Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PLz. ÚS 2/2015
PDF · 611.44 KB
No categories available
PLz. ÚS 2/2015
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PLz. ÚS 2/2015 22
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,
Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa
Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika v konaní podľa
§ 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov o zjednotení odchylných právnych názorov senátov Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyslovených v uznesení I. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 308/2011 z 24. augusta 2011 a v stanovisku (bývalého) IV. senátu Ústavného súdu
Slovenskej republiky, ku ktorému dospel v konaní o sťažnosti vedenej pod sp. zn.
IV. ÚS 413/2013, ako aj v náleze sp. zn. IV. ÚS 116/2011 z 9. júna 2011, týkajúcich sa
interpretácie a aplikácie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky prijal toto
s t a n o v i s k o :
Z hľadiska podstaty a obsahu základného práva na zákonného sudcu garantovaného
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky j e akceptovateľné a udržateľné také
prerozdelenie už pridelenej veci, t. j. veci už skôr pridelenej tak sudcovi spravodajcovi
a súčasne aj ostatným členom senátu všeobecného súdu ako zákonným sudcom, podľa
ktorého bude vec pridelená novému senátu toho istého všeobecného súdu, ktorého členom
je sudca, ktorému vec bola pôvodne pridelená ako sudcovi spravodajcovi, avšak ostatní
členovia nového senátu sa zmenili v súlade s rozvrhom práce príslušného všeobecného
súdu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
I.1 Konanie vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.
Predmetom konania vedeného Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej aj
„ústavný súd“) pod sp. zn. I. ÚS 308/2011 bolo rozhodovanie o sťažnosti obchodnej
spoločnosti Pivovary Topvar, a. s., Pivovarská 9, Veľký Šariš (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorá okrem iného namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), ako aj práv
podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn.
1 Cdo 103/2008 z 20. decembra 2010; o sťažnosti sťažovateľky ústavný súd rozhodol tak, že
ju uznesením sp. zn. I. ÚS 308/2011 z 24. augusta 2011 v časti týkajúcej sa označeného
uznesenia najvyššieho súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Časť sťažnosti smerujúca k namietanému porušeniu základného práva na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy označeným uznesením najvyššieho súdu je založená
predovšetkým na tvrdení sťažovateľky, že „v priebehu konania o dovolaní došlo bez
predchádzajúceho upozornenia či následného oznámenia a dokonca aj príslušného
záznamu v evidenčných pomôckach k zmene senátu rozhodujúceho o dovolaní“.
Zo spisu vedeného ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 308/2011 vyplýva, že vec
vedená najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Cdo 103/2008 bola 3. septembra 2008 náhodným
výberom a prostredníctvom technických a programových prostriedkov pridelená senátu
najvyššieho súdu 1C v zložení JUDr. Jana Bajánková, JUDr. Daniela Švecová
(predsedníčka senátu), JUDr. Milan Deák, JUDr. Ľubor Šebo (členovia senátu), pričom
súčasne s pridelením veci bolo určené, že sudcom spravodajcom v tejto veci bude
JUDr. Ľubor Šebo. Zloženie senátu 1C bolo ustanovené rozvrhom práce Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky na rok 2008 č. Spr 718/07 v spojení s opatrením č. Spr 718/07 34
z 31. júla 2008 o zmene rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2008.
Rozvrhom práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2010
č. Spr 1321/2009 (ďalej aj „rozvrh práce na rok 2010“) bol JUDr. Ľubor Šebo zaradený do
senátu 4C, pričom zloženie tohto senátu bolo ustanovené takto: JUDr. Eva Sakálová
(predsedníčka senátu), JUDr. Edita Bakošová, JUDr. Ľubor Šebo (členovia senátu).
V poznámke č. 6 na strane 26 rozvrhu práce na rok 2010 je uvedené: „Veci, ktoré boli
pridelené a nevybavené do 31. 12. 2009 JUDr. Ľuborovi Šebovi v senáte 1 C,
JUDr. Rudolfovi Čirčovi v senáte 4 C, JUDr. Ivanovi Machyniakovi v senáte 4 C,
JUDr. Ladislavovi Górászovi v senáte 5 C vybavia uvedení sudcovia v senátoch, do ktorých
boli začlenení po 1. januári 2010.“ Takouto vecou bola aj vec vedená pod sp. zn.
1 Cdo 103/2008, a preto o nej najvyšší súd rozhodol v senáte 4C, do ktorého bol
JUDr. Ľubor Šebo začlenený po 1. januári 2010.
Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti (list č. KP 4/2011 47
z 23. mája 2011) po popise postupu, na základe ktorého došlo k už popísanej zmene senátu
rozhodujúceho o dovolaní sťažovateľky (namiesto senátu 1C, ktorému bola vec pôvodne
pridelená, o ňom rozhodol senát 4 C, pozn.), na obranu tohto postupu v podstatnom uviedol:
«... K zmene senátu došlo súlade s rozvrhom práce najvyššieho súdu a tiež v zmysle
zásady rýchlosti a hospodárnosti súdneho konania, keďže sudcovia zaradení od 1. januára
2010 od do nových senátov mali veci, ktoré im boli pridelené v pôvodných senátoch už
naštudované a bolo by v rozpore s touto zásadou prideliť veci inému sudcovi spravodajcovi
na nové naštudovanie.
Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu na
príslušnom súde a bol určený v súlade zo zákonom a rozvrhom práce na konanie
a rozhodovanie prejednávanej veci. Za zákonného sudcu treba považovať podľa viacerých
právnych prameňov sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady pre výkon tejto
funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho
funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. III. ÚS 16/00). Na
základe pridelenia veci náhodným výberom a prostredníctvom technických a programových
prostriedkov sa sudkyňa JUDr. Ľubor Šebo stal zákonným sudcom vo veci vedenej na
najvyššom súde pod sp. zn. 1 Cdo 103/2008 a bol členom senátu 4 C, ktorý 20. decembra
2010 vo veci rozhodol. Nemožno teda súhlasiť s tvrdením sťažovateľky, že postupom
sťažovateľky bolo porušené jej právo na zákonného sudcu...»
Vychádzajúc z už popísaného skutkového stavu, I. senát ústavného súdu odôvodnil
svoje rozhodnutie vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie
svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy označeným
uznesením najvyššieho súdu, najmä takto:
«Spôsob prideľovania vecí podľa predmetu konania jednotlivým senátom,
samosudcom, súdnym úradníkom a notárom je vykonávaný v zmysle § 50 a § 51 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“; v ďalšom texte aj „zákon č. 757/2004 Z. z.“, pozn.)
v súlade s „Rozvrhom práce“ príslušného súdu vydaným podľa § 52 zákona o súdoch.
Problematikou (právnou úpravou) zákonného sudcu (okrem ustanovenia zákona o súdoch
§ 3 ods. 3) sa zaoberá na najvyššom súde aj rokovací poriadok „Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky“ (sp. zn. PLs 1/06), podľa ktorého (čl. 38 ods. 1) zákonným sudcom na
najvyššom súde je sudca „ktorý vykonáva funkciu sudcu a je určený rozvrhom práce na
konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci“. Podľa odseku 2 citovaného rokovacieho
poriadku „v rámci senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce určitú vec prejednať a rozhodnúť,
je zákonným sudcom každý člen tohto senátu“. Podľa odseku 3 citovaného rokovacieho
poriadku „namiesto sudcu, ktorý bol v určitej veci pôvodne zákonným sudcom, ale vyskytla
sa u neho skutočnosť, ktorá podľa osobitného predpisu alebo rozvrhu práce vylučuje
možnosť prejednania a rozhodnutia veci týmto sudcom, je zákonným sudcom sudca určený
v súlade s ustanoveniami rozvrhu práce, ktoré upravujú postup v prípade výskytu takej
skutočnosti“. Podľa odseku 4 citovaného rokovacieho poriadku „zmenu v osobe zákonného
sudcu možno vykonať len v súlade s rozvrhom práce“.
... Po oboznámení sa s príslušnými ustanoveniami príslušného rozvrhu práce
najvyššieho súdu vydaným opatrením predsedu najvyššieho súdu zo 14. decembra 2009 pod
sp. zn. Spr 1321/2009, a tiež s prihliadnutím na stanovisko uvedené v bode 43 (ide o vyššie
uvedené vyjadrenie najvyššieho súdu k sťažnosti, pozn.) ústavný súd konštatuje, že
postupom najvyššieho súdu pri pridelení dovolania sťažovateľky nemohlo dôjsť a ani
nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva na zákonného sudcu.»
I.2 Konanie vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.
Predmetom konania vedeného ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 116/2011 bolo
rozhodovanie o sťažnosti (ďalej len „sťažovateľka P “), ktorou
namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 47/2010 a jeho uznesením
z 8. decembra 2010 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z 8. decembra
2010“).
Zo spisu vedeného ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 308/2011 vyplýva, že vec
vedená najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Cdo 47/2010 bola v súlade s rozvrhom práce
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2010 č. Spr 1321/2009 dňa 1. marca 2010
náhodným výberom a prostredníctvom technických a programových prostriedkov pridelená
senátu 2C v zložení JUDr. Martin Vladik (predseda senátu), JUDr. Jozef Kolcun
a JUDr. Oľga Trnková (členovia senátu), pričom súčasne s pridelením veci sa určilo, že
sudkyňou spravodajkyňou v tejto veci je JUDr. Oľga Trnková.
