Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 499/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. novembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť I. H. st. a I. H. ml., obaja t. č. vo väzbe, zastúpených

advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., pre namietané porušenie ich základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5, , , v spojení s a 3

Slovenskej republiky, práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 9 ods. 1 a 3

a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b) a d) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

postupom a uznesením Okresného súdu Galanta sp. zn. z 20. júla 2011

a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 26. júla 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. H. st. a I. H. ml. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra

2011 doručená sťažnosť I. H. st. a I. H. ml., obaja t. č. vo väzbe (ďalej aj „sťažovateľ č. 1“,

„sťažovateľ č. 2“ a „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základných práv podľa

, 2 a 5, , , v spojení s a 3

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 a 3

písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práv podľa čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b) a d) Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) postupom a uznesením Okresného

súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 20. júla 2011 a postupom

a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 26. júla 2011.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že uznesením okresného súdu sp. zn.

z 20. júla 2011 boli podľa ponechaní vo väzbe

z dôvodov podľa a . Sťažovatelia ďalej

pokračovali: „V rámci verejného zasadnutia konaného dňa 20. 7. 2011, na ktorom bolo

prijaté vyššie citované uznesenie, sa ani jeden z nás ako obvinených k podaniu sťažnosti

nevyjadril. Pričom následne sa podpísala zápisnica o verejnom zasadnutí (Zápisnica

o výsluchu obvinených... a verejné zasadnutie sa skončilo... Následne približne po 2

hodinách od skončenia predmetného verejného zasadnutia predseda senátu, ktorý v danej

veci rozhodoval, JUDr. S., si nás dal opätovne predviesť, pri tomto opätovnom predvedení

po skončení verejného zasadnutia sme boli prítomní my (obvinení), predseda senátu

a zapisovateľka.“ Sťažovatelia uviedli, že predseda senátu im v neprítomnosti ich

zvoleného obhajcu či náhradného obhajcu predložil na podpis úradný záznam a vyzval ich,

aby sa vyjadrili k tomu, či podávajú proti uzneseniu okresného súdu ihneď sťažnosť.

Sťažovatelia zastávajú názor, že keďže tento procesný úkon, ktorý podľa nich Trestný

poriadok nepozná, sa neuskutočnil v prítomnosti žiadneho z obhajcov, nemali „prístup

k právnej pomoci a podali sme proti vyššie citovanému uzneseniu sťažnosť“.

O sťažnostiach sťažovateľov rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 26. júla 2011 tak, že ich zamietol. V tejto súvislosti sťažovatelia vyslovili názor, že

krajský súd rozhodol bez toho, aby „prihliadal na závažné pochybenia v postupe

a rozhodnutí Okresného súdu Galanta, ktorým pochybením Krajský súd v Trnave porušil

naše základné práva a slobody Garantované SR a Ľudské práva a základné

slobody garantované medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná,

a to tým, že neodstránil pochybenia, ku ktorým došlo v konaní na Okresnom súde Galanta“.

Sťažovatelia teda namietali jednak skutočnosť, že po „verejnom zasadnutí“

okresného súdu im bol predložený úradný záznam s tým, aby sa vyjadrili, či podávajú

sťažnosť proti prvostupňovému rozhodnutiu, a zároveň namietali, že ich výsluch na

okresnom súde sa uskutočnil v prítomnosti náhradného obhajcu, ktorý podľa ich názoru

„ani len nepreštudoval náš spis vedený v danej trestnej veci, ani nekontaktoval nášho

zvoleného obhajcu, príp. pracovníkov jeho advokátskej kancelárie, preto je jednoznačné, že

nemohol mať žiadnu vedomosť o našej trestnej veci, ani o našich záujmoch... čo som ja I. H.

ml., aj do zápisnice o výsluchu namietal a domáhal som sa toho, aby bol výsluch

realizovaný za prítomnosti nášho zvoleného obhajcu, čo sa však nestalo“.

