Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 445/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-86

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti P. Z., zastúpeného advokátkou

Mgr. Elenou Szabóovou, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 27. novembra 2012, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

1. Základné právo P. Z. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. novembra 2012

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. novembra 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť P. Z. trovy konania

v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho

právnej zástupkyne Mgr. Eleny Szabóovej, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2013

elektronickou poštou a 12. marca 2013 poštou doručená sťažnosť P. Z. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Elenou Szabóovou, Hlavné námestie 7, Nové

Zámky, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa ako navrhovateľ

v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

domáhal proti odporkyni zaplatenia sumy 2 207,65 € s príslušenstvom.

Okresný súd rozsudkom č. k. -264 z 29. februára 2012 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) uložil odporkyni povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 1 026,98 €

s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne z dlžnej sumy od 7. mája 2011 do zaplatenia

a zaplatiť trovy konania a trovy právneho zastúpenia. Krajský súd v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) uznesením č. k. -302 z 31. júla 2012 (ďalej aj „uznesenie

krajského súdu z 31. júla 2012“) rozsudok okresného súdu v odporkyňou napadnutej časti

zmenil tak, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania,

a odvolanie sťažovateľa odmietol ako podané oneskorene. Proti označenému uzneseniu

krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým

uznesením tak, že ho odmietol ako podané oneskorene.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Ako sťažovateľ dokladuje priloženými výpismi z elektronickej pošty, dovolanie proti

rozsudku (správne má byť uznesenie, pozn.) Krajského súdu v Bratislave podal

elektronickou poštou dňa 22. 10. 2012, teda posledný deň lehoty na podanie dovolania. Na

preukázanie tejto skutočnosti sťažovateľ predkladá súdu potvrdenie doručené jeho právnej

zástupkyni elektronickou poštou od „podateľňa OSBA 5“ dňa 22. októbra 2012

o 23.09 hod., kde je podanie identifikované číslom 121023001017454. Táto potvrdenka

korešponduje s podaním, ktoré bolo právnou zástupkyňou odoslané 22. októbra 2012

o 22,27 hod. Podotýkam, že podanie bolo v kópii adresované aj Najvyššiemu súdu SR ako

súdu dovolaciemu, a elektronické podania dňa 22. 10. 2012 (identické čo do adresátov aj

obsahu) boli dve - jedno odoslané 22.27 hod a druhé o 23.17 hod. Vzhľadom na doručené

elektronické potvrdenie zásielky prijatej 22. 10. 2012 o 23,09 hod. podateľňou OSBA5 je

teda nemožné predpokladať, že by elektronické podanie nebolo doručené včas.

V posledný deň zákonnej procesnej lehoty bolo dovolanie sťažovateľa preukázateľne

doručené súdu prvého stupňa a lehota na podanie dovolania je teda zachovaná. Z dôvodu,

ktorý sťažovateľovi nie je známy a ktorý teda ani nemohol pred rozhodnutím dovolacieho

súdu ovplyvniť, sa pravdepodobne v súdnom spise nenachádza potvrdenie o doručení

elektronického podania. Pri tomto svojom tvrdení vychádza sťažovateľ z odôvodnenia

uznesenia dovolacieho súdu, ktorý včasnosť podaného mimoriadneho opravného

prostriedku vyvodzuje výhradne z poštového podania (obálka so zreteľným odtlačkom

poštovej pečiatky) a o existencii (a tým ani včasnosti) elektronického podania sa vôbec

nezmieňuje a ani sa v súvislosti s hodnotením včasnosti dovolania s elektronickým podaním

nevysporiadava.

Sťažovateľ poukazuje na to, že rovnaký postup bol zachovaný aj pri podaní

odvolania: posledným dňom na podanie odvolania, ako Krajský súd v Bratislave správne

uvádza, bol 2. máj 2012. Sťažovateľ odoslal odvolanie prostredníctvom právnej zástupkyne

elektronickou poštou dňa 2. mája 2012 o 11.31pm, teda 29 minút pred okamihom

rozhodujúcim pre uplynutie lehoty na podanie odvolania.

