Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 58/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-70

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. septembra 2010

v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa

Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., V., zastúpenej advokátkou

JUDr. M. I., V., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

6 M Obdo 3/2009 z 20. mája 2009 a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti T., s. r. o., na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 20. mája 2009 p o r u š e n é b o l o .

2. Z r u š u j e uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 20. mája 2009 a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Spoločnosti T., s. r. o., p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70 €

(slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej

republiky p o v i n n ý zaplatiť na účet právnej zástupkyne JUDr. M. I., V., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra

2009 doručená sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., V. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 20. mája 2009 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti najmä vyplýva:

«a) Sťažovateľ sa návrhom zo dňa 6. februára 2008 domáhal na Okresnom súde

Bratislava I vydania poverenia zvolať mimoriadne valné zhromaždenie obchodnej

spoločnosti T. a.s., B., s navrhovaným programom a súčasne určenia, že predsedom

mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti T. a.s. konaného na základe tohto

poverenia bude Mgr. Ing. I. I., advokát, V. až do zvolenia predsedu mimoriadneho valného

zhromaždenia.

b) Okresný súd Bratislava I vydal dňa 30. marca 2009 uznesenie sp. zn.

, Sa 507/B, ktorým poveril sťažovateľa zvolať v lehote 40 dní odo dňa

právoplatnosti tohto uznesenia mimoriadne valné zhromaždenie obchodnej spoločnosti T.,

a.s., so sídlom B. s navrhovaným programom a súčasne ho poveril na všetky s tým súvisiace

úkony a určil, že predsedom mimoriadneho valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti

T., a.s., konaného na základe tohto poverenia bude Mgr. Ing. I. I., advokát, V. až do

zvolenia predsedu mimoriadneho valného zhromaždenia.

c) Sťažovateľ na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I z 30. marca 2009

sp. zn. , Sa 507/B zvolal mimoriadne valné zhromaždenie spoločnosti T.,

a.s., B. na deň 29. apríl 2009 s programom uvedeným v uznesení.

d) Dňa 23. apríla 2009 podal generálny prokurátor Slovenskej republiky podľa ust.

na Najvyšší súd Slovenskej republiky proti uzneseniu Okresného súdu

Bratislava I z 30. marca 2009 sp. zn. mimoriadne dovolanie č. VI/2 Pz

191/09-7 a návrh na odklad vykonateľnosti mimoriadnym dovolaním napadnutého

rozhodnutia.

e) Dňa 27. apríla 2009 vydal Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie sp. zn.

, ktorým odložil vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu Bratislava I

v Bratislave z 30. marca 2009 sp. zn. , Sa 507/B až do rozhodnutia

o podanom mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora.

f) Dňa 29. apríla 2009 sa konalo mimoriadne valné zhromaždenie spoločnosti T., a.s.

v rekreačnom stredisku V.

g) Dňa 20. mája 2009 vydal Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací na

základe podaného mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky

uznesenie sp. zn. , ktorým zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava I

z 30. marca 2009, sp. zn. -224, Sa 507/B a vec vrátil Okresnému súdu

Bratislava I na ďalšie konanie.

h) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

20. mája 2009 bolo sťažovateľovi doručené dňa 20. júla 2009.

Sťažovateľ namieta porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 „Ústavy“,

ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 „Dohovoru“.»

Sťažovateľ porušenie označených práv (garantovaných a dohovorom)

napadnutým uznesením najvyššieho súdu odôvodnil najmä tým, že najvyšší súd vyhovel

mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“) a uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

z 2. marca 2009 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie napriek

tomu, že:

1. Neboli splnené procesné podmienky prípustnosti mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora podľa (ďalej aj

„OSP“).

Sťažovateľ poukázal na to, že ustanovenie vyžaduje pre splnenie

podmienok na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom okrem zistenia,

že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, súčasne i splnenie dvoch

podmienok – dovolanie vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických

osôb, právnických osôb alebo štátu – túto ochranu nemožno dosiahnuť inými právnymi

prostriedkami. Ak nie sú všetky tieto podmienky splnené súčasne, mimoriadnemu dovolaniu

generálneho prokurátora nesmie najvyšší súd vyhovieť. Podanie mimoriadneho dovolania

v tomto prípade ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických

osôb alebo štátu nevyžadovala, pretože rozhodnutie o poverení na zvolanie valného

zhromaždenia akciovej spoločnosti nie je spôsobilé porušiť majetkové a ani žiadne iné

práva fyzickej osoby, právnickej osoby alebo štátu. Udelenie poverenia sa nedotýka práv

oprávnených osôb dovolávať sa neplatnosti uznesení, ktoré z valného zhromaždenia vzišli

(rovnaký názor vyslovil aj predseda najvyššieho súdu vo vyjadrení k sťažnosti v konaní

pred ústavným súdom vo veci sp. zn. a podpredsedníčka najvyššieho súdu

v konaní pred ústavným súdom vo veci sp. zn. ). Ak prípadným zrušením

rozhodnutia v mimoriadnom dovolacom konaní nemožno dosiahnuť ochranu práv

a zákonom chránených záujmov, mimoriadne dovolanie nie je namieste a treba ho

zamietnuť.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 2. marca 2009

znelo na určenie práva.

Podľa názoru sťažovateľa je neprípustné podať mimoriadne dovolanie proti

rozhodnutiu o určení práva alebo právneho vzťahu, pretože proti takýmto rozhodnutiam

vždy existujú právne prostriedky na ochranu práv fyzických osôb, právnických osôb alebo

štátu, pokiaľ došlo k ich porušeniu. Pokiaľ najvyšší súd meritórne prerokoval mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora, hoci na jeho prejednanie neboli splnené podmienky,

takýto jeho postup je v rozpore s princípom legality štátnej moci ( ).

3. Najvyšší súd nekonal so sťažovateľom ako s účastníkom konania, nedoručil mu

mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora a znemožnil týmto svojím postupom

sťažovateľovi vyjadriť sa k mimoriadnemu dovolaniu.

Napriek tomu, že podľa dovolací súd je povinný doručiť

mimoriadne dovolanie účastníkom konania na vyjadrenie, sťažovateľovi mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora dovolací súd v danej veci nedoručil. Tým zbavil

sťažovateľa možnosti vyjadriť sa k obsahu mimoriadneho dovolania a zaujať k nemu

stanovisko.

Ďalej sťažovateľ odôvodnil svoju ústavnú sťažnosť aj tým, že najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 20. mája 2009:

4. Rozhodol o veci, v ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté, a to rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 2/99 z 28. februára 2001, čím nerešpektoval prekážku veci

právoplatne rozhodnutej (res iudicata).

Takouto vecou bola podľa názoru sťažovateľa vec vedená pred najvyšším súdom pod

sp. zn. M Cdo 2/99, v ktorej najvyšší súd rozhodoval o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora proti uzneseniu Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. Er 3143/97,

Ex 4575/97 z 24. septembra 1998, ktorými tento okresný súd poveril súdnu exekútorku na

vykonanie všetkého, čo je potrebné na zachovanie a výkon práv z cenných papierov

povinného v exekučnej veci vedenej sťažovateľom proti Slovenskej republike. Najvyšší súd

rozhodoval o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, ktoré bolo odôvodnené

rovnakými dôvodmi ako mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora v tejto veci, a jeho

mimoriadne dovolanie zamietol s poukazom na to, že po uskutočnení exekúcie predajom

cenných papierov súdna exekútorka vrátila poverenie na vykonanie exekúcie (29. októbra

1998) Okresnému súdu Vranov nad Topľou, a tým sa exekučné konanie skončilo, a pretože

v zmysle § 61 Exekučného poriadku navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní

vylúčené, prípadným zrušením mimoriadnym dovolaním napadnutého rozhodnutia by sa na

veci nič nezmenilo. Napriek tomu najvyšší súd preskúmaval rovnakú otázku

v mimoriadnom dovolacom konaní po ôsmich rokoch znova. Tento postup najvyššieho súdu

je podľa sťažovateľa v rozpore s princípmi právneho štátu, konkrétne so zásadou právnej

istoty.

5. Nerešpektoval nález ústavného súdu č. k. -37 z 11. decembra 2007

a nález ústavného súdu č. k. -37 z 15. januára 2009.

Sťažovateľ zastáva názor, že oba tieto nálezy ústavného súdu sa viažu k identickej

právnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.

a k obdobnému postupu najvyššieho súdu v mimoriadnom dovolacom konaní vedenom pred

ním pod sp. zn. a sp. zn. 2 M Obdo 1/2008. Najvyšší súd v rozhodnutí

vydanom pod sp. zn. 2 M Obdo 1/2008 označil nález ústavného súdu č. k. -37

z 11. decembra 2007 za protiústavný a potom, ako bolo zrušené aj toto rozhodnutie

najvyššieho súdu nálezom ústavného súdu č. k. -37 z 15. januára 2009, vo veci

nebolo dosiaľ rozhodnuté. Podľa názoru sťažovateľa sa oba nálezy týkajú základných

ľudských práv sťažovateľa a sú záväzné aj pre najvyšší súd. Opačný záver najvyššieho súdu

je svojvoľný a popiera účel a zmysel ustanovenia .

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd

pri vydaní napadnutého rozhodnutia nerešpektoval procesné podmienky prípustnosti

mimoriadneho dovolania, nebral do úvahy prekážky res iudicata, nerešpektoval nálezy

ústavného súdu a porušil princíp kontradiktórnosti konania. Podľa sťažovateľa právne

závery najvyššieho súdu vyslovené v napadnutom uznesení najvyššieho súdu sp. zn.

6 M Obdo 3/2009 z 20. mája 2009 sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň majú za následok porušenie

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedených dôvodov sťažovateľ napokon navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti

nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 M Obdo

3/2009 porušil základné právo spoločnosti T. spoločnosť s ručením obmedzeným V. na

súdnu ochranu podľa a Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 20. mája 2009 a vec vracia v rozsahu zrušenia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na

ďalšie konanie.

3. Spoločnosti T. spoločnosť s ručením obmedzeným V. priznáva náhradu trov

konania v sume 245,70 €, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na

účet právneho zástupcu Mgr. Ing. I. I., V. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

Uznesením č. k. -43 z 22. apríla 2010 ústavný súd prijal sťažnosť

sťažovateľa na ďalšie konanie.

II.

1. Ako vyplynulo z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava I,

sťažovateľ návrhom zo 4. februára 2008 sa na Okresnom súde Bratislava I domáhal vydania

uznesenia, ktorým ho súd poverí zvolať do 40 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia

mimoriadne valné zhromaždenie obchodnej spoločnosti T, a. s., B., (ďalej len „T., a. s.“),

s navrhnutým programom, poverí ho i na všetky s tým súvisiace úkony a určí, že predsedom

mimoriadneho valného zhromaždenia na základe tohto poverenia bude Mgr. Ing. I. I.,

advokát, až do zvolenia predsedu mimoriadneho valného zhromaždenia. Sťažovateľ svoj

návrh odôvodnil tým, že 9. októbra 1998 v rámci exekučného konania sp. zn. Er 3143/97,

Ex 4575/97 vedeného proti Slovenskej republike nadobudol 110 akcií T., a. s., a má teda

5,78 % podiel na základnom imaní T., a. s., ktorej základné imanie 1 900 000 000 Sk je

rozvrhnuté na 1 900 listinných akcií na meno. Sťažovateľ poukázal na to, že listom

z 31. januára 2008 požiadal predstavenstvo T., a. s., o zvolanie mimoriadneho valného

zhromaždenia s rovnakým programom, avšak márne. Konanie o jeho uvedenom návrhu

bolo pred Okresným súdom Bratislava I vedené pod sp. zn. .

Sťažovateľ svoj návrh doplnil podaniami doručenými Okresnému súdu Bratislava I

26. marca 2008 a 7. apríla 2008, v ktorých uviedol, že nie je zapísaný v zozname akcionárov

T., a. s., vedenom Centrálnym depozitárom cenných papierov Slovenskej republiky (ďalej

len „centrálny depozitár“) z dôvodu, že centrálny depozitár vykonanie zápisu nezabezpečil,

v súvislosti s čím sa sťažovateľ na súde domáha uloženia tejto povinnosti, avšak o tomto

jeho návrhu dosiaľ v konaní pred Krajským súdom v Bratislave sp. zn. nebolo

rozhodnuté. Evidencia v zozname vedenom centrálnym depozitárom je však iba

deklaratórnou a zápisom do zoznamu sa právny stav nekonštituuje. Sťažovateľ poukázal i

na to, že je zrejmé, že T., a. s., nehodlal jeho žiadosti o zvolanie valného zhromaždenia

vyhovieť (jednak z dôvodu, že to bolo sťažovateľovi oznámené telefonicky, a jednak preto,

že ak by tak chcel T., a. s., urobiť a rešpektovať lehoty na zvolanie valného zhromaždenia,

už by musel pozvánku na mimoriadne valné zhromaždenie sťažovateľovi doručiť), ako aj na

to, že v skoršej veci vedenej pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn.

bolo obdobnému návrhu sťažovateľa na jeho poverenie zvolať valné zhromaždenia

vyhovené, čo potvrdil aj ústavný súd v náleze č. k. -37 z 11. decembra 2007.

T., a. s., sa domáhal toho, aby bol návrh sťažovateľa zo 4. februára 2008 zamietnutý

z dôvodu, že podľa jeho názoru sťažovateľ nie je jeho akcionárom, nie je zapísaný

v zozname akcionárov a z nálezu ústavného súdu č. k. -37 z 11. decembra

2007, ktorým podľa názoru sťažovateľa malo byť potvrdené jeho vlastníctvo akcií, takýto

záver nemôže vyplývať, pretože v označenej veci ústavný súd rozhodoval iba o procesnom

práve sťažovateľa, nie však o samotnom jeho hmotnom práve (vlastníctve akcií), čo vyplýva

aj z následného rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 28. mája 2008

vo veci týkajúcej sa predchádzajúceho návrhu na vydanie poverenia na zvolanie valného

zhromaždenia sťažovateľovi (vec vedená pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn.

), ktorým bolo rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I o udelení takéhoto

poverenia zrušené. T., a. s., aj s poukazom na dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

2 M Obdo 1/2008 z 28. mája 2008 zdôraznil, že sťažovateľ nemohol nadobudnúť akcie T.,

a. s., pretože ich majiteľom podľa o zabezpečení záujmov štátu pri

privatizácii strategicky dôležitých podnikov a akciových spoločností nemôže byť iný

subjekt ako štát, a preto nemohol sťažovateľ v rámci exekúcie platne vlastnícke právo

k týmto akciám nadobudnúť.

Podaním doručeným Okresnému súdu Bratislava I 19. februára 2009 Slovenská

republika – Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo

hospodárstva“) oznámila svoj vstup do konania ako vedľajší účastník na strane T., a. s.,

keďže podľa jej tvrdenia má dôležitý právny záujem na výsledku konania, pretože

rozhodnutie vo veci môže závažným spôsobom zasiahnuť do jej právneho postavenia.

Okresný súd Bratislava I vo veci nariadil termín pojednávania na 23. február 2009.

Právna zástupkyňa T., a. s., sa na pojednávanie nedostavila, pričom svoju neúčasť

ospravedlnila. Na pojednávanie sa dostavila právna zástupkyňa sťažovateľa JUDr. B. K.

a právny zástupca ministerstva hospodárstva. Právny zástupca ministerstva hospodárstva

poukázal na to, že akcie T., a. s., vlastní Slovenská republika a spoločnosť J. a iná osoba

akcionárom nie je. Právna zástupkyňa sťažovateľa uviedla, že v konaní tohto typu, ktoré nie

je konaním sporovým, je vylúčená účasť vedľajšieho účastníka, a navyše ministerstvo

hospodárstva nepreukázalo právny záujem na výsledku konania, pretože aj v prípade, ak súd

žalobe vyhovie, bude Slovenská republika – Ministerstvo hospodárstva Slovenskej

republiky na valné zhromaždenie pozvaná, kde bude môcť aj hlasovať. Okresný súd

Bratislava I pojednávanie odročil na 2. marec 2009.

