Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 494/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátskou kanceláriou BB Consensus, s. r. o., Kollárovo námestie 9, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Peter Bizub, vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.

-415 z 22. júna 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. septembra 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -415 z 22. júna 2018 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) č. k. -355

z 15. januára 2018, ktorým okresný súd rozhodol o trovách prvoinštančného konania tak, že

žalobca má voči sťažovateľovi ako žalovanému nárok na ich náhradu vo výške 100 %.

Poukázal na rozsudok súdu prvej inštancie z 27. októbra 2014, ktorým okresný súd

podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnostiam v obci zrušil,

nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva žalobcu, ktorého zaviazal zaplatiť

sťažovateľovi ako žalovanému z titulu vyporiadania podielového spoluvlastníctva

22 933 eur.

2.1 Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

«Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že súd prvej inštancie rozsudkom

zo dňa 27.10.2014, č.k. -302 zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu

v kat. nehnuteľnosti, nachádzajúcich sa v obci a tieto prikázal do výlučného

vlastníctva žalobcu. Žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému titulom vyporiadania

podielového spoluvlastníctva sumu 22.933 eura a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi

589,25 eura titulom náhrady trov konania. Súd prvej inštancie pokiaľ sa týka odôvodnenia

napadnutého rozsudku konštatoval, že k dohode medzi účastníkmi nedošlo a preto súd

na návrh žalobcu za súhlasu žalovaného podielové spoluvlastníctvo účastníkov zrušil,

za súhlasu a návrhu všetkých spoluvlastníkov nehnuteľnosť prikázal do výlučného

vlastníctva žalobcu. V súvislosti s odôvodnením trov prvoinštančného konania poukázal

na ustanovenie veta prvá , ktoré ustanovenie dáva možnosť, aby

za splnenia predpokladov uvedených v tomto ustanovení, súd výnimočne nepriznal náhradu

trov konania úspešnému účastníkovi konania. Poukázal na rozhodnutie R 31/1972, keď

v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva má pre použitie

ustanovenia význam zistenie o tom, či žalobca pred podaním návrhu na súd

navrhol spoluvlastníkom zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva dohodou a to spôsobom,

ktorý uplatnil návrhom na začatie konania na súde a dosiahol plný úspech vo veci.

Na odvolanie žalobcu proti rozsudku, v časti nepriznaných trov konania, odvolací súd

zo dňa 27. júla 2017 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa trov

prvoinštančného konania a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Odvolací súd

poukázal na ustanovenie účinné do 30.06.2016, ktorého aplikácia prichádza

do úvahy len výnimočne, keď pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa bolo

potrebné prihliadať na osobné, majetkové, sociálne, zárobkové a iné pomery všetkých

účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré by viedli účastníkov k uplatneniu práva

na súde a ich postoj v konaní. Výklad výnimočných okolností je ponechaný na súdnu prax

a je vecou konkrétneho prípadu, či v konkrétnej veci došlo k takým okolnostiam, ktoré mohli

byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnej normy, upravujúcej náhradu

trov konania. Odvolací súd mal za to že v posudzovanej veci nezistil žiaden dôvod hodný

osobitného zreteľa, pre ktorý by súd žalobcovi nemal priznať náhradu trov konania. Navyše

súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, pokiaľ poukázal na osobné a majetkové pomery

účastníkov, v tejto časti rozhodnutie žiadnym spôsobom neodôvodnil, vrátane osobných

a majetkových pomerov žalovaného. Preto uložil súdu prvej inštancie, aby vec právne

posúdil podľa ustanovenia , prípadne ustanovenia z dôvodu,

že neboli v danej veci dôvody pre postup podľa ustanovenia (predpis

platný do 30.06.2016).

Súd prvej inštancie, riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu rozhodol tak, že

