Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 524/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť T. P., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. U., T., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2

a 5 a podľa , 2 a 5 Listiny základných práv

a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 141 ods. 1

a , práva na slobodu a bezpečnosť podľa

ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 11. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra

2011 (po doplnení 27. októbra 2011) doručená sťažnosť T. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. J. U., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 (ďalej len

„ústava“) a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa listiny

v spojení s a , práva na slobodu a bezpečnosť podľa

ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

dohovor“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na

účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 11. októbra 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že na základe uznesenia sudkyne pre prípravné

konanie Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 34/09

zo 4. decembra 2009 bol vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku v súvislosti so spáchaním prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2

písm. a) s poukazom na a obzvlášť

závažného zločinu úkladnej vraždy podľa a a

s poukazom na v štádiu prípravy podľa

. Podľa vyjadrenia sťažovateľa tieto skutky sú mu kladené za vinu

z dôvodu, že sa mal vyhrážať poškodenému za použitia zbrane a zároveň sa mal usilovať

o fyzickú likvidáciu sudkyne pre prípravné konanie. Sťažovateľ tvrdil, že uvedených

skutkov sa nedopustil, a dodal, že za tieto skutky už bola naňho podaná obžaloba.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa na hlavnom pojednávaní Špecializovaného trestného

súdu 22. septembra 2011 požiadal o prepustenie z väzby, na základe čoho tento súd

uznesením sp. zn. jeho žiadosť zamietol. Proti uzneseniu súdu prvého

stupňa podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 11. októbra 2011 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ sa domnieva, že dôvod preventívnej väzby uňho nie je daný, a to od

samého začiatku. Okrem toho poukázal na zaujatosť sudkyne pre prípravné konanie, ktorá

ho vzala do väzby. V tejto súvislosti tvrdil, že je preukázateľné, že sudkyňa sa osobne

poznala s poškodeným a ak sa aj subjektívne necítila byť vo veci zaujatá, jej objektívna

nestrannosť bola týmto spochybnená.

Sťažovateľ argumentoval tým, že najvyšší súd pri rozhodovaní o zákonnosti jeho

väzby mal preskúmať „jednak správnosť výroku sťažnosťou napadnutého rozhodnutia

a jednak aj konanie predchádzajúce tomuto výroku, teda či som bol vzatý do väzby a teda či

moja osobná sloboda bola obmedzená zákonným a ústavným spôsobom“, ako aj

okolnosť, či o pozbavení jeho osobnej slobody rozhodol nezávislý a nestranný súd.

Sťažovateľ súčasne namietal, že v odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd len

konštatoval, že záver súdu prvého stupňa o pretrvávaní dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1

písm. c) je správny a že tento záver má oporu v konkrétne zistených

skutočnostiach. Podľa názoru sťažovateľa však najvyšší súd tieto skutočnosti neuviedol,

a preto napadnuté rozhodnutie považuje za nedostatočne odôvodnené.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. októbra 2011 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 1, 2

a 5 a podľa , 2 a 5 listiny, základné právo podľa

a podľa listiny v spojení s a , právo podľa

čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru, právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa

čl. 13 dohovoru, uznesenie najvyššieho súdu zrušil a prikázal mu neodkladne ho prepustiť

z väzby na slobodu a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa , 2 a 5

a podľa , 2 a 5 listiny, základného práva podľa a podľa

ods. 1 listiny v spojení s a , práva podľa

písm. c) a ods. 4 dohovoru, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 13 dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 11. októbra 2011. Svoje námietky

formuloval takto:

1. Namietal, že najvyšší súd sa pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu

Špecializovaného trestného súdu nevysporiadal s nezákonnosťou a protiústavnosťou jeho

vzatia do väzby, ku ktorému došlo v decembri 2009. V tejto súvislosti argumentoval tým, že

do väzby bol vzatý rozhodnutím sudkyne pre prípravné konanie okresného súdu, o ktorej

objektivite mal závažné pochybnosti, a to pre jej vzťah k poškodenému.

2. Namietal, že najvyšší súd nedostatočne odôvodnil dôvody preventívnej väzby

podľa .

Pridržiavajúc sa námietok sťažovateľa ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol vzatý do

väzby uznesením sudkyne pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. 34/09

zo 4. decembra 2009 z dôvodov podľa s tým, že

väzba uňho začala plynúť 2. decembra 2009.

Dňa 20. júna 2011 prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) podal na sťažovateľa na

Špecializovanom trestnom súde obžalobu za prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360

ods. 1 a 2 písm. a) s poukazom na a za

obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. b) a d) Trestného

zákona s poukazom na v štádiu prípravy podľa

ods. 1 .

Na hlavnom pojednávaní Špecializovaného trestného súdu 22. septembra 2011 podal

sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní (č. l. 1281 spisu) vyplýva, že obhajca sťažovateľa

žiadosť o prepustenie z väzby odôvodnil takto: „Vo väzbe sa obžalovaný nachádza

neprimerane dlhú dobu, poukazujem aj na stav dokazovania vo veci, poukazujem na osobu

svedka J. B. a jeho zdravotný stav, pretože nie je zrejmé, kedy bude tento svedok môcť

vypovedať. Ďalšie ponechanie obžalovaného vo väzbe by bolo v rozpore s jeho právami.“

K žiadosti o prepustenie z väzby sa vyjadril aj prokurátor špeciálnej prokuratúry,

ktorý ju navrhol zamietnuť, pretože podľa jeho názoru sa dôvody sťažovateľovej väzby

nezmenili.

Následne predseda senátu vyhlásil uznesenie, ktorým žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby zamietol.

Po odôvodnení uznesenia a poučení o opravnom prostriedku podal sťažovateľ proti

uzneseniu sťažnosť, pričom zo zápisnice o hlavnom pojednávaní (č. l. 1282 spisu) je zrejmé,

že túto bližšie neodôvodnil.

Špecializovaný trestný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn.

z 22. septembra 2011 konštatoval, že aj v danom štádiu trestného konania dôvody

sťažovateľovej väzby trvajú a že nedošlo k zmene dôkaznej situácie, ktorá by mohla viesť

k zmene väzobného dôvodu. Súd prvého stupňa vyslovil názor, že aj naďalej trvá dôvodná

obava, že prepustením z väzby by sťažovateľ pokračoval v trestnej činnosti a vykonal by

trestný čin, ktorý mal podľa obžaloby pripravovať. Okrem toho Špecializovaný trestný súd

poukázal na sťažovateľove skoršie odsúdenia za násilnú trestnú činnosť a upozornil na to,

že trestnej činnosti, ktorá sa mu kladie za vinu, sa mal dopustiť v krátkej dobe po

poslednom právoplatnom odsúdení.

O sťažnosti sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 11. októbra 2011 tak, že ju zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, že sťažovateľ svoju

sťažnosť proti rozhodnutiu Špecializovaného trestného súdu bližšie neodôvodnil, a ďalej

pokračoval takto:

„Okolnosť, že hlavné pojednávanie 22. septembra 2011 bolo potrebné odročiť aj pre

zdravotné ťažkosti neprítomného svedka J. B., ktorého výpoveď má podstatný význam pre

rozhodnutie o skutku v bode 2) obžaloby nepredstavuje vecný dôvod meniaci situáciu

z hľadiska opodstatnenosti pretrvávania väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)

Vôbec nemožno akceptovať ani ničím nepodložené tvrdenia o zmene dôkaznej

situácie, a to už z toho dôvodu, že vo vzťahu ku skutku kvalifikovanému ako príprava

obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy neboli vykonané všetky potrebné dôkazy

(predovšetkým nebol ešte vypočutý už spomenutý svedok B.), a preto prvostupňový súd sa

ani nemohol dostať do hodnotiacej fázy trestného stíhania, z ktorej potom rezultuje finálne

rozhodnutie o skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania. V posudzovanej veci zatiaľ

nemožno konštatovať, že by súd prvého stupňa nepostupoval v súlade v ustanovení § 2 ods.

6 zakotvenou povinnosťou vybavovať väzobné veci prednostne a urýchlene, práve

naopak jeho konanie sa vyznačuje koncentrovanosťou, a preto ani dlhšie trvajúca väzba

sťažovateľa nemôže bez ďalšieho zakladať dôvod jeho prepustenia z väzby. Záver

prvostupňového súdu o pretrvávaní väzobného dôvodu podľa je

vecne správny, má podklad v konkrétne zistených skutočnostiach, preto Najvyšší súd

Slovenskej republiky sťažnosť obžalovaného T. P. ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm.

c) zamietol.“

Predtým, než ústavný súd pristúpil k posúdeniu námietok sťažovateľa uvedených

v bode 1 a 2 (týkajúcich sa zákonnosti jeho väzby), považoval za právne významné vyjadriť

sa v prvom rade k namietanému porušeniu jeho základného práva podľa

a podľa listiny v spojení s a a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5

dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67,

, , , , , atď.), respektíve (prípadne listiny),

pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu

u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ustanovenia dohovoru a (resp. listiny) zahŕňajú hmotné a tiež

procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej

pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne

ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru

(respektíve a listiny) o práve na spravodlivé súdne konanie

(obdobne napr. , ).

Na základe toho ústavný súd sťažnosť v tejto časti vyhodnotil ako zjavne

neopodstatnenú, a preto ju z tohto dôvodu už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

odmietol.

K námietke uvedenej v bode 1

Sťažovateľ namietal, že najvyšší súd sa pri rozhodovaní o zákonnosti jeho väzby

nevysporiadal so skutočnosťou, že jeho vzatie do väzby nebolo vykonané v súlade

so zákonom, a to pre spochybnenie objektívnej nestrannosti sudkyne pre prípravné konanie

z dôvodu jej vzťahu k poškodenému.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom sťažovateľa v tom, že podľa § 192 ods. 1

nadriadený orgán (v danom prípade najvyšší súd) je pri rozhodovaní

o sťažnosti povinný preskúmať nielen správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti

ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, ale aj konanie predchádzajúce týmto výrokom

napadnutého uznesenia. Na druhej strane ústavný súd dáva do pozornosti svoju judikatúru

(, , , ), v rámci ktorej vyslovil, že

z princípu subsidiarity limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom okrem

iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu

svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr

v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci

ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom

argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými

súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc.

Podľa názoru ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti nie je iba jeho

povinnosťou zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných

práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv,

ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako

primárni ochrancovia ústavnosti (napr. , ).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ námietky o nezákonnosti a protiústavnosti

vzatia do väzby predostrel prvýkrát až v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, hoci tak

mohol urobiť už v rámci konania pred všeobecnými súdmi, a teda v sťažnosti proti

prvostupňovému rozhodnutiu, čím by vytvoril priestor pre najvyšší súd, aby sa touto

námietkou zaoberal a aby mu v prípade zistenia porušenia zákona alebo medzinárodnej

zmluvy o ľudských právach a základných slobodách poskytol ochranu, ktorej sa domáhal.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť

v tejto časti je potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K námietke uvedenej v bode 2

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ poukazoval na nedostatky odôvodnenia

uznesenia najvyššieho súdu v súvislosti s opodstatnenosťou väzobného dôvodu podľa § 71

ods. 1 písm. c) .

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , , ).

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd opodstatnenosť väzobného dôvodu

sťažovateľa podľa odôvodnil konkrétnymi

skutočnosťami spojenými s daným prípadom. V tejto súvislosti poukázal na to, že vo veci je

potrebné ešte vypočuť svedka, ktorého výpoveď má podstatný význam na objasnenie

obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy, ktorého sa podľa obžaloby mal sťažovateľ

dopustiť v štádiu prípravy. Okrem toho najvyšší súd argumentoval aj promptným postupom

Špecializovaného trestného súdu v tejto trestnej veci a zároveň vyslovil názor, že aj napriek

tomu, že väzba sťažovateľa už trvá dlhšiu dobu, s prihliadnutím na doterajšiu dôkaznú

situáciu a zistené skutočnosti je jeho väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku aj naďalej daný.

Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných

rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú

znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,

nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno

pokladať za udržateľné ().

Pridržiavajúc sa citovanej judikatúry ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd

dôvod preventívnej väzby sťažovateľa podľa

odôvodnil relevantnými skutkovými okolnosťami, ktoré nevyvolávajú pochybnosti

o ústavnej konformnosti napadnutého rozhodnutia.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd prijatým rozhodnutím poskytol jasný

a odôvodnený obraz o potrebe ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a z tohto

dôvodu ju odmietol.

S odmietnutím sťažnosti pre namietané porušenie základného práva sťažovateľa

podľa , 2 a 5 a podľa , 2 a 5 listiny a práva podľa

písm. c) a ods. 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 11. októbra

2011 súvisí aj posúdenie sťažovateľovej námietky o porušení jeho práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, že aj keď najvyšší súd vo svojom rozhodnutí nezaujal svoj

právny názor k tvrdeniam sťažovateľa o nezákonnosti jeho vzatia do väzby pre

neobjektívnosť zákonnej sudkyne, nemohol sa dopustiť porušenia označeného článku

dohovoru. Ústavný súd totiž uviedol, že sťažovateľ takúto námietku v druhostupňovom

konaní vôbec nepredostrel. Navyše, najvyšší súd o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu

Špecializovaného trestného súdu riadne konal, pričom výsledkom jeho rozhodovacej

činnosti bolo napadnuté uznesenie. Tým, že najvyšší súd v namietanom uznesení zaujal

právny názor odlišný od očakávaní sťažovateľa, ešte samo osebe nemôže znamenať

porušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Podľa judikatúry ESĽP porušenie čl. 13 dohovoru súvisí iba s tými prípadmi,

v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou

porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu,

rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V danom prípade však ústavný súd

k takémuto záveru nedospel, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

Ústavný súd považuje za podstatné uviesť, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 7. novembra 2011 bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011