Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 203/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou

Šimkulákovou, Štefánikovo námestie 2, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov

sp. zn. z 27. novembra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.

-383 z 15. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 27. novembra 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -383 z 15. októbra

2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 3. augusta 2001 uzavrel so spoločnosťou

(ďalej len „odporca“), pracovnú zmluvu, na základe ktorej pre odporcu

od 6. augusta 2001 vykonával prácu ako tesár. Dohodnuté miesto výkonu práce bolo

. Dohodnutá mesačná mzda podľa tejto pracovnej zmluvy bola

7 000 Sk a cestovné.

Dňa 24. januára 2002 sťažovateľ utrpel ťažký pracovný úraz a od 24. januára 2002

do 23. januára 2003 bol práceneschopný. Sťažovateľ uvádza, že práceneschopnosť nebola

ukončená z dôvodu vyliečenia, ale z dôvodu, že „práceneschopnosť podľa platných

predpisov môže trvať len 12 mesiacov“, preto od 24. januára 2003 bol sťažovateľ

uznaný za čiastočne invalidného a Sociálna poisťovňa mu od 24. januára 2003 rozhodnutím

z 1. júla 2003 priznala čiastočný invalidný dôchodok.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „Nemocenské dávky i čiastočný invalidný

dôchodok boli sťažovateľovi vypočítané a vyplácané z mesačného zárobku 232,36 € (7.000,-

Sk) brutto, ktorý bol dohodnutý uzavretou pracovnou zmluvou a z ktorého zamestnávateľ

odvádzal na Slovensku odvody. Skutočný zárobok, ktorý sťažovateľ dosahoval na prácach

v Nemecku bol však podstatne vyšší, preto sa podanou žalobou domáhal náhrady za stratu

na zárobku počas pracovnej neschopnosti.

Ako vyplýva z právoplatného rozsudku Okresného súdu v Prešove sp. zn.

-373 a potvrdzujúceho Rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn.

-414 skutočný priemerný mesačný zárobok, ktorý navrhovateľ v zamestnaní

u odporcu pred úrazom dosahoval bol zistený vo výške 78,460,- Sk (2.604,39 €).

Na základe tohto rozsudku bola v roku 2011 sťažovateľovi vyplatená náhrada

za stratu na zárobku počas PNS za obdobie od 24. 1. 2002 do 31. 12. 2002 vo výške

820.124,- Sk, t. j. 27.223,- € s prísl.“.

Sťažovateľ sa žalobou z 30. júna 2005 domáhal na okresnom súde náhrady za stratu

na zárobku po skončení práceneschopnosti za obdobie od 24. januára 2003 do 31. decembra

2003. Nárok si uplatnil v sume 1 031 136 Sk a vychádzal pritom zo zárobku, ktorý

dosahoval v Nemecku pred pracovným úrazom. Tento nárok podaním zo 7. marca 2011

upravil na sumu 840 162,77 Sk, t. j. 27 888,29 €, a vychádzal zo zisteného priemerného

mesačného zárobku 2 604,39 € pred pracovným úrazom.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 4. apríla 2012 zaviazal odporcu

zaplatiť sťažovateľovi ako náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti

sumu 27 888,29 € so 6 % úrokom z omeškania od 30. júna 2005 do zaplatenia.

Na základe podaného odvolania účastníkmi konania krajský súd uznesením

sp. zn. z 18. januára 2013 zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn.

zo 4. apríla 2012 a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Sťažovateľ uvádza,

že krajský súd „nesprávne závery rozhodnutia okresného súdu videl v nesprávnom

stanovení výšky priemerného zárobku sťažovateľa pre účely náhrady za stratu na zárobku

po skončení PNS, pretože vychádzal z nesprávneho rozhodujúceho obdobia pre výpočet

priemerného mesačného zárobku. Poukázal na rozhodnutie R 28/1980 a komentár

k , Helena Barancová.“.

Po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol,

že odporca je povinný zaplatiť sťažovateľovi ako náhradu za stratu na zárobku po skončení

práceneschopnosti istinu v sume 615,14 € so 6 % úrokom z omeškania od 30. júna 2005

do zaplatenia. Pri rozhodovaní sa okresný súd riadil právnym názorom krajského súdu

ako súdu odvolacieho, vychádzal z rozhodného obdobia 4. štvrťroku 2002 a na základe

úvahy podľa účinného do 30. júna 2016

za pravdepodobný zárobok považoval priemerný zárobok troch zamestnancov odporcu

pracujúcich na pracovných pozíciách na Slovensku, ktorý dosiahli v rozhodnom období.

