Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 506/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

Advokátskou kanceláriou M Kojtalová, s. r. o., Antona Bernoláka 51, Žilina, v mene ktorej

koná advokátka JUDr. Michaela Řiháková Kojtalová, LL.M., vo veci namietaného

porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 a základného práva na súdnu

ochranu podľa a , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. januára 2018

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 a základného práva na súdnu

ochranu podľa a (ďalej len „“),

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. januára 2018 (ďalej

len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. ,

v ktorom sťažovateľ vystupoval v procesnom postavení žalovaného, konal Okresný súd

Žilina (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) o žalobe o zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Podľa sťažovateľa už pred

podaním žaloby v predmetnej veci nebol medzi ním a žalobkyňou sporný spôsob

vyporiadania podielového spoluvlastníctva, a to tak, že vyporiadavané nehnuteľnosti mali

byť prikázané za náhradu do výlučného vlastníctva sťažovateľa, avšak sporným bola výška

predmetnej náhrady za 7/32 podiel žalobkyne na predmetných nehnuteľnostiach. Sťažovateľ

uviedol, že „... pred začatím súdneho konania jej ponúkol vyplatiť sumu cca 34 562,50 Eur,

čo žalobkyňa neakceptovala“, pričom v žalobe si uplatnila nárok na túto náhradu v sume

50 000 €, ktorú v dôsledku výsledkov znaleckého dokazovania v priebehu súdneho sporu

ustálila na sumu 43 968,75 €. V priebehu súdneho konania si sťažovateľ podaním

doručeným okresnému súdu 24. februára 2015 vzájomným návrhom uplatnil v rámci

„... vyporiadania podielového spoluvlastníctva v širšom slova zmysle...“ proti žalobkyni

nárok na zaplatenie sumy 2 583,61 € z titulu náhrady nákladov, ktoré zo svojho majetku

vynaložil na zhodnotenie predmetu podielového spoluvlastníctva.

2.1 Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. z 25. januára 2016

tak, že zrušil podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré prikázal do výlučného

vlastníctva sťažovateľa za finančnú náhradu v sume 28 437,50 €, ktorú ho zaviazal vyplatiť

žalobkyni. Súčasne v zmysle vzájomného návrhu sťažovateľa žalobkyňu zaviazal vyplatiť

mu sumu 2 583,61 € a napokon rozhodol, že „O trovách konania rozhodne súd do 30 dní

po právoplatnosti tohto rozsudku.“.

2.2 O odvolaní žalobkyne proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým ju zaviazal

na náhradu finančných nákladov sťažovateľovi v sume 2 583,61 € z titulu náhrady ním

vynaložených nákladov na rekonštrukciu sporných nehnuteľností, rozhodol krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 22. februára 2017 tak, že zmenil odvolaním napadnutý

výrok rozsudku okresného súdu a vzájomný návrh sťažovateľa zamietol, pričom súčasne

rozhodol o nároku na náhradu trov konania nielen pred odvolacím súdom, ale aj pred súdom

prvej inštancie, a to tak, že „Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania

pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.“.

2.3 Proti citovanému rozhodnutiu podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť,

o ktorej tento rozhodol nálezom sp. zn. z 8. novembra 2017 tak, že základné

právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v a , základné

právo vlastniť majetok zaručené v , právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku zaručené v čl. 1 ods. 1

dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 22. februára

2017 v časti jeho výroku o náhrade trov konania porušené boli, rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 22. februára 2017 v časti jeho výroku o náhrade trov konania zrušil

a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd poukázal na to, že „krajský súd

nevyčerpal, resp. nezohľadnil celý predmet sporu a jeho okolnosti... pričom v tomto smere

z odôvodnenia rozsudku krajského súdu... nie je zrejmé, akými úvahami sa krajský súd

riadil pri vyhodnocovaní ním proklamovanej 100 % miery úspešnosti žalobkyne, ktorej

napokon pri určení sumy náhrady bolo prisúdené menej, ako žiadala. Inými slovami,

z odôvodnenia rozsudku krajského súdu nie je zrejmé, prečo nebolo možné prisúdiť určitú

mieru úspešnosti v spore o výšku tejto náhrady, ktorá jediná bola spornou, aj sťažovateľovi

