Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 309/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť L. Š., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. A. F.,

Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na

osobnú slobodu podľa , 2 a 5 , základného práva na

súdnu ochranu podľa , základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky, základného práva na prezumpciu neviny podľa Slovenskej

republiky, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 9.

marca 2011 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tos

22/2011 a jeho uznesením z 21. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2011

doručená sťažnosť L. Š., t. č. vo o väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. A. F., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 (ďalej len

„ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , základného

práva na prezumpciu neviny podľa , práva na slobodu a bezpečnosť

podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 9. marca 2011 a postupom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 21. marca 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Dňa 23. 4. 2009 som bol zadržaný a obmedzený na osobnej slobode na ... ulici v G.

o 11:34 hod. príslušníkmi Pohotovostného policajného útvaru...

Dňa 23. 4. 2009 bolo voči mojej osobe vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný

zločin vraždy podľa , ktoré mi bolo doručené dňa 24. 4. 2009

a ktoré sa zakladalo na mojom vynútenom a pod nátlakom a strachom urobenom priznaní...

Uznesením sp. zn. -13 Okresného súdu Košice I. zo dňa 27. 4. 2009 ma

sudkyňa pre prípravné konanie vzala do väzby podľa ust. 72 ods. 2 z dôvodov

uvedených v ust. , s tým, že väzba mi začala plynúť

23. 4. 2009 o 11:34 hod. ... Uznesením sp. zn. -23 Krajského súdu Košice zo

dňa 12. 5. 2009 bola zamietnutá sťažnosť mojej matky Mgr. A. Š. proti rozhodnutiu o

mojom vzatí do väzby...

Okresnému súdu Košice I. bola doručená obžaloba Krajskej prokuratúry Košice zo

dňa 6. 10. 2009...

Dňa 25. 2. 2011 som prostredníctvom môjho obhajcu podal žiadosť o prepustenie

z väzby na slobodu...

Túto žiadosť Okresný súd Košice I. dňa 9. 3. 2011 zamietol a neprijal ani môj

písomný sľub...

Proti uzneseniu prvostupňového súdu o zamietnutí mojej žiadosti o prepustenie

z väzby som podal dňa 10. 3. 2011 sťažnosť, o ktorej Krajský súd v Košiciach rozhodol jej

zamietnutím ...

Porušenie a , ako aj dohovoru namietam

preto, lebo o mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu bolo rozhodnuté s prieťahmi,

hoci rozhodovanie malo prebehnúť urýchlene a neodkladne.

Žiadosť som prostredníctvom svojho obhajcu predložil okresnému súdu dňa

25. 2. 2011, pričom rozhodnuté bolo o nej dňa 9. 3. 2011 a k doručeniu uznesenia došlo dňa

21. 3. 2011.

O mojej sťažnosti podanej dňa 10. 3. 2011 rozhodoval krajský súd 21. 3. 2011

a uznesenie druhostupňového súdu mi okresný súd doručil 8. 4. 2011. Z uvedeného vyplýva,

že celkové konanie o mojej žiadosti trvalo 43 dní, z toho 25 dní trvalo konanie na

prvostupňovom súde a tento svojím konaním spôsobil aj neobvykle dlhú dobu

doručovania ... uznesenia krajského súdu...

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) považuje za adekvátnu čl. 5

ods. 4 dohovoru lehotu 14 dní (rozhodnutie ESĽP Touroude proti Francúzsku

z 3. 10. 2000), nie však už lehotu 17 dní (rozsudok ESĽP vo veci Kadem proti Malte zo dňa

9. 1. 2003), 23 dní (rozsudok ESĽP vo veci Rehbock proti Slovinsku z 28. 11. 2000) a lehoty

30 dní, resp. 33 dní (rozsudky ESĽP vo veciach G.B a M.B. proti Švajčiarsku z 30. 11.

2000). Lehoty počítané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti

v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru (Bezicheri v. Taliansko z 25 októbra 1989, )...

Porušenie , 2 a 5 a ako aj dohovoru

namietam preto, lebo pri rozhodovaní o mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

nebolo okresným a ani krajským súdom rozhodnuté o mojom návrhu prijať dohľad

probačného a mediačného úradníka ako náhradu mojej väzby v súlade s ust. § 80 ods. 1

písm. c) a to napriek skutočnosti, že vyslovene som žiadal nahradiť moju väzbu

týmto inštitútom v prípade, že všeobecný súd by dospel k záveru o existencii dôvodov

väzby ...

