Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 54/01

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. septembra 2001

predbežne prerokoval podnet Mgr. J. G., bytom T., vo veci porušenia jeho základných práv

podľa , , a 3, a

Slovenskej republiky uznesením Národnej rady Slovenskej republiky č. 1448 z 31. mája

2001, ktorým nezvolila Mgr. J. G. do funkcie sudcu bez časového obmedzenia, a takto

r o z h o d o l :

Podnet Mgr. J. G. na začatie konania o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. júna 2001

doručené podanie Mgr. J. G., bytom T. (ďalej len „navrhovateľ“), označené ako „Podnet

podľa článku 130 ods. 3 “, v ktorom navrhovateľ namietal

porušenie svojich základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 19 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) uznesením Národnej

rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) č. 1448 z 31. mája 2001, ktorým

nezvolila navrhovateľa do funkcie sudcu bez časového obmedzenia (ďalej len „uznesenie

o nezvolení“).

Z podnetu vyplýva, že navrhovateľ bol 12. decembra 1996 zvolený do funkcie sudcu

na štvorročné obdobie, pričom výkon funkcie sudcu mu začal plynúť zložením sľubu

30. decembra 1996. Dňa 15. novembra 2000 Krajský úrad vyšetrovania Policajného zboru

v Trnave začal proti navrhovateľovi trestné stíhanie pre trestný čin ublíženia na zdraví

podľa a , ktorého sa mal navrhovateľ dopustiť v súvislosti

s dopravnou nehodou z predchádzajúceho dňa. Z dôvodu začatia trestného stíhania minister

spravodlivosti 16. novembra 2000 podľa o súdoch

a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) navrhovateľa dočasne

zbavil funkcie sudcu. Návrh ministra spravodlivosti z 8. januára 2001, v ktorom neodporučil

zvolenie navrhovateľa za sudcu bez časového obmedzenia, vláda uznesením z 28. marca

2001 schválila. Dňa 31. mája 2001 národná rada podľa a zákona

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej

len „zákon o sudcoch“) uznesením o nezvolení rozhodla o nezvolení navrhovateľa do

funkcie sudcu bez časového obmedzenia.

Navrhovateľ uviedol, že národná rada si osvojila tvrdenia uvádzané v návrhu vlády

na nezvolenie navrhovateľa do funkcie sudcu bez časového obmedzenia týkajúce sa jeho

údajného príležitostného požívania alkoholu na pracovisku a riadenia motorového vozidla

pod vplyvom alkoholu a že v uznesení o nezvolení vychádzala z toho, že navrhovateľ

spôsobil dopravnú nehodu, čím porušil nielen zákonnú povinnosť, ale aj sudcovskú etiku

a morálku. Podľa názoru navrhovateľa tým porušila , „pretože neexistuje

žiadne rozhodnutie príslušného orgánu, ktoré by potvrdzovalo dôvody môjho nezvolenia do

funkcie sudcu bez časového obmedzenia“. Tým podľa navrhovateľa národná rada zasiahla

aj do jeho práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochrany

mena podľa .

Navrhovateľ ďalej uviedol, že v dôsledku dočasného zbavenia funkcie v spojitosti

s uznesením o nezvolení mu funkcia sudcu zanikla počas plynutia funkčného obdobia a že

teda národná rada ho z funkcie sudcu odvolala bez toho, aby boli splnené podmienky

stanovené zákonom o sudcoch. Tým malo byť porušené jeho právo na slobodnú voľbu

povolania a prípravu naň, ako aj jeho právo na prácu podľa a 3 . Zároveň

sa národná rada údajným nerešpektovaním podmienok obsiahnutých v zákone o sudcoch

mala dopustiť porušenia svojej ústavnej povinnosti podľa konať iba na

základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Z uvedených dôvodov sa navrhovateľ obrátil na ústavný súd s návrhom, aby tento

prijal jeho podnet na konanie a vyslovil, že národná rada svojím uznesením o nezvolení

„porušila ústavné práva Mgr. J. G. podľa čl. 2 ods. 2, čl. 19 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 46

ods. 1 a “.

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu vrátane podnetu podľa

ústavný súd skúma, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

1. Porušenie prezumpcie neviny

Podľa „každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu“.

Ústavný súd už vyslovil, že prezumpcia neviny sa „neobmedzuje len na trestné konanie,

v ktorom sa má rozhodnúť o vine toho, proti komu sa konanie vedie, ale má aj širší dosah.

Okrem iného z nej vyplýva, že žiadny štátny orgán (vrátane jeho ústavných činiteľov) nie je

oprávnený vysloviť, či rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ešte

predtým, ako ju vyslovil príslušný súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom“ (PL. ÚS

12/98).

Povinnosť rešpektovať prezumpciu neviny obvinenej osoby sa preto na národnú radu

vzťahuje v rovnakej miere ako na ktorýkoľvek iný štátny orgán. V danom prípade je táto

povinnosť o to naliehavejšia, že sa týka mimoriadne citlivého vzťahu medzi zákonodarnou

a súdnou mocou. Nezávislosť súdnej moci je jedným z fundamentálnych komponentov

akéhokoľvek demokratického poriadku založeného na panstve práva. Keďže súdna moc na

rozdiel od výkonnej moci nedisponuje ani „mečom“ a na rozdiel od zákonodarnej moci ani

„peňaženkou“, je tou inštitucionálne a mocensky najobnaženejšou a najzraniteľnejšou

z tradičných zložiek štátnej moci. Reálnosť garancií nezávislosti súdnej moci je preto

potrebné úzkostlivo strážiť, a to jednak pred bezprostrednými zásahmi, jednak pred zásahmi

nepriamymi.

Zákonodarca preto ani pri uplatnení svojej kreačnej právomoci ustanovovania sudcov

do funkcií podľa v znení účinnom v čase uznesenia o nezvolení nesmel

postupovať bez rešpektovania relevantných ústavných imperatívov. Zároveň však na

národnú radu pri výkone tejto právomoci nekládla žiadne osobitné požiadavky, pokiaľ ide

o kritériá, ktoré národná rada mohla alebo naopak nesmela vziať do úvahy. Miera

rozhodovacej autonómie, ktorou zákonodarca pri ustanovovaní sudcov do funkcií

disponoval, bola relatívne široká a v rozhodnutí o návrhu vlády na zvolenie, resp.

nezvolenie do funkcie sudcu bez časového obmedzenia bol príslušný sa oprieť o vlastné

uváženie. Inými slovami, katalóg dôvodov, ktoré národná rada pri hodnotení spôsobilosti

kandidáta uchádzajúceho sa o zvolenie do funkcie sudcu bez časového obmedzenia mohla

vziať do úvahy, nebol vymedzený výlučne obsahom príslušného návrhu vlády. Zákonodarca

jednoducho nebol návrhom vlády viazaný inak, než že bol povinný o ňom rozhodnúť. To,

ako o ňom rozhodol, bolo výlučne predmetom jeho vlastného uváženia. O miere

rozhodovacej autonómie národnej rady svedčí aj príklad uvádzaný navrhovateľom, kedy

národná rada neakceptovala návrh vlády na nezvolenie konkrétneho kandidáta do funkcie

sudcu bez časového obmedzenia a oprela sa o svoje vlastné hodnotenie jeho spôsobilosti

vykonávať funkciu sudcu.

Ústavný súd nemôže neprihliadnuť na rozdiely v normatívnych dôsledkoch návrhu

vlády a príslušného rozhodnutia národnej rady. Okrem toho, že tento rozdiel vyplýva zo

samotnej povahy oboch aktov, musí naň ústavný súd prihliadnuť aj z toho dôvodu, že

navrhovateľ postup príslušných orgánov výkonnej moci (ministerstva spravodlivosti

a vlády) ústiaci do návrhu vlády, ktorým neodporučila jeho zvolenie do funkcie sudcu bez

časového obmedzenia, nenapáda a obmedzuje sa na tvrdenie o porušení jeho práva podľa čl.

50 ods. 2 uznesením o nezvolení, teda výlučne aktom národnej rady. Všetky

námietky navrhovateľa obsiahnuté v jeho podnete je preto možné skúmať len vo vzťahu

k uzneseniu o nezvolení. Z hľadiska skúmania súladu uznesenia o nezvolení s označenými

ustanoveniami sú preto prípadné nedostatky v postupe príslušných orgánov výkonnej

moci bez bezprostredného právneho významu.

Okrem toho aj návrh ministra spravodlivosti, ktorý vláda schválila a ktorý

neodporúčal zvolenie navrhovateľa do funkcie sudcu bez časového obmedzenia, vychádza

nielen zo skutočnosti trestného stíhania vedeného proti osobe navrhovateľa, ale aj z iných

skutočností týkajúcich sa vystupovania a profesijnej etiky navrhovateľa, na základe ktorých

minister spravodlivosti usúdil, že jeho pôsobenie v sudcovskom stave nemožno akceptovať.

Ústavný súd nemá dôvod spochybniť komplexné posúdenie návrhu vlády zo strany

národnej rady a skúmať, ktoré tvrdenia obsiahnuté v návrhu vlády si národná rada pri

rozhodovaní o voľbe navrhovateľa do funkcie sudcu bez časového obmedzenia osvojila

a ktoré nie alebo aký význam prisúdila konkrétnym skutočnostiam uvádzaným v návrhu

vlády.

Uplatniac svoju ústavnú právomoc a splniac si svoju ústavnú povinnosť národná rada

nerozhodla o vine navrhovateľa za konkrétny trestný čin ani túto vinu nevyslovila, avšak

autonómne zhodnotila spôsobilosť navrhovateľa vykonávať funkciu sudcu. Podľa názoru

ústavného súdu medzi uznesením o nezvolení a právom navrhovateľa, aby bol považovaný

za nevinného, kým príslušný súd právoplatne nerozhodne o jeho vine, preto nie je priama

súvislosť.

2. Iné namietané porušenia práv navrhovateľa

2.1 Podľa „štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu má podnet podľa

svoje opodstatnenie len vtedy, ak sa ním namieta porušenie konkrétneho základného práva

zaručeného buď druhou hlavou (), alebo Dohovorom o ľudských

právach a základných slobodách (), prípadne inou kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou podľa v znení účinnom do 30. júna 2001 alebo podľa c

v platnom znení. Ustanovenia vyjadrujúce zásady právneho štátu, a takým ustanovením je aj

, nemožno samostatne aplikovať (a teda namietať ich porušenie) v konaní

o porušení individuálneho základného práva alebo slobody fyzickej alebo právnickej osoby

prostredníctvom a na základe podnetu pred ústavným súdom (, ).

2.2 Podľa „každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena“.

Vo vzťahu k ústavný súd už opakovane vyslovil, že porušenie

ním priznaných práv nemôže nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán

uplatní svoju právomoc (, ). Medzi uplatnením kreačnej právomoci

národnej rady pri ustanovovaní sudcov do funkcií a predmetnými právami preto podľa

názoru ústavného súdu nie je priama súvislosť a uznesením o nezvolení národná rada nebola

spôsobilá tieto práva navrhovateľa porušiť.

2.3 Podľa „každý má právo na slobodnú voľbu povolania

a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť“. Podľa čl. 35

ods. 3 „občania majú právo na prácu“.

Navrhovateľ tvrdí, že nezvolením do funkcie sudcu bez časového obmedzenia ho

národná rada „z funkcie sudcu de facto odvolala bez splnenia zákonom požadovaných

dôvodov, naviac pred uplynutím funkčného obdobia, čím mi neumožnila vykonávať

zvolené povolanie“. Právo na slobodnú voľbu povolania ani právo na prácu však

nezakladajú nárok na vykonávanie konkrétnej verejnej funkcie (mutatis mutandis,

). Vo vzťahu k národnej rade ako orgánu príslušnému na zvolenie navrhovateľa

do funkcie sudcu bez časového obmedzenia navrhovateľ nedisponoval iným právom než

právom na to, aby sa národná rada zaoberala príslušným návrhom vlády a o tomto návrhu

rozhodla. Medzi nezvolením navrhovateľa do funkcie sudcu bez časového obmedzenia

a jeho právom na slobodnú voľbu povolania, ako aj právom na prácu nie je priama súvislosť

a uznesením o nezvolení preto národná rada nebola spôsobilá porušiť práva navrhovateľa

podľa a 3 .

Nad rámec tohto záveru považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že argumentácia

navrhovateľa ohľadom trvania jeho štvorročného volebného obdobia nenachádza oporu

v príslušných právnych predpisoch. Navrhovateľ bol do funkcie sudcu zvolený podľa čl.

145 ods. 1 v znení účinnom v čase voľby a zákona o súdoch na štyri

roky, pričom podľa § 35 ods. 3 zákona o súdoch sa stal spôsobilým vykonávať funkciu

sudcu 30. decembra 1996. Jeho štvorročné volebné obdobie tak uplynulo 30. decembra

2000. Takýto záver odôvodňujú jednak absencia akéhokoľvek ustanovenia zákona

o súdoch, ktoré by v prípade dočasného zbavenia funkcie sudcu podľa § 49 zákona o súdoch

predpokladalo spočívanie volebného obdobia, a jednak základné požiadavky právnej istoty,

nakoľko nemožno prijať výklad, podľa ktorého by štvorročné volebné obdobie sudcov

zvolených do funkcií podľa v znení účinnom v čase voľby a podľa

§ 35 zákona o súdoch mohlo končiť v nejednoznačne vymedzených a vzájomne podstatne

sa líšiacich časových horizontoch. Z hľadiska plynutia štvorročného volebného obdobia

sudcu podľa názoru ústavného súdu nie je relevantný rozdiel medzi nespôsobilosťou sudcu

vykonávať svoju funkciu napríklad z dôvodu pracovnej neschopnosti alebo čerpania

neplateného voľna a jeho nespôsobilosťou vykonávať túto funkciu z dôvodu trestného

stíhania vedeného proti jeho osobe a následného dočasného zbavenia funkcie sudcu. Inými

slovami, dočasné zbavenie funkcie sudcu podľa § 49 ods. 1 zákona o súdoch bolo

opatrením, ktoré v priebehu plynutia štvorročného volebného obdobia navrhovateľa dočasne

zbavilo spôsobilosti vykonávať funkciu sudcu, pričom konečný horizont tejto dočasnosti

vymedzovalo uplynutie volebného obdobia, na ktoré bol zvolený.

O voľbe navrhovateľa do funkcie sudcu bez časového obmedzenia národná rada

rozhodovala v čase, keď navrhovateľ v dôsledku uplynutia jeho štvorročného volebného

obdobia 30. decembrom 2000 už sudcom nebol. Súlad či nesúlad takéhoto postupu

s ustanoveniami § 8 zákona o sudcoch (upravujúcimi okrem iného lehoty týkajúce sa

procesu voľby do funkcie sudcu bez časového obmedzenia) nie je predmetom podnetu

navrhovateľa a v danej veci je preto bez právneho významu pre tvrdené porušenia práv

navrhovateľa. Ustanovenie druhej vety v znení účinnom v čase

uznesenia o nezvolení napokon ustanovovalo, že národná rada volí sudcov bez časového

obmedzenia po uplynutí ich štvorročného volebného obdobia, čo bol aj prípad navrhovateľa.

Skutočnosť, že národná rada o voľbe navrhovateľa do funkcie sudcu bez časového

obmedzenia rozhodovala po uplynutí jeho štvorročného volebného obdobia, tiež nič nemení

na tom, že práve týmto uplynutím volebného obdobia, a nie uznesením o nezvolení, došlo

k zániku jeho funkcie. Inými slovami, počnúc 16. novembrom 2000 bol navrhovateľ

dočasne zbavený mandátu na výkon funkcie sudcu a počnúc 31. decembrom 2000 tento

mandát stratil, pričom k jeho obnove za daných okolností (uplynutie volebného obdobia

počas dočasného zbavenia funkcie sudcu) mohlo dôjsť len v prípade zvolenia navrhovateľa

do funkcie sudcu bez časového obmedzenia. Akékoľvek úvahy o konvalidácii následkov

uplynutia štvorročného volebného obdobia pre výkon funkcie sudcu v období medzi

uplynutím volebného obdobia a zvolením do funkcie sudcu bez časového obmedzenia

prostredníctvom zvolenia konkrétneho kandidáta do funkcie sudcu bez časového

obmedzenia so spätnou účinnosťou (teda po uplynutí štvorročného volebného obdobia, ale

s účinnosťou odo dňa nasledujúceho po tomto uplynutí, ako to ustanovuje aj § 9 ods. 2 prvá

veta zákona o sudcoch) považuje ústavný súd za úvahy presahujúce rámec veci, ktorá je

predmetom podnetu navrhovateľa.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 druhej vety zákona o sudcoch síce platí, že ak národná

rada nezvolí sudcu bez časového obmedzenia, funkcia sudcu zaniká; toto ustanovenie však

nadobudlo účinnosť až 1. januára 2001, teda v čase, keď funkcia sudcu už navrhovateľovi

zanikla. Počnúc 31. decembrom 2000 teda navrhovateľ z hľadiska príslušnosti

k sudcovskému stavu disponoval už „len“ ústavným a zákonným nárokom na to, aby

príslušné orgány výkonnej moci predložili národnej rade konkrétny návrh na jej rozhodnutie

o jeho zvolení alebo nezvolení do funkcie sudcu bez časového obmedzenia a aby národná

rada o tomto návrhu rozhodla.

Z uvedených dôvodov nemožno prijať argumentáciu navrhovateľa, že národná rada

uznesením o nezvolení odvolala navrhovateľa z funkcie sudcu bez toho, aby boli splnené

podmienky ustanovené zákonom o sudcoch, a tým porušila nielen jeho práva podľa čl. 35

, ale aj svoju povinnosť podľa konať v rozsahu a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon.

2.4 Podľa „každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“.

Pri preukazovaní porušenia svojich práv podľa sa navrhovateľ

obmedzuje na tvrdenie, že okrem podnetu podľa nemá k dispozícii

„žiadnu inú možnosť dovolať sa porušenia svojich práv“. Okrem toho, že vo vzťahu

k uzneseniu o nezvolení nedisponuje navrhovateľ žiadnym právom, ochrany ktorého by sa

mohol domáhať na súde alebo inom orgáne Slovenskej republiky, nie je medzi rozhodnutím

o jeho nezvolení do funkcie sudcu bez časového obmedzenia a možnosťou domáhať sa

zákonom ustanoveným spôsobom súdnej alebo inej právnej ochrany svojich práv priama

súvislosť.

Ak ústavný súd nezistí priamu súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví

zjavnú neopodstatnenosť podnetu a tento odmietne (napr. , ,

, , ). Keďže ústavný súd dospel k záveru, že práva

navrhovateľa, ktorých porušenie namietal, nemohli byť uznesením národnej rady

o nezvolení navrhovateľa do funkcie sudcu bez časového obmedzenia porušené, rozhodol

podľa tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.