(žalovanému). Respektíve, z rozsudku krajského súdu nie je zrejmé, z akého dôvodu krajský

súd považoval či už prípadný úspech sťažovateľa pri bránení si práva, alebo neúspech

žalobkyne pri vymáhaní celého ňou uplatneného nároku iba za zanedbateľný či nepatrný,

nemajúci vplyv na rozhodnutie o konečnej miere úspešnosti toho-ktorého z účastníkov

konania v spore. V tomto smere nepostačuje ani obranná reakcia krajského súdu v jeho

vyjadrení, keďže pre účastníkov konania nie je čitateľná, a teda známa z napádaného

rozsudku, ktorého odôvodnenie je tak v sťažnosťou napádanom rozsahu nedostatočné

a neúplné...“.

2.4 Po vrátení veci krajský súd vydal napadnuté uznesenie, ktorým žalobkyni priznal

proti žalovanému sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie

a odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pričom v odôvodnení napadnutého uznesenia

uviedol:

«Odvolací súd viazaný právnym názorom vysloveným ústavným súdom v jeho náleze

v prejednávanej veci opätovne rozhodol o trovách konania, tak, že podľa

v spojení s a , priznal žalobkyni ako úspešnej

procesnej strane nárok na náhradu trov konania (prvej i druhej inštancie) v rozsahu 100%,

proti žalovanému. Vychádzal pritom z úspechu žalobkyne v konaní o obidvoch nárokoch

a nasledovných úvah:

Zmyslom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva je nové

konštituovanie hmotnoprávnych vzťahov odvíjajúcich sa od spoločnej veci a vyporiadanie

doterajších vzťahov k nej. Predmetom vyporiadania preto môže byť len celá vec a nielen jej

spoluvlastnícky podiel, aj keď len on môže byť v konkrétnom prípade vyporiadaním

dotknutý. Takýto záver vyplýva z konštantnej judikatúry súdov pri rozhodovaní v týchto

veciach. Spoluvlastníci sa môžu dohodnúť o zrušení spoluvlastníctva a o vzájomnom

vyporiadaní, ak je predmetom spoluvlastníctva nehnuteľnosť, dohoda musí byť písomná

( ). Ak nedôjde k dohode, spoluvlastníctvo zruší

a vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka vykoná súd. Prihliadne pritom

na veľkosť podielov a účelné využitie veci. Ak je to možné, súd vec rozdelí medzi

spoluvlastníkov podľa výšky podielov. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže vec za

primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom; pritom prihliadne na to, aby

sa vec mohla účelne využiť. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce, súd nariadi jej predaj

a výťažok rozdelí podľa podielov ( ). Občiansky

zákonník vychádzajúc zo zásady, že nikto nemôže byť nútený, aby zotrvával

v spoluvlastníctve, dáva v citovaných ustanoveniach prednosť dohode spoluvlastníkov,

v ktorej dojednajú niektorý zo spôsobov vyporiadania uvedených v § 142 Občianskeho

zákonníka. Zvolený spôsob vyporiadania nemá spočívať len v poskytnutí náhrady

za spoluvlastnícky podiel, ale má viesť k vyriešeniu všetkých vzťahov, ktoré sa vytvorili

medzi podielovými spoluvlastníkmi v súvislosti s existenciou spoluvlastníctva. Zo zásady, že

nikto nemôže byť spravodlivo nútený, aby zotrval v podielovom spoluvlastníctve, vyplýva aj

právo každého spoluvlastníka podať žalobu na súd na zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobkyňa svojím listom zo dňa 07.09.2011

kontaktovala žalovaného ako spoluvlastníka sporných nehnuteľností s ponukou na predaj

jej spoluvlastníckeho podielu vo výške 7/32 za kúpnu cenu 50.000.00 Eur. Na tento jej list

reagoval žalovaný svojou odpoveďou zo dňa 15.11.2011, v ktorom navrhol žalobkyni

uzavrieť dohodu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva rešpektujúc

