Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 6/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-137

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty

Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Lajosa

Mészárosa, Marianny Mochnáčovej a Rudolfa Tkáčika na ústnom pojednávaní 30. októbra

2013 vo veci disciplinárneho konania podľa

a podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov a podľa

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov proti JUDr. Štefanovi Harabinovi, predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, zastúpeného advokátom JUDr. B. N., takto

rozhodol:

Návrh (bývalej) ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky z 3. augusta 2011

s a z a m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 3. augusta 2011

doručený návrh ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľka“)

na začatie konania podľa prvej vety (ďalej len

„ústava“) s poukazom na § 74e ods. 1 prvú vetu a § 32 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na disciplinárne konanie proti JUDr. Štefanovi Harabinovi, predsedovi

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „predseda najvyššieho súdu“), pretože

«nedôsledným a nedostatočným chránením záujmov Slovenskej republiky v súdnom konaní

vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. , ktoré vyvrcholilo

nepodaním odvolania proti rozsudku tohto súdu sp. zn. -148 vyhláseného dňa

29. novembra 2010 a doručeného Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 19. januára

2011, ktorým Okresný súd Bratislava I uložil Slovenskej republike zastúpenej Najvyšším

súdom Slovenskej republiky povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy vo výške

1.000.001,- eur a náhradu trov konania vo výške 45.726,- eur, porušil svoju povinnosť

vykonávať funkciu predsedu súdu svedomito, riadne a včas plniť povinnosti orgánu riadenia

a správy súdu podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“),

porušil o správe majetku štátu, podľa ktorého je správca

majetku štátu povinný využívať všetky právne prostriedky na jeho ochranu a dbať, aby

nedošlo k jeho zmenšeniu, a porušil aj o rozpočtových

pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

č. o rozpočtových pravidlách verejnej správy“), podľa ktorého je subjekt

verejnej správy pri používaní verejných prostriedkov povinný zachovávať hospodárnosť,

efektívnosť a účinnosť ich použitia, keď v dôsledku absencie dôsledného obhajovania

záujmov Slovenskej republiky v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I

pod sp. zn. a nepodaním odvolania proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I

sp. zn. -148 zo dňa 29. novembra 2010 predsedom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, prišlo k nadobudnutiu právoplatnosti a vykonateľnosti uvedeného rozsudku

Okresného súdu Bratislava I a zároveň tým došlo aj k ohrozeniu dôveryhodnosti a chodu

súdnictva,

čím naplnil pojmové znaky závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1

písm. e) v spojení s § 116 ods. 2 písm. b) zákona o sudcoch a prísediacich, § 116 ods. 2

písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich ako aj závažného disciplinárneho previnenia

nezlučiteľného s funkciou sudcu podľa § 116 ods. 3 písm. b) zákona o sudcoch

a prísediacich.».

Navrhovateľka ďalej uviedla: «Na Okresnom súde Bratislava I sa pod sp. zn.

vedie konanie, v ktorom si jedenásti sudcovia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky ako navrhovatelia uplatnili proti Slovenskej republike zastúpenej Najvyšším

súdom Slovenskej republiky nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch titulom

rozdielneho prístupu v odmeňovaní uskutočňovanom Najvyšším súdom Slovenskej republiky

ako ich osobným úradom na základe o rovnakom zaobchádzaní

v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (antidiskriminačný zákon).

V označenej veci dňa 29. novembra 2010 Okresný súd Bratislava I vyhlásil rozsudok,

ktorým uložil odporcovi (Slovenskej republike zastúpenej Najvyšším súdom Slovenskej

republiky) povinnosť zaplatiť navrhovateľom v 1. až 8. rade a v 10. a 11. rade náhradu

nemajetkovej ujmy každému v sume 100.000,- eur a odporcovi v 9. rade náhradu

nemajetkovej ujmy v sume 1,- euro a nahradiť im trovy konania spolu vo výške 45.726,- eur,

pričom vo zvyšku návrh navrhovateľov v 1. až 8. rade a v 10. a 11. rade zamietol.

V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky je v rámci

hospodárenia s verejnými financiami samostatnou jednotkou, je finančne oddelený

od ministerstva spravodlivosti, keďže disponuje vlastným rozpočtom v rámci vlastnej

rozpočtovej kapitoly ( ), z ktorej zabezpečuje všetky materiálne

potreby a hmotné nároky svojich zamestnancov, teda aj navrhovateľov a vzhľadom na to, že

navrhovatelia odvodzujú diskriminačný postup od faktickej činnosti pri plnení povinností

súvisiacich s ich finančným odmeňovaním, ktorú vykonával najvyšší súd ako orgán majúci

na starosti nielen otázky personálne, ale aj otázky finančného a materiálneho zabezpečenia

sudcov najvyššieho súdu, je práve tento orgán, a žiaden iný, orgánom oprávňujúcim

zastupovať Slovenskú republiku v prejednávanej veci a konať v jej mene.

Uvedený rozsudok bol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky doručený dňa

19. januára 2011.

Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nepodal proti tomuto rozsudku

v zákonnej lehote opravný prostriedok...

Najvyšší súd Slovenskej republiky je ako organizácia zapísaný v registri organizácií

vedenom Štatistickým úradom Slovenskej republiky v súlade s jednotnou metodikou platnou

pre Európsku úniu, z čoho je nepochybne zrejmé a jednoznačné, že Najvyšší súd Slovenskej

republiky je na rozpočtové účely subjektom verejnej správy a ako taký hospodári

s verejnými prostriedkami. Register organizácií, kde sa v rámci sektora verejnej správy

vykazuje aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, je vedený Štatistickým úradom Slovenskej

republiky v súlade s Nariadením Rady (ES) č. 2223/96 o európskom systéme národných

a regionálnych účtov v spoločenstve ako právne záväzným aktom Európskej únie.

Zatriedenie organizácií do tohto registra Štatistickým úradom Slovenskej republiky má

formalizovaný postup, kritériá upravené priamo citovaným nariadením a v praxi

sa vykonáva na základe dôkladného posúdenia všetkých kritérií. Na základe zaradenia

alebo nezaradenia do sektora verejnej správy nadobúdajú právnické osoby v členskom štáte

na účely rozpočtovania, vykazovania a nakladania s verejnými prostriedkami status

subjektu sektora verejnej správy alebo právnickej osoby mimo sektora verejnej správy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako právnická osoba hospodári s verejnými

prostriedkami a pri realizácii tejto činnosti ako aj pri zabezpečovaní bežnej prevádzky súdu

má rovnaké postavenie ako ktorákoľvek iná právnická osoba, ktorá verejné prostriedky

používa na zabezpečenie svojej činnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky je ako správca

majetku štátu povinný využívať všetky právne prostriedky na jeho ochranu a dbať, aby

nedošlo k jeho zmenšeniu. JUDr. Štefan Harabin ako osoba môže mať na „diskriminačnú“

úpravu platov sudcov vlastný právny názor, ale ako predseda Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky je povinný postupovať v súlade so zákonom, a teda v prípade, ak je súdnym

rozhodnutím Slovenskej republike zastúpenej Najvyšším súdom Slovenskej republiky

uložená povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu presahujúcu milión eur, je zákonnou

povinnosťou predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podať proti takémuto

rozhodnutiu odvolanie.»

