Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 116/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-220

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty

Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Lajosa

Mészárosa, Marianny Mochnáčovej a Rudolfa Tkáčika na ústnom pojednávaní 30. októbra

2013 vo veci disciplinárneho konania podľa

a podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov a podľa

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov proti JUDr. Štefanovi Harabinovi, predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, zastúpenému advokátom JUDr. B. N., B., takto

rozhodol:

Návrh (bývalej) ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky z 28. novembra 2011

s a z a m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 28. novembra

2011 doručený návrh ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„navrhovateľka“ alebo „ministerka spravodlivosti“) na začatie konania podľa čl. 136 ods.

3 prvej vety (ďalej len „“) s poukazom na

prvú vetu a

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na disciplinárne

konanie proti JUDr. Štefanovi Harabinovi, predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „predseda najvyššieho súdu“), pretože «svojím konaním porušil

povinnosť zdržať sa všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie predsedu

súdu alebo ohroziť dôveru v nestranný a spravodlivý výkon tejto funkcie ako i povinnosť

vykonávať svoju funkciu predsedu súdu svedomito, riadne a včas plniť svoje povinnosti

orgánu riadenia a správy súdov podľa ustanovení § 42 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), keď vo funkcii predsedu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššieho súdu“),

1) v súvislosti s vecou vedenou na najvyššom súde pod sp. zn. ,

v dňoch 24. 9. 2009 a 3. 8. 2010 vydal opatrenia č. Spr 162/2009-20 resp. č. Spr 101/2010-

13, ktorými zmenil zloženie päťčlenného senátu O-V, ktorému vec vedená na najvyššom

súde pod sp. zn. pôvodne v roku 2008 napadla (zloženie: JUDr. S.,

JUDr. M., JUDr. Z., JUDr. Ď., JUDr. D.), a to tak, že vo veci napokon konal a rozhodoval

senát v zložení: JUDr. S., JUDr. M., JUDr. L., JUDr. P., JUDr. P., pričom traja sudcovia z

pôvodného zloženia senátu (JUDr. Z., JUDr. Ď., JUDr. D.) boli v tomto senáte vymenení

bez zákonných dôvodov; čo bolo v príkrom rozpore s § 3 ods. 3 a 4 a § 50 ods. 2 písm. d), e)

zákona o súdoch, ako aj so základným právom nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi

podľa (ďalej len „“) resp. podľa

Listiny základných práv a slobôd, čo už pri tejto veci v náleze sp. zn. -140

zo dňa 18. 10. 2011 konštatoval aj ústavný súd;

2) v súvislosti s vecou vedenou na najvyššom súde pod sp. zn. , dňa

30. 09. 2010 vydal Opatrenie Spr 101/2010-17, ktorým zmenil a doplnil rozvrh práce

najvyššieho súdu na rok 2010, čím došlo k tomu, že vo veci vedenej na najvyššom súde pod

sp. zn. , ktorá napadla 1. 3. 2010 senátu 2C v zložení JUDr. V., JUDr. K.,

JUDr. T. už nebolo ďalej konané a rozhodované senátom 2C v uvedenom zložení, ale

senátom 7C v zložení JUDr. Š., JUDr. S., JUDr. T., a to iba preto, lebo vec bola

prerozdelená zo senátu 2C z dôvodu prechodu sudkyne spravodajkyne v tejto veci (JUDr.

T.) zo senátu 2C do senátu 7C; čo bolo v príkrom rozpore so zákonnými podmienkami

prerozdelenia veci zo senátu iba náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a

programových prostriedkov schválených ministerstvom spravodlivosti v zmysle § 51 ods.

435 zákona o súdoch, ako aj so základným právom nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi

podľa , čo už pri tejto veci konštatoval aj ústavný súd nálezom sp. zn. IV.

ÚS 116/2011-34 zo dňa 9. 6. 2011;

3) v súvislosti s vecou vedenou na najvyššom súde pod sp. zn. , dňa

19. 09. 2011 vydal Opatrenie č. 14 (Spr 887/2011), ktorým zmenil rozvrh práce najvyššieho

súdu na rok 2011 tak, že v nadväznosti na nález ústavného súdu z 9. júna 2011 sp. zn.

, vec vedenú na najvyššom súde pod sp. zn. , ktorá napadla

ešte dňa 1. 3. 2010 do senátu 2C, pridelil na vybavenie senátu určenému náhodným

výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených ministerstvom

spravodlivosti len medzi dvoma senátmi, 2C (zloženie: JUDr. V., JUDr. K., JUDr. P.) a 7C

(zloženie: JUDr. Š., JUDr. S., JUDr. T.); čo je v rozpore s § 51 ods. 4 a 5 zákona o súdoch,

pretože neexistovali zákonné dôvody pre náhodné prerozdelenie označenej veci zo senátu

2C, ktorému táto vec pôvodne napadla; a tiež v príkrom rozpore aj s § 3 ods. 3 a § 51a ods.

3 zákona o súdoch (v znení účinnom od 1. 5. 2011), pretože neexistovali zákonné dôvody

ani pre zmenu v personálnom obsadení pôvodného senátu 2C, ktorému táto vec napadla

(zloženie: JUDr. V., JUDr. K., JUDr. T.);

4) poveril predsedov kolégií najvyššieho súdu, aby ho zastupovali počas

neprítomnosti, a tak umožnil, aby opatrenia č. 14 až 18, ktoré menili rozvrh práce

najvyššieho súdu na rok 2011, vydávali a podpisovali v jeho zastúpení predsedovia kolégií

najvyššieho súdu; čo je v rozpore s § 43 ods. 2 a § 39 ods. 2 zákona o súdoch, ako aj s čl. 7

Rokovacieho poriadku najvyššieho súdu, pretože predsedu najvyššieho súdu v oprávnení

vykonávať zmeny a dodatky rozvrhu práce môže zastúpiť iba podpredseda najvyššieho

súdu;

5) v rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2011 určil, že: „V prípade

novovytvoreného senátu predseda Najvyššieho súdu SR na návrh predsedu príslušného

kolégia určí, ktoré konkrétne veci z existujúcich senátov prechádzajú do novovytvoreného

senátu; pridelenie sa uskutoční náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov schválených ministerstvom, pokiaľ nie je v osobitnej časti ustanovené inak“

(IV. časť čl. II. ods. 11, v súčasnosti ods. 10), čo je platné a účinné aj v súčasnosti; a to

napriek tomu, že je to v príkrom rozpore ako so zásadou prerozdeľovania už pridelených

vecí iba náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových

prostriedkov schválených ministerstvom spravodlivosti v zmysle § 51 ods. 4 a 5 zákona

o súdoch, tak aj so zásadou zmeny v personálnom obsadení senátu iba z taxatívne

vymedzených dôvodov v zmysle § 51a ods. 3 zákona o súdoch v znení účinnom od 1. 5.

2011;

6) v rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2011, v znení platnom a účinnom aj

v súčasnosti, zveril konanie a rozhodovanie vo veciach, vedených v registri TdoV len

jednému päťčlennému senátu trestného kolégia, prejednávanie a rozhodovanie vo veciach

vedených v registroch Cdo-V, M-Cdo-V, Uro-V, M-Uro-V len jednému päťčlennému senátu

občianskoprávneho kolégia, konanie a rozhodovanie vo veciach vedených v registroch

ObdoV, MObdV len jednému päťčlennému senátu obchodnoprávneho kolégia a konanie

a rozhodovanie vo veciach vedených v registri Sdo len jednému päťčlennému senátu

správneho kolégia najvyššieho súdu; čo je v príkrom rozpore so zásadou náhodného

prideľovania vecí náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových

prostriedkov schválených ministerstvom spravodlivosti, a to minimálne aspoň jednému

z dvoch senátov, v zmysle § 51 ods. 1 a 2 zákona o súdoch;

pričom skutkami uvedenými pod bodmi 1) a 2) naplnil pojmové znaky závažného

disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich,

skutkami uvedenými pod bodmi 3), 5) a 6) naplnil pojmové znaky závažného

disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich ako

aj závažného disciplinárneho previnenia nezlučiteľného s funkciou sudcu podľa § 116 ods.

3 písm. b), d) a e) zákona o sudcoch a prísediacich a skutkom uvedeným pod bodom 4)

naplnil pojmové znaky závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c)

zákona o sudcoch a prísediacich ako aj závažného disciplinárneho previnenia

nezlučiteľného s funkciou sudcu podľa § 116 ods. 3 písm. b) zákona o sudcoch a

prísediacich.».

2. Navrhovateľka následne podrobne odôvodnila všetky predsedovi najvyššieho súdu

v bodoch 3.1 až 3.6 vytýkané skutky a uviedla: „Predseda najvyššieho súdu... je pri výkone

svojej funkcie ako orgánu riadenia súdu v zmysle ustanovenia § 115 zákona o sudcoch

a prísediacich disciplinárne zodpovedný za porušenie... uvedených povinností pri výkone

funkcie predsedu súdu.

Predseda najvyššieho súdu... porušil svoju zákonnú povinnosť zdržať sa všetkého, čo

by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie predsedu súdu alebo ohroziť dôveru

v nestranný a spravodlivý výkon tejto funkcie (§ 42 ods. 1 zákona o súdoch) ako i svoju

zákonnú povinnosť vykonávať svoju funkciu svedomito, riadne a včas plniť svoje povinnosti

orgánu riadenia a správy súdov (§ 42 ods. 2 písm. a) zákona o súdoch), keď ako vrcholný

funkcionár najvyššieho orgánu všeobecného súdnictva Slovenskej republiky rozvrhom práce

a opatreniami k rozvrhu práce iným ako zákonným spôsobom prerozdeľoval už pridelené

veci na rozhodnutie jednotlivým senátom resp. sudcom.

Skutkami uvedenými v tomto návrhu na začatie disciplinárneho konania pod bodmi

1) až 6) ohrozil dôveru v nestranný a spravodlivý výkon funkcie predsedu najvyššieho súdu

v očiach odbornej i laickej verejnosti a zároveň jednoznačne porušil svoje povinnosti riadne

plniť povinnosti orgánu riadenia súdu, medzi ktoré patrí okrem iných aj vydávanie rozvrhu

práce a jeho zmien a dodatkov spôsobom určeným v rozvrhu práce po ich prerokovaní

v sudcovskej rade a za podmienok určených v zákone (§ 51 zákona o súdoch).