Sťažovateľ predkladá súdu na preukázanie svojich tvrdení výpisy z elektronickej

pošty právnej zástupkyne sťažovateľa (navrhovateľa, odvolateľa), a jednak výpis odoslaný

M. W. z adresy ... ktorým sa potvrdzuje, že správa odoslaná 2. 5. 2012 o 23.33 hod. (čo je

skutočný čas doručenia podania súdu) bolo zobrazené na počítači príjemcu 3. 5. 2012

o 6,36 hod. Sťažovateľ namieta, že uvedeným postupom mu bola úplne odňatá možnosť

konať pred súdom ako účastník, rovnako aj zákonom zaručená možnosť domáhať sa

ochrany svojich práv pred súdom (právo na súdnu ochranu). Ústavne neobhájiteľného

konania sa v zmysle rozhodnutia o odmietnutí dovolania mal dopustiť Najvyšší súd SR,

ktorý ako najvyššia inštancia súdov všeobecných, „primárne zodpovedných za dodržiavanie

základných a ústavných práv“ (v zmysle početnej judikatúry ÚS SR) má dohliadať nad

dodržiavaním zákonnosti pri ochrane práv účastníkov konania.

Hoci ako priameho porušiteľa sťažovateľ označuje Najvyšší súd SR, k pochybeniu

pravdepodobne došlo, a to v oboch vyššie opísaných prípadoch, na súde prvostupňovom.

Sťažovateľ opiera svoje tvrdenie o skutočnosť, že obe podania (odvolanie aj dovolanie) boli

podané v zmysle procesných pravidiel na Okresnom súde Bratislava V, ktorý, súdiac podľa

podkladov oboch súdov pre rozhodnutie o opravnom prostriedku, nezabezpečil riadnu

evidenciu elektronických podaní riadne vedenie súdneho spisu (založením výpisu

elektronickej podateľne do súdneho spisu) a v prípade dovolania sa zdá, že elektronické

podanie sťažovateľa bolo „zatajené“ úplne, keďže dovolací súd vychádzal výhradne

z poštou doručeného podania.

To, že k pochybeniu pravdepodobne došlo na prvostupňovom súde, však

nepotvrdzuje správnosť rozhodnutia dovolacieho súdu (aj s prihliadnutím na to, že kópia

elektronického podania bola doručená priamo podateľni NS SR, a rovnaká výhrada voči

postupu prvostupňového súdu bola formulovaná aj v samotnom dovolaní ako dovolací

dôvod), ani nemôže byť ústavne konformným dôvodom na znemožnenie prístupu sťažovateľa

k spravodlivosti. Zároveň nemôžu byť uvedené pochybenia započítané na ťarchu

sťažovateľa a sťažovateľ ako účastník súdneho sporu nemôže byť postihovaný znemožnením

prístupu k spravodlivosti, nech už k pochybeniu došlo z akéhokoľvek dôvodu nemajúceho

oporu v právnom predpise.

Naostatok, rovnaké pochybenie, ktoré sa v jednej prejednávanej veci vyskytne

dvakrát, v dôsledku čoho znemožní účastníkovi prístup k súdu, nie je z pohľadu sťažovateľa

individuálnym, ale systémovým zlyhaním, z jeho individuálneho pohľadu korešpondujúcim

s mediálne prezentovanou mierou nedôvery občanov voči súdom.