Sťažovateľ uvádza, že okresný súd uzavrel, že sťažovateľ neuniesol presvedčivo dôkazné

bremeno, nepreukázal (a podľa názoru okresného súdu ani nemôže relevantne preukázať),

že by s ním odporca uzavrel opätovne pracovnú zmluvu na práce v zahraničí.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podali účastníci konania odvolanie.

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku

o priznaní 6 % úroku z omeškania od 30. júna 2005 do zaplatenia a vo výroku, ktorým bol

v prevyšujúcej časti návrh zamietnutý.

Podľa sťažovateľa napadnutým rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu bolo porušené jeho základné právo podľa a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie označených práv sťažovateľ odôvodňuje tým, že vo veci

konajúce súdy nesprávne vyhodnotili zistený skutkový stav a na základe toho vyvodili

nesprávny právny záver, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno. Keďže sťažovateľ

nebol schopný v rozhodnom období vykonávať žiadnu prácu, ani ju hľadať u iného

zamestnávateľa, „pravdepodobný zárobok nemohol byť určený úvahou súdu tak, ako

vo svojich rozhodnutiach určili súdy“. Pracovný pomer sťažovateľa a odporcu v rozhodnom

období trval, bol ukončený dohodou 23. januára 2003, preto si sťažovateľ nemal dôvod

hľadať inú prácu. Uvádza, že pracovný pomer bol dohodnutý na určitú dobu – do ukončenia

prác v Nemecku, nie do ukončenia prác na zákazke v Podľa sťažovateľa vo veci

konajúce súdy neuviedli, prečo považovali takto určený priemerný zárobok

za pravdepodobný pre účely rozhodnutia v tomto konaní, nevzali do úvahy skutočnosť,

že sťažovateľ aj v predchádzajúcich pracovných pomeroch pracoval v zahraničí

na stavbách, čo v konaní preukázal. Vo veci konajúce súdy tiež nevzali do úvahy ani to,

že slovenskí zamestnávatelia sú pri prácach v zahraničí povinní dodržiavať „Smernicu

o vysielaní zamestnancov na práce v zahraničí“, ktorá upravuje aj mzdové podmienky,

ktoré musia zodpovedať najmenej minimálnym mzdám štátu, na území ktorého pracujú.

Podľa sťažovateľa za zárobok dosahovaný v rozhodnom období 4. štvrťroku 2002

je potrebné považovať sumu 2 604,39 €, ktorú ustálil okresný súd konaní vedenom

pod sp. zn. . Podľa neho „tento záver s prihliadnutím na všetky okolnosti

najviac zodpovedá účelu zákona ( , pozn.) –

čo najviac kompenzovať nepriaznivé dôsledky pracovného úrazu“.

Sťažovateľ zastáva názor, že vo veci konajúce súdy pri rozhodovaní „nezohľadnili

skutočnosť o dvojakej evidencii odporcu zistenú v konaní: iné zárobky skutočne vyplácal

v Nemecku a iné zárobky evidoval na Slovensku pre účely odvodov“.

Napadnutý rozsudok krajského súdu bol právnej zástupkyni sťažovateľa doručený

7. novembra 2014. Sťažovateľ následne podaním zo 7. novembra 2014 žiadal doplniť

rozsudok krajského súdu o sumu, z ktorej má byť 6 % úrok z omeškania zaplatený, pretože

pôvodne uvedený výrok rozsudku krajského súdu by nebol vykonateľný. O tomto však

podľa sťažovateľa krajský súd do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol,

a preto ani nemožno vyznačiť právoplatnosť rozsudkov. Zároveň sťažovateľ uvádza,

že pretože nie je proti rozsudku krajského súdu prípustné dovolanie, podal súčasne aj podnet

generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky na podanie mimoriadneho dovolania.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -383 zo dňa 15. 10. 2014

a rozsudkom Okresného súdu v Prešove č. k. zo dňa 27. 11. 2013 porušené

bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. -383 zo dňa 15. 10. 2014

a rozsudok Okresného súdu v Prešove č. k. zo dňa 27. 11. 2013 sa zrušuje

a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove, resp. Okresnému súdu v Prešove na ďalšie

konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

5.000,- €, (slovom: päťtisíc Eur), ktoré mu je Krajský súd Prešov povinný vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti nálezu,

4. Krajský súd Prešov je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania

do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právnej zástupkyne sťažovateľa.“

Sumu primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje tým,

že táto suma vyplýva z nenávratného poškodenia zdravia pracovným úrazom, a tiež tým,

že spôsob vedenia tohto sporu vyvoláva u sťažovateľa najmä pocit bezmocnosti,

neschopnosti a nemožnosti dosiahnuť spravodlivé odškodnenie poškodeného zdravia aspoň

v peniazoch.