Na pojednávanie 2. marca 2009 sa dostavil právny zástupca sťažovateľa, T., a. s., ako

aj právny zástupca vedľajšieho účastníka. Sťažovateľ na pojednávaní trval na tom, že jeho

vlastníctvo predmetných akcií nie je sporné, o čom rozhodol aj najvyšší súd vo veci sp. zn.

Ncbo 2/99; T., a. s. Právny zástupca vedľajšieho účastníka tvrdil, že vlastníctvo

predmetných akcií sťažovateľa ani obsah uvedeného rozhodnutia nepreukazuje, a poukázal

na to, že samotná exekúcia, v ktorej mal údajne sťažovateľ tieto akcie nadobudnúť, nie je

ukončená, pretože nedošlo k registrácii, neboli splnené podmienky zákona o cenných

papieroch na nadobudnutie akcií.

Okresný súd Bratislava I napokon návrhu sťažovateľa vyhovel, keď uznesením

sp. zn. z 2. marca 2009 rozhodol, že:

„Súd poveruje navrhovateľa zvolať v lehote 40 dní odo dňa právoplatnosti tohto

uznesenia mimoriadne valné zhromaždenie spoločnosti T., a.s. so sídlom B., s týmto

programom: 1. Otvorenie, 2. Zvolenie orgánov mimoriadneho valného zhromaždenia, 3.

Zmena stanov spoločnosti, 4 Odvolanie a voľba členov predstavenstva, 5. Odvolanie

a voľba členov dozornej rady, 6. Rôzne, 7. Záver a súčasne ho poveruje na všetky s tým

súvisiace úkony.

Súd určuje, že predsedom mimoriadneho valného zhromaždenia obchodnej

spoločnosti T., a.s. konaného na základe tohto poverenia bude Ing. Mgr. I. I., advokát, V. až

do zvolenia predsedu mimoriadneho valného zhromaždenia.

Súd navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznáva.“

Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva, že Okresný súd Bratislava I návrhu

sťažovateľa vyhovel, pretože zo skutkového a právneho stavu a vykonaného dokazovania

„má súd preukázané, že navrhovateľ nadobudol 110 ks akcií odporcu v exekučnom konaní.

Uvedené exekučné konanie je právoplatne skončené. ... Skutočnosť, že navrhovateľ nie je

uvedený v zozname akcionárov nemôže zakladať v žiadnom prípade predpoklad, že nie je

vlastníkom akcií, nakoľko tento zoznam nie je konštitutívneho charakteru, ale deklaruje len

určité skutočnosti. Navrhovateľ preukázal splnenie podmienky uvedenej v § 181 ods.3

to znamená, že požiadal odporcu žiadosťou zo dňa 31.1.2008

predstavenstvo odporcu o zvolanie mimoriadneho valného zhromaždenia. Odporca na

žiadosť nereagoval. Súd má preukázané, že návrh navrhovateľa je dôvodný a preto

rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“. Toto uznesenie

nadobudlo právoplatnosť 8. apríla 2009.

2. Proti uzneseniu sp. zn. z 2. marca 2009 podal generálny

prokurátor 23. apríla 2009 na najvyššom súde mimoriadne dovolanie, ktorým najvyšší súd

žiadal, aby napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava I zmenil tak, že návrh

sťažovateľa sa zamieta, a súčasne navrhol odklad jeho vykonateľnosti. Generálny

prokurátor v mimoriadnom dovolaní uviedol, že uznesením Okresného súdu Bratislava I

sp. zn. z 2. marca 2009 bol porušený zákon, pretože Okresný súd

Bratislava I nesprávne právne posúdil otázku hmotnoprávnej legitimácie sťažovateľa na

zvolanie valného zhromaždenia T., a. s. Poukázal na to, že pri riešení predbežnej otázky (či

boli predmetné akcie T., a. s., v roku 1998 účinne prevedené zo Slovenskej republiky na

sťažovateľa prostredníctvom ich predaja v exekúcii) Okresný súd Bratislava I neaplikoval

ustanovenie Exekučného poriadku, ako aj ustanovenia

Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov a § 2

ods. 3 o zabezpečení záujmov

štátu pri privatizácii strategicky dôležitých štátnych podnikov a akciových spoločností

v znení neskorších predpisov, pretože v ich zmysle vedenie exekúcie na majetok, ktorý je

osobitným predpisom z exekúcie vylúčený, nespôsobuje právne účinky. Pokiaľ Okresný súd

Bratislava I poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia na nález ústavného súdu sp. zn.

z 11. decembra 2007, v ktorom ústavný súd vyslovil právny názor, že

sťažovateľ nadobudol akcie spoločnosti T., a. s., v exekučnom konaní a že zákonnosť

priebehu exekúcie už nemôže posudzovať súd ako prejudiciálnu otázku v inom konaní,

generálny prokurátor dôvodil, že jednak tento právny názor bol záväzný v konaní, v ktorom

došlo k porušeniu práva sťažovateľa, a jednak tento „právny názor Ústavného súdu

Slovenskej republiky nie je možné v danom prípade považovať za judikatúru, ktorá je hodná

referencie pre svoju správnosť a presvedčivosť, nakoľko je v zjavnom rozpore s objektívnym

právom“. V závere svojho mimoriadneho dovolania generálny prokurátor konštatoval, že sú

splnené všetky podmienky na podanie tohto mimoriadneho dovolania podľa § 243e ods. 1

v spojení s , pričom podanie mimoriadneho dovolania zo

strany generálneho prokurátora si vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov

účastníka konania, ktorú nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Návrh na

odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia Okresného súdu Bratislava I generálny

prokurátor odôvodnil tým, že sťažovateľ už zvolal na základe napadnutého rozhodnutia

valné zhromaždenie T., a. s., na 29. apríl 2009, pričom odkladom vykonateľnosti by bolo

možné zabrániť konaniu valného zhromaždenia spoločnosti s majetkovou účasťou štátu na

základe jeho zvolania osobou, ktorá nie je akcionárom spoločnosti.

3. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 27. apríla 2009 odložil

vykonateľnosť uznesenia sp. zn. z 2. marca 2009 až do rozhodnutia

o podanom mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora s poukazom na to, že pre

takéto rozhodnutie boli splnené podmienky podľa .

4. Najvyšší súd uznesenie sp. zn. z 27. apríla 2009 spolu s kópiou

mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora zaslal v prílohe svojho prípisu

z 28. apríla 2009 advokátke JUDr. B. K., ktorá túto zásielku prevzala 5. mája 2009.

Menovaná advokátka následne túto zásielku spolu s listom z 12. mája 2009 najvyššiemu

súdu vrátila, pričom najvyššiemu súdu bola doručená 18. mája 2009. JUDr. B. K. vrátenie

zásielky najvyššieho súdu (obsahujúcej aj kópiou mimoriadneho dovolania generálneho

prokurátora) odôvodnila vo svojom liste z 12. mája 2009 tým, že splnomocnenie, ktoré jej

bolo udelené na zastupovanie sťažovateľa v konaní vedenom pred Okresným súdom

Bratislava I pod sp. zn. , už zaniklo právoplatnosťou uznesenia sp. zn.

z 2. marca 2009, pričom na zastupovanie sťažovateľa v konaní sp. zn.

6 M Obdo 3/2009 pred najvyšším súdom nebola splnomocnená, a teda z tohto dôvodu nie je

oprávnená preberať písomnosti určené sťažovateľovi vo veci vedenej pred najvyšším súdom

pod sp. zn. .

5. Následne sťažovateľ podaním doručeným najvyššiemu súdu 21. júla 2009 požiadal

o doručenie kópie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, aby sa k nemu mohol

vyjadriť. Najvyšší súd mu však prípisom z 22. júla 2009 oznámil, že kópia mimoriadneho

dovolania bola zaslaná na adresu právnej zástupkyne sťažovateľa , ktorá ho prevzala 5. mája

2009, a pokiaľ sťažovateľ žiada o vyhotovenie kópie listín, už sa musí obrátiť na Okresný

súd Bratislava I, ktorému bol spis vrátený 27. mája 2009. Tento prípis najvyššieho súdu

prevzal sťažovateľ 31. júla 2009. Okresný súd Bratislava I prípisom z 22. septembra 2009

oznámil sťažovateľovi, že so žiadosťou o doručenie kópie mimoriadneho dovolania sa má

obrátiť na generálneho prokurátora. Sťažovateľ však 8. októbra 2009 opakovane požiadal

najvyšší súd o zaslanie mimoriadneho dovolania.

6. Najvyšší súd o dovolaní generálneho prokurátora rozhodol uznesením sp. zn.

6 M Obdo 3/2009 z 20. mája 2009 tak, že uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

z 2. marca 2009 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie

konanie. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 20. júla 2009.

III.

1. Najvyšší súd napadnuté uznesenie vo vzťahu k prípustnosti generálneho

prokurátora na podanie mimoriadneho dovolania takto odôvodnil:

„... Proti tomuto uzneseniu (najvyššieho súdu sp. zn. z 20. mája

2009, pozn.) na podnet vedľajšieho účastníka na strane odporcu - Slovenská republika -

Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky,... podal generálny prokurátor Slovenskej

republiky mimoriadne dovolanie. Žiadal zmeniť napadnuté uznesenie tak, že Najvyšší súd

Slovenskej republiky návrh na vydanie poverenia na zvolanie mimoriadneho valného

zhromaždenia spoločnosti T., a.s. zamietne. Zároveň navrhol odklad vykonateľnosti

mimoriadnym dovolaním napadnutého uznesenia.

Podľa ust. , generálny prokurátor je oprávnený podať

mimoriadne dovolanie proti predmetnému uzneseniu aj bez podnetu, keďže ide o konanie,

do ktorého bol oprávnený vstúpiť z dôvodu, že spoločnosť T., a.s. je právnickou osobou

s majetkovou účasťou štátu. ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní

( ) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny

prokurátor Slovenskej republiky ( ) na základe podnetu vedľajšieho účastníka

na strane odporcu ( ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

ods. 2 v spojení s ust. ) preskúmal rozhodnutie okresného súdu

a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je dôvodné.

Predmetné mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že rozhodnutie

okresného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení ( ).

Predmetom dovolania je posúdenie otázky, či navrhovateľ je akcionárom spoločnosti T.,

a.s. B., či je aktívne legitimovaný na podanie návrhu na poverenie zvolať mimoriadne valné

zhromaždenie odporcu, a teda či súd postupoval v súlade so zákonom, keď vyhovel návrhu

navrhovateľa a poveril ho zvolaním mimoriadneho valného zhromaždenia obchodnej

spoločnosti T., a.s. B. ...“

2. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sa k tomuto vyjadril najvyšší súd svojím

podaním z 1. júna 2010, pričom uviedol tieto relevantné skutočnosti: „... Prípustnosť

mimoriadneho dovolania vyplynula z ustanovenia Najvyšší súd

považuje námietku prekážky res iudicata za neopodstatnenú. Mimoriadne dovolanie bolo

zákonným spôsobom doručené účastníkom konania. V prejednávanej veci Najvyšší súd SR

zistil, že rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I, spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ) a stotožnil sa s dôvodmi, ktoré uviedol

generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní. Odvolací súd zistil, že skutkové závery súdu

I. stupňa nemali oporu vo vykonanom dokazovaní a rozsudok súdu I. stupňa je

nepreskúmateľný. Preto rozhodnutie Okresného súdu v zmysle ust.

v spojení s ust. zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nedošlo k porušeniu práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR a , Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže nejde o porušenie základného práva

na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu

nevyhovie a ak je rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Reálne uplatnenie

a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech

v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (napr. ).

Tým, že rozhodnutie ktoré napadol generálny prokurátor nemalo náležitosti podľa ust.

, lebo súd I. stupňa náležite nezistil skutkový stav, nevykonal zákonným

spôsobom dokazovanie, neuviedol ktoré dôkazy považoval za relevantné a jeho odôvodnenie

len tým, že návrh je dôvodný, malo za následok, že rozhodnutie bolo nepreskúmateľné

a nepresvedčivé, čím postupom súdu I. stupňa bolo porušené právo účastníkov na

spravodlivý proces. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky musel zrušiť uznesenie

Okresného súdu Bratislava I.

Všeobecný súd musí interpretovať právne predpisy z hľadiska ich účelu a zmyslu

a pri rešpektovaní konkrétnych prípadov nesmie opomínať, že prijaté riešenie musí byť

akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti.

Súhlasíme, aby Ústavný súd SR vo veci rozhodol bez ústneho pojednávania.“

3. Na výzvu ústavného súdu – po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie – generálny

prokurátor svojím podaním z 18. mája 2010 zaujal vo veci najmä toto stanovisko:

«... Sťažovateľ svoj právny názor opiera o nález ústavného súdu z 11. decembra 2007

č. k. - 37. Sťažovateľ zároveň poukazuje na to, že najvyšší súd bol právnym

názorom ústavného súdu vyjadreným v označenom náleze viazaný.

Právny názor vyjadrený v odôvodnení nálezu ústavného súdu je záväzný pre štátny

orgán v tom konkrétnom konaní, v ktorom došlo k porušeniu práva sťažovateľa označeného

vo výroku nálezu. Pre súdne konanie vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 6 M Obdo

3/2009 označený nález ústavného súdu právne záväzný nebol. Mal rovnakú právnu váhu,

ako judikatúra súdov v systéme písaného práva, t. j. súd môže prihliadnuť na jeho autoritu

a presvedčivosť, avšak nie je ním viazaný a v prípade, ak je tento právny názor v rozpore so

všeobecne záväzným právnym predpisom, nesmie ho aplikovať.

Právny názor ústavného súdu vyjadrený v označenom náleze nie je možné považovať

za judikatúru, ktorá je hodná referencie pre svoju správnosť a presvedčivosť, nakoľko je

v zjavnom rozpore s objektívnym právom. Ústavný súd zásadným spôsobom

dezinterpretoval rozsah právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd takto zasiahol nielen

do rozsahu právomoci všeobecných súdov, ale v širšom rozsahu aj do práva fyzických

a právnických osôb, aby určité sporné otázky mohli všeobecné súdy posúdiť.

Z uvedeného dôvodu navrhujem, aby senát ústavného súdu, ktorý rozhoduje o tejto

ústavnej sťažnosti, prehodnotil právny názor vyjadrený v označenom náleze ústavného súdu

z 11. decembra 2007 č. k. - 37, a aby vec predložil plénu ústavného súdu

s návrhom na zjednotenie odchylných právnych názorov.

Právny názor vyjadrený v náleze ústavného súdu z 11. decembra 2007 č. k. II. ÚS

159/07 - 37, ktorý považujem za nesprávny...

Správny a plne ústavne konformný výklad uvedenej otázky je nasledovný:

a) Všeobecný súd má právomoc posúdiť, či vykonaná exekúcia predstavuje takú

zloženú právnu skutočnosť, ktorá spôsobila zmenu subjektu práva k exekvovanému majetku.

b) Interpretácia uvedená ad a) nie je v rozpore so zásadou ne bis in idem. Exekúcia,

v ktorej sa vykonal predaj majetku povinného, sa totiž nekončí rozhodnutím exekučného

súdu, ale faktickým úkonom súdneho exekútora (samotným predajom majetku). Úkon

súdneho exekútora nie je spôsobilý vytvoriť prekážku rozhodnutej veci.

c) Interpretácia ad a) nie je v rozpore so zásadou zákazu návratu do pôvodného

stavu, ktorou sa spravuje exekučné konanie. Zákaz návratu do pôvodného stavu znamená,

že všeobecný súd nemôže potom, čo na základe exekúcie exekvované právo prešlo na

vydražiteľa (alebo na tretiu osobu) rozhodnúť konštitutívnym rozsudkom na základe

reštitučnej žaloby o opätovnej zmene subjektu práva do pôvodného stavu (restitutio in

integrum) - teda z vydražiteľa späť na povinného (prípadne späť na inú dotknutú osobu). To

ale neznamená, že všeobecný súd nemôže vecne prejednať vlastnícke žaloby (vrátane

určovacej žaloby s deklaratórnym účinkom) a posúdiť, či exekúciou zmena subjektu práva

nastala. ...

Sťažovateľ tvrdí, že zásah do jeho práv garantovaných a dohovorom nastal

aj tým, že najvyšší súd meritórne rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora, hoci mimoriadne dovolanie nebolo prípustné. Tvrdí, že neboli splnené

podmienky prípustnosti mimoriadneho dovolania, a to, že mimoriadne dovolanie vyžaduje

ochrana práv a túto ochranu práv nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

Najvyšší súd v konaní o mimoriadnom dovolaní zrušil pre nezákonnosť uznesenie

súdu o poverení zvolať valné zhromaždenie spoločnosti T., a.s. Otázkou, ktorú treba posúdiť

je to, či takéto poverenie bolo spôsobilé zasiahnuť do práv iných osôb (akciovej spoločnosti

a jej akcionárov) a či tieto osoby mali k dispozícii iný účinný prostriedok nápravy.

Ak by nezákonné rozhodnutie o poverení zvolať valné zhromaždenie nebolo

najvyšším súdom zrušené, potom by sťažovateľ bol oprávnený zvolať valné zhromaždenie

spoločnosti T., a. s., hoci nie je akcionárom tejto spoločnosti. Právne následky skutočnosti,

či zvolávateľ je alebo nie je oprávnený valné zhromaždenie zvolať, sú zásadným spôsobom

odlišné pre právne záujmy spoločnosti, akcionárov spoločnosti a členov orgánov

spoločnosti.

Ak osoba, ktorá nie je oprávnená zvolať valné zhromaždenie napriek tomu valné

zhromaždenie zvolá, potom udalosti, ktoré nastanú v termíne zvolania, nie sú kvalifikované

ako „valné zhromaždenie“. Nejde tu teda o „neplatné valné zhromaždenie“ (negotium

nullum), ale iba o „udalosti, ktoré nie sú valným zhromaždením“ (non negotium). Akcionári

a členovia štatutárnych orgánov nemajú žiadne povinnosti na ochranu svojich práv,

nemusia sa na zvolanom termíne vôbec zúčastniť (na to vynaložiť náklady rôzneho druhu),

nemusia protestovať proti prijatým nesprávnym uzneseniam a nemusia sa ochrany domáhať

v prekluzívnej lehote na podanie žaloby o neplatnosť valného zhromaždenia.

Je preto zásadný rozdiel pre právne postavenie akcionárov a ostatných subjektov, či

sťažovateľ zvolá valné zhromaždenie na základe poverenia súdu alebo bez poverenia súdu.

Ak by sťažovateľ zvolal valné zhromaždenie na základe poverenia súdu, potom by otázku, že

zvolávateľ bol oprávnenou osobou, nebolo možné spochybniť v iných konaniach. Dotknuté

osoby by museli na ochranu svojich práv čeliť „neplatnému valnému zhromaždeniu“, ktoré

má však úplne iné právne následky pre ich právne záujmy ako „udalosti nepredstavujúce

žiadne valné zhromaždenie“.

Z uvedených dôvodov navrhujem, aby konajúci senát ústavného súdu, po

predchádzajúcom predložení veci plénu ústavného súdu s návrhom na zjednotenie

odchylných právnych názorov, ústavnú sťažnosť sťažovateľa zamietol.»

4. Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd je v súlade so všeobecnou právomocou vyjadrenou v

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127

ods. 1 mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutie všeobecných súdov, avšak

iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými

v ústave. Inými slovami skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by

mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. -43

z 22. apríla 2010 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie, či uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 20. mája 2009 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru. Predmetom konania bolo teda posúdenie námietok sťažovateľa o porušení

procesných základných práv podľa označeného článku a označeného ustanovenia

medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ).

Ústavný súd preskúmal predovšetkým námietky sťažovateľa, ktoré sa týkali jeho

tvrdení o porušení významných procesných základných práv podľa označeného článku

a označeného ustanovenia medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru aj tým, že „najvyšší súd

rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora podanom proti uzneseniu

Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. marca 2009 sp. zn. , Sa 507/B bez

toho, aby mimoriadne dovolanie doručil sťažovateľovi a umožnil sťažovateľovi sa k nemu

vyjadriť“. Oproti tomu z vyjadrenia najvyššieho súdu k prijatej sťažnosti vyplýva, že

predmetné „mimoriadne dovolanie bolo zákonným spôsobom doručené účastníkom

konania“.

Podľa mimoriadne dovolanie doručí dovolací súd účastníkom

konania na vyjadrenie.

Podľa zistenia ústavného súdu kópia predmetného mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora síce bola advokátke JUDr. B. K. doručená 5. mája 2009.

Menovaná advokátka však uvedenú kópiu mimoriadneho dovolania listom z 12. mája 2009

najvyššiemu súdu vrátila (najvyššiemu súdu bola zásielka doručená 18. mája 2009)

s vysvetlením, že splnomocnenie, ktoré jej bolo udelené na zastupovanie sťažovateľa

v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. , už

zaniklo právoplatnosťou uznesenia sp. zn. z 2. marca 2009, pričom na

zastupovanie sťažovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. pred najvyšším

súdom už nebola splnomocnená. Najvyšší súd napriek tomuto oznámeniu opomenul doručiť

rovnopis predmetného mimoriadneho dovolania sťažovateľovi, aby sa k nemu mohol

vyjadriť. Aj z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd rozhodol

v danej veci bez nariadenia dovolacieho pojednávania a bez stanoviska sťažovateľa, a to

20. mája 2009.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mohol

v danom prípade legitímne pochybovať o tom, či sa pri posúdení mimoriadneho dovolania

najvyšším súdom nedostal v dovolacom konaní do podstatne nevýhodnejšej procesnej

situácie, než v ktorej sa nachádzal ďalší účastník a vedľajší účastník konania.

Ústavný súd k tomu uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí

predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania

v zmysle príslušných ustanovení a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských

právach a základných slobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom), najmä

garanciám obsiahnutým v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne konanie.

Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4 a čl. 154c

ods. 1 vyplýva, že dohovor a judikatúra k nemu sa vzťahujúca predstavujú pre

vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie

zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu

zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy , a tým normujú rámec, v ktorom je

pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na

spravodlivé súdne konanie“ (napr. , ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovnosti zbraní

vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju

záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než

v ktorej je jej odporca (Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45).

Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť

nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa

so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť

rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický, § 46).

Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov

treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka

konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred

súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčastí

práva na spravodlivý proces (mutatis mutandis , ).

Keďže je nepochybné, že rovnopis mimoriadneho dovolania v danom prípade nebol

doručený sťažovateľovi, treba konštatovať, že v tejto súvislosti nebolo možné dovolacie

konanie považovať za spravodlivé v zmysle princípov už definovaných. Ústavný súd preto

dospel k záveru, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa a práva podľa dohovoru tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto nálezu.

Ústavný tiež preskúmal námietky sťažovateľa, ktoré sa týkali jeho tvrdení o porušení

procesných základných práv podľa označeného článku a označeného ustanovenia

medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách tým, že najvyšší súd

nerešpektoval procesné podmienky prípustnosti predmetného mimoriadneho dovolania.

Z napadnutého uznesenia vyplýva, že pokiaľ ide o podmienky prípustnosti

predmetného mimoriadneho dovolania, najvyšší súd sa v odôvodnení tohto uznesenia

zmieňuje o legitimite generálneho prokurátora na podanie mimoriadneho dovolania (s. 3 a 6

uznesenia sp. zn. z 20. mája 2009), o právomoci najvyššieho súdu

rozhodovať o mimoriadnom dovolaní a zmieňuje sa o včasnosti podaného mimoriadneho

dovolania (s. 6).

Podľa ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka

konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu

zistí, že právoplatným rozhodnutím bol porušený zákon a ak to vyžaduje ochrana práv

a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto

ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto

rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

V súvislosti s citovaným ustanovením samotný

najvyšší súd napr. v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. z 27. marca 2008

uvádza, že toto ustanovenie „vyvodzuje (nad rámec podmienok konania v prvom stupni,

odvolacieho konania a tiež konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch podávaných

účastníkmi konania) ďalšie tri podmienky konania, ktorých splnenie zákon vyžaduje práve

v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Prvou

z týchto podmienok je okolnosť porušenia zákona právoplatným rozhodnutím súdu, druhou

požiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických

osôb alebo štátu a treťou nemožnosť dosiahnutia ochrany inými právnymi prostriedkami.

Pretože všetky uvedené podmienky konania o mimoriadnom dovolaní musia byť splnené

súčasne, nedostatok ktorejkoľvek z nich bráni vecnému prejednaniu mimoriadneho

dovolania.“.

Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania (a rovnako tak mimoriadneho dovolania)

majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty,

ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že

tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto

osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez

De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 28. októbra 1998).

Ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, najvyšší súd v danom

prípade dôsledne a dostatočne neodôvodnil splnenie podmienok, teda prípustnosti na

podanie mimoriadneho dovolania, napriek tomu sa ním meritórne zaoberal.

V situácii, keď absentuje dostatočné odôvodnenie splnenia týchto podmienok

najvyšším súdom, nemôže ani ústavný súd zaujať stanovisko k opodstatnenosti

argumentácie sťažovateľa, podľa ktorej v napadnutom konaní „absentujú dve zo štyroch

zákonných podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania a to: podmienka, že dovolanie

vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb

alebo štátu... a podmienka, že ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“.

Postup najvyššieho súdu pri odôvodnení tejto časti napadnutého uznesenia treba

posúdiť ako zjavne neodôvodnené a svojimi dôsledkami arbitrárne znamenajúce tiež

porušenie a prvej vety dohovoru.

Vzhľadom na uvedené vyslovenie porušenia významných ústavno-procesných

podmienok konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. sp. zn. by bol

predčasný záver ústavného súdu o tom, že v okolnostiach danej veci prípadne došlo aj

k porušeniu meritórnych aspektov označených práv sťažovateľa, preto ústavný súd ďalšie

námietky sťažovateľa nepovažoval za potrebné posudzovať.

V.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší. Podľa ak ústavný súd

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 20. mája 2009 a vec vrátil na ďalšie

konanie (bod 2 výroku).

V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Najvyšší súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil náhradu

trov právneho zastúpenia vo výške 245,70 €, ktorú mu ústavný súd s poukazom na vyhlášku

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal, a to za

vykonanie dvoch úkonov právnej služby (príprava a prevzatie zastupovanie a podanie

sťažnosti ústavnému súdu) vykonaných v roku 2009 (115,90 €/úkon právnej služby + 2 x

6,98 € režijný paušál).

Z uvedených dôvodov ústavný súd o trovách právneho zastúpenia sťažovateľa

rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu v bode 3.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010