V dôsledku pravdepodobného opakovaného porušenia povinností prvostupňovým

súdom bol sťažovateľovi znemožnený prístup k súdu, k preskúmaniu rozhodnutia

v odvolacom aj v dovolacom konaní. Nesporne však ostatným rozhodnutím v konaní, ktorým

došlo k neoprávnenému zásahu do ústavných a základných práv sťažovateľa, a voči ktorému

nie je prípustný opravný prostriedok v štruktúre riadnych i mimoriadnych opravných

prostriedkov, bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Paradoxom je, že na

tento súd sa sťažovateľ obrátil práve pre skoršie ROVNAKÉ porušenie svojho práva

(odmietnutie podania ako podaného oneskorene). Oporu pre právny názor, o ktorý opiera

svoju ústavnú sťažnosť, nachádza sťažovateľ aj v rozhodnutí NS SR sp. zn. ,

v ktorom sa konštatuje, že nezohľadnenie prijatého faxového podania vo vzťahu k

zmeškaniu lehoty, resp. zastavenie konania z dôvodu, že faxové podanie bolo doručené po

pracovnej dobe podateľne súdu, je odopretím spravodlivosti a zároveň čl. 36 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd pre odopretie prístupu k súdu.

Porovnateľne rozhodoval NS SR aj v konaní , (ktorý rieši

síce zaručeným podpisom podpísané elektronické podanie, ale vyslovuje sa k náležitostiam

podania a ich záväznosti, čo je bezosporu aplikovateľné aj na absenciu všeobecnej

záväznosti internej úpravy prevádzkovej doby podateľne súdu). Konečne, odvoláva sa aj na

rozsudky Nejvyššího správního soudu ČR (pri porovnateľnosti zákonnej úpravy

elektronických podaní) a , ako aj na nálezy Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. , a .

V zmysle Inštrukcie 13/2012 Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

z 29. marca 2012, č. -110, s účinnosťou od 1. 6. 2012 o postupe pri prijímaní,

overovaní a evidencii elektronických podaní na súdy podpísaných zaručeným elektronickým

podpisom:

Čl. 6

(1) Na posúdenie otázky riadneho a včasného doručenia elektronického podania súd

pri svojom hodnotení zohľadňuje najmä nasledujúce skutočnosti:

a) pri procesnoprávnych lehotách

1. okamih odoslania elektronického podania (napríklad z vlastností e-mailu),

2. okamih prijatia elektronického podania informačným systémom prevádzkovaným

ministerstvom,

3. okamih prijatia elektronického podania elektronickou podateľňou určený

v potvrdení zaslanom elektronickou podateľňou dátumom a častom (hodina, minúta,

sekunda).

Sťažovateľ namieta, že v súvislosti s jeho elektronickým podaním nebol dodržaný ani

predmetný interný rezortný predpis.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní spisová značka

porušil základné práva sťažovateľa P. Z. zaručené mu a

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok (správne má byť uznesenie, pozn.) Najvyššieho

súdu SR sp. zn. z 27. novembra 2011 (správne má byť 2012, pozn.) a vracia

mu vec späť na ďalšie konanie, a ukladá mu povinnosť konať vo veci bez zbytočných

prieťahov.

3. Priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v konaní o ústavnej

sťažnosti, ktoré je porušiteľ práv povinný vyplatiť advokátke Mgr. Elene Szabóovej, Hlavné

námestie 7, Nové Zámky, do jedného mesiaca po právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľ sa domáha tiež priznania primeraného finančného zadosťučinenia

v konkrétne neoznačenej výške, pričom tento svoj návrh odôvodňuje takto:

«... Nejde totiž o jednotlivé porušenie, ale o porušenie v jeho cause považuje za

opakované, bezdôvodné a zavinené.

Po doručení rozhodnutí, pri vedomosti (sprístupnením elektronickej korešpondencie

právnej zástupkyne a súdu) o skutočnom čase podania predmetného podania (či skôr

-predmetných podaní), sťažovateľ stratil dôveru v nestrannosť súdu, spravodlivosť a v to, že

sa vôbec domôže spravodlivosti, keď stav, ktorý subjektívne pociťuje ako evidentnú

a preukázanú nespravodlivosť „potvrdzuje aj súd v tejto republike najvyšší a najdôležitejší

-bez preverenia skutočného stavu veci“.