Týmto mojím návrhom, či žiadosťou sa obe konajúce súdy vôbec nezaoberali a ani

o nej meritórne nerozhodli, lebo vo výrokovej časti uznesenia okresného súdu v spojení

s uznesením krajského súdu nie je o tejto alternatívnej žiadosti zmienka, čím došlo

k poručeniu označených práv v tomto bode sťažnosti...

Porušenie , , , 2 a 5 ako aj

dohovoru a , 2 a 5 a a dohovoru namietam

preto, lebo uznesenia okresného a krajského súdu neobsahujú odkazy na konkrétne

okolnosti alebo skutočnosti majúce vplyv na trvanie väzby a navyše sú založené na

abstraktnej úvahe a na popretí základného ústavného práva prezumpcie neviny.

Argumentácia Okresného súdu Košice I., ako aj argumentácia Krajského súdu

Košice nie je dostatočná, lebo je všeobecná a povrchná a preto ju nie je možné považovať

za presvedčivú. Obe uznesenia považujem za nepreskúmateľné z dôvodu nedostatočného

odôvodnenia. ... pričom ich rozhodnutia o mojom ďalšom držaní vo väzbe sa nezakladalo

na konkrétnych a dostatočných skutočnostiach, ale iba na abstraktných úvahách a na

popieraní práva prezumpcie neviny za súčasného nepreukázania existencie útekovej väzby...

Skutočnosť, že hrozí vysoký trest podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR

nepostačuje pre dôvodnosť väzby a to ani v spojitosti so závažnosťou trestného činu...

Zvyšné súdom konštatované dôvody útekovej väzby („ako ďalšie skutočnosti“) ako

moje konanie po čine, odpratávanie mŕtvoly, jej zatajovanie považujem za bezprecedentný

prvok konajúcich súdov pri rozhodovaní o mojej väzbe. Okresný, ale aj krajský súd

v podstate už v štádiu pred vynesením rozsudku o prípadnej vine a treste, teda v štádiu

dokazovania, ktoré nebolo ukončené, prejudikoval moju trestnú vec.

Som presvedčený, že týmto svojím konaním porušili moje ústavné právo prezumpcie

neviny garantované aj európskou legislatívou...

Taktiež aj rozhodnutie okresného súdu o ponúkanom sľube, ktorý by nahrádzal moju

väzbu s ohľadom na jeho odôvodnenie považujem za protiústavné. ... Nesprávnosť

rozhodnutí vidím aj v neexistencii dôvodov na neprijatie písomného sľubu a to vzhľadom na

moju osobu, môj predchádzajúci život a na nepreukázanie možnosti obavy z toho, že

v prípade prepustenia z väzby ujdem alebo sa budem skrývať...

Okresný súd ako aj Krajský súd pri posudzovaní mojej žiadosti o prepustenie z väzby

na slobodu rozhodovali len na základe abstraktnej úvahy, že som stíhaný za obzvlášť

závažný zločin a mojím prepustením na slobodu je daný predpoklad, že opustím územie SR

a vyhnem sa tým trestnému stíhaniu alebo trestu...

Dávam do pozornosti ústavného súdu aj to, že okresný súd aj krajský súd zamietnutie

mojej sťažnosti zo dňa 25. 2. 2011 odôvodnili absolútne totožne ako pri svojich prvotných

rozhodnutiach o mojej väzbe ešte v roku 2009... čo vyvoláva pochybnosti o zákonnosti ich

rozhodnutí...

Porušenie a 5 ako aj dohovoru namietam preto, lebo

Okresný súd Košice I. v konaní vedenom pod sp. zn. a Krajský súd Košice

v konaní vedenom pod sp. zn. pri rozhodovaní o mojej žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu zo dňa 25. 2. 2011 nerozhodli o zákonnosti väzby a neprihliadal na moje

námietky nezákonnosti väzby...

V mojom prípade súhlas prokurátora na zadržanie bol daný 23. 4. 2009 až 13:25

hod., teda cca. 2 hodiny po mojom zadržaní a obmedzení mojej osobnej slobody...

Som toho názoru, že neboli splnené dôvody, kedy by bolo možne zadržanie vykonať

aj bez takéhoto súhlasu, nakoľko v mojom prípade nešlo o vec, ktorá by nezniesla odklad a

ani nešlo o prípad, kedy by príslušný policajný orgán nemohol vopred súhlas dosiahnuť a to

najmä preto, lebo minimálne od 1. 4. 2009 (vypočutie údajných svedkov) ako vyplýva zo

spisového materiálu mohol policajný orgán získať súhlas prokurátora na moje zadržanie...

Na tento nezákonný stav som okrem mojej žiadosti o prepustenie z väzby poukázal aj

na hlavnom pojednávaní dňa 14. 7. 2010, kde zákonný sudca po prednese môjho obhajcu

pred verejnosťou povedal „ale ja som väzbu nerealizoval“...

Práve preto, že väzba je najzávažnejší zásahom do osobnej slobody a do práv

obvineného a vyžaduje si po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti (mutadis

mutandis ), mám za to, že práve rozhodovanie o mojej žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu zo dňa 25. 2. 2011 malo byť priestorom pre väzobné súdy, aby rozhodli

o ústavnosti a zákonnosti väzby prihliadnuc na skutočnosti, ktoré uvádzam v obsahu tohto

bodu mojej sťažnosti a to aj napriek tomu, že nezákonné zadržanie a tým pádom nezákonné

väzobné stíhanie nastalo cca. pred 2 rokmi.

Porušenie práv označených v tomto bode sťažnosti sa domáham aj vo vzťahu

k rozhodnutiam Okresného súdu Košice I. a Krajského súdu Košice o mojej väzbe zo dňa

27. 4. 2009 a z 12. 5. 2009...

Porušenie ako aj dohovoru namietam preto, lebo

Okresný súd Košice I. v konaní vedenom pod sp. zn. nepostupuje s osobitnou

starostlivosťou a urýchlením ako by si to vyžadovala väzobná vec a tým porušuje moje

právo na prerokovanie veci bez prieťahov a v primeranej lehote (mutatis mutandis

).

Obžaloba bola na Okresný súd podaná dňa 7. 10. 2009. Jednotlivé hlavné

pojednávania resp. verejné zasadnutie prebiehalo v týchto intervaloch 16. 12. 2009, 10. 3.

2010, 14. 7. 2010, 6. 10. 2010, 8. 12. 2010, 9. 2. 2011,30. 3. 2011, 11. 5.2011.

Napriek tomu považujem za neštandardné, že vzhľadom na väzobnú vec sú jednotlivé

pojednávania konajúcim súdom nariaďované zakaždým cca. po 2 mesiacoch, čo je

v rozpore s nutnosťou prejednávať väzobné veci prednostne a urýchlene.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

«1) Okresný súd Košice I. postupom v konaní sp. zn. v spojení

s postupom Krajského súdu Košice sp. zn. porušili

Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

tým, že o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu bolo rozhodnuté

s prieťahmi;

2) Okresný súd Košice I. v konaní vedenom pod sp. zn. uznesením zo dňa

9. 3. 2011 v spojení s Krajským súdom Košice v konaní vedenom pod sp. zn.

uznesením zo dňa 21. 3. 2011 porušili , 2 a 5 a Slovenskej

republiky a čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že

nerozhodli o alternatívnej žiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby probačným a

mediačným dohľadom;

3) Okresný súd Košice I. v konaní vedenom pod sp, zn. uznesením zo dňa

9. 3. 2011 v spojení s Krajským súdom Košice v konaní vedenom pod sp. zn.

uznesením zo dňa 21. 3. 2011 porušili , 2 a 5, ,

Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

tým, že uznesenia neboli dostatočne odôvodnené;

4) Uznesenia Okresného súdu Košice I. zo dňa 9. 3. 2011 v konaní vedenom pod

sp. zn. a Krajského súdu Košice zo dňa 21. 3. 2011 v konaní vedenom pod

sp. zn. , ktorými bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na

slobodu sa zrušujú a Okresnému súdu Košice I. sa prikazuje, aby L. S. prepustil neodkladne

z väzby na slobodu;

5) Okresný súd Košice I. v konaní vedenom pod sp. zn. uznesením zo dňa

9. 3. 2011 v spojení s Krajským súdom Košice v konaní vedenom pod sp. zn.

uznesením zo dňa 21. 3. 2011 porušili , 2 a 5 a ,

dohovoru tým, že porušili právo sťažovateľa na prepustenia z väzby na slobodu;

6) Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. uznesením zo dňa

9. 3. 2011 v spojení s Krajským súdom Košice v konaní vedenom pod sp. zn.

uznesením zo dňa 21. 3. 2011 porušili a 5 a

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že nedošlo

k prepusteniu L. S. z väzby pre jej nezákonnosť a neústavnosť;

7) Okresný súd Košice. I. postupom v konaní sp. zn. porušil čl. 48 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd tým, že došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote;

8) Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné

zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 20 000 €, ktorú sú povinní mu spoločne

a nerozdielne zaplatiť Okresný súd Košice I. a Krajský súd Košice do dvoch mesiacov

o právoplatnosti tohto nálezu.

9) Okresný súd Košice I. a Krajský súd Košice sú povinní spoločne a nerozdielne

uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 314,18 € na č. účtu advokáta JUDr. A.

F. ... vedený v ..., ... do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Pri prerokovaní časti sťažnosti pre namietané porušenie základných práv sťažovateľa

podľa , 2 a 5 a a práv podľa a 4 dohovoru

uznesením okresného súdu sp. zn. z 9. marca 2011, ktorým bolo rozhodnuté

o jeho žiadosti o prepustenie z väzby (a písomnom sľube) z 25. februára 2011, ústavný súd

vychádzal z princípu subsidiarity podľa . Toto ustanovenie limituje

hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného

práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu

poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie uznesenia okresného súdu bol v prvom rade

povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný

súd sťažnosť v časti, ktorá smerovala voči uzneseniu súdu prvého stupňa rozhodujúceho

o zákonnosti väzby, odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne

napr. , , , , ,

).

Sťažovateľ v sťažnosti predostrel aj námietku o porušení svojho základného práva

podľa , 2 a 5 a práva podľa dohovoru uznesením krajského

súdu sp. zn. z 21. marca 2011, pretože aj napriek tomu, že v žiadosti

o prepustenie z väzby žiadal aj o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka podľa , ani okresný súd, ani krajský súd

o tejto skutočnosti nerozhodol.

V tejto súvislosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ v žiadosti o prepustenie z väzby,

ktorá bola okresnému súdu doručená 25. februára 2011, žiadal okrem iného aj o nahradenie

väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 9. marca 2011 rozhodol len

o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ako aj o neprijatí písomného sľubu

podľa . Okresný súd v zhode s tým, ako tvrdí

sťažovateľ, naozaj nerozhodol o návrhu sťažovateľa nahradiť väzbu dohľadom probačného

a mediačného úradníka.

Ústavný súd pripomína, že vzhľadom na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1

poskytuje ochranu základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických

osôb vtedy, ak už niet iného orgánu verejnej moci (všeobecného súdu), ktorý by bol za

daného stavu oprávnený a povinný požadovanú ochranu poskytnúť.

Z princípu subsidiarity limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom

okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ

ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť

najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ

v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom

argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými

súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (, ,

).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že nie je iba povinnosťou ústavného

súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej

právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov

vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto

povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr.

, ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že aj keď okresný súd ako súd

prvého stupňa nerozhodol o sťažovateľovom návrhu nahradiť jeho väzbu dohľadom

probačného a mediačného úradníka podľa ,

sťažovateľ mal možnosť toto pochybenie okresného súdu namietať v sťažnosti proti jeho

uzneseniu. Ako vyplýva z obsahu predmetnej sťažnosti z 10. marca 2011, sťažovateľ takúto

skutočnosť vôbec nenamietal a žiadnym spôsobom sa v nej nezmienil o tom, že

v rozhodnutí okresného súdu absentuje výrok, ktorým malo byť rozhodnuté o jeho návrhu

podľa .

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ svoju námietku o tom, že okresný súd

nerozhodol o jednom z jeho návrhov (nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka), predostrel prvýkrát až v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, hoci

tak mohol učiniť už v sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu, čím by sa vytvoril

priestor pre krajský súd, aby vzniknutý nedostatok relevantným a zákonným spôsobom

odstránil. V tejto časti teda nevyužil opravný prostriedok, ktorý mu právny poriadok na

ochranu jeho základného práva poskytol.

Pridržiavajúc sa zistených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť

v tejto časti je potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal nezákonnosť svojho väzobného stíhania,

a tým aj porušenie základného práva podľa a 5 a práva podľa

dohovoru, a to z dôvodu, že jeho zadržanie, ku ktorému došlo 23. apríla 2009, nebolo

vykonané v súlade s podmienkami, aké predpokladá . V tejto súvislosti

sťažovateľ namietal porušenie svojich práv aj uzneseniami okresného súdu č. k.

-13 z 27. apríla 2009 a krajského súdu č. k. -23 z 12. mája 2009,

ktoré neoznačil v petite sťažnosti, len v jej odôvodnení.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre uviedol, že sťažnosť podľa čl. 127

ods. 1 nemožno považovať za časovo neobmedzený prostriedok ochrany ústavnosti

(, ). Jednou zo základných podmienok na prijatie sťažnosti podľa

na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej

, teda v lehote dvoch mesiacov.

Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil, že osobná

sloboda sťažovateľa bola obmedzená príslušníkmi Policajného zboru 23. apríla 2009 v čase

o 11.34 h. Z úradného záznamu, ktorý je súčasťou spisu, vyplýva, že k obmedzeniu osobnej

slobody sťažovateľa došlo podľa . Následne bol sťažovateľ

predvedený pred vyšetrovateľa, ktorý ho podľa v čase

o 13.30 h. toho istého dňa zadržal, a to po predchádzajúcom telefonickom súhlase

prokurátora udelenom o 13.25 h.

Uznesením vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície Krajského riaditeľstva

Policajného zboru v Košiciach sp. zn. ČVS: KRP-40/OVK-KE-2009 z 23. apríla 2009 bolo

sťažovateľovi vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1

a 25. apríla 2009 podal prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach

návrh na jeho vzatie do väzby. Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu

sp. zn. z 27. apríla 2009 v spojení s uznesením krajského súdu č. k.

-23 z 12. mája 2009 z dôvodu podľa .

Obidva súdy sa v označených rozhodnutiach zaoberali aj otázkou splnenia zákonných

podmienok sťažovateľovho zadržania, pričom okresný súd aj krajský súd zhodne

konštatovali, že tieto podmienky boli splnené.

Ústavný súd konštatuje, že ak teda sťažovateľ bol nespokojný s okolnosťami svojho

zadržania, mal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom

v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti. Ústavný súd konštatuje, že

otázka sťažovateľovho zadržania bola posudzovaná zo strany všeobecných súdov ešte

v apríli a máji roku 2009. Sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu 23. mája 2011, z čoho

jednoznačne vyplýva, že ju podal po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty,

ktorej zmeškanie nemožno odpustiť, a preto ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol ako

podanú oneskorene (obdobne , ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že ak sa krajský súd v uznesení

sp. zn. z 21. marca 2011 nezaoberal námietkou sťažovateľa týkajúcou sa jeho

nezákonného zadržania v roku 2009 (okresný súd a krajský súd sa zaoberali

sťažovateľovým zadržaním v prvotných rozhodnutiach o vzatí do väzby), z už uvedených

dôvodov nemožno tomuto nedostatku pripísať takú závažnosť, ktorá by mohla znamenať

namietané porušenie sťažovateľom označených práv.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 17

ods. 2 a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu a postupom

krajského súdu v súvislosti s porušením požiadavky neodkladnosti a urýchleného

rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby doručenej okresnému súdu 25. februára

2011.

Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil, že 25. februára

2011 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, ktorej

súčasťou bola aj žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby písomným sľubom a dohľadom

probačného a mediačného úradníka. O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby rozhodol

okresný súd na neverejnom zasadnutí 9. marca 2011 tak, že ju zamietol a neprijal jeho

písomný sľub (o dohľade probačného a mediačného úradníka nebolo rozhodnuté, ale tejto

otázke sa ústavný súd venoval v prechádzajúcom texte tohto rozhodnutia). Proti uzneseniu

okresného súdu podal sťažovateľ 10. marca 2011 sťažnosť [nenamietal, že nebolo

rozhodnuté o jeho návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka podľa ].

Dňa 18. marca 2011 okresný súd predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý

o sťažnosti rozhodol na neverejnom zasadnutí 21. marca 2011 uznesením sp. zn.

.

Dňa 25. marca 2011 krajský súd vrátil spis okresnému súdu, ktorý zabezpečil

doručenie druhostupňového rozhodnutia sťažovateľovi 31. marca 2011 (jeho právnemu

zástupcovi 8. apríla 2011). K uvedenému ústavný súd poznamenáva, že pri počítaní konca

lehoty, v rámci ktorej konal o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby súd prvého stupňa,

vychádzal z dátumu doručenia uznesenia krajského súdu sťažovateľovi, nie jeho právnemu

zástupcovi, a to riadiac sa svojou judikatúrou (obdobne napr. , ,

). V týchto rozhodnutiach sa ústavný súd zaoberal otázkou plynutia lehoty

dvoch mesiacov podľa v prípade namietania

právoplatných rozhodnutí podľa , ktorú počítal od doručenia týchto

rozhodnutí sťažovateľovi, a nie jeho právnemu zástupcovi. Podľa názoru ústavného súdu aj

v tomto prípade bolo potrebné počítať koniec lehoty od doručenia namietaného rozhodnutia

krajského súdu sťažovateľovi, nie jeho právnemu zástupcovi, pretože ide o porušenie jeho

základných práv a slobôd. V okamihu doručenia namietaného rozhodnutia došlo

k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, ktorý tým, že sa rozhodnutie dostalo do jeho

dispozičnej sféry, získal poznatky o tom, z akého dôvodu bolo v jeho prípade rozhodnuté,

konkrétnym spôsobom.

Vychádzajúc zo svojej judikatúry, ako aj zo zistených skutočností dospel ústavný súd

k záveru, že okresný súd konal o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu 29

dní (od 25. februára 2011, keď bola žiadosť doručená okresnému súdu, do 18. marca 2011,

keď bol spis po prvostupňovom rozhodnutí – 9. marca 2011 a podaní sťažnosti – 10. marca

2011 predložený na rozhodnutie krajskému súdu; a od 25. marca 2011, keď sa spis vrátil

z krajského súdu, do 31. marca 2011, keď bolo rozhodnutie krajského súdu doručené

sťažovateľovi).

Podľa zistení ústavného súdu krajský súd konal o sťažnosti sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu 8 dní, a to od 18. marca 2011, keď mu bol spis predložený na

rozhodnutie, do 25. marca 2011, keď bol spis po rozhodnutí o sťažnosti (21. marca 2011)

vrátený okresnému súdu.

Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti

a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, judikoval, že aj keď

sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa

všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú

týmto požiadavkám (napr. , ). V tejto súvislosti ústavný súd

konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle čl. 5

ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke

preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu

jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr. , ).

Ústavný súd konštatuje, že doba konania okresného súdu v trvaní 29 dní a doba

konania krajského súdu v trvaní 8 dní zodpovedá požiadavke neodkladnosti a urýchleného

rozhodovania o zákonnosti väzby tak, ako to má na mysli a 5 a

ods. 4 dohovoru. Okresný súd v priebehu tejto doby rozhodol o žiadosti sťažovateľa,

písomne vyhotovil rozhodnutie a doručil ho procesným stranám, predložil spis na

rozhodnutie krajskému súdu a doručil druhostupňové rozhodnutie sťažovateľovi. Pokiaľ ide

o krajský súd, ten v priebehu 8 dní rozhodol o opravnom prostriedku, písomne vyhotovil

rozhodnutie a vrátil spis súdu prvého stupňa.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd a krajský súd rozhodli o zákonnosti

sťažovateľovej väzby urýchlene, teda v lehote akceptovateľnej z hľadiska čl. 17 ods. 2 a 5

a dohovoru, ako aj v súlade s jednou zo základných zásad trestného

konania zakotvenou v , podľa ktorej sú orgány činné

v trestnom konaní a súdy povinné vybavovať väzobné veci prednostne a urýchlene.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2

odmietol už na predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

V súvislosti s námietkami týkajúcimi sa zákonnosti väzby sťažovateľ namietal aj

porušenie svojich základných práv podľa a podľa

postupom a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu. V tejto súvislosti ústavný súd

poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú

slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko

z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17

, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého

procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ustanovenia dohovoru a zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva

na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie

a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej

slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (či čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

) o práve na spravodlivé súdne konanie vrátane práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako

zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. , ).

Napokon, pokiaľ ide o zákonnosť sťažovateľovej väzby, bolo potrebné preskúmať

jeho námietky o porušení jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 2

a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 21. marca 2011.

V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdil, že rozhodnutie krajského súdu považuje za

arbitrárne, neodôvodnené, pretože podľa jeho názoru neobsahuje žiadne konkrétne

skutočnosti preukazujúce potrebu ďalšieho trvania jeho väzby, ale je založené len na

abstraktnej úvahe s použitím tých istých skutkových a právnych dôvodov, aké existovali pri

jeho vzatí do väzby. Okrem toho sťažovateľ vyslovil názor, že označeným rozhodnutím

došlo aj k porušeniu zásady prezumpcie neviny, pretože krajský súd v rozhodnutí týkajúcom

sa väzby prejudikoval otázku jeho viny, ktorá je predmetom konania vo veci samej.

Podľa zistení ústavného súdu krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho

rozhodnutia z 21. marca 2011 konštatoval:

«Po preskúmaní doposiaľ vykonaného dokazovania sa krajský súd nestotožnil

s názorom obhajoby v tom smere, že po zmene výpovede obžalovaného došlo k takej zmene

dôkaznej situácie, ktorá by mala vplyv na existenciu dôvodov väzby. Obžalovaný je aj

v tomto štádiu trestného konania dôvodne podozrivý zo spáchania žalovanej trestnej

činnosti, za ktorú mu v prípade uznania viny hrozí vysoký trest odňatia slobody.

Tak, ako to už okresný súd a krajský súd opakovane konštatovali vo svojich

uzneseniach, skutočnosťou opodstatňujúcou dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a)

aj v tomto štádiu trestného konania je predovšetkým zistenie, že obžalovanému L. Š.

hrozí v prípade uznania viny uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 15 až 20 rokov

nepodmienečne. Táto skutočnosť spolu s ďalšími okolnosťami, ktoré mali v predmetnom

prípade nastať bezprostredne po spáchaní skutku (teda spôsob konania obžalovaného po

čine, odpratanie mŕtvoly poškodeného, jej zatajovanie), ako aj samotná závažnosť trestného

činu, aj podľa názoru krajského súdu, aj v tomto štádiu trestného konania dostatočne

odôvodňujú obavu z úteku obžalovaného v prípade jeho prepustenia z väzby na slobodu. V

tejto súvislostí sa tak krajský súd nestotožnil s názorom obhajoby o absencii ďalších

konkrétnych skutočností, ktorých existencia je pre dôvodnosť útekovej väzby v spojení s

hrozbou vysokého trestu nevyhnutná.

Vo vzťahu k neprijatej záruke sa krajský súd taktiež stotožnil s názorom okresného

súdu, že neboli zistené žiadne výnimočné okolnosti prípadu, ktoré predpokladá ustanovenie

vo vzťahu k obzvlášť závažnému zločinu, ktoré by prípadne prijatie

písomného sľubu odôvodňovali. Samotná skutočnosť, že obžalovaný doposiaľ nebol trestne

stíhaný nemožno považovať za výnimočnú okolnosť prípadu v predmetnej trestnej veci.»

Na rozdiel od sťažovateľa sa ústavný súd domnieva, že rozhodnutie krajského súdu

odvolávajúce sa aj na skoršie väzobné rozhodnutia v tejto veci obsahuje dostatočný popis

skutkových a právnych dôvodov útekovej väzby postačujúcich na to, aby bolo možné

konštatovať, že dané rozhodnutie ako výsledok rozhodovacej činnosti je potrebné

považovať za legitímne a odôvodnené. Krajský súd v namietanom rozhodnutí poukázal na

sťažovateľov postoj k trestnému konaniu (k zmene jeho výpovede), k doterajšej dôkaznej

situácii, pričom konštatoval, že tieto okolnosti spolu s hroziacim trestom, závažnosťou

trestnej činnosti, ktorá sa sťažovateľovi kladie za vinu, ako aj okolnosťami súvisiacimi

so spáchaním trestného činu, ako aj so správaním sťažovateľa po dokonaní trestného činu

svedčia pre jednoznačný záver o tom, že dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku aj naďalej trvá.

