Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 188/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2018

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom Mgr. Petrom Michačom, EMPIRI s. r. o., advokátska

kancelária, Bárdošova 2/A, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa , práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave

sp. zn. z 29. decembra 2015 a takto

rozhodol:

, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

1. apríla 2016 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie v záhlaví označených práv tam uvedeným

uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“).

2. Predmetom konania vedeného okresným súdom ako súdom prvého stupňa

a krajským súdom ako súdom odvolacím bola incidenčná žaloba poisťovne

, o určenie pravosti pohľadávky popretej v konkurznom konaní.

Podľa sťažovateľky takéto preskúmavanie sa týkalo skúmania vlastnej pohľadávky

v súdnom konaní, a preto tarifnou hodnotou práva bola „hodnota pohľadávky“ (§ 9 ods. 1

a § 10 ods. 1 a 2 advokátskej tarify); použitie § 11 ods. 1 písm. a) tarify preto neprichádzalo

do úvahy.

Nesprávnou aplikáciou uvedenej právnej normy krajským súdom došlo k porušeniu

základných práv a slobôd sťažovateľky garantovaných Slovenskej

republiky (ďalej len ,,ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“), ako aj podľa a

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len ,,dodatkový protokol“).

3. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

5. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

6. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

7. Ak procesný predpis vylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov

proti rozhodnutiu o trovách konania, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol

automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti

podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho rozporu

s princípmi spravodlivého súdneho konania (m. m. ).

8. Podstata základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46

ods. 1 a dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany

svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne

vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana

v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom práve na súdnu ochranu

vykonáva ( v spojení s ). Do obsahu tohto základného práva

patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej

normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo

v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v

jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ),

t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania

na spravodlivý proces (m. m. , ). Judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý

argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa

osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež

vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je

arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

9. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

10. Podstata sťažovateľkiných námietok spočíva v jej nesúhlase s právnym názorom

okresného súdu a krajského súdu, podľa ktorých konanie o určenie pravosti pohľadávky

prihlásenej v konkurznom konaní je potrebné z hľadiska určenia tarifnej odmeny za úkon

právnej služby považovať za také, ktorého hodnotu nie je možné vyjadriť v peniazoch.

11. Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že „V súvislosti s argumentáciou

odvolateľa možno konštatovať, že sa Najvyšší súd Slovenskej republiky otázkou určenia

výšky tarifnej odmeny advokáta za úkony právnej služby vykonané v incidenčných

konaniach zaoberal napr. v rozhodnutiach sp. zn. 1 M Obdo V 17/2006, ,

a , pričom Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí

č. k. -8 zo dňa 13.12.2011 vyslovil, že aplikácia § 11 ods. 1 písm. a)

vyhlášky č. na určenie tarifnej odmeny advokáta v konaniach o určenie

pravosti, výšky alebo poradia pohľadávky nepopiera účel a zmysel tohto ustanovenia,

korešponduje s ustálenou súdnou praxou, a právny názor týkajúci sa potreby určenia

základu pre výpočet trov právneho zastúpenia na základe rovnakých kritérií ako základu

pre výpočet súdneho poplatku vyrubovaného vo veci označil za taký, o ktorom nemožno

tvrdiť, že je svojvoľný, či arbitrárny. Zmeny v súdnej praxi a právnej teórii v tomto smere

nie je spôsobilé priniesť doplnenie ustanovenia § 10 ods. 2 vyhlášky vykonané vyhláškou

č. nemajúce so spôsobom stanovenia výšky tarifnej odmeny v tomto konaní

žiadnu logickú súvislosť.

Právny názor, ktorým sa súd prvého stupňa riadil, zohľadňuje špecifický charakter

konania, predmetom ktorého nie je samotná pohľadávka, ale dôvodnosť jej popretia

správcom, a nakoľko súd správne určil aj rozsah úkonov právnej služby a výšku súvisiacich

peňažných plnení, odvolací súd jeho rozhodnutie (majúce napriek jeho zahrnutiu

do rozsudku charakter uznesenia) podľa a potvrdil.“.

12. Ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z ústavne významných

hľadísk dospel k záveru, že krajský súd primeraným spôsobom reagoval na odvolacie

námietky sťažovateľky a vysporiadal sa s okolnosťami podstatnými pre rozhodnutie

o trovách konania. V procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení právnych

predpisov zo strany krajského súdu teda nebol obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny

rozpor s princípmi spravodlivosti tak, ako to v podanej sťažnosti tvrdí sťažovateľka.

13. Nadväzne na to ústavný súd poukazuje aj na svoje uznesenie

sp. zn. z 13. decembra 2011, v ktorom odkazuje na judikatúru najvyššieho

súdu, ktorá bola v obdobných právnych veciach ustálená v predchádzajúcom období a bola

publikovaná v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. R 63/2008 (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 17/2006), podľa ktorej

„žaloba o určenie pravosti, výšky alebo poradia pohľadávky... z dôvodu jej popretia je

určovacou žalobou podľa . Pri posudzovaní

náhrady trov konania úspešnému účastníkovi preto platí, že výška tarifnej odmeny jeho

advokáta sa určuje podľa vyhlášky č. ako v spore s neoceniteľnou

hodnotou veci.“. Obdobne najvyšší súd rozhodol aj v uznesení sp. zn.

z 8. apríla 2008, v odôvodnení ktorého uviedol, že „konanie o tzv. incidenčnej žalobe je

z hľadiska určenia výšky súdneho poplatku zo žaloby určovacím sporom s jednotnou výškou

súdneho poplatku, bez ohľadu na výšku pohľadávky, určenie pravosti ktorej je predmetom

konania, v tomto prípade určenia neexistencie právneho dôvodu a výšky ktorej sa žalobca

domáha. Podľa názoru odvolacieho súdu, preto aj z hľadiska určenia výšky tarifnej odmeny

treba vychádzať z rovnakého princípu, takže žalobcovi patrí náhrada trov konania ako

v určovacom spore s neoceniteľnou hodnotou veci. Pre úplnosť najvyšší súd uvádza,

že v danom prípade nie je možné vychádzať zo zaplateného súdneho poplatku, ako uviedol

odvolateľ.“. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že napadnuté uznesenie krajského súdu je

v súlade s judikatúrou ustálenou v predmetných prípadoch, a preto ho ústavný súd

nepovažuje za arbitrárne a nevidí zatiaľ ani dôvod na zmenu svojej judikatúry.

14. K imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej

istoty, zahŕňajúci aj ochranu legálne nadobudnutých a legitímnych očakávaní

(, ), ktorých súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú

právne relevantnú otázku, pri opakovaní v rovnakých podmienkach, dala rovnaká odpoveď;

a tá sa v tomto prípade dala.

15. Ústavný súd v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva považuje

za majetok nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo právnickej osoby,

teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok, nadobudnutie

vlastníctva, ktoré môže fyzická alebo právnická osoba legitímne očakávať.

Ako však už bolo vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o porušení čl. 46

ods. 1 a dohovoru uvedené, ústavný súd je toho názoru, že krajský súd

ústavne konformne aplikoval ustanovenia vyhlášky o odmenách advokátov; za tejto situácie

sťažovateľka nemohla bez splnenia zákonných podmienok očakávať, že jej bude priznaný

nárok na náhradu trov konania v ňou uplatnenej výške. Z uvedených dôvodov sťažovateľke

nepatrila podľa názoru ústavného súdu ani legitímna nádej na nadobudnutie tohto majetku,

a preto je vylúčené, aby rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu jej práva

na vlastníctvo, tak ako je toto právo garantované v a dodatkového

protokolu. Za situácie, keď sťažovateľka nemala „majetok“, je už bez významu uvažovať o

tom, či bola majetku zbavená, resp. či k zbaveniu majetku došlo za splnenia podmienok

ustanovených .

16. Na základe uvedeného ústavný súd považuje aj tú časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľka namieta porušenie základného práva vlastniť majetok, za zjavne

neopodstatnenú.

17. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky ako celok odmietol podľa § 25 zákona

o ústavnom súde. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších jej

procesných návrhoch v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2018