Navrhovateľka sa rozhodla „využiť svoje zákonné oprávnenie vyplývajúce jej

z ustanovenia § 120 ods. 2 písm. a) zákona o sudcoch a prísediacich a podať návrh

na začatie disciplinárneho konania proti predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

JUDr. Štefanovi Harabinovi, keď má za preukázané, že predseda Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky pri výkone funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

ako orgánu riadenia a správy súdov, v rámci ktorej predseda súdu podľa § 35 ods. 1 zákona

o súdoch zabezpečuje riadenie a správu súdu podľa zákona o súdoch a podľa osobitných

zákonov, porušil povinnosti podľa o správe majetku

štátu využívať všetky právne prostriedky na ochranu štátneho majetku a dbať, aby nedošlo k

jeho zmenšeniu ako aj povinnosti podľa o rozpočtových

pravidlách verejnej správy zachovávať pri používaní verejných prostriedkov hospodárnosť,

efektívnosť a účinnosť ich použitia, a to tým, že ako predseda Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky riadne a dôsledne nezastupoval záujmy Slovenskej republiky v konaní vedenom

na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. a ani nevyužil riadny opravný

prostriedok proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. , ktorým tento

súd zaviazal Slovenskú republiku zastúpenú Najvyšším súdom Slovenskej republiky

nahradiť navrhovateľom nemajetkovú ujmu vo výške spolu 1.000.001,- eur a trovy konania

vo výške 45.726,- eur.

Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Štefan Harabin týmto porušil

povinnosti pri výkone štátnej správy súdov uložené mu ustanovením § 42 ods. 2 písm. a)

zákona o súdoch, podľa ktorého je predseda súdu povinný vykonávať svoju funkciu

svedomito, riadne a včas plniť svoje povinnosti orgánu riadenia a správy súdov.

V zmysle § 35 ods. 1 zákona o súdoch, predseda súdu zabezpečuje riadenie a správu

súdu podľa tohto zákona (napr. podľa ustanovenia § 74 ods. 1 písm. c) zákona o súdoch,

predseda súdu vykonáva správu súdu tým, že zabezpečuje chod súdu po stránke

ekonomickej, materiálnej a finančnej) a podľa osobitných zákonov. Osobitnými zákonmi,

podľa ktorých predsedu súdu zabezpečuje riadenie a správu súdu, sú aj

Z. z. o správe majetku štátu a Z. z o rozpočtových pravidlách verejnej

správy. Z ustanovenia o správe majetku štátu vyplýva

pre predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povinnosť využívať všetky právne

prostriedky na ochranu štátneho majetku a dbať, aby nedošlo k jeho zmenšeniu.

Z ustanovenia o rozpočtových pravidlách verejnej

správy vyplýva pre predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povinnosť pri používaní

verejných prostriedkov zachovávať hospodárnosť, efektívnosť a účinnosť ich použitia.

Podľa ustanovenia § 115 zákona o sudcoch a prísediacich, sudca je disciplinárne

zodpovedný za disciplinárne previnenie a za konanie, ktoré má znaky priestupku podľa

osobitného predpisu, alebo za konanie, ktoré môže byť postihnuté sankciami podľa

osobitných predpisov.

Podľa ustanovenia § 116 ods. 1 písm. e) zákona o sudcoch a prísediacich,

disciplinárnym previnením je porušenie povinností pri výkone správy súdu podľa

osobitného predpisu (§ 42 zákona o súdoch).

Podľa ustanovenia § 116 ods. 2 písm. b) zákona o sudcoch a prísediacich, závažným

disciplinárnym previnením je konanie uvedené v odseku 1 okrem konania uvedeného

v písmenách c) a d), ak vzhľadom na povahu porušenej povinnosti, spôsob konania, mieru

zavinenia, opakovanie alebo iné priťažujúce okolnosti je jeho škodlivosť zvýšená.

Podľa ustanovenia § 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich, závažným

disciplinárnym previnením je opakované porušenie povinností pri výkone štátnej správy

súdu podľa osobitného predpisu (§ 42 zákona o súdoch), pokračovanie v porušovaní

povinností súdneho funkcionára napriek výzve na jeho odstránenie alebo také porušenie

povinností súdneho funkcionára, ktoré vážne ohrozuje dôveryhodnosť a chod súdnictva.

Podľa ustanovenia § 116 ods. 3 písm. b) zákona o sudcoch a prísediacich, závažné

disciplinárne previnenie nezlučiteľné s funkciou sudcu je spáchanie závažného

disciplinárneho previnenia napriek tomu, že už mu bolo za závažné disciplinárne previnenie

uložené disciplinárne opatrenie.

JUDr. Štefan Harabin je pri výkone funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky ako orgánu riadenia a správy súdov v zmysle ustanovenia § 115 zákona o

sudcoch a prísediacich disciplinárne zodpovedný za porušenie vyššie uvedených povinností

pri výkone štátnej správy súdu.

Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Štefan Harabin nedôsledným

a nedostatočným obhajovaním záujmov Slovenskej republiky v súdnom konaní vedenom

na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. , ktoré vyvrcholilo nepodaním

odvolania proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. -148 zo dňa

29. novembra 2010, ktorým bola Slovenskej republike zastúpenej Najvyšším súdom

Slovenskej republiky uložená povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy vo výške

1.000.001,- eur a trovy konania vo výške 45.726,- eur, závažným spôsobom porušil

povinnosti vyplývajúce mu z funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v zmysle § 42 ods. 2 písm. a) zákona o súdoch, podľa ktorého je predseda súdu povinný

vykonávať svoju funkciu svedomito, riadne a včas plniť svoje povinnosti orgánu riadenia

a správy súdov. Uvedeným konaním sa dopustil nielen disciplinárneho previnenia podľa

§ 116 ods. 1 písm. e) zákona o sudcoch a prísediacich (porušenie povinností pri výkone

správy súdu podľa § 42 zákona o súdoch), ale vzhľadom na povahu porušenej povinnosti,

spôsob konania, mieru zavinenia a iné priťažujúce okolnosti sa týmto konaním dopustil aj

závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. b) zákona o sudcoch

a prísediacich, keďže škodlivosť takéhoto protiprávneho konania je zvýšená. JUDr. Štefan

Harabin nepodal odvolanie proti uvedenému rozsudku Okresného súdu Bratislava I

úmyselne, o čom svedčí aj skutočnosť, že vo vyjadrení Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky k návrhu navrhovateľov v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod

sp. zn. je výslovne uvedené, že základ nároku uplatneného navrhovateľmi je

daný a že výšku uplatneného nároku ponecháva na zváženie súdu.

V predmetnom spore je však spochybniteľný nielen právny základ sporu (Ústavný

súd nevyslovil neústavnosť funkčného príplatku sudcov špeciálneho súdu ako takého), ale aj

priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma je satisfakčnou reparáciou

protiprávneho stavu, ktorý svojimi dôsledkami a dosahom spôsobil nenapraviteľnú ujmu

v nemateriálnej sfére jednotlivca. Náhrada nemajetkovej ujmy sa musí posudzovať prísne

individuálne vo vzťahu ku konkrétnej osobe sudcu, čo v danom prípade absentuje, keďže

súd paušálne priznal sudcom po 100.000,- eur. Pri určovaní vzniku nemajetkovej ujmy a jej

výšky je základná otázka, či a v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a integrita

konkrétneho sudcu. Ide o posudzovanie tiež širších skutkových súvislostí, ako bol daný

sudca vnímaný v spoločnosti, v čom a ako sa mal prejaviť daný zásah. Navrhovatelia

nepreukázali, že ich dôstojnosť či vážnosť ako sudcov bola v spoločnosti dotknutá

rozdielnosťou príplatkov sudcov špeciálneho súdu. Je potrebné takisto uviesť, že výška

nemajetkovej ujmy sa v žiadnom prípade nedá odvodzovať od rozdielu v platovom

ohodnotení, teda ako majetkovej ujmy. I keď výška zadosťučinenia v peniazoch je

predmetom voľnej úvahy súdu, aj táto úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne

a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou

ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole a to tým skôr, ak rozpätie, v ktorom sa

súd môže pohybovať, bolo žalobou vymedzené tak široko ako v prejednávanej veci.

