Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 117/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2011 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť Ing. M. B., B., zastúpeného advokátkou JUDr. V. D., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu proti svojvoľnému

prepúšťaniu zo zamestnania a na súdnu ochranu podľa čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1

v spojení s v konaní vedenom Krajským súdom

v Bratislave pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š i l základné právo Ing. M. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -136 z 8. decembra

2010 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Ing. M. B. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 €

(slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd

v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet právnej zástupkyne JUDr. V. D., B., do jedného

mesiaca od právoplatnosti nálezu.

4. Sťažnosti Ing. M. B. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-8 z 30. marca 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Ing. M. B., B.

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu proti

svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a na súdnu ochranu podľa čl. 36 písm. b) a čl. 46

ods. 1 v spojení s (ďalej len „“) v konaní

vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. .

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaniami zo 7. marca

2011 a z 10. mája 2011 a tiež krajský súd vo vyjadrení z 19. apríla 2011 vyslovili súhlas,

aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných

dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -115 z 21. októbra 2009 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa ako

žalobcu proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“) označenej jednak ako „odporca 1

– Slovenská republika zastúpená Úradom vlády Slovenskej republiky“ a jednak ako

„odporca 2 – Slovenská republika zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej republiky“

o určenie neplatnosti odvolania sťažovateľa z funkcie viceguvernéra Exportno-importnej

banky Slovenskej republiky (ďalej len „Eximbanka“) a z funkcie člena rady Eximbanky

26. februára 2003. Rozsudkom krajského súdu č. k. -136 z 8. decembra 2010

bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa názoru sťažovateľa týmito rozsudkami došlo

k porušeniu označených práv podľa . Odvolaním sťažovateľa z funkcie tri mesiace

pred skončením funkčného obdobia bez uvedenia dôvodov nebol dodržaný zákonný postup.

o Exportno-importnej banke Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) vychádzal z filozofie zabezpečiť maximálnu

stabilitu vrátane stability členov orgánov Eximbanky. Prebral tým zahraničné skúsenosti,

kde je nepredstaviteľné, aby guvernéra a viceguvernéra odvolali bez udania dôvodov. Zákon

v ustanovení § 7 ods. 9 taxatívne vymedzil dôvody odvolania. Teda iba z týchto dôvodov

mohlo dôjsť k odvolaniu člena orgánu Eximbanky. Výklad zákona je taký, že dôvod

odvolania je potrebné uviesť, pretože jeho neuvedením vzniká protiprávny stav. Tým, že

, ktorým sa mení a dopĺňa o Exmportno-

importnej banke Slovenskej republiky (ďalej len „novela“), pripustil odvolanie aj z iných

dôvodov, nedošlo k tomu, že sa dôvod odvolania nemusí uviesť. Je to tým viac, že ide

o odvolanie v priebehu funkčného obdobia, čo treba považovať za mimoriadne opatrenie.

Ak by zákonodarca chcel, aby vláda mohla viceguvernéra a člena rady kedykoľvek odvolať

bez udania dôvodu, volila by jednoduchú formuláciu: „Vláda menuje a odvoláva guvernéra

a viceguvernérov a členov rady banky.“ Neuvedením dôvodu odvolania člena orgánov

Eximbanky dochádza k narušeniu ich povesti, ako aj pracovného a spoločenského

postavenia. Práve uvedením dôvodu odvolania by sťažovateľ mal možnosť brániť sa,

preukázať, že profesionálne nezlyhal a že dôvod odvolania bol čisto politický. Pritom

odvolanie sťažovateľa bolo štyrikrát zverejnené v H. vrátane ich internetovej stránky.

Napokon poukazuje na návrh novely predložený skupinou poslancov Národnej rady

Slovenskej republiky v novembri 1998. Z jeho dôvodovej správy jednoznačne vyplýva, že

v praxi sa môžu vyskytnúť aj iné dôvody na odvolanie z funkcie, musia však byť v záujme

riadneho plnenia úloh a v súlade s .