všeobecnú hodnotu nehnuteľností určenú súdnym znalcom s tým, že na vyrovnanie podielu

zaplatí žalovanej sumu 34.562,50 Eur. Podkladom pre toto stanovisko žalovaného bola

všeobecná hodnota nehnuteľností určená súdnym znalcom v

znaleckom posudku č. 98/2011 zo dňa 25.10.2011, vyhotovenom na jeho žiadosť. Na tejto

svojej ponuke žalovaný zotrval aj v liste zo dňa 19.12.2011, adresovanom žalobkyni,

označenej ako pokus o mimosúdne urovnanie veci. Je teda zrejmé, že k mimosúdnej dohode

podielových spoluvlastníkov ohľadne zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva

nedošlo. Jediným možným spôsobom vysporiadania ich vzťahov k spoločne vlastniacej

nehnuteľnosti mohlo byť teda len podanie žaloby o zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva k nim na súd. Žalobkyňa preto dňa 12.03.2012 podala na Okresný súd

Žilina žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, v ktorej sa domáhala,

aby súd po tom, ako zruší podielové spoluvlastníctvo strán sporu k sporným

nehnuteľnostiam, zaviazal žalovaného titulom vyporiadania spoluvlastníckeho podielu

žalobkyne vo výške 7/32 na predmetných nehnuteľnostiach, zaplatiť jej sumu 48.125.00 Eur.

Pri vyčíslení náhrady za spoluvlastnícky podiel žalobkyňa vychádzala zo znaleckého

posudku č. 49/2011 zo dňa 05.12.2011 vyhotoveného súdnym znalcom

, ktorý pripojila k žalobe.

Je potrebné zdôrazniť, že konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva v zmysle ust. je pritom konaním,

v ktorom súd môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť i viac, než čoho sa strany domáhajú

( ). V takomto konaní môže teda súd (napriek dosiahnutiu základného cieľa

žalobcu, t. j. zrušeniu podielového spoluvlastníctva) v „druhej otázke“, t. j. v otázke

vyporiadania, skutočne skončiť inak, ako to navrhoval žalobca. Súd totiž pri vyporiadaní

podielového spoluvlastníctva obligatórne zvažuje alternatívy uvedené v § 142 ods. 1

.

V priebehu konania na súde prvej inštancie zostala medzi stranami sporu spornou

výška náhrady za spoluvlastnícky podiel žalobkyne, ktorú jej je žalovaný povinný vyplatiť.

Žalovaný totiž v konaní opierajúc sa o znalecký posudok, ktorý si dal vyhotoviť v štádiu

mimosúdneho rokovania so žalobkyňou ohľadne predmetu sporu, zotrvával na peňažnej

náhrade vo výške 34.562.50 Eur.

Okresný súd nariadil v konaní znalecké dokazovanie znalcom

, znalcom v odbore stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby, odhad hodnoty

nehnuteľností, ktorý vo veci podal znalecký posudok č. 18/2013 zo dňa 19.07.2013 a sporné

nehnuteľnosti ohodnotil na sumu 201.000,00 Eur. Rokovania strán ohľadne predmetu sporu

boli i v jeho priebehu neúspešné; rovnako neúspešným bol aj ich pokus predať v priebehu

konania sporné nehnuteľnosti za cenu stanovenú týmto znaleckým posudkom. Z tohto

dôvodu prvoinštančný súd nariadil vo veci ďalšie znalecké dokazovanie, pričom znaleckým

posudkom znalkyňou č. 248/2015 zo dňa 07.10.2015 bola

určená všeobecná hodnota sporných nehnuteľností na čiastku 130.000,00 Eur. Tak, ako to

bolo uvedené v bode 10. rozsudku odvolacieho súdu, primeranú náhradu ako všeobecnú

cenu určuje súd a nemôže túto povinnosť preniesť na iný subjekt, napr. len na znalca, aj keď

odborná znalecká mienka spravidla bude jedným z podkladov pri určení všeobecnej ceny.