Zdôvodnenie nepodania opravného prostriedku s poukazom na skutočnosť, že

odvolaním by sa navýšili trovy konania v neprospech daňových poplatníkov, je vyslovene

účelové. Slovenská republika ako odporca v uvedenom konaní je totiž oslobodená

od platenia súdnych poplatkov v zmysle ustanovenia

Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. Žiadne iné trovy v súvislosti

s odvolaním proti rozsudku za danej situácie neprichádzajú do úvahy. Skôr treba

akcentovať skutočnosť, že nebolo podané odvolanie ani voči trovám konania, ktorých

náhradu súd priznal navrhovateľom v plnej výške, hoci ich úspech v konaní bol iba

čiastočný (úspech navrhovateľov 100.000,- eur, úspech odporcu 50.000,- eur, po odčítaní

úspechu odporcu od úspechu navrhovateľov boli navrhovatelia úspešní len v 33 %).

Na základe popísanej skutkovej a právnej situácie nemožno nepodanie odvolania

zo strany predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci nijakým spôsobom

ospravedlniť. Práve naopak, nepodanie odvolania proti vyššie označenému rozsudku

Okresného súdu Bratislava I spôsobilo masovú kritickú reakciu zo strany verejnosti,

uvedením (ne)konaním predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Štefana

Harabina došlo k ohrozeniu dôveryhodností súdnictva.

Nepodanie odvolania predsedom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky má

za následok, že rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. v uvedenej veci

nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Existencia právoplatného a vykonateľného

súdneho rozhodnutia (ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť práve v dôsledku

nepodania opravného prostriedku proti tomuto rozsudku zo strany predsedu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky) zaväzujúceho Slovenskú republiku zastúpenú Najvyšším súdom

Slovenskej republiky na zaplatenie sumy 1.045.727,- eur ohrozuje chod súdnictva

na Najvyššom súde Slovenskej republiky, keďže podľa zákona o štátnom rozpočte na rok

2011 mal Najvyšší súd Slovenskej republiky hospodáriť s finančnými prostriedkami vo

výške 8.032.705,- eur. Súdom uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľom finančné

prostriedky vo výške 1.045.727,- eur tak predstavuje viac ako 13 % rozpočtovaných

výdavkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2011. V prípade vyplatenia súdom

priznanej sumy 1.045.727,- eur by nastalo nielen ohrozenie, ale aj skutočné ochromenie

chodu súdnictva na Najvyššom súde Slovenskej republiky majúce za následok denegatio

iustitiae na tomto súde.

Závažnosť protiprávneho konania predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

JUDr. Štefana Harabina zvyšuje aj to, že sa ho dopustil v postavení vrcholného súdneho

funkcionára, čo má mimoriadny vplyv na dôveryhodnosť nielen Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ale aj súdnictva ako takého v očiach verejnosti, čo preukazujú aj

priložené výňatky z tlače...

V dôsledku nepodania odvolania proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I

č. k. -148 zo dňa 29. novembra 2010 zo strany predsedu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky nadobudol tento rozsudok právoplatnosť a vykonateľnosť. Aj keď

právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú

charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach

zaväzoval rozhodnúť identicky, protichodné právne závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie (, m. m. ). Hoci teda rozhodnutie

vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. nie je pre (iný) súd

prejednávajúci obdobný nárok sudcov záväzné, tak v súdnej praxi ako aj právnej doktríne

sa prijíma názor, že vzhľadom na princíp právnej istoty sú iné súdy povinné zohľadňovať

pri svojej činnosti právny názor vyjadrený v rozhodnutiach iných súdov, pokiaľ sa týkajú

rovnakej alebo obdobnej veci. Súdne rozhodnutia tak fakticky pôsobia ako pramene práva.

Vzhľadom na okolnosti daného prípadu preto nemožno prehliadať, že úspech sudcov

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako navrhovateľov v konaní vedenom na Okresnom

súde Bratislava I pod sp. zn. posilňuje šancu na úspech v súdnych konaniach aj

iných sudcov uplatňujúcich proti Slovenskej republike obdobné nároky. O to vážnejšie sú

preto následky absencie riadnej ochrany záujmov Slovenskej republiky zo strany predsedu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v označenej veci.

Vyššie uvedené konanie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr.

Štefana Harabina je v rozpore s platnou právnou úpravou, nie je prípustné

a akceptovateľné u funkcionára, ktorým je predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Následky zavineného protiprávneho konania predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky JUDr. Štefana Harabina nielenže stále pretrvávajú, ale ich už ani nemožno

odstrániť, čo možno považovať za mimoriadne závažné, preto je nevyhnutné, aby za

uvedené protiprávne konanie bola voči predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

JUDr. Štefanovi Harabinovi vyvodená disciplinárna zodpovednosť.“.

Navrhovateľka žiada, aby ústavný súd po vykonaní dôkazov prijal rozhodnutie,

«ktorým uzná JUDr. Štefana Harabina, sudcu a predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, za vinného zo závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. e)

v spojení s § 116 ods. 2 písm. b) zákona o sudcoch a prísediacich, § 116 ods. 2 písm. c)

zákona o sudcoch a prísediacich ako aj zo závažného disciplinárneho previnenia

nezlučiteľného s funkciou sudcu podľa § 116 ods. 3 písm. b) zákona o sudcoch

a prísediacich a uloží mu:

podľa § 117 ods. 7 zákona o sudcoch a prísediacich disciplinárne opatrenie

„odvolanie z funkcie sudcu“ za závažné disciplinárne previnenie nezlučiteľné s funkciou

sudcu (spáchanie závažného disciplinárneho previnenia napriek tomu, že už mu bolo

za závažné disciplinárne previnenie uložené disciplinárne opatrenie), keďže uznesením

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -173 zo dňa 29. júna 2011 bol

JUDr. Štefan Harabin uznaný za vinného zo závažného disciplinárneho previnenia podľa

§ 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich.».

V rámci prípravy veci na predbežné prerokovanie podľa § 29 ods. 2 prvej vety

a ďalších ustanovení bol predseda najvyššieho súdu vyzvaný, aby

podal písomné vyjadrenie k predmetnému návrhu na začatie disciplinárneho konania. Výzve

vyhovel podaním z 3. februára 2012 (doručeným ústavnému súdu 7. februára 2012).

V podaní najskôr namietal aktívnu legitimáciu navrhovateľky a porušenie práva na účinný

opravný prostriedok.

