Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 225/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom

JUDr. Milanom Szőllőssym, Mlynská 28, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 9. decembra 2019 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd časťou výroku rozsudku Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 9. decembra 2019, ktorou potvrdil rozsudok súdu prvej

inštancie vo výrokoch o náhrade trov konania a o nároku znaleckej organizácie na náhradu

trov konania za znalecké úkony proti žalobcovi a žalovanému v rozsahu 50 %, ako aj

výrokom, ktorým rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania, p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 9. decembra 2019

v tej časti výroku, ktorou potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch o náhrade trov

konania a o nároku znaleckej organizácie na náhradu trov konania za znalecké úkony proti

žalobcovi a žalovanému v rozsahu 50 %, ako aj výrok, ktorým rozhodol o náhrade trov

odvolacieho konania, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 450,29 € (slovom

štyristopäťdesiat eur a dvadsaťdeväť centov), ktoré j e Krajský súd v Prešove p o v i n n ý

vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Milana Szőllőssyho, Mlynská 28, Košice,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -9 z 26. mája 2020 prijal podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

(ďalej len „“) na ďalšie konanie ústavnú

sťažnosť , , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 9. decembra 2019

(ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení

žalobcu sa v konaní vedenom Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. domáhal náhrady škody z ublíženia na zdraví, konkrétne náhrady

za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 45 916 € s príslušenstvom a zvýšenia

náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 22 958 €. Sťažovateľ vzal žalobu

v časti o zaplatenie sumy 30 994 € späť z dôvodu, že počas konania vo veci samej došlo

k uhradeniu predmetnej sumy žalovaným, a preto okresný súd konanie o zaplatenie sumy

30 994 € zastavil. Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 4. decembra 2018

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tiež priznal sťažovateľovi zvýšenie náhrady

za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 3 099,33 € s príslušenstvom a v prevyšujúcej

časti žalobu zamietol. Ďalšími výrokmi rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu

trov konania a že znalecká organizácia má nárok na náhradu trov konania za znalecké úkony

voči žalobcovi i žalovanému v rozsahu 50 %.

3. Sťažovateľ napadol odvolaním výroky rozsudku okresného súdu, ktorými žalobu

v prevyšujúcej časti zamietol, ktorým rozhodol o náhrade trov konania a o povinnosti strán

zaplatiť znaleckej organizácii náhradu trov konania za znalecké úkony každej v rozsahu

50 %. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil prvoinštančný rozsudok s výnimkou

výrokov I a II, ktoré neboli odvolaním napadnuté a o trovách odvolacieho konania rozhodol

tak, že sťažovateľ nemá nárok na ich náhradu a žalovanému ich náhradu nepriznal.

4. Sťažovateľ namieta porušenie označeného základného práva podľa a práva

podľa dohovoru v súvislosti s výrokom napadnutého rozsudku krajského súdu

potvrdzujúcim rozsudok okresného súdu o náhrade trov konania, ako aj v súvislosti

s výrokom o náhrade trov odvolacieho konania. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd

nesprávne aplikoval ustanovenia (ďalej aj „“) upravujúce

náhradu trov konania, pretože samotný úspech v konaní „nemožno hodnotiť mechanicky len

porovnaním toho, akú sumu si žalobca uplatnil podanou žalobou a aká suma mu bola

v konečnom rozhodnutí priznaná. Je potrebné prihliadať aj na ďalšie skutočnosti

a to na priebeh konania, na predmet konania, druh uplatneného nároku a okolnosti prípadu,

či rozhodnutie nezáviselo od úvahy súdu, prípadne čí nezávisela výška plnenia

od odborných znalostí a bola určená na základe znaleckého posudku alebo na základe

úvahy súdu. Hodnotenie úspechu v konaní musí byť prísne individuálne s prihliadnutím

na konkrétnu právnu úpravu vzťahujúcu sa k samotnému uplatnenému nároku ako aj

na všetky relevantné okolnosti prípadu.“.