Zároveň, keďže už predchádzajúce podanie sťažovateľa (odvolanie) bolo odmietnuté

bez zákonného dôvodu, z jeho pohľadu „nedbanlivosťou niekoho na súde“, nadobudol

presvedčenie, že za chyby súdu je opakovane „trestaný“ účastník a nie ten, kto chybu

spôsobil.

Pretože sťažovateľ je kardiologickým pacientom, a (pochopiteľne) na svojej kauze je

emočne zainteresovaný, v inkriminovanom období sa v dôsledku stresu zhoršili aj jeho

zdravotné problémy.

Takýto postup v pomerne jednoduchej právnej veci, aj keby ho Ústavný súd označil

za nesprávny, je bezdôvodným prieťahom v konaní, keď napriek odvolaniu podanému

2. 5. 2012, resp. dovolaniu podanému 22. 10. 2012 nie sú jeho podania meritórne

preskúmané a rozhodnuté. Už vzniknuté zbytočné prieťahy v konaní sa spätne neodstránia

ani pozitívnym nálezom Ústavného súdu SR.

Popri tom, označený porušiteľ práv, ktorému bolo elektronické podanie doručené

v kópii a teda o ňom mal mať vedomosť z vlastnej činnosti, je najvyšším v hierarchii

všeobecných súdov, ktorý má porušeniu práv zabraňovať, a nie ho schvaľovať. Preto

opísaný postup porušiteľa práv vníma ako zvlášť závažný a odškodnenie by malo plniť

nielen reparačnú či reštitučnú funkciu na strane poškodeného, ale aj preventívnu na strane

porušiteľa práv.»

Uznesením č. k. -18 z 11. júla 2013 ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 27. novembra 2012 prijal na ďalšie konanie.

Vo zvyšnej časti sťažnosť ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Po prijatí časti sťažnosti na ďalšie konanie

ústavný súd vyzval predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň

oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Na žiadosť ústavného súdu o vyjadrenie k sťažnosti reagoval predseda najvyššieho

súdu prípisom z 9. septembra 2013 (ústavnému súdu doručeným 16. septembra 2013),

v ktorom vzniesol námietku predpojatosti proti sudcom ústavného súdu Ladislavovi

Oroszovi, Ľudmile Gajdošíkovej a Jánovi Lubymu, ktorým bola vec sťažovateľa pridelená

ako zákonným sudcom vo veci. O námietke predpojatosti rozhodol v súlade s platným

rozvrhom práce ústavného súdu I. senát ústavného súdu uznesením č. k. -28

zo 6. novembra 2013 tak, že sudcovia Ladislav Orosz, Ľudmila Gajdošíková a Ján Luby nie

sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v predmetnej veci.

Sťažovateľ doručil ústavnému súdu 23. októbra 2013 podanie označené ako

„Doplnenie podania - odstránenie vady“, ktorým opravil, resp. spresnil svoj návrh na

rozhodnutie vo veci vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktorým podľa jeho názoru

malo dôjsť k porušeniu ním označených práv podľa a dohovoru, a to tak, že odstránil

zjavné chyby v písaní (právna forma napadnutého rozhodnutia a dátumu jeho vydania,

pozn.) a zároveň konkretizoval svoj návrh na priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia sumou 4 000 €, argumentujúc, že „nárok na priznanie zadosťučinenia

vyplýva priamo z textu ústavnej sťažnosti zo 7. 3. 2012, sťažovateľ si dovoľuje požiadať

Ústavný súd SR, aby o jeho sťažnosti konal v zmysle vyššie uvedeného doplnenia (opravy)

petitu“. Sťažovateľ si zároveň uplatnil úhradu trov konania v sume 275,94 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti za najvyšší súd vyjadrila jeho

podpredsedníčka v prípise č. k. -45 z 20. marca 2014, v ktorom predovšetkým

uviedla:

«Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa

odmietnuté ako oneskorene podané obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov,

pričom jeho výklad a závery nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho

súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný

súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od

veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ).

Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra

2012 sp. zn. je zrejmé, že pri svojom rozhodovaní vychádzal z doručeniek

založených v spise (č. l. 302 spisu), a skutočnosti, že uznesenie Krajského súdu v Bratislave

z 31. júla 2012, sp. zn. bolo navrhovateľovi (jeho právnej zástupkyni)

doručené dňa 20. septembra 2012. Jednomesačná lehota zákonom vymedzená na podanie

dovolania ( ) preto začala v danom prípade plynúť dňa 20. septembra

2010, kedy rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť a uplynula v sobotu

20. októbra 2012, a preto posledným dňom na podanie dovolania bol pondelok 22. októbra

2012, ktorý bol riadnym pracovným dňom. Ak preto navrhovateľ podal opravný prostriedok

(dovolanie) na poštovú prepravu až dňa 24. októbra 2010 (čitateľný odtlačok poštovej

pečiatky na obálke č.l. 310 spisu) a súdu prvého bol doručený 26. októbra 2012, podal ho

oneskorene. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu

vo vykonanom dokazovaní. Pritom je potrebné poukázať aj na znenie ustanovenia § 45

ods. 2 , v zmysle ktorého sa údaje uvedené na potvrdení o doručení písomnosti (ďalej

len „doručenka“) považujú za pravdivé, pokiaľ nie je dokázaný opak. Najvyšší súd trvá na

tom, že dôvody sťažnosťou napadnutého rozhodnutia sú zrozumiteľné a dostatočne logické,

vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto

rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,

k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj ,

, pretože nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme

všeobecného súdnictva. So závermi sťažovateľa uvedenými v jeho ústavnej sťažnosti

nemožno súhlasiť, preto navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky túto aj v prijatej

časti ako neopodstatnenú odmietol.»

Podpredsedníčka najvyššieho súdu zároveň ústavnému súdu oznámila, že netrvá na

ústnom pojednávaní vo veci. Označené vyjadrenie najvyššieho súdu ústavný súd zaslal na

vedomie a prípadné zaujatie stanoviska právnej zástupkyni sťažovateľa a zároveň ju vyzval,

aby sa vyjadrila, či trvá na tom, aby sa vo veci sťažovateľa konalo ústne pojednávanie.

V stanovisku právnej zástupkyne sťažovateľa z 3. apríla 2014 k vyjadreniu najvyššieho

súdu sa okrem iného uvádza:

«Dalo by sa očakávať, osobitne pri tvrdení sťažovateľa (dokladované listinnými

dôkazmi – že sporné podanie bolo adresované aj Najvyššiemu súdu SR), že v záujme

objektívneho zistenia stavu veci NS SR vykoná lustráciu evidencie (evidencií) elektronických

podaní. Namiesto toho je vyjadrenie zamerané na preukázanie nedodržania zákonnej lehoty

na podanie opravného prostriedku (elektronickou formou), vychádzajúc výhradne

z poštovej zásielky a poštovej doručenky. NS SR teda podáva k sťažnostnému konaniu

meritórne vyjadrenie, v ktorom nemá potrebu vyjadriť sa k hodnoteniu základného

listinného dôkazu, ktorým preukazuje sťažovateľ opodstatnenosť svojej sťažnosti. Sťažovateľ

akceptuje, že pri počte súdnych spisov môže dôjsť k ojedinelému pochybeniu (hoci aj

nezaložením potvrdenia o elektronickom podaní do súdneho spisu), nemôže sa však

stotožniť s tým, že porušiteľovi práva nezáleží na zistení „čo sa vlastne stalo“, a už vôbec

nie na zjednaní nápravy administratívneho či právneho pochybenia.» Súčasťou stanoviska

právnej zástupkyne sťažovateľa boli aj právne názory vyplývajúce z odôvodnení rozhodnutí

ústavného súdu a najvyššieho súdu v obdobných veciach, ako aj konštatácia, že postup

najvyššieho súdu v napadnutom konaní odporuje judikatúre najvyššieho súdu (konania

vedené najvyšším súdom pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. 1

S 2/2011). Právna zástupkyňa sťažovateľa zároveň ústavnému súdu oznámila, že netrvá na

ústnom pojednávaní vo veci, a v súvislosti so zaujatím stanoviska k vyjadreniu najvyššieho

súdu si uplatnila navýšenie úhrady trov konania o sumu 142,04 €.

Vzhľadom na argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa doručovania dovolania proti

uzneseniu krajského súdu č. k. -302 z 31. júla 2012 prostredníctvom

podateľne okresného súdu požiadal ústavný súd o vyjadrenie k relevantnej časti sťažnosti aj

predsedu okresného súdu, ktorý v podaní sp. zn. Spr. 3167/2014 z 15. apríla 2014 uviedol:

„Zo spisu č. l. 274 som zistil, že podateľňa súdu dňa 3.5.2012 o 7,35 hod.

e-mailom postúpila podanie od Mgr. Eleny Szabóovej, označené ako odvolanie

navrhovateľa spisovej kancelárii, kde je uvedené aj to, že odvolanie doručené e-mailom je

doručené súdu 2.5.2012. Z výpisu e-mailov som zistil, že odvolanie bolo doručené súdu

2.5.2012 o 23,32 hod. Z výpisu e-mailov v podateľni som ďalej zistil, že dovolanie bolo

doručené súdu e-mailom 22.10.2012 o 23,51 hod. Z vyššie uvedeného vyplýva, že sťažovateľ

má zrejme pravdu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo

jeho dovolanie proti uzneseniu krajského súdu odmietnuté ako podané oneskorene.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe

ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným

právam v zásade identické ().

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (m. m. , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislé rozhodovanie

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v a zákonom ustanovenom

procesnoprávnom, ako aj hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec súdneho

rozhodovania tvoria predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ktoré sú

vyvoditeľné z a nasl. a dohovoru. Všeobecný súd by mal

v argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovú

presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,

ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve on má poskytovať v občianskom

súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov [ (ďalej

aj „OSP“); napr. , , , ].

Uvedené zásady vzťahov ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci, pričom úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sú z ústavného

hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Sťažovateľ zakladá svoj názor, že najvyšší súd napadnutým uznesením a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušil ním označené práva podľa a dohovoru, na

tom, že najvyšší súd pri preskúmavaní splnenia zákonnej požiadavky včasnosti ním

podaného dovolania proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 31. júla 2012

neprihliadal na ním (v posledný deň lehoty) urobené elektronické podanie. Sťažovateľ tvrdí,

že podal a doručil svoje dovolanie v súlade s platnými procesnoprávnymi pravidlami

okresnému súdu a kópiu elektronického podania doručil aj priamo do podateľne najvyššieho

súdu, ktorý ale napriek tomu „... vychádzal výhradne z poštou doručeného podania“.

Takýmto postupom zároveň malo dôjsť k znemožneniu prístupu sťažovateľa k súdu

a preskúmania dovolaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu v dovolacom konaní.

Podľa lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia

uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti

určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec

lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší

nasledujúci pracovný deň.

Podľa s. 3 lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na

súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.

Podľa podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice,

elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej

alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými

prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní;

podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba.

Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu.

Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.

Podľa účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od

právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Ak

odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného uznesenia.

Podľa zmeškanie lehoty uvedenej v odseku 1 nemožno odpustiť.

Lehota je však zachovaná, ak sa dovolanie podá v lehote na odvolacom alebo dovolacom

súde.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že uznesenie krajského súdu z 31. júla 2012

nadobudlo právoplatnosť 20. septembra 2012, pričom dovolanie proti tomuto rozhodnutiu

bolo možné podať v lehote jedného mesiaca od nadobudnutia jeho právoplatnosti. Keďže

koniec lehoty na podanie dovolania pripadol na sobotu (20. október 2012, pozn.), bol

v zmysle druhej vety posledným dňom lehoty pondelok (22. október 2012,

pozn.) ako najbližší nasledujúci pracovný deň.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že „vzhľadom na doručené elektronické potvrdenie

zásielky prijatej 22. 10. 2012 o 23,09 hod. podateľňou OSBA5 je teda nemožné

predpokladať, že by elektronické podanie nebolo doručené včas“.

Z vyjadrenia predsedu okresného súdu vyplýva, že „Z výpisu e-mailov v podateľni

som ďalej zistil, že dovolanie bolo doručené súdu e-mailom 22. 10. 2012 o 23,51 hod.“.

Ústavný súd považuje za potrebné najprv uviesť, že samotná otázka, či dovolanie

sťažovateľa smerujúce proti uzneseniu krajského súdu z 31. júla 2012 bolo podané včas,

a teda v súlade s procesnoprávnymi predpismi, je skutková otázka, ktorej preskúmavanie

ústavným súdom je vo všeobecnosti limitované jeho ústavným postavením.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už uviedol, že v konaní o sťažnosti podľa

v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na

zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať pravdivosť skutkových

tvrdení (). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež uvádza, že aj podľa

rozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United

Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom) sa pod spravodlivým súdnym

procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho

konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické

okolnosti konkrétneho prípadu. Uvedené platí v zásade aj pre prípad zisťovania včasnosti

podaného mimoriadneho opravného prostriedku.

V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd považoval za vhodné poukázať na

právne názory samotného najvyššieho súdu vyjadrené v jeho doterajšej judikatúre

k problematike, ktorá tvorí podstatu sťažovateľových námietok. Najvyšší súd v uznesení

sp. zn. z 29. februára 2012 k elektronickým podaniam, ktoré nie sú opatrené

elektronickým zaručeným podpisom, adresovaným všeobecným súdom uviedol, že „za

urobené sa považujú momentom ako dôjdu na elektronickú adresu určenú pre súd, bez

ohľadu nato, kedy bude došlý elektronický dokument spracovaný (vytlačením zhmotnený,

zaevidovaný, ďalej odoslaný atď.), samozrejme za predpokladu, že budú v zákonnej lehote

doplnené. Keďže elektronické adresy sú aktívne bez prerušenia 24 hodín denne, nie je

možnosť robiť podania takouto formou obmedzená úradnými hodinami súdov.“.

Trojdňová lehota na doplnenie podania urobeného elektronickými prostriedkami

( ) je lehotou procesnou; pre jej počítanie, plynutie a zachovanie platia

ustanovenia a (vrátane jeho odseku 3). Opačný výklad, t. j. interpretovať

zachovanie tejto lehoty ako výnimku zo všeobecného pravidla, nemá oporu v zákone a bol

by aj v rozpore s účelom, ktorému má táto lehota slúžiť (m. m. rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. februára 2008).

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že dovolanie sťažovateľa

najvyšší súd odmietol ako oneskorene podané, keďže mal za preukázané, že dovolanie bolo

podané na poštovú prepravu 24. októbra 2010 (správne má byť 24. októbra 2012, pozn.)

a okresnému súdu doručené 26. októbra 2012, pričom posledným dňom lehoty bol

22. október 2012.

S prihliadnutím na vyjadrenie predsedu okresného súdu, z ktorého vyplýva, že

dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sťažovateľ podal okresnému súdu aj

elektronickým prostriedkom [(e-mailom), podľa tvrdenia predsedu okresného súdu bolo

podanie urobené 22. októbra 2012, pozn.], je ústavný súd toho názoru, že bolo povinnosťou

najvyššieho súdu v súlade s už citovanými ustanoveniami ,

ako aj s už citovanou vlastnou judikatúrou prihliadať na takéto podanie a náležitým

spôsobom sa vysporiadať v prvom rade s otázkou, či uvedené elektronické podanie bolo

urobené včas, a ak išlo o podanie bez zaručeného elektronického podpisu, či bolo doplnené

do 3 dní písomne alebo ústne do zápisnice. Preto, pokiaľ najvyšší súd pri posudzovaní

