Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 857/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti

, zastúpenej advokátom

, , vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa

a a podľa Listiny

základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. 529 z 24. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. septembra 2012 doručená a podaním doručeným ústavnému súdu 3. januára 2013

doplnená sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) a podľa

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolacieho súdu

č. k. 529 z 24. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“ alebo aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka

sa ako žalobkyňa v súdnom konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) pod sp. zn. (ďalej len „konanie sp. zn. “) proti

obchodnej spoločnosti , (ďalej aj „žalovaná“,

v citáciách aj „žalovaný“), domáhala na základe žaloby zo 17. decembra 2003 zaplatenia

sumy 2 340 468,53 PLN s 10 % ročným úrokom z omeškania od 16. apríla 2003

do zaplatenia z titulu náhrady škody a ušlého zisku súvisiacej so zavedením počítačového

systému na prijímanie bookmakerských stávok na základe „Zmluvy o predaji licencie“

z 19. júna 1997 a «„Licenčnej dohody“ z 19. júna 1997 v znení dodatku z 1. januára 1998

a dodatku č. 2 z 23. mája 2000».

V priebehu označeného konania žalovaná doručila krajskému súdu 21. februára 2005

podanie, ktorým sa proti sťažovateľke domáhala zaplatenia sumy 250 676 Sk s úrokom

z omeškania 9,68 % ročne od 27. septembra 1997 do zaplatenia, sumy 249 806 Sk s úrokom

z omeškania 9,68 % ročne od 27. októbra 1997 do zaplatenia a sumy 11 801 357 Sk

s úrokom z omeškania 9,68 % ročne od 13. októbra 2001 do zaplatenia (ďalej aj „vzájomný

návrh žalovanej“).

Krajský súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že sťažovateľkou uplatnený

nárok je nedôvodný, a preto jej žalobu rozsudkom č. k. z 25. apríla 2007

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) zamietol.

Krajský súd však považoval za preukázaný vzájomný nárok žalovanej,

a preto druhým výrokom označeného rozsudku v znení opravného uznesenia

č. k. z 8. augusta 2008 a opravného uznesenia č. k. 268

z 22. augusta 2008 (ďalej len „opravné uznesenia“) zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalovanej

sumu 250 676 Sk s úrokom z omeškania 9,68 % ročne od 27. septembra 1997 do zaplatenia,

sumu 249 806 Sk s úrokom z omeškania 9,68 % ročne od 27. októbra 1997 do zaplatenia

a sumu 11 801 357 Sk s úrokom z omeškania 9,68 % ročne od 13. októbra 2001

do zaplatenia. Krajský súd o súvisiacim výrokom zaviazal sťažovateľku nahradiť žalovanej

trovy konania v sume 418 077 Sk.

Proti rozsudku krajského súdu v znení jeho opravných uznesení podala sťažovateľka

odvolanie, o ktorom rozhodoval najvyšší súd ako odvolací súd, ktorý rozsudkom

č. k. z 19. novembra 2008 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“)

napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Proti rozsudku najvyššieho súdu podala sťažovateľka dovolanie a navrhla,

aby najvyšší súd ako dovolací súd rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu ako odvolacieho súdu na ďalšie konanie, resp. aby zrušil aj rozsudok

krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože aj rozsudok krajského súdu má

vady, pre ktoré je potrebné zrušiť rozsudok najvyššieho súdu. Sťažovateľka dovolanie proti

rozsudku najvyššieho súdu odôvodnila s poukazom na to, že v konaní došlo k vade podľa

(ďalej aj „OSP“), pretože sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, keďže prvostupňový súd rozhodol

o protinávrhu žalovanej napriek tomu, že žalovaná nenavrhla, aby jej bolo prisúdené viac,

ako si uplatnila sťažovateľka. Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentovala tým, že takýto

prejav žalovanej nie je vzájomným návrhom, ale je len obranou proti žalobe. Podľa názoru

sťažovateľky v konaní došlo aj k vade podľa , pretože jej bola odňatá

možnosť konať pred súdom tým, že najvyšší súd ako odvolací súd odročil pojednávanie,

ktoré pôvodne nariadil na zopakovanie alebo doplnenie dokazovania, avšak opätovne už

pojednávanie nenariadil a ani sťažovateľku o tomto neinformoval. Ďalej sťažovateľka

vytýkala najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu [podľa a ] aj

to, že neodstránil nedostatky prvostupňového súdu, pokiaľ ide o nesprávne a neúplné

zistenie skutkového stavu veci, ako aj to, že sa nevysporiadal s rozpormi v konaní a svoje

rozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení veci.

O dovolaní sťažovateľky najvyšší súd ako súd dovolací rozhodol uznesením sp. zn.