Ďalším podkladom môžu byť informácie príslušného orgánu miestnej správy, informácie

spoločností, ktoré sa sprostredkovaním kúpy a predaja nehnuteľností zaoberajú. Taktiež

informácie a poznatky samotných strán o kúpe a predaji iných porovnateľných

nehnuteľností v časovo približne rovnakom období. Pri určení výšky náhrady za

spoluvlastnícky podiel žalobkyne v súdenej veci súd prvej inštancie vychádzal z výšky

spoluvlastníckych podielov jednotlivých spoluvlastníkov a zo všeobecnej ceny vecí, t. j.

nehnuteľností, ktorú určil na základe záverov znaleckého posudku ,

s prihliadnutím na ďalšie listinné dôkazy, (vyjadrenia realitných kancelárií, kúpnej zmluvy

o predaji porovnateľnej nehnuteľnosti v danej lokalite, ako aj z mimosúdnej komunikácie

medzi stranami v priebehu konania, z ktorej vyplýva, že predaj nehnuteľností za cenu

určenú v znaleckom posudku súdom ustanoveného znalca vo výške

201.000.00 Eur sa stranám nepodarilo zrealizovať). Pri svojej úvahe o určení všeobecnej

hodnoty nehnuteľností súd teda vychádzal z hodnoty ustálenej znalkyňou

vo výške 130.000.00 Eur v spojení s ďalšími vykonanými dôkazmi. Menovaná znalkyňa sa

vo svojom znaleckom posudku dôsledne zaoberala úlohami a otázkami, ktoré jej určil súd.

Naviac vo svojej výpovedi na pojednávaní objasnila súdu sporné

skutočnosti, ktoré zároveň odborne podložila. Z uvedených dôvodov súd nemal pochybnosti

o správnosti záverov jej znaleckého posudku, preto návrh na nariadenie ďalšieho

kontrolného znaleckého dokazovania zamietol. Na znalecké posudky predložené stranami

sporu súd pri svojom rozhodovaní neprihliadal, nakoľko obidva boli vypracované pred

podaním žaloby na súd v roku 2011 a v čase rozhodovania súdu (v roku 2016) z nich preto

už nebolo možné vychádzať. Sumu 130.000,00 Eur okresný súd považoval za všeobecnú

hodnotu nehnuteľnosti, za ktorú je možné nadobudnúť obdobné nehnuteľnosti v danej

lokalite a v čase rozhodovania súdu, pričom vychádzal z ich polohy a ich využitia tak, ako

boli popísané aj v predloženom znaleckom posudku. Primeraná náhrada pre žalobkyňu

potom predstavovala 7/32 všeobecnej ceny nehnuteľnosti, ktorá je hodnotovým

ekvivalentom ideálneho spoluvlastníckeho podielu, o ktorý prichádza a predstavuje sumu

28.437,50 Eur. Okresný súd Žilina preto rozsudkom č.k. -460 zo dňa 25.01.2016

v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. -481 zo dňa

04.03.2016 zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k sporným nehnuteľnostiam a

predmetné nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného za primeranú

náhradu 28.437,50 Eur, ktorú mu uložil zaplatiť v prospech žalobkyne.

Vo vzťahu k samotnému výroku o trovách konania, ktoré je predmetom tohto

rozhodnutia, odvolací súd uvádza, že nemá ustanovenie obdobné

ustanoveniu , ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k

ods. 2 (k tomu napr. nález Ústavného súdu SR sp.zn. ). Na rozdiel

od predchádzajúcej právnej úpravy nová právna úprava už neobsahuje tri špeciálne

skutkové podstaty (, a ), ale len dve (, ). Na prvom

mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech len

čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v (pomer úspechu). Nepatrný

neúspech aktuálne nepozná, zohľadňuje sa teda každý neúspech,

a to vrátane neúspechu v časti príslušenstva pohľadávky. Zásadu úspechu vo veci treba

uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo),

alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného

žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad

absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy

súdu alebo znaleckej činnosti. Za základné sa považuje rozhodnutie, že v danej veci došlo

k zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva žalobkyňou navrhnutým spôsobom.

