Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 17 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)IV. ÚS 445/2013
PDF · 306.62 KB
No categories available
IV. ÚS 445/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti P. Z., zastúpeného advokátkou
Mgr. Elenou Szabóovou, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 235/2012 a jeho uznesením
z 27. novembra 2012, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto
rozhodol:
1. Základné právo P. Z. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 235/2012 a jeho uznesením z 27. novembra 2012
p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 235/2012
z 27. novembra 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť P. Z. trovy konania
v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho
právnej zástupkyne Mgr. Eleny Szabóovej, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2013
elektronickou poštou a 12. marca 2013 poštou doručená sťažnosť P. Z. (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Elenou Szabóovou, Hlavné námestie 7, Nové
Zámky, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Cdo 235/2012 a jeho uznesením z 27. novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa ako navrhovateľ
v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
10 C 251/2011 domáhal proti odporkyni zaplatenia sumy 2 207,65 € s príslušenstvom.
Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 251/2011-264 z 29. februára 2012 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) uložil odporkyni povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 1 026,98 €
s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne z dlžnej sumy od 7. mája 2011 do zaplatenia
a zaplatiť trovy konania a trovy právneho zastúpenia. Krajský súd v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) uznesením č. k. 5 Co 272/2012-302 z 31. júla 2012 (ďalej aj „uznesenie
krajského súdu z 31. júla 2012“) rozsudok okresného súdu v odporkyňou napadnutej časti
zmenil tak, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania,
a odvolanie sťažovateľa odmietol ako podané oneskorene. Proti označenému uzneseniu
krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým
uznesením tak, že ho odmietol ako podané oneskorene.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Ako sťažovateľ dokladuje priloženými výpismi z elektronickej pošty, dovolanie proti
rozsudku (správne má byť uznesenie, pozn.) Krajského súdu v Bratislave podal
elektronickou poštou dňa 22. 10. 2012, teda posledný deň lehoty na podanie dovolania. Na
preukázanie tejto skutočnosti sťažovateľ predkladá súdu potvrdenie doručené jeho právnej
zástupkyni elektronickou poštou od „podateľňa OSBA 5“ dňa 22. októbra 2012
o 23.09 hod., kde je podanie identifikované číslom 121023001017454. Táto potvrdenka
korešponduje s podaním, ktoré bolo právnou zástupkyňou odoslané 22. októbra 2012
o 22,27 hod. Podotýkam, že podanie bolo v kópii adresované aj Najvyššiemu súdu SR ako
súdu dovolaciemu, a elektronické podania dňa 22. 10. 2012 (identické čo do adresátov aj
obsahu) boli dve - jedno odoslané 22.27 hod a druhé o 23.17 hod. Vzhľadom na doručené
elektronické potvrdenie zásielky prijatej 22. 10. 2012 o 23,09 hod. podateľňou OSBA5 je
teda nemožné predpokladať, že by elektronické podanie nebolo doručené včas.
V posledný deň zákonnej procesnej lehoty bolo dovolanie sťažovateľa preukázateľne
doručené súdu prvého stupňa a lehota na podanie dovolania je teda zachovaná. Z dôvodu,
ktorý sťažovateľovi nie je známy a ktorý teda ani nemohol pred rozhodnutím dovolacieho
súdu ovplyvniť, sa pravdepodobne v súdnom spise nenachádza potvrdenie o doručení
elektronického podania. Pri tomto svojom tvrdení vychádza sťažovateľ z odôvodnenia
uznesenia dovolacieho súdu, ktorý včasnosť podaného mimoriadneho opravného
prostriedku vyvodzuje výhradne z poštového podania (obálka so zreteľným odtlačkom
poštovej pečiatky) a o existencii (a tým ani včasnosti) elektronického podania sa vôbec
nezmieňuje a ani sa v súvislosti s hodnotením včasnosti dovolania s elektronickým podaním
nevysporiadava.
