Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)II. ÚS 146/2016
PDF · 325.03 KB
No categories available
II. ÚS 146/2016
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri, s. r. o.,
Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
Mgr. Martin Škubla, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 19
ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 10 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd
a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Národnej rady Slovenskej republiky č. PREDS-464/2015 z 15. júna 2015, ako aj
postupom Národnej rady Slovenskej republiky na mimoriadnej schôdzi konanej 15. júna
2015 pri prerokúvaní bodu programu „Postup špeciálneho prokurátora Slovenskej
republiky pri vyšetrovaní kauzy Gorila“ a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50
ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), čl. 10 ods. 1
a 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná
rada“ alebo „NR SR“ alebo „parlament“) č. PREDS-464/2015 z 15. júna 2015 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“), ako aj postupom Národnej rady Slovenskej republiky
na mimoriadnej schôdzi konanej 15. júna 2015 pri prerokúvaní bodu programu „Postup
špeciálneho prokurátora Slovenskej republiky pri vyšetrovaní kauzy Gorila“ (ďalej aj
„napadnutý postup národnej rady“). Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že národná
rada ako orgán verejnej moci tým, že prijala uznesenie o spoločenskej téme, ktorej bol
sťažovateľ súčasťou, a diskusiou o tejto téme mala zasiahnuť do jeho osobnosti, súkromia
a do jeho pozícií v trestnom procese. Sťažovateľ akcentuje, že je materiálne vo veci
obvinený a dané obvinenie je podporované diskusiou a niektorými diskutérmi v parlamente.
2. Sťažovateľ otvára argumentáciu popisom najprv opakovanej neúspešnej snahy
poslancov o zvolanie Výboru pre obranu a bezpečnosť, po ktorej bola zvolaná mimoriadna
schôdza pléna NR SR s programom: „Postup špeciálneho prokurátora SR pri vyšetrovaní
kauzy Gorila“. Sťažovateľ sa listom z 12. júna 2015 obrátil na predsedu NR SR. V liste
dával do pozornosti, že predmetom rokovania NR SR nemôže byť konkrétny postup
(vhodnosť či zákonnosť) procesného orgánu, prípadne orgánu dozoru, prokuratúry
v konkrétnej trestnej veci. O liste informoval aj predsedu Výboru pre obranu a bezpečnosť,
generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)
a špeciálneho prokurátora. Dňa 15. júna 2015 sa však konala 52. schôdza NR SR –
s jediným bodom programu „Postupu špeciálneho prokurátora Slovenskej republiky pri
vyšetrovaní kauzy GORILA“. Návrh skupiny poslancov uviedol poslanec . Ďalej
vystúpil špeciálny prokurátor , ktorý vyjadril presvedčenie, že od špeciálneho
prokurátora nemôže NR SR žiadať vysvetlenie, prečo sa v konkrétnom trestnom konaní
postupovalo určitým spôsobom, a vzápätí opustil rokovaciu miestnosť.
3. Sťažovateľovi z materiálu a z priebehu schôdze vyplynulo, že (i) poslanci
iniciujúci mimoriadnu schôdzu majú vážne pochybnosti o vyšetrovaní kauzy Gorila
a o postupe špeciálneho prokurátora . Podľa vyjadrení, ktoré
odzneli v rámci rokovania NR SR, úmyselne marí vyšetrovanie kauzy
Gorila, a to najmä tým, že nechce zbaviť mlčanlivosti bývalého príslušníka SIS
. Vytknutie nevykonania tohto konkrétneho procesného úkonu
odznelo v rámci mimoriadnej schôdze opakovane. (ii) Na mimoriadnej schôdzi
niekoľkokrát zaznelo meno sťažovateľa, ktorý bol okrem iného počas rokovania NR SR
označený za „hlavného podozrivého v kauze Gorila“, ktorého je potrebné postaviť pred
spravodlivosť, čo rovnakým spôsobom interpretovali aj médiá s celoslovenskou
pôsobnosťou.
4. Na záver mimoriadnej schôdze sa pristúpilo k hlasovaniu o prijatí uznesenia
v znení podľa parlamentnej tlače č. 1618. Uznesenie v navrhovanom znení prijaté nebolo
[Národná rada A. konštatuje, že dôsledné vyšetrenie kauzy Gorila a postavenie podozrivých
osôb pred spravodlivosť je kľúčovým pre demokratický a právny štát (čl. 1 ods. 1 ústavy
Slovenskej republiky); B. vyjadruje znepokojenie nad krokmi špeciálneho prokurátora
, ktoré výrazne sťažujú dôsledné vyšetrenie kauzy Gorila]. Následne NR
SR prijala uznesenie (v znení návrhu poslanca ), ktorým skonštatovala, že „je potrebné
dôsledne vyšetriť kauzu Gorila z III. volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky
a obdobia druhej vlády zloženej z vtedajších koaličných strán
za účelom potvrdenia princípov demokratického a právneho štátu
v Slovenskej republike“.
