Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 113/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť P. P., zastúpeného

advokátkou Mgr. Katarínou Milanskou, Kozáčeka 146/13, Zvolen, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 21. júna 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2013

doručená sťažnosť P. P., (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „odporca v 3. rade“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 21. júna 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“

alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ bol v súdnom

konaní vedenom Okresným súdom Martin (ďalej aj „okresný súd“) pod sp. zn.

účastníkom konania vystupujúcim v procesnom postavení žalovaného

v 3. rade. V označenom súdnom konaní sa Sociálna poisťovňa (ďalej len „žalobkyňa“)

žalobou podanou proti obchodnej spoločnosti ZŤS TEES, a. s. „v konkurze“, Čsl. armády

3/1697, Martin (ďalej len „ZŤS TEES, a. s.“ alebo „žalovaná v 1. rade“), V. H., správkyňa

konkurznej podstaty ZŤS TEES, a. s. (ďalej len „žalovaná v 2. rade“), a sťažovateľovi

domáhala určenia neplatnosti právneho úkonu – dohody na základe, ktorej bola

sťažovateľovi vyplácaná náhrada za stratu na zárobku, a určenia výšky tejto náhrady.

Okresný súd Martin po tom, čo vec prerokoval, rozsudkom č. k. -108

zo 14. apríla 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) v spojení s opravným uznesením

sp. zn. zo 17. mája 2011 rozhodol (i) o neplatnosti predmetnej dohody, (ii)

určil výšku náhrady za stratu na zárobku, ktorá sťažovateľovi patrila k 31. decembru 2003,

(iii) vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade konanie zastavil a (iv) účastníkom konania

nepriznal právo na náhradu trov, ktoré im v konaní vznikli. Okresný súd svoje rozhodnutie

v merite veci odôvodnil najmä s poukazom na , zákona

č. v znení neskorších predpisov v spojení s zákona

č. v znení neskorších predpisov. Proti tomuto rozsudku

podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak,

že rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním, ktoré odôvodnil

s poukazom na , pričom poukázal na to,

že krajský súd odvolanie, ktoré podal proti všetkým výrokom rozsudku okresného súdu,

nepreskúmal vo vzťahu k výroku, ktorým tento súd zastavil konanie proti žalovaným

v 1. a 2. rade, a jeho odvolanie prerokoval bez nariadenia pojednávania a bez účasti

žalovaných v 1. a 2. rade. Sťažovateľ ďalej uviedol, že krajský súd vec nesprávne právne

posúdil a že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávnosť

rozhodnutia vo veci. O dovolaní sťažovateľa rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

uznesením sp. zn. zo 14. mája 2013 tak, že dovolanie sťažovateľa ako

neprípustné odmietol.

Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ podľa čl. 127 ods. 1

sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňuje

najmä s poukazom na nedostatočnosť jeho odôvodnenia a z toho vyplývajúcu

ústavnú neudržateľnosť, pretože krajský súd sa neúplne vysporiadal s jeho tvrdeniami o ním

namietanej neexistencii konkludentnej dohody o náhrade za stratu na zárobku, pretože bola

vyplácaná v nižšej sume, aká mu prislúchala.

Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením označených práv v sťažnosti okrem

iného uvádza, že «odôvodnenie napadnutého rozsudku, založené na konštatovaní,

že „pokiaľ zo strany zodpovedného zamestnávateľa nasledovala výplata dávok

po právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Martin 11 zo dňa 20. 9. 1995

aj v období po 1. 10. 1995 stalo sa tak na základe tzv. nepísanej dohody, správne uvádza

súd prvého stupňa, že sa jedná sa o tzv. konkludentnú zmluvu akceptovanú aj odporcom

v 3. rade“, je nepreskúmateľné a ústavne nekonformné, nemá oporu vo vykonaných

dôkazoch, práve naopak, potvrdzuje skutočnosť, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal

s námietkami sťažovateľa... uvedenými v odvolaní...».

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že „rozhodnutie súdu prvého stupňa rovnako

ako rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia podstaty

vzniku ako aj spôsobu výpočtu výšky nároku, keď pri výpočte sumy nároku je táto

nezákonne znížená o sumu tzv. pravdepodobného zárobku sťažovateľa..., pričom týmto je

svojvoľne súdom dôsledne popretý zákonný princíp objektívnej zodpovednosti

zamestnávateľa za vznik pracovného úrazu, na ktorom je založený samotný nárok

sťažovateľa na výplatu náhrady za stratu na zárobku z dôvodu choroby z povolania!“.