Vo vzťahu k nastoleným námietkam sťažovatelia dodali: «Poukazujeme na to, že

v žiadnom smere nám nie je zrejmé, o aký právny úkon sa pri spisovaní predmetného

úradného záznamu za prítomnosti predsedu senátu a zapisovateľky jednalo. Trestný

poriadok takýto úkon nepozná a teda takýto úkon je v zmysle SR

nezákonný, pretože súd nepostupoval v súlade so zákonom. Je evidentné, že pri danom

úkone súd obchádzal zákon, keďže konal, resp. „vymyslel si formu konania“, akú Trestný

poriadok nepozná. Zároveň pri tomto úkone nebola žiadnym spôsobom zabezpečená

ochrana našich práv ako obvinených, a to napriek tomu, že vzhľadom na to, že sme vo

väzbe, sa jedná o prípad povinnej obhajoby. Náhradný obhajca nevykonával a ani

vzhľadom na neznalosť danej trestnej veci (nevykonal poradu s klientom, nenaštudoval si

spisový materiál k danej trestnej veci, nekomunikoval ani so zvoleným obhajcom, príp. jeho

zamestnancami) nemohol kvalifikovane vykonávať obhajobu v danom prípade.»

Podľa názoru sťažovateľov uvedené pochybenia okresného súdu neodstránil ani

druhostupňový súd, ktorý ich sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu zamietol.

V závere sťažnosti sťažovatelia dodali, že nenamietajú skutkové a právne závery obsiahnuté

v rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu, ale poukazujú na to, akým

„protiústavným spôsobom“ tieto súdy zasiahli do ich práv.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal ich

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Postupom a uznesením Okresného súdu Galanta sp. zn. zo dňa

20. 7. 2011 a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -997 zo

dňa 26. 7. 2011 boli porušené čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 a čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2

a SR v spojení s a SR a písm.

c), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. b) a písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 9 ods. 1, ods. 3, čl. 14 ods. 1, čl. 14 ods. 3 písm. b) a písm. d)

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

2. Podľa ústavný súd zrušuje právoplatné

uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. -997 zo dňa 26. 7. 2011, ako aj

uznesenie Okresného súdu Galanta sp. zn. zo dňa 20. 7. 2011 a vracia vec

Okresnému súdu Galanta na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd v zmysle priznáva sťažovateľovi I.

H. primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- Eur.

4. Ústavný súd v zmysle priznáva sťažovateľovi I.

H. primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- Eur.

5. Podľa ústavný súd priznáva sťažovateľom

náhradu trov konania vo výške 906,12 Eur za 2 úkony právnej služby - príprava a prevzatie

zo dňa 18. 8. 2011 a podanie sťažnosti zo dňa 30. 8. 2011 á 370,14 Eur, spolu 740,28 Eur

+ 20% DPH, spolu: 888,34 Eur + 2x režijný paušál po 7,41 Eur + 20% DPH, spolu 17,78

Eur), ktoré sú povinní zaplatiť porušovatelia práva spoločne a nerozdielne do 3 dní od

právoplatnosti nálezu ústavného súdu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné náležitosti návrhu podľa § 20, ako aj

osobitné náležitosti sťažnosti podľa ustanovenia vrátane

okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Pri prerokovaní časti sťažnosti pre namietané porušenie označených práv

sťažovateľov postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. z 20. júla 2011,

ktorým bolo rozhodnuté o ich ponechaní vo väzbe aj v konaní pred súdom, ústavný súd

vychádzal z princípu subsidiarity podľa . Toto ustanovenie limituje

hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného

práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu

poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a uznesenia okresného súdu bol

v prvom rade povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného

súdu bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie, ústavný súd sťažnosť v časti,

ktorá smerovala proti postupu a uzneseniu súdu prvého stupňa rozhodujúceho o zákonnosti

väzby, odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS

405/04, , , , , ).