Sťažovateľ poukazuje na to, že rovnaký postup bol zachovaný aj pri podaní
odvolania: posledným dňom na podanie odvolania, ako Krajský súd v Bratislave správne
uvádza, bol 2. máj 2012. Sťažovateľ odoslal odvolanie prostredníctvom právnej zástupkyne
elektronickou poštou dňa 2. mája 2012 o 11.31pm, teda 29 minút pred okamihom
rozhodujúcim pre uplynutie lehoty na podanie odvolania.
Sťažovateľ predkladá súdu na preukázanie svojich tvrdení výpisy z elektronickej
pošty právnej zástupkyne sťažovateľa (navrhovateľa, odvolateľa), a jednak výpis odoslaný
M. W. z adresy ... ktorým sa potvrdzuje, že správa odoslaná 2. 5. 2012 o 23.33 hod. (čo je
skutočný čas doručenia podania súdu) bolo zobrazené na počítači príjemcu 3. 5. 2012
o 6,36 hod. Sťažovateľ namieta, že uvedeným postupom mu bola úplne odňatá možnosť
konať pred súdom ako účastník, rovnako aj zákonom zaručená možnosť domáhať sa
ochrany svojich práv pred súdom (právo na súdnu ochranu). Ústavne neobhájiteľného
konania sa v zmysle rozhodnutia o odmietnutí dovolania mal dopustiť Najvyšší súd SR,
ktorý ako najvyššia inštancia súdov všeobecných, „primárne zodpovedných za dodržiavanie
základných a ústavných práv“ (v zmysle početnej judikatúry ÚS SR) má dohliadať nad
dodržiavaním zákonnosti pri ochrane práv účastníkov konania.
Hoci ako priameho porušiteľa sťažovateľ označuje Najvyšší súd SR, k pochybeniu
pravdepodobne došlo, a to v oboch vyššie opísaných prípadoch, na súde prvostupňovom.
Sťažovateľ opiera svoje tvrdenie o skutočnosť, že obe podania (odvolanie aj dovolanie) boli
podané v zmysle procesných pravidiel na Okresnom súde Bratislava V, ktorý, súdiac podľa
podkladov oboch súdov pre rozhodnutie o opravnom prostriedku, nezabezpečil riadnu
evidenciu elektronických podaní riadne vedenie súdneho spisu (založením výpisu
elektronickej podateľne do súdneho spisu) a v prípade dovolania sa zdá, že elektronické
podanie sťažovateľa bolo „zatajené“ úplne, keďže dovolací súd vychádzal výhradne
z poštou doručeného podania.
To, že k pochybeniu pravdepodobne došlo na prvostupňovom súde, však
nepotvrdzuje správnosť rozhodnutia dovolacieho súdu (aj s prihliadnutím na to, že kópia
elektronického podania bola doručená priamo podateľni NS SR, a rovnaká výhrada voči
postupu prvostupňového súdu bola formulovaná aj v samotnom dovolaní ako dovolací
dôvod), ani nemôže byť ústavne konformným dôvodom na znemožnenie prístupu sťažovateľa
k spravodlivosti. Zároveň nemôžu byť uvedené pochybenia započítané na ťarchu
sťažovateľa a sťažovateľ ako účastník súdneho sporu nemôže byť postihovaný znemožnením
prístupu k spravodlivosti, nech už k pochybeniu došlo z akéhokoľvek dôvodu nemajúceho
oporu v právnom predpise.
Naostatok, rovnaké pochybenie, ktoré sa v jednej prejednávanej veci vyskytne
dvakrát, v dôsledku čoho znemožní účastníkovi prístup k súdu, nie je z pohľadu sťažovateľa
individuálnym, ale systémovým zlyhaním, z jeho individuálneho pohľadu korešpondujúcim
s mediálne prezentovanou mierou nedôvery občanov voči súdom.