1 Obdo V 18/2009 z 28. januára 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

1 Obdo V 18/2009“) tak, že dovolaním napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení

s rozsudkom krajského súdu v znení jeho opravných uznesení zrušil a vec vrátil krajskému

sudu na ďalšie konanie, keďže dospel k záveru, že konanie predchádzajúce vydaniu

rozsudku krajského súdu, ako aj rozsudku najvyššieho súdu je postihnuté vadou podľa § 237

písm. e) , pričom poukázal na to, že krajský súd v dôsledku nesprávneho postupu

prejednal vzájomný návrh žalovanej podľa bez tohto, aby mal zároveň

ustálené, či ide o podanie podľa alebo o podanie podľa – obranu

proti žalobe.

Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. V 18/200 podala žalovaná podľa

ústavnému súdu sťažnosť, v ktorej namietala porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe sťažnosti žalovanej ústavný súd nálezom č. k. 43

z 15. novembra 2010 vyslovil porušenie ňou označených práv, zrušil uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd k meritu veci

uviedol: „Pokiaľ najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 28. januára 2010 svoj

právny názor zakladá na inom výklade rozdielností podmienok aplikácie a ,

jeho výklad je ústavne nekonformný. Pokiaľ najvyšší súd sústredil svoju pozornosť

pri posudzovaní naplnenia dovolateľom tvrdenej podmienky prípustnosti dovolania práve

na otázku porovnania výšky plnenia požadovaného žalobcom a žalovaným, zaoberal sa

skúmaním okolnosti, ktorá pre jeho rozhodnutie podstatný význam nemala a naopak

nezaoberal sa posudzovaním skutočností, ktoré pre jeho rozhodovanie v súvislosti s touto

otázkou relevantné boli.“

Po vrátení veci najvyššiemu súdu tento ako dovolací súd opätovne dovolanie

sťažovateľky prerokoval a uznesením č. k. V 8/2011 461 z 28. apríla 2011 (ďalej len

„uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. V 8/2011“) rozsudok najvyššieho súdu ako

odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu v znení jeho opravných uznesení

zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd ako dovolací súd dospel k

záveru, že v konaniach na súde prvého, ako aj druhého stupňa neexistujú vady podľa § 237

písm. b), c), d), e), f) a g) . S poukazom na však konštatoval, že v

súvislosti s posudzovaním právomoci súdov Slovenskej republiky je potrebné vychádzať aj

z nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone

rozsudkov v občianskych a obchodných veciach [ďalej len „nariadenie Rady (ES) č.

44/2001“]. Najvyšší súd ako dovolací súd v tejto súvislosti uviedol, že súd, ktorému bol

podaný návrh, preto posudzuje svoju príslušnosť aj z pohľadu, či v danej veci nie je daná

výlučná príslušnosť upravená v čl. 22 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001. Najvyšší súd ako

dovolací súd upriamil pozornosť na podanie žalovanej z 2. decembra 2004, ktorým

namietala oprávnenosť konateľa sťažovateľky na podanie žaloby voči nej (žalovanej), keďže

tento tak urobil bez súhlasu väčšinového spoločníka. Ďalej poukázal aj na to, že ani krajský

súd a ani najvyšší súd ako odvolací súd neskúmali oprávnenie konateľa sťažovateľky na

podanie žaloby, tak ako to namietala žalovaná z pohľadu svojej príslušnosti vo vzťahu k čl.

22 bodu 2 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001. Z uvedených dôvodov preto najvyšší súd ako

dovolací súd s poukazom na rozsudok najvyššieho súdu v spojení s

rozsudkom krajského súdu v znení jeho opravných uznesení zrušil a vec vrátil krajskému

súdu na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení uviedol, že bude jeho úlohou, aby v novom

konaní v naznačenom smere vyriešil otázku svojej právomoci a následne vo veci znova

rozhodol.

Proti uzneseniu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. V 8/2011

podala žalovaná podľa sťažnosť, ktorou namietala porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe sťažnosti žalovanej ústavný súd nálezom č. k. 52

z 21. februára 2012 rozhodol, že základné právo žalovanej na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. V 8/2011 porušené boli, preto ho ústavný súd zrušil a vec

vrátil najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd svoje rozhodnutie založil predovšetkým na tom, že «z výroku

a odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd dospel

k názoru o prípustnosti dovolania žalobcu, hoci o nedostatku právomoci ako dôvode

zmätočnosti odvolacieho (i prvostupňového) konania nie je presvedčený. Najvyšší súd teda

výrokom (záväznou časťou) svojho rozhodnutia konštatoval svoju právomoc, hoci

z odôvodnenia tohto výroku vyplýva len potenciálna možnosť splnenia kogentného

zákonného kritéria [ ] na založenie „dovolacej“ právomoci. Výrok

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je tak založený na dohadoch,

resp. pochybnostiach o právomoci slovenských súdov na prerokovanie sporu

medzi sťažovateľom a žalobcom. Dokazuje to i právny názor, ktorý záväzne adresoval

najvyšší súd krajskému súdu ako súdu prvostupňovému a ktorým mu prikázal vyriešiť otázku

jeho právomoci na rozhodnutie predmetného sporu.

Z uvedených dôvodov je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z ústavno právneho

hľadiska vadné. Trpí vnútorným rozporom medzi výrokom a jeho odôvodnením

a do postavenia sťažovateľa ako účastníka dovolacieho konania vnáša prvok právnej

neistoty týkajúcej sa dôvodu, pre ktorý bolo prvostupňové rozhodnutie krajského súdu

i odvolacie rozhodnutie najvyššieho súdu zrušené. Nespĺňa tak požiadavky kladené

základným právom na súdnu ochranu i právom na spravodlivé súdne konanie

na rozhodnutie všeobecného súdu.».

Ústavný súd v označenom náleze vyslovil, že „pri opätovnom rozhodovaní

o dovolaní žalobcu bude úlohou najvyššieho súdu rešpektovať právny názor ústavného

súdu... a pri skúmaní dôvodov zmätočnosti podľa založiť svoje rozhodnutie

o podanom dovolaní na jednoznačnom závere o existencii alebo absencii dôvodov

prípustnosti dovolania a dovolacích dôvodov podľa . Pre tento účel bude

nevyhnutné, aby najvyšší súd podal v odôvodnení svojho dovolacieho rozhodnutia dôkladnú

analýzu do úvahy prichádzajúceho nariadenia Rady v spojení s relevantnou judikatúrou

Súdneho dvora Európskej únie (predovšetkým rozsudok tretej komory Súdneho dvora

z 12. mája 2011 vo veci C 144/10, body 30, 31, 33 – 36) a jednoznačne uzavrel, či skutkové

okolnosti sporu medzi žalobcom a sťažovateľom možno pod čl. 22 nariadenia Rady

subsumovať, a teda či konanie krajského súdu ako súdu prvostupňového i najvyššieho súdu

ako súdu odvolacieho trpelo vadou nedostatku právomoci.“.

Po vrátení veci najvyššiemu súdu tento ako dovolací súd opätovne dovolanie

sťažovateľky prerokoval a dospel k záveru, že v konaní pred krajským súdom,

ako aj v konaní pred najvyšším súdom ako odvolacím súdom neexistujú vady, ktoré

sú uvedené v , , , , , a , a preto dovolanie sťažovateľky

napadnutým rozhodnutím pre jeho neprípustnosť odmietol.

Proti napadnutému rozhodnutiu podala sťažovateľka podľa sťažnosť,

ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňuje takto:

«Prvostupňový súd náš nárok na náhradu škody a ušlého zisku, ktorý nám vznikol

z dôvodu znefunkčnenia softwaru na prijímanie bookmakerských stávok prostredníctvom

tzv. licenčných kľúčov po 12. 10. 2001 vyhodnotil ako neopodstatnený, nakoľko podľa

prvostupňového súdu „porušenia jednotlivých ustanovení zmluvy sa dopustil žalobca

a to neuhradením zmluvných záväzkov, čím zmluva automaticky stratila platnosť a žalovaný

teda nemohol žalobcovi spôsobiť ním dokladovanú škodu z tejto zmluvy“. Prvostupňový súd

dospel k záveru, že „vzájomný návrh uplatnený za konania žalovaným je v celom rozsahu

oprávnený a preto zaviazal žalobcu na zaplatenie.“

Sme presvedčení, že už prvostupňové rozhodnutie bolo arbitrárne, nakoľko súd

sa stotožnil s tvrdením žalovaného a ustálil cenu za pobočkový software bez akejkoľvek

opory v uzatvorených zmluvách, pričom paradoxne konštatoval v tom istom odôvodnení

rozsudku, že cena pobočkového software nikdy nebola dohodnutá...

Tak prvostupňový ako aj odvolací súd ignorovali skutočnosť, že žalovaný

si neuplatnil svoju pohľadávku riadnym žalobným návrhom a že svoju pohľadávku

odvodzoval z titulu ceny dohodnutej v zmluve (hoci takáto dohoda neexistovala − odvolací

súd v odôvodnení svojho rozsudku uvádza, že „ustanovenia o pobočkovom software boli

zmluvnými stranami zo zmluvy vyčiarknuté“) a nie z titulu bezdôvodného obohatenia.

Odvolací súd teda vydal zjavne protichodné a zmätočné rozhodnutie, ktorého

odôvodnenie si jednotlivých odsekoch vzájomne odporovalo. Navyše obmedzil odôvodnenie

svojho rozsudku iba na konštatovanie správnosti napadnutého rozhodnutia a jeho

odôvodnenia, čím porušil naše právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Máme

za to, že odvolací súd mal v odôvodnení dať odpovede na naše argumenty týkajúce

sa pochybenia prvostupňového súdu tak v skutkovej rovine, v rovine právneho posúdenia

veci ako aj v rovine procesnej...»

Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením označených práv

v sťažnosti tiež uvádza, že „... aj Ústavný súd svojimi nálezmi č. 43

a 52 zasiahol pomerne výrazne do priebehu celého súdneho sporu

a to v čase, keď tento ešte nebol právoplatne ukončený..., nakoľko už prvým uznesením č. 1

Obdo V 18/2009 z 28. 1. 2010 došlo k zrušeniu právoplatného rozsudku odvolacieho súdu

ako aj rozsudku súdu prvostupňového čím sa celý prípad znovu dostal do štádia

prvostupňového konania. Máme za to, že iba takýto spôsobom sa mohli napraviť závažné

pochybenia prvostupňového a odvolacieho súdu...

Navyše v prípade nálezu ústavného súdu č. 43 ústavný súd priamo

interpretoval príslušné paragrafy a zaviazal dovolací súd sa týmto výkladom riadiť

s odvolaním sa na arbitrárnosť zo strany dovolacieho súdu a interpretáciu týchto predpisov

v rozpore s . Domnievame sa, že v danom prípade postupoval ústavný súd nad

rámec posúdenia prípadu z pohľadu možného porušenia základných práv a slobôd nakoľko

fakticky dovolací súd priamo inštruoval ako má záväzne príslušnú normu interpretovať

a v konečnom dôsledku ako má rozhodnúť, čím vztiahol na seba kompetenciu všeobecných

súdov interpretovať právne normy a aplikovať ich na konkrétne situácie...“.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej argumentuje tým, že najvyšší súd ako dovolací súd

sa mal v napadnutom rozhodnutí „... dostatočne a definitívne vysporiadať s otázkou,

či došlo k vade podľa ust. 237 písm. e) nakoľko od konštatovania Ústavného súdu

SR, že jeho predchádzajúce posúdenie podania žalovaného podľa alebo 98

je ústavne nekonformné a zjavne arbitrárne sa tejto otázke nevenoval a obmedzil sa iba

na konštatovanie, že nie je možné akceptovať stanovisko žalobcu, že došlo k vade podľa

Dovolací súd sa nezaoberal podrobne otázkou ústavne konformného výkladu

ustanovení a 98 a dopadom takéhoto výkladu na existenciu vady podľa

písm. e) “.

Sťažovateľka napokon s poukazom na čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

uvádza, že najvyšší súd „... bol povinný (osobitne v prípade keď sám konštatoval

že právomoc stanovená v článku 22 nariadenia nie je podľa jeho názoru jednoznačná)

obrátiť sa s prejudiciálnou otázkou tykajúcou sa výkladu dotknutého článku na Súdny dvor

Európskej únie.

Nakoľko však tak porušovateľ neučinil, a neučinili tak ani prvostupňový ani

druhostupňový súd došlo celkom zrejme k porušeniu ustanovenia tohto článku a tento

nedostatok sa priamo prejavil v napadnutom uznesení.“.

S poukazom na svoju predchádzajúcu argumentáciu sťažovateľka uvádza,

že „Napadnuté uznesenie (najvyššieho súdu, pozn.) je... zmätočné a nedostatočne

odôvodnené a ani toto rozhodnutie dovolacieho súdu nezhojilo vady spôsobené jeho

predchádzajúcimi rozhodnutiami a rozsudkami súdov nižších stupňov, na ktoré sme

poukázali vyššie.

Vychádzajúc z judikatúry Ústavného súdu SR je z ústavnoprávneho hľadiska

odmietnutie s dovolania (teda rozhodnutie vydané bez preskúmania veci) pokiaľ k nemu

došlo v rozpore so zákonom, treba považovať za odopretie súdnej ochrany, čo zakladá

porušenie SR. Sekundárne tým boli porušené aj ďalšie práva, pretože

výrok uznesenia je v zrejmom rozpore s jeho odôvodnením.“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka po doplnení petitu sťažnosti podaním

doručeným ústavnému súdu 3. januára 2013 navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti

na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces v zmysle článkov 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2

, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

a článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 5. 2012 sp. zn. 529 porušené

bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 5. 2012 sp. zn. V 11/2012 529

sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Spoločnosti sa priznáva

náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 5 000, EUR ktorú mu vyplatí Najvyšší súd SR.

Spoločnosti sa priznáva

náhrada trov konania v sume 323,50 EUR, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky

povinný zaplatiť na účet advokáta , advokátska kancelária

, vedený vo

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

Ústavný súd Slovenskej republiky odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 25. 04. 2007 č. k. 236 v spojení s opravným uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. k. , s opravným uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 19. 11. 2008 č. k. do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky vo veci samej.“

Z dôvodu, že sťažnosť neobsahovala všetky zákonom predpísané náležitosti

[ o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“)], ústavný súd prípisom

z 13. augusta 2013 vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby v určenej lehote predložil

kópiu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vrátane rozsudku krajského súdu v znení

jeho opravných uznesení a rozsudku najvyššieho súdu, na ktoré sťažovateľka v odôvodnení

svojej sťažnosti poukazovala.

Sťažovateľka spolu s podaním z 20. augusta 2013 ústavnému súdu predložila ním

požadované listiny.

Obchodná spoločnosť , podaním doručeným ústavnému súdu

14. februára 2014 oznámila, že na Krajskom súde v Katoviciach v Poľskej republike sa

vedie „konanie o vyhlásenie vykonateľnosti na území Poľskej republiky súdnych rozhodnutí

vydaných súdmi Slovenskej republiky, ktoré konanie je vedené pod spisovou značkou

XIII GCo 173/13/IW“, vrátane uznesenia najvyššieho súdu č. k. 529

z 24. mája 2012. Ďalej vo svojom podaní uviedla, že «Účastníkom konania, voči ktorému je

toto konanie vedené, je obchodná spoločnosť

.

V rámci svojej obrany, v konaní o vyhlásenie vykonateľnosti, obchodná spoločnosť

argumentovala okrem iného aj tým,

že citujem: „... navrhovateľ ( ) nemohol predložiť dokument potvrdzujúci

právoplatnosť súdnych rozhodnutí, pre ktoré žiada vyhlásenie ich vykonateľnosti, pretože

konanie medzi účastníkom a navrhovateľom naďalej pokračuje...

V konaní pred Krajským súdom v Katowiciach sp. zn. XIII GCo 1F3/13/IW i pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky sp. zn. vystupuje ten istý účastník

a to

V konaní pred Krajským súdom v Katowiciach

tvrdí, že predmetné rozhodnutia nemôžu byť v Poľskej republike

vykonateľné, lebo nie sú v Slovenskej republike právoplatné a pokračuje vo veci konanie.

Súčasne tvrdí, že podala dňa 10. 09. 2012 sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky,

v ktorom konaní, v súlade s ustanovením §49 Zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov je základným predpokladom takéhoto konania existencia

právoplatného rozhodnutia.

teda Ústavnému súdu

Slovenskej republiky nemôže v tomto konaní, vedenom pod sp. zn. , právne

relevantne a vážne tvrdiť, že právoplatným rozhodnutím sa porušili jej základné práva

alebo slobody, ak Krajskému súdu v Katowiciach v Poľskej republike v konaní pod sp. zn.

XIII /IW, tvrdí, že tieto rozhodnutia nie sú právoplatné.

Dôkazom, že sťažnosť , podaná

na Ústavný súd Slovenskej republiky zrejme nie je lége artis, je aj podanie

na Krajský súd v Bratislave, zo dňa 13. 05.

2013, kde v konaní č. k. žiada o prerušenie konania a z tohto podania je

zrejmé, že konanie sp. zn. nepovažuje za právoplatne skončené.».

Ďalším podaním doručeným ústavnému súdu 29. októbra 2014 obchodná spoločnosť

, doplnila svoje oznámenie z 29. októbra 2014, v ktorom uvádza,

že sťažovateľka «v konaní pred ústavným súdom tvrdí, že rozhodnutia, ktoré svojou

sťažnosťou napáda, sú právoplatné a v konaní pred poľským súdom (SAD APELACIJNY

W KATOWICACH, Sp. zn.: V A C z 746/14), súčasne tvrdí, že tie isté rozhodnutia nie

sú a nemôžu byť právoplatné.

Toto naše oznámenie preukazujeme posledným podaním sťažovateľa, zo dňa

17. 10. 2014, v ktorom pre SAD APELACIJNY W KATOWICACH Sp. zn.: V A C z

746/14 tvrdí, citujem: „Navrhovateľ (jedná sa o ) nemôže získať doložku

právoplatnosti od súdu Slovenskej republiky, nakoľko rozsudky, na ktoré sa odvoláva,

nie sú právoplatné...“. Opakujeme, že predmetom konania pred poľským súdom je okrem

iných aj to rozhodnutie, ktoré je predmetom podanej sťažnosti na ústavný súd.

Opätovne upozorňujeme na skutočnosť, že sťažovateľ podľa nášho názoru vedome

a účelovo porušuje ustanovenie § 49 Zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č.

Naša spoločnosť má právny záujem na výsledku tohto konania aj vzhľadom

na súvislosť s konaním pred SAD APELACIJNY W KATOWICACH Sp. zn.: V A C z

746/14, a preto žiadame ústavný súd, aby našu spoločnosť pribral do tohto konania v

procesnom postavení vedľajšieho účastníka.».

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľky

uviesť toto:

Bývalý predseda najvyššieho súdu podal proti sudcom

IV. senátu ústavného súdu trestné oznámenia (proti Ladislavovi Oroszovi vo februári

a v auguste 2013, proti Ľudmile Gajdošíkovej a Jánovi Lubymu v auguste 2013),

v nadväznosti na čo sudcovia IV. senátu ústavného súdu oznámili tieto skutočnosti v zmysle

predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadali,

aby zabezpečila postup podľa , t. j. aby predložila

ich oznámenia obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať ich vylúčenie

z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľky, na rozhodnutie senátu ústavného súdu,

ktorý je o nich príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámeniach sudcov IV. senátu ústavného súdu rozhodoval I. senát ústavného súdu

uznesením č. k. z 5. júna 2013 v období od februára 2013 do novembra

2013 a rozhodol tak, že ich nevylúčil z rozhodovania v tejto veci. Vzhľadom na uvedené

skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci konať do času, kým o týchto

otázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.

Sudcovi Jánovi Lubymu skončilo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu

4. júla 2014 a na konanie a rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa je v súčasnosti podľa

relevantného rozvrhu práce príslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví

tohto uznesenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh

ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho

zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným konaním alebo iným zásahom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú

neopodstatnenosť návrhu a tento odmietne (m. m. , ,

).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že základom argumentácie sťažovateľky o porušení ňou

označených práv je tvrdenie o

zjavne arbitrárnej povahe rozsudku krajského súdu v spojení s uznesením

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu,

neprimeranom zásahu ústavného súdu do ňou označených práv, a to nálezom

č. k. 43 z 15. novembra 2010 a nálezom č. k. 52

z 21. februára 2012,

nedostatočnom odôvodnení namietaného uznesenia najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu, keďže podľa jej názoru dovolací súd v ňom neodpovedal na jej základné

argumenty týkajúce sa existencie vady podľa ,

porušení povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie

(ďalej aj „Súdny dvor“) v otázke výkladu čl. 22 bod 2 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001,

ktorého výklad bol rozhodujúci pre posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. a)

.

Ústavný súd v súvislosti s takto nastolenými námietkami sťažovateľky uvádza,

že podľa je viazaný návrhom na začatie konania

(v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť

na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (petit sťažnosti). Ústavný súd

teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Text

uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže

doplniť petit (, , , , ,

).

V nadväznosti na uvedené považoval ústavný súd výhrady sťažovateľky

proti rozsudku krajského súdu v spojení s napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a postupom predchádzajúcim ich vydaniu a výhrady proti nálezu ústavného súdu č. k.

43 z 15. novembra 2010 a nálezu ústavného súdu č. k. 52

z 21. februára 2012 obsiahnuté len v texte sťažnosti (pričom v jej petite sa proti nim

nedomáhala žiadnych nárokov) iba za súčasť odôvodnenia sťažnosti v zmysle § 20 ods. 1

. Navyše, sťažnosť proti rozhodnutiu ústavného súdu podať

nemožno.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil

iba na posúdenie otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

za ústavne udržateľné a akceptovateľné v rozsahu námietok zodpovedajúcich sťažovateľkou

formulovanému petitu.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,

ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ).

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že v súlade so svojou konštantnou

judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(m. m. , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (m. m. ). Do obsahu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. ), resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý

predkladá účastník konania (m. m. , , ).

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahu

sťažovateľkou nastolených námietok ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na nasledujúcu časť

odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, ktorý v kontexte námietok sťažovateľky uviedol:

„Predmetom rozsudku Súdneho dvora C 144/10 bol návrh na začatie

prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ podaný rozhodnutím Kammergericht

Berlin (Nemecko) z 8. marca 2010...

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týkal výkladu článku 22 bod 2

a článku 27 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001...

Rozsudok Súdneho dvora C 144/2010 sa otázkou právomoci súdu zaoberá v bode 30,

31, 33 36.

Bod 30 rozsudku C 144/10:

K právomoci stanovenej v článku 22 nariadenia č. 44/2001 − teda právomoc súdov

členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko, je všeobecným pravidlom. Iba ako výnimku

z tohto pravidla upravuje toto nariadenie pravidlá osobitnej právomoci v taxatívne

vypočítaných prípadoch, v ktorých žalovaný môže alebo podľa okolností musí byť žalovaný

na súde iného členského štátu. V rozsudku Súdneho dvora (druhá komora) z 13. júla 2006

sp. zn. C 103/2005 (bod 22 konštatuje, že právomoc stanovená v článku 22 nariadenia

č. 44/2001, teda právomoc súdov členského štátu, v ktorom má žalovaný svoje bydlisko,

je všeobecnou zásadou a iba ako výnimku z tejto zásady upravuje toto nariadenie pravidlá

osobitnej právomoci v taxatívne vypočítaných prípadoch, v ktorých žalovaný môže alebo

podľa okolností musí byť žalovaný na súde iného členského štátu). Teda ani rozhodnutie

Súdneho dvora C 103/2005 a ani rozhodnutie C 144/2010 jasne a zrozumiteľne

nevymedzujú okruh taxatívne vypočítaných prípadov, v ktorých žalovaný môže alebo podľa

okolností musí byť žalovaný na súde iného členského štátu.

Bod 31 rozsudku C 144/2010

Uvedený postup treba uplatniť v tomto kontexte, v ktorom sa kladie otázka

uplatniteľnosti článku 22 bodu 2 nariadenia č. 44/2001.

Bod 33 rozsudku C 144/2010

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že extenzívny výklad článku 22 bod 2 nariadenia

č. 44/2001, podľa ktorého sa tento článok uplatní na každé konanie, ktorého predmetom

je otázka platnosti rozhodnutia orgánov spoločnosti, by bol v rozpore jednak s jedným

zo všeobecných účelov tohto nariadenia, ktorý je uvedený v jeho odôvodnení č. 11 a ktorý

spočíva v zabezpečení vysokej predvídateľnosti pravidiel súdnej právomoci, a jednak

so zásadou právnej istoty.

Ak by totiž všetky spory týkajúce sa rozhodnutia orgánov spoločnosti museli spadať

pod článok 22 bod 2 nariadenia č. 44/2001, znamenalo by to, že žaloby podané

proti spoločnosti, bez ohľadu na to, či majú zmluvnú, deliktnú alebo inú povahu,

by v skutočnosti skoro vždy patrili do právomoci súdov členského štátu, v ktorom má táto,

spoločnosť sídlo. Stačilo by totiž, aby sa spoločnosť ešte predtým domáhala údajnej

neplatnosti rozhodnutí svojich orgánov, ktoré viedli k uzatvoreniu zmluvy alebo

k uskutočneniu údajne škodlivého právneho úkonu, s cieľom jednostranne stanoviť výlučnú

právomoc súdu, v ktorého obvode má sídlo, (bod 34 rozsudku C 144/2010).

Uvedený cieľ predvídateľnosti by nebol dosiahnutý, ak by sa uplatniteľnosť pravidla

súdnej právomoci založená na povahe sporu − v prípade, že

neobsahuje výslovné ustanovenie v tomto zmysle − mohla takto meniť v závislosti

od existencie predbežnej otázky, ktorú môžu účastníci konania kedykoľvek položiť, pretože

uvedená povaha mohla byť takto zmenená, (bod 35 rozsudku C 144/2010).

Je potrebné takisto uviesť, že ďalším účelom pravidiel súdnej právomoci, ktoré

vyplývajú z ustanovení čl. 22 nariadenia č. 44/2001, je priznať výlučnú právomoc súdom

členského štátu v prípade osobitných okolností, keď − vzhľadom na predmetnú oblasť –

sú tieto súdy v najlepšej pozícii na to, aby rozhodovali spory patriace do tejto oblasti

z dôvodu existencie osobitne úzkeho vzťahu týchto sporov s uvedeným členským štátom,

(bod 36 rozsudku C 144/2010).

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného vyvodil, že súdna

právomoc stanovená v článku 22 nariadenia č. 44/2001 nie je jednoznačná, keďže Súdny

dvor vo svojich rozhodnutiach nedefinuje resp. taxatívne nevypočítava výnimky z tohto

pravidla a podľa názoru dovolacieho súdu preto pri skúmaní súdnej právomoci v zmysle

vyššie uvedených rozhodnutí Súdneho dvora treba vychádzať z reštriktívneho výkladu

s prihliadnutím na predvídateľnosť pravidiel súdnej právomoci a zásad právnej istoty.

Za týchto okolností preto dovolací súd mal zato, že nie je splnená podmienka

prípustnosti dovolania, keďže vady konania, ktoré môžu založiť prípustnosť dovolania podľa

ust. § 237 písm. b), c), d), e), f), h) a g) neboli zistené, čo bolo konštatované aj v predošlých

rozhodnutiach dovolacieho súdu. S prihliadnutím na rozhodnutia Súdneho dvora, dovolací

súd nezistil ani vadu konania podľa ust. , čím bola vylúčená

prípustnosť dovolania aj podľa ust. “ Z uvedených dôvodov preto

najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky pre jeho neprípustnosť.

K námietke sťažovateľky, podľa ktorej sa najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí

podrobne nezaoberal otázkou ústavne konformného výkladu a

a dopadom tohto výkladu na existenciu sťažovateľkou namietanej vady podľa § 237 písm. e)

, ústavný súd uvádza, že úlohou ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie

je chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred každým pochybením všeobecných súdov,

ale len takým, ktoré dosahuje takú intenzitu, že svojimi účinkami vyvolá neprípustné

obmedzenie, či dokonca popretie garantovaných práv, a ktoré je preto z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. , ). V danom

prípade k takému pochybeniu zo strany najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu

zjavne nedošlo.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v súlade so svojou judikatúrou posudzuje

spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu sťažnosti

dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné

pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok

bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.

Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov

verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná

súvislosť medzi porušením garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť

procesu ako celku nemala podstatný dosah.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že vzhľadom na priebeh celého dovolacieho

konania a najmä na závery ústavného súdu vyslovené v jeho náleze sp. zn.

z 15. novembra 2010 dostala sťažovateľka na ňou nastolené otázky odpoveď, z ktorej

zreteľne vyplýva, prečo nemohla byť so svojou argumentáciu v dovolacom konaní úspešná.

Zo záverov formulovaných ústavným súdom v náleze sp. zn.

z 15. novembra 2010 je zjavné, že ňou použitý a najvyšším súdom v uznesení sp. zn.

1 Obdo V 18/2009 pôvodne uplatnený výklad dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku nebol ústavne konformný. Z uvedeného je v okolnostiach daného prípadu zrejmé,

prečo argumentácia sťažovateľky vo vzťahu k ňou tvrdenej existencii vady podľa § 237

písm. e) nemohla zakladať prípustnosť dovolania podľa .

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzhľadom na už uvedené

považuje právne názory vyjadrené v napadnutom uznesení najvyššieho súdu týkajúce

sa posudzovania dôvodov prípustnosti dovolania podľa v spojitosti

s výkladom čl. 22 bodu 2 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z ústavného hľadiska

za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom odôvodnené, pričom

ich nemožno považovať za arbitrárne. Ústavný súd v okolnostiach danej veci považuje

aj spôsob odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorom sa jednoznačne

priklonil k reštriktívnemu výkladu čl. 22 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001, z ústavného

hľadiska za akceptovateľný. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí podľa názoru ústavného

súdu dostatočne reagoval na dovolacie námietky sťažovateľky, ktorými odôvodňovala

prípustnosť dovolania podľa , a preto ústavný súd považuje túto časť sťažnosti

sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.

V ďalšej časti ústavný súd považuje za potrebné vyjadriť sa k námietke sťažovateľky

týkajúcej povinnosti najvyššieho súdu postupom podľa obrátiť sa

s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na to, že

za splnenia podmienok predpokladaných v čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

je povinnosťou súdu rozhodujúceho vo veci ako súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je

prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, obrátiť sa s predbežnou otázkou

o výklade aktov sekundárneho práva Európskej únie na Súdny dvor.

Ústavný súd najprv zaujal stanovisko k argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej túto

povinnosť najvyššieho súdu primárne odvodzuje z jeho pochybností o výklade čl. 22

nariadenia Rady (ES) č. 44/2001. Ústavný súd sa s touto argumentáciou sťažovateľky

nestotožňuje. Najvyšší súd pripustil v napadnutom uznesení síce nejednoznačnosť úpravy

súdnej právomoci v čl. 22 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001, avšak, vychádzajúc z judikatúry

Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vzťahujúcej sa na toto ustanovenie

a v súlade s ňou, sa jednoznačne priklonil k jeho reštriktívnemu výkladu, uprednostniac

„predvídateľnosť pravidiel súdnej právomoci a zásady právnej istoty“, a tento svoj právny

názor v odôvodnení napadnutého uznesenia jednoznačne vyjadril. Ústavný súd považuje

výklad najvyššieho súdu nielen za logický (akceptujúc dôvody priklonenia sa

k reštriktívnemu výkladu označeného ustanovenia ), ale aj za ústavne udržateľný, a preto

túto časť sťažnosti považuje za zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky o povinnosti najvyššieho súdu obrátiť

sa v danej veci s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor podľa

za splnenia podmienok predpokladaných v čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

ústavný súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej „Súdny dvor má

právomoc vykladať právo Únie, len pokiaľ ide o jeho uplatňovanie v členskom štáte odo

dňa pristúpenia tohto štátu k Únii (pozri rozsudky z 10. januára 2006, Ynos, C 302/04, Zb.

s. 1 371, bod 36; zo 14. júna 2007, Telefónica 02 Czech Republic, C 64/06, Zb. s. I 4887,

body 22 a 23; z 15. apríla 2010, CIBA, C 96/08, Zb. s. , bod 14, ako aj uznesenie

z 11. mája 2011, Semerdžiev, C 32/10, bod 25)“ (uznesenie Súdneho dvora vo veci

C 433/11 z 8. 11. 2012).V relevantnom čase začatia súdneho konania (pred 1. májom 2004)

Slovenská republika nebola ešte členom Európskej únie, a preto túto časť sťažnosti

sťažovateľky odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,

ktorou sťažovateľka namieta porušenie práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13

dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení uvedených povinností.

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti taktiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol,

že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu jej práva podľa čl. 13

dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu nemá táto časť petitu oporu v argumentoch

a tvrdeniach, ktoré by preukázali opodstatnenosť tvrdenia sťažovateľky o porušení jej práva

podľa čl. 13 ods. 1 dohovoru.

Skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom uznesení zaujal právny názor odlišný

od očakávania sťažovateľky, ešte sama osebe nemôže znamenať porušenie práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru (m. m. ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,

ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti taktiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol,

že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu jej základného práva

podľa . Ústavný súd je však nútený konštatovať, že sťažovateľka v časti

namietajúcej porušenie základného práva podľa napadnutým uznesením

najvyššieho súdu svoju sťažnosť bližšie neodôvodnila.

Podľa ústavného súdu nemá táto časť petitu oporu v argumentoch a tvrdeniach

uvádzaných v sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ktoré

sú výlučne zamerané na preukázanie namietaného porušenia , resp.

ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na to, ako aj so zreteľom na právne zastúpenie sťažovateľky

kvalifikovaným právnym zástupcom, ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (m. m. ) podľa § 25 ods. 2

.

Keďže ústavný súd sťažnosť z už uvedených dôvodov odmietol, rozhodovanie

o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci, ako aj o návrhu žalovanej

na jej vstup do konania v procesnom postavení vedľajšieho účastníka stratilo opodstatnenie,

preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014