Dňa 16. marca 2015 sťažovateľ ústavnému súdu doručil podanie, ktorým doplnil

svoju sťažnosť a súčasťou ktorého boli aj napadnuté rozhodnutia s vyznačenou

právoplatnosťou vrátane opravného uznesenia krajského súdu č. k. -396

zo 16. decembra 2014, ktorým krajský súd opravil výrokovú časť napadnutého rozsudku

krajského súdu. Sťažovateľ namieta, že aj napriek tomu, že krajský súd vydal opravné

uznesenie, nerozhodol o výroku o priznaní istiny, ktorej výšku odvolaním napadol. Uvádza,

tiež, že okresný súd požiadal o vyznačenie právoplatnosti rozsudku okresného súdu, pričom

z vyznačenej doložky právoplatnosti zistil, že rozsudok okresného súdu vo výroku o istine

nadobudol právoplatnosť 20. decembra 2013 napriek tomu, že proti tomuto výroku podal

odvolanie. Sťažovateľ preto požiadal krajský súd o doplnenie rozhodnutia v tejto časti, no

do doručenia jeho sťažnosti ústavnému súdu o tom krajský súd nerozhodol. V obdobnom

znení doručil sťažovateľ ústavnému súdu podanie aj 10. júna 2015.

Dňa 26. októbra 2015 sťažovateľ doručil ústavnému súdu podanie, ktorým žiada

ústavný súd, aby vo veci konal. Súčasťou tohto podania boli aj prílohy – kópia jeho

sťažnosti na postup krajského súdu vrátane prípisu krajského súdu, ktorým vybavil túto

sťažnosť sťažovateľa, a kópia prípisu Krajskej prokuratúry v Prešove č. Kc 97/15/7700-10

z 3. augusta 2015, ktorým bol sťažovateľ vyrozumený o spôsobe vybavenia jeho podnetu,

ktorý adresoval Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. Podnet sťažovateľa bol

odložený.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Jedným z dôvodov, pre ktoré môže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť sťažnosť sťažovateľa je jej zjavná neopodstatnenosť. Podľa konštantnej

judikatúry ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov (, , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m.

, , ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Porušenie označených práv sťažovateľ odôvodňuje tým, že vo veci konajúce súdy

nesprávne vyhodnotili zistený skutkový stav a na základe toho vyvodili nesprávny právny

záver, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, a tiež sa nevysporiadali s ním predloženou

argumentáciou. Zároveň sťažovateľ namieta, že napriek tomu, že jeho odvolanie smerovalo

aj proti výroku o priznaní istiny v sume 615,14 €, krajský súd o tom nerozhodoval

a rozsudok okresného súdu tak v tomto výroku nadobudol právoplatnosť už 20. decembra

2013.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa

a obsahom práva podľa dohovoru nie je zásadná odlišnosť

a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (,

, , ).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

o základných právach alebo slobodách alebo ľudských právach a základných slobodách

vyplývajúcich z medzinárodných dohovorov je podmienená princípom subsidiarity, ktorý

určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam

a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ). Právomoc

ústavného súdu preto nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov

(, ). Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá

namieta porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto

ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý

pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. , ,

, , ).

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Z uvedeného teda vyplýva,

že pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo

rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už pri predbežnom prerokovaní

odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu bol prípustný riadny opravný

prostriedok − odvolanie. Právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa

vo vzťahu k okresnému súdu mal preto krajský súd v rámci odvolacieho konania.

Sťažovateľ právo podať odvolanie proti rozsudku okresného súdu využil a krajský súd

o ňom riadne rozhodol.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu,

odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

K porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že vo veci konajúce súdy

nesprávne vyhodnotili zistený skutkový stav a na základe toho vyvodili nesprávny právny

záver, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, a zároveň sa nevysporiadali so všetkými

ním predloženými argumentmi.

