Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 308/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., a. s., V., zastúpenej advokátkou Mgr. A. M.,

P., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 46 ods.

1 a a 2 , ako aj práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 20. decembra 2010, rozsudkom Krajského súdu v Nitre

sp. zn. z 28. apríla 2008 a rozsudkom Okresného súdu Topoľčany č. k. 5 C

32/96-448 zo 14. mája 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla

2011 doručená sťažnosť spoločnosti P., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“, v citovanom texte aj

„sťažovateľ“) na výzvu ústavného súdu doplnená podaním z 12. mája 2011, ktorou

namietala porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.

1 a 2 (ďalej len „“), ako aj práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 20. decembra 2010, rozsudkom Krajského súdu

v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. apríla 2008 a rozsudkom

Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) č. k. -448 zo 14. mája 2007.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom postavení žalovanej

v spore vedenom na okresnom súde pod sp. zn. , v ktorom predmetom konania

„bol nárok p. M. V. (ďalej aj „žalobkyňa“, pozn.) na vydanie bezdôvodného obohatenia,

resp. zaplatenie nájomného za užívanie pozemku... Dňa 14. 5. 2007 uložil Okresný súd...

rozsudkom, č. k. -448... Sťažovateľovi povinnosť vydať p. M. V. bezdôvodné

obohatenie... sumu 6 339 070,- Sk (210 418,58 €) spolu s príslušenstvom... náhradu trov

konania a zároveň zaplatiť náhradu trov konania štátu a súdny poplatok. Proti Rozsudku

súdu prvého stupňa podal Sťažovateľ odvolanie..., o ktorom rozhodol Krajský súd...

rozsudkom zo dňa 28. apríla 2008... tak, že Rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a

Sťažovateľovi uložil zaplatiť p. M. V. sumu 6 104 896,- Sk (202 645,32 €) spolu

s príslušenstvom..., náhradu trov prvostupňového konania a odvolacieho konania a zároveň

zaplatiť súdny poplatok, pričom potvrdil povinnosť Sťažovateľa zaplatiť trovy konania štátu

a súdny poplatok... Sťažovateľ podal voči Rozsudku odvolacieho súdu... Dovolanie...

dovolací súd Dovolanie odmietol pre neprípustnosť.“.

3. Podľa názoru sťažovateľky „V súčasnosti nastal v dôsledku Rozsudku súdu prvého

stupňa, Rozsudku odvolacieho súdu a Uznesenia právny stav, kedy výlučný a neobmedzený

vlastník musel zaplatiť odplatu za užívanie vlastného pozemku osobe, ktorá nemá voči

tomuto pozemku žiadny právny vzťah a ani právny titul na jeho užívanie (medzi dotknutými

osobami pritom v minulosti nevznikol ani žiadny zmluvný vzťah, ktorý by takýto postup

odôvodňoval)... Samotnému Konaniu (pred okresným súdom a krajským súdom, pozn.) a ani

konaniu pred Najvyšším súdom... nepredchádzalo žiadne iné konanie pred súdom o určení

vlastníckeho práva k Pozemkom T., príp. negatórna (zapieracia žaloba), či konanie pred

orgánmi Štátnej správy na úseku katastra (a následne pred príslušným súdom v rámci

výkonu správneho súdnictva) a rovnako tak ani dohoda medzi Sťažovateľom a p. M. V. o

urovnaní sporných nárokov, ktoré by viedli k definitívnemu odstráneniu duplicitnej

evidencie spornej parcely a vlastníckeho práva k nej v katastri nehnuteľností v prospech p.

M. V.“.

4. Sťažovateľka tvrdí, že postupom a rozhodnutiami v jej právnej veci konajúcich

všeobecných súdov boli porušené ňou označené základné práva zaručené a práva

zaručené dohovorom a dodatkovým protokolom.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. ,

Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a Okresný súd Topoľčany

v konaní vedenom pod sp. zn. porušili základné právo Sťažovateľa vlastniť

majetok podľa , 3, 4 a 5 ako aj jeho právo na

ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu a právo Sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa , jeho právo na zákonného sudcu podľa

, jeho právo na verejné prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa ako aj jeho právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru.

2. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

20. 12. 2010, rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. -506 zo dňa 28. 04. 2008

a rozsudok Okresného súdu Topoľčany č. k. -448 zo dňa 14. 5. 2007 sa zrušujú

a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Topoľčany.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40 000,- €,

ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť...

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej

republiky povinný zaplatiť...“.

II.

6. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

8. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá

právomoc rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných

právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.

, , ).

II.A

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného dohovoru

rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 14. mája 2007

11. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1

, resp. dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -448

zo 14. mája 2007 a konaním mu predchádzajúcim.

12. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľka

proti rozsudku okresného súdu č. k. -448 zo 14. mája 2007 podala

riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 28. apríla 2008. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti

sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práva sťažovateľky predmetným rozsudkom

okresného súdu.

13. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu,

pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z uvedeného

dôvodu sťažnosti v tejto jej časti odmietol podľa pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 20. decembra 2010 a rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 28. apríla 2008

14. Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti domáhala tiež vyslovenia porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. decembra 2010, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol, a jemu

predchádzajúcim potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 28. apríla 2008.

15. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

16. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto

predpisom je (ďalej aj „OSP“).

17. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, , ).

18. Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis ,

, , ).

19. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

20. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli

naplnené.