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby bol rozsudok krajského súdu

z 8. decembra 2010 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie

finančného zadosťučinenia vo výške 17 000 € spoločne a nerozdielne od okresného súdu

a krajského súdu. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia v sume 261,82 €.

Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr. 3213/2011 z 19. apríla 2011

doručeného ústavnému súdu faxom 20. apríla 2011 a poštou 27. apríla 2011 vyplýva, že

dôvody potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu, ktorý sa stotožnil s právnym názorom

okresného súdu, sú uvedené v odôvodnení rozsudku krajského súdu a ona na nich zotrváva.

Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa z 10. mája 2011 doručenej ústavnému súdu

13. mája 2011 vyplýva, že sťažovateľ na sťažnosti zotrváva.

Keďže rozhodnutím ústavného súdu vo veci samej mohla byť dotknutá v právach aj

žalovaná ako účastníčka konania pred všeobecnými súdmi, doručil ústavný súd sťažnosť,

uznesenie č. k. -8 z 30. marca 2011, vyjadrenie predsedníčky krajského

súdu a repliku sťažovateľa jednak Úradu vlády Slovenskej republiky (ďalej len „úrad

vlády“), ale aj Ministerstvu financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) s tým,

aby sa mohli vyjadriť v mene žalovanej vo veci samej.

Z vyjadrenia ministerstva č. k. MF/3885/2011-241 z 30. mája 2011 doručeného

ústavnému súdu 2. júna 2011 vyplýva, že „Slovenská republika zastúpená Ministerstvom

financií SR, ako žalovaný v 2. rade nie je pasívne legitimovaným subjektom.“.

Z vyjadrenia úradu vlády sp. zn. /KVÚV z 26. mája 2011

doručeného ústavnému súdu 7. júna 2011 vyplýva, že úrad vlády nemohol porušiť a ani

neporušil žiadne svoje povinnosti spôsobilé čo i len v teoretickej rovine zasiahnuť do

akýchkoľvek práv sťažovateľa vrátane ním označených základných práv, keďže zákon

nepriznáva úradu vlády žiadne právomoci v oblasti, v ktorej malo nastať údajné porušenie

povinností (t. j. údajné nezákonné odvolanie sťažovateľa z funkcie viceguvernéra

Eximbanky). Úrad vlády nikdy nebol a ani nie je subjektom oprávneným odvolávať, resp.

navrhovať odvolanie členov rady, pričom sťažovateľa z funkcie viceguvernéra odvolala

vláda, a nie úrad vlády. Bez ohľadu na dosiaľ uvedené treba poznamenať, že v zmysle

ustanovenia § 7 ods. 3 v spojení s ustanovením § 7 ods. 11 zákona je vláda oprávnená

odvolať z funkcie ktoréhokoľvek člena rady Eximbanky, a to nielen z dôvodov uvedených

v ustanovení § 7 ods. 9 zákona, ale aj z akýchkoľvek iných dôvodov, ktoré nie sú nijako

obmedzené. Je teda zrejmé, že vláda mohla sťažovateľa z funkcie viceguvernéra odvolať

z akéhokoľvek dôvodu. Zároveň treba uviesť, že zo zákona a ani zo žiadneho iného

právneho predpisu nevyplýva pre vládu povinnosť uvádzať v rozhodnutí o odvolaní člena

rady z funkcie aj dôvody, ktoré viedli k prijatiu takéhoto rozhodnutia, nehovoriac o tom, že

zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva ani to, že by neuvedenie dôvodu odvolania

z funkcie spôsobovalo neplatnosť takéhoto rozhodnutia. Je preto nepochybné, že

neuvedenie dôvodu odvolania sťažovateľa z funkcie viceguvernéra nemohlo spôsobiť

neplatnosť takéhoto právneho úkonu. Je naopak zrejmé, že odvolanie sťažovateľa z funkcie

viceguvernéra bolo platné, lebo vláda pri tomto odvolaní postupovala v súlade

s ustanovením § 7 ods. 3 v spojení s ustanovením § 7 ods. 11 zákona. Úrad vlády sa inak

stotožňuje s vyjadrením krajského súdu z 19. apríla 2011.

