Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24CoCsp-13-2026.pdf
PDF · 161.77 KB
Case nature
Area
Subarea
24CoCsp/13/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Dominika Horváthová a sudkýň: JUDr. Eva Behranová a JUDr. Ľubica Spálová, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, zastúpenej spoločnosťou: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., sídlom Kuzmányho 29, Košice, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpenému spoločnosťou: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., IČO: 47 233 516, Kubániho 16, Bratislava, o zaplatenie 2.275,12 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti výroku I. a III. rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 21Csp/7/2025-97 zo dňa 16.03.2026, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e .
II. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
- 13 -
Sp. zn.:24CoCsp/13/2026- IČS: 2125206102
1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd vo výroku rozhodol nasledovne: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 540 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. Vo zvyšku sa žaloba zamieta. III. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% z prisúdenej sumy.
2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 180, § 251, § 255 ods. 1 a 2, § 257, § 262 ods. 1 a 2, § 290 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 52 ods. 1 až 4 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 11 ods. 1 písm. b), g) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmlúv o úvere (ďalej len „ZoSÚ“), § 3 ods. 1 písm. e), § 53 ods. 1 zák. č. 108/2024 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 108/2024 Z.z.“), § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 250/2007 Z.z.“) (v znení účinnom do 30.06.2024).
3. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 06.08.2025 domáhala vydania rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni primerané
finančné zadosťučinenie v sume 2.275,12 eur a prizná nárok na náhradu trov konania. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že žalovaný ako veriteľ poskytol žalobkyni ako spotrebiteľke dňa 16.09.2016 na základe zmluvy o úvere č. 237029-12235 a dňa 18.10.2016 na základe zmluvy o úvere č. 237898-12235 finančné prostriedky. Žalovaný pomocou nekalých obchodných praktík žalobkyni ako spotrebiteľke dal na podpis zmluvy, v ktorých absentovali zákonom vyžadované obligatórne náležitosti. Žalobkyňa ako spotrebiteľka plnila žalovanému nad rámec ním poskytnutých istín úveru, pričom v dôsledku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverov žalovaný nemal nárok na plnenie nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov. Žalovaný sa aj napriek uvedenému na úkor žalobkyne obohacoval. Žalobkyňa ako spotrebiteľka sa so svojim nárokom obrátila na súd za účelom poskytnutia ochrany jej porušeným právam. Konanie bolo vedené na Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 11Csp/76/2023. Rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 04.06.2024 č.k. 11Csp/76/2023- 164, ktorý nadobudol právoplatnosť vo výroku I. a III. dňa 14.07.2025 a vo výroku II. dňa 03.07.2024, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 30.06.2025 č.k. 21CoCsp/28/2024-227, súd zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 2.151,16 eur s príslušenstvom žalobkyni titulom bezdôvodného obohatenia. Súdy zhodne v odôvodneniach rozhodnutí konštatovali bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetných úverov v dôsledku absencie obligatórnych náležitostí v zmluvách o úvere. Žalobkyňa bola voči žalovanému úspešná i v súdnom konaní, ktoré inicioval žalovaný. Toto konanie bolo vedené Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 60Cb/10/2021. Žalovaný sa snažil od žalobkyne vymôcť ďalšie finančné prostriedky vo výške 1.177,20 eur s príslušenstvom na podklade zmluvy o úvere č. 237898-12235. Na tieto finančné prostriedky nemal žiaden právny nárok a to aj napriek tomu, že žalobkyňa už toho času žalovanému plnila nad rámec toho, na čo bola povinná. V rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 60Cb/10/2021-108 zo dňa zo dňa 15.06.2023, právoplatným dňa 12.07.2023, vo veci konajúci súd konštatoval porušenie práva spotrebiteľa i povinností veriteľa, a to konkrétne porušenie ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na tieto skutočnosti vznikol žalobkyni ako spotrebiteľke nárok na primerané finančné zadosťučinenie, ktorého sa podanou žalobou domáha. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žiada žalobu zamietnuť. Nárok žalobkyne popiera, pretože v konaní vedenom pod sp. zn. 60Cb/10/2021 súd nerozhodol na základe záveru o porušení práv žalobkyne ako spotrebiteľa, t. j. nie na základe toho, že by jej bolo ukrátené nejaké jej spotrebiteľské právo. Súd rozhodol na základe záveru o premlčaní. Tvrdenie žalobkyne, že žalovaný by získal - nebyť aktívnej obrany v súdnom konaní
- majetkový prospech vo výške 3320,36 eur je zavádzajúce. Súdne konanie predsa začalo z dôvodu neplatenia a z tvrdení žalobkyne nevyplýva nič, čo by preukazovalo zaplatenie takejto sumy. Tvrdenie o zasahovaní do práv spotrebiteľa po dobu viac ako 10 rokov je klamlivé a zavádzajúce. Žalobkyňa ako dôkazy predložila rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 60Cb/10/2021-108 zo dňa 15.06.2023 (č.l. 13), rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 11Csp/76/2023-164 zo dňa 04.06.2024 (č.l. 23), rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoCsp/28/2024-227 zo dňa 14.07.2025 (č.l. 227), Predžalobnú výzvu zo dňa 01.08.2025 (č.l. 11), Predžalobnú výzvu - e-mail žalovanému (č.l. 12), návrh na mimosúdne riešenie sporu z 06.03.2026.
4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie vyššie uvedenými listinnými dôkazmi a zistil nasledovný skutkový stav. Žalovaný ako veriteľ a žalobkyňa ako dlžník uzavreli dňa 16.09.2016 Zmluvu o úvere č. 237029-12235, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 3.000 eur, na ktorý žalobkyňa uhradila celkom sumu 4.298,12 eur. Dňa 18.10.2016 uzavreli žalovaný ako veriteľ a žalobkyňa ako dlžník Zmluvu o úvere č. 237898-12235, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 1.000 eur, na ktorý uhradila žalobkyňa celkom sumu 1.853,04 eur. V konaní vedenom pred Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 60Cb/10/2021 sa žalovaný v postavení žalobcu domáhal od žalobkyne v postavení žalovanej zaplatenia sumy 1.177,20 eur s príslušenstvom a to titulom plnenia zo Zmluvy o úvere č. 237898-12235 zo dňa 18.10.2016. Rozsudkom č. k. 60Cb/10/2021-108 zo dňa 15.06.2023, právoplatným dňa 12.07.2023, súd žalobu zamietol. V odôvodnení rozsudku súd o. i. uviedol v odseku 27, že medzi žalobcom a žalovanou bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľská zmluva. V odseku 29 uviedol, že ročná percentuálna miera nákladov úveru v zmluve nie je uvedená, je uvedená len zmluvná odmena, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru vo výške 2.030,40 eur (48 x 42,30 eur) (čl.3 ods. 3.1). Skutočná suma, ktorá bola poskytnutá žalovanej bola vo výške 1.000 eur a teda RPMN v danom prípade vychádza vo výške 70,95 %. V odseku 30 uviedol, že zmluve chýba údaj o dátume narodenia spotrebiteľa, čo je podstatná náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. d) ZoSÚ, nakoľko nepostačuje jeho identifikácia len menom, priezviskom, IČO, sídlom podnikania. V odseku 31 uviedol, že zmluva o úvere uzatvorená medzi veriteľom a spotrebiteľom ďalej neobsahuje údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia. V odseku 32 uviedol, že nakoľko úverová zmluva neobsahuje podstatné náležitosti, je úver potrebné v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úverov považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalovanej bola z titulu úveru reálne vyplatená suma 1.000 eur a zaplatil 1.853,04 eur, teda žalovaná podľa prehľadu predloženého žalobcom uhradila podstatne viac, než na čo mal žalobca nárok. K námietke premlčania vznesenej žalovanou v odseku 33 uviedol, že premlčacia doba uplynula dňa 21.07.2020, teda uplynula ešte pred podaním žaloby, ktorá bola na súd doručená až dňa 23.09.2021. V odseku 34 uviedol, že na základe vyššie uvedeného súd žalobu zamietol. V konaní vedenom pred Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 11Csp/76/2023 sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému zaplatenia sumu 2.151,16 eur titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré mal žalovaný získať tým, že žalobkyňa plnila nad rámec poskytnutých istín, nakoľko vyššie uvedené úvery sú bezúročné a bez poplatkov pre absenciu podstatných náležitostí zmlúv o spotrebiteľských úveroch. Rozsudkom č. k. 11Csp/76/2023-164 zo dňa 04.06.2024 bolo žalobe vyhovené (s výnimkou časti úroku z omeškania) a súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.151,16 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 2.151,16 eura od 04.08.2023 do zaplatenia. Súd zistil, že zmluvy o úvere č. 237029-12235 a č. 237898-12235 neobsahujú v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. a), d), f), i), k), z), aa) ZoSÚ (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmlúv) nasledovné náležitosti: druh spotrebiteľského úveru; dátum narodenia, rodné číslo a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa; dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru; úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru; ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť; priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov; názov zmluvy, ktorý obsahuje slová spotrebiteľský úver v príslušnom gramatickom tvare. Žiadna z vymenovaných obligatórnych náležitostí sa v ani jednej zo zmlúv neuvádza. Súd ďalej poukázal na skutočnosť, že žalovaný ako veriteľ má v zmysle zmlúv namiesto úroku nárok na zmluvnú odmenu. Podstatnou náležitosťou úverovej zmluvy v zmysle § 497 OBZ je však dojednanie úroku, pričom dojednanie odplaty je až následnou možnosťou v zmysle § 499 OBZ. Dojednanie o zmluvnej odmene za poskytnutie úveru, ktorým sa obchádza zákon, v tomto prípade ustanovenia § 497 OBZ a § 9 ods. 2 písm. i) ZoSÚ (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmlúv), je preto absolútne neplatné v zmysle § 39 OZ. Podľa výpočtu súdu v zmysle Príl.2 ZoSÚ ide pri odplate pri zmluve č. 237029-12235 (v sume 6.090,72 eura) o RPMN vo výške 96,65 % a pri odplate pri zmluve č. 237898-12235 (v sume 2.030,40 eura) o RPMN vo výške 98,61 %. Odplata dojednaná v oboch zmluvách o úvere je v rozpore s ustanovením § 1a ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., pretože prevyšuje dvojnásobok priemernej PRMN pri obdobných úveroch, z ktorého dôvodu je dojednanie o odplate v oboch zmluvách v rozpore s ustanovením § 53 ods. 6 OZ, a preto je v zmysle § 39 OZ neplatné. Krajský súd v Trnave v rozsudku č.k. 21CoCsp/28/2024-227 zo dňa 14.07.2025 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
5. Porušenie práva spotrebiteľa tak súd prvej inštancie videl v absencii podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžadovaných ustanovením § 9 ods. 2 ZoSÚ. Za nedodržanie tejto povinnosti pritom zodpovedá žalovaný ako dodávateľ a poskytovateľ úveru, a teda osoba, ktorá má pri poskytovaní spotrebiteľských úverov postupovať s odbornou starostlivosťou a so znalosťou právnej úpravy. Povinnosťou poskytovateľa úveru je predložiť spotrebiteľovi na podpis takú zmluvu, ktorá bude okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka obsahovať aj náležitosti vyžadované ustanovením § 9 ods. 2 ZoSÚ, ktorú povinnosť žalovaný preukázateľne pri poskytovaní spotrebiteľského úveru porušil. Ustanovenia § 3 ods. 5 zák.č. 250/2007 Z.z. je ustanovením s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Zároveň, novelizované znenie zák.č. 250/2007 Z.z. ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože podľa znenia § 3 ods. 5 účinného od 10.06.2013 sa poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti ustanovené zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitným predpisom, bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. V tu prejednávanej veci pritom možno konštatovať, že zo strany žalovaného došlo aj k takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť ujmu žalobkyni ako spotrebiteľke spočívajúcu v nezákonnom preplatení úveru, a teda stratu finančných prostriedkov, pričom k uvedenej finančnej ujme i reálne došlo, a to v rozsahu bezdôvodného obohatenia vyčísleného v konaní Okresného súdu Trnava sp. zn. 11Csp/76/2023 vo výške 2.151,16 eur. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/92/2021 zo dňa 30.06.2022 (R 48/2022). Na vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie postačuje vo všeobecnosti porušenie práva na ochranu spotrebiteľa bez potreby, aby toto konkrétne porušenie bolo deklarované vo výroku rozhodnutia. Keďže v predchádzajúcich konaniach pred Okresným súdom Trnava súd v rozsudku č.k. 60Cb/10/2021-108 zo dňa 15.06.2023 a aj v rozsudku č. k. 11Csp/76/2023-164
zo dňa 04.06.2024 ako predbežnú otázku uzavrel, že zmluvy nemali potrebné podstatné náležitosti a teda úvery sú bezúročné a bez poplatkov (hoci to nevyslovil v osobitnom výroku) a zároveň v konaní sp. zn. 11Csp/76/2023 priznal žalobkyni z tohto dôvodu právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, je možné konštatovať, že žalobkyňa úspešne uplatnila svoje spotrebiteľské práva na súde. K tvrdeniu žalovaného, že Okresný súd Trnava v rozsudku č.k. 60Cb/10/2021 -108 zo dňa 15.06.2023 nerozhodol na základe záveru o porušení práv žalobkyne ako spotrebiteľa, ale na základe záveru o premlčaní, súd poukazuje na odseky 29. až 32. odôvodnenia, v ktorých súd dospel k záveru, že nakoľko úverová zmluva neobsahuje podstatné náležitosti, je úver potrebné v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úverov považovať za bezúročný a bez poplatkov. Súd ďalej konštatoval, že žalovanej bola z titulu úveru reálne vyplatená suma 1.000 eur a zaplatil 1.853,04 eur, teda žalovaná podľa prehľadu predloženého žalobcom uhradila podstatne viac, než na čo mal žalobca nárok. V odseku 33 k námietke premlčania vznesenej uviedol, že premlčacia doba uplynula dňa 21.07.2020, teda uplynula ešte pred podaním žaloby, ktorá bola na súd doručená až dňa 23.09.2021. V samostatnom odseku 34 súd uviedol, že na základe vyššie uvedeného súd žalobu zamietol, z čoho nevyplýva, že by dôvodom zmietnutia žaloby bola len námietka premlčania, ale samostatným dôvodom bolo aj posúdenie úveru za bezúročný a bezoplatkový a zistenie, že žalovaná uhradila podstatne viac, než na čo mal žalobca nárok. Zmluva o úvere č. 237898-12235 zo dňa 18.10.2016, na základe ktorej sa žalovaný domáhal zaplatenia nesplatenej časti úveru v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 60Cb/10/2021, bola následne posudzovaná v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp zn. 11Csp/76/2023, v ktorom súd rozhodol na základe záveru o porušení práv žalobkyne ako spotrebiteľa, preto uvedená námietka žalovaného bola nedôvodná.
6. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené súd konštatuje, že žalobkyňa ako spotrebiteľka bola úspešná v predchádzajúcich sporoch voči žalovanému (pričom v jednom z nich bola žalovanému uložená aj povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie) a v ktorých boli úvery posúdené ako bezúročné a bez poplatkov z dôvodu, že zmluvy o úvere neobsahovali zákonom vyžadované náležitosti. Keďže žalobkyňa ako spotrebiteľka bola v predchádzajúcich sporoch úspešná voči žalovanému, pričom jednoznačne bolo konštatované porušenie právneho predpisu (§ 9 ods. 2 ZoSU) ako predpoklad určenia úveru za bezúročný a bez poplatkov, sú splnené zákonné podmienky na priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu. Pri jej určení vychádza súd z toho, že primerané finančné zadosťučinenie má plniť funkciu nielen satisfakčnú, ale aj sankčnú, aby tak dostatočne odradilo dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Vyplatením bezdôvodného obohatenia v predchádzajúcom konaní došlo k čiastočnému naplneniu satisfakčnej funkcie inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia, avšak nie k naplneniu sankčnej, odradzovacej a odmeňovacej funkcie tohto inštitútu. S prihliadnutím na všetky skutkové okolnosti tu prejednávanej veci je podľa názoru súdu výška finančného zadosťučinenia v sume 540 eur primeraná dôsledkom, ktoré malo na žalobkyňu platenie neoprávnených súm žalovanému, ako aj intenzite zásahu do práv žalobkyne spôsobeného konaním žalovaného a možno ju považovať za adekvátny nástroj satisfakcie, úlohou ktorého je vyrovnanie narušenej rovnováhy voči tomu, kto právo spotrebiteľa porušil a zároveň bude slúžiť na odradenie dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Priznaním finančného zadosťučinenia vo výške 540 eur bude podľa názoru súdu naplnený aj účel predmetného ustanovenia z hľadiska odškodnenia žalobkyne z titulu jej zadosťučinenia a zároveň bude naplnená aj jeho výchovná a odradzujúca funkcia tým, že priznanie takéhoto nároku bude na žalovaného vplývať tak, aby v budúcnosti dodržiaval zákonné ustanovenia. Pri určovaní primeranosti výšky finančného zadosťučinenia prihliadol súd na skutočnosť, že žalobkyňa sa musela v predchádzajúcom súdnom konaní ako spotrebiteľka aktívne brániť voči žalobe žalovaného, ktoré trvalo necelé dva roky a tiež musela aktívne uplatňovať svoje práva podaním žaloby, keď žalovaný nepristúpil k zmierlivému vyriešeniu veci a vystavil spotrebiteľku neistote počas celého priebehu súdnych konaní, pričom výška ujmy spôsobenej žalobkyni je kvantifikovateľná výškou bezdôvodného obohatenia žalovaného v sume 2.275,12 eur. Súd tiež zohľadnil všetky kroky, ktoré musela žalobkyňa podniknúť, aby sa úspešne bránila a aj uplatnila svoje právo, keď žalovaný nebol ochotný zmierlivého riešenia sporu a vo veci vydania bezdôvodného obohatenia podal aj odvolanie. Žalobkyňa tak s prihliadnutím na postoj žalovaného v oboch konaniach, v ktorom trval na svojej žalobe a spochybňoval dôvodnosť žaloby žalobkyne o vydanie bezdôvodného obohatenia, utrpela určité psychické napätie s stres a bola v stave právnej neistoty, a to až do právoplatného skončenia konania vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 11Csp/76/2023, ktoré skutočnosti ani nie je potrebné iným spôsobom dokazovať. Rovnako bolo potrebné prihliadnuť na trvanie oboch súdnych konaní, každé bolo v trvaní necelé dva roky.
7. Zároveň však súd prvej inštancie prihliadol aj na to, že bezdôvodné obohatenie nedôvodne získané žalovaným na úkor žalobkyne nepresahovalo istinu úveru a tiež nebolo preukázané, že by žalovaný používal agresívne obchodné praktiky ako napr. obťažovanie výstražnými listami, telefonátmi a pod., ktoré sa vyskytujú v prípade iných poskytovateľov úverov. U žalobkyne nebol tvrdený, ani preukázaný, zásadný dopad na jej sociálnu situáciu, ani negatívny dopad na jej psychické zdravie, ktoré všetky aspekty by odôvodňovali priznanie vyššej sumy finančného zadosťučinenia. Tiež bolo potrebné vziať do úvahy to, že vyhovením žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia získala žalobkyňa predmetné úvery bezplatne. Nebolo možné sa stotožniť s tvrdením žalobkyne, že zasahovanie do práv veriteľa trvalo takmer 10 rokov. Zmluvy o úvere síce boli uzavreté v roku 2016, ale boli platné a žalobkyňa bola povinná vrátiť veriteľovi sumu poskytnutých úverov (istiny), preto až plnením žalovanému nad rámec poskytnutých istín už plnila žalobkyňa bez právneho dôvodu. Zároveň podľa názoru súdu reálne zasahovanie do práv dlžníka spôsobilé privodiť žalobkyni nemajetkovú ujmu nastalo až v súdnych konaniach, nakoľko žalobkyňa iné konkrétne skutočnosti existujúce pred začatím súdnych konaní netvrdila. Konanie vedené pod sp. zn. 60Cb/10/2021, začalo na základe žaloby žalovaného dňa 23.09.2021 a skončilo dňa 15.06.2023, čo sú necelé dva roky. Žalobkyňa následne svoje práva uplatnila žalobou na súde dňa 03.08.2023, vedenou pod sp. zn. 11Csp/76/2023, ktoré skončilo dňa 30.06.2025, čo sú tiež necelé dva roky, pričom ani jedno súdne konanie netrvalo neprimerane dlho. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že za skutočnosť, ktorú nie je potrebné preukazovať, je možné považovať účasť v súdnom konaní (viď. napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 21CoCsp/11/2023-197 zo dňa 24.04.2024). Iné skutočnosť majúce podľa spotrebiteľa vplyv na výšku finančného zadosťučinenia je potrebné nielen tvrdiť, ale aj preukazovať, k čomu zo strany žalobkyne v tomto konaní nedošlo. Žalobkyňa poukazovala na to, že sa musela brániť v súdnych konaniach. Uvedená skutočnosť, teda že spotrebiteľ uplatní svoje práva na súde, je zákonnou podmienkou pre priznanie finančného zadosťučinenia, ktorú musí splniť každý spotrebiteľ, preto účasť v súdnom konaní nie je možné považovať za osobitnú okolnosť odôvodňujúcu priznať finančné zadosťučinenie vo vyššej výške ako v obdobných prípadoch. Súd prvej inštancie odkázal na odkazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11CoCsp/27/2021. Súdom priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobkyne, ktorá jej vznikla konaním žalovaného, je určitou satisfakciou za stav, ktorý musela v dôsledku konania žalovaného trpieť a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý pri dojednávaní úverovej zmluvy závadne konal. Suma primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 540 eur predstavuje cca 25 % z bezdôvodného obohatenia v sume 2.151,16 eur, ktorú výšku súd považuje za primeranú okolnostiam danej veci, pričom nebude predstavovať neopodstatnené finančné obohacovanie sa žalobkyne. Súd pritom poukazuje aj na aktuálnu prax slovenských súdov, kde sa výška primeraného finančného zadosťučinenia pohybuje v obdobných prípadoch väčšinou na úrovni od 10% do 30% z bezdôvodného obohatenia, a preto 25 % nevybočuje z rámca priznávaných finančných zadosťučinení v obdobných veciach (napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21CoCsp/21/2023 z 22.1.2025 priznané finančné zadosťučinenie v sume 700 eur, ktoré predstavovalo 25 % bezdôvodného obohatenia žalovaného, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoCsp/98/2022 z 25.1.2023 priznané finančné zadosťučinenie v sume 1.500 eur pri bezdôvodnom obohatení v sume 4.196,46 eur a ďalšie). Súd prvej inštancie dodal, že žalobkyňa netvrdila žiadne výnimočné okolnosti, pre ktoré by sa súd mal odchýliť od uvedenej súdnej praxe a pri výpočte primeraného finančného zadosťučinenia vychádzať z potenciálneho majetkového prospechu veriteľa a nie z reálne získaného prospechu, t.j. zo sumy, o ktorú sa veriteľ preukázateľne obohatil. Tiež v konaní nebol zistený dôvod na určenie primeraného finančného zadosťučinenia v inom rozmedzí ako ustálenom súdnou praxou v obdobných prípadoch, t.j. nad 30 % z bezdôvodného obohatenia. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov považoval súd žalobu za dôvodnú v rozsahu 540 eur, a preto jej vo výroku I. rozsudku v tomto rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 540 eur, a vo zvyšku súd žalobu vo výroku II. rozsudku ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď žalobkyňa síce požadoval sumu 2.275,12 eur a bola jej priznaná suma 540 eur, avšak išlo o konanie, v ktorom výška plnenia závisela od úvahy súdu. Uvedené znamená, že žalobkyňu treba považovať čo do základu nároku za plne úspešnú, pričom výška prisúdeného nároku v danej veci závisela od úvahy súdu. Súd tu poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 11Co/66/2020-138 zo dňa 16.03.2021, v ktorom tunajší odvolací súd uzavrel, že „zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, keďže ho nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti (porovnaj nálezy Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 142/2014, II. ÚS 399/2019). To v konečnom dôsledku znamená
nárok žalobkyne voči žalovanému na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 100% z prisúdenej sumy, o čom súd rozhodol vo výroku III. rozsudku. V konaní pritom nebol tvrdený a súd sám nezistil žiaden dôvod na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.
8. Proti výroku I. a III. rozsudku podal odvolanie žalovaný z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
9. V odvolaní uviedol, že napadnutý rozsudok neobsahuje žiadne odôvodnenie úvahy súdu o tom, prečo použil hodnotu „25%“ ak tvrdí, že v obdobných prípadoch (bližšie v rozsudku ale neuvedených) je súdmi v praxi priznávaná výška zadosťučinenia aj 10 %. Rovnako napádaný rozsudok neobsahuje ani odôvodnenie alebo označenie iných obdobných prípadov resp. čo vôbec súd pod obdobnosťou mal na mysli. Paušalizácia sumy zadosťučinenia je podľa žalovaného v rozpore so zákonnou požiadavkou na primeranosť zadosťučinenia a tiež je v rozpore aj s rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR. Poukázal na rozhodnutie sp. zn. 7Cdo/91/2020. Ďalej s poukazom na bod 34. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že právna úprava nepriznáva nárok a ani neurčuje jeho výšku v závislosti od toho, či si dodávateľ v konaní pred súdom uplatňuje zákonom dané procesné práva. Jedinou sankciou za ich výkon (uplatňovanie) je predsa zodpovednosť za výsledok konania a zodpovednosť za náhradu trov. V tomto konaní ani nebolo žiadnym súdnym rozhodnutím preukázané, že porušenie práva žalobkyne má predstavovať to, že žalovaný trval na svojej žalobe a spochybňoval dôvodnosť žaloby žalobkyne o vydanie bezdôvodného obohatenia v inom súdnom konaní. To, že súdne konanie trvalo dva roky, žalovaný nespôsobil a ani neovplyvnil. Z napádaného rozsudku nevyplýva, že by žalovaný uplatňoval svoje procesné práva v predošlom konaní šikanóznym a zneužívajúcim spôsobom. Ak podľa súdu je podstatné pre rozhodovanie o podanej žalobe to, že žalovaný v predošlom súdnom konaní / konaniach uplatňoval svoje procesné práva, potom mal súd zohľadniť aj to, že žalobkyňa až pre účely súdneho konania začala tvrdiť skutočnosti, ktorými popierala vlastné konanie a ktoré predtým viac ako 6 rokov nespochybnila. Vo vzťahu k bodom 34. a 37. odôvodnenia poukázal na rozpor v odôvodnení rozsudku. Z takéhoto odôvodnenia nie je jasné a zrozumiteľné, či teda vedenie súdneho konania súd pri rozhodovaní o výške zadosťučinenia zohľadnil alebo nie. V jednej časti rozhodnutia tvrdí že áno, v inej časti to absolútne popiera. Výrok o náhrade trov konania žalovaný napáda z dôvodu, že čiastočné zamietnutie žaloby žalobkyne nezáviselo len od úvahy súdu o výške plnenia, ale aj od toho, že žalobná požiadavka žalobkyne čo do výšky 2275,12 EUR nebola dôvodná a ani žalobkyňa netvrdila a nepreukázala také osobitné okolnosti, ktoré by odôvodňovali takto enormnú a nedôvodnú sumu. Súd prvej inštancie viaceré žalobkyňou uvádzané skutočnosti, ktorými zdôvodňovala žalovanú sumu, výslovne označil ako nedôvodné alebo právne nevýznamné pre rozhodnutie. Ako vyplýva z napádaného rozsudku, súd prvej inštancie vo viacerých častiach posúdil žalobu a žalobné tvrdenia žalobkyne, ktorými po skutkovej stránke zdôvodňovala výšku žalovanej sumy, ako nedôvodné. Čiže súd vo veci nerozhodol len na základe iného posúdenia inak dôvodne tvrdených skutočností zo strany žalobkyne. Súd prvej inštancie viaceré tvrdenia žalobkyne, ktorými zdôvodňovala výšku žalovanej sumy, výslovne označil ako nedôvodné. Poukázal na body 35. – 37. odôvodnenia rozsudku s tým, že čiastočné zamietnutie žaloby sťažovateľky teda nebolo spôsobené závislosťou od iného posúdenia tvrdených skutočností zo strany žalobkyne, teda od rozdielnych predstáv žalobkyne a úvahy súdu o tom, čo je primeraná suma finančného zadosťučinenia. Súd prvej inštancie prvej inštancie preto nesprávne priznal žalobkyne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (aj keď len z prisúdenej sumy). Súd mal zohľadniť charakter dôvodov, pre ktoré žalobe nevyhovel a ktoré uviedol v odôvodnení rozsudku.
10. K odvolaniu sa vyjadrila žalobkyňa a uviedla, že tvrdenia žalovaného obsiahnuté v tomto odvolaní považuje za nesprávne. Odôvodnenie napádaného rozhodnutia obsahuje všetky skutočnosti, na podklade ktorých je možné pochopiť samotné rozhodnutie súdu vo veci samej. Je zrejmé, že vo veci konajúci súd v tomto rozhodnutí dostatočne vysporiadal i s rozhodujúcimi argumentmi žalovaného, keď v ňom poukázal na tvrdenia žalovaného a na dôvody, pre ktoré jeho tvrdenia považuje za nedôvodné. Poukázala na to, že tak ako aj v doterajšom priebehu konania, rovnako aj v podanom odvolaní žalovaný uvádza iba všeobecné floskuly, ktorými sa snaží navodiť dojem o nedôvodnosti uplatneného nároku. Sám však neuviedol takmer žiadnu konkrétnu okolnosť, ktorá by mala akýkoľvek reálny základ a ktorá by v konkrétnom prípade čo i len spochybňovala dôvodnosť uplatneného a priznaného nároku. Právna argumentácia žalovaného obsiahnutá v podanom odvolaní je všeobecná, zmätočná, bez uvedenia konkrétnych relevantných právnych dôvodov a v konečnom dôsledku len demonštruje subjektívny pocit nespokojnosti žalovaného s vydaným rozhodnutím konajúceho súdu prvého stupňa, ktorý vo veci
rozhodol v neprospech žalovaného. Len takýto jednoduchý nesúhlas neúspešnej strany sporu bez relevantných právnych dôvodov totiž nemôže zakladať porušenie práva na spravodlivý proces, a to ani vo svetle ustálenej rozhodovacej praxe samotného dovolacieho súdu. Ďalej zdôraznila, že právo na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vyplýva zo splnenia všetkých podmienok na priznanie žalobou požadovaného nároku, ktorými sú: postavenie spotrebiteľa žalobcu, porušeniu práva alebo povinnosti, vyplývajúcich z príslušných ustanovení zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, alebo z osobitných predpisov na ochranu spotrebiteľa zo strany dodávateľa, úspešné uplatnenie porušenia práva spotrebiteľa na súde. Poukázala na rozhodnutia NS SR sp. zn.: 7Cdo/92/2021 a 6Cdo/127/2017. Žalovaný v rámci podaného odvolania napáda aj primeranosť súdom priznanej výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Žalobkyňa trvá na tom, že priznaná suma vo výške 540,- EUR je primeraná vo vzťahu k postupu žalovaného, ktorého sa vo vzťahu k žalobkyni dopustil. Prvostupňový súd v napádanom rozhodnutí v bodoch 34-39 celkom jasne zdôvodnil výšku priznanej sumy, pričom do úvahy potrebu uplatňovania práv spotrebiteľa v súdnom konaní, prihliadol na spôsob zásahu, povahu a rozsah porušenia práv, intenzitu závadného konania, časové obdobie protiprávneho stavu, ako aj na výšku sumy, o ktorú sa chcela obohatiť žalovaný na úkor spotrebiteľa, a to o sumu vo výške 2151,56 eur. Priznaná suma je podľa žalobkyne ako i podľa prvostupňového súdu v celom rozsahu primeraná. V prejednávanej veci považujeme za potrebné zdôrazniť, že medzi stranami sporu prebiehali dve samostatné súdne konania, ktoré boli bezprostredne vyvolané protiprávnym postupom žalovaného vo vzťahu k žalobkyni ako spotrebiteľovi. Osobitne poukazujeme na priebeh konania o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré bola žalobkyňa nútená iniciovať z dôvodu, že žalovaný odmietol dobrovoľne splniť svoju zákonnú povinnosť a vydať bezdôvodné obohatenie, a to napriek tomu, že bol na uvedenú skutočnosť riadne upozornený už v rámci predžalobnej výzvy. Žalovaný zotrval na svojom postoji aj po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie, proti ktorému podal odvolanie, čím sa celé konanie ďalej predlžovalo a prehlboval sa stav právnej neistoty žalobkyne. K vydaniu bezdôvodného obohatenia tak došlo až následne po rozhodnutí odvolacieho súdu. K zásahu do práv žalobkyne došlo v dôsledku protiprávneho konania žalovaného pri uzatváraní úverového vzťahu. Predmetná zmluva neobsahovala viaceré zákonom vyžadované obligatórne náležitosti, a zároveň bol pri jej uzatváraní použitý postup vykazujúci znaky nekalej obchodnej praktiky v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti. Išlo najmä o absenciu údajov podstatných pre riadne posúdenie záväzku spotrebiteľa, konkrétne dátumu narodenia žiadateľa, ako aj údajov o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a ďalších poplatkov. Ako nedôvodná sa javí aj námietka žalovaného týkajúca sa zohľadnenia jeho procesného postupu v predchádzajúcich konaniach. Súd prvej inštancie nesankcionoval žalovaného za výkon procesných práv, ale správne prihliadol na objektívne dôsledky jeho postupu na právne postavenie žalobkyne ako spotrebiteľky. Skutočnosť, že žalobkyňa bola nútená dlhodobo sa brániť v súdnych konaniach a domáhať sa ochrany svojich práv proti profesionálnemu dodávateľovi, je relevantnou okolnosťou pri posudzovaní primeranosti finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Súd zároveň nijako nekonštatoval zneužitie procesných práv žalovaným, ale zohľadnil celkovú intenzitu zásahu do práv žalobkyne a stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádzala počas viacerých rokov vedenia sporov. Nedôvodné je aj odvolanie žalovaného proti výroku o trovách konania. Súd správne aplikoval zásadu úspechu vo veci. Žalobkyňa bola úspešná v základe nároku, pričom výška priznanej sumy závisela od úvahy súdu. V takýchto prípadoch je priznanie náhrady trov konania v plnom rozsahu z prisúdenej sumy plne v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou. Skutočnosť, že súd nepriznal žalobkyni celú požadovanú sumu, neznamená automaticky jej neúspech v konaní. Rozhodujúce je, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie bol uznaný ako dôvodný. Navrhla napadnuté rozhodnutie potvrdiť.
11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.
12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdiť rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a III. v kontexte odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným, a to so zameraním na posúdenie, či súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru ohľadom priznanej výšky finančného zadosťučinenia. Výrok II., ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, odvolaním napadnutý nebol, nadobudol právoplatnosť a nepodliehal odvolaciemu prieskumu.
13. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na (výstižné, správne a presvedčivé) odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, vychádzajúc z odvolacej argumentácie odvolateľa, dopĺňa iba nasledovné:
14. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj obsahu spisu konštatuje, že s námietkami odvolateľa sa nemožno stotožniť. Vychádzajúc z ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z., v znení účinnom do 30.06.2024 (Proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.), odvolací súd zdôrazňuje, že cieľom cit. ustanovenia je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany.
15. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia. (rozsudok NS SR, sp. zn.: 6Cdo/127/2017) Zároveň platí, že v danom prípade nemôže ísť o nepreskúmateľnú ľubovôľu a z rozhodnutia v tomto smere musí byť zrejmé, o aké skutkové zistenia sa súd pri stanovení konkrétneho rozsahu finančného zadosťučinenia opieral. Zákonom stanovená možnosť štátneho orgánu rozhodnúť voľnou úvahou nemôže totiž znamenať ničím nelimitovanú a vecne nepreskúmateľnú svojvôľu. Takáto svojvôľa by bola v rozpore s princípom právneho štátu, keďže vo svojich dôsledkoch by znamenala nepredvídateľnosť rozhodovania štátneho orgánu, a teda ústavne neprípustnú mieru právnej neistoty (II. ÚS 117/2011).
16. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie sa s otázkou dôvodnosti nároku žalobkyne, ako aj primeranosťou výšky priznaného finančného zadosťučinenia komplexne a vyčerpávajúco vysporiadal v bodoch 20. – 41. odôvodnenia rozsudku, pričom odvolací súd nenachádza dôvod sa od záverov súdu prvej inštancie akokoľvek odchýliť. Je potrebné mať na pamäti, že citované ust. § 3 ods. 5 má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Súd prvej inštancie: 1) zohľadnil, že žalobkyňa sa ako spotrebiteľka v súdnych konaniach úspešne domáhala jednak ochrany svojich práv, jednak vydania bezdôvodného obohatenia, 2) takisto, že spotrebiteľské práva žalobkyne boli porušené zo strany žalovaného opakovane, pričom súdy skonštatovali absenciu viacerých podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, 3) prepojil výšku priznaného zadosťučinenia s potrebou zohľadnenia intenzity zásahu do práv žalobkyne, s rozsahom plnenia žalobkyne, ktoré bolo neoprávnené a potrebou naplnenia odradzovacej funkcie zadosťučinenia od opakovaných budúcich zásahov do práv spotrebiteľov, 4) skúmal aj dĺžku časového obdobia, v ktorom sa žalobkyňa musela aktívne brániť v súdnom konaní, kde vystupovala na strane žalovanej a tiež v súdnom konaní, kde musela uplatňovať svoje práva (v trvaní necelých 2 rokov, a nie 10-tich ako tvrdila žalobkyňa), 5) neopomenul psychické napätie a stres na strane žalobkyne trvajúce počas obdobia právnej neistoty, 6) objektívne v prospech žalovaného zohľadnil aj to, že bezdôvodné obohatenie, ktoré získal žalovaný nepresiahlo istinu úveru a žalovaný nepoužíval agresívne praktiky spočívajúce v zasielaní výhražných listov atď., 7) zo strany žalobkyne nepreukázaný výraznejší dopad na jej sociálnu situáciu a psychické zdravie, 8) primeranosť pomeru výšky finančného zadosťučinenia a výšky bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného.
17. Súd prvej inštancie tak správne vec po právnej stránke posúdil, keď vychádzal z vyššie uvedených predpokladov a jeho záveru o primeranosti priznanej výšky finančného zadosťučinenia vzhľadom na okolnosti prípadu nemožno nič vytknúť.
18. Pokiaľ ide o to, že v rozhodnutí podľa odvolateľa absentuje odôvodnenie úvahy prečo súd prvej inštancie použil práve pomer 25 % z výšky bezdôvodného obohatenia, keď v praxi je súdmi priznávaná aj výška 10 %, odvolací súd poukazuje na bod 40. odôvodnenia rozsudku, kde súd prvej inštancie vyčerpávajúco poukazuje na viac ako 9 rozhodnutí súdov prvej inštancie, v spojení s ich revíziou odvolacím súdom, z ktorých je zrejmé, že výška finančného zadosťučinenia obvykle nepresahuje 30 % výšky bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd poukazuje na to, že postupne sa vyvíjajúca súdna prax predstavuje pomyselné odporúčacie mantinely, ktoré majú povahu korigujúcich ukazovateľov pri voľnej úvahe súdu o výške finančného zadosťučinenia. Je však vylúčené, aby jediným kritériom pri jej určení boli už existujúce súdne rozhodnutia, hoci by skutkový stav v nich prejednávaný mohol byť obdobný ako tu prejednávanej veci. Výška priznaného zadosťučinenia nesmie byť nadhodnotená, či premrštená tak, aby vo svojom dôsledku viedla k bezdôvodnému obohacovaniu sa a neprimerane sankcionovala konanie žalovaného v porovnaní v následkoch, ktoré sa prejavili v dôsledku porušovania práv žalobkyne, na strane druhej nesmie byť ani podhodnotená či minimalizovaná tak, aby doslova bagatelizovala zákonom sankcionovaný zásah do spotrebiteľských práv. Osobitný význam pre úvahu súdu tak majú osobitné okolnosti toho ktorého prípadu, ktoré však v danom prípade súd prvej inštancie starostlivo posúdil. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie neopomenul vziať na zreteľ povahu, závažnosť, spôsob, rozsah, následky, trvanie a okolnosti porušenia práva spotrebiteľa, je jeho rozhodnutie v tejto časti náležite odôvodnené a preskúmateľné, nesvedčiace o jeho arbitrárnosti.
19. Odvolateľ s poukazom na bod 34. odôvodnenia rozsudku napáda aj to, že súd prvej inštancie pri zohľadnení dĺžky časového obdobia, v ktorom sa žalobkyňa musela aktívne brániť v súdnom konaní, kde vystupovala na strane žalovanej a tiež v súdnom konaní, kde musela uplatňovať svoje práva žalobou, posudzoval aj postoj žalovaného, keď tento spochybňoval žalobu žalobkyne, alebo naopak trval na svojej žalobe a nebol ochotný pristúpiť k zmierlivému doriešeniu sporov. Podľa odvolateľa dôvodnosť nároku na finančné zadosťučinenie, ako aj jeho výška, nie je závislá od uplatňovania procesných práv žalovaného v týchto konaniach. Odvolací súd v tomto smere poukazuje najmä na to, že žalovaný dlhodobo podniká za účelom poskytovania spotrebiteľských úverov. Slovenská právna úprava, ako aj európske štandardy, ktoré vyžadujú vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa a dôsledné dodržiavanie právnych predpisov by mali byť žalovanému dobre známe. Pokiaľ teda súdy v prípade žalobkyne konštatovali niekoľkonásobné porušenie zákona o spotrebiteľských úveroch (absentujúce náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a), d), f), i), k), z), aa) ZoSÚ), pričom dôsledkom bolo hodnotenie úverov ako bezúročných a bez poplatkov, potom je potrebné vyvodiť, že porušovanie povinností žalovaného ako veriteľa nie je ojedinelé, ani zriedkavé. Ak žalovaný pri poskytovaní úverov koná ignorujúc zákonnú právnu úpravu a v súdnych konaniach žalobkyne potom trval na nedôvodnosti jej žaloby ako aj jej procesnej obrany, čo nepochybne prispelo
aj k dĺžke trvania súdnych konaní, hoci si existencie porušovania práv spotrebiteľa musel a mal byť vedomý, potom súd prvej inštancie správne prihliadol na tento postup žalovaného v jeho neprospech. Hoci žalovaný vystupuje v súdnych konaniach na území SR opakovane, čo sa je odvolaciemu súdu známe z jeho činnosti, konštatovanie súdov o porušení povinností žalovaného, prípadne aj tam, kde súdy zaviazali žalovaného na zaplatenie finančného zadosťučinenia, zjavne neovplyvnilo slabú tendenciu žalovaného sa do budúcna konania v rozpore s právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa zdržať.
20. Pokiaľ ide o údajný rozpor skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie v bodoch 34.a 37. odôvodnenia rozsudku (z ktorých podľa odvolateľa nie je jasné a zrozumiteľné, či teda vedenie súdneho konania súd pri rozhodovaní o výške zadosťučinenia zohľadnil alebo nie), odvolací súd sa s názorom odvolateľa nestotožňuje. Je nepochybné, že súd prvej inštancie správne považoval podmienku kladenú cit. ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z., a to podmienku úspešného uplatnia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi spotrebiteľom, za splnenú, pričom súčasne zohľadnil, že úspešné uplatnenie porušenia práva spotrebiteľa nie je možné považovať za osobitnú okolnosť, ktorá by odôvodňovala priznať finančné zadosťučinenie vo vyššej výške. Z pohľadu odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne vyvodil, že esenciálna podmienka pre úspešnosť žaloby spotrebiteľa o zaplatenie finančného zadosťučinenia, a to úspešné uplatnenie porušenia práva spotrebiteľa, nemá a nemôže ovplyvňovať výšku až následne priznaného plnenia (len zakladá podmienku dôvodnosti jeho priznania), keď na voľnú úvahu súdu o jeho výške vplývajú osobitné okolnosti prípadu, ktorým sa odvolací súd už venoval vyššie.
21. V neposlednom rade odvolateľ napáda aj výrok III. o náhrade trov konania s tým, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď vyhodnotil, že výška plnenia závisela od voľnej úvahy súdu. Poukázal na to, že súd prvej inštancie vo viacerých bodoch posúdil žalobu a tvrdenia žalobkyne, ktorými po skutkovej stránke zdôvodňovala výšku žalovanej sumy, ako nedôvodné (napr. v bode 36., 37. a 35. odôvodnenia), čiastočné zamietnutie žaloby preto nezáviselo od rozdielnych predstáv žalobkyne a úvahy súdu o tom, čo je primeraná výška finančného zadosťučinenia a pri náhrade trov mal zohľadniť charakter dôvodov, pre ktoré žalobe nevyhovel. Súd prvej inštancie v bode 46. odôvodnenia rozsudku poukázal na nálezy ÚS SR sp. zn.: IV. ÚS 142/2014 a II. ÚS 399/2019 a uzavrel, že žalobkyňu bolo potrebné považovať za plne úspešnú vo veci, lebo výška plnenia závisela od úvahy súdu.
22. Odvolací súd akcentuje, že nie je v súlade so satisfakčnou funkciou finančného zadosťučinenia požadovať od žalobkyne, aby svoje odškodnenie podceňovala iba preto, aby potom nemusela hradiť trovy konania. Poukazuje aj na závery ÚS SR, ktorý vyslovil, že „pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy (porovnateľne aj výška finančného zadosťučinenia – pozn. odv. súdu) je potom druhoradá a nadväzujúca.“ (nález sp. zn.: II. ÚS 225/2020) Rozhodujúcou okolnosťou teda v danom prípade bolo to, že žalobkyňa mala vo veci úspech, nakoľko porušenie jej spotrebiteľských práv a aj ich úspešné uplatnenie na súde bolo zistené, v dôsledku čoho jej vzniklo právo na primerané finančné zadosťučinenie od žalovaného, ktorý za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá, preto má nárok na plnú náhradu trov konania. Bolo by teda v rozpore s procesnou zásadou úspechu v spore, aby žalobkyňa bola zaťažená predvídaním presnej výšky finančného zadosťučinenia.
23. Je potrebné mať na pamäti, že úvahou súdu pri stanovení výšky samotného finančného zadosťučinenia nemožno rozumieť akúkoľvek úvahu súdu, keďže každé súdne rozhodnutie je výsledkom osobitnej úvahy o skutkovej a právnej stránke veci, ale iba také právne posúdenie rôznych osobitých skutočností z pohľadu relatívne neurčitých právnych noriem, akými sú napríklad určenie primeranej náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv, alebo aj určenie primeraného finančného zadosťučinenia, ako je tomu aj v prejednávanej veci, preto súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že žalobkyňa bola v konaní úspešná, čo sa prejavilo aj vo výroku o náhrade trov konania v jej prospech.
24. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalovaným v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Prijaté právne závery primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky oboch strán. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalovaný sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Napadnutý rozsudok tak nie je postihnutý vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného odôvodnenia.
25. Odvolací súd uzatvára, že závery súdu prvej inštancie sú správne, a preto vo výroku I. vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie, včítane závislého a vzhľadom na spôsob rozhodnutia aj vecne správneho výroku III. o náhrade trov prvoinštančného konania, s použitím § 387 CSP potvrdil.
26. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
27. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
28. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
29. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči odvolateľovi v plnom rozsahu, s tým, že odvolací súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali postup podľa § 257 CSP.
30. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
- 2 -
Sp. zn.:24CoCsp/13/2026- IČS: XXXXXXXXXX
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci. (§ 160 ods. 2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).