5. Podľa názoru sťažovateľa za neúspech v konaní je „možné považovať len

nepriznanie tej časti nároku, ktorej nepriznanie mohol resp. mal sťažovateľ predvídať

už pri podaní žalobného návrhu a takýto predpoklad sťažovateľa možno od neho

spravodlivo požadovať vzhľadom na povahu nároku... výška náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia závisí v zmysle primárne od bodového

hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Toto bodové hodnotenie stanovuje

hodnotiaci lekár, teda osoba s odbornými znalosťami, ktorými samotný sťažovateľ

nedisponoval a nevedel sám pri podaní žaloby vyhodnotiť dôvodnosť výšky týchto

uplatnených nárokov, pokiaľ tieto záviseli od bodového hodnotenia... Pokiaľ bol v konaní

predložený znalecký posudok, a tento určil nižšie bodové hodnotenie, čo malo potom vplyv

aj na výšku priznanej náhrady, nemožno túto skutočnosť hodnotiť pri rozhodovaní

o náhrade trov konania na ťarchu sťažovateľa. Sťažovateľ totiž objektívne nemal schopnosti

na to, aby výšku svojho nároku s ohľadom na nedostatok odborných vedomostí presne určil,

resp. aby kriticky zhodnotil počet bodov určených v lekárskom posudku hodnotiacim

lekárom... Obdobné princípy platia aj pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa na zvýšenie

náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa č. Dôvodnosť

a výšku tohto nároku nevie sťažovateľ pri podaní žaloby presne určiť, nakoľko v zmysle

uvedeného ustanovenia dôvodnosť a výšku tohto nároku určuje súd svojím rozhodnutím

na základe vlastnej úvahy.“.

6. Sťažovateľ zastáva názor, že „došlo k postupu všeobecného súdu, ktorý je

v zjavnom rozpore s princípmi spravodlivosti... krajský súd na ťarchu sťažovateľa,

postupoval v rozpore s princípom právnej istoty, nakoľko zaťažil sťažovateľa

zodpovednosťou za okolnosti, ktoré nemohol predvídať“.

7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, navrhol,

aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho označeného základného práva podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý

rozsudok zrušil, vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi

náhradu trov konania.

II.

Vyjadrenie okresného súdu

8. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku

krajského súdu na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti a zároveň ju vyzval, aby oznámila, či trvá

na ústnom pojednávaní vo veci. Krajskému súdu doručil i uznesenie o prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie sp. zn. z 26. mája 2020.

9. Na základe výzvy ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti vyjadrila predsedníčka

krajského súdu podaním sp. zn. Spr 336/20 zo 4. júna 2020. Predsedníčka krajského súdu

vo svojom vyjadrení okrem iného uviedla:

„Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch, ktorým súd

žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a vo výroku o trovách konania. O trovách odvolacieho

konania rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 a 2 v spojení s § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 257

zákona č. tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal.

V odvolacom konaní súd vychádzal z ust. § 255 ods. 1 a § 257 Civilného sporového

poriadku upravujúcich trovy konania. Stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal. Odvolací súd pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania bral do úvahy

skutočnosť, že sťažovateľ bol v konaní zastúpený advokátom. Jeho odvolanie predovšetkým

smerovalo proti výroku o zamietnutí v prevyšujúcej časti, žiadal priznať 50 % zvýšenie

sťaženia spoločenského uplatnenia aj napriek tomu, že v konaní pred súdom I. inštancie

bolo žalovaným na základe znaleckého posudku takéto zvýšenie vyvrátené a za primerané

bolo priznané vo výške 10 %. Nemožno opomenúť fakt, že advokát má poznať bežnú

judikatúru v žalovanej veci a vyhodnotiť úspech, príp. neúspech žalobcu. V odvolacom

konaní bolo potrebné sa stotožniť s tvrdením žalovaného, že zvýšenie sťaženia

spoločenského uplatnenia o 50 % prichádza do úvahy z dôvodov hodných osobitného

zreteľa, ktoré sťažovateľ nespĺňa a tento fakt bol zrejmý už v konaní pred súdom I. inštancie.

Odvolací súd vychádzal aj z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít,

podľa ktorej mimoriadne zvýšenie ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia

prichádza do úvahy len celkom výnimočne a to vtedy, keď kultúrne, športové či iné

zapojenie poškodeného pred úrazom bolo na vysokej úrovni a mimoriadne (obdobne (Rc)

, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. (Rc) 74/2005,

rozsudok NS SR zo dňa 29. 9. 2005 sp. zn. ).

Výsledok odvolacieho konania sťažovateľ, zastúpený advokátom, mohol predvídať.