Z vyjadrenia podpredsedu krajského súdu povereného zastupovaním predsedu

krajského súdu z 15. júna 2011 doručeného ústavnému súdu faxom 15. júna 2011 a poštou

21. júna 2011 vyplýva, že stanoviská ostatných účastníkov konania berie na vedomie

a nemá k nim žiadne výhrady ani pripomienky. Zo stanoviska úradu vlády je zrejmé, že

tento sa stotožňuje s vyjadrením krajského súdu z 19. apríla 2011.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -136 z 8. decembra 2010 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -115 z 21. októbra 2009. Podľa

názoru krajského súdu ustanovenie § 7 ods. 9 a § 7 ods. 11 zákona v znení účinnom

v rozhodnej dobe (k 26. marcu 2003) upravuje postup vlády pri odvolaní členov rady

Eximbanky, a to každé z nich za inej situácie. Ustanovením § 7 ods. 9 zákona sa vláde

ukladá odvolať člena rady Eximbanky, ak zistí, že je na to dôvod uvedený v tejto norme,

a pri odvolávaní podľa tohto ustanovenia uviesť v listine o odvolaní aj dôvod odvolania

(niektorý z dôvodov uvedených v ustanovení § 7 ods. 9 zákona). Úprava obsiahnutá

v ustanovení § 7 ods. 11 zákona, podľa ktorej vláda môže odvolať z funkcie člena rady

Eximbanky na návrh ministra podľa odseku 3 aj z iných dôvodov, ako sú uvedené

v odseku 9, teda oprávňuje vládu zvažovať a rozhodnúť o odvolaní člena rady Eximbanky aj

z iného dôvodu, avšak bez toho, aby stanovila pre vládu ako podmienku na takéto

rozhodnutie povinnosť uviesť dôvod, pre ktorý sa rozhodla člena rady Eximbanky odvolať.

Toto ustanovenie vychádza zo všeobecne uplatňovanej zásady pri vzťahoch vznikajúcich

menovaním do funkcie iným orgánom než zamestnávateľom, podľa ktorej osobu, ktorá bola

do funkcie menovaná, možno z tejto funkcie aj odvolať. Podmienkou platnosti odvolania

z funkcie je, že musí byť písomné a doručené druhému účastníkovi vzťahu a že výkon

funkcie sa končí dňom nasledujúcim po doručení odvolania z funkcie, ak nebol v odvolaní

uvedený neskorší deň. Ak odklon od tejto zásady nebol upravený v zákone, nemohol

okresný súd rozhodnúť inak, ako žalobu zamietnuť.

Z predkladacej správy k zákonu inter alia vyplýva, že Eximbanka bude zabezpečovať

v súlade so štátnou zahraničnou, zahraničnoobchodnou, finančnou, menovou

a priemyselnou politikou aktivity slovenských subjektov v oblasti zahraničného obchodu.

Eximbanka bude zabezpečovať kofinancovanie, refinancovanie a priame financovanie

vývozcu a tiež poisťovanie vývozných úverov.

Z návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie

„zákona, ktorým sa mení a dopĺňa o Exportno-importnej banke

Slovenskej republiky“ predloženého v novembri 1998, a to z dôvodovej správy inter alia

vyplýva, že „Vzhľadom na právne postavenie Eximbanky, jej úlohy a vzťah k vláde

Slovenskej republiky zakotvené zákonom, sa v praxi môžu vyskytnúť aj iné dôvody, keď

v záujme riadneho plnenia úloh tejto inštitúcie bude vhodné aj potrebné vykonať zmeny

v orgánoch Eximbanky. Preto sa navrhuje, aby členov orgánov Eximbanky bolo možné

odvolať aj z iných dôvodov.“.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa ) zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce

pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu

zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až 42 a až 46 tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú.

Podľa § 7 ods. 9 zákona v znení účinnom ku dňu odvolania sťažovateľa (26. februára

2003) vláda odvolá z funkcie člena Rady banky, ak

a) porušil tento zákon alebo iný súvisiaci všeobecne záväzný právny predpis,

b) bol právoplatne odsúdený za trestný čin,

c) stratil schopnosť vykonávať funkciu zo zdravotných dôvodov,

d) vykonáva funkciu nezlučiteľnú s členstvom v Rade banky.

Podľa § 7 ods. 11 zákona v znení účinnom ku dňu odvolania sťažovateľa

(26. februára 2003) vláda môže odvolať z funkcie člena Rady banky na návrh ministra

podľa odseku 3 aj z iných dôvodov, ako sú uvedené v odseku 9.

Sťažovateľ tvrdí, že zákon vychádzal z filozofie zabezpečenia maximálnej stability

členov orgánov Eximbanky, pričom neuvedením dôvodu odvolania člena orgánov

Eximbanky dochádza k narušeniu jeho povesti, ako aj pracovného a spoločenského

postavenia. Uvedením dôvodu odvolania z funkcie by mal sťažovateľ možnosť brániť sa,

resp. preukázať, že profesionálne nezlyhal a že dôvod odvolania bol čisto politický.

Podľa predsedníčky krajského súdu právny názor uvedený v rozsudku krajského

súdu je správny a ona na ňom zotrváva.

Tak ministerstvo, ako aj úrad vlády trvajú na tom, že v danej veci nie sú legitimovaní

vystupovať v mene žalovanej. Úrad vlády navyše považuje argumentáciu krajského súdu

vo veci samej za správnu.

Ústavný súd považuje za potrebné na úvod konštatovať, že Eximbanka bola

zákonodarcom zriadená na účely zabezpečovania aktivít slovenských subjektov v oblasti

zahraničného obchodu, a to v súlade so štátnou zahraničnou, zahraničnoobchodnou,

finančnou, menovou a priemyselnou politikou, pričom úlohou Eximbanky je zabezpečovať

rôzne formy financovania vývozcov, ako aj poisťovanie vývozných úverov. Keďže ide

o špecifické finančné služby poskytované zo štátnych finančných prostriedkov, považoval

zákonodarca za potrebné zriadiť osobitnú banku, teda finančnú inštitúciu stojacu tak mimo

sféry komerčných bánk, ako aj Národnej banky Slovenska. Úlohou Eximbanky je teda

odborne rozhodovať o poskytovaní úverov majúcich za cieľ podporovať export zo strany

slovenských vývozcov. Právne postavenie Eximbanky je v tejto súvislosti konštruované tak,

aby síce rozhodovala o poskytovaní finančných prostriedkov pre slovenských vývozcov

v zmysle relevantných štátnych politických hľadísk, avšak na základe vlastného nezávislého

odborného posúdenia.

Nemožno pochybovať o tom, že odborné posudzovanie financovania vývozcov si

vyžaduje určitú mieru nezávislého postavenia orgánov a osôb, ktoré zásadné rozhodnutia

prijímajú.

Zákon podľa pôvodného znenia ustanovenia § 7 ods. 9 obligatórne prikazoval

odvolať z funkcie člena rady toho, kto spĺňal niektorú zo skutkových podstát tam taxatívne

definovaných. Iný dôvod na odvolanie člena rady, a to ani obligatórny, ale ani fakultatívny

neexistoval. Vzhľadom na to, že rada Eximbanky je najvyšším rozhodovacím a riadiacim

orgánom zodpovedajúcim za hospodárenie Eximbanky, ktorá okrem iného aj ustanovuje

zásady činnosti a obchodno-finančnú stratégiu, koncepciu a politiku Eximbanky [§ 6 ods. 1

a 2 písm. a) zákona], výrazne zúžená možnosť odvolania členov rady zabezpečovala

pomerne vysoký stupeň nezávislosti Eximbanky a jej najvyššieho orgánu.

Novelou, ktorá nadobudla účinnosť 9. novembra 1998, sa zaviedla fakultatívna

možnosť odvolať členov rady „aj z iných dôvodov ako sú uvedené v odseku 9“. Tieto

dôvody nie sú novelou nijako bližšie konkretizované na rozdiel od obligatórnych dôvodov,

ktorých sa novela nijakým spôsobom nedotkla.

Možno konštatovať, že stupeň nezávislosti riadiacich orgánov Eximbanky, resp. osôb

tvoriacich tieto orgány v dôsledku novely klesol, keďže istota ich právneho postavenia sa

stala menej výraznou.

Všeobecné súdy posúdili právny stav vzniknutý novelou v podstate ako právo voľnej

úvahy vlády pri rozhodovaní o odvolaní člena rady Eximbanky, a to až do tej miery, že

podľa ich právneho názoru dôvody odvolania nemusia byť vôbec ani uvedené.

„Právnej istote ako nedielnej súčasti právneho štátu podľa nezodpovedá

taký stav (situácia), ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy

a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným

postupom.“ ()

„Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie istoty, že na určitú právne

relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď.“

()

Podľa názoru ústavného súdu zákonom ustanovená možnosť štátneho orgánu

rozhodnúť voľnou úvahou nemôže znamenať ničím nelimitovanú a vecne nepreskúmateľnú

svojvôľu. Takáto svojvôľa by totiž bola v rozpore s princípom právneho štátu, keďže

vo svojich dôsledkoch by znamenala nepredvídateľnosť rozhodovania štátneho orgánu,

a teda ústavne neprípustnú mieru právnej neistoty.

V skúmanom prípade treba mať na zreteli, že členovia riadiacich orgánov Eximbanky

môžu svoje právomoci vykonávať len pri zachovaní určitej miery nezávislosti dávajúcej

istotu, že nebudú predčasne zbavení svojho postavenia svojvoľným a nepredvídateľným

rozhodnutím.

Hranica voľnej úvahy vlády pri rozhodovaní o odvolaní člena rady Eximbanky podľa

§ 7 ods. 11 zákona sa dá vymedziť v súlade s dôvodovou správou novely tak, že predčasné

odvolanie musí byť v záujme riadneho plnenia úloh Eximbanky. Tým je daná v tejto veci

hranica medzi voľnou úvahou a svojvôľou.

Treba ďalej konštatovať, že bez uvedenia dôvodu odvolania nie je možné nijako

zistiť, či k odvolaniu dochádza v záujme riadneho plnenia úloh Eximbanky alebo svojvoľne.

Odvolaný člen rady Eximbanky má v rámci základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s právo na vecné preskúmanie dôvodnosti jeho

odvolania z funkcie, čo však bez znalosti dôvodu odvolania spravidla nie je možné.

Z uvedených dôvodov došlo k porušeniu v spojení s

(bod 1 výroku nálezu).

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu

č. k. -136 z 8. decembra 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu). Krajský súd je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou

v sume 261,82 €, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2011 (prevzatie a príprava

zastupovania, sťažnosť ústavnému súdu) po 123,50 € a za režijný paušál dvakrát po 7,41 €

(bod 3 výroku nálezu).

Nebolo možné vyhovieť sťažnosti v časti týkajúcej sa namietaného porušenia

základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36

písm. b) , ako ani požiadavke na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

vo výške 17 000 € (bod 4 výroku nálezu).

V súvislosti s namietaným porušením ) je podstatné, že

odvolaním z funkcie nedochádza ku skončeniu pracovného pomeru, pretože skončenie

pracovného pomeru je v príčinnej súvislosti s inou právnou skutočnosťou. Znamená to, že

medzi namietaným protiprávnym odvolaním sťažovateľa z funkcie člena rady Eximbanky

a označeným základným právom potrebný vzťah príčinnej súvislosti neexistuje.

Pokiaľ ide o požiadavku sťažovateľa na priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia, treba uviesť, že jeho priznanie prichádza do úvahy iba vtedy, ak

vyslovením porušenia práva a prípadnými ďalšími výrokmi (napr. zrušením rozhodnutia

a vrátením veci na ďalšie konanie) nedôjde k plnej náprave protiprávneho stavu. V danom

prípade vyslovenie porušenia označených práv v spojení so zrušením rozsudku krajského

súdu a vrátením veci na ďalšie konanie zabezpečuje pre sťažovateľa plnú satisfakciu,

a preto jeho finančná požiadavka nie je oprávnená.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011