V dôsledku pravdepodobného opakovaného porušenia povinností prvostupňovým
súdom bol sťažovateľovi znemožnený prístup k súdu, k preskúmaniu rozhodnutia
v odvolacom aj v dovolacom konaní. Nesporne však ostatným rozhodnutím v konaní, ktorým
došlo k neoprávnenému zásahu do ústavných a základných práv sťažovateľa, a voči ktorému
nie je prípustný opravný prostriedok v štruktúre riadnych i mimoriadnych opravných
prostriedkov, bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Paradoxom je, že na
tento súd sa sťažovateľ obrátil práve pre skoršie ROVNAKÉ porušenie svojho práva
(odmietnutie podania ako podaného oneskorene). Oporu pre právny názor, o ktorý opiera
svoju ústavnú sťažnosť, nachádza sťažovateľ aj v rozhodnutí NS SR sp. zn. 6 Sžhuv/3/2008,
v ktorom sa konštatuje, že nezohľadnenie prijatého faxového podania vo vzťahu k
zmeškaniu lehoty, resp. zastavenie konania z dôvodu, že faxové podanie bolo doručené po
pracovnej dobe podateľne súdu, je odopretím spravodlivosti a zároveň čl. 36 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd pre odopretie prístupu k súdu.
Porovnateľne rozhodoval NS SR aj v konaní 8 Sži/3/2010, 6 Sžo 206/2010 (ktorý rieši
síce zaručeným podpisom podpísané elektronické podanie, ale vyslovuje sa k náležitostiam
podania a ich záväznosti, čo je bezosporu aplikovateľné aj na absenciu všeobecnej
záväznosti internej úpravy prevádzkovej doby podateľne súdu). Konečne, odvoláva sa aj na
rozsudky Nejvyššího správního soudu ČR (pri porovnateľnosti zákonnej úpravy
elektronických podaní) 5 Afs 77/2005 a 5 Afs 80/2005, ako aj na nálezy Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 2492/08, I. ÚS 1286/10 a I. ÚS 547/03.
V zmysle Inštrukcie 13/2012 Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
z 29. marca 2012, č. 17594/2012-110, s účinnosťou od 1. 6. 2012 o postupe pri prijímaní,
overovaní a evidencii elektronických podaní na súdy podpísaných zaručeným elektronickým
podpisom:
Čl. 6
(1) Na posúdenie otázky riadneho a včasného doručenia elektronického podania súd
pri svojom hodnotení zohľadňuje najmä nasledujúce skutočnosti:
a) pri procesnoprávnych lehotách
1. okamih odoslania elektronického podania (napríklad z vlastností e-mailu),
2. okamih prijatia elektronického podania informačným systémom prevádzkovaným
ministerstvom,
3. okamih prijatia elektronického podania elektronickou podateľňou určený
v potvrdení zaslanom elektronickou podateľňou dátumom a častom (hodina, minúta,
sekunda).
Sťažovateľ namieta, že v súvislosti s jeho elektronickým podaním nebol dodržaný ani
predmetný interný rezortný predpis.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní spisová značka 1 Cdo235/20012
porušil základné práva sťažovateľa P. Z. zaručené mu čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok (správne má byť uznesenie, pozn.) Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Cdo 235/2012 z 27. novembra 2011 (správne má byť 2012, pozn.) a vracia
mu vec späť na ďalšie konanie, a ukladá mu povinnosť konať vo veci bez zbytočných
prieťahov.
3. Priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v konaní o ústavnej
sťažnosti, ktoré je porušiteľ práv povinný vyplatiť advokátke Mgr. Elene Szabóovej, Hlavné
námestie 7, Nové Zámky, do jedného mesiaca po právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Sťažovateľ sa domáha tiež priznania primeraného finančného zadosťučinenia
v konkrétne neoznačenej výške, pričom tento svoj návrh odôvodňuje takto:
«... Nejde totiž o jednotlivé porušenie, ale o porušenie v jeho cause považuje za
opakované, bezdôvodné a zavinené.
Po doručení rozhodnutí, pri vedomosti (sprístupnením elektronickej korešpondencie
právnej zástupkyne a súdu) o skutočnom čase podania predmetného podania (či skôr
-predmetných podaní), sťažovateľ stratil dôveru v nestrannosť súdu, spravodlivosť a v to, že
sa vôbec domôže spravodlivosti, keď stav, ktorý subjektívne pociťuje ako evidentnú
a preukázanú nespravodlivosť „potvrdzuje aj súd v tejto republike najvyšší a najdôležitejší
-bez preverenia skutočného stavu veci“.
