Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 38 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (50)II. ÚS 117/2011
PDF · 227.5 KB
No categories available
II. ÚS 117/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2011 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť Ing. M. B., B., zastúpeného advokátkou JUDr. V. D., B.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu proti svojvoľnému
prepúšťaniu zo zamestnania a na súdnu ochranu podľa čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom
v Bratislave pod sp. zn. 4 Co 202/2010 a takto
rozhodol:
1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 202/2010
p o r u š i l základné právo Ing. M. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 202/2010-136 z 8. decembra
2010 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Ing. M. B. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 €
(slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd
v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet právnej zástupkyne JUDr. V. D., B., do jedného
mesiaca od právoplatnosti nálezu.
4. Sťažnosti Ing. M. B. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 117/2011-8 z 30. marca 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Ing. M. B., B.
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu proti
svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a na súdnu ochranu podľa čl. 36 písm. b) a čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní
vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Co 202/2010.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaniami zo 7. marca
2011 a z 10. mája 2011 a tiež krajský súd vo vyjadrení z 19. apríla 2011 vyslovili súhlas,
aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných
dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 19 C 72/05-115 z 21. októbra 2009 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa ako
žalobcu proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“) označenej jednak ako „odporca 1
– Slovenská republika zastúpená Úradom vlády Slovenskej republiky“ a jednak ako
„odporca 2 – Slovenská republika zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej republiky“
o určenie neplatnosti odvolania sťažovateľa z funkcie viceguvernéra Exportno-importnej
banky Slovenskej republiky (ďalej len „Eximbanka“) a z funkcie člena rady Eximbanky
26. februára 2003. Rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 202/2010-136 z 8. decembra 2010
bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa názoru sťažovateľa týmito rozsudkami došlo
k porušeniu označených práv podľa ústavy. Odvolaním sťažovateľa z funkcie tri mesiace
pred skončením funkčného obdobia bez uvedenia dôvodov nebol dodržaný zákonný postup.
Zákon č. 80/1997 Z. z. o Exportno-importnej banke Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) vychádzal z filozofie zabezpečiť maximálnu
stabilitu vrátane stability členov orgánov Eximbanky. Prebral tým zahraničné skúsenosti,
kde je nepredstaviteľné, aby guvernéra a viceguvernéra odvolali bez udania dôvodov. Zákon
v ustanovení § 7 ods. 9 taxatívne vymedzil dôvody odvolania. Teda iba z týchto dôvodov
mohlo dôjsť k odvolaniu člena orgánu Eximbanky. Výklad zákona je taký, že dôvod
odvolania je potrebné uviesť, pretože jeho neuvedením vzniká protiprávny stav. Tým, že
zákon č. 336/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 80/1997 Z. z. o Exmportno-
importnej banke Slovenskej republiky (ďalej len „novela“), pripustil odvolanie aj z iných
dôvodov, nedošlo k tomu, že sa dôvod odvolania nemusí uviesť. Je to tým viac, že ide
o odvolanie v priebehu funkčného obdobia, čo treba považovať za mimoriadne opatrenie.
Ak by zákonodarca chcel, aby vláda mohla viceguvernéra a člena rady kedykoľvek odvolať
bez udania dôvodu, volila by jednoduchú formuláciu: „Vláda menuje a odvoláva guvernéra
a viceguvernérov a členov rady banky.“ Neuvedením dôvodu odvolania člena orgánov
Eximbanky dochádza k narušeniu ich povesti, ako aj pracovného a spoločenského
postavenia. Práve uvedením dôvodu odvolania by sťažovateľ mal možnosť brániť sa,
preukázať, že profesionálne nezlyhal a že dôvod odvolania bol čisto politický. Pritom
odvolanie sťažovateľa bolo štyrikrát zverejnené v H. vrátane ich internetovej stránky.