5. Sťažovateľ skôr než pristúpil k namietaniu porušenia jeho subjektívnych práv,
namietal porušenie samotného princípu právneho štátu. Sťažovateľ pripomína, že súčasťou
princípu právneho štátu je deľba moci, a cituje klasické judikáty PL. ÚS 29/95
a PL. ÚS 16/95. Podľa sťažovateľa protiústavnosť a nezákonnosť postupu NR SR spočíva
práve v narušení rovnováhy moci v rámci trojdelenia štátnej moci, a to navyše bez
uplatnenia ústavným právom predpokladanej procedúry. NR SR totiž prostredníctvom
konania mimoriadnej schôdze a prijatým uznesením zasiahla do právomocí a činnosti
orgánov činných v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“), a to bez ohľadu na to, že v závere
mimoriadnej schôdze bolo prijaté uznesenie, ktoré formálne priamo neukladalo povinnosť
OČTK, ale malo len zdanlivo (formálne) deklaratórny charakter. V skutočnosti
(fakticky/materiálne) ale išlo o politický príkaz zákonodarcu adresovaný OČTK.
Na mimoriadnej schôdzi v podstate, hoci nie formálne, ale v každom prípade materiálne,
prebehol politický trestný proces, v ktorom NR SR označila hlavných podozrivých
( a , označenie konkrétnych osôb ako
hlavných podozrivých vyplýva zo samotného návrhu skupiny poslancov), tieto osoby
obvinila a uznala ich vinnými z konkrétnej trestnej činnosti, čo zavŕšila rozsudkom
prijatím uznesenia. Na tom, že v skutočnosti NR SR svojím postupom vykonala trestný súd
nad sťažovateľom, nič nemení ani skutočnosť, že výsledkom mimoriadnej schôdze bolo
prijatie uznesenia v gramaticky „miernejšom“ znení (teda nie v znení pôvodne
navrhovanom v návrhu skupiny poslancov). NR SR týmto politickým trestným procesom
zavŕšeným prijatím uznesenia dala OČTK jasný odkaz a materiálny príkaz, že OČTK má
dospieť k rovnakému záveru a už „len“ formálne potvrdiť výsledok politického trestného
procesu vykonaného NR SR na mimoriadnej schôdzi ako nositeľkou suverenity ľudu,
a preto najvyšším orgánom v štáte.
6. Sťažovateľ uznáva, že NR SR patrí rokovať o dôležitých spoločenských témach.
V predmetnom prípade však NR SR výrazne prekročila hranicu rokovania o kauze „Gorila“
ako o politickej kauze a priamo sa dotkla a zasiahla, či ovplyvnila samotné vyšetrovanie
v konkrétnej trestnej veci. O tom svedčí aj to, že bol na rokovanie NR SR predvolaný
špeciálny prokurátor ako dozorujúci prokurátor v konkrétnych, aktuálne stále prebiehajúcich
trestných konaniach, ktorý sa mal zodpovedať NR SR za svoju činnosť špeciálneho
prokurátora v predmetnej veci.
7. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že Výbor pre obranu a bezpečnosť si nemohol predvolať
špeciálneho prokurátora na základe § 128 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rokovacom poriadku“). O činnosti Úradu
špeciálnej prokuratúry podáva generálny prokurátor NR SR v rámci správy o činnosti
prokuratúry raz ročne správu, a to o jeho poznatkoch o stave zákonnosti. Z právnych
predpisov ale nevyplýva, že by špeciálny prokurátor (a ani generálny prokurátor) mohol, či
dokonca mal predkladať NR SR akékoľvek iné, osobitné správy o konkrétnych trestných
veciach.
8. Národná rada však v žiadnom prípade nemôže žiadať od špeciálneho prokurátora
vysvetlenie, prečo sa v konkrétnom trestnom konaní urobili alebo neurobili určité procesné
úkony, ako to bolo na mimoriadnej schôdzi (napríklad vypočutie bývalého príslušníka SIS
ako svedka). Takéto uplatňovanie domnelej pôsobnosti a právomoci
zákonodarného orgánu NR SR viedlo až k tomu, že NR SR, resp. jednotliví diskutujúci
poslanci po vystúpení špeciálneho prokurátora adresovali špeciálnemu prokurátorovi
odporúčanie (resp. výzvu), aké procesné úkony alebo akým spôsobom má špeciálny
prokurátor (a ostatné konajúce OČTK) v konkrétnej veci vykonať. NR SR by tak mohla
konať len úplne nekompetentne, t. j. bez znalosti konkrétnych trestných spisov a všetkých
okolností vyšetrovania.
9. Ak existuje dôvodné podozrenie, že špeciálny prokurátor nekoná v súlade s jeho
zákonnými povinnosťami, mala by byť uplatnená procedúra disciplinárneho konania.
Sťažovateľ poukazuje na niektoré ustanovenia zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch
a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o prokurátoroch“), ktoré garantujú nezávislosť prokurátora [§ 25 ods. 1 písm. a), § 26 ods. 1
písm. a) a e)]. Podľa sťažovateľa NR SR do nezávislosti prokurátora zasahovala, čo sa ešte
nikdy nestalo.
10. NR SR podľa sťažovateľa postupovala v rozpore so zákonom, keď prekročila
svoje právomoci tým, že (i) na rokovanie mimoriadnej schôdze predvolala špeciálneho
prokurátora ako dozorujúceho prokurátora s tým, že sa mal vyjadriť k prebiehajúcemu
„živému“ vyšetrovaniu a o. i. mal zdôvodniť, prečo neboli vykonané konkrétne procesné
úkony (výsluch ). Ďalej (ii) prerokovala navrhovaný bod programu „Postup
špeciálneho prokurátora SR pri vyšetrovaní kauzy Gorila“ nie v čisto politickej
a spoločenskej rovine, a napokon prijala uznesenie formálne deklaratórneho charakteru,
ktorým však materiálne vydala politický pokyn obsahujúci konkrétne závery prebiehajúceho
vyšetrovania, ku ktorým majú formálne dospieť aj OČTK, čím vyvinula neprimeraný
a neprípustný tlak na OČTK.
Právo na spravodlivý proces, prezumpcia neviny
11. Účelom procesnej nezávislosti zložiek OČTK je, aby trestné stíhanie bolo
v maximálnej možnej miere nezávislé a nepodliehalo napr. rôznym politickým tlakom
„zhora“. Akonáhle je vyšetrovanie konkrétnej trestnej veci postihnuté takouto vadou, t. j. je
ovplyvnené či už politickým, alebo iným tlakom „zvonku“, nemožno takýto proces označiť
za nezávislý, a teda ani za spravodlivý. Podľa dokumentu Benátskej komisie o verejnej
zodpovednosti prokuratúry zodpovednosť pred parlamentom, pokiaľ ide o konkrétne
prípady stíhania alebo nestíhania, by mala byť vylúčená. Podľa názoru sťažovateľa je preto
nespochybniteľné, že NR SR zasiahla do procesnej nezávislosti špeciálneho prokurátora ako
dozorujúceho prokurátora v konkrétnych trestných konaniach, čím zároveň zasiahla do
práva na spravodlivý proces všetkých dotknutých subjektov, okrem iného aj do práva na
spravodlivé konanie, ktoré svedčí sťažovateľovi.
K procesnému postaveniu sťažovateľa v trestnom konaní
12. Dňa 23. decembra 2011 podali traja poslanci NR SR trestné oznámenie pre
podozrenie z viacerých, hlavne korupčných trestných činov, pričom žiadali prešetriť všetky
skutočnosti uvedené v tzv. spise Gorila. Následne 9. januára 2012 bolo vydané uznesenie
o začatí trestného stíhania, pričom sťažovateľ predpokladá, že je totožné so znením podľa
kópií od dožiadaných rakúskych autorít: „najneskôr od roku 2005 do presne nezisteného
času minimálne však aj v priebehu roka 2006 v Bratislave a na iných miestach z iniciatívy
osôb činných v spoločnostiach (...) pod vedením niektorých členov štatutárnych orgánov
uvedených spoločností s cieľom nezákonného obohatenia a získania finančného prospechu
veľkého rozsahu vznikla a svoju protizákonnú činnosť vykonávala zločinecká skupina
zaoberajúca sa korupciou verejných činiteľov pôsobiacich vo vláde SR, vo Fonde
národného majetku SR a v Policajnom zbore SR a korupciou členov dozorných a výkonných
orgánov viacerých štátnych podnikov v súvislosti s privatizáciou týchto štátnych podnikov
a v súvislosti s verejnými obstarávaniami, ktorých obstarávateľmi boli niektoré tieto štátne
podniky na základe čoho zločinecká skupina a jej členovia získali finančný prospech
veľkého rozsahu.“
13. Uvedené trestné stíhanie bolo predmetom rokovania NR SR na mimoriadnej
schôdzi a v súvislosti s ním bol sťažovateľ na pôde NR SR označený za „hlavného
podozrivého“ v súvislosti s výčitkou príslušným orgánom, že zatiaľ voči týmto osobám
(teda aj voči sťažovateľovi) nevzniesli obvinenie. NR SR sa podľa návrhu skupiny
poslancov mala pôvodne uzniesť na tom, že „podozriví“ majú byť postavení pred
spravodlivosť súd (čiže osoby spomínané v návrhu skupiny poslancov vrátane sťažovateľa
majú byť obžalované), a to aj napriek tomu, že takýto záver z doterajšieho postupu OČTK
v predmetnom trestnom konaní nevzišiel. Z uvedeného vyplýva, že hoci voči sťažovateľovi
nebolo ku dňu podania tejto sťažnosti vznesené obvinenie v predmetnej veci (t. j. nemá
postavenie procesnej strany v predmetnej trestnej veci), z návrhu skupiny poslancov, ako
i z priebehu mimoriadnej schôdze je zrejmé, že poslanci žiadajú vyvodenie trestnoprávnej
zodpovednosti sťažovateľa a bez poznania obsahu konkrétneho trestného spisu ho jasne
považujú za osobu, ktorá by mala byť obžalovaná. Sťažovateľ je presvedčený, že mu
v danej trestnej veci patrí právo na spravodlivý proces vedený na to príslušnými orgánmi,
medzi ktoré v žiadnom prípade NR SR nepatrí. Toto právo mu je však odopierané práve
postupom NR SR.
14. Sťažovateľ pokračuje tým, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) (Foti v. Taliansko, sťažnosť č. 7604/76, 7719/76, 7781/77,
7913/77, bod 52; Dewer v. Belgicko sťažnosť č. 6903/75, body 42 46; Casse v.
Luxembursko, sťažnosť č. 40327/02, body 74 75; Allenet de Ribemont v. Francúzsko,
sťažnosť č. 15175/89, bod 37) má materiálne v podstate postavenie obvineného, a preto má
byť rešpektované jeho právo na spravodlivý proces. Dané materiálne poňaté postavenie
možno vyvodiť aj z množstva vykonaných procesných úkonov v trestnom konaní vedenom
vo veci a z medializácie veci.
15. Z už uvedeného možno podľa sťažovateľa uzavrieť, že je obvinenou osobou
v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nielen preto, že sa k tomu samotné OČTK vo výsledku
dožiadania „priznali“, ale hlavne kvôli spôsobu, akým je predmetné trestné stíhanie „proti
neznámemu páchateľovi“ dlhodobo vedené. Sťažovateľ sa tak materiálne obvineným stal
dávno predtým, ako sa jeho právni zástupcovia oboznámili s oficiálnou výčitkou
zo spáchania trestného činu výsledkom dožiadania (24. mája 2013). Mohlo by ísť o deň,
keď vtedajší minister vnútra Slovenskej republiky na tlačovej konferencii vážnym
spôsobom porušil zásadu prezumpcie neviny (5. marca 2012), alebo deň, keď si NR SR
po prvýkrát vyžiadala „správu o vyšetrovaní Gorily“ (19. júna 2012), ako aj deň, keď táto
správa potvrdila rozsiahle vyšetrovanie, ktoré v danej veci prebiehalo (18. júla 2012), resp.
v deň, keď sťažovateľ po prvýkrát vypovedal na polícii v súvislosti s uvedenou trestnou
vecou.
16. Ak národná rada svojím postupom zasahuje do procesnej nezávislosti OČTK pri
vyšetrovaní trestnej veci, v ktorej je sťažovateľ materiálne obvineným, zasahuje tým aj
do sťažovateľovho práva na spravodlivý proces. Právo na spravodlivý proces je historicky
garanciou pred svojvoľnými zásahmi mocenského suveréna, a to takými zásahmi, ktorým
nepredchádza spravodlivý proces podľa vopred určených pravidiel pred kompetentným
orgánom. O trestných obvineniach sa preto nehlasuje v NR SR, ale rozhoduje o nich
príslušný súd, rovnako ako sa o „postavení obvineného pred súd“ nerozhoduje v NR SR,
ale sú na to oprávnené OČTK na základe dostatočného zistenia skutkového stavu.
Sťažovateľ ďalej nemá dôveru v nezávislý postup OČTK v dotknutom trestnom konaní,
v ktorom je podľa NR SR „hlavným podozrivým“, a to najmä z dôvodu chýbajúcej garancie
nezávislého postupu OČTK po intervencii NR SR tak, ako už bolo uvedené v tejto
sťažnosti. Ak na mimoriadnej schôdzi odzneli výroky spochybňujúce postup špeciálneho
prokurátora ako dozorujúceho prokurátora pri vyšetrovaní „kauzy Gorila“ a tento musel
„obhajovať“ svoje kroky a postup v predmetnej trestnej veci, sťažovateľ má tieto dôvodné
a vážne pochybnosti o ďalšom postupe OČTK v predmetnej veci celkom oprávnene. Trestné
stíhanie musí byť v maximálnej možnej miere nezávislé a nemôže podliehať rôznym
politickým či iným tlakom. Takýto záver napokon potvrdzuje podľa sťažovateľa aj ESĽP
vo svojom rozhodnutí Guja v. Moldavsko (sťažnosť č. 14277/04, rozsudok z 12. 2. 2008,
bod 85 86), kde vyjadruje požiadavku nezávislosti súdu, ako i „vyšetrovacieho orgánu“
(OČTK) od akéhokoľvek politického nátlaku.
17. Sťažovateľ ďalej namieta porušenie práva na prezumpciu neviny (čl. 50 ods. 2
ústavy, § 2 Trestného poriadku, čl. 1 ods. 1 ústavy), pričom nadväzuje na materiálne poňatie
svojho postavenia ako obvineného. Odkazuje na nález sp. zn. PL. ÚS 12/98, v ktorom
ústavný súd zrušil suspendáciu výkonu funkcie ústavného sudcu počas trestného stíhania
a v ktorom uviedol, že prezumpcia neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy sa neobmedzuje len
na trestné konanie a orgány v ňom činné, ale má širší dosah. Z ústavnej zásady prezumpcie
neviny však nevyplýva zákaz, aby s tým, voči komu sa trestné konanie začalo, nebolo
možné zaobchádzať ako s obvineným. Obvinený je povinný strpieť rôznorodé obmedzenia
upravené buď ústavou, alebo zákonom. Tieto obmedzenia však nenarušujú prezumpciu
neviny, pretože ich cieľom nie je ani zistenie a ani vyhlásenie viny obvineného. Podľa
názoru sťažovateľa NR SR rokovaním o návrhu skupiny poslancov na mimoriadnej schôdzi
porušila sťažovateľovo právo na prezumpciu neviny, keď uvádzala konkrétne mená aj jeho
meno a dávala ich do súvislostí, z ktorých jasne vyplýva, že ho predkladatelia návrhu
skupiny poslancov považujú za páchateľa trestnej činnosti „zrelého“ na postavenie pred
spravodlivosť, t. j. pred súd, navyše bez poznania konkrétneho trestného spisu.
18. Sťažovateľ napokon namieta porušenie práva na súkromie, konkrétne všetkých
zložiek obsiahnutých v čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy. Z nelegálnosti postupu NR SR odvodzuje
neústavnosť zásahov, výrokov diskutujúcich do jeho súkromia. Vzhľadom na to, že už
samotný postup NR SR (konanie mimoriadnej schôdze) bol nezákonný a protiústavný, aj
výroky, dotýkajúce sa práve osoby sťažovateľa s hanlivým charakterom nemožno
považovať za výroky v súlade s právom sťažovateľa na osobnú česť a dobrú povesť
(ochranu mena). Mimoriadna schôdza NR SR a materiál Návrh skupiny poslancov,
obsahujúci výroky spôsobilé poškodiť dobrú povesť a osobnú česť sťažovateľa, boli a sú
verejne prístupné na webovej stráne NR SR, rovnako aj rokovanie NR SR na mimoriadnej
schôdzi bolo prístupné verejnosti. Šírenie výrokov o sťažovateľovi s hanlivým obsahom tak
bolo o to intenzívnejšie, keďže bolo a je dostupné širokej verejnosti. Sťažovateľ poukazuje
najmä na výroky, ktorými bol na mimoriadnej schôdzi označený za „hlavného
podozrivého“, ktorého je potrebné postaviť pred spravodlivosť a potrestať. Z kontextu
celého prepisu mimoriadnej schôdze tak možno nadobudnúť dojem, akoby nebolo
pochybností o tom, že sťažovateľ je páchateľom (z trestnoprávneho hľadiska).
19. Postup NR SR bol nezákonný a protiústavný, t. j. nemal základ v zákonnej
právnej úprave a v žiadnom prípade ho nemožno označiť ani za nevyhnutné a primerané
opatrenie na dosiahnutie cieľa. Ak cieľom, ktorý sledovala NR SR svojím postupom, má
byť „riadne vyšetrenie kauzy Gorila“, jediným legitímnym spôsobom, ako tento cieľ
dosiahnuť, je ponechať príslušné OČTK, aby ako kompetentné orgány konali tak, aby bolo
dosiahnuté spoľahlivé vyšetrenie predmetnej trestnej veci bez „vonkajších vplyvov“.
20. Sťažovateľ v závere akcentuje preventívnu funkciu sťažnosti, ktorá by mala
smerovať k zamedzeniu opakovanie podobných zásahov.
21. Vzhľadom na to, že postup NR SR v predmetnej veci bol nezákonný
a protiústavný, sťažovateľ navrhuje aj zrušenie uznesenia NR SR prijatého na mimoriadnej
schôdzi (mimoriadna schôdza sa vôbec nemala konať, a už vôbec nemala prijímať
o prerokovanom bode programu akékoľvek uznesenie). Sťažovateľ navrhuje odstránenie
všetkých dokumentov týkajúcich sa konania mimoriadnej schôdze zverejnených na webovej
stránke NR SR (návrh skupiny poslancov, prijaté uznesenie a. i.).
22. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„(i) Národná rada Slovenskej republiky svojím postupom porušila základné práva
sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1, ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 a ods. 2 v spojení s čl. 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 10 ods.1, ods. 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 1, ods. 2
Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd,
(ii) Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. PREDS-464/2015 zo dňa
15.6.2015 sa zrušuje,
(iii) Ústavný súd prikazuje Národnej rade Slovenskej republiky obnoviť stav pred
porušením základných práv sťažovateľa tým, že odstráni zo svojho webového sídla všetky
materiály zverejnené k 52. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky konanej dňa
15.6.2015, a to do 15 dní od doručenia tohto rozhodnutia.“
II.
23. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
24. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
25. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
26. Z citovaných častí sťažnosti a zo sťažovateľom navrhovaného petitu vyplýva, že
sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 19 ods. 1 a 2,
čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, čl. 10 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 1
a čl. 40 ods. 1 a 2 listiny a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením národnej
rady č. PREDS-464/2015 z 15. júna 2015, podľa ktorého: „Národná rada Slovenskej
republiky po prerokovaní návrhu poslancov na 52. schôdzi Národnej rady Slovenskej
republiky konštatuje, že je potrebné dôsledne vyšetriť kauzu Gorila z III. volebného obdobia
Národnej rady Slovenskej republiky a obdobia druhej vlády zloženej
z vtedajších koaličných strán za účelom potvrdenia
princípov demokratického a právneho štátu v Slovenskej republike“, ako aj napadnutým
postupom národnej rady pri prerokúvaní postupu špeciálneho prokurátora Slovenskej
republiky pri vyšetrovaní kauzy Gorila na mimoriadnej schôdzi národnej rady uskutočnenej
15. júna 2015 (ďalej aj „postup špeciálneho prokurátora v kauze Gorila“).
Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 1 listiny každý má právo na zachovanie
ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny každý má právo na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.
V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 1 ústavy a čl. 40 ods. 1 listiny len súd rozhoduje o vine a treste
za trestné činy.
V zmysle čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 40 ods. 2 listiny každý, proti komu sa vedie trestné
konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim
rozsudkom jeho vinu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
III.
27. Podstatou sťažnosti je sloboda prejavu v jej inštitucionalizovanom poňatí.
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že národná rada ako orgán verejnej moci tým,
že prijala uznesenie o spoločenskej téme, ktorej bol sťažovateľ súčasťou, a diskusiou o tejto
téme mala zasiahnuť do jeho osobnosti, súkromia a do jeho pozícií v trestnom procese. Vec
sa týka v najširšom zmysle slobody prejavu, aj keď nie v podobe ochrany slobody prejavu
individuálne určenej osoby, ale ako objektívnej ústavnej hodnoty (PL. ÚS 12/01).
28. Sťažovateľ v podstate žiada v istom zmysle neobvyklú vec, a to, aby bol
parlament ústavnoprávne zodpovedný za to, že diskutoval. S ohľadom na exkluzívnu úlohu
parlamentu v demokratickom štáte založenom na rešpektovaní základných slobôd ide
o veľmi závažnú požiadavku. Ústavný súd však rozumie, že parlamentná diskusia týkajúca
sa trestnej veci môže vzbudzovať otázky.
29. Ústavný súd spravidla rozhoduje o veciach, v ktorých je pozícia sťažovateľov
daná účastenstvom v konaniach a z tohto pohľadu väzba medzi jednotlivcom a orgánom
verejnej moci nespôsobuje problémy. Náročnejšie je štruktúrovať, uchopiť prípady, kde je
väzba medzi jednotlivcom a verejnou mocou menej zreteľná, čo je situácia v prerokúvanej
veci.
30. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ nie je v predmetnej veci obeťou zásahu
NR SR, pretože bol len zmienený v diskusii v telese, ktorého podstatou je diskusia
o základných spoločenských otázkach (porov. bod 6), bol len zmienený v spoločenskej
téme, kde možno neutrálne uviesť, že mal pozíciu public figure, prípadne v značne širokom
kontexte public figure by own conduct. Daná situácia je stále vzdialená od bodu, kde by sa
mohlo začať uvažovať, že vzniká mocenský tlak na sťažovateľa, na základe ktorého by sa
mohol cítiť ohrozený ako nositeľ základných práv. Sťažnosť skôr odráža jeho emočné
znepokojenie, ktoré je nateraz príliš vzdialené vecnej právnej hájiteľnosti. Ústavnému súdu
je známa judikatúra ESĽP k verejným vyhláseniam úradných osôb k prebiehajúcemu
trestnému stíhaniu (porov. Herceg, J. Média a trestní řízení. Praha: Leges, 2013, s. 160
a nasl.). Predmetné autority však mali vždy bezprostrednejšiu úlohu vo veci než diskutujúci
poslanci v parlamente a na druhej strane sťažovatelia mali vyhranenejšiu pozíciu
v preskúmavaných trestných konaniach.
31. Inými slovami (II. ÚS 153/2013), ústavný súd konštatuje, že do právnej pozície
sťažovateľa nebolo zasiahnuté spôsobom, ktorý by bol dostatočne individuálny a razantný
práve voči nemu. Sťažovateľ v dôsledku prijatia namietaného uznesenia nebol
bezprostredne nútený zmeniť svoje konanie, alebo dokonca čeliť stíhaniu (porov. Sejdić and
Finci v. Bosnia and Herzegovina, sťažnosť č. 27996/06 34836/06, rozsudok Veľkej komory
ESĽP z 22. 12. 2009, bod 30). Inak povedané, uznesenie a diskusia neznamenali pre
sťažovateľa bezprostredný a priamy zásah do jeho právnej pozície tak, aby bolo možné
uvažovať, že je obeťou zásahu do subjektívnych práv.
32. Sťažovateľova ústavnoprávna pozícia v predmetnej veci je teda minimálna, skôr
teoretická. Je potrebné uviesť, že niečo iné je byť nositeľom práv vo všeobecnosti, z ľudskej
podstaty a niečo iné je byť obeťou ich porušenia v konkrétnej veci. Sťažovateľ je nositeľom
označených práv, ale nie je obeťou ich porušenia.
33. Ústavná sťažnosť má takpovediac dva póly. Sťažovateľa na jednej strane a orgán
verejnej moci na strane druhej. V predmetnej, špecifickej, veci je sťažovateľova pozícia
zanedbateľná zo vzájomne previazaných dôvodov na obidvoch stranách, a to jednak
na strane sťažovateľa, kde, ako bolo uvedené, nie je obeťou, a na druhej strane zvláštnou
povahou parlamentu ako inštitúciou, kde je diskusia mimoriadne chránená a poslanci sú
autonómni.
34. Parlament je inštitucionálny priesečník normotvorby a diskusie. Jedným
zo základných stavebných ústavných princípov Slovenskej republiky je princíp (liberálnej)
demokracie. Ten sa najzreteľnejšie prejavuje vo voľbách, zvlášť parlamentných
a v občianskej spoločnosti slobodnou výmenou myšlienok v priestore slobody prejavu.
Každý si spomenie na povestné Masarykovo demokracie je diskuse. A parlament je
dokonalým spojením týchto demokracií. Aby mohol byť parlament normotvorcom, musí
byť diskutérom (porov. tiež Baxa, B. Parlament a parlamentarism. Díl I. Praha: Jan Košatka,
1924, s. 229).
35. Hodnota parlamentarizmu a slobodnej diskusie je zvlášť cenná v krajine, ktorá
neľahko hľadala slobodu prejavu (Bröstl, A. Non, timeo, judices... In: Na konci je súd,
Bratislava: Kalligram, 2015, s. 210 a nasl.), v krajine, ktorej zlomy v moderných dejinách
(1968, 1989 – porov. Chmel, R. V službe demokracie. In: V službe demokracie, Bratislava:
Kalligram 2014, s. 112 a nasl., boli práve naviazané na slobodu prejavu. Na druhej strane je
ústavnému súdu jasné, že naše dejiny poznajú pohony na jednotlivcov a tieto impulzy
prebehli aj v dobových zastupiteľských zboroch.
36. Z pohľadu princípu demokracie, ktorý má ústavné ukotvenie v preambule
a v čl. 1 ústavy (Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát),
v čl. 31 ústavy, v čl. 78 ods. 2 ústavy (Za výroky pri výkone funkcie poslanca prednesené
v Národnej rade Slovenskej republiky alebo v jej orgáne nemožno poslanca trestne stíhať,
a to ani po zániku jeho mandátu. Poslanec podlieha disciplinárnej právomoci Národnej
rady Slovenskej republiky.; na tomto mieste je nutné uviesť, že na základe novely ústavy
č. 140/2004 Z. z. nemožno poslanca brať za výroky ani na občianskoprávnu zodpovednosť)
a čl. 86 písm. h) ústavy (Do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí rokovať
o základných otázkach vnútornej, medzinárodnej, hospodárskej, sociálnej a inej politiky.),
je veľmi oslabená aj pozícia národnej rady ako odporcu v predmetnej veci (porov. Drgonec,
J. Indemnita poslancov národnej rady: Pokusy o zmenu ústavy a absentujúce kritériá pre
uplatnenie platnej úpravy. In: Justičná revue, 60, 2008, č. 8‐9, s. 1198 – 1222.). Funkciou
parlamentnej imunity je v prvom rade ochrana parlamentu ako celku, nie jeho členov
(porov. uznesenia Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 3018/14 a Pl. ÚS 17/14).
37. Ústavný súd považuje ešte za potrebné poukázať na ústavné postavenie, funkcie,
právomoc a pôsobnosť národnej rady. Ústava Slovenskej republiky „definuje“ národnú radu
ako jediný ústavodarný a zákonodarný orgán Slovenskej republiky (čl. 72 ústavy), z jej
demonštratívnym spôsobom vymedzenej pôsobnosti v čl. 86 ústavy však vyplýva, že
ústavná funkcia národnej rady sa zďaleka nevyčerpáva výkonom normotvornej právomoci.
Naopak, ústavou vymedzená pôsobnosť národnej rady, ktorú navyše možno rozšíriť
zákonom, umožňuje, aby rokovala v podstate o akejkoľvek otázke verejného záujmu.
Ústavný súd v tejto súvislosti upozorňuje najmä na kontrolnú právomoc, ale tiež kreačnú
právomoc národnej rady, ako aj jej právomoc vo vzťahu k medzinárodným zmluvám a iným
medzinárodný záväzkom Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené by postup národnej
rady potenciálne bolo možné označiť za protiústavný v zásade len vtedy, ak by sa
uplatňoval spôsobom, metódami a právnymi formami, ktoré sú ústavou a zákonom zverené
do výhradnej právomoci iných orgánov verejnej moci, a predovšetkým vtedy, ak by
meritórne rozhodnutie národnej rady svojimi právnymi účinkami zjavne prekročilo ústavou
vymedzené právomoci národnej rady.
38. Aplikujúc uvedené ústavné východiská na vec sťažovateľa, ústavný súd
poukazuje na právomoci, ktorými disponuje národná rada vo vzťahu k špeciálnemu
prokurátorovi. Z § 24a ods. 1 zákona o prokurátoroch vyplýva, že špeciálneho prokurátora
volí do funkcie národná rada na návrh generálneho prokurátora na základe výberového
konania na sedemročné funkčné obdobie. Z § 24d ods. 4 (v spojení s § 24d ods. 1) zákona
o prokurátoroch zároveň vyplýva, že špeciálny prokurátor môže byť pred uplynutím
funkčného obdobia odvolaný z funkcie zo zákonom ustanovených dôvodov len národnou
radou na návrh generálneho prokurátora. Podľa § 55d ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) špeciálny
prokurátor podáva národnej rade raz za rok správu o činnosti Úradu špeciálnej prokuratúry,
z ktorej vyplývajú jeho poznatky o stave zákonnosti.
39. Vychádzajúc zo vzájomných vzťahov medzi národnou radou a špeciálnym
prokurátorom vymedzených príslušnými ustanoveniami zákona o prokurátoroch a zákona
o prokuratúre, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za a priori protiústavné
zvolanie mimoriadnej schôdze národnej rady, ktorej predmetom by mali byť informácie
o postupe špeciálneho prokurátora v konkrétnej kauze, a to zvlášť vtedy, ak podľa
väčšinového názoru národnej rady je zverejnenie niektorých (zákonom dovolených)
informácií o postupe špeciálneho prokurátora vo verejnom záujme. Rovnako aj vzhľadom
na už uvedené nemožno mať ústavné výhrady ani k samotnému rokovaniu národnej rady,
zvlášť ak sú v jeho priebehu rešpektované pravidlá ustanovené v zákone o rokovacom
poriadku. Za protiústavný by mohol byť tento postup národnej rady označený len v tom
prípade, ak by vyústil do uznesenia, ktoré by neprípustným spôsobom zasahovalo
do výhradnej právomoci špeciálneho prokurátora, príp. iných orgánov činných v trestnom
konaní.
40. V nadväznosti na uvedené, vychádzajúc z právomoci, pôsobnosti a základných
foriem činnosti národnej rady ustanovenej predovšetkým ústavou a zákonom o rokovacom
poriadku, ale aj niektorými osobitným zákonmi, považuje ústavný súd za žiaduce ešte
poukázať na skutočnosť, že uznesenia (rozhodnutia), ktoré národná rada, resp. jej orgány
prijímajú po prerokovaní jednotlivých bodov programu, možno rozdeliť do dvoch veľkých
skupín:
- uznesenia, ktoré vyvolávajú konštitutívne (resp. konštituujúce) právne účinky (napr.
schválenie zákona, zvolenie kandidátov na verejné funkcie, vyslovenie nedôvery vláde
a pod.),
- uznesenia, ktoré majú predovšetkým deklaratórne, resp. politické účinky (národná
rada v nich deklaruje svoj postoj k určitej otázke verejného záujmu, napr. vyhlásenie,
v ktorom národná rada vyjadrí znepokojenie nad určitou situáciou doma, resp. v zahraničí
a pod.).
41. Vychádzajúc z už citovaného textu napadnutého uznesenia, ale i účelu,
ku ktorému mala viesť rozprava na mimoriadnej schôdzi k postupu špeciálneho prokurátora
pri vyšetrovaní kauzy Gorila, je podľa názoru ústavného súdu nepochybné, že napadnuté
uznesenie má deklaratórny (politický) charakter, keďže nevyvoláva bezprostredné právne
účinky vo vzťahu k špeciálnemu prokurátorovi ani iným orgánom činným v trestnom
konaní, len ich všeobecne vyzýva na dôsledné plnenie svojich pracovných úloh, a preto ho
nemožno považovať za neprípustný zásah do ich pôsobnosti priečiaci sa princípu deľby
moci, ako tvrdí sťažovateľ.
42. Ústavný súd musí do určitej miery spozornieť, keď sťažovateľ namieta zásah
do jeho pozície v trestnom konaní. Ústavný súd je tradične veľmi citlivý na autonómiu
trestného konania, a to aj vo vzťahu k parlamentarizmu. Možno tu spomenúť nález sp. zn.
PL. ÚS 29/95, ktorým boli zrušené vyšetrovacie komisie národnej rady. Ústavný súd
konštatuje, že sťažovateľ bol zmienený v diskusii. Avšak ani z diskusie, ani z neutrálneho
uznesenia národnej rady, ktoré nie je namierené na sťažovateľa, nemožno vnímať žiaden
signál k akémusi pohonu proti sťažovateľovi. Práve na tomto mieste je v danej fáze veci
potrebné dôverovať deľbe moci. Možno uviesť, že aj miernejšia forma uznesenia (porov.
bod 4) naznačuje isté sebaobmedzenie a neutrálnejší postoj poslancov. Kombinácia statusu
public figure a ochrany diskusie v národnej rade umocňuje rovnaké závery aj pre ochranu
súkromia.
43. Treba uviesť, že parlamentarizmus anglickej-westminsterskej tradície pozná
doktrínu Sub Judice Convention, ktorá znamená sebaobmedzenie parlamentu vo vzťahu
k prebiehajúcim trestným konaniam (porov. napr. Steele, G. The Sub Judice Convention:
What to Do When a Matter is 'Before the Courts' In: winter 2007/Canadian Parliamentary
Review, s. 5 a nasl.). Ide o vyváženie medzi slobodou prejavu v parlamente a právom
na férový proces obžalovaných. Nie je na tomto mieste relevantné, že daná doktrína je len
konštitucionalistickou inšpiráciou, ale v kontraste s ňou možno konštatovať, že sťažovateľ
nie je obvinený, a aj z materiálneho hľadiska je jeho postavenie príliš nevyhranené, a ak by
sa stal obvineným, tak má všetky záruky trestného konania v právnom štáte, ktorý je
súčasťou Európskej únie a Rady Európy.
44. Zvláštnosťou predmetnej veci je skutočnosť, že ústavný súd s rešpektom
k orgánu verejnej moci chráni slobodu prejavu občianskej spoločnosti.
45. Ústavný súd teda sťažnosť odmieta ako zjavne neopodstatnenú, pretože podľa
názoru ústavného súdu neexistuje (priama) väzba medzi sťažovateľom a ujmou, ktorá mala
byť utrpená porušením ním identifikovaných práv práve národnou radou, hoci zo sťažnosti
možno tušiť, že diskusia a uznesenie parlamentu vzbudila v ňom isté obavy. Sťažovateľ teda
nie je obeťou porušenia ústavy národnou radou (porovnaj doktrínu ústavného súdu k zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti a k ne/oprávnenosti osoby a doktrínu ESĽP k podmienke
prípustnosti „victim of violation“). Ak by bol sťažovateľ obvinený, tak má všetky záruky
trestného konania, pričom sa môže brániť aj na ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2016