Následne bol opatrením predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 30. septembra 2010 č. Spr 101/2010 17 (ďalej aj „opatrenie predsedu najvyššieho súdu
z 30. septembra 2010“) v rámci občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu vytvorený
nový senát 7C v zložení JUDr. Daniela Švecová (predsedníčka senátu), JUDr. Marián Sluk
a JUDr. Oľga Trnková (členovia senátu). V článku II ods. 11 rozvrhu práce najvyššieho
súdu na rok 2010 sa ustanovuje, že „V prípade novovytvoreného senátu predseda
Najvyššieho súdu SR na návrh predsedu príslušného kolégia určí, ktoré konkrétne veci
z existujúcich senátov prechádzajú do novovytvoreného senátu.“. Na tomto základe
predseda najvyššieho súdu na návrh predsedníčky občianskoprávneho kolégia vo vzťahu
k novovytvorenému senátu 7C určil, že veci, ktoré boli sudcom nového senátu 7C pridelené
v ich pôvodných senátoch a neboli vybavené do 30. septembra 2010, vybavia títo sudcovia
v senátoch, do ktorých boli začlenení od 1. októbra 2010. V nadväznosti na uvedené o veci
sťažovateľky P (jej dovolaní) rozhodol nový senát 7C v už uvedenom zložení.
Vo vyjadrení k sťažnosti predseda najvyššieho súdu obhajoval popísaný postup
argumentáciou, že o zmenách v zložení senátu rozhodujúceho o dovolaní sťažovateľky
«rozhodol súlade s rozvrhom práce najvyššieho súdu a tiež v zmysle zásady rýchlosti
a hospodárnosti súdneho konania, pretože sudcovia zaradení do nového senátu 7 C mali
veci, ktoré im boli pridelené v pôvodných senátoch už naštudované a bolo by v rozpore
s touto zásadou prideliť veci inému sudcovi spravodajcovi na nové naštudovanie veci.
Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu na
príslušnom súde a bol určený v súlade zo zákonom a rozvrhom práce na konanie
a rozhodovanie prejednávanej veci. Za zákonného sudcu treba považovať podľa viacerých
právnych prameňov sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady pre výkon tejto
funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho
funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. III. ÚS 16/00). Na
základe pridelenia veci náhodným výberom a prostredníctvom technických a programových
prostriedkov sa sudkyňa JUDr. Oľga Trnková stala zákonnou sudkyňou vo veci vedenej pod
sp. zn. 2 Cdo 47/2010 a zúčastňuje sa na prejednávaní veci aj naďalej. Nemôžeme teda
súhlasiť s tvrdením sťažovateľky, že došlo k zmene zákonného sudcu a že postupom
najvyššieho súdu bolo porušené jej právo na zákonného sudcu.».
Po oboznámení sa so spisovou dokumentáciou sa IV. senát ústavného súdu s obranou
predsedu najvyššieho súdu nestotožnil a svoje právne názory, na základe ktorých v konaní
o sťažnosti sťažovateľky P nálezom sp. zn. IV. ÚS 116/2011 z 9. júna 2011okrem
iného rozhodol, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 8. decembra 2010 bolo
porušené jej základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, vyjadril najmä
takto:
«V posudzovanej veci má význam... skúmanie, či bola najvyšším súdom
rešpektovaná zásada prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade
s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce na rok 2010 a spôsobom, ktorý určuje zákon.
Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. zákonný sudca je...
Podľa § 49 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. predsedovia súdov zabezpečujú riadenie
súdov v oblasti výkonu súdnictva najmä rozvrhom práce.
Podľa § 50 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. sa na účely tohto zákona rozvrhom práce
rozumie...
Podľa § 50 ods. 2 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. rozvrh práce obsahuje...
Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, veci
určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým
senátom, samosudcom, súdnym úradníkom a notárom náhodným výberom pomocou
technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom, tak aby
bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.
Podľa § 51 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. náhodným výberom pomocou
technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa podľa
rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade...
... Z citovaných ustanovení zákona č. 757/2004 Z. z. treba pre posudzovanú vec vziať
do úvahy tieto normy správania sa:
a) ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa
rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte,
b) ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade
s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom, samosudcom, súdnym úradníkom
a notárom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových
prostriedkov schválených ministerstvom, tak aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania
pridelenia vecí,
c) podľa § 51 ods. 2, 3, 5 až ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. niet žiadneho iného
pravidla, ktoré by ospravedlňovalo postup najvyššieho súdu tak, ako ho zdôvodňoval
vo svojom vyjadrení k sťažnosti jeho predseda, a napokon,
d) vytvorenie senátu 7C, tak ako je popísané vo vyjadrení najvyššieho súdu, treba
podľa názoru ústavného súdu považovať za prípad uvedený v § 51 ods. 4 písm. b) zákona
č. 757/2004 Z. z., t. j. za zmenu v obsadení súdu sudcami, a preto prerozdelenie už
pridelených vecí sa musí vykonať náhodným výberom pomocou technických prostriedkov
a programových prostriedkov schválených ministerstvom.
