Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 652/2013
PDF · 236.38 KB
No categories available
I. ÚS 652/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka,
zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka na neverejnom zasadnutí
6. novembra 2013 prerokoval podanie JUDr. Š. H., predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, č. k. KP 3/2013-45 z 9. septembra 2013 o predpojatosti sudcov Ústavného
súdu Slovenskej republiky JUDr. Ladislava Orosza, JUDr. Ľudmily Gajdošíkovej
a JUDr. Jána Lubyho vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn.
IV. ÚS 445/2013 a takto
rozhodol:
Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky Ladislav Orosz, Ľudmila
Gajdošíková a Ján Luby n i e s ú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní
vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. IV. ÚS 445/2013.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 16. septembra
2013 doručené podanie JUDr. Š. H., predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „navrhovateľ“), č. k. KP 3/2013-45 z 9. septembra 2013, ktorým vzniesol
námietku predpojatosti voči sudcom Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) JUDr. Ladislavovi Oroszovi, JUDr. Ľudmile Gajdošíkovej a JUDr. Jánovi
Lubymu vo veci sťažnosti Ing. P. Z. (ďalej len „sťažovateľ“) proti Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vedenej ústavným súdom pod sp. zn.
IV. ÚS 445/2013. Sťažovateľ v tomto konaní namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom najvyššieho
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 235/2012 a jeho uznesením z 27. novembra 2012.
Námietku predpojatosti proti sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi
navrhovateľ v podstatnom odôvodnil tým, že «Na sudcu som podal 22. februára 2013
trestné oznámenie z dôvodu, že ako vylúčený sudca konal a rozhodoval v mojej
disciplinárnej veci, vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, hoci vedel, že je proti
mojej osobe zaujatý. Jeho zaujatosť spočíva v našej vzájomnej nevraživosti, ktorej dôkazom
je skutočnosť, že sudca Ladislav Orosz sa prostredníctvom médií opakovane negatívne
vyjadril k mojej odbornosti a kvalifikovanosti, najmä v súvislosti s legitimitou zastavania
funkcie predsedu Najvyššieho súdu (v rokoch 1998-2003). Možno uviesť napríklad správu
vydanú SITA (tlačová agentúra) 15. októbra 2000, kde Ladislav Orosz vtedy ako predseda
Ústavnoprávneho výboru parlamentu uviedol, že „spôsob konania predsedu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky H. je taký, že by bolo v záujme autority sudcovského stavu, aby
ho vo funkcii nahradil niekto iný“. V ďalšej správe pre SITA Ladislav Orosz uviedol okrem
iného, že Š. H. možno odvolať aj podľa platného právneho stavu a bude to aj v súlade
s Ústavou Slovenskej republiky. Vzhľadom na tieto vyjadrenia Ladislava Orosza sa dalo
tiež očakávať, že bude rovnako negatívne pristupovať k mojej osobe aj v tomto konaní.
Opodstatnenosť týchto obáv odôvodňuje aj rozhodnutie samotného Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. I. ÚS 352/2010-6 z 20. októbra 2010, ktorým senát Ústavného súdu
vylúčil sudcu Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom pod
č. IV. ÚS 345/09 vo vzťahu k mojej osobe ako účastníkovi iného konania pred Ústavným
súdom, a to bezprostredne už pred prejednávaním mojej disciplinárnej veci. Sudca Ladislav
Orosz bol vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie aj v ďalšom konaní vedenom pod sp. zn.
I. ÚS 287/2013, týkajúcej sa sťažnosti JUDr. P. P. vedenej proti Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky...
Objektívnosť sudcu Ladislava Orosza v ostatnom čase je spochybnená aj v dôsledku
ním samým vymysleného nátlaku na jeho osobu (prostredníctvom manželky), v súvislosti
s konaním o ústavností Špeciálneho súdu (voči zriadeniu ktorého sťažovateľ mal
od začiatku námietky). Nepravdivosť nátlaku sa potvrdila právoplatným
uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície v K.,
ČVS: ORP-97/4-OVK-KE-2011 zo 14. júna 2011, ktorým sa zastavilo trestné stíhanie
vo veci narkotického útoku na manželku sudcu Orosza s tým, že po rozsiahlom dokazovaní
bolo preukázané, že narkotický útok sa na jeho manželku nestal. Nemožno mať istotu
o nestrannosti sudcu, ktorý mystifikuje verejnosť a prispôsobuje fakty svojmu záujmu.