21. K uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 20. decembra 2010

Sťažovateľka v sťažnosti vychádzala v zásade z dôvodov, ktoré uviedla aj

v podanom dovolaní a ktorými sa dovolací súd zaoberal pri jeho prerokúvaní.

„Podrobnejšie sú niektoré súvisiace argumenty a dôvody Sťažovateľa pre podanie tejto

sťažnosti uvedené v doterajších písomných podaniach Sťažovateľa v Konaní (t. j. v konaní

pred okresným súdom a krajským súdom, pozn.), v konaní pred Najvyšším súdom...

o Dovolaní (sp. zn. ), v konaní pred S. T. a následne pred K. v N...“

Dovolací súd ho posúdil ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento

mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

22. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej

vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (),

preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje

až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo

všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

23. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia a nasl. .

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide

o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné

aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v .

24. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. decembra 2010, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Nezistil

pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci

oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd

sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľky, ale pretože sa s nimi nestotožnil,

odmietol dovolanie ako neprípustné.

25. V odôvodnení svojho rozhodnutia po oboznámení výsledkov konania (jeho

skutkových a právnych záverov) a rozhodnutí prvostupňového aj odvolacieho súdu najvyšší

súd « ... ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podal včas účastník

konania ( ) zastúpený advokátom ( ), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa... V prejednávanej

veci odvolací súd o uplatnenom nároku (o vydanie bezdôvodného obohatenia) rozhodol

rozsudkom. V zmysle ustanovení platí, že ak dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci

rozsudok ( ) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od

právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ), alebo

rozsudok potvrdzujúceho rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo

výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3

).

Z hľadiska prípustnosti dovolania možno za zmenu rozsudku súdu prvého stupňa

odvolacím súdom považovať len také rozhodnutie, ktorým odvolací súd vecne zmeňuje

rozhodnutie súdu prvého stupňa o predmete sporu a nahrádza ho svojím iným rozhodnutím

o veci samej. V porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa musí ísť o iné, rozdielne

rozhodnutie vo veci samej. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu

nie je preto rozhodujúce to, ako odvolací súd sformuloval výrok svojho rozsudku (či ho

formálne označil ako zmeňujúci, hoci v skutočnosti ide o potvrdzujúci rozsudok), prípadne

ako v dôvodoch označil ustanovenia , podľa ktorých pri

rozhodnutí postupoval (či rozhodol podľa alebo ).

Z porovnania výrokových častí rozsudkov nižších stupňov je zrejmé, že odvolací súd

napriek použitej formulácii o zmene rozsudku súdu prvého stupňa v skutočnosti (podľa

obsahu), jeho rozsudok v časti ukladajúcej povinnosť žalovanému zaplatiť žalobkyni 202

645,32 Eur (6 104 893 Sk) potvrdil a tento rozsudok zmenil len v ostatnej (zvyšnej) časti,

týkajúcej sa zaplatenia 7 773,25 Eur (234 177 Sk) s príslušenstvom, v ktorej na rozdiel od

súdu prvého stupňa žalobu zamietol. Z hľadiska prípustnosti dovolania žalovaného, je

podstatné, že oba rozsudky (rozsudok súdu prvého stupňa a rozsudok odvolacieho súdu) sú

súhlasné v tom, že (zhodne) uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni 202 645,32 Eur (6 104

893 Sk). Z uvedeného vyplýva, že táto časť rozsudku odvolacieho súdu (žalovaný podal

dovolanie „proti celému výroku rozsudku, ako aj proti odôvodneniu... rozsudku“) má

povahu potvrdzujúceho rozsudku (obdobne to platí aj vo vzťahu k výroku o poplatkovej

povinnosti žalovaného, ktorý výrok sám o sebe má procesnú formu uznesenia). Podmienky

prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku bolo preto potrebné skúmať

v zmysle a

Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo iné rozhodnutie dovolacieho súdu

obsahujúce právny názor v tejto veci. Prípustnosť dovolania podľa

preto neprichádza do úvahy. Zároveň sa nejedná ani o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok vo veci neplatnosti

zmluvnej podmienky. Dovolanie preto nie je prípustné ani podľa

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta druhá ) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa , ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v až g/ Ak je

konanie postihnuté niektorou zvád vymenovaných v , možno dovolaním

napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska

vylúčené. Dovolateľ však žiadnu z vád vymenovaných v nenamietal a jej

existencia v dovolacom konaní nevyšla najavo.

Pokiaľ dovolateľ svoje dovolanie odôvodnil tým, že konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že napadnuté rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, že inú procesnú vadu (§ 241 ods. 2

písm. b/ ) považuje za prípustný dovolací dôvod (ktorý

možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné); samotná táto vada ale prípustnosť

dovolania nezakladá. Rovnako nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

) je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie

prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Dovolanie je v ustanoveniach upravené ako mimoriadny

opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu;

pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté

rozhodnutie podrobiť vednému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné

nesprávnosti rozhodnutia.

Nakoľko v danom prípade dovolanie nie je podľa prípustné a neboli

zistené (ani tvrdené) vady konania uvedené v , dospel Najvyšší súd Slovenskej

republiky k záveru, že dovolanie žalovaného je neprípustné a preto ho odmietol (§ 243b

ods. 5 v spojení s )...».

26. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v dovolacom konaní

nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku, pretože najvyšší súd

postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti

rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľke neodňala

možnosť konať pred súdom [ ]. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho

súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom

prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych

opravných prostriedkoch. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. decembra 2010 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových

a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými

ustanoveniami .

27. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa a jej

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti

na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

28. K rozsudku krajského súdu sp. zn. z 28. apríla 2008

Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru postupom krajského súdu v označenom konaní a jeho rozsudkom z 28. apríla

2008.

29. Predmetným rozsudkom krajský súd, ako „Odvolací súd rozsudok súdu prvého

stupňa v napadnutej - vyhovujúcej časti výroku vo veci samej, v časti výroku o náhrade trov

konania účastníkov a v časti výroku o poplatkovej povinnosti odporcu mení takto:

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke (za obdobie od 1. 2. 1993 do 31. 1. 2007)

sumu 6.104.893,- Sk s úrokom z omeškania... do zaplatenia ...

Napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 234.177,- Sk s úrokom

z omeškania... mení tak, že návrh zamieta.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu trov prvostupňového konania...

V časti týkajúcej sa výroku o povinnosti odporcu zaplatiť na účet prvostupňového

súdu náhradu trov konania štátu sa napadnutý rozsudok potvrdzuje.

V časti týkajúcej sa výroku o poplatkovej povinnosti odporcu sa napadnutý rozsudok

mení tak, že odporca je povinný zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny poplatok

v sume...

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania...“.

30. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol: „Krajský súd

v Nitre ako súd odvolací ( ) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa podľa na nariadenom odvolacom pojednávaní podľa

a po doplnení dokazovania oboznámením sa s uznesením Krajského súdu v Nitre

z 13. decembra 2007 č. k. -116, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 12. marca 2008 sp. zn. , prečítaním Stvrzenky P. v P. ako aj

písaného svedectva Š. Š. z 12. 8. 1947 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa vo

veci samej, v časti náhrady trov konania a uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť súdny

poplatok je treba podľa zmeniť a v časti trov konania štátu podľa ako

vecne správny potvrdiť... Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že

pokiaľ by išlo o užívanie nehnuteľností odporcom, vlastnícky patriacich navrhovateľke, išlo

by z jeho strany o bezdôvodné obohatenie plnením bez právneho dôvodu podľa § 451 ods. 1

. Bezdôvodné obohatenie spočíva v tom, že obohatený na úkor

majetku iného získal určité majetkové hodnoty, ktoré možno vyjadriť v peniazoch.

Predmetom obohatenia môže byť tak získanie vecí, peňazí, pohľadávky, zriadenie práva, tak

aj získanie majetkovej hodnoty z uskutočneného výkonu, vrátane užívania cudzej veci; to

všetko však za predpokladu, že k obohateniu na úkor majetku poškodeného došlo spôsobom,

ktorý právny poriadok ako dôvod nadobudnutia bezdôvodného obohatenia nepripúšťa.

V prípade užívania cudzej nehnuteľnosti bez platnej nájomnej zmluvy spočíva obohatenie

užívateľa v tom, že vykonával právo nájmu cudzej veci. Takto spotrebované plnenie nie je

možné vrátiť, je preto namieste forma peňažnej náhrady odpovedajúca peňažnému oceneniu

získaného obohatenia. Výška náhrady sa odvodzuje od prospechu, ktorý získal plnením bez

právneho dôvodu účastník, majúci povinnosť majetkový prospech vrátiť. Výšku

bezdôvodného obohatenia spočívajúcu v užívaní nehnuteľnosti bez právneho dôvodu možno

určiť peňažnou čiastkou, ktorá odpovedá čiastkam vynakladaným obvykle v danom mieste

a čase za užívanie obdobných nehnuteľností, spravidla práve formou nájmu (teda nájomné,

ktoré sa vytvára na trhu s nájmom a je dané stavom miestnej a časovej ponuky a dopytu).

Povinným subjektom na vydanie bezdôvodného obohatenia je ten, kto sa bezdôvodne

obohatil. Oprávneným subjektom je ten, na úkor koho bezdôvodné obohatenie vzniklo,

pričom povinným i oprávneným subjektom môžu byť ako fyzické, tak i právnické osoby.

Získané bezdôvodné obohatenie môže spočívať aj v tom, že majetok zodpovednostného

subjektu sa nezmenšil, hoci k takémuto zmenšeniu by došlo, ak by plnil svoju povinnosť.

Základom pre vydanie bezdôvodného obohatenia z tohto titulu je však preukázanie

vlastníckeho práva navrhovateľky, prípadne iného titulu, z ktorého by jej právo na vydanie

bezdôvodného obohatenia vzniklo. Odvolací súd sa preto ako predbežnou otázkou zaoberal

vlastníckym právom navrhovateľky k predmetnej nehnuteľnosti.

Vykonaným dokazovaním na súde prvého stupňa bolo nesporne preukázané, že po

2

prvej pozemkovej reforme bola parc. č. 1954/2 vo výmere 11 667mv roku 1924 pridelená

právnym predchodcom navrhovateľky – Š. Š. a jeho manželke H...

Tieto pozemky boli zabraté štátom podľa zákona č. 215/1919 Sb, čo vyplýva z č. d.

