vyvolať žiadne právne účinky. Naopak, bol viazaný objektívnym právom (čl. 144
ods. 1 ústavy) a záväzným právnym názorom vysloveným ústavným súdom v jeho
zrušovacom náleze (§ 56 ods. 6 druhá veta zákona o ústavnom súde).
Objektívne právo v § 242 ods. 1 druhej vete OSP ustanovuje, že dovolací súd
neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ak nejde o vady uvedené
v § 237 OSP. Právny názor ústavného súdu v relevantnom náleze bol formulovaný tak,
že „bude úlohou najvyššieho súdu v ďalšom priebehu dovolacieho konania posúdiť,
či vo veci sťažovateľa je daný niektorý z dôvodov prípustnosti dovolania...“.
Žiaden z uvedených determinantov záväzných pre dovolací súd pri opätovnom
rozhodovaní o dovolaní žalobcu neukladal najvyššiemu súdu povinnosť prihliadať na jeho
skoršie už zrušené dovolacie rozhodnutie. Takáto požiadavka by ani nezodpovedala kritériu
ústavnej konformity, pretože inter partes je záväzným iba právoplatné rozhodnutie
všeobecného súdu (a iba také rozhodnutie nastoľuje právnu istotu o otázke tvoriacej
predmet konania), nie rozhodnutie právne neexistujúce. Ústavný súd tak vyhodnotil, že
opätovný prieskum vád podľa § 237 OSP dovolacím súdom po zrušení skoršieho
dovolacieho rozhodnutia nie je sám osebe spôsobilý porušiť základné právo sťažovateľa na
súdnu ochranu ani jeho právo na spravodlivé súdne konanie.
2. Druhá námietka, ktorou sťažovateľ zdôvodnil porušenie svojich označených práv,
sa zakladá na jeho tvrdení, že v napadnutom uznesení najvyšší súd „len konštatuje možný
nedostatok právomoci, pričom prikazuje Krajskému súdu v Bratislave zaoberať sa
skúmaním právomoci súdov Slovenskej republiky, hoci tak mohol učiniť aj sám dovolací
súd, ak ju mal za spornú s jasným výsledkom. Dovolací súd tak napadnuté uznesenie
neodôvodnil vlastne existujúcim nedostatkom právomoci súdov, ale len možným avšak
nepreukázaným nedostatkom právomoci, ku ktorému nevyslovil ani zrozumiteľný právny
názor či poučenie pre Krajský súd v Bratislave akým právnym názorom dovolacieho súdu
sa má pri posudzovaní tohto nového aspektu súdneho konania spravovať.“.
Obsahové zameranie citovanej námietky naznačuje v podstate nesúlad výroku
napadnutého dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu a jeho odôvodnenia. Kým totiž
v odôvodnení svojho uznesenia najvyšší súd konštatoval, že „nie je jednoznačne vyriešená
príslušnosť súdu“, a že „bude úlohou súdu prvého stupňa, aby v novom konaní... vyriešil
otázku svojej právomoci a následne o veci znova rozhodol“, zrušujúci výrok uznesenia
najvyššieho súdu naznačuje jednoznačný záver najvyššieho súdu o existencii vady
podľa § 237 písm. a) OSP v konaní pred krajským súdom i pred najvyšším súdom
ako súdom odvolacím (iný dôvod zrušovacieho výroku totiž z odôvodnenia napadnutého
uznesenia ani z iných podkladov, ktoré má ústavný súd k dispozícii, nevyplýva).
Podľa názoru ústavného súdu súčasťou základného práva na súdnu ochranu je
aj vnútorný súlad každého rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorým sa autoritatívne
ukladajú povinnosti alebo priznávajú práva. Individuálny právno-aplikačný akt musí jeho
adresátom dávať všetky odpovede na základné otázky súvisiace s poskytovaním súdnej
alebo inej právnej ochrany, ktoré vyústia do vydania tohto aktu. Preto ak orgán verejnej
moci prizná účastníkovi konania právo alebo mu uloží povinnosť, účastník konania musí
mať v prvom rade možnosť zistiť dôvody priznania práva alebo uloženia povinnosti.
Vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov ústavný súd už v tejto súvislosti
judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd
podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení,
ktoré použil. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Načrtnutá požiadavka na kvalitu odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu
nevyhnutne predpokladá súlad jeho výroku a odôvodnenia. Nie je ústavne akceptovateľným
rozhodnutie všeobecného súdu, v ktorom výrok nemá potrebnú oporu v odôvodnení. Také
rozhodnutie je pre jeho adresáta nezrozumiteľné a nemôže mu dať potrebné odpovede
na všetky základné otázky súvisiace s poskytovanou súdnou ochranou.
