Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 413/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

125

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti DRUDOP, stavebné a opravárenské

družstvo, Bajkalská 31, Bratislava, zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Vojáčkovou,

Ovručská 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 4 a Listiny základných práv a slobôd

a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v spojení s namietaným porušením a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. apríla 2012, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

Sťažnosti DRUDOP, stavebné a opravárenské družstvo, n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2012

doručená sťažnosť DRUDOP, stavebné a opravárenské družstvo, Bajkalská 31, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „sťažovateľka“), zastúpeného advokátkou JUDr. Janou

Vojáčkovou, Ovručská 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a 4 (ďalej len „“) a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s namietaným

porušením a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. apríla 2012.

Napadnutým uznesením bolo v právnej veci sťažovateľa ako žalobcu o určenie

neexistencie záložného práva proti Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., Dostojevského

rad 4, Bratislava (ďalej len „žalovaná v 1. rade“), a obchodnej spoločnosti SBK INVEST,

a. s., Rajská 2336/3, Bratislava (ďalej len „žalovaná v 2. rade“), rozhodnuté o mimoriadnom

dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 27. januára 2010 a proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 8. októbra 2008 tak, že rozsudok krajského súdu a rozsudok

okresného súdu boli zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Zo sťažnosti, z jej príloh, napadnutého uznesenia a príslušného spisového materiálu

vyplýva, že návrhom podaným okresnému súdu 31. júla 2003 sa sťažovateľ domáhal

pôvodne proti žalovanej v 1. rade určenia neplatnosti záložnej zmluvy, ktorú uzatvorili

2. apríla 1992 sťažovateľ ako záložca a žalovaná v 1. rade ako záložný veriteľ (ďalej len

„záložná zmluva“). Predmetná záložná zmluva bola uzatvorená na zabezpečenie záväzku,

ktorý vznikol zo zmluvy o úvere č. 67/1992 z 2. apríla 1992 uzatvorenej medzi Slovenskou

poisťovňou, a. s., a obchodnou spoločnosťou Slovakia ̶CAR ̶Prna, spol. s r. o., Bratislava.

Predmet záložného práva (záloh) bol v záložnej zmluve označený ako prevádzkové objekty,

pomocné stavby a pozemok parc. č. 15337/1 a č. 15339/1, presná špecifikácia podľa

znaleckého posudku č. 218/160/91 vypracovaného . Táto

zmluva bola zaregistrovaná 23. júna 1992 bývalým Štátnym notárstvom Bratislava II

pod č. R III 178/92. Svoje tvrdenie o neplatnosti záložnej zmluvy sťažovateľ odôvodňoval

tým, že zmluva je neurčitá a nejasná vzhľadom na to, že predmet zálohu je identifikovaný

bez súpisných či popisných čísel a pod.

Na návrh sťažovateľa z 5. mája 2006 okresný súd uznesením sp. zn.

zo 16. apríla 2007 pripustil pristúpenie obchodnej spoločnosti REAL – Consulting spol.

s r. o., Trnavská cesta 82, Bratislava (právnej predchodkyne žalovanej v 2. rade), do konania

na strane žalovanej a tiež zmenu návrhu na určenie, že nehnuteľnosti (stavba súp. č. 717

na parc. č. 15337/6, stavba súp. č. 717 na parc. 15337/7, stavba súp. č. 717 na parc. 15337/9,

stavba súp. č. 717 na parc. 15337/10, stavba súp. č. 719 na parc. 15339/5, stavba súp. č. 719

na parc. 15339/6, stavba súp. č. 719 na parc. 15339/7, stavba súp. č. 719 na parc. 15339/9,

zapísané na , okres obec katastrálne územie

) nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovanej v 2. rade podľa záložnej

zmluvy z 2. apríla 1992, zmluvy o postúpení pohľadávky z 31. októbra 2000 a zmluvy

o postúpení pohľadávky z 19. júna 2002 a záložné právo tu nie je a že nehnuteľnosti (stavby

súp. č. 717 na parc. č. 15337/6, stavba súp. č. 717 na parc. 15337/7, stavba súp. č. 717

na parc. 15337/9, stavba súp. č. 717 na parc. 15337/10, stavba súp. č. 719 na parc. 15339/5,

stavba súp. č. 719 na parc. 15339/6, stavba súp. č. 719 na parc. 15339/7, stavba súp. č. 719

na parc. 15339/9, zapísané na , okres , obec

katastrálne územie ) nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovanej v 1. rade

podľa záložnej zmluvy z 2. apríla 1992 a záložné právo tu nie je.

Okresný súd sa v rozsudku sp. zn. z 8. októbra 2008 stotožnil

s právnou argumentáciou sťažovateľa a určil, že ním špecifikované nehnuteľnosti zapísané

na v katastrálnom území nie sú zaťažené záložným právom v prospech

žalovaných. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že ako predbežnú otázku

najprv posudzoval platnosť záložnej zmluvy uzavretej 2. apríla 1992 a dospel k záveru, že

„záložná zmluva uzavretá medzi navrhovateľom a odporcom v 1. rade je nedostatočne

určitá v predmete záložného práva (záloh), nakoľko absentuje označenie stavieb tak, aby

nedošlo k ich zameniteľnosti. Podľa názoru súdu nepostačuje len označenie, že ide

o prevádzkové objekty a pomocné stavby bez ďalšej špecifikácie obsahujúcej označenie

nehnuteľností podľa katastrálnych území a súpisných čísel evidovaných v katastri

nehnuteľností.“.

Právna predchodkyňa žalovanej v 2. rade podala proti rozsudku okresného súdu

odvolanie. Súčasne oznámila, že zmluvou o postúpení pohľadávky z 28. októbra 2008

postúpila žalovanej v 2. rade svoju pohľadávku voči dlžníkovi Slovakia – CAR – Prna,

spol. s r. o., ktorá vznikla žalovanej v 1. rade poskytnutím úveru v sume 20 000 000 Kčs

tomuto dlžníkovi na základe zmluvy o úvere č. 67/1992 z 2. apríla 1992. Okresný

súd zámenu účastníka konania na strane žalovanej v 2. rade pripustil uznesením

z 26. novembra 2008.

Krajský súd o odvolaní právnej predchodkyne žalovanej v 2. rade rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 27. januára 2010 tak, že odvolaním napadnutý

rozsudok okresného súdu vo veci samej z 8. októbra 2008 potvrdil, pričom sa stotožnil

s odôvodnením prvostupňového rozsudku.

Na podnet žalovanej v 2. rade podal generálny prokurátor proti rozsudku okresného

súdu sp. zn. z 8. októbra 2008 a proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 27. januára 2010 mimoriadne dovolanie. Napadnuté rozhodnutia

žiadal generálny prokurátor zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Generálny prokurátor vyjadril názor, že súdy správne nezohľadnili právnu úpravu § 1 a § 3

(ďalej aj „OSP“), , a , ,

4 a 6 (v znení do 31. decembra 1992) ani Občianskeho

zákonníka. Podľa generálneho prokurátora vo veci konajúce súdy vec nesprávne právne

posúdili, pokiaľ v zmysle vyhodnotili záložnú zmluvu

ako neplatnú pre jej neurčitosť v časti vymedzenia predmetu zálohu. Záloh v záložnej

zmluve z 2. apríla 1992 je podľa názoru generálneho prokurátora vymedzený

nezameniteľným spôsobom.

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu žiadal, aby ho dovolací

súd ako nedôvodné zamietol. Uviedol, že podnet na mimoriadne dovolanie podala

neoprávnená osoba, ktorá nie je účastníkom konania, pretože nedošlo k platnému

postúpeniu pohľadávky zmluvou z 28. októbra 2008 z obchodnej spoločnosti

Real Consulting, s. r. o. (veriteľa), na žalovanú v 2. rade (nástupcu veriteľa), pretože dlžník

postúpenej pohľadávky z úverovej zmluvy Slovakia – CAR – Prna, spol. s r. o., Bratislava,

bol ex offo vymazaný z obchodného registra 9. januára 2007 bez právneho nástupcu

a pohľadávka tak zanikla. Registrácia záložnej zmluvy štátnym notárstvom nebráni súdu,

aby sa zaoberal otázkou jej platnosti.

K názoru žalovaných (uvedených v ich vyjadreniach k mimoriadnemu dovolaniu)

uviedol, že «v predmetnej veci sa (v súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR

sp. zn. z 30. apríla 2003) o prekážku rozhodnutej veci nejedná, lebo nejde

o totožnú vec /„doteraz je právoplatne rozhodnuté o neplatnosti záložnej zmluvy v časti

týkajúcej sa pozemkov a nie o neexistencii záložného práva (rozsudok sp. zn. 11 C

88/2003), nie však o platnosti záložnej zmluvy“/. Navyše nie je zachovaná ani totožnosť

účastníkov konania.».

Najvyšší súd v úvodnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia z 25. apríla 2012

konštatoval, že boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e

, vec preskúmal v zmysle bez nariadenia dovolacieho pojednávania

a dospel k záveru, že dovolanie je opodstatnené. Rozsudok okresného súdu ako súdu prvého

stupňa z 8. októbra 2008 a rozsudok krajského súdu ako odvolacieho súdu

z 27. januára 2010 preto najvyšší súd ako dovolací súd zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie.

Sťažovateľ namieta, že mimoriadnym dovolaním bol napadnutý právoplatný

a vykonateľný rozsudok zo strany generálneho prokurátora, čo samo osebe predstavuje

zásah do princípu právnej istoty [porov. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len ,,ESĽP“) vo veci sťažnosti Stere a ostatní proti Rumunsku z 23. 2. 2006].

V tejto súvislosti sťažovateľ zdôrazňuje, že „opodstatnenosť použitia mimoriadneho

opravného prostriedku, s cieľom dosiahnuť zrušenie právoplatného a vykonateľného

súdneho rozhodnutia, ergo prípustnosť excesu vo vzťahu k princípu právnej istoty, môže byť

akceptovaná len v prípadoch, kedy v priebehu súdneho konania došlo k závažným

procesným pochybeniam konajúcich súdov, teda k vadám súdneho procesu... nie

v prípadoch odlišného hodnotenia skutkového stavu a odlišných skutkových názorov tretích

subjektov oproti skutkovému vyhodnoteniu sporu, vyslovenému všeobecným súdom v rámci

riadneho konania“.

Sťažovateľ ďalej namieta arbitrárnosť právneho záveru najvyššieho súdu. Tvrdí, že

najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 25. apríla 2012 «minimálne mal

poukázať na už existujúce rozhodnutia všeobecných súdov v súvisiacich sporoch (kde sa

opakovane riešila otázka legitímnej existencie záložného práva...; zaoberať sa zhodnými,

resp. odlišnými právnymi názormi súdov na tú istú otázku (otázku existencie záložného

práva k tangovaným nehnuteľnostiam) a na tomto základe mal NS SR zdôvodniť, prečo ich

akceptuje alebo sa od nich v právnej veci sťažovateľa odkláňa. NS SR to ale neurobil, čoho

konzekvenciou je eklatantná arbitrárnosť jeho rozhodnutia (spojená s „klasickým“

spochybnením princípu právnej istoty).».