K aktívnej legitimácii navrhovateľky uviedol: «Zo žiadneho ustanovenia ... či

zákona... nevyplýva oprávnenie ministra na kontrolu činnosti predsedu Najvyššieho súdu...

a z toho vyplývajúc – ani na vyvodzovanie zodpovednosti podaním návrhu na začatie

disciplinárneho konania. Hoci podľa zákona o sudcoch a prísediacich... minister môže

podať disciplinárny návrh voči sudcovi..., z toho však nemožno vyvodiť oprávnenie podať

taký návrh aj voči predsedovi Najvyššieho súdu... pre aktivity súvisiace výlučne s činnosťou

predsedu tohto súdu... Výklad a aplikácia uvedených zákonov ministerkou spravodlivosti,

vrátane zmien privodených ostatnými novelami statusových zákonov, svedčí o vedomom

oslabovaní nezávislosti súdnictva v Slovenskej republike vytváraním nadradeného

postavenia pre ministerku a ministerstvo voči predsedovi Najvyššieho súdu... a súdom, teda

o vytváraní vzťahu podradenosti aj Najvyššieho súdu... ministerke spravodlivosti... Takéto

aktivity sú však vo svojej podstate protiústavné.“ K porušeniu práva na účinný opravný

prostriedok predseda najvyššieho súdu po odcitovaní čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, a s poukazom na

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) uviedol: „Pozitívny záväzok štátu podľa čl. 13

Dohovoru Slovenská republika nespĺňa, pokiaľ ide o disciplinárne konanie proti predsedovi

Najvyššieho súdu... Podľa na disciplinárne konanie voči

predsedovi Najvyššieho súdu sa primerane použije osobitný predpis. Týmto osobitným

predpisom je zákon... o sudcoch... Zákon o sudcoch upravuje disciplinárne konanie voči

sudcom ako konanie dvojstupňové... Toto nerovné (až diskriminačné) postavenie mám

napriek tomu, že aj Ústavný súd... je povinný aplikovať zásadu, že medzinárodné zmluvy

(dohody) o ľudských právach a základných slobodách majú prednosť pred zákonmi

Slovenskej republiky bez obmedzení, vždy ( ...). Nedostatky slovenskej

zákonnej úpravy nesmú vyznieť v neprospech dotknutej osoby ani vtedy, ak náprava

vyžaduje legislatívne zmeny.» Vzhľadom na uvedené dôvody predseda najvyššieho súdu

navrhol, aby ústavný súd návrh navrhovateľky neprijal na ďalšie konanie, resp. aby návrh

odmietol ako zjavne neopodstatnený.

Ku skutkovému a právnemu stavu predseda najvyššieho súdu uviedol: «Základ

sudcami uplatneného nároku je daný rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 20. mája 2009. Ústavný súd Slovenskej republiky v odôvodnení

rozhodnutia výslovne uviedol: „S prihliadnutím na všetky dosiaľ uvedené okolnosti dospel

ústavný súd k záveru o nesúlade s

v spojení s . Z hľadiska dodržiavania kautel vyplývajúcich z ústavného

princípu rovnosti zahrňujúceho požiadavku vylúčenia svojvôle pri odlišovaní právneho

statusu subjektov práv je posudzovaná právna úprava vo vzťahu k ostatným sudcom

diskriminačná“ (str. 108 rozhodnutia). Súd prvého stupňa z neho vychádzal.

Výška nemajetkovej ujmy bola predmetom dokazovania pred súdom prvého stupňa,

ktorý po ich vyhodnotení dospel v intenciách k jej výške. V odôvodnení svojho

rozhodnutia sa vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a svoj myšlienkový

postup dostatočne vysvetlil nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným

dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Aj pre určovanie výšky

nemajetkovej ujmy vychádzal súd prvého stupňa z intencií citovaného rozhodnutia

ústavného súdu, ktorý výslovne v odôvodnení uviedol: „Priznanie funkčného príplatku

vo výške šesť násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy sudcom na Špeciálnom súde

a nepriznanie porovnateľného funkčného príplatku ostatným sudcom na všeobecných

súdoch môže mať racionálny základ a väzbu na legitímny cieľ v podobe úsilia o

zohľadnenie zvýšených nárokov na výkon funkcie (napr. v dôsledku vyššej miery rizika

spojeného s rozhodovaním trestných vecí týkajúcich sa závažnej organizovanej trestnej

činnosti), no zjavne mu chýba vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými

prostriedkami a sledovaným zámerom. Taká zásadná disbalancia v odmeňovaní sudcov

Špeciálneho súdu, ako aj sudcov najvyššieho súdu rozhodujúcich o opravných

prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu v porovnaní s odmeňovaním sudcov

„ostatných súdov“ porušuje princíp proporcionality limitujúci zásahy zákonodarcu do

materiálneho zabezpečenia sudcov..“ V tejto súvislosti je treba podčiarknuť, že v prípade

žalobcov išlo o sudcov Najvyššieho súdu SR, ktorí sú v hierarchii všeobecnej sústavy súdov

SR postavením najvyššie, ktorej skutočnosti musí odpovedať aj výška náhrady.

Splnomocnený zástupca odporcu v rámci prednesu na pojednávaní okresného súdu

zotrval na svojom stanovisku uvedenom v písomnom vyjadrení k žalobe navrhovateľov.

Uznal, že v danom prípade došlo k porušeniu zásady proporcionality, ktorý limituje zásahy

zákonodarcu do materiálneho zabezpečenia sudcov a k porušeniu zásady rovnakého

zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona. Vychádzajúc z nálezu ústavného súdu

základ nároku považoval za daný, pričom dal na úvahu súdu, akú výšku

nároku navrhovateľom prizná.

Pri stanovení výšky navrhovateľmi požadovanej nemajetkovej ujmy v peniazoch,

okresný súd postupoval v intenciách , určil ju podľa vlastnej úvahy, pričom

zohľadňoval aj kritériá stanovené v § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona, ktorými bola

najmä závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, ako aj okolnosti, za ktorých k jej vzniku

došlo. Súd prihliadal na dĺžku trvania diskriminačného stavu, ktorý vznikol prijatím zákona

č. účinného od 15. 4. 2005, na intenzitu zásahu do práv navrhovateľov

na rovnaké zaobchádzanie, ktorá sa prejavila nielen v podstatnom rozdiele medzi mesačnou

odmenou vyplácanou sudcom najvyššieho súdu podľa § 66 ods. 1 v spojení s § 69 ods. 2

zákona o sudcoch, t. j. s funkčným príplatkom vo výške 6-násobku priemernej nominálnej

mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky a podľa § 66 ods. 1

v spojení s § 69 ods. 1 zákona o sudcoch, t. j. bez tohto príplatku, čo predstavuje rozdiel

za obdobie existencie špeciálneho súdu cca. viac ako 200 000 Eur, ale aj v širokej publicite

tohto zásahu v odborných kruhoch, i laickej verejnosti, nielen na území Slovenskej

republiky, ale i v zahraničí. Zohľadnil, že otázka ústavnosti funkčného príplatku sudcov

špeciálneho bola predmetom konania pred ústavným súdom a ten konštatoval nielen jeho

nesúlad s jednotlivými článkami , ale aj jeho diskriminačnú

povahu. Sumarizáciou týchto skutočností dospel súd k záveru o primeranosti priznania

nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 100 000 Eur pre každého navrhovateľa, okrem

navrhovateľa v 9. rade, keď mal za to, že nemajetkovú ujmu práve v predmetnej výške

možno považovať za adekvátne zadosťučinenie za zásah do práv navrhovateľov. V prípade

navrhovateľa v 9. rade súd nemohol prekročiť rámec jeho žalobnej žiadosti (§ 153 ods. 2

) a keďže tento žiadal len o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 1,- Eur, túto mu

vzhľadom na vykonané dokazovanie priznal v žiadanom rozsahu.