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia namietali porušenie základných práv podľa

čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3

, práv podľa a a 3 písm. b) a c) dohovoru a práv podľa

čl. 9 ods. 1 a 3 a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b) a d) paktu postupom a uznesením krajského súdu

sp. zn. z 26. júla 2011. Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovatelia

nenamietali dôvodnosť väzby ani skutočnosť, ako sa s problematikou ich väzobného

stíhania vyrovnal krajský súd. Sťažovatelia namietali, že krajský súd v rámci rozhodovacej

činnosti neodstránil pochybenia, ktorých sa podľa ich názoru dopustil okresný súd. V tejto

súvislosti tvrdili:

1. Namietali, že ich výsluch na okresnom súde sa uskutočnil v prítomnosti

náhradného obhajcu, hoci sťažovateľ č. 2 túto skutočnosť namietal a žiadal, aby výsluch bol

vykonaný v prítomnosti zvoleného obhajcu, pretože o pripravenosti náhradného obhajcu

mali pochybnosti.

2. Namietali, že po vykonaní výsluchu na okresnom súde 20. júla 2011 im predseda

senátu predložil na podpis úradný záznam s tým, aby sa vyjadrili, či proti uzneseniu

o ponechaní vo väzbe podávajú ihneď sťažnosť.

Ústavný súd konštatuje, že o ponechaní sťažovateľov vo väzbe aj pre štádium

konania pred súdom rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. z 20. júla 2011.

Proti tomuto rozhodnutiu podali sťažovatelia sťažnosti, o ktorých rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 26. júla 2011 tak, že ich zamietol. Preskúmaním týchto

sťažností ústavný súd zistil, že argumenty, ktoré sťažovatelia použili v konaní pred

ústavným súdom námietky spojené s ustanovením náhradného obhajcu a námietky spojené

s postupom predsedu senátu pri spisovaní úradného záznamu), predložil v konaní

o sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu len sťažovateľ č. 2, zatiaľ čo sťažovateľ č. 1

tieto argumenty v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu nepredložil.

Pokiaľ teda ide o sťažnosť sťažovateľa č. 1 smerujúcu proti postupu a rozhodnutiu

krajského súdu, túto ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie. Vychádzal pritom

z princípu subsidiarity limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom, z ktorého

okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ

ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť

najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ

v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom

argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými

súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (, ,

, ).

Podľa zistení ústavného súdu sťažovateľ č. 2 námietky, ktoré predložil v konaní pred

ústavným súdom, predložil aj v sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu. Ako vyplýva

z druhostupňového rozhodnutia, krajský súd sa týmito námietkami výslovne nezaoberal.

Druhostupňový súd sa vo svojom rozhodnutí sústredil na opodstatnenosť väzby

sťažovateľov, ktorú odôvodnil skutkovými a právnymi dôvodmi.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej

konajúci súd nie je povinný v odôvodnení svojho rozhodnutia dať na každý argument

a návrh sťažovateľa podrobnú odpoveď. Všeobecný súd sa musí vysporiadať s tými

námietkami, ktoré majú pre vec podstatný význam ().

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia mohol

aspoň stručne vyjadriť k námietkam sťažovateľa č. 2, ktoré ústavný súd konkretizoval

v bodoch 1 a 2, ale aj napriek tomu, že tak neučinil, je ústavný súd toho názoru, že daným

postupom nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv. Podľa názoru ústavného súdu za

daných okolností tieto námietky nemožno považovať za námietky zásadného významu,

pretože postup okresného súdu, ktorý sťažovateľ č. 2 namietal a pri ktorom žiadal o nápravu

nadriadený súd, bol v prípade námietky uvedenej v bode 1 vykonaný v súlade so zákonom

a v prípade námietky uvedenej v bode 2 vyznieval jednoznačne v prospech oboch

sťažovateľov. To znamená, že akákoľvek ingerencia krajského súdu v danej veci by bola

právne bezvýznamná.