Výška náhrady za spoluvlastnícky podiel je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako

odborná otázka posudzovaná znalcom (prípadne aj viacerými znalcami) môže presahovať

možnosti strany sporu, ktorá výšku finančnej náhrady za spoluvlastnícky podiel „iba

odhaduje“, prípadne podloží len vlastným dôkazom. Netreba opomínať ani časové hľadisko,

keď pre súd je rozhodná cena nehnuteľností v čase vyhlásenia rozsudku (v danom prípade

rok 2016), na čo napokon poukázal i okresný súd vo svojom rozhodnutí, keď uviedol, že

znalecké posudky predložené stranami sporu do spisu boli z roku 2011. Naviac všeobecná

cena nehnuteľností reaguje na požiadavky trhu (ponuky a dopytu). Aj tu je zrejme

primárnym fakt, že spoluvlastníci sa na zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva

nedohodli, preto ktorýkoľvek z nich mohol podať žalobu na súd: výška náhrady za

spoluvlastnícky podiel však nasleduje a musí byť aktuálna v čase meritórneho rozhodovania

súdu o tejto otázke.

Vhodným riešením v danom prípade bude, že žalobkyňa má právo na plnú náhradu

trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie plnej

náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez

interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ ( ), keďže ten, ako je uvedené vyššie,

sa skúma, čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku. Žalobkyňa bola

v tomto konaní nepochybne plne procesne úspešná čo do základu. Výška náhrady

za spoluvlastnícky podiel žalobkyni závisela od úvahy súdu i znaleckého posudku, ktorú

skutočnosť nemohla nijako predvídať, pretože to objektívne nie je možné aj vzhľadom

na pohyb cien na realitnom trhu. Žalobkyňu je preto nevyhnutné považovať za plne

procesne úspešnú, ak mala plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška

plnenia, vyplývajúca z tohto jej procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu (alebo

znaleckého posudku). Žalobkyni teda bude priznaná náhrada trov iba z prisúdenej sumy

28.437,50 Eur. (K tomu pozri bližšie komentár autorov doc.

JUDr. Marek Števček, PhD. a kolektív, nakladateľstvo C. H. BECK v Prahe, 2016, str. 926-

927.)

Na základe uvedených skutočností odvolací súd považoval žalobkyňu vo vzťahu k

vete prvej a druhej výroku rozsudku okresného súdu, ktorým súd zrušil a vyporiadal

podielové spoluvlastníctvo strán sporu, za plne úspešnú vo veci.

Pokiaľ sa týka tretej vety výroku okresného súdu, v tejto časti odvolací súd zmenil

rozsudok okresného súdu tak, že vzájomnú žalobu žalovaného, ktorou sa domáhal, aby súd

uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 2.583.61 Eur do troch dní od

právoplatnosti rozsudku, zamietol. Je teda zrejmé, že žalobkyňa v tejto časti mala plný

úspech v spore.

Uvedené úvahy viedli súd druhej inštancie k opätovnému rozhodnutiu o priznaní

plnej náhrady trov konania žalobkyni za prvoinštančné konanie.

Pokiaľ sa týka rozhodnutia o náhrade trov odvolacieho konania, je nesporné, že

žalobkyňa mala v tomto štádiu konania plný, teda 100 % úspech, čo nespochybnila ani

jedna strana v spore a napokon ani ústavný súd vo svojom rozhodnutí.

Z uvedených dôvodov odvolací súd i v aktuálnom rozhodnutí vyslovil, že žalobkyňa

má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie

a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne

po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2

).»

3. Sťažovateľ zastáva názor, že postupom krajského súdu a rozhodnutím o náhrade

trov konania bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne

konanie, najmä ak mu bola odňatá možnosť podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu

o nároku na náhradu trov konania súdu prvej inštancie, ktorý o tejto otázke vôbec

nerozhodoval, najmä ak odvolanie bolo podané len v časti predmetu konania. Zároveň však

samotný obsah rozhodnutia o trovách konania a priznanie práva žalobkyni v konaní

v rozsahu 100 % nemá podľa sťažovateľa oporu vo výsledku súdneho konania, a teda

samotné rozhodnutie o trovách konania nezodpovedá

(ďalej aj „CSP“).