Napokon poukazuje na návrh novely predložený skupinou poslancov Národnej rady
Slovenskej republiky v novembri 1998. Z jeho dôvodovej správy jednoznačne vyplýva, že
v praxi sa môžu vyskytnúť aj iné dôvody na odvolanie z funkcie, musia však byť v záujme
riadneho plnenia úloh a v súlade s ústavou.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 19 C 72/05
a krajským súdom pod sp. zn. 4 Co 202/2010 s tým, aby bol rozsudok krajského súdu
z 8. decembra 2010 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie
finančného zadosťučinenia vo výške 17 000 € spoločne a nerozdielne od okresného súdu
a krajského súdu. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia v sume 261,82 €.
Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr. 3213/2011 z 19. apríla 2011
doručeného ústavnému súdu faxom 20. apríla 2011 a poštou 27. apríla 2011 vyplýva, že
dôvody potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu, ktorý sa stotožnil s právnym názorom
okresného súdu, sú uvedené v odôvodnení rozsudku krajského súdu a ona na nich zotrváva.
Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa z 10. mája 2011 doručenej ústavnému súdu
13. mája 2011 vyplýva, že sťažovateľ na sťažnosti zotrváva.
Keďže rozhodnutím ústavného súdu vo veci samej mohla byť dotknutá v právach aj
žalovaná ako účastníčka konania pred všeobecnými súdmi, doručil ústavný súd sťažnosť,
uznesenie č. k. II. ÚS 117/2011-8 z 30. marca 2011, vyjadrenie predsedníčky krajského
súdu a repliku sťažovateľa jednak Úradu vlády Slovenskej republiky (ďalej len „úrad
vlády“), ale aj Ministerstvu financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) s tým,
aby sa mohli vyjadriť v mene žalovanej vo veci samej.
Z vyjadrenia ministerstva č. k. MF/3885/2011-241 z 30. mája 2011 doručeného
ústavnému súdu 2. júna 2011 vyplýva, že „Slovenská republika zastúpená Ministerstvom
financií SR, ako žalovaný v 2. rade nie je pasívne legitimovaným subjektom.“.
Z vyjadrenia úradu vlády sp. zn. 15 664/2011/7082/KVÚV z 26. mája 2011
doručeného ústavnému súdu 7. júna 2011 vyplýva, že úrad vlády nemohol porušiť a ani
neporušil žiadne svoje povinnosti spôsobilé čo i len v teoretickej rovine zasiahnuť do
akýchkoľvek práv sťažovateľa vrátane ním označených základných práv, keďže zákon
nepriznáva úradu vlády žiadne právomoci v oblasti, v ktorej malo nastať údajné porušenie
povinností (t. j. údajné nezákonné odvolanie sťažovateľa z funkcie viceguvernéra
Eximbanky). Úrad vlády nikdy nebol a ani nie je subjektom oprávneným odvolávať, resp.
navrhovať odvolanie členov rady, pričom sťažovateľa z funkcie viceguvernéra odvolala
vláda, a nie úrad vlády. Bez ohľadu na dosiaľ uvedené treba poznamenať, že v zmysle
ustanovenia § 7 ods. 3 v spojení s ustanovením § 7 ods. 11 zákona je vláda oprávnená
odvolať z funkcie ktoréhokoľvek člena rady Eximbanky, a to nielen z dôvodov uvedených
v ustanovení § 7 ods. 9 zákona, ale aj z akýchkoľvek iných dôvodov, ktoré nie sú nijako
obmedzené. Je teda zrejmé, že vláda mohla sťažovateľa z funkcie viceguvernéra odvolať
z akéhokoľvek dôvodu. Zároveň treba uviesť, že zo zákona a ani zo žiadneho iného
právneho predpisu nevyplýva pre vládu povinnosť uvádzať v rozhodnutí o odvolaní člena
rady z funkcie aj dôvody, ktoré viedli k prijatiu takéhoto rozhodnutia, nehovoriac o tom, že
zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva ani to, že by neuvedenie dôvodu odvolania
z funkcie spôsobovalo neplatnosť takéhoto rozhodnutia. Je preto nepochybné, že
neuvedenie dôvodu odvolania sťažovateľa z funkcie viceguvernéra nemohlo spôsobiť
neplatnosť takéhoto právneho úkonu. Je naopak zrejmé, že odvolanie sťažovateľa z funkcie
viceguvernéra bolo platné, lebo vláda pri tomto odvolaní postupovala v súlade
s ustanovením § 7 ods. 3 v spojení s ustanovením § 7 ods. 11 zákona. Úrad vlády sa inak
stotožňuje s vyjadrením krajského súdu z 19. apríla 2011.
