Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 524/2011
PDF · 234.2 KB
No categories available
III. ÚS 524/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť T. P., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. U., T., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2
a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv
a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 141 ods. 1
a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5
ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Tost 33/2011 z 11. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť T. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra
2011 (po doplnení 27. októbra 2011) doručená sťažnosť T. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. J. U., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny
v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5
ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
dohovor“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na
účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tost 33/2011 z 11. októbra 2011.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že na základe uznesenia sudkyne pre prípravné
konanie Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 34/09
zo 4. decembra 2009 bol vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku v súvislosti so spáchaním prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2
písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona a obzvlášť
závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. b) a d) Trestného zákona
s poukazom na § 139 ods. 1 písm. h) Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1
Trestného zákona. Podľa vyjadrenia sťažovateľa tieto skutky sú mu kladené za vinu
z dôvodu, že sa mal vyhrážať poškodenému za použitia zbrane a zároveň sa mal usilovať
o fyzickú likvidáciu sudkyne pre prípravné konanie. Sťažovateľ tvrdil, že uvedených
skutkov sa nedopustil, a dodal, že za tieto skutky už bola naňho podaná obžaloba.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa na hlavnom pojednávaní Špecializovaného trestného
súdu 22. septembra 2011 požiadal o prepustenie z väzby, na základe čoho tento súd
uznesením sp. zn. BB-4T 22/2011 jeho žiadosť zamietol. Proti uzneseniu súdu prvého
stupňa podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.
2 Tost 33/2011 z 11. októbra 2011 tak, že ju zamietol.
Sťažovateľ sa domnieva, že dôvod preventívnej väzby uňho nie je daný, a to od
samého začiatku. Okrem toho poukázal na zaujatosť sudkyne pre prípravné konanie, ktorá
ho vzala do väzby. V tejto súvislosti tvrdil, že je preukázateľné, že sudkyňa sa osobne
poznala s poškodeným a ak sa aj subjektívne necítila byť vo veci zaujatá, jej objektívna
nestrannosť bola týmto spochybnená.
Sťažovateľ argumentoval tým, že najvyšší súd pri rozhodovaní o zákonnosti jeho
väzby mal preskúmať „jednak správnosť výroku sťažnosťou napadnutého rozhodnutia
a jednak aj konanie predchádzajúce tomuto výroku, teda či som bol vzatý do väzby a teda či
moja osobná sloboda bola obmedzená zákonným a ústavným spôsobom“, ako aj
okolnosť, či o pozbavení jeho osobnej slobody rozhodol nezávislý a nestranný súd.
Sťažovateľ súčasne namietal, že v odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd len
konštatoval, že záver súdu prvého stupňa o pretrvávaní dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku je správny a že tento záver má oporu v konkrétne zistených
skutočnostiach. Podľa názoru sťažovateľa však najvyšší súd tieto skutočnosti neuviedol,
a preto napadnuté rozhodnutie považuje za nedostatočne odôvodnené.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
2 Tost 33/2011 z 11. októbra 2011 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 1, 2
a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, právo podľa
čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru, právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa
čl. 13 dohovoru, uznesenie najvyššieho súdu zrušil a prikázal mu neodkladne ho prepustiť
z väzby na slobodu a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy
a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 5 ods. 1
písm. c) a ods. 4 dohovoru, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 13 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 33/2011 z 11. októbra 2011. Svoje námietky
formuloval takto:
1. Namietal, že najvyšší súd sa pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu
Špecializovaného trestného súdu nevysporiadal s nezákonnosťou a protiústavnosťou jeho
vzatia do väzby, ku ktorému došlo v decembri 2009. V tejto súvislosti argumentoval tým, že
do väzby bol vzatý rozhodnutím sudkyne pre prípravné konanie okresného súdu, o ktorej
objektivite mal závažné pochybnosti, a to pre jej vzťah k poškodenému.
2. Namietal, že najvyšší súd nedostatočne odôvodnil dôvody preventívnej väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Pridržiavajúc sa námietok sťažovateľa ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol vzatý do
väzby uznesením sudkyne pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. Tp 34/09
zo 4. decembra 2009 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tým, že
väzba uňho začala plynúť 2. decembra 2009.
Dňa 20. júna 2011 prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) podal na sťažovateľa na
Špecializovanom trestnom súde obžalobu za prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360
ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona a za
obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. b) a d) Trestného
zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. h) Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13
ods. 1 Trestného zákona.
Na hlavnom pojednávaní Špecializovaného trestného súdu 22. septembra 2011 podal
sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.
Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní (č. l. 1281 spisu) vyplýva, že obhajca sťažovateľa
žiadosť o prepustenie z väzby odôvodnil takto: „Vo väzbe sa obžalovaný nachádza
neprimerane dlhú dobu, poukazujem aj na stav dokazovania vo veci, poukazujem na osobu
svedka J. B. a jeho zdravotný stav, pretože nie je zrejmé, kedy bude tento svedok môcť
vypovedať. Ďalšie ponechanie obžalovaného vo väzbe by bolo v rozpore s jeho právami.“
K žiadosti o prepustenie z väzby sa vyjadril aj prokurátor špeciálnej prokuratúry,
ktorý ju navrhol zamietnuť, pretože podľa jeho názoru sa dôvody sťažovateľovej väzby
nezmenili.
Následne predseda senátu vyhlásil uznesenie, ktorým žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby zamietol.
Po odôvodnení uznesenia a poučení o opravnom prostriedku podal sťažovateľ proti
uzneseniu sťažnosť, pričom zo zápisnice o hlavnom pojednávaní (č. l. 1282 spisu) je zrejmé,
že túto bližšie neodôvodnil.
Špecializovaný trestný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. BB-4T 22/2011
z 22. septembra 2011 konštatoval, že aj v danom štádiu trestného konania dôvody
sťažovateľovej väzby trvajú a že nedošlo k zmene dôkaznej situácie, ktorá by mohla viesť
k zmene väzobného dôvodu. Súd prvého stupňa vyslovil názor, že aj naďalej trvá dôvodná
obava, že prepustením z väzby by sťažovateľ pokračoval v trestnej činnosti a vykonal by
trestný čin, ktorý mal podľa obžaloby pripravovať. Okrem toho Špecializovaný trestný súd
poukázal na sťažovateľove skoršie odsúdenia za násilnú trestnú činnosť a upozornil na to,
že trestnej činnosti, ktorá sa mu kladie za vinu, sa mal dopustiť v krátkej dobe po
poslednom právoplatnom odsúdení.
O sťažnosti sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol najvyšší súd
uznesením sp. zn. 2 Tost 33/2011 z 11. októbra 2011 tak, že ju zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, že sťažovateľ svoju
sťažnosť proti rozhodnutiu Špecializovaného trestného súdu bližšie neodôvodnil, a ďalej
pokračoval takto:
„Okolnosť, že hlavné pojednávanie 22. septembra 2011 bolo potrebné odročiť aj pre
zdravotné ťažkosti neprítomného svedka J. B., ktorého výpoveď má podstatný význam pre
rozhodnutie o skutku v bode 2) obžaloby nepredstavuje vecný dôvod meniaci situáciu
z hľadiska opodstatnenosti pretrvávania väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Tr. por. Vôbec nemožno akceptovať ani ničím nepodložené tvrdenia o zmene dôkaznej
situácie, a to už z toho dôvodu, že vo vzťahu ku skutku kvalifikovanému ako príprava
obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy neboli vykonané všetky potrebné dôkazy
(predovšetkým nebol ešte vypočutý už spomenutý svedok B.), a preto prvostupňový súd sa
ani nemohol dostať do hodnotiacej fázy trestného stíhania, z ktorej potom rezultuje finálne
rozhodnutie o skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania. V posudzovanej veci zatiaľ
nemožno konštatovať, že by súd prvého stupňa nepostupoval v súlade v ustanovení § 2 ods.
6 Tr. por. zakotvenou povinnosťou vybavovať väzobné veci prednostne a urýchlene, práve
naopak jeho konanie sa vyznačuje koncentrovanosťou, a preto ani dlhšie trvajúca väzba
sťažovateľa nemôže bez ďalšieho zakladať dôvod jeho prepustenia z väzby. Záver
prvostupňového súdu o pretrvávaní väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. je
vecne správny, má podklad v konkrétne zistených skutočnostiach, preto Najvyšší súd
Slovenskej republiky sťažnosť obžalovaného T. P. ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm.
c) Tr. por. zamietol.“
Predtým, než ústavný súd pristúpil k posúdeniu námietok sťažovateľa uvedených
v bode 1 a 2 (týkajúcich sa zákonnosti jeho väzby), považoval za právne významné vyjadriť
sa v prvom rade k namietanému porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5
dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67,
§ 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17 ústavy (prípadne čl. 8 listiny),
pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu
u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy (resp. čl. 8 listiny) zahŕňajú hmotné a tiež
procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej
pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne
ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru
(respektíve čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny) o práve na spravodlivé súdne konanie
(obdobne napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).
Na základe toho ústavný súd sťažnosť v tejto časti vyhodnotil ako zjavne
neopodstatnenú, a preto ju z tohto dôvodu už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol.
K námietke uvedenej v bode 1
Sťažovateľ namietal, že najvyšší súd sa pri rozhodovaní o zákonnosti jeho väzby
nevysporiadal so skutočnosťou, že jeho vzatie do väzby nebolo vykonané v súlade
so zákonom, a to pre spochybnenie objektívnej nestrannosti sudkyne pre prípravné konanie
z dôvodu jej vzťahu k poškodenému.
Ústavný súd sa stotožňuje s názorom sťažovateľa v tom, že podľa § 192 ods. 1
Trestného poriadku nadriadený orgán (v danom prípade najvyšší súd) je pri rozhodovaní
o sťažnosti povinný preskúmať nielen správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti
ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, ale aj konanie predchádzajúce týmto výrokom
napadnutého uznesenia. Na druhej strane ústavný súd dáva do pozornosti svoju judikatúru
(III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, III. ÚS 309/2011), v rámci ktorej vyslovil, že
z princípu subsidiarity limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom okrem
iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu
svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr
v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci
ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom
argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými
súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc.
Podľa názoru ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti nie je iba jeho
povinnosťou zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných
práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv,
ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako
primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02, III. ÚS 109/05).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ námietky o nezákonnosti a protiústavnosti
vzatia do väzby predostrel prvýkrát až v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, hoci tak
mohol urobiť už v rámci konania pred všeobecnými súdmi, a teda v sťažnosti proti
prvostupňovému rozhodnutiu, čím by vytvoril priestor pre najvyšší súd, aby sa touto
námietkou zaoberal a aby mu v prípade zistenia porušenia zákona alebo medzinárodnej
zmluvy o ľudských právach a základných slobodách poskytol ochranu, ktorej sa domáhal.
Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť
v tejto časti je potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
K námietke uvedenej v bode 2
Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ poukazoval na nedostatky odôvodnenia
uznesenia najvyššieho súdu v súvislosti s opodstatnenosťou väzobného dôvodu podľa § 71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd opodstatnenosť väzobného dôvodu
sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku odôvodnil konkrétnymi
skutočnosťami spojenými s daným prípadom. V tejto súvislosti poukázal na to, že vo veci je
potrebné ešte vypočuť svedka, ktorého výpoveď má podstatný význam na objasnenie
obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy, ktorého sa podľa obžaloby mal sťažovateľ
dopustiť v štádiu prípravy. Okrem toho najvyšší súd argumentoval aj promptným postupom
Špecializovaného trestného súdu v tejto trestnej veci a zároveň vyslovil názor, že aj napriek
tomu, že väzba sťažovateľa už trvá dlhšiu dobu, s prihliadnutím na doterajšiu dôkaznú
situáciu a zistené skutočnosti je jeho väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku aj naďalej daný.
Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných
rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú
znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,
nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno
pokladať za udržateľné (III. ÚS 271/07).
Pridržiavajúc sa citovanej judikatúry ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd
dôvod preventívnej väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
odôvodnil relevantnými skutkovými okolnosťami, ktoré nevyvolávajú pochybnosti
o ústavnej konformnosti napadnutého rozhodnutia.
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd prijatým rozhodnutím poskytol jasný
a odôvodnený obraz o potrebe ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe. Z uvedeného
dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a z tohto
dôvodu ju odmietol.
S odmietnutím sťažnosti pre namietané porušenie základného práva sťažovateľa
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a práva podľa čl. 5 ods. 1
písm. c) a ods. 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 33/2011 z 11. októbra
2011 súvisí aj posúdenie sťažovateľovej námietky o porušení jeho práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.
Ústavný súd konštatuje, že aj keď najvyšší súd vo svojom rozhodnutí nezaujal svoj
právny názor k tvrdeniam sťažovateľa o nezákonnosti jeho vzatia do väzby pre
neobjektívnosť zákonnej sudkyne, nemohol sa dopustiť porušenia označeného článku
dohovoru. Ústavný súd totiž uviedol, že sťažovateľ takúto námietku v druhostupňovom
konaní vôbec nepredostrel. Navyše, najvyšší súd o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu
Špecializovaného trestného súdu riadne konal, pričom výsledkom jeho rozhodovacej
činnosti bolo napadnuté uznesenie. Tým, že najvyšší súd v namietanom uznesení zaujal
právny názor odlišný od očakávaní sťažovateľa, ešte samo osebe nemôže znamenať
porušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.
Podľa judikatúry ESĽP porušenie čl. 13 dohovoru súvisí iba s tými prípadmi,
v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou
porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu,
rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V danom prípade však ústavný súd
k takémuto záveru nedospel, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.
Ústavný súd považuje za podstatné uviesť, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
6 Tost 36/2011 zo 7. novembra 2011 bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2011