Okrem všetkých týchto dôkazov poukazujem aj na obsah mojich mediálnych
vystúpení na adresu sudcu JUDr. Ladislava Orosza, z ktorých jednoznačne vyplýva,
že môj zverejňovaný postoj k jeho osobe vzbudzuje vážne pochybnosti o tom, že sudca
JUDr. Orosz bude nestranne a nezaujato rozhodovať v danej veci.
Práve na základe trestného oznámenia predsedu Najvyššieho súdu SR Š. H.
z 22. februára 2013 začala polícia 16. augusta 2013 trestné stíhanie pre zločin zneužívania
právomoci verejného činiteľa, kde okrem JUDr. K. a JUDr. H. je hlavne podozrivý
aj JUDr. Orosz, čo potvrdil hovorca prezídia Policajného zboru M. S.».
V súvislosti s námietkou predpojatosti vznesenej proti sudkyni ústavného súdu
Ľudmile Gajdošíkovej, sudcovi Ladislavovi Oroszovi a sudcovi Jánovi Lubymu
navrhovateľ vo svojom podaní uviedol:
„Na sudcov celého senátu, teda na JUDr. Ladislava Orosza, JUDr. Ľudmilu
Gajdošíkovú a JUDr. Jána Lubyho som podal 23. augusta 2013 trestné oznámenie. Z jeho
obsahu vyplýva, že IV. senát Ústavného súdu SR zložený z predsedu Jána Lubyho a sudcov
Ľudmily Gajdošíkovej a Ladislava Orosza na verejnom zasadnutí 13. augusta 2013
rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 o sťažnosti obchodnej spoločnosti G.,
ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MObdo V 4/2010 z 25. augusta 2011“,
nálezom tak, že vyslovil porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a namietané rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Navrhovateľ ďalej argumentoval, že uvedeným postupom a rozhodnutím IV. senát
ústavného súdu ignoroval skutočnosť, že v porovnateľnej veci vedenej ústavným súdom
pod sp. zn. III. ÚS 390/2010 ústavný súd vyslovil, že základné právo sťažovateľa nebyť
odňatý zákonnému sudcovi porušené nebolo. Z uvedeného postupu sudcov IV. senátu
ústavného súdu navrhovateľ odvodzuje arbitrárnosť rozhodnutia sp. zn. IV. ÚS 459/2012,
ktoré považuje za „typicky účelové“, pričom „Účelovosť konania spočíva v tom,
že v dôsledku nevraživého vzťahu k predsedovi Najvyššieho súdu SR Š. H., úmyselne
vykonštruovali nedostatky v jeho práci s cieľom znevážiť ho ako predsedu súdu a zároveň sa
mu tým revanšovať za kritiku, ktorú im ako sudcom Ústavného súdu SR v minulosti
opakovane vecne adresoval...“.
Podľa navrhovateľa negatívny vzťah namietaných sudcov IV. senátu ústavného súdu
k nemu ako k fyzickej osobe existuje aj vo vzťahu k nemu ako predsedovi najvyššieho súdu,
teda k štatutárnemu orgánu sťažovateľa.
Na základe uvedeného navrhovateľ navrhol ústavnému súdu, aby vylúčil sudcov
ústavného súdu JUDr. Ladislava Orosza, JUDr. Ľudmilu Gajdošíkovú a JUDr. Jána Lubyho
pre ich predpojatosť z výkonu sudcovskej funkcie v konaní o sťažnosti vedenej ústavným
súdom pod sp. zn. IV. ÚS 445/2013.
Predsedníčka ústavného súdu v zmysle rozvrhu práce ústavného súdu platného
od 1. marca 2013 do 28. februára 2014 predložila podanie navrhovateľa podľa § 28 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) I. senátu ústavného súdu na jeho
prerokovanie a rozhodnutie.
II.
Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej
funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania
alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.
Podľa § 28 ods. 1 zákona o ústavnom súde účastník konania môže vyhlásiť,
že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k
vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho
pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho
pojednávania. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho
predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník konania
vyhlásiť bez zbytočného odkladu. Na neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre
predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje. Podľa § 28 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre
predpojatosť rozhodne iný senát; odmietnutý člen senátu nehlasuje. Pri rovnosti hlasov
rozhoduje hlas predsedajúceho.
Podľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce na rok 2013 (platného v rozhodnom čase, pozn.)
o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde
rozhoduje prvý senát, ak ide o sudcov štvrtého senátu.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že existenciu nestrannosti sudcu treba
posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia
a správania konkrétneho sudcu v danej veci a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda
zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená
akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00). Obsahom práva na nestranný súd
je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu,
čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkovi
postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky
skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom
konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje
právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (napr. II. ÚS 71/97,
Sudca ústavného súdu Ladislav Orosz k námietke predpojatosti podanej
navrhovateľom uviedol:
«Z prípisu JUDr. Š. H., predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“), z 9. septembra 2013 vyplýva, že svoju námietku predpojatosti proti mojej
osobe odôvodňuje nasledovnými dôvodmi:
a) že som sa negatívne vyjadroval k jeho odborným schopnostiam a osobnostným
vlastnostiam v čase, keď som vykonával funkciu poslanca Národnej rady Slovenskej
republiky,
b) že moju nestrannosť spochybňuje aj skutočnosť, že som si podľa jeho tvrdenia
mal vymyslieť nátlak na svoju osobu prostredníctvom útoku na moju manželku v súvislosti
s rozhodovaním o veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) pod sp. zn. PL. ÚS 17/08 (Špeciálny súd),
c)že obsah jeho medializovaných výrokov (útokov) smerujúcich proti mojej osobe
vzbudzuje vážne pochybnosti o mojej spôsobilosti rozhodovať nezaujato a nestranne
aj v danej veci,
d) že 23. augusta 2013 podal proti mojej osobe trestné oznámenie súvisiace s mojím
rozhodovaním o veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012, ktoré malo byť účelové
v dôsledku „nevraživého vzťahu k predsedovi Najvyššieho súdu... pričom jeho cieľom malo
byť „znevážiť ho ako predsedu súdu a zároveň sa mu tým revanšovať za kritiku...
JUDr. Š. H. uplatnil v období, v ktorom pôsobím vo funkcii sudcu ústavného súdu,
proti mne námietky predpojatosti vo viac ako 30 veciach vedených ústavným súdom, ktoré
odôvodňuje v zásade identickým spôsobom. Keďže potreba vyjadrovať sa k týmto
námietkam predstavuje vážny zásah do pracovného času sudcu, odkazujem v záujme
hospodárnosti vo vzťahu k dôvodom uvedeným vyššie v bodoch a), b) a c) na svoje
predchádzajúce vyjadrenia (z ostatných najmä na moje vyjadrenie z 25. apríla 2013
k námietke uplatnenej vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 10669/2013)...
Vo vzťahu k dôvodu uvedenému v bode d), ktorý sa v predchádzajúcich námietkach
predpojatosti zatiaľ neobjavil, uvádzam nasledovné:
1. Z § 27 a § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vyplýva,
že v konaniach pred ústavným súdom týkajúcich sa rozhodovania o námietkach
predpojatosti možno primerane použiť príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“). V tejto súvislosti považujem za potrebné poukázať na § 14
ods. 3 OSP, podľa ktorého dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú
postupe sudcu v konaní o prerokúvanej veci alebo v jeho rozhodovaní o iných veciach,
a § 15a ods. 5 OSP, podľa ktorého, ak sa námietka zaujatosti týka len okolností
ustanovených v § 14 ods. 3 OSP, súd na námietku zaujatosti neprihliada.
2. Ustanovenia § 14 ods. 3 a § 15a ods. 5 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom
súde vylučujú ako dôvod na pochybnosti o nepredpojatosti sudcu okolnosti, ktoré spočívajú
v jeho rozhodovaní v iných veciach, teda dôvodom na moje vylúčenie nemôže byť moje
rozhodovanie o veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012. Na tomto závere nemôže
nič zmeniť ani skutočnosť, že JUDr. Š. H. podal 23. augusta 2013 v súvislosti s rozhodnutím
o označenej veci trestné oznámenie proti všetkým členom IV. senátu ústavného súdu (a teda
aj mojej osobe), a to predovšetkým z nasledovných dôvodov:
a) platí prezumpcia neviny,
b) v trestnom oznámení sa vytýka zaujatie právneho názoru, čo samo osebe vylučuje
trestné stíhanie sudcu ústavného súdu,
c) argumentácia JUDr. Š. H. v trestnom oznámení je zjavne zavádzajúca a právne
ľahko vyvrátiteľná, keďže ju zakladá na tom, že pri rozhodovaní o predmetnej veci
mal IV. senát ústavného súdu postupovať podľa § 6 zákona o ústavnom súde, hoci tento
postup v danom prípade nemohol uplatniť vzhľadom na skutočnosť, že sa stotožnil
s právnymi názormi vyjadrenými v poslednom relevantnom náleze sp. zn. III. ÚS 212/2011
z 18. októbra 2011, t. j. nedospel k odchylnému právnemu názoru, ktorý je primárnym
predpokladom postupu podľa § 6 zákona o ústavnom súde.