Predseda najvyššieho súdu... vyššie uvedenými konaniami hrubým spôsobom porušil

povinnosti vyplývajúce z funkcie predsedu najvyššieho súdu v zmysle § 42 ods. 1 zákona

o súdoch, podľa ktorého je predseda súdu povinný zdržať sa všetkého, čo by mohlo narušiť

vážnosť a dôstojnosť funkcie predsedu súdu alebo ohroziť dôveru v nestranný a spravodlivý

výkon tejto funkcie a v zmysle § 42 ods. 2 písm. a), podľa ktorého predseda súdu je povinný

vykonávať svoju funkciu svedomito, riadne a včas plniť svoje povinnosti orgánu riadenia

a správy súdov, čím sa dopustil nielen závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116

ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich a závažného disciplinárneho previnenia

nezlučiteľného s funkciou sudcu podľa § 116 ods. 3 písm. b), d) a e) zákona o sudcoch

a prísediacich.

Konanie JUDr. Štefana Harabina spočívajúce v porušení základného práva nebyť

odňatý zákonnému sudcovi možno bez akýchkoľvek pochybností považovať za také

porušenie povinností súdneho funkcionára (§ 42 zákona o súdoch), ktoré vážne ohrozuje

dôveryhodnosť a chod súdnictva, keďže závažného protiprávneho konania sa dopustil ako

predseda najvyššieho súdu. Týmto svojím konaním v podstatnej miere ovplyvnil vážnosť

a odbornú povesť najvyššieho súdneho orgánu Slovenskej republiky.

Vyššie uvedené konanie predsedu najvyššieho súdu... je potrebné považovať za

mimoriadne závažné, keďže porušenie práva dotknutých účastníkov na zákaz odňatia

zákonnému sudcovi (resp. práva na zákonného sudcu) v zmysle , viedlo

už v minimálne dvoch prípadoch k zrušeniu rozhodnutí najvyššieho súdu ústavným súdom.

Navyše sa predseda JUDr. Štefan Harabin takéhoto protiprávneho konania dopúšťal

opakovane.

Závažnosť protiprávneho konania predsedu najvyššieho súdu... zvyšuje aj to, že sa ho

dopustil v postavení vrcholného súdneho funkcionára, čo má mimoriadny vplyv na

dôveryhodnosť justície v očiach verejnosti.

Pokiaľ by takéto vážne protiprávne konanie s priamym dosahom na ústavné práva

účastníkov súdnych konaní zostalo bez potrestania, iba by to posilnilo skeptický postoj

občanov k justícii, a čo je ešte vážnejšie, priamo by sa podieľalo na rozklade jedného zo

základných pilierov demokratického štátu...“

3. Navrhovateľka ústavnému súdu (ako súdu disciplinárnemu) navrhla, aby

po vykonanom dokazovaní vyniesol rozhodnutie, „ktorým uzná JUDr. Štefana Harabina,

sudcu a predsedu najvyššieho súdu, za vinného zo závažného disciplinárneho previnenia

podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich ako aj zo závažného

disciplinárneho previnenia nezlučiteľného s funkciou sudcu podľa § 116 ods. 3 písm. b), d)

a e) zákona o sudcoch a prísediacich“, a za toto disciplinárne previnenie mu uloží «podľa

§ 117 ods. 7 zákona o sudcoch a prísediacich disciplinárne opatrenie „odvolanie z funkcie

sudcu“ za závažné disciplinárne previnenie nezlučiteľné s funkciou sudcu (spáchanie

závažného disciplinárneho previnenia napriek tomu, že už mu bolo za závažné disciplinárne

previnenie uložené disciplinárne opatrenie, keďže uznesením ústavného súdu sp. zn.

-173 zo dňa 29. júna 2011 bol JUDr. Štefan Harabin uznaný za vinného

zo závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch

a prísediacich; opakované porušenie povinností pri výkone štátnej správy súdu podľa

osobitného predpisu (§ 42 zákona o súdoch), pokračovanie v porušovaní povinností

súdneho funkcionára napriek výzve na jeho odstránenie alebo také porušenie povinností

súdneho funkcionára, ktoré vážne ohrozuje dôveryhodnosť a chod súdnictva, pretože

vzhľadom na povahu porušenej povinnosti, spôsob konania, mieru zavinenia, opakovanie

alebo iné priťažujúce okolnosti je takéto konanie nezlučiteľné s funkciou sudcu; porušenie

zákonných podmienok náhodného prideľovania vecí senátom a sudcom a súdnym

úradníkom a náhodného prerozdeľovania už pridelených vecí).».

4. Navrhovateľka tiež požiadala o prerokovanie tohto návrhu bez meškania,

považujúc predmetný návrh za naliehavú vec. Zároveň podala (i) návrh na spojenie

disciplinárnych konaní vedených proti predsedovi najvyššieho súdu, t. j. tejto veci s vecou

vedenou pod sp. zn. a (ii) návrh na dočasné pozastavenie výkonu funkcie

sudcu JUDr. Štefanovi Harabinovi.

Návrh na spojenie disciplinárnych konaní [bod 6(i)] odôvodnila navrhovateľka

takto: „... žiadam, aby ústavný súd ako disciplinárny súd spojil konanie o návrhu na začatie

disciplinárneho konania proti predsedovi najvyššieho súdu... vedené pod sp. zn.

a konanie o tomto novom návrhu na začatie disciplinárneho konania proti

predsedovi najvyššieho súdu na spoločné konanie a viedol ich pod sp. zn. .

Spojenie označených konaní do jedného disciplinárneho konania navrhujem ako

z dôvodu ich vecnej súvislosti, keďže v obidvoch disciplinárnych návrhoch ide o podozrenie

z porušovania povinností orgánu riadenia a správy súdu pri tvorbe a zmenách rozvrhu

práce najvyššieho súdu a s tým súvisiaceho porušovania pravidla náhodného prideľovania

vecí, tak aj v záujme hospodárnosti, efektívnosti a primeranosti.“

Návrh na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu JUDr. Štefanovi Harabinovi

[bod 6(ii)] odôvodnila po odcitovaní príslušných zákonných ustanovení navrhovateľka

takto: „Mám za to, že podaný návrh na začatie disciplinárneho konania proti predsedovi

najvyššieho súdu..., v ktorom ako disciplinárne opatrenie navrhujem odvolanie z funkcie

sudcu, dostatočne odôvodňuje návrh na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu

JUDr. Štefanovi Harabinovi a zároveň sú naplnené zákonné dôvody na vydanie rozhodnutia

o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu najvyššieho súdu JUDr. Štefana Harabina.

Dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu JUDr. Štefana Harabina navrhujem až do

právoplatného skončenia disciplinárneho konania a prípadne naň nadväzujúceho

rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o odvolaní z funkcie sudcu.“

5. K návrhu sa vyjadril predseda najvyššieho súdu, a to podaniami z 1. decembra

2011, 16. januára 2012 a 15. februára 2012. V podstatnom najskôr namietal aktívnu

legitimáciu navrhovateľky a porušenie práva na účinný opravný prostriedok. K aktívnej

legitimácii navrhovateľky uviedol: „Zo žiadneho ustanovenia ... či zákona...

nevyplýva oprávnenie ministra na kontrolu činnosti predsedu Najvyššieho súdu... a z toho

vyplývajúc - ani na vyvodzovanie zodpovednosti podaním návrhu na začatie disciplinárneho

konania. Hoci podľa zákona o sudcoch a prísediacich... minister môže podať disciplinárny

návrh voči sudcovi..., z toho však nemožno vyvodiť oprávnenie podať taký návrh aj voči

predsedovi Najvyššieho súdu... pre aktivity súvisiace výlučne s činnosťou predsedu tohto

súdu... Výklad a aplikácia uvedených zákonov ministerkou spravodlivosti, vrátane zmien

privodených ostatnými novelami statusových zákonov, svedčí o vedomom oslabovaní

nezávislosti súdnictva v Slovenskej republike vytváraním nadradeného postavenia pre

ministerku a ministerstvo voči predsedovi Najvyššieho súdu... a súdom, teda o vytváraní

vzťahu podradenosti aj Najvyššieho súdu... ministerke spravodlivosti... Takéto aktivity sú

však vo svojej podstate protiústavné.“ K namietanému porušeniu práva na účinný opravný

prostriedok po odcitovaní čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

a s poukazom na o sudcoch a prísediacich

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o sudcoch“) predseda najvyššieho súdu uviedol: „Pozitívny záväzok štátu podľa čl. 13

Dohovoru Slovenská republika nespĺňa, pokiaľ ide o disciplinárne konanie proti predsedovi

Najvyššieho súdu... Podľa ... na disciplinárne konanie voči

predsedovi Najvyššieho súdu sa primerane použije osobitný predpis. Týmto osobitným

predpisom je zákon... o sudcoch... Zákon o sudcoch upravuje disciplinárne konanie voči

sudcom ako konanie dvojstupňové... Toto nerovné (až diskriminačné) postavenie mám

napriek tomu, že aj Ústavný súd... je povinný aplikovať zásadu, že medzinárodné zmluvy

(dohody) o ľudských právach a základných slobodách majú prednosť pred zákonmi

Slovenskej republiky bez obmedzení, vždy ( ...). Nedostatky slovenskej

zákonnej úpravy nesmú vyznieť v neprospech dotknutej osoby ani vtedy, ak náprava

vyžaduje legislatívne zmeny.“ Vzhľadom na uvedené predseda najvyššieho súdu navrhol,

aby ústavný súd návrh navrhovateľky neprijal na ďalšie konanie, resp. aby návrh odmietol

ako podaný zjavne neoprávnenou osobou. Následne sa predseda najvyššieho súdu vyjadril

k jednotlivým skutkom uvedeným v bodoch 1 až 6 návrhu:

Ku skutku uvedenému v bode 1 uviedol: «V tomto bode ministerka spravodlivosti...

zavádzajúco a nepravdivo uvádza, že opatrenia predsedu NS boli vydané v súvislosti

s vecou 1MObdoV722/2008. Tieto opatrenia neboli vydané zo zameraním obsadenia

päťčlenného senátu v konkrétnej veci, ale tieto opatrenia sa týkali všetkých vecí, ktoré v tom

čase neboli rozhodnuté v päťčlennom senáte. Takéto opatrenia boli bežne robené aj

v minulosti a to či už JUDr. K., JUDr. M., JUDr. Š. Vtedy platná právna úprava to

jednoducho umožňovala a to jednoznačne potvrdzovala aj judikatúra ústavného súdu. Až

následne ústavný súd a to napr. vo vyššie uvedenej veci (konkretizovaný nižšie) zmenil svoju

doterajšiu judikatúru pričom predpokladáme, že v tejto praxi ústavný súd pokračovať

nebude.