Dôvody uvedené v disciplinárnom návrhu ohľadom základu nároku ako aj jeho výšky

sú len polemikou s rozhodnutiami súdov (ústavného a všeobecného). Takáto polemika však

nezakladá odvolací dôvod. Rozhodnutie nepodať odvolanie proti rozsudku Okresného súdu

Bratislava I bolo práve z týchto dôvodov správne. Smerovalo by totiž proti vecne

správnemu rozhodnutiu, čo by znamenalo pre Najvyšší súd Slovenskej republiky neúspech v

konaní. V dôsledku neúspechu by Najvyššiemu súdu SR hrozila povinnosť náhrady trov

odvolacieho konania úspešných žalobcov. Úplne absurdne vyznieva argument, že žiadne

trovy v súvislosti s odvolaním proti rozsudku neprichádzali do úvahy. Sudcovia Najvyššieho

súdu SR, ako každý iný účastník civilného procesu, sa môže nechať zastupovať

splnomocneným advokátom. Niet preto ani jedného rozumného dôvodu, prečo by

neprichádzala do úvahy táto možnosť; osobitne za situácie, keď boli pred súdom prvého

stupňa úspešní. Výška odmeny každého splnomocneného advokáta vyplýva z právneho

predpisu.

S argumentmi ministerky spravodlivosti vo vzťahu k nesprávnemu rozhodnutiu súdu

prvého stupňa o náhrade trov konania možno len vysloviť poľutovanie. Rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza totiž z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR. V prípade,

ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu (čo je práve tento prípad), pre

priznanie plnej náhrady trov konania nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu

účastníka konania (v nepatrnej časti alebo prevažnej časti). V tomto prípade sa aplikuje

ustanovenie Toto ustanovenie predstavuje výnimku zo zásady

zodpovednosti za výsledok sporového konania; súd podľa neho prizná účastníkovi konania

plnú náhradu trov konania. Len pre informáciu uvádzam, že k rovnakým aplikačným

a interpretačným záverom dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky

napríklad v rozhodnutiach vydaných v konaniach sp. zn. , ,

, ).

Ministerka spravodlivosti v odôvodnení predmetného návrhu na začatie

disciplinárneho konania proti predsedovi Najvyššieho súdu SR najmä uviedla, že JUDr.

Štefan Harabin ako osoba môže mať na „diskriminačnú“ úpravu platov sudcov vlastný

právny názor, ale ako predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je povinný

postupovať v súlade so zákonom, a teda v prípade, „ak je súdnym rozhodnutím Slovenskej

republiky, zastúpenej Najvyšším súdom Slovenskej republiky uložená povinnosť nahradiť

nemajetkovú ujmu presahujúcu milión Eur, je zákonnou povinnosťou predsedu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky podať proti takémuto rozhodnutiu odvolanie“.

Ako dôkazy o svojich tvrdeniach ponúkla články v Hospodárskych novinách (2x)

a v Týždni (1x), v ktorých ich autori odsudzujú počin dotknutých sudcov a najmä predsedu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky hrubo dehonestujúcim spôsobom (napr. „... banda

ponížených... zvrhlý spor..., zbabelec a alibista... pokrútená morálka vykladačov zákona...“

a pod.).

To, že zrejme práva neznalí autori článkov píšu tak, ako píšu, sa ešte dá pochopiť,

lebo medzi ľudské slabosti patrí aj závisť a zlomyseľnosť... Ale, že ministerka spravodlivosti

s tým súhlasí (lebo to predkladá ako dôkaz) bez toho, aby sa zamyslela nad podstatou

sporu, to je už nepochopiteľné. Miesto toho, aby ministerka spravodlivosti ako

reprezentantka Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ministerka vlády a tým aj

predstaviteľka štátu, chránila občanov Slovenskej republiky (teda aj sudcov) pred

diskrimináciou a na naplnenie tiež tohto poslania a účelu štátu vytvárala priaznivé

prostredie, legislatívne podmienky a úpravu, ktorá by diskrimináciu sudcov oproti sudcom

činným v rozsahu pôsobnosti Špeciálneho (Špecializovaného trestného) súdu vylúčila –

žaluje a žiada disciplinárne postihnúť sudcu – predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky za údajné porušenie „zákonnej povinnosti“ podať odvolanie proti predmetnému

rozhodnutiu okresného súdu napriek tomu, že uvedené rozhodnutie je zákonné a

spravodlivé. Pritom žiadny zákon takúto povinnosť, tvrdenú navrhovateľkou

disciplinárneho konania neuvádza a logicky ani uvádzať nemôže. Viedlo by to napr. aj k

tomu, že prokurátor, ktorý podal obžalobu na základe vtedy dostupných dôkazov, avšak

súdne dokazovanie preukázalo nevinu obžalovaného a došlo k jeho oslobodeniu, s čím sa

prokurátor v dôsledku zmenenej dôkaznej situácie pred súdom stotožnil, a preto nepodal

odvolanie, musel by byť za to (trestne) stíhaný...

V označenom prípade štát, ktorý prostredníctvom Národnej rady Slovenskej

republiky prijatím zákona o Špeciálnom súde vytvoril diskriminačné prostredie (pozri nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 20. 5. 2009, č. k. -238 uverejnený pod

č. ) sa paradoxne cez ministerku spravodlivosti domáha postihu osoby, ktorá

neprotestuje proti čiastočnej náprave dôsledkov tejto diskriminácie rozhodnutím okresného

súdu.

Je nepochybné, že majetok štátu treba vždy chrániť pred neoprávneným, nezákonným

poškodením či zmenšením. Ale nie pred zmenšením zákonným – napr. z titulu zákonného

a spravodlivého rozhodnutia súdu.

JUDr. Harabin – ako človek, občan a sudca sa stotožnil s rozhodnutím Okresného

súdu Bratislava 1 sp. zn. z 29. novembra 2010, lebo ho považuje za

spravodlivé a zákonné. A toto isté rozhodnutie má JUDr. Harabin ako predseda

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zároveň považovať za nezákonné a nespravodlivé?

Nebol by to prejav schizofrénie? Veď aj v pozícii predsedu súdu ide o toho istého občana a

sudcu JUDr. Harabina...

Nepodanie odvolania proti prvostupňovému rozsudku samo o sebe ešte neznamená

ujmu, lebo možné ev. iné rozhodnutie je len v hypotetickej rovine. Iná by bola situácia, keby

už podanie odvolania nevyhnutne vyvolalo iné, v danom prípade opačné rozhodnutie t. j.

zamietnutie žalôb sudcov. Alebo sa ministerka spravodlivosti chystala ovplyvniť

rozhodnutie vyššieho súdu tak, aby odvolaniu nutne vyhovel?

A vrcholom nekompetentnosti a politickej zlomyseľnosti je – vyvodzovať z takejto

činnosti úmyselné zavinenie (aké inkriminované disciplinárne previnenie vyžaduje) pre

„nedôsledné a nedostatočné chránenie záujmov Slovenskej republiky a ohrozenie

dôveryhodnosti a chodu justície“ podľa § 116 ods. 1 písm. e), § 116 ods. 2 písm. b), písm.

c) a o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

U ministerky spravodlivosti – ktorá reprezentuje štát – nemožno predpokladať takú

mieru neznalosti práva ako zo skôr uvedeného vyplýva, preto jej aktivita spočívajúca

v podaní (ďalšieho) návrhu na disciplinárny postih predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky svedčí nesporne o jej osobnej a politickej zaujatosti voči osobe predsedu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Dokazuje to aj skutočnosť, že vykonštruovala v jeho

inkriminovanom konaní „opätovnosť“ v zmysle

Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov, hoci výklad tohto ustanovenia

(čo aj objektívnym laikom) logicky to vylučuje slovami „spáchanie závažného

disciplinárneho previnenia napriek tomu, že už mu bolo za závažné disciplinárne previnenie

uložené disciplinárne opatrenie“.

Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka (VEDA, Bratislava, 1997, strana 421)

„opätovný“ znamená – dejúci sa, konaný opäť, opakovaný...

„opäť“ znamená – znova, opätovne.