3. Tvrdenie JUDr. Š. H., podľa ktorého rozhodovanie členov IV. senátu ústavného
súdu o veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 malo byť účelové v dôsledku „nevraživého
vzťahu k predsedovi Najvyššieho súdu...“, pričom jeho cieľom malo byť „znevážiť ho ako
predsedu súdu a zároveň sa mu tým revanšovať za kritiku...“, je vo svojej podstate nielen
vykonštruované, resp. založené na jeho spôsobe uvažovania (zodpovedajúcom jeho
osobnostnej výbave), ale predstavuje samo osebe aj invektívu voči mojej osobe (jednu
z mnohých), ako aj ďalším členom IV. senátu ústavného súdu. Zároveň toto tvrdenie
potvrdzuje zjavnú účelovosť postupu predsedu najvyššieho súdu, ktorý je motivovaný
záujmom dosiahnuť permanentné vylučovanie z rozhodovania o veciach, ktoré sa ho priamo
alebo aspoň nepriamo dotýkajú, tých sudcov ústavného súdu, u ktorých nemôže očakávať
vzhľadom na ustálenosť ich právnych názorov, ktoré mu zjavne nekonvenujú, žiadnu
servilnosť či inú formu ústretovosti...
Sumarizujúc môj postoj k námietkam uplatneným predsedom najvyššieho súdu v tejto
veci, ako aj v ostatných veciach považujem za potrebné na jednej strane zdôrazniť,
že ich podľa môjho názoru možno, vzhľadom na ich nedôvodnosť, resp. zjavnú účelovosť,
hodnotiť ako učebnicový príklad zneužívania inštitútu námietky predpojatosti, ale na druhej
strane musím konštatovať, že sa predsedovi najvyššieho súdu prostredníctvom nich
objektívne „podarilo“ vytvoriť stav, ktorý môže vyvolávať pochybnosti o mojej spôsobilosti
rozhodovať o veciach, ktoré sa ho priamo alebo nepriamo dotýkajú, nezaujato a
nestranne...
Za týchto okolností nepovažujem (napriek tomu, že subjektívne sa cítim spôsobilý
o predmetnej veci rozhodnúť nestranne a nezaujato) za vhodné formulovať môj jednoznačný
postoj k otázke, či mám byť z rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 445/2013
vylúčený, a očakávam, že príslušný senát ústavného súdu objektívne a nestranne vyhodnotí
všetky súvisiace skutočnosti, a na tomto základe o námietke predpojatosti racionálne
a spravodlivo rozhodne.»
Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková k námietke vznesenej navrhovateľom uviedla:
«1. Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej
funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo
k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.
2. Sudcu nemožno vylúčiť z dôvodu rozhodovania v iných veciach napríklad preto,
lebo v inom konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhodol v neprospech účastníka,
ktorý ho namieta tak, ako to bolo vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012.
3. Na tomto výklade sa nedá zmeniť nič ani z dôvodu, že na základe výsledku tohto
konania predseda najvyššieho súdu podal trestné oznámenie; po prvé, platí prezumpcia
neviny, po druhé, v trestnom oznámení sa vytýka zaujatie právneho názoru, čo je absolútne
vylúčené, a, napokon, ja ako sudkyňa ústavného súdu som sa už vyjadrila, že takýto postup
– trestné oznámenie považujem iba za účelový prostriedok ako dosiahnuť moje vylúčenie
z vecí, ktoré sa týkajú predsedu najvyššieho súdu alebo najvyššieho súdu ako takého
(pozri moje vyjadrenie pre plénum ústavného súdu z 27. augusta 2013 vo veciach
vedených pod sp. zn. PL. ÚS 93/2011, sp. zn. PL. ÚS 116/2011, sp. zn. PL. ÚS 6/2012
a sp. zn. PL. ÚS 6/2013, ktorého kópiu pripájam).
4. Vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 mal senát IV. ÚS podľa predsedu
najvyššieho súdu postupovať podľa § 6 zákona o ústavnom súde. Predseda najvyššieho súdu
si však nevšimol, že senát IV. ÚS nemohol postupovať podľa citovaného ustanovenia zákona
o ústavnom súde. Senát IV. ÚS totiž vychádzal z prejudikatúry, ktorá vyplývala z
posledného relevantného nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra
2011, pričom s právnym názorom vysloveným v tomto náleze sa senát IV. ÚS stotožnil, resp.
nedospel k odchylnému právnemu názoru. Všetky ostatné rozhodnutia ústavného súdu
predchádzali dátumu 18. október 2011 a nemali žiaden dopad na postup podľa § 6 zákona o
ústavnom súde v konaní sp. zn. IV. ÚS 459/2012.
5. Navrhujem, aby sa o námietke predpojatosti vznesenej vo veci sp. zn.
IV. ÚS 445/2013 vôbec nerozhodovalo, lebo obsahuje len skutočnosti, na ktoré sa nesmie
prihliadať (postup vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012).
V prípade rozhodovania o námietke zaujatosti vo veci vedenej pod sp. zn.
IV. ÚS 445/2013 navrhujem, aby príslušný senát ústavného súdu rozhodol na základe
môjho vyjadrenia pre plénum ústavného súdu, ktoré viedlo k tomu, že v pléne nevznikli
žiadne pochybnosti o mojej nezaujatosti vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 6/2013.»
Sudca Ján Luby k námietke vznesenej navrhovateľom vo svojom vyjadrení uviedol:
«1. Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej
funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo
k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.
Z § 27 a § 3 la zákona o ústavnom súde vyplýva, že aj v konaniach pred ústavným
súdom je nevyhnutné primerane aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“). Je to z dôvodu, že úprava v zákone o ústavnom súde je
neúplná a nereguluje všetky do úvahy prichádzajúce procesné situácie.
Podľa § 14 ods. 3 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde dôvodom
na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní
o prerokúvanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.
Podľa § 15a ods. 5 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavom súde, ak sa námietka
zaujatosti týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3 OSP, súd na námietku zaujatosti
neprihliada.
2. Citovaný § 14 ods. 3 a § 15a ods. 5 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde
vylučujú ako dôvod na pochybnosti o nepredpojatosti sudcu okolnosti, ktoré spočívajú
v jeho rozhodovaní v iných veciach.
Výklad týchto ustanovení je jednoznačný. Sudcu nemožno vylúčiť z dôvodu
rozhodovania v iných veciach napríklad preto, lebo v inom konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy rozhodol v neprospech účastníka, ktorý ho namieta tak, ako to bolo vo veci
vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012.
Na tomto výklade sa nedá zmeniť nič ani z dôvodu, že na základe výsledku tohto
konania predseda najvyššieho súdu podal trestné oznámenie; po prvé, platí prezumpcia
neviny, po druhé, v trestnom oznámení sa vytýka zaujatie právneho názoru, čo je absolútne
vylúčené, a, napokon, ja ako sudca ústavného súdu som sa už vyjadril, že takýto postup –
trestné oznámenie považujem iba za účelový prostriedok ako dosiahnuť moje vylúčenie
z vecí, ktoré sa týkajú predsedu najvyššieho súdu alebo najvyššieho súdu ako takého
(pozri moje vyjadrenie pre plénum ústavného súdu z 27. augusta 2013 vo veciach
vedených pod sp. zn. PL. ÚS 93/2011, sp. zn. PL. ÚS 116/2011, sp. zn. PL. ÚS 6/2012
a sp. zn. PL. ÚS 6/2013, ktorého kópiu pripájam).
3. Vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 mal senát IV. ÚS podľa predsedu
najvyššieho súdu postupovať podľa § 6 zákona o ústavnom súde. Predseda najvyššieho súdu
si však nevšimol, že senát IV. ÚS nemohol postupovať podľa citovaného ustanovenia zákona
o ústavnom súde. Senát IV. ÚS totiž vychádzal z prejudikatúry, ktorá vyplývala z
posledného relevantného nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra
2011, pričom s právnym názorom vysloveným v tomto náleze sa senát IV. ÚS stotožnil, resp.
nedospel k odchylnému právnemu názoru. Všetky ostatné rozhodnutia ústavného súdu
predchádzali dátumu 18. október 2011 a nemali žiaden dopad na postup podľa § 6 zákona o
ústavnom súde v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012.
4. Ak sa v námietke zaujatosti uvedú len okolnosti ustanovené v § 14 ods. 3 OSP,
neprihliada sa na ne, t. j. platí fikcia, ako keby námietka nebola vznesená, ale len pokiaľ ide
o takéto skutočnosti.
Z toho dôvodu navrhujem, aby sa o námietke predpojatosti vznesenej vo veci vedenej
pod sp. zn. IV. ÚS 445/2013 vôbec nerozhodovalo, lebo obsahuje len skutočnosti, na ktoré
sa nesmie prihliadať (postup vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012).
Kvôli úplnosti dodávam, že z dôvodov uvedených v mojom (už spomenutom)
vyjadrení pre plénum ústavného súdu, ktoré pripájam k tomuto vyjadreniu a ktoré viedlo
k tomu, že v pléne nevznikli žiadne pochybnosti o mojej nezaujatosti vo veci vedenej
pod sp. zn. PL. ÚS 6/2013, navrhujem, aby v prípade rozhodovania o námietke zaujatosti
vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 445/2013 príslušný senát ústavného súdu rozhodol,
že nie som vylúčený z prerokúvania a rozhodovania tejto veci.»
Hoci sa úprava vylúčenia sudcu v základných rysoch zhoduje s úpravou obsiahnutou
v iných procesných predpisoch, v jednotlivých typoch konania pred ústavným súdom
však môžu nastať situácie, na ktoré nemožno celkom mechanicky aplikovať poňatie
nestrannosti a nepredpojatosti, tak ako je uplatňované (i) v konaniach, ktorých
predmetom je ochrana individuálnych subjektívnych práv (tak to je napr. pri abstraktnej
kontrole právnych noriem), alebo (ii) v konaniach, kde je postavenie účastníka konania
(jeho zástupcu) iné ako v klasickej procesnej schéme účastníctva (pozri napr. § 21 ods. 1, 3
a 4, § 49 a § 51 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta zbytočné prieťahy spôsobené postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 235/2012, ktorého predmetom bolo
rozhodovanie o jeho dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 5 Co 272/2012 z 31. júla 2012. V tejto časti bola sťažnosť sťažovateľa odmietnutá
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti uznesením ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 445/2013
z 11. júla 2013. V ďalšej argumentácii sťažovateľ namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením
z 27. novembra 2012 z dôvodu nesprávneho postupu všeobecných súdov najvyššieho súdu
a Krajského súdu v Bratislave), ktoré posúdili jeho elektronické podania (odvolanie,
ako aj dovolanie) ako oneskorene podané, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom
a domáhať sa ochrany svojich práv.
Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj oprávnenie „zástupcu účastníka“ podať
námietku predpojatosti proti vec prerokovávajúcim sudcom ústavného súdu vo veci vedenej
pod sp. zn. IV. ÚS 445/2013, najmä pokiaľ ide o dôvody uvádzané v tejto námietke.
Postavenie predsedu najvyššieho súdu JUDr. Š. H. v konaní pred ústavným súdom vedenom
pod sp. zn. IV. ÚS 445/2013, ktorého osoby sa námietky predpojatosti uvedené v podaní
navrhovateľa výlučne týkajú, je prima facie iné/slabšie, ako je postavenie vec
prerokovávajúceho senátu najvyššieho súdu (o ktorého vec v skutočnosti ide) alebo ako je
postavenie priamych účastníkov uvedeného konania pred všeobecným súdom. Za takejto
situácie spravidla nemôže obstáť námietka predpojatosti vznesená predsedom najvyššieho
súdu, ktorá sa týka výlučne vzťahu namietaných sudcov ústavného súdu k osobe predsedu
najvyššieho súdu; osoba predsedu najvyššieho súdu totiž nie je účastníkom
pôvodného pred ústavným súdom napadnutého konania, pričom podané námietky
neobsahovali také skutočnosti, ktoré potencionálne mohli nejakým spôsobom súvisieť
s predpojatosťou sudcov Ladislava Orosza, Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Lubyho (členov
IV. senátu) vo veci ústavného prieskumu postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Cdo 235/2012 a jeho uznesením z 27. novembra 2012.
Po preskúmaní podnetu navrhovateľa I. senát ústavného súdu nezistil také
skutočnosti, ktoré by podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde viedli k vylúčeniu
uvedených sudcov z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej ústavným súdom
pod sp. zn. IV. ÚS 445/2013. Ústavný súd aj v iných prípadoch nepripustil námietky
navrhovateľa podobného charakteru (III. ÚS 30/2012, III. ÚS 560/2011, III. ÚS 501/2011,
I. ÚS 622/2012, I. ÚS 36/2013). Výrokom svojho rozhodnutia preto vyslovil, že sudcovia
ústavného súdu Ladislav Orosz, Ľudmila Gajdošíková a Ján Luby nie sú vylúčení z výkonu
sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 445/2013.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. novembra 2013