3.1 Po zrušení prvotného rozhodnutia o náhrade trov konania – rozsudku krajského

súdu sp. zn. z 22. februára 2017 – krajský súd svoje rozhodnutie o náhrade

trov konania odôvodnil tou skutočnosťou, že podľa jeho názoru mala žalobkyňa plný

úspech vo veci, pretože za základné považoval rozhodnutie, že v danej veci došlo k zrušeniu

a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva žalobkyňou navrhnutým spôsobom, výšku

náhrady za spoluvlastnícky podiel považoval za druhotnú a nadväzujúcu. Krajský súd

považoval žalobkyňu v konaní za plne procesne úspešnú, čo sa týka základu, výška náhrady

za spoluvlastnícky podiel žalobkyne podľa názoru krajského súdu závisela od úvahy súdu

a znaleckého posudku a túto skutočnosť podľa názoru krajského súdu žalobkyňa nemohla

nijako predvídať, pretože to objektívne nie je možné aj vzhľadom na pohyb cien

na realitnom trhu. Podľa názoru krajského súdu je preto nevyhnutné žalobkyňu považovať

za plne procesne úspešnú, ak mala plný úspech v rámci základu uplatneného nároku

a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto jej procesného úspechu závisela výlučne

od úvahy súdu. Podľa názoru sťažovateľa však takéto právne a skutkové závery krajského

súdu vo vzťahu k rozhodovaniu o nároku na náhradu trov konania nemajú oporu v § 142

a v právnej úprave , najmä v časti

a nasl. v nadväznosti na .

3.2 Rozhodnutie krajského súdu o nároku na náhradu trov konania podľa názoru

sťažovateľa nemožno považovať za zákonné, keďže konštatovanie súdu o úspechu

žalobkyne vo veci nenachádza oporu vo výroku súdu prvej inštancie v merite veci ani

v obsahu súdneho spisu. Podľa sťažovateľa nie je správny a nemá oporu v zákone názor

krajského súdu, že žalobkyňa bola úspešná preto, lebo došlo súdnym rozhodnutím

k zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva žalobkyňou navrhnutým spôsobom,

t. j. prikázaním veci za primeranú náhradu žalovanému, a výška náhrady za spoluvlastnícky

podiel je potom druhotná a nadväzujúca, keďže podľa názoru krajského súdu výška plnenia

závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. Sťažovateľ zastáva názor, že krajský

súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania nesprávne aplikoval , keď

považoval žalobkyňu za plne úspešnú a nárok na vyplatenie primeranej náhrady za jej

spoluvlastnícky podiel subsumoval pod plnenie, ktoré závisí od úvahy súdu alebo

znaleckého posudku.

3.3 Odôvodnenie krajského súdu o plnom úspechu žalobkyne v spore napriek tomu,

že žalovaný nebol zaviazaný zaplatiť žalobkyni ňou žiadanú primeranú náhradu, ale takmer

o polovicu menšiu, spôsobom, že výška náhrady za spoluvlastnícky podiel je druhotná

a nadväzujúca so zdôraznením časového hľadiska, nemá podľa presvedčenia sťažovateľa

oporu vo vykonanom dokazovaní v rámci merita veci, lebo z obsahu spisu, ako

i zo samotného odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je zrejmý a preukázaný rozdiel

ceny nehnuteľnosti v čase vyhlásenia rozsudku a v čase podania žalobného návrhu zo strany

žalobkyne. Podľa mienky sťažovateľa je nepreskúmateľným konštatovaním, keď krajský

súd považuje za vhodné riešenie, aby žalobkyňa mala právo na plnú náhradu trov konania

z prisúdenej sumy, nie zo sumy žalovanej, keďže táto prisúdená suma je menšia, ako jej bol

ochotný žalovaný zaplatiť nielen pred začatím súdneho konania, ale aj v procese

mimosúdneho rokovania počas trvania súdneho sporu

3.4 Podľa názoru sťažovateľa porušením princípov spravodlivého súdneho konania

nezákonným konaním a rozhodovaním krajského súdu došlo aj k porušeniu jeho základného

práva na vlastníctvo podľa a práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu.

