Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_60Cb-10-2021.pdf
PDF · 172.08 KB
Case nature
Area
Subarea
60Cb/10/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trnava sudkyňou Mgr. Evou Krošlák Cmerovou v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, Pribinova 25, 824 96 Bratislava, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Peter Kováč, s. r. o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 36 857 033 proti žalovanej: X. I., nar. XX.XX.XXXX, podnikajúci pod IČO: 41 431 031, Majcichov 736, 919 22 Majcichov, právne zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, o zaplatenie 1.177,20 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žaloba sa zamieta. II. Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanej trovy konania rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 23.09.2021 domáhal (po čiastočnom späťvzatí žaloby v časti zmluvnej pokuty dňa 02.11.20211, ešte pred zaslaním žaloby žalovanej na vyjadrenie) aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.177,20 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.177,20 eur až do zaplatenia a náhradu trov konania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že žalobca uzatvoril dňa 18.10.2016 so žalovaným Zmluvu o úvere číslo XXXXXX, na základe ktorej žalobca (ako veriteľ) poskytol žalovanému (ako dlžníkovi) úver vo výške 1.000,00 Eur. Poskytnutý úver spolu s úrokom sa žalovaný zaviazal splatiť v 48 mesačných splátkach vo výške 63,13 eur, v termínoch splatnosti dohodnutých v splátkovom kalendári, ktorý podľa ustanovení zmluvy tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou splátok úveru, čo podľa žalobcu vyplýva z ním priloženého prehľadu splácania. Listom zo dňa 27.9.2017 žalobca oznámil žalovanému, že je v omeškaní s úhradou splátok č. 9, 10, 11. Súčasne mu oznámil, že dňa 08.10.2017 sa v dôsledku nesplácania splátok stanú splatnými všetky záväzky zo zmluvy. Žalovaný neuhradil v danom čase dlhované splátky, a preto sa k uvedenému dňu - 08.10.2017 všetky splátky podľa zmluvy stali splatnými. Toto oprávnenie žalobca ako veriteľ uplatnil v súlade s článkom 10, ods. 10.4 zmluvy, podľa ktorého v prípade omeškania s úhradou splátky podľa aktuálneho splátkového kalendára o viac ako 75 kalendárnych dní má veriteľ (žalobca) právo požadovať úhradu všetkých splátok a záväzkov, ktoré by sa mali stať splatnými aj v budúcnosti a to ku dňu uvedenému v oznámení o uplatnení uvedeného práva. Výška neuhradených splátok, ktoré sa stali splatnými na základe uvedeného ustanovenia je v sume 1.177,20 eur. V súlade s ustanovením článku 10., ods. 10.1 a 10.2 zmluvy si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,1 % denne z jednotlivých dlžných súm, neskôr súdu oznámil, že na tejto časti návrhu netrvá (ešte pred tým, než bola žaloba doručovaná žalovanému), na úrok z omeškania vo výške podľa § 1 ods. 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., pričom sadzba úroku z omeškania je určená ako základná úroková sadzba ECB zvýšená o 9 percentuálnych bodov. Aktuálne platnou sadzbou je sadzba 9 % p.a.
2. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila prostredníctvom jej právneho zástupcu.
2.1 Uviedla, že napriek tomu, že v záhlaví predmetnej úverovej zmluvy sa uvádza, že mala byť uzatvorená podľa príslušných obchodnoprávnych noriem, nakoľko žalovaný mal predmetnú úverovú zmluvu údajne uzatvárať ako podnikateľ, v skutočnosti žalovaná pri uzatváraní úverovej zmluvy mienila a aj reálne poskytnuté finančné prostriedky použila na osobné účely a teda pri podpise zmluvy vystupovala ako fyzická osoba (spotrebiteľ) a nie fyzická osoba - podnikateľ ako to uvádza predmetná zmluva o úvere. Žalovaná síce disponuje živnostenským oprávnením, ktoré sa uvádza aj na predmetnej zmluve, avšak informácie týkajúce sa jej živnostenského oprávnenia žalovanému poskytla len za účelom preukázania jej príjmu a na žiadosť žalobcu. Žalovaná nemala vedomosť ani zámer uzatvoriť zmluvu ako podnikateľka, nakoľko poskytnuté finančné prostriedky potrebovala pre osobnú potrebu a nie pre potreby svojho podnikania. Žalovaná bola preto žalobcom uvedená do omylu, keď jej na podpis predložil predmetnú zmluvu o úvere, ktorá má podliehať obchodnoprávnym predpisom, napriek tomu, že úver potrebovala pre osobnú potrebu seba a svojej rodiny a nie na podnikateľské účely. Skutočnosť, že žalovaná bola žalobcom uvedená do omylu podporuje aj predložený dôkaz - žiadosť o úver, ktorú k žalobe pripojil žalobca. Z predloženej žiadosti vyplývajú nasledujúce skutočnosti: - žiadosť v hlavičke neobsahuje žiadnu zreteľnú a jasnú informáciu o tom, že sa ňou žiada o poskytnutie podnikateľského úveru; - žiadosť je hneď v úvode koncipovaná tak, že sa poskytuje fyzickej osobe, čo indikujú údaje, ktoré sa od žiadateľa hneď v bode I. žiadosti vyžadujú: meno a priezvisko žiadateľa, rodné číslo, dátum a miesto narodenia, pohlavie, trvalá adresa, rodinný stav - uvedené je absolútne v rozpore s logikou poskytovania podnikateľského úveru, nakoľko takéto informácie jasne indikujú poskytnutie úveru pre fyzickú osobu a teda pre spotrebiteľa; - ak by na podklade tejto žiadosti mal byť úver poskytnutý podnikateľovi, na prvom mieste by veriteľ vyžadoval údaje identifikujúce podnikateľa, za ktoré rozhodne nemožno považovať údaje ako rodinný stav, miesto narodenia, rodné číslo, pohlavie a pod.; - v žiadosti sa neuvádzajú štandardné údaje označujúce podnikateľa ako žiadateľa - v rozsahu najmä obchodného mena, miesta podnikania, IČO - tieto údaje sú v žiadosti uvádzané len ako ekonomické údaje žiadateľa, čo navodzuje dojem, že slúžia len ako údaje na overenie jeho bonity, ako sa to domnieval žalovaný; - žiadosť evidentne a celkom preukázateľne navodzuje dojem, že úver žiada fyzická osoba a nie fyzická osoba - podnikateľ, čo vyplýva hneď z bodu I. predmetnej žiadosti; - žiadosť nevypisovala žalovaná ale žalobca, a preto nemala možnosť drobným písmom nenápadne zakomponované vyhlásenia o podnikateľskom úvere zistiť a riadne sa s ním oboznámiť a to aj vzhľadom na zavádzajúcim spôsobom uvádzané údaje v predmetnej žiadosti vzťahujúce sa na jej osobu ako na spotrebiteľa a nie ako na osobu
