Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 34 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (39)PL. ÚS 92/2011
PDF · 259.23 KB
No categories available
PL. ÚS 92/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL. ÚS 92/2011-173
Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty
Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily
Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana Ľalíka, Lajosa
Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika na verejnom
zasadnutí 29. júna 2011 vo veci disciplinárneho konania podľa čl. 136 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa § 74e ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov a podľa § 120 ods. 2 písm. a)
zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov proti Š. H., predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, takto
rozhodol:
1. Š. H., predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa § 129 ods. 2
zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov
j e v i n n ý
zo závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov s poukazom na § 74e ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov spočívajúceho v
pokračovaní v porušovaní povinností súdneho funkcionára napriek výzve na jeho
odstránenie alebo takom porušovaní povinností súdneho funkcionára, ktoré vážne ohrozuje
dôveryhodnosť a chod súdnictva,
n a t o m s k u t k o v o m z á k l a d e ,
že porušil povinnosti vykonávať svoju funkciu predsedu súdu svedomito, riadne
a včas plniť svoje povinnosti orgánu riadenia a správy súdov vyplývajúce z § 42 ods. 2
písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a z § 14 ods. 2 písm. a) v spojení s § 35d ods. 7 zákona č. 502/2001
Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov tým, že opakovane ako kontrolovaný subjekt neumožnil
v dňoch 29. júla 2010, 2., 3. a 4. augusta 2010 audítorskej skupine Ministerstva financií
Slovenskej republiky vykonať na Najvyššom súde Slovenskej republiky vládny audit
zameraný na „overenie a hodnotenie hospodárnosti, efektívnosti, účinnosti a účelnosti pri
hospodárení s verejnými prostriedkami, efektívnosti a účinnosti finančného riadenia a
ďalších skutočností ustanovených osobitnými predpismi a nakladania s majetkom štátu,
vrátane overenia splnenia prijatých opatrení na nápravu nedostatkov zistených vládnym
auditom č. MF/008382/2009-1431“.
2. Za konanie uvedené v bode 1 tohto rozhodnutia sa JUDr. Š. H.
u k l a d á disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, a to zníženie funkčného platu o 70 % na obdobie jedného roka.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 18. novembra
2010 doručený návrh ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„navrhovateľka“) na začatie konania podľa čl. 136 ods. 3 prvej vety Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) s poukazom na § 74e ods. 2 prvej vety a § 32 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na disciplinárne konanie proti predsedovi
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „predseda najvyššieho súdu“), pretože
porušil povinnosti vyplývajúce z § 42 ods. 2 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdoch“) a z § 14 ods. 2 písm. a) v spojení s § 35d ods. 7 zákona č. 502/2001 Z. z.
o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 502/2001 Z. z.“), a to tým, že ako kontrolovaný
subjekt opakovane neumožnil v dňoch 29. júla 2010, 2. až 4. augusta 2010 audítorskej
skupine Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“)
napriek riadne udelenému povereniu vykonať na najvyššom súde vládny audit zameraný na
„overenie a hodnotenie hospodárnosti, efektívnosti, účinnosti a účelnosti pri hospodárení s
verejnými prostriedkami, efektívnosti a účinnosti finančného riadenia a ďalších skutočností
ustanovených osobitnými predpismi a nakladania s majetkom štátu, vrátane overenia
splnenia prijatých opatrení na nápravu nedostatkov zistených vládnym auditom
č. MF/008382/2009-1431, ako aj tým, že ako predseda Najvyššieho súdu... listom
č. Spr 934/2010 zo dňa 03. 08. 2010 oznámil Ministrovi financií..., že nemôže akceptovať
požiadavku na vykonanie vládneho auditu na Najvyššom súde..., pretože na jeho vykonanie
nemá Ministerstvo financií... nemá právomoc, čím naplnil pojmové znaky závažného
disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich“.
Po podrobnom odôvodnení svojho návrhu navrhovateľka navrhla, aby ústavný súd
rozhodol tak, že «uzná JUDr. Š. H., sudcu a predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vinného zo spáchania závažného disciplinárneho previnenia podľa
§ 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich a uloží mu za uvedené závažné
disciplinárne previnenie podľa § 117 ods. 5 písm. b) zákona o sudcoch a prísediacich
disciplinárne opatrenie „zníženie funkčného platu o 70 % na obdobie jedného roka“».
Predseda najvyššieho súdu sa k návrhu vyjadril podaním zo 16. marca 2011
doručeným ústavnému súdu 22. marca 2011. V tomto podaní okrem iného uviedol:
«Skutok podrobne uvedený v enunciáte návrhu na začatie disciplinárneho konania sa
stal. Argumenty uvedené v odôvodnení návrhu na začatie disciplinárneho konania, pokiaľ
sa týkajú dejového priebehu skutku, sú akceptovateľné. Absolútne neprijateľné sú však
právne úvahy a závery navrhovateľky - ministerky spravodlivosti L. Ž. - uvedené v
odôvodnení návrhu. Nielen preto, že sú v celom rozsahu prevzaté z trestného oznámenia,
ktoré 17. augusta 2010 podal na predsedu Najvyššieho súdu... podpredseda vlády a
minister financií... Ing. I. M... ale najmä preto, že sú vecne nesprávne a sú v rozpore s
Ústavou...
Najvyšší súd... republiky ako subjekt sektora verejnej správy možno podľa
navrhovateľky subsumovať pod definíciu orgánu verejnej správy podľa § 2 ods. 2 písm. c)
zákona č. 502/2001 Z. z. Zároveň je Najvyšší súd... na účely zákona č. 502/2001 Z. z.
v súlade s § 2 ods, 2 písm. p) tohto zákona taktiež ústredným orgánom, keďže spĺňa
definíciu orgánu verejnej správy podľa § 2 ods. 2 písm. c) tohto zákona a súčasne spravuje
kapitolu štátneho rozpočtu podľa § 9 ods. 1 písm. f) zákona č. 523/2004 Z. z...
S prihliadnutím na uvedené je potrebné uviesť, že pri identifikovaní subjektov, v
ktorých Ministerstvo financií... vykonáva vládny audit, nie je možné uplatňovať definíciu
ústredného orgánu štátnej správy podľa zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti
vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, ale pri výkone finančnej kontroly a vládneho
auditu je potrebné vychádzať z explicitnej úpravy zákona č. 502/2001 Z. z., ktorý pre účely
výkonu finančnej kontroly vnútorného auditu a vládneho auditu legálne vymedzuje v § 2
pojmy, ktorých obsah je relevantný pre aplikáciu všetkých ustanovení citovaného predpisu.
V súlade s cieľmi, ktoré sa majú zákonom č. 502/2001 Z. z. dosiahnuť, dáva citovaný zákon
pojmu „orgán verejnej správy“ a pojmu „ústredný orgán“ osobitný význam. Zámerom
zákonodarcu bolo v danom prípade vymedziť na účely výkonu vládneho auditu konkrétny
okruh osôb a subjektov, cez výslovnú úpravu cieľovej skupiny vrátane vlastnej definície
subjektov, na ktoré sa úprava vzťahuje. S cieľom aplikovať zákon č. 502/2001 Z. z. vo
vzťahu k vymedzeniu auditovaných osôb nie je možné zjednodušene vychádzať bez kontextu
a súvislostí z argumentácie o teórii práva o trojdelení štátnej moci, ale je potrebné dôsledne
prihliadať na účel, ktorý právna úprava sleduje.
Naďalej zastávam názor, že som neporušil žiadne ustanovenie zákona č. 502/2001
Z. z., č. 523/2004 Z. z., ani zákona č. 540/2001 Z. z. a že moje konanie bolo a je konformné
s Ústavou..., aj so zákonom o sudcoch a prísediacich a zákonom o súdoch. Tvrdím, že
minister financií, ani Ministerstvo financií... nie je oprávnené vykonať vládny audit
hospodárenia na Najvyššom súde... V dôsledku toho správne potrestanie najvyššieho súdu
je nezákonné, lebo vychádza z nesprávneho výkladu ustanovení zákona č. 502/2001 Z. z,
preto tiež nemá zákonný základ ani disciplinárne stíhanie predsedu Najvyššieho súdu...
Najvyšší súd... nie je kontrolovaným subjektom ani podľa ďalších zákonných
ustanovení, lebo nezodpovedá kritériám v žiadnom z nich. Nemožno ho napr. považovať za
rozpočtovú organizáciu v zmysle uvedeného zákona, lebo nemá zriaďovateľa. Najvyšší súd
bol zriadený zákonom, preto nezodpovedá kritériám podľa § 2 ods. 2 písm. f) citovaného
zákona. Rovnako nesprávny je právny názor, že Najvyšší súd... je auditovanou osobou
podľa § 2 ods. 2 písm. i) zák. č. 502/2001 Z. z., lebo aj v tomto prípade musí byť
auditovanou osobou orgán verejnej správy, jeho vnútorný organizačný útvar, iná právnická
osoba a fyzická osoba, ak sa jej poskytujú verejné prostriedky a ďalšia právnická osoba a
fyzická osoba za podmienok, ktoré ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis, len vtedy,
ak jej činnosť zodpovedá požiadavkám uvedeným v § 1 ods. 1 zák. č. 502/2001 Z. z. ...
Právny názor Najvyššieho súdu... zodpovedá nielen právnym predpisom Slovenskej
republiky (vrátane článku 2 ods. 2 Ústavy...), ale rešpektuje aj stanoviská Benátskej
komisie, vyplývajúce z jej správy o nezávislosti súdnictva zo 16. marca 2010, číslo CDL-
AD(2010)004 v zmysle ktorých, akékoľvek zasahovanie a vytváranie možností ovplyvňovať
súdne konanie a rozhodovanie čo aj zásahmi do financovania súdnictva alebo jeho kontrola
orgánmi verejnej správy nie je prípustné.
Skutočnosť, že o takéto zásahy zo strany ministerstva financií môže dochádzať
vyplýva aj z doterajšieho priebehu sporu o pôsobnosť vykonať kontrolu hospodárenia na
Najvyššom súde... Možno však poukázať aj na skutočnosť, že právo vykonať finančnú
kontrolu by mohlo mať vplyv na súdne rozhodovanie (čo aj nepriamy a vonkajší, ako to
vyplýva zo záverov Benátskej komisie), čo je nedovolené. V tejto súvislosti možno poukázať
aj na uznesenie Ústavného súdu... číslo PL. ÚS 97/07-43 z 20. septembra 2007, ktoré
vylúčilo akékoľvek snahy o kontrolu súdnej moci dokonca aj vo vzťahu k Ministerstvu
spravodlivosti. ...
Najvyšší súd... hospodári s prostriedkami rozpočtu, ktorý bol schválený Národnou
radou SR, a preto hospodárenie s týmito prostriedkami kontroluje Najvyšší kontrolný úrad
SR v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zák. č. 39/1993 Z. z. o Najvyššom kontrolnom úrade SR v
znení neskorších predpisov.
Zo žiadneho iného právneho predpisu (ani zo zák. č. 502/2001 Z. z.) nevyplýva inému
orgánu právo vykonávať na Najvyššom súde... kontrolu hospodárenia. Takáto právna
úprava rešpektuje zásadu nezávislosti súdnej moci od moci výkonnej, lebo najvyšší
kontrolný úrad nie je orgánom verejnej správy, a preto nemôže výkonom kontroly
zasahovať do výkonu súdnej moci alebo ju nejakým spôsobom ovplyvňovať. ...
Zodpovedá skutočnosti, že ministerstvo financií je orgánom oprávneným vykonávať
vládny audit a bez akýchkoľvek pochybností je auditujúcim orgánom v zmysle § 2 ods. 2
písm. g) zák. č. 502/2001 Z. z.
Predmetný spor medzi Ministerstvom financií… a Ministerstvom spravodlivosti… na
jednej strane a Najvyšším súdom… na strane druhej, je nepochybne sporom diametrálne
odlišných právnych názoroch na výklad a aplikáciu... uvedených ustanovení zákonov.
Nepochybujem o tom, že ministerka spravodlivostí ešte pred podaním predmetného
návrhu na začatie disciplinárneho konania... poznala vyššie citované rozhodnutie
Ústavného súdu...
Nebudem skúmať dôvody, pre ktoré JUDr. Š. povolila vykonanie kontroly...
Nepochybujem ani o tom, že konala „bona fide“ a aby sa vyhla prípadnému konfliktu
takého druhu aký vznikol v dôsledku môjho právneho názoru.».
Vzhľadom na tieto skutočnosti predseda najvyššieho súdu navrhol, aby plénum
ústavného súdu „rozhodlo, že JUDr. Š. H., predsedu Najvyššieho súdu..., podľa § 129 ods.
4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov oslobodzuje spod návrhu na začatie disciplinárneho konania
vo veci závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2, písm. c) zákona o
sudcoch a prísediacich, ktorého sa mal dopustiť tak, ako je uvedené v enunciáte návrhu na
začatie disciplinárneho konania, lebo skutok nie je disciplinárnym previnením podľa § 116
zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov“.
Ústavný súd o námietkach predpojatosti sudcov ústavného súdu rozhodol na
neverejnom zasadnutí pléna konanom 10. mája 2011 uznesením sp. zn. PL. ÚS 92/2011 tak,
že sudcov, proti ktorým boli vznesené námietky zaujatosti oboma účastníkmi konania,
nevylúčil z prerokúvania a rozhodovania veci. Súčasne 10. mája 2011 prijal návrh
navrhovateľky na ďalšie konanie.
Po prijatí návrhu na ďalšie konanie predseda najvyššieho súdu vo vyjadrení
doručenom ústavnému súdu 13. júna 2011 dodatočne namietal, že návrh je podaný
neoprávnenou osobou, a taktiež opätovne podal námietku zaujatosti proti sudcovi ústavného
súdu JUDr. Horváthovi. Súčasťou tohoto podania bol rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Sžf 18/2011 z 28. apríla 2011, ktorý podľa predsedu najvyššieho súdu
„prejudiciálne rozhodol, že v disciplinárnom návrhu popísaný skutok nie je žiadnym
protiprávnym konaním, teda deliktom“. Týmto rozsudkom „najvyšší súd potvrdil rozsudok
Krajského súdu v Bratislave z 18. januára 2011 sp. zn. 3 S 314/2010, ktorým krajský súd
zrušil rozhodnutie Ministerstva financií SR z 11. augusta 2010, ktorým bola v zmysle
ustanovenia § 36 ods. 1 písm. a) zákona č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom
audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov uložená
žalobcovi pokuta vo výške 33.193,91 eura za porušenie povinnosti ustanovenej v § 14 ods. 2
písm. a) v spojení s § 35d ods. 7 zákona č. 502/2001 Z. z., a to povinnosti vytvoriť
ministerstvu, ako auditujúcemu orgánu podmienky na vykonanie vládneho auditu a zdržať
sa konania, ktoré by mohlo ohroziť jeho začatie a riadny priebeh podľa poverenia Ministra
financií Slovenskej republiky z 21. júla 2010 č. MF/020449/2010-1431“.
Vo veci sa konalo ústne pojednávanie 15. júna 2011. Obaja účastníci (za
navrhovateľku štátna tajomníčka Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky) zotrvali
na svojich písomných stanoviskách, pričom svoju argumentáciu v celom rozsahu
zopakovali. Súčasne k veci boli vypočuté aj dve svedkyne - pracovníčky ministerstva
financií, ktoré potvrdili, že im nebolo umožnené vykonať vládny audit na najvyššom súde,
aj napriek tomu, že zo strany ministerstva financií boli všetky zákonné náležitosti na jeho
vykonanie splnené.
V rámci prerokovania návrhu ministerky spravodlivosti na začatie disciplinárneho
konania proti predsedovi najvyššieho súdu sa ústavný súd oboznámil s dôkazným
materiálom predloženým účastníkmi konania a ich vyjadreniami k veci a po vykonaní
dokazovania rozhodol na základe svojich právnych úvah.
II.
Relevantná ústavná a právna úprava disciplinárneho konania
Podľa čl. 136 ods. 3 ústavy ústavný súd vykonáva disciplinárne konanie voči
predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podpredsedovi Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a generálnemu prokurátorovi.
Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd v pléne aj vo veci uvedenej
Podľa § 74e zákona o ústavnom súde na disciplinárne konanie voči predsedovi
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podpredsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a generálnemu prokurátorovi sa primerane použijú osobitné predpisy.
V prípade disciplinárneho konania proti predsedovi najvyššieho súdu je to zákon
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“).
Podľa § 117 ods. 1 zákona o sudcoch za disciplinárne previnenie disciplinárny súd
uloží niektoré z týchto disciplinárnych opatrení:
a) napomenutie,
b) zníženie funkčného platu až o 15 % na obdobie najviac troch mesiacov a pri
opätovnom disciplinárnom previnení, ktorého sa sudca dopustil v čase pred zahladením
disciplinárneho postihu, na obdobie najviac šiestich mesiacov,
c) odvolanie z funkcie predsedu súdu alebo podpredsedu súdu, ak ide o previnenie
podľa § 116 ods. 1 písm. e),
d) vydanie a zverejnenie rozhodnutia o tom, že dotknutý sudca v príslušnom roku
nepreukázal zákonom ustanoveným spôsobom zdroj svojich majetkových prírastkov.
Podľa § 117 ods. 2 zákona o sudcoch disciplinárne opatrenie podľa odseku 1 písm. c)
nemožno uložiť predsedovi najvyššieho súdu a podpredsedovi najvyššieho súdu.
Disciplinárne opatrenia podľa odseku 1 možno uložiť jednotlivo alebo popri sebe.
Odvolanie z funkcie predsedu súdu alebo podpredsedu súdu sa uloží vždy, ak sudca
spáchal disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. e). Za disciplinárne previnenie
podľa § 116 ods. 1 písm. d) disciplinárny súd uloží aj disciplinárne opatrenie podľa § 117
ods. 1 písm. d).
Podľa § 117 ods. 5 zákona o sudcoch za závažné disciplinárne previnenie alebo za
priestupok, ktorý má súčasne povahu závažného disciplinárneho previnenia, disciplinárny
súd uloží niektoré z týchto disciplinárnych opatrení:
a) preloženie sudcu na súd nižšieho stupňa,
b) zníženie funkčného platu o 50 % až 70 % na obdobie troch mesiacov až jedného
roka,
c) odvolanie z funkcie predsedu súdu alebo podpredsedu súdu, ak ide o závažné
disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 2 písm. c), alebo
d) vydanie a zverejnenie rozhodnutia o tom, že dotknutý sudca v príslušnom roku
nepreukázal zákonom ustanoveným spôsobom zdroj svojich majetkových prírastkov, čím
mohol narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé,
nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov.
Podľa § 117 ods. 6 zákona o sudcoch disciplinárne opatrenie podľa odseku 1 písm. c)
nemožno uložiť predsedovi najvyššieho súdu a podpredsedovi najvyššieho súdu.
Disciplinárne opatrenia podľa odseku 5 možno uložiť jednotlivo alebo popri sebe.
Odvolanie z funkcie sudcu, okrem závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2
písm. d), nemožno uložiť spolu s iným opatrením podľa odseku 5. Za závažné disciplinárne
previnenie podľa § 116 ods. 2 písm. d) disciplinárny súd uloží aj disciplinárne opatrenie
podľa odseku 5 písm. d). Odvolanie z funkcie predsedu súdu alebo podpredsedu súdu sa
uloží vždy, ak sudca spáchal závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 2 písm. c).
Podľa § 129 ods. 2 zákona o sudcoch ak disciplinárny senát dôjde k záveru, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia alebo priestupku, rozhodne, že je vinný, a uloží mu
disciplinárne opatrenie podľa tohto zákona.
Podľa § 129 ods. 4 zákona o sudcoch ak disciplinárny senát dôjde k záveru, že sa
sudca disciplinárneho previnenia alebo priestupku nedopustil alebo že mu nemožno
disciplinárne previnenie alebo priestupok preukázať, sudcu oslobodí. Poškodeného, ktorý
uplatnil nárok na náhradu škody, odkáže s jeho nárokom na občianskoprávne konanie alebo
na konanie pred iným príslušným orgánom.
Podľa § 129 ods. 7 zákona o sudcoch predseda disciplinárneho senátu rozhodnutie
vyhlási na ústnom pojednávaní a vždy verejne...
III.
Závery ústavného súdu
Navrhovateľka predložila ústavnému súdu návrh na začatie disciplinárneho konania
proti predsedovi najvyššieho súdu vo veci závažného disciplinárneho previnenia podľa
§ 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch v spojení s § 42 ods. 2 písm. a) zákona o súdoch,
ktorého sa mal dopustiť tým, že neumožnil audítorskej skupine ministerstva financií
v dňoch 29. júla 2010, 2. až 4. augusta 2010 vykonať vládny audit na najvyššom súde
zameraný na overenie hospodárnosti, efektívnosti, účinnosti a účelnosti pri hospodárení
s verejnými prostriedkami a nakladaní s majetkom štátu, pričom podaním z 3. augusta 2010
ministrovi financií oznámil, že nemôže akceptovať požiadavku na vykonanie vládneho
auditu, pretože na jeho vykonanie na najvyššom súde nemá ministerstvo financií právomoc.
Na základe uvedeného sa navrhovateľka domnieva, že predseda najvyššieho súdu sa
dopustil závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona
o sudcoch.
Ústavný súd vychádzal v danom prípade z princípov, ktoré považoval za relevantné
už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí z 26. septembra 2007 vo veci vedenej pod
sp. zn. PL. ÚS 97/07. Ústavný súd konštatoval, že uplatnenie disciplinárnej zodpovednosti
voči predsedovi najvyššieho súdu je konaním o ochrane ústavnosti. Otázka uplatnenia
disciplinárnej zodpovednosti voči predsedovi najvyššieho súdu je nepochybne aj otázkou
ústavnoprávnou, ktorá ide nad rámec výkladu a aplikácie zákonnej úpravy a bezprostredne
súvisí s uplatňovaním základných princípov právneho štátu.
Pri posúdení predmetnej veci teda nebolo možné neprihliadnuť na skutočnosť,
že ústavodarca zveril ústavnému súdu disciplinárne konanie práve a len vo vzťahu k
sudcom ústavného súdu, predsedovi a podpredsedom najvyššieho súdu a generálnemu
prokurátorovi. Odlíšením režimu uplatňovania disciplinárnej zodpovednosti voči predsedovi
najvyššieho súdu od režimu, ktorému podliehajú sudcovia všeobecných súdov, ústavodarca
jednoznačne vyjadril svoj úmysel priznať rozhodovaniu o disciplinárnom previnení
predsedu najvyššieho súdu rozmer ochrany ústavnosti.
V disciplinárnom konaní voči predsedovi najvyššieho súdu ústavný súd môže a musí
chrániť ústavnosť v zásade dvoma spôsobmi: buď voči predsedovi najvyššieho súdu, ktorý
sa svojím konaním dopustí takého disciplinárneho previnenia, ktoré svojou závažnosťou
alebo svojimi účinkami smeruje voči ústavným normám, princípom a hodnotám, alebo
naopak voči prípadom, v ktorých by voči nositeľovi verejnej funkcie tak zásadného
ústavného významu mohla byť disciplinárna zodpovednosť vyvodená bez ohľadu na dopad,
ktorý to vyvolá vo vzťahu k ústavným normám, princípom a hodnotám.
Pri uplatňovaní disciplinárnej zodpovednosti voči predsedovi najvyššieho súdu
ústavný súd musí zohľadniť predovšetkým ústavný princíp nezávislosti súdnej moci (čl. 141
ods. 1 ústavy), ako aj princíp nezávislosti sudcu (čl. 144 ods. 1 ústavy) a princípu deľby
moci, ktoré sú limitované širšie než len gramatickým výkladom zákona.
Pokiaľ ide o aspekt týkajúci sa nezávislosti súdnej moci, ústavný súd už konštatoval,
že ide o tú zložku štátnej moci, ktorá je «... jedným z fundamentálnych komponentov
akéhokoľvek demokratického poriadku založeného na panstve práva. Keďže súdna moc na
rozdiel od výkonnej moci nedisponuje ani „mečom“ a na rozdiel od zákonodarnej moci ani
„peňaženkou“, je tou inštitucionálne a mocensky najobnaženejšou a najzraniteľnejšou
z tradičných zložiek štátnej moci. Reálnosť garancií nezávislosti súdnej moci je preto
potrebné úzkostlivo strážiť, a to jednak pred bezprostrednými zásahmi, jednak pred zásahmi
nepriamymi (I. ÚS 54/01).». Z uvedeného vyplýva potreba osobitnej pozornosti ústavného
súdu vždy, keď iná zo zložiek štátnej moci akýmkoľvek spôsobom zasahuje do vnútorných
pomerov súdnej moci. Mimoriadna ostražitosť sa žiada práve vtedy, ak ide o postup, ktorý
by mal naznačovať hierarchizáciu vzťahu medzi súdnou mocou na jednej strane
a zákonodarnou, resp. výkonnou mocou na strane druhej práve v neprospech moci súdnej.
Predseda najvyššieho súdu je zároveň aj sudcom, ktorého nezávislosť je garantovaná
čl. 144 ods. 1 ústavy. Toto jeho ústavné postavenie treba brať na zreteľ aj v prípadoch, ak
plní úlohy týkajúce sa úsekov štátnej správy.
Jednou zo zásad, ktoré sú súčasťou princípu deľby moci, je zásada samostatnosti
moci, ktorá s istým zjednodušením znamená, že vo sfére vlastnej ústavnej a zákonnej
pôsobnosti majú byť orgány tej-ktorej moci chránené pred akýmikoľvek priamymi či
nepriamymi zásahmi zo strany orgánov inej zložky verejnej moci.
Výkonom spravodlivosti, resp. výkonom súdnictva sú v Slovenskej republike
poverené súdy. Ministerstvo financií ako ústredný orgán štátnej správy ani v zmysle ústavy
a ani v zmysle zákonov, ktoré vykonávajú ustanovenia jej siedmej hlavy, nie je orgánom,
ktorý by mohol a mal ašpirovať na postavenie subjektu, ktorý svojou kontrolnou či inou
činnosťou bude regulovať alebo inak ovplyvňovať vnútorné pomery v justícii. To však
neznamená, že by malo byť vylúčené z výkonu akejkoľvek kontrolnej činnosti aj
v oblastiach spadajúcich do jeho autonómnej pôsobnosti, t. j. v oblastiach, v rámci ktorých
dochádza k realizácii vlastného poslania uvedeného štátneho orgánu. Vonkajšia kontrola,
kontrola subjektom, ktorý nie je súčasťou kontrolovaného systému, sa voči súdnej moci
vzhľadom na jej nezávislosť môže uplatňovať iba obmedzene. V každom prípade musí mať
nespochybniteľný právny základ, ako aj jednoznačne vymedzený rozsah. V danom prípade
boli podľa názoru ústavného súdu uvedené kritériá splnené.
Podľa § 35a ods. 1 zákona č. 502/2001 Z. z. ministerstvo financií vykonáva vládny
audit v ústrednom orgáne; v ústredných orgánoch, ktorými sú Najvyšší kontrolný úrad
Slovenskej republiky a Slovenská informačná služba, vykonáva vládny audit ministerstvo
financií za podmienok ustanovených v osobitných predpisoch.
Podľa § 2 ods. 2 písm. c) zákona č. 502/2001 Z. z. sa orgánom verejnej správy na
účely tohto zákona rozumie subjekt sektora verejnej správy podľa osobitného predpisu
(§ 3 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) a právnická osoba, ktorej
prostredníctvom sa poskytujú prostriedky Európskej únie.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 523/2004 Z. z.“) subjektmi verejnej správy sú právnické osoby zapísané v registri
organizácií vedenom Štatistickým úradom Slovenskej republiky (ďalej len „štatistický
úrad“) podľa osobitného predpisu (§ 19 až § 21 zákona č. 540/2001 Z. z. o štátnej štatistike
v znení neskorších predpisov) a zaradené vo verejnej správe v súlade s jednotnou metodikou
platnou pre Európsku úniu, a to v ústrednej správe, v územnej samospráve a vo fondoch
sociálneho poistenia a fondoch zdravotného poistenia.
Najvyšší súd je ako organizácia zapísaný v registri organizácií vedenom štatistickým
úradom v súlade s jednotnou metodikou platnou pre Európsku úniu, z čoho je nepochybne
zrejmé a jednoznačné, že najvyšší súd je na rozpočtové účely subjektom verejnej správy
a ako taký hospodári s verejnými prostriedkami. Register organizácií, kde je v rámci sektora
verejnej správy uvedený aj najvyšší súd, je vedený štatistickým úradom aj v súlade
s Nariadením Rady (ES) č. 2223/96 o európskom systéme národných a regionálnych účtov
v spoločenstve ako právne záväzným aktom Európskej únie. Zatriedenie organizácií do
tohto registra štatistickým úradom má formalizovaný postup, kritériá upravené priamo
citovaným nariadením a v praxi sa vykonáva na základe dôkladného posúdenia všetkých
kritérií. Na základe zaradenia alebo nezaradenia do sektora verejnej správy nadobúdajú
právnické osoby v členskom štáte na účely rozpočtovania, vykazovania a nakladania
s verejnými prostriedkami status subjektu sektora verejnej správy alebo právnickej osoby
mimo sektora verejnej správy.
Najvyšší súd ako subjekt sektora verejnej správy možno subsumovať pod definíciu
orgánu verejnej správy podľa § 2 ods. 2 písm. c) zákona č. 502/2001 Z. z. Zároveň je
najvyšší súd na účely zákona č. 502/2001 Z. z. v súlade s § 2 ods. 2 písm. p) tohto zákona
taktiež ústredným orgánom, keďže spĺňa definíciu orgánu verejnej správy podľa § 2 ods. 2
písm. c) tohto zákona a zároveň spravuje kapitolu štátneho rozpočtu podľa § 9 ods. 1
písm. f) zákona č. 523/2004 Z. z. Sú teda splnené obe hmotnoprávne podmienky
rozhodujúce pre zaradenie najvyššieho súdu medzi ústredné orgány definované zákonom
č. 502/2001 Z. z., hoci najvyšší súd je orgánom verejnej správy iba v tom, že je správcom
kapitoly štátneho rozpočtu.
S prihliadnutím na uvedené je potrebné uviesť, že pri identifikovaní subjektov,
v ktorých ministerstvo financií vykonáva vládny audit, nie je možné uplatňovať definíciu
ústredného orgánu štátnej správy podľa zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti
vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, ale je potrebné
vychádzať z explicitnej úpravy zákona č. 502/2001 Z. z., ktorý pre účely výkonu finančnej
kontroly vnútorného auditu a vládneho auditu legálne vymedzuje v § 2 pojmy, ktorých
obsah je relevantný na aplikáciu všetkých ustanovení citovaného predpisu.
V súlade s cieľmi, ktoré sa majú zákonom č. 502/2001 Z. z. dosiahnuť, dáva citovaný
zákon pojmu „orgán verejnej správy“ a pojmu „ústredný orgán“ osobitný význam.
Zámerom zákonodarcu bolo v danom prípade vymedziť na účely výkonu vládneho auditu
konkrétny okruh osôb a subjektov cez výslovnú úpravu cieľovej skupiny vrátane vlastnej
definície subjektov, na ktoré sa úprava vzťahuje. S cieľom aplikovať zákon
č. 502/2001 Z. z. vo vzťahu k vymedzeniu auditovaných osôb nie je možné zjednodušene
vychádzať bez kontextu a súvislostí z argumentácie o teórii práva o trojdelení štátnej moci,
ale je potrebné dôsledne prihliadať na účel, ktorý právna úprava sleduje.
Najvyšší súd je najvyšším orgánom súdnej moci v oblasti všeobecného súdnictva.
Nezávislosť postavenia najvyššieho súdu pri výkone jeho pôsobnosti v zmysle už
uvedeného je zabezpečená inými ústavnými a zákonnými prostriedkami bez ohľadu na
spôsob financovania. Spôsob financovania najvyššieho súdu a postupy pri následnom
overovaní jeho hospodárenia a nakladania s verejnými prostriedkami neovplyvňujú
nezávislý výkon súdnictva najvyšším súdom v rámci jeho postavenia a pôsobnosti
zakotvenej priamo ústavou a osobitnými zákonmi upravujúcimi jeho činnosť a ďalšie
právomoci.
Najvyšší súd ako právnická osoba hospodári s verejnými prostriedkami a pri
realizácii tejto činnosti, ako aj pri zabezpečovaní bežnej prevádzky súdu nejde o výkon
súdnej moci. Najvyšší súd má v tomto smere rovnaké postavenie ako ktorákoľvek iná
právnická osoba, ktorá verejné prostriedky používa na zabezpečenie svojej činnosti. Spôsob
financovania najvyššieho súdu, jeho rozpočtové hospodárenie a postavenie organizácie ako
jednej zložky rozpočtu verejnej správy nie je atribútom činností, ktoré najvyšší súd
zabezpečuje pri výkone súdnej moci. Tým, že sa najvyšší súd na účely zákona
č. 502/2001 Z. z. považuje za orgán verejnej správy, nie je ohrozené ani ovplyvnené jeho
nezávislé postavenie ako najvyššieho orgánu súdnej moci. Samotným výkonom vládneho
auditu nemožno žiadnym spôsobom zasiahnuť do výkonu súdnej moci najvyššieho súdu,
keďže predmetom vládneho auditu nie je overovanie výkonu súdnej moci, ale overenie
a hodnotenie hospodárnosti, efektívnosti, účinnosti a účelnosti pri hospodárení s verejnými
prostriedkami, efektívnosti a účinnosti finančného riadenia a ďalších skutočností
ustanovených osobitnými predpismi v oblasti nakladania s majetkom štátu. V danom
prípade sa malo overiť aj plnenie prijatých opatrení na nápravu nedostatkov zistených
vládnym auditom č. MF/008382/2009-1431 vykonaným v roku 2009 na najvyššom súde.
Podľa názoru ústavného súdu celá dokumentácia súvisiaca s týmto disciplinárnym
konaním, ako aj priebeh ústneho pojednávania potvrdili, že predseda najvyššieho súdu pri
výkone funkcie orgánu riadenia a správy súdov svojím konaním porušil povinnosti podľa
§ 14 ods. 2 písm. a) v spojení s § 35d ods. 7 zákona č. 502/2001 Z. z. vytvoriť ministerstvu
financií ako auditujúcemu orgánu podmienky na vykonanie vládneho auditu podľa
poverenia ministra financií č. MF/020449/2010-1431 z 21. júla 2010 a zdržať sa konania,
ktoré by mohlo ohroziť jeho začatie a riadny priebeh, a tiež porušil povinnosti pri výkone
štátnej správy súdov podľa § 42 ods. 2 písm. a) zákona o súdoch, podľa ktorého je predseda
súdu povinný vykonávať svoju funkciu svedomito, riadne a včas plniť svoje povinnosti
orgánu riadenia a správy súdov, pretože v dňoch 29. júla 2010, 2. augusta 2010, 3. augusta
2010 a 4. augusta 2010 neumožnil audítorskej skupine ministerstva financií vykonať vládny
audit na najvyššom súde, čo následne oznámil aj ministrovi financií.
V zmysle § 35 ods. 1 zákona o súdoch predseda súdu zabezpečuje riadenie a správu
súdu podľa tohto zákona [napr. podľa ustanovenia § 74 ods. 1 písm. c) zákona o súdoch
predseda súdu vykonáva správu súdu tým, že zabezpečuje chod súdu po stránke
ekonomickej, materiálnej a finančnej] a podľa osobitných zákonov. Jedným z osobitných
zákonov, podľa ktorých predsedu súdu zabezpečuje riadenie a správu súdu, je aj zákon
č. 502/2001 Z. z. Z ustanovenia § 14 ods. 2 písm. a) v spojení s § 35d ods. 7 zákona
č. 502/2001 Z. z. vyplýva pre predsedu najvyššieho súdu povinnosť vytvoriť podmienky na
vykonanie následnej finančnej kontroly a zdržať sa konania, ktoré by mohlo ohroziť jej
začatie a riadny priebeh.
Podľa ustanovenia § 115 zákona o sudcoch sudca je disciplinárne zodpovedný za
disciplinárne previnenie a za konanie, ktoré má znaky priestupku podľa osobitného
predpisu, alebo za konanie, ktoré môže byť postihnuté sankciami podľa osobitných
predpisov.
Podľa ustanovenia § 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch závažným disciplinárnym
previnením je opakované porušenie povinnosti pri výkone štátnej správy súdu podľa
osobitného predpisu (§ 42 zákona o súdoch), pokračovanie v porušovaní povinností
súdneho funkcionára napriek výzve na jeho odstránenie alebo také porušenie povinností
súdneho funkcionára, ktoré vážne ohrozuje dôveryhodnosť a chod súdnictva.
Predseda najvyššieho súdu JUDr. Š. H. je pri výkone svojej funkcie ako orgánu
riadenia a správy súdov v zmysle ustanovenia § 115 zákona o sudcoch disciplinárne
zodpovedný za porušenie už uvedených povinností pri výkone štátnej správy súdu podľa
osobitných právnych predpisov (hoci všeobecné súdy zrušením rozhodnutie ministra
financií u uložení pokuty najvyššiemu súdu v správnom súdnictve majú na danú vec iný
právny názor). Podľa ústavného súdu je nepochybné, že uvedeným opísaným konaním
porušil JUDr. Š. H. povinnosti vyplývajúce mu z funkcie predsedu najvyššieho súdu ako
vrcholného súdneho funkcionára v zmysle § 42 ods. 2 písm. a) zákona o súdoch, čím sa
dopustil závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona
o sudcoch. Ústavný súd preto predsedu najvyššieho súdu uznal vinným zo závažného
disciplinárneho konania a uložil mu disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. b)
tohto zákona, a to zníženie funkčného platu o 70 % na obdobie jedného roka.
Z uvedených dôvodov ústavný súd po vypočutí predsedu najvyššieho súdu,
navrhovateľky, po výsluchu svedkýň (pracovníčok ministerstva financií) a po oboznámení
sa s obsahom na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na to, že ústavný súd v predmetnej veci
podľa § 32 ods. 3 zákona o ústavnom súde hlasoval tajne, nebudú sa k tomuto rozhodnutiu
pripájať odlišné stanoviská.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júna 2011