Porušenie označených práv sťažovateľ odôvodnil tiež tým, že napriek tomu, že jeho

odvolanie smerovalo aj proti výroku o priznaní istiny v sume 615,14 €, krajský súd o tom

nerozhodoval a rozsudok okresného súdu tak v tomto výroku nadobudol právoplatnosť

už 20. decembra 2013.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa , ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je poskytnúť

uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny

prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by

mohlo dôjsť v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Integrálnou súčasťou základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu (m. m. , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (m. m. ).

Ústavný súd vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (, ,

). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie ústavného

súdu preto nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa ani

na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu

musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu,

resp. odopretiu základných práv alebo slobôd ().

V nadväznosti na to ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych

predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ,

). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku

o priznaní 6 % úroku z omeškania od 30. júna 2005 do zaplatenia a vo výroku, ktorým bol

v prevyšujúcej časti návrh zamietnutý.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ podal

odvolanie proti rozsudku okresného súdu vo výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej

časti a vedľajší účastník (ktorým bola Sociálna poisťovňa Bratislava, pobočka Prešov) podal

odvolanie, ktorým zase namietal výšku úroku z omeškania.

Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý

jeho vydaniu predchádzal, dospel k záveru, že odvolania sťažovateľa a vedľajšieho

účastníka nie sú dôvodné. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia následne uviedol:

„Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť,

či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva.

O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť,

alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným

skutkovým stavom, ako aj právnym posúdením veci odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa

správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil.

Pri posudzovaní uplatneného nároku náhrady straty na zárobku po skončení

práceneschopností bol súd prvého stupňa viazaný vysloveným právnym názorom

odvolacieho súdu v uznesení č. k. -202 zo dňa 18. 01. 2013 v súlade

s ust. , z ktorého vychádzal.

V občianskom súdnom konaní posilnenom zásadou kontradiktórnosti majú účastníci

dôkaznú povinnosť vyplývajúcu im z ust. , t. j.

povinnosť nielen tvrdenia, ale aj preukázania nimi tvrdených skutočností. Nesplnenie

dôkaznej povinnosti má za následok neunesenie dôkazného bremena.

Hodnotenie dôkazov je vždy vecou súdu, nie účastníkov konania. Nie je porušením

práva účastníka na súdnu ochranu zaručeného ani práva na

spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, iné hodnotenie dôkazov ako

podľa názoru účastníka, ktorý dôkaz predložil. Uplatnené námietky navrhovateľa týkajúce

sa nesprávneho hodnotenia dôkazov, na základe ktorých súd prvého stupňa mal dospieť

k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd nepovažoval za opodstatnené. Súd prvého

stupňa správne poukázal na to, že nemohol vychádzať z toho, čo nebolo preukázané, a preto

na predložené listinné dôkazy týkajúce sa pravdepodobnosti vykonávania práce

navrhovateľa v zahraničí, ktoré sa však netýkali priamo navrhovateľa, ktorý v konaní

nepreukázal, že keby neutrpel pracovný úraz, by naďalej vykonával prácu v zahraničí,

neboli preukázané. Správne súd prvého stupňa poukázal na to, že pracovný pomer

u odporcu bol uzavretý na dobu určitú, t. j. na dokončenie diela letiska v

v Spolkovej republike Nemecko. Z tohto dôvodu pri stanovení výšky uplatnenej náhrady

straty na zárobku vychádzal zo stanoveného pravdepodobného zárobku za rozhodné

obdobie, t. j. posledný kalendárny štvrťrok roku 2002 z dôvodu, že práceneschopnosť

navrhovateľa skončila k 23. 01. 2003. S predloženým výpočtom vedľajšieho účastníka

na strane odporcu sa stotožnil aj odvolací súd. Správne súd prvého stupňa uzavrel,

že navrhovateľ k tejto otázke neuniesol dôkazné bremeno, a preto nesplnenie dôkaznej

povinnosti malo za následok jeho neúspech v konaní. Z týchto dôvodov bola uplatnená

námietka nesprávneho hodnotenia dôkazov, nesprávnych skutkových zistení, na základe

čoho by došlo k nesprávnemu posúdeniu uplatneného nároku, nebola opodstatnená, a preto

odvolanie navrhovateľa odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia, týkajúce sa zamietavého výroku vyplýva z kontextu celého obsahu

odôvodnenia, spĺňa náležitosti vyplývajúce z ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku. Navyše bol v tejto časti odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania

( )...

Z týchto dôvodov preto odvolací súd, potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny

v súlade s ust. , ...“

Dňa 16. decembra 2014 krajský súd na základe podania právnej zástupkyne

sťažovateľa zo 7. novembra 2014 vydal opravné uznesenie č. k. -396, ktorým

opravil výrokovú časť napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorá znela: „... Potvrdzuje

rozsudok vo výroku o priznaní 6 % úroku z omeškania od 30. 06. 2005 do zaplatenia...“,

ktorá má správne znieť: „Potvrdzuje rozsudok vo výroku o priznaní 6 % úroku z omeškania

zo sumy 615,16 Eur od 30. 06. 2005 do zaplatenia...“

Ústavný súd pri skúmaní opodstatnenosti námietok sťažovateľa proti napadnutému

rozsudku krajského súdu vzal do úvahy aj obsah rozsudku okresného súdu, keďže podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok (napr. , , ).

Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil odporcovi, aby zaplatil sťažovateľovi

ako náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti istinu v sume 615,14 eur

so 6 % úrokom z omeškania od 30. júna 2005 do zaplatenia, a v prevyšujúcej časti návrh

zamietol. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Podľa (č. 311/2001)...

Podľa (platného v čase vzniku pracovného

úrazu)...

Podľa (platného v čase vzniku pracovného

úrazu)...

Podľa (platného v čase vzniku pracovného

úrazu)...

Podľa (platného v čase vzniku pracovného

úrazu)...

Podľa (platného v čase vzniku pracovného

úrazu)...

Podľa (platného v čase vzniku pracovného

úrazu)...

Podľa ..

Podľa ...

Podľa , ak možno výšku nárokov zistiť len

s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy.

Medzi účastníkmi boli nepochybné okolnosti vzniku pracovného úrazu preukazované

v konaní , účastníci považovali za nesporné, že k pracovnému úrazu odporcu

došlo a to 24. 1. 2002. S poukazom na citované ustanovenia vtedy platného Zákonníka

práce a na uzavreté dokazovanie ohľadne okolnosti vzniku pracovného úrazu v konaní

je zjavné, že navrhovateľov uplatnený nárok o náhradu za stratu na zárobku

po skončení práceneschopnosti voči odporcovi je dôvodný. Spornou počas celého konania

zostala iba skutočnosť, z akého priemerného zárobku má súd pri tejto náhrade vychádzať

a čo z priemerného zárobku má súd odpočítať.

Po zrušujúcom uznesení krajského súdu súd vykonal následné dokazovanie, ktoré je

opísané v skutkovom stave. Kľúčové v tomto rozhodnutí bolo zodpovedať na základnú

otázku a to, aká mzda je pravdepodobný zárobok ( ).

Či pravdepodobný zárobok bude vychádzať zo skutočnosti, že navrhovateľ by pracoval

v Nemecku, alebo by pracoval na území Slovenskej republiky. Obe strany predložili celý rad

dôkazov. Súd chce uviesť, že zistiť s určitosťou túto okolnosť je nedokázateľné, pretože

skutkový stav vychádza zo skutočnosti, ktoré nikdy reálne nenastali. Súd rozhodol teda

o výške nároku len v medziach vykonaných dôkazov o pravdepodobnosti a preukázateľnosti

a vyhodnotil ich podľa .

Súd musí dať za pravdu odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi, že navrhovateľ

neuniesol presvedčivo svoje dôkazné bremeno a všetky okolnosti, ktoré uvádzal vo svojich

výpočtoch a vypovedali o tom, že by navrhovateľ pracoval v zahraničí len podporne.

V neprospech navrhovateľa zohrala okolnosť, že pracovný pomer bol dohodnutý na dobu

určitú. Navrhovateľ nepreukázal (a podľa názoru súdu ani nemôže relevantne preukázať),

že by s ním odporca uzavrel opätovné pracovnú zmluvu na práce v zahraničí. Tieto

okolnosti pre rozhodnutie súdu boli rozhodujúce a súd uzatvára, že navrhovateľ dôkazné

bremeno v tomto smere neuniesol.