Sťažovateľ tiež namieta, že postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť

pred ním konať, čo v sťažnosti odôvodňuje tým, že krajský súd o jeho odvolaní proti

rozsudku okresného súdu rozhodol bez nariadenia pojednávania.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa P. P. na súdnu ochranu, podľa Čl. 46 ods. 1

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces a účinný prostriedok nápravy podľa

Čl. 6 ods. 1 a Čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... Rozsudkom

Krajského súdu Žilina sp. zn. zo dňa 21. 06. 2012 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. zo dňa 21. 06. 2012

sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd Žilina je povinný uhradiť sťažovateľovi, trovy konania...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh

ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho

zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto

odmietne (m. m. , , ).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,

ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (m. m. ).

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sústredil

na posúdenie otázky, či možno považovať rozsudok krajského súdu za ústavne udržateľný

a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatnil.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že v súlade

so svojou konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ).

Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou

súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu (m. m. , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (m. m. ). Do obsahu základného práva podľa

a práva podľa dohovoru nepatrí právo účastníka dožadovať

sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. ),

resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. , ,

).

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahu

sťažovateľom nastolených námietok ústavný súd pristúpil k preskúmaniu rozsudku

krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na jeho odôvodnenie. Krajský súd

po tom, ako v úvodnej časti odôvodnenia rekapituloval podstatné časti rozsudku okresného

súdu a argumentáciu účastníkov konania, následne v časti relevantnej pre toto konanie

uviedol:

«Pokiaľ zo strany zodpovedného zamestnávateľa nasledovala výplata dávok

po právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Martin 11 zo dňa 20. 9. 1995

aj v období po 1. 10. 1995 (teda do budúcna) stalo sa tak na základe tzv. nepísanej dohody,

správne uvádza súd prvého stupňa, že sa jedná sa o tzv. konkludentnú zmluvu akceptovanú

aj odporcom v 3.rade. Uvedená dohoda aj za situácie, že nebola vyhotovená v písomnej

forme by mohla byť akceptovateľná zo strany navrhovateľa aj ku dňu 31. 12. 2003 avšak

iba za situácie, keby podľa tejto dohody bolo vyplácané peňažné plnenie odporcovi v 3.

rade v zákonom stanovenej výške.

Podľa v účinnom znení k 31. 12. 2003 náhrada

za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo

čiastočnej invalidity sa poskytne zamestnancovi v takej sume, aby spolu s jeho zárobkom

po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania s pripočítaním prípadného

invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku poskytovaného z tohto

istého dôvodu sa rovnala jeho priemernému zárobku pred vznikom škody. Pričom

sa neprihliada na zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným úsilím.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo..., že priemerný hrubý mesačný zárobok

odporcu v 3. rade pred vznikom škody bol 5.876 Sk.

Podľa o úprave náhrady za stratu zárobku

po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom alebo chorobou

z povolania náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej

pracovným úrazom alebo chorobou z povolania (ďalej len „náhrada za stratu na

zárobku“), ktorá patrí pracovníkovi podľa osobitných predpisov (odkaz na § 193 a § 195

) sa vzhľadom na zmeny vo vývoji mzdovej úrovni upravuje tak,

že priemerný hrubý zárobok rozhodný pre výpočet tejto náhrady sa zvyšuje o určené

percentá. Podľa označeného ustanovenia došlo k valorizácii uvedenej náhrady podľa § 1

ods. 1 písm. c) vo výške 5 % za prvý polrok 1991, písm. d) vo výške 17 % za druhý polrok

1991, písm. e) 7 % za každý kalendárny štvrťrok roka 1992, f) 5,5 % za každý kalendárny

štvrťrok trištvrte roka 1993, t. j. v roku 1993 tretí kvartál 16,5 %, v roku 1993 štvrtý kvartál

4,9 %. V ďalšom období v súlade s ustanovením

v spojení s § 1 ods. 1 písm. g) zodpovedala valorizácia v roku 1994 19,6 %, 1995 15,2 %,

1996 13,3 %, 1997 13,1 %, 1998 9,6 %, 1999 7,2 %, 2000 6,5 %, 2001 8,2 %, 2002 9,3 %.