2

707/1924. V novembri 1924 bola parcela č. 1954/2 - lúka vo výmere 11 667mvymeraná

zememeračom, právni predchodcovia navrhovateľky B. Š. ml. a H. Š., rod. C. za ňu zaplatili

prídelovú cenu a v takejto výmere, ako bola zakreslená v situačnom pláne, ju títo právni

predchodcovia navrhovateľky najneskôr od začiatku roku 1925 až do roku 1947-1949

užívali, kým ju nezačali užívať a spravovať štátne majetky...

Zápisy prídelov do pozemkovej knihy mali zaobstarať na náklady štátu príslušné

orgány štátu, najmä Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. V tejto

predmetnej veci však nebol vykonaný zápis vlastníckeho práva k pôvodnej nehnuteľnosti,

t. j. k parc. č. 1954/2 do pozemnoknižnej vložky č. 399 v prospech právnych predchodcov

navrhovateľky, teda v prospech prídelcov. Z doplneného dokazovania na odvolacom súde

dňa 4. októbra 2006 bolo jednoznačne preukázané pridelenie predmetnej nehnuteľnosti

právnym predchodcom navrhovateľky...

Tieto doklady a tiež zaplatenie prídelovej ceny za nehnuteľnosť vyvolali u právnych

predchodcov navrhovateľky presvedčenie, že im táto vec, teda predmetná nehnuteľnosť -

parc. č. 1954/2 patrí v takej výmere a na takom mieste ako im bola pridelená.

Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona,

pričom vzhľadom k tomu, že právnym následkom vydržania je nadobudnutie vlastníckeho

práva, pri uplatňovaní inštitútu vydržania sa vyžaduje splnenie zákonom uvádzaných

predpokladov. Predpokladmi vydržania sú jednak spôsobilý predmet vydržania,

oprávnenosť držby a uplynutie vydržacej lehoty. Vznik držby je spojený s okamžikom kedy

subjekt začal s vecou nakladať ako s vlastnou. Moment nakladania s vecou ako s vlastnou

sa viaže na okamih, kedy osoba odlišná od vlastníka má vec vo svojej moci svedomím, že jej

patrí. Takýmto okamihom môže byť napr. uzavretie zmluvy, prevzatie daru alebo

právoplatné rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

Ak aj nadobúdací titul nie je právne perfektný, neplatnosť právneho úkonu o prevode

vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním. Platnosť

nadobúdacieho právneho titulu je rozhodujúca len pri prevode vlastníctva na základe

právneho titulu (rozsudok Najvyššieho súdu SR ). Na rozdiel od preukazovania

vlastníctva nie je treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia -

riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je

základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby. Dobromyseľnosť, teda

dobrá viera držiteľa v to, že vec mu patrí, možno zistiť z toho, či došlo zo strany držiteľa

k nakladaniu s vecou ako s vlastnou. Na rozdiel od ochrany vlastníctva nie je rozhodné, či

existoval aj platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva (R 45/1986).

V období do 31. decembra 1950 sa pri uplatňovaní inštitútu vydržania vychádzalo

z obyčajového práva na území Slovenska, teda z úpravy vo Všeobecnom občianskom

zákonníku z roku 1811; v zmysle ustanovenia § 1460 tohto zákonníka k vydržaniu bolo

potrebné okrem spôsobilosti osoby a predmetu, aby niekto bol skutočným držiteľom veci

alebo práva, ktoré mal týmto spôsobom nadobudnúť; vyžadovalo sa tiež, aby držba bola

poriadna, poctivá a pravá a aby v nej bolo pokračované počas celej doby vymeranej

zákonom. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudol ten, kto ju mal po dobu 32 rokov.

Každé držanie bolo poriadne a k vydržaniu postačujúce, ak sa zakladalo na takom právnom

dôvode, ktorý by postačil na prevzatie vlastníctva, keby bolo náležalo prevodcovi (§ 1461).

Vydržanie bolo možné voči každému, teda aj voči spoluvlastníkovi, ak boli splnené

podmienky vydržania a ak došlo k udalosti, ktorá mohla v užívateľovi dôvodne vyvolať

presvedčenie o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnosti. Dobromyseľnosť sa vyžadovala pri

vstupe do držby. Podľa (tzv. Stredný

), vydržaním bolo možno nadobudnúť vlastnícke právo, ak nejde

o nescudziteľné veci, ktoré sú v socialistickom vlastníctve. Vlastnícke právo k hnuteľnej veci

nadobudne, kto ju drží oprávnene (§ 145) a nepretržite tri roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je

potrebná vydržacia doba desaťročná (§116 ods. 1). Dobromyseľnosť držiteľa sa vyžadovala

po celú dobu. Podľa intertemporálneho ustanovenia (§ 562 Stredného občianskeho

zákonníka) ustanoveniami tohto zákona sa spravujú, pokiaľ nie je ďalej ustanovené inak,

i právne pomery vzniknuté pred 1. januárom 1951; do tohto dňa sa tieto právne pomery

spravujú skorším právom. Lehota, ktorá začala bežať pred 1. januárom 1951, sa skončí, ak

tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej odo

dňa 1. januára 1951; ak určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej odo

dňa, keď lehota začala bežať. To isté platí o vydržacej a premlčacej dobe (§ 566 ods. 1, 2

Stredného ). Podľa o úprave

niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam, lehoty na vydržanie sa neprerušili

vznikom užívacieho práva socialistickej organizácie k nehnuteľnosti.