4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľa ... na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1, SR, vlastniť majetok podľa SR, ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Uznesením Krajského súdu

v Žiline, sp.zn. zo dňa 31.01.2018 a postupom, ktorý jeho vydaniu

predchádzal, porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp.zn. zo dňa 31.01.2018 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia za 2 úkony právnej služby v sume vo výške 390,50 Eur...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Ústavný súd opakovane (z najnovšej judikatúry porov. napr. ,

) dáva na známosť, že rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania

považuje za integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu.

V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže

ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne,

a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom

z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie

z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do

práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika

náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu,

ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v ,

, , , , z novšej judikatúry pozri

, , ).

7.1 Ďalej ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ak

(predtým ) vylučuje uplatnenie mimoriadneho opravného

prostriedku proti rozhodnutiu o trovách konania (, a ), bolo by proti

logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva.

Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba

v prípadoch extrémneho rozporu s princípmi spravodlivého súdneho konania

(, ).

7.2 Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových

a právnych záveroch napadnutého uznesenia krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo

by nasvedčovalo jeho extrémnej arbitrárnosti alebo absolútnej ústavnej neakceptovateľnosti.

V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania (resp. úspechu strán

v konaní a povinnosti sťažovateľa nahradiť 100 % vzniknutých trov žalobkyni) krajský súd

ústavne udržateľným spôsobom (i) interpretoval príslušné zákonné ustanovenia (§ 255

ods. 1 ) a (ii) tieto aplikoval na ustálený skutkový a právny stav vo veci a do tejto

interpretácie a aplikácie ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať a nahradzovať

prijaté právne závery krajského súdu. Závery krajského súdu týkajúce sa úspechu žalobkyne

v konaní a aplikácie príslušných zákonných ustanovení v napadnutom uznesení navyše

netrpia ani absenciou logiky.

7.3 Ústavný súd tak nie je v tejto veci oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté

právne závery krajského súdu, čo sa výkladu a aplikácie jednoduchého (podústavného,

einfaches Recht) práva týka.

7.4 Ďalej ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom uznesení reflektoval

výhrady, ktoré mu v danej veci adresoval na podklade nálezu sp. zn.

ústavný súd. Krajský súd jasne odkázal na právne závery ústavného súdu prijaté v náleze

a týkajúce sa ním prejednávanej veci, tieto právne závery ústavného súdu akcentoval

a pri opätovnom rozhodovaní o trovách konania z nich vychádzal. Krajský súd navyše

postupoval striktne a dôsledne podľa právnych noriem aplikovateľných na ním

prejednávanú vec.

7.5 Z napadnutého uznesenia krajského súdu je predovšetkým zrejmé, akými

úvahami sa krajský súd riadil pri vyhodnocovaní ním proklamovanej 100 % miery

úspešnosti žalobkyne. Krajský súd rešpektoval a pri opätovnom rozhodovaní o trovách

konania aplikoval závery ústavného súdu vyjadrené v náleze. Odôvodnenie napadnutého

uznesenia krajského súdu je tak z hľadiska objasnenia myšlienkových postupov krajského

súdu a právneho vyhodnotenia ustáleného skutkového stavu relevantného pre rozhodovanie

o trovách konania dostatočné a zrozumiteľné. Krajský súd tak zároveň napravil pochybenia,

ktoré mu ústavný súd práve v spomínanom náleze vytkol, a to s cieľom ochrany

konkrétnych ústavných práv strán sporu pred týmto súdom, ktoré boli predchádzajúcim

postupom a rozhodovaním krajského súdu v zmysle záverov ústavného súdu vyjadrených

v náleze porušené.

7.6 Postup a napadnuté uznesenie krajského súdu preto nemožno hodnotiť ako

arbitrárne alebo ústavne neudržateľné. Naopak, treba konštatovať, že krajský súd

postupoval podľa na vec aplikovateľných právnych noriem a správne vychádzal z pre neho

záväzných právnych názorov ústavného súdu vyjadrených v náleze týkajúcom sa krajským

súdom prejednávanej veci.

7.7 Ústavný súd tak na základe uvedeného odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2018