Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)I. ÚS 664/2013
PDF · 213.65 KB
No categories available
I. ÚS 664/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka
a sudcov Petra Brňáka a Marianny Mochnáčovej na neverejnom zasadnutí 6. novembra
2013 prerokoval podanie JUDr. Štefana Harabina, predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, č. k. KP 4/2012-69 z 18. septembra 2013 o predpojatosti sudcov Ústavného súdu
Slovenskej republiky JUDr. Ladislava Orosza, JUDr. Ľudmily Gajdošíkovej a JUDr. Jána
Lubyho vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn.
IV. ÚS 413/2013 a takto
rozhodol:
Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky Ladislav Orosz, Ľudmila
Gajdošíková a Ján Luby n i e s ú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní
vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. IV. ÚS 413/2013.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo
24. septembra 2013 doručené podanie JUDr. Štefana Harabina, predsedu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“), č. k. KP 4/2012-69 z 9. septembra 2013,
ktorým vzniesol námietku predpojatosti voči sudcom Ústavného súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „ústavný súd“) JUDr. Ladislavovi Oroszovi, JUDr. Ľudmile Gajdošíkovej
a JUDr. Jánovi Lubymu vo veci sťažnosti D. B. (ďalej len „sťažovateľ“) proti Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vedenej ústavným súdom pod sp. zn.
IV. ÚS 413/2013. Sťažovateľ v tomto konaní namieta porušenie v petite označených práv
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 a jeho
uznesením z 25. apríla 2012.
2. Námietku predpojatosti proti sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi
navrhovateľ v podstatnom odôvodnil tým, že «Na sudcu som podal 22. februára 2013
trestné oznámenie z dôvodu, že ako vylúčený sudca konal a rozhodoval v mojej
disciplinárnej veci, vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, hoci vedel, že je proti
mojej osobe zaujatý. Jeho zaujatosť spočíva v našej vzájomnej nevraživosti, ktorej dôkazom
je skutočnosť, že sudca Ladislav Orosz sa prostredníctvom médií opakovane negatívne
vyjadril k mojej odbornosti a kvalifikovanosti, najmä v súvislosti s legitimitou zastavania
funkcie predsedu Najvyššieho súdu (v rokoch 1998-2003). Možno uviesť napríklad správu
vydanú S. (tlačová agentúra) 15. októbra 2000, kde Ladislav Orosz vtedy ako predseda
Ústavnoprávneho výboru parlamentu uviedol, že „spôsob konania predsedu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky Harabina je taký, že by bolo v záujme autority sudcovského
stavu, aby ho vo funkcii nahradil niekto iný“. V ďalšej správe pre S. Ladislav Orosz uviedol
okrem iného, že Štefana Harabina možno odvolať aj podľa platného právneho stavu a bude
to aj v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Vzhľadom na tieto vyjadrenia Ladislava
Orosza sa dalo tiež očakávať, že bude rovnako negatívne pristupovať k mojej osobe aj v
tomto konaní. Opodstatnenosť týchto obáv odôvodňuje aj rozhodnutie samotného
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. I. ÚS 352/2010-6 z 20. októbra 2010, ktorým senát
Ústavného súdu vylúčil sudcu Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej funkcie v konaní
vedenom pod č. IV. ÚS 345/09 vo vzťahu k mojej osobe ako účastníkovi iného konania pred
Ústavným súdom, a to bezprostredne už pred prejednávaním mojej disciplinárnej veci.
Sudca Ladislav Orosz bol vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie aj v ďalšom konaní
vedenom pod sp. zn. I. ÚS 287/2013, týkajúcej sa sťažnosti JUDr. P. P. vedenej proti
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky...
Objektívnosť sudcu Ladislava Orosza v ostatnom čase je spochybnená aj v dôsledku
ním samým vymysleného nátlaku na jeho osobu (prostredníctvom manželky), v súvislosti
s konaním o ústavností Špeciálneho súdu (voči zriadeniu ktorého sťažovateľ mal od
začiatku námietky). Nepravdivosť nátlaku sa potvrdila právoplatným uznesením Okresného
riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície v K., ČVS: ORP-97/4-OVK-KE-
2011 zo 14. júna 2011, ktorým sa zastavilo trestné stíhanie vo veci narkotického útoku na
manželku sudcu Orosza s tým, že po rozsiahlom dokazovaní bolo preukázané, že narkotický
útok sa na jeho manželku nestal. Nemožno mať istotu o nestrannosti sudcu, ktorý mystifikuje
verejnosť a prispôsobuje fakty svojmu záujmu...