Z dokazovania, vykonaného na súde prvého stupňa vyplýva, že právni predchodcovia

navrhovateľky za nehnuteľnosť zaplatili prídelovú cenu a boli dobromyseľní tak pri vstupe

do držby v r. 1925, ako aj počas celej vydržacej doby, teda predmetnú nehnuteľnosť mali

v dobromyseľnej držbe od r. 1925 do r. 1947-1949, kedy ju začali užívať štátne majetky. Ani

užívaním predmetnej nehnuteľnosti štátnymi majetkami však k prerušeniu vydržacej lehoty

v zmysle nedošlo, preto vydržacia lehota, ktorá začala

podľa Všeobecného , skončila podľa

č. uplynutím 32 rokov, teda v roku 1957. V dôsledku vydržania právni

predchodcovia navrhovateľky nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnosti označenej

pôvodne v situačnom pláne a grafickej Časti k nemu ako aj vo výpise z registra prídelu ako

2

parc. č. 1954/2 vo výmere 11 667mvydržaním, keď v teréne presne označenú časť parcely

užívali ako svoju vlastnú počas celej vydržacej doby, aj keď táto presne vyčlenená časť

parcely nebola takto zapísaná v pozemkovej knihe. Pre nadobudnutie vlastníckeho práva

vydržaním zápis do pozemkovej knihy potrebný nebol.

V tom čase bola v pozemkovej knihe zapísaná parc. 5. 1954/1 o výmere 3ha 81á

2

31m, a táto parcela bola až po splnení podmienok vydržania právnymi predchodcami

navrhovateľky rozdelená geometrickým plánom zo dňa 31. 3. 1959. Právni predchodcovia

navrhovateľky sa stali vlastníkmi predmetnej parcely zo zákona vydržaním. Napriek tomu,

že predmetná parcela nie je v súčasnosti v teréne zameraná a navrhovateľka ako jej

vlastnícka s ňou nemôže disponovať... nebráni to však tomu, aby ako vlastnícka parcely,

2

ktorej podstatná časť o výmere 11 236mje momentálne zahrnutá v rámci podstatne väčšej

parcely, evidovanej v katastri nehnuteľností na LV č. 2463 ako pare. č. 4785/1 ost. plocha

2

o výmere 308 273mvo vlastníctve odporcu, nemohla od toho, kto túto nehnuteľnosť užíva

bez právneho dôvodu, t. j. od odporcu, požadovať bezdôvodné obohatenie. V znaleckom

posudku znalkyne Ing. Y. S. č. 70/2004 je uvedené polohopisné určenie inkriminovaného

pozemku v kat. území T., je známa jeho poloha a tvar, bolo ho leda možné rekonštruovať. V

dôsledku vydržania predmetnej nehnuteľnosti po právnych predchodcoch navrhovateľky

prebehli dedičské konania a navrhovateľka sa stala vlastníckou 1/2 predmetnej

nehnuteľnosti na základe dedičského rozhodnutia bývalého Štátneho notárstva v

Topoľčanoch spis. zn. D 217/71 po neb. Š. Š. Vlastníckou druhej polovice predmetnej

nehnuteľnosti sa navrhovateľka stala na základe rozhodnutia bývalého Štátneho notárstva v

Topoľčanoch spis. zn. D 222/87 po neb. H. Š.

Obrana odporcu v konaní spočívala aj v tvrdení, že rozsudok Okresného súdu

Topoľčany sp. zn. zo dňa 4. 4. 1974, ktorým súd určil, že žalobníčky v 1. a 2. rade

– H. Š. a M. V. sú podielovými spoluvlastníčkami nehnuteľností, nachádzajúcich sa v k. ú.

2

T., zapísaných vo vl. č. 339, parc. č. 1954/2 vo výmere 1ha 16á 67ma parc. č. 1956/3 roľa

2

vo výmere 5 715mv polovine, sa na neho nevzťahuje, pretože žalovaným v konaní bol

Československý štát, zast. O. v T... Keďže národným podnikom bol majetok prideľovaný do

správy a nie do vlastníctva, aj národnému podniku S., n. p. T. bola predmetná nehnuteľnosť

pridelená len do správy a nie do vlastníctva a S., n. p. T. boli z hľadiska užívania

predmetnej parcely právnym predchodcom odporcu, jeho právnym predchodcom z pohľadu

vlastníctva však bol štát. Pokiaľ teda navrhovateľka v konaní vedenom na Okresnom súde

Topoľčany pod sp. zn. označila ako žalovaného S., n. p. T. a neskôr návrh

zmenila a ako žalovaného označila Československý štát, zast. O. – v T., žalovaného označila

správne, pretože žalovať priamo S., n. p. T. nemohla. Z tohto dôvodu je rozsudok vo veci

vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. záväzný aj pre odporcu, aj keď

v tomto konaní v čase vyhlásenia rozhodnutia jeho právny predchodca ako žalovaný už

nevystupoval. Tento rozsudok Okresného súdu Topoľčany zo dňa 4. 4. 1974 č. k. 5 C 29/73-

19, ktorým súd určil, že žalobníčka H. Š., rod. C. a M. V. sú podielovými spoluvlastníčkami

nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. T., zapísané vo vložke č. 339 ako parc. č. 1954/2

2 2

o výmere 1ha 16á 67ma parc. č. 1956/3, roľa o výmere 5 715mv polovine, mal už len

deklaratórny význam a v odôvodnení toho rozsudku sa uvádza, že obe žalobníčky sa stali

podielovými spoluvlastníčkami predmetných nehnuteľností v dôsledku vydržania. Na

vydržaní vlastníckeho práva právnymi predchodcami navrhovateľky nemôže nič zmeniť ani

tá skutočnosť, že v čase vynesenia uvedeného rozsudku v roku 1974 vo výroku rozsudku

uvedená parcela nebola takto zapísaná v liste vlastníctve ... Odvolací súd, vychádzajúc z

toho, že vlastnícke právo navrhovateľky bolo v konaní preukázané, sa potom zaoberal tým,

či odporca užíva nehnuteľnosť vo vlastníctve navrhovateľky. Zo znaleckého posudku Ing. Y.

2 2

S., vyplýva, že z výmery 11 667modporca užíva o 431mmenej, preto pre zmenu výmery

užívanej odporcom odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti priznanej

istiny podľa zmenil a navrhovateľke priznal menšiu než ňou požadovanú sumu a

vo zvyšku jej návrh ako nedôvodný zamietol, pričom pri stanovení obvyklej ceny za užívanie

nehnuteľnosti navrhovateľky odporcom odvolací súd vychádzal zo záverov znaleckého

2

posudku Ing. R. K. a ním vypočítané sumy obvyklého nájmu za 11.667mprepočítal na

22

11.236m. Pri cene obvyklého nájmu 50,- Sk/m/rok a výmere pozemku užívanej odporcom

2

11.236mpotom bezdôvodné obohatenie za 1 rok predstavuje sumu 561.800,- Sk (11.236 x

50), za obdobie od 1. 2. 1993 do 31. 5. 1996 predstavuje sumu 112.360,- Sk, za obdobie od

1. 6. 1996 do 31. 12. 1996 predstavuje sumu 327.716,50 Sk, za roky 1997 až 2006

predstavuje za každý rok sumu 561.800,- Sk a za január 2007 predstavuje sumu 46.816,50

Sk. Z takto priznaných súm za jednotlivé obdobia odvolací súd priznal navrhovateľke aj

úrok z omeškania, vždy odo dňa nasledujúceho po skončení toho-ktorého obdobia.

Napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 234.177,- Sk s úrokom z

omeškania nad 15,5 % ročne zo sumy 583.350,- Sk od 1. 1. 2002 do zaplatenia, s úrokom z

omeškania nad 13 % ročne zo sumy 583.350,- Sk od 1. 1. 2003 do zaplatenia, s úrokom z

omeškania nad 12 % ročne zo sumy 583.350,- Sk od 1. 1. 2004 do zaplatenia a s úrokom z

omeškania nad 8 % ročne zo sumy 583.350,- Sk od 1. 1. 2005 do zaplatenia odvolací súd

zamietol, pretože v tejto časti bol nedôvodný... Odporca v priebehu konania vzniesol voči

žalovanej sume námietku premlčania, pričom na otázku súdu, aby uviedol, či vznáša

námietku premlčania, za aké obdobie a voči akým sumám, zástupca odporcu na odvolacom

pojednávaní uviedol, že k tejto otázke sa nemôže vyjadriť, pretože mu nie je jasné, či súd

rozhodoval o zaplatení nájomného alebo o vydaní bezdôvodného obohatenia, preto

odvolací súd k námietke premlčania neprihliadol. Odvolací súd k tomu poznamenáva, že z

odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd rozhodoval o vydaní

bezdôvodného obohatenia v zmysle . Na námietku premlčania súd prihliadne len

vtedy, ak sa dlžník premlčania zjavne dovolá; nestačí len všeobecné vyjadrenie dlžníka

k časovému aspektu uplatneného nároku (rozsudok NS SR sp. zn. ). K námietke

odporcu, že rozsudok súdu prvého stupňa je postihnutý vážnou vadou, keď znenie výroku

rozsudku neobsahuje právny titul, na základe ktorého by mal byť odporca na peňažné

plnenie zaviazaný, odvolací súd poznamenáva, že zo žiadneho ustanovenia ,

upravujúceho náležitosti rozsudku (§ 152 a nasl.) takáto povinnosť súdu nevyplýva, a teda

absencia právneho titulu vo výroku rozsudku súdu prvého stupňa nie je zo strany súdu

prvého stupňa pochybením.

Podľa obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku

rozsudku. Vo výroku rozhodne tiež o povinnosti na náhradu trov konania, pokiaľ o nej

nerozhodne samostatne.

Výrokom rozsudku sa súd vyjadruje k otázke, ktorá tvorila predmet sporu, teda sa ním

rozhoduje o veci samej (o merite veci). Výroková časť (enunciát) je vyjadrením záveru súdu

o pojednávanej veci. Odôvodnenie rozsudku má obsahovať výklad opodstatnenosti,

zákonnosti a spravodlivosti výroku a jeho účelom je predovšetkým doložiť správnosť

rozsudku, zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní

rozhodnutia. Ustanovenie dáva súdu dostatočný návod na to, aké má byť

odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby

odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné

návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri

hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal preukázané a právne posúdenie zisteného

skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení (pozri R 37/1985). Z uvedeného

vyplýva, že právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných

ustanovení je a má byť súčasťou odôvodnenia rozsudku a nie súčasťou výroku rozsudku.

