Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 72/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. J., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č. k. -266

z 23. novembra 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

-292 z 2. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. Michala Barilu o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2011

doručená sťažnosť Mgr. M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 5 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-266 z 23. novembra 2009 (ďalej aj „prvostupňový rozsudok“ alebo „rozsudok

okresného súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -292 z 2. marca 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského

súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou okresnému súdu 18. marca

2008 domáhal zaplatenia sumy 2 712 478,81 € z titulu náhrady škody podľa zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

ktorá mala byť spôsobená jeho právnemu predchodcovi. Sťažovateľ uviedol, že žalovanú

pohľadávku nadobudol „na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi

spoločnosťou E., spol. s r. o.“, ako postupcom (ďalej len „poškodený“) a ním ako

postupníkom.

Sťažovateľ poukázal na to, že „Škoda v žalovanej výške 2 712 474,81 EUR vznikla

poškodenému v dôsledku nekonania Úradu justičnej a kriminálnej polície, teda jeho

nesprávnym úradným postupom tým, že nevydal rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote

a nebol činný pri výkone verejnej moci. Vzhľadom na uvedené máme za to, že štát

zodpovedá za škodu, ktorá vznikla poškodenému v zmysle § 3 ods. 1 písm. d) v spojení

s ustanovením , pričom právnu argumentáciu sťažovateľ

opiera aj o ustanovenia , , , , , , ,

, , , , , , , , , , ,

, , , , , , , , zákona

o Policajnom zbore, , zákona o nájme nebytových priestorov, a

Slovenskej a , , , , , ,

Sťažovateľ si v predmetnom konaní uplatnil nároky na základe Zmluvy o postúpení

pohľadávky zo dňa 3. 5. 2006 uzavretej medzi poškodeným a sťažovateľom. V zmysle tejto

zmluvy odovzdal poškodený aktívnu legitimáciu v spore sťažovateľovi.

Od februára 2004 prestal nájomca uhrádzať poškodenému nájomné a úhrady

za služby spojené s užívaním prenajatých nebytových priestorov. Keďže nájomca aj napriek

upozorneniam na následky spojené s neplnením povinností vyplývajúcich z nájomnej zmluvy

neuhrádzal nájomné a plnenia za služby spojené s nájmom, poškodený bol nútený

vypovedať nájomnú zmluvu s nájomcom dňa 6. 4. 2004 s výpovednou lehotou k

31. 10. 2004. Vzhľadom na mimoriadne vysoký odber elektrickej energie počas užívania

priestorov nájomcom – cca 30.000 Sk denne a vzhľadom na výšku nesplácaného nájomného

v pomere k príjmom poškodeného, sa tento dostával neplnením povinností nájomcu do

druhotnej platobnej neschopnosti. Keďže poškodený z dôvodu neochoty nájomcu platiť

nemohol uhrádzať platby dodávateľovi – spol. M., a. s., za dodanú elektrickú energiu, pod

hrozbou odstavenia dodávky elektrickej energie opakovane vyzýval nájomcu na včasnú

úhradu nedoplatkov za odoberané energie. Poškodenému sa ani napriek upozorneniam

o možných následkoch odpojenia prívodu elektrickej energie nepodarilo presvedčiť

nájomcu na úhradu dlhov, preto dodávateľ dňa 20. 8. 2004 odpojil prívod elektrickej

energie do priestorov nájomcu.“.

V ďalšej časti sťažnosti opisuje sťažovateľ skutky, ktoré viedli poškodeného

k podaniu trestného oznámenia v súvislosti so škodou, ktorá mu mala byť spôsobená

správaním nájomcu, ktorý sa „prostredníctvom tretích osôb vlámal do priestorov, ktoré

neboli predmetom nájmu – transformátorová stanica – a tieto osoby vykonali potrebné

zásahy, aby umožnili opätovné zapojenie elektrickej energie pre nájomcu“. V nadväznosti

na to podal poškodený na príslušnom policajnom útvare trestné oznámenie, ktoré však bolo

uznesením z 13. septembra 2004 najskôr odmietnuté s odôvodnením, že skutok nevykazuje

znaky skutkovej podstaty trestného činu, avšak následne na základe uznesenia Okresnej

prokuratúry Bratislava V uznesením z 23. septembra 2004 bolo uznesenie o odmietnutí

trestného oznámenia zrušené. O tom istom skutku podal trestné oznámenie aj konateľ

poškodeného, ktoré «bolo uznesením zo dňa 1. 10. 2004 taktiež odmietnuté z dôvodu, že

skutok nepresahuje obchodnoprávnu rovinu a nemožno ho stotožniť so žiadnou

zo skutkových podstát uvedených v . Na základe sťažnosti poškodeného

zo dňa 8. 10. 2004 vydal okresný prokurátor dňa 12. 10. 2004 uznesenie, ktorým uznesenie

vyšetrovateľa zrušil ako nezákonné z dôvodov, že násilné konanie osôb presahuje

obchodnoprávnu rovinu a dal pokyn vyšetrovateľovi začať trestné stíhanie vo veci pre

trestný čin hrubého nátlaku. Trestné stíhanie o vyššieuvedenom skutku bolo začaté dňa

16. 11. 2004. Z dôvodu nečinnosti príslušných orgánov podal poškodený dňa 3. 2. 2005

žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa. V oznámení o vybavení žiadosti zo dňa

15. 3. 2005 dozorujúca prokurátorka uviedla, že napriek uplynutej dobe sa v spisovom

materiále nenachádzajú žiadne podstatné dôkazy, ktoré by vyšetrovateľ realizoval. Z toho

dôvodu uložila pokyn zadovážiť dôkazy pre riadne objasnenie veci a vo veci konať bez

zbytočných prieťahov. Napriek pokynu dozorujúcej prokurátorky sa vo veci nekonalo a tak

poškodený podal v apríli 2005 ďalšiu žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa

z dôvodu podozrenia z prieťahov v trestnom konaní. Dozorujúca prokurátorka

upovedomením zo dňa 30. 6. 2005 opätovne uviedla, že: „Napriek mojím urgenciám

smerujúcim na U. som spisový materiál k previerke neobdržala a až dňa 13. 5. 2005 mi boli

zaslané uznesenia, ktorými sa vedúci pracovníci U. z vykonávania úkonov trestného

konania vylúčili... preskúmaním som zistila, že vyšetrovanie predmetného trestného činu

vyšetrovateľom OVK U. bolo skutočne zdĺhavé a neboli zabezpečené dôkazy potrebné pre

rozhodnutie.“. Napriek prísľubu vykonania príslušných krokov poškodený do dnešného dňa

nemá vedomosť o žiadnych ďalších vykonaných procesných úkonoch, resp. rozhodnutiach

orgánov činných v trestnom konaní v uvedenej trestnej veci.».

Aj po skončení nájmu pokračoval bývalý nájomca v podnikateľskej činnosti

v priestoroch poškodeného potom, ako sa opätovne vlámal do priestorov transformátorovej

stanice a obnovil neoprávnený odber elektrickej energie. Trestné oznámenie o tomto skutku

podané poškodeným 3. novembra 2004 však ostalo zo strany orgánov činných v trestnom

konaní bez akejkoľvek reakcie.

Rovnako bez reakcie ostali aj ďalšie trestné oznámenia podané poškodeným

5. novembra 2004, 12. novembra 2004, 16. novembra 2004 a 8. februára 2005 v nadväznosti

na opakované násilné vniknutia bývalého nájomcu do priestorov poškodeného,

pokračovanie v neoprávnenom odbere elektrickej energie, odcudzenie a poškodzovanie jeho

majetku.

V sťažnosti sa ďalej uvádza, že „Z dôvodov pretrvávajúceho stavu pokračovania

v trestnej činnosti nájomcom a nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní a z dôvodu, že

nájomca neuhradil nájomné a úhrady za energie od februára 2004 s prihliadnutím

na objem neuhrádzaných plnení nájomcu v porovnaní s celkovými príjmami poškodeného

a s prihliadnutím na záväzky poškodeného, dostával sa prenajímateľ do platobnej

neschopnosti. Banka W., ktorá poskytla úver poškodenému na výkon podnikateľskej

činnosti, a ktorá mala na nehnuteľnosti vo vlastníctve poškodeného zriadené záložné právo,

vyzývala opätovne poškodeného k úhrade splátok z úveru. Tieto poškodený nemohol

uhrádzať, keďže nájomcove úhrady vzhľadom na rozsah prenajatej plochy mali tvoriť

väčšinu príjmov poškodeného. Keďže banka poskytla ultimátum poškodenému, do kedy musí

uhradiť dlžnú sumu, hrozilo poškodenému zo strany banky odstúpenie od zmluvy a s tým

súvisiace následky. Týmto škodám sa poškodený snažil neúspešne predísť márnymi pokusmi

o prefinancovanie dlhu úverom z iných zdrojov. Keďže pokus o prefinancovanie bol

neúspešný, musel poškodený nehnuteľnosti predať v tiesni za nižšiu cenu, ako bola ich

skutočná hodnota. Hoci išlo o lukratívne objekty s vysokým výnosom na nájomnom,

poškodený bol nútený pre stratu schopnosti uhrádzať úver urýchlene predať nehnuteľnosti.

Platobná neschopnosť a následná časová tieseň, bezprávie, ktoré pretrvávalo

na nehnuteľnostiach, ako aj predpoklad jeho zdĺhavého a neistého odstránenia pre reálne

preukázateľné prieťahy v konaní, rapídne znížili aktuálnu cenu ponúkaných nehnuteľností.

Poškodený teda bol donútený predať spol. A., a. s., nehnuteľnosti na základe zmluvy o kúpe

nehnuteľností zo dňa 27. 9. 2005 za cenu 85 mil. Sk, napriek tomu, že Znaleckým posudkom

č. 56/2005 zo dňa 17. 4. 2005 vypracovaný Ing. J. B., bola určená cena posudzovaných

nehnuteľností na sumu 148.300.000 Sk. V zmysle zmluvy bolo potrebné odovzdať

nehnuteľnosti dňom zaplatenia tretej splátky, t. j. 30. 11. 2005.“.

Okresný súd rozsudkom č. k. -266 z 23. novembra 2009 žalobu

sťažovateľa o náhradu škody v celom rozsahu zamietol, čo odôvodnil tým, že nároky, ktoré

si sťažovateľ uplatnil na základe , nemožno označiť pojmom

pohľadávka, a nemožno ich preto ani postúpiť zmluvou o postúpení pohľadávky. Okresný

súd v odôvodnení svojho zamietajúceho rozsudku pripustil, že z predpokladov

zodpovednosti za škodu bol síce splnený predpoklad nesprávneho úradného postupu

vyšetrovateľa pri vybavovaní niektorých trestných oznámení poškodeného spočívajúci

v zbytočných prieťahoch pri vyšetrovaní, avšak zároveň konštatoval nesplnenie ďalšieho

predpokladu, ktorým je vznik škody a existencia príčinnej súvislosti medzi škodou

a nesprávnym úradným postupom vyšetrovateľov.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 25. januára 2010

odvolanie namietajúc, že súd prvého stupňa „dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ustanovenia (najmä

z ustanovení § 525 ods. 1 a ods. 2) nevylučujú, aby došlo k postúpeniu nároku

na pohľadávku, ktorá vznikne v budúcnosti. Z obsahu predmetnej zmluvy zo dňa

03. 05. 2006 vyplýva, že je predmetom je postúpenie nároku na pohľadávku voči Slovenskej

republike, ktorá vznikne v budúcnosti. Máme teda zato, že žalobca je v prejednávanej veci

aktívne legitimovaný.

O skutkoch a trestných oznámeniach popísaných v žalobe preukázateľne nebolo

konané buď vôbec alebo konané bolo výlučne formálnym vydaním uznesenia, nie však

vyšetrovaním v zmysle zásad uvedených v . Podľa nášho názoru je úplne

nepochybné, že v prípade včasného a adekvátneho zásahu polície by poškodený nebol

nútený predať nehnuteľnosti v hodnote 148.300.000,- Sk za kúpnu cenu 85.000.000,- Sk

a nebola by mu tak spôsobená škoda vo výške 63.300.000,- Sk, ktorej náhrady sa spolu

s náhradou ušlého zisku vo výške 18.416.016,- Sk domáhal podaním žaloby.“.

Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa rozsudkom č. k. -292

z 2. marca 2011, ktorým napadnutý prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľ tvrdí, že v danej veci boli splnené všetky predpoklady priznania náhrady

škody podľa , pričom je presvedčený, že preukázal

„- nezákonné rozhodnutie

- nesprávny úradný postup

- škodu

- príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom

a škodou“.

Vzhľadom na to považuje nepriznanie nároku na náhradu škody za porušenie čl. 46

ods. 3 .

Sťažovateľ napokon tvrdí, že v danom prípade došlo aj k porušeniu čl. 5 ods. 1 prvej

vety a čl. 13 dohovoru, pričom svoju argumentáciu obmedzil iba na samotné konštatovanie

tohto faktu bez jeho bližšieho zdôvodnenia.

S poukazom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal

na ďalšie konanie a následne o nej nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave so spis. zn. v spojení

s rozsudkom Okresného súdu Bratislava V so spis. zn. -266 bolo porušené

základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného

štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom

garantované článkom 46 ods. 3 SR ako aj článku 5 a 13 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd.

Vec vracia Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 135 623,- EUR, ktoré je

Okresný súd Bratislava V a Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť sťažovateľovi

spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Bratislava V a Krajský súd v Bratislave je povinný spoločne

a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia, na č. ú. 402109543/7500, vo výške

837,92 EUR za každý právny úkon (prevzatie veci, podanie sťažnosti) a to všetko do

jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným

zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie

žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným

rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(napr. m. m. , ).

Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že petit je právnym základom na jeho rozhodnutie,

a preto musí byť dostatočne určitý a zrozumiteľný, a to zvlášť vtedy, ak je sťažovateľ

v konaní pred ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. V danom

prípade je petit navrhovaný sťažovateľom nepochybne dostatočne určitý a zrozumiteľný a je

z neho zrejmé, že sa ním domáha, aby ústavný súd vyslovil, že rozsudkom okresného súdu

č. k. -266 z 23. novembra 2009 a rozsudkom krajského súdu č. k.

-292 z 2. marca 2011 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 3 a práva podľa a dohovoru.

1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľa

rozsudkom okresného súdu č. k. -266 z 23. novembra 2009

Z citovaného vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.

).

Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv sa

sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti nemu. Ústavný súd

z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného

súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona

o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľa

rozsudkom krajského súdu č. k. -292 z 2. marca 2011

Z hľadiska namietaného porušenia základného práva podľa ,

podľa ktorého má každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným

postupom, bolo nutné sa zaoberať otázkou, či v konaní pred krajským súdom neboli

porušené tieto princípy. Žiadne pochybenia v tomto smere však ústavný súd nezistil.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom podľa patrí v zmysle doterajšej

judikatúry ústavného súdu v zásade do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Spôsob výkonu tejto právomoci všeobecných súdov ustanovuje

účinný od 1. júla 2004.

Sťažovateľ si svoje základné právo garantované v uplatnil

na všeobecnom súde žalobou podanou okresnému súdu 18. marca 2008, o ktorej rozhodol

okresný súd rozsudkom č. k. -266 z 23. novembra 2009, pričom krajský súd

namietaným rozsudkom označený rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Zamietnutie

žaloby sťažovateľa všeobecnými súdmi v konaní podľa samo

osebe nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 3

. Táto skutočnosť by pri prísne formalistickom posúdení sťažnosti mohla zakladať

aj dôvod na jej odmietnutie z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, avšak napriek tomu sa

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zameral aj na posúdenie jej vecnej

opodstatnenosti, t. j. preskúmal, či namietaný rozsudok krajského súdu je udržateľný

z hľadiska princípov spravodlivého procesu.

Krajský súd sa podľa (ďalej len „OSP“)

v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozsudku považujúc ho za vecne

správne.

Krajský súd sa najskôr venoval otázke platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky

z 3. mája 2006, ktorej predmetom bola podľa jej článku 2 „pohľadávka voči SR o náhradu

škody spôsobenej orgánmi verejnej moci nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym

úradným postupom pri vyšetrovaní a zamedzovaní páchania trestnej činnosti v nebytových

priestoroch vo vlastníctve postupcu, nachádzajúcich v katastrálnom území P...“.

Krajský súd sa plne stotožnil s názorom okresného súdu, ktorý konštatoval, že

„postúpenie pohľadávky predpokladá pohľadávku, ktorá existuje, ktorá v čase postúpenia

je pohľadávkou určitou, identifikovateľnou“. Krajský súd sa priklonil k názoru okresného

súdu, «že v čase podpísania zmluvy o právnom úkone, nazvanom „postúpenie pohľadávky“

nebol ešte ani poškodenou obchodnou spoločnosťou E..., spol. s r. o., uplatnený nárok

na náhradu škody spôsobnej nesprávnym úradným postupom u odporcu a to žiadosťou

o predbežné prerokovanie nároku podľa §b 15 ».

Odvolávajúc sa na príslušné ustanovenia ( a

ods. 1) krajský súd zdôraznil, že tento zákon v danom prípade hovorí o poškodenom,

ktorým je podľa jeho názoru obchodná spoločnosť E., spol. s r. o. V spojitosti s tým krajský

súd upriamil pozornosť na skutočnosť že „V priebehu prvostupňového konania

navrhovateľ, t. j. Mgr. M. B., nie spoločnosť E., spol. s r.o., predložil žiadosť o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym

úradným postupom orgánov verejnej moci zo dňa 15. 8. 2007, ktorá žiadosť bola odporcovi,

ako Ministerstvu vnútra SR doručená dňa 15. 8. 2007. Zároveň predložil list, ktorý odporca

adresoval právnemu zástupcovi navrhovateľa zo dňa 29. 1. 2008 doručený dňa 4. 2. 2008,

z ktorého vyplýva, že žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody zo strany odporcu, odporca považoval za nedôvodnú, keď mal za to, že z obsahu

žiadosti navrhovateľa nebolo možné určiť, na základe čoho si uplatňuje náhradu škody

v uvedenej výške, nepredložil žiadny relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval, že

navrhovateľovi bola škoda spôsobená a teda nepreukázal ani jeden z predpokladov

zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným

postupom.

Právne súd prvého stupňa dospel k záveru, že právo na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom škoda spôsobená, to

znamená, toto právo – nárok patrí iba poškodenému. Odvolací súd v tejto súvislosti

zdôrazňuje, že poškodený, t. j. spoločnosť E., spol. s r.o. Táto spoločnosť však si svoj nárok

v zmysle a ust. , vopred predbežne neprerokovala s príslušným

orgánom, t. j. s odporcom. V ust. § 15 ods. 1 cit. zákona je výslovne uvedené, že nárok

na náhradu škody je potrebný predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného. Žiadosť o predbežné prerokovanie nárok však podával navrhovateľ a nie

poškodená organizácia.“. Tieto závery považuje ústavný súd za relevantné z hľadiska

konečného rozhodnutia o žalobe sťažovateľa a podľa jeho názoru by už samy osebe

postačovali na to, že sťažovateľ nemohol byť v predmetnom konaní úspešný.

Vychádzajúc z okolností posudzovanej veci ústavný súd považoval za potrebné

zaoberať sa aj tým, či sa krajský súd v namietanom rozsudku ústavne akceptovateľným

spôsobom vysporiadal s ďalšími kľúčovými právnymi otázkami vyplývajúcimi z podstaty

konania o zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to:

- či boli splnené všetky zákonné podmienky na priznanie náhrady škody spôsobenej

podľa sťažovateľa nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní a

- či v okolnostiach posudzovanej veci existovala príčinná súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

K prvej otázke krajský súd poukázal na stanovisko súdu prvého stupňa v tom zmysle,

že v konaní nebolo preukázané, „že voči navrhovateľovi, resp. jeho právnemu predchodcovi

došlo k vykonaniu takého aktu, ktorý možno považovať za nezákonný v zmysle ust. § 6 ods. 1

písm. b/ Pokiaľ sa týka trestných oznámení navrhovateľa z 31. 8. 2004,

16. 11. 2004 a 7. 2. 2005, o týchto bolo rozhodnuté uznesením o zastavení trestného

stíhania z dôvodu, že predmetné skutky neboli trestnými činmi. Navyše, pokiaľ proti

rozhodnutiu o odmietnutí trestného oznámenia zo dňa 1. 10. 2004 podal navrhovateľ v

stanovenej lehote sťažnosť a toto rozhodnutie bolo v dôsledku tejto sťažnosti zrušené

príslušným prokurátorom ako nezákonné a to uznesením zo dňa 12. 10. 2004 správne súd

prvého stupňa konštatoval, že v danom prípade išlo o stav, kedy voči rozhodnutiu bol

podaný v zákonnej lehote opravný prostriedok a oprávnenou osobou, takže nedošlo k jeho

správoplatneniu. Nebolo teda zrušené právoplatné rozhodnutie pre nezákonnosť a teda

nebol naplnený a zo strany navrhovateľa ani preukázaný prvý predpoklad pre uplatnenie

zodpovednosti štátu, t. j. nezákonné rozhodnutie. Ak navrhovateľ v odvolaní v tejto

súvislosti poukazoval na dôvody hodné osobitného zreteľa, je potrebné uviesť, že tieto

v prvostupňovom konaní, ale ani v odvolacom konaní bližšie nešpecifikoval

a nepreukázal.“.

Pokiaľ ide o druhú ťažiskovú otázku, krajský súd uviedol, že „Navrhovateľ

i v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že sa domáha náhrady ušlého zisku, pretože

v prípade, ak by navrhovateľ nebol nútený odpredať predmetné nehnuteľnosti na základe

zmluvy o nájme nebytových priestorov so spoločnosťou F., a. s., bol by mal navrhovateľ

príjem vo výške 20.598.000,- Sk a tiež, že by v prípade včasného a adekvátneho zásahu

polície, by poškodený nebol nútený predať nehnuteľnosti v hodnote 148.300.000,- Sk len

za kúpnu cenu 85.000.000,- Sk, čím navrhovateľovi bola spôsobená škoda vo výške

63.300.000,- Sk. Odvolací súd má za to, že medzi činnosťou orgánov činných v trestnom

konaní a vzniknutou škodou, ktorú si navrhovateľ uplatňuje, neexistuje príčinná súvislosť,

nakoľko v danom prípade nejde o priamu príčinu vzniku škody. Navrhovateľ nepreukázal,

že by škoda pri absencii nezákonného rozhodnutia, prípadne v súvislosti s nesprávnym

úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní nevznikla. Preto záver súdu prvého

stupňa, že zo zisteného skutkového stavu nie je možné vyvodiť existenciu príčinnej súvislosti

medzi škodou a nezákonným postupom, považuje odvolací súd za správny. Odvolací súd sa

s týmto záverom súdu prvého stupňa stotožňuje. Navyše odvolací súd poukazuje

na predmetnú kúpnu zmluvu, z ktorej nevyplýva príčinná súvislosť medzi nezákonným

rozhodnutím a škodou, ktorá musí byť priama a bezprostredná, čo však v danej veci splnené

nebolo. Kúpnu zmluvu slobodne, vážne uzavrel právny predchodca navrhovateľa bez toho,

aby zo strany orgánov činných v trestnom konaní bolo vydané vo veci akékoľvek

rozhodnutie, prípadne, že bol právnemu predchodcovi navrhovateľa zo strany odporcu

stanovovaný akýkoľvek postup, ktorý by bolo možné poňať v príčinnej súvislosti medzi

nezákonným rozhodnutím a škodou, ktorá takto mala vzniknúť. Bezprostrednou príčinou,

ktorá mala za následok údajný vznik škody na majetku právneho predchodcu navrhovateľa

bola kúpna zmluva.“.

V nadväznosti na uvedené krajský súd uzavrel, že sťažovateľ v napadnutom konaní

nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím, resp.

nesprávnym úradným postupom a vznikom škody na jeho majetku, pričom zdôraznil, že

podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu sú v týchto prípadoch ustanovené

kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je daná táto zodpovednosť.

S poukazom na uvedené krajský súd vyhodnotil odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné,

a preto rozsudok súdu prvého stupňa podľa potvrdil ako vecne správny.

Ústavný súd v nadväznosti na citované časti namietaného rozsudku krajského súdu

považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je oprávnený

skutkové a právne závery všeobecných súdov posudzovať z hľadiska ich ústavnej

konformity iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody sťažovateľa (obdobne , ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej, alebo aj celkom

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

, ). Právne závery krajského súdu uvedené v namietanom

rozsudku však nevyvolávajú pochybnosti z hľadiska ich ústavnej konformity.

Podľa názoru ústavného súdu v odôvodnení sťažnosťou namietaného rozsudku

krajský súd podal jasný a zrozumiteľný výklad aplikovaného právneho predpisu (zákona

č. ) a dostatočne vyargumentoval svoj meritórny výrok, ktorým potvrdil

odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.

V namietanom rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti nezistil žiadne také dôvody, na základe ktorých by ho mohol

kvalifikovať z ústavného hľadiska ako neakceptovateľný a neudržateľný. Sťažnosťou

namietaný rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je ani prejavom aplikačnej

a interpretačnej svojvôle, a taktiež ho nemožno označiť za arbitrárny, pretože podáva

náležitým spôsobom vysvetľujúcu odpoveď na všetky podstatné otázky, pre ktoré bol

prvostupňový rozsudok (o zamietnutí návrhu sťažovateľa) odvolacím súdom potvrdený.

Vzhľadom na uvedené neexistuje z ústavnoprávneho hľadiska dôvod na to, aby sa

spochybňovali právne závery obsiahnuté v namietanom rozsudku krajského súdu, ktoré sú

primeraným spôsobom odôvodnené. Keďže namietaný rozsudok krajského súdu nevykazuje

znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia

nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právnych názorov krajského súdu, keď navyše nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že krajský súd namietaným

rozsudkom sťažovateľovi neodoprel spravodlivosť, ibaže jeho návrhu na náhradu škody

v sume 2 712 474,80 €, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom

orgánov činných v trestnom konaní, nevyhovel, avšak skutočnosť, že sťažovateľ sa

s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno

právo na súdnu ochranu (resp. na spravodlivý proces) stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok ().

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa

odôvodňujúcu porušenie základného práva podľa namietaným

rozsudkom krajského súdu ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade

prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým

rozsudkom a namietaným porušením označeného základného práva, čo zakladá dôvod

na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1 a čl. 13 dohovoru ústavný súd

konštatoval, že sťažovateľ v tejto časti sťažnosť nijako neodôvodnil. Táto časť petitu teda

nemá oporu v argumentoch a tvrdeniach produkovaných v sťažnosti (absencia odôvodnenia

návrhu a navrhovaných dôkazov), ktoré sú výlučne zamerané na preukázanie namietaného

porušenia . Vzhľadom na to, ako aj so zreteľom na právne zastúpenie

sťažovateľa kvalifikovaným právnym zástupcom ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti

odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2012