žalobca má nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

Neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že sa prvostupňový súd riadil

nezákonnými skutkovými i právnymi závermi odvolacieho súdu. Súd prvej inštancie už

v súvislosti s v poradí 1. rozhodovaním o trovách prvoinštančného konania (viď rozsudok

súdu prvej inštancie zo dňa 27.10.2014 poukázal na rozhodovaciu prax (R 31/1972)

v zmysle, ktorej v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva má pre

použitie ustanovenia význam zistenie o tom, či navrhovateľ pred podaním

návrhu na súd navrhol spoluvlastníkom zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva dohodou

a to spôsobom, ktorý uplatnil návrhom na začatie konania na súde a dosiahol plný úspech

vo veci. I keď sa súd prvej inštancie týmto stanoviskom dôsledne neriadil, odvolací súd

poukazuje na obsah spisu, z ktorého vyplýva, že žalobca ešte pred podaním žaloby, došlej

na súd 21.7.2009, pripojil k žalobe pokus o zmier v súvislosti s vyporiadaním podielového

vlastníctva zo dňa 11.11.2008, ktorým vyzval žalovaného o mimosúdne vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva s tým, že žalobca navrhol ako väčšinový vlastník predmetných

nehnuteľností, aby tieto nehnuteľnosti boli jeho výlučným vlastníctvom. Odvolací súd

zotrváva i na dôvodoch, uvedených v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu zo dňa 27. júla

2017, č.k. -350. Neobstojí odvolacia námietka žalovaného o nelogickom

a protiústavnom príkaze odvolacieho súdu o tom, že vec má byť posudzovaná podľa nového

právneho predpisu .Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie

ods. 1 v zmysle ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania

začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa právne účinky

úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú

zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom

prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania,

ak by boli v neprospech strany. V danom prípade ide o takzvané intertemporálne

ustanovenia, keď nová právna úprava dodržiava princíp okamžitej aplikability

procesnoprávnych noriem, t. j. nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to i na

konania začaté predo dňom účinnosti nového zákona - . V čase vydania zrušujúceho

uznesenia odvolacieho súdu bol už v platnosti. Pokiaľ žalovaný

v odvolaní uvádza, že ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej

tvrdosti spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho

výsledok, žalovaný bližšie neuviedol, čo v predmetnej veci vo vzťahu k jeho osobe je

potrebné chápať pod „odstránením neprimeranej tvrdosti spravodlivosti“. Opätovne

zdôraznil, že pôvodné návrhy žalobcu na mimosúdnu dohodu obsahovali okrem výlučného

vlastníctva spornej veci i úhradu jeho nie objektívne stanovenej náhrady spolu

s nešpecifikovanou výškou náhrad, ktorú však žalovaný nemohol prijať. Ustanovenie § 150

ods. 1 (procesný predpis platný do 30.06.2016) bolo ustanovením ktoré len

vo výnimočných prípadoch umožňovalo súdu z dôvodov hodných osobitného zreteľa

účastníkovi, ktorý inak mal právo na náhradu trov konania, aby súd túto náhradu celkom,

alebo sčasti nepriznal. Okrem iného pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa

bolo potrebné prihliadať na osobné majetkové sociálne, zárobkové a iné pomery všetkých

účastníkov konania, tiež ako už bolo vyššie uvedené i na postoj účastníkov v konaní, vrátane

okolností, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde. Žalovaný v konaní svoje

majetkové sociálne a zárobkové pomery v súlade s ustanovením nedoložil.

Podľa súd prizná strane náhradu trov

konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Zásada úspechu v spore sa premieta ako

základné kritérium priznania náhrady trov konania, keď úspech vo veci je súd povinný vždy

skúmať čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. V danej veci mal

žalobca plný úspech vo veci a preto neúspešná strana sporu - žalovaný, je povinný nahradiť

v spore úspešnému žalobcovi trovy prvoinštančného konania, ktorému v priebehu konania

vznikli. Odvolací súd len dodáva, že zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania,

v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého

posudku. Ani v týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola

priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Tento záver vychádza za premisy, že

takúto stranu sporu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku

na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie

ako vecne správne, v súlade s ustanovením a

potvrdil.»

3. Podľa sťažovateľa konaním a rozhodovaním odvolacieho súdu bolo v dôsledku

jeho arbitrárneho postoja k návrhom sťažovateľa zasiahnuté do práva sťažovateľa

na spravodlivé súdne konanie. Odvolací súd v odôvodnení priznania náhrady trov konania

odkazuje na (ďalej aj „“), podľa ktorého súd

prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, pričom podľa slov

sťažovateľa pri hodnotení pomeru úspechu vo veci sa nezaoberal a prehliadal tvrdenia

a dôkazy predkladané sťažovateľom a nezaoberal sa ani podrobnejšie dôvodmi na aplikáciu

s , resp. .