Podľa názoru ústavného súdu sú dôvody, ktoré uviedol krajský súd, dostatočne

konkrétne, a aj napriek tomu, že už nejde o štádium väzobného stíhania v jeho začiatku,

stále aktuálne, a to hlavne s prihliadnutím na všetky okolnosti, ktoré súvisia s trestnou

činnosťou sťažovateľa a jeho postojom k trestnému obvineniu (v súčasnom štádiu trestného

konania k obžalobnému návrhu). Ústavný súd nezistil, aby krajský súd opodstatnenosť

sťažovateľovej väzby odôvodnil len závažnosťou jeho trestného činu a hrozbou vysokého

trestu. Je zjavné, že tvrdenia krajského súdu majú oveľa širší rozmer. Ústavný súd

konštatuje, že krajský súd prijatým rozhodnutím poskytol jasný a odôvodnený obraz

o potrebe ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe. Okrem toho krajský súd, aj keď stručne,

predsa uviedol, že v danom prípade nezistil žiadne významné skutočnosti, ktoré by

opodstatňovali nahradenie väzby písomným sľubom podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku, pričom k tomu dodal, že v prospech vyhovenia tejto požiadavke sťažovateľa

nemôže slúžiť ani skutočnosť, že sťažovateľ nebol dosiaľ trestne stíhaný. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a z tohto

dôvodu ju aj odmietol.

Sťažovateľ namietal, že krajský súd napadnutým uznesením porušil aj zásadu

prezumpcie neviny podľa , keď dôvody jeho väzby odôvodnil aj

doterajšou dôkaznou situáciou. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že krajský

súd namietaným uznesením rozhodoval o zákonnosti väzby. Väzbu je nutné vnímať ako

inštitút trestného procesu znamenajúci obmedzenie osobnej slobody trestne stíhanej osoby,

ktorý sa vyznačuje tým, že napomáha dosiahnutiu účelu trestného konania, a to v podobe či

už znemožnenia obvinenému vyhnúť sa trestnému stíhaniu, zabránenia v marení

objasňovania dôležitých skutočností alebo zabránenia v pokračovaní trestnej činnosti.

V tomto prípade krajský súd rozhodoval o zákonnosti sťažovateľovej väzby založenej

na dôvode podľa , vychádzal zo skutočností, ktoré

sa sťažovateľovi kladú za vinu, ale tieto prezentoval len v rozsahu relevantnom pre dané

štádium trestného konania, pričom nebolo zistené, aby tento súd v okolnostiach daného

prípadu prejudikoval rozhodnutie vo veci samej, a tak prelomil zásadu prezumpcie neviny

sťažovateľa, podľa ktorej každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa považuje

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť aj

v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ súčasne namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

vo veci samej v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ argumentoval tým, že v jeho trestnej veci bola naňho na okresnom súde

7. októbra 2009 podaná obžaloba, ale aj napriek tomu, že vo veci sa uskutočnilo viacero

hlavných pojednávaní, nebola dosiaľ právoplatne skončená.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v prípadoch namietaného porušenia základných práv v dôsledku

zbytočných prieťahov v konaní zapríčinených všeobecným súdom skúma, či sťažovateľ

využil právny prostriedok, ktorý mu na ochranu jeho práv poskytuje príslušná zákonná

úprava. Keďže v danom prípade ide o trestné konanie, ktoré sa na základe obžaloby vedie

proti sťažovateľovi, mal sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu možnosť

domáhať sa ochrany svojich práv v prvom rade na všeobecnom súde, a to v zmysle § 55

v podobe podania sťažnosti pre nečinnosť, prípadne podaním sťažnosti

predsedovi okresného súdu podľa a násl. o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov.

Ústavný súd zistil, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ takýto

právny prostriedok ochrany svojich práv nevyužil, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto

časti s poukazom na nesplnenie podmienky podľa

odmietnuť pre jej neprípustnosť.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2011