Ďalšia skupina námietok sťažovateľa sa týka odôvodnenia napadnutého uznesenia,

ktoré považuje za nezrozumiteľné a nepresvedčivé. Podľa sťažovateľa nemožno totiž z neho

zistiť, akými úvahami sa najvyšší súd riadil pri posudzovaní dôkazov, ktoré sú podkladom

napadnutého uznesenia. V prvom rade ide o námietku, že najvyšší súd konštatoval splnenie

podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania podľa , pričom „vôbec

nereagoval ani na už existujúcu zásadne odlišnú a v zásade ustálenú judikatúru

všeobecných súdov k prípustnosti mimoriadneho dovolania a ani neodôvodnil, prečo sa

od nej zásadným spôsobom odklonil...“. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že „NS SR

konštantne judikuje, že dovolanie možno procesne prípustne odôvodniť len poukazom

na nesprávne právne posúdenie veci v intenciách .

V rozhodovacej praxi NS SR ako dovolacieho súdu je totiž zhodne zastávaný názor, že

(ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo o sebe nie je

procesnou vadou konania v zmysle , lebo (ani prípadným) nesprávnym

právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu žiadneho

jeho procesného oprávnenia (porovnaj rozhodnutia NS SR sp. zn. ,

, , ). S takým obsahom dovolania by

účastník pred NS SR právne korektne nemohol byť úspešný.

Táto judikatúra NS SR platí v celom rozsahu i pre mimoriadne dovolanie (podávané

GP SR), lebo (upravujúce režim prípustnosti dovolania) je

obsahovo zhodný s ustanovením , ods. 1 písm. c/ (upravujúcim režim

prípustnosti mimoriadneho dovolania).“.

Námietka sťažovateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia sa vzťahuje i na záver

najvyššieho súdu o nedostatočných, a nie celkom jednoznačných výsledkoch dokazovania o

tom, „čo presne bolo predmetom zálohu v zmluve, uzatvorenej medzi sťažovateľom a

vtedajšou Slovenskou poisťovňou a. s. dňa 02. 04. 1992... To je ale v spojitosti s hodnotením

obsahu mimoriadneho dovolania GP SR z pozície NS SR chybné, nezákonné ba

protiústavné konštatovanie.“.

Z uvedených dôvodov považuje sťažovateľ právne závery najvyššieho súdu

za extrémne nesúladné so skutkovými zisteniami vyplývajúcimi zo spisovej dokumentácie.

V nadväznosti na namietané porušenie základných práv podľa a 4

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ namieta tiež

porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa .

Podľa jeho tvrdenia «ide síce o zaujímavú zhodu, ale pre našu kauzu platí „matematicky

presne“ všetko o „presune“ mimoriadneho dovolania GP SR (podaním č. VI/2/ Pz 348/10 8

z 16. 09. 2010) zo senátu NS SR „5 C“ do senátu „7 C“, vytvoreného od 01. 10. 2010

Opatrením predsedu NS SR č. Spr. 101/2010 z 30. 09. 2010, čo objasnil brilantne

investigatívny a dokonale argumentovaný Nález ÚS SR č. z 09. 06. 2011».

Podľa názoru sťažovateľa „medzi napadnutým postupom Najvyššieho súdu SR, teda

medzi rozhodnutím vedúcim k právnej neistote, rozhodnutím arbitrárnym, rozhodnutím,

ktoré sa použitou argumentáciou prieči zákonnému vymedzeniu inštitútu mimoriadneho

dovolania a rozhodnutím nezákonného senátu NS SR na strane jednej a porušenými

základnými právami sťažovateľa na strane druhej existuje priama príčinná súvislosť.

Postupom porušovateľa (NS SR) osobitne došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

na prerokovanie veci v spravodlivom súdnom konaní v konaní pred zákonným sudcom.

Porušovateľ svojím postupom konkrétne dokonca vedome a zámerne nabúral premisu

postulátov súdnej ochrany a spravodlivého procesu a: odňal sťažovateľovi zákonného sudcu

(zákonne kreovaný senát).“.

Podľa sťažovateľa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu svojím „otvorením“ už

právne korektne vyriešenej otázky sekundárne vedie aj k porušeniu jeho základného práva

vlastniť majetok podľa a práva pokojne užívať majetok podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“). V tejto súvislosti argumentuje tým, že „po skončení série

procesov od r. 2003 už zasa sťažovateľ nemôže právne relevantným spôsobom využívať

všetky oprávnenia vlastníka nehnuteľností, osobitne nemôže s nehnuteľnosťami právne

relevantným spôsobom voľne disponovať“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa DRUDOP, stavebné a opravárenské družstvo...

priznané ods. l, , v spojení s ods. 4 Slovenskej

republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 25. 04. 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.: č. .

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn..: č. zo dňa 25. 04. 2012 a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi DRUDOP, stavebné

a opravárenské družstvo... trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení

nálezu do troch dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu...“

Sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaním z 20. septembra 2013 (doručeným

ústavnému súdu 24. septembra 2013) „o doklady potvrdzujúce namietaný nedostatok

mimoriadneho dovolania aj rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR“. V doplňujúcom

podaní okrem iného uviedol:

„Dovoľujeme si poukázať na konanie č. X 58/04 CZI, v rámci ktorého

správa katastra na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave

č. k. začala vo veci ďalšie konanie. V rámci tohto konania listom č. X 58/04

CZI zo dňa 28. 03. 2007... správa katastra v priebehu správneho konania oznámila

účastníkom (žalobcovi a žalovanému v 2. rade) svoje stanovisko vo veci. Z tohto oznámenia

vyplýva, že:

správa katastra uznáva (konečne!) existenciu dvoch samostatných areálov

na ulici v (na a na

záložná zmluva sa týka len areálu na a z listu vlastníctva č.

bude vymazaný zápis záložného práva na stavby súp. č. 719 ( ).

účastníci konania dostali možnosť vyjadriť sa k tomuto oznámeniu do 15 dní od jeho

doručenia.“

Skutočnosťami, ktoré sú uvedené v podaní sťažovateľa z 28. októbra 2013, sťažovateľ

argumentačne podporil svoju sťažnosť o tvrdenie o porušení jeho vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam tým, že „obidva orgány (generálna prokuratúra a najvyšší súd, pozn.)

v rozpore so skutkovým stavom doloženým v spise, rozšírili predmet spornej záložnej zmluvy

aj na objekty areálu na na ktoré sa nikdy záložné právo

nevzťahovalo, čo potvrdil aj odporca v 2. rade svojím vyjadrením zo dňa 17. 04. 2007 tak,

ako sme dokladovali...“.

Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa

k sťažnosti vyjadril. Na výzvu ústavného súdu predseda najvyššieho súdu v prípise

č. k. z 11. januára 2013 obsahujúcom vyjadrenie k sťažnosti uviedol najmä

tieto skutočnosti:

«Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti uvádza, že rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky... sp. zn. z 25. apríla 2012 došlo k porušeniu jej

práva podľa článku 1 ods. 1, , , 4 a Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sťažovateľka žiada Ústavný súd Slovenskej

republiky..., aby rozhodol, že tieto jej práva boli porušené a aby zrušil uvedené uznesenie

najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Toto porušenie má spočívať vo

vytvorení stavu právnej neistoty, arbitrárnosti sťažnosťou napadnutého rozhodnutia v

neexistencii legálneho dôvodu pre vyhovenie mimoriadnemu dovolaniu generálneho

prokurátora a vo vade kreovania senátu.

K porušeniu právnej istoty najvyšší súd uvádza:

Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno výnimočne

(len v osobitne zákonom ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty záväznosti

a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku stretu dvoch základných

práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivé súdne konanie, ale tiež

o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa . Vzhľadom

na princíp právnej istoty, ktorý do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu

podľa , treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť

aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť

totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované

označené základné práva (m. m. ). Najvyšší súd preto nemohol brať na zreteľ

len sťažovateľom zdôrazňované právo na ústavný princíp právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1

, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu,

ale musel dbať aj na to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto

právom a právom na spravodlivý súdny proces. Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti

podaného dovolania nemohol dať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo

generálnym prokurátorom namietaný nedostatok správneho právneho posúdenia veci

krajským súdom (ako aj okresným súdom) bol dovolacím súdom zistený...

Najvyšší súd tak vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozsudok

odvolacieho súdu a tiež aj rozsudok súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci, generálny prokurátor Slovenskej republiky dôvodne podal mimoriadne

dovolanie podľa v spojení s , pretože to

vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu

nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Skutkové a právne závery krajského

súdu sú preto v danom prípade nezlučiteľné s .

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý

proces podľa a dohovoru sťažnosťou napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorému vytýka, že sa najvyšší súd vôbec nezaoberal

odôvodnením prípustnosti mimoriadneho dovolania. Na tomto mieste treba zdôrazniť, že

princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže konať

o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa

sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich

práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré jej zákon na to

poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným orgánom

verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, )...

Z výroku sťažnosťou napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sa konanie o nároku sťažovateľa neskončilo,

lebo vec bola zrušená a vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie Namietanie

nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nemôže

byť samo osebe dôvodom na sťažovateľom tvrdené porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru. Najvyšší súd neodmietol sťažovateľovi

poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľ bude mať

možnosť v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom uplatniť ochranu označeného práva

aj svoju argumentáciu týkajúcu skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho

vyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany tohto práva, ktorého porušenie

namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu konania

na okresnom súde, ktorý bude vo veci opätovne konať v súlade s názorom dovolacieho súdu.

K arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia najvyšší súd uvádza:

Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych

záverov, pričom jeho výklad a závery nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu...

Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd sa námietkami generálneho

prokurátora zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto

konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu...

Najvyšší súd trvá na tom, že dôvody sťažnosťou napadnutého rozhodnutia sú

zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu

a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle,

nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje nedostatočne zistený skutkový stav,

k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj ,

), pretože nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme

všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného možno uzavrieť, že niet žiadnej spojitosti medzi

posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľky podľa , listiny a dohovoru.

K časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa, v ktorej tvrdí, že jeho právo na nezávislý

a nestranný súd a právo na zákonného sudcu bolo porušené postupom najvyššieho súdu,

konkrétne tým, že došlo k zmene zákonného sudcu, resp. sudcov najvyššieho súdu

prejednávajúcich vec vedenú pod sp. zn. . K tejto časti ústavnej sťažnosti

najvyšší súd uvádza nasledovné:

Uvedená vec bola 1. marca 2010 (správne 23. septembra 2010, pozn.) náhodným

výberom a prostredníctvom technických a programových prostriedkov pridelená senátu 5C

v zložení JUDr. Vladimír Magura (predseda senátu), JUDr. Soňa Mesiarkinová,

JUDr. Helena Haukvitzová a JUDr. Marián Sluk (členovia senátu). Súčasne s pridelením

veci sa určilo, že sudcom spravodajcom v tejto veci je JUDr. Marián Sluk. Opatrením

predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 2010 Spr 101/2010 17 bol

v rámci občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu vytvorený nový senát 7C v zložení

JUDr. Daniela Švecová (predsedníčka senátu), JUDr. Marián Sluk a JUDr. Oľga Trnková

(členovia senátu). Článok II ods. 11 rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

na rok 2010, č. Spr 1321/2009, stanovuje, že: „v prípade novovytvoreného senátu predseda

Najvyššieho súdu SR na návrh predsedu príslušného kolégia určí, ktoré konkrétne veci

z existujúcich senátov prechádzajú do novovytvoreného senátu.“ V prípade

novovytvoreného senátu 7C predseda najvyššieho súdu na návrh predsedníčky

občianskoprávneho kolégia určil, že veci, ktoré boli sudcom nového senátu 7C pridelené

v ich pôvodných senátoch, a neboli vybavené do 30. septembra 2010, vybavia títo sudcovia

v senátoch, do ktorých boli začlenení od 1. októbra 2010. V opatrení predsedu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 17, je táto úprava zachytená

v časti II. Občianskoprávne kolégium, v bode 10, ktorým sa zmenil rozvrh práce najvyššieho

súdu tak, že v poznámke na strane 26 sa doplnil ôsmy až desiaty bod... Predseda

najvyššieho súdu takto rozhodol súlade s rozvrhom práce najvyššieho súdu a tiež v zmysle

zásady rýchlosti a hospodárnosti súdneho konania, pretože sudcovia zaradení do nového

senátu 7C mali veci, ktoré im boli pridelené v pôvodných senátoch už naštudované a bolo

by v rozpore s touto zásadou prideliť veci inému sudcovi spravodajcovi na nové

naštudovanie veci...

Na základe pridelenia veci náhodným výberom a prostredníctvom technických

a programových prostriedkov sa sudca JUDr. Marián Sluk stal zákonným sudcom vo veci

vedenej pod sp. zn. a zúčastňuje sa na prejednávaní veci aj naďalej.

Nemôžeme teda súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že došlo k zmene zákonného sudcu a že

postupom najvyššieho súdu bolo porušené jej právo na zákonného sudcu.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľ poukazuje na rozhodnutie ústavného súdu

č. . Najvyšší súd dáva do pozornosti uznesenie ústavného súdu sp. zn.

, ktoré v súvislosti s rovnakou zmenou rozvrhu práce vykonanou predsedom

súdu vyslovil, že k porušeniu základného práva na zákonného sudcu nedošlo. V tomto smere

teda rozhodovanie na ústavnom súde stále nie je jednotné a ustálené, čo neprispieva

k právnej istote.

Podľa , ktorý upravuje zjednocovanie právnych názorov

senátov, senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu

názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo

senátov, predloží plénu Ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych

názorov. Plénum Ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných právnych názorov

uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna Ústavného súdu.

Vzhľadom na spomenutú nejednotnosť rozhodovania /judikatúry/ ústavného súdu

v tejto oblasti je žiaduce pretrvávajúcu nejednotnosť odstrániť treba ústavnú judikatúru

zjednotiť, k čomu slúži prostriedok zakotvený v , t. j. navrhujem

postupovať podľa § 6 tohto zákona upravujúceho zjednocovanie právnych názorov senátov

ústavného súdu. Požiadavky princípu právnej istoty a zákona sú proti nejednotnosti

v rozhodovaní ústavného súdu, ktorá môže byť odstránená iba prijatím stanoviska pléna

ústavného súdu.

So závermi sťažovateľa uvedenými v jej ústavnej sťažnosti nemožno súhlasiť, preto

navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky túto sťažnosť, ako neopodstatnenú

odmietol...»

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti sťažovateľa a uznesením sp. zn. z 27. júna 2013 ju podľa § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd prípisom z 11. marca 2014 vyzval

najvyšší súd na prípadné doplnenie svojho vyjadrenia z 11. januára 2013. V reakcii

na výzvu ústavného súdu predseda najvyššieho súdu v prípise doručenom

24. septembra 2013 vzniesol námietku predpojatosti proti všetkým sudcom IV. senátu

ústavného súdu, t. j. sudkyni Ľudmile Gajdošíkovej, sudcovi Jánovi Lubymu a sudcovi

Ladislavovi Oroszovi.

O námietkach predpojatosti vznesených proti sudcom IV. senátu ústavného súdu

rozhodoval v súlade s platným rozvrhom práce I. senát ústavného súdu, ktorý uzneseniami

č. k. z 2. októbra 2013, č. k. zo 6. novembra 2013

a č. k. z 20. novembra 2013 rozhodol, že sudkyňa Ľudmila Gajdošíková,

sudca Ján Luby a sudca Ladislav Orosz nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie

vo veci sťažovateľa.

Po rozhodnutiach o námietkach predpojatosti ústavný súd opätovne vyzval

najvyšší súd, aby sa vyjadril k sťažnosti po jej prijatí na ďalšie konanie. V reakcii na výzvu

ústavného súdu podpredsedníčka najvyššieho súdu v prípise sp. zn. KP 4/2012

z 20. marca 2014 (ústavnému súdu doručenému 25. marca 2014) oznámila, že „sa v celom

rozsahu pridržiava svojho vyjadrenia zo dňa 11. januára 2013 číslo KP 4/2012 69,

na ktorom nič nemení a ani ho nedopĺňa...“.

Ústavný súd predložil vyjadrenia najvyššieho súdu sťažovateľovi a vyzval ho

na prípadné zaujatie stanoviska. Sťažovateľ 14. apríla 2014 prostredníctvom svojej právnej

zástupkyne doručil stanovisko k vyjadreniam najvyššieho súdu, v ktorom sa okrem iného

uvádza, že „v celom rozsahu zotrváva na obsahu svojej sťažnosti. Sťažovateľ má za to, že

uviedol dostatočné dôvody, ktorými spochybňuje závery napadnutého rozhodnutia a postup

porušovateľa pri kreovaní senátu, konajúceho vo veci.

Sťažovateľ trvá na tom, že vo veci rozhodoval nezákonný sudca. Nakoľko na NS SR vo

veci rozhoduje senát, náhodným výberom sa prideľuje vec senátu (nie menovite

jednotlivému členovi senátu), preto je zákonným sudcom senát, ktorému vec pripadla.

V prípade zmeny personálneho zloženia senátu vec stále zostáva v tomto senáte a referujúci

sudca, ktorý bol preradený do iného senátu, naďalej pojednáva vec v pôvodnom senáte.

Týmto postupom je zabezpečená náležitá kontinuita a hospodárnosť konania daná platnými

právnymi predpismi. Pretože vec pripadla senátu 5C, aj po preradení referujúceho sudcu

JUDr. M. Sluka do senátu 7C, vo veci mal rozhodnúť jednoznačne senát 5C.

Sťažovateľ trvá na tom, že NS SR ako dovolací súd v napadnutom uznesení v rozpore

s obsahom spisu dospel k nesprávnym záverom, vedome prehliadol neurčitosť popisu

objektov tvoriacich predmet znaleckého posudku, ktorý bol použitý k vymedzeniu zálohu

v záložnej zmluve. Popis objektov len ich prevádzkovým využívaním v čase spracovania

znaleckého posudku (chýbajú akékoľvek stavebne a priestorovo nemenné a jednoznačné

popisné znaky) nezodpovedá požiadavkám určitosti vymedzenia založenej nehnuteľnosti tak

ako to vyžadoval a predpisy katastra nehnuteľností platné v čase

uzatvárania záložnej zmluvy (v apríli 1992). Prevádzkové využitie objektov areálu

na sa od roku 1992 sa viackrát zmenilo, už dávno ich nemožno identifikovať

podľa popisu v znaleckom posudku a preukázateľne nespĺňa náležitosti jednoznačného

určenia zálohu z pohľadu tretích osôb. Napriek určitosti znaleckého posudku v tom, že sa

vzťahuje výlučne na areál na a nikdy sa netýkal areálu na

(čo uznal aj záložný veriteľ), rozhodol NS SR tak, že vyhlásil záložnú zmluvu za dostatočne

určitú a rozšíril záložné právo aj na areál na (stavby

súp. č. 719).

Sťažovateľ považuje za potrebné oboznámiť ústavný súd, že medzičasom došlo

k premlčaniu záložného práva, ktoré má byť predmetom nového prerokúvania na súdoch

prvého a druhého stupňa podľa rozhodnutia dovolacieho súdu. Sťažovateľ v konaní

, vedenom na Okresnom súde Bratislava II. na návrh záložného veriteľa

SBK INVEST a. s. Bratislava na určenie záložného práva k nehnuteľnostiam podľa záložnej

zmluvy zo dňa 02. 04. 1992 už vzniesol námietku premlčania záložného práva, na ktorú súd

musí prihliadať. Ak je totiž záložné právo premlčané nemožno v budúcnosti realizovať jeho

výkon, a preto už v konaní, v ktorom má byť takéto záložné právo určené, je namieste

k námietke premlčania prihliadať, nakoľko toto právo nadobudlo charakter naturálnej

obligácie, ktorú nie je možné zo strany súdu priznať.

Samotná pohľadávka z úverovej zmluvy podlieha premlčaniu podľa ustanovenia

, v zmysle ktorého, bez ohľadu na iné ustanovenia tohto

zákona sa skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala

po prvý raz plynúť. Maximálna dĺžka premlčacej doby je tak stanovená na desať rokov

( ) a táto doba je záväzná. Z uvedeného teda vyplýva, že premlčacia

doba u pohľadávky, vyplývajúcej z úverovej zmluvy zo dňa 02. 04. 1992, začala plynúť

dňa 1. 1. 1997 a uplynula dňom 1. 1. 2007. Do 1. 1. 2007 záložný veriteľ nezačal s výkonom

súdom priznanej pohľadávky a preto sa úverová pohľadávka uplynutím dňa 1. 1. 2007

premlčala. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že záložné právo sa premlčalo okamihom

premlčania samotnej pohľadávky z úverovej zmluvy (v 10 ročnej maximálnej premlčacej

lehote musí byť právo nielen uplatnené na súde, ale musí byť v tejto lehote podaný aj návrh

na jeho výkon ( ), t. j. dňom 1. 1. 2007. Súd musí zohľadniť, že záložný veriteľ

v premlčacej dobe do 1. 1. 2007 nezískal právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu

na výkon záložného práva a nezačal konanie o výkon záložného práva zo záložnej zmluvy,

pričom pri posúdení premlčania práva záložného veriteľa, je potrebné vychádzať iba

z [porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 28. 7. 2008

sp zn. a tiež uznesenie NS ČR zo 17.5.2005, sp. zn. .

Keďže zabezpečená pohľadávka je premlčaná, premlčané je aj predmetné záložné právo

(§ 100 ods. 2 Obč. zák.)...“.

Podaním z 21. apríla 2014 sťažovateľ doplnil svoje vyjadrenie z 10. apríla 2014,

v ktorom opätovne poukazuje na skutkové okolnosti už uvedené v jeho sťažnosti.

Dňa 29. júla 2013 bolo ústavnému súdu doručené podanie žalovanej v 2. rade

z 25. júla 2013 označené ako „Návrh na pripustenie vstupu vedľajšieho účastníka

do konania pred Ústavným súdom“. V úvode tohto podania žalovaná v 2. rade požiadala

ústavný súd o vstup do konania v postavení vedľajšieho účastníka na strane najvyššieho

súdu. Uviedla, že „by rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky mohli byť dotknuté

aj práva našej spoločnosti...“. O návrhu žalovanej v 2. rade na vstup do konania v postavení

vedľajšieho účastníka ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn.

z 23. júna 2015 tak, že ho odmietol. Ústavný súd však na argumentáciu žalovanej v 2. rade

z 25. júla 2013 pri rozhodovaní o sťažnosti prihliadal.

Vzhľadom na to, že účastníci konania po predchádzajúcej výzve ústavnému súdu

oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd

v zmysle upustil v danej veci od ústneho pojednávania,

pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci a rozhodol

o nej na neverejnom zasadnutí senátu. Ústavný súd poznamenáva, že medzičasom sudcovi

Jánovi Lubymu skončilo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu (4. júla 2014), a preto je

na konanie a rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa podľa relevantného rozvrhu práce

príslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto nálezu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu

jeho základných práv na súdnu ochranu podľa a 4 a listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu

Ústavný súd sa v prvom rade zaoberal námietkou sťažovateľa, podľa ktorej

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 25. apríla 2012 vydaným v konaní

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora proti rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 8. októbra 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 27. januára 2010 malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva

nebyť odňatý zákonnému sudcovi.

Sťažovateľ primárne namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4

a listiny a práva podľa dohovoru, ale v súvislosti s tým (ako

to vyplýva z obsahu sťažnosti) namieta (mimo petitu) aj porušenie základného práva nebyť

odňatý zákonnému sudcovi garantovaného v : „... tvrdíme, že touto

našou ústavnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie NS SR č.

z 25. 04. 2012 je poznačené aj vadou účasti nezákonného sudcu je to v poradí štvrtý

aspekt protiústavnosti uznesenia NS SR č. z 25. 04. 2012 – vo

významnosti je však prvoradý“ (sťažovateľ v sťažnosti v súvislosti s namietaným porušením

základného práva na zákonného sudcu uvádza relevantné skutočnosti samostatne

preukazujúce a odôvodňujúce jeho porušenie, pozn.). Z uvedeného dôvodu ústavný súd

posudzoval namietané porušenie označených práv ( a 4 ,

listiny, dohovoru a ) v ich vzájomnej súvislosti, t. j. ako

porušenie práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces porušením práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi.

Ústavný súd v súvislosti so základným právom garantovaným

konštatuje, že tak z jeho judikatúry (napr. , ,

), ako aj judikatúry ESĽP (napr. rozsudok vo veci Buscarini c. San Marino

zo 4. 5. 2000) vyplýva, že základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi je integrálnou

súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň základné

právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi nachádza spoločného menovateľa v

požadovanej kvalite súdnej ochrany, ktorú zastrešuje práve formulujúci

základné právo na súdnu ochranu.

Zo spisovej dokumentácie obsiahnutej v spise vedenom ústavným súdom

pod sp. zn. vyplýva, že vec vedená najvyšším súdom

pod sp. zn. bola 1. marca 2010 v súlade s rozvrhom práce najvyššieho

súdu na rok 2010 sp. zn. Spr 1321/2009 náhodným výberom a prostredníctvom technických

a programových prostriedkov pridelená senátu 5C v zložení JUDr. Vladimír Magura

(predseda senátu), JUDr. Soňa Mesiariková, JUDr. Helena Haukvitzová a JUDr. Marián

Sluk (členovia senátu) a s pridelením veci sa súčasne určilo, že sudcom spravodajcom

v tejto veci je JUDr. Marián Sluk.

Následne bol opatrením predsedu najvyššieho súdu č. k. Spr 101/2010 17

z 30. septembra 2010 v rámci občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu vytvorený nový

senát 7C v zložení JUDr. Daniela Švecová (predsedníčka senátu), JUDr. Marián Sluk

a JUDr. Oľga Trnková (členovia senátu). V nadväznosti na to predseda najvyššieho súdu

(obdobne ako vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. ) na návrh

predsedníčky občianskoprávneho kolégia v súlade s čl. II ods. 1 rozvrhu práce na rok 2010

vo vzťahu k novovytvorenému senátu 7C určil, že veci, ktoré boli sudcom nového senátu 7C

pridelené v ich pôvodných senátoch a neboli vybavené do 30. septembra 2010, vybavia títo

sudcovia v senátoch, do ktorých boli začlenení od 1. októbra 2010. Na tomto základe o veci

sťažovateľa (vedenej pod sp. zn. ) rozhodol napadnutým uznesením nový

senát 7C v už uvedenom zložení.

Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k veci vedenej najvyšším súdom

pod sp. zn. (a preskúmavanej ústavným súdom v konaní vedenom

pod sp. zn. ) najvyšší súd, resp. jeho predseda, uplatnil v zásade analogický

postup ako vo veci vedenej pod sp. zn. , ktorý následne napadla na ústavnom

súde sťažnosťou sťažovateľka , o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom

sp. zn. z 9. júna 2011. Za týchto okolností bol vo vzťahu k základnému

právu podľa predmetom rozhodovania ústavného súdu vo veci vedenej

pod sp. zn. vo svojej podstate rovnaký právny problém, o akom už

ústavný súd rozhodoval vo veci vedenej pod sp. zn. .

Ústavný súd v súvislosti s preskúmavaním príslušnej časti sťažnosti sťažovateľa

z vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že vo veci vedenej pod sp. zn.

vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného

práva na zákonného sudcu podľa uznesením najvyššieho súdu

z 20. decembra 2010, akceptoval sťažovateľkou namietanú zmenu v zložení

príslušného senátu najvyššieho súdu a svoj právny názor koncentrovane vyjadril takto: „Z

hľadiska podstaty a obsahu základného práva na zákonného sudcu garantovaného čl. 48

ods. 1 je akceptovateľné a udržateľné také prerozdelenie už

pridelenej veci, t. j. veci už skôr pridelenej tak sudcovi spravodajcovi a súčasne aj ostatným

členom senátu všeobecného súdu ako zákonným sudcom, podľa ktorého bude vec pridelená

novému senátu toho istého všeobecného súdu, ktorého členom je sudca, ktorému bola vec

pôvodne pridelená ako sudcovi spravodajcovi, avšak ostatní členovia nového senátu sa

zmenili, a to iným spôsobom než náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a

programových prostriedkov schválených ministerstvom.“

V konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľa bola podľa názoru bývalého IV. senátu

ústavného súdu z hľadiska prípadného vyslovenia porušenia ním označeného základného

práva podstatná odpoveď na otázku, či je z hľadiska obsahu základného práva na zákonného

sudcu akceptovateľné a udržateľné, ak na základe zmeny rozvrhu práce najvyššieho súdu

dôjde k prerozdeleniu už skôr pridelených vecí, a to tak, že o veci pôvodne pridelenej inému

senátu (ďalej aj „pôvodný senát“) bude príslušný rozhodnúť novovytvorený senát, ktorého

členom je síce sudca spravodajca, ktorý bol členom pôvodného senátu, nie však ostatní

členovia pôvodného senátu, pričom ostatní členovia novovytvoreného senátu neboli vybraní

náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov.

Zistenie, že o v zásade identických veciach rozhodujú senáty ústavného súdu

rozdielne, viedlo bývalý IV. senát ústavného súdu k uplatneniu postupu podľa § 6 zákona

o ústavnom súde, v rámci ktorého bývalý IV. senát ústavného súdu predložil kľúčové

právne názory I. a IV. senátu ústavného súdu vyslovené v ich doterajších rozhodnutiach

(sp. zn. z 24. augusta 2011 a sp. zn. z 9. júna 2011)

týkajúce sa interpretácie a aplikácie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 na posúdenie plénu ústavného súdu na účely zjednotenia právnych názorov.

Plénum ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov

na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 prerokovalo a prijalo toto stanovisko:

„Z hľadiska podstaty a obsahu základného práva na zákonného sudcu

garantovaného je akceptovateľné a udržateľné také prerozdelenie už

pridelenej veci, t. j. veci už skôr pridelenej tak sudcovi spravodajcovi a súčasne aj ostatným

členom senátu všeobecného súdu ako zákonným sudcom, podľa ktorého bude vec pridelená

novému senátu toho istého všeobecného súdu, ktorého členom je sudca, ktorému vec bola

pôvodne pridelená ako sudcovi spravodajcovi, avšak ostatní členovia nového senátu sa

zmenili v súlade s rozvrhom práce príslušného všeobecného súdu.“ (ďalej len „zjednocujúce

stanovisko pléna ústavného súdu“).

Keďže podľa je senát v ďalšom konaní viazaný

uznesením pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov, II. senát

ústavného súdu príslušný na konanie aplikoval právne závery vyslovené v zjednocujúcom

stanovisku pléna ústavného súdu aj na vec sťažovateľa posudzovanej v tomto konaní.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že spôsob prideľovania vecí podľa predmetu

konania jednotlivým senátom, samosudcom, súdnym úradníkom a notárom je vykonávaný

v zmysle a o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“; v ďalšom texte

aj „“, pozn.) v súlade s rozvrhom práce príslušného súdu vydaným

podľa § 52 zákona o súdoch. V nadväznosti na ústavnú a zákonnú úpravu upravuje právo

na zákonného sudcu aj rokovací poriadok najvyššieho súdu (sp. zn. ), podľa

ktorého (čl. 38 ods. 1) zákonným sudcom na najvyššom súde je sudca, „ktorý vykonáva

funkciu sudcu a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej

veci“ (čl. 38 ods. 1 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu). Podľa čl. 38 ods. 2

rokovacieho poriadku najvyššieho súdu „v rámci senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce

určitú vec prejednať a rozhodnúť, je zákonným sudcom každý člen tohto senátu“. Podľa

čl. 38 ods. 3 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu „namiesto sudcu, ktorý bol v určitej

veci pôvodne zákonným sudcom, ale vyskytla sa u neho skutočnosť, ktorá podľa osobitného

predpisu alebo rozvrhu práce vylučuje možnosť prejednania a rozhodnutia veci týmto

sudcom, je zákonným sudcom sudca určený v súlade s ustanoveniami rozvrhu práce, ktoré

upravujú postup v prípade výskytu takej skutočnosti“. Podľa čl. 38 ods. 4 rokovacieho

poriadku najvyššieho súdu „zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade

s rozvrhom práce“.

Po oboznámení sa s príslušnými ustanoveniami rozvrhu práce najvyššieho súdu

(v relevantnom znení) a opatrením predsedu najvyššieho súdu zo 14. decembra 2009

pod sp. zn. Spr 1321/2009 ústavný súd (rešpektujúc zjednocujúce stanovisko pléna

ústavného súdu) konštatuje, že postupom najvyššieho súdu pri pridelení dovolania vo veci

sťažovateľa nemohlo dôjsť a ani nedošlo k porušeniu sťažovateľom označeného zákonného

práva na zákonného sudcu, a preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 4

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. apríla 2012

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 4 a listiny a práva podľa dohovoru predovšetkým

z dôvodu, že v napadnutom uznesení najvyššieho súdu nie je riadne odôvodnené splnenie

podmienok konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, pričom tvrdí, že

najvyšší súd zrušením oboch rozsudkov nižších súdov ústavne neakceptovateľným

spôsobom zasiahol do princípu právnej istoty.

Článok 46 ods. 1 zaručuje každému právo domáhať sa ochrany svojho práva

zákonom ustanoveným postupom pred súdom alebo iným orgánom. Ústavný súd však

vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že obsahom tohto práva je právo účastníka, aby

sa v jeho veci rozhodovalo podľa platnej a účinnej právnej normy, ktorá má základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky (m. m. ). Právnymi prostriedkami

na presadenie požiadavky ústavnosti a zákonnosti v súdnom konaní sú okrem iného opravné

prostriedky, pričom garantuje ochranu aj právu na opravný prostriedok

(napr. ), a to vrátane tých opravných prostriedkov, ktoré možno uplatniť až proti

právoplatným rozhodnutiam (teda tzv. mimoriadnych opravných prostriedkov), medzi ktoré

sa zaraďuje i mimoriadne dovolanie upravené v (m. m.

).

Na druhej strane však ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. označil

inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí za jeden zo základných prvkov právneho štátu

a za zákonný výraz naplnenia jeho požiadaviek. Súčasne ústavný súd obmedzil prípustnosť

zásahov do právoplatných rozhodnutí len na základe zákona a z dôvodov, ktoré sú

významnejšie ako je záujem štátu na právnej istote a stabilite súdnych rozhodnutí.

V rozhodnutí sp. zn. ústavný súd na tomto názore zotrval a doplnil, že právnu

istotu vytvorenú nezmeniteľnosťou súdnych rozhodnutí treba považovať za súčasť

základného práva na súdnu ochranu. To samo osebe nevylučuje existenciu mimoriadnych

opravných prostriedkov, ktorými možno napadnúť aj právoplatné rozhodnutie všeobecného

súdu a na základe ktorého môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu takéhoto rozhodnutia. Práve

naopak, jednostranná preferencia záujmu na nezmeniteľnosti a záväznosti súdneho

rozhodnutia by mohla mať veľmi významné negatívne dôsledky. Vo veľkej miere by sa totiž

oslabila dôvera vo vecnú správnosť a spravodlivosť rozhodovania súdov (porov. ).

Je však úlohou zákonodarcu vymedziť rozsah rozhodnutí napadnuteľných mimoriadnymi

opravnými prostriedkami a dôvody ich napadnutia, ktoré sa musia obmedziť iba na

najzávažnejšie pochybenia v procese alebo v rozhodnutí (porov. ).

V nadväznosti na uvedené je nezastupiteľnou úlohou zákonodarcu (vychádzajúc

z a ) vyvážiť a zabezpečiť praktický „súzvuk“ viacerých

garantovaných práv, ktoré možno vyvodiť z ustanovenia ,

a to práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy na jednej strane a práva

na právnu istotu založenú síce (objektívne) nesprávnym, ale predsa právoplatným súdnym

rozhodnutím. K najväčšiemu napätiu medzi týmito požiadavkami dochádza v dôsledku

toho, že mimoriadne opravné prostriedky sú založené na tzv. kasačnom princípe.

Dôsledkom kasácie je totiž na jednej strane zrušenie už raz právoplatného rozhodnutia, teda

odstránenie vytvoreného stavu právnej istoty, avšak bez toho, aby bol súčasne

(bezprostredne) nahradený stavom novej právnej istoty v podobe nového (konečného

a právoplatného) súdneho rozhodnutia. Z ústavnej požiadavky zabezpečenia práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa tak

pre zákonodarcu vyplýva pozitívny záväzok, aby v prípade, že zavedie tzv. kasačný systém

pri rozhodovaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch, zabezpečil efektívny vplyv

kasačného rozhodnutia na ďalšie konanie tak, aby mohlo čo najrýchlejšie smerovať

k odstráneniu obnoveného stavu právnej neistoty takým spôsobom, aby už nebol potrebný

opätovný zásah vyššieho súdu na základe ďalšieho mimoriadneho opravného prostriedku.

Prostriedkami takého efektívneho vplyvu je najmä záväznosť vyslovených právnych

názorov v kasačnom rozhodnutí pre súdy, ktoré majú o veci znova alebo ďalej konať.

Úloha vyvažovať záujem na správnosti (ústavnosti a zákonnosti) súdnych rozhodnutí

a nastoľovaní a zachovávaní právnej istoty zhmotnenej do právoplatných súdnych

rozhodnutí patrí primárne zákonodarcovi (m. m. ), ktorý reguluje procesné

následky vyhovenia mimoriadnemu opravnému prostriedku. Úlohou súdov, ktoré sú

pri rozhodovaní v zmysle viazané zákonom, je pohybovať sa v tomto

zákonnom rámci, a tým zabezpečovať právo účastníkov na súdnu ochranu „postupom

ustanoveným zákonom“ v zmysle . Požiadavky vyslovené v citovanej

judikatúre ústavného súdu boli síce adresované v prvom rade zákonodarcovi, no podľa

názoru ústavného súdu sú použiteľné a záväzné i pre všeobecný súd aplikujúci zákonné

ustanovenia o mimoriadnom opravnom prostriedku. Všeobecný súd je tak povinný vykladať

ustanovenia týkajúce sa mimoriadnych opravných prostriedkov práve v duchu toho,

čo vyjadruje „mimoriadnosť“ opravných prostriedkov, t. j. usilovať o rovnováhu medzi

právnou istotou nastolenou (napadnutým) právoplatným rozhodnutím a záujmom

účastníkov a v neposlednom rade aj spoločnosti na správnosti súdnych rozhodnutí

a zabezpečení ochrany garantovaných práv účastníkov v konaní, ktoré vydaniu

rozhodnutia predchádza.

Táto požiadavka vedie k záveru, že ustanovenia o prípustnosti a dôvodnosti

mimoriadneho opravného prostriedku by sa mali vykladať v zásade vždy „reštriktívne“.

Uprednostňovanie reštriktívneho výkladu by totiž znamenalo priznať „v pochybnostiach“

o výklade vždy prednosť zachovaniu právnej istoty v podobe právoplatného rozhodnutia

na úkor jeho správnosti (najmä zákonnosti), hoci z už podaného výkladu vyplýva,

že zmyslom úpravy mimoriadnych opravných prostriedkov je práve vyrovnávanie týchto

ústavných požiadaviek, ktoré vyplývajú z . Úlohou všeobecného súdu

je však pri výklade jednotlivých právnych noriem upravujúcich prípustnosť a dôvodnosť

mimoriadneho opravného prostriedku (ako napokon pri výklade všetkých právnych noriem)

vykladať ich vždy s ohľadom na účel (telos), ktorému majú podľa prejavenej a poznateľnej

vôle zákonodarcu slúžiť, a v súlade so systematikou zákonodarcom vymedzených dôvodov

mimoriadneho opravného prostriedku. Splnenie podmienok konania o mimoriadnom

opravnom prostriedku, ako aj naplnenie určitého dovolacieho dôvodu je súd povinný

vyčerpávajúco odôvodniť (m. m. , tiež ). Ďalej je súd povinný

v prípade, že na základe mimoriadneho opravného prostriedku dospeje k záveru, že

podmienky jeho prípustnosti a dôvodnosti sú splnené a že treba prelomiť napadnuté

(právoplatné) súdne rozhodnutie, využiť dostupné procesné prostriedky na to, aby takto

odstránený stav právnej istoty buď okamžite nahradil „novou“ právnou istotou v podobe

nového meritórneho rozhodnutia alebo aby nižšie súdy pre ďalšie konanie zaviazal natoľko

jednoznačným právnym názorom, aby bolo v ďalšom konaní možné čo najrýchlejšie dospieť

k novému (právoplatnému) rozhodnutiu, o ktorom bude možné rozumne predpokladať, že

bude v súlade s právnym názorom súdu, ktorý o mimoriadnom opravnom prostriedku

rozhodoval.

Z potom možno vyvodiť právo účastníka nebyť bez splnenia

zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku vystavený

účinkom pre neho nepriaznivého rozhodnutia v opravnom konaní (). Inými

slovami, zaručuje právnu istotu vyjadrenú právoplatnosťou

a nezmeniteľnosťou súdnych rozhodnutí, do ktorej nemožno zasiahnuť rozhodnutím

o mimoriadnom opravnom prostriedku bez splnenia „postupu ustanoveného zákonom“,

nielen ako objektívny ústavný príkaz, ale aj ako ústavne chránené verejné subjektívne

(t. j. základné) právo, ktorého porušenie možno namietať aj sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1

.

Veľmi podobné je vnímanie princípu právnej istoty založenej právoplatným

rozhodnutím v judikatúre ESĽP k čl. 6 dohovoru. Už v rozsudku Veľkej komory

z 28. októbra 1999 vo veci Brumãrescu proti Rumunsku, sťažnosť č. 28342/95, zdôraznil, že

toto právo sa musí vykladať vo svetle preambuly dohovoru, ktorá vyhlasuje právny štát

za súčasť spoločného dedičstva zmluvných štátov. Jednou zo základných stránok právneho

štátu je princíp právnej istoty, ktorý si okrem iného vyžaduje, aby sa potom, ako súdy

s konečnou platnosťou rozhodli určitú vec, ich rozhodnutie nespochybňovalo. V neskoršej

judikatúre k tomu ESĽP dodal, že právna istota predpokladá rešpektovanie princípu

rei iudicatae. Tento princíp znamená, že nikto z účastníkov súdneho konania nemôže žiadať

preskúmanie právoplatného a záväzného rozhodnutia len s tým cieľom, aby sa jeho vec

opakovane prerokovala a aby sa o nej rozhodlo znova. Vyššie (nadriadené) súdy by v takom

prípade svoje prieskumné oprávnenie mali vykonávať na účel nápravy skutkových

a právnych omylov a procesných pochybení, nie opätovného prerokovania veci. Takéto

preskúmanie sa nesmie stať skrytým riadnym opravným prostriedkom a sama okolnosť,

že na vec môžu existovať dva názory, nie je dostatočným dôvodom opätovného

rozhodovania vo veci. Odklon od týchto princípov je prípustný len z výnimočných dôvodov

(porov. Riabich proti Rusku, sťažnosť č. 52854/99, rozsudok z 24. 7. 2003, ods. 52; Gridan a

ďalší proti Rumunsku, sťažnosti č. 28237/03, č. 24386/04, č. 46124/07 a č. 33488/10,

rozsudok zo 4. 7. 2012, ods. 13 a 14).

Po preskúmaní napadnutého uznesenia a príslušnej dokumentácie ústavný súd

konštatuje, že najvyšší súd uvedené požiadavky na preskúmavanie právoplatných

rozhodnutí primerane zohľadnil aj vo veci sťažovateľa.

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

považuje za vhodné najprv poukázať na tú časť jeho odôvodnenia, v ktorej sa sumarizuje

priebeh predmetného konania pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom:

«Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 8. októbra 2008, č. k.

určil, že nehnuteľnosti: stavba súpisné č. 717 na parcele č. 15337/6, stavby súpisné č. 717

na parcele č. 15337/7, stavby súpisné č. 717 na parcele č. 15337/9, stavba súpisné č. 717

na parcele č. 15337/10, stavba súpisné č. 719 na parcele č. 15339/5, stavba súpisné č. 719

na parcele č. 15339/6, stavba súpisné č. 719 na parcele č. 15339/7, stavba súpisné č. 719

na parcele č. 15339/9, zapísané na pre okres obec

, katastrálne územie , nie sú zaťažené záložným právom

v prospech žalovanej 2/ podľa záložnej zmluvy zo dňa 2. apríla 1992, zmluvy o postúpení

pohľadávky zo dňa 31. októbra 2000 a zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 19. júna 2002

a záložné právo tu nie je; nehnuteľnosti: stavby súpisné č. 717 na parcele č. 15337/6, stavba

súpisné č. 717 na parcele č. 15337/7, stavba súpisné č. 717 na parcele č. 15337/9, stavba

súpisné č. 717 na parcele č. 15339/6, stavby súpisné č. 719 na parcele č. 15339/7, stavba

súpisné č. 719 na parcele č. 15339/9, zapísané na pre okres , obec

, katastrálne územie , nie sú zaťažené záložným

právom v prospech žalovanej 1/ podľa záložnej zmluvy z 2. apríla 1992 a záložné právo

tu nie je. Žalovanej 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania 22 630 Sk

k rukám jeho právneho zástupcu a žalovanej 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu

trov konania 0 Sk k rukám jeho právneho zástupcu...

Pri svojom rozhodnutí vychádzal z ustanovenia a

na základe ktorých považoval za absolútne neplatnú záložnú zmluvu z 2. apríla 1992

uzatvorenú medzi žalobcom ako záložcom a žalovanou 1/ ako záložnou veriteľkou

na zabezpečenie jej pohľadávky voči spoločnosti Slovakia Car Prna, spol. s r. o.

zo zmluvy o úvere č. 67/1992 z 2. apríla 1992. Naliehavý právny záujem na požadovanom

určení v zmysle žalovaný osvedčil právnou istotou svojho budúceho

postavenia, nezaťaženia majetku záložným právom a predchádzaním súdnych sporov.

Pokiaľ bol predmet záložného práva v záložnej zmluve označený ako prevádzkové objekty,

pomocné stavby a pozemok parcela č. 15337/1 a 15339/1, presná špecifikácia podľa

znaleckého posudku č. 218/160/91, tento súd nepovažoval za dostatočne určitý pre absenciu

označenia stavieb podľa katastrálnych území a súpisných čísiel (evidovaných v katastri

nehnuteľností) z dôvodu ich zameniteľnosti; pokiaľ ide o neplatnosť záložnej zmluvy

vo vzťahu k pozemkom (parcela č. 15337/1 a 15339/1 zapísaných na , k. ú. )

vychádzal z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 30. apríla 2003, tento

v časti stavieb nachádzajúcich sa na týchto pozemkoch (prevádzkové objekty a pomocné

stavby) rozsudok zmenil a návrh v tejto časti zamietol pre nedostatok aktívnej legitimácie

žalobcu (Okresný úrad Bratislava II). Poukázal, že od roku 1974 sa na ulici

nachádzali dva samostatné areály so stavbami na pôvodnej parcele

č. 15337/1 a so stavbami na pôvodnej parcele č. 15339/1. Zmluva o

zriadení záložného práva z 2. apríla 1992 bola zaregistrovaná bývalým Štátnym notárstvom

Bratislava II, č. R III 178/92 z 23. júna 1992. Zároveň v dôvodoch konštatoval, že

postupníctvo na žalovanú 2/ neprešlo. Správa katastra na žiadosť žalovanej 2/ položkou

vykonaných zmien č. 339/04 zapísala záložné právo na stavby súpisné č. 717 na parcelách

č. 15337/6,7,9,10 a súpisné č. 719 na parcelách č. 15339/5, 6, 7, 9 v časti ťarchy

na , katastrálne územie v prospech žalovanej 2/ (spoločnosti Real

Consulting, spol. s r. o.). Na protest prokurátora proti tomuto rozhodnutiu katastra došlo

k výmazu záložného práva v prospech žalovanej 2/, ktorá podala na Krajský súd

v Bratislave žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia (vec pod sp. zn. ).

Žalobca v tomto konaní sa domáhal určenia neexistencie záložného vzťahu, súd však

predbežne riešil otázku platnosti záložnej zmluvy. Dospel k záveru, že záložná zmluva je

nedostatočne určitá v predmete zálohu, nakoľko absentuje označenie stavieb tak, aby

nedošlo k ich zameniteľnosti. Označenie zálohu, že ide „o prevádzkové objekty a pomocné

stavby“ bez ďalšej špecifikácie obsahujúcej označenie nehnuteľností podľa katastrálnych

území a súpisných čísiel evidovaných v katastri nehnuteľností je nepostačujúce a spôsobuje

absolútnu neplatnosť záložnej zmluvy. Súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku

žalovaných, že záloh v záložnej zmluve (prevádzkové objekty a pomocné stavby) presne

špecifikuje znalecký posudok č. 218/160/91, nakoľko nehnuteľnosti v ňom uvedené

(prevádzkové stavby, garáže a vedľajšie stavby) sa nezhodujú s popisom v predmete zálohu.

Zároveň dal do pozornosti, že znalecký posudok neslúžil pre účely zápisu záložného práva,

ale výlučne na ocenenie nehnuteľností. Preto záložné právo nemohlo vzniknúť a nemohlo

byť ani zapísané do Katastra nehnuteľností. Porušenie zákona videl v tom, že zápis

záložného práva bol vykonaný bez uvedenia súpisných a orientačných čísiel nehnuteľností

(stavby na parcele č. 15337/1 a 15339/1), ktoré boli pridelené od roku 1974...

Na odvolanie žalovanej 2/ (SBK Invest, a. s.) vo veci samej a žalovanej 1/ voči

trovám konania Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 27. januára 2010, sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny podľa § 219

ods. 1 potvrdil a v časti trov konania ho zrušil a vec v zrušenej časti vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, že o trovách odvolacieho konania rozhodne

odvolací súd samostatným rozhodnutím.

Odvolací súd považoval za správny názor súdu prvého stupňa o neplatnosti záložnej

zmluvy pre neurčitosť jej predmetu (zálohu označeného v záložnej zmluve ako prevádzkové

objekty, pomocné stavby a pozemok parcela č. 15337/1 a 15339/1) z uvedeného vyvodil, že

stavby neboli charakterizované ani len číslom parciel, na ktorých sa majú nachádzať

Súčasťou záložnej zmluvy, ako jej príloha, mal byť i výpis z evidencie nehnuteľností výpis

z evidencie nehnuteľností však súčasťou záložnej zmluvy z 2. apríla 1992 nie je.

Za nedostatočnú odvolací súd považoval aj presnú špecifikáciu zálohu v znaleckom

posudku č. 218/160/91, na ktorý odkazuje záložná zmluva... Predmetom ocenenia v

znaleckom posudku je nehnuteľnosť areál autoservisu, stavebného a opravárenského

družstva DRUDOP, na (čl. 1 bod 1 posudku), ide o

objekty 1 až 13 označené výlučne názvami ako dielne, rýchlo servis, autosalón atď. Bližšia

špecifikácia objektov sa v znaleckom posudku nenachádza. Jediným identifikačným prvkom

stavieb v znaleckom posudku je znalcom uvedený list vlastníctva č. , ktorého číslo nie je

správne a na ktorom žalobca nemá vo vlastníctve nehnuteľnosti. Uvedená skutočnosť

rovnako vyplýva z návrhu na registráciu záložnej zmluvy podanému Štátnemu notárstvu

Bratislava II, kde je číslo listu vlastníctva nesprávne označené (list vlastníctva č.

namiesto listu vlastníctva č. ). Vychádzal z ustanovenia § 151b ods. 4 Občianskeho

zákonníka (v znení účinnom od 1. januára 1992 do 31. decembra 1992) podľa ktorého, vec

sa musí označiť tak, aby jej založenie bolo každému zjavné. To znamená, že nie len

účastníkom zmluvného vzťahu, ale každému (aj tretím osobám), kto sa oboznámi s obsahom

záložnej zmluvy. Ani samotná žalovaná 1/ nevedela pred odvolacím súdom na pojednávaní

27. januára 2010 označiť, ktoré z označených nehnuteľností sa nachádzajú na ul.

na pôvodnej parcele č. 15337/1 a ktoré na ul. na pôvodnej parcele č.

15339/1 a to v súvislosti s tým, že predmetom ocenenia mali byť výlučne nehnuteľnosti

nachádzajúce sa na avšak v znaleckom posudku pod bodom č. 1 až 13 sa

nachádzajú aj nehnuteľnosti na ul. . Návrh na registráciu záložnej zmluvy

zo 7. apríla 1992 považovalo Štátne notárstvo Bratislava II za nedostatočný, vyzvalo preto

Slovenskú poisťovňu, a. s. (právneho predchodcu žalovanej 1/) na odstránenie nedostatkov

a označenie nehnuteľnosti dostačujúcim spôsobom. Z rozhodnutia Štátneho notárstva

Bratislava II vyplýva, že registrácia záložnej zmluvy sa vzťahovala výlučne na pozemky

na LV č. , parcela č. 15337/1, 15539/1 (správne malo byť uvedené číslo parcely

15339/1), katastrálne územie . Teda nedošlo k registrácii zálohu týkajúceho sa stavieb

na nich stojacich. Pre účinnosť záložnej zmluvy je potrebná registrácia Štátnym notárstvom

(/ ), čo v prípade stavieb nenastalo (podľa názoru súdu)

v dôsledku ich nedostatočného označenia. Nakoľko záložné právo nevzniklo, nemohlo byť

preto platne ani postúpené na ďalšie subjekty. Námietku žalovanej 2/, že v danom prípade

(vzhľadom na konanie a rozhodnutie vydané v konaní vedenom na Krajskom súde

v Bratislave pod sp. zn. ) ide o „res iudicata“, nepovažoval za dôvodnú,

pretože uvádzané konanie nebolo vedené medzi rovnakými účastníkmi (žalobcom bol

Okresný úrad Bratislava, žalovaným I/ bol DRUDOP, stavebné a opravárenské družstvo,

žalovaným II/ bola Slovakia Car Prna s.r.o., žalovanou III/ bola Slovenská poisťovňa,

a.s. a vedľajšou účastníčkou bola Real Consultin, s.r.o.); návrh sa týkal určenia neplatnosti

záložnej zmluvy (z 2. 4. 1992) a Najvyšší súd SR o ňom rozhodol (okrem iného) tak, že v

časti týkajúcej sa stavieb uvedených v záložnej zmluve vyhovujúci rozsudok súdu prvého

stupňa zmenil tak, že návrh zamietol. Odvolací súd nevyhovel žalovanej 2/ a nepripustil

(ním nastolenú) dovolaciu otázku v súvislostí s konaním vedenom na Najvyššom súde SR

pod sp. zn. a v rozhodnutí vydanom v tomto konaní vyjadril právny názor,

podľa ktorého záložná zmluva (čo sa týka prevádzkových objektov družstva DRUDOP) je

platná. Výrok o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie pre jeho

nepreskúmateľnosť a zmätočnosť.»

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd poukazuje na obsah

mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora a uvádza, že podľa generálneho

prokurátora «... súdy správne nezohľadnili právnu úpravu až 3 a ustanovenia

, a b ods. 1, , , a

(v znení do 31. decembra 1992), ani ustanovenie .

Uviedol, že konajúce súdy vec nesprávne právne posúdili, pokiaľ v zmysle § 37 ods. 1

vyhodnotili záložnú zmluvu ako neplatnú pre jej neurčitosť v časti

vymedzenia predmetu zálohu. Vyslovil názor, podľa ktorého je záložná zmluva dostatočne

určitá, že záloh je vymedzený nezameniteľným spôsobom... Konajúce súdy nevykonali

interpretáciu záložnej zmluvy tak, aby zistili, či je predmet zálohu určitý. Záver súdov

o neurčitosti právneho úkonu je nesprávny, lebo z ich odôvodnenia nevyplýva, ani to,

že nie je možné identifikovať žiadnu stavbu, ktorá je predmetom záložného práva, ani to,

že pri konkrétnej nehnuteľnosti vzniká pochybnosť, či je predmetom záložného práva.

Pri jednoduchej interpretácii záložnej zmluvy (podľa obsahu vôle zmluvných strán)

je zrejmé, že predmetom zálohu sú nehnuteľnosti uvedené v znaleckom posudku a že stavby

uvedené v znaleckom posudku sú tie stavby, ktoré patria záložcovi a predstavujú areál

na . Záložná zmluva je preto určitá. Argumenty súdu, že stavby nie sú

vymedzené súpisnými číslami a číslami parciel na ktorých sú postavené a, že nie sú opísané

vo vlastnom texte záložnej zmluvy, ale sú špecifikované odkazom na znalecký posudok,

nie sú dôvodom pre prijatie záveru, že predmet zmluvy je neurčitý. Ak zmluvné strany

označia nehnuteľnosť dostatočne určito (nezameniteľným opisom), avšak bez uvedenia

údajov vyžadovaných predpismi o evidencii nehnuteľnosti, právny úkon nemožno

klasifikovať ako neplatný pre jeho neurčitosť, ale nanajvýš neplatný pre nedodržanie

zákonom predpísanej formy. Spôsob, akým má byť nehnuteľnosť v zmluve označená,

či označenie má byť v texte zmluvy, alebo či postačí označenie v prílohe zmluvy, či prejav

vôle musí byť na jednej listine a či príloha zmluvy musí byť s textom zmluvy pevne spojená,

sú otázky náležitosti formy právneho úkonu. Zmluva neplatná iba pre nedostatok formy je

konvalidovaná momentom, kedy zmluvné strany splnia svoje zmluvné záväzky; plnenia

prijaté z takejto zmluvy nie je možné požadovať späť, keďže tieto nie sú bezdôvodným

obohatením ( ). Ak záložné právo vzniklo zo záložnej

zmluvy, potom možno mať za to, že záväzky zo záložnej zmluvy boli splnené. Na existenciu

zálohu nemá vplyv skutočnosť, že záložná zmluva je neplatná iba pre nedostatok formy.

Pre záver o neurčitosti zálohu nepovažoval za postačujúce argumenty odvolacieho súdu, že

„ani znalecký posudok nie je perfektný a javí známky zjavných nepresností“, ani záver

o interpretácii b ods. 4 účinného do 31. januára 1992,

ani jeho konštatovanie, že o neurčitosti predmetnej záložnej zmluvy, svedčí aj to,

že príslušný katastrálny úrad vykonáva opakovane zápisy a rušenia zápisov týkajúcich sa

záložného práva. Obsahom súdneho spisu je záložná zmluva s vyznačením potvrdenia

štátneho notárstva o jej registrácii. Nesprávny je právny názor odvolacieho súdu, že štátne

notárstvo zaregistrovalo záložnú zmluvu len vo vzťahu k pozemkom; registrácia sa týka

všetkých nehnuteľnosti uvedených v záložnej zmluve, nakoľko ustálená právna prax

umožňovala v relevantnom období registráciu len vo vzťahu k celej zmluve, z vykonaného

dokazovania nevyplýva, že by štátne notárstvo rozhodlo o zamietnutí časti návrhu

na registráciu záložnej zmluvy.».

Najvyšší súd ako dovolací súd po zistení, že boli splnené podmienky na podanie

mimoriadneho dovolania podľa , a po vyhodnotení argumentácie generálneho

prokurátora dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie „je opodstatnené“, a na podporu

tohto záveru uviedol:

„Pokiaľ dovolateľ v mimoriadnom dovolaní nepovažoval za správne právne

posúdenie veci z hľadiska ustanovenia § 37 ods. 1 Obč. zák., pre neurčitosť záložnej zmluvy

(čo do označenia jej predmetu zálohu) a v tejto súvislosti súdom vyčíta, že nesprávne

interpretovali ustanovenia a nezohľadnili interpretačné pravidlo uvedené

v , jeho námietka je dôvodná.

Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv

a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú ( ).

Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný

( ). Citované zákonné ustanovenia (pod sankciou neplatnosti) kladie

na prejavenú vôľu požiadavku, aby bol urobený určite a zrozumiteľne, pričom za neurčitý sa

považuje právny úkon, ktorý síce je zrozumiteľne vyjadrený, avšak jeho obsah je nejasný

a existujúce vecné nedostatky nemožno odstrániť ani pomocou interpretačného pravidla

vyjadreného v ustanovení § 35 ods. 2, ods. 3 Obč. zák. Záveru o neurčitosti alebo

nezrozumiteľnosti právneho úkonu musí predchádzať jeho výklad za použitia

interpretačných pravidiel podľa . Ak však prejavená vôľa chýba, nemožno ju

interpretáciou nahradiť.

Právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového

vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je

v rozpore s jazykovým prejavom ( ) Ide o to, aby prejav vôle (či už bol

urobený ústne, písomne alebo konkludentne (mlčky) nevzbudzoval pochybnosti o tom,

čo chcel účastník prejaviť. Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2

nemôže nahrádzať alebo meniť prejavenú vôľu. Použitie zákonných výkladových

pravidiel smeruje vždy iba k tomu, aby obsah právneho úkonu, ktorý účastník urobil, bol

vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase, kedy bol úkon urobený (viď Zo súdnej

praxe č. 38/2009).

V predmetnej veci sa súdy zaoberali platnosťou záložnej zmluvy z 2. apríla 1992,

a to ako otázkou predbežnou. Dospeli pritom k záveru, že táto zmluva je neplatná

predovšetkým pre nedostatok náležitej konkretizácie jej predmetu. Ich záver (v uvedenom

zmysle) je však predčasný a teda aj nesprávny, lebo výsledky vykonaného dokazovania preň

nedávajú dostatočný a celkom jednoznačný podklad, čo dovolateľ v mimoriadnom dovolaní

aj dôvodne vytýka.

Nemožno sa totiž stotožniť so záverom spočívajúcom v tom, že identifikácia predmetu

zálohu uskutočnená iba odkazom na výpis z evidencie nehnuteľností a identifikácia

prevádzkových objektov na parcelách číslo 15337/1 a číslo 15339/1 (stavby) a identifikácia

predmetu zmluvy uskutočnená iba odkazom na znalecký posudok č. 218/160/91, je

nedostatočná. Pri týchto údajoch totiž nemožno vyvodiť záver, že nie je možné identifikovať

vec tvoriacu predmet právneho úkonu, lebo nenastala situácia, ktorá vytvorila stav,

v ktorom by žiadna vec nenapĺňala opisné kritériá a nenastala ani situácia, ktorá by

vytvorila stav, že viacero vecí súčasne spĺňa opisné kritériá. Na pozemkoch vyššie

uvedených parcelných čísel sa nachádzali stavby bližšie identifikované v znaleckom

posudku, ktorý posudok vypracoval znalec po ohliadke oceniť sa majúcich nehnuteľností, čo

mu umožnili zamestnanci žalobcu. Tento údaj vyplýva z výpovede samotného znalca, ktorý

posudok (na hodnotu cenu nehnuteľností) vypracoval na žiadosť samotného žalobcu, ktorý

mu oceňované nehnuteľnosti za účelom ich ohliadky aj riadne sprístupnil.

Údaje vyplývajúce z evidencie nehnuteľností a z vyššie uvedeného znaleckého

posudku nasvedčujú záveru, že založené nehnuteľnosti boli dostačujúco individualizované,

keď zo znaleckého posudku je zrejmé, že predmetom ocenenia bol areál autoservisu

DRUDOP na , na parcelách č 15337/1 a 15339/1 katastrálneho územia

. Boli pritom zohľadnené aj ďalšie dokumenty stavebné povolenie (č. výst.

z 12. novembra 1970), kolaudačné rozhodnutie (č. výst. 327/763/82/Ži 10

z 30. apríla 1982), projektová dokumentácia JP autoopravovne a učňovského strediska

(vyhotovená v januári 1971), náčrt areálu autoservisu. Vo vlastnom

náleze znalec pod položkou 1 až 13 bližšie špecifikoval oceňovaný areál uvedením

konkrétnych objektov a pomenovaním ich účelu. Následne (v ďalšej časti posudku) uviedol

aj rozmery oceňovaných objektov. Možno preto vyvodiť, že požiadavke určitého vymedzenia

predmetu písomného právneho úkonu vyhovuje aj písomný odkaz na inú listinu, z ktorej je

predmet úkonu objektívne rozpoznateľný, teda nezameniteľne konkretizovaný

a že individualizácia predmetu zálohu vykonaná týmto spôsobom je, resp. bola zrejmá

i tretím osobám (tento úkon sa premietol aj do evidencie nehnuteľností); určenie predmetu

zmluvy tak vyhovuje zákonnej požiadavke vyplývajúcej z ustanovenia § 151 b ods. 4 v znení

účinnom do 31. decembra 1992 (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. ).

Otázkou platnosti predmetnej záložnej zmluvy sa napokon zaoberal aj Najvyšší súd

SR, ktorý v konaní o určenie neplatnosti predmetnej zmluvy rozsudkom z 30. apríla 2003,

sp. zn. zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 17. apríla 2002,

č. k. 151 tak, že žalobu o určenie neplatnosti záložnej zmluvy ohľadne stavieb

nachádzajúcich sa na parcelách č. 15337/1 a 15339/1 zamietol. V rozhodnutí sa najvyšší

súd vysporiadal (v neprospech DRUDOPu, t. j. žalobcu v tomto konaní) v podstate s takými

istými argumentami, ktoré žalobca použil aj v tomto konaní. Po zohľadnení vyššie

uvedených argumentov niet dôvodu pre to, aby sa dovolací súd v súčasnosti odchýlil

od názoru, ktorý bol vyslovený vo veci sp. zn. . Žalobca totiž v obidvoch

súdnych konaniach uvádzal rovnaké skutočnosti, z ktorých vyvodzoval neplatnosť

predmetnej záložnej zmluvy. Navyše treba poukázať aj na tendenciu rozhodovacej činnosti

najvyššieho súdu, v zmysle ktorej ak určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov bola

vyriešená v právoplatne skončenom konaní, je súd rozhodujúci v inom konaní (v ktorom sa

uplatňuje právo z rovnakého vzťahu účastníkov) riešením tejto otázky viazaný

(viď uznesenia Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2012, sp. zn. ).

Pri opačnom hodnotení okolností konkrétneho prípadu (s prihliadnutím najmä na 11

ročný časový odstup od uzavretia zmluvy do podania predmetného návrhu) by v značnej

miere bola ohrozená aj právna istota ako dôležitý pilier ochrany práva, jasnosti, určitosti

a stálosti štátnych rozhodnutí a riešenia sporných právnych otázok a pomerov.

Z obsahu spisu je tiež zrejmé, že žalobca sa pôvodne domáhal určenia neplatnosti

záložnej zmluvy z 2. apríla 1992, registrovanej bývalým Štátnym notárstvom Bratislava II

23. júna 1992 pod č R III 178/92. Až v priebehu konania (na pojednávaní 22. marca 2006,

č. l. 134) upravil žalobný návrh tak, že sa domáha (v zmysle jeho podania z 5. 5. 2006),

určenia, že stavby súpisného čísla 717 na parc. č. 15337/7, stavba súp. č 717

na parc. č. 15337/9, stavba súp. č. 717 na parc. č.15337/10, stavba súp. č.15339/5, stavba

súp. č. 15229/6, stavba súp. č. 719 na parc. č. 15337/6, stavba súp. č. 719

na parc. č. 15339/7 a stavba na parc. č. 15339/9 zapísané na pre okres

, obec , kat. úz. nie sú zaťažené záložným

právom v prospech žalovaného 2/, resp. v prospech žalovaného 1/) podľa záložnej zmluvy

z 2. apríla 1992, zmluvy o postúpení pohľadávky z 31. októbra 2000 a zmluvy o postúpení

pohľadávok z 19. júna 2002 a záložné právo tu nie je.

V súvislosti so zmenou žalobného návrhu (vo vyššie uvedenom zmysle) treba, aby

žalobca (v ďalšom konaní) vysvetlil svoj myšlienkový pochod, ktorý ho viedol k tomu,

že pre určenie neexistencie záložného práva presne vedel vymedziť nehnuteľnosti, ktoré ním

nie sú zaťažené a na druhej strane, pre účely posúdenia predbežnej otázky tvrdil,

že predmetná záložná zmluva nemôže byť platná pre neurčitosť predmetu zálohu pre

nedostatočnú identifikáciu založených nehnuteľnosti Teda na jednej strane by sa (podľa

žalobcu) mala predbežná otázka vyriešiť tak, že záložná zmluva je neplatná pre neurčitosť

jej predmetu a na druhej strane by sa malo vyhovieť žalobe, ktorá presne vymedzuje

nehnuteľnosti, ktoré nie sú zaťažené záložným právom vyplývajúcim z tej istej zmluvy. Ide tu

o vnútorný rozpor, ktorý by žalobca v ďalšom konaní mal odstrániť a s ktorým sa súd musí

náležite vysporiadať.

Po vyriešení spomínanej základnej otázky platnosti právneho úkonu (záložnej zmluvy

z 2. apríla 1992) zo spomínaných hľadísk sa súd bude zaoberať aj s ďalšími námietkami

dovolateľa, ktoré doposiaľ neriešil, ako aj s ďalšími úkonmi účastníkov konania

bezprostredne nadväzujúcimi na tento právny úkon.

Keďže rozsudok odvolacieho súdu a tiež aj rozsudok súdu prvého stupňa spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci, generálny prokurátor Slovenskej republiky dôvodne

podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1 O. s .p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/

, pretože to vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka

konania a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.“

V súvislosti s námietkami sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo

veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohou ústavného súdu totiž

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách ( m. m. , , ,

). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný sú vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (m. m. , , ).

Podľa mimoriadnym dovolaním možno napadnúť

právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávne právne posúdenie predstavuje omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ku ktorému dochádza tak, že súd použije iný

právny predpis, ako mal použiť, alebo súd aplikuje správny právny predpis, avšak ho

nesprávne vyloží. Právny záver sa môže týkať bezprostredne predmetu konania, ale aj

posúdenia predbežnej otázky, dôkazného bremena, viazanosti súdu rozhodnutím iného

orgánu a pod.

Podstatná časť právnej argumentácie generálneho prokurátora o existencii

dovolacieho dôvodu podľa je založená na argumentácii, podľa

ktorej „záver konajúcich súdov o neurčitosti právneho úkonu je otázkou právnou (questio

iuris) a nie otázkou skutkovou (questio facti). Pri písomnom právnom úkone platí, že

skutkovým záverom je ustálenie, aký text zmluva obsahuje. Právnym záverom je zistenie

obsahu tohto písomného prejavu (interpretácia právneho úkonu). Uvedené zdôrazňujem

za účelom odôvodnenia prípustnosti mimoriadneho dovolania, keďže tento opravný

prostriedok nie je prípustný proti nesprávnym skutkovým hodnoteniam súdu.“.

V okolnostiach prípadu podľa generálneho prokurátora „konajúce súdy vec nesprávne

právne posúdili, pokiaľ v zmysle vyhodnotili záložnú

zmluvu ako neplatnú pre jej neurčitosť v časti vymedzenia predmetu zálohu. Správne mali

súdy vec posúdiť tak, že záložná zmluva je dostatočne určitá a že záloh je vymedzený

nezameniteľným spôsobom.“.

V nadväznosti na námietky sťažovateľa ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú

judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

(m. m. ).

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 25. apríla 2012 je zrejmé, že dovolací

súd sa stotožnil s dovolacím dôvodom generálneho prokurátora, ktorý sa týkal neprávneho

právneho posúdenia veci pre neurčitosť záložnej zmluvy (čo sa týka označenia jej predmetu

– zálohu) v závislosti na nesprávnej interpretácii ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho

zákonníka a nezohľadnení interpretačných pravidiel uvedených v § 35 ods. 2 Občianskeho

zákonníka.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu sp. zn. z 25. apríla 2012 (s prihliadnutím na obsah

rozsudku súdu prvého stupňa sp. zn. z 8. októbra 2008 v spojení s rozsudkom

krajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. z 27. januára 2010, ktoré boli

v dovolacom konaní preskúmavané) dospel k názoru, že zo záverov dovolacieho súdu

týkajúcich sa posudzovanej predbežnej právnej otázky (platnosti záložnej zmluvy

z 2. apríla 1992 z uvedených hľadísk) nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu.

V posudzovanom prípade podľa názoru ústavného súdu nemožno hodnotiť napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu ako arbitrárne, pretože v jeho odôvodnení sú uvedené

skutočnosti, ktoré viedli dovolací súd k záveru o predčasnosti, „a teda aj nesprávnosti“

záverov súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu o neplatnosti záložnej zmluvy

predovšetkým pre nedostatok náležitej konkretizácie jej predmetu.

Argumenty uvedené v odôvodnení, ktoré viedli dovolací súd k opačnému právnemu

posúdeniu veci, aké zaujali súd prvého stupňa aj odvolací súd, t. j. že

určenie predmetu záložnej zmluvy vyhovuje zákonnej požiadavke vyplývajúcej

z v znení účinnom do 31. decembra 1992

(nehnuteľnosti boli dostačujúco individualizované znaleckým posudkom a ďalšími

v odôvodnení uznesenia uvedenými dokumentmi),

hmotnoprávnou otázkou platnosti predmetnej záložnej zmluvy sa zaoberal najvyšší

súd už v konaní vedenom pod sp. zn. (rozsudkom z 30. apríla 2003 žalobu

o určenie neplatnosti záložnej zmluvy týkajúcej sa stavieb nachádzajúcich sa na parcelách

č. 15337/1 a č. 15339/1 zamietol),

sťažovateľ na jednej strane v súvislosti so zmenou žalobného návrhu (z návrhu

na určenie neplatnosti záložnej zmluvy na návrh na určenie, že ním špecifikované stavby

nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovanej v 2. rade, resp. žalovanej v 1. rade

a že záložné právo tu nie je) pre určenie neexistencie záložného práva vedel presne

vymedziť nehnuteľnosti, ktoré nie sú zaťažené záložným právom vyplývajúcim z tej istej

zmluvy, a na druhej strane pre účely posúdenia predbežnej otázky tvrdil, že predmetná

záložná zmluva nemôže byť platná pre neurčitosť predmetu zálohu,

sú podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Z odôvodnenia dovolacieho rozhodnutia bol dostatočne jasne odvoditeľný zrozumiteľný

záväzný právny názor ( druhá veta v spojení s ), ktorým sa

majú súdy v ďalšom (novom) konaní riadiť.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu neobsahuje nedostatky ústavnoprávnej intenzity, na základe ktorých by

mohol vysloviť porušenie sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4

a listiny a tiež práva podľa dohovoru, a preto sťažnosti v tejto

časti taktiež nevyhovel.

Nad rámec uvedeného ústavný súd osobitne zvýrazňuje, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu sa nerozhodlo meritórne o uplatnenom nároku sťažovateľa, a teda ani

nemohlo byť rozhodnuté o obmedzení jeho vlastníckeho práva (sťažovateľ tvrdí, že „nemôže

právne relevantným spôsobom využívať všetky oprávnenia vlastníka nehnuteľností, osobitne

nemôže s nehnuteľnosťami právne relevantným spôsobom voľne disponovať“). Ústavný súd

z príslušného spisu okresného súdu zistil, že súd prvého stupňa po vrátení vecí dovolacím

súdom ju pridelil 22. júna 2012 náhodným výberom prostredníctvom generátora

elektronickej podateľne novému zákonnému sudcovi a je ďalej evidovaná pod sp. zn.

. Na základe návrhu sťažovateľa z 20. júna 2013 okresný súd uznesením

sp. zn. z 23. októbra 2013 prerušil konanie do právoplatného rozhodnutia

o ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavným súdom.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie a , tieto majú

charakter ústavného princípu, resp. všeobecného interpretačného pravidla, ktoré sú všetky

orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní , a preto sú vždy

implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach

podľa (m. m. ). Keďže predmetom tohto konania

je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z a dohovoru, možno v tomto konaní uvažovať o porušení

ods. 1 a len v spojení s porušením konkrétneho základného práva alebo

slobody. Keďže však ústavný súd nezistil porušenie sťažovateľom označených práv podľa

, listiny ani dohovoru, nemohol vysloviť ani porušenie sťažovateľom označených

ustanovení podľa a , a preto aj v tejto časti sťažnosti

nevyhovel.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a 4 a listiny a tiež práva podľa dohovoru, o ďalších

jeho návrhoch už nerozhodoval, pretože sú viazané na vyslovenie porušenia základných

práv a slobôd v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2015