3.1 Podľa mienky sťažovateľa odvolací súd prehliadol skutočnosti zachytené

v súdnom spise, že o zdedené nehnuteľnosti (domy i pozemky) sa výlučne staral a ich užíval

sťažovateľ. Sťažovateľ podľa svojich slov podobne chcel, aby „starý“ rodinný dom pripadol

jemu a jeho synom, ktorí nemali vlastné bývanie. Rovnako i potom, keď žalobca získal

v roku 2014 súdnou cestou ucelené podiely k zdedeným nehnuteľnostiam, tieto doteraz

neužíva a chátrajú, hoci sťažovateľ mu všetky nehnuteľnosti ihneď v roku 2014 sprístupnil.

Krajský súd podľa názoru sťažovateľa nezisťoval ani osobné a majetkové pomery

sťažovateľa ako žalovaného, ktoré nie sú dobré (je rozvedený, platí výživné, nízky príjem

a pod.).

3.2 Ďalej sťažovateľ uvádza, že nemožno súhlasiť ani s tvrdením odvolacieho súdu

v napadnutom uznesení, že žalobca mal vo veci plný úspech. Keby bol odvolací súd

porovnal predmet sporu pri začatí s predmetom sporu podľa právoplatného rozsudku

prvostupňového okresného súdu č. k. -302 z 27. októbra 2014, zistil by, že

prvostupňový súd do výroku rozhodnutia nezahrnul druhý rodinný dom súp. č. 132

na parcele č. 1465/3 a hospodársku budovu na parcele č. 1465/4 (hoci o nich reálne konal),

t. j. žalobca mal úspech len v časti 50 %. Tento nedostatok žalovaný (sťažovateľ)

okresnému súdu písomne 6. apríla 2018 v konaní sp. zn. signalizoval,

no odvolací súd sa podľa sťažovateľa absolútne touto skutočnosťou nezaoberal (hoci

odvolanie žalobcu sa týkalo len náhrady trov konania). Žalobca nemal podľa presvedčenia

sťažovateľa plný úspech ani v časti náhrady, ktorú bol povinný zaplatiť sťažovateľovi ako

žalovanému za jeho spoluvlastnícke podiely, ktorú v žalobe podanej na súd a aj počas

konania uvádzal v maximálnej výške 19 646,78 eur, no okresný súd v rozsudku priznal

sťažovateľovi ako žalovanému náhradu vo výške 22 933 eur.

3.3 Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ považuje napadnuté

uznesenie krajského súdu za arbitrárne, čím došlo k porušeniu jeho základného práva podľa

, ako aj jeho práva uvedeného v dohovoru.

4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:

„Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 46 ods. 1

uznesením Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod

sp. zn. zo dňa 22.06.2018 porušené bolo.

[Uznesenie] Krajského súdu v Bratislave č.k. -415 zo dňa 22.06.2018

sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšie konanie.

priznáva úhradu trov právneho zastúpenia 390,50 EUR pred

Ústavným súdom SR, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet sťažovateľa

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania

za integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci

tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný

súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to

v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek

kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu

spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv

účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika

náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu,

ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v ,

, , , , z novšej judikatúry pozri

, , ).

7.1 Ďalej ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ak

(predtým ) vylučuje uplatnenie mimoriadneho opravného

prostriedku proti rozhodnutiu o trovách konania (, a ), bolo by proti

logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva.

Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba

v prípadoch extrémneho rozporu s princípmi spravodlivého súdneho konania

(, ).

7.2 Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových

a právnych záveroch napadnutého uznesenia krajského súdu nič ústavne nekonformné,

čo by nasvedčovalo jeho extrémnu arbitrárnosť alebo absolútnu ústavnú

neakceptovateľnosť. V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania

(resp. úspechu strán v konaní a povinnosti sťažovateľa nahradiť 100 % vzniknutých trov

žalobcu) krajský súd ústavne udržateľným spôsobom interpretoval príslušné zákonné

ustanovenia ( ) a tieto aplikoval na ustálený skutkový a právny stav vo veci,

do interpretácie a aplikácie ktorej ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať

a nahradzovať prijaté právne závery krajského súdu. Závery krajského súdu týkajúce sa

úspechu žalobcu v konaní a aplikácie príslušných zákonných ustanovení v napadnutom

uznesení navyše netrpia ani absenciou logiky.

7.3 Ústavný súd tak nie je v tejto veci oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté

právne závery krajského súdu, čo sa týka výkladu a aplikácie jednoduchého (podústavného,

einfaches Recht) práva.

7.4 Ústavný súd tak na základe uvedeného odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2018