Odvolací súd v tejto súvislosti ešte poznamenáva, že súd nie je viazaný ani právnym

posúdením účastníka, ktoré uviedol v žalobnom návrhu. Petit návrhu, t. j. čoho sa

navrhovateľ domáha, vytyčuje rámec konania pred súdom, teda vymedzuje práva

a povinnosti, o ktorých má byť rozhodnuté, pričom žalobný petit musí byť presný, určitý

a zrozumiteľný. Súd musí celkom presne vedieť, o čom má konať a rozhodnúť, pretože

účastníkom nemôže priznať iné práva a uložiť im iné povinnosti, než sú navrhované. Každé

procesné podanie, teda i návrh na začatie konania sa neformálne posudzuje podľa jeho

obsahu. Z procesných návrhov navrhovateľky vyplýva, že sa voči odporcovi v konečnom

dôsledku domáhala vydania bezdôvodného obohatenia.“

31. Ústavný súd nadväzujúc na svoje už uvedené stanoviská a právne názory (body

15 až 20) opätovne zdôrazňuje, že sa zaručuje ochrana viacerých

záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému

ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu

k porušeniu základného práva podľa a práva podľa dohovoru

by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ()

vrátane návrhu o námietke zaujatosti, alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd

odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne

preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím

(, ).

32. V prípade sťažovateľky však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za

následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa

subjektívnych názorov sťažovateľky. Nespokojnosť sťažovateľky s obsahom rozhodnutia

krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

33. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu,

ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím sú zlúčiteľné

s označeným článkom a dohovoru.

34. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel

k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, predmetné rozhodnutie obsahuje

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

35. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu

vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje

znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia

nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

36. Ústavný súd v danej veci nezistil, že by napadnutý postup a rozhodnutie

krajského súdu sp. zn. z 28. apríla 2008 boli svojvoľné a že by zasahovali

do práva sťažovateľky podľa , resp. podľa dohovoru.

37. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných procesných a hmotnoprávnych ustanovení zákona

(napr. , , v rozhodnutí uvádzané

pozemkoprávne všeobecné záväzné predpisy a im predchádzajúce právne predpisy) je

namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený.

38. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia

okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru.

39. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského

súdu a namietaným porušením označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.C

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 3, 4

a 5 a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu

40. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

, ) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí

aj základné právo vyplývajúce z , 3, 4 a 5 , ako aj dodatkového

protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru.

Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 (a aj ods. 3, 4

a 5) a dodatkového protokolu by bolo možné v danej veci uvažovať len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením.

41. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a zo záverov odmietol

sťažnosť sťažovateľky v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

II. D

K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu

42. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho práva na zákonného sudcu

zaručeného , ktoré mal spôsobiť najvyšší súd tým, „že v priebehu

konania o dovolaní došlo bez predchádzajúceho upozornenia či následného oznámenia

a dokonca aj príslušného záznamu v evidenčných pomôckach k zmene senátu

rozhodujúceho o dovolaní“.

43. V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd požiadal o stanovisko

predsedu najvyššieho súdu k predmetnému tvrdeniu sťažovateľky. Predseda najvyššieho

súdu v liste č. KP 4/2011-47 z 23. mája 2011 v podstatnom uviedol: «K tejto časti ústavnej

sťažnosti najvyšší súd uvádza, že vec vedená pod sp. zn. bola 3. septembra

2008 náhodným výberom a prostredníctvom technických a programových prostriedkov

pridelená senátu najvyššieho súdu 1C v zložení JUDr. J. B., JUDr. D. Š. (predsedníčky

senátu), JUDr. M. D., JUDr. Ľ. Š. (členovia senátu). Súčasne s pridelením veci sa určilo, že

sudcom spravodajcom v tejto veci je JUDr. Ľ. Š.. Zloženie senátu 1 C bolo stanovené

Rozvrhom práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2008 č. Spr 718/07 a

Opatrením č. Spr 718/07-34 z 31. júla 2008 o zmene Rozvrhu práce Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky na rok 2008 (opatrenie prikladám v prílohe).

Rozvrhom práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2010

č. Spr 1321/2009 (rozvrh práce je zverejnený na internetovej stránke najvyššieho súdu

www.nsud.sk v sekcii „Dokumenty“) bol JUDr. Ľ. Š. zaradený do senátu 4 C, pričom

zloženie senátu bolo nasledovné: JUDr. E. S. (predsedníčka senátu), JUDr. E. B., JUDr. Ľ.

Š. (členovia senátu). V poznámke č. 6 na strane 26 Rozvrhu práce Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky na rok 2010 je uvedené: „ Veci, ktoré boli pridelené a nevybavené do

31. 12. 2009 JUDr. Ľ. Š. v senáte 1 C, JUDr. R. Č. v senáte 4 C, JUDr. I. M. v senáte 4 C,

JUDr. L. G. v senáte 5 C vybavia uvedení sudcovia v senátoch, do ktorých boli začlenení po

1. januári 2010“. Takouto vecou bola aj vec vedená pod sp. zn. a preto

bola táto vec vybavená v senáte 4 C, do ktorého bol JUDr. Ľ. Š. začlenený po 1. januári

2010 a členom ktorého je do súčasnosti. K zmene senátu došlo súlade s rozvrhom práce

najvyššieho súdu a tiež v zmysle zásady rýchlosti a hospodárnosti súdneho konania, keďže

sudcovia zaradení od 1. januára 2010 od do nových senátov mali veci, ktoré im boli

pridelené v pôvodných senátoch už naštudované a bolo by v rozpore s touto zásadou

prideliť veci inému sudcovi spravodajcovi na nové naštudovanie...»

