Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 153/2013

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. februára 2013

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja

Kohuta prerokoval sťažnosť M. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. K. P., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky zásahom zo strany Národnej rady Slovenskej republiky spočívajúcim v ústavnom

o skrátení volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky,

v hlasovaní o tomto ústavnom zákone a v procese predchádzajúcom jeho prijatiu, zásahom

zo strany vlády Slovenskej republiky a zásahom zo strany predsedu Národnej rady

Slovenskej republiky, ktorý spočíva v aktoch smerujúcich k organizácii a ku konaniu volieb

do Národnej rady Slovenskej republiky, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 6. decembra

2011 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) zo strany Národnej rady Slovenskej republiky

spočívajúce v ústavnom o skrátení volebného obdobia Národnej

rady Slovenskej republiky, v hlasovaní o tomto ústavnom zákone a v procese

predchádzajúcom jeho prijatiu (ďalej aj „zásah národnej rady“, „napadnutý ústavný zákon“

alebo „napadnutý zákon“), zásahom zo strany vlády Slovenskej republiky (ďalej len „zásah

vlády“) a zásahom zo strany predsedu Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý spočíva

v aktoch smerujúcich k organizácii a ku konaniu volieb do Národnej rady Slovenskej

republiky (ďalej len „napadnutý postup predsedu národnej rady“). Sťažovateľ zásah vlády,

resp. konanie vlády, ktoré malo porušiť jeho označené základné právo v sťažnosti bližšie

neidentifikuje. Podstatou veci je tvrdenie sťažovateľa, že Národná rada Slovenskej

republiky (ďalej len „národná rada“) ústavným zákonom o skrátení volebného obdobia

národnej rady porušila základné právo sťažovateľa, občana a voliča zúčastňovať sa

na správe verejných vecí slobodnou voľbou svojich zástupcov.

2. Zo sťažnosti sťažovateľa, ktorú označil ako „Ústavná sťažnosť proti zásahu

Národnej rady Slovenskej republiky a Vlády Slovenskej republiky smerujúcemu ku konaniu

volieb do NRSR v roku 2012“, vyplýva, že sťažovateľ sa v roku 2010 zúčastnil volieb

do národnej rady, čím uplatnil svoje právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných voľbou

svojich zástupcov. Sťažovateľ deklaruje, že svoj hlas odovzdal strane, na ktorej kandidátke

kandidovali zástupcovia strany O. Dňa 13. októbra 2011 národná rada v skrátenom

legislatívnom konaní schválila napadnutý ústavný zákon, ktorým skrátila volebné obdobie

národnej rady zvolenej v roku 2010 na obdobie končiace dňa 10. marca 2012.

3. Sťažovateľ sa domnieva, že vyššie identifikovanými zásahmi (bod 1) došlo

k porušeniu jeho základného práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných predovšetkým

z nasledujúcich dôvodov, resp. porušenie tohto základného práva možno podľa jeho názoru

odôvodniť týmto argumentačným postupom (s istými zamlčanými, ale samozrejmými,

premisami): Ak sa sťažovateľ zúčastnil správy vecí verejných účasťou vo voľbách

do národnej rady a odovzdaním svojho hlasu v nich a zároveň normuje v dĺžku

volebného obdobia národnej rady práve na štyri roky, a teda existuje pravidlo, že volebné

obdobie národnej rady je práve štvorročné a výnimkami uvedenými explicitne v ústave,

medzi ktoré nepatrí „samorozpustenie“ národnej rady [čl. 102 ods. 1 písm. e)], potom

prijatie ústavného zákona o skrátení funkčného obdobia a všetky akty smerujúce k takýmto

voľbám sú porušením pravidla zakotveného v ústave, a tak aj porušením (subjektívneho)

práva sťažovateľa na účasť na správe vecí verejných.

Podľa názoru sťažovateľa teda už vymedzené konanie národnej rady a ďalších

orgánov, ktorých postup je napádaný, nie je predpokladané, a to ani v a,

a ani .

4. V rámci prípustnosti ústavnej sťažnosti sťažovateľ konštatuje, že sťažnosť nie je

prerokovateľná iným súdom, a preto, keďže z rozhodovania súdov nemožno vylúčiť podľa

sťažovateľa žiadnu záležitosť, je aj podľa rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. ,

čl. 47 Charty základných práv Európskej únie či judikatúry Súdneho dvora Európskej únie

o zásade prednosti úniového práva pred národným právom daná právomoc ústavného súdu.

5. Rámcovú argumentáciu o porušení svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 1

sťažovateľ v sťažnosti dopĺňa a precizuje prostredníctvom (i) vymedzenia charakteru

a medzí práva na podieľanie sa na správe vecí verejných, (ii) identifikácie zásahu národnej

rady v podobe prijatia napadnutého ústavného zákona ako neprípustne retroaktívneho, (iii)

identifikácie zásahu ako narušujúceho oprávnenú dôveru občanov, (iv) vymedzenia ad hoc

formy zásahu ako neprípustnej a tvoriacej nebezpečný precedens, (v) určenia existencie

možnosti posúdenia napadnutého ústavného zákona ako individuálneho právneho aktu, (vi)

posúdenia zásahu národnej rady a ostatných napadnutých zásahov ako nespĺňajúcich

požiadavku minimalizácie zásahov do práv sťažovateľa v modalite proporcionality

a napokon (vii) tvrdenia o zásahu do práv menšiny.

6. Smerom k charakteru a medziam základného práva občana podieľať sa na správe

vecí verejných sťažovateľ uvádza, že v sa toto právo chápe ako

využívanie inštitútov priamej alebo zastupiteľskej demokracie. Inštitútom priamej

demokracie je najmä referendum a právo podieľať sa na správe vecí verejných

prostredníctvom volených zástupcov spočíva najmä v práve zúčastniť sa volieb a odovzdať

hlas svojmu kandidátovi (sťažovateľ odkazuje napríklad na rozhodnutia ústavného súdu

sp. zn. či ). Sťažovateľ sa však následne de facto domáha garancie

následkov uplatnenie svojho základného práva zúčastniť sa na správe vecí verejných, keď

poukazuje na to, že inak by právo na účasť na správe vecí verejných bolo vyprázdnené

a nemalo by zmysel. Uchádza sa tak o extenzívny výklad základného práva zakotveného

v ako „práv[a] na dosiahnutie vopred deklarovaného účinku

spojené[ho] s výkonom práva na podieľanie sa na práve vecí verejných“. Podľa názoru

sťažovateľa osoba, ktorá sa zúčastňuje volieb a hlasuje, prejavuje aj súhlas s predostretými

podmienkami (napr. s podmienkami započítania hlasu v prospech voleného kandidáta,

s podmienkami zvolenia kandidáta či s podmienkami jeho zotrvania vo funkcii). Týmto

súhlasom má vzniknúť dôvodné očakávanie na naplnenie ich dôsledkov. Sťažovateľ uvádza,

že sa v dobrej viere v právny poriadok Slovenskej republiky a záväzok neporušiť základné

právo podľa zúčastnil volieb do národnej rady. Národná rada však

napadnutým ústavným zákonom obmedzila, resp. znehodnotila účinok jeho hlasovania

skrátením volebného obdobia národnej rady a zasiahla tak do jeho práva na účasť na správe

vecí verejných, konkrétnej do jeho materiálnej podstaty.

Národná rada podľa sťažovateľa nerešpektovala medze základných práv

a podmienky ich obmedzenia tak, ako ich upravuje a 4 a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej aj „Listina“). a Listina základných práv

a slobôd normujú podmienky úpravy medzí základných práv tak, že musia byť splnené

podmienky ustanovené a je možné ich upraviť len zákonom, pričom sa musí

zachovať ich podstata a zmysel a obmedzenia nemožno využiť na iný, než stanovený účel.

Sťažovateľ opätovne poukázal na to, že nebola splnená podmienka obmedzenia práva podľa

, ktorou je konformita s , keďže nepredpokladá skrátenie

volebného obdobia národnej rady ústavným zákonom. Sťažovateľ s odkazom na odbornú

literatúru (Merkl A. Die Unveränderlichkeit von Gesetzen – ein normologisches Prinzip.

Juristische Blätter, Nr. 9, 10, 1917) odlišuje ústavu od ústavného zákona a ústavu od

ústavného zákonodarstva, pričom požaduje ústavnú blanketu na prijatie ústavného zákona,

ktorá v tomto prípade podľa jeho názoru daná nebola. Poukazuje tiež na rozhodnutie

Rakúskeho ústavného súdu VfSlg 16.327 z 11. novembra 2001, v ktorom súd určil za

rozporné s princípom demokracie a právneho štátu prijímanie ústavných zákonov bez

splnomocnenia v ústave. Rovnako nepovažuje za splnenú podmienku neobmedzenia

podstaty a zmyslu práva, keď uvádza, že praxou prijímania ústavných zákonov ad hoc sa

potiera celý zmysel práva a práva sú garantované len v čase, keď ich garancia niekomu

vyhovuje.

7. Za retroaktívny považuje sťažovateľ zásah národnej rady z toho dôvodu, že na

voľby – právnu skutočnosť, ktorá nastala pred prijatím napadnutého ústavného zákona – sa

tento ústavný zákon vzťahuje a ustanovenie zástupcov občanov v národnej rade v roku 2010

sa akoby rozplynie. Sťažovateľ pri vymedzení retroaktivity poukazuje na odbornú literatúru

i judikatúru ústavných súdov. Sťažovateľ odkazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Českej

republiky vo veci M. nasledovne (rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

): „Ústava je tudíž základní dokument, který stanoví závazná a nepřekročitelná

pravidla, limity a meze vytváření vrcholných ústavních orgánů státní moci, výkonu státní

moci z hlediska materiálního i procedurálního, jakož i řádného i mimořádného ukončení

jejich mandátu. (...) V daném případě Ústavní soud konstatuje, že samotné předčasné

ukončení funkčního období Poslanecké sněmovny Parlamentu České republiky je

předvídaný a aprobovaný institut (viz úprava rozpuštění Poslanecké sněmovny a vypsání

předčasných voleb zakotvená v ). pro jeho uplatnění však stanoví

kumulativně jak materiální podmínky, tak příslušnou proceduru, bez možnosti se od nich

odchýlit. Napadený ústavní zákon v daném případě obé zcela ignoruje, článek 35 dočasně

ad hoc suspenduje a mimo rámec předepsaného postupu stanoví pro tento jediný

případ zcela jiný postup mimo ten, který předpokládá a ukládá, a to aniž by takový

postup byl aprobovatelný tak výjimečnými účely, mezi něž v předchozím výkladu k otázce

veřejného zájmu Ústavní soud zařadil příkladmo okolnosti válečného stavu či přírodní

katastrofy. (...) Takové obcházení základních ústavních principů považuje Ústavní soud za

neslučitelné s principem zákazu retroaktivity ve spojení s principy ochrany oprávněné

důvěry občanů v právo a práva svobodně volit, tj. - kromě jiného - práva volit se znalostí

podmínek utváření z voleb vzešlých demokratických orgánů veřejné moci, včetně znalosti

jejich volebního období.“ Sťažovateľ považuje závery Ústavného súdu Českej republiky za

plne relevantné na jeho prípad, a to vďaka ich právnej a skutkovej totožnosti.

8. Vzhľadom na sklamanie či narušenie oprávnenej dôvery občana sťažovateľ

uvádza, že ustanovenie podmienok či pravidiel v ňom vzbudilo oprávnenú dôveru, pravidlá

však boli jednostranne zmenené, čo túto oprávnenú dôveru občanov narušilo.

9. Ako formu zásahu identifikuje sťažovateľ napadnutý ad hoc ústavný zákon, ktorý

však nemá potrebnú všeobecnosť a jeho jediným zámerom je riešiť ústavnú krízu, ktorú je

však možné riešiť aj inými prostriedkami. Napadnutý zákon tak podľa jeho mienky nespĺňa

požiadavku generality, ktorá je jedným z pilierov právneho štátu. Sťažovateľ v tomto

kontexte poukazuje na rozhodnutia ústavného súdu, ktoré zásadu generality definujú alebo

zakotvujú (, ).

10. Sťažovateľ poukazuje na nebezpečenstvo zavedenia praxe ad hoc ústavných

zákonov, ktoré nie sú dostatočne generálne. Podľa jeho názoru by potom mohla vzniknúť

taká situácia, že test účinnej by sa rozišiel s politickou praxou, by sa

nerešpektovala a aj princípy zakotvené v ústave, ako princíp právneho štátu, by mohli byť

zvrátené rozhodnutím 90 poslancov. Podľa sťažovateľa by potom vyvstala otázka, kto

chráni občanov proti ústavnému zákonu, ktorý po procedurálnej stránke spĺňa náležitosti,

ale narušuje hodnoty demokratického a právneho štátu. Ako istý odstrašujúci príklad

sťažovateľ uvádza Weimarskú republiku.

11. V nadväznosti na už uvedené sťažovateľ v sťažnosti rozvinul úvahu o tom, že

napadnutý zákon nie je normatívnym právnym aktom, ale individuálnym právnym aktom,

na ktorom sa zhodlo 143 poslancov, pričom odkazuje na rozhodnutie Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. . Sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd

preskúmal povahu napadnutého ústavného zákona. Tento podľa jeho názoru v sebe

obsahuje jasné vymedzenie adresáta, t. j. konkrétne volebné obdobie, ktorému smeruje

konkrétne práva a povinnosti a je ho potrebné označiť za individuálny právny akt.

12. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domnieva, že národná rada nerešpektovala

princíp minimalizácie zásahov do jeho práv, a to aj v modalite princípu proporcionality.

Sťažovateľ tvrdí, že na riešenie situácie straty dôvery národnej rady existujú aj iné

prostriedky, a to také, ktoré sú predvídané a menej zasahujú do práva sťažovateľa.

Jedným z takýchto prostriedkov mohlo byť rozpustenie národnej rady prezidentom

Slovenskej republiky podľa . Sťažovateľ teda uvádza, že každý

prostriedok, ktorý verejná moc použije, musí byť primeraný cieľu a musí sa minimalizovať

zásah do základných práv, čo sa však podľa jeho názoru v danom prípade nestalo. V rámci

princípu proporcionality sťažovateľ otestoval zásah národnej rady cez splnenie kritérií

vhodnosti, nevyhnutnosti a podľa názoru sťažovateľa napadnutý ústavný zákon v tomto

teste zlyhal, keďže ním sledovaný cieľ mohol byť dosiahnutý miernejším prostriedkom.

13. V závere sťažnosti ešte sťažovateľ konštatoval zásah do práv menšiny, a to

parlamentnej menšiny i tých, ktorí sú ňou reprezentovaní. Sťažovateľ uvádza, že poslanci,

ktorých volil, pri hlasovaní o napadnutom ústavnom zákone ako jediní hlasovali proti

prijatiu. V demokratickom štáte podľa sťažovateľa platí, že aj menšiny sú chránené (pred

tyraniou väčšiny). Z toho má potom vyplývať, že ak menšina bola takpovediac „vyradená

z hry“ prijatím napadnutého ústavného zákona, i sťažovateľovi ako ich voličovi bola

spôsobená ujma na základných právach na ochranu menšiny, keďže prostredníctvom nich si

uplatňoval právo na správu vecí verejných, a tak malo dôjsť aj k porušeniu .

Podľa sťažovateľa obdobne ako nemožno ústavným zákonom skrátiť funkčné obdobie

prezidenta Slovenskej republiky, nemožno skrátiť ani funkčné obdobie národnej rady.

14. Sťažovateľ sa z už uvedených dôvodov domáha toho, aby ústavný súd v prípade,

ak posúdi napadnutý ústavný zákon ako individuálny právny akt, vydal tento nález:

„I. Základné právo sťažovateľa podieľať sa na správe vecí verejných vyplývajúce

z SR zásahom špecifikovaným v tejto sťažnosti porušené bolo.

II. Ústavný zákon číslo 330/2011 sa zrušuje.

III. Národná rada Slovenskej republiky je povinná uhradiť sťažovateľovi trovy

konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

15. Alternatívne sa sťažovateľ domáha toho, aby ústavný súd v prípade, ak posúdi

napadnutý ústavný zákon ako normatívny právny akt, vydal tento nález:

„IV. Základné právo sťažovateľa podieľať sa na správe vecí verejných vyplývajúce

z SR zásahom špecifikovaným v tejto sťažnosti porušené bolo.

V. Národná rada Slovenskej republiky je povinná do dvoch mesiacov od

právoplatnosti toho nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľovi

finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- eur na účet sťažovateľa.

VI. Národná rada Slovenskej republiky je povinná uhradiť sťažovateľovi trovy

konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Výšku požadovaného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ na jednej

strane nemožnosťou zvrátiť porušenie jeho práv a na druhej strane nenapraviteľnosťou

ujmy, ktorú utrpel v dôsledku sklamania dôvery v existenciu pravidla ochrany právneho

štátu.

II.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. Podstatou veci je tvrdenie sťažovateľa, že národná rada ústavným zákonom

o skrátení volebného obdobia národnej rady porušila základné právo sťažovateľa, občana

a voliča, zúčastňovať sa na správe verejných vecí slobodnou voľbou svojich zástupcov.

Sťažovateľ vlastne tvrdí, že súčasťou jeho základného práva podľa je

subjektívne právo na riadnu dĺžku volebného obdobia parlamentu, ak tento nie je rozpustený

v explicitne predvídaných, resp. normovaných situáciách.

19. Ústavný súd v prvom rade vníma, že sťažovateľ nie je ľahostajný k veciam

verejným, a snaží sa cestou judicializácie kultivovať verejný priestor v Slovenskej republike

(, ). Z tohto pohľadu sa prerokúvaná ústavná sťažnosť prelína

s nástrojmi strategickej litigácie či actio popularis. Sťažovateľ je totiž študentom práva

a nemožno tiež opomenúť, že aj odmietnutie sťažnosti je zmysluplné pre ústavnoprávny

diskurz, o to viac v tranzitívnych či post-tranzitívnych demokraciách, kde sa diskurz

k fundamentálnym právnym otázkam buduje takmer od základov.

20. V predmetnej veci možno nájsť viacero citlivých ústavnoprávnym tém, viacero

vrstiev, ktoré možno transformovať do nasledovných navzájom súvisiacich otázok:

1. Má ústavný súd právomoc rozhodovať o ústavnej sťažnosti proti aktu, ktorý má

formu normatívneho právneho aktu vrátane ústavného zákona?

2. Ako je v ústave vymedzený nositeľ subjektívneho práva zúčastňovať sa na správe

verejných vecí slobodnou voľbou svojich zástupcov?

3. Ako je v ústave vymedzený rozsah subjektívneho práva zúčastňovať sa na správe

verejných vecí slobodnou voľbou svojich zástupcov?

Ustálenie právomoci, obeť porušenia práva, nositeľ subjektívneho práva zúčastňovať

sa na správe verejných vecí slobodnou voľbou svojich zástupcov a rozsah tohto práva

21. V prvom rade musí ústavný súd ustáliť svoju právomoc v konaní o ústavnej

sťažnosti. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že sťažovateľ smeruje sťažnosť voči rôznym

orgánom verejnej moci. V záhlaví sťažnosti uvádza národnú radu aj vládu, v narácii aj

predsedu národnej rady a napokon v návrhu na rozhodnutie priamo uvádza len národnú

radu. Ústavný súd konštatuje, že prostredníctvom konania o ústavnej sťažnosti v zásade

nemožno napadať normatívne právne akty a vychádza z pozície, že v zásade má ctiť formu

aktov. Na normatívnej povahe predmetného zásahu by sa nezmenilo nič, ani ak by

sťažovateľ napadol aj rozhodnutie predsedu národnej rady o vyhlásení volieb [porov.

Klapka, Š. Procedurální aspekty rozhodnutí. In: Jiné právo: On-line symposium Jiného

práva k nálezu Ústavního soudu v kauze M., 16. novembra 2009; Klapka, Š. Nález

Ústavního soudu o zrušení ústavního zákona č. 195/2009 Sb. a morálka práva (nad

procesními aspekty kauzy „M.“), Právní rozhledy 2/2010, s. 60 a nasl.].

22. Ústavný súd už na začiatku svojej činnosti uviedol (ide vôbec o prvé rozhodnutie

publikované v Zbierke nálezov a uznesení), že konanie o podnete právnických alebo

fyzických osôb (predchodca ústavnej sťažnosti, pozn.), ak namietajú porušenie svojich práv

podľa , nemožno začať a vysloviť v ňom porušenie ústavného práva, ak

takému konaniu musí predchádzať konanie o súlade a podnecovateľ pritom nemá procesnú

legitimáciu na začatie takého konania (; porov. tiež Kvasničková, J. Skryté

možnosti konania o súlade právnych predpisov. In: Justičná revue 1/1999, s. 2 a Drgonec,

J., Kvasničková, J. Mutácie ústavnosti, Inštitút pre verejné otázky, Bratislava 2000, s. 179

a nasl.). Uvedená judikatúra je konštantná: „V uznesení ústavný súd

uviedol, že judikatúru, ktorá sa stabilizovala v konaniach o podnetoch, ústavný súd

konštantne uplatňuje aj v období po nadobudnutí účinnosti novelizácie vykonanej

ústavným v konaniach o sťažnostiach podľa

(napr. , , ), pričom zdôrazňuje, že účel konania

o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom type konania (napr. ,

, ).

Prijatie zákona národnou radou, resp. jeho novelizáciu, nemožno kvalifikovať ako

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah orgánu verejnej moci do základných práv a slobôd

fyzickej osoby alebo právnickej osoby tak, ako to požaduje dikcia ,

pretože takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah musí spĺňať atribúty individuálneho

aktu aplikácie práva alebo iného individuálneho zásahu do základných práv a slobôd

sťažovateľa (m. m. ). Ústavný súd preto ani na základe argumentácie

sťažovateľa obsiahnutej v jeho podaní nevidí dôvod na odklonenie sa od svojej

stabilizovanej judikatúry, pretože tomu bráni koncepcia platnej ústavnej a zákonnej úpravy

jeho kompetencií.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti vychádza pri výkone

svojej jurisdikcie dôsledne z ústavného princípu vyjadreného v citovanom čl. 2 ods. 2

, a preto môže uplatňovať štátnu moc iba v zákonnom a ústavnom rámci, čo sa

považuje v podmienkach právneho štátu za conditio sine qua non pre akúkoľvek legitímnu

činnosť jeho orgánov. Za tohto stavu sa ústavný súd nemohol zaoberať meritórnymi

argumentmi sťažovateľa obsiahnutými v jeho sťažnosti, hoci nevylučuje, že by za určitých

okolností mohli mať ústavnoprávnu relevanciu ().

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní podania konštatoval, že podanie

sťažovateľa, ktorým sa v rámci konania o sťažnosti podľa domáha

rozhodnutia, ktoré je ústavný súd oprávnený vydať len v konaní o súlade právnych

predpisov podľa , nemožno vzhľadom na uvedené dôvody prijať na ďalšie

konanie, a preto ho v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za vhodné dodať,

že fