Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 146/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa

Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri, s. r. o.,

Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

Mgr. Martin Škubla, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 19

ods. 1 a 2, a a 2 v spojení s Slovenskej

republiky, čl. 10 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd

a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Národnej rady Slovenskej republiky č. PREDS-464/2015 z 15. júna 2015, ako aj

postupom Národnej rady Slovenskej republiky na mimoriadnej schôdzi konanej 15. júna

2015 pri prerokúvaní bodu programu „Postup špeciálneho prokurátora Slovenskej

republiky pri vyšetrovaní kauzy Gorila“ a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 1 v spojení s (ďalej aj „“),

a 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná

rada“ alebo „NR SR“ alebo „parlament“) č. PREDS-464/2015 z 15. júna 2015 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“), ako aj postupom Národnej rady Slovenskej republiky

na mimoriadnej schôdzi konanej 15. júna 2015 pri prerokúvaní bodu programu „Postup

špeciálneho prokurátora Slovenskej republiky pri vyšetrovaní kauzy Gorila“ (ďalej aj

„napadnutý postup národnej rady“). Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že národná

rada ako orgán verejnej moci tým, že prijala uznesenie o spoločenskej téme, ktorej bol

sťažovateľ súčasťou, a diskusiou o tejto téme mala zasiahnuť do jeho osobnosti, súkromia

a do jeho pozícií v trestnom procese. Sťažovateľ akcentuje, že je materiálne vo veci

obvinený a dané obvinenie je podporované diskusiou a niektorými diskutérmi v parlamente.

2. Sťažovateľ otvára argumentáciu popisom najprv opakovanej neúspešnej snahy

poslancov o zvolanie Výboru pre obranu a bezpečnosť, po ktorej bola zvolaná mimoriadna

schôdza pléna NR SR s programom: „Postup špeciálneho prokurátora SR pri vyšetrovaní

kauzy Gorila“. Sťažovateľ sa listom z 12. júna 2015 obrátil na predsedu NR SR. V liste

dával do pozornosti, že predmetom rokovania NR SR nemôže byť konkrétny postup

(vhodnosť či zákonnosť) procesného orgánu, prípadne orgánu dozoru, prokuratúry

v konkrétnej trestnej veci. O liste informoval aj predsedu Výboru pre obranu a bezpečnosť,

generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)

a špeciálneho prokurátora. Dňa 15. júna 2015 sa však konala 52. schôdza NR SR –

s jediným bodom programu „Postupu špeciálneho prokurátora Slovenskej republiky pri

vyšetrovaní kauzy GORILA“. Návrh skupiny poslancov uviedol poslanec . Ďalej

vystúpil špeciálny prokurátor , ktorý vyjadril presvedčenie, že od špeciálneho

prokurátora nemôže NR SR žiadať vysvetlenie, prečo sa v konkrétnom trestnom konaní

postupovalo určitým spôsobom, a vzápätí opustil rokovaciu miestnosť.

3. Sťažovateľovi z materiálu a z priebehu schôdze vyplynulo, že (i) poslanci

iniciujúci mimoriadnu schôdzu majú vážne pochybnosti o vyšetrovaní kauzy Gorila

a o postupe špeciálneho prokurátora . Podľa vyjadrení, ktoré

odzneli v rámci rokovania NR SR, úmyselne marí vyšetrovanie kauzy

Gorila, a to najmä tým, že nechce zbaviť mlčanlivosti bývalého príslušníka SIS

. Vytknutie nevykonania tohto konkrétneho procesného úkonu

odznelo v rámci mimoriadnej schôdze opakovane. (ii) Na mimoriadnej schôdzi

niekoľkokrát zaznelo meno sťažovateľa, ktorý bol okrem iného počas rokovania NR SR

označený za „hlavného podozrivého v kauze Gorila“, ktorého je potrebné postaviť pred

spravodlivosť, čo rovnakým spôsobom interpretovali aj médiá s celoslovenskou

pôsobnosťou.

4. Na záver mimoriadnej schôdze sa pristúpilo k hlasovaniu o prijatí uznesenia

v znení podľa parlamentnej tlače č. 1618. Uznesenie v navrhovanom znení prijaté nebolo

[Národná rada A. konštatuje, že dôsledné vyšetrenie kauzy Gorila a postavenie podozrivých

osôb pred spravodlivosť je kľúčovým pre demokratický a právny štát (

Slovenskej republiky); B. vyjadruje znepokojenie nad krokmi špeciálneho prokurátora

, ktoré výrazne sťažujú dôsledné vyšetrenie kauzy Gorila]. Následne NR

SR prijala uznesenie (v znení návrhu poslanca ), ktorým skonštatovala, že „je potrebné

dôsledne vyšetriť kauzu Gorila z III. volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky

a obdobia druhej vlády zloženej z vtedajších koaličných strán

za účelom potvrdenia princípov demokratického a právneho štátu

v Slovenskej republike“.

5. Sťažovateľ skôr než pristúpil k namietaniu porušenia jeho subjektívnych práv,

namietal porušenie samotného princípu právneho štátu. Sťažovateľ pripomína, že súčasťou

princípu právneho štátu je deľba moci, a cituje klasické judikáty

a . Podľa sťažovateľa protiústavnosť a nezákonnosť postupu NR SR spočíva

práve v narušení rovnováhy moci v rámci trojdelenia štátnej moci, a to navyše bez

uplatnenia ústavným právom predpokladanej procedúry. NR SR totiž prostredníctvom

konania mimoriadnej schôdze a prijatým uznesením zasiahla do právomocí a činnosti

orgánov činných v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“), a to bez ohľadu na to, že v závere

mimoriadnej schôdze bolo prijaté uznesenie, ktoré formálne priamo neukladalo povinnosť

OČTK, ale malo len zdanlivo (formálne) deklaratórny charakter. V skutočnosti

(fakticky/materiálne) ale išlo o politický príkaz zákonodarcu adresovaný OČTK.

Na mimoriadnej schôdzi v podstate, hoci nie formálne, ale v každom prípade materiálne,

prebehol politický trestný proces, v ktorom NR SR označila hlavných podozrivých

( a , označenie konkrétnych osôb ako

hlavných podozrivých vyplýva zo samotného návrhu skupiny poslancov), tieto osoby

obvinila a uznala ich vinnými z konkrétnej trestnej činnosti, čo zavŕšila rozsudkom 

prijatím uznesenia. Na tom, že v skutočnosti NR SR svojím postupom vykonala trestný súd

nad sťažovateľom, nič nemení ani skutočnosť, že výsledkom mimoriadnej schôdze bolo

prijatie uznesenia v gramaticky „miernejšom“ znení (teda nie v znení pôvodne

navrhovanom v návrhu skupiny poslancov). NR SR týmto politickým trestným procesom

zavŕšeným prijatím uznesenia dala OČTK jasný odkaz a materiálny príkaz, že OČTK má

dospieť k rovnakému záveru a už „len“ formálne potvrdiť výsledok politického trestného

procesu vykonaného NR SR na mimoriadnej schôdzi ako nositeľkou suverenity ľudu,

a preto najvyšším orgánom v štáte.

6. Sťažovateľ uznáva, že NR SR patrí rokovať o dôležitých spoločenských témach.

V predmetnom prípade však NR SR výrazne prekročila hranicu rokovania o kauze „Gorila“

ako o politickej kauze a priamo sa dotkla a zasiahla, či ovplyvnila samotné vyšetrovanie

v konkrétnej trestnej veci. O tom svedčí aj to, že bol na rokovanie NR SR predvolaný

špeciálny prokurátor ako dozorujúci prokurátor v konkrétnych, aktuálne stále prebiehajúcich

trestných konaniach, ktorý sa mal zodpovedať NR SR za svoju činnosť špeciálneho

prokurátora v predmetnej veci.

7. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že Výbor pre obranu a bezpečnosť si nemohol predvolať

špeciálneho prokurátora na základe § 128 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rokovacom poriadku“). O činnosti Úradu

špeciálnej prokuratúry podáva generálny prokurátor NR SR v rámci správy o činnosti

prokuratúry raz ročne správu, a to o jeho poznatkoch o stave zákonnosti. Z právnych

predpisov ale nevyplýva, že by špeciálny prokurátor (a ani generálny prokurátor) mohol, či

dokonca mal predkladať NR SR akékoľvek iné, osobitné správy o konkrétnych trestných

veciach.

8. Národná rada však v žiadnom prípade nemôže žiadať od špeciálneho prokurátora

vysvetlenie, prečo sa v konkrétnom trestnom konaní urobili alebo neurobili určité procesné

úkony, ako to bolo na mimoriadnej schôdzi (napríklad vypočutie bývalého príslušníka SIS

ako svedka). Takéto uplatňovanie domnelej pôsobnosti a právomoci

zákonodarného orgánu  NR SR viedlo až k tomu, že NR SR, resp. jednotliví diskutujúci

poslanci po vystúpení špeciálneho prokurátora adresovali špeciálnemu prokurátorovi

odporúčanie (resp. výzvu), aké procesné úkony alebo akým spôsobom má špeciálny

prokurátor (a ostatné konajúce OČTK) v konkrétnej veci vykonať. NR SR by tak mohla

konať len úplne nekompetentne, t. j. bez znalosti konkrétnych trestných spisov a všetkých

okolností vyšetrovania.

9. Ak existuje dôvodné podozrenie, že špeciálny prokurátor nekoná v súlade s jeho

zákonnými povinnosťami, mala by byť uplatnená procedúra disciplinárneho konania.

Sťažovateľ poukazuje na niektoré ustanovenia o prokurátoroch

a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o prokurátoroch“), ktoré garantujú nezávislosť prokurátora [§ 25 ods. 1 písm. a), § 26 ods. 1

písm. a) a e)]. Podľa sťažovateľa NR SR do nezávislosti prokurátora zasahovala, čo sa ešte

nikdy nestalo.

10. NR SR podľa sťažovateľa postupovala v rozpore so zákonom, keď prekročila

svoje právomoci tým, že (i) na rokovanie mimoriadnej schôdze predvolala špeciálneho

prokurátora ako dozorujúceho prokurátora s tým, že sa mal vyjadriť k prebiehajúcemu

„živému“ vyšetrovaniu a o. i. mal zdôvodniť, prečo neboli vykonané konkrétne procesné

úkony (výsluch ). Ďalej (ii) prerokovala navrhovaný bod programu „Postup

špeciálneho prokurátora SR pri vyšetrovaní kauzy Gorila“ nie v čisto politickej

a spoločenskej rovine, a napokon prijala uznesenie formálne deklaratórneho charakteru,

ktorým však materiálne vydala politický pokyn obsahujúci konkrétne závery prebiehajúceho

vyšetrovania, ku ktorým majú formálne dospieť aj OČTK, čím vyvinula neprimeraný

a neprípustný tlak na OČTK.

Právo na spravodlivý proces, prezumpcia neviny

11. Účelom procesnej nezávislosti zložiek OČTK je, aby trestné stíhanie bolo

v maximálnej možnej miere nezávislé a nepodliehalo napr. rôznym politickým tlakom

„zhora“. Akonáhle je vyšetrovanie konkrétnej trestnej veci postihnuté takouto vadou, t. j. je

ovplyvnené či už politickým, alebo iným tlakom „zvonku“, nemožno takýto proces označiť

za nezávislý, a teda ani za spravodlivý. Podľa dokumentu Benátskej komisie o verejnej

zodpovednosti prokuratúry zodpovednosť pred parlamentom, pokiaľ ide o konkrétne

prípady stíhania alebo nestíhania, by mala byť vylúčená. Podľa názoru sťažovateľa je preto

nespochybniteľné, že NR SR zasiahla do procesnej nezávislosti špeciálneho prokurátora ako

dozorujúceho prokurátora v konkrétnych trestných konaniach, čím zároveň zasiahla do

práva na spravodlivý proces všetkých dotknutých subjektov, okrem iného aj do práva na

spravodlivé konanie, ktoré svedčí sťažovateľovi.

K procesnému postaveniu sťažovateľa v trestnom konaní

12. Dňa 23. decembra 2011 podali traja poslanci NR SR trestné oznámenie pre

podozrenie z viacerých, hlavne korupčných trestných činov, pričom žiadali prešetriť všetky

skutočnosti uvedené v tzv. spise Gorila. Následne 9. januára 2012 bolo vydané uznesenie

o začatí trestného stíhania, pričom sťažovateľ predpokladá, že je totožné so znením podľa

kópií od dožiadaných rakúskych autorít: „najneskôr od roku 2005 do presne nezisteného

času minimálne však aj v priebehu roka 2006 v Bratislave a na iných miestach z iniciatívy

osôb činných v spoločnostiach (...) pod vedením niektorých členov štatutárnych orgánov

uvedených spoločností s cieľom nezákonného obohatenia a získania finančného prospechu

veľkého rozsahu vznikla a svoju protizákonnú činnosť vykonávala zločinecká skupina

zaoberajúca sa korupciou verejných činiteľov pôsobiacich vo vláde SR, vo Fonde

národného majetku SR a v Policajnom zbore SR a korupciou členov dozorných a výkonných

orgánov viacerých štátnych podnikov v súvislosti s privatizáciou týchto štátnych podnikov

a v súvislosti s verejnými obstarávaniami, ktorých obstarávateľmi boli niektoré tieto štátne

podniky na základe čoho zločinecká skupina a jej členovia získali finančný prospech

veľkého rozsahu.“

13. Uvedené trestné stíhanie bolo predmetom rokovania NR SR na mimoriadnej

schôdzi a v súvislosti s ním bol sťažovateľ na pôde NR SR označený za „hlavného

podozrivého“ v súvislosti s výčitkou príslušným orgánom, že zatiaľ voči týmto osobám

(teda aj voči sťažovateľovi) nevzniesli obvinenie. NR SR sa podľa návrhu skupiny

poslancov mala pôvodne uzniesť na tom, že „podozriví“ majú byť postavení pred

spravodlivosť  súd (čiže osoby spomínané v návrhu skupiny poslancov vrátane sťažovateľa

majú byť obžalované), a to aj napriek tomu, že takýto záver z doterajšieho postupu OČTK

v predmetnom trestnom konaní nevzišiel. Z uvedeného vyplýva, že hoci voči sťažovateľovi

nebolo ku dňu podania tejto sťažnosti vznesené obvinenie v predmetnej veci (t. j. nemá

postavenie procesnej strany v predmetnej trestnej veci), z návrhu skupiny poslancov, ako

i z priebehu mimoriadnej schôdze je zrejmé, že poslanci žiadajú vyvodenie trestnoprávnej

zodpovednosti sťažovateľa a bez poznania obsahu konkrétneho trestného spisu ho jasne

považujú za osobu, ktorá by mala byť obžalovaná. Sťažovateľ je presvedčený, že mu

v danej trestnej veci patrí právo na spravodlivý proces vedený na to príslušnými orgánmi,

medzi ktoré v žiadnom prípade NR SR nepatrí. Toto právo mu je však odopierané práve

postupom NR SR.

14. Sťažovateľ pokračuje tým, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) (Foti v. Taliansko, sťažnosť č. 7604/76, 7719/76, 7781/77,

7913/77, bod 52; Dewer v. Belgicko sťažnosť č. 6903/75, body 42  46; Casse v.

Luxembursko, sťažnosť č. 40327/02, body 74  75; Allenet de Ribemont v. Francúzsko,

sťažnosť č. 15175/89, bod 37) má materiálne v podstate postavenie obvineného, a preto má

byť rešpektované jeho právo na spravodlivý proces. Dané materiálne poňaté postavenie

možno vyvodiť aj z množstva vykonaných procesných úkonov v trestnom konaní vedenom

vo veci a z medializácie veci.

15. Z už uvedeného možno podľa sťažovateľa uzavrieť, že je obvinenou osobou

v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nielen preto, že sa k tomu samotné OČTK vo výsledku

dožiadania „priznali“, ale hlavne kvôli spôsobu, akým je predmetné trestné stíhanie „proti

neznámemu páchateľovi“ dlhodobo vedené. Sťažovateľ sa tak materiálne obvineným stal

dávno predtým, ako sa jeho právni zástupcovia oboznámili s oficiálnou výčitkou

zo spáchania trestného činu  výsledkom dožiadania (24. mája 2013). Mohlo by ísť o deň,

keď vtedajší minister vnútra Slovenskej republiky na tlačovej konferencii vážnym

spôsobom porušil zásadu prezumpcie neviny (5. marca 2012), alebo deň, keď si NR SR

po prvýkrát vyžiadala „správu o vyšetrovaní Gorily“ (19. júna 2012), ako aj deň, keď táto

správa potvrdila rozsiahle vyšetrovanie, ktoré v danej veci prebiehalo (18. júla 2012), resp.

v deň, keď sťažovateľ po prvýkrát vypovedal na polícii v súvislosti s uvedenou trestnou

vecou.

16. Ak národná rada svojím postupom zasahuje do procesnej nezávislosti OČTK pri

vyšetrovaní trestnej veci, v ktorej je sťažovateľ materiálne obvineným, zasahuje tým aj

do sťažovateľovho práva na spravodlivý proces. Právo na spravodlivý proces je historicky

garanciou pred svojvoľnými zásahmi mocenského suveréna, a to takými zásahmi, ktorým

nepredchádza spravodlivý proces podľa vopred určených pravidiel pred kompetentným

orgánom. O trestných obvineniach sa preto nehlasuje v NR SR, ale rozhoduje o nich

príslušný súd, rovnako ako sa o „postavení obvineného pred súd“ nerozhoduje v NR SR,

ale sú na to oprávnené OČTK na základe dostatočného zistenia skutkového stavu.

Sťažovateľ ďalej nemá dôveru v nezávislý postup OČTK v dotknutom trestnom konaní,

v ktorom je podľa NR SR „hlavným podozrivým“, a to najmä z dôvodu chýbajúcej garancie

nezávislého postupu OČTK po intervencii NR SR tak, ako už bolo uvedené v tejto

sťažnosti. Ak na mimoriadnej schôdzi odzneli výroky spochybňujúce postup špeciálneho

prokurátora ako dozorujúceho prokurátora pri vyšetrovaní „kauzy Gorila“ a tento musel

„obhajovať“ svoje kroky a postup v predmetnej trestnej veci, sťažovateľ má tieto dôvodné

a vážne pochybnosti o ďalšom postupe OČTK v predmetnej veci celkom oprávnene. Trestné

stíhanie musí byť v maximálnej možnej miere nezávislé a nemôže podliehať rôznym

politickým či iným tlakom. Takýto záver napokon potvrdzuje podľa sťažovateľa aj ESĽP

vo svojom rozhodnutí Guja v. Moldavsko (sťažnosť č. 14277/04, rozsudok z 12. 2. 2008,

bod 85  86), kde vyjadruje požiadavku nezávislosti súdu, ako i „vyšetrovacieho orgánu“

(OČTK) od akéhokoľvek politického nátlaku.

17. Sťažovateľ ďalej namieta porušenie práva na prezumpciu neviny (čl. 50 ods. 2

, , ), pričom nadväzuje na materiálne poňatie

svojho postavenia ako obvineného. Odkazuje na nález sp. zn. , v ktorom

ústavný súd zrušil suspendáciu výkonu funkcie ústavného sudcu počas trestného stíhania

a v ktorom uviedol, že prezumpcia neviny podľa sa neobmedzuje len

na trestné konanie a orgány v ňom činné, ale má širší dosah. Z ústavnej zásady prezumpcie

neviny však nevyplýva zákaz, aby s tým, voči komu sa trestné konanie začalo, nebolo

možné zaobchádzať ako s obvineným. Obvinený je povinný strpieť rôznorodé obmedzenia

upravené buď , alebo zákonom. Tieto obmedzenia však nenarušujú prezumpciu

neviny, pretože ich cieľom nie je ani zistenie a ani vyhlásenie viny obvineného. Podľa

názoru sťažovateľa NR SR rokovaním o návrhu skupiny poslancov na mimoriadnej schôdzi

porušila sťažovateľovo právo na prezumpciu neviny, keď uvádzala konkrétne mená  aj jeho

meno  a dávala ich do súvislostí, z ktorých jasne vyplýva, že ho predkladatelia návrhu

skupiny poslancov považujú za páchateľa trestnej činnosti „zrelého“ na postavenie pred

spravodlivosť, t. j. pred súd, navyše bez poznania konkrétneho trestného spisu.

18. Sťažovateľ napokon namieta porušenie práva na súkromie, konkrétne všetkých

zložiek obsiahnutých v a 2 . Z nelegálnosti postupu NR SR odvodzuje

neústavnosť zásahov, výrokov diskutujúcich do jeho súkromia. Vzhľadom na to, že už

samotný postup NR SR (konanie mimoriadnej schôdze) bol nezákonný a protiústavný, aj

výroky, dotýkajúce sa práve osoby sťažovateľa s hanlivým charakterom nemožno

považovať za výroky v súlade s právom sťažovateľa na osobnú česť a dobrú povesť

(ochranu mena). Mimoriadna schôdza NR SR a materiál  Návrh skupiny poslancov,

obsahujúci výroky spôsobilé poškodiť dobrú povesť a osobnú česť sťažovateľa, boli a sú

verejne prístupné na webovej stráne NR SR, rovnako aj rokovanie NR SR na mimoriadnej

schôdzi bolo prístupné verejnosti. Šírenie výrokov o sťažovateľovi s hanlivým obsahom tak

bolo o to intenzívnejšie, keďže bolo a je dostupné širokej verejnosti. Sťažovateľ poukazuje

najmä na výroky, ktorými bol na mimoriadnej schôdzi označený za „hlavného

podozrivého“, ktorého je potrebné postaviť pred spravodlivosť a potrestať. Z kontextu

celého prepisu mimoriadnej schôdze tak možno nadobudnúť dojem, akoby nebolo

pochybností o tom, že sťažovateľ je páchateľom (z trestnoprávneho hľadiska).

19. Postup NR SR bol nezákonný a protiústavný, t. j. nemal základ v zákonnej

právnej úprave a v žiadnom prípade ho nemožno označiť ani za nevyhnutné a primerané

opatrenie na dosiahnutie cieľa. Ak cieľom, ktorý sledovala NR SR svojím postupom, má

byť „riadne vyšetrenie kauzy Gorila“, jediným legitímnym spôsobom, ako tento cieľ

dosiahnuť, je ponechať príslušné OČTK, aby ako kompetentné orgány konali tak, aby bolo

dosiahnuté spoľahlivé vyšetrenie predmetnej trestnej veci bez „vonkajších vplyvov“.

20. Sťažovateľ v závere akcentuje preventívnu funkciu sťažnosti, ktorá by mala

smerovať k zamedzeniu opakovanie podobných zásahov.

21. Vzhľadom na to, že postup NR SR v predmetnej veci bol nezákonný

a protiústavný, sťažovateľ navrhuje aj zrušenie uznesenia NR SR prijatého na mimoriadnej

schôdzi (mimoriadna schôdza sa vôbec nemala konať, a už vôbec nemala prijímať

o prerokovanom bode programu akékoľvek uznesenie). Sťažovateľ navrhuje odstránenie

všetkých dokumentov týkajúcich sa konania mimoriadnej schôdze zverejnených na webovej

stránke NR SR (návrh skupiny poslancov, prijaté uznesenie a. i.).

22. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„(i) Národná rada Slovenskej republiky svojím postupom porušila základné práva

sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1, ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 a ods. 2 v spojení s čl. 1

ods. 1 , , ods. 2, a , ods. 2

Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd,

(ii) Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. PREDS-464/2015 zo dňa

15.6.2015 sa zrušuje,

(iii) Ústavný súd prikazuje Národnej rade Slovenskej republiky obnoviť stav pred

porušením základných práv sťažovateľa tým, že odstráni zo svojho webového sídla všetky

materiály zverejnené k 52. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky konanej dňa

15.6.2015, a to do 15 dní od doručenia tohto rozhodnutia.“

II.

23. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

24. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

25. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

26. Z citovaných častí sťažnosti a zo sťažovateľom navrhovaného petitu vyplýva, že

sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 19 ods. 1 a 2,

a v spojení s , a 2,

a čl. 40 ods. 1 a 2 listiny a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením národnej

rady č. PREDS-464/2015 z 15. júna 2015, podľa ktorého: „Národná rada Slovenskej

republiky po prerokovaní návrhu poslancov na 52. schôdzi Národnej rady Slovenskej

republiky konštatuje, že je potrebné dôsledne vyšetriť kauzu Gorila z III. volebného obdobia

Národnej rady Slovenskej republiky a obdobia druhej vlády zloženej

z vtedajších koaličných strán za účelom potvrdenia

princípov demokratického a právneho štátu v Slovenskej republike“, ako aj napadnutým

postupom národnej rady pri prerokúvaní postupu špeciálneho prokurátora Slovenskej

republiky pri vyšetrovaní kauzy Gorila na mimoriadnej schôdzi národnej rady uskutočnenej

15. júna 2015 (ďalej aj „postup špeciálneho prokurátora v kauze Gorila“).

Podľa a listiny každý má právo na zachovanie

ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa a listiny každý má právo na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

V zmysle a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa a listiny len súd rozhoduje o vine a treste

za trestné činy.

V zmysle a listiny každý, proti komu sa vedie trestné

konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim

rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

III.

27. Podstatou sťažnosti je sloboda prejavu v jej inštitucionalizovanom poňatí.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že národná rada ako orgán verejnej moci tým,

že prijala uznesenie o spoločenskej téme, ktorej bol sťažovateľ súčasťou, a diskusiou o tejto

téme mala zasiahnuť do jeho osobnosti, súkromia a do jeho pozícií v trestnom procese. Vec

sa týka v najširšom zmysle slobody prejavu, aj keď nie v podobe ochrany slobody prejavu

individuálne určenej osoby, ale ako objektívnej ústavnej hodnoty ().

28. Sťažovateľ v podstate žiada v istom zmysle neobvyklú vec, a to, aby bol

parlament ústavnoprávne zodpovedný za to, že diskutoval. S ohľadom na exkluzívnu úlohu

parlamentu v demokratickom štáte založenom na rešpektovaní základných slobôd ide

o veľmi závažnú požiadavku. Ústavný súd však rozumie, že parlamentná diskusia týkajúca

sa trestnej veci môže vzbudzovať otázky.

29. Ústavný súd spravidla rozhoduje o veciach, v ktorých je pozícia sťažovateľov

daná účastenstvom v konaniach a z tohto pohľadu väzba medzi jednotlivcom a orgánom

verejnej moci nespôsobuje problémy. Náročnejšie je štruktúrovať, uchopiť prípady, kde je

väzba medzi jednotlivcom a verejnou mocou menej zreteľná, čo je situácia v prerokúvanej

veci.

30. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ nie je v predmetnej veci obeťou zásahu

NR SR, pretože bol len zmienený v diskusii v telese, ktorého podstatou je diskusia

o základných spoločenských otázkach (porov. bod 6), bol len zmienený v spoločenskej

téme, kde možno neutrálne uviesť, že mal pozíciu public figure, prípadne v značne širokom

kontexte public figure by own conduct. Daná situácia je stále vzdialená od bodu, kde by sa

mohlo začať uvažovať, že vzniká mocenský tlak na sťažovateľa, na základe ktorého by sa

mohol cítiť ohrozený ako nositeľ základných práv. Sťažnosť skôr odráža jeho emočné

znepokojenie, ktoré je nateraz príliš vzdialené vecnej právnej hájiteľnosti. Ústavnému súdu

je známa judikatúra ESĽP k verejným vyhláseniam úradných osôb k prebiehajúcemu

trestnému stíhaniu (porov. Herceg, J. Média a trestní řízení. Praha: Leges, 2013, s. 160

a nasl.). Predmetné autority však mali vždy bezprostrednejšiu úlohu vo veci než diskutujúci

poslanci v parlamente a na druhej strane sťažovatelia mali vyhranenejšiu pozíciu

v preskúmavaných trestných konaniach.

31. Inými slovami (), ústavný súd konštatuje, že do právnej pozície

sťažovateľa nebolo zasiahnuté spôsobom, ktorý by bol dostatočne individuálny a razantný

práve voči nemu. Sťažovateľ v dôsledku prijatia namietaného uznesenia nebol

bezprostredne nútený zmeniť svoje konanie, alebo dokonca čeliť stíhaniu (porov. Sejdić and

Finci v. Bosnia and Herzegovina, sťažnosť č. 27996/06 34836/06, rozsudok Veľkej komory

ESĽP z 22. 12. 2009, bod 30). Inak povedané, uznesenie a diskusia neznamenali pre

sťažovateľa bezprostredný a priamy zásah do jeho právnej pozície tak, aby bolo možné

uvažovať, že je obeťou zásahu do subjektívnych práv.

32. Sťažovateľova ústavnoprávna pozícia v predmetnej veci je teda minimálna, skôr

teoretická. Je potrebné uviesť, že niečo iné je byť nositeľom práv vo všeobecnosti, z ľudskej

podstaty a niečo iné je byť obeťou ich porušenia v konkrétnej veci. Sťažovateľ je nositeľom

označených práv, ale nie je obeťou ich porušenia.

33. Ústavná sťažnosť má takpovediac dva póly. Sťažovateľa na jednej strane a orgán

verejnej moci na strane druhej. V predmetnej, špecifickej, veci je sťažovateľova pozícia

zanedbateľná zo vzájomne previazaných dôvodov na obidvoch stranách, a to jednak

na strane sťažovateľa, kde, ako bolo uvedené, nie je obeťou, a na druhej strane zvláštnou

povahou parlamentu ako inštitúciou, kde je diskusia mimoriadne chránená a poslanci sú

autonómni.

34. Parlament je inštitucionálny priesečník normotvorby a diskusie. Jedným

zo základných stavebných ústavných princípov Slovenskej republiky je princíp (liberálnej)

demokracie. Ten sa najzreteľnejšie prejavuje vo voľbách, zvlášť parlamentných

a v občianskej spoločnosti slobodnou výmenou myšlienok v priestore slobody prejavu.

Každý si spomenie na povestné Masarykovo demokracie je diskuse. A parlament je

dokonalým spojením týchto demokracií. Aby mohol byť parlament normotvorcom, musí

byť diskutérom (porov. tiež Baxa, B. Parlament a parlamentarism. Díl I. Praha: Jan Košatka,

1924, s. 229).

35. Hodnota parlamentarizmu a slobodnej diskusie je zvlášť cenná v krajine, ktorá

neľahko hľadala slobodu prejavu (Bröstl, A. Non, timeo, judices... In: Na konci je súd,

Bratislava: Kalligram, 2015, s. 210 a nasl.), v krajine, ktorej zlomy v moderných dejinách

(1968, 1989 – porov. Chmel, R. V službe demokracie. In: V službe demokracie, Bratislava:

Kalligram 2014, s. 112 a nasl., boli práve naviazané na slobodu prejavu. Na druhej strane je

ústavnému súdu jasné, že naše dejiny poznajú pohony na jednotlivcov a tieto impulzy

prebehli aj v dobových zastupiteľských zboroch.

36. Z pohľadu princípu demokracie, ktorý má ústavné ukotvenie v preambule

a v (Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát),

v , v (Za výroky pri výkone funkcie poslanca prednesené

v Národnej rade Slovenskej republiky alebo v jej orgáne nemožno poslanca trestne stíhať,

a to ani po zániku jeho mandátu. Poslanec podlieha disciplinárnej právomoci Národnej

rady Slovenskej republiky.; na tomto mieste je nutné uviesť, že na základe novely

č. nemožno poslanca brať za výroky ani na občianskoprávnu zodpovednosť)

a ) (Do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí rokovať

o základných otázkach vnútornej, medzinárodnej, hospodárskej, sociálnej a inej politiky.),

je veľmi oslabená aj pozícia národnej rady ako odporcu v predmetnej veci (porov. Drgonec,

J. Indemnita poslancov národnej rady: Pokusy o zmenu a absentujúce kritériá pre

uplatnenie platnej úpravy. In: Justičná revue, 60, 2008, č. 8‐9, s. 1198 – 1222.). Funkciou

parlamentnej imunity je v prvom rade ochrana parlamentu ako celku, nie jeho členov

(porov. uznesenia Ústavného súdu Českej republiky a ).

37. Ústavný súd považuje ešte za potrebné poukázať na ústavné postavenie, funkcie,

právomoc a pôsobnosť národnej rady. „definuje“ národnú radu

ako jediný ústavodarný a zákonodarný orgán Slovenskej republiky ( ), z jej

demonštratívnym spôsobom vymedzenej pôsobnosti v však vyplýva, že

ústavná funkcia národnej rady sa zďaleka nevyčerpáva výkonom normotvornej právomoci.

Naopak, vymedzená pôsobnosť národnej rady, ktorú navyše možno rozšíriť

zákonom, umožňuje, aby rokovala v podstate o akejkoľvek otázke verejného záujmu.

Ústavný súd v tejto súvislosti upozorňuje najmä na kontrolnú právomoc, ale tiež kreačnú

právomoc národnej rady, ako aj jej právomoc vo vzťahu k medzinárodným zmluvám a iným

medzinárodný záväzkom Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené by postup národnej

rady potenciálne bolo možné označiť za protiústavný v zásade len vtedy, ak by sa

uplatňoval spôsobom, metódami a právnymi formami, ktoré sú a zákonom zverené

do výhradnej právomoci iných orgánov verejnej moci, a predovšetkým vtedy, ak by

meritórne rozhodnutie národnej rady svojimi právnymi účinkami zjavne prekročilo

vymedzené právomoci národnej rady.

38. Aplikujúc uvedené ústavné východiská na vec sťažovateľa, ústavný súd

poukazuje na právomoci, ktorými disponuje národná rada vo vzťahu k špeciálnemu

prokurátorovi. Z § 24a ods. 1 zákona o prokurátoroch vyplýva, že špeciálneho prokurátora

volí do funkcie národná rada na návrh generálneho prokurátora na základe výberového

konania na sedemročné funkčné obdobie. Z § 24d ods. 4 (v spojení s § 24d ods. 1) zákona

o prokurátoroch zároveň vyplýva, že špeciálny prokurátor môže byť pred uplynutím

funkčného obdobia odvolaný z funkcie zo zákonom ustanovených dôvodov len národnou

radou na návrh generálneho prokurátora. Podľa

o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) špeciálny

prokurátor podáva národnej rade raz za rok správu o činnosti Úradu špeciálnej prokuratúry,

z ktorej vyplývajú jeho poznatky o stave zákonnosti.

39. Vychádzajúc zo vzájomných vzťahov medzi národnou radou a špeciálnym

prokurátorom vymedzených príslušnými ustanoveniami zákona o prokurátoroch a zákona

o prokuratúre, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za a priori protiústavné

zvolanie mimoriadnej schôdze národnej rady, ktorej predmetom by mali byť informácie

o postupe špeciálneho prokurátora v konkrétnej kauze, a to zvlášť vtedy, ak podľa

väčšinového názoru národnej rady je zverejnenie niektorých (zákonom dovolených)

informácií o postupe špeciálneho prokurátora vo verejnom záujme. Rovnako aj vzhľadom

na už uvedené nemožno mať ústavné výhrady ani k samotnému rokovaniu národnej rady,

zvlášť ak sú v jeho priebehu rešpektované pravidlá ustanovené v zákone o rokovacom

poriadku. Za protiústavný by mohol byť tento postup národnej rady označený len v tom

prípade, ak by vyústil do uznesenia, ktoré by neprípustným spôsobom zasahovalo

do výhradnej právomoci špeciálneho prokurátora, príp. iných orgánov činných v trestnom

konaní.

40. V nadväznosti na uvedené, vychádzajúc z právomoci, pôsobnosti a základných

foriem činnosti národnej rady ustanovenej predovšetkým a zákonom o rokovacom

poriadku, ale aj niektorými osobitným zákonmi, považuje ústavný súd za žiaduce ešte

poukázať na skutočnosť, že uznesenia (rozhodnutia), ktoré národná rada, resp. jej orgány

prijímajú po prerokovaní jednotlivých bodov programu, možno rozdeliť do dvoch veľkých

skupín:

- uznesenia, ktoré vyvolávajú konštitutívne (resp. konštituujúce) právne účinky (napr.

schválenie zákona, zvolenie kandidátov na verejné funkcie, vyslovenie nedôvery vláde

a pod.),

- uznesenia, ktoré majú predovšetkým deklaratórne, resp. politické účinky (národná

rada v nich deklaruje svoj postoj k určitej otázke verejného záujmu, napr. vyhlásenie,

v ktorom národná rada vyjadrí znepokojenie nad určitou situáciou doma, resp. v zahraničí

a pod.).

41. Vychádzajúc z už citovaného textu napadnutého uznesenia, ale i účelu,

ku ktorému mala viesť rozprava na mimoriadnej schôdzi k postupu špeciálneho prokurátora

pri vyšetrovaní kauzy Gorila, je podľa názoru ústavného súdu nepochybné, že napadnuté

uznesenie má deklaratórny (politický) charakter, keďže nevyvoláva bezprostredné právne

účinky vo vzťahu k špeciálnemu prokurátorovi ani iným orgánom činným v trestnom

konaní, len ich všeobecne vyzýva na dôsledné plnenie svojich pracovných úloh, a preto ho

nemožno považovať za neprípustný zásah do ich pôsobnosti priečiaci sa princípu deľby

moci, ako tvrdí sťažovateľ.

42. Ústavný súd musí do určitej miery spozornieť, keď sťažovateľ namieta zásah

do jeho pozície v trestnom konaní. Ústavný súd je tradične veľmi citlivý na autonómiu

trestného konania, a to aj vo vzťahu k parlamentarizmu. Možno tu spomenúť nález sp. zn.

, ktorým boli zrušené vyšetrovacie komisie národnej rady. Ústavný súd

konštatuje, že sťažovateľ bol zmienený v diskusii. Avšak ani z diskusie, ani z neutrálneho

uznesenia národnej rady, ktoré nie je namierené na sťažovateľa, nemožno vnímať žiaden

signál k akémusi pohonu proti sťažovateľovi. Práve na tomto mieste je v danej fáze veci

potrebné dôverovať deľbe moci. Možno uviesť, že aj miernejšia forma uznesenia (porov.

bod 4) naznačuje isté sebaobmedzenie a neutrálnejší postoj poslancov. Kombinácia statusu

public figure a ochrany diskusie v národnej rade umocňuje rovnaké závery aj pre ochranu

súkromia.

43. Treba uviesť, že parlamentarizmus anglickej-westminsterskej tradície pozná

doktrínu Sub Judice Convention, ktorá znamená sebaobmedzenie parlamentu vo vzťahu

k prebiehajúcim trestným konaniam (porov. napr. Steele, G. The Sub Judice Convention:

What to Do When a Matter is 'Before the Courts' In: winter 2007/Canadian Parliamentary

Review, s. 5 a nasl.). Ide o vyváženie medzi slobodou prejavu v parlamente a právom

na férový proces obžalovaných. Nie je na tomto mieste relevantné, že daná doktrína je len

konštitucionalistickou inšpiráciou, ale v kontraste s ňou možno konštatovať, že sťažovateľ

nie je obvinený, a aj z materiálneho hľadiska je jeho postavenie príliš nevyhranené, a ak by

sa stal obvineným, tak má všetky záruky trestného konania v právnom štáte, ktorý je

súčasťou Európskej únie a Rady Európy.

44. Zvláštnosťou predmetnej veci je skutočnosť, že ústavný súd s rešpektom

k orgánu verejnej moci chráni slobodu prejavu občianskej spoločnosti.

45. Ústavný súd teda sťažnosť odmieta ako zjavne neopodstatnenú, pretože podľa

názoru ústavného súdu neexistuje (priama) väzba medzi sťažovateľom a ujmou, ktorá mala

byť utrpená porušením ním identifikovaných práv práve národnou radou, hoci zo sťažnosti

možno tušiť, že diskusia a uznesenie parlamentu vzbudila v ňom isté obavy. Sťažovateľ teda

nie je obeťou porušenia národnou radou (porovnaj doktrínu ústavného súdu k zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti a k ne/oprávnenosti osoby a doktrínu ESĽP k podmienke

prípustnosti „victim of violation“). Ak by bol sťažovateľ obvinený, tak má všetky záruky

trestného konania, pričom sa môže brániť aj na ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2016