44. Spôsob prideľovania vecí podľa predmetu konania jednotlivým senátom,

samosudcom, súdnym úradníkom a notárom je vykonávaný v zmysle § 50 a § 51 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) v súlade s „Rozvrhom práce“ príslušného súdu

vydaným podľa § 52 zákona o súdoch. Problematikou (právnou úpravou) zákonného sudcu

(okrem ustanovenia zákona o súdoch § 3 ods. 3) sa zaoberá na najvyššom súde aj rokovací

poriadok „Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“ (sp. zn. ), podľa ktorého (čl. 38

ods. 1) zákonným sudcom na najvyššom súde je sudca „ktorý vykonáva funkciu sudcu a je

určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci“. Podľa odseku 2

citovaného rokovacieho poriadku „v rámci senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce určitú vec

prejednať a rozhodnúť, je zákonným sudcom každý člen tohto senátu“. Podľa odseku 3

citovaného rokovacieho poriadku „namiesto sudcu, ktorý bol v určitej veci pôvodne

zákonným sudcom, ale vyskytla sa u neho skutočnosť, ktorá podľa osobitného predpisu

alebo rozvrhu práce vylučuje možnosť prejednania a rozhodnutia veci týmto sudcom, je

zákonným sudcom sudca určený v súlade s ustanoveniami rozvrhu práce, ktoré upravujú

postup v prípade výskytu takej skutočnosti“. Podľa odseku 4 citovaného rokovacieho

poriadku „zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade s rozvrhom práce“.

45. Po oboznámení sa s príslušnými ustanoveniami príslušného rozvrhu práce

najvyššieho súdu vydaným opatrením predsedu najvyššieho súdu zo 14. decembra 2009 pod

sp. zn. Spr 1321/2009, a tiež s prihliadnutím na stanovisko uvedené v bode 43 ústavný súd

konštatuje, že postupom najvyššieho súdu pri pridelení dovolania sťažovateľky nemohlo

dôjsť a ani nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva na zákonného

sudcu.

46. Z uvedených dôvodov ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

II.E

K namietanému porušeniu základného práva podľa

47. V časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva na

prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov ( ) sťažovateľka uviedla,

že podala dovolanie „na Okresnom súde v Topoľčanoch dňa 15. 7. 2008, Najvyšší súd

Slovenskej republiky odmietol uznesením Dovolanie dňa 20. 12. 2011 (správne má byť

2010, pozn.), pričom dôvodom na odmietnutie Dovolania bolo nesplnenie formálneho

procesného zákonného predpokladu prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku; z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval

otázku prípustnosti Dovolania neuveriteľných 29 mesiacov bez vykonania akéhokoľvek

ďalšieho úkonu vo veci (výzva adresovaná účastníkom, pojednávanie, dožiadanie

adresované inému štátnemu orgánu alebo orgánu verejnej správy a pod.), a to aj napriek

tomu, že Sťažovateľ opakovane dopĺňal svoje argumenty prostredníctvom ďalších

písomných podaní... Konanie v predmetnej právnej veci sp. zn. , resp.

začalo v r. 1996 a bolo ukončené až v r. 2008, t. j. trvalo vyše 12 rokov;

výsledkom je právoplatný Rozsudok odvolacieho súdu, ktorý vytvoril pomerne pevný právny

základ pre budúce súdne spory medzi Sťažovateľom a p. M. V. Ani napriek Konaniu nie sú

právne vzťahy medzi Sťažovateľom a p. M. V. do dnešného dňa s konečnou platnosťou

a spravodlivo usporiadané.“ Aj z citovaného textu sťažnosti vyplýva, že konanie pred

všeobecnými súdmi „bolo ukončené... v roku 2008“ a o dovolaní rozhodol najvyšší súd 20.

decembra 2010.

48. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, , ) ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2

, ako aj právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto

ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade

vo veci konajúcimi všeobecnými súdmi) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená

ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva

postupom týchto súdov, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú

( ).

49. Ústavný súd konštatuje, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už boli

súdne konania vedené okresným súdom, krajským súdom a aj dovolacie konanie

právoplatne ukončené rozhodnutiami, proti ktorým smeruje aj sťažnosť sťažovateľky. Na

základe toho v tomto čase nemohlo dochádzať objektívne k ňou tvrdeným prieťahom

v predmetných konaniach.

50. Ústavný súd vzhľadom na uvedené podľa

odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v časti namietaného porušenia základného práva podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

51. V súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní najvyššieho súdu ústavný súd tiež

vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby predložila sťažnosť na prieťahy v súdnom

konaní doručenú predsedovi najvyššieho súdu (§ 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona o súdoch).

Takúto sťažnosť (na prieťahy v súdnom konaní) sťažovateľka v priebehu dovolacieho

konania nepodala, pričom ňou uvádzané dôvody v písomnom vyjadrení z 12. mája 2011 (že

takúto sťažnosť nebolo možné považovať za účinný prostriedok nápravy, pozn.) zjavne

neobstoja, pričom sťažovateľka neuviedla žiadne právne významné dôvody, ktoré by ju

takejto povinnosti zbavovali. Na základe uvedeného by musel ústavný súd sťažnosť v tejto

časti (II.E) odmietnuť aj z dôvodu jej neprípustnosti.

III.

52. Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších

nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011