Vzhľadom na okolnosti daného prípadu považoval ústavný súd za potrebné zaujať

svoj právny názor k uvedeným námietkam sťažovateľa č. 2.

Ešte predtým, a to v súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a podľa čl. 14 ods. 1 paktu postupom a uznesením krajského súdu, ústavný súd

poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú

slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko

z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17

(prípadne paktu), pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania

zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli

dohovoru. Ustanovenia dohovoru a zahŕňajú hmotné a tiež

procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej

pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne

ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru

(respektíve alebo paktu) o práve na spravodlivé súdne

konanie (obdobne napr. , , ).

K námietke uvedenej v bode 1, predmetom ktorej bolo tvrdenie o porušení práv

v súvislosti s vykonaním výsluchu sťažovateľov za prítomnosti náhradného, a nie zvoleného

obhajcu

Ústavný súd zistil, že pred rozhodnutím okresného súdu o ponechaní sťažovateľov

vo väzbe aj v štádiu konania pred súdom súd prvého stupňa sťažovateľov 20. júla 2011

vypočul. Ich výsluch sa uskutočnil v prítomnosti náhradného obhajcu. Podľa zistení

ústavného súdu okresný súd ustanovil sťažovateľom náhradného obhajcu z dôvodu, že ich

zvolený obhajca, ktorý termín výsluchu vzal na vedomie 6. júla 2011, sa ospravedlnil

z neúčasti na tomto procesnom úkone. Svoju neúčasť ospravedlnil tým, že v čase realizácie

výsluchu sa nebude nachádzať na území Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu

okresný súd 14. júla 2011 ustanovil sťažovateľom náhradného obhajcu, ktorý termín

výsluchu vzal na vedomie toho istého dňa.

Podľa ak je dôvodná obava, že by mohlo byť

zmarené hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie pre neprítomnosť zvoleného obhajcu

alebo ustanoveného obhajcu, môže byť obvinenému popri zvolenom obhajcovi alebo

ustanovenom obhajcovi ustanovený náhradný obhajca.

Podľa náhradný obhajca má rovnaké práva

a povinnosti ako zvolený obhajca alebo ustanovený obhajca; na hlavnom pojednávaní

a verejnom zasadnutí ich však môže vykonávať iba v prípade neúčasti zvoleného obhajcu

alebo ustanoveného obhajcu.

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov je advokát povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Súčasne podľa § 44

ods. 1 a 2 obhajca je povinný poskytovať obvinenému potrebnú právnu

pomoc, na obhajovanie jeho záujmov účelne využívať prostriedky a spôsoby obhajoby

uvedené v zákone, najmä starať sa o to, aby boli v konaní náležite a včas objasnené

skutočnosti, ktoré obvineného zbavujú viny alebo jeho vinu zmierňujú.

Z ustanovenia okrem iného vyplýva, že pred

rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným

spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda

senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní

prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce

sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak

obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav

obvineného neumožňuje jeho výsluch.

V rámci svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd vyslovil, že základné právo na

obhajobu podľa [podobne aj a dohovoru a

ods. 3 písm. b) a d) paktu] zaručuje všetkým oprávneným osobám jednak čas na prípravu

obhajoby, možnosť pripraviť si obhajobu, ako aj to, že svoju obhajobu budú môcť predniesť

právne významným spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu.

Uplatnenie práva na obhajobu oprávnenej osobe nezaručuje dosiahnutie takého rozhodnutia

súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného

je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu, prípadne aj iným

zásahom zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov, ktoré vyvstanú v priebehu

trestného konania a medzi ktoré možno zaradiť aj pozbavenie osobnej slobody jednotlivca

(obdobne napr. , , , ).

Vychádzajúc z účelu základného práva na obhajobu sa ústavný súd nedomnieva, aby

postupom prvostupňového súdu, ktorý uskutočnil výsluch sťažovateľov v prítomnosti

náhradného obhajcu, mohlo dôjsť k porušeniu tohto základného práva, prípadne iných práv

uvedených v sťažnosti.