Zároveň, keďže už predchádzajúce podanie sťažovateľa (odvolanie) bolo odmietnuté
bez zákonného dôvodu, z jeho pohľadu „nedbanlivosťou niekoho na súde“, nadobudol
presvedčenie, že za chyby súdu je opakovane „trestaný“ účastník a nie ten, kto chybu
spôsobil.
Pretože sťažovateľ je kardiologickým pacientom, a (pochopiteľne) na svojej kauze je
emočne zainteresovaný, v inkriminovanom období sa v dôsledku stresu zhoršili aj jeho
zdravotné problémy.
Takýto postup v pomerne jednoduchej právnej veci, aj keby ho Ústavný súd označil
za nesprávny, je bezdôvodným prieťahom v konaní, keď napriek odvolaniu podanému
2. 5. 2012, resp. dovolaniu podanému 22. 10. 2012 nie sú jeho podania meritórne
preskúmané a rozhodnuté. Už vzniknuté zbytočné prieťahy v konaní sa spätne neodstránia
ani pozitívnym nálezom Ústavného súdu SR.
Popri tom, označený porušiteľ práv, ktorému bolo elektronické podanie doručené
v kópii a teda o ňom mal mať vedomosť z vlastnej činnosti, je najvyšším v hierarchii
všeobecných súdov, ktorý má porušeniu práv zabraňovať, a nie ho schvaľovať. Preto
opísaný postup porušiteľa práv vníma ako zvlášť závažný a odškodnenie by malo plniť
nielen reparačnú či reštitučnú funkciu na strane poškodeného, ale aj preventívnu na strane
porušiteľa práv.»
Uznesením č. k. IV. ÚS 455/2013-18 z 11. júla 2013 ústavný súd sťažnosť
sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Cdo 235/2012 a jeho uznesením z 27. novembra 2012 prijal na ďalšie konanie.
Vo zvyšnej časti sťažnosť ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Po prijatí časti sťažnosti na ďalšie konanie
ústavný súd vyzval predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň
oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.
Na žiadosť ústavného súdu o vyjadrenie k sťažnosti reagoval predseda najvyššieho
súdu prípisom z 9. septembra 2013 (ústavnému súdu doručeným 16. septembra 2013),
v ktorom vzniesol námietku predpojatosti proti sudcom ústavného súdu Ladislavovi
Oroszovi, Ľudmile Gajdošíkovej a Jánovi Lubymu, ktorým bola vec sťažovateľa pridelená
ako zákonným sudcom vo veci. O námietke predpojatosti rozhodol v súlade s platným
rozvrhom práce ústavného súdu I. senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 652/2013-28
zo 6. novembra 2013 tak, že sudcovia Ladislav Orosz, Ľudmila Gajdošíková a Ján Luby nie
sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v predmetnej veci.