V prípade prerokovávanej sťažnosti ústavný súd musel preskúmať len jednu
z uvedených garancií, ktorou je zásada prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo
senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje
zákon.
Podľa sťažovateľky došlo k tomu, že o odklade vykonateľnosti rozhodol iný senát
najvyššieho súdu než ten, ktorému bola pôvodne jej vec pridelená v dovolacom konaní.
Najvyšší súd potvrdil, že sudkyňa, ktorá sa stala spravodajkyňou v právnej veci
sťažovateľky, sa stala na základe opatrenia predsedu najvyššieho súdu členkou senátu 7C,
v ktorom sa zmenili oproti senátu 2C dvaja jeho členovia vrátane predsedníčky senátu. Na
odôvodnenie tohto postupu najvyšší súd uviedol, že takýto postup je v súlade s rozvrhom
práce na rok 2010, keďže v čl. II ods. 11 v znení dodatkov je uvedené, že „... v prípade
novovytvoreného senátu predseda najvyššieho súdu na návrh predsedu príslušného kolégia
určí, ktoré konkrétne veci z existujúcich senátov prechádzajú do novovytvoreného senátu...“
Vychádzajúc z obsahu základného práva na zákonného sudcu a v danom prípade
zo zásady prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami
obsiahnutými v rozvrhu práce na rok 2010 a spôsobom, ktorý určuje zákon, treba v prvom
rade uviesť, že v posudzovanej veci vytvorením senátu 7C, hoci za účasti sudkyne, ktorej
bola vec sťažovateľky pôvodne pridelená v súlade s rozvrhom práce a spôsobom upraveným
zákonom o súdoch, došlo k zmene zákonného sudcu, lebo v novovytvorenom senáte sú
dvaja noví sudcovia.
Z toho vyplýva, že o dovolaní... po zaradení sudkyne, ktorej bola vec sťažovateľky
pôvodne pridelená v súlade s rozvrhom práce na rok 2010 a spôsobom upraveným zákonom
č. 757/2004 Z. z. do senátu 7C, už nerozhodujú pôvodní sudcovia senátu 2C, ktorí sa
pridelením veci uvedenej sudkyne stali súčasne zákonnými sudcami v tejto veci. Vo veci
sťažovateľky teraz koná a rozhoduje nový senát, ktorého však zloženie nezodpovedá
požiadavkám kladeným zákonom na zákonného sudcu (zákonných sudcov).
Zákon č. 757/2004 Z. z. totiž v žiadnom prípade neumožňuje prerozdelenie už
pridelených vecí, t. j. vecí pridelených síce sudkyni spravodajkyni, ale súčasne aj ostatným
členom senátu 2C ako zákonným sudcom, novému senátu, ktorého členom je sudca,
ktorému vec bola pôvodne pridelená, avšak ostatní členovia sa zmenili, iným spôsobom, než
náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov
schválených ministerstvom.
Postup prerozdelenia už pridelených vecí opísaný vo vyjadrení najvyššieho súdu
tomuto zákonnému pravidlu a záruke na základné právo na zákonného sudcu nezodpovedal,
a preto ho možno najmä z hľadiska záruk základného práva na zákonného sudcu hodnotiť
ako nemajúci oporu v zákone č. 757/2004 Z. z. ani v inom zákone, a teda svojvoľný, a ako
taký porušujúci čl. 48 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto vo vzťahu k namietanému porušeniu
základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1 ústavy rozhodol tak, ako to je uvedené
v bode 1 výroku tohto nálezu.»
I.3 Konanie vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.
Predmetom konania vedeného ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 413/2013 je
rozhodovanie o sťažnosti DRUDOP, stavebné a opravárenské družstvo, Bajkalská 31,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 z 25. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
Z argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v sťažnosti vyplýva, že namieta aj porušenie
svojho práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi [„... tvrdíme, že touto našou ústavnou
sťažnosťou napadnuté rozhodnutie NS SR č. 5 M Cdo 16/2010 z 25. 04. 2012 je poznačené
aj vadou účasti nezákonného sudcu je to v poradí štvrtý aspekt protiústavnosti znesenia
NS SR č. 5 M Cdo 16/2010 z 25. 04. 2012 – vo významnosti je však prvoradý“ (citované
zo sťažnosti, pozn.)]. (Bývalý) IV. senát ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa predbežne
prerokoval a uznesením sp. zn. IV. ÚS 413/2013 z 27. júna 2013 ju prijal na ďalšie konanie.