Z vyjadrenia podpredsedu krajského súdu povereného zastupovaním predsedu
krajského súdu z 15. júna 2011 doručeného ústavnému súdu faxom 15. júna 2011 a poštou
21. júna 2011 vyplýva, že stanoviská ostatných účastníkov konania berie na vedomie
a nemá k nim žiadne výhrady ani pripomienky. Zo stanoviska úradu vlády je zrejmé, že
tento sa stotožňuje s vyjadrením krajského súdu z 19. apríla 2011.
II.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 202/2010-136 z 8. decembra 2010 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 19 C 72/05-115 z 21. októbra 2009. Podľa
názoru krajského súdu ustanovenie § 7 ods. 9 a § 7 ods. 11 zákona v znení účinnom
v rozhodnej dobe (k 26. marcu 2003) upravuje postup vlády pri odvolaní členov rady
Eximbanky, a to každé z nich za inej situácie. Ustanovením § 7 ods. 9 zákona sa vláde
ukladá odvolať člena rady Eximbanky, ak zistí, že je na to dôvod uvedený v tejto norme,
a pri odvolávaní podľa tohto ustanovenia uviesť v listine o odvolaní aj dôvod odvolania
(niektorý z dôvodov uvedených v ustanovení § 7 ods. 9 zákona). Úprava obsiahnutá
v ustanovení § 7 ods. 11 zákona, podľa ktorej vláda môže odvolať z funkcie člena rady
Eximbanky na návrh ministra podľa odseku 3 aj z iných dôvodov, ako sú uvedené
v odseku 9, teda oprávňuje vládu zvažovať a rozhodnúť o odvolaní člena rady Eximbanky aj
z iného dôvodu, avšak bez toho, aby stanovila pre vládu ako podmienku na takéto
rozhodnutie povinnosť uviesť dôvod, pre ktorý sa rozhodla člena rady Eximbanky odvolať.
Toto ustanovenie vychádza zo všeobecne uplatňovanej zásady pri vzťahoch vznikajúcich
menovaním do funkcie iným orgánom než zamestnávateľom, podľa ktorej osobu, ktorá bola
do funkcie menovaná, možno z tejto funkcie aj odvolať. Podmienkou platnosti odvolania
z funkcie je, že musí byť písomné a doručené druhému účastníkovi vzťahu a že výkon
funkcie sa končí dňom nasledujúcim po doručení odvolania z funkcie, ak nebol v odvolaní
uvedený neskorší deň. Ak odklon od tejto zásady nebol upravený v zákone, nemohol
okresný súd rozhodnúť inak, ako žalobu zamietnuť.
Z predkladacej správy k zákonu inter alia vyplýva, že Eximbanka bude zabezpečovať
v súlade so štátnou zahraničnou, zahraničnoobchodnou, finančnou, menovou
a priemyselnou politikou aktivity slovenských subjektov v oblasti zahraničného obchodu.
Eximbanka bude zabezpečovať kofinancovanie, refinancovanie a priame financovanie
vývozcu a tiež poisťovanie vývozných úverov.
Z návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie
„zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 80/1997 Z. z. o Exportno-importnej banke
Slovenskej republiky“ predloženého v novembri 1998, a to z dôvodovej správy inter alia
vyplýva, že „Vzhľadom na právne postavenie Eximbanky, jej úlohy a vzťah k vláde
Slovenskej republiky zakotvené zákonom, sa v praxi môžu vyskytnúť aj iné dôvody, keď
v záujme riadneho plnenia úloh tejto inštitúcie bude vhodné aj potrebné vykonať zmeny
v orgánoch Eximbanky. Preto sa navrhuje, aby členov orgánov Eximbanky bolo možné
odvolať aj z iných dôvodov.“.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce
pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu
zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38
až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú.