Z uvedeného logicky vyplýva, že citované ustanovenie § 116 ods. 3 písm. b) zákona

o sudcoch a prísediacich vyžaduje pre takúto kvalifikáciu skutku, aby osoba napriek tomu,

že už jej bolo za závažné disciplinárne previnenie uložené disciplinárne opatrenie, znova

(opäť) spáchala závažné disciplinárne previnenie po uložení tohto opatrenia.

V danom prípade táto zákonná podmienka evidentne nie je splnená, lebo

predmetného konania (nepodania odvolania) sa mal predseda Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky dopustiť najneskôr uplynutím zákonnej lehoty na jeho podanie, t. j. 3. februára

2011, kým Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením, č. -173 až 29. júna

2011 postihol predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Nejde preto v žiadnom

prípade o skutok spáchaný „napriek tomu, že už bol za závažné disciplinárne previnenie

postihnutý“ (keďže 3. februára 2011 ešte postihnutý nebol...). Nie je preto naplnená

podmienka opätovnosti.

Som toho názoru, že navrhovateľka disciplinárneho konania „našla“, resp. účelovo

vykonštruovala „opätovnosť“ len a len preto, aby mohla navrhnúť v rámci politickej šikany

najprísnejší postih pre predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – odvolanie

z funkcie sudcu – a tým aj z funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

a predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky. Dokladuje to aj skutočnosť, že v odôvodnení

návrhu sa uvedenou problematikou právnej kvalifikácie vecne vôbec nezaoberá (lebo iný,

než tento uvedený výklad § 116 ods. 3 písm. b) citovaného zákona ani neprichádza

do úvahy). Lenže pri logickom výklade zákona by sa nemohla domáhať uloženia sankcie –

odvolať sudcu – predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z funkcie... . Na druhej

strane však uvedené skutočnosti nepochybne preukazujú zlý úmysel navrhovateľky

a prítomnosť politickej šikany z jej strany – aj za cenu vedomého porušenia zákona

a základných etických princípov a spôsobiť predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky ťažkú ujmu stratou vážnosti a zamestnania.

Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky verejne oznámila a tým široko

medializovala podanie návrhu na začatie v poradí už tretieho disciplinárneho konania proti

sudcovi a predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a dokonca zverejnila aj návrh,

aby Ústavný súd Slovenskej republiky.

Že tento zámer bol dlhodobo pripravovaný a sledovaný dokazuje už priebeh tlačovej

besedy 3. augusta 2011 „čo bude so žalobami“ (na TV TA 3 o 12.30), konkrétne odpovede

na otázky redaktorov K. (Hospodárske noviny) a B. (SME).

Uvedený zámer vyplýva aj z medializovaných vyhlásení napr. predsedu SDKÚ

a člena vlády SR v rámci predvolebnej agitácie (24. januára 2012,

http://aktualne.centrum.sk/domov: „Tieto voľby sú o tom, či sa Štefan Harabin škandalózne

aj naďalej udrží v pozícii reprezentanta našej justície, alebo budeme vyvíjať tlak, aby to tak

nebolo.“ A ministerka spravodlivosti je členka a zároveň podpredsedníčka SDKÚ.

Okamihom oznámenia takýchto obvinení a zámerov všeobecne a zvlášť, keď

dotknutou osobou je predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a to najmä v čase

najväčšej sledovanosti správ a informácií, dochádza u občanov k výrazne negatívnej reakcii

proti napadnutému sudcovi – predsedovi súdu, ale aj voči justícii ako takej. Takto

informovaní a nabudení ľudia odmietajú sudcov, nevážia si ich a nerešpektujú –

čo nachádza svoj odraz v každodennej práci súdov ako nerešpektovanie súdnych pokynov

a príkazov, prieťahy v konaní, znevažovanie justície ako celku. Tým sa výrazne prispieva

k znižovaniu vymožiteľnosti práva.

O to je to smutnejšie, že tak vedome koná ministerka spravodlivosti Slovenskej

republiky už zrejme z osobnej animozity proti predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky. „Že ministerka spravodlivosti nemá predsedu Najvyššieho súdu v láske“ je už

zrejmé aj médiám, ktoré svoje správy (reportáže) o podaní ďalšieho (v poradí štvrtého),

návrhu na začatie disciplinárneho konania proti predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, začali práve takýmto úvodom. Uvedené však nesvedčí o hľadaní riešenia

problémov justície, ale o nevraživosti ministerky a o jej snahe – odstrániť Štefana Harabina

za každú cenu z funkcie predsedu súdu. Vytvorením silného a sústavného mediálneho tlaku,

psychicky predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky deptať a zruinovať. Koná tak bez

ohľadu na psychické traumy, ktoré sú mu tým spôsobené a bez ohľadu na povesť predsedu

súdu ako sudcu, na jeho vážnosť a dôstojnosť a bez ohľadu na morálne škody, ktoré

slovenská justícia tým tiež utrpí.

Je nespochybniteľné, že vysokoškolskej učiteľke práva a teraz ministerke

spravodlivosti sú uvedené skutočnosti známe. Rovnako aj „Zásady pre chovanie sudcov

vydané v meste Bangalore“ v roku 2002, v ktorých sa v súvislosti s disciplinárnym (kárnym)

konaní, dočasným postavením mimo službu a odvolaním výslovne uvádza: „Žaloba či

sťažnosť podaná proti sudcovi v súvislosti s jeho výkonom sudcovskej či odbornej funkcie

bude urýchlene a spravodlivo riešená v rámci príslušného konania. Sudca má právo

na spravodlivý proces. Prešetrenie záležitosti bude na samom začiatku tajné, pokiaľ si

odtajnenie prípadu nevyžiada sám sudca.“

Táto zásada je jednoznačne vyjadrená aj v milánskom protokole, z ktorého vyplýva,

že nemožno verejne prezentovať meno a priezvisko disciplinárne stíhaného sudcu (bez jeho

súhlasu či žiadosti) pred rozhodnutím kompetentného orgánu. („Preskúmanie záležitosti

v počiatočnom štádiu zostane dôverné, ak sudca nepožiada o opak.“).

Dôkaz: Milánsky protokol (Siedmy kongres OSN – Základné princípy nezávislosti

súdnictva).

Uvedený postup ministerky spravodlivosti považujem za evidentnú snahu ovplyvniť

nielen vedomie občianskej verejnosti, ale hlavne ovplyvniť aj sudcov – vrátane Ústavného

súdu SR ako disciplinárneho súdu. Už toto samo osebe je odsúdeniahodný počin.

V Hospodárskych novinách z 11. januára 2011 sa objavila v tejto súvislosti hrubo

zavádzajúca informácia, že Harabin si nechal od Pléna Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky 10. januára 2011 odhlasovať, že problém (priznanie aj finančného

zadosťučinenia sudcom Najvyššieho súdu pre ich diskrimináciu) má riešiť s parlamentom...