Zo spisovej dokumentácie obsiahnutej v spise vedenom ústavným súdom pod sp. zn.
IV. ÚS 413/2013 vyplýva, že vec vedená najvyšším súdom pod sp. zn. 5 M Cdo 16/2010
bola v súlade s rozvrhom práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2010
č. Spr 1321/2009 dňa 1. marca 2010 náhodným výberom a prostredníctvom technických
a programových prostriedkov pridelená senátu 5C v zložení JUDr. Vladimír Magura
(predseda senátu), JUDr. Soňa Mesiarkinová, JUDr. Helena Haukvitzová a JUDr. Marián
Sluk (členovia senátu), pričom súčasne s pridelením veci sa určilo, že sudcom spravodajcom
v tejto veci je JUDr. Marián Sluk.
Následne bol opatrením predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. Spr 101/2010 17 z 30. septembra 2010 v rámci občianskoprávneho kolégia najvyššieho
súdu vytvorený nový senát 7C v zložení JUDr. Daniela Švecová (predsedníčka senátu),
JUDr. Marián Sluk a JUDr. Oľga Trnková (členovia senátu). V nadväznosti na to predseda
najvyššieho súdu (obdobne ako vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn.
IV. ÚS 116/2011) na návrh predsedníčky občianskoprávneho kolégia v súlade s už
citovaným čl. II ods. 1 rozvrhu práce na rok 2010 vo vzťahu k novovytvorenému senátu 7C
určil, že veci, ktoré boli sudcom nového senátu 7C pridelené v ich pôvodných senátoch
a neboli vybavené do 30. septembra 2010, vybavia títo sudcovia v senátoch, do ktorých boli
začlenení od 1. októbra 2010. Na tomto základe o veci sťažovateľa (vedenej pod sp. zn.
5 M Cdo 16/2010) rozhodol napadnutým uznesením nový senát 7C v už uvedenom zložení.
Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k veci vedenej najvyšším súdom pod sp. zn.
5 M Cdo 16/2010 (a preskúmavanej ústavným súdom v konaní vedenom pod sp. zn.
IV. ÚS 413/2013) najvyšší súd, resp. jeho predseda, uplatnil v zásade analogický postup ako
vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Cdo 47/2010, ktorý následne napadla na ústavnom súde
sťažnosťou sťažovateľka P , o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn.
IV. ÚS 116/2011 z 9. júna 2011. Za týchto okolností je predmetom rozhodovania ústavného
súdu vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 413/2013 vo svojej podstate rovnaký právny
problém, aký ústavný súd už riešil vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 116/2011.
Najvyšší súd zvolil vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa porušenia
základného práva na zákonného sudcu vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 413/2013
v zásade rovnakú obranu ako v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 116/2011 (aj ako
v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 308/2011), čo potvrdzuje príslušná časť jeho vyjadrenia
k sťažnosti, v ktorej sa najmä uvádza:
«K časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa, v ktorej tvrdí, že jeho právo na nezávislý
a nestranný súd a právo na zákonného sudcu bolo porušené postupom najvyššieho súdu,...
najvyšší súd uvádza nasledovné:
Uvedená vec bola 1. marca 2010 (správne 23. septembra 2010, pozn.) náhodným
výberom a prostredníctvom technických a programových prostriedkov pridelená senátu 5C
v zložení JUDr. Vladimír Magura (predseda senátu), JUDr. Soňa Mesiarkinová,
JUDr. Helena Haukvitzová a JUDr. Marián Sluk (členovia senátu). Súčasne s pridelením
veci sa určilo, že sudcom spravodajcom v tejto veci je JUDr. Marián Sluk. Opatrením
predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 2010 Spr 101/2010 17 bol
v rámci občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu vytvorený nový senát 7C v zložení
JUDr. Daniela Švecová (predsedníčka senátu), JUDr. Marián Sluk a JUDr. Oľga Trnková
(členovia senátu). Článok II ods. 11 rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
na rok 2010, č. Spr 1321/2009, stanovuje, že: „v prípade novovytvoreného senátu predseda
Najvyššieho súdu SR na návrh predsedu príslušného kolégia určí, ktoré konkrétne veci
z existujúcich senátov prechádzajú do novovytvoreného senátu.“ V prípade
novovytvoreného senátu 7C predseda najvyššieho súdu na návrh predsedníčky
občianskoprávneho kolégia určil, že veci, ktoré boli sudcom nového senátu 7C pridelené
v ich pôvodných senátoch, a neboli vybavené do 30. septembra 2010, vybavia títo sudcovia
v senátoch, do ktorých boli začlenení od 1. októbra 2010. V opatrení predsedu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 2010 Spr 101/2010 17, je táto úprava zachytená
v časti II. Občianskoprávne kolégium, v bode 10, ktorým sa zmenil rozvrh práce najvyššieho
súdu tak, že v poznámke na strane 26 sa doplnil ôsmy až desiaty bod... Predseda
najvyššieho súdu takto rozhodol súlade s rozvrhom práce najvyššieho súdu a tiež v zmysle
zásady rýchlosti a hospodárnosti súdneho konania, pretože sudcovia zaradení do nového
senátu 7C mali veci, ktoré im boli pridelené v pôvodných senátoch už naštudované a bolo
by v rozpore s touto zásadou prideliť veci inému sudcovi spravodajcovi na nové
naštudovanie veci...
Na základe pridelenia veci náhodným výberom a prostredníctvom technických
a programových prostriedkov sa sudca JUDr. Marián Sluk stal zákonným sudcom vo veci
vedenej pod sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 a zúčastňuje sa na prejednávaní veci aj naďalej.
Nemôžeme teda súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že došlo k zmene zákonného sudcu a že
postupom najvyššieho súdu bolo porušené jej právo na zákonného sudcu.»
Nad rámec obrany uplatnenej vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 116/2011 najvyšší
súd vo svojom vyjadrení ďalej uviedol:
„V súvislosti s touto námietkou sťažovateľ poukazuje na rozhodnutie ústavného súdu
č. IV ÚS 116/2011. Najvyšší súd dáva do pozornosti uznesenie ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 308/2011, ktoré v súvislosti s rovnakou zmenou rozvrhu práce vykonanou predsedom
súdu vyslovil, že k porušeniu základného práva na zákonného sudcu nedošlo. V tomto smere
teda rozhodovanie na ústavnom súde stále nie je jednotné a ustálené, čo neprispieva
k právnej istote...
Vzhľadom na spomenutú nejednotnosť rozhodovania /judikatúry/ ústavného súdu
v tejto oblasti je žiaduce pretrvávajúcu nejednotnosť odstrániť treba ústavnú judikatúru
zjednotiť, k čomu slúži prostriedok zakotvený v zákone č. 38/1993 Z. z., t. j. navrhujem
postupovať podľa § 6 tohto zákona upravujúceho zjednocovanie právnych názorov senátov
ústavného súdu. Požiadavky princípu právnej istoty a zákona sú proti nejednotnosti
v rozhodovaní ústavného súdu, ktorá môže byť odstránená iba prijatím stanoviska pléna
ústavného súdu.“
II.
Stanovisko, ku ktorému dospel (bývalý) IV. senát Ústavného súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 413/2013
V konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 413/2013 sa po prijatí sťažnosti sťažovateľa na
ďalšie konanie a doručení vyjadrenia najvyššieho súdu, v ktorom sa najvyšší súd ako
účastník konania domáha postupu podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“), (bývalý) IV. senát ústavného súdu oboznámil so skutkovými a právnymi
okolnosťami vecí vedených ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 308/2011 a sp. zn.
IV. ÚS 413/2013 a, konfrontujúc ich so skutkovými a právnymi okolnosťami veci
sťažovateľa v častiach týkajúcich sa namietaného porušenia základného práva na zákonného
sudcu, konštatoval toto:
1. Všetky označené veci majú v zásade identický právny základ spočívajúci v hľadaní
odpovede na otázku, či je z hľadiska obsahu základného práva na zákonného sudcu
akceptovateľné a udržateľné, ak na základe zmeny rozvrhu práce najvyššieho súdu dôjde k
prerozdeleniu už skôr pridelených vecí, a to tak, že o veci pôvodne pridelenej inému senátu
(ďalej aj „pôvodný senát“) bude príslušný rozhodnúť novovytvorený senát, ktorého členom
je síce sudca spravodajca, ktorý bol členom pôvodného senátu, nie však ostatní členovia
pôvodného senátu, pričom ostatní členovia novovytvoreného senátu neboli vybraní
náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov.