Okrem všetkých týchto dôkazov poukazujem aj na obsah mojich mediálnych
vystúpení na adresu sudcu JUDr. Ladislava Orosza, z ktorých jednoznačne vyplýva, že môj
zverejňovaný postoj k jeho osobe vzbudzuje vážne pochybnosti o tom, že sudca JUDr. Orosz
bude nestranne a nezaujato rozhodovať v danej veci...».
3. V súvislosti s námietkou predpojatosti vznesenej proti sudkyni ústavného súdu
Ľudmile Gajdošíkovej, sudcovi Ladislavovi Oroszovi a sudcovi Jánovi Lubymu
navrhovateľ vo svojom podaní uviedol:
„Na sudcov celého senátu, teda na JUDr. Ladislava Orosza, JUDr. Ľudmilu
Gajdošíkovú a JUDr. Jána Lubyho som podal 23. augusta 2013 trestné oznámenie. Z jeho
obsahu vyplýva, že IV. senát Ústavného súdu SR zložený z predsedu Jána Lubyho a sudcov
Ľudmily Gajdošíkovej a Ladislava Orosza na verejnom zasadnutí 13. augusta 2013
rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 o sťažnosti obchodnej spoločnosti G.,
ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MObdo V 4/2010 z 25. augusta 2011“,
nálezom tak, že vyslovil porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a namietané rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Navrhovateľ ďalej argumentoval, že uvedeným postupom a rozhodnutím IV. senát
ústavného súdu ignoroval skutočnosť, že v porovnateľnej veci vedenej ústavným súdom pod
sp. zn. III. ÚS 390/2010 ústavný súd vyslovil, že základné právo sťažovateľa nebyť odňatý
zákonnému sudcovi porušené nebolo. Z uvedeného postupu sudcov IV. senátu ústavného
súdu navrhovateľ odvodzuje arbitrárnosť rozhodnutia sp. zn. IV. ÚS 459/2012, ktoré
považuje za „typicky účelové“, pričom „Účelovosť konania spočíva v tom, že v dôsledku
nevraživého vzťahu k predsedovi Najvyššieho súdu SR Štefanovi Harabinovi, úmyselne
vykonštruovali nedostatky v jeho práci s cieľom znevážiť ho ako predsedu súdu a zároveň sa
mu tým revanšovať za kritiku, ktorú im ako sudcom Ústavného súdu SR v minulosti
opakovane vecne adresoval...“.
4. Podľa navrhovateľa negatívny vzťah namietaných sudcov IV. senátu ústavného
súdu k nemu ako k fyzickej osobe existuje aj vo vzťahu k nemu ako predsedovi najvyššieho
súdu, teda k štatutárnemu orgánu sťažovateľa.
5. Na základe uvedeného navrhovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vylúčil sudcov
ústavného súdu JUDr. Ladislava Orosza, JUDr. Ľudmilu Gajdošíkovú a JUDr. Jána Lubyho
pre ich predpojatosť z výkonu sudcovskej funkcie v konaní o sťažnosti vedenej ústavným
súdom pod sp. zn. IV. ÚS 413/2013.
6. Predsedníčka ústavného súdu v zmysle rozvrhu práce ústavného súdu platného
od 1. marca 2013 do 28. februára 2014 predložila podanie navrhovateľa podľa § 28 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) I. senátu ústavného súdu na jeho
prerokovanie a rozhodnutie.
II.
7. Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej
funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo
k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.
8. Podľa § 28 ods. 1 zákona o ústavnom súde účastník konania môže vyhlásiť, že
niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu
o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže
ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania. Ak dôvody, ktoré
vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli v priebehu prvého
ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť bez zbytočného odkladu.
Na neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd
už o ňom nerozhoduje. Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie
v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát; odmietnutý
člen senátu nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.
9. Podľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce na rok 2013 (platného v rozhodnom čase, pozn.)
o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde
rozhoduje prvý senát, ak ide o sudcov štvrtého senátu.
10. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že existenciu nestrannosti sudcu treba
posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia
a správania konkrétneho sudcu v danej veci a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda
zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená
akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00). Obsahom práva na nestranný súd je,
aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená,
že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkovi postupoval
nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti
závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania
rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ
súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 158/08).
11. Sudca ústavného súdu Ladislav Orosz k námietke predpojatosti podanej
navrhovateľom uviedol:
«Z prípisu JUDr. Štefana Harabina, predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“), z 9. septembra 2013 vyplýva, že svoju námietku predpojatosti
proti mojej osobe odôvodňuje nasledovnými dôvodmi:
a) že som sa negatívne vyjadroval k jeho odborným schopnostiam a osobnostným
vlastnostiam v čase, keď som vykonával funkciu poslanca Národnej rady Slovenskej
republiky,
b) že moju nestrannosť spochybňuje aj skutočnosť, že som si podľa jeho tvrdenia mal
vymyslieť nátlak na svoju osobu prostredníctvom útoku na moju manželku v súvislosti
s rozhodovaním o veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) pod sp. zn. PL. ÚS 17/08 (Špeciálny súd),
c) že obsah jeho medializovaných výrokov (útokov) smerujúcich proti mojej osobe
vzbudzuje vážne pochybnosti o mojej spôsobilosti rozhodovať nezaujato a nestranne aj
v danej veci,
d) že 23. augusta 2013 podal proti mojej osobe trestné oznámenie súvisiace s mojím
rozhodovaním o veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012, ktoré malo byť účelové
v dôsledku „nevraživého vzťahu k predsedovi Najvyššieho súdu... pričom jeho cieľom malo
byť „znevážiť ho ako predsedu súdu a zároveň sa mu tým revanšovať za kritiku...“
JUDr. Štefan Harabin uplatnil v období, v ktorom pôsobím vo funkcii sudcu
ústavného súdu, proti mne námietky predpojatosti vo viac ako 30 veciach vedených
ústavným súdom, ktoré odôvodňuje v zásade identickým spôsobom. Keďže potreba
vyjadrovať sa k týmto námietkam predstavuje vážny zásah do pracovného času sudcu,
odkazujem v záujme hospodárnosti vo vzťahu k dôvodom uvedeným vyššie pod bodmi a), b)
a c) na svoje predchádzajúce vyjadrenia (z ostatných najmä na moje vyjadrenie z 25. apríla
2013 k námietke uplatnenej vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 10669/2013).
Vo vzťahu k dôvodu uvedenému pod bodom d), ktorý sa v predchádzajúcich
námietkach predpojatosti zatiaľ neobjavil, uvádzam nasledovné:
1. Z § 27 a § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vyplýva, že
v konaniach pred ústavným súdom týkajúcich sa rozhodovania o námietkach predpojatosti
možno primerane použiť príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“). V tejto súvislosti považujem za potrebné poukázať na § 14 ods. 3 OSP, podľa
ktorého dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu
v konaní o prerokúvanej veci alebo v jeho rozhodovaní o iných veciach, a § 15a ods. 5 OSP,
podľa ktorého, ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3 OSP,
súd na námietku zaujatosti neprihliada.
2. Ustanovenia § 14 ods. 3 a § 15a ods. 5 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom
súde vylučujú ako dôvod na pochybnosti o nepredpojatosti sudcu okolnosti, ktoré spočívajú
v jeho rozhodovaní v iných veciach, teda dôvodom na moje vylúčenie nemôže byť moje
rozhodovanie o veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012. Na tomto závere nemôže nič
zmeniť ani skutočnosť, že JUDr. Štefan Harabin podal 23. augusta 2013 v súvislosti
s rozhodnutím o označenej veci trestné oznámenie proti všetkým členom IV. senátu
ústavného súdu (a teda aj mojej osobe), a to predovšetkým z nasledovných dôvodov:
a) platí prezumpcia neviny,
b) v trestnom oznámení sa vytýka zaujatie právneho názoru, čo samo osebe vylučuje
trestné stíhanie sudcu ústavného súdu,
c) argumentácia JUDr. Štefana Harabina v trestnom oznámení je zjavne zavádzajúca
a právne ľahko vyvrátiteľná, keďže ju zakladá na tom, že pri rozhodovaní o predmetnej veci
mal IV. senát ústavného súdu postupovať podľa § 6 zákona o ústavnom súde, hoci tento
postup v danom prípade nemohol uplatniť vzhľadom na skutočnosť, že sa stotožnil
s právnymi názormi vyjadrenými v poslednom relevantnom náleze sp. zn. III. ÚS 212/2011
z 18. októbra 2011, t. j. nedospel k odchylnému právnemu názoru, ktorý je primárnym
predpokladom postupu podľa § 6 zákona o ústavnom súde.