Odhliadnuc od toho, že uvedená informácia svojou konštrukciou znevažuje sudcov

Najvyššieho súdu SR ich tlačením do pozície bábok na šnúrkach, s ktorými manipuluje

Harabin, zamlčala rozhodné skutočnosti. Napr. aj to, že z 81 sudcov prítomných

na zasadnutí pléna 9 odišlo na protest proti programu rokovania pléna, ktorý bol

odsúhlasený hlasmi 64 sudcov z prítomných 70 sudcov. Zamlčala napr. vyjadrenie predsedu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Harabina, že je presvedčený, že sudcovia by

podané žaloby vzali späť, keby sa výkonná moc sudcom aspoň ospravedlnila, avšak

namiesto hľadania riešenia exekutíva sudcov len osočuje. Zamlčala aj podstatnú časť

obsahu prijatého uznesenia pléna Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. januára

2011, ktoré

A/ konštatuje, že

1. plénum nikdy nevyslovilo podporu diferencovanej právnej úprave odmeňovania

sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v závislosti od druhu vybavovania súdnej

agendy,

2. návrh ministerstva spravodlivosti so 16. mája 2005, ktorý bol pripravený

v spolupráci s Najvyšším súdom Slovenskej republiky, mohol odstrániť nežiadúce dôsledky

právnej úpravy o sudcoch prijaté zákonom

č. o zriadení Špeciálneho súdu a najmä , ktorým sa

sudcom Špeciálneho súdu a sudcom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí

rozhodovali o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu zvýšil

príplatok za výkon funkcie v tejto agende z dvojnásobku priemerného platu na šesťnásobok

priemerného platu v hospodárstve Slovenskej republiky. Predmetný návrh však nebol

predložený vláde napriek prísľubu vtedajšieho ministra spravodlivosti a napriek tomu, že

účelom navrhovanej novely bolo zabezpečiť všetkým sudcom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky také finančné ohodnotenie, ktoré zodpovedá dôležitosti ich funkcie. Predloženie

navrhovaného zákona podporila aj Súdna rada Slovenskej republiky uznesením

z 15. augusta 2005 č. 792, tak, aby bola zmena premietnutá už do návrhu štátneho rozpočtu

na rok 2006.

3. plénum dňa 20. mája 2006 prijalo Vyhlásenie, v ktorom o. i. žiadalo neodkladne

vytvoriť ekonomické podmienky na zmenu hmotného ocenenia sudcov Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky tak, aby zodpovedalo spoločenskému významu a náročnosti ich práce

a zároveň, aby zohľadnilo aj ocenenie práce sudcov Špeciálneho súdu,

4. plénum 25. mája 2007 prerokovalo Správu o účinnosti

Z. z. a konštatovalo existenciu nerovnakého (diskriminačného) odmeňovania sudcov

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k odmeňovaniu sudcov Špeciálneho súdu

a sudcov rozhodujúcich o opravných prostriedkoch na Najvyššom súde Slovenskej republiky

proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu a upozornilo zodpovedné orgány štátu

na nevyhnutnosť odstránenia tejto nerovnosti v odmeňovaní. V prerokovanej správe sa

o. i. uvádzala skutočnosť, že len výška samotného príplatku sudcu Špeciálneho súdu a sudcu

najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam

Špeciálneho súdu tvorila v roku 2007 až 153 % základného platu sudcu najvyššieho súdu

a spolu so základným platom činil plat „špeciálneho sudcu“ 253,8 % základného platu

ostatných sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Správa poukázala na to, že

neexistujú odborné dôvody na také rozdiely v odmeňovaní medzi sudcami Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ktorí nesú rovnakú zodpovednosť za plnenie funkcií najvyššieho

orgánu súdnej moci. Správa vyústila do predloženia iniciatívneho návrhu na zmenu platovej

úpravy tak, aby základný plat všetkých sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

vyjadril rovnakú mieru zodpovednosti za výkon funkcie na najvyššom stupni súdnej moci

a súčasne aj potrebnú diferenciáciu v porovnaní so sudcami pôsobiacimi na nižších

úrovniach súdnej sústavy s tým, že základný plat sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky už nemá byť navyšovaný osobitným funkčným príplatkom za vybavovanie

špeciálnej agendy, ktorý je nesystémový aj u sudcov Špeciálneho súdu. Výkonná

a zákonodarná moc na predmetný návrh nereagovala.

5. po prijatí Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 20. mája 2009 Plénum Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo 8. júna 2009

Vyhlásenie, v ktorom požiadalo vládu Slovenskej republiky a Národnú radu Slovenskej

republiky na prijatie opatrení smerujúcich k zmene v ustanoveniach

týkajúcich sa platových pomerov sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak, aby

diskriminácia v odmeňovaní bola odstránená a boli kompenzované jej dôsledky. Napriek

tomu zákon o Špecializovanom trestnom súde zachoval osobitný príplatok vybranej

kategórii sudcov, aj keď v menšom rozsahu,

6. plénum v uznesení zo 6. augusta 2010 pripomenulo, že v nadväznosti na

vyhlásenia a uznesenia pléna z 20. 5. 2006, 25. 5. 2007 a 8. 6. 2009, je stále nevyriešené

postavenie sudcov najvyššieho súdu v porovnaní so sudcami súdu nižšieho stupňa –

Špecializovaného trestného súdu – a pretrváva aj vnútorná diskriminácia nerovnocenným

postavením sudcov nevybavujúcich špecializovanú trestnú agendu. Plénum dôrazne žiadalo,

aby sa aj tejto situácii v súdnictve, vyvolanej nie odborným ale len politickým rozhodnutím

o preferovaní jedného druhu agendy, venovala taká pozornosť, ktorá uvedený problém

vyrieši,

7. od roku 2005 až doposiaľ žiadnemu z vyššie uvedených vyhlásení či uzneseniu

Pléna Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nebola zo strany oslovených zložiek moci

venovaná pozornosť. Za tejto situácie, ak sudcovia pristúpili k individuálnemu riešeniu

dôsledkov platovej diskriminácie, uplatnili len svoje garantované právo na súdnu

ochranu.

Plénum Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

B. pripomína,

že v roku 2005 prejavený úmysel riešiť odmeňovanie všetkých sudcov Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky bol evidentný a vyvolal očakávanie, ktoré doposiaľ nebolo

naplnené. Pokiaľ by sa bol tento úmysel realizoval, dnešná situácia by nenastala.

Plénum Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

C. protestuje

proti vyjadreniam niektorých členov vlády a Národnej rady Slovenskej republiky,

ktorí označujú prostriedok súdnej ochrany využitý sudcami za nezákonný, nemorálny

a znevažujú ich doterajší výkon funkcie. Sudcovia Najvyššieho súdu a ďalší sudcovia pritom

zvolili na uznanie svojho nároku na ukončenie vyše 5 ročnej diskriminácie taký prostriedok,

ktorý sa v každom právnom štáte považuje za demokratický a plne legitímny, najmä

ak výkonná a zákonodarná moc neprejavuje ani najmenšiu vôľu na dialóg so súdnou mocou

v záujme ukončenie tohto stavu.

Plénum Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

D. upozorňuje na to, že

po prijatí novely o platových pomeroch niektorých

ústavných činiteľov, ktorý bude mať dopad aj na platové pomery sudcov (a to vo väčšom

rozsahu ako na platové pomery poslancov) dôjde k ďalšiemu zvyšovaniu rozdielu medzi

sudcami, na ktorých sa osobitná platová úprava spojená so zriadením Špecializovaného

trestného súdu nevzťahuje a sudcami poberajúcimi tento špeciálny príplatok.

Plénum Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

E. odporúča

predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, aby

- aj ako predseda Súdnej rady Slovenskej republiky, požiadal predsedu Národnej

rady Slovenskej republiky o ustanovenie pracovnej skupiny zloženej z členov

ústavnoprávneho výboru, Súdnej rady a Najvyššieho súdu na prerokovanie doterajších

poznatkov z uplatňovania diskriminačnej úpravy platových pomerov sudcov a na prípravu

legislatívnych východísk jej riešenia do budúcnosti. Poukazuje pritom na čl. 1.8. Európskej

charty štatútu sudcu prijatej v Štrasburgu 8.-10. júla 1998, ktorý predpokladá zavedenie

systému konzultácií so sudcami prostredníctvom ich zástupcov alebo stavovských združení

o všetkých navrhovaných zmenách v postavení sudcov a v určovaní základu pre ich

odmeňovanie,

- usiloval o dohodu so sudcami Najvyššieho súdu tak, aby následky platovej

diskriminácie boli kompenzované peňažnou satisfakciou v zmysle antidiskriminačného

zákona bez zvyšovania trov súdneho konania a zbytočných prieťahov.