V konaní bol predložený lekársky posudok, znalecký posudok, súd prvej inštancie

rozhodnutie náležíte a presvedčivo odôvodnil. Preto mám za to, že pri rozhodovaní

o nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodoval správne, keď postupoval

v súlade s ust. v spojení s ust. Keďže odvolací súd vzhliadol

dôvody hodné osobitného zreteľa, vzhľadom na to, že sťažovateľ v mladom produktívnom

veku zostal hendikepovaný vo všetkých oblastiach života, a vzhľadom ku skutočnosti,

že žalovaný je obchodnou spoločnosťou a jej majetková podstata je neporovnateľná

s príjmom sťažovateľa, priznanie trov konania žalovanému by bolo podľa názoru

odvolacieho súdu v rozpore s dobrými mravmi.“

10. V závere svojho vyjadrenia predsedníčka krajského súdu uviedla, že napadnutý

rozsudok považuje za zákonný, preskúmateľný a nearbitrárny, preto niet dôvodu

na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Predsedníčka krajského súdu zároveň vyjadrila súhlas

s upustením od verejného ústneho pojednávania vo veci pred ústavným súdom.

11. Ústavný súd upovedomil podľa Komunálnu

poisťovňu, a. s., Vienna Insurance Group, Štefánikova 17, Bratislava, ako zúčastnenú osobu

v konaní pred ústavným súdom a žalovanú v konaní pred krajským súdom, o prijatí ústavnej

sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie, zaslal jej sťažnosť a uznesenie o prijatí

č. k. -9 z 26. mája 2020 na prípadné vyjadrenie v lehote 10 dní od doručenia

upovedomenia.

12. Komunálna poisťovňa, a. s. (ďalej len „zúčastnená osoba“), zastúpená advokátom

Mgr. Daliborom Tverďákom, Krmanova 1, Košice, sa k ústavnej sťažnosti vyjadrila

podaním doručeným ústavnému súdu 13. júla 2020, v ktorom uviedla, že považuje ústavnú

sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú, a vyjadrila presvedčenie, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu,

ako ani práva na spravodlivé súdne konanie. Zúčastnená osoba poukázala na to, že petit

ústavnej sťažnosti je v rozpore s jej odôvodnením, keďže sťažovateľ navrhuje zrušenie

celého napadnutého rozsudku krajského súdu, avšak z odôvodnenia ústavnej sťažnosti

vyplýva, že porušenie označeného základného práva podľa a práva podľa dohovoru

namieta len vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania.

13. Zúčastnená osoba považuje názor sťažovateľa, že ak bol úspešný v základe

nároku, mal by mať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % za porušenie

základných princípov civilného sporového konania, a poukazuje na to, že „... dôležitým

meradlom pre priznanie nároku na náhradu trov súdneho konania je zisťovanie pomeru

úspechu, resp. miery úspechu sporových strán. Ak mala strana plný úspech v spore, prizná

sa jej celá náhrada trov konania. Ak žiadna zo strán nemala v spore plný úspech, má každá

z nich úspech čiastočný, t. j. každá zo strán sporu (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešná

a sčasti neúspešná... V absentuje právna úprava, ktorá bola

za účinnosti zakotvená v Podľa

uvedenej úpravy mohol súd priznať sporovej strane plnú náhradu trov súdneho konania

aj v prípade, ak strana mala úspech iba čiastočný, ak rozhodnutie súdu záviselo

od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. Nová právna úprava zakotvená v Civilnom

sporovom poriadku sa odlišuje od predchádzajúcej právnej úpravy v Občianskom súdnom

poriadku, a teda obsahuje už len priznanie nároku na náhradu trov súdneho konania

v zmysle zásady úspechu zakotvenej v a . Ustanovenie

sa žiadnym spôsobom neprenieslo do nového procesného predpisu. Na prípadné

odstránenie tvrdosti zákona slúži ustanovenie , podľa ktorého súd neprizná

náhradu trov konania žiadnej sporovej strane, ak sú dané dôvody hodné osobitného

zreteľa.“.

14. Zúčastnená osoba poukazuje na to, že ak rozhodnutie súdu závisí od jeho úvahy

alebo od znaleckého posudku, je možné zohľadniť tzv. kritérium predvídateľnosti výsledku

rozhodnutia, a zdôrazňuje, že zastúpenie strany právnym zástupcom zvyšuje mieru

predvídateľnosti pri posúdení nároku na náhradu trov súdneho konania. Argumentácia

sťažovateľa, že pri podaní žaloby nevedel vyhodnotiť dôvodnosť výšky uplatnených

nárokov, je podľa jej názoru účelová a nesprávna, i s ohľadom na jeho právne zastúpenie

advokátom. Návrh sťažovateľa vo vzťahu k náhrade trov odvolacieho konania, v ktorom

miera jeho úspechu predstavovala 0 %, označila zúčastnená osoba ako „zjavné zneužitie

práva“. V závere svojho vyjadrenia zúčastnená osoba navrhla, aby ústavný súd ústavnej

sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

15. Ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa vyjadril, či trvá

na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenie predsedníčky krajského

súdu sp. zn. Spr 336/20 z 22. júna 2020 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právny

zástupca sťažovateľa k vyjadreniu predsedníčky krajského súdu nezaujal stanovisko

a neoznámil, či trvá na konaní ústneho pojednávania pred ústavným súdom.

16. Vzhľadom na oznámenie predsedníčky krajského súdu, že netrvá na tom, aby sa

vo veci konalo ústne pojednávanie, ako aj skutočnosť, že ústavný súd poučil právneho

zástupcu sťažovateľa o tom, že v prípade nedoručenia stanoviska ku konaniu ústneho

pojednávania bude ústavný súd toho názoru, že sťažovateľ súhlasí s upustením, ústavný súd

v súlade s upustil od ústneho pojednávania, pretože

dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Relevantná právna úprava

17. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

18. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práva alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom stanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

21. Podľa v znení neskorších predpisov súd prizná strane náhradu

trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

22. Podľa ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu

trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov

konania právo.

23. Podľa ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd

prizná náhradu trov konania protistrane.

24. Podľa výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú

dôvody hodné osobitného zreteľa.

IV.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci ústavným

súdom

25. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

26. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické (), a preto ich namietané porušenie

možno preskúmavať spoločne.

27. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je súčasťou obsahu práva

na spravodlivé súdne konanie aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti

takému uplatneniu (, ). Ani judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5.

1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

28. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že

účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite,

pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu

rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v

(, , , ).

29. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom

(, , , ).

30. Ústavný súd opakovane (z najnovšej judikatúry porov. medzi mnohými

napr. , , , , ,

) judikuje, že považuje rozhodovanie všeobecných súdov o trovách konania

za integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdnictva.

31. Ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom

výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom

z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie

z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda

i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnú sťažnosť. Inak povedané, problematika

náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovaného právneho predpisu, ktorá

by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v ,

, , , , z novšej judikatúry pozri

, , , , ,

).

32. Ďalej ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ak

vylučuje uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu o trovách

konania (, a ), bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol

automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa

v takejto veci preto prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho

rozporu s princípmi spravodlivého súdneho konania (, ).

33. Skutočnosť, že ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava

iba výnimočne, ešte neznamená, že takýmito rozhodnutiami by nemohlo dôjsť k porušeniu

práv sťažovateľov. Ústavný súd už v minulosti rozhodol o porušení práv sťažovateľov

rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania, a to napríklad v prípadoch

nerešpektovania príslušných ustanovení zákona, resp. vyhlášky (,

, ), a tiež v prípade nedostatočného odôvodnenia právnych

záverov všeobecného súdu ().

34. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd porušil jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj právo podľa dohovoru nesprávnou aplikáciou právnych

predpisov upravujúcich náhradu trov konania a nesprávnym posúdením otázky úspešnosti

sťažovateľa v konaní, v ktorom dôvodnosť a výšku uplatnených nárokov nemohol

sťažovateľ pri podaní žaloby predvídať, keďže záviseli od znaleckého posudku, resp. úvahy

súdu.

35. Ústavný súd konštatuje, že aj keď sa sťažovateľ domáha zrušenia celého

napadnutého rozsudku krajského súdu, jeho ústavná sťažnosť smeruje výlučne proti

potvrdeniu prvoinštančného rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania krajským súdom

a proti rozhodnutiu o náhrade trov odvolacieho konania. Samotné rozhodnutie vo veci

v časti, v ktorej krajský sú potvrdil zamietajúci výrok okresného súdu, ústavnou sťažnosťou

napadnuté nebolo, nie je v tejto časti ani odôvodnené, preto sa jeho posudzovaním ústavný

súd nezaoberal.

36. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že okresný súd

pri rozhodovaní o trovách prvoinštančného konania postupoval tak, že v časti zaplatenia

sumy 30 994 €, ktorú vzal sťažovateľ späť po plnení žalovaného, priznal procesný úspech

sťažovateľovi. Sťažovateľ bol úspešný v časti zaplatenia zvýšenia odškodnenia za sťaženie

spoločenského uplatnenia vo výške 3 099,33 €, teda celkovo bol úspešný v rozsahu

49,50 %, a vo zvyšných 50,50 % priznal procesný úspech žalovanému. Okresný súd

vzhľadom na približne rovnaký pomer úspechu, resp. neúspechu sporových strán rozhodol,

že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Pokiaľ ide o znalečné, okresný súd

znaleckej organizácii priznal trovy konania za znalecké úkony v rozsahu 50 % proti

sťažovateľovi i žalovanému vzhľadom na ich približne rovnaký úspech v konaní.

37. Krajský súd v napadnutom rozsudku potvrdil výrok okresného súdu vo vzťahu

k trovám prvoinštančného konania, avšak z relevantnej časti jeho odôvodnenia vyplýva,

že aplikoval , keď súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú

dôvody hodné osobitného zreteľa. Krajský súd v napadnutom rozsudku argumentuje:

„Účelom ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych

noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva.

Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický,

aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach

ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže

dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia

všeobecných zásad náhrady trov konania. vyžaduje pre realizáciu

tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti

a dôvody hodné osobitného zreteľa.

Toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú

možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný

skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa,

na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne

prihliadnuť. Ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť

kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.

(Pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, sp. zn. )

Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza

do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia

vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré

sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch

súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada na postoj

strán v konaní a pripadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov

konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu

preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa. (Pozri uznesenie listinného súdu SR

z 8. decembra 2011, sp. zn. -14).

Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanom prípade existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú nepriznanie trov konania žiadnej zo sporových strán.

Uvedené dôvody spočívajú v sociálnych a majetkových pomeroch žalobcu (v súvislosti

s jeho reálnymi možnosťami a schopnosťami). Aplikácia uvedeného ustanovenia

podľa názoru odvolacie súdu neodporuje dobrým mravom a nejde ani o neprimeranú

tvrdosť voči žalovanému.

O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 odsek I

a 2 v spojení s odsek I, odsek I a . Z dôvodu plného úspechu

žalovaného v odvolacom konaní by mu patril voči žalobcovi nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v plnom rozsahu. Vzhľadom na dôvodnosť podania žaloby a následky,

ktoré sú v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou a ktoré spôsobili to, že človek v mladom

produktívnom veku zostal „hendikepovaný vo všetkých oblastiach života“ je dôvodom

hodným osobitného zreteľa. Oslabenie celkovej integrity jeho osobnosti má dopad

na psychickú, sociálnu, finančnú sféru žalobcu a jeho rodiny. Podľa odvolacieho súdu

zaťažiť žalobcu náhradou trov odvolacieho konania aj vzhľadom k skutočnosti, že žalovaný

je obchodnou spoločnosťou a jej majetková podstata je neporovnateľná s príjmom žalobcu

by bolo v rozpore s dobrými mravmi.“

38. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým

zásadou úspechu v konaní ( ). Aplikácia pri rozhodovaní o náhrade

trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady

na priznanie náhrady trov konania podľa a nasl. , súd však dospeje k záveru, že sú

tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná.

Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.

Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán

sporu. Uplatnenie tohto osobitného kritéria na nepriznanie náhrady trov konania prichádza

do úvahy len výnimočne a má sa vykladať prísne reštriktívne.

39. Z už uvedeného vyplýva, že pred tým, než všeobecný súd dospeje k záveru

o potrebe aplikácie , je potrebné ustáliť otázku procesného úspechu sporových

strán, keďže účelom tohto ustanovenia je odstránenie neprimeranej tvrdosti voči strane

sporu, ktorá nemala v konaní úspech v záujme dosiahnutia spravodlivosti. V okolnostiach

posudzovanej veci krajský súd priamo, bez predchádzajúceho posúdenia procesného

úspechu, resp. neúspechu aplikoval , pričom jeho záver o procesnom úspechu

sporových strán nie je možné z napadnutého rozsudku ani len vyvodiť.

