Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 228/2012
PDF · 174.05 KB
No categories available
I. ÚS 228/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. P., T., vo veci namietaného porušenia základného práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 7 C 50/00-626 z 15. júla 2010, ako aj základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.
7 C 50/00 a takto rozhodol
rozhodol:
Sťažnosť J. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2012
doručená sťažnosť J. P., T. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaniami doručenými
ústavnému súdu 12. marca 2012 a 13. marca 2012 vo veci namietaného porušenia
základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 7 C 50/00-626 z 15. júla 2010, ako aj základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 50/00.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 50/00
sa Bytové družstvo T. (ďalej len „žalobca“) žalobou podanou okresnému súdu domáhalo
proti sťažovateľovi a spol. (rozumej proti sťažovateľovi a jeho manželke, pozn.) zaplatenia
sumy 6 833 Sk s príslušenstvom, t. j. 226,81 € s príslušenstvom, a to z titulu nedoplatku
na mesačných zálohových platbách za služby spojené s užívaním bytu. Okresný súd
v predmetnej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 C 50/00 z 15. júla 2010, ktorým
sťažovateľa a spol. zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 537,14 €, vo zvyšku
žalobu žalobcu zamietol s tým, že o nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodne
po nadobudnutí právoplatnosti predmetného rozsudku. Sťažovateľ sa sťažnosťou podanou
ústavnému súdu domáhal preskúmania označeného rozsudku okresného súdu a v konečnom
dôsledku aj jeho zrušenia z dôvodu, že okresný súd podľa jeho názoru v predmetnej veci
nezohľadnil zodpovednosť žalobcu za sťažovateľom tvrdený únik vody z prasknutého
potrubia na úseku, o ktorý sa mal starať žalobca, čo však podľa sťažovateľa neučinil aj
napriek skutočnosti, že žalobca mal o uvedenej poruche podľa sťažovateľa vedomosť, a aj
napriek tomu zodpovednosť za škodu vzniknutú z tejto poruchovej udalosti pripísal žalobca
sťažovateľovi a spol. Sťažovateľ tiež namieta málo plynulý postup okresného súdu
v predmetnej veci vedenej pod sp. zn. 7 C 50/00, v dôsledku čoho sa podľa neho predlžuje
stav jeho právnej neistoty a odďaľuje sa právoplatné skončenie sporu.
Podaním doručeným ústavnému súdu 13. marca 2012 sťažovateľ zobral späť svoju
sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, k porušeniu ktorého malo dôjsť v dôsledku ním
tvrdeného nesprávneho rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 50/00-626 z 15. júla 2010,
pričom svoje späťvzatie odôvodnil tým, že „... napadnutý rozsudok ešte nie je právoplatne
ukončený, a teda nie je zákonný dôvod na jeho revidovanie“.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie
konanie ústavný súd vyslovil porušenie ním označených základných práv zaručených
v ústave, aby zrušil rozhodnutie okresného súdu č. k. 7 C 50/00-626 z 15. júla 2010 a aby
jemu a jeho manželke priznal primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ tiež žiadal, aby mu z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie bol v konaní
pred ústavným súdom ustanovený právny zástupca z radov advokátov.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušenie
základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 50/00-626 z 15. júla 2010, ako aj namietané porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 50/00.
1. K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie
Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 50/00-626 z 15. júla 2010, je
potrebné konštatovať, že aj keď v tejto časti sťažovateľ zobral svoju sťažnosť späť
s odôvodnením, že označené rozhodnutie okresného súdu ešte nenadobudlo právoplatnosť,
vzhľadom na zistenie ústavného súdu, že označené rozhodnutie okresného súdu
v skutočnosti nadobudlo právoplatnosť už 15. septembra 2010, ako aj v záujme zachovania
materiálneho chápania ochrany základných práv a slobôd, ústavný súd v tejto časti konanie
z dôvodu späťvzatia jednoducho nezastavil, ale preskúmal svoje procesné možnosti
preskúmania napadnutého rozhodnutia okresného súdu.
V súvislosti s napádaným rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 50/00-626 z 15. júla
2010 ústavný súd v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný
súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd
poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba
vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom
inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva
alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho
sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Podľa ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania napádaného
rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 50/00-626 z 15. júla 2010, a to podaním riadneho
opravného prostriedku - odvolania, ktoré však sťažovateľ nevyužil a rozsudok okresného
súdu podľa zistenia ústavného súdu nadobudol právoplatnosť 15. septembra 2010.
V prípade, že by sťažovateľ využil svoje procesné právo a proti označenému rozsudku
okresného súdu by podal odvolanie, príslušný krajský súd ako súd odvolací by sa
v odvolacom konaní musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti
rozhodnutiu okresného súdu, aké sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní
pred ústavným súdom, avšak keďže ústavný súd nenahrádza činnosť krajských súdov,
sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v časti namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd zistil, že
o identickej sťažnosti sťažovateľa už ústavný súd v minulosti rozhodol nálezom
č. k. II. ÚS 231/08-30 z 29. apríla 2009, ktorým konštatoval porušenie základného práva
sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v označenom konaní okresného súdu.
Vzhľadom na uvedené, odvolávajúc sa na ustanovenie § 24 písm. a) zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd
už rozhodol (prekážka res iudicata), by ústavný súd už nemohol preskúmavať postup
okresného súdu v označenom konaní v období, ktoré v minulosti už raz bolo predmetom
prieskumu ústavného súdu, preto v tejto časti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už pri
predbežnom prerokovaní odmietol pre jej neprípustnosť [§ 25 ods. 2 v spojení s § 24
písm. a) zákona o ústavnom súde].
Pokiaľ ide o postup okresného súdu v čase po 29. apríli 2009, t. j. v čase
po rozhodnutí ústavného súdu, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že právna neistota
sťažovateľa týkajúca sa konania v merite veci bola odstránená už 15. septembra 2010, keď
rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 50/00-626 z 15. júla 2010 nadobudol právoplatnosť.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou
zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote
ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína
plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa keď sa sťažovateľ mohol
o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným
dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty
nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde to nedovoľuje.
Od 15. septembra 2010, keď nadobudol právoplatnosť meritórny rozsudok okresného
súdu sp. zn. 7 C 50/00 z 15. júla 2010, do 29. februára 2012, keď sťažnosť sťažovateľa
adresovaná ústavnému súdu bola podaná na poštovú prepravu (ústavnému súdu doručená
5. marca 2012), nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa postupu
okresného súdu v konaní o merite veci už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako
podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V súvislosti s postupom okresného súdu v období po 15. septembri 2010, t. j.
po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku v merite veci ústavný súd zistil, že v tomto období
okresný súd konal už iba vo veci úhrady trov konania, pričom podľa zistenia ústavného
súdu okresný súd 7. októbra 2010 predložil spis Krajskému súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) na konanie o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 1. júna
2009, ktorým mu bola uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého
dokazovania, pričom krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. 11 Co 145/2010
z 30. septembra 2011 a spis bol následne 2. novembra 2011 vrátený späť okresnému súdu.
Okresný súd potom bezodkladne 25. novembra 2011 vyzval sťažovateľa a spol.
na preukázanie ich majetkových pomerov, na túto výzvu bola okresnému súdu doručená
odpoveď 21. decembra 2011. Následne okresný súd 16. januára 2012 vydal opravné
uznesenie k svojmu uzneseniu zo 17. júna 2010 a 15. marca 2012 okresný súd uznesením
č. k. 7 C 50/00-669 rozhodol o trovách konania.
Preskúmaním účelnosti a časovej postupnosti procesných úkonov okresného súdu
vykonaných vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 50/00 v čase po právoplatnosti meritórneho
rozhodnutia ústavný súd v tomto skúmanom období v postupe okresného súdu nezistil
žiadne obdobia nečinnosti, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako zbytočné prieťahy v zmysle
sťažovateľom namietaného porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy.
V uvedenej súvislosti ústavný súd tiež poukazuje na skutočnosť, že obdobie
(od 7. októbra 2010 do 2. novembra 2011), keď sa spis z dôvodu odvolacieho konania
nachádzal na krajskom súde, nemožno z objektívnych dôvodov pripočítať na ťarchu
okresného súdu, pretože v tomto období okresný súd nemohol svojím postupom ovplyvniť
rýchlosť tohto konania a postup krajského súdu sťažovateľ nenamietal.
Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť je aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa postupu
okresného súdu po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej po jej predbežnom prerokovaní
odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd nad rámec podotýka, že keďže uznesenie okresného súdu č. k.
7 C 50/00-669 z 15. marca 2012, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania, dosiaľ
nenadobudlo právoplatnosť, v prípade eventuálneho budúceho zdĺhavého postupu
okresného súdu v konaní o trovách konania má sťažovateľ možnosť domáhať sa ochrany
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov novou sťažnosťou
podanou ústavnému súdu.
Okrem uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou
sa domáha priznania finančného zadosťučinenia aj pre svoju manželku z titulu porušenia
označených práv, je potrebné odmietnuť ako podanú zjavne neoprávnenou osobou (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože sťažovateľ nenamieta porušenie svojich práv, ale
porušenie práv inej osoby. Sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemôže podať fyzická osoba,
ktorá namieta porušenie základných práv a slobôd iných osôb, nie svojich (m. m.
I. ÚS 56/98, III. ÚS 137/03), pričom priznanie finančného zadosťučinenia je viazané
na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia je
(ako už bolo uvedené, pozn.) viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach
sťažnosti už nerozhodoval.
Ústavný súd tiež podotýka, že kvôli odmietnutiu sťažnosti sťažovateľa ako celku
bolo tiež bez právneho významu rozhodovať o jeho žiadosti ustanoviť mu v konaní pred
ústavným súdom právneho zástupcu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2012