2. Obrana najvyššieho súdu ako účastníka konania všetkých označených právnych
vecí je obsiahnutá vo vyjadreniach predsedu najvyššieho súdu k predmetným sťažnostiam
a je v zásade rovnaká, založená na argumentácii, že
a) k prerozdeleniu už pridelených vecí „došlo v súlade s rozvrhom práce
najvyššieho súdu a tiež v zmysle zásady rýchlosti a hospodárnosti súdneho konania,
pretože sudcovia zaradení do nového senátu... mali veci, ktoré im boli pridelené v
pôvodných senátoch už naštudované a bolo by v rozpore s touto zásadou prideliť veci inému
sudcovi spravodajcovi na nové naštudovanie veci“,
b) nedošlo k zmene zákonného sudcu, pretože vec bola pôvodne pridelená
„náhodným výberom a prostredníctvom technických a programových prostriedkov“, pričom
zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená ako sudcovi spravodajcovi, je členom aj
novovytvoreného senátu ako sudca spravodajca „... a zúčastňuje sa na prejednávaní veci aj
naďalej. Nemôžeme teda súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že došlo k zmene zákonného sudcu
a že postupom najvyššieho súdu bolo porušené jej právo na zákonného sudcu.“.
3. O už právoplatne skončených veciach rozhodli senáty ústavného súdu rozdielne,
keďže I. senát ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú,
akceptujúc obranu najvyššieho súdu, a naopak, (bývalý) IV. senát ústavného súdu obranu
najvyššieho súdu neakceptoval a v predmetnom náleze okrem iného vyslovil porušenie
základného práva sťažovateľky P na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
Z uvedeného vyplýva, že I. senát ústavného súdu rozhodol o v zásade obdobnej právnej veci
sťažovateľky vedenej pod sp. zn. I. ÚS 308/2011 na základe iných (odchylných) právnych
názorov, než aké uplatnil už predtým (bývalý) IV. senát ústavného súdu o veci vedenej pod
sp. zn. IV. ÚS 116/2011.
4. Z bodu 3 vyplýva, že (prísne vzaté, vzhľadom na časové súvislosti medzi
predmetnými rozhodnutiami, pozn.) vzhľadom na iný (odchylný) právny názor, ku ktorému
I. senát ústavného súdu dospel v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti vedenej pod sp. zn.
I. ÚS 308/2011 v porovnaní s tým, ktorý uplatnil (bývalý) IV. senát ústavného súdu v náleze
sp. zn. IV. ÚS 116/2011 z 9. júna 2011, mal I. senát ústavného súdu postupovať podľa § 6
zákona o ústavnom súde, t. j. ešte pred rozhodnutím vo veci sp. zn. I. ÚS 308/2011 mal
predložiť plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov
ústavného súdu.
5. Vychádzajúc zo skutočnosti, že k právnemu problému vymedzenému v bode 1
objektívne existujú odchylné právne názory senátov ústavného súdu, pričom o obdobnom
právnom probléme má ústavný súd rozhodovať aj vo veci vedenej pod sp. zn.
IV. ÚS 413/2013, poveril (bývalý) IV. senát ústavného súdu sudcu spravodajcu, aby
spracoval návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu
v zmysle § 6 zákona o ústavnom súde a predložil ho na rozhodnutie plénu ústavného súdu.
6. Zároveň s poverením sudcu spravodajcu podľa bodu 5 (bývalý) IV. senát
ústavného súdu konštatoval, že za ústavne konformné naďalej považuje svoje právne názory
vyslovené v náleze sp. zn. IV. ÚS 116/2011 z 9. júna 2011, pričom, stotožňujúc sa s v ňom
uvedenou argumentáciou, zdôrazňuje, že
a) podľa § 3 ods. 3 druhej vety zákona č. 757/2004 Z. z. „Ak súd rozhoduje v senáte,
zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie
a rozhodovanie v senáte“, a preto v súvislosti s prípadným (novým) pridelením veci novému
senátu, ktorá už bola skôr pridelená inému (pôvodnému) senátu príslušného súdu, treba
vo vzťahu ku všetkým členom tohto senátu, ktorí sú všetci zákonnými sudcami, pristupovať
rovnako, ako k sudcovi spravodajcovi,
b) z ústavného hľadiska nie je udržateľná obhajoba následného pridelenia už skôr
pridelenej veci inému senátu príslušného súdu, ktorého členom bude z pôvodného senátu
len sudca spravodajca bez náhodného výberu a prostredníctvom technických
a programových prostriedkov, ktorá je založená na argumentácii, že k novému prideleniu
veci (a teda jej odňatiu pôvodnému senátu) došlo v súlade s rozvrhom práce príslušného
súdu a v záujme zásady rýchlosti a hospodárnosti súdneho konania,
c) popísaný spôsob prerozdelenia už skôr pridelených vecí, s ktorým bol (resp. je)
ústavný súd konfrontovaný vo veciach sp. zn. IV. ÚS 116/2011, sp. zn. I. ÚS 308/2011
a sp. zn. IV. ÚS 413/2013, uskutočnený na základe zmeny rozvrhu práce najvyššieho súdu
umožňuje, a teda ani nevylučuje, účelové a svojvoľné zásahy do zloženia senátu príslušného
súdu tvoreného zákonnými sudcami, a preto predstavuje neprípustný zásah do podstaty
základného práva na zákonného sudcu garantovaného čl. 48 ods. 1 (v spojení s čl. 46 ods. 1)
ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.
