Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PL. ÚS 116/2011
PDF · 462.04 KB
No categories available
PL. ÚS 116/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL. ÚS 116/2011-220
Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty
Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Lajosa
Mészárosa, Marianny Mochnáčovej a Rudolfa Tkáčika na ústnom pojednávaní 30. októbra
2013 vo veci disciplinárneho konania podľa čl. 136 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa § 74e ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov a podľa § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov proti JUDr. Štefanovi Harabinovi, predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, zastúpenému advokátom JUDr. B. N., B., takto
rozhodol:
Návrh (bývalej) ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky z 28. novembra 2011
s a z a m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 28. novembra
2011 doručený návrh ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„navrhovateľka“ alebo „ministerka spravodlivosti“) na začatie konania podľa čl. 136 ods.
3 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) s poukazom na § 74e ods. 1
prvú vetu a § 32 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na disciplinárne
konanie proti JUDr. Štefanovi Harabinovi, predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „predseda najvyššieho súdu“), pretože «svojím konaním porušil
povinnosť zdržať sa všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie predsedu
súdu alebo ohroziť dôveru v nestranný a spravodlivý výkon tejto funkcie ako i povinnosť
vykonávať svoju funkciu predsedu súdu svedomito, riadne a včas plniť svoje povinnosti
orgánu riadenia a správy súdov podľa ustanovení § 42 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), keď vo funkcii predsedu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššieho súdu“),
1) v súvislosti s vecou vedenou na najvyššom súde pod sp. zn. 1 MObdoV/22/2008,
v dňoch 24. 9. 2009 a 3. 8. 2010 vydal opatrenia č. Spr 162/2009-20 resp. č. Spr 101/2010-
13, ktorými zmenil zloženie päťčlenného senátu O-V, ktorému vec vedená na najvyššom
súde pod sp. zn. 1 MObdoV/22/2008 pôvodne v roku 2008 napadla (zloženie: JUDr. S.,
JUDr. M., JUDr. Z., JUDr. Ď., JUDr. D.), a to tak, že vo veci napokon konal a rozhodoval
senát v zložení: JUDr. S., JUDr. M., JUDr. L., JUDr. P., JUDr. P., pričom traja sudcovia z
pôvodného zloženia senátu (JUDr. Z., JUDr. Ď., JUDr. D.) boli v tomto senáte vymenení
bez zákonných dôvodov; čo bolo v príkrom rozpore s § 3 ods. 3 a 4 a § 50 ods. 2 písm. d), e)
zákona o súdoch, ako aj so základným právom nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) resp. podľa čl. 38
Listiny základných práv a slobôd, čo už pri tejto veci v náleze sp. zn. III. ÚS 212/2011-140
zo dňa 18. 10. 2011 konštatoval aj ústavný súd;
2) v súvislosti s vecou vedenou na najvyššom súde pod sp. zn. 2 Cdo/47/2010, dňa
30. 09. 2010 vydal Opatrenie Spr 101/2010-17, ktorým zmenil a doplnil rozvrh práce
najvyššieho súdu na rok 2010, čím došlo k tomu, že vo veci vedenej na najvyššom súde pod
sp. zn. 2 Cdo/47/2010, ktorá napadla 1. 3. 2010 senátu 2C v zložení JUDr. V., JUDr. K.,
JUDr. T. už nebolo ďalej konané a rozhodované senátom 2C v uvedenom zložení, ale
senátom 7C v zložení JUDr. Š., JUDr. S., JUDr. T., a to iba preto, lebo vec bola
prerozdelená zo senátu 2C z dôvodu prechodu sudkyne spravodajkyne v tejto veci (JUDr.
T.) zo senátu 2C do senátu 7C; čo bolo v príkrom rozpore so zákonnými podmienkami
prerozdelenia veci zo senátu iba náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a
programových prostriedkov schválených ministerstvom spravodlivosti v zmysle § 51 ods.
435 zákona o súdoch, ako aj so základným právom nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, čo už pri tejto veci konštatoval aj ústavný súd nálezom sp. zn. IV.
ÚS 116/2011-34 zo dňa 9. 6. 2011;
3) v súvislosti s vecou vedenou na najvyššom súde pod sp. zn. 2 Cdo/47/2010, dňa
19. 09. 2011 vydal Opatrenie č. 14 (Spr 887/2011), ktorým zmenil rozvrh práce najvyššieho
súdu na rok 2011 tak, že v nadväznosti na nález ústavného súdu z 9. júna 2011 sp. zn.
IV. ÚS 116/2011, vec vedenú na najvyššom súde pod sp. zn. 2 Cdo/47/2010, ktorá napadla
ešte dňa 1. 3. 2010 do senátu 2C, pridelil na vybavenie senátu určenému náhodným
výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených ministerstvom
spravodlivosti len medzi dvoma senátmi, 2C (zloženie: JUDr. V., JUDr. K., JUDr. P.) a 7C
(zloženie: JUDr. Š., JUDr. S., JUDr. T.); čo je v rozpore s § 51 ods. 4 a 5 zákona o súdoch,
pretože neexistovali zákonné dôvody pre náhodné prerozdelenie označenej veci zo senátu
2C, ktorému táto vec pôvodne napadla; a tiež v príkrom rozpore aj s § 3 ods. 3 a § 51a ods.
3 zákona o súdoch (v znení účinnom od 1. 5. 2011), pretože neexistovali zákonné dôvody
ani pre zmenu v personálnom obsadení pôvodného senátu 2C, ktorému táto vec napadla
(zloženie: JUDr. V., JUDr. K., JUDr. T.);
4) poveril predsedov kolégií najvyššieho súdu, aby ho zastupovali počas
neprítomnosti, a tak umožnil, aby opatrenia č. 14 až 18, ktoré menili rozvrh práce
najvyššieho súdu na rok 2011, vydávali a podpisovali v jeho zastúpení predsedovia kolégií
najvyššieho súdu; čo je v rozpore s § 43 ods. 2 a § 39 ods. 2 zákona o súdoch, ako aj s čl. 7
Rokovacieho poriadku najvyššieho súdu, pretože predsedu najvyššieho súdu v oprávnení
vykonávať zmeny a dodatky rozvrhu práce môže zastúpiť iba podpredseda najvyššieho
súdu;
5) v rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2011 určil, že: „V prípade
novovytvoreného senátu predseda Najvyššieho súdu SR na návrh predsedu príslušného
kolégia určí, ktoré konkrétne veci z existujúcich senátov prechádzajú do novovytvoreného
senátu; pridelenie sa uskutoční náhodným výberom pomocou technických a programových
prostriedkov schválených ministerstvom, pokiaľ nie je v osobitnej časti ustanovené inak“
(IV. časť čl. II. ods. 11, v súčasnosti ods. 10), čo je platné a účinné aj v súčasnosti; a to
napriek tomu, že je to v príkrom rozpore ako so zásadou prerozdeľovania už pridelených
vecí iba náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových
prostriedkov schválených ministerstvom spravodlivosti v zmysle § 51 ods. 4 a 5 zákona
o súdoch, tak aj so zásadou zmeny v personálnom obsadení senátu iba z taxatívne
vymedzených dôvodov v zmysle § 51a ods. 3 zákona o súdoch v znení účinnom od 1. 5.
2011;
6) v rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2011, v znení platnom a účinnom aj
v súčasnosti, zveril konanie a rozhodovanie vo veciach, vedených v registri TdoV len
jednému päťčlennému senátu trestného kolégia, prejednávanie a rozhodovanie vo veciach
vedených v registroch Cdo-V, M-Cdo-V, Uro-V, M-Uro-V len jednému päťčlennému senátu
občianskoprávneho kolégia, konanie a rozhodovanie vo veciach vedených v registroch
ObdoV, MObdV len jednému päťčlennému senátu obchodnoprávneho kolégia a konanie
a rozhodovanie vo veciach vedených v registri Sdo len jednému päťčlennému senátu
správneho kolégia najvyššieho súdu; čo je v príkrom rozpore so zásadou náhodného
prideľovania vecí náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových
prostriedkov schválených ministerstvom spravodlivosti, a to minimálne aspoň jednému
z dvoch senátov, v zmysle § 51 ods. 1 a 2 zákona o súdoch;
pričom skutkami uvedenými pod bodmi 1) a 2) naplnil pojmové znaky závažného
disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich,
skutkami uvedenými pod bodmi 3), 5) a 6) naplnil pojmové znaky závažného
disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich ako
aj závažného disciplinárneho previnenia nezlučiteľného s funkciou sudcu podľa § 116 ods.
3 písm. b), d) a e) zákona o sudcoch a prísediacich a skutkom uvedeným pod bodom 4)
naplnil pojmové znaky závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c)
zákona o sudcoch a prísediacich ako aj závažného disciplinárneho previnenia
nezlučiteľného s funkciou sudcu podľa § 116 ods. 3 písm. b) zákona o sudcoch a
prísediacich.».
2. Navrhovateľka následne podrobne odôvodnila všetky predsedovi najvyššieho súdu
v bodoch 3.1 až 3.6 vytýkané skutky a uviedla: „Predseda najvyššieho súdu... je pri výkone
svojej funkcie ako orgánu riadenia súdu v zmysle ustanovenia § 115 zákona o sudcoch
a prísediacich disciplinárne zodpovedný za porušenie... uvedených povinností pri výkone
funkcie predsedu súdu.
Predseda najvyššieho súdu... porušil svoju zákonnú povinnosť zdržať sa všetkého, čo
by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie predsedu súdu alebo ohroziť dôveru
v nestranný a spravodlivý výkon tejto funkcie (§ 42 ods. 1 zákona o súdoch) ako i svoju
zákonnú povinnosť vykonávať svoju funkciu svedomito, riadne a včas plniť svoje povinnosti
orgánu riadenia a správy súdov (§ 42 ods. 2 písm. a) zákona o súdoch), keď ako vrcholný
funkcionár najvyššieho orgánu všeobecného súdnictva Slovenskej republiky rozvrhom práce
a opatreniami k rozvrhu práce iným ako zákonným spôsobom prerozdeľoval už pridelené
veci na rozhodnutie jednotlivým senátom resp. sudcom.
Skutkami uvedenými v tomto návrhu na začatie disciplinárneho konania pod bodmi
1) až 6) ohrozil dôveru v nestranný a spravodlivý výkon funkcie predsedu najvyššieho súdu
v očiach odbornej i laickej verejnosti a zároveň jednoznačne porušil svoje povinnosti riadne
plniť povinnosti orgánu riadenia súdu, medzi ktoré patrí okrem iných aj vydávanie rozvrhu
práce a jeho zmien a dodatkov spôsobom určeným v rozvrhu práce po ich prerokovaní
v sudcovskej rade a za podmienok určených v zákone (§ 51 zákona o súdoch).
Predseda najvyššieho súdu... vyššie uvedenými konaniami hrubým spôsobom porušil
povinnosti vyplývajúce z funkcie predsedu najvyššieho súdu v zmysle § 42 ods. 1 zákona
o súdoch, podľa ktorého je predseda súdu povinný zdržať sa všetkého, čo by mohlo narušiť
vážnosť a dôstojnosť funkcie predsedu súdu alebo ohroziť dôveru v nestranný a spravodlivý
výkon tejto funkcie a v zmysle § 42 ods. 2 písm. a), podľa ktorého predseda súdu je povinný
vykonávať svoju funkciu svedomito, riadne a včas plniť svoje povinnosti orgánu riadenia
a správy súdov, čím sa dopustil nielen závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116
ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich a závažného disciplinárneho previnenia
nezlučiteľného s funkciou sudcu podľa § 116 ods. 3 písm. b), d) a e) zákona o sudcoch
a prísediacich.
Konanie JUDr. Štefana Harabina spočívajúce v porušení základného práva nebyť
odňatý zákonnému sudcovi možno bez akýchkoľvek pochybností považovať za také
porušenie povinností súdneho funkcionára (§ 42 zákona o súdoch), ktoré vážne ohrozuje
dôveryhodnosť a chod súdnictva, keďže závažného protiprávneho konania sa dopustil ako
predseda najvyššieho súdu. Týmto svojím konaním v podstatnej miere ovplyvnil vážnosť
a odbornú povesť najvyššieho súdneho orgánu Slovenskej republiky.
Vyššie uvedené konanie predsedu najvyššieho súdu... je potrebné považovať za
mimoriadne závažné, keďže porušenie práva dotknutých účastníkov na zákaz odňatia
zákonnému sudcovi (resp. práva na zákonného sudcu) v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy, viedlo
už v minimálne dvoch prípadoch k zrušeniu rozhodnutí najvyššieho súdu ústavným súdom.
Navyše sa predseda JUDr. Štefan Harabin takéhoto protiprávneho konania dopúšťal
opakovane.
Závažnosť protiprávneho konania predsedu najvyššieho súdu... zvyšuje aj to, že sa ho
dopustil v postavení vrcholného súdneho funkcionára, čo má mimoriadny vplyv na
dôveryhodnosť justície v očiach verejnosti.
Pokiaľ by takéto vážne protiprávne konanie s priamym dosahom na ústavné práva
účastníkov súdnych konaní zostalo bez potrestania, iba by to posilnilo skeptický postoj
občanov k justícii, a čo je ešte vážnejšie, priamo by sa podieľalo na rozklade jedného zo
základných pilierov demokratického štátu...“
3. Navrhovateľka ústavnému súdu (ako súdu disciplinárnemu) navrhla, aby
po vykonanom dokazovaní vyniesol rozhodnutie, „ktorým uzná JUDr. Štefana Harabina,
sudcu a predsedu najvyššieho súdu, za vinného zo závažného disciplinárneho previnenia
podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich ako aj zo závažného
disciplinárneho previnenia nezlučiteľného s funkciou sudcu podľa § 116 ods. 3 písm. b), d)
a e) zákona o sudcoch a prísediacich“, a za toto disciplinárne previnenie mu uloží «podľa
§ 117 ods. 7 zákona o sudcoch a prísediacich disciplinárne opatrenie „odvolanie z funkcie
sudcu“ za závažné disciplinárne previnenie nezlučiteľné s funkciou sudcu (spáchanie
závažného disciplinárneho previnenia napriek tomu, že už mu bolo za závažné disciplinárne
previnenie uložené disciplinárne opatrenie, keďže uznesením ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 92/2011-173 zo dňa 29. júna 2011 bol JUDr. Štefan Harabin uznaný za vinného
zo závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch
a prísediacich; opakované porušenie povinností pri výkone štátnej správy súdu podľa
osobitného predpisu (§ 42 zákona o súdoch), pokračovanie v porušovaní povinností
súdneho funkcionára napriek výzve na jeho odstránenie alebo také porušenie povinností
súdneho funkcionára, ktoré vážne ohrozuje dôveryhodnosť a chod súdnictva, pretože
vzhľadom na povahu porušenej povinnosti, spôsob konania, mieru zavinenia, opakovanie
alebo iné priťažujúce okolnosti je takéto konanie nezlučiteľné s funkciou sudcu; porušenie
zákonných podmienok náhodného prideľovania vecí senátom a sudcom a súdnym
úradníkom a náhodného prerozdeľovania už pridelených vecí).».
4. Navrhovateľka tiež požiadala o prerokovanie tohto návrhu bez meškania,
považujúc predmetný návrh za naliehavú vec. Zároveň podala (i) návrh na spojenie
disciplinárnych konaní vedených proti predsedovi najvyššieho súdu, t. j. tejto veci s vecou
vedenou pod sp. zn. PL. ÚS 93/2011 a (ii) návrh na dočasné pozastavenie výkonu funkcie
sudcu JUDr. Štefanovi Harabinovi.
Návrh na spojenie disciplinárnych konaní [bod 6(i)] odôvodnila navrhovateľka
takto: „... žiadam, aby ústavný súd ako disciplinárny súd spojil konanie o návrhu na začatie
disciplinárneho konania proti predsedovi najvyššieho súdu... vedené pod sp. zn.
PL. ÚS 93/2011 a konanie o tomto novom návrhu na začatie disciplinárneho konania proti
predsedovi najvyššieho súdu na spoločné konanie a viedol ich pod sp. zn. PL. ÚS 93/2011.
Spojenie označených konaní do jedného disciplinárneho konania navrhujem ako
z dôvodu ich vecnej súvislosti, keďže v obidvoch disciplinárnych návrhoch ide o podozrenie
z porušovania povinností orgánu riadenia a správy súdu pri tvorbe a zmenách rozvrhu
práce najvyššieho súdu a s tým súvisiaceho porušovania pravidla náhodného prideľovania
vecí, tak aj v záujme hospodárnosti, efektívnosti a primeranosti.“
Návrh na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu JUDr. Štefanovi Harabinovi
[bod 6(ii)] odôvodnila po odcitovaní príslušných zákonných ustanovení navrhovateľka
takto: „Mám za to, že podaný návrh na začatie disciplinárneho konania proti predsedovi
najvyššieho súdu..., v ktorom ako disciplinárne opatrenie navrhujem odvolanie z funkcie
sudcu, dostatočne odôvodňuje návrh na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu
JUDr. Štefanovi Harabinovi a zároveň sú naplnené zákonné dôvody na vydanie rozhodnutia
o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu najvyššieho súdu JUDr. Štefana Harabina.
Dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu JUDr. Štefana Harabina navrhujem až do
právoplatného skončenia disciplinárneho konania a prípadne naň nadväzujúceho
rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o odvolaní z funkcie sudcu.“
5. K návrhu sa vyjadril predseda najvyššieho súdu, a to podaniami z 1. decembra
2011, 16. januára 2012 a 15. februára 2012. V podstatnom najskôr namietal aktívnu
legitimáciu navrhovateľky a porušenie práva na účinný opravný prostriedok. K aktívnej
legitimácii navrhovateľky uviedol: „Zo žiadneho ustanovenia Ústavy... či zákona...
nevyplýva oprávnenie ministra na kontrolu činnosti predsedu Najvyššieho súdu... a z toho
vyplývajúc - ani na vyvodzovanie zodpovednosti podaním návrhu na začatie disciplinárneho
konania. Hoci podľa zákona o sudcoch a prísediacich... minister môže podať disciplinárny
návrh voči sudcovi..., z toho však nemožno vyvodiť oprávnenie podať taký návrh aj voči
predsedovi Najvyššieho súdu... pre aktivity súvisiace výlučne s činnosťou predsedu tohto
súdu... Výklad a aplikácia uvedených zákonov ministerkou spravodlivosti, vrátane zmien
privodených ostatnými novelami statusových zákonov, svedčí o vedomom oslabovaní
nezávislosti súdnictva v Slovenskej republike vytváraním nadradeného postavenia pre
ministerku a ministerstvo voči predsedovi Najvyššieho súdu... a súdom, teda o vytváraní
vzťahu podradenosti aj Najvyššieho súdu... ministerke spravodlivosti... Takéto aktivity sú
však vo svojej podstate protiústavné.“ K namietanému porušeniu práva na účinný opravný
prostriedok po odcitovaní čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
čl. 136 ods. 3 ústavy a s poukazom na zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o sudcoch“) predseda najvyššieho súdu uviedol: „Pozitívny záväzok štátu podľa čl. 13
Dohovoru Slovenská republika nespĺňa, pokiaľ ide o disciplinárne konanie proti predsedovi
Najvyššieho súdu... Podľa zákona o Ústavnom súde... na disciplinárne konanie voči
predsedovi Najvyššieho súdu sa primerane použije osobitný predpis. Týmto osobitným
predpisom je zákon... o sudcoch... Zákon o sudcoch upravuje disciplinárne konanie voči
sudcom ako konanie dvojstupňové... Toto nerovné (až diskriminačné) postavenie mám
napriek tomu, že aj Ústavný súd... je povinný aplikovať zásadu, že medzinárodné zmluvy
(dohody) o ľudských právach a základných slobodách majú prednosť pred zákonmi
Slovenskej republiky bez obmedzení, vždy (čl. 7 ods. 5 Ústavy...). Nedostatky slovenskej
zákonnej úpravy nesmú vyznieť v neprospech dotknutej osoby ani vtedy, ak náprava
vyžaduje legislatívne zmeny.“ Vzhľadom na uvedené predseda najvyššieho súdu navrhol,
aby ústavný súd návrh navrhovateľky neprijal na ďalšie konanie, resp. aby návrh odmietol
ako podaný zjavne neoprávnenou osobou. Následne sa predseda najvyššieho súdu vyjadril
k jednotlivým skutkom uvedeným v bodoch 1 až 6 návrhu:
Ku skutku uvedenému v bode 1 uviedol: «V tomto bode ministerka spravodlivosti...
zavádzajúco a nepravdivo uvádza, že opatrenia predsedu NS boli vydané v súvislosti
s vecou 1MObdoV722/2008. Tieto opatrenia neboli vydané zo zameraním obsadenia
päťčlenného senátu v konkrétnej veci, ale tieto opatrenia sa týkali všetkých vecí, ktoré v tom
čase neboli rozhodnuté v päťčlennom senáte. Takéto opatrenia boli bežne robené aj
v minulosti a to či už JUDr. K., JUDr. M., JUDr. Š. Vtedy platná právna úprava to
jednoducho umožňovala a to jednoznačne potvrdzovala aj judikatúra ústavného súdu. Až
následne ústavný súd a to napr. vo vyššie uvedenej veci (konkretizovaný nižšie) zmenil svoju
doterajšiu judikatúru pričom predpokladáme, že v tejto praxi ústavný súd pokračovať
nebude.
Najvyšší súd... rešpektuje nález Ústavného súdu... vo veci obchodnej spoločnosti T. z
18. októbra 2011, sp. zn. III. ÚS 212/2011, zároveň však poukazuje na niektoré nepravdivé
a zavádzajúce skutočnosti, aj na chyby, ktoré premietol senát ústavného súdu do svojho
nálezu.
Predovšetkým je aktuálne konštatovať, že senát III. ÚS rozhodol v predmetnej veci
v rovnakom zložení senátu o identickej sťažnosti spoločnosti T... už 13. apríla 2011, č. k. III.
ÚS 390/2010-83 diametrálne odlišne od svojho rozhodnutia z 18. októbra 2011, konkrétne
tak, že „základné právo uvedenej spoločnosti, nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručené čl.
48 ods. 1 Ústavy... a čl. 38 ods. 1 Listiny... a jej právo na prejednanie veci súdom
zriadeným zákonom zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru... v konaní vedenom pred Najvyšším
súdom... pod sp. zn. 1 MObdo V 22/2008 opatrením predsedu Najvyššieho súdu... č. Spr
162/2009-20 z 24. septembra 2009 o zmene rozvrhu práce Najvyššieho súdu... na rok 2009
a opatrením predsedu Najvyššieho súdu... č. Spr 101/2010-13 a Spr 1321/2009 z 3. augusta
2010 o zmene rozvrhu práce Najvyššieho súdu... na rok 2010 porušené neboli.“
Ako z vyššie uvedeného vyplýva, Ústavný súd nálezom z 18. októbra 2011, č. k.
III. ÚS 212/2011-140 v rovnako zloženom senáte o identickej sťažnosti tej istej obchodnej
spoločnosti rozhodol, že „Základné právo obchodnej spoločnosti T... na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48
ods. 1 Ústavy... a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn. 1 MObdo V 22/2008 z 30.
novembra 2010 porušené boli.“
Zrušil citovaný rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a rozhodol aj o trovách konania.
Rozhodnutie Ústavného súdu... z 18. októbra 2011, sp. zn. III. ÚS 212/2011 vyvoláva
vážne znepokojenie, lebo oddeľuje „konanie“ od „rozhodnutia“ v situácii, keď ruší
výsledok konania, t. j. rozsudok pre údajné chyby konania, ktoré rozsudku predchádzalo,
ale o samotnom konaní vyslovil, že bolo zákonné - keďže z podnetu sťažnosti práve na toto
konanie nálezom z 13. apríla 2011, sp. zn. III. ÚS 390/2010 vyslovil (rozhodol), že ústavné
práva sťažovateľa porušené neboli.
Odjakživa pritom platí zásada, že nezákonnosť konania znamená aj nezákonnosť
jeho výsledku a túto nezákonnosť nemôže sanovať samotné rozhodnutie a pokiaľ je konanie
zákonné, rozhodnutie môže byť zrušené len z prípadne iných chýb, než chýb zákonného
konania, ktoré mu predchádzalo.
Na uvedenom nič nemôže meniť ani názor Ústavného súdu... vyjadrený na str. 11
odôvodnenia nálezu z 13. apríla 2011, sp. zn. III. ÚS 390/2010, že „Až po rozhodnutí vo
veci samej možno jednoznačne zadefinovať, či konanie najvyššieho súdu bolo zaťažené
vadou významnou z hľadiska základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
a čl. 38 ods. 1 listiny, pretože až vtedy sa stáva nespochybniteľným a definitívnym
zodpovedanie otázky, či meritórne rozhodnutie ovplyvňujúce hmotnoprávne postavenie jeho
účastníkov bolo výsledkom konania a rozhodovania sudcu alebo sudcov ako členov senátu)
ustanoveného pre rozhodnutie prípadným nezákonným opatrením predsedu najvyššieho
súdu o zmene rozvrhu práce najvyššieho súdu, a v akej miere sa prípadne taký sudca na
konaní a rozhodovaní veci podieľal.“ Z takto vyjadreného názoru totiž vyplýva, že ak by
strany boli s výsledkom (rozhodnutím) spokojné, konanie, ktoré rozhodnutiu predchádzalo
by bolo bezchybné a zákonné, aj keby konal a rozhodoval senát v nezákonnom zložení, resp.
keby rozhodoval nepríslušný súd.
Ústavný súd... na str. 48 predmetného nálezu tvrdí, že všetci sudcovia, ktorí
opatrením predsedu Najvyššieho súdu... boli vyradení z päťčlenného senátu zostali aj po
účinnosti zmien rozvrhu práce v obchodnoprávnom kolégiu. Toto tvrdenie Ústavného súdu
SR je zavádzajúce a odporuje pravde, totiž pôvodná členka senátu JUDr. Z. Ď. opatrením
predsedu Najvyššieho súdu... R z 24. septembra 209 Spr 162/2009-20 bola preradená do
správneho kolégia Najvyššieho súdu... a do tohto kolégia je zaradená doposiaľ. Teda
uvedená sudkyňa nemohla rozhodovať v kauze T., pretože táto napadla do
obchodnoprávneho kolégia, v ktorom kolégiu sudkyňa JUDr. Z. Ď. v čase rozhodovania v
tejto kauze už nepôsobila. Tieto skutočnosti si Ústavný súd... bez problémov mohol zistiť zo
spisu i z webovej stránky NS SR.
Ústavný súd... mylne uvádza na str. 48 nálezu, že k zmene v zložení päťčlenného
senátu nedošlo zo zákonom predpokladaných dôvodov. Podľa zákona žiadne ustanovenie
takéto zmeny nezakazovalo a tomu zodpovedala aj doterajšia prax Ústavného súdu... vo
viacerých rozhodnutiach posledne i uznesením Ústavného súdu SR z 24. augusta 2011 č. k.
I. ÚS 308/2011-24. Pravidlo o zákaze zmeny personálneho obsadenia senátu vo veciach už
pridelených na prejednanie bolo zavedené až zák. č. 33/2011 Z. z. s účinnosťou až od
1. mája 2011, teda toto pravidlo do právneho poriadku SR sa dostalo dávno potom, čo boli
vydané spomínané opatrenia predsedu Najvyššieho súdu... Ide o zapracovanie nového
ustanovenia - § 51a do zákona... o súdoch..., konkrétne o § 51a ods. 3, podľa ktorého
„zmenami v rozvrhu práce sa nesmie zmeniť personálne obsadenie senátu vo veciach už
pridelených na prejednanie a rozhodnutie; to neplatí, ak bol člen senátu preložený na iný
súd, dočasne pridelený na iný súd, dočasne pridelený na výkon funkcie predsedu súdu, ak
má dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu, ak má prerušený výkon funkcie sudcu, ak
vykonáva stáž alebo ak mu zanikla funkcia sudcu.“
Samotná skutočnosť zapracovania citovaného ustanovenia do zákona o súdoch
znamená, že skoršia zákonná úprava tejto otázky umožňovala aj taký výklad, aký bol použitý
pri predmetných opatreniach predsedu Najvyššieho súdu... a teda ním zvolený postup bol
konformný s vtedy platným a účinným zákonom, premietnutým do Rozvrhu práce
Najvyššieho súdu... Zrejme preto Ústavný súd... žiadne z opatrení predsedu Najvyššieho
súdu SR nezrušil a vo všetkých veciach sa podľa nich postupuje. Len v mediálnej kauze T.
Ústavný súd... spochybnil zloženie päťčlenného senátu, pričom ale opatrenia predsedu
Najvyššieho súdu... naďalej ponechal v platnosti a vec vrátil - nesporne takto ustanovenému
senátu - na ďalšie konanie, t. j. na opätovné prerokovanie veci a rozhodnutie (čl. 127 ods.
2, veta tretia Ústavy SR).
Pokiaľ Ústavný súd... vytýka Najvyššiemu súdu..., že nezohľadnil skutočnosť, že
nižšie súdy nezistili náležité skutkový stav toto konštatovanie Ústavného súdu... tiež nie je
pravdivé, pretože dovolací súd - Najvyšší súd... rozsudky nižších súdov v prevažnej časti
zrušil práve z dôvodu, že skutkový stav vo veci náležité zistený nebol.
Ústavný súd o sťažnosti pre porušenie práva na zákonného sudcu rozhodoval aj
24. augusta 2011 vo veci č. k. I. ÚS 308/2011-24. Rozhodol uznesením tak, že sťažnosť
spoločnosti P. a. s. odmietol. V odôvodnení uznesenia, v relevantnej časti, t. j. k
namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu, najmä uviedol (strany 23
až 25 rozhodnutia): „Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho práva na zákonného
sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 Ústavy..., ktoré mal spôsobiť Najvyšší súd... tým, že
v priebehu konania o dovolaní došlo bez predchádzajúceho upozornenia či následného
oznámenia a dokonca aj príslušného záznamu v evidenčných pomôckach k zmene senátu
rozhodujúceho o dovolaní.
V rámci predbežného prerokovania tejto sťažnosti, ústavný súd požiadal o stanovisko
predsedu Najvyššieho súdu k predmetnému tvrdeniu sťažovateľky. Predseda Najvyššieho
súdu v liste č. KP 4/2011-47 z 23. mája 2011 podrobne uviedol spôsob pridelenia veci do
senátu 1 Cdo (išlo o vec sp. zn. 1 Cdo 103/2008), zloženie tohto senátu stanovené Rozvrhom
práce Najvyššieho súdu... na rok 2008 č. Spr 718/07 a Opatrením č. Spr 718/07-34 z 1. júla
2008 o zmene Rozvrhu práce Najvyššieho súdu... na rok 2008. Ďalej poukázal na Rozvrh
práce na rok 2010, č. Spr 1321/2009 (uverejnený na internetovej stránke Najvyššieho
súdu... Dokumenty“), zloženie senátu 4 C a boli konkretizované senáty a osoby, ktoré
vybavia veci, ktoré boli pridelené a nevybavené do 31. decembra 2009, vrátane veci sp. zn.
1 Cdo 103/2008 a konštatoval: K zmene senátu došlo v súlade s rozvrhom práce
Najvyššieho súdu a tiež v zmysle zásady rýchlosti a hospodárnosti súdneho konania, keďže
sudcovia zaradení od 1. januára 2010 do nových senátov mali veci, ktoré im boli pridelené
v pôvodných senátoch už naštudované a bolo by v rozpore s touto zásadou prideliť vec
inému sudcovi spravodajcovi na nové naštudovanie...
Spôsob prideľovania vecí podľa predmetu konania jednotlivým senátom,
samosudcom, súdnym úradníkom a notárom je vykonávaný v zmysle § 50 a § 51 zákona...
o súdoch... v súlade s „Rozvrhom práce“ príslušného súdu vydaným podľa § 52 zákona
o súdoch. Problematikou (právnou úpravou) zákonného sudcu (okrem ustanovenia zákona
o súdoch § 3 ods. 3) sa zaoberá na najvyššom súde aj rokovací poriadok „Najvyššieho
súdu...“ (sp. zn. Pls 1/06), podľa ktorého (čl. 38 ods. 1) zákonným sudcom na najvyššom
súde je sudca „ktorý vykonáva funkciu sudcu a je určený rozvrhom práce na konanie
a rozhodovanie o prejednávanej veci“. Podľa odseku 2 citovaného rokovacieho poriadku
„v rámci senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce určitú vec prejednať a rozhodnúť, je
zákonným sudcom každý člen tohto senátu“. Podľa odseku 3 citovaného rokovacieho
poriadku „namiesto sudcu, ktorý bol v určitej veci pôvodne zákonným sudcom, ale vyskytla
sa u neho skutočnosť, ktorá podľa osobitného predpisu alebo rozvrhu práce vylučuje
možnosť prejednania a rozhodnutia veci týmto sudcom, je zákonným sudcom sudca určený
v súlade s ustanoveniami rozvrhu práce, ktoré upravujú postup v prípade výskytu takej
skutočnosti“. Podľa odseku 4 citovaného rokovacieho poriadku „zmenu v osobe zákonného
sudcu možno vykonať len v súlade s rozvrhom práce“.
Po oboznámení sa s príslušnými ustanoveniami príslušného rozvrhu práce
najvyššieho súdu vydaným opatrením predsedu najvyššieho súdu zo 14. decembra 2009 pod
sp. zn. Spr 1321/2009, a tiež s prihliadnutím na stanovisko vyššie uvedené Ústavný súd...
konštatuje, že postupom Najvyššieho súdu... pri pridelení dovolania sťažovateľky nemohlo
dôjsť a ani nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva na zákonného
sudcu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.“
Zarážajúce je, že účastníci konania v priebehu dovolacieho konania na Najvyššom
súde... vo veci sp. zn. 1 MObdoV 22/2008 vôbec nevyužili možnosť namietať zloženie senátu
z dôvodu, že je porušené ich právo na zákonného sudcu. Pritom zloženie päťčlenného
senátu bolo účastníkom známe už niekoľko mesiacov pred rozhodnutím vo veci a to z
oficiálnej internetovej stránky súdu, ako aj z úradnej tabule Najvyššieho súdu..., navyše
dovolací súd odročil vyhlásenie rozsudku na ďalší termín, takže účastníci mali dostatok
času túto námietku uplatniť v dovolacom konaní. Ak tak neurobili potom je neprípustné túto
námietku vzniesť až pred Ústavným súdom... Tento názor vyplýva z uznesenia Ústavného
súdu SR z 18. júna 2003, sp. zn. I. ÚS 126/03 vo veci sťažnosti U., a. s. pre porušenie čl. 48
ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... zmenou Rozvrhu práce Najvyššieho súdu... na rok
2003 č. Spr 187/02-3 z 18. februára 2003 a uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn.
MObdo V 8/2002 z 27. februára 2003. Ústavný súd uvedeným uznesením sp. zn.
I. ÚS 126/03 sťažnosť U., a. s. odmietol pre neprípustnosť. V odôvodnení rozhodnutia
okrem iného uviedol:
„Sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím vydaným
podpredsedom najvyššieho súdu 18. februára 2003 tým, že zmenil zloženie senátu
najvyššieho súdu určeného podľa rozvrhu práce platného na rok 2002 na konanie
a rozhodovanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“) v právnej veci vedenej na Najvyššom súde... od
20. decembra 2002 pod sp. zn. M Obdo V 8/2002, a to po začatí konania. Rozhodnutie
podpredsedu najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za bezprecedentné hrubé porušenie
ústavného princípu vyjadreného v čl. 48 ods. 1 Ústavy..., podľa ktorého nikoho nemožno
odňať jeho zákonnému sudcovi. Zároveň je tým porušené aj právo na spravodlivé súdne
konanie, tak ako vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru.“
Ústavný súd... odmietnutie sťažnosti (a tým aj odmietnutie vyššie uvedených
argumentov) odôvodnil v podstate tým, že
„Za situácie, keď podľa presvedčenia sťažovateľky v dôsledku zmeny rozvrhu práce
vydanej podpredsedom najvyššieho súdu (za situácie, keď nebol post predsedu najvyššieho
súdu obsadený) zasadajú v päťčlennom senáte najvyššieho súdu dvaja sudcovia, ktorých
nemožno považovať za zákonných sudcov, a preto ani za nestranných sudcov z objektívneho
hľadiska, má sťažovateľka postupovať v zmysle § 15 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku,
teda namietať skutočnosti, pre ktoré považuje ňou označených sudcov - členov senátu za
vylúčených. V zmysle § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku o tom, či sú namietaní
sudcovia - členovia senátu vylúčení, rozhodne bez zbytočného odkladu iný senát
najvyššieho súdu. Sťažovateľka, hoci od 18. februára 2003 mala vedomosť o zmene zloženia
senátu, doteraz návrh na vylúčenie ňou namietaných sudcov nepodala (mutatis mutandis
Vzhľadom na subsidiárnu povahu ochrany základných práv zo strany ústavného súdu
sa sťažovateľka má ochrany svojho základného práva domáhať predovšetkým na
všeobecnom súde.
Treba poukázať ešte na skutočnosť, že sťažovateľka neuviedla nijaké dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré by mohol Ústavný súd... zohľadniť, a tak napriek nevyužitiu
účinných právnych prostriedkov sťažnosť prijať.“
V predmetnom prípade, t. j. o sťažnosti spoločnosti T... miesto toho, aby Ústavný
súd... sťažnosť odmietol pre nevyužitie základného práva T... domáhať sa primárnej
ochrany na všeobecnom súde - rozhodol o merite sťažnosti ten istý senát dvakrát - a to
diametrálne odlišnými nálezmi - III. ÚS 390/2010 z 13. apríla 2011, resp. III. ÚS 212/2011
z 18. októbra 2011 a v prípade rozhodnutia 18. októbra 2011 - aj odlišne aj od skorších
rozhodnutí Ústavného súdu... o obsahovo rovnakých sťažnostiach.»
Ku skutku uvedenému v bode 2 uviedol: «Ústavný súd... 9. júna 2011 v senáte
zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Ladislava Orosza, CSc. a sudcov JUDr. Ľudmily
Gajdošíkovej, CSc. a JUDr. Jána Lubyho vydal nález pod sp. zn. IV. ÚS 116/2011, v ktorom
vyslovil, že základné právo JUDr. T. P. nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa § 48 ods. 1
Ústavy... postupom Najvyššieho súdu... konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 47/2010 a jeho
uznesením z 8. 12. 2010 porušené bolo a súčasne uvedené uznesenie zrušil a vec vrátil
Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.
Z právnych záverov vyslovených ústavným súdom v odôvodnení nálezu vyplýva, že
v posudzovanej veci vytvorením senátu 7C, hoci za účasti sudkyne, ktorej bola vec
sťažovateľky pôvodne pridelená v súlade s rozvrhom práce a spôsobom upraveným
zákonom o súdoch, došlo k zmene zákonného sudcu, lebo v novovytvorenom senáte sú dvaja
noví sudcovia. Vytvorenie senátu 7C treba považovať za prípad uvedený v § 51 ods. 4 písm.
b) zákona č. 757/2004 Z. z., t. j. za zmenu v obsadení súdu sudcami, a preto prerozdelenie
už pridelených vecí sa musí vykonať náhodným výberom pomocou technických prostriedkov
a programových prostriedkov schválených ministerstvom. Vo veci sťažovateľky koná
a rozhoduje nový senát, ktorého však zloženie nezodpovedá požiadavkám kladeným
zákonom na zákonného sudcu (zákonných sudcov). Zákon č. 757/2004 Z. z. totiž v žiadnom
prípade neumožňuje prerozdelenie už pridelených vecí, t. j. vecí pridelených síce sudkyni
spravodajkyni, ale súčasne aj ostatným členom senátu 2C ako zákonným sudcom, novému
senátu, ktorého členom je sudca, ktorému vec bola pôvodne pridelená, avšak ostatní
členovia sa zmenili, iným spôsobom, než náhodným výberom pomocou technických
prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom. Uvedený postup
považoval svojvoľný, a ako taký porušujúci čl. 48 ods. 1 Ústavy...
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto
ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha Ústavného súdu...
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a
rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo
príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe
subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo
slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v
prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s
ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný
súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležité zistený skutkový stav a aké skutkové a
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by
ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenej
právomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné vziať do
úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétneho
prípadu (obdobne II. ÚS 47/99, I. ÚS 11/01, III. ÚS 285/2010).
Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené
predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie
k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr.
I. ÚS 239/04, II. ÚS 417/06, III. ÚS 285/2010).
Za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy... teda zásadne treba považovať toho,
kto bol určený na prerokovávanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú
okolnosti odôvodňujúce presun takto pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre
dôvody uvedené v právnom predpise, tak aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené,
treba takisto považovať za zákonných sudcov podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy... Postup predsedu
súdu ako orgánu štátnej správy súdov, ktorý je v súlade s ustanoveniami právnych
predpisov, nemožno preto bez ďalšieho hodnotiť ako porušenie základného práva účastníka
súdneho konania podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy... (II. ÚS 87/01, II. ÚS 118/02 a II. ÚS 119/02,
III. ÚS 90/02, III. ÚS 295/08).
Z citovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že pokiaľ
k zmene v zložení senátu došlo na základe právnej úpravy regulujúcej organizáciu práce
súdu je takýto postup zákonný a teda aj súladný s Ústavou... Ústavný súd... zásadne nie je
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory predsedu súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov, teda zákona č. 757/2004 Z. z. viedli k rozhodnutiu, teda k prijatiu
rozvrhu práce, resp. jeho zmeny.
Pri výklade, aký v uznesení sp. zn. IV ÚS. 116/2011 senát Ústavného súdu... zaujal,
ide o interpeláciu zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch, ktorou nahradil všeobecný súd, čo je
Uvedená vec bola 1. marca 2010 náhodným výberom a prostredníctvom technických
a programových prostriedkov pridelená senátu 2 C v zložení JUDr. M. V. (predseda
senátu), JUDr. J. K. a JUDr. O. T. (členovia senátu). Súčasne s pridelením veci sa určilo,
že sudkyňou spravodajkyňou v tejto veci je JUDr. O. T. Opatrením predsedu Najvyššieho
súdu... z 30. septembra 2010 Spr 101/2010-17 bol v rámci občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu vytvorený nový senát 7 C v zložení JUDr. D. Š. (predsedníčka senátu),
JUDr. M. S. a JUDr. O. T. (členovia senátu). Článok II ods. 11 rozvrhu práce Najvyššieho
súdu... na rok 2010, č. Spr 1321/2009, stanovuje, že: „v prípade novovytvoreného senátu
predseda Najvyššieho súdu... na návrh predsedu príslušného kolégia určí, ktoré konkrétne
veci z existujúcich senátov prechádzajú do novovytvoreného senátu; pridelenie sa uskutoční
pomocou technických a programových prostriedkov schválených ministerstvom, pokiaľ nie
je v osobitnej časti ustanovené inak.“. V prípade novovytvoreného senátu 7 C predseda
najvyššieho súdu na návrh občianskoprávneho kolégia a po prerokovaní v Sudcovskej rade
Najvyššieho súdu... určil, že veci, ktoré boli sudcom nového senátu 7 C pridelené v ich
pôvodných senátoch, a neboli vybavené do 30. septembra 2010, vybavia títo sudcovia
v senátoch, do ktorých boli začlenení od 1. októbra 2010. V opatrení predsedu Najvyššieho
súdu... z 30. septembra 2010 Spr 101/2010-17 je táto úprava zachytená v časti II -
Občianskoprávne kolégium, v bode 10, ktorým sa zmenil rozvrh práce Najvyššieho súdu...
tak, že v poznámke na strane 26 sa doplnil ôsmy až desiaty bod (opatrenie je zverejnené na
internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk v sekcii „Dokumenty“).
V danom prípade v rámci organizácie práce súdu došlo k vytvoreniu nového senátu
zo sudcov, ktorí na súde pôsobili aj do uvedenej zmeny. Sudcovia zaradení do nového
senátu 7 C mali preto veci, ktoré im boli pridelené v pôvodných senátoch. Nešlo teda
o prípad upravený v § 51 ods. 4 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z., t. j. o zmenu v obsadení
súdu sudcami, obsadenie súdu sudcami sa totiž nezmenilo. Predseda súdu v súlade
s ustanovením § 51 ods. 7 zákona č. 757/2004 Z. z vykonal zmenu v rozvrhu práce na rok
2010 opatrením z 30. septembra 2010 Spr 101/2010-17. Toto opatrenie vydal spôsobom
určeným v rozvrhu práce na rok 2010 , na základe návrhu občianskoprávneho kolégia
a po prerokovaní v sudcovskej rade, v dôsledku čoho je vylúčená možnosť ovplyvňovania
pridelenia vecí. Nemožno ho rozhodne považovať za zjavne arbitrárne a neodôvodnené.
Na tomto mieste je nevyhnutné upozorniť na to, že rovnakým spôsobom mali
upravené zmeny v rozvrhu práce aj krajské súdy (ich rozvrhy práce sú verejne dostupné
na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti...). Takmer identicky, v prípade zmeny
v zložení senátu veci pridelené a nerozhodnuté dokončil sudca spravodajca v novom senáte.
Až novela zákona č. 757/2004 Z. z. vykonaná zákonom č. 33/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. 5.
2011 zakotvila v ustanovení § 51a ods.3 v rozvrhu práce zákaz zmeny personálneho
obsadenia senátu vo veciach už pridelených na prejednanie a rozhodnutie, s výnimkou ak
bol člen senátu preložený na iný súd, dočasne pridelený na iný súd, dočasne pridelený na
výkon funkcie predsedu súdu, ak má dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu, ak má
prerušený výkon funkcie sudcu, ak vykonáva stáž alebo ak mu zanikla funkcia sudcu. Aj
z tejto legislatívnej zmeny vyplýva, že za zmenu v obsadení súdu sudcami nemožno
považovať zmenu v personálnom obsadení senátu, resp. vytvorenie senátu sudcami, ktorí na
danom súde už predtým pôsobili.
Rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. IV ÚS. 116/2011 na základe uvedených
skutočností je preto svojvoľné rozhodnutie, kde svojvôľa je založená na odchýlení od
vlastnej judikatúry Ústavného súdu..., keď v rozpore s ňou uskutočnil výklad zákona,
napriek tomu, že interpretáciu uvedeného zákona uskutočnil najvyšší súd ako súd
všeobecný. Napriek konštantnej judikatúre, v zmysle ktorej skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by
ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ústavný súd v danej veci
bez uvedenia dôvodu (teda bez argumentácie, prečo je aplikácia ustanovení § 51 zákona
č. 757/2004 Z. z. a ich interpretácia obsiahnutá v opatrení predsedu súdu opatrením
z 30. septembra 2010 Spr 101/2010-17 ústavného hľadiska neospravedlniteľná
a neudržateľná) len skonštatoval svojvôľu. Okrem toho uvedený názor senátu IV. ÚS je
v príkrom rozpore s názorom vysloveným senátom I. ÚS vo veci sp. zn. I. ÚS 308/2011
24. 8. 2011, v ktorom riešil skutkovo aj právne obdobnú vec.»
Ku skutku uvedenému v bode 3 uviedol: «V súvislosti s vecou vedenou na Najvyššom
súde... pod sp. zn. 2 Cdo 47/2010 sa predsedovi Najvyššieho súdu... vytýka, že v nadväznosti
na nález Ústavného súdu... z 9. júna 2011 sp. zn. IV. ÚS 116/2011 vydal opatrenie
č. 14 (Spr 887/2011), ktorým zmenil rozvrh práce tak, že uvedenú vec pridelil náhodným
výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených ministerstvom
spravodlivosti len medzi dvoma senátmi, čo je v rozpore s § 51 ods. 4 a 5 zákona osudoch,
pretože neexistovali zákonné dôvody pre náhodné prerozdelenie označenej veci zo senátu
2C, ktorému vec pôvodne napadla a v rozpore s § 3 ods. 3 a § 51a ods. 3 zákona o súdoch
v znení od 1. mája 2011, pretože neexistovali zákonné dôvody pre zmenu v personálnom
obsadení pôvodného senátu.
Treba súhlasiť s návrhom v tom smere, že neexistovali zákonné dôvody pre náhodné
prerozdelenie označenej veci zo senátu 2C, pretože rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.
IV ÚS. 116/2011, ktorý tento postup v danej veci výslovne uviedol, je svojvoľné a v príkrom
rozpore s ustanovením § 51 ods. 4 písm. b) zákona o súdoch z dôvodov uvedených pod
bodom 2/. Najvyšší súd v tomto konaní je však právnym názorom vysloveným v náleze
viazaný (§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu... o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov), a preto musel predseda najvyššieho súdu vo veci konať
a prideliť vec náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
schválených Ministerstvom spravodlivosti..., pretože to Ústavný súd... v náleze výslovne
uložil.
Treba zdôrazniť, že citovaný nález je súčasne nejednoznačný a existujú problémy
s jeho vykonateľnosťou. Do úvahy prichádza viacero alternatív riešení ďalšieho postupu
(v náleze totiž nie je uvedené jasné a konkrétne riešenie na ďalší postup po prijatí nálezu,
t. j. ako by sa malo naplniť základné právo na zákonného sudcu/sudcov v danej veci;
v tomto smere nemá nález potrebnú inštruktívnosť a nie je ani daná istota, či následne
nebude spochybnené to-ktoré prijaté riešenie).
Nález pripúšťa nasledovné spôsoby riešenia náhodným výberom pomocou
technických a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR.
a) vec by sa pridelila senátu určenému náhodným výberom medzi senátom, v ktorom
je sudca spravodajca s príslušnou vecou, a senátom, z ktorého sudca spravodajca odišiel,
t. j. medzi dotknutými senátmi v aktuálnych zloženiach (v riešenej konkrétnej veci to bol
senát 2 C v aktuálnom zložení a senát 7 C v aktuálnom zložení);
b) všetky veci, ktorých sa to týka, by sa prerozdelili náhodným výberom urobeným
medzi tými aktuálnymi senátmi, v ktorých sa vtedy teraz tieto veci nachádzali;
c) všetky veci, ktorých sa to týka, by sa prerozdelili náhodným výberom medzi všetky
senáty občianskoprávneho kolégia, t. j. aj medzi tie senáty, v ktorých sa žiadna takáto vec
nenachádza.
Je bez akýchkoľvek pochybností, že vec 2 Cdo 47/2010 nemohla byť pridelená senátu
2C v zložení JUDr. V., JUDr. K. a JUDr. T., (teda v zložení senátu v čase nápadu veci),
pretože § 51a ods. 3 zákona o sudcoch bol doplnený až novelou vykonanou zákonom č.
33/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. mája 2011. Citované ustanovenie sa preto nemôže
vzťahovať na vec, ktorá napadla pred touto účinnosťou. Navyše takýto postup výslovne
vylučuje nález Ústavného súdu... sp. zn. IV. ÚS 116/2011.
Návrh občianskoprávneho kolégia obsahoval riešenie pod bodom a), pričom bola
zachovaná podmienka náhodného výberu v zmysle § 51 ods. 2 zákona o sudcoch. Tento
návrh bol prerokovaný Sudcovskou radou Najvyššieho súdu... v súlade s ustanovením § 52
ods. 3 zákona o sudcoch.
Z uvedeného možno jednoznačne uzavrieť, že Opatrenie predsedu Najvyššieho
súdu... Spr 101/2010-17, z 30. septembra 2010, (ako aj Opatrenie predsedu Najvyššieho
súdu... č. 14 Spr 887/2011 z 19. septembra 2011) bolo v súlade s ustanovením § 51 zákona
o sudcoch.»
Ku skutku uvedenému v bode 4 uviedol: „... tu zjavne ministerka spravodlivosti
zamlčala fakt, že Najvyšší súd... v súčasnosti podpredsedu nemá a v takom prípade právna
úprava umožňuje, aby predseda Najvyššieho súdu... poveril svojím zastupovaním po dobu
svojej neprítomnosti predsedov kolégií prípadne ďalších sudcov Najvyššieho súdu... Tiež
nejde o novú prax a takto postupovali aj predchodcovia súčasného predsedu Najvyššieho
súdu...“.
Ku skutku uvedenému v bode 5 uviedol: „Porušenie povinnosti vyvodené so skutku
uvedeného pod bodom 5/ nemá oporu v zákone. K porušeniu povinností vyplývajúcich
s prijímaním zmien rozvrhu práce platného na daný kalendárny rok by mohlo dôjsť až
vydaním konkrétneho opatrenia po 1. 5. 2011, ktoré by bolo v rozpore s § 51a ods. 3 zákona
o sudcoch. V danom prípade však skutok neobsahuje údaj o takomto konaní.“
Ku skutku uvedenému v bode 6 uviedol: „Ustanovenie § 51 zákona o súdoch
upravuje spôsob prideľovania vecí podľa rozvrhu práce tak, že veci určené podľa predmetu
konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom, samosudcom
a súdnym úradníkom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov
a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť
ovplyvňovania pridelenia vecí. Splnenie podmienky náhodného výberu zákon spája
s možnosťou pridelenia veci jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo súdnych
úradníkov.
Súčasne však zákon o súdoch v treťom odseku uvedeného ustanovenia upravuje celý
rad výnimiek, kedy sa spôsob pridelenia veci náhodným výberom nepoužije a veci sa
prideľujú v súlade s rozvrhom práce spôsobom určeným v rozvrhu práce tak, aby bola
vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. Tak tomu je v prípadoch rozhodovania
o ustanovení obhajcu, o príkaze na zatknutie, o väzbe, o príkaze na domovú prehliadku,
o príkaze na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností, o príkaze
na vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo iných záznamov, o príkaze na vyšetrenie
duševného stavu, o súhlase na použitie informačno-technických prostriedkov, o predbežnom
opatrení podľa osobitného zákona a v ďalších prípadoch ustanovených osobitným zákonom.
Výnimky sa teda týkajú zabezpečovacích prostriedkov pre účely trestného konania,
prostriedkov na dočasnú úpravu pomerov účastníkov v civilnom procese a tretiu skupinu
výnimiek predstavujú bližšie nešpecifikované prípady ustanovené osobitným predpisom. Pre
všetky výnimky je spoločné osobitný charakter predmetu konania a potreba pohotového
a urýchleného rozhodnutia. Zákonodarca treťou skupinou výnimiek výslovne ponechal
možnosť subjektu oprávnenému, teda predsedovi súdu, aby operatívne v prípade potreby,
určité veci, pridelil odchylným spôsobom ako náhodným výberom .
Občiansky súdny poriadok v § 10 a nasl. určuje funkčnú príslušnosť Najvyššieho
súdu... Najvyšší súd... je príslušný na rozhodovanie o odvolaniach proti rozhodnutiam
krajských súdov ako súdov prvého stupňa (§ 10 ods. 2 O. s. p.), na rozhodovanie
o dovolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov odvolacích (§ 10a ods. 1
O. s. p.), na rozhodovanie o dovolaniach proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu... ako súdu
odvolacieho (§ 10a ods. 2 O. s. p.), na rozhodovanie o mimoriadnych dovolaniach proti
rozhodnutiam súdov a napokon na rozhodovanie o mimoriadnych dovolaniach proti
rozhodnutiam Najvyššieho súdu... ako odvolacieho súdu (§ 10a ods. 4 O. s. p.).
Rozhodovanie v päťčlenných senátoch občianskoprávneho kolégia vedených
v registroch Cdo-V, MCdoo-V, Uro-V a MUro-V je rozhodovaním o podaniach proti
rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré podľa obsahu sú opravnými prostriedkami , ktoré
avšak zákon (občiansky súdny poriadok) nepripúšťa, ani ich neupravuje. Rozhodovacia
činnosť najvyššieho sudu v občianskoprávnom kolégiu je zameraná takmer výlučne na
rozhodovanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch proti právoplatným rozhodnutiam
súdov nižších stupňov. Ďalší opravný prostriedok proti rozhodnutiam dovolacích senátov
prípustný nie je. Prax však prináša neustále podania nespokojných účastníkov, smerujúcich
proti týmto rozhodnutiam, o ktorých treba rozhodnúť. Preto musí byť zriadený senát, ktorý
o takýchto podaniach rozhodne. Výlučne ide o rozhodnutia, ktorými sa konanie zastavuje
pre nedostatok podmienok funkčnej príslušnosti. (§ 104 ods. 1 O. s. p. v spojení s 243c
O. s. p.). S poukazom na ustanovenie § 14 ods. 2 O. s. p. personálne obsadenie tohto senátu
musí zahŕňať všetkých sudcov kolégia. Takto bol upravený rozvrh práce od účinnosti
zákona o súdoch v nezmenenej podobe. Podstatné a rozhodujúce je, že veci boli a sú
prideľované v súlade s rozvrhom práce spôsobom určeným v rozvrhu práce tak, aby bola
vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.
Primerane to platí aj vo vzťahu k trestnoprávnemu kolégiu, pokiaľ ide
o rozhodovanie vo veciach vedených v registri Tdo V.
Okrem toho, pokiaľ ide o bod 6/ bolo potrebné zvážiť personálne možnosti
Najvyššieho súdu..., zaťaženosť jednotlivých sudcov a jednotlivých senátov, preto zriadenie
ďalších päťčlenných senátov nebolo možné vykonať zo dňa na deň a z ich zriadením už
počíta Rozvrh práce na rok 2012.“
Predseda najvyššieho súdu v rámci svojho vyjadrenia poukázal tiež na – z jeho strany
– nedostatok zavinenia a z formálnoprávneho hľadiska aj na premlčanie navrhovateľkou
iniciovaného disciplinárneho stíhania.
Na základe uvedeného predseda najvyššieho súdu žiadal ústavný súd (ak nedospeje
k odmietnutiu návrhu alebo zastaveniu konania), aby vo veci návrhu rozhodol tak, „že
JUDr. Štefan Harabin, predseda Najvyššieho súdu... sa, podľa § 129 ods. 4 zákona
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov
oslobodzuje
spod návrhu na začatie disciplinárneho konania, ktorý podala ministerka
spravodlivosti... 28. novembra 2011, pod č. 26319/2011-150, vo veci závažného
disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich,
ako aj závažného disciplinárneho previnenia nezlučiteľného s funkciou sudcu podľa § 116
ods. 3 písm. b), d), e) zákona o sudcoch a prísediacich,
lebo
sudca sa disciplinárneho previnenia nedopustil,
(pretože konaním uvedeným v návrhu na začatie disciplinárneho konania nedošlo
k naplneniu zákonných znakov disciplinárneho previnenia podľa § 116 zákona o sudcoch
a prísediacich);
alternatívne navrhujem, aby bolo disciplinárne konanie prerušené a v konaní sa ev.
pokračovalo až po rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva o mojej sťažnosti vedenej
na označenom súde pod č. 58688/11“.
V závere svojho vyjadrenia predseda najvyššieho súdu podrobil kritike časť
rozhodnutia ústavného súdu (predchádzajúceho tomuto rozhodnutiu) č. k. PL. ÚS 116/2011-
44 zo 14. decembra 2011, v ktorej bolo inter alia rozhodnuté o jeho námietke zaujatosti voči
sudcom Sergejovi Kohutovi a Ladislavovi Oroszovi tak, že návrh bol zamietnutý. Poukázal
na skutočnosť, že uvedení sudcovia mali byť v tejto veci tiež vylúčení, resp. že v prípade
rovnosti hlasov nerozhodoval hlas predsedajúceho tak, ako uvádza zákon (§ 28 ods. 2
zákona o ústavnom súde). Opakovane preto navrhol, aby aj títo sudcovia boli vylúčení
z výkonu funkcie sudcov v tomto konaní.
6. K vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu zaujala stanovisko navrhovateľka, a to
v podaní doručenom ústavnému súdu 12. marca 2012 faxom a 14. marca 2012 osobne.
Navrhovateľka v podstatnom uviedla: «... Oprávnenie ministra spravodlivosti podať návrh
na začatie disciplinárneho konania proti predsedovi najvyššieho súdu potvrdzuje ustálená
judikatúra ústavného súdu (PL. ÚS 97/07, PL. ÚS 92/2011, PL. ÚS 93/2011). JUDr. Štefan
Harabin v pozícii ministra spravodlivosti sám podal disciplinárny návrh proti predsedovi
najvyššieho súdu JUDr. M. K. Javí sa, že účelová obrana v súčasnosti vedie JUDr. Štefana
Harabina k popretiu oprávnenia ministra spravodlivosti iniciovať disciplinárne konanie
proti predsedovi najvyššieho súdu.
JUDr. Štefan Harabin... namieta absenciu účinného opravného prostriedku pred
vnútroštátnym orgánom v zmysle čl. 13 Dohovoru... Dôvodí, že ústavný súd pri
disciplinárnom konaní proti jeho osobe neuplatnil tie ustanovenia zákona o sudcoch
a prísediacich, ktoré umožňujú dvojstupňové disciplinárne konanie proti predsedovi
najvyššieho súdu.
Jednoinštančnosť disciplinárneho konania proti predsedovi najvyššieho súdu
upravuje priamo Ústava... V zmysle hierarchie právnych noriem má ústava vždy prednosť
pred zákonom. Právna úprava jednoinštančného disciplinárneho konania proti predsedovi
najvyššieho súdu je v právnom poriadku Slovenskej republiky jednoznačná, nikdy nebola
predmetom sporu.
Podľa ustálenej judikatúry... ESĽP... článok 13 Dohovoru zaručuje účinný
prostriedok nápravy pred národným orgánom každému, koho práva a slobody priznané
Dohovorom boli porušené. Článok 13 Dohovoru je však ESĽP interpretovaný tak, že je
aplikovateľný iba v prípadoch a vo vzťahu k takým dôvodom sťažnosti, ktoré možno
považovať za „hájiteľné“ v zmysle Dohovoru (viď napr. Boyle a Rice v. Spojené kráľovstvo,
rozsudok z 27. apríla 1988, ods. 52, alebo Powell a Rayner v. Spojené kráľovstvo, rozsudok
z 21. februára 1990... ESĽP vo svojej judikatúre uvádza, že aplikácia článku 13 Dohovoru
je samozrejme obmedzená v prípadoch, v ktorých sťažovateľ namieta porušenie práv
priznaných Dohovorom najvyššou súdnou inštanciou vo vnútroštátnom právnom systéme
(pozri mutatis mutandis Times Newspapers Ltd. a Andreu) Neil v. Spojené kráľovstvo,
správa Komisie z 8. októbra 1991, alebo Crociani a ďalší v. Taliansko, rozhodnutie
Komisie z 18. decembra 1980) a že neexistencia prostriedku nápravy proti rozhodnutiu
ústavného súdu nevyvoláva otázku z hľadiska článku 13 Dohovoru (pozri Juričic v.
Chorvátsko, rozsudok z 26. júla 2011, ods. 100, alebo Wendenburg a ďalší v. Nemecko,
rozhodnutie zo 6. februára 2003).»
K vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu k jednotlivým skutkom uvedeným v bode 1
až 6 navrhovateľka uviedla:
Ku skutku 1:
«Odpovede na námietky predsedu najvyššieho súdu obsiahnuté v tejto časti jeho
vyjadrenia k disciplinárnemu návrhu podal už samotný ústavný súd v náleze sp. zn.
III. ÚS 212/2011, keď uviedol, že „V okolnostiach predloženej veci vydaním označených
opatrení predsedu najvyššieho súdu došlo k zmene v obsadení senátu najvyššieho súdu
v čase po pridelení veci na jej prerokovanie a rozhodnutie. V sťažovateľkinej veci konal
senát v zložení, ktorú však podľa ústavného súdu nezodpovedal požiadavkám kladeným
zákonom o súdoch na zákonného sudcu (zákonných sudcov). Predovšetkým je nevyhnutné
konštatovať, že k zmene v obsadení senátu O-V najvyššieho súdu prerokovajúceho
sťažovateľkinu vec nedošlo zo zákonom predpokladaných dôvodov. Zákon o súdoch totiž
nepočíta so zmenou rozvrhu práce súdu z iných dôvodov, ako tých, ktoré sú uvedené
v zákone, a to dokonca s takými dôsledkami, že aktom riadenia predsedu súdu vlastne dôjde
k podstatnej zmene v obsadení senátu v už pridelenej veci. Takéto zmeny v rozvrhu práce by
sa dali označiť prinajmenšom za účelové.
Vychádzajúc z obsahu základného práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 ústavy)
a nadväzne na to zo základných zásad činnosti súdov ustanovených zákonom o súdoch,
osobitne zohľadňujúc účel a zmysel zakotvenia zásady uvedenej v § 3 ods. 3 druhej vete
zákona o súdoch, podľa ktorej ak rozhoduje súd v senáte, zákonnými sudcami sú všetci
sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte, je nevyhnutné
konštatovať, že vydaním zmien a doplnkov v rozvrhu práce nemožno bez zákonom
predpokladaných dôvodov meniť personálne zloženie senátov v už pridelených veciach. To
by bolo v rozpore so zásadou prideľovania vecí sudcom podľa vopred daných pravidiel
určených v rozvrhu práce tak, aby bol vylúčený svojvoľný a účelový výber sudcov.
Hoci pravidlo o zákaze zmeny personálneho obsadenia senátu vo veciach už
pridelených na prejednanie a rozhodnutie bolo v zákone o sudcoch zavedené v § 51a ods. 3
až s účinnosťou od 1. mája 2011, toto pravidlo vyplývalo zo zásady vyjadrenej v § 3 ods. 3
zákona o súdoch, z podmienok vykonávania zmien v rozvrhu práce a napokon aj zo zmyslu
a účelu základného práva na zákonného sudcu aj pred účinnosťou zákona č. 33/2011 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 185/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňam
niektoré zákony.
Za senát zložený zo zákonných sudcov možno považovať len senát zložený zo sudcov
príslušného súdu, ktorí tvorili tento senát v čase pridelenia veci. Ústavnej zásade
neodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, nezodpovedá prípad, ak zákonní sudcovia senátu, ktorému bola
vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, boli zmenení bez splnenia zákonných
predpokladov na vykonanie takýchto zmien neskoršie vydaným rozvrhom práce ako
riadiacim aktom predsedu súdu (prípadne jeho zmenami a doplneniami). K zmene v zložení
senátov vo veciach už pridelených na prerokovanie a rozhodnutie by malo dochádzať
v zásade len výnimočne.
Zmenu v personálnom obsadení senátu najvyššieho súdu prejednávajúceho
sťažovateľkinu vec opísaným zákonným pravidlám a záruke základného práva na
zákonného sudcu nezodpovedali. Keďže postup nezákonných sudcov v konaní najvyššieho
súdu mal reálny vplyv na rozhodnutie vo veci sťažovateľky (personálne preobsadený senát
vydal vo veci samej meritórne rozhodnutie), je podľa ústavného súdu namieste konštatovať,
že vydaním napadnutého rozsudku najvyšší súd porušil aj základné právo na zákonného
sudcu, podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny.“
Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k disciplinárnemu návrhu
konštatuje, že rešpektuje nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 212/2011, avšak zároveň
dodáva, že predpokladá, že v tejto praxi ústavný súd pokračovať nebude. Uvádza, že
„Ústavnú súd SR žiadne z opatrení predsedu Najvyššieho súdu SR nezrušil a vo všetkých
veciach sa podľa nich postupuje. Len v mediálnej kauze T. Ústavný súd SR spochybnil
zloženie päťčlenného senátu, pričom ale opatrenia predsedu Najvyššieho súdu SR naďalej
ponechal v platnosti a vec vrátil - nesporne takto ustanovenému senátu - na ďalšie
konanie.“
Vzhľadom na jednoznačnosť vyššie uvedeného rozhodnutia ústavného súdu
a s poukazom na citované vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu si dovoľujem upriamiť
pozornosť na ustanovenie § 350 Trestného zákona (Marenie výkonu rozhodnutia Ústavného
súdu SR), podľa ktorého kto marí alebo podstatne sťažuje výkon rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky tým, že nesplní povinnosť vyplývajúcu z jeho rozhodnutia,
potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.»
Ku skutku 2:
«V súvislosti so skutkom uvedeným pod bodom 2) disciplinárneho návrhu sa
predseda najvyššieho súdu nevyjadruje k ustanoveniu § 3 ods. 3 zákona... o súdoch..., podľa
ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol
určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o
prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia
určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.
Ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. IV. ÚS 116/2011 v súvislosti so sťažnosťou
účastníka konania vedeného pred najvyšším súdom na porušenie základného práva nebyť
odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy uviedol, že: „Vychádzajúc
z obsahu základného práva na zákonného sudcu a v danom prípade zo zásady prideľovania
vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce
na rok 2010 a spôsobom, ktorý určuje zákon, treba v prvom rade uviesť, že v posudzovanej
veci vytvorením senátu 7C, hoci za účasti sudkyne, ktorej bola vec sťažovateľky pôvodne
pridelená v súlade s rozvrhom práce a spôsobom upraveným zákonom o súdoch, došlo
k zmene zákonného sudcu, lebo v novovytvorenom senáte sú dvaja noví sudcovia.
Z toho vyplýva, že o dovolaní, ako aj súvisiacich procesných otázkach (aj
o napadnutom odklade vykonateľnosti podľa § 243 OSP) po zaradení sudkyne, ktorej bola
vec sťažovateľky pôvodne pridelená v súlade s rozvrhom práce na rok 2010 a spôsobom
upraveným zákonom č. 757/2004 Z. z. do senátu 7C, už nerozhodujú pôvodní sudcovia
senátu 2C, ktorí sa pridelením veci uvedenej sudkyne stali súčasne zákonnými sudcami
v tejto veci. Vo veci sťažovateľky teraz koná a rozhoduje novú senát, ktorého však zloženie
nezodpovedá požiadavkám kladeným zákonom na zákonného sudcu (zákonných sudcov).
Zákon č. 757/2004 Z. z. totiž v žiadnom prípade neumožňuje prerozdelenie už
pridelených vecí, t. j. vecí pridelených síce sudkyni spravodajkyni, ale súčasne aj ostatným
členom senátu 2C ako zákonným sudcom, novému senátu, ktorého členom je sudca, ktorému
vec bola pôvodne pridelená, avšak ostatní členovia sa zmenili, iným spôsobom, než
náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov
schválených ministerstvom.
Postup prerozdelenia už pridelených vecí opísaný vo vyjadrení najvyššieho súdu
tomuto zákonnému pravidlu a záruke na základné právo na zákonného sudcu nezodpovedal
a preto ho možno najmä z hľadiska záruk základného práva na zákonného sudcu hodnotiť
ako nemajúci oporu v zákone č. 757/2004 Z. z. ani v inom zákone, a teda svojvoľný, a ako
taký porušujúci čl. 48 ods. 1 ústavy.“
Predtým, ako predseda najvyššieho súdu adresuje komentár k označenému
rozhodnutiu ústavného súdu a označí ho za svojvoľné, by sa mal dôsledne oboznámiť so
znením ustanovenia § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd je
viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou,
so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná [§ 109
ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Podobne by mal
rešpektovať aj ustanovenie § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, podľa ktorého je
viazaný právnym názorom ústavného súdu. V opačnom prípade môže byť jeho obrana vo
vyjadrení k disciplinárnemu návrhu považovaná za účelovú.»
Ku skutku 3:
«Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Obsahu
označeného článku ústavy korešponduje stabilná judikatúra ústavného súdu poukazujúca na
zásadu ústavne konformného výkladu zakotvujúcu požiadavku, aby v prípadoch, v ktorých
pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich
právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp.
plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb
(napr. II. ÚS 148/06, III. ÚS 348/06, IV. ÚS 209/07, I. ÚS 252/07). Základné práva
a slobody predstavujú totiž hodnotový základ, ktorý musí byť dodržaný v prípade každého
výkladu zákona.
V záujme dodržania a ochrany základných práv je potrebné v niektorých prípadoch
upustiť od doslovného jazykového alebo formalistického výkladu a zvoliť výklad zaručujúci
ochranu základných práv. Viazanosť orgánov verejnej moci zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2
ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického
výkladu aplikovaných zákonných ustanovení, pretože limitácia orgánov verejnej moci
zákonom nepredstavuje iba viazanosť orgánov verejnej moci textom, ale aj zmyslom
a účelom zákona. Orgány verejnej moci sú tak ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,
ale aj ústavnosť (obdobne pozri III. ÚS 341/07).
Takýmito úvahami bol vedený aj ústavný súd, keď vo svojom náleze sp. zn.
III. ÚS 212/2011 uviedol: „Hoci pravidlo o zákaze zmeny personálneho obsadenia senátu
vo veciach už pridelených na prejednanie a rozhodnutie bolo v zákone o sudcoch zavedené
v § 51a ods. 3 až s účinnosťou od 1. mája 2011, toto pravidlo vyplývalo zo zásady
vyjadrenej v § 3 ods. 3 zákona o súdoch, z podmienok vykonávania zmien v rozvrhu práce
a napokon aj zo zmyslu a účelu základného práva na zákonného sudcu aj pred účinnosťou
zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.“
Z nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 116/2011 vyplýva, že ak boli na to splnené
podmienky podľa § 51 ods. 4 písm. b) a § 51 ods. 5 zákona o súdoch, vec vedená na
najvyššom súde pod sp. zn. 2 Cdo/47/2010 mala byť prerozdelená náhodným výberom
pomocou technických a programových prostriedkov schválených ministerstvom
spravodlivosti podľa rozvrhu práce medzi všetky senáty občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu a nielen medzi senáty 2C a 7C; keďže však naviac dňa 30. 09. 2010 neboli
splnené podmienky na prerozdelenie tejto veci podľa § 51 ods. 4 písm. b) a 51 ods. 5 zákona
o súdoch, pretože neboli dané u všetkých členov senátu 2C, vec sp. zn. 2 Cdo/47/2010
v nadväznosti na nález ústavného súdu mala byť pridelená pôvodným sudcom senátu 2C
(JUDr. V., JUDr. K., JUDr. T.), ako to jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 3 ods. 3 a §
51a ods. 3 zákona o súdoch, podľa ktorého v zmysle tejto právnej úpravy účinnej od 1. 5.
2011 nie sú dané dôvody pre zmenu v zložení senátu, ktorému vec pôvodne 1. 3. 2010
napadla.»
Ku skutku 4:
«Právna úprava je v tomto prípade jednoznačná. Ustanovenie § 43 ods. 2 zákona
o súdoch (Ak funkcia podpredsedu nie je zriadená alebo obsadená, môže predseda súdu
poveriť ktoréhokoľvek sudcu príslušného súdu vykonávaním niektorých úkonov patriacich
do pôsobnosti predsedu súdu) sa podľa § 43 ods. 2 zákona osudoch nevzťahuje na predsedu
a podpredsedu najvyššieho súdu (na predsedu najvyššieho súdu a podpredsedu najvyššieho
súdu sa nevzťahujú §36 až 38, § 39 ods. 2 a 3, § 40 a 41 tohto zákona.).
Rokovací poriadok najvyššieho súdu, teda právny predpis nižšej právnej sily ako
zákon, síce pripúšťa, aby v čase neprítomnosti predsedu súdu a podpredsedu súdu
zastupoval predsedu súdu ním poverený predseda kolégia; ten však nie je oprávnený
vykonávať právomoc, ktorá je vyhradená výlučne predsedovi súdu a v jeho neprítomnosti
podpredsedovi súdu.
Podľa ustanovenia § 52 ods. 7 zákona o súdoch, zmeny a dodatky rozvrhu práce,
ktoré sa dotýkajú sudcov a súdnych úradníkov poverených konaním a rozhodovaním,
vykoná predseda súdu spôsobom určeným v rozvrhu práce po ich prerokovaní v sudcovskej
rade. Po každej zmene rozvrhu práce je predseda súdu povinný zabezpečiť vyhotovenie
úplného znenia rozvrhu práce. Úplne znenie rozvrhu práce zverejní predseda súdu rovnako
ako rozvrh práce.
Ak predseda najvyššieho súdu v čase svojej neprítomnosti poveroval predsedov
kolégií najvyššieho súdu zastupovaním predsedu najvyššieho súdu, a tak umožnil, aby
opatrenia č. 14 až 18, ktorými sa menil Rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2011,
vykonávali a podpisovali iné osoby ako predseda najvyššieho súdu, ktorému ako jedinému
ustanovenie § 52 ods. 7 zákona o súdoch a článok 7 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu
umožňuje vykonávať zmeny a dodatky rozvrhu práce (keďže najvyšší súd nemá v súčasnosti
obsadené miesto podpredsedu súdu), konal tak celkom zjavne mimo rámca príslušnej
právnej úpravy.»
Ku skutku 5:
«Novela zákona o sudoch vykonaná zákonom č. 33/2011 Z. z. s účinnosťou od
1. mája 2011 zakotvila v ustanovení § 51a ods. 3 zákona o súdoch zákaz zmeniť zmenami
v rozvrhu práce personálne obsadenie senátu vo veciach už pridelených na prejednanie
a rozhodnutie s výnimkami, ak bol člen senátu preložený na iný súd, dočasne pridelený na
iný súd, dočasne pridelený na výkon funkcie predsedu súdu, ak má dočasne pozastavený
výkon funkcie sudcu, ak má prerušený výkon funkcie sudcu, ak vykonáva stáž alebo ak mu
zanikla funkcia sudcu.
Rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2011 v znení platnom a účinnom v rozpore
s ustanovením § 51a ods. 3 zákona o súdoch po 1. máji 2011 určoval pravidlo, podľa
ktorého: „V prípade novovytvoreného senátu predseda Najvyššieho súdu SR na návrh
predsedu príslušného kolégia určí, ktoré konkrétne veci z existujúcich senátov prechádzajú
do novovytvoreného senátu; pridelenie sa uskutoční náhodným výberom pomocou
technických a programových prostriedkov schválených ministerstvom, pokiaľ nie je
v osobitnej časti ustanovené inak“ (IV. časť čl. II. ods. 11, v čase podania disciplinárneho
návrhu ods. 10).
Citované ustanovenie článku II. ods. 10 Rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2011
tak minimálne od 1. mája 2011 do podania návrhu na začatie disciplinárneho konania dňa
28. novembra 2011 bolo v rozpore s ustanovením § 51a ods. 3 zákona o súdoch. Po podaní
disciplinárneho návrhu si to zrejme uvedomil aj predseda najvyššieho súdu, keďže v
rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2012 sa už vyššie citované ustanovenie
nenachádza.»
Ku skutku 6:
„Podľa ustanovenia § 51 ods. 3 zákona o súdoch...
Nemožno súhlasiť s tvrdením predsedu najvyššieho súdu, že zákonodarca v tomto
ustanovení výslovne ponechal možnosť subjektu oprávnenému, teda predsedovi súdu, aby
operatívne v prípade potreby, určité veci, pridelil odchylným spôsobom ako náhodným
výberom.
Ustanovenie určujúce prideľovanie veci systémom tzv. náhodného výberu (§
51 ods. 1 zákona o súdoch), ako aj ustanovenie stanovujúce kritériá uvedeného systému, a
síce takú podmienku systému náhodného výberu predpokladajúcu výber aspoň z dvoch
senátov, samosudcov alebo súdnych úradníkov (§ 51 ods. 2 zákona o súdoch), sú kľúčovými
ustanoveniami vytvárajúcimi garancie pre dodržanie ústavou zaručeného práva
na zákonného sudcu. Práve preto, výnimku z takého postupu uvedenú v ustanovení § 51 ods.
3 zákona o súdoch nie je možné vykladať extenzívne a už vôbec ju nie je možné aplikovať
tak, že dochádza k vytvoreniu nového pravidla, ktoré prípady výnimiek rozširujú nad
výpočet stanovený § 51 ods. 3 zákona o súdoch.
Výklad ustanovenia § 51 ods. 3 zákona osudoch, podľa ktorého vo všetkých bližšie
nešpecifikovaných prípadoch (rozhodovania) upravených osobitným zákonom je podľa
zákona osudoch ponechaná možnosť predsedovi súdu, aby operatívne v prípade potreby
pridelil určité veci odchylným spôsobom ako náhodným výberom, je zjavne svojvoľný a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.
Účelovosť obrany predsedu najvyššieho súdu podčiarkuje i fakt, že v krátkom
časovom odstupe po podaní disciplinárneho návrhu zo dňa 28. novembra 2011, predmetom
ktorého bol aj skutok pod bodom 6), predseda najvyššieho súdu s vysokou
pravdepodobnosťou práve v reakcii na tento návrh upravil Rozvrh práce najvyššieho súdu
na rok 2012 v dotknutej časti v zmysle ustanovenia § 51 ods. 1 a 2 zákona o súdoch.“
K vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu o nedostatku zavinenia a k otázke
premlčania navrhovateľka uviedla, že «... Za zavinené konanie v zmysle ustanovení § 116
zákona o sudcoch a prísediacich sa považuje aj zavinenie z nedbanlivosti, ktorú možno vo
všeobecnosti vymedziť ako vedomú a nevedomú.
Pre vedomú nedbanlivosť sa predpokladá vedomosť sudcu (predsedu súdu) o tom, že
môže spôsobom uvedeným v zákone o sudcoch a prísediacich porušiť alebo ohroziť
chránený záujem, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo
ohrozenie nespôsobí. Pre nevedomú nedbanlivosť dokonca postačuje, ak sudca (predseda
súdu) nevie, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, hoci o tom
vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol.
Zo skutkových okolností, ktoré sú predmetom disciplinárneho návrhu zo dňa
28. novembra 2011, je nepochybné, že pri každom zo skutkov 1) až 6) ide o zavinenie
minimálne nedbanlivostné (či už vedomé alebo nevedomé) resp. o nepriamy úmysel.
Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení tvrdí, že premlčacia lehota začína
plynúť od okamihu, kedy bolo disciplinárne previnenie dokázané, tzn. od okamihu, kedy
mali byť naplnené všetky znaky príslušnej skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia.
Podľa jeho názoru vo všetkých prípadoch uvedených v bodoch 1, 2, 4 až 6 návrhu podala
ministerka spravodlivosti svoj návrh po uplynutí subjektívnej šesťmesačnej lehoty.
Podľa § 120 ods. 7 zákona o sudcoch a prísediacich, Návrh na začatie
disciplinárneho konania možno podať na disciplinárnom senáte do šiestich mesiacov odo
dňa, keď sa orgán oprávnený podať návrh dozvedel o disciplinárnom previnení...
Zo skutkovej vety ku skutku 1) jednoznačne vyplýva, že o disciplinárnom previnení
predsedu najvyššieho súdu sa ministerka spravodlivosti mohla dozvedieť až po 18. októbri
2011, kedy ústavný súd vydal nález sp. zn. III. ÚS 212/2011-140. Podobne, zo skutkovej vety
ku skutkom 2) a 5) jednoznačne vyplýva, že o disciplinárnom previnení sa ministerka
spravodlivosti nemohla dozvedieť skôr ako dňa 9. júna 2011, kedy ústavný súd vydal nález
sp. zn. IV. ÚS 116/2011. Skutková veta ku skutku 4 sa týka opatrení č. 14 až 18, ktoré menili
rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2011, pričom prvé z týchto opatrení bolo vydané dňa
19. septembra 2011. Napokon, z odôvodnenia disciplinárneho návrhu ku skutku 6) je zrejmý
spôsob oboznámenia sa ministerky spravodlivosti s tam uvedeným disciplinárnym
previnením».
Z už uvedeného tak bez akýchkoľvek pochýb vyplýva, že ani u jedného
z disciplinárnych previnení uvedených v disciplinárnom návrhu z 28. novembra 2011
nemohlo dôjsť k uplynutiu subjektívnej šesťmesačnej premlčacej lehoty.
7. Uznesením č. k. PL. ÚS 116/2011-118 z 11. apríla 2012 ústavný súd inter alia
návrh navrhovateľky prijal na ďalšie konanie.
8. Ústavný súd 30. októbra 2013 uskutočnil pojednávanie. Po vykonanom
dokazovaní (najmä oboznámení obsahu spisového materiálu, vypočutí oboch účastníkov,
resp. ich zástupcov, ktorí zotrvali na svojich písomných stanoviskách a skončení
dokazovania) predsedníčka pléna ústavného súdu prerušila pojednávanie a následne plénum
ústavného súdu po porade tajným hlasovaním rozhodlo tak, že z prítomných 7 sudcov štyria
sudcovia hlasovali za oslobodenie predsedu najvyššieho súdu a traja sudcovia za návrh
navrhovateľky.
II.
9. Podľa čl. 136 ods. 3 ústavy ústavný súd vykonáva disciplinárne konanie voči
predsedovi najvyššieho súdu, podpredsedovi najvyššieho súdu a generálnemu
prokurátorovi.
Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje v pléne vo veciach uvedených
v čl. 136 ods. 1 a 2. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých
sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.
Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov.
Podľa § 4 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavný súd spôsobilý v pléne konať
a uznášať sa, ak je na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov.
Podľa § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde plénum ústavného súdu sa uznáša
nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa
zamietne.
10. V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu boli prítomní
siedmi sudcovia. Za návrh alebo za protinávrh malo hlasovať minimálne 7 sudcov, ináč sa
návrh zamietne. Pretože pri hlasovaní o návrhoch sudcu spravodajcu nebola dosiahnutá
nadpolovičná väčšina hlasov všetkých sudcov, návrh bol podľa čl. 131 ods. 1 druhej a tretej
vety ústavy a § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde zamietnutý.
11. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. októbra 2013