V zmysle zrušujúceho uznesenia krajského súdu je zrejmé, že tieto dôkazy o tom, že

by navrhovateľ pracoval v zahraničí, mali byť nepochybné a nezvratné. To je však pasca,

pretože tak ako uviedol súd vyššie, preukázať „čo by sa stalo keby“ je právne nemožné

a dôkazy na to podľa názoru súdu ani nemôžu existovať. Všetky tie okolnosti, ktoré

navrhovateľ súdu predložil a bolo ich množstvo (zmluvy o dielo s nemeckými firmami,

doklady o tom, že pracovníci, ktorí pracovali s odporcom, pracovali aj následne v roku

2002 na prácach v Nemecku a podobne) nemôžu uniesť dôkazné bremeno navrhovateľa

naznačeného v uznesení krajského súdu. Tvrdenie navrhovateľa o tom, že by pracoval

v zahraničí aj v roku 2002 na základe predložených dôkazov nie je nepochybné (ak nejakí

spolupracovníci, ktorí pracovali s navrhovateľom pracovali aj následne v Nemecku, boli

určite aj takí, ktorí následne v Nemecku nepracovali).

Na druhej strane sa súd stotožnil s tvrdením odporcu, že ako zamestnávateľ mal

zamestnancov, ktorí reálne pracovali na pozíciách, na ktorých pracoval navrhovateľ

v Nemecku aj na území Slovenskej republiky, čo aj zdokladoval. Opätovne súd chce

zdôrazniť, že pri hodnotení dôkazov postupoval v zmysle § 136 Občianskeho súdneho

poriadku a uzatvára, že zistiť, či by navrhovateľ pracoval v Nemecku alebo nie

je nepreukázateľné. Ale to, čo je určite preukázateľné, je pracovná zmluva na dobu určitú −

do ukončenia prác v SRN - v a dohodnutá mesačná mzda 7.000,- Sk. Ak tieto

práce boli ukončené pred rozhodným obdobím, ktoré súd má brať na zistenie

pravdepodobného zárobku, nemôže vychádzať iba z tvrdení navrhovateľa, že by v Nemecku

určite zostal pracovať, pretože miesto práce po ukončení prác na letisku v bolo

v rukách zamestnávateľa a písomné doklady, ktoré sú doložené do spisu nenasvedčujú

o opaku. S poukazom na ustanovenia opätovne súd

chce zdôrazniť, že nemôže vychádzať pri určovaní pravdepodobného zárobku z okolností

„keby, ak by“, ale na základe skutočne preukázateľných a relevantných dôkazov.

Súd pre výpočet priznania sumy vychádzal teda z výpočtu vedľajšieho účastníka -

Sociálnej poisťovne, ktorý predložil v júli 2011. Ten vypočítal pravdepodobný zárobok

navrhovateľa na 9.635,-- Sk mesačne a to na základe mzdy troch zamestnancov odporcu.

Súd pri výpočte pravdepodobného zárobku vychádzal, že z pravdepodobného zárobku

sa odpočítava okrem čiastočne invalidného dôchodku aj zárobok, ktorý mohol navrhovateľ

minimálne dosahovať. Súd sa napokon po zrušujúcom uznesení krajského súdu stotožnil

s argumentáciou vedľajšieho účastníka ohľadne odpočítania nielen čiastočne invalidného

dôchodku, ale aj minimálnej mzdy, pretože čiastočná invalidita nediskvalifikovala

navrhovateľa z pracovného zaradenia, a preto bol dôvod odpočítať aj mzdu, ktorú by inak

dosiahol.

Spôsoby zisťovania pravdepodobného zárobku sú výška pravdepodobného

priemerného zárobku zamestnanca, ktorý počas rozhodujúceho obdobia u zamestnávateľa

už pracoval možno zistiť dvoma rovnocennými spôsobmi a to z úhrnu predpokladanej

hrubej mzdy, ktorú by zamestnanec dosiahol, keby v rozhodnom období pracoval

u zamestnávateľa a z úhrnu odpracovaného času, ktorý by pravdepodobne počas

rozhodujúceho obdobia odpracoval, alebo z úhrnu hrubej mzdy, ktorú zamestnanec

skutočne dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia a z úhrnu odpracovaného času, ktorý

zamestnanec počas rozhodujúceho obdobia skutočne odpracoval.