Podľa § 7 ods. 9 zákona v znení účinnom ku dňu odvolania sťažovateľa (26. februára
2003) vláda odvolá z funkcie člena Rady banky, ak
a) porušil tento zákon alebo iný súvisiaci všeobecne záväzný právny predpis,
b) bol právoplatne odsúdený za trestný čin,
c) stratil schopnosť vykonávať funkciu zo zdravotných dôvodov,
d) vykonáva funkciu nezlučiteľnú s členstvom v Rade banky.
Podľa § 7 ods. 11 zákona v znení účinnom ku dňu odvolania sťažovateľa
(26. februára 2003) vláda môže odvolať z funkcie člena Rady banky na návrh ministra
podľa odseku 3 aj z iných dôvodov, ako sú uvedené v odseku 9.
Sťažovateľ tvrdí, že zákon vychádzal z filozofie zabezpečenia maximálnej stability
členov orgánov Eximbanky, pričom neuvedením dôvodu odvolania člena orgánov
Eximbanky dochádza k narušeniu jeho povesti, ako aj pracovného a spoločenského
postavenia. Uvedením dôvodu odvolania z funkcie by mal sťažovateľ možnosť brániť sa,
resp. preukázať, že profesionálne nezlyhal a že dôvod odvolania bol čisto politický.
Podľa predsedníčky krajského súdu právny názor uvedený v rozsudku krajského
súdu je správny a ona na ňom zotrváva.
Tak ministerstvo, ako aj úrad vlády trvajú na tom, že v danej veci nie sú legitimovaní
vystupovať v mene žalovanej. Úrad vlády navyše považuje argumentáciu krajského súdu
vo veci samej za správnu.
Ústavný súd považuje za potrebné na úvod konštatovať, že Eximbanka bola
zákonodarcom zriadená na účely zabezpečovania aktivít slovenských subjektov v oblasti
zahraničného obchodu, a to v súlade so štátnou zahraničnou, zahraničnoobchodnou,
finančnou, menovou a priemyselnou politikou, pričom úlohou Eximbanky je zabezpečovať
rôzne formy financovania vývozcov, ako aj poisťovanie vývozných úverov. Keďže ide
o špecifické finančné služby poskytované zo štátnych finančných prostriedkov, považoval
zákonodarca za potrebné zriadiť osobitnú banku, teda finančnú inštitúciu stojacu tak mimo
sféry komerčných bánk, ako aj Národnej banky Slovenska. Úlohou Eximbanky je teda
odborne rozhodovať o poskytovaní úverov majúcich za cieľ podporovať export zo strany
slovenských vývozcov. Právne postavenie Eximbanky je v tejto súvislosti konštruované tak,
aby síce rozhodovala o poskytovaní finančných prostriedkov pre slovenských vývozcov
v zmysle relevantných štátnych politických hľadísk, avšak na základe vlastného nezávislého
odborného posúdenia.
Nemožno pochybovať o tom, že odborné posudzovanie financovania vývozcov si
vyžaduje určitú mieru nezávislého postavenia orgánov a osôb, ktoré zásadné rozhodnutia
prijímajú.
Zákon podľa pôvodného znenia ustanovenia § 7 ods. 9 obligatórne prikazoval
odvolať z funkcie člena rady toho, kto spĺňal niektorú zo skutkových podstát tam taxatívne
definovaných. Iný dôvod na odvolanie člena rady, a to ani obligatórny, ale ani fakultatívny
neexistoval. Vzhľadom na to, že rada Eximbanky je najvyšším rozhodovacím a riadiacim
orgánom zodpovedajúcim za hospodárenie Eximbanky, ktorá okrem iného aj ustanovuje
zásady činnosti a obchodno-finančnú stratégiu, koncepciu a politiku Eximbanky [§ 6 ods. 1
a 2 písm. a) zákona], výrazne zúžená možnosť odvolania členov rady zabezpečovala
pomerne vysoký stupeň nezávislosti Eximbanky a jej najvyššieho orgánu.
Novelou, ktorá nadobudla účinnosť 9. novembra 1998, sa zaviedla fakultatívna
možnosť odvolať členov rady „aj z iných dôvodov ako sú uvedené v odseku 9“. Tieto
dôvody nie sú novelou nijako bližšie konkretizované na rozdiel od obligatórnych dôvodov,
ktorých sa novela nijakým spôsobom nedotkla.
Možno konštatovať, že stupeň nezávislosti riadiacich orgánov Eximbanky, resp. osôb
tvoriacich tieto orgány v dôsledku novely klesol, keďže istota ich právneho postavenia sa
stala menej výraznou.
Všeobecné súdy posúdili právny stav vzniknutý novelou v podstate ako právo voľnej
úvahy vlády pri rozhodovaní o odvolaní člena rady Eximbanky, a to až do tej miery, že
podľa ich právneho názoru dôvody odvolania nemusia byť vôbec ani uvedené.
„Právnej istote ako nedielnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ústavy nezodpovedá
taký stav (situácia), ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy
a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným
postupom.“ (I. ÚS 3/98)
„Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď.“
Podľa názoru ústavného súdu zákonom ustanovená možnosť štátneho orgánu
rozhodnúť voľnou úvahou nemôže znamenať ničím nelimitovanú a vecne nepreskúmateľnú
svojvôľu. Takáto svojvôľa by totiž bola v rozpore s princípom právneho štátu, keďže
vo svojich dôsledkoch by znamenala nepredvídateľnosť rozhodovania štátneho orgánu,
a teda ústavne neprípustnú mieru právnej neistoty.
V skúmanom prípade treba mať na zreteli, že členovia riadiacich orgánov Eximbanky
môžu svoje právomoci vykonávať len pri zachovaní určitej miery nezávislosti dávajúcej
istotu, že nebudú predčasne zbavení svojho postavenia svojvoľným a nepredvídateľným
rozhodnutím.
Hranica voľnej úvahy vlády pri rozhodovaní o odvolaní člena rady Eximbanky podľa
§ 7 ods. 11 zákona sa dá vymedziť v súlade s dôvodovou správou novely tak, že predčasné
odvolanie musí byť v záujme riadneho plnenia úloh Eximbanky. Tým je daná v tejto veci
hranica medzi voľnou úvahou a svojvôľou.
Treba ďalej konštatovať, že bez uvedenia dôvodu odvolania nie je možné nijako
zistiť, či k odvolaniu dochádza v záujme riadneho plnenia úloh Eximbanky alebo svojvoľne.
Odvolaný člen rady Eximbanky má v rámci základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy právo na vecné preskúmanie dôvodnosti jeho
odvolania z funkcie, čo však bez znalosti dôvodu odvolania spravidla nie je možné.
Z uvedených dôvodov došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy
(bod 1 výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu
č. k. 4 Co 202/2010-136 z 8. decembra 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku
nálezu). Krajský súd je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou
v sume 261,82 €, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2011 (prevzatie a príprava
zastupovania, sťažnosť ústavnému súdu) po 123,50 € a za režijný paušál dvakrát po 7,41 €
(bod 3 výroku nálezu).
Nebolo možné vyhovieť sťažnosti v časti týkajúcej sa namietaného porušenia
základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36
písm. b) ústavy, ako ani požiadavke na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
vo výške 17 000 € (bod 4 výroku nálezu).
V súvislosti s namietaným porušením čl. 36 písm. b) ústavy je podstatné, že
odvolaním z funkcie nedochádza ku skončeniu pracovného pomeru, pretože skončenie
pracovného pomeru je v príčinnej súvislosti s inou právnou skutočnosťou. Znamená to, že
medzi namietaným protiprávnym odvolaním sťažovateľa z funkcie člena rady Eximbanky
a označeným základným právom potrebný vzťah príčinnej súvislosti neexistuje.
Pokiaľ ide o požiadavku sťažovateľa na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia, treba uviesť, že jeho priznanie prichádza do úvahy iba vtedy, ak
vyslovením porušenia práva a prípadnými ďalšími výrokmi (napr. zrušením rozhodnutia
a vrátením veci na ďalšie konanie) nedôjde k plnej náprave protiprávneho stavu. V danom
prípade vyslovenie porušenia označených práv v spojení so zrušením rozsudku krajského
súdu a vrátením veci na ďalšie konanie zabezpečuje pre sťažovateľa plnú satisfakciu,
a preto jeho finančná požiadavka nie je oprávnená.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2011