Sťažovateľ doručil ústavnému súdu 23. októbra 2013 podanie označené ako
„Doplnenie podania - odstránenie vady“, ktorým opravil, resp. spresnil svoj návrh na
rozhodnutie vo veci vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktorým podľa jeho názoru
malo dôjsť k porušeniu ním označených práv podľa ústavy a dohovoru, a to tak, že odstránil
zjavné chyby v písaní (právna forma napadnutého rozhodnutia a dátumu jeho vydania,
pozn.) a zároveň konkretizoval svoj návrh na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia sumou 4 000 €, argumentujúc, že „nárok na priznanie zadosťučinenia
vyplýva priamo z textu ústavnej sťažnosti zo 7. 3. 2012, sťažovateľ si dovoľuje požiadať
Ústavný súd SR, aby o jeho sťažnosti konal v zmysle vyššie uvedeného doplnenia (opravy)
petitu“. Sťažovateľ si zároveň uplatnil úhradu trov konania v sume 275,94 €.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti za najvyšší súd vyjadrila jeho
podpredsedníčka v prípise č. k. KP 3/2013-45 z 20. marca 2014, v ktorom predovšetkým
uviedla:
«Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa
odmietnuté ako oneskorene podané obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov,
pričom jeho výklad a závery nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho
súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný
súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od
veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne
skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra
2012 sp. zn. 1 Cdo 235/2012 je zrejmé, že pri svojom rozhodovaní vychádzal z doručeniek
založených v spise (č. l. 302 spisu), a skutočnosti, že uznesenie Krajského súdu v Bratislave
z 31. júla 2012, sp. zn. 5 Co 272/2012 bolo navrhovateľovi (jeho právnej zástupkyni)
doručené dňa 20. septembra 2012. Jednomesačná lehota zákonom vymedzená na podanie
dovolania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) preto začala v danom prípade plynúť dňa 20. septembra
2010, kedy rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť a uplynula v sobotu
20. októbra 2012, a preto posledným dňom na podanie dovolania bol pondelok 22. októbra
2012, ktorý bol riadnym pracovným dňom. Ak preto navrhovateľ podal opravný prostriedok
(dovolanie) na poštovú prepravu až dňa 24. októbra 2010 (čitateľný odtlačok poštovej
pečiatky na obálke č.l. 310 spisu) a súdu prvého bol doručený 26. októbra 2012, podal ho
oneskorene. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní. Pritom je potrebné poukázať aj na znenie ustanovenia § 45
ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého sa údaje uvedené na potvrdení o doručení písomnosti (ďalej
len „doručenka“) považujú za pravdivé, pokiaľ nie je dokázaný opak. Najvyšší súd trvá na
tom, že dôvody sťažnosťou napadnutého rozhodnutia sú zrozumiteľné a dostatočne logické,
vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto
rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,
k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,
IV. ÚS 110/03, pretože nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme
všeobecného súdnictva. So závermi sťažovateľa uvedenými v jeho ústavnej sťažnosti
nemožno súhlasiť, preto navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky túto aj v prijatej
časti ako neopodstatnenú odmietol.»
Podpredsedníčka najvyššieho súdu zároveň ústavnému súdu oznámila, že netrvá na
ústnom pojednávaní vo veci. Označené vyjadrenie najvyššieho súdu ústavný súd zaslal na
vedomie a prípadné zaujatie stanoviska právnej zástupkyni sťažovateľa a zároveň ju vyzval,
aby sa vyjadrila, či trvá na tom, aby sa vo veci sťažovateľa konalo ústne pojednávanie.
V stanovisku právnej zástupkyne sťažovateľa z 3. apríla 2014 k vyjadreniu najvyššieho
súdu sa okrem iného uvádza:
«Dalo by sa očakávať, osobitne pri tvrdení sťažovateľa (dokladované listinnými
dôkazmi – že sporné podanie bolo adresované aj Najvyššiemu súdu SR), že v záujme
objektívneho zistenia stavu veci NS SR vykoná lustráciu evidencie (evidencií) elektronických
podaní. Namiesto toho je vyjadrenie zamerané na preukázanie nedodržania zákonnej lehoty
na podanie opravného prostriedku (elektronickou formou), vychádzajúc výhradne
z poštovej zásielky a poštovej doručenky. NS SR teda podáva k sťažnostnému konaniu
meritórne vyjadrenie, v ktorom nemá potrebu vyjadriť sa k hodnoteniu základného
listinného dôkazu, ktorým preukazuje sťažovateľ opodstatnenosť svojej sťažnosti. Sťažovateľ
akceptuje, že pri počte súdnych spisov môže dôjsť k ojedinelému pochybeniu (hoci aj
nezaložením potvrdenia o elektronickom podaní do súdneho spisu), nemôže sa však
stotožniť s tým, že porušiteľovi práva nezáleží na zistení „čo sa vlastne stalo“, a už vôbec
nie na zjednaní nápravy administratívneho či právneho pochybenia.» Súčasťou stanoviska
právnej zástupkyne sťažovateľa boli aj právne názory vyplývajúce z odôvodnení rozhodnutí
ústavného súdu a najvyššieho súdu v obdobných veciach, ako aj konštatácia, že postup
najvyššieho súdu v napadnutom konaní odporuje judikatúre najvyššieho súdu (konania
vedené najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Cdo 106/2004, sp. zn. 3 Obdo 7/2012, sp. zn. 1
S 2/2011). Právna zástupkyňa sťažovateľa zároveň ústavnému súdu oznámila, že netrvá na
ústnom pojednávaní vo veci, a v súvislosti so zaujatím stanoviska k vyjadreniu najvyššieho
súdu si uplatnila navýšenie úhrady trov konania o sumu 142,04 €.
Vzhľadom na argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa doručovania dovolania proti
uzneseniu krajského súdu č. k. 5 Co 272/2012-302 z 31. júla 2012 prostredníctvom
podateľne okresného súdu požiadal ústavný súd o vyjadrenie k relevantnej časti sťažnosti aj
predsedu okresného súdu, ktorý v podaní sp. zn. Spr. 3167/2014 z 15. apríla 2014 uviedol:
„Zo spisu č. l. 274 som zistil, že podateľňa súdu dňa 3.5.2012 o 7,35 hod.
e-mailom postúpila podanie od Mgr. Eleny Szabóovej, označené ako odvolanie
navrhovateľa spisovej kancelárii, kde je uvedené aj to, že odvolanie doručené e-mailom je
doručené súdu 2.5.2012. Z výpisu e-mailov som zistil, že odvolanie bolo doručené súdu
2.5.2012 o 23,32 hod. Z výpisu e-mailov v podateľni som ďalej zistil, že dovolanie bolo
doručené súdu e-mailom 22.10.2012 o 23,51 hod. Z vyššie uvedeného vyplýva, že sťažovateľ
má zrejme pravdu.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo
jeho dovolanie proti uzneseniu krajského súdu odmietnuté ako podané oneskorene.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe
ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným
právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislé rozhodovanie
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavou a zákonom ustanovenom
procesnoprávnom, ako aj hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec súdneho
rozhodovania tvoria predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ktoré sú
vyvoditeľné z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Všeobecný súd by mal
v argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovú
presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,
ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve on má poskytovať v občianskom
súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov [§ 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“); napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09].
Uvedené zásady vzťahov ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci, pričom úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sú z ústavného
hľadiska akceptovateľné a udržateľné.
Sťažovateľ zakladá svoj názor, že najvyšší súd napadnutým uznesením a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušil ním označené práva podľa ústavy a dohovoru, na
tom, že najvyšší súd pri preskúmavaní splnenia zákonnej požiadavky včasnosti ním
podaného dovolania proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 Co 272/2012 z 31. júla 2012
neprihliadal na ním (v posledný deň lehoty) urobené elektronické podanie. Sťažovateľ tvrdí,
že podal a doručil svoje dovolanie v súlade s platnými procesnoprávnymi pravidlami
okresnému súdu a kópiu elektronického podania doručil aj priamo do podateľne najvyššieho
súdu, ktorý ale napriek tomu „... vychádzal výhradne z poštou doručeného podania“.
Takýmto postupom zároveň malo dôjsť k znemožneniu prístupu sťažovateľa k súdu
a preskúmania dovolaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu v dovolacom konaní.
Podľa § 57 ods. 2 OSP lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia
uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti
určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec
lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší
nasledujúci pracovný deň.
Podľa § 57ods. 3 OSP lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na
súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.
Podľa § 42 ods. 1 OSP podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice,
elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej
alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými
prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní;
podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba.
Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu.
Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.
Podľa § 240 ods. 1 OSP účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od
právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Ak
odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného uznesenia.
Podľa § 240 ods. 2 OSP zmeškanie lehoty uvedenej v odseku 1 nemožno odpustiť.
Lehota je však zachovaná, ak sa dovolanie podá v lehote na odvolacom alebo dovolacom
súde.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že uznesenie krajského súdu z 31. júla 2012
nadobudlo právoplatnosť 20. septembra 2012, pričom dovolanie proti tomuto rozhodnutiu
bolo možné podať v lehote jedného mesiaca od nadobudnutia jeho právoplatnosti. Keďže
koniec lehoty na podanie dovolania pripadol na sobotu (20. október 2012, pozn.), bol
v zmysle § 57 ods. 2 druhej vety OSP posledným dňom lehoty pondelok (22. október 2012,
pozn.) ako najbližší nasledujúci pracovný deň.
Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že „vzhľadom na doručené elektronické potvrdenie
zásielky prijatej 22. 10. 2012 o 23,09 hod. podateľňou OSBA5 je teda nemožné
predpokladať, že by elektronické podanie nebolo doručené včas“.
Z vyjadrenia predsedu okresného súdu vyplýva, že „Z výpisu e-mailov v podateľni
som ďalej zistil, že dovolanie bolo doručené súdu e-mailom 22. 10. 2012 o 23,51 hod.“.
Ústavný súd považuje za potrebné najprv uviesť, že samotná otázka, či dovolanie
sťažovateľa smerujúce proti uzneseniu krajského súdu z 31. júla 2012 bolo podané včas,
a teda v súlade s procesnoprávnymi predpismi, je skutková otázka, ktorej preskúmavanie
ústavným súdom je vo všeobecnosti limitované jeho ústavným postavením.
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už uviedol, že v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na
zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať pravdivosť skutkových
tvrdení (I. ÚS 200/2011). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež uvádza, že aj podľa
rozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United
Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom) sa pod spravodlivým súdnym
procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho
konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické
okolnosti konkrétneho prípadu. Uvedené platí v zásade aj pre prípad zisťovania včasnosti
podaného mimoriadneho opravného prostriedku.
V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd považoval za vhodné poukázať na
právne názory samotného najvyššieho súdu vyjadrené v jeho doterajšej judikatúre
k problematike, ktorá tvorí podstatu sťažovateľových námietok. Najvyšší súd v uznesení
sp. zn. 3 Obdo 7/2012 z 29. februára 2012 k elektronickým podaniam, ktoré nie sú opatrené
elektronickým zaručeným podpisom, adresovaným všeobecným súdom uviedol, že „za
urobené sa považujú momentom ako dôjdu na elektronickú adresu určenú pre súd, bez
ohľadu nato, kedy bude došlý elektronický dokument spracovaný (vytlačením zhmotnený,
zaevidovaný, ďalej odoslaný atď.), samozrejme za predpokladu, že budú v zákonnej lehote
doplnené. Keďže elektronické adresy sú aktívne bez prerušenia 24 hodín denne, nie je
možnosť robiť podania takouto formou obmedzená úradnými hodinami súdov.“.
Trojdňová lehota na doplnenie podania urobeného elektronickými prostriedkami
(§ 42 ods. 1 OSP) je lehotou procesnou; pre jej počítanie, plynutie a zachovanie platia
ustanovenia § 55 a § 57 OSP (vrátane jeho odseku 3). Opačný výklad, t. j. interpretovať
zachovanie tejto lehoty ako výnimku zo všeobecného pravidla, nemá oporu v zákone a bol
by aj v rozpore s účelom, ktorému má táto lehota slúžiť (m. m. rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Cdo 219/2007 z 26. februára 2008).
Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že dovolanie sťažovateľa
najvyšší súd odmietol ako oneskorene podané, keďže mal za preukázané, že dovolanie bolo
podané na poštovú prepravu 24. októbra 2010 (správne má byť 24. októbra 2012, pozn.)
a okresnému súdu doručené 26. októbra 2012, pričom posledným dňom lehoty bol
22. október 2012.
S prihliadnutím na vyjadrenie predsedu okresného súdu, z ktorého vyplýva, že
dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sťažovateľ podal okresnému súdu aj
elektronickým prostriedkom [(e-mailom), podľa tvrdenia predsedu okresného súdu bolo
podanie urobené 22. októbra 2012, pozn.], je ústavný súd toho názoru, že bolo povinnosťou
najvyššieho súdu v súlade s už citovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku,
ako aj s už citovanou vlastnou judikatúrou prihliadať na takéto podanie a náležitým
spôsobom sa vysporiadať v prvom rade s otázkou, či uvedené elektronické podanie bolo
urobené včas, a ak išlo o podanie bez zaručeného elektronického podpisu, či bolo doplnené
do 3 dní písomne alebo ústne do zápisnice. Preto, pokiaľ najvyšší súd pri posudzovaní
včasnosti dovolania vychádzal len z podania urobeného písomne, ktoré bolo doručované
okresnému súdu prostredníctvom pošty, dopustil sa takého procesného pochybenia, ktoré
zbavilo sťažovateľa prístupu k súdu, teda možnosti, aby najvyšší súd ako dovolací súd
preskúmal ním podaný mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), pričom v konkrétnych
okolnostiach posudzovaného prípadu ide o také závažné pochybenie, ktoré je z ústavného
hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné. Ústavný súd preto rozhodol, že najvyšší súd
napadnutým uznesením, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušil základné
právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Na uvedený právny záver nemá vplyv skutočnosť, že najvyšší súd pri rozhodovaní
o dovolaní nemal k dispozícii elektronické podanie dovolania sťažovateľa. Prípadné
pochybenie súdu nižšieho stupňa procesného charakteru (sťažovateľ tvrdí, že elektronické
podanie urobil na podateľni okresného súdu, čo potvrdzuje aj predseda okresného súdu
vo svojom vyjadrení z 15. apríla 2014, pozn.) nemôže byť pričítané na ťarchu účastníka
konania, ktorý sa ochrany svojich práv a oprávnených záujmov domáha spôsobom
ustanoveným zákonom, teda ak v okolnostiach namietaného prípadu v súlade
s procesnoprávnymi predpismi podá mimoriadny opravný prostriedok na okresnom súde
(k tomu pozri napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 460/97). Navyše
z výpisu elektronickej pošty právnej zástupkyne sťažovateľa vyplýva, tak ako to uvádza
sťažovateľ, že elektronické podanie dovolania bolo doručované v kópii aj podateľni
najvyššieho súdu.
Pre úplnosť ústavný súd v súvislosti s tvrdením sťažovateľa o porušení jeho
základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru tým, že obdobne ako najvyšší súd
aj krajský súd odmietol jeho odvolanie urobené elektronickým prostriedkom ako
oneskorene podané, poukazuje na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je
ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v
tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo
viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého
rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah
predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej
ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za
porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený
zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
V súlade s uvedeným ústavný súd preto s prihliadnutím na petit (návrh sťažovateľa
na rozhodnutie vo veci) a ním vymedzený rozsah predmetu konania pred ústavným súdom
nemohol posudzovať ústavnosť postupu krajského súdu pri preskúmavaní včasnosti podania
jeho odvolania.
III.
V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
V zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 235/2012 a jeho uznesením z 27. novembra 2012 bolo porušené
základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa
aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde najvyššiemu súdu na
ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Po zrušení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vrátení veci na ďalšie konanie
bude najvyšší súd povinný opätovne rozhodnúť o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu,
pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto nálezu
(§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
V súlade s § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd tiež zaoberal
žiadosťou sťažovateľa o priznanie finančného zadosťučinenia. Sťažovateľ požadoval
finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, finančné zadosťučinenie.
Ústavný súd však finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nepriznal, pričom
vychádzal z toho, že okrem vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa sa v konaní
náprava dosiahne najmä zrušením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vrátením veci
na ďalšie konanie (bod 4 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátkou Mgr. Elenou Szabóovou.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch
podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo
sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľ si prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uplatnil úhradu trov
konania v celkovej sume 417,98 €. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania
vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za
I. polrok 2012, ktorá bola 781 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby urobené
v roku 2013 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11
ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu
260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu
275,94 €. Ústavný súd nepriznal sťažovateľovi úhradu trov konania za stanovisko
k vyjadreniu podpredsedníčky najvyššieho súdu doručené ústavnému súdu 23. októbra
2013, keďže z obsahu tohto podania nevyplývajú žiadne nové skutkové okolnosti alebo
nové právne názory (bod 3 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2014