Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 102 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (110)I. ÚS 423/2010
PDF · 198.59 KB
No categories available
I. ÚS 423/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. apríla 2011 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej
prerokoval sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Obdo/5/2010 z 23. marca 2010 a takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti B., s. r. o., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným
právom vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo/5/2010 z 23. marca 2010 vo výroku o trovách
konania p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo/5/2010 z 23.
marca 2010 vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie
konanie a rozhodnutie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti B., s. r. o.,
trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov)
na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. F. N. do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti spoločnosti B., s. r. o., n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením sp. zn. I. ÚS 423/2010
z 11. novembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti B., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo/5/2010 z 23. marca 2010
(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie spoločnosti T., a. s.,
ktorá je v konaní pred všeobecným súdom v procesnom postavení žalovanej a protistranou
sťažovateľky, a zároveň sťažovateľke ako žalobkyni nepriznal náhradu trov dovolacieho
konania. V odôvodnení rozsudku k výroku o trovách konania najvyšší súd stručne uviedol:
„Žalobcovi náhradu účelne vynaložených trov dovolacieho konania nepriznal.“
3. Podľa názoru sťažovateľky uznesenie najvyššieho súdu vo výroku o trovách
konania nie je v súlade s požiadavkami kladenými na spravodlivý súdny proces
a predstavuje protiústavný zásah do jej majetkových práv. Sťažovateľka v odôvodnení
sťažnosti uviedla, že je nesporné, že v dovolacom konaní mala plný úspech a že bola
zastúpená právnym zástupcom, ktorý vykonal v intenciách vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška
o odmenách advokátov“) dva úkony právnych služieb. Najvyšší súd jej však napriek plnému
úspechu vo veci náhradu účelne vynaložených trov právneho zastúpenia nepriznal.
4. Sťažovateľka ďalej poukázala na príslušné ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)), v zmysle
ktorých konajúci súd v prípade plného úspechu účastníka konania obligátorne rozhodne
o priznaní trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, pokiaľ v danej veci
nezistí dôvody hodné osobitného zreteľa. Sťažovateľka zdôraznila, že dovolací súd vo
svojom rozhodnutí vôbec nekonštatoval a ani neskúmal prípadné dôvody hodné osobitného
zreteľa, práve naopak, k uplatneným trovám právneho zastúpenia uviedol, že ide o účelne
vynaložené trovy. Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľka považuje výrok o nepriznaní
trov konania za svojvoľný a arbitrárny, ktorý je v príkrom rozpore s relevantnou právnou
úpravou a má za následok porušenie jej označených základných práv.
5. Sťažovateľka okrem arbitrárnosti prijatých záverov vytýka napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu v časti výroku o trovách konania aj jeho nedostatočné
odôvodnenie. Poukázala pritom na skutočnosť, že strohé odôvodnenie spočívajúce len v
konštatovaní, že najvyšší súd sťažovateľke náhradu účelne vynaložených trov dovolacieho
konania nepriznal, je rozporuplné, nedostatočné a nepreskúmateľné v takom rozsahu, že ho
to robí ústavne neakceptovateľným.
6. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie jej označených základných práv podľa ústavy, listiny a práva podľa dohovoru
uznesením najvyššieho súdu, zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu vo výroku
o trovách dovolacieho konania a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľka
zároveň žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
7. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 24. januára 2011 vyjadril najvyšší
súd v zastúpení predsedu obchodnoprávneho kolégia, ktorý okrem iného uviedol:
«Preskúmaním odôvodnenia napadnutého uznesenia v časti náhrady trov dovolacieho
konania, najvyšší súd dospel k názoru, že z tohto odôvodnenia skutočne, tak ako na to
poukazuje i sťažovateľka, nemožno zistiť dôvody, pre ktoré jej najvyšší súd náhradu trov
dovolacieho konania nepriznal. V odôvodnení napadnutej časti uznesenia sa súd obmedzil
len na konštatovanie, že „žalobcovi náhradu účelne vynaložených trov dovolacieho konania
nepriznal“, bez poukázania na príslušné ustanovenia O. s. p., o ktoré svoje rozhodnutie
oprel. Z uvedeného dôvodu napadnuté rozhodnutie vykazuje znaky nepreskúmateľnosti
v časti týkajúcej sa náhrady trov dovolacieho konania, na strane druhej má však najvyšší
súd za to, že absencia odôvodnenia v tejto časti rozhodnutia neznamená automaticky, že
v konkrétnom prípade ide o rozhodnutie, ktoré by malo arbitrárny charakter. Vzhľadom na
uvedené najvyšší súd ponecháva rozhodnutie o tom, či uznesením z 23. marca 2010, sp. zn.
3 Obdo 5/2010 boli porušené základné práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.
1 a 4 Ústavy SR, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na uváženie
Ústavného súdu Slovenskej republiky.»
8. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že
od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
11. Podľa čl. 20 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých
vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
12. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje, že každý má právo na to, aby sa v jeho
veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá
môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie
ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (IV. ÚS 77/02,
13. Z uvedeného vyplýva, že právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle
citovaných článkov ústavy, listiny a dohovoru obsahuje dve zložky, a to jednak právo na
prístup k súdu, t. j. právo obrátiť sa na súd na vymoženie či ochranu subjektívneho práva,
a jednak právo na určitú kvalitu procesu, ktorá je zabezpečená celým radom
inštitucionálnych a procesných záruk. Právo na spravodlivý proces je tak samostatné
subjektívne verejné právo voči štátu na poskytnutie právnej ochrany v takom konaní, ktoré
maximálne garantuje spravodlivý výsledok.
14. Jednou zo základných procesných záruk, ktorá tvorí imanentnú súčasť obsahu
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157
ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa § 167 ods. 2 OSP, ak nie je ďalej
ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
15. Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná
náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,
ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného
zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd
prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania,
uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník
konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
16. S poukazom na citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd
konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia v časti výroku o trovách konania
neobsahuje žiadne skutočnosti umožňujúce preskúmať závery rozhodnutia dovolacieho
súdu, taktiež absentuje odkaz na relevantnú právnu normu, na základe ktorej najvyšší súd
rozhodol. Nemožno ani len nepriamo vyvodiť, či najvyšší súd rozhodnutím o nepriznaní
trov konania prihliadal na eventuálne osobitné okolnosti odôvodňujúce postup podľa § 150
ods. 1 OSP. Ústavný súd ďalej prisvedčuje sťažovateľke, že nedostatočné odôvodnenie
pôsobí navyše aj rozporuplne, na jednej strane najvyšší súd považuje uplatnené trovy
konania za účelné, na strane druhej ich nepriznáva. V danom prípade ide len o formálny
výkon práva na súdnu ochranu, ktorý je v rozpore s požiadavkami procesných záruk až do
tej miery, že vzbudzuje nedôveru verejnosti v zákonné rozhodovanie všeobecných súdov
a porušuje označené základné práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu.
17. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že rozhodovanie o trovách konania sa
vo všeobecnosti spravuje zásadou úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia.
Konajúci súd môže účastníkovi konania, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznať trovy
konania v súlade s § 150 ods. 1 OSP len vo výnimočných prípadoch. Rozhodná judikatúra
všeobecných súdov dlhodobo zdôrazňuje, že v prípade takéhoto postupu a nepriznaní trov
účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, je súd zvlášť povinný dbať na dostatočné
odôvodnenie, nepostačí všeobecné konštatovanie existencie dôvodov hodných osobitného
zreteľa (porovnaj napr. R 34/1982). Najvyšší súd však v danej veci nedodržal ani len
minimálne požiadavky procesnej kvality na odôvodnenie rozhodnutia.
18. Ústavný súd bez toho, aby posudzoval zistený skutkový stav v danej veci alebo
aby priamo vstupoval do právnych úvah konajúceho najvyššieho súdu, konštatuje, že
uvedené nedostatočné a rozporné odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu vo výroku
o trovách konania je dostatočným argumentom na vyslovenie arbitrárnosti napadnutého
uznesenia v tejto časti majúcej za následok porušenie označených základných práv
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1
výroku nálezu).
19. Po vyslovení arbitrárnosti napadnutého uznesenia spočívajúcej v jeho
odôvodnení ústavný súd ďalej zisťoval, či došlo k zásahu do základného práva sťažovateľky
vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy. Ústavný súd k tomu predovšetkým konštatuje, že mu
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov a právne posudzovať, či najvyšší súd mal
v danom prípade priznať sťažovateľke trovy konania, tak ako sa ich domáhala, alebo či mal
uplatniť postup v zmysle ustanovenia § 150 ods. 1 OSP a trovy konania nepriznať. Ústavný
súd nie je v tejto veci prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom
zákonnosti (porovnaj II. ÚS 1/95, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07). Objasnenie skutkového stavu
a jeho právne posúdenie patrí do právomoci najvyššieho súdu v ďalšom konaní.
20. Zároveň však ústavný súd pri posudzovaní zásahu do základného práva
sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy prihliadal aj na v sťažnosti označenú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), v zmysle ktorej sa za
majetok považuje aj majetková hodnota vrátane pohľadávky, o ktorých môže sťažovateľka
tvrdiť, že má aspoň legitímnu nádej na jej zhmotnenie (rozsudok ESĽP vo veci PINE
VALLEY DEVELOPMENTS LTD. a iní v Írsko z 29. novembra 1991 a rozsudok ESĽP
vo veci PRESSOS COMPANIA NAVIERA S. A. a iní v. Belgicko z 20. novembra 1995).
Ústavný súd uvádza, že arbitrárnosť uznesenia najvyššieho súdu v časti výroku o trovách
konania, ktorá spočíva v nedostatočnom odôvodnení výroku, popiera legitímnu nádej
sťažovateľky na zhmotnenie jej majetkových očakávaní. Vychádzajúc z uvedeného ústavný
súd preto vyslovil aj porušenie základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20
ústavy v spojení s porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku
nálezu).
21. Napokon k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 4 ústavy ústavný súd uvádza, že
toto ustanovenie neobsahuje konkrétnu garanciu základného práva a slobody, má
všeobecné, deklaratórne vyjadrenie, a nie charakter základného práva, a preto nie je priamo
aplikovateľné na individuálny prípad. Z tohto dôvodu ústavný súd tejto časti návrhu
nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
22. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie
v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto
porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
23. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže
vrátiť vec na ďalšie konanie.
24. Vzhľadom na to, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu v časti výroku
o trovách konania došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení
so základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, ústavný súd zrušil uznesenie
najvyššieho súdu vo výroku o trovách konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2
výroku nálezu).
25. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania úspešnej sťažovateľky
(bod 3 výroku nálezu). S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a § 11 ods. 2
vyhlášky o odmenách advokátov ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 254,88 € (2 úkony právnej pomoci v roku 2010 po 120,23 €, t. j.
prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie ústavnej sťažnosti, a 2 x paušálna náhrada
hotových výdavkov po 7,21 €). Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd
povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde
26. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2011