3. Tvrdenie JUDr. Štefana Harabina, podľa ktorého rozhodovanie členov IV. senátu
ústavného súdu o veci vedenej pod sp. zn. IV. US 459/2012 malo byť účelové v dôsledku
„nevraživého vzťahu k predsedovi Najvyššieho súdu...“, pričom jeho cieľom malo byť
„znevážiť ho ako predsedu súdu a zároveň sa mu tým revanšovať za kritiku...“, je vo svojej
podstate nielen vykonštruované, resp. založené na jeho spôsobe uvažovania
(zodpovedajúcom jeho osobnostnej výbave), ale predstavuje samo osebe aj invektívu voči
mojej osobe (jednu z mnohých), ako aj ďalším členom IV. senátu ústavného súdu. Zároveň
toto tvrdenie potvrdzuje zjavnú účelovosť postupu predsedu najvyššieho súdu, ktorý je
motivovaný záujmom dosiahnuť permanentné vylučovanie z rozhodovania o veciach, ktoré
sa ho priamo alebo aspoň nepriamo dotýkajú, tých sudcov ústavného súdu, u ktorých
nemôže očakávať vzhľadom na ustálenosť ich právnych názorov, ktoré mu zjavne
nekonvenujú, žiadnu servilnosť či inú formu ústretovosti...
Sumarizujúc môj postoj k námietkam uplatneným predsedom najvyššieho súdu v tejto
veci, ako aj v ostatných veciach považujem za potrebné na jednej strane zdôrazniť, že ich
podľa môjho názoru možno, vzhľadom na ich nedôvodnosť, resp. zjavnú účelovosť, hodnotiť
ako učebnicový príklad zneužívania inštitútu námietky predpojatosti, ale na druhej strane
musím konštatovať, že sa predsedovi najvyššieho súdu prostredníctvom nich objektívne
„podarilo“ vytvoriť stav, ktorý môže vyvolávať pochybnosti o mojej spôsobilosti
rozhodovať o veciach, ktoré sa ho priamo alebo nepriamo dotýkajú, nezaujato a
nestranne...
Za týchto okolností nepovažujem (napriek tomu, že subjektívne sa cítim spôsobilý
o predmetnej veci rozhodnúť nestranne a nezaujato) za vhodné formulovať môj jednoznačný
postoj k otázke, či mám byť z rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. IV. US 445/2013
vylúčený, a očakávam, že príslušný senát ústavného súdu objektívne a nestranne vyhodnotí
všetky súvisiace skutočnosti, a na tomto základe o námietke predpojatosti racionálne
a spravodlivo rozhodne.»
12. Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková k námietke vznesenej navrhovateľom uviedla:
«1. Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej
funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo
k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.
2. Sudcu nemožno vylúčiť z dôvodu rozhodovania v iných veciach napríklad preto,
lebo v inom konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhodol v neprospech účastníka,
ktorý ho namieta tak, ako to bolo vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012.
Na tomto výklade sa nedá zmeniť nič ani z dôvodu, že na základe výsledku tohto
konania predseda najvyššieho súdu podal trestné oznámenie; po prvé, platí prezumpcia
neviny, po druhé, v trestnom oznámení sa vytýka zaujatie právneho názoru, čo je absolútne
vylúčené, a, napokon, ja ako sudkyňa ústavného súdu som sa už vyjadrila, že takýto postup
– trestné oznámenie považujem iba za účelový prostriedok ako dosiahnuť moje vylúčenie
z vecí, ktoré sa týkajú predsedu najvyššieho súdu alebo najvyššieho súdu ako takého (pozri
moje vyjadrenie pre plénum ústavného súdu z 27. augusta 2013 vo veciach vedených pod
sp. zn. PL. ÚS 93/2011, sp. zn. PL.ÚS 116/2011, sp. zn. PL. ÚS 6/2012 a sp. zn.
PL. ÚS 6/2013, ktorého kópiu pripájam).
3. Vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 mal senát IV. ÚS podľa predsedu
najvyššieho súdu postupovať podľa § 6 zákona o ústavnom súde. Predseda najvyššieho súdu
si však nevšimol, že senát IV. ÚS nemohol postupovať podľa citovaného ustanovenia zákona
o ústavnom súde. Senát IV. ÚS totiž vychádzal z prejudikatúry, ktorá vyplývala z
posledného relevantného nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra
2011, pričom s právnym názorom vysloveným v tomto náleze sa senát IV. ÚS stotožnil, resp.
nedospel k odchylnému právnemu názoru. Všetky ostatné rozhodnutia ústavného súdu
predchádzali dátumu 18. október 2011 a nemali žiaden dopad na postup podľa § 6 zákona o
ústavnom súde v konaní IV. ÚS 459/2012.
4. Navrhujem, aby sa o námietke predpojatosti vznesenej vo veci IV. ÚS 413/2013
vôbec nerozhodovalo, lebo obsahuje len skutočnosti, na ktoré sa nesmie prihliadať (postup
vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012).
5. V prípade rozhodovania o námietke zaujatosti vo veci vedenej pod sp. zn.
IV. ÚS 413/2013 navrhujem, aby príslušný senát ústavného súdu rozhodol na základe
môjho vyjadrenia pre plénum ústavného súdu, ktoré viedlo k tomu, že v pléne nevznikli
žiadne pochybnosti o mojej nezaujatosti vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 6/2013.»
13. Sudca Ján Luby k námietke vznesenej navrhovateľom vo svojom vyjadrení
uviedol:
«1. Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej
funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo
k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) alebo Trestného poriadku.
Z § 27 a § 31a zákona o ústavnom súde vyplýva, že aj v konaniach pred ústavným
súdom je nevyhnutné primerane aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku. Je to z dôvodu, že úprava v zákone o ústavnom súde je neúplná a nereguluje
všetky do úvahy prichádzajúce procesné situácie.
Podľa § 14 ods. 3 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde dôvodom na
vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prerokúvanej
veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.
Podľa § 15a ods. 5 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavom súde, ak sa námietka
zaujatosti týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3 OSP, súd na námietku zaujatosti
neprihliada.
2. Citovaný § 14 ods. 3 a § 15a ods. 5 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde
vylučujú ako dôvod na pochybnosti o nepredpojatosti sudcu okolnosti, ktoré spočívajú
v jeho rozhodovaní v iných veciach.
Výklad týchto ustanovení je jednoznačný. Sudcu nemožno vylúčiť z dôvodu
rozhodovania v iných veciach napríklad preto, lebo v inom konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy rozhodol v neprospech účastníka, ktorý ho namieta tak, ako to bolo vo veci
vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012.
Na tomto výklade sa nedá zmeniť nič ani z dôvodu, že na základe výsledku tohto
konania predseda najvyššieho súdu podal trestné oznámenie; po prvé, platí prezumpcia
neviny, po druhé, v trestnom oznámení sa vytýka zaujatie právneho názoru, čo je absolútne
vylúčené, a, napokon, ja ako sudca ústavného súdu som sa už vyjadril, že takýto postup –
trestné oznámenie považujem iba za účelový prostriedok ako dosiahnuť moje vylúčenie
z vecí, ktoré sa týkajú predsedu najvyššieho súdu alebo najvyššieho súdu ako takého (pozri
moje vyjadrenie pre plénum ústavného súdu z 27. augusta 2013 vo veciach vedených
pod sp. zn. PL. ÚS 93/2011, sp. zn. PL. ÚS 116/2011, sp. zn. PL. ÚS 6/2012
a sp. zn. PL. ÚS 6/2013, ktorého kópiu pripájam).
3. Vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 mal senát IV. ÚS podľa predsedu
najvyššieho súdu postupovať podľa § 6 zákona o ústavnom súde. Predseda najvyššieho súdu
si však nevšimol, že senát IV. ÚS nemohol postupovať podľa citovaného ustanovenia zákona
o ústavnom súde. Senát IV. ÚS totiž vychádzal z prejudikatúry, ktorá vyplývala z
posledného relevantného nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra
2011, pričom s právnym názorom vysloveným v tomto náleze sa senát IV. ÚS stotožnil, resp.
nedospel k odchylnému právnemu názoru. Všetky ostatné rozhodnutia ústavného súdu
predchádzali dátumu 18. október 2011 a nemali žiaden dopad na postup podľa § 6 zákona o
ústavnom súde v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012.
4. Ak sa v námietke zaujatosti uvedú len okolnosti ustanovené v § 14 ods. 3 OSP,
neprihliada sa na ne, t. j. platí fikcia, ako keby námietka nebola vznesená, ale len pokiaľ ide
o takéto skutočnosti.
Z toho dôvodu navrhujem, aby sa o námietke predpojatosti vznesenej vo veci vedenej
pod sp. zn. IV. ÚS 445/2013 vôbec nerozhodovalo, lebo obsahuje len skutočnosti, na ktoré
sa nesmie prihliadať (postup vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012).
5. Kvôli úplnosti dodávam, že z dôvodov uvedených v mojom (už spomenutom)
vyjadrení pre plénum ústavného súdu, ktoré pripájam k tomuto vyjadreniu a ktoré viedlo
k tomu, že v pléne nevznikli žiadne pochybnosti o mojej nezaujatosti vo veci vedenej
pod sp. zn. PL. ÚS 6/2013, navrhujem, aby v prípade rozhodovania o námietke zaujatosti
vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 445/2013 príslušný senát ústavného súdu rozhodol, že nie
som vylúčený z prerokúvania a rozhodovania tejto veci.»
14. Hoci sa úprava vylúčenia sudcu v základných rysoch zhoduje s úpravou
obsiahnutou v iných procesných predpisoch, v jednotlivých typoch konania pred ústavným
súdom však môžu nastať situácie, na ktoré nemožno celkom mechanicky aplikovať poňatie
nestrannosti a nepredpojatosti, tak ako je uplatňované (i) v konaniach, ktorých predmetom
je ochrana individuálnych subjektívnych práv (tak to je napr. pri abstraktnej kontrole
právnych noriem), alebo (ii) v konaniach, kde je postavenie účastníka konania (jeho
zástupcu) iné ako v klasickej procesnej schéme účastníctva (pozri napr. § 21 ods. 1, 3 a 4,
§ 49 a § 51 zákona o ústavnom súde).
15. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta porušenie bližšie označených práv
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 a jeho
uznesením z 25. apríla 2012, ktorého predmetom bolo rozhodovanie o dovolaní. Z tohto
pohľadu je potrebné vnímať aj oprávnenie „zástupcu účastníka“ podať námietku
predpojatosti proti vec prerokovávajúcim sudcom ústavného súdu vo veci vedenej pod
sp. zn. IV. ÚS 413/2013, najmä pokiaľ ide o dôvody uvádzané v tejto námietke. Postavenie
predsedu najvyššieho súdu JUDr. Štefana Harabina v konaní pred ústavným súdom
vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 413/2013, ktorého osoby sa námietky predpojatosti uvedené
v podaní navrhovateľa výlučne týkajú, je prima facie iné/slabšie, ako je postavenie vec
prerokovávajúceho senátu najvyššieho súdu (o ktorého vec v skutočnosti ide) alebo ako je
postavenie priamych účastníkov uvedeného konania pred všeobecným súdom. Za takejto
situácie spravidla nemôže obstáť námietka predpojatosti vznesená predsedom najvyššieho
súdu, ktorá sa týka výlučne vzťahu namietaných sudcov ústavného súdu k osobe predsedu
najvyššieho súdu; osoba predsedu najvyššieho súdu totiž nie je účastníkom pôvodného pred
ústavným súdom napadnutého konania, pričom podané námietky neobsahovali také
skutočnosti, ktoré potencionálne mohli nejakým spôsobom súvisieť s predpojatosťou
sudcov Ladislava Orosza, Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Lubyho (členov IV. senátu)
vo veci ústavného prieskumu postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 a jeho uznesením z 25. apríla 2012.
16. Po preskúmaní podnetu navrhovateľa I. senát ústavného súdu nezistil také
skutočnosti, ktoré by podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde viedli k vylúčeniu
uvedených sudcov z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej ústavným súdom
pod sp. zn. IV. ÚS 413/2013. Ústavný súd aj v iných prípadoch nepripustil námietky
navrhovateľa podobného charakteru (III. ÚS 30/2012, III. ÚS 560/2011, III. ÚS 501/2011,
I. ÚS 622/2012, I. ÚS 36/2013). Výrokom svojho rozhodnutia preto vyslovil, že sudcovia
ústavného súdu Ladislav Orosz, Ľudmila Gajdošíková a Ján Luby nie sú vylúčení z výkonu
sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 413/2013.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. novembra 2013