Spolu vo finančnom vyjadrení celková valorizácia od rozhodného obdobia, teda od roku

1991 vrátane roku 2002 zodpovedá 10.349 Sk, pripočítajúc priemerný zárobok 5.968 =

valorizovaný zárobok je 16.370 Sk. Bezpochyby odporca v 3. rade poberal čiastočný

invalidný dôchodok v sume 5.007 Sk, okrem invalidného dôchodku iný príjem nemal.

Nepracoval, bol vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie a túto okolnosť i samotný

odporca v 3. rade potvrdil.

Podľa Z. z, výška minimálnej mzdy je 75 %

súm uvedených v písmenách a) b), ak ide o zamestnanca, ktorý je požívateľom čiastočného

invalidného dôchodku, a o mladistvého zamestnanca staršieho ako 16 rokov, pritom podľa

§ 2 ods. 1 písm. b) označeného právneho predpisu výška minimálnej mzdy je za mesiac

5.570 Sk pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou. Podľa označeného ustanovenia

zákona aj za situácie, žeby popri čiastočnom invalidnom dôchodku odporca v 3. rade

pracoval, jeho výška mzdy by mala zodpovedať 75 % zo sumy 5.570 Sk, takže ak by odporca

v 3. rade bol zamestnaný, popri čiastočnom invalidnom dôchodku minimálne by mohol

dosiahnuť mzdu 75 % zo sumy 5.570 Sk, čo zodpovedá sume 4.560 Sk. Uvedenú sumu bolo

potrebné odpočítať, pretože iba všeobecná okolnosť, že odporca je zaradený v evidencii

uchádzačov o zamestnanie a nepracuje, nemožno považovať za stratu a zohľadňovať

pri stanovení výšky náhrady v jeho prospech, pretože všeobecne skutočnosť neuplatnenie

sa na trhu práce nie je iba samo o sebe dôvodom na zohľadnenie pri vyčíslení náhrady

straty na zárobku. Ak poškodený zamestnanec (odporca v 3. rade) sa nemôže zamestnať

v inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho chorobou z povolania zníženej pracovnej

neschopnosti len pre nedostatok pracovných miest, nemožno na túto okolnosť z hľadiska

odškodnenia choroby z povolania prihliadnuť, nakoľko nie je v príčinnej súvislosti

s chorobou z povolania ale situáciou na trhu práce. Nedostatok vhodných pracovných

príležitostí je objektívnou okolnosťou a postihuje všetkých zamestnancov bez ohľadu na to,

či ich pracovná spôsobilosť bola znížená chorobou z povolania, alebo z iných príčin. Preto

z dôvodu zodpovednosti za škodu pri chorobe z povolania nemôže byť zamestnancovi

nahradená ujma spočívajúca v tom, že tento zamestnanec nemôže pre nedostatok vhodných

pracovných miest mať príjem zvláštnej zárobkovej činnosti. V konečnom dôsledku odvolateľ

v odvolaní nepoukazoval na to a nevznášal odvolací dôvod, že sa nemohol zamestnať

v bezprostrednej súvislosti s chorobou z povolania v pracovnej pozícii.» Z týchto dôvodov

krajský súd rozhodol o potvrdení rozsudku okresného súdu v rozsahu napadnutom

odvolaním.

Námietka sťažovateľa, ktorou napáda časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu,

kde tento súd konštatoval správnosť právneho názoru okresného súdu o existencii

konkludentnej dohody o výplate náhrady za stratu na zárobku, je za situácie, ak krajský súd

následne právne posúdil túto dohodu pre jej rozpor so zákonom ako neplatnú,

z ústavnoprávneho hľadiska neopodstatnená. Aj vzhľadom na ďalšie závery krajského súdu

− nezákonnosť výšky prijatých plnení sťažovateľom po 31. decembri 2003 – je totiž zrejmé,

že by táto argumentácia sťažovateľa neviedla k zmene právneho názoru krajského súdu

v otázke opodstatnenosti sťažovateľom nárokovanej výšky náhrady za stratu na zárobku,

a tak ani k zmene rozhodnutia v merite veci. Z uvedeného potom možno urobiť záver,

že touto argumentáciou sťažovateľ namieta taký dôvod, ktorý primárne neviedol k jeho

neúspechu v spore a ktorý sa do ťažiskového dôvodu napadnutého rozhodnutia nepreniesol.