Úsilie vynaložené na naplnenie uznesenia pléna Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky začatím rozhovorov s kompetentným orgánom – Národnou radou Slovenskej

republiky a vlády Slovenskej republiky – nebolo úspešné a zo strany Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky nebol žiadny podnet, nebola prejavená najmenšia

ochota rokovať o ev. mimosúdnom vyriešení predmetnej otázky. Naopak. Začali masívne

útoky vlády a médií proti súdom a sudcom – miesto toho, aby sa kompetentné orgány

dôsledne zaoberali otázkou prečo štát dopustil vytvorenie diskriminačného prostredia

vytvorením nepotrebného špeciálneho súdnictva.»

Na základe uvedeného predseda najvyššieho súdu žiadal ústavný súd („ak nedospeje

k záveru o neprijatí návrhu pre zjavnú neopodstatnenosť“), aby vo veci v dôsledku absencie

vecných dôvodov návrhu rozhodol tak, „že JUDr. Štefan Harabin, predseda Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sa, podľa o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

oslobodzuje spod návrhu na začatie disciplinárneho konania, ktorý podala ministerka

spravodlivosti Slovenskej republiky 3. augusta 2011, pod č. -54, vo veci

závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. e) v spojení s § 116 ods. 2

písm. b), § 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich, ako aj závažného

disciplinárneho previnenia nezlučiteľného s funkciou sudcu podľa § 116 ods. 3 písm. b)

zákona o sudcoch a prísediacich, lebo sudca sa disciplinárneho previnenia nedopustil,

(pretože konaním uvedeným v návrhu na začatie disciplinárneho konania nedošlo

k naplneniu zákonných znakov disciplinárneho previnenia podľa § 116 zákona o sudcoch

a prísediacich);

alternatívne navrhujem, aby bolo disciplinárne konanie prerušené a v konaní sa

ev. pokračovalo až po rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva o mojej sťažnosti

vedenej na označenom súde pod č. 58688/11.“.

Ústavný súd o námietkach predpojatosti sudcov ústavného súdu Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka a Milana Ľalíka vznesených navrhovateľkou, ako aj o námietkach

predpojatosti sudcov ústavného súdu Juraja Horvátha, Ľudmily Gajdošíkovej, Ladislava

Orosza, Jána Lubyho a Sergeja Kohuta vznesených predsedom najvyššieho súdu rozhodol

na neverejnom zasadnutí pléna konanom 11. apríla 2012 uznesením č. k. -64

tak, že svojím prvým výrokom vylúčil sudcov ústavného súdu Ľubomíra Dobríka, Juraja

Horvátha a Milana Ľalíka z výkonu sudcovskej funkcie v konaní v tejto veci a druhým

výrokom sudcov ústavného súdu Petra Brňáka, Ľudmilu Gajdošíkovú a Jána Lubyho

nevylúčil z výkonu sudcovskej funkcie v tejto veci. Tretím výrokom bol návrh predsedu

najvyššieho súdu na vylúčenie sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza zamietnutý.

Uznesením ústavného súdu č. k. -79 z 25. apríla 2012 bol návrh

navrhovateľky prijatý na ďalšie konanie.

Ústavný súd zaslal uznesenie č. k. -79 z 25. apríla 2012 ministrovi

spravodlivosti Slovenskej republiky Tomášovi Borecovi (ďalej len „minister

spravodlivosti“) spolu s písomným vyjadrením predsedu najvyššieho súdu z 3. februára

2012 a požiadal ho o vyjadrenie k doručeným písomnostiam. Minister spravodlivosti

vo svojej odpovedi zo 4. júna 2012 okrem iného uviedol: „Dovoľte mi, aby som sa

poďakoval za priestor na vyjadrenie sa k obsahu pripojených písomností, ale vzhľadom

ku skutočnosti, že návrh na začatie disciplinárneho konania proti JUDr. Štefanovi

Harabinovi, predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol sformulovaný a podaný

mojou predchodkyňou, bývalou ministerkou spravodlivosti Doc. JUDr. Luciou Žitňanskou,

PhD. nevyužijem svoje oprávnenie vyjadriť sa k ich obsahu.“

Ústavný súd na svojom neverejnom zasadnutí konanom 29. októbra 2013 uznesením

č. k. -122 rozhodol o námietkach predpojatosti vznesených sudcami

ústavného súdu Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho a Ladislava Orosza

v predmetnej veci tak, že prvým výrokom vylúčil sudcov ústavného súdu Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej funkcie v konaní v tejto veci a druhým výrokom

sudcov ústavného súdu Ľudmilu Gajdošíkovú a Jána Lubyho nevylúčil z výkonu sudcovskej

funkcie v tejto veci.

V predmetnej veci ústavný súd uskutočnil pojednávanie konané 30. októbra 2013,

na ktorom obaja účastníci, resp. ich zástupcovia zotrvali na svojich písomných stanoviskách

a ministerstvo spravodlivosti prostredníctvom svojej zástupkyne do spisu ústavného súdu

predložilo na založenie rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

z 13. mája 2013, ktorého výrok a odôvodnenie podporuje jeho v konaní predloženú

argumentáciu.

V rámci prerokovania návrhu ministra spravodlivosti na začatie disciplinárneho

konania proti predsedovi najvyššieho súdu sa ústavný súd oboznámil s dôkazným

materiálom predloženým účastníkmi konania, a to najmä s rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I sp. zn. z 29. novembra 2010, zápisnicou zo zasadnutia pléna

najvyššieho súdu konaného 10. januára 2011, sťažnosťou predsedu najvyššieho súdu

č. 58688/11 podanou na Európskom súde pre ľudské práva, viacerými k sťažnosti

pripojenými článkami z Hospodárskych novín, denníka SME, Pravdy, Národnej obrody,

týždenníka Týždeň, príspevkami uverejnenými rozhlasovými stanicami Slobodná Európa

a Slovensko, Rezolúciou o nezávislosti súdnictva prijatou na Siedmom kongrese OSN

o prevencii zločinu a zaobchádzaní s páchateľmi konanom 26. augusta – 6. septembra 1985

v Miláne, dokument OSN A/COF. 121/22/Rev. 1 59 (1985), ako aj rozsudkom Okresného

súdu Bratislava I sp. zn. z 13. mája 2013.

II.

Podľa ústavný súd vykonáva disciplinárne konanie voči

predsedovi najvyššieho súdu, podpredsedovi najvyššieho súdu a generálnemu

prokurátorovi.

Plénu ústavného súdu bol predložený návrh sudkyne spravodajkyne na rozhodnutie

vo veci samej.

Podľa ústavný súd rozhoduje v pléne vo veciach uvedených

v čl. 136 ods. 1 a 2. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých

sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

Podľa sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov.

Podľa je ústavný súd spôsobilý v pléne konať

a uznášať sa, ak je na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov.

Podľa plénum ústavného súdu sa uznáša

nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa

zamietne.

V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu boli prítomní

siedmi sudcovia. Za návrh alebo za protinávrh malo hlasovať minimálne 7 sudcov, ináč sa

návrh zamietne.

Pretože pri hlasovaní o návrhu sudcu spravodajcu nebola dosiahnutá nadpolovičná

väčšina hlasov všetkých sudcov, návrh bol podľa druhej a tretej vety

a zamietnutý.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2013