S poukazom na vyššie uvedené rozhodol súd tak, že priznal odporcovi istinu vo výške

615,14 Eur. Svoj výpočet odvodzuje od výpočtu vedľajšieho účastníka − Sociálnej poisťovne

zo dňa 25. 7. 2011, ktorý je uvedený v skutkovej časti tohto rozsudku. Súd s poukazom na

vyššie uvedené rozhodol pri výpočte s odpočítaním čiastočne invalidného dôchodku, ako

aj predpokladaného zárobku (určený z minimálnej mzdy). Rozhodným obdobím pre výpočet

je posledný kalendárny štvrťrok roku 2002 (uznesenie Krajského súdu) a obdobím pre

priznanie je od 24. 1. 2003 do 31. 12. 2003.

Podľa , ak ide o konanie s plnením peňažného

dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie

je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania

a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa nariadenia vlády č. , výška úrokov z omeškania je dvojnásobok

diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania

s plnením peňažného dlhu.

Navrhovateľ si svojim návrhom uplatnil aj 6 % úrok z omeškania od 30. 6. 2005

a teda odo dňa podania návrhu v súlade s nariadením vlády. Súd uplatňovaný úrok

z omeškania považoval za dôvodný a zákonný, v súlade s citovaným nariadením vlády.

Odporca vedel o pracovnom úraze, s akými následkami ostal navrhovateľ po tomto

pracovnom úraze, preto tento uplatňovaný nárok na úroky z omeškania s dátumom od

podania návrhu považoval súd za dôvodný a preukázaný, preto mu vyhovel.»

Ústavný súd považuje za vhodné sa najskôr vyjadriť k námietke sťažovateľa

týkajúcej sa toho, že napriek tomu, že jeho odvolanie smerovalo aj proti výroku o priznaní

istiny v sume 615,14 €, krajský súd o tom nerozhodoval a rozsudok okresného súdu tak

v tomto výroku nadobudol právoplatnosť už 20. decembra 2013. Na tento účel si ústavný

súd zaobstaral kópiu odvolania sťažovateľa, ktoré podal proti napadnutému rozsudku

okresného súdu, z obsahu ktorého vyplýva, že sťažovateľ skutočne podal odvolanie len proti

rozsudku okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd zamietol návrh sťažovateľa

v prevyšujúcej časti. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje túto námietku

sťažovateľa za neopodstatnenú.

Ústavný súd tiež zistil, že námietky sťažovateľa, ktoré predostrel vo svojej sťažnosti,

sú vo veľkej miere totožné s námietkami, ktoré sťažovateľ použil aj v odvolaní proti

rozsudku okresného súdu. Vychádzajúc však z citovanej časti napadnutého rozsudku

krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa ústavne akceptovateľným

spôsobom vysporiadal s odvolaním sťažovateľa, a keďže sa s jeho argumentáciou

nestotožnil, odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa skutkových zistení ústavný súd

poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej už uviedol, že v konaní o sťažnosti podľa

v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na

zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať pravdivosť skutkových

tvrdení (, , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

tiež uvádza, že aj podľa rozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva (sťažnosť

č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom) sa pod

spravodlivým súdnym procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právo

účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil

právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia

zisteného skutkového stavu vo veci konajúcimi súdmi, ústavný súd poukazuje na to, že

rozdielne právne posúdenie skutkového stavu je klasickým východiskom sporového

konania, kde v súdnom konaní proti sebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný

a protichodný názor na vzniknutú skutkovú situáciu, ktorá spravidla vyplýva zo zmluvného

vzťahu medzi sporovými stranami. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov konania, pri

rozhodnutí v prospech jedného z účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym

názorom úspešného účastníka, teda spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného

účastníka (m. m. , , ).

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ má na predmet sporu iný právny názor,

svojou argumentáciou sa snaží docieliť prehodnotenie už hodnotených dôkazov, a preto

sa so svojou sťažnosťou obrátil na ústavný súd. Ako však z odôvodnenia napadnutého

rozsudku krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) vyplýva, vo veci

konajúce súdy sa predmetnou vecou zaoberali primeraným spôsobom, náležite uviedli, na

základe akých úvah dospeli k ustáleniu skutkového stavu, prečo niektoré dôkazy nevzali do

úvahy, a zároveň svoje rozhodnutie opreli aj o príslušné právne predpisy týkajúce sa

predmetu konania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným porušením

základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom krajského súdu nie je

príčinná súvislosť, ktorá by mala za následok porušenie sťažovateľom označených práv,

a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami obsiahnutými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2017