Najvyšší súd... rešpektuje nález Ústavného súdu... vo veci obchodnej spoločnosti T. z

18. októbra 2011, sp. zn. , zároveň však poukazuje na niektoré nepravdivé

a zavádzajúce skutočnosti, aj na chyby, ktoré premietol senát ústavného súdu do svojho

nálezu.

Predovšetkým je aktuálne konštatovať, že senát III. ÚS rozhodol v predmetnej veci

v rovnakom zložení senátu o identickej sťažnosti spoločnosti T... už 13. apríla 2011, č. k. III.

ÚS 390/2010-83 diametrálne odlišne od svojho rozhodnutia z 18. októbra 2011, konkrétne

tak, že „základné právo uvedenej spoločnosti, nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručené čl.

48 ods. 1 ... a Listiny... a jej právo na prejednanie veci súdom

zriadeným zákonom zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru... v konaní vedenom pred Najvyšším

súdom... pod sp. zn. V 22/2008 opatrením predsedu Najvyššieho súdu... č. Spr

162/2009-20 z 24. septembra 2009 o zmene rozvrhu práce Najvyššieho súdu... na rok 2009

a opatrením predsedu Najvyššieho súdu... č. Spr 101/2010-13 a Spr 1321/2009 z 3. augusta

2010 o zmene rozvrhu práce Najvyššieho súdu... na rok 2010 porušené neboli.“

Ako z vyššie uvedeného vyplýva, Ústavný súd nálezom z 18. októbra 2011, č. k.

-140 v rovnako zloženom senáte o identickej sťažnosti tej istej obchodnej

spoločnosti rozhodol, že „Základné právo obchodnej spoločnosti T... na súdnu ochranu

podľa ..., základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa

ods. 1 ... a podľa Listiny... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn. V 22/2008 z 30.

novembra 2010 porušené boli.“

Zrušil citovaný rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie

a rozhodol aj o trovách konania.

Rozhodnutie Ústavného súdu... z 18. októbra 2011, sp. zn. vyvoláva

vážne znepokojenie, lebo oddeľuje „konanie“ od „rozhodnutia“ v situácii, keď ruší

výsledok konania, t. j. rozsudok pre údajné chyby konania, ktoré rozsudku predchádzalo,

ale o samotnom konaní vyslovil, že bolo zákonné - keďže z podnetu sťažnosti práve na toto

konanie nálezom z 13. apríla 2011, sp. zn. vyslovil (rozhodol), že ústavné

práva sťažovateľa porušené neboli.

Odjakživa pritom platí zásada, že nezákonnosť konania znamená aj nezákonnosť

jeho výsledku a túto nezákonnosť nemôže sanovať samotné rozhodnutie a pokiaľ je konanie

zákonné, rozhodnutie môže byť zrušené len z prípadne iných chýb, než chýb zákonného

konania, ktoré mu predchádzalo.

Na uvedenom nič nemôže meniť ani názor Ústavného súdu... vyjadrený na str. 11

odôvodnenia nálezu z 13. apríla 2011, sp. zn. , že „Až po rozhodnutí vo

veci samej možno jednoznačne zadefinovať, či konanie najvyššieho súdu bolo zaťažené

vadou významnou z hľadiska základného práva sťažovateľky podľa

a čl. 38 ods. 1 listiny, pretože až vtedy sa stáva nespochybniteľným a definitívnym

zodpovedanie otázky, či meritórne rozhodnutie ovplyvňujúce hmotnoprávne postavenie jeho

účastníkov bolo výsledkom konania a rozhodovania sudcu alebo sudcov ako členov senátu)

ustanoveného pre rozhodnutie prípadným nezákonným opatrením predsedu najvyššieho

súdu o zmene rozvrhu práce najvyššieho súdu, a v akej miere sa prípadne taký sudca na

konaní a rozhodovaní veci podieľal.“ Z takto vyjadreného názoru totiž vyplýva, že ak by

strany boli s výsledkom (rozhodnutím) spokojné, konanie, ktoré rozhodnutiu predchádzalo

by bolo bezchybné a zákonné, aj keby konal a rozhodoval senát v nezákonnom zložení, resp.

keby rozhodoval nepríslušný súd.

Ústavný súd... na str. 48 predmetného nálezu tvrdí, že všetci sudcovia, ktorí

opatrením predsedu Najvyššieho súdu... boli vyradení z päťčlenného senátu zostali aj po

účinnosti zmien rozvrhu práce v obchodnoprávnom kolégiu. Toto tvrdenie Ústavného súdu

SR je zavádzajúce a odporuje pravde, totiž pôvodná členka senátu JUDr. Z. Ď. opatrením

predsedu Najvyššieho súdu... R z 24. septembra -20 bola preradená do

správneho kolégia Najvyššieho súdu... a do tohto kolégia je zaradená doposiaľ. Teda

uvedená sudkyňa nemohla rozhodovať v kauze T., pretože táto napadla do

obchodnoprávneho kolégia, v ktorom kolégiu sudkyňa JUDr. Z. Ď. v čase rozhodovania v

tejto kauze už nepôsobila. Tieto skutočnosti si Ústavný súd... bez problémov mohol zistiť zo

spisu i z webovej stránky NS SR.

Ústavný súd... mylne uvádza na str. 48 nálezu, že k zmene v zložení päťčlenného

senátu nedošlo zo zákonom predpokladaných dôvodov. Podľa zákona žiadne ustanovenie

takéto zmeny nezakazovalo a tomu zodpovedala aj doterajšia prax Ústavného súdu... vo

viacerých rozhodnutiach posledne i uznesením Ústavného súdu SR z 24. augusta 2011 č. k.

-24. Pravidlo o zákaze zmeny personálneho obsadenia senátu vo veciach už

pridelených na prejednanie bolo zavedené až s účinnosťou až od

1. mája 2011, teda toto pravidlo do právneho poriadku SR sa dostalo dávno potom, čo boli

vydané spomínané opatrenia predsedu Najvyššieho súdu... Ide o zapracovanie nového

ustanovenia - § 51a do zákona... o súdoch..., konkrétne o § 51a ods. 3, podľa ktorého

„zmenami v rozvrhu práce sa nesmie zmeniť personálne obsadenie senátu vo veciach už

pridelených na prejednanie a rozhodnutie; to neplatí, ak bol člen senátu preložený na iný

súd, dočasne pridelený na iný súd, dočasne pridelený na výkon funkcie predsedu súdu, ak

má dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu, ak má prerušený výkon funkcie sudcu, ak

vykonáva stáž alebo ak mu zanikla funkcia sudcu.“

Samotná skutočnosť zapracovania citovaného ustanovenia do zákona o súdoch

znamená, že skoršia zákonná úprava tejto otázky umožňovala aj taký výklad, aký bol použitý

pri predmetných opatreniach predsedu Najvyššieho súdu... a teda ním zvolený postup bol

konformný s vtedy platným a účinným zákonom, premietnutým do Rozvrhu práce

Najvyššieho súdu... Zrejme preto Ústavný súd... žiadne z opatrení predsedu Najvyššieho

súdu SR nezrušil a vo všetkých veciach sa podľa nich postupuje. Len v mediálnej kauze T.

Ústavný súd... spochybnil zloženie päťčlenného senátu, pričom ale opatrenia predsedu

Najvyššieho súdu... naďalej ponechal v platnosti a vec vrátil - nesporne takto ustanovenému

senátu - na ďalšie konanie, t. j. na opätovné prerokovanie veci a rozhodnutie (čl. 127 ods.

2, veta tretia SR).

Pokiaľ Ústavný súd... vytýka Najvyššiemu súdu..., že nezohľadnil skutočnosť, že

nižšie súdy nezistili náležité skutkový stav toto konštatovanie Ústavného súdu... tiež nie je

pravdivé, pretože dovolací súd - Najvyšší súd... rozsudky nižších súdov v prevažnej časti

zrušil práve z dôvodu, že skutkový stav vo veci náležité zistený nebol.

Ústavný súd o sťažnosti pre porušenie práva na zákonného sudcu rozhodoval aj

24. augusta 2011 vo veci č. k. -24. Rozhodol uznesením tak, že sťažnosť

spoločnosti P. a. s. odmietol. V odôvodnení uznesenia, v relevantnej časti, t. j. k

namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu, najmä uviedol (strany 23

až 25 rozhodnutia): „Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho práva na zákonného

sudcu zaručeného ..., ktoré mal spôsobiť Najvyšší súd... tým, že

v priebehu konania o dovolaní došlo bez predchádzajúceho upozornenia či následného

oznámenia a dokonca aj príslušného záznamu v evidenčných pomôckach k zmene senátu

rozhodujúceho o dovolaní.

V rámci predbežného prerokovania tejto sťažnosti, ústavný súd požiadal o stanovisko

predsedu Najvyššieho súdu k predmetnému tvrdeniu sťažovateľky. Predseda Najvyššieho

súdu v liste č. KP 4/2011-47 z 23. mája 2011 podrobne uviedol spôsob pridelenia veci do

senátu 1 Cdo (išlo o vec sp. zn. ), zloženie tohto senátu stanovené Rozvrhom

práce Najvyššieho súdu... na rok 2008 č. Spr 718/07 a Opatrením č. Spr 718/07-34 z 1. júla

2008 o zmene Rozvrhu práce Najvyššieho súdu... na rok 2008. Ďalej poukázal na Rozvrh

práce na rok 2010, č. Spr 1321/2009 (uverejnený na internetovej stránke Najvyššieho

súdu... Dokumenty“), zloženie senátu 4 C a boli konkretizované senáty a osoby, ktoré

vybavia veci, ktoré boli pridelené a nevybavené do 31. decembra 2009, vrátane veci sp. zn.

a konštatoval: K zmene senátu došlo v súlade s rozvrhom práce

Najvyššieho súdu a tiež v zmysle zásady rýchlosti a hospodárnosti súdneho konania, keďže

sudcovia zaradení od 1. januára 2010 do nových senátov mali veci, ktoré im boli pridelené

v pôvodných senátoch už naštudované a bolo by v rozpore s touto zásadou prideliť vec

inému sudcovi spravodajcovi na nové naštudovanie...