40. Judikatúra i aplikačná prax tiež zdôrazňuje, že ak má súd v úmysle použiť

moderačné právo, alebo ak jeho použitie niektorá zo strán navrhne, súd musí umožniť

protistrane, aby sa k tomu vyjadrila. Súd je v prípade použitia povinný vytvoriť

procesný priestor umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k jeho použitiu.

Ústavný súd zistil, že v právnej veci sťažovateľa krajský súd neumožnil stranám sporu

zaujať stanovisko k aplikácii .

41. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v právnej veci sťažovateľa natoľko

odchýlil od dotknutých zákonných ustanovení, že zásadne poprel ich účel a význam,

v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok krajského súdu v posudzovanej časti

neakceptovateľný a neudržateľný.

42. V súvislosti s posudzovaním procesného úspechu strán sporu v konaní, ktorého

predmetom je nárok, ktorého dôvodnosť a výšku je možné len predvídať vzhľadom na to,

že závisí od znaleckého posudku, resp. úvahy súdu, tak ako to bolo v prípade sťažovateľa,

dáva ústavný súd do pozornosti krajského súdu právnou vedou i praxou akceptovaný názor,

podľa ktorého zásadu úspechu vo veci ( ) treba uplatniť aj na konania, v ktorých

výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však

žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno

považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou

za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania

je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje

rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná

a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti

strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola

spôsobená; jej výška nasleduje. Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne

procesne úspešného, keďže mal plný úspech, čo sa týka základu uplatneného nároku,

a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy

súdu.

43. Pri posudzovaní napadnutého rozsudku krajského súdu pozornosti ústavného

súdu neušlo, že krajský súd celkom opomenul odôvodniť potvrdenie odvolaním

napadnutého výroku o priznaní nároku na náhradu trov konania za znalecké úkony

znaleckej organizácii forensic.sk inštitút forenzných medicínskych expertíz proti žalobcovi

a žalovanému, obom v rozsahu 50 %. Uvedený postup krajského súdu považuje ústavný súd

za svojvoľný a ústavne neakceptovateľný.

44. V dôsledku už uvedených nedostatkov poskytnutej súdnej ochrany zo strany

krajského súdu, ktorá nezodpovedá právu sťažovateľa na ústavne konformný výklad

a aplikáciu zákonných noriem a na riadne odôvodnenie rozhodnutia v jeho právnej veci

ako významných súčastí práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ústavný súd vyslovil

porušenie základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru (výrok 1 tohto nálezu).

45. Podľa v spojení s a zákona

o ústavnom súde ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené

základné práva a slobody sťažovateľa. Ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže

vrátiť vec na ďalšie konanie.

46. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu (predovšetkým dôvody,

uvedené v bodoch 39 až 43), bolo pre dovŕšenie ochrany porušených práv potrebné využiť

aj právomoc podľa , resp. podľa a zákona

o ústavnom súde, a preto ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu v tej časti,

v ktorej potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch o náhrade trov konania

a o nároku znaleckej organizácie na náhradu trov konania za znalecké úkony proti žalobcovi

a žalovanému v rozsahu 50 %, ako i súvzťažný výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho

konania a vrátil mu vec na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

47. Pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa bude povinnosťou krajského súdu

predovšetkým posúdiť ho v celom jeho rozsahu, náležite ustáliť procesný úspech sporových

strán v prvoinštančnom konaní, aplikovať relevantnú právnu úpravu ústavne konformným

spôsobom, a následne jasne a zrozumiteľne odôvodniť právne závery, ku ktorým dospel

a na ktorých založil svoje rozhodnutie.

48. V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Krajský súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

V.

Náhrada trov konania

49. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

50. Sťažovateľ si uplatnil nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom,

ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním právnym zástupcom.

51. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho

spisu. Za dva úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania a podanie

ústavnej sťažnosti, vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva

Slovenskej republiky za prvý polrok 2019, ktorá bola 1062 €, keďže išlo o úkony právnej

služby vykonané v roku 2020. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2020

v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 177 €. Takto stanovená

odmena spolu s režijným paušálom 10,62 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu

187,62 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2020, t. j. za dva úkony 375,24 €. Uvedená

suma bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky

a podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd teda priznal úspešnému sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 450,29 €

(bod 3 výroku nálezu).

52. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť dňom jeho doručenia

poslednému z účastníkov konania pred ústavným súdom (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom

súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu