Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 283/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu Martina Vernarského a sudcov Petra Straku

(sudca spravodajca) a Roberta Šorla prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátom

JUDr. Ľubomírom Zlochom, PhD., Kamenárska 17/A, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia a 2 a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a v spojení s

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 16. januára 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. júna 2019 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na slobodu prejavu podľa a 2

Slovenskej republiky a právo podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 16. januára 2018

p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 16. januára 2018

z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume

640,65 € (slovom šesťstoštyridsať eur a šesťdesiatpäť centov), ktorú j e Krajský súd

v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ľubomíra Zlochu,

PhD., Kamenárska 17/A, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia a 2

a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -367 zo 16. januára 2018 (ďalej len „napádaný

rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. júna 2019 (ďalej len „napádané

uznesenie najvyššieho súdu“), ktorými konajúce súdy vyhoveli žalobe

(ďalej aj „žalobca“) o ochranu osobnosti proti sťažovateľovi. Ústavný súd uznesením

č. k. -11 z 27. augusta 2020 prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

2. Zo sťažnosti a z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že sťažovateľ bol v čase

publikovania žalovaných výrokov poslancom Národnej rady Slovenskej republiky,

ktorý v priebehu júla a augusta 2013 poukazoval na problém výšky úrokov pôžičiek

a úverov od nebankových subjektov. V tejto súvislosti označil žalobcu, ktorý v tom čase

pôsobil ako štátny tajomník Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo práce“), za človeka s kariérou úžerníka, krstného otca

úžerníckych spoločností a tiež uviedol, že žalobca zmaril prijatie pro-spotrebiteľskej právnej

úpravy zmlúv, čím pomohol vytvoriť kapitál úžerníckych firiem a vytvoriť na území

Slovenskej republiky úžernícky „klondike“. Žalobca žalobou podanou proti sťažovateľovi

v konaní o ochranu osobnosti žiadal, aby súd zaviazal sťažovateľa na presne formulované

ospravedlnenie uverejnené na žalobcom určených miestach, a taktiež žiadal priznanie

nemajetkovej ujmy v sume 50 000 €. Neskôr žalobca návrh na priznanie nemajetkovej ujmy

vzal späť.

3. Žalobca v žalobe o ochranu osobnosti uviedol, že sťažovateľ na svojom blogu

uverejnil tento text:

„Štátny tajomník a úžerníctvo.

Uverejnené 22.7.2013 o 9:50, prečítané: 3714x

Dňa 23.7.2013 o 11:00 pred Ministerstvom práce a sociálnych vecí a rodiny SR spolu

s pánom z vyzveme štátneho tajomníka

, aby odstúpil z funkcie. V prípade, že neodstúpi, bude nasledovať výzva

premiérovi SR pánovi R. Ficovi, aby štátneho tajomníka odvolal.

Pán je invalidný dôchodca z malej dedinky na Východnom Slovensku. Stal sa

obeťou úžerníckych hyen, ktoré veselo pôsobia na Slovensku. Jeho príbeh bol už

odvysielaný aj v spravodajstve TV Markíza. Najskôr mu niekto predal predražené

haraburdy, na ktoré si zobral pôžičku. Pôžičku s malým omeškaním splatil, napriek tomu

od neho úžernícka firma, ktorej vlastníkom bol štátny tajomník, po niekoľkých rokoch

vymáha úžernícke úroky. Slovensko je úžernícko-exekútorská krajina. Musíme to zastaviť.

To, že SMER nominoval do funkcie štátneho tajomníka rezortu, ktorý má sociálnosť

dokonca v názve, človeka s kariérou úžerníka, je vrcholom cynizmu.

Na niektoré veci sa už nedá pozerať a jednou z nich je to, aby pokračoval

vo svojej „misii“ na Ministerstve práce a sociálnych vecí a rodiny SR.“

4. Podľa žalobcu mal sťažovateľ zároveň uvedený text prezentovať aj pred budovou

ministerstva práce 23. júla 2013 o 11.00 h.

5. Taktiež 1. augusta 2013 bol na základe žiadosti sťažovateľa Tlačovou agentúrou

Slovenskej republiky uverejnený text, ktorý následne prevzal internetový portál

Hlavné správy: «Vyzývame klientov nebankových spoločností Pohotovosť a Ex-Credit,

aby sa na úžernícke praktiky týchto firiem prišli posťažovať ich „krstnému otcovi“,

štátnemu tajomníkovi Ministerstva práce a sociálnych vecí a rodiny SR .

sa môže považovať za krstného otca takýchto spoločností. Sám v nich pôsobil,

spoluvlastnil, a to dokonca v čase, keď bol predsedom finančného výboru parlamentu.

Počas prvej vlády R. Fica a pôsobenia v parlamente došlo k vytvoreniu kapitálu

úžerníckych firiem zo zdrojov štátu /o tejto skutočnosti budeme informovať samostatne/,

zároveň poslanci zrušili RPMN, t.j. najvyššiu percentuálnu mieru nákladov. Tým spustili

úžernícky „klondike“ na Slovensku. Navyše, zmaril pozmeňovací návrh svojich

vlastných kolegov, ktorí navrhovali jednoduchú pro-spotrebiteľskú úpravu zmlúv.

... Klienti nebankových spoločností ! Príďte sa posťažovať krstnému otcovi

úžerníckych spoločností na Slovensku ! , poslanec Národnej rady SR.»

6. Sťažovateľ sa v konaní pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) vedenom pod sp. zn. bránil tým, že tieto výroky nie sú nepravdivými

skutkovými tvrdeniami znižujúcimi česť a vážnosť navrhovateľa, ale že ide o kritické

hodnotiace úsudky založené na pravdivom skutkovom základe, ktoré je navrhovateľ

ako verejne činná osoba povinný zniesť a ktoré nepodliehajú preskúmaniu súdu.

7. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru,

že z vykonaného dokazovania nemožno považovať za preukázané, že by si žalobca budoval

kariéru v spoločnostiach označovaných sťažovateľom alebo v iných spoločnostiach

podnikajúcich v oblasti poskytovania pôžičiek a úverov. Z predložených výpisov

z obchodného registra vedeného Okresným súdom Košice I vyplynulo, že žalobca bol

menšinovým spoločníkom v obchodných spoločnostiach EX CREDIT, a. s., a G.I.C. Cash,

a. s., ktoré vykonávali podnikateľskú činnosť v súlade s platnou právnou úpravou na území

Slovenskej republiky. Podľa súdu prvého stupňa bolo preukázané, že žalobca nikdy nebol

vlastníkom obchodného podielu a ani sa iným spôsobom nepodieľal na činnosti spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o., s činnosťou ktorej sťažovateľ spájal osobu žalobcu, resp. tvrdil, že

osobu žalobcu spojil s touto spoločnosťou v dôsledku toho, že žalobca a uvedená

spoločnosť boli spoločníkmi v spoločnosti EX CREDIT, a. s., a teda že v tomto kontexte

uviedol informácie o prepojení navrhovateľa so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o.

Z vykonaného dokazovania súd taktiež nepovažoval za preukázané, že by žalobca zmaril

prijate pozmeňovacích návrhov svojich vlastných poslaneckých kolegov, ktorí navrhovali

jednoduchú úpravu spotrebiteľských zmlúv, čím mal pomôcť vytvoriť kapitál úžerníckych

firiem a spustiť tak úžernícky „klondike“ na území Slovenskej republiky.

8. Okresný súd tak dospel k záveru, že sťažovateľom uvedené výroky boli

nepravdivé a mali difamačný charakter, poškodzujúc česť a dobrú povesť žalobcu.

Súd ďalej uviedol, že ak by aj pripustil, že výroky sťažovateľa sú hodnotiacimi úsudkami –

kritikou vo vzťahu k osobe žalobcu ako politika, považuje na základe vykonaného

dokazovania za preukázané, že sťažovateľ svojimi výrokmi prednesenými na verejnosti

a prezentovanými na internetových stránkach presiahol hranice prípustnej kritiky tým,

že jednak poskytol masovokomunikačným prostriedkom nepravdivé informácie o osobe

žalobcu, a taktiež tým, že forma verejnej prezentácie bola neprimeraná. Sťažovateľ výrokmi

prekračujúcimi medze toho, čo je možné tolerovať v politickej diskusii, neoprávnene

zasiahol do osobnostných práv žalobcu, pričom tento zásah bol objektívne spôsobilý narušiť

alebo ohroziť chránené práva žalobcu.

9. Okresný súd uzavrel svoju argumentáciu názorom, že pokiaľ chcel sťažovateľ

poukázať na pálčivý problém na Slovenku vo vzťahu k nebankovým spoločnostiam, ktorých

predmet činnosti hodnotil tak, že je v rozpore s platnou právnou úpravou, resp. že platná

právna úprava dostatočným spôsobom nevymedzuje ich činnosť vo vzťahu k spotrebiteľom

na úrovni odporúčaní Európskej únie, mal možnosť zvoliť legitímny spôsob v medziach

platnej právnej úpravy.

10. Okresný súd rozsudkom č. k. -296 zo 6. apríla 2016 v plnom

rozsahu vyhovel žalobcovi a nariadil sťažovateľovi uverejniť ospravedlnenie tohto znenia:

„Vážený pán , dňa 22.07.2013 o 09,50 hod. som na svojom blogu

uverejnil nepravdivé tvrdenie, že ste človek s kariérou

úžerníka.

Nepravdivé tvrdenie, že máte kariéru v úžerníckych nebankovkách som zopakoval

na verejnom zhromaždení, ktoré sa na môj podnet konalo dňa 23.07.2013 o 11,00 hod. pred

Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.

Následne dňa 01.08.2013 som na internetovej stránke Tlačovej agentúry Slovenskej

republiky www.tasr.sk uverejnil nepravdivé tvrdenia, že ste krstným otcom úžerníckych

spoločností na Slovensku, že ste spoluvlastnili nebankovú spoločnosť Pohotovosť a pôsobili

v nej, a že ste zmarili pozmeňovací návrh Vašich vlastných poslaneckých kolegov, ktorí

navrhovali jednoduchú prospotrebiteľskú úpravu zmlúv, čím ste pomohli vytvoriť kapitál

úžerníckych firiem a spustiť úžernícky klondike. Tieto nepravdivé tvrdenia som rovnakého

dňa, teda 01.08.2013 uverejnil taktiež na internetovej stránke http://www.hlavnespravy.sk/.

Všetky vyššie uvedené tvrdenia, ktoré som o Vašej osobe verejne uvádzal a verejne

rozširoval sú nepravdivé, a preto sa Vám za ich verejné uvádzanie a verejné rozširovanie

úprimne ospravedlňujem. S úctou, .“

11. Sťažovateľ podal proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie. V odvolaní

poukázal na skutočnosť, že žalobca sa ako spoločník spoločnosti EX CREDIT, s. r. o.

podieľal na rozhodovacích procesoch v tejto spoločnosti spolu s ostatnými spoločníkmi,

medzi ktorých patrila aj spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o. Sťažovateľ poukázal na to,

že uvedená spoločnosť mala veľmi zlé meno z dôvodu úžerníckych praktík a skrytých

poplatkov, čo kritizovala aj Európska komisia. Podľa jeho názoru mal žalobca veľmi

obozretne zvážiť, či s takýmto subjektom vstúpi do podnikania. Poukázal na viacero

článkov v týždenníku Plus 7 dní, kritizujúcich účasť žalobcu v spoločnosti EX CREDIT,

s. r. o., ako aj praktiky tejto spoločnosti so záverom, že ak môže byť štátnym tajomníkom

ministerstva práce niekdajší spoločník nebankovky a sociálny demokrat ,

už nemôže prekvapiť nič. Podľa sťažovateľa každý priemerne inteligentný človek

by spoločné podnikanie žalobcu so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o., vnímal

negatívne. K takému záveru dospeli aj svedkovia vypočutí v danej veci. Vyjadrenia

sťažovateľa, že žalobca si vybudoval kariéru v nebankových spoločnostiach úžerníckou

činnosťou, je podľa sťažovateľa preto potrebné považovať za hodnotiace úsudky založené

na pravdivom skutkovom základe. Sťažovateľ poukázal na viaceré rozpory medzi záverom

súdu o tom, že podnikanie spoločností EX CREDIT, s. r. o., a G. I. C. Cash, a. s., bolo

v súlade s právnou úpravou a skutočnosťou, že spotrebiteľské zmluvy týchto spoločností

obsahujú viaceré neprijateľné zmluvné podmienky, čo vyplývalo napríklad z rozsudku

Okresného súdu Svidník sp. zn. . Sťažovateľ tiež poukázal na skutočnosť,

že žalobca je nepochybne osobou verejného záujmu, čoho dôsledkom je zníženie ochrany

jeho osobnostných práv, a musí zniesť oprávnenú kritiku. Sťažovateľ svoje vyhlásenia robil

v rámci politickej diskusie o záležitostiach verejného záujmu, nechýba im skutkový základ,

navyše ide o hodnotiace úsudky. Politici alebo osobnosti verejne známe disponujú ľahším

prístupom k médiám, majú tak možnosť sami vyvrátiť to, čo považujú za výmysel.

Aj v prípade sporov o pravdivosť skutkového tvrdenia je potrebné vychádzať z určitého

reálneho poňatia kategórie pravdivosti, berúc do úvahy, nakoľko je výrok založený

na spoľahlivých informáciách, ktoré autor mal.

12. Sťažovateľ ďalej v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nevykonal ním

navrhnuté dôkazy, a to výsluch svedkov navrhnutých na prvom pojednávaní, ktorých mená

doplnil po jeho skončení a ktorých súd prvej inštancie i predvolal, no napokon k ich

vypočutiu nedošlo. Súdom nariadené ospravedlnenie považoval sťažovateľ

za nevykonateľné, keďže sú v ňom zmiešané viaceré hodnotiace úsudky, všetky označené

za nepravdivé, pričom v skutočnosti mali reálny skutkový základ, a s takýmito tvrdeniami

prišli v danom čase aj iné subjekty, novinári aj politici. Čo sa týka požiadavky ospravedlniť

sa úprimne, toto nemožno podľa sťažovateľa prikázať nikomu, dotknutému subjektu zostáva

právo názoru na danú vec. Úprimné ospravedlnenie znamená vnútorné stotožnenie sa

s týmto, čo je nevykonateľná požiadavka.

13. Odvolanie uzavrel sťažovateľ konštatovaním, že neexistuje širší priestor

na uprednostnenie slobody prejavu v prípade konfliktu slobody prejavu a ochrany

osobnostných práv, ako je to v rámci politického súperenia vo veciach verejného záujmu.

14. Odvolací súd napádaným rozsudkom krajského súdu rozhodnutie súdu prvého

stupňa potvrdil (ECLI:SK:KSBA:2018:1113228042.2; dostupné na internete).

V odôvodnení napádaného rozsudku krajského súdu zopakoval (bod 19), že je potrebné

rozlišovať medzi kritikou prípustnou (oprávnenou) a medzi kritikou, ktorá môže tvoriť

podstatu neoprávneného porušenia práva na česť (dobrú povesť). Prípustná kritika musí byť

vecná, konkrétna a primeraná (zodpovedajúca), čo sa týka obsahu, formy a miesta. Vecnosť

kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností (podkladov) ako premís

pre hodnotiaci úsudok. Žalovaný ako pôvodca výrokov v danom prípade podľa názoru

odvolacieho súdu prekročil medze vecnej a konkrétnej kritiky a pri formulovaní

hodnotiacich úsudkov vychádzal z celkom nepravdivých skutočností – žalobca nikdy

nevlastnil obchodný podiel a ani inak nepôsobil v spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

s činnosťou ktorej sťažovateľ spájal osobu žalobcu. Rovnako nebolo preukázané, že by

žalobca zmaril pozmeňovací návrh jeho vlastných poslaneckých kolegov, ktorí navrhovali

jednoduchú pro-spotrebiteľskú úpravu zmlúv, čím mal pomôcť vytvoriť kapitál úžerníckych

firiem a spustiť tak úžernícky „klondike“ na území Slovenskej republiky. Išlo tak

o neprimeranú kritiku, ktorá bola spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti

fyzickej osoby.

15. Odvolací súd uzavrel svoju argumentáciu názorom, že do občianskej cti možno

neoprávnene zasiahnuť nielen zverejnením nepravdivých skutočností, ale i neprípustnými

hodnotiacimi úsudkami. Ak publikovaný názor vybočí z medzí demokratickou

spoločnosťou všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti, stráca charakter korektného

úsudku a ako taký sa spravidla ocitá už mimo hraníc ústavnej ochrany. Podľa názoru

odvolacieho súdu na strane žalovaného nebol daný legitímny cieľ zdieľania informácie,

ktorú je autor v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva oprávnený aj zveličiť

a prehnať tak, aby vyvolal verejnú diskusiu a upriamil pozornosť na riešenie určitého

spoločenského problému. Verejnosť má právo byť informovaná o minulosti politika, o jeho

stykoch s určitým okruhom osôb a podobne. Informácia však musí byť adresná a nesmie

vyvolávať mylné predstavy. Informácie o minulosti nesmú byť bez iných relevantných

súvislostí podávané ako informácie zo súčasného obdobia, nesmú byť vytrhnuté z kontextu

a musia umožňovať nezávislé vyvodenie záveru. Ak je hlavnou témou minulosť politika,

tak nie je možné, aby sa jeho minulosť opísala minulosťou iných osôb, s ktorými je spojený

len nepriamo, a údaje z jeho minulosti boli obmedzené len na konštatovanie spoločného

podnikania, resp. majetkovej účasti v obchodnej spoločnosti.

16. K otázke nevykonania sťažovateľom navrhnutých dôkazov odvolací súd uviedol,

že v danom prípade v dôsledku uplatnenia koncentračnej zásady v civilnom konaní

navrhovanie dôkazov musí byť kvalifikované. Podanie, ktorým sa navrhuje vykonanie

dôkazu, spravidla obsahuje nielen označenie dôkazu, ale aj jeho dostupnosť a identifikáciu.

Významnou náležitosťou takého podania by malo byť aj uvedenie skutočnosti, ktorá má byť

navrhovaným dôkazom preukázaná. Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd teda návrh

sťažovateľa na vykonanie dôkazov za kvalifikovaný nepovažoval, a teda i postup okresného

súdu vyhodnotil ako súladný so zákonom stanovenými procesnými pravidlami.

17. Odvolací súd sa stotožnil len s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa povinnosti

uloženej mu rozsudkom súdu prvého stupňa „úprimne sa ospravedlniť“. Odvolací súd

prisvedčil, že takúto povinnosť nemožno nikomu prikázať, pretože dotknutému subjektu

zostáva právo názoru na danú vec. Primerané morálne zadosťučinenie v zmysle § 13 ods. 1

Občianskeho zákona podľa názoru odvolacieho súdu spočíva v ospravedlnení sa, v odvolaní

difamujúceho alebo pravdu skresľujúceho výroku v určitom kolektíve, v tlači, eventuálne

na tom istom mieste alebo v tej istej tlačovine, ktorou bol neoprávnený zásah uskutočnený.

Úprimné ospravedlnenie znamená vnútorné stotožnenie sa s týmto, čo je nevykonateľná

požiadavka. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej

sa textu ospravedlnenia zmenil ( ) tak, že žalovanému

uložil povinnosť sa žalobcovi len ospravedlniť (vypustil výraz „úprimne“) a vo zvyšnej časti

rozsudok súdu prvej inštancie podľa potvrdil

z hľadiska jeho vecnej správnosti.

18. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, v ktorom žiadal

zodpovedať právnu otázku [ ], či krajský

súd mohol zasiahnuť do žalobného petitu a upraviť ho vypustením slova „úprimne“,

čím zasiahol do petitu tak, že odstránil jeho vadu. Sťažovateľ vymedzil dosiaľ neriešenú

právnu otázku tak, „či súdy môžu svojvoľne zasahovať do textu ospravedlnenia

obsiahnutého v žalobnom petite“.

19. Najvyšší súd napadnutým uznesením najvyššieho súdu dovolanie odmietol.

Svoje rozhodnutie založil na právnom názore, že predpokladom prípustnosti dovolania

na základe sťažovateľom uvedeného ustanovenia je jednak zákonným spôsobom

vymedzená právna otázka, ktorú dovolací súd v svojej rozhodovacej praxi dosiaľ neriešil,

a tiež dôsledné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorom musí uviesť svoj

názor na riešenie tejto právnej otázky. Otázka, ktorú dovolateľ nastolil v dovolaní, nie je

podľa názoru dovolacieho súdu otázkou, od riešenia ktorej by záviselo rozhodnutie vo veci.

Otázka, či súd môže priznať žalobcovi menej, než čoho sa domáha žalobou, nie je otázkou

právne významnou, ale notoricky známou skutočnosťou. Dovolací súd pripomenul, že súd

nie je doslovne viazaný žalobou, resp. petitom. V dôsledku nevymedzenia právnej otázky

v zmysle zákona neboli podľa najvyššieho súdu dané predpoklady pre uskutočnenie

meritórneho dovolacieho prieskumu.

20. Sťažovateľ zároveň s dovolaním podal i ústavnú sťažnosť. Ústavný súd

uznesením sp. zn. túto odmietol ako predčasne podanú, pretože ešte

nebolo rozhodnuté o dovolaní sťažovateľa.

21. Sťažovateľ sa po rozhodnutí najvyššieho súdu o dovolaní opätovne obrátil

na ústavný súd. Na základe tradičného testu slobody prejavu „kto, o kom, čo, kde, kedy

a ako“ () namieta porušenie slobody prejavu podľa a 2

a čl. 10 dohovoru a tiež základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s , ku ktorému malo dôjsť nevypočutím ním navrhnutých svedkov

v dôsledku nesprávneho uplatnenia koncentračnej zásady v konaní pred okresným súdom.

22. K otázke „kto“ sťažovateľ uvádza, že v čase publikovania žalovaných výrokov

bol opozičným poslancom. Poukazuje na to, že pri ochrane slobody prejavu treba osobitnú

ochranu poskytnúť hodnotiacim úsudkom vysloveným v politickej diskusii o veciach

verejného záujmu a zvlášť vtedy, ak slobodu prejavu realizujú politici, najmä opoziční,

vo funkciách poslancov parlamentu (uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 15. októbra 2009).

23. Pokiaľ ide o osobu žalobcu, ten bol v čase publikovania žalovaných výrokov

poslancom Národnej rady Slovenskej republiky za vládnu stranu Smer-SD, bol teda osobou

verejne činnou. Skutočnosť, že ho sťažovateľ označil slovom „úžerník“ preto, že sa podieľal

na výsledku podnikania nebankovej spoločnosti, pričom zároveň vykonával funkciu

poslanca Národnej rady Slovenskej republiky (od roku 2002), dokonca od roku 2006

v pozícii predsedu výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet

a menu, a teda mohol priamo ovplyvňovať relevantnú legislatívu, považuje sťažovateľ

za absolútne primerané a adekvátne s tým, že išlo o verejnú diskusiu o téme, ktorá bola

a neustále je predmetom verejného záujmu. Takáto kritika bývalých podnikateľských aktivít

žalobcu sa stala o to viac oprávnenou, keď bol žalobca nominovaný do významnej

a vrcholnej exekutívnej funkcie štátneho tajomníka ministerstva práce, z ktorej mohol

výrazným spôsobom ovplyvňovať legislatívu v tejto oblasti. Z pohľadu právnej doktríny

je žalobca absolútna osoba verejného záujmu (Fechner, F. Medienrecht. 5. Auflage.

Tübingen : Mohr Siebeck, 2004, s. 69, ISBN 3-8252-2154-7). Sťažovateľ poukázal na to,

že u osôb verejného záujmu dochádza k zúženiu priestoru ich súkromnej sféry, v dôsledku

čoho sa primerane znižuje aj úroveň ochrany ich osobnostných práv. Ako poslanec

zákonodarného zboru by mal byť žalobca vzorom svojím správaním a mal by byť obzvlášť

obozretný, s kým sa stretáva, priatelí a nehovoriac o tom, s kým podniká. Sťažovateľ tiež

poukázal na to, že tvrdenia žalobcu uvedené v jeho výpovedi, že bol len menšinovým

akcionárom predmetnej spoločnosti EX CREDIT, nie sú pravdivé, keďže v tom čase išlo

o spoločnosť s ručením obmedzeným.

24. K otázke „čo“ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že vo svojom texte

upozornil na vážny problém úžery nebankových subjektov, za ktorú kritizovali Slovenskú

republiku aj európske inštitúcie. Aj napriek tomu, že podnikanie nebankových spoločností

bolo v súlade s platnou právnou úpravou a samotná legislatíva až do roku 2014

neposkytovala spotrebiteľom dostatočnú ochranu, bolo všeobecne známou skutočnosťou,

že tieto spoločnosti vrátane spoločnosti EX CREDIT, s. r. o., poskytovali splátkové úvery,

ktorých úrokové sadzby a celkové náklady pre klientov prevyšovali niekoľkonásobne

úrokové sadzby a odplaty bánk. V tomto smere nič nebráni tomu, aby sťažovateľ nazýval

tieto spoločnosti expresívne za „úžernícke“. Do prijatia novely

účinnej od 1. júna 2014 bola úžera definovaná len ako trestný čin úžery v rámci trestného

práva. Podľa novely sa však úžera vymedzená nepriamo i v ,

ktorý zakotvuje, že je neplatný právny úkon urobený fyzickou osobou nepodnikateľom, pri

ktorom niekto zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť,

ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany a dá

sebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom

na vzájomné plnenie v hrubom nepomere. Práve praktiky, ktoré sú v súčasnosti definované

v ako úžera, charakterizovali aj spoločnosť EX CREDIT,

s. r. o., pričom je známe, že táto spoločnosť: (a) požičiavala peniaze, resp. poskytovala

tzv. finančný lízing svojim klientom, pričom požadovala neprimeranú odplatu,

(b) pri neplnení záväzkov požadovala neprimeranú zmluvnú pokutu, (c) zámerne

na zmluvné vzťahy aplikovala režim , ktorý bol pre jej klientov

nevýhodnejší, a (d) niektorým klientom bolo v exekúciách za neprimerané protiplnenie

siahnuté na hnuteľný či nehnuteľný majetok. Spotrebiteľské zmluvy, ktoré predložil

žalobca, obsahovali viaceré ustanovenia, ktoré by podľa súčasnej právnej úpravy

a judikatúry boli považované za neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú absolútne

neplatné, napríklad (a) dohoda o zrážkach zo mzdy zakotvená len vo všeobecných

obchodných podmienkach, (b) dojednania zakladajúce zmluvnú pokutu (podobne

ako rozhodcovská doložka) obsiahnuté vo všeobecných obchodných podmienkach,

(c) právo veriteľa jednostranne previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného veriteľa

a (d) nemožnosť dlžníka zmluvu vypovedať. Skryté poplatky uplatňované spoločnosťou

EX CREDIT, s. r. o., boli právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Svidník

sp. zn. označené za neprijateľné, keď ročná priemerná miera nákladov

(RPIMN) bola 78,24 %.

25. K otázke „kde“ sťažovateľ odkazuje na svoj blog (bod 3 tohto rozhodnutia) a tiež

uvádza, že ako poslanec parlamentu požiadal tlačovú agentúru TASR, aby agentúrne

uverejnila žalovaný výrok (bod 5 tohto rozhodnutia).

26. K otázke „kedy“ a „ako“ sťažovateľ uvádza, že o probléme úžery nebankových

spoločností hovoril v čase, keď sa ukázalo, že štátne orgány zanedbali ochranu spotrebiteľa

v tejto oblasti. Pomaly zavádzaná ochrana spotrebiteľov do právneho poriadku a neefektívna

ochrana pred úžerou spôsobili, že naša krajina dostala od Európskej

komisie „pokarhanie”. Nebýva zvykom, aby sa vo vyjadreniach Európskej komisie

spomínali aj mená spoločností, ktoré zákony porušujú. V tomto prípade komisia výslovne

spomenula spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o. Je možné, že v tejto oblasti podnikajú

aj seriózne spoločnosti, no spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o., si svojimi praktikami

právom vyslúžila prezývku úžernícka. Podľa sťažovateľa to, že niekto podniká v súlade

s právnym poriadkom, ešte to neznamená, že je nekritizovateľný. Základom presadzovania

úžery pri požičiavaní peňazí sú nemorálne zmluvy, ktoré sa opierajú o nedokonalé zákony

a medzery v práve, ktoré dokážu využiť a zneužiť silné subjekty na trhu, ktorými sú práve

poskytovatelia úverov a pôžičiek. Išlo o vážny celospoločenský problém z dosahom na tie

najchudobnejšie a málo vzdelané vrstvy obyvateľstva, ktoré si v týchto spoločnostiach

požičiavali finančné prostriedky. Informácia o účasti žalobcu v nebankových subjektoch

bola medializovaná nezávisle viacerými médiami a touto témou sa aj na pôde Národnej rady

Slovenskej republiky zaoberali viacerí poslanci. Teda nielen sťažovateľ sa k tejto téme

verejne vyjadroval, ako to v predložených dôkazoch uvádza žalobca, ale táto téma bola

predmetom všeobecnej verejnej diskusie a záujmu médií na Slovensku, ako aj iných

politikov.

27. Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že pojmy úžera a úžerník sa stali bežnou

súčasťou slovníka novinárov a používali sa aj v rámci politického boja. Osvojil si ich

aj expredseda vlády na protikandidáta v prezidentských voľbách

, a to aj na konanie jeho spoločností, ktoré neskôr kúpili bankové domy.

Pritom banky sú kontrolované NBS a nemohli by si dovoliť kúpiť do svojho portfólia

spoločnosti, ktoré používali takéto praktiky, lebo by mohli prísť o licenciu. Napriek tomu

musel čeliť takejto kritike svojho protikandidáta. Inak povedané, podnikanie

spoločností Triangel a Quattro je neporovnateľné so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

ktorá bola personálne aj majetkovo prepojená so spoločnosťou EX CREDIT, s. r. o. Žalobca

spoločne so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o., boli zakladajúcimi spoločníkmi

spoločnosti EX CREDIT, s. r. o. Štatutárnym orgánom spoločnosti EX CREDIT sa stal

, ktorý bol v tom čase tiež štatutárnym orgánom spoločnosti POHOTOVOSŤ,

s. r. o. Žalobca teda nielenže pôsobil, podnikal so spoločnosťou POHOTOVOSŤ,

ale spoločnosť EX CREDIT, s. r. o., bola personálne prepojená so spoločnosťou

POHOTOVOSŤ, s. r. o., prostredníctvom osoby konateľa.

28. Sťažovateľ tým poukazuje na to, že jeho hodnotiace úsudky mali reálny základ

(žalobca podnikal so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o.) a on svoje vyhlásenia urobil

v rámci politickej diskusie o záležitosti verejného záujmu. Sťažovateľ pripúšťa, že v rámci

jeho vyhlásenia došlo k drobnému omylu (použitie plurálu „krstný otec spoločností“),

no v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru ústavných súdov, v zmysle ktorej kategóriu

pravdivosti nemožno vnímať maximalisticky.

29. Na základe takto vykonaného testu je sťažovateľ presvedčený, že krajský súd

porušil jeho slobodu prejavu.

30. Sťažovateľ okrem zásahu do slobody prejavu namieta i porušenia svojho práva

na spravodlivý proces tým, že okresný súd nevykonal ním navrhovaný dôkaz výsluchom

svedkov z dôvodu, že sťažovateľ týchto svedkov pred koncom prvého pojednávania presne

neoznačil, čím mal znemožniť obranu protistrane, a taktiež tým, že krajský súd zmenil

výrok rozhodnutia, resp. znenie ospravedlnenia vo výroku vypustením slova „úprimne“.

31. Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd vydal

tento nález:

„Bolo porušené ústavné právo sťažovateľa podľa SR v spojení

s SR, bolo porušené ústavné právo sťažovateľa podľa

a ods. 2 SR a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, a navrhujeme, aby Ústavný súd SR zrušil: Rozsudok Krajského súdu BA

zo dňa 16.01.2018, sp. zn. , Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa

27.06.2019, sp. zn. a vec vrátil na nové rozhodnutie Okresnému súdu

Bratislava I a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred Ústavným súdom SR.“

31.1 Žalobca vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti namieta najmä to, že ústavný

súd by sa prieskumom danej veci stal štvrtou inštanciou, čo jeho vlastná judikatúra

nepripúšťa. Z uvedeného dôvodu žiada sťažnosti nevyhovieť. Krajský súd sa vo svojom

vyjadrení k ústavnej sťažnosti pridŕža svojho právneho názoru tak, ako ho prezentoval

v odôvodnení napadnutého rozsudku.

32. V čase nápadu na ústavný súd bola vec sťažovateľa podľa Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

(ďalej len „rozvrh práce“) pridelená do tretieho senátu ústavného súdu v zložení Mojmír

Mamojka (predseda senátu) a sudcovia Peter Straka a Martin Vernarský. Po vzdaní sa

Mojmíra Mamojku funkcie sudcu ústavného súdu v zmysle Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku

č. 1 účinného od 1. júna 2020 „Veci, na prerokovanie ktorých sú príslušné prvý a tretí senát

ústavného súdu v zloženiach platných v obdobiach od 17. februára 2019 do 25. apríla 2019,

od 26. apríla 2019 do 16. októbra 2019 a od 17. októbra 2019 do 31. mája 2020, ak bol ich

členom sudca Mojmír Mamojka, prerokuje ten senát ústavného súdu, ktorého členom

je sudca spravodajca“. Tretí senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca,

pôsobil následne v zložení, v ktorom namiesto sudcu Mojmíra Mamojku bol zaradený sudca

Ivan Fiačan a v takomto zložení ústavný súd 27. augusta 2020 prijal vec na ďalšie konanie

(bod 1 in fine). Sudca Robert Šorl sa stal odo dňa jeho vymenovania za sudcu ústavného

súdu (30. septembra 2020) podľa aktuálneho rozvrhu práce sudcom tretieho senátu namiesto

sudcu Ivana Fiačana.

II.

Referenčné normy, relevantná právna úprava

33. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie.

34. Podľa , 2 a 4 :

(1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

(2) Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo

iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie

bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.

Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky

ustanoví zákon.

(4) Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť

zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv

a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia

a mravnosti.

35. Podľa čl. 10 dohovoru:

1. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory

a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov

a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení

rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

2. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže

podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje

zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti,

územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo

morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo

zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

36. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

37. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch..

38. Podľa fyzická osoba má právo na ochranu svojej

osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,

svojho mena a prejavov osobnej povahy.

39. Podľa :

(1) Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených

zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov

a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

(2) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že

bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti,

má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

(3) Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej

ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

40. Podstatou v danej veci je posúdenie, či krajský súd porušil sťažovateľovo

základné právo na slobodu prejavu tým, že uprednostnil ochranu osobnosti jeho politického

oponenta (žalobcu v konaní o ochranu osobnosti), zvlášť akcentovaním nepravdivosti

jedného z tvrdení, ktoré boli súčasťou výroku sťažovateľa, napriek tomu, že išlo o kritiku

verejného činiteľa verejným činiteľom týkajúcu sa verejnej otázky.

41. Ústavný súd musí predovšetkým uviesť, že spory o ochranu osobnosti

sú populárnymi vo verejnom priestore, najmä z dôvodu, že účastník, ktorý v takomto spore

uspeje, svoj úspech prezentuje ako autoritatívne odobrenie ním zastávanej pozície.

Právne hľadisko je však odlišné než hľadisko sociálne, čo musia v priebehu konania brať

do úvahy účastníci konania, ako aj konajúce súdy. Ústavný súd pri rozhodovaní

o predmetnej veci vychádzal z ústavného textu, z dohovoru, zo svojej dlhodobo budovanej

judikatúry, ako i aktuálnej rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva

(Macovei v. Rumunsko, sťažnosť č. 53028/14, rozsudok z 28. 7. 2020), pričom vzal

do úvahy aj aktuálnu judikatúru Spolkového ústavného súdu Nemecka (uznesenie

Spolkového ústavného súdu Nemecka z 19. 5. 2020 vo veci ).

42. Spory o ochranu osobnosti podľa z pohľadu

ústavnoprávneho v sebe obsahujú dve odlišné konania. Ak sa sporný prejav netýka témy

verejného záujmu (ČO) prednesenou verejnou osobou (KTO) vo verejnom priestore (KDE),

zvlášť o inej verejnej osobe (O KOM), tak sa vec posúdi a rozhodne v rámci

občianskoprávneho sporu dvoch rovných súkromných osôb v rámci režimu skutkové

tvrdenie ‒ hodnotový súd. V takomto konaní je podstatou pravdivosť tvrdení, resp. názor.

Z výroku rozsudku súdu je následne zrejmé, či napadnutý výrok bol pravdivý, resp. či bol

hodnotovým súdom.

43. Pokiaľ sa však žaloba o ochranu osobnosti týka tvrdenia, ktoré sa týka verejného

záujmu a je súčasťou demokratickej diskusie, tak sa konanie o ochranu osobnosti „preklápa“

do konania, v ktorom je potrebné predovšetkým skúmať, či by vyhovenie žaloby nebránilo

slobodnej diskusii o téme. Presnosť či skutková dokonalosť výroku môže potom byť do istej

miery odsunutá do úzadia. Uvedené ústavný súd už judikoval (porovnaj ).

Vyplýva to i z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Lingens v. Rakúsko, Castells

v Španielsko, porovnaj tiež nález Ústavného súdu Českej republiky kritika

starostky zástupcom neziskovej organizácie). Uvedené možno uviesť príkladom, že ide

o rozdielne situácie, ak v rámci politickej súťaže označí politik iného politika slovom

„korupčník“, čím chce vyjadriť, že jeho vláda koná nehospodárne a korupčne, a ak to isté

povie historik na vedeckej konferencii o kolegovi.

44. Sloboda prejavu nedáva veľký priestor na to, aby sa jednotlivec (verejná postava)

po verejnej diskusii hmotnoprávne úspešne na súde bránil žalobou o ochranu osobnosti,

a tým v podstate žiadal nezávislú autoritu o odobrenie jeho názoru. V rámci verejnej

diskusie v zásade postačuje, aby sporný výrok mal kontakt s faktmi, aby bol tento výrok

či prejav prítomný v pôdoryse širšej faktickosti. Sporný fakt nemusí byť dokonale presný,

keďže hovorová reč, a zvlášť demokratická výmena názorov je voľnejšia ‒ umožňuje

použitie zjednodušení a nadnesených prvkov vo vyjadrovaní ‒ než diskusia v kolektíve

kolegov. Ak teda v spore o ochranu slobody prejavu uspeje žalovaný, neznamená to

automaticky, že mal pravdu, ale že sa o veci mohlo diskutovať. Z uvedeného vyplýva,

že súdna sieň je len vo veľmi obmedzenej miere vhodnou arénou pre politickú súťaž.

45. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd porušil slobodu prejavu sťažovateľa tým,

že nevzal do úvahy skutočnosť, že sporné výroky sa týkali verejného záujmu, žalobca

nevybočil z pôdorysu verejnej témy, a tak žalobca, ako aj sťažovateľ boli verejnými

osobami. Ústavný súd zároveň konštatuje, že z uvedeného záveru nevyplýva doslovná

pravdivosť výrokov sťažovateľa alebo skutočnosť, že by sa ústavný súd s jeho výrokom

stotožňoval.

46. Ústavný súd podotýka, že z textu, ktorý je predmetom konania (bod 3 nálezu),

by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že je primárne zameraný na osobu žalobcu, resp. proti

žalobcovi. No z jeho obsahu a kontextu vyplýva, že hlavnou témou výroku je činnosť

nebankových spoločností, konkrétnejšie skutočnosť, že adresát výroku je v jednej osobe

verejným činiteľom a (bývalým) spoločníkom v úverových nebankových spoločnostiach.

47. Ústavný súd poukazuje na to, že z dostupných prameňov týkajúcich sa

spoločenského diania, a napokon i zo všeobecného spoločenského rozhľadu je zrejmé, že

pôsobenie nebankových spoločností bolo a stále je zásadnou spoločenskou témou (porov.

bod 55). Ústavný súd už uviedol ( ‒ premlčanie spotrebiteľských úverov,

bod 34), že žijeme v dobe úverovej, a to v dobrom aj v zlom. Ekonomika potrebuje spotrebu

vrátane tej, ktorá je krytá spotrebiteľskými úvermi. Ťarcha úverov však môže nemálo

jednotlivcov tlačiť nielen do sociálnej siete štátu, ale aj do prostredia kriminálneho.

V rozmanitosti spoločnosti sa spotrebné úvery používajú tak k uspokojovaniu konzumných

vrtochov, ako aj k preklenutiu nezavinených existenčných problémov. Ústavný súd vníma

tému pôsobenia nebankových spoločností zložitejšie, než len zameranie sa na otázku výšky

úrokov, a ako tému, ktorá by si vyžadovala triezve a vecné posúdenie a seriózny

spoločenský dialóg. Z odborných podkladov (Pôsobenie nebankových spoločností na trhu

spotrebiteľských úverov na Slovensku, INEKO, 2016, dostupné na www.ineko.sk) vyplýva,

že nebankové subjekty nie sú homogénnou skupinou a je potrebné medzi nimi rozlišovať.

48. Obe obchodné spoločnosti, v ktorých bol žalobca spoločníkom, mali vedené

v obchodnom registri ako predmet činnosti aj „poskytovanie úverov nebankovým spôsobom

z vlastných zdrojov“. Skutočnosť, že spoločnosti podnikali legálne, v tom zmysle, že mali

daný predmet činnosti zapísaný v obchodnom registri a podnikanie vykonávali v zákonnom

rámci, nie je z hľadiska predmetu sporu relevantná a tento argument okresného súdu

neobstojí. Relevantné je spojenie žalobcu s daným druhom podnikania v kontexte jeho

súbežného angažovania sa v mocenských štruktúrach štátu.

49. Podľa ústavného súdu napadnutý výrok sťažovateľa personifikuje, i keď pomerne

ofenzívnym slovníkom, v osobe žalobcu problém nebankových spoločností. Výrok sa

netýka iného pôsobenia žalobcu, než je pôsobenie v parlamente a v exekutíve v spojení

s konkrétnym druhom podnikania. Sporný výrok sa netýka neverejného pôsobenia,

resp. súkromia žalobcu, ktoré požíva vyššiu ochranu. Je potrebné zdôrazniť, že limitom

diskusie je dôstojnosť osoby, o ktorej sa hovorí, útoky voči jej ľudskej dôstojnosti, nenávisť

voči nej, z čoho vyplýva, že je potrebné spozornieť, ak absentuje spojenie hanlivého

tvrdenia s verejnou diskusiou alebo ak je účelom tvrdenia len pošpinenie dotknutej osoby

bez akéhokoľvek dôvodu (porov. ; Strya, J.: Usnesení Spolkového

ústavního soudu ze dne 19. 5. 2020 ve věci 1 BvR 2397/19. Ústavní principy posuzování

kolize svobody projevu a práva na ochranu osobnosti v kontextu hanlivých tvrzení.

In: Bulletin oddělení analytiky a srovnávacího práva 3/2020, s. 4, dostupné

na www.nsoud.cz). Ústavný súd konštatuje, že v predmetnej veci nešlo o tento typ výroku.

50. Ústavný súd podotýka, že žalovaný výrok nie je vecným konštatovaním faktov,

ale má apelatívny charakter. Výrok obsahuje metafory „krstný otec“ či „úžernícky

klondike“. Pojem úžera, pri tomto type politických výrokov, nemá trestnoprávny význam,

ale význam sociálne-ekonomicky, blížiac sa skôr tzv. civilnej úžere, resp. len akcentujúci

úvery s úrokmi vyššími než sú tie na bankovom trhu. V politickom zápase použitie pojmu

úžerník nie je výnimočné. Hlavným adresátom žalovaného výroku bola občianska

spoločnosť a voliči. Žalobca bol symbolom, na ktorom sťažovateľ demonštroval svoj názor

o tom, že vládna strana, ktorej bol žalobca členom, nerealizuje sociálnu politiku tak,

ako to navonok prezentuje. Výrok bol súčasťou politického zápasu.

51. (i) Sťažovateľ bol v čase vyslovenia žalovaného výroku poslancom Národnej

rady Slovenskej republiky a (ii) žalobca bol štátnym tajomníkom ministerstva. Sťažovateľ

svojím výrokom nadviazal na prejavy prednesené v parlamente, ktoré sú chránené čl. 78

ods. 2 aj pred civilnou zodpovednosťou (na základe novely č.

nemôže poslanec niesť za výroky ani na občianskoprávnu zodpovednosť, ,

bod 36). V zmysle ustanovení o Tlačovej agentúre Slovenskej

republiky a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov má poslanec právo

na uverejnenie svojho oznamu. Sťažovateľ teda z pozície poslanca parlamentu požiadal

o uverejnenie pozvánky na zhromaždenie pred ministerstvom.

52. S ohľadom na skutočnosť, že súčasťou žalovaného výroku je i zmienka

o pozmeňovacom návrhu týkajúcom sa úpravy zmlúv v prospech spotrebiteľa, ústavný súd

si overil vývoj a proces tvorby právnej úpravy v rozhodnom období.

53. Na základe preskúmania originálnych prameňov ústavný súd zistil,

že vo 4. volebnom období poslankyňa za vládnu stranu Smer navrhla stručnú novelu

, ktorá mala zabrániť tzv. revolvingu a používaniu malých písmen

v úverových zmluvách (návrh doručený 10. decembra 2009, tlač č. 1377). Po prvom čítaní

vzala navrhovateľka svoj návrh späť. V uvedenom čase bol žalobca poslancom a predsedom

Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu parlamentu

a členom rovnakého poslaneckého klubu ako navrhovateľka právnej úpravy. Návrh novely

nebol pridelený výboru, ktorému predsedal žalobca.

54. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu,

ktorého predsedom bol žalobca, uznesením č. 660 z 24. februára 2010 (tlač č. 1421) navrhol

zmeniť navrhovanú úpravu . Národná rada Slovenskej

republiky túto zmenu schválila a zmenená právna úprava sa stala súčasťou zákona

č. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách

pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

55.1 Odborná literatúra (Budjač, M. Civilnoprávna úžera a odplata pri poskytnutí

peňažných prostriedkov spotrebiteľom, Wolters Kluwer, Bratislava 2018) o tejto zmene

v samostatnej časti uvádza:

«Kapitola 2.1.3: Opustenie administratívneho stropu odplaty pri spotrebiteľských

úveroch

Administratívny strop najvyššej prípustnej odplaty za poskytnutie spotrebiteľského

úveru pri spotrebiteľských úveroch ustanovený v nariadení vlády SR č. bol

zrušený spolu so zrušením , ktorý bol nahradený zákonom

č. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách

pre spotrebiteľov a ktorý nadobudol účinnosť 11. júna 2010 (v časti novelizácie

1. júna 2010). Ak v tejto súvislosti hovoríme o zrušení

administratívneho stropu odplaty pri spotrebiteľských úveroch, myslíme tým jeho zrušenie

bez náhrady spôsobom, že nový zákon o spotrebiteľských úveroch neobsahoval zmienku

o odplate a najvyššej prípustnej výške odplaty pri poskytovaní peňažných prostriedkov

spotrebiteľom, resp. o jej prekročení.

Spolu s novým zákonom o spotrebiteľských úveroch došlo aj k novelizácii § 53 ods. 6

, pričom v rámci medzirezortného pripomienkového konania bolo pôvodne navrhované

nasledujúce znenie: „Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných

prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú bankami

za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch.“ Z navrhovanej dikcie plynie, že

zákonodarca sa mal záujem vrátiť k úrokovým sadzbám bánk ako rozhodnej referenčnej

hodnote posudzovania hrubého nepomeru plnenia pri poskytovaní peňažných prostriedkov

spotrebiteľom.

Predmetnú zmenu odôvodnil zákonodarca nasledujúco: „Do sa navrhuje

doplniť nový odsek 6, obsahom ktorého je zákaz, aby v spotrebiteľskej zmluve, ktorej

predmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov, odplata podstatne prevyšovala odplatu

obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v obdobných prípadoch. Bude dôležité,

o akú výšku poskytnutých prostriedkov ide. Tiež bude dôležité, či ide o zabezpečený záväzok

a obdobie, na ktoré sa peňažné prostriedky poskytujú. Tieto tri kritéria majú význam

pri určení podstatného prevýšenia odplaty a pri judikatúre možno pri tomto termíne

(podstatného prevýšenia) badať hranicu maximálne 20 %."

Cieľom novej dikcie bolo, okrem iného, zjednotenie režimu

posudzovania odplaty pri všetkých druhoch a formách požičiavania peňažných prostriedkov

spotrebiteľom, pretože neprevzal právnu úpravu administratívneho

stropu odplaty ustanovenú v Návrh nového zákona

o spotrebiteľských úveroch bol z tohto dôvodu predmetom značnej kritiky, ku ktorej viedlo

laické vnímanie medializovanej informácie, že sa ruší administratívny strop odplaty

pri spotrebiteľských úveroch.

V súvislosti s predmetnou problematikou považujeme za potrebné uviesť, že samotné

opustenie administratívneho stropu pri spotrebiteľských úveroch by samo osebe

nepredstavovalo aplikačný problém, pretože nové znenie zavádzalo

osvedčený všeobecne judikatúrne konštruovaný a rešpektovaný režim najvyššej prípustnej

odplaty pri požičiavaní peňažných prostriedkov spotrebiteľom, problémom však bolo, že

navrhované znenie bolo na návrh nebankových spoločností a ich zástupcov v priebehu

rokovania výboru NR SR pre financie, rozpočet a menu ako gestorského výboru v druhom

čítaní v NR SR nahradené novým znením.

Podľa takto upraveného znenia (v druhom čítaní návrhu zákona) mal § 53 ods. 6

ustanovovať: „Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov,

nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu

za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa

prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho

záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.“

Spomínaný výbor NR SR zmenu dikcie odôvodnil nasledujúco: „Ide o upresnenie

údajovej bázy, resp. ukazovateľa (benchmarku), z ktorého sa vychádza pri posudzovaní

primeranosti odplaty za spotrebiteľský úver. Túto údajovú bázu, pokiaľ ide o výšku

odplaty, lehoty splatnosti, spôsoby zabezpečenia a objemy poskytnutých úverov

na finančnom trhu, poskytujú hlásenia zverejňované štvrťročne Ministerstvom financií SR

na základe hlásení subjektov poskytujúcich spotrebiteľské úvery. Finančnú situáciu

spotrebiteľa je potrebné zohľadniť na individuálnej báze.“

Zmenu navrhovanej dikcie nakoniec v takto navrhovanom znení schválila NR SR

a predmetná zmena, ktorá hľadisko kritéria odplaty celého finančného trhu, teda

všetkých veriteľov poskytujúcich (nielen spotrebiteľské) úvery a pôžičky spotrebiteľom,

preniesla z režimu odplaty pri spotrebiteľských úveroch do všeobecného režimu kódexu

súkromného práva s dosahom na všetky spotrebiteľské vzťahy založené na požičiavaní

peňazí, pretrvala až do nadobudnutia účinnosti ostatnej novelizácie

Podľa nášho názoru, skutočným cieľom zmeny dikcie vo výbore NR SR bola

motivácia využiť príležitosť zmeny právnej úpravy a zmeniť referenčné kritérium

posudzovania primeranosti odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľom

z navrhovanej odplaty obvykle požadovanej bankami na odplatu obvyklú na celom

finančnom trhu, teda aj (a najmä) v tej jeho (nebankovej) časti, ktorá dlhodobo odplatu

neprimeranosťou deformovala. Podľa nášho názoru, to, okrem iného, svedčí o skutočnosti,

že predchádzajúca právna úprava odplaty pri spotrebiteľských úveroch, ktorá platila

takmer dva roky, bola pre nebankové subjekty značne vyhovujúca. Napriek uvedenej

negatívne (na neprospech spotrebiteľa) zameranej dikcie zvýrazňujeme už skôr

prezentovaný záver, že právna úprava odplaty žiadnym spôsobom neneguje možnosť

poskytnúť ochranu prostredníctvom dobrých mravov.»

55.2 Ústavný súd považuje taktiež za potrebné upozorniť na výsledky už spomenutej

analýzy think-tanku INEKO, Pôsobenie nebankových spoločností na trhu spotrebiteľských

úverov na Slovensku, INEKO, 2016, s. 5 a 6: «Všeobecné vnímanie nebankoviek

v spoločnosti je mimoriadne negatívne. Podľa reprezentatívneho prieskumu vykonaného pre

účely tejto analýzy vyše 90 % populácie považuje negatívne výroky o nebankovkách

v zmysle „Nebankovky zdierajú ľudí cez vysoké úroky a poplatky, zapríčiňujú/ prehlbujú ich

finančné problémy“ za výstižné. Tento stav je dôsledkom neefektívnej regulácie a dlho

absentujúceho dohľadu nad podnikaním nebankových spoločností. Pri nevhodnom

nastavení interných motivácií v niektorých spoločnostiach to viedlo k poskytovaniu úverov

aj nedostatočne bonitným klientom so všetkými negatívnymi dôsledkami. Vrátane

existenčných problémov tisícok domácností, nie vždy korektných postupov vymáhania

pohľadávok i zovšeobecňovania negatívnych skúseností na všetky nebankovky (namiesto

rozlišovania korektných a nekorektných).

Situáciu ešte zhoršilo zrušenie úrokových stropov začiatkom roku 2010, a teda

legalizácia aj neúmerne drahých úverov spotrebiteľom trvajúca až do roku 2014, sčasti

i neskôr. Dostatočnú nápravu totiž nepriniesol ani nevydarený pokus o reguláciu ceny

úverov cez nový ukazovateľ odplata. Jeho chybná definícia určená nariadením vlády

výrazne skresľuje (podhodnocuje) skutočnú cenu úverov s krátkou splatnosťou – týždne

až mesiace.

Na nezmyselne definovanú odplatu sa od roku 2014 viazali aj stropy určujúce

maximálnu cenu úverov, čo umožnilo poskytovateľom najkratších pôžičiek naďalej

inkasovať neprimerane vysoké poplatky. Napriek častým zmenám zákonov regulujúcich

úverovanie spotrebiteľov zostalo uvedené okno – legalizujúce aj mimoriadne drahé pôžičky

– otvorené až do decembra 2015. Vtedy konečne Národná rada SR v rámci ostatnej novely

doplnila zákon tak, že do úrokových stropov sa musí zmestiť nielen chybne počítaná odplata

ale aj reálna cena úveru vyjadrená ročnou percentuálnou mierou nákladov (RPMN),

ako to bolo do roku 2010.

Prieskum agentúry Focus zostavený pre účely tejto štúdie ukázal, že ľudia

na Slovensku len málo vnímajú významné rozdiely v korektnosti rôznych nebankoviek.

Väčšina inklinuje k plošne negatívnym hodnoteniam, a to aj bez vlastnej či sprostredkovanej

negatívnej skúsenosti. Pravdepodobne aj pod vplyvom komunikácie zo strany politikov

i médií, v ktorej nekalé praktiky väčšinou nie sú spájané s konkrétnymi spoločnosťami

ale s nebankovkami. Takáto neadresnosť nielen škodí korektným poskytovateľom ale aj

spotrebiteľom, ktorí nedostávajú dostatok informácií o tom, u ktorých poskytovateľov

sú nekalé praktiky bežnou praxou, aby sa im mohli vyhnúť.

Sprísnenie pravidiel podnikania nebankoviek, ku ktorému došlo v rokoch 2014

a 2015, má potenciál znížiť výskyt nekalých praktík pri poskytovaní spotrebiteľských úverov.

V akom rozsahu sa to udeje záleží na efektivite dohľadu nad podnikaním nebankových

spoločností. Samotné licencovanie síce výrazne zúžilo okruh subjektov s oprávnením

úverovať spotrebiteľov, nateraz však nevyčistilo trh od všetkých nekorektných spoločností.

Spotrebitelia by preto licenciu NBS nemali považovať za garanciu korektného

zaobchádzania, ale radšej venovať pozornosť získaniu referencií na jednotlivé spoločnosti.»

56. Ústavný súd v rámci predmetnej veci nehodnotí vývoj spotrebiteľského práva,

koncepciu a dopady navrhovaných alebo prijatých legislatívnych zmien. Ústavný súd však

uzatvára, že z už prezentovaného možno jasne odvodiť, že žalobca, ktorý v minulosti bol

akcionárom v spoločnosti, ktorá poskytovala úvery nebankovým spôsobom z vlastných

zdrojov, bol ako člen poslaneckého klubu a zvlášť ako predseda výboru parlamentu

v nie bezvýznamnom kontakte s legislatívou týkajúcou sa spotrebiteľského práva v tejto

oblasti.

57. Politická zodpovednosť je objektívna (porov. Filip, J. Ústavní právo České

republiky. 1, Základní pojmy a instituty, ústavní základy ČR. 4., opr. a dopl. vyd., V nakl.

Doplněk 2. opr. a dopl. vyd. V Brně : Masarykova univerzita, 2003, ISBN 80-210-3254-5,

s. ‒ 65), z čoho vyplýva, že na účely politickej diskusie možno účastníkom politického

života pričítať i skutočnosti, v danom prípade vývoj právnej úpravy, na ktorý mali čo i len

nepriamy vplyv. Z uvedeného je nepochybné, že najvhodnejšou arénou pre politické

diskusie je verejný priestor, parlament a napokon i tlač, nie justícia.

58. Podľa slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie

možno obmedziť (i) zákonom, ak ide (ii) o opatrenia v demokratickej spoločnosti (iii)

nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných. V predmetnej veci došlo napadnutými

rozhodnutiami k zásahu do slobody prejavu, pretože súdy mocensky, rozsudkom nariadili

sťažovateľovi ospravedlniť sa.

59. Zásah uvedený v bode 58 mal riadny formálny základ v zákone („obmedziť

zákonom“), a to v ustanoveniach o ochrane osobnosti.

60. Ústavný súd však musel posúdiť, či v danom prípade mala byť uprednostnená

ochrana osobnosti, alebo sloboda prejavu. (Ústavný súd tu poznamenáva, že v danej veci

cieľ obmedzenia ‒ ochrana práv iných a vyvažované základné právo splývajú, a splývajú tak

aj test nevyhnutnosti a test proporcionality v užšom slova zmysle; ). Ústavný

súd musí zdôrazniť, že priestor, v ktorom sa vyvažuje sloboda prejavu a ochrana osobnosti,

je obmedzený i inými normami, než je len a .

61. Článok 26 ods. 4 umožňuje len také obmedzenie slobody prejavu,

ktoré je akceptovateľné v demokratickej spoločnosti. Článok 26 ods. 4 sa tu prepája

s , s princípom demokracie a s , ktorý ustanovuje, že zákonná

úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať

a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti.

62. Ústavný súd pripomína, že z hľadiska systematického obsahujúci

záruky slobody prejavu je prvým ustanovením oddielu , ktorý má názov politické

práva. Z uvedeného vyplýva, že súdy majú veľmi úzky priestor akceptovať zásah

do slobody prejavu v prípade, ak ide o prejav politický, osobitne, ak ide o výmenu názorov

o politickej otázke medzi politickými aktérmi.

V súvislosti s verejnými činiteľmi býva často citovaná právna veta nálezu

sp. zn. , v ktorej je uvedené, že „aj osoby verejného záujmu (vrátane verejných

činiteľov) majú právo na ochranu osobnosti“. Ústavný súd však podotýka, že z obsahu

uvedeného nálezu týkajúceho sa zhotovenia fotografií mestských policajtov pri výkone

zásahu vyplýva, že ochrana osobnosti verejného činiteľa tu nebola uprednostnená.

Právna veta tohto nálezu nesie v sebe najmä ten význam, že osoby verejného záujmu nie sú

apriórne či úplne pozbavené ochrany osobnosti (porov. bod 49).

63. Ústavný súd aplikuje tieto princípy prostredníctvom základných otázok

týkajúcich sa slobody prejavu a ochrany osobnosti, teda osobitne otázok KTO, O KOM,

a ČO, AKO a KDE vyslovil. Sťažovateľ bol v čase prejavu poslancom národnej rady

(6. volebné obdobie), jeho kritika smerovala voči žalobcovi, ktorý bol štátnym tajomníkom,

týkala sa verejnej témy podnikania nebankových subjektov a sťažovateľ výroky vyslovil

v rámci výkonu politickej činnosti, resp. politického zápasu.

64. Z uvedeného vyplýva, že už všeobecné súdy (okresný súd a krajský súd) mali

obmedzený diskréčny priestor, v rámci ktorého mohli žalobe vyhovieť. Výroky sa netýkali

súkromia či dôstojnosti žalobcu. Žalobca taktiež nebol v danej veci objektom diskusie,

v rámci ktorej by sa nemohol brániť.

65. Ústavný súd pripomína, že štátny tajomník je vrcholná exekutívna funkcia.

V zmysle ustanovenia o organizácii činnosti vlády

a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov: „Ministra v čase jeho

neprítomnosti zastupuje v rozsahu jeho práv a povinností štátny tajomník. Minister môže

poveriť aj v iných prípadoch štátneho tajomníka, aby ho zastupoval v rozsahu jeho práv

a povinností. Štátny tajomník má pri zastupovaní ministra na rokovaní vlády poradný hlas.“

Štátny tajomník sa pohybuje v priestore ústavných činiteľov. Možno tu v širšom zmysle

pripomenúť, že ústavný súd už v minulosti označil predsedu vlády ako vrcholného

predstaviteľa exekutívy za osobu najmenej chránenú z hľadiska zásahu do cti

().

65.1 Právny zástupca žalobcu upozornil vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti

na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva Lešník v. Slovenská republika (sťažnosť

č. 35640/97, rozsudok z 11. 6. 2003) a Lavric v. Rumunsko (sťažnosť č. 22231/05, rozsudok

zo 14. 4. 2014). Ústavný súd však podotýka, že v oboch uvedených prípadoch bol

adresátom výrokov štátny úradník, prokurátor, nie politik, s tým, že prokurátori ako justičné

postavy požívajú mierne zvýšenú ochranu v zmysle čl. 10 dohovoru a taktiež výroky

v daných prípadoch nevyslovil politik. Ide teda o prípady skutkovo odlišné

od prejednávanej veci.

66. Ústavný súd ďalej pripomína, že žalobca bol vo formálnom aj faktickom spojení

s nebankovými subjektmi a zároveň pôsobil vo verejných pozíciách, ktoré mali

bezprostredný vzťah k tvorbe právnych noriem týkajúcich sa nebankových subjektov.

Ak sa žalobca po angažovaní sa v úverovom nebankovom podnikaní stal štátnym

tajomníkom na ministerstve práce, musel očakávať, že dôjde k hodnoteniu tejto skutočnosti

zo strany verejnosti či politických oponentov, resp. k diskusii o tejto skutočnosti.

67. Skutočnosť, že sťažovateľ neuviedol skutkovo presne vzťah žalobcu

k spoločnosti „POHOTOVOSŤ, s. r. o.“, nie je s ohľadom na uvedené v tomto kontexte

rozhodujúca. Žalobca ako verejná osoba má dostatok prostriedkov, ako informovať

verejnosť, že v danej časti bol výrok sťažovateľa nepresný.

68. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že výrok krajského súdu o porušení

ochrany osobnosti a uložení povinnosti ospravedlniť sa je silnejším zásahom do slobody

prejavu sťažovateľa v porovnaní s faktickým zásahom do ochrany osobnosti žalobcu,

spočívajúcim v ním vynaloženej námahe na verejnú opravu nepresnosti alebo v nutnosti

reakcie na vyslovené výroky (porov. Wintr, J. Alexyho vážící formule. Právník, 2016,

155(5), s. 446 ‒ 461. ISSN 0231-662).

69. Napriek skutočnosti, že výsledok v predmetnej veci je daný už odpoveďami

na predchádzajúce otázky, ústavný považuje za potrebné podporne, pre úplnosť vysporiadať

sa i s otázkou miesta, na ktorom – v rámci ktorého kritika odznela (KDE). Ústavný súd

vníma, že čím širšie je publikum výroku, tým prísnejšie je možné výrok posudzovať.

V deň rozhodovania ústavného súdu bolo na blogu navrhovateľa, na ktorom publikoval

predmetné výroky, 3715 prístupov. Ústavný súd nepovažuje uvedený počet v porovnaní

napríklad s dopadom televízneho vysielania za vysoký z hľadiska prijímateľov žalovaných

výrokov.

70. Ústavný súd si vo svojej rozhodovacej činnosti všíma, že všeobecné súdy

pri rozhodovaní obdobných sporov ako východisko svojich úvah používajú striktné

rozlišovanie výrokov na skutkové tvrdenia a hodnotové súdy. Ústavný súd však už naznačil,

že vo verejnej diskusii je uvedené kritérium relativizované (, bod 30,

, bod 43) v tom zmysle, že téma diskusie je dôležitejšia než dokonalá presnosť,

pričom pri určitých výrokoch sa skutková a hodnotová zložka výroku prelínajú (porov.

nález ; porov.: Kosař, D. Kritika soudců v České republice. Soudní rozhledy,

2011, č. 4, s. 118; tiež Soudní rozhledy, 2011, č. 8, s. 311 – 314).

71. Dobový štandard takzvanej vecnej kritiky (Knap, Karel a Švestka, Jiří. Ochrana

osobnosti v československém občanském právu. 1. vyd. Praha : Orbis, 1969. s. 216 a nasl.;

rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici R 103/67), na ktorom niektoré

všeobecné súdy stále zotrvávajú, má pri výrokoch vychádzajúcich z verejnej politickej

diskusie značne obmedzenú aplikovateľnosť. Tento štandard bol platný v dobovo

štylizovane normalizovanej spoločnosti bez autentického verejného politického diskurzu.

72. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že vývoj jeho judikatúry v tejto oblasti

korešponduje s rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva. Ten sa vyjadril

k obdobnej veci Macovei v. Rumunsko (sťažnosť č. 53028/14) týkajúcej sa žaloby o ochranu

osobnosti rozsudkom z 28. júla 2020. V predmetnej veci poslankyňa Európskeho

parlamentu Monica Macovei v roku 2009 v prejave na letnej škole brojila za prijatie

legislatívy, ktorá by zakazovala poslancom poskytovanie právnych služieb štátu s tým,

že poukázala na dvoch mladých poslancov z konkurenčnej politickej strany. Senátor sa cítil

výrokom dotknutý a žaloval sťažovateľku v žalobe o ochranu osobnosti za zmienku

o korupcii. Prvostupňový súd žalobu zamietol s argumentom, že Monica Macovei vyslovila

svoj názor na verejnú otázku voči politikom. Na základe odvolania druhostupňový súd

rozhodnutie zmenil a konštatoval, že výrok pani Macovei bol nepravdivým faktom o tom,

že dotknutý senátor spáchal korupciu. Senátor nepodpísal žiaden kontrakt so štátom,

a tak žalovaná prekročila úroveň akceptovateľnej kritiky. Európsky súd pre ľudské práva

uviedol, že sťažovateľka nesmerovala svoju kritiku na súkromné aktivity senátora,

ale na jeho pôsobenie v politickej pozícii poslanca a týkala sa legitímneho záujmu

verejnosti. Súd zopakoval, že vyjadrovanie sa o skutočnosti ako volené autority vykonávajú

ich povinnosti a témy týkajúce sa ich osobnej integrity sú záležitosťou verejného záujmu

a čl. 10 dohovoru dáva malý priestor na obmedzenie politického prejavu (bod 86 rozsudku).

Alebo inak, sloboda prejavu je zvlášť dôležitá pre volené autority a zásah do nej vyžaduje

vysokú prísnosť prieskumu (body 78, 79). Vo vzťahu ku kritériu adekvátneho

a spoľahlivého skutkového základu súd uviedol, že nie všetky uvedené fakty mali

dostatočný faktický základ, a výrok mal skôr všeobecnejší charakter, než aby smeroval voči

adresátovi ako osobný útok. Európsky súd pre ľudské práva tu nepovažoval zmienku

o korupcii za skutkový základ, ale za kombináciu skutkového základu a hodnotového súdu

(bod 89).

73. Z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva je pre ústavný súd zásadnou

tá skutočnosť, že priamou kritikou rozhodnutia odvolacieho súdu Európsky súd pre ľudské

práva naznačuje, že pri tomto type rozhodovania sa prelína rozhodovanie všeobecných

súdov a súdov ústavného typu, a preto naň nemožno striktne aplikovať tradičnú doktrínu

o štvrtej inštancii (porov. Ronan Ó Fathaigh, Dirk Voorhoof: Defamation proceedings

against Romanian MEP over anti-corruption comments violated Article 10,

In: https://strasbourgobservers.com/2020/08/11/defamation-proceedings-against-romanian-

mep-over-anti-corruption-comments-violated-article-10/).

74. Z uvedených argumentov vyplýva, že krajský súd porušil základné právo

sťažovateľa na slobodu prejavu podľa označených referenčných noriem (bod 1 výroku

nálezu). Zároveň však ústavný súd pripomína, že z konštatovania porušenia práv

sťažovateľa nevyplýva, že sa ústavný súd stotožňuje so žalobcovým výrokom.

Účelom zrušenia rozhodnutia v danej veci je, aby krajský súd plne implementoval pozíciu

ústavného súdu (bod 2 výroku nálezu).

75. Napokon ústavný súd považuje za nevyhnutné vyjadriť sa k námietke žalobcu

(bod 31.1), ktorej obsahom je tvrdenie, že ústavný súd sa spreneveruje svojej najčastejšej

formule o subsidiarite. Ústavný súd k tomu uvádza, že v predmetnej veci nenastala

situácia, v ktorej by ústavný súd vrchnostensky nahrádzal rozumný a odôvodnený

výklad všeobecného súdu, v danej veci išlo o situáciu, keď všeobecný súd posúdil vec

v pod-ústavných štandardoch (tie ústavné uviedol len formálne). Ústavný súd opätovne

pripomína, že pri ochrane slobody prejavu a ochrane osobnosti ústavný súd nesubsumuje

skutkový stav voči klasickej pod-ústavnej norme, aby sa tak stal štvrtou inštanciou, ale voči

takej norme pod-ústavného práva, ktorá je sama konkretizáciou základného práva (čl. 19

) a priamo zasahuje do chránenej slobody (bod 38).

Ústavný súd má pri rozhodovaní inú pozíciu, ak posudzuje hmotnoprávnu ústavnosť

fakturačného sporu, a inú pozíciou, ak rieši stret ochrany osobnosti a slobody prejavu

(porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Axel Springer AG v. Germany [GC],

sťažnosť č. 39954/08, § 88, rozsudok zo 7. februára 2012). Vec už bola skutkovo ustálená

všeobecnými súdmi. Ústavný súd tak vykonal ústavnoprávny prieskum ustálených

výrokov, nie skutkové prehodnocovanie, čo je v súlade so štandardami rozhodovacej

činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva ako i ústavných súdov európskych štátov

(pozri De Mauro, L. Sloboda prejavu a spolkový ústavný súd – spoločná cesta ku sláve?

In: Vozár, J. Sloboda prejavu v rozhodnutiach súdov, Bratislava : VEDA, Vydavateľstvo

Slovenskej akadémie vied, 2015, s. 142, 147; Ronan Ó Fathaigh, Dirk Voorhoof:

Defamation proceedings against Romanian MEP over anti-corruption comments violated

Article 10, In: https://strasbourgobservers.com/2020/08/11/defamation-proceedings-

against-romanian-mep-over-anti-corruption-comments-violated-article-10/).

76. K namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu spočívajúcu v nedostatočne

odôvodnení napádaného rozsudku ústavný súd, i v záujme objasnenia jednotlivých zložiek

práva na súdnu ochranu, uvádza, že je rozdiel medzi riadne odôvodneným rozhodnutím

(procesná nearbitrárnosť) a neodôvodneným zásahom do iných základných práv.

Ani najlepšie odôvodnené súdne rozhodnutie nemôže vynahradiť skutočnosť,

že odôvodňuje právny názor, ktorý je z iných (napadnutých) ústavnoprávnych hľadísk

protiústavný ( – bod 53, ).

Napádaný rozsudok krajského súdu bol riadne odôvodnený, a teda z hľadiska práva

na súdnu ochranu ústavný súd nekonštatoval porušenie práva (bod 4 výroku nálezu).

Zároveň však ústavný súd nemôže nepoznamenať, že nestačí uviesť v určitej časti

rozhodnutia správne všeobecné princípy (citácie testov z ) a následne tieto

v rozhodnutí ako celku neaplikovať.

77. Nebolo nevyhnutným v kontexte konštatovaného porušenia, aby sa ústavný súd

zaoberal samotným znením výroku, ktorým krajský súd zaviazal sťažovateľa ospravedlniť

sa. V záujme rozvoja difamačného práva však ústavný súd uvádza, že v predmetných

sporoch nie je nutné sa doslovne pridržiavať petitu tak, ako ho navrhne žalobca. Všeobecné

súdy môžu zareagovať na vývoj konania a vlastnou formuláciou vyjadriť reparačný výrok,

ktorý má byť uverejnený. Príkladom môže byť, z iných hľadísk už prekonané, rozhodnutie

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. (R 103/67).

78. Pokiaľ ide o napádané uznesenie najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje,

že najvyšší súd sa s ohľadom na obsah dovolania z hľadiska prípustnosti nemohol zaoberať

hmotnoprávnou stránkou rozhodovania krajského súdu, a preto nemohol porušiť označené

základné práva. Odmietnutie dovolania riadne odôvodnil. Ústavný súd sťažnosti v časti

voči uzneseniu najvyššieho súdu preto nevyhovuje (bod 4 výroku nálezu)

79. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len ,,“) ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa

výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti

nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Sťažovateľovi

vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby

(prevzatie a príprava zastúpenia, vyjadrenie k stanovisku krajského súdu). Za dva úkony

vykonané v roku 2019 patrí odmena v sume dvakrát po 163,33 € a režijný paušál v sume

dvakrát po 9,8 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2020 patrí odmena v sume 177 €

a režijný paušál v sume 10,62 €. Trovy právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní

pred ústavným súdom predstavujú teda sumu 533,88 €, ktorá sa vzhľadom na skutočnosť,

že advokát je aj platcom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje o 20 %. Ústavný súd preto

úspešnému sťažovateľovi priznal náhradu trov konania v celkovej sume 640,65 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( ). Ústavný súd teda

o uplatnených trovách konania sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku

tohto rozhodnutia.

80. Vzhľadom na znenie , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného

súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2020

Martin Vernarský predseda senátu