Za neopodstatnenú ďalej považoval ústavný súd aj s tým súvisiacu argumentáciu

sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd porušil ním označené práva, keď osobitne nereagoval

na jeho námietku o neexistencii konkludentnej dohody o výške výplaty náhrady za stratu

na zárobku, keďže táto argumentácia sťažovateľa z pohľadu meritórnych zistení krajského

súdu nemala podstatný význam.

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, v rámci ktorej sťažovateľ namieta nesprávnosť

právnych záverov krajského súdu v otázke podstaty vzniku a spôsobu výpočtu výšky nároku

náhrady za stratu na zárobku, ústavný súd uvádza, že táto námietka je výlučne výrazom

odlišného právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu a sťažovateľ v rámci tejto

námietky iba polemizuje s výkladom relevantných právnych noriem, na základe ktorých

krajský súd rozhodoval, navyše bez toho, aby aj bližšie ozrejmil ako sa ním uvádzaný

výklad relevantných právnych noriem dotýka porušenia ním označených práv. Odlišné

právne hodnotenie skutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde

v súdnom konaní proti sebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor

na vzniknutú skutkovú situáciu. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov konania,

pri rozhodnutí v prospech jedného z účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym

názorom úspešného účastníka, teda spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného

účastníka. Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza v sťažnosti, sú podľa názoru ústavného

súdu výrazom výlučne jeho odlišného právneho názoru na predmet sporu. Sťažovateľom

uvádzané tvrdenia tak nijako neindikujú také pochybenia v postupe krajského súdu

v namietanom konaní a v jeho rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré

by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd nemôže prisvedčiť ani tej námietke sťažovateľa, ktorou napáda postup

krajského súdu, ktorým rozhodol o jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu

bez nariadenia pojednávania. V súvislosti s uvedenou námietkou ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľ v sťažnosti z ústavnoprávne relevantného hľadiska náležitým spôsobom

neozrejmil vzťah medzi označeným rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením

jeho práv. Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v tomto smere ani

neviedol, ktoré na vec sa vzťahujúce procesné normy alebo ústavnoprávne princípy mali

byť namietaným rozsudkom krajského súdu porušené a ako sa toto porušenie následne malo

premietnuť do porušenia ním označených práv. Sťažovateľovi sa tak ani touto

argumentáciou nepodarilo preukázať príčinnú súvislosť medzi označeným postupom

krajského súdu a namietaným porušením jeho práv.

Na základe týchto skutočností ústavný súd konštatuje, že krajský súd v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia uviedol argumentáciu, ktorá dostatočným spôsobom objasňuje

skutkový a právny základ napadnutého rozhodnutia, a preto nejde o rozhodnutie, ktoré

by bolo zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným.

Ústavný súd, opierajúc sa o uvedené, vo vzťahu k námietkam sťažovateľa o porušení

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospel k záveru, že krajský súd vo veci

sťažovateľa rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení sťažovateľom označených práv,

a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom

krajského súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,

ktorou sťažovateľ namieta porušenie práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13

dohovoru rozsudkom krajského súdu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti taktiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol,

že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo aj k porušeniu jeho práva podľa čl. 13

dohovoru.

Podľa ústavného súdu nemá táto časť petitu oporu v argumentoch a tvrdeniach,

ktoré by preukázali opodstatnenosť tvrdenia sťažovateľa o porušení jeho práva podľa čl. 13

ods. 1 dohovoru.

Skutočnosť, že krajský súd v napadnutom rozsudku zaujal právny názor odlišný

od očakávania sťažovateľa, ešte sama osebe nemôže znamenať porušenie práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru (m. m. ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd navyše konštatuje, že sťažovateľ v časti namietajúcej porušenie práva

podľa čl. 13 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu svoju sťažnosť nijako

neodôvodnil.

Vzhľadom na to, ako aj so zreteľom na právne zastúpenie sťažovateľa

kvalifikovaným právnym zástupcom ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (m. m. ).

Keďže ústavný súd nezistil možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľom označených

práv a sťažnosť bola z už uvedených dôvodov odmietnutá, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého

rozsudku krajského súdu a priznania náhrady trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa

nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2014