včasnosti dovolania vychádzal len z podania urobeného písomne, ktoré bolo doručované

okresnému súdu prostredníctvom pošty, dopustil sa takého procesného pochybenia, ktoré

zbavilo sťažovateľa prístupu k súdu, teda možnosti, aby najvyšší súd ako dovolací súd

preskúmal ním podaný mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), pričom v konkrétnych

okolnostiach posudzovaného prípadu ide o také závažné pochybenie, ktoré je z ústavného

hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné. Ústavný súd preto rozhodol, že najvyšší súd

napadnutým uznesením, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušil základné

právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , ako aj jeho právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Na uvedený právny záver nemá vplyv skutočnosť, že najvyšší súd pri rozhodovaní

o dovolaní nemal k dispozícii elektronické podanie dovolania sťažovateľa. Prípadné

pochybenie súdu nižšieho stupňa procesného charakteru (sťažovateľ tvrdí, že elektronické

podanie urobil na podateľni okresného súdu, čo potvrdzuje aj predseda okresného súdu

vo svojom vyjadrení z 15. apríla 2014, pozn.) nemôže byť pričítané na ťarchu účastníka

konania, ktorý sa ochrany svojich práv a oprávnených záujmov domáha spôsobom

ustanoveným zákonom, teda ak v okolnostiach namietaného prípadu v súlade

s procesnoprávnymi predpismi podá mimoriadny opravný prostriedok na okresnom súde

(k tomu pozri napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ). Navyše

z výpisu elektronickej pošty právnej zástupkyne sťažovateľa vyplýva, tak ako to uvádza

sťažovateľ, že elektronické podanie dovolania bolo doručované v kópii aj podateľni

najvyššieho súdu.

Pre úplnosť ústavný súd v súvislosti s tvrdením sťažovateľa o porušení jeho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru tým, že obdobne ako najvyšší súd

aj krajský súd odmietol jeho odvolanie urobené elektronickým prostriedkom ako

oneskorene podané, poukazuje na , podľa ktorého je

ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v

tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo

viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého

rozhodnutia sa domáha ( ), čím zároveň vymedzí rozsah

predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej

ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za

porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený

zvoleným advokátom (m. m. , , ).

V súlade s uvedeným ústavný súd preto s prihliadnutím na petit (návrh sťažovateľa

na rozhodnutie vo veci) a ním vymedzený rozsah predmetu konania pred ústavným súdom

nemohol posudzovať ústavnosť postupu krajského súdu pri preskúmavaní včasnosti podania

jeho odvolania.

III.

V zmysle ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

V zmysle ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. novembra 2012 bolo porušené

základné právo sťažovateľa podľa a jeho právo podľa

dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle a zákona

o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa

aj vrátiť vec v zmysle najvyššiemu súdu na

ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Po zrušení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vrátení veci na ďalšie konanie

bude najvyšší súd povinný opätovne rozhodnúť o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu,

pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto nálezu

( ).

V súlade s sa ústavný súd tiež zaoberal

žiadosťou sťažovateľa o priznanie finančného zadosťučinenia. Sťažovateľ požadoval

finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd však finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nepriznal, pričom

vychádzal z toho, že okrem vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa sa v konaní

náprava dosiahne najmä zrušením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vrátením veci

na ďalšie konanie (bod 4 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátkou Mgr. Elenou Szabóovou.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch

podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo

sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uplatnil úhradu trov

konania v celkovej sume 417,98 €. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania

vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za

I. polrok 2012, ktorá bola 781 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby urobené

v roku 2013 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11

ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu

260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu

275,94 €. Ústavný súd nepriznal sťažovateľovi úhradu trov konania za stanovisko

k vyjadreniu podpredsedníčky najvyššieho súdu doručené ústavnému súdu 23. októbra

2013, keďže z obsahu tohto podania nevyplývajú žiadne nové skutkové okolnosti alebo

nové právne názory (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

právnej zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2014