- podnikateľa (ako napríklad vyššie uvádzané údaje o jej rodinnom stave, pohlaví, mieste narodenia a podobne). Žalovaná pri podpise predmetnej žiadosti nemala vedomosť o tom, že predmetný úver jej má byť poskytnutý na podnikateľské účely, nakoľko za týmto účelom ho nikdy zo strany žalobcu nežiadala a taktiež nemala vedomosť o tom, čo takéto rozlíšenie pre ňu znamená a že môže mať vplyv na ochranu jej práv. Ako bola informovaná aj zo strany žalobcu, informácie o jej živnostenskom oprávnení mali žalobcovi slúžiť len na preukázanie príjmu a teda za účelom skúmania bonity žalovanej. Zo strany žalobcu išlo o obchádzanie občianskoprávnych predpisov, či predpisov na ochranu spotrebiteľa a o zastretý právny úkon, ktorým žalobca fingoval uzatvorenie zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka, aj keď v skutočnosti vzhľadom na postavenie žalovanej ako fyzickej osoby, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy o úvere nekonala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, má byť táto zmluva posudzovaná podľa Občianskeho zákonníka a podľa prepisov na ochranu spotrebiteľa, najmä zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Poukázal na obdobné praktiky nebankového subjektu vykazujúce nekalý charakter o ktorých Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 7Co/139/2018-235 v rozhodnutí zo dňa 12.12.2019 konštatoval nasledovné: „Odvolací súd v záujme naznačenia ďalšieho postupu v danej veci dáva súdu prvej inštancie naviac do pozornosti, že v nadväznosti na skutkovú argumentáciu žalobcu produkovanú v priebehu konania je v danej veci namieste okrem otázok už naznačených odvolacím súdom v predchádzajúcej časti tohto rozhodnutia skúmať, či medzi stranami uzavretá zmluva o úvere nie je právnym úkonom, ktorým sa v danom čase obchádzala regulácia spotrebiteľských zmlúv upravená jednak v ustanoveniach Občianskeho zákonníka a jednak v osobitných zákonoch (zákon č. 258/2001 Z.z. o ochrane spotrebiteľa), a či konanie žalovaného v skutočnosti nezastieralo poskytnutie klasického spotrebiteľského úveru, teda či tento právny úkon nebol v konečnom dôsledku absolútne neplatný aj pre obchádzanie zákona (§ 39 Občianskeho zákonníka). Obchádzanie zákona spočíva vo vylúčení záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, ktorý sám osebe nie je zákonom zakázaný, v dôsledku čoho sa uvedený stav stane z hľadiska pozitívneho práva nenapadnuteľný. Predstavuje postup, pri ktorom sa niekto správa síce naoko podľa práva, ale za tým účelom, aby dosiahol výsledok, ktorý je právnymi normami nepredvídaný a nežiaduci. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že konanie zastierajúce poskytnutie klasického spotrebiteľského úveru je nekalou praktikou a neprijateľnou podmienkou spôsobujúcou neplatnosť celej zmluvy podľa ust. § 39 Občianskeho
zákonníka (čl. 14 ods. 1 a ods. 2 rozhodnutia Súdneho dvora týkajúce sa smernice 93/13/ EHS - nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách vo veci C-168/05 S. proti H. W. W. SL).“ Predmetnou zmluvou o úvere žalobca zastieral poskytnutie klasického spotrebiteľského úveru podľa predpisov občianskeho práva a práva na ochranu spotrebiteľa, čím zasiahol do právnej istoty žalovanej, a využitím jej omylu aj do jej zmluvnej voľnosti a osobitnej ochrany, ktorú požíva ako spotrebiteľka. Uvedená praktika, ktorá vykazuje znaky nekalosti a neprijateľnosti preto nemohla platne založiť predmetný zmluvný vzťah, a tento právny úkon je nutné vyhodnotiť ako absolútne neplatný s ohľadom aj na nižšie uvedené ustanovenia. Pri posúdení charakteru právneho vzťahu je nevyhnutné skúmať použitie finančných prostriedkov čo je aj v súlade s ustálenou judikatúrou. V uvedenej súvislosti poukázal na Rozhodnutie Krajského súdu Prešov zo dňa 26.05.2011, vydané pod sp. zn.: 6Co/84/2011, podľa ktorého: „...je konanie, ktorým sa presviedča, navádza alebo inak pôsobí na spotrebiteľov, s cieľom dosiahnuť, aby sa ako účel úveru vyznačil účel na zamestnanie, povolanie alebo podnikanie, teda aby sa vyznačoval ako účel úveru, účel, ktorý nie je pravdivý, je v rozpore so smernicou č. 2005/2009 ES z 11.5.2005 o nekalých obchodných praktikách voči spotrebiteľovi na vnútornom trhu, pretože takéto konanie možno zaradiť pod nekalú praktiku a zároveň môže napĺňať atribúty agresívnej obchodnej praktiky, čo znamená, že ak sa podstatne zhoršuje sloboda výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa, každá nekalá praktika sa považuje za neprijateľnú voči spotrebiteľovi.“ Žalovaná ďalej citovala rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.04.2015, vydanom pod sp. zn.: 3MCdo/14/2014, v zmysle ktorého: „Ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.“ Ďalej poukázala na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.08.2011, vydané pod sp. zn.: I.US 285/2011 - 16, v ktorom Ústavný súd okrem iného uviedol nasledovné: „K námietke oprávneného v odvolaní, že vzhľadom na osobu povinného - podnikajúca fyzická osoba - sa v danom prípade nejedná ani o spotrebiteľský vzťah ako taký a nie je možné daný vzťah podriadiť pod právnu úpravu spotrebiteľského úveru, keďže ani jeden z účastníkov konania nie je spotrebiteľom, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v danom prípade, aj keď bol povinný v zmluve o úvere označený tak rodným číslom, oko aj IČO-m, nebolo preukázané, že by konal pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu jeho obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka). Navyše zo samotnej zmluvy o úvere nevyplýva účel poskytnutia peňažných prostriedkov, či už na výkon povolania, zamestnania alebo podnikania dlžníka, ktorý by vylučoval aj aplikáciu z. č. 258/2001 Z. z., a nevyplýva z nej ani to, aký má poskytnutý úver súvis s podnikaním dlžníka. Podľa názoru odvolacieho súdu je v záujme oprávneného pri uzatváraní zmluvy, ktorá nemá byť považovaná za spotrebiteľskú zmluvu, špecifikovať účel uzatvorenia zmluvy priamo v zmluve tak, aby bol jasný a zrozumiteľný. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba podľa názoru odvolacieho súdu dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy o úvere zaťažuje toho, kto túto skutočnosť tvrdí, čiže oprávneného. Vzhľadom na uvedené mal odvolací súd za to, že na vzťah medzi oprávneným a povinným je potrebné aplikovať právne normy spotrebiteľského práva, t. j. Občiansky zákonník v ust. § 52 a nasl., ako aj ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.“ Žalovaná ďalej uviedla, že z predmetnej zmluvy o úvere má vyplývať, že poskytnutý úver mal žalovanej slúžiť ako investícia na „nákup náradia, strojov, nábytku, výpočtovej techniky atď., ako aj na zariadenie kancelárie“. Je viac ako zrejmé, že žalovaná žiadne z uvedeného k výkonu svojho povolania nepotrebuje a finančné prostriedky preto za týmto účelom nikdy zo strany žalobcu nežiadala. Vzhľadom na uvedenú právnu argumentáciu ako aj rozhodovaciu prax žalovaná trvá na tom, že žalobca svojim postupom pri uzatváraní zmluvy (za nápadne nevýhodných podmienok) žalovanú uviedol do omylu zastretím skutočného právneho úkonu ako aj obchádzaním príslušných občianskoprávnych predpisov ako aj osobitne predpisov na ochranu spotrebiteľa, čo má za následok absolútnu neplatnosť predmetnej zmluvy o úvere. Nad rámec vyššie uvedeného poukázala na to, že zmluva s prihliadnutím na jej charakter nielenže odporuje lex generalis Občianskemu zákonníku ale zároveň nespĺňa obligatórne náležitosti podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (najmä ustanovenia § 9 ods. 2) psím. a) až y) v nadväznosti na ustanovenie § 11 zákona) a poskytnutý úver je bezúročný a bezpoplatkový. Žalovaná popiera žalobou uplatňovaný nárok čo do jeho výšky aj čo do dôvodu. Žalovaná podľa prehľadu predloženého žalobcom uhradila podstatne viac ako mal žalovaný nárok (sumu vo výške 1.853,04 EUR). 2.2 V súvislosti s neplatnosťou predmetnej úverovej zmluvy poukázala na skutočnosť, že predmetnú úverovú zmluvu je potrebné považovať za neplatnú s poukazom aj na to, že žalobca mal predmetnú úverovú zmluvu uzatvárať prostredníctvom R. na základe plnej moci. Ak teda predmetnú úverovú zmluvu uzatvárala za žalobcu splnomocnená osoba a nie jeho vlastný štatutárny orgán, táto údajne
splnomocnená osoba mala k takejto zmluve na preukázanie jej oprávnenia uzatvárať takúto zmluvu pripojiť i dohodu o plnomocenstve, na podklade ktorej je oprávnená na takéto právne úkony. Takáto dohoda o plnomocenstve však nebola súčasťou zmluvnej dokumentácie od uzavretia zmluvy, na základe čoho predmetnú úverovú zmluvu nie je možné považovať za platne uzavretú, resp. za podpísanú oprávnenou - konajúcou osobou (poukázala najmä na ustanovenie § 23 Občianskeho zákonníka). Zároveň je nutné poukázať na to, že žiadosť o poskytnutie úveru mala byť uzatváraná prostredníctvom viazaného finančného agenta B. Nie len, že sa pri jeho identifikácii nenachádzajú všetky potrebné údaje (ktoré sa uvádzajú pri samotnom veriteľovi ako miesto podnikania, IČO a registračné číslo), ale podľa registra NBS v čase podpisu žiadosti o úver (13.10.2016) nebol zapísaný ako viazaný finančný agent a nemal oprávnenie takúto žiadosť v mene žalovaného vybavovať. Ak preto mal postupovať na základe iného oprávnenia, žiadna listina, ktorá by takéto oprávnenie preukazovala sa v zmluvnej dokumentácii nenachádza. Predmetná zmluva o úvere je teda absolútne neplatná aj z dôvodu, že nebola podpísaná za veriteľa osobou na to oprávnenou. 2.3 Žalovaná tiež poukazuje na to, že predmetnú úverovú zmluvu je potrebné považovať za neplatnú aj pre rozpor dohody o výške odplaty so zákonom, ako aj s dobrými mravmi. V zmysle predmetnej zmluvy o úvere mala žalovaná pri istine úveru vo výške 1.000,00 EUR, vrátiť žalobcovi úver a úroky, a to v pravidelných 48 - ich mesačných splátkach vo výške 63,13 EUR, pričom súčasne s týmito splátkami mala žalovaná uhrádzať na účet žalobcu aj zmluvnú odmenu vo výške 42,30 EUR mesačne. Súčet splátok istiny úveru a úrokov tak dosahuje celkovo sumu až 3.030,24 EUR (48 x 63,13 EUR) a súčet splátok zmluvnej odmeny dosahuje sumu 2.030,40 EUR (48 x 42,30 EUR). Úroky za poskytnutie úveru dosahujú celkovo sumu 2.030,40 EUR a teda majú byť stotožnené so zmluvnou odmenou, čo je samo o sebe v rozpore aj s predpismi obchodného práva a takto určená odplata je neurčitá, čiže absolútne neplatná. Celkové plnenie nad rámec istiny poskytnutého úveru, ktoré mala žalovaná poukázať na účet žalobcu v zmysle úverovej zmluvy tak dosahuje sumu 2.030,40 EUR. Je zrejmé, že celková výška úrokov (zmluvnú odmenu), ktorú má dlžník zaplatiť sa rovná viac ako 2 - násobku sumy poskytnutého úveru, a teda len splátkami uvedenými v čl. 2.1 úverovej zmluvy dlžník mal zaplatiť na účet veriteľa sumu, ktorá sa rovnala viac ako 3 - násobku sumy poskytnutého úveru. Žalovaná v zmysle čl. 2 a 3 predmetnej úverovej zmluvy mala na účet žalobcu okrem sumy poskytnutého úveru uhradiť aj sumu celkovo vo výške 3.030,24 EUR, ktorá viac ako trojnásobne prevyšuje celkovú výšku poskytnutého úveru. Výška odplaty za poskytnutie úveru v takejto miere (ktorá zahŕňa úroky za poskytnutie úveru ako aj zmluvnú odmenu) je potrebné považovať za dohodu výrazne odporujúcu zákonu, ale aj dobrým mravom. Žalobca sa rozdelením tejto odplaty v úverovej zmluve medzi úroky a zmluvnú odmenu snaží zamaskovať svoje nekalé konanie, ktorým sa snaží účelne získať od svojich klientov majetkový prospech. Výšku tejto odplaty je však potrebné hodnotiť komplexne, keďže ako vyplýva aj zo samotnej úverovej zmluvy, tak samotné splátky úveru v zmysle čl. 2 úverovej zmluvy, ako aj zmluvná odmena v zmysle čl. 3 úverovej zmluvy slúžia na splatenie úrokov za poskytnutie úveru, čo priamo vyplýva z uvedených článkov úverovej zmluvy. Percentuálne vyjadrenie tejto odplaty za poskytnutie úveru tak predstavuje ročnú úrokovú sadzbu vo výške 70,95 % a ročnej percentuálnej miery nákladov 70,95 % ročne. Z prehľadu priemerných odplát za poskytnutie obdobných úverov vyplýva, že v čase uzavretia úverovej zmluvy č. XXXXXX. priemerná výška úrokovej miery na finančnom trhu za obdobné úverové produkty v prípade spotrebiteľských úveroch dosahovala mieru 11,39 % ročne a priemerná hodnota RPMN dosahovala mieru 10,63 % ročne podľa údajov Národnej banky Slovenska. Aj v prípade iných úverových produktoch (ne-spotrebiteľských) sa priemerná výška úrokovej sadzby v danom období pohybovala v rozmedzí 2,88 % až 4,76 % podľa prílohy. V zmysle ustanovenia § 1a ods. 1) nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonáva ustanovenie § 53 ods. 6) Občianskeho zákonníka platí, že celková výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmie prevyšovať dvojnásobok priemernej hodnoty RPMN na finančnom trhu za obdobné úverové produkty. Je teda zrejmé, že dohodu o výške úrokovej sadzby za poskytnutie predmetného úveru v miere 70,95 % ročne, ako aj dohodu o hodnote RPMN z predmetnej úverovej zmluvy v miere 70,95 % ročne je potrebné považovať za dohodu výrazne odporujúcu zákonu (najmä ustanoveniu § 53 ods. 6) Občianskeho zákonníka), na základe čoho tak dohoda o výške odplaty za poskytnutie úveru je neplatná. V dôsledku uvedeného potom odporca nemá nárok na akékoľvek plnenie v rozsahu odplaty za poskytnutie úveru. Vo vzťahu k samotnej neplatnosti dohody o výške odplaty za poskytnutie úveru pritom žalovaná uviedla, že podľa § 41 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. Z povahy predmetnej úverovej zmluvy nesporne vyplýva, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou odplatnou. Dohoda o výške odplaty za poskytnutie úveru je tak v prejednávanom prípade takou súčasťou
zmluvy, odčlenením ktorej by samotná zmluva stratila jednu zo svojich charakteristických čŕt. Dohodu o výške odplaty za poskytnutie úveru tak nie je možné v prejednávanom prípade odčleniť od ostatného obsahu samotnej úverovej zmluvy. V zmysle uvedeného je potom potrebné dospieť k záveru, že ak je dohoda o výške odplaty za poskytnutie úveru neplatná pre jej priamy rozpor so zákonom, potom v zmysle ustanovenia § 41 poslednej vety Občianskeho zákonníka sa tento dôvod neplatnosti vzťahuje na celý právny úkon - zmluvu o úvere. O tom, že neplatnosť dohody o výške odplaty za poskytnutie úveru má za následok neplatnosť celej zmluvy o spotrebiteľskom úvere svedčí aj to, že podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch: § 9 ods. 19) Ak je zmluva o spotrebiteľskom úvere neplatná z dôvodu podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka a podľa osobitných predpisov a spotrebiteľovi vznikne povinnosť vydať poskytnuté finančné plnenie a osoba v neplatnej zmluve o spotrebiteľskom úvere označená ako veriteľ je povinná umožniť spotrebiteľovi uhradiť len skutočne poskytnuté finančné plnenie v splátkach a lehote, ktorá však nesmie byť kratšia ako lehota, v ktorej by mal spotrebiteľ vrátiť finančné plnenie, ak by neexistoval dôvod neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ak sa nedohodnú inak; tým nie je dotknuté právo spotrebiteľa vrátiť poskytnuté finančné plnenie naraz. Z citovaného ustanovenia § 9 ods. 19) zákona o spotrebiteľských úveroch je zrejmé, že ak je neplatnou dohoda o výške odplaty za poskytnutie úveru, má to za následok neplatnosť úverovej zmluvy ako celku ale zároveň aj za následok tú skutočnosť, že žalobca nikdy nemal nárok na žiadne plnenie zo strany žalovanej v rozsahu odplaty. Vzhľadom na to, že žalovaná uhradila podstatne viac ako jej poskytol žalobca (a teda aj plnenie v rozsahu odplaty na ktoré veriteľ nemal nárok), žaloba žalobcu je aj z tohto pohľadu v celom rozsahu nedôvodná. V zmysle vyššie uvedených skutočností je teda zrejmé, že predmetnú úverovú zmluvu nie je možné považovať za platne uzavretú a žalobou uplatňované sumy žalobcovi nepatria. 2.4 Žalovaná ďalej poukázala na neprijateľné, v rozpore so zákonom a poctivým obchodným stykom žalobcom určené úroky, ktoré mala žalovanému uhradiť spolu s istinou úveru. Na podklade údajov v zmluve úroková miera predstavovala hodnotu 70,95 %, čo je v hrubom rozpore s poctivým obchodným stykom. Poukázala na obvyklú výšku ročnej úrokovej miery v danom období podľa štatistického prehľadu Národnej banky Slovenska, ktorá predstavovala na úvery pre domácnosti 2,36 % a pre nefinančné spoločnosti 4,78 %, čo je v horibilnom rozpore s úrokmi (ako aj celkovou odplatou) stanovenými žalobcom v zmluve. Žalobcom určené úroky podľa čl. 2.1 a 3.1 zmluvy predstavujú viac ako 2-násobok požičanej sumy (teda viac ako 200 %) a celková suma vo výške 3.030,24 EUR tak predstavuje viac ako 3-násobok požičanej sumy (teda viac ako 300 %). Takýto postup je nutné vyhodnotiť ako v rozpore so zákonom a taktiež v rozpore s poctivým obchodným stykom. Za rozporný považuje aj postup žalobcu ktorým v ustanoveniach čl. 2.1 a 3.1 zavádza, keď zmluvnú odmenu stotožňuje s úrokmi, aby sa vyhol kontrole ich prijateľnosti v zmysle vyššie citovaných ustanovení. Tento postup považuje za nekalý a preto neplatný. Domnieva sa, že žalobca svojim postupom smerujúcim k neprimeranému stanoveniu výšky úrokov v hodnote 70,95 % (pri výške úrokov podľa štatistiky NBS 2,36 % a 4,78 %) porušil zásady poctivého obchodného styku a takéto konanie preto v zmysle § 265 v korelácii s ustanovením § 369d Obchodného zákonníka nemôže požívať právnu ochranu. Dohodu o výške úrokov je tak nutné považovať za absolútne neplatný právny úkon vzťahujúc svoju neplatnosť na celú zmluvu o úvere. Vzhľadom na to, že žalovaná uhradila celú istinu úveru vo výške 1.000,- EUR a ešte viac o 853,04 EUR nad poskytnutú istinu, nárok žalobcu uplatnený podanou žalobou je v celom rozsahu nedôvodný. 2.5 Žalovaná okrem vyššie uvedeného poukázala na to, že zmluva obsahuje aj viaceré neurčité a nejasné ustanovenia, ktoré majú za následok ich absolútnu neplatnosť a to v zmysle § 37 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb., podľa ktorého: „Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.“ Žalovaná poukázala napríklad na nasledujúce ustanovenia, ktoré vykazujú známky neurčitosti a nezrozumiteľnosti: - ustanovenie čl. 2.1 a čl. 3.1, z ktorých nie je zrejmá celková výška úrokov a celková výška zmluvnej odmeny, ktorá je v tomto prípade stotožnená, nakoľko odmenou žalovaný nazýva aj úroky a naopak; - ustanovenie čl. 10.3, z ktorého nie je zrejmé, z akej sumy sa má uhrádzať úrok z omeškania podľa nariadenia vlády a či sa tento uhrádza popri zmluvnej pokute, alebo namiesto nej; - ustanovenie čl. 11.1 o zverejnení osobných údajov žalovaného považuje za neprijateľné; - ustanovenie čl. 10.6 považuje za neprijateľné vzhľadom na možnosť neriadeného zasielania upomienok aj na dennej báze, pričom za každú si žalovaný účtuje osobitne 15,- EUR. Žalovaná vo vyjadrení poukázala a citovala viaceré rozhodnutia krajských súdov. Žalovaná popiera akýkoľvek nárok žalobcu uplatnený podanou žalobou. Žalobca nepreukázal doručenie Oznámenia o okamžitej splatnosti a žalovaná jeho obsah popiera. V zmysle vyššie uvedenej právnej argumentácie žalobou uplatňovaný nárok je v celom rozsahu nedôvodný a to aj pri jeho posúdení podľa noriem občianskeho práva ako aj pri jeho posúdení podľa noriem obchodného práva. Z uvedeného dôvodu navrhla, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanej náhradu trov konania zo strany žalobcu v rozsahu 100 %.
2.6 Žalovaná podaním zároveň vzniesla námietku premlčania. Predmetnú zmluvu o úvere je nutné posúdiť ako neplatnú. S prihliadnutím na to, že predmetná úverová zmluva je neplatná, strany boli navzájom povinné vydať si všetko čo si na jej podklade vzájomne plnili. Ak teda žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 1.000,00 EUR, pričom tak urobil obchádzajúc občianskoprávne predpisy, ktoré sa naň majú aplikovať (a to aj v otázke plynutia premlčacích lehôt), jeho prijatím zo strany žalovanej na podklade takejto neplatnej zmluvy došlo na jej strane k bezdôvodnému obohateniu, ktoré bola povinná vrátiť (a podľa prehľadu aj vrátila). K poskytnutiu úveru žalovanej došlo dňa 19.10.2016 ako to má vyplývať z prehľadu platieb. Nasledujúci deň 20.10.2016 teda žalobcovi začala plynúť 2-ročná subjektívna premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 20.10.2018 a 3-ročná objektívna premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 20.10.2019, teda pred podaním žaloby na súd, ktorá bola podaná žalobcom až dňa 23.09.2021. K podaniu žaloby zo strany žalobcu teda došlo až po uplynutí subjektívnej aj objektívnej premlčacej doby a tak akýkoľvek nárok žalobcu žalobou uplatňovaný (žalovaná popiera existenciu akéhokoľvek nároku žalobcu) je v celom rozsahu premlčaný. Dodala, že aj v prípade ak by sa na predmetný právny vzťah aplikovali ustanovenia upravujúce premlčanie podľa Obchodného zákonníka a teda 4-ročná premlčacia doba aj v takom prípade (aj v kontexte argumentácie podľa čl. V tohto podania) je žalobou uplatnený nárok (ktorý žalovaná popiera v celom rozsahu) v celku premlčaný, vzhľadom na plynutie premlčacej doby od 20.10.2016 (deň po poskytnutí úveru) do 20.10.2020, pričom žaloba bola podaná na súd až dňa 23.09.2021 a teda po uplynutí premlčacej doby. Uvedené rovnako platí aj v prípade, ak by sa pri skúmaní začiatku premlčacej doby vychádzalo zo skutočnosti, že podaním zo dňa 27.9.2017 došlo zo strany veriteľa k zosplatneniu celého záväzku pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 20.07.2017 (splátka č. 9). Podľa ustanovenia § 392 ods. 2) Obchodného zákonníka (obdobne podľa § 103 Občianskeho zákonníka) ak sa pre nesplnenie niektorého čiastkového záväzku (teda v tomto prípade splátky) stane splatný celý záväzok, plynie premlčacia doba od doby splatnosti nesplneného záväzku, teda od doby nesplnenej splátky. V prejednávanom prípade je touto splátkou podľa tvrdenia žalobcu splátka splatná dňa 20.07.2017, teda dňa 21.07.2017 v zmysle vyššie uvedeného začala plynúť podľa Obchodného zákonníka 4-ročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 21.07.2021 a podľa Občianskeho zákonníka 3-ročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 21.07.2020. V oboch prípadoch by preto premlčacia doba uplynula ešte pred podaním žaloby, ktorá bola na súd doručená až dňa 23.09.2021.
3. Žalovaná prostredníctvom jej právneho zástupcu počas pojednávania konaného na Okresnom súde Trnava dňa 20.10.2022 uviedla, že so žalobou nesúhlasí. Navrhla tiež vydanie rozsudku pre zmeškanie, nakoľko žalobca svoju neúčasť síce ospravedlnil, avšak dôvod neúčasti - hospodárnosť konania nepovažuje žalovaná za vážne okolnosti. Súd konštatoval, že neboli splnené podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie žalobcu, dôvod neúčasti uvedený žalobcom ako ospravedlnenie považuje za dostatočný. K prejednávanej veci žalovaná uviedla, že pokiaľ ide o samotný nárok a jeho dôvodnosť, s týmto naďalej nesúhlasí, pričom v celom rozsahu odkazuje na vyjadrenie k žalobe. Žalobca na námietky obsiahnuté vo vyjadrení nijakým spôsobom nereagoval, nerozporoval ich, nenamietal ich správnosť a preto jej tvrdenia, ktoré v danom vyjadrení uviedla, majú tak povahu nesporných skutočností, ktoré ďalej nie je potrebné a ani možné osobitne preukazovať. Predmetnú úverovú zmluvu je potrebné posudzovať z hľadiska jej skutočného obsahu teda ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Jednotlivé náležitosti týkajúce sa podnikateľskej činnosti žalovanej boli oznámené len za účelom posúdenia bonity klienta, čo evidentne vyplýva aj z bodu 3 žiadosti o poskytnutie úveru. Následne samotnú úverovú zmluvu vypĺňal priamo zástupca žalobcu a žalovaná tak prakticky nemala žiadnu možnosť ovplyvniť znenie tejto úverovej zmluvy. Konanie žalobcu tak vykazuje znaky nekalých obchodných praktík ktorými sa žalobca snažil získať výhodnejšie postavenie v zmluvnom vzťahu než ktoré by mal v prípade, ak by skutočný charakter tohto zmluvného vzťahu bol v úverovej zmluve jasne daný. Takýto právny úkon je tak potrebné považovať za absolútne neplatný a to pre obchádzanie zákona, resp. v zmysle ustanovenia § 41 a občianskeho zákonníka by mohlo ísť o tzv. zastretý právny úkon a teda danú úverovú zmluvu by bolo potrebné posudzovať v zmysle príslušných spotrebiteľských noriem. Pokiaľ poukázala na to, že predmetná úverová zmluva bola uzatváraná zástupcom žalobcu, v tejto súvislosti zdôraznila, že doposiaľ nebolo preukázané akékoľvek oprávnenie takejto osoby vystupovať v mene a na účet žalobcu, pričom daný zástupca žalobcu v čase uzavretia zmluvy ani nebol zapísaný v zozname viazaných finančných agentov. Teda je zrejmé, že predmetnú úverovú zmluvu za žalobcu neuzatvárala oprávnená osoba čo je takisto dôvodom neplatnosti takejto zmluvy. Bez ohľadu na to, či by však predmetnú zmluvu konajúci súd považoval za spotrebiteľskú alebo nie, faktom je že istina úveru dosahovala sumu 1000 eur pričom celkové plnenia žalovaného ktoré mal poukázať na účet žalobcu v priebehu 4 rokov dosahuje sumu až 5060,64 eur. Prijatie finančných prostriedkov ako odplaty za poskytnutie úveru, ktoré
viac ako 4- násobne prevyšuje istinu úveru musí byť v rozpore s dobrými mravmi a so zákonom bez ohľadu na to, či ide o spotrebiteľský vzťah alebo obchodný. V danom prípade je dokonca možné uvažovať aj o tzv. civilnoprávnej úžere. Namietla aj premlčanie uplatneného návrhu a to jednak z dôvodu, že keďže predmetná úverová zmluva je neplatným právnym úkonom, prijatím istiny úveru sa žalovaný bezdôvodne obohatil na úrok žalobcu, pričom od nasledujúceho dňa mal žalobca právo na vydanie tohto bezdôvodného obohatenia. Akcentovala, že iba sumu bezdôvodného obohatenia bez akýchkoľvek ďalších plnení. Žalovaná už navyše poukázala na účet žalobcu nie len istinu úveru ale dokonca vyššie plnenie, čím jej povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie už zanikla splnením. Ak by však v prejednávanom prípade aj táto povinnosť trvala, už musela prejsť premlčacia doba, ktorá začala plynúť dňom vzniku bezdôvodného obohatenia a to bez ohľadu na to či by premlčacia doba bola v trvaní 3 alebo 4 rokov. Takisto premlčanie uplatneného nároku odôvodnila tým, že v prejednávanom prípade došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru a to pre splátky s poradovým číslom 9, 10 a 11 ktorých splatnosť mala nastať v časoch od 20.07.2017 do 20.09.2017. K podaniu žaloby na súde došlo až dňa 23.09.2021, teda takisto po viac ako 4 rokoch odo dňa, kedy začala plynúť premlčacia doba. Teda aj v tomto prípade, či už by išlo o obchodnoprávny vzťah alebo občianskoprávny vzťah, samotný nárok je potrebné takisto považovať za premlčaný. Zotrváva na tom aby konajúci súd podanú žalobu v celom rozsahu zamietol a to rozsudkom pre zmeškanie žalobcu a priznal žalovanému plný nárok na náhradu trov konania.
4. Na pojednávaní dňa 20.10.2022 súd konštatoval, že za nesporné skutkové tvrdenia v prejednávanej veci považuje uzatvorenie zmluvy medzi žalobcom a žalovanou, čerpanie úveru žalovanou a čiastočné splácanie úveru žalovanou. Ako sporné vyhodnotil to, či žalovaná vystupovala v úverovom vzťahu ako spotrebiteľka, platnosť zmluvy o úvere, či došlo k premlčaniu, či bola uzavretá zmluva za žalobcu oprávnenou osobou.
5. Pojednávania konaného na Okresnom súde Trnava dňa 09.02.2023 sa zúčastnili len žalovaná a jej právny zástupca, žalobca a jeho právny zástupca svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnili. Na tomto pojednávaní súd pristúpil k výsluchu žalovanej. Tá počas svojho výsluchu uviedla, že úver brala nie ako podnikateľ, ale ako fyzická osoba. K okolnostiam žiadosti o poskytnutie úveru a priebehu uzatvárania úverovej zmluvy uviedla, že v danej dobe sa nachádzala v zlej finančnej situácií, ktorú si nespôsobila sama. Vyplácala dlhy za rodinného príslušníka, ktorý ju a jej brata doviedol do situácií, ktoré nevedeli vyriešiť iným spôsobom. Oslovila ju spoločnosť žalobcu, posielali sms-ky priamo na telefón
- tak sa o nich dozvedela. Navštívila pobočku v B. vysvetlila obchodnému zástupcovi na čo a prečo potrebuje peniaze a on povedal, že to nie je problém a spýtal sa aký má príjem. Vtedy mu povedala, že pracuje na živnosť, ale nie je podnikateľ, on povedal, že fajn, nech prinesie daňové priznanie a na základe toho daňového priznania jej bol poskytnutý úver v priebehu niekoľkých dní s tým, že to chápala tak, že potrebuje zdokladovať príjem. Pokiaľ ide o špecifikáciu rodinného príslušníka, za ktorého bolo potrebné platiť dlhy a výšky dlhov, uviedla, že išlo o matku, ktorá mala neskôr diagnózu gambler. Začalo to v roku 2010. Od vtedy sa dlhy hromadili, nasledovali exekúcie. Brat odišiel za prácou do zahraničia, odtiaľ posielal peniaze. Žalovaná sa starala o deti a matku z jedného príjmu. Tie dlhy sa vyšplhali do výšky 30 000 eur. V čase uzatvorenia zmluvy žalovaná pracovala ako obchodný zástupca pre Prvú stavebnú sporiteľňu. Na otázku jej právneho zástupcu, aké vybavenie na túto prácu zvykla používať, žalovaná uviedla, že svoje žiadne, mali vybavené kancelárie a mali tam len stôl, stoličky, počítače. To bolo vlastníctvo Prvej stavebnej sporiteľne. Prácu vykonávala na pobočke Prvej stavebnej sporiteľne. V priebehu trvania vzťahu medzi žalovanou a spoločnosťou PSS nikdy nedošlo k situácii, že by si žalovaná musela zariadenie kancelárie zakúpiť sama. Dlhy z minulosti, ktorými mala vyplatiť dlhy matky, sú už splatené, avšak má ešte jeden úver svoj. K aktuálnej finančnej situácii (príjmom, výdavkom) uviedla, že pracuje ako inštruktor autoškoly na živnosť. Platená je od hodiny. Spraví približne 180 vyučovacích hodín mesačne, takže zarobí okolo 1.100 eur bez odvodov. Inštruktori majú obmedzený čas koľko hodín denne môžu vyučovať. Má polovičný invalidný dôchodok 246 eur. K výdavkom uviedla, že predala rodinný dom, aby mohla vyplatiť jednak zvyšné dlhy po mame, jednak hypotéku a tiež dlhy ktoré jej vznikli v súvislosti s riešením situácie jej mamy. V súčasnosti býva v prenajatom byte, kde platí nájom 500 eur mesačne s energiami. Ešte spláca úver PSS vo výške 220 eur. Zostáva jej platiť asi 15 rokov. Ďalšie bežné výdavky sú internet 30 eur, telefón 40 eur paušál. Zostane jej cca 400 eur, väčšinu z toho pohltia nákupy potravín. Lieky ju stoja 20 eur mesačne, 40 až 50 eur minie na vitamíny a doplnky zdravia kvôli svojej diagnóze. Žije sama. Na otázku jej právneho zástupcu, či mala pri uzatváraní zmluvy námietky voči jej obsahu, uviedla, že ju zarazil ma splátkový kalendár z ktorého vyplývalo, že za požičaných 1.000 eur má vrátiť 3.000 eur. Vzhľadom na to v akej bola situácii, to však akceptovala, ale určite nie s úmyslom nesplatiť to.
Stalo sa to, že potom to už splácať nevládala. Mala PN kvôli diagnóze aortálna stenóza. PN trvala jeden rok a potom pol roka bola evidovaná na úrade práce a medzitým si spravila inštruktorský kurz v roku 2021. PN bola od roku 2019 (september) do roku 2020. Potom bol pol roka úrad práce - rekvalifikačný kurz a od mája 2021 pracuje ako inštruktorka. V PSS prestala pracovať v roku 2018, nastúpila do CCS kde bola rok a potom išla na PN. Potrebovala stabilný príjem, aby mohla splácať dlhy. Práca v PSS bola práca na živnosť, kde bol príjem nestabilný. Po tom, čo sa pozastavila nad splátkovým kalendárom, zástupca žalobcu uviedol, že ak to splatí skôr, tak celková suma úrokov sa môže ponížiť. V závere svojej výpovede uviedla, že nemala možnosť podieľať sa na znení úverovej zmluvy alebo ovplyvniť jednotlivé zmluvné podmienky. Po výsluchu žalovanej jej právny zástupca uviedol, že ako vyplýva aj z vykonaného dokazovania, predmetný úver je potrebné považovať za rýdzo spotrebiteľský. Napriek tomu, že žalovaná je v úverovej zmluve označená okrem iného údajmi typickými pre podnikateľa, nachádzajú sa tam aj údaje typické pre nepodnikateľské subjekty, pričom poukázal na samotnú žiadosť o poskytnutie úveru, kde žalovaná je označená výlučne údajmi typickými pre fyzickú osobu nepodnikateľa. Údaje o podnikaní sa prvýkrát nachádzajú až v tej časti, kde sa majú uviesť ekonomické údaje, z čoho je evidentné, že žalovaná údaje o podnikaní poskytla len za účelom posúdenia jej bonity. Z výsluchu samotnej žalovanej nesporne vyplýva účel poskytnutia úveru ako aj všetky skutočnosti, ktoré svedčia v prospech tvrdení žalovanej a síce, že predmetný úver je potrebné považovať za spotrebiteľský úver. Dôkazná situácia je v prejedávanom spore taká, že v prospech tvrdení žalobcu svedčí iba to, že žalovaná je v úverovej zmluve označená okrem iného aj údajmi o podnikaní, avšak na druhej strane tento dôkaz prevyšuje značné množstvo dôkazov napr. žiadosť o poskytnutie úveru, či výsluch samotnej žalovanej, ktorý svedčí o tom, že označenie žalovanej v úverovej zmluve ako podnikateľky bolo účelové a jeho jediným cieľom bolo zlepšenie pozície dodávateľa v zmluvnom vzťahu. Zdôraznil tie tvrdenia žalovanej, že predmetnú úverovú zmluvu koncipoval samotný žalobca, pričom žalovaná nemala nijakú možnosť ovplyvniť jej obsah a prakticky len z dôvodnosti jej nepriaznivej finančnej situácie a jej núdze v ktorej sa nachádzala pristúpila k danej úverovej zmluve a to aj napriek tomu, že mala námietky proti jej obsahu. Ako bola aj poučená zo strany žalobcu, ako si aj sama uvedomila finančné prostriedky nevyhnutne potrebovala a táto cesta sa javila ako jedinou cestou pre zabezpečenie svojich základných potrieb. Len jednoduché označenie žalovanej podnikateľskými údajmi tak nemôže vyňať žalovanú spod ochrany spotrebiteľa, keďže takýmto spôsobom by sa poskytla ochrana nekalému konaniu dodávateľa. Predmetná úverová zmluva bola uzatvorená v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok čo samo o sebe zakladá dôvod jej neplatnosti. Ak by však aj napriek uvádzaným tvrdeniam mal konajúci súd pochybnosti o tom, či ide o spotrebiteľský vzťah alebo nie, konajúci súd musí prihliadať na ustanovenia § 54 ods. 4 Občianskeho zákonníka podľa ktorého v prípade pochybností je potrebné prijať taký výklad ktorý svedčí v prospech spotrebiteľa. 6. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom Zmluvy o úvere č. XXXXXX-XXXXX, s.o žiadosťou o úver zo dňa 13.10.2016, so splátkovým kalendárom ku Zmluve o úvere, s prehľadom splácania žalovanej, s Oznámením o okamžitej splatnosti zo dňa 27.09.2017, ako i s obsahom celého spisového materiálu a zistil tento skutkový a právny stav: 7. Žalobca a žalovaná na základe žiadosti o úver podpísanej žalovanou dňa 13.10.2016 uzavreli dňa 18.10.2016 Zmluvu o úvere č. XXXXXX - XXXXX vypracovanú žalobcom dňa 17.10.2016, na základe ktorej sa žalobca ako veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanej ako dlžníkovi na účely výkonu jej podnikateľskej činnosti úver vo výške 1.000,00 eur do 8 pracovných dní od doručenia rovnopisu zmluvy dlžníkom veriteľovi vrátane všetkých jej príloh a dlžník sa zaviazal splatiť veriteľovi úver a zaplatiť úroky za úver v 48 mesačných splátkach vo výške 63,13 eur splatných podľa splátkového kalendára (1. splátka splatná dňa 20.11.2016, splatnosť poslednej splátky mala nastať dňa 20.10.2020). V čl.3 bod 3.1 zmluvy bola dohodnutá zmluvná odmena s tým, že dlžník sa zaväzuje za poskytnutie úveru zaplatiť veriteľovi zmluvnú odmenu, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru a táto zmluvná odmena predstavuje 42,30 eur mesačne a uhrádza sa spolu so splátkou úveru ku dňu jej splatnosti podľa splátkového kalendára. V čl.10 bod 10.1. zmluvy je uvedené, že v prípade omeškania dlžníka s úhradou splátky, je veriteľ oprávnený požadovať úhradu zmluvnej pokuty vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy a za každý deň omeškania. V bode 10.2. zmluvy bolo dohodnuté, že ak sa stanú podľa ods. 10.4. písm. b) tejto zmluvy okamžite splatnými všetky záväzky dlžníka podľa tejto zmluvy, je dlžník povinný zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy a za každý deň omeškania. Podľa bodu 10.3. zmluvy, ak sankcie za omeškanie podľa odseku 10.1. a odseku 10.2. tejto zmluvy dosiahnu sumu rovnajúcu sa sume všetkých splátok podľa splátkového kalendára platného v deň uzavretia tejto Zmluvy, od nasledujúceho dňa je dlžník povinný platiť veriteľovi úrok z omeškania podľa nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. Podľa bodu 10.4. zmluvy v prípade, že dlžník neuhradí ktorúkoľvek splátku podľa aktuálneho splátkového kalendára do 75 kalendárnych dní odo dňa jej splatnosti, tak veriteľ je oprávnený požadovať úhradu všetkých splátok
a záväzkov, ktoré sa podľa zmluvy majú stať splatnými v budúcnosti a to ku dňu uvedenému v oznámení podľa tohto ustanovenia.
8. Žalovaná dňa 13.10.2016 podpísala Žiadosť o úver a to za podmienok vyznačených v časti s názvom ,,Údaje o požadovanom úvere (v EUR)“. Táto časť listiny obsahuje údaj o poskytnutej čiastke: 1.000 eur, splatnosť úveru 48 mesačných splátok, výšku mesačnej splátky 64 eur, celkovú sumu na úhradu (úver a úroky) 3.072,00 eur. Účelom čerpania úveru malo byť ,,zariadenie kancelárie“. Žalovaná je v žiadosti, v bode I. označenom ako Žiadateľ FO - podnikateľ identifikovaná len údajmi ako fyzická osoba - meno, priezvisko, rodné číslo, dátum narodenia, pohlavie, rodinný stav, kontaktná adresa, trvalá adresa, iné údaje bod I. neobsahuje (nie sú predtlačené). Údaje ako IČO, obchodné meno, DIČ sú uvedene len v časti III. označenej ako Kontaktné, identifikačné a ekonomické údaje žiadateľa o úver, čo súd vyhodnotil ako údaje požadované veriteľom (žalobcom) za účelom preverenia schopnosti splácať dlžnú sumu dlžníkom (žalovanou).
9. Z prehľadu splácania žalovanej vyplynulo, že v období od 18.11.2016 do podania žaloby uhradila na účet žalobcu sumu 1.853,04 eur.
10. Podľa § 290 Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.
11. Podľa ustanovenia § 497 zákona č. 513/1991 Z.z. Obchodný zákonník (ďalej len ,,ObZ“), zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
12. Podľa § 2 psím. g), h) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“), na účely tohto zákona sa rozumie g) celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok, h) celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom.
13. Podľa § 9 ods. 1, prvej vety ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu.
14. Podľa § 9 ods. 2 písm. d), f), k), l) ZSÚ, zmluva o spotrebiteľských úveroch okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: d) meno, priezvisko, dátum narodenia, rodné číslo a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa, f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, k) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, l) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. 15. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa). 16. Podľa § 37 ods. 1 zákona č. 40/1964 Z.z. Občiansky zákonník ( ďalej len ,,OZ“), právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. 17. Podľa § 44 ods. 1, 2 OZ, zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu (1). Prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Prijatím návrhu je však odpoveď, ktorá vymedzuje obsah navrhovanej zmluvy inými slovami, ak z odpovede nevyplýva zmena obsahu navrhovanej zmluvy (2).
18. Podľa § 52 ods. 2 OZ, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. 19. Podľa § 53 ods. 1, 2, 3, 5 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané (1). Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah (2). Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané (3). Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (5). 20. Podľa § 54 ods. 1, 2 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (1). V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (2). 21. Podľa § 544 ods. 1, 2 OZ, ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda (1). Zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia (2). 22. Podľa § 563 OZ, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. 23. Podľa § 565 OZ, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. 24. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 25. Podľa § 103 OZ, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. 26. Medzi stranami nie je sporné, že na základe žiadosti o úver zo dňa 13.10.2016 adresovanej žalovanou žalobcovi došlo dňa 18.10.2016 k uzatvoreniu Zmluvy o úvere č. XXXXXX -XXXXX, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 1.000,- eur. Taktiež nie je sporné, že žalovaná začala splácať daný úver a do dňa podania žaloby uhradila 1.853,04 eur. 27. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Medzi žalobcom a žalovanou bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľská zmluva. Vychádzajúc zo skutočnosti, že žalovaná pri uzatváraní Zmluvy nekonala ako podnikateľ, teda spĺňala definíciu spotrebiteľa a na strane druhej veriteľ pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, keďže aj v predmete podnikania zapísaného v obchodnom registri mal aj činnosť - poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, súd dospel k záveru, že uvedená Zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, keďže napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy uvedené v § 52 Občianskeho zákonníka. Jedná sa o formulárovú zmluvu, pri ktorej nemá spotrebiteľ možnosť ovplyvňovať jej obsah. Keďže predmetom zmluvy bolo dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov veriteľom - žalobcom žalovanej, išlo o spotrebiteľský úver, a teda o zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzatvorenú podľa zákona č. 258/2001 Z. z. v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a to napriek tomu, že v Zmluve je uvedený účel úveru „ podnikanie“. V zmluve síce je uvedené, že čerpané finančné prostriedky sa majú použiť na nákup zariadenia kancelárie, avšak tento údaj súd vyhodnotil ako príliš všeobecný a nekonkrétny, pričom prihliadol aj na výsluch žalovanej, ktorá počas neho uviedla, že v čase čerpania úveru pracovala na živnosť pre Prvú stavebnú sporiteľňu, kde pôsobila v kancelárii s existujúcim kancelárskym zariadením, zabezpečeným zo strany Prvej stavebnej sporiteľne. Žalobca toto jej tvrdenie nijakým spôsobom nerozporoval. Nakoľko žalobcom nebolo preukázané, že žalovaná v danej veci pri uzatváraní zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti (čo nemožno zamieňať s deklarovaným účelom poskytnutia úveru), daný zmluvný vzťah je potrebné považovať za spotrebiteľský. Vzhľadom k tomu, že pri pochybnostiach o obsahu zmlúv platí výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, súd
dospel k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie účelu za ktorým bol poskytnutý, zaťažuje toho, kto takúto skutočnosť tvrdí, v tomto prípade teda žalobcu. Keďže účel vyznačený v zmluve preukázaný nebol, súd vychádzal z toho, že uvedený úver bol poskytnutý na súkromné účely, čo aj žalovaná sama uviedla na pojednávaní v rámci jej výsluchu, keď uviedla, že požičané finančné prostriedky použila v ťažkej životnej situácii na úhradu dlhov jej rodinného príslušníka.
28. Nakoľko právny vzťah medzi stranami sporu založený Zmluvou je vzťahom spotrebiteľským, je nevyhnutné posudzovať ho nielen podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§52 a nasl. Občianskeho zákonníka, Zákona č. 129/2010 Z. z., Zákona č. 250/2007 Z. z.), keďže žalobca pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako veriteľ s poukazom na predmet podnikania a žalovaná vystupovala ako spotrebiteľ, pretože jej bol poskytnutý úver za iným účelom ako za účelom výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania. V zmysle zásady lex specialis derogat legi generali má potom špeciálna právna úprava, ktorou je Zákon o spotrebiteľských úveroch, ako i ustanovenie § 52a nasl. Občianskeho zákonníka, prednosť pred všeobecnou právnou úpravou, ktorou je Obchodný zákonník, a je preto nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch a zákona o ochrane spotrebiteľa. Prednostné použitie Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské vzťahy(v zmysle ustanovenia § 52 ods. 2 veta posledná Občianskeho zákonníka) sa pritom nevzťahuje len na vzťahy založené po jeho účinnosti. Súd pritom poukazuje napríklad na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 MCdo 14/2014 zo dňa 21. 04. 2015, v ktorom dovolací súd uviedol, že ustanovenie § 52ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.
29. Na základe zmluvy sa žalobca ako veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanej úver vo výške 1.000,00 eur do ôsmich pracovných dní (čl. 1 ods. 1.1.), ktorý sa žalovaná zaviazala splácať v 48 mesačných splátkach vo výške 63,13 eur. Ročná percentuálna miera nákladov úveru v zmluve nie je uvedená, je uvedená len zmluvná odmena, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru vo výške 2.030,40 eur (48 x 42,30 eur) (čl.3 ods. 3.1). Skutočná suma, ktorá bola poskytnutá žalovanej bola vo výške 1.000 eur a teda RPMN v danom prípade vychádza vo výške 70,95 %.
30. V zmluve chýba údaj o dátume narodenia spotrebiteľa, čo je podstatná náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. d) ZoSU, nakoľko nepostačuje jeho identifikácia len menom, priezviskom, IČO, sídlom podnikania.
31. Zmluva o úvere uzatvorená medzi veriteľom a spotrebiteľom ďalej neobsahuje údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Údaj o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov presne v tomto členení, je základnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V zmluve sa uvádza len výška splátky 63,13 eur bez bližšej špecifikácie, t. j. nie je uvedená výška splátky v členení na istinu, úrok a poplatky. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné, ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval nároky, na ktoré nemá právo. Dlžník musí mať od začiatku prehľad, z akých položiek pozostávajú jednotlivé splátky, čo z jednotlivých splátok predstavuje istinu, koľko úrok a odmena veriteľa. Účelom náležitostí ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) ZoSÚ, je teda informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, pretože potom je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a iné poplatky, teda odplatu veriteľa. Uvedené nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keď z iných ustanovení zmluvy vyplýva výška úrokov a poplatkov. Citované ustanovenie má za cieľ v zrozumiteľnej forme informovať spotrebiteľa, ako bude s jeho splátkou naložené a najmä, aká časť úveru bude ňou splatená, okrem odplaty veriteľa. Uvedené údaje zmluva uzatvorená medzi stranami neobsahuje, ide pritom o absenciu podstatnej náležitosti zmluvy.
32. Nakoľko úverová zmluva neobsahuje podstatné náležitosti, je úver potrebné v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úverov považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalovanej bola z titulu úveru reálne vyplatená suma 1.000 eur a zaplatil 1.853,04 eur, teda žalovaná podľa prehľadu
predloženého žalobcom uhradila podstatne viac, než na čo mal žalobca nárok. Výška tejto sumy medzi stranami bola nesporná a súd ju má za preukázanú aj na základe vykonaného dokazovania.
33. K námietke premlčania vznesenou žalovanou súd uvádza, že vzťah medzi stranami sa spravuje Občianskym zákonníkom, premlčacia lehota je teda 3 - ročná. Žalobca si nárok uplatnený v žalobe uplatnil na súde dňa 23.09.2021. Súd na tomto mieste uvádza, že žalovaná v konaní nerozporovala, že jej žalobca doručil oznámenie o uplatnení práva veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka a nerozporovala ani tvrdenie žalobcu, že dňa 08.10.2017 sa stali splatnými všetky splátky podľa zmluvy, tieto tvrdenia žalobcu teda súd vyhodnotil ako nesporné. Súd pri skúmaní začiatku premlčacej doby vychádzal zo skutočnosti, že podaním zo dňa 27.9.2017 došlo zo strany veriteľa k zosplatneniu celého záväzku pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 20.07.2017 (splátka č. 9). Podľa ustanovenia § 103 Občianskeho zákonníka, ak sa pre nesplnenie niektorého čiastkového záväzku (teda v tomto prípade splátky) stane splatný celý záväzok, plynie premlčacia doba od doby splatnosti nesplneného záväzku, teda od doby nesplnenej splátky. V prejednávanom prípade je touto splátkou podľa tvrdenia žalobcu splátka splatná dňa 20.07.2017, teda dňa 21.07.2017 v zmysle vyššie uvedeného začala plynúť podľa Občianskeho zákonníka 3-ročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 21.07.2020. Premlčacia doba teda uplynula ešte pred podaním žaloby, ktorá bola na súd doručená až dňa 23.09.2021.
34. Na základe vyššie uvedeného súd žalobu zamietol. Súd na tomto mieste uvádza, že žalobca sa k žiadnemu bodu procesnej obrany žalovanej uvedenej v rámci jej vyjadrenia k žalobe nevyjadril, nerozporoval ani skutkové tvrdenia žalovanej uvedené počas jej výsluchu.
35.Súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšou argumentáciou sporových strán prezentovanou v konaní, pretože s poukazom na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva pri odôvodnení súdneho rozhodnutia sa nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 Cdo 216/2012 alebo nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03). 36. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
37. Podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
38. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
39. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
40. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanej ako procesne úspešnej strane konania priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, pretože pomer jej úspechu v konaní je v rozsahu 100 %. O výške trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.
41. Na základe vyššie uvedeného súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na Okresnom súde Trnava.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).