Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 283/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2018

predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej asociácie dodávateľov zdravotníckych pomôcok,

Seberíniho 9, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Lansky, Ganzger  Partner

Rechtsanwälte, spol. s r.o., Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Martin Jacko, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 2,

a 5, v spojení s a 4

a práv podľa čl. 16 a 17 v spojení s čl. 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie

uznesením Národnej rady Slovenskej republiky č. 937 z 30. novembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Slovenskej asociácie dodávateľov zdravotníckych pomôcok o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára

2018 doručená sťažnosť Slovenskej asociácie dodávateľov zdravotníckych pomôcok

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 12 ods. 2

(ďalej len „ “), základného práva vlastniť majetok

podľa a 5 , základného práva na podnikanie podľa

v spojení so zákonným obmedzením základného práva podľa a 4 , práva

na slobodné podnikanie podľa čl. 16 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len

„charta“), práva vlastniť majetok podľa čl. 17 ods. 1 charty a obmedzenie výkonu práva

podľa čl. 52 ods. 1 charty uznesením Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná

rada“) č. 937 z 30. novembra 2017 (ďalej aj „uznesenie národnej rady“), ktorým národná

rada udelila súhlas s koncepciou oddlženia zdravotníckych zariadení na úhradu záväzkov

po lehote splatnosti do výšky 585 000 000 € (ďalej len „ koncepcia oddlženia“) schválenou

uznesením vlády Slovenskej republiky č. 425/2017.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej

len „ministerstvo zdravotníctva“) predložilo 6. novembra 2017 národnej rade

na prerokovanie koncepciu oddlženia, ktorú schválila vláda Slovenskej republiky svojím

uznesením 13. septembra 2017. Koncepcia oddlženia pod číslom parlamentnej tlače 705

bola v národnej rade prerokovaná na 23. schôdzi a schválená 30. novembra 2017 uznesením

č. 937.

Podľa schváleného uznesenia národnej rady: „Národná rada Slovenskej republiky

súhlasí s použitím štátnych finančných aktív na realizáciu koncepcie

oddlženia zdravotníckych zariadení na úhradu záväzkov po lehote splatnosti do výšky

585 000 000 Eur.“

3. Podľa názoru sťažovateľky: «Napadnuté Uznesenie NR SR porušilo základné

práva a slobody veriteľov - obchodných spoločnosti A care, s.r.o., ADYTON medical

devices SK, s.r.o., BEZNOSKA Slovakia, s.r.o., Biomedica Slovakia, s.r.o., BIOTRONIK

Slovensko, s.r.o., ConvaTEc Česká republika s.r.o., DISPOMED, s.r.o., Essity Slovakia,

s.r.o., HARTMANN-RICO spol. s.r.o., InterMedical, spol. s r.o., Jonson & Jonson, s.r.o.,

Lima SK s.r.o., Lohmann & Rauscher, s.r.o., M E D I L A S, spoločnosť s ručením

obmedzeným, Medtronic Slovakia s.r.o., Mölnlycke Healt Care, s.r.o., PHARMA GROUP,

a.s., Roche Slovensko, s.r.o., R A D I X spol. s r.o., TATRA-ALPINE a.s., ULTRAMED

s.r.o., VIVAX Pharmaceuticals, s.r.o., Zimmer Slovakia s.r.o. (ďalej v texte ako poškodení

veritelia), ktorí na mimoriadnom zasadnutí valného zhromaždenia konaného dňa 29.1.2018

ju poverili zastupovaním ich práv a záujmov dotknutých Uznesením NR SR, ktorým NR SR

udelila súhlas s Koncepciou oddlženia, zaručené článkami 12 ods. 2, 20 ods. 1 a 5, čl. 35

ods. 1 v spojení s a 4 a článkami 16 a 17 v spojení s

Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“).»

4. Sťažovateľka k splneniu podmienok prípustnosti sťažnosti podľa § 25 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uvádza:

«a) sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená, pretože existuje, ako to vyplynie z ďalších

skutkových a právnych argumentov priama a preukázateľná spojitosť medzi napadnutým

Uznesením NR SR a porušením označených základných práv a slobôd podľa

a podľa Charty;

b) napadnuté Uznesenie NR SR bolo platne prijaté 30.11.2017 a preto je sťažnosť

podaná včas ( );

c) proti napadnutému Uzneseniu NR SR nie je prípustný žiaden opravný prostriedok

a preto niet iného súdu, ktorý by mohol poskytnúť ochranu základným právam a slobodám

Poškodených veriteľov;

d) Sťažovateľka uvádza, že podľa čl. 7 ods. 5 smernice Európskeho parlamentu

a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných

transakciách (ďalej v texte aj ako „Smernica o boji proti oneskoreným platbám“),

prostriedky uvedené v odseku 4 zahŕňajú ustanovenia, na základe ktorých organizácie

oficiálne uznané ako organizácie zastupujúce podniky alebo organizácie s oprávneným

záujmom na zastupovaní podnikov môžu podať návrh na začatie konania na súde alebo

príslušnom správnom orgáne podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva na základe toho,

že zmluvné podmienky alebo obchodné praktiky sú značne nevýhodné v zmysle čl. 7 ods. 1

Smernice, aby tak mohli uplatniť primerané a účinné prostriedky, ktoré zabránia ich

pokračujúcemu uplatňovaniu (bližšie objasnenie je v bode 29 odôvodnenia citovanej

smernice).

e) Z citovaného článku Smernice o boji proti oneskoreným platbám a jeho

odôvodnenia jasne vyplýva, že Sťažovateľka je aktívne procesne legitimovaná

na zastupovanie veriteľov, jej členov na akomkoľvek súdnom orgáne, vrátane ÚS SR,

pred ktorým môže uplatniť ochranu základných práv a slobôd jej členov. Sťažnosť

podľa je súčasne, v zmysle citovanej Smernice, primeraným a účinným

prostriedkom ochrany proti vykonávanie Oddlženia;

f) podľa ustálenej judikatúry ÚS SR v zmysle v spojení s

ods. 1 možno sa domáhať ochrany ústavnou sťažnosťou proti

takému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu orgánu, ktorý má atribúty verejnej

moci, ktorým tento autoritatívne zasiahol do sféry Poškodených veriteľov. Takým orgánom

je aj NR SR, ktorá v tomto konaní preto má pasívnu procesnú legitimáciu.»

5. Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje: „Napadnuté uznesenie NR SR možno

zaradiť do skupiny individuálnych právnych aktov, pretože disponuje predovšetkým

vlastnosťami typickými pre individuálne právne akty (rozhodnutia). Je aktom aplikácie

práva, ktorý bol vydaný NR SR na základe kontrolnej právomoci zverenej jej , a je

konkretizované; t. j. vzťahuje sa na konkrétne objekt, ktorým je Koncepcia oddlženia

a konkrétne subjekty, ktorými sú predovšetkým dlžníci a veritelia, patriaci do finančného

mechanizmu vytvoreného touto koncepciou.

Navyše, podľa o tvorbe právnych predpisov a o

Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v Zbierke

zákonov sa uverejňujú uznesenia NR SR, ak tak ustanovuje osobitný predpis a uznesenia NR

SR, o ktorých rozhodla, že sa majú uverejniť v zbierke zákonov.

Tieto uznesenia nie sú právne predpisy, ale iné akty, a preto nie sú spôsobilým

predmetom konania o súlade právnych predpisov, v ktorom sa musia napádať len právne

predpisy, ich časti alebo jednotlivé ustanovenia.

Napadnuté Uznesenie NR SR však nebolo ani publikované v Zbierke zákonov, čo ešte

viac potvrdzuje, že ide o individuálny akt aplikácie práva v rámci kontrolnej právomoci

NR SR, ktorá vyplýva z a z Zákona o rokovacom poriadku.

Uznesenie NR SR je z tohto základného dôvodu napadnuteľné len sťažnosťou podľa

.“

6. Porušenie svojich základných práv a slobôd sťažovateľka odôvodňuje:

a) vo vzťahu k priamej diskriminácii: «Podľa , základné práva

a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu,

farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Napadnuté Uznesenie NR SR udelením súhlasu s Koncepciou oddlženia sa podieľa

na diskriminácii niektorých veriteľov pre ich iné postavenie. Táto diskriminácia vyplýva

z toho, že Oddlženie vylučuje z jeho účinkov veriteľov, ktorí:

- majú pohľadávky, splatné po 31.12.2016;

- nie sú ochotní pristúpiť na čiastočné „vyvlastnenie“ ich pohľadávok (diskont istiny)

a preto sú zaradení na horšie poradie pri ich uspokojovaní, ktoré môže viesť aj k tomu, že

také pohľadávky nebudú vôbec uspokojené alebo sú dokonca vyradení aj z elektronickej

aukcie.

Podľa bodu 4.4 Oddlženia: „Ministerstvo zdravotníctva spolu s Ministerstvom

financií vytvorilo v tejto súvislostí finančný mechanizmus, v rámci ktorého budú mať

veritelia možnosť uspokojiť svoje pohľadávky voči nemocniciam za podmienok uvedených

v tomto dokumente. Tento mechanizmus je vytvorený transparentne a na princípe prístupu

za rovnakých podmienok pre všetkých. Zapojenie veriteľov do tohto systému je dobrovoľné

a právne nenárokovateľné.

Z tohto bodu (zvýraznenej vety) Oddlženia vyplýva, že Ministerstvo zdravotníctva

Slovenskej republiky (ďalej v texte len ako „MZ SR“) môže bez uvedenia akéhokoľvek

dôvodu vylúčiť niektorého veriteľa z účinkov Oddlženia len s odkazom na to, že zapojenie

nie je právne nárokovateľné. Taká možnosť vytvára základ pre možnú diskrimináciu

niektorých veriteľov. Tento záver je úplne zrejmý, hoci existuje aj taký výklad, podľa

ktorého dlžníci alebo žalované ministerstvo si nemôžu právne nárokovať, aby sa veritelia

zapojili do prijatého mechanizmu. Táto nezrozumiteľnosť vytvára možnosť takého výkladu

Oddlženia, ktorý by mohol diskvalifikovať niektorých veriteľov.

Koncepcia oddlženia teda výrazne zvýhodňuje, bez primeraných

a ospravedlniteľných dôvodov, tých veriteľov, ktorí sú ochotní rezignovať na svoje

oprávnené nároky v rozsahu, ktorý predstavuje nekalú obchodnú a zmluvnú praktiku oproti

tým veriteľom, ktorí nechcú súhlasiť predovšetkým s diskontom z istiny pohľadávok

a, naproti tomu znevýhodňuje tých veriteľov, ktorí nesúhlasia s Oddlžením a jeho dvomi tým

veriteľom, ktorí sa nechcú súhlasiť predovšetkým s diskontom z istiny pohľadávok a, naproti

tomu znevýhodňuje tých veriteľov, ktorí nesúhlasia s Oddlžením a jeho dvomi základnými

formami, ktoré sú využiteľné len za neprijateľných obchodných a zmluvných podmienok.»

b) vo vzťahu k porušeniu základného práva vlastniť iným zásahom: «Podľa čl. 20

ods. 1 každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má

rovnaký zákonný obsah a ochranu. výslovne nevymedzuje pojem „majetok“.

Predmet vlastníckeho práva však opakovane vymedzil ÚS SR... predmetom ochrany

základného práva vlastniť je aj pohľadávka ako majetkové právo oprávneného na plnenie

od dlžníka. Podľa iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba

vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov

a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu

verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

Pri schvaľovaní napadnutého Uznesenia NR SR si NR SR nevšimla, že takto

vytvorený finančný mechanizmus (Oddlženie) určuje také podmienky účasti na jeho

implementácii, ktoré v konečnom dôsledku znamenajú neústavný zásah do základného

práva vlastniť, zaručeného v spojení s . Zásadným

porušením vlastníckeho práva je predovšetkým požiadavka na diskont z istiny, bez ktorého

veriteľ sa nemôže zúčastniť Oddlžovania ako opatrenia MZ SR na vyriešenie dlhového

zaťaženia systému poskytovania zdravotnej starostlivosti.

Požiadavka na diskont z istiny predstavuje iný zásah do vlastníckeho práva, ktorý je

však ústavne súladný len za splnenia veľmi prísnych podmienok, ktoré vyplývajú z čl. 20

ods. 5 . Ani jedna z týchto podmienok (ide o majetok nadobudnutý nezákonným

spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv

a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon) nebola v prípade Oddlženia splnená a preto NR

SR nebola oprávnená Koncepciu oddlženia schváliť svojím súhlasom.»

c) vo vzťahu k slobode podnikania: «Podľa každý má právo

na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú

zárobkovú činnosť.

Oddlženie, na ktoré NR SR udelila súhlas:

a) nesleduje legitímny cieľ, ale podporuje morálny hazard spočívajúci v tom, že

v pravidelných cykloch sa ťarcha financovania poskytovania zdravotníckych služieb

a zdravotnej starostlivosti prenáša, prostredníctvom oddlženia, na veriteľov;

b) nemá žiaden racionálny základ a nevytvára žiadne záruky, že po jeho

implementácií dôjde k vytvoreniu právnych pravidiel, ktoré zabránia ďalšiemu

„oddlžovaniu“;

c) predstavuje zjavne neprimeranú záťaž, ktorá je reprezentovaná najmä

požiadavkou na diskont z istiny a

d) jasne porušuje princíp rovnosti v postavení veriteľov.»

7. Porušenie práv podľa charty sťažovateľka odôvodňuje: „Podľa čl. 51 ods. 1

Charty jej ustanovenia sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány,

úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie...

Koncepcia oddlženia je, ako to potvrdzuje aj citovaná časť predkladacej správy

k Uzneseniu NR SR, vykonávaním práva Únie.

Z toho vyplýva, že pri prijímaní napadnutého Uznesenia NR SR bola NR SR povinná

rešpektovať aj základné práva, ktoré sú upravené v Charte.

Sťažovateľka tvrdí, že NR SR Uznesením NR SR, ktorým udelila súhlas s Koncepciou

oddlženia porušila čl. 16 a 17 Charty v spojení s čl. 52 ods. 1 Charty v neprospech

Poškodených veriteľov.

Podľa čl. 16 Charty sloboda podnikania sa uznáva v súlade s právom Únie,

vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou.

Podľa čl. 17 ods. 1 Charty každý má právo vlastniť svoj oprávnene nadobudnutý

majetok, užívať ho, nakladať s ním a odkázať ho. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku,

s výnimkou verejného záujmu, v prípadoch a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, pričom

musí byť včas vyplatená spravodlivá náhrada. Užívanie majetku môže byť upravené

zákonom v nevyhnutnej miere v súlade so všeobecným záujmom.

Podľa čl. 52 ods. 1 Charty akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných

v tejto Charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd.“

8. Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľka navrhuje, „... aby ÚS SR, po zistení, že

došlo k porušeniu základných práv Poškodených veriteľov, zaručené článkami 12 ods. 2,

20 ods. 1 a 5, v spojení s a4 a článkami 16 a 17 v spojení

s čl. 52 ods. 1 Charty zrušil Uznesenie NR SR a vyslovil tento záväzný právny názor: NR SR

je povinná opätovne prerokovať Koncepciu oddlženia zdravotníckych zariadení na úhradu

záväzkov po lehote splatnosti do výšky EUR 585.000.000,- schválenú dňa 13.09.2017

uznesením vlády Slovenskej republiky č. 425/2017 a ak nedôjde k odstráneniu zistených

porušení základných práv a slobôd Poškodených veriteľov, neudeliť súhlas na jej

vykonávanie.“.

9. Sťažovateľka ďalej navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie

a po prijatí nálezom takto rozhodol: «... Národná rada Slovenskej republiky schválením

uznesenia č. 937 zo dňa 13.11. 2017, ktorým udelila súhlas s Koncepciou oddlženia

zdravotníckych zariadení na úhradu záväzkov po lehote splatnosti do výšky EUR

585.000.000,- schválenej dňa 13.09.2017 uznesením vlády Slovenskej republiky č. 425/2017

porušila základné práva a slobody veriteľov, ktorí poverili Sťažovateľku zastupovaním

v tomto konaní, t. j.: A care, s.r.o., ADYTON medical devices SK s.r.o., BEZNOSKA

Slovakia s.r.o., Biomedica Slovakia s.r.o., BIOTRONIK Slovensko s.r.o., ConvaTEc Česká

republika s.r.o., DISPOMED, s.r.o., Essity Slovakia s.r.o., HARTMANN - RICO spol. s.r.o.,

InterMedial, spol. s.r.o., Johnson  Johnson, s.r.o., Lima SK s.r.o., Lochmann  Rauscher,

s.r.o., MEDILAS spoločnosť s ručením obmedzeným, Medtronic Slovakia, s.r.o., Mölnlycke

Health Care, s.r.o., PHARMA GROUP, a.s., Roche Slovensko, s.r.o., RADIX spol. s.r.o.,

TATRA – ALPINE a.s., ULTRAMED s.r.o., VIVAX Pharmaceuticals, s.r.o., Zimmer

Slovakia s.r.o., („Poškodení veritelia“) práv zaručené článkami 12 ods.2, 20 ods.1 a 5,

v spojení s a 4 a článkami 16 a 17

v spojení s čl. 52 ods. 1 Charty.

Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. 937 zo dňa 30.11.2017 sa zrušuje

a vec sa vracia Národnej rade Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Národná rada Slovenskej republiky je povinná nahradiť všetky trovy tohto konania.»

II.

10. Ústavný súd je podľa oprávnený rozhodovať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

12. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

13. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

14. Podľa návrh na začatie konania sa

ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,

prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,

odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ

(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

15. Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným

právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť,

že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

16. Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

17. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

18. Podľa zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia

platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

19. Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí

dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

20. Podľa , má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

21. Podľa iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba

vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov

a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu

verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

22. Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania

a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

23. Podľa čl. 16 charty sloboda podnikania sa uznáva v súlade s právom Únie,

vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou.

24. Podľa čl. 17 ods. 1 charty každý má právo vlastniť svoj oprávnene nadobudnutý

majetok, užívať ho, nakladať s ním a odkázať ho. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku,

s výnimkou verejného záujmu, v prípadoch a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, pričom

musí byť včas vyplatená spravodlivá náhrada. Užívanie majetku môže byť upravené

zákonom v nevyhnutnej miere a v súlade so všeobecným záujmom.

25. Podľa čl. 52 ods. 1 charty akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných

v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd.

Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť

len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré

sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.

III.

Aktívna procesná legitimácia sťažovateľky

26. Aktívne procesne legitimovaný je v zmysle každý, kto

namieta porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala

a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

27. Sťažovateľka svoju aktívnu legitimáciu na podanie sťažnosti ústavnému súdu

vyvodzuje z čl. 7 ods. 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ

zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách (ďalej

len „smernica“), na základe ktorého organizácie oficiálne uznané ako organizácie

zastupujúce podniky alebo organizácie s oprávneným záujmom na zastupovaní podnikov

môžu podať návrh na začatie konania na príslušnom súde alebo príslušnom správnom

orgáne podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva na základe toho, že zmluvné podmienky

alebo obchodné praktiky sú značne nevýhodné v zmysle čl. 7 ods. 1 smernice.

28. Platným vnútroštátnym právom v tejto veci je podľa sťažovateľky aj zákon

o ústavnom súde. Podľa môže sťažnosť podať fyzická osoba

alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným

zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv

a slobôd nerozhoduje iný súd.

29. Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným

právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že

sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Táto podmienka obligatórneho právneho zastúpenia má dopomôcť sťažovateľovi

k účinnej ochrane jeho práv, nie práv a slobôd tretích osôb. V tejto súvislosti ústavný súd

pripomína, že podľa a doterajšej judikatúry ústavného súdu sa

každý môže domáhať ochrany len svojich práv a nie je prípustné tzv. dvojité zastúpenie

(m. m. , , ).

Podľa sťažnosti doručenej ústavnému súdu v nej ako sťažovateľka vystupuje

„Slovenská asociácia dodávateľov zdravotníckych pomôcok...“ (na základe poverenia

udeleného jednotlivými členmi sťažovateľky z 29. januára 2018), právne zastúpená

advokátskou kanceláriou Lansky, Ganzger & Partner Rechtsanwälte, spol. s r. o., v mene

ktorej koná advokát JUDr. Martin Jacko. Splnomocnenie udelila poverená sťažovateľka

právnemu zástupcovi 29. januára 2018. Sťažovateľka v zmysle petitu sťažnosti žiada, aby

ústavný súd nálezom rozhodol, že národná rada schválením uznesenia č. 937

z 30. novembra 2017 porušila základné práva a slobody jej veriteľov, ktorí ju poverili

na podanie sťažnosti.

30. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa

podaním sťažnosti domáha, čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany pri porušení jeho zaručených práv

a slobôd. Vzhľadom na uvedené ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušiteľa svojich

práv (m. m. , , , ).

31. Ipso iure je sťažovateľka zapísaná v registri záujmových združení právnických

osôb, ktorý zabezpečuje Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, s určením hlavných

oblastí činnosti:

- zabezpečovať účasť na priamych rokovaniach s vládnymi zložkami, zahrňujúcimi,

ale neobmedzujúcimi ministerstvo zdravotníctva, národnou radou a jej výborom

pre zdravotníctvo,

- zabezpečovať účasť na priamych rokovaniach s miestnymi zástupcami

medzinárodných organizácií vrátane WHO, Červeného kríža a pod.,

- zabezpečovať účasť na priamych rokovaniach s odbornou a laickou zdravotníckou

verejnosťou a ich záujmovými a profesijnými organizáciami, resp. zoskupeniami,

- zabezpečovať priamy vzťah, výmenu názorov a „know-how“ s relevantnými

vládnymi a nevládnymi organizáciami vrátane zdravotných poisťovní,

- zabezpečovať vzdelanie a osvetu.

32. V nadväznosti na sa ústavný súd zaoberal

tým, či sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou, ktorá je nositeľom základných práv alebo

slobôd, alebo ľudských práv podľa . Záujmové združenie právnických

osôb nie je osobou, ktorá je nositeľom individuálnych základných práv a slobôd podľa

. Týmito sú jednotlivé právnické osoby – členovia združenia, ktorých

za takých aj sama sťažovateľka v petite explicitne označila. Ako zo samotnej sťažnosti

vyplýva, sťažovateľka sa nedomáha ochrany svojich práv, ale ochrany práv tretích osôb –

svojich veriteľov.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je potrebné odmietnuť v zmysle § 25 ods. 2

, keďže je podaná zjavne neoprávnenou osobou.

IV.

K porušeniu základných práv a slobôd podľa čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 20 ods. 1

a 5, uznesením Národnej rady Slovenskej republiky č. 937

z 30. novembra 2017

33. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti argumentuje tým, že existuje priama

a preukázateľná spojitosť medzi napadnutým uznesením národnej rady a porušením

v záhlaví sťažnosti označených základných práv a slobôd podľa a podľa charty.

Podľa sťažovateľky uznesenie národnej rady vykazuje všetky znaky individuálneho

právneho aktu, a preto ho možno napadnúť len sťažnosťou podľa .

Ústavný súd vníma celospoločenské problémy týkajúce sa financovania

zdravotníckej starostlivosti, ale to mu nemôže brániť posúdiť napadnutý akt výlučne

z hľadiska ústavnoprávneho.

34. Prijatím uznesenia č. 937 z 30. novembra 2017 národná rada zasiahla

do základného práva sťažovateľky podľa tým, že diskriminuje

niektorých veriteľov pre ich iné postavenie. Oddlženie vylučuje z jeho účinkov veriteľov,

ktorí majú pohľadávky splatné po 31. decembri 2016 a nie sú ochotní pristúpiť na čiastočné

vyvlastnenie ich pohľadávok. Podľa sťažovateľky koncepcia oddlženia výrazne zvýhodňuje

tých veriteľov, ktorí sú ochotní rezignovať na svoje oprávnené nároky oproti tým veriteľom,

ktorí nesúhlasia s oddlžením jeho dvomi základnými formami, ktoré sú využiteľné len

za neprijateľných obchodných a zmluvných podmienok.

35. Podľa sťažovateľky si národná rada pri schvaľovaní napadnutého uznesenia

nevšimla, že oddlženie určuje také podmienky účasti na jeho implementácii, ktoré

v konečnom dôsledku znamenajú neústavný zásah do základného práva vlastniť zaručeného

v v spojení s .

36. Sťažovateľka argumentuje tým, že prijaté uznesenie národnej rady obmedzilo jej

základné práva podľa v spojení s a 4 tým, že nesleduje

legitímny cieľ, ale podporuje morálny hazard spočívajúci v tom, že v pravidelných cykloch

sa ťarcha financovania poskytovania zdravotníckych služieb a zdravotnej starostlivosti

prenáša prostredníctvom oddlženia na veriteľov. Oddlženie nemá žiaden racionálny základ

a nevytvára žiadne záruky, že po jeho implementácii dôjde k vytvoreniu právnych pravidiel,

ktoré zabránia ďalšiemu oddlžovaniu. Predstavuje tiež neprimeranú záťaž, ktorá je

reprezentovaná najmä požiadavkou na diskont z istiny a jasne porušuje princíp rovnosti

v postavení veriteľov.

37. Ústavný súd sa musí zamyslieť nad povahou napadnutého uznesenia národnej

rady. Parlament vzhľadom na svoju exkluzívnu demokratickú, normotvornú a politickú

funkciu prijíma uznesenia veľmi rozmanitej povahy. Poznáme uznesenia, ktoré sú

politickými deklaráciami, uznesenia, ktorými sa schvaľujú zákony (),

uznesenia, ktorými sa vyslovuje súhlas s ratifikáciou medzinárodných zmlúv (porov. nález

), procedurálne uznesenia (), resp. uznesenia k prerokúvaným

bodom () až po personálne uznesenia, teda uznesenia týkajúce sa

individuálnych právnych pozícií jednotlivcov (nález , nález ,

, , , , , m. m. nález

, m. m. ). Z napadnutého uznesenia a ani z jeho parlamentnej

tlače nie je zrejmá jeho povaha či právny základ. Od vzniku Slovenskej republiky však bolo

uznesenie tohto typu prijaté niekoľkokrát (napríklad uznesenie č. 130/I. volebné obdobie,

č. 1302/IV. volebné obdobie, č. 590/V. volebné obdobie). Ústavný súd zistil, že napadnuté

uznesenie bolo prijaté na základe o rozpočtových

pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (Štátne finančné aktíva vytvorené z výsledkov hospodárenia štátneho rozpočtu

z minulých rokov možno použiť len so súhlasom národnej rady. Štátne finančné aktíva

podľa odseku 1 písm. b) až f) s výnimkou štátnych cenných papierov možno znížiť len

na základe rozhodnutia vlády alebo na účely podľa osobitného predpisu, to neplatí, ak ide

o použitie štátnych finančných aktív na výdavky štátneho rozpočtu, o ktorých rozhoduje

národná rada.). Predmetný je reflexiou ) (Do pôsobnosti

Národnej rady Slovenskej republiky patrí schvaľovať štátny rozpočet, preverovať jeho

plnenie a schvaľovať štátny záverečný účet) a v širšom zmysle starej parlamentnej zásady –

no taxation without representation. Účelom tejto právnej úpravy je zabezpečiť, aby robustné

výdavky štátneho rozpočtu boli kryté demokratickým rozhodnutím a parlamentnou

zodpovednosťou. Z uvedeného vyplýva, že uznesenie sa týka verejnoprávneho,

inštitucionálneho vzťahu medzi národnou radou a exekutívou. Uznesenie má teda aj právnu

povahu, ale bez väzby so subjektívnou právnou pozíciou subjektov súkromného práva.

Ústavný súd tak konštatuje, že uznesenie nemohlo zasiahnuť priamo a bezprostredne

do ústavne chránenej pozície súkromnoprávnych subjektov (porov. ).

38. Ústavný súd tak považuje za dôležité poukázať na skutočnosť, že je potrebné

rozlišovať dôsledky napadnutého uznesenia národnej rady. V texte uznesenia sa uvádza:

„Národná rada Slovenskej republiky súhlasí s použitím štátnych finančných aktív

na realizáciu koncepcie oddlženia zdravotníckych zariadení po lehote splatnosti do výšky

585 000 000 Eur.“

Tento súhlas umožňuje využitie finančných aktív Slovenskej republiky na realizáciu

koncepcie oddlženia ministerstvom zdravotníctva. Samotný text súhlasu síce môže

navodzovať implicitné vnímanie udelenia súhlasu s koncepciou oddlženia, priame,

explicitné vyjadrenie v uznesení absentuje. Národná rada v ňom nedáva podnet na spustenie

realizácie oddlženia na základe koncepcie oddlženia a ani v samotnej koncepcii oddlženia

nie je stanovená podmienka realizácie oddlženia viazaná na súhlas národnej rady. V časti

4.5 koncepcie oddlženia s názvom „Postup a podmienky oddlžovania“ je uvedené:

„Ministerstvo zdravotníctva na svojej webovej stránke zverejní všetky procesné detaily,

usmernenia, ako aj všetky právne dokumenty súvisiace s procesom oddlžovania. Stránka

bude pravidelne aktualizovaná.“

Z uvedeného vyplýva, že národná rada nemohla predmetným uznesením spôsobiť

porušenie sťažovateľkou označených základných práv. K porušeniu označených základných

práv a slobôd nemohlo dôjsť, pretože neexistuje vzájomná príčinná súvislosť medzi

označeným uznesením národnej rady a spôsobom realizácie oddlženia. Uvedené skutočnosti

smerujú skôr k právnym úkonom realizovaným na úrovni ministerstva zdravotníctva.

39. Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

v tejto časti (v špecifikách predmetnej veci) odmietol v zmysle § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

40. Nad rámec uvedeného a v súvislosti s namietaním porušenia konkrétnych práv

a slobôd považuje ústavný súd za vhodné vyjadriť sa aj k neopodstatnenosti niektorých

jednotlivých námietok sťažovateľky.

41. Pokiaľ ide o namietané porušenia základných práv a slobôd vyjadrujúcich princíp

rovnosti, ktorý sťažovateľka spochybňuje, všetky ustanovenia o rovnosti (

ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4) treba vnímať, interpretovať a uplatňovať v organickej väzbe, čo

zvlášť platí o tých ustanoveniach , ktoré sú formulované vo všeobecnej podobe,

keďže predstavujú základné východisko pre uplatnenie princípu rovnosti v konkrétnom

prípade, resp. v konkrétnej situácii. Takto všeobecne ponímaná rovnosť si ale vyžaduje

konkretizáciu pre jednotlivé skupiny subjektov práva, konkrétne právne prípady a právne

situácie. V zásade môžeme hovoriť o troch úrovniach konkretizácie:

a) všeobecnej konkretizácii z hľadiska rovnosti všetkých subjektov práva pred

zákonom bez ohľadu na ich postavenie (čl. 12 ods. 1 prvá veta v spojení s čl. 12 ods. 2

)

b) všeobecnej konkretizácii z hľadiska rovnosti subjektov práva pri obmedzovaní

(všetkých) základných práv a slobôd (čl. 12 ods. 1 prvá veta a čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 13

ods. 4 )

c) špeciálnej konkretizácii z hľadiska rovnosti dotknutých skupín subjektov práva

v špeciálnych prípadoch a situáciách vo vzťahu ku konkrétnym základným právam alebo

slobodám [čl. 12 ods. 1 prvá veta, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 v spojení so špeciálnymi

ustanoveniami o rovnosti ( )].

42. V prípade sťažnosti sťažovateľky ide o rovnosť dotknutých skupín subjektov

práva, keďže zo samotnej predkladacej správy k uzneseniu národnej rady vyplýva, že

koncepcia oddlžovania je vytvorená na základe princípu transparentnosti, na princípe

rovnakých podmienok účasti pre všetkých, so súčasným dôrazom na efektívne vynakladanie

verejných zdrojov. Zapojenie veriteľov do tohto systému oddlžovania je dobrovoľné

a právne nenárokovateľné. V prípade, že prihlásená pohľadávka veriteľa nebude v tomto

mechanizme uspokojená, práva veriteľa z titulu vlastníctva pohľadávky voči nemocnici

nezanikajú a ostávajú nezmenené aj so všetkými právnymi nárokmi. To isté platí aj

v prípade, že sa veriteľ do tohto mechanizmu nezapojí. Možnosť zapojiť sa do uvedeného

mechanizmu za podmienok definovaných v koncepcii budú mať všetky nemocnice

definované vo vlastnom materiáli pôsobiace v Slovenskej republike bez ohľadu na ich

právnu formu a vlastníctvo.

43. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2018