Spôsob prideľovania vecí podľa predmetu konania jednotlivým senátom,

samosudcom, súdnym úradníkom a notárom je vykonávaný v zmysle § 50 a § 51 zákona...

o súdoch... v súlade s „Rozvrhom práce“ príslušného súdu vydaným podľa § 52 zákona

o súdoch. Problematikou (právnou úpravou) zákonného sudcu (okrem ustanovenia zákona

o súdoch § 3 ods. 3) sa zaoberá na najvyššom súde aj rokovací poriadok „Najvyššieho

súdu...“ (sp. zn. Pls 1/06), podľa ktorého (čl. 38 ods. 1) zákonným sudcom na najvyššom

súde je sudca „ktorý vykonáva funkciu sudcu a je určený rozvrhom práce na konanie

a rozhodovanie o prejednávanej veci“. Podľa odseku 2 citovaného rokovacieho poriadku

„v rámci senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce určitú vec prejednať a rozhodnúť, je

zákonným sudcom každý člen tohto senátu“. Podľa odseku 3 citovaného rokovacieho

poriadku „namiesto sudcu, ktorý bol v určitej veci pôvodne zákonným sudcom, ale vyskytla

sa u neho skutočnosť, ktorá podľa osobitného predpisu alebo rozvrhu práce vylučuje

možnosť prejednania a rozhodnutia veci týmto sudcom, je zákonným sudcom sudca určený

v súlade s ustanoveniami rozvrhu práce, ktoré upravujú postup v prípade výskytu takej

skutočnosti“. Podľa odseku 4 citovaného rokovacieho poriadku „zmenu v osobe zákonného

sudcu možno vykonať len v súlade s rozvrhom práce“.

Po oboznámení sa s príslušnými ustanoveniami príslušného rozvrhu práce

najvyššieho súdu vydaným opatrením predsedu najvyššieho súdu zo 14. decembra 2009 pod

sp. zn. Spr 1321/2009, a tiež s prihliadnutím na stanovisko vyššie uvedené Ústavný súd...

konštatuje, že postupom Najvyššieho súdu... pri pridelení dovolania sťažovateľky nemohlo

dôjsť a ani nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva na zákonného

sudcu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.“

Zarážajúce je, že účastníci konania v priebehu dovolacieho konania na Najvyššom

súde... vo veci sp. zn. vôbec nevyužili možnosť namietať zloženie senátu

z dôvodu, že je porušené ich právo na zákonného sudcu. Pritom zloženie päťčlenného

senátu bolo účastníkom známe už niekoľko mesiacov pred rozhodnutím vo veci a to z

oficiálnej internetovej stránky súdu, ako aj z úradnej tabule Najvyššieho súdu..., navyše

dovolací súd odročil vyhlásenie rozsudku na ďalší termín, takže účastníci mali dostatok

času túto námietku uplatniť v dovolacom konaní. Ak tak neurobili potom je neprípustné túto

námietku vzniesť až pred Ústavným súdom... Tento názor vyplýva z uznesenia Ústavného

súdu SR z 18. júna 2003, sp. zn. vo veci sťažnosti U., a. s. pre porušenie čl. 48

ods. 1 ... a Dohovoru... zmenou Rozvrhu práce Najvyššieho súdu... na rok

2003 č. Spr 187/02-3 z 18. februára 2003 a uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn.

MObdo V 8/2002 z 27. februára 2003. Ústavný súd uvedeným uznesením sp. zn.

sťažnosť U., a. s. odmietol pre neprípustnosť. V odôvodnení rozhodnutia

okrem iného uviedol:

„Sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím vydaným

podpredsedom najvyššieho súdu 18. februára 2003 tým, že zmenil zloženie senátu

najvyššieho súdu určeného podľa rozvrhu práce platného na rok 2002 na konanie

a rozhodovanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“) v právnej veci vedenej na Najvyššom súde... od

20. decembra 2002 pod sp. zn. M Obdo V 8/2002, a to po začatí konania. Rozhodnutie

podpredsedu najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za bezprecedentné hrubé porušenie

ústavného princípu vyjadreného v ..., podľa ktorého nikoho nemožno

odňať jeho zákonnému sudcovi. Zároveň je tým porušené aj právo na spravodlivé súdne

konanie, tak ako vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru.“

Ústavný súd... odmietnutie sťažnosti (a tým aj odmietnutie vyššie uvedených

argumentov) odôvodnil v podstate tým, že

„Za situácie, keď podľa presvedčenia sťažovateľky v dôsledku zmeny rozvrhu práce

vydanej podpredsedom najvyššieho súdu (za situácie, keď nebol post predsedu najvyššieho

súdu obsadený) zasadajú v päťčlennom senáte najvyššieho súdu dvaja sudcovia, ktorých

nemožno považovať za zákonných sudcov, a preto ani za nestranných sudcov z objektívneho

hľadiska, má sťažovateľka postupovať v zmysle ,

teda namietať skutočnosti, pre ktoré považuje ňou označených sudcov - členov senátu za

vylúčených. V zmysle o tom, či sú namietaní

sudcovia - členovia senátu vylúčení, rozhodne bez zbytočného odkladu iný senát

najvyššieho súdu. Sťažovateľka, hoci od 18. februára 2003 mala vedomosť o zmene zloženia

senátu, doteraz návrh na vylúčenie ňou namietaných sudcov nepodala (mutatis mutandis

).

Vzhľadom na subsidiárnu povahu ochrany základných práv zo strany ústavného súdu

sa sťažovateľka má ochrany svojho základného práva domáhať predovšetkým na

všeobecnom súde.

Treba poukázať ešte na skutočnosť, že sťažovateľka neuviedla nijaké dôvody hodné

osobitného zreteľa, ktoré by mohol Ústavný súd... zohľadniť, a tak napriek nevyužitiu

účinných právnych prostriedkov sťažnosť prijať.“

V predmetnom prípade, t. j. o sťažnosti spoločnosti T... miesto toho, aby Ústavný

súd... sťažnosť odmietol pre nevyužitie základného práva T... domáhať sa primárnej

ochrany na všeobecnom súde - rozhodol o merite sťažnosti ten istý senát dvakrát - a to

diametrálne odlišnými nálezmi - z 13. apríla 2011, resp.

z 18. októbra 2011 a v prípade rozhodnutia 18. októbra 2011 - aj odlišne aj od skorších

rozhodnutí Ústavného súdu... o obsahovo rovnakých sťažnostiach.»

Ku skutku uvedenému v bode 2 uviedol: «Ústavný súd... 9. júna 2011 v senáte

zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Ladislava Orosza, CSc. a sudcov JUDr. Ľudmily

Gajdošíkovej, CSc. a JUDr. Jána Lubyho vydal nález pod sp. zn. , v ktorom

vyslovil, že základné právo JUDr. T. P. nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa § 48 ods. 1

... postupom Najvyššieho súdu... konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 8. 12. 2010 porušené bolo a súčasne uvedené uznesenie zrušil a vec vrátil

Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

Z právnych záverov vyslovených ústavným súdom v odôvodnení nálezu vyplýva, že

v posudzovanej veci vytvorením senátu 7C, hoci za účasti sudkyne, ktorej bola vec

sťažovateľky pôvodne pridelená v súlade s rozvrhom práce a spôsobom upraveným

zákonom o súdoch, došlo k zmene zákonného sudcu, lebo v novovytvorenom senáte sú dvaja

noví sudcovia. Vytvorenie senátu 7C treba považovať za prípad uvedený v § 51 ods. 4 písm.

b) , t. j. za zmenu v obsadení súdu sudcami, a preto prerozdelenie

už pridelených vecí sa musí vykonať náhodným výberom pomocou technických prostriedkov

a programových prostriedkov schválených ministerstvom. Vo veci sťažovateľky koná

a rozhoduje nový senát, ktorého však zloženie nezodpovedá požiadavkám kladeným

zákonom na zákonného sudcu (zákonných sudcov). totiž v žiadnom

prípade neumožňuje prerozdelenie už pridelených vecí, t. j. vecí pridelených síce sudkyni

spravodajkyni, ale súčasne aj ostatným členom senátu 2C ako zákonným sudcom, novému

senátu, ktorého členom je sudca, ktorému vec bola pôvodne pridelená, avšak ostatní

členovia sa zmenili, iným spôsobom, než náhodným výberom pomocou technických

prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom. Uvedený postup

považoval svojvoľný, a ako taký porušujúci ...

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto

ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha Ústavného súdu...

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať a

rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo

slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v

prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný

súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležité zistený skutkový stav a aké skutkové a

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by

ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenej

právomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné vziať do

úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétneho

prípadu (obdobne , , ).

Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené

predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie

k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr.

, , ).

Za zákonného sudcu podľa ... teda zásadne treba považovať toho,

kto bol určený na prerokovávanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú

okolnosti odôvodňujúce presun takto pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre

dôvody uvedené v právnom predpise, tak aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené,

treba takisto považovať za zákonných sudcov podľa ... Postup predsedu

súdu ako orgánu štátnej správy súdov, ktorý je v súlade s ustanoveniami právnych

predpisov, nemožno preto bez ďalšieho hodnotiť ako porušenie základného práva účastníka

súdneho konania podľa ... (, a ,

, ).

Z citovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že pokiaľ

k zmene v zložení senátu došlo na základe právnej úpravy regulujúcej organizáciu práce

súdu je takýto postup zákonný a teda aj súladný s ... Ústavný súd... zásadne nie je

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory predsedu súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov, teda viedli k rozhodnutiu, teda k prijatiu

rozvrhu práce, resp. jeho zmeny.

Pri výklade, aký v uznesení sp. zn. IV ÚS. 116/2011 senát Ústavného súdu... zaujal,

ide o interpeláciu o súdoch, ktorou nahradil všeobecný súd, čo je

v rozpore ...

Uvedená vec bola 1. marca 2010 náhodným výberom a prostredníctvom technických

a programových prostriedkov pridelená senátu 2 C v zložení JUDr. M. V. (predseda

senátu), JUDr. J. K. a JUDr. O. T. (členovia senátu). Súčasne s pridelením veci sa určilo,

že sudkyňou spravodajkyňou v tejto veci je JUDr. O. T. Opatrením predsedu Najvyššieho

súdu... z 30. septembra 2010 Spr 101/2010-17 bol v rámci občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu vytvorený nový senát 7 C v zložení JUDr. D. Š. (predsedníčka senátu),

JUDr. M. S. a JUDr. O. T. (členovia senátu). Článok II ods. 11 rozvrhu práce Najvyššieho

súdu... na rok 2010, č. Spr 1321/2009, stanovuje, že: „v prípade novovytvoreného senátu

predseda Najvyššieho súdu... na návrh predsedu príslušného kolégia určí, ktoré konkrétne

veci z existujúcich senátov prechádzajú do novovytvoreného senátu; pridelenie sa uskutoční

pomocou technických a programových prostriedkov schválených ministerstvom, pokiaľ nie

je v osobitnej časti ustanovené inak.“. V prípade novovytvoreného senátu 7 C predseda

najvyššieho súdu na návrh občianskoprávneho kolégia a po prerokovaní v Sudcovskej rade

Najvyššieho súdu... určil, že veci, ktoré boli sudcom nového senátu 7 C pridelené v ich

pôvodných senátoch, a neboli vybavené do 30. septembra 2010, vybavia títo sudcovia

v senátoch, do ktorých boli začlenení od 1. októbra 2010. V opatrení predsedu Najvyššieho

súdu... z 30. septembra 2010 Spr 101/2010-17 je táto úprava zachytená v časti II -

Občianskoprávne kolégium, v bode 10, ktorým sa zmenil rozvrh práce Najvyššieho súdu...

tak, že v poznámke na strane 26 sa doplnil ôsmy až desiaty bod (opatrenie je zverejnené na

internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk v sekcii „Dokumenty“).

V danom prípade v rámci organizácie práce súdu došlo k vytvoreniu nového senátu

zo sudcov, ktorí na súde pôsobili aj do uvedenej zmeny. Sudcovia zaradení do nového

senátu 7 C mali preto veci, ktoré im boli pridelené v pôvodných senátoch. Nešlo teda

o prípad upravený v , t. j. o zmenu v obsadení

súdu sudcami, obsadenie súdu sudcami sa totiž nezmenilo. Predseda súdu v súlade

s ustanovením Z. z vykonal zmenu v rozvrhu práce na rok

2010 opatrením z 30. septembra 2010 Spr 101/2010-17. Toto opatrenie vydal spôsobom

určeným v rozvrhu práce na rok 2010 , na základe návrhu občianskoprávneho kolégia

a po prerokovaní v sudcovskej rade, v dôsledku čoho je vylúčená možnosť ovplyvňovania

pridelenia vecí. Nemožno ho rozhodne považovať za zjavne arbitrárne a neodôvodnené.

Na tomto mieste je nevyhnutné upozorniť na to, že rovnakým spôsobom mali

upravené zmeny v rozvrhu práce aj krajské súdy (ich rozvrhy práce sú verejne dostupné

na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti...). Takmer identicky, v prípade zmeny

v zložení senátu veci pridelené a nerozhodnuté dokončil sudca spravodajca v novom senáte.

Až novela vykonaná s účinnosťou od 1. 5.

2011 zakotvila v ustanovení § 51a ods.3 v rozvrhu práce zákaz zmeny personálneho

obsadenia senátu vo veciach už pridelených na prejednanie a rozhodnutie, s výnimkou ak

bol člen senátu preložený na iný súd, dočasne pridelený na iný súd, dočasne pridelený na

výkon funkcie predsedu súdu, ak má dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu, ak má

prerušený výkon funkcie sudcu, ak vykonáva stáž alebo ak mu zanikla funkcia sudcu. Aj

z tejto legislatívnej zmeny vyplýva, že za zmenu v obsadení súdu sudcami nemožno

považovať zmenu v personálnom obsadení senátu, resp. vytvorenie senátu sudcami, ktorí na

danom súde už predtým pôsobili.

Rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. IV ÚS. 116/2011 na základe uvedených

skutočností je preto svojvoľné rozhodnutie, kde svojvôľa je založená na odchýlení od

vlastnej judikatúry Ústavného súdu..., keď v rozpore s ňou uskutočnil výklad zákona,

napriek tomu, že interpretáciu uvedeného zákona uskutočnil najvyšší súd ako súd

všeobecný. Napriek konštantnej judikatúre, v zmysle ktorej skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by

ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ústavný súd v danej veci

bez uvedenia dôvodu (teda bez argumentácie, prečo je aplikácia ustanovení § 51 zákona

č. a ich interpretácia obsiahnutá v opatrení predsedu súdu opatrením

z 30. septembra 2010 Spr 101/2010-17 ústavného hľadiska neospravedlniteľná

a neudržateľná) len skonštatoval svojvôľu. Okrem toho uvedený názor senátu IV. ÚS je

v príkrom rozpore s názorom vysloveným senátom I. ÚS vo veci sp. zn.

24. 8. 2011, v ktorom riešil skutkovo aj právne obdobnú vec.»

Ku skutku uvedenému v bode 3 uviedol: «V súvislosti s vecou vedenou na Najvyššom

súde... pod sp. zn. sa predsedovi Najvyššieho súdu... vytýka, že v nadväznosti

na nález Ústavného súdu... z 9. júna 2011 sp. zn. vydal opatrenie

č. 14 (Spr 887/2011), ktorým zmenil rozvrh práce tak, že uvedenú vec pridelil náhodným

výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených ministerstvom

spravodlivosti len medzi dvoma senátmi, čo je v rozpore s § 51 ods. 4 a 5 zákona osudoch,

pretože neexistovali zákonné dôvody pre náhodné prerozdelenie označenej veci zo senátu

2C, ktorému vec pôvodne napadla a v rozpore s § 3 ods. 3 a § 51a ods. 3 zákona o súdoch

v znení od 1. mája 2011, pretože neexistovali zákonné dôvody pre zmenu v personálnom

obsadení pôvodného senátu.

Treba súhlasiť s návrhom v tom smere, že neexistovali zákonné dôvody pre náhodné

prerozdelenie označenej veci zo senátu 2C, pretože rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.

IV ÚS. 116/2011, ktorý tento postup v danej veci výslovne uviedol, je svojvoľné a v príkrom

rozpore s ustanovením § 51 ods. 4 písm. b) zákona o súdoch z dôvodov uvedených pod

bodom 2/. Najvyšší súd v tomto konaní je však právnym názorom vysloveným v náleze

viazaný ( o organizácii Ústavného súdu... o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov), a preto musel predseda najvyššieho súdu vo veci konať

a prideliť vec náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

schválených Ministerstvom spravodlivosti..., pretože to Ústavný súd... v náleze výslovne

uložil.

Treba zdôrazniť, že citovaný nález je súčasne nejednoznačný a existujú problémy

s jeho vykonateľnosťou. Do úvahy prichádza viacero alternatív riešení ďalšieho postupu

(v náleze totiž nie je uvedené jasné a konkrétne riešenie na ďalší postup po prijatí nálezu,

t. j. ako by sa malo naplniť základné právo na zákonného sudcu/sudcov v danej veci;

v tomto smere nemá nález potrebnú inštruktívnosť a nie je ani daná istota, či následne

nebude spochybnené to-ktoré prijaté riešenie).

Nález pripúšťa nasledovné spôsoby riešenia náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR.

a) vec by sa pridelila senátu určenému náhodným výberom medzi senátom, v ktorom

je sudca spravodajca s príslušnou vecou, a senátom, z ktorého sudca spravodajca odišiel,

t. j. medzi dotknutými senátmi v aktuálnych zloženiach (v riešenej konkrétnej veci to bol

senát 2 C v aktuálnom zložení a senát 7 C v aktuálnom zložení);

b) všetky veci, ktorých sa to týka, by sa prerozdelili náhodným výberom urobeným

medzi tými aktuálnymi senátmi, v ktorých sa vtedy teraz tieto veci nachádzali;

c) všetky veci, ktorých sa to týka, by sa prerozdelili náhodným výberom medzi všetky

senáty občianskoprávneho kolégia, t. j. aj medzi tie senáty, v ktorých sa žiadna takáto vec

nenachádza.

Je bez akýchkoľvek pochybností, že vec nemohla byť pridelená senátu

2C v zložení JUDr. V., JUDr. K. a JUDr. T., (teda v zložení senátu v čase nápadu veci),

pretože § 51a ods. 3 zákona o sudcoch bol doplnený až novelou vykonanou zákonom č.

s účinnosťou od 1. mája 2011. Citované ustanovenie sa preto nemôže

vzťahovať na vec, ktorá napadla pred touto účinnosťou. Navyše takýto postup výslovne

vylučuje nález Ústavného súdu... sp. zn. .

Návrh občianskoprávneho kolégia obsahoval riešenie pod bodom a), pričom bola

zachovaná podmienka náhodného výberu v zmysle § 51 ods. 2 zákona o sudcoch. Tento

návrh bol prerokovaný Sudcovskou radou Najvyššieho súdu... v súlade s ustanovením § 52

ods. 3 zákona o sudcoch.

Z uvedeného možno jednoznačne uzavrieť, že Opatrenie predsedu Najvyššieho

súdu... Spr 101/2010-17, z 30. septembra 2010, (ako aj Opatrenie predsedu Najvyššieho

súdu... č. z 19. septembra 2011) bolo v súlade s ustanovením § 51 zákona

o sudcoch.»

Ku skutku uvedenému v bode 4 uviedol: „... tu zjavne ministerka spravodlivosti

zamlčala fakt, že Najvyšší súd... v súčasnosti podpredsedu nemá a v takom prípade právna

úprava umožňuje, aby predseda Najvyššieho súdu... poveril svojím zastupovaním po dobu

svojej neprítomnosti predsedov kolégií prípadne ďalších sudcov Najvyššieho súdu... Tiež

nejde o novú prax a takto postupovali aj predchodcovia súčasného predsedu Najvyššieho

súdu...“.

Ku skutku uvedenému v bode 5 uviedol: „Porušenie povinnosti vyvodené so skutku

uvedeného pod bodom 5/ nemá oporu v zákone. K porušeniu povinností vyplývajúcich

s prijímaním zmien rozvrhu práce platného na daný kalendárny rok by mohlo dôjsť až

vydaním konkrétneho opatrenia po 1. 5. 2011, ktoré by bolo v rozpore s § 51a ods. 3 zákona

o sudcoch. V danom prípade však skutok neobsahuje údaj o takomto konaní.“

Ku skutku uvedenému v bode 6 uviedol: „Ustanovenie § 51 zákona o súdoch

upravuje spôsob prideľovania vecí podľa rozvrhu práce tak, že veci určené podľa predmetu

konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom, samosudcom

a súdnym úradníkom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov

a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť

ovplyvňovania pridelenia vecí. Splnenie podmienky náhodného výberu zákon spája

s možnosťou pridelenia veci jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo súdnych

úradníkov.

Súčasne však zákon o súdoch v treťom odseku uvedeného ustanovenia upravuje celý

rad výnimiek, kedy sa spôsob pridelenia veci náhodným výberom nepoužije a veci sa

prideľujú v súlade s rozvrhom práce spôsobom určeným v rozvrhu práce tak, aby bola

vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. Tak tomu je v prípadoch rozhodovania

o ustanovení obhajcu, o príkaze na zatknutie, o väzbe, o príkaze na domovú prehliadku,

o príkaze na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností, o príkaze

na vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo iných záznamov, o príkaze na vyšetrenie

duševného stavu, o súhlase na použitie informačno-technických prostriedkov, o predbežnom

opatrení podľa osobitného zákona a v ďalších prípadoch ustanovených osobitným zákonom.

Výnimky sa teda týkajú zabezpečovacích prostriedkov pre účely trestného konania,

prostriedkov na dočasnú úpravu pomerov účastníkov v civilnom procese a tretiu skupinu

výnimiek predstavujú bližšie nešpecifikované prípady ustanovené osobitným predpisom. Pre

všetky výnimky je spoločné osobitný charakter predmetu konania a potreba pohotového

a urýchleného rozhodnutia. Zákonodarca treťou skupinou výnimiek výslovne ponechal

možnosť subjektu oprávnenému, teda predsedovi súdu, aby operatívne v prípade potreby,

určité veci, pridelil odchylným spôsobom ako náhodným výberom .

v a nasl. určuje funkčnú príslušnosť Najvyššieho

súdu... Najvyšší súd... je príslušný na rozhodovanie o odvolaniach proti rozhodnutiam

krajských súdov ako súdov prvého stupňa ( ), na rozhodovanie

o dovolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov odvolacích (§ 10a ods. 1

), na rozhodovanie o dovolaniach proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu... ako súdu

odvolacieho ( ), na rozhodovanie o mimoriadnych dovolaniach proti

rozhodnutiam súdov a napokon na rozhodovanie o mimoriadnych dovolaniach proti

rozhodnutiam Najvyššieho súdu... ako odvolacieho súdu ( ).

Rozhodovanie v päťčlenných senátoch občianskoprávneho kolégia vedených

v registroch Cdo-V, MCdoo-V, Uro-V a MUro-V je rozhodovaním o podaniach proti

rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré podľa obsahu sú opravnými prostriedkami , ktoré

avšak zákon () nepripúšťa, ani ich neupravuje. Rozhodovacia

činnosť najvyššieho sudu v občianskoprávnom kolégiu je zameraná takmer výlučne na

rozhodovanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch proti právoplatným rozhodnutiam

súdov nižších stupňov. Ďalší opravný prostriedok proti rozhodnutiam dovolacích senátov

prípustný nie je. Prax však prináša neustále podania nespokojných účastníkov, smerujúcich

proti týmto rozhodnutiam, o ktorých treba rozhodnúť. Preto musí byť zriadený senát, ktorý

o takýchto podaniach rozhodne. Výlučne ide o rozhodnutia, ktorými sa konanie zastavuje

pre nedostatok podmienok funkčnej príslušnosti. ( v spojení s 243c

). S poukazom na ustanovenie personálne obsadenie tohto senátu

musí zahŕňať všetkých sudcov kolégia. Takto bol upravený rozvrh práce od účinnosti

zákona o súdoch v nezmenenej podobe. Podstatné a rozhodujúce je, že veci boli a sú

prideľované v súlade s rozvrhom práce spôsobom určeným v rozvrhu práce tak, aby bola

vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Primerane to platí aj vo vzťahu k trestnoprávnemu kolégiu, pokiaľ ide

o rozhodovanie vo veciach vedených v registri Tdo V.

Okrem toho, pokiaľ ide o bod 6/ bolo potrebné zvážiť personálne možnosti

Najvyššieho súdu..., zaťaženosť jednotlivých sudcov a jednotlivých senátov, preto zriadenie

ďalších päťčlenných senátov nebolo možné vykonať zo dňa na deň a z ich zriadením už

počíta Rozvrh práce na rok 2012.“

Predseda najvyššieho súdu v rámci svojho vyjadrenia poukázal tiež na – z jeho strany

– nedostatok zavinenia a z formálnoprávneho hľadiska aj na premlčanie navrhovateľkou

iniciovaného disciplinárneho stíhania.

Na základe uvedeného predseda najvyššieho súdu žiadal ústavný súd (ak nedospeje

k odmietnutiu návrhu alebo zastaveniu konania), aby vo veci návrhu rozhodol tak, „že

JUDr. Štefan Harabin, predseda Najvyššieho súdu... sa, podľa § 129 ods. 4 zákona

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov

oslobodzuje

spod návrhu na začatie disciplinárneho konania, ktorý podala ministerka

spravodlivosti... 28. novembra 2011, pod č. -150, vo veci závažného

disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich,

ako aj závažného disciplinárneho previnenia nezlučiteľného s funkciou sudcu podľa § 116

ods. 3 písm. b), d), e) zákona o sudcoch a prísediacich,

lebo

sudca sa disciplinárneho previnenia nedopustil,

(pretože konaním uvedeným v návrhu na začatie disciplinárneho konania nedošlo

k naplneniu zákonných znakov disciplinárneho previnenia podľa § 116 zákona o sudcoch

a prísediacich);

alternatívne navrhujem, aby bolo disciplinárne konanie prerušené a v konaní sa ev.

pokračovalo až po rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva o mojej sťažnosti vedenej

na označenom súde pod č. 58688/11“.

V závere svojho vyjadrenia predseda najvyššieho súdu podrobil kritike časť

rozhodnutia ústavného súdu (predchádzajúceho tomuto rozhodnutiu) č. k.

44 zo 14. decembra 2011, v ktorej bolo inter alia rozhodnuté o jeho námietke zaujatosti voči

sudcom Sergejovi Kohutovi a Ladislavovi Oroszovi tak, že návrh bol zamietnutý. Poukázal

na skutočnosť, že uvedení sudcovia mali byť v tejto veci tiež vylúčení, resp. že v prípade

rovnosti hlasov nerozhodoval hlas predsedajúceho tak, ako uvádza zákon (§ 28 ods. 2

). Opakovane preto navrhol, aby aj títo sudcovia boli vylúčení

z výkonu funkcie sudcov v tomto konaní.

6. K vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu zaujala stanovisko navrhovateľka, a to

v podaní doručenom ústavnému súdu 12. marca 2012 faxom a 14. marca 2012 osobne.

Navrhovateľka v podstatnom uviedla: «... Oprávnenie ministra spravodlivosti podať návrh

na začatie disciplinárneho konania proti predsedovi najvyššieho súdu potvrdzuje ustálená

judikatúra ústavného súdu (, , ). JUDr. Štefan

Harabin v pozícii ministra spravodlivosti sám podal disciplinárny návrh proti predsedovi

najvyššieho súdu JUDr. M. K. Javí sa, že účelová obrana v súčasnosti vedie JUDr. Štefana

Harabina k popretiu oprávnenia ministra spravodlivosti iniciovať disciplinárne konanie

proti predsedovi najvyššieho súdu.

JUDr. Štefan Harabin... namieta absenciu účinného opravného prostriedku pred

vnútroštátnym orgánom v zmysle čl. 13 Dohovoru... Dôvodí, že ústavný súd pri

disciplinárnom konaní proti jeho osobe neuplatnil tie ustanovenia zákona o sudcoch

a prísediacich, ktoré umožňujú dvojstupňové disciplinárne konanie proti predsedovi

najvyššieho súdu.

Jednoinštančnosť disciplinárneho konania proti predsedovi najvyššieho súdu

upravuje priamo ... V zmysle hierarchie právnych noriem má vždy prednosť

pred zákonom. Právna úprava jednoinštančného disciplinárneho konania proti predsedovi

najvyššieho súdu je v právnom poriadku Slovenskej republiky jednoznačná, nikdy nebola

predmetom sporu.

Podľa ustálenej judikatúry... ESĽP... článok 13 Dohovoru zaručuje účinný

prostriedok nápravy pred národným orgánom každému, koho práva a slobody priznané

Dohovorom boli porušené. Článok 13 Dohovoru je však ESĽP interpretovaný tak, že je

aplikovateľný iba v prípadoch a vo vzťahu k takým dôvodom sťažnosti, ktoré možno

považovať za „hájiteľné“ v zmysle Dohovoru (viď napr. Boyle a Rice v. Spojené kráľovstvo,

rozsudok z 27. apríla 1988, ods. 52, alebo Powell a Rayner v. Spojené kráľovstvo, rozsudok

z 21. februára 1990... ESĽP vo svojej judikatúre uvádza, že aplikácia článku 13 Dohovoru

je samozrejme obmedzená v prípadoch, v ktorých sťažovateľ namieta porušenie práv

priznaných Dohovorom najvyššou súdnou inštanciou vo vnútroštátnom právnom systéme

(pozri mutatis mutandis Times Newspapers Ltd. a Andreu) Neil v. Spojené kráľovstvo,

správa Komisie z 8. októbra 1991, alebo Crociani a ďalší v. Taliansko, rozhodnutie

Komisie z 18. decembra 1980) a že neexistencia prostriedku nápravy proti rozhodnutiu

ústavného súdu nevyvoláva otázku z hľadiska článku 13 Dohovoru (pozri Juričic v.

Chorvátsko, rozsudok z 26. júla 2011, ods. 100, alebo Wendenburg a ďalší v. Nemecko,

rozhodnutie zo 6. februára 2003).»

K vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu k jednotlivým skutkom uvedeným v bode 1

až 6 navrhovateľka uviedla:

Ku skutku 1:

«Odpovede na námietky predsedu najvyššieho súdu obsiahnuté v tejto časti jeho

vyjadrenia k disciplinárnemu návrhu podal už samotný ústavný súd v náleze sp. zn.

, keď uviedol, že „V okolnostiach predloženej veci vydaním označených

opatrení predsedu najvyššieho súdu došlo k zmene v obsadení senátu najvyššieho súdu

v čase po pridelení veci na jej prerokovanie a rozhodnutie. V sťažovateľkinej veci konal

senát v zložení, ktorú však podľa ústavného súdu nezodpovedal požiadavkám kladeným

zákonom o súdoch na zákonného sudcu (zákonných sudcov). Predovšetkým je nevyhnutné

konštatovať, že k zmene v obsadení senátu O-V najvyššieho súdu prerokovajúceho

sťažovateľkinu vec nedošlo zo zákonom predpokladaných dôvodov. Zákon o súdoch totiž

nepočíta so zmenou rozvrhu práce súdu z iných dôvodov, ako tých, ktoré sú uvedené

v zákone, a to dokonca s takými dôsledkami, že aktom riadenia predsedu súdu vlastne dôjde

k podstatnej zmene v obsadení senátu v už pridelenej veci. Takéto zmeny v rozvrhu práce by

sa dali označiť prinajmenšom za účelové.

Vychádzajúc z obsahu základného práva na zákonného sudcu ( )

a nadväzne na to zo základných zásad činnosti súdov ustanovených zákonom o súdoch,

osobitne zohľadňujúc účel a zmysel zakotvenia zásady uvedenej v § 3 ods. 3 druhej vete

zákona o súdoch, podľa ktorej ak rozhoduje súd v senáte, zákonnými sudcami sú všetci

sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte, je nevyhnutné

konštatovať, že vydaním zmien a doplnkov v rozvrhu práce nemožno bez zákonom

predpokladaných dôvodov meniť personálne zloženie senátov v už pridelených veciach. To

by bolo v rozpore so zásadou prideľovania vecí sudcom podľa vopred daných pravidiel

určených v rozvrhu práce tak, aby bol vylúčený svojvoľný a účelový výber sudcov.

Hoci pravidlo o zákaze zmeny personálneho obsadenia senátu vo veciach už

pridelených na prejednanie a rozhodnutie bolo v zákone o sudcoch zavedené v § 51a ods. 3

až s účinnosťou od 1. mája 2011, toto pravidlo vyplývalo zo zásady vyjadrenej v § 3 ods. 3

zákona o súdoch, z podmienok vykonávania zmien v rozvrhu práce a napokon aj zo zmyslu

a účelu základného práva na ,

ktorým sa mení a dopĺňa o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňam

niektoré zákony.

Za senát zložený zo zákonných sudcov možno považovať len senát zložený zo sudcov

príslušného súdu, ktorí tvorili tento senát v čase pridelenia veci. Ústavnej zásade

neodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva na zákonného sudcu

podľa , nezodpovedá prípad, ak zákonní sudcovia senátu, ktorému bola

vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, boli zmenení bez splnenia zákonných

predpokladov na vykonanie takýchto zmien neskoršie vydaným rozvrhom práce ako

riadiacim aktom predsedu súdu (prípadne jeho zmenami a doplneniami). K zmene v zložení

senátov vo veciach už pridelených na prerokovanie a rozhodnutie by malo dochádzať

v zásade len výnimočne.

Zmenu v personálnom obsadení senátu najvyššieho súdu prejednávajúceho

sťažovateľkinu vec opísaným zákonným pravidlám a záruke základného práva na

zákonného sudcu nezodpovedali. Keďže postup nezákonných sudcov v konaní najvyššieho

súdu mal reálny vplyv na rozhodnutie vo veci sťažovateľky (personálne preobsadený senát

vydal vo veci samej meritórne rozhodnutie), je podľa ústavného súdu namieste konštatovať,

že vydaním napadnutého rozsudku najvyšší súd porušil aj základné právo na zákonného

sudcu, podľa , resp. listiny.“

Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k disciplinárnemu návrhu

konštatuje, že rešpektuje nález ústavného súdu sp. zn. , avšak zároveň

dodáva, že predpokladá, že v tejto praxi ústavný súd pokračovať nebude. Uvádza, že

„Ústavnú súd SR žiadne z opatrení predsedu Najvyššieho súdu SR nezrušil a vo všetkých

veciach sa podľa nich postupuje. Len v mediálnej kauze T. Ústavný súd SR spochybnil

zloženie päťčlenného senátu, pričom ale opatrenia predsedu Najvyššieho súdu SR naďalej

ponechal v platnosti a vec vrátil - nesporne takto ustanovenému senátu - na ďalšie

konanie.“

Vzhľadom na jednoznačnosť vyššie uvedeného rozhodnutia ústavného súdu

a s poukazom na citované vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu si dovoľujem upriamiť

pozornosť na ustanovenie (Marenie výkonu rozhodnutia Ústavného

súdu SR), podľa ktorého kto marí alebo podstatne sťažuje výkon rozhodnutia Ústavného

súdu Slovenskej republiky tým, že nesplní povinnosť vyplývajúcu z jeho rozhodnutia,

potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.»

Ku skutku 2:

«V súvislosti so skutkom uvedeným pod bodom 2) disciplinárneho návrhu sa

predseda najvyššieho súdu nevyjadruje k ustanoveniu § 3 ods. 3 zákona... o súdoch..., podľa

ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol

určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o

prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia

určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. v súvislosti so sťažnosťou

účastníka konania vedeného pred najvyšším súdom na porušenie základného práva nebyť

odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa uviedol, že: „Vychádzajúc

z obsahu základného práva na zákonného sudcu a v danom prípade zo zásady prideľovania

vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce

na rok 2010 a spôsobom, ktorý určuje zákon, treba v prvom rade uviesť, že v posudzovanej

veci vytvorením senátu 7C, hoci za účasti sudkyne, ktorej bola vec sťažovateľky pôvodne

pridelená v súlade s rozvrhom práce a spôsobom upraveným zákonom o súdoch, došlo

k zmene zákonného sudcu, lebo v novovytvorenom senáte sú dvaja noví sudcovia.

Z toho vyplýva, že o dovolaní, ako aj súvisiacich procesných otázkach (aj

o napadnutom odklade vykonateľnosti podľa ) po zaradení sudkyne, ktorej bola

vec sťažovateľky pôvodne pridelená v súlade s rozvrhom práce na rok 2010 a spôsobom

upraveným do senátu 7C, už nerozhodujú pôvodní sudcovia

senátu 2C, ktorí sa pridelením veci uvedenej sudkyne stali súčasne zákonnými sudcami

v tejto veci. Vo veci sťažovateľky teraz koná a rozhoduje novú senát, ktorého však zloženie

nezodpovedá požiadavkám kladeným zákonom na zákonného sudcu (zákonných sudcov).

totiž v žiadnom prípade neumožňuje prerozdelenie už

pridelených vecí, t. j. vecí pridelených síce sudkyni spravodajkyni, ale súčasne aj ostatným

členom senátu 2C ako zákonným sudcom, novému senátu, ktorého členom je sudca, ktorému

vec bola pôvodne pridelená, avšak ostatní členovia sa zmenili, iným spôsobom, než

náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov

schválených ministerstvom.

Postup prerozdelenia už pridelených vecí opísaný vo vyjadrení najvyššieho súdu

tomuto zákonnému pravidlu a záruke na základné právo na zákonného sudcu nezodpovedal

a preto ho možno najmä z hľadiska záruk základného práva na zákonného sudcu hodnotiť

ako nemajúci oporu v ani v inom zákone, a teda svojvoľný, a ako

taký porušujúci .“

Predtým, ako predseda najvyššieho súdu adresuje komentár k označenému

rozhodnutiu ústavného súdu a označí ho za svojvoľné, by sa mal dôsledne oboznámiť so

znením ustanovenia , podľa ktorého súd je

viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ,

so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná [§ 109

ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu

pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Podobne by mal

rešpektovať aj ustanovenie o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, podľa ktorého je

viazaný právnym názorom ústavného súdu. V opačnom prípade môže byť jeho obrana vo

vyjadrení k disciplinárnemu návrhu považovaná za účelovú.»

Ku skutku 3:

«Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s . Obsahu

označeného článku korešponduje stabilná judikatúra ústavného súdu poukazujúca na

zásadu ústavne konformného výkladu zakotvujúcu požiadavku, aby v prípadoch, v ktorých

pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich

právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp.

plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb

(napr. , , , ). Základné práva

a slobody predstavujú totiž hodnotový základ, ktorý musí byť dodržaný v prípade každého

výkladu zákona.

V záujme dodržania a ochrany základných práv je potrebné v niektorých prípadoch

upustiť od doslovného jazykového alebo formalistického výkladu a zvoliť výklad zaručujúci

ochranu základných práv. Viazanosť orgánov verejnej moci zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2

totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického

výkladu aplikovaných zákonných ustanovení, pretože limitácia orgánov verejnej moci

zákonom nepredstavuje iba viazanosť orgánov verejnej moci textom, ale aj zmyslom

a účelom zákona. Orgány verejnej moci sú tak povolané chrániť nielen zákonnosť,

ale aj ústavnosť (obdobne pozri ).

Takýmito úvahami bol vedený aj ústavný súd, keď vo svojom náleze sp. zn.

uviedol: „Hoci pravidlo o zákaze zmeny personálneho obsadenia senátu

vo veciach už pridelených na prejednanie a rozhodnutie bolo v zákone o sudcoch zavedené

v § 51a ods. 3 až s účinnosťou od 1. mája 2011, toto pravidlo vyplývalo zo zásady

vyjadrenej v § 3 ods. 3 zákona o súdoch, z podmienok vykonávania zmien v rozvrhu práce

a napokon aj zo zmyslu a účelu základného práva na zákonného sudcu aj pred účinnosťou

, ktorým sa mení a dopĺňa o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.“

Z nálezu ústavného súdu sp. zn. vyplýva, že ak boli na to splnené

podmienky podľa § 51 ods. 4 písm. b) a § 51 ods. 5 zákona o súdoch, vec vedená na

najvyššom súde pod sp. zn. mala byť prerozdelená náhodným výberom

pomocou technických a programových prostriedkov schválených ministerstvom

spravodlivosti podľa rozvrhu práce medzi všetky senáty občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu a nielen medzi senáty 2C a 7C; keďže však naviac dňa 30. 09. 2010 neboli

splnené podmienky na prerozdelenie tejto veci podľa § 51 ods. 4 písm. b) a 51 ods. 5 zákona

o súdoch, pretože neboli dané u všetkých členov senátu 2C, vec sp. zn.

v nadväznosti na nález ústavného súdu mala byť pridelená pôvodným sudcom senátu 2C

(JUDr. V., JUDr. K., JUDr. T.), ako to jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 3 ods. 3 a §

51a ods. 3 zákona o súdoch, podľa ktorého v zmysle tejto právnej úpravy účinnej od 1. 5.

2011 nie sú dané dôvody pre zmenu v zložení senátu, ktorému vec pôvodne 1. 3. 2010

napadla.»

Ku skutku 4:

«Právna úprava je v tomto prípade jednoznačná. Ustanovenie § 43 ods. 2 zákona

o súdoch (Ak funkcia podpredsedu nie je zriadená alebo obsadená, môže predseda súdu

poveriť ktoréhokoľvek sudcu príslušného súdu vykonávaním niektorých úkonov patriacich

do pôsobnosti predsedu súdu) sa podľa § 43 ods. 2 zákona osudoch nevzťahuje na predsedu

a podpredsedu najvyššieho súdu (na predsedu najvyššieho súdu a podpredsedu najvyššieho

súdu sa nevzťahujú §36 až 38, § 39 ods. 2 a 3, § 40 a 41 tohto zákona.).

Rokovací poriadok najvyššieho súdu, teda právny predpis nižšej právnej sily ako

zákon, síce pripúšťa, aby v čase neprítomnosti predsedu súdu a podpredsedu súdu

zastupoval predsedu súdu ním poverený predseda kolégia; ten však nie je oprávnený

vykonávať právomoc, ktorá je vyhradená výlučne predsedovi súdu a v jeho neprítomnosti

podpredsedovi súdu.

Podľa ustanovenia § 52 ods. 7 zákona o súdoch, zmeny a dodatky rozvrhu práce,

ktoré sa dotýkajú sudcov a súdnych úradníkov poverených konaním a rozhodovaním,

vykoná predseda súdu spôsobom určeným v rozvrhu práce po ich prerokovaní v sudcovskej

rade. Po každej zmene rozvrhu práce je predseda súdu povinný zabezpečiť vyhotovenie

úplného znenia rozvrhu práce. Úplne znenie rozvrhu práce zverejní predseda súdu rovnako

ako rozvrh práce.

Ak predseda najvyššieho súdu v čase svojej neprítomnosti poveroval predsedov

kolégií najvyššieho súdu zastupovaním predsedu najvyššieho súdu, a tak umožnil, aby

opatrenia č. 14 až 18, ktorými sa menil Rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2011,

vykonávali a podpisovali iné osoby ako predseda najvyššieho súdu, ktorému ako jedinému

ustanovenie § 52 ods. 7 zákona o súdoch a článok 7 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu

umožňuje vykonávať zmeny a dodatky rozvrhu práce (keďže najvyšší súd nemá v súčasnosti

obsadené miesto podpredsedu súdu), konal tak celkom zjavne mimo rámca príslušnej

právnej úpravy.»

Ku skutku 5:

«Novela s účinnosťou od

1. mája 2011 zakotvila v ustanovení § 51a ods. 3 zákona o súdoch zákaz zmeniť zmenami

v rozvrhu práce personálne obsadenie senátu vo veciach už pridelených na prejednanie

a rozhodnutie s výnimkami, ak bol člen senátu preložený na iný súd, dočasne pridelený na

iný súd, dočasne pridelený na výkon funkcie predsedu súdu, ak má dočasne pozastavený

výkon funkcie sudcu, ak má prerušený výkon funkcie sudcu, ak vykonáva stáž alebo ak mu

zanikla funkcia sudcu.

Rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2011 v znení platnom a účinnom v rozpore

s ustanovením § 51a ods. 3 zákona o súdoch po 1. máji 2011 určoval pravidlo, podľa

ktorého: „V prípade novovytvoreného senátu predseda Najvyššieho súdu SR na návrh

predsedu príslušného kolégia určí, ktoré konkrétne veci z existujúcich senátov prechádzajú

do novovytvoreného senátu; pridelenie sa uskutoční náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov schválených ministerstvom, pokiaľ nie je

v osobitnej časti ustanovené inak“ (IV. časť čl. II. ods. 11, v čase podania disciplinárneho

návrhu ods. 10).

Citované ustanovenie článku II. ods. 10 Rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2011

tak minimálne od 1. mája 2011 do podania návrhu na začatie disciplinárneho konania dňa

28. novembra 2011 bolo v rozpore s ustanovením § 51a ods. 3 zákona o súdoch. Po podaní

disciplinárneho návrhu si to zrejme uvedomil aj predseda najvyššieho súdu, keďže v

rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2012 sa už vyššie citované ustanovenie

nenachádza.»

Ku skutku 6:

„Podľa ustanovenia § 51 ods. 3 zákona o súdoch...

Nemožno súhlasiť s tvrdením predsedu najvyššieho súdu, že zákonodarca v tomto

ustanovení výslovne ponechal možnosť subjektu oprávnenému, teda predsedovi súdu, aby

operatívne v prípade potreby, určité veci, pridelil odchylným spôsobom ako náhodným

výberom.

Ustanovenie určujúce prideľovanie veci systémom tzv. náhodného výberu (§

51 ods. 1 zákona o súdoch), ako aj ustanovenie stanovujúce kritériá uvedeného systému, a

síce takú podmienku systému náhodného výberu predpokladajúcu výber aspoň z dvoch

senátov, samosudcov alebo súdnych úradníkov (§ 51 ods. 2 zákona o súdoch), sú kľúčovými

ustanoveniami vytvárajúcimi garancie pre dodržanie zaručeného práva

na zákonného sudcu. Práve preto, výnimku z takého postupu uvedenú v ustanovení § 51 ods.

3 zákona o súdoch nie je možné vykladať extenzívne a už vôbec ju nie je možné aplikovať

tak, že dochádza k vytvoreniu nového pravidla, ktoré prípady výnimiek rozširujú nad

výpočet stanovený § 51 ods. 3 zákona o súdoch.

Výklad ustanovenia § 51 ods. 3 zákona osudoch, podľa ktorého vo všetkých bližšie

nešpecifikovaných prípadoch (rozhodovania) upravených osobitným zákonom je podľa

zákona osudoch ponechaná možnosť predsedovi súdu, aby operatívne v prípade potreby

pridelil určité veci odchylným spôsobom ako náhodným výberom, je zjavne svojvoľný a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

Účelovosť obrany predsedu najvyššieho súdu podčiarkuje i fakt, že v krátkom

časovom odstupe po podaní disciplinárneho návrhu zo dňa 28. novembra 2011, predmetom

ktorého bol aj skutok pod bodom 6), predseda najvyššieho súdu s vysokou

pravdepodobnosťou práve v reakcii na tento návrh upravil Rozvrh práce najvyššieho súdu

na rok 2012 v dotknutej časti v zmysle ustanovenia § 51 ods. 1 a 2 zákona o súdoch.“

K vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu o nedostatku zavinenia a k otázke

premlčania navrhovateľka uviedla, že «... Za zavinené konanie v zmysle ustanovení § 116

zákona o sudcoch a prísediacich sa považuje aj zavinenie z nedbanlivosti, ktorú možno vo

všeobecnosti vymedziť ako vedomú a nevedomú.

Pre vedomú nedbanlivosť sa predpokladá vedomosť sudcu (predsedu súdu) o tom, že

môže spôsobom uvedeným v zákone o sudcoch a prísediacich porušiť alebo ohroziť

chránený záujem, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo

ohrozenie nespôsobí. Pre nevedomú nedbanlivosť dokonca postačuje, ak sudca (predseda

súdu) nevie, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, hoci o tom

vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol.

Zo skutkových okolností, ktoré sú predmetom disciplinárneho návrhu zo dňa

28. novembra 2011, je nepochybné, že pri každom zo skutkov 1) až 6) ide o zavinenie

minimálne nedbanlivostné (či už vedomé alebo nevedomé) resp. o nepriamy úmysel.

Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení tvrdí, že premlčacia lehota začína

plynúť od okamihu, kedy bolo disciplinárne previnenie dokázané, tzn. od okamihu, kedy

mali byť naplnené všetky znaky príslušnej skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia.

Podľa jeho názoru vo všetkých prípadoch uvedených v bodoch 1, 2, 4 až 6 návrhu podala

ministerka spravodlivosti svoj návrh po uplynutí subjektívnej šesťmesačnej lehoty.

Podľa § 120 ods. 7 zákona o sudcoch a prísediacich, Návrh na začatie

disciplinárneho konania možno podať na disciplinárnom senáte do šiestich mesiacov odo

dňa, keď sa orgán oprávnený podať návrh dozvedel o disciplinárnom previnení...

Zo skutkovej vety ku skutku 1) jednoznačne vyplýva, že o disciplinárnom previnení

predsedu najvyššieho súdu sa ministerka spravodlivosti mohla dozvedieť až po 18. októbri

2011, kedy ústavný súd vydal nález sp. zn. -140. Podobne, zo skutkovej vety

ku skutkom 2) a 5) jednoznačne vyplýva, že o disciplinárnom previnení sa ministerka

spravodlivosti nemohla dozvedieť skôr ako dňa 9. júna 2011, kedy ústavný súd vydal nález

sp. zn. . Skutková veta ku skutku 4 sa týka opatrení č. 14 až 18, ktoré menili

rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2011, pričom prvé z týchto opatrení bolo vydané dňa

19. septembra 2011. Napokon, z odôvodnenia disciplinárneho návrhu ku skutku 6) je zrejmý

spôsob oboznámenia sa ministerky spravodlivosti s tam uvedeným disciplinárnym

previnením».

Z už uvedeného tak bez akýchkoľvek pochýb vyplýva, že ani u jedného

z disciplinárnych previnení uvedených v disciplinárnom návrhu z 28. novembra 2011

nemohlo dôjsť k uplynutiu subjektívnej šesťmesačnej premlčacej lehoty.

7. Uznesením č. k. -118 z 11. apríla 2012 ústavný súd inter alia

návrh navrhovateľky prijal na ďalšie konanie.

8. Ústavný súd 30. októbra 2013 uskutočnil pojednávanie. Po vykonanom

dokazovaní (najmä oboznámení obsahu spisového materiálu, vypočutí oboch účastníkov,

resp. ich zástupcov, ktorí zotrvali na svojich písomných stanoviskách a skončení

dokazovania) predsedníčka pléna ústavného súdu prerušila pojednávanie a následne plénum

ústavného súdu po porade tajným hlasovaním rozhodlo tak, že z prítomných 7 sudcov štyria

sudcovia hlasovali za oslobodenie predsedu najvyššieho súdu a traja sudcovia za návrh

navrhovateľky.

II.

9. Podľa ústavný súd vykonáva disciplinárne konanie voči

predsedovi najvyššieho súdu, podpredsedovi najvyššieho súdu a generálnemu

prokurátorovi.

Podľa ústavný súd rozhoduje v pléne vo veciach uvedených

v čl. 136 ods. 1 a 2. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých

sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

Podľa sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov.

Podľa je ústavný súd spôsobilý v pléne konať

a uznášať sa, ak je na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov.

Podľa plénum ústavného súdu sa uznáša

nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa

zamietne.

10. V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu boli prítomní

siedmi sudcovia. Za návrh alebo za protinávrh malo hlasovať minimálne 7 sudcov, ináč sa

návrh zamietne. Pretože pri hlasovaní o návrhoch sudcu spravodajcu nebola dosiahnutá

nadpolovičná väčšina hlasov všetkých sudcov, návrh bol podľa čl. 131 ods. 1 druhej a tretej

vety a zamietnutý.

11. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2013