Podľa § 237 písm. a) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Zároveň
podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP dovolanie možno odôvodniť tým, že v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 237. Existencia vady spočívajúcej v nedostatku právomoci súdu je
tak dôvodom prípustnosti dovolania, ako aj relevantným dovolacím dôvodom, teda
dôvodom, ktorý keď dovolací súd zistí, zruší napadnuté odvolacie rozhodnutie
a za podmienok uvedených v § 243b ods. 3 OSP i rozhodnutie súdu prvého stupňa.
Súčasne podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho
prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP nie je založená už tvrdením dovolateľa o tom,
že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených v tomto
zákonnom ustanovení. Dovolanie je prípustné iba vtedy, ak je rozhodnutie odvolacieho súdu
niektorou z vád uvedených v ustanovení § 237 OSP skutočne postihnuté (napr. uznesenie
najvyššieho súdu z 29. januára 2008 v konaní sp. zn. 1 Cdo 57/2007, uznesenie najvyššieho
súdu z 18. februára 2008 v konaní sp. zn. 5 Cdo 161/2007).
Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku i zo stabilnej dovolacej
judikatúry najvyššieho súdu zreteľne vyplýva, že conditio sine qua non prípustnosti
dovolania ako predpokladu následného meritórneho prieskumu dovolaním napadnutého
odvolacieho rozhodnutia je záver najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho o existencii
niektorej z vád podľa § 237 OSP. Najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti konkrétneho
dovolania musí dospieť k jednoznačnému záveru o existencii alebo absencii vád podľa
§ 237 OSP. Ak totiž pre založenie právomoci orgánu verejnej moci (napr. právomoci
dovolacieho súdu meritórne preskúmať podané dovolanie) zákon kogentne formuluje určité
kritériá (napr. dôvody zmätočnosti podľa § 237 OSP), potom dotknutý orgán verejnej moci
pri skúmaní svojej právomoci v konkrétnom prípade musí bez pochybností dospieť k záveru
o splnení legálne definovaných kritérií. Záver o danosti právomoci orgánu verejnej moci
nemôže tento založiť len na možnosti splnenia kritérií determinujúcich jeho právomoc.
Z výroku a odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé,
že najvyšší súd dospel k názoru o prípustnosti dovolania žalobcu, hoci o nedostatku
právomoci ako dôvode zmätočnosti odvolacieho (i prvostupňového) konania nie je
presvedčený. Najvyšší súd teda výrokom (záväznou časťou) svojho rozhodnutia konštatoval
svoju právomoc, hoci z odôvodnenia tohto výroku vyplýva len potenciálna možnosť
splnenia kogentného zákonného kritéria [§ 237 písm. a) OSP] na založenie „dovolacej“
právomoci. Výrok napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je tak založený na dohadoch,
resp. pochybnostiach o právomoci slovenských súdov na prerokovanie sporu
medzi sťažovateľom a žalobcom. Dokazuje to i právny názor, ktorý záväzne adresoval
najvyšší súd krajskému súdu ako súdu prvostupňovému a ktorým mu prikázal vyriešiť
otázku jeho právomoci na rozhodnutie predmetného sporu.
Z uvedených dôvodov je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z ústavno-právneho
hľadiska vadné. Trpí vnútorným rozporom medzi výrokom a jeho odôvodnením
a do postavenia sťažovateľa ako účastníka dovolacieho konania vnáša prvok právnej
neistoty týkajúcej sa dôvodu, pre ktorý bolo prvostupňové rozhodnutie krajského súdu
i odvolacie rozhodnutie najvyššieho súdu zrušené. Nespĺňa tak požiadavky kladené
základným právom na súdnu ochranu i právom na spravodlivé súdne konanie
na rozhodnutie všeobecného súdu. Keďže napadnuté uznesenie porušuje uvedené práva
sťažovateľa, ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.
3. Treťou námietkou, ktorú vo svojej sťažnosti sťažovateľ predostrel, bol nesprávny
výklad nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní
a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie Rady“).
Podľa názoru sťažovateľa charakter jeho podania z 2. júla 2004, ktorým namietal
oprávnenosť konateľa žalobcu na podanie žaloby, neznamená, že predmetom sporného
konania pred všeobecnými súdmi sa stala niektorá z otázok, ktoré podľa čl. 22 nariadenia
Rady zakladajú právomoc súdu toho členského štátu, v ktorom má spoločnosť, právnická
osoba alebo združenie sídlo.
Ústavný súd je toho názoru, že v skutkových okolnostiach prerokúvanej sťažnosti,
ako aj s ohľadom na jeho právne názory vyslovené predovšetkým v bode 2 tejto časti nálezu
niet dôvodu na meritórny prieskum napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zo zorného
uhla takto formulovanej námietky.
Ústavný súd už viackrát rozhodol, že jeho zásah do výkonu právomoci všeobecného
súdu je opodstatnený len v prípade nezlučiteľnosti výkonu tejto právomoci s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý
právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne
neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. II. ÚS 276/2010, III. ÚS 80/2011).
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia zreteľne vyplýva, že najvyšší súd
nekonštatoval jednoznačne, či slovenské súdy disponujú z pohľadu čl. 22 nariadenia Rady
právomocou na konanie a rozhodnutie o spore medzi žalobcom a sťažovateľom. Túto
otázku nastolil, vzápätí ju však prenechal na posúdenie súdu druhého stupňa, ktorému vec
vrátil na ďalšie konanie. Svoju tretiu námietku tak sťažovateľ v podstate orientuje voči
právnemu názoru, ktorý najvyšší súd nevyslovil. Preto túto námietku hodnotí ústavný súd
ako nedôvodnú.
Zaujatý postoj ústavného súdu tiež korešponduje s princípom sebaobmedzenia
a zdržanlivosti (m. m. I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011) ústavného súdu pri uplatňovaní
svojej právomoci. V posudzovanom prípade je uprednostnenie tohto princípu vyžadované
aj v dôsledku využitia právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy tak, ako to je
uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.
4. Poslednou sťažnostnou námietkou je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho
základného práva na nestranný súd, pretože nedostatkami vo svojom rozhodovaní najvyšší
súd „stavia do výhodnejšej pozície Žalobcu, ktorému proces predlžovania súdneho konania
a teda nevykonateľnosť predtým právoplatných rozhodnutí súdu prvého a druhého stupňa
v jeho neprospech vyhovuje...“.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať
a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich
nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci.
Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie
všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto
práve rozhodnúť (II. ÚS 71/97).
Vo veci sp. zn. I. ÚS 46/05 ústavný súd konštatoval, že požiadavka nestrannosti súdu
(sudcu) vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1
dohovoru. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti)
a straníckosti. V judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),
na ktorú nadväzuje aj judikatúra ústavného súdu, sa rozlišuje nestrannosť subjektívna
a nestrannosť objektívna. Subjektívne chápanie nestrannosti je posudzovaním správania
súdu (sudcu). Subjektívna nestrannosť sa prezumuje, až kým nie je dokázaný opak
(rozsudok ESĽP z 1. októbra 1982 vo veci Piersach v. Belgicko), čo však je zriedkavý
prípad. Nestrannosť z hľadiska správania sudcu je vlastne nedostatok subjektívnej
nezaujatosti, o ktorom svedčí správanie sudcu. Objektívna nestrannosť sa naproti tomu
neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov.
Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť
môže byť vystavená oprávneným pochybnostiam so zreteľom na jeho štatút či funkcie,
ktoré vo veci vykonával. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí,
že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán.
Z doterajšej judikatúry možno vyvodiť, že do rámca skutočností spochybňujúcich
nestrannosť súdu z objektívneho hľadiska patria predovšetkým rôzne prípady
inkompatibility, teda situácie, kedy sudca rozhodujúci o veci mal s ňou dočinenia predtým,
resp. v jej skoršej fáze v inom postavení, napríklad ako vyšetrovateľ či prokurátor. Ďalej
patria do tejto skupiny prípady, keď vo veci koná miestne alebo vecne nepríslušný súd,
alebo sudca, ktorý podľa rozvrhu práce nie je zákonným sudcom.
Z odôvodnenia sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základného práva
na nestranný súd vyplýva, že sťažovateľ spochybňuje práve objektívnu nestrannosť
najvyššieho súdu.
Objektívny prístup spočíva v otázke, či nezávisle na osobnom správaní sudcu určité
overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti. V tomto smere i zdanie
môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene
obávať, že mu chýba nestrannosť. Ide o dôveru, ktorú musia mať súdy pri stranách
v demokratickej spoločnosti (rozsudok ESĽP z 26. februára 1993 vo veci Padovani
v. Taliansko). Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu
je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom
jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (rozsudok ESĽP z 10. júna 1996 vo veci Pullar v. Spojené kráľovstvo).
Judikatúra ESĽP vyžaduje, aby obava z nedostatku nestrannosti sa zakladala
na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti
na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia
oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu
Zo spisového materiálu veci sp. zn. II. ÚS 285/2010 ústavný súd zistil, že prvýkrát
o dovolaní žalobcu rozhodoval senát najvyššieho súdu v zložení JUDr. L. (predseda senátu),
JUDr. M., JUDr. S., JUDr. D. a JUDr. Z. (členovia senátu). Z vyžiadaného zberného spisu
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 8/2011 vyplýva, že pri opätovnom posudzovaní
dovolania žalobcu rozhodoval senát najvyššieho súdu v zložení JUDr. L. (predseda senátu),
JUDr. S., JUDr. M., JUDr. M. a JUDr. P. (členovia senátu).
V okolnostiach posudzovaného prípadu by objektívna nestrannosť najvyššieho súdu
mohla byť spochybnená faktom, že najvyšší súd po zrušení jeho skoršieho dovolacieho
uznesenia ústavným súdom identifikoval pri opätovnom rozhodovaní o dovolaní žalobcu
dôvod prípustnosti dovolania i dovolací dôvod [§ 237 písm. a) OSP], ktorý v skoršom
dovolacom uznesení vôbec nepovažoval za relevantný.
Pri skúmaní zaujatosti sudcu konajúceho vo veci spadajúcej pod pôsobnosť
Občianskeho súdneho poriadku nemôžu byť dôvodom na vylúčenie sudcu okolnosti, ktoré
spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných
veciach (§ 14 ods. 3 OSP). Tomu zodpovedá aj ustálená rozhodovacia prax, podľa ktorej
dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní
o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach, a to ani v prípade ak by
rozhodnutia v týchto veciach neboli správne (R 47/1998).
Ústavný súd už v bode 1 tejto časti odôvodnenia zdôraznil, že najvyšší súd
pri opätovnom rozhodovaní o dovolaní žalobcu musel rešpektovať v zrušovacom náleze
vyslovený právny názor ústavného súdu, ktorý vyžadoval od najvyššieho súdu opätovné
preskúmanie odvolacieho rozhodnutia krajského súdu z hľadísk ustanovených v § 237 OSP.
Skúmanie prípustnosti dovolania i dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. a) OSP,
ktoré tvorí súčasť postupu senátu najvyššieho súdu v konaní o prejednávanom dovolaní,
preto podľa názoru ústavného súdu nesignalizuje absenciu nestrannosti najvyššieho súdu.
Navyše, žiadne iné dôkazy spôsobilé spochybniť nestrannosť najvyššieho súdu
pri opätovnom rozhodovaní o dovolaní žalobcu sťažovateľ nepredložil ani nenavrhol.
Ústavný súd tak i poslednú sťažnostnú námietku hodnotí ako nedôvodnú.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie, zrušil napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu a vec mu podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vrátil
na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Pri opätovnom rozhodovaní o dovolaní žalobcu bude úlohou najvyššieho súdu
rešpektovať právny názor ústavného súdu vyjadrený v bode 2 časti II tohto nálezu
a pri skúmaní dôvodov zmätočnosti podľa § 237 OSP založiť svoje rozhodnutie o podanom
dovolaní na jednoznačnom závere o existencii alebo absencii dôvodov prípustnosti
dovolania a dovolacích dôvodov podľa § 237 OSP. Pre tento účel bude nevyhnutné,
aby najvyšší súd podal v odôvodnení svojho dovolacieho rozhodnutia dôkladnú analýzu
do úvahy prichádzajúceho nariadenia Rady v spojení s relevantnou judikatúrou Súdneho
dvora Európskej únie (predovšetkým rozsudok tretej komory Súdneho dvora z 12. mája
2011 vo veci C-144/10, body 30, 31, 33 – 36) a jednoznačne uzavrel, či skutkové okolnosti
sporu medzi žalobcom a sťažovateľom možno pod čl. 22 nariadenia Rady subsumovať,
a teda či konanie krajského súdu ako súdu prvostupňového i najvyššieho súdu ako súdu
odvolacieho trpelo vadou nedostatku právomoci.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa
garantovaného mu čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru,
zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré si
uplatnil v sume 3 000 €.
Sťažovateľ svoju žiadosť zdôvodnil poukazom na postup najvyššieho súdu,
ktorý svojím napadnutým uznesením „predĺžil stav právnej neistoty Sťažovateľa“, pričom
sporné uznesenie je výsledkom ústavne nesúladnej argumentácie najvyššieho súdu. Takto
najvyšší súd „privodil pre Sťažovateľa nespravodlivú situáciu a hlboký pocit apatie,
nedôvery a bezmocnosti voči všeobecným súdom, konkrétne dovolaciemu súdu,
ktorý nerešpektuje ani právny názor Ústavného súdu..., dovolí si s ním polemizovať
a v konečnom dôsledku rozhodne inak, na podklade úplne nových umelo vytvorených
a dostatočne nezdôvodnených a iba domnelých vád konania...“.
Z citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa môže,
ale nemusí priznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste tam,
kde nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne
a zákonne upraveným spôsobom (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02, II. ÚS 152/08). V tejto
súvislosti už ústavný súd konštatoval, že priznanie finančného zadosťučinenia prichádza
do úvahy iba vtedy, ak vyslovením porušenia práva a prípadnými ďalšími výrokmi
(napr. zrušením rozhodnutia a vrátením veci na ďalšie konanie) nedôjde k plnej náprave
protiprávneho stavu (II. ÚS 117/2011).
Podľa názoru ústavného súdu je ochrana základného práva sťažovateľa účinne
poskytnutá tým, že ústavný súd konštatoval jeho porušenie, zrušil napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie s formulovaním záväzného právneho
názoru.
Ústavný súd týmto nálezom už druhýkrát konštatuje porušenie základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie vo veci dovolania
žalobcu proti rozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho z 19. novembra 2008 sp. zn.
5 Obo 73/2007, pričom ak by takéto rozhodnutie rezultovalo z nerešpektovania záväzného
právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v náleze vo veci sp. zn. II. ÚS 285/2010, bolo
by možné uvažovať o priznaní finančného zadosťučinenia. Je však potrebné zdôrazniť,
že dôvodom zrušenia v poradí druhého dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu nebolo
nerešpektovanie právneho názoru ústavného súdu vysloveného v jeho náleze vo veci
sp. zn. II. ÚS 285/2010. Napadnuté uznesenie sa dostalo do rozporu so základným právom
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a s jeho právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z iných
dôvodov.
Nakoniec, v relácii k zdôvodneniu požadovaného finančného zadosťučinenia ústavný
súd zdôrazňuje, že cieľom finančného zadosťučinenia nie je náhrada prípadnej škody
vzniknutej ústavne vadným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci
(napr. III. ÚS 237/07, III. ÚS 87/08), a preto ústavný súd sťažovateľovi požadované
finančné zadosťučinenie nepriznal.
V.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľ si v sťažnosti uplatnil nárok na náhradu trov konania pred ústavným
súdom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti
a podanie stanoviska k vyjadreniu najvyššieho súdu), pričom požaduje aj zvýšenie náhrady
trov konania o daň z pridanej hodnoty.
Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval
za potrebné priznať sťažovateľovi náhradu trov konania za dva úkony právnej služby
poskytnutej jeho právnou zástupkyňou, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia,
ako aj za písomné podanie – sťažnosť. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 7. februára
2012 totiž sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne neuviedol žiadne nové
skutočnosti alebo právne hodnotenia, ktoré by boli spôsobilé podstatne ovplyvniť konečný
úsudok ústavného súdu o predmete konania.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2011. Základná tarifa podľa ustanovení
§ 11 ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 741 €
pre úkony v roku 2011), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2011 odmenu v sume 123,50 €
a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 7,41 €.
Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia
sťažovateľa, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje 247 €. K tomu bolo potrebné pripočítať
dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 7,41 €, čo predstavuje 14,82 €. Ústavný súd
sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 € (bod 3 výroku
tohto nálezu), pričom najvyšší súd je povinný zaplatiť ju na účet právnej zástupkyne
sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Priznanú náhradu trov konania ústavný súd nezvýšil o uplatnenú daň z pridanej
hodnoty, pretože sťažovateľ ani jej právna zástupkyňa hodnoverným dokladom
nepreukázali, že v čase poskytovania relevantných právnych služieb bola právna zástupkyňa
sťažovateľa platiteľkou dane z pridanej hodnoty.
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. februára 2012