(Bývalý) IV. senát ústavného súdu v nadväznosti na už uvedené poukazuje tiež na
právne názory vyslovené v doterajšej judikatúre ústavného súdu, v zmysle ktorých zásada
zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého
a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre každého
účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní
podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich
prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada
pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely)
výber sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci zákonným
sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého
procesu (IV. ÚS 345/09).
III.
Návrhy na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov Ústavného súdu
Slovenskej republiky
Podľa § 6 zákona o ústavnom súde senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou
činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už
v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie
odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných
právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného
súdu.
Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že v danom prípade bolo potrebné rozhodnúť
o zjednotení odchylných právnych názorov I. senátu ústavného súdu, ktoré boli uplatnené
pri rozhodovaní o veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 308/2011, s právnymi názormi, ktoré
uplatnil (bývalý) IV. senát pri rozhodovaní veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 116/2011,
pričom závery, ku ktorým dospeje plénum ústavného súdu v tomto konaní podľa § 6 zákona
o ústavnom súde, by sa následne mali uplatniť vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 413/2013.
Právny názor, ktorý vo svojej podstate (nepriamo) uplatnil I. senát ústavného súdu pri
rozhodovaní veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 308/2011 tým, že akceptoval sťažovateľkou
namietanú zmenu v zložení príslušného senátu najvyššieho súdu, možno koncentrovane
vyjadriť takto:
„Z hľadiska podstaty a obsahu základného práva na zákonného sudcu garantovaného
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je akceptovateľné a udržateľné také prerozdelenie
už pridelenej veci, t. j. veci už skôr pridelenej tak sudcovi spravodajcovi a súčasne aj
ostatným členom senátu všeobecného súdu ako zákonným sudcom, podľa ktorého bude vec
pridelená novému senátu toho istého všeobecného súdu, ktorého členom je sudca, ktorému
vec bola pôvodne pridelená ako sudcovi spravodajcovi, avšak ostatní členovia nového
senátu sa zmenili, a to iným spôsobom než náhodným výberom pomocou technických
prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom.“
Právny názor, ktorý uplatnil IV. senát ústavného súdu pri rozhodovaní veci vedenej
pod sp. zn. IV. ÚS 116/2011 tým, že sťažovateľkou P namietanú zmenu v zložení
príslušného senátu najvyššieho súdu kvalifikoval ako porušenie jej základného práva podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy, možno koncentrovane vyjadriť takto:
„Z hľadiska podstaty a obsahu základného práva na zákonného sudcu garantovaného
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nie je akceptovateľné a udržateľné také
prerozdelenie už pridelenej veci, t. j. veci už skôr pridelenej tak sudcovi spravodajcovi
a súčasne aj ostatným členom senátu všeobecného súdu ako zákonným sudcom, podľa
ktorého bude vec pridelená novému senátu toho istého všeobecného súdu, ktorého členom
je sudca, ktorému vec bola pôvodne pridelená ako sudcovi spravodajcovi, avšak ostatní
členovia nového senátu sa zmenili, a to iným spôsobom než náhodným výberom pomocou
technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom.“
Plénum ústavného súdu preskúmalo právne názory I. senátu ústavného súdu
a (bývalého) IV. senátu ústavného súdu k právnemu problému spočívajúcemu v hľadaní
ústavne konformnej odpovede na otázku, či je z hľadiska podstaty a obsahu základného
práva na zákonného sudcu akceptovateľné a udržateľné také prerozdelenie už pridelenej
veci, t. j. veci už skôr pridelenej tak sudcovi spravodajcovi a súčasne aj ostatným členom
senátu všeobecného súdu ako zákonným sudcom, podľa ktorého bude vec pridelená novému
senátu toho istého všeobecného súdu, ktorého členom je sudca, ktorému vec bola pôvodne
pridelená ako sudcovi spravodajcovi, avšak ostatní členovia nového senátu sa zmenili, a to
iným spôsobom než náhodným výberom pomocou technických prostriedkov
a programových prostriedkov schválených ministerstvom. Po diskusii sa plénum priklonilo
k právnym názorom I. senátu ústavného súdu a, zohľadňujúc aj pozmeňujúce návrhy, ktoré
zazneli v priebehu diskusie, prijalo k zjednoteniu odchylných právnych názorov stanovisko,
ktoré je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Senáty ústavného súdu budú v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde pri
rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazané týmto uznesením ústavného súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015