K ustanoveniu náhradného obhajcu zo strany okresného súdu nedošlo spôsobom,

ktorý by nepredpokladal . Ten vo svojom ustanovení jasne

predpokladá, že dôvodom tohto procesného úkonu je dôvodná obava zo zmarenia hlavného

pojednávania alebo verejného zasadnutia pre neprítomnosť zvoleného alebo ustanoveného

obhajcu. Z uznesenia okresného súdu sp. zn. z 20. júla 2011 vyplýva, že

lehota trvania väzby sťažovateľov bola v rámci prípravného konania predĺžená do 30. júla

2011. Keďže 30. júna 2011 bola na sťažovateľov podaná obžaloba, okresný súd bol povinný

rozhodnúť o zákonnosti ich väzby v súlade s , to znamená do

uplynutia lehoty väzby v rámci prípravného konania. Z uvedeného dôvodu naplánoval

výsluch sťažovateľov, pričom o jeho plánovanej realizácii upovedomil ich zvoleného

obhajcu v dostatočnom časovom predstihu (6. júla 2011). Keďže ten okresnému súdu

11. júla 2011 oznámil, že sa ho nemôže zúčastniť, okresný súd postupoval v súlade s § 42

ods. 1 a 14. júla 2011 ustanovil sťažovateľom náhradného obhajcu,

ktorého v tento deň upovedomil o procesnom úkone.

K inštitútu náhradného obhajcu považuje ústavný súd za dôležité uviesť, že jeho

účelom je okrem iného zabrániť v účelových ukončeniach splnomocnení pre obhajcov

v snahe predĺžiť trestné konanie či eliminovať situácie alebo obštrukcie v rámci trestného

konania, ktoré môžu spočívať aj v objektívnych alebo subjektívnych dôvodoch neúčasti

zvolených alebo ustanovených obhajcov na hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí

(obdobne ).

Aj keď v danom prípade nešlo o verejné zasadnutie alebo hlavné pojednávanie, ale

o výsluch sťažovateľov pred rozhodnutím okresného súdu o zákonnosti väzby, keď podľa

bol tento súd povinný sťažovateľov predtým vypočuť,

podstatné je, že výsluch sa uskutočnil v prítomnosti náhradného obhajcu. Ten podľa názoru

ústavného súdu mal vzhľadom na svoje ustanovenie a upovedomenie o výsluchu (14. júla

2011), ktorý sa uskutočnil 20. júla 2011, dostatok času na prípravu uplatnenia svojich práv

a povinností, ktoré prináležia obhajcovi. Napokon aj zo zápisnice o výsluchu sťažovateľov

z 20. júla 2011 vyplýva, že náhradný obhajca nebol v priebehu výsluchu pasívny, ale na

obhajobu oboch sťažovateľov tvrdil, že dôvody väzby u nich nie sú dané, pretože podľa

jeho názoru, pokiaľ išlo o sťažovateľa č. 1, ten sa „iba zaoberal zberateľskou činnosťou“,

a pokiaľ išlo o sťažovateľa č. 2, podľa názoru náhradného obhajcu nebolo preukázané, aby

sa trestnej činnosti [zločin nedovolaného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami formou

spolupáchateľstva podľa a a ],

z ktorej boli obaja obžalovaní, dopustil. K uvedenému ústavný súd dodáva, že všeobecný

súd je povinný zabezpečiť dotknutým osobám uplatnenie práva na obhajobu, k čomu

v danom prípade ustanovením náhradného obhajcu došlo, ale nenesie zodpovednosť za to,

akú formu a kvalitu obrany náhradný obhajca zvolí.

K námietke uvedenej v bode 2, v rámci ktorej sťažovateľ č. 2 tvrdil porušenie práv

v súvislosti so spísaním úradného záznamu po výsluchu

Zo zápisnice okresného súdu sp. zn. z 20. júla 2011 ústavný súd zistil,

že potom, ako okresný súd sťažovateľov vypočul, rozhodol o ich ponechaní vo väzbe.

Po vyhlásení uznesenia predseda senátu sťažovateľov poučil o možnosti podať proti

rozhodnutiu okresného súdu opravný prostriedok. Z predmetnej zápisnice vyplýva, že

po tomto poučení obaja sťažovatelia uviedli, že sa k tomu nevyjadrujú.

Podľa proti uzneseniu o nevzatí do väzby alebo

uzneseniu o prepustení zatknutého obvineného na slobodu môže prokurátor podať sťažnosť

len ihneď po vyhlásení uznesenia; to platí aj pre podanie sťažnosti obvineným, obhajcom

mladistvého obvineného alebo prokurátorom proti rozhodnutiu o väzbe, ak súd alebo sudca

pre prípravné konanie rozhodoval podľa § 76 ods. 3 alebo 4, ustanovenie § 186 ods. 2 sa

v tomto prípade nepoužije.

V danom prípade okresný súd rozhodoval podľa ,

preto bolo povinnosťou predsedu senátu sťažovateľov o tejto skutočnosti poučiť. Predseda

senátu však toto opomenul a zo samotnej zápisnice o výsluchu sťažovateľov preto nebolo

zrejmé, či títo ihneď podávajú sťažnosť proti rozhodnutiu okresného súdu o ponechaní vo

väzbe. Z uvedeného dôvodu predseda senátu dal opäť predviesť sťažovateľov na ten účel,

aby ich o tejto skutočnosti poučil a vyzval ich, aby sa vyjadrili, či danú sťažnosť podávajú

ihneď. Vzhľadom na to, že zápisnica o výsluchu sťažovateľov sp. zn. z 20.

júla 2011 bola už skončená a podpísaná, predseda senátu spísal úradný záznam. Z obsahu

tohto úradného záznamu okresného súdu sp. zn. jednoznačne vyplýva, že

sťažovatelia boli poučení o tom, že v prípade rozhodnutia okresného súdu podľa § 76 ods. 3

a 4 , ak chcú proti nemu podať sťažnosť, musia tak urobiť ihneď po jeho

vyhlásení. Po tomto poučení sťažovatelia výslovne uviedli, že proti vyhlásenému uzneseniu

podávajú ihneď sťažnosť, ktorú dodatočne písomne zdôvodnia.

Ústavný súd konštatuje, že uvedeným postupom okresného súdu nemohlo dôjsť

k namietanému porušeniu uvedených práv sťažovateľa č. 2, hoci k spísaniu úradného

záznamu nedošlo v prítomnosti ani prokurátora, ani zvoleného či náhradného obhajcu.

Okresný súd v naznačenom smere postupoval neštandardným spôsobom. Na druhej strane je

však potrebné poukázať na význam a podstatu tohto postupu okresného súdu, ktorý

z hľadiska jeho formy síce nemožno subsumovať pod žiadne ustanovenie Trestného

poriadku upravujúce niektorý z procesných úkonov, ale v každom prípade ho možno

pokladať za úkon, ktorý bol realizovaný v jeho prospech. Totiž v dôsledku tohto postupu

okresný súd korigoval svoje skoršie pochybenie, a tým umožnil, že sťažovatelia zahlásili

svoju sťažnosť proti prvostupňovému rozhodnutiu ihneď po jeho vyhlásení, ak by tak

okresný súd nepostupoval, zbavil by ich práva iniciovať druhostupňové konanie, pretože

sťažnosť by nebola podaná ihneď. Takýto postup je súladný s materiálnym chápaním

ústavnosti, ktorá bola sťažovateľovi okresným súdom poskytnutá.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť

v tejto časti je zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd z tohto dôvodu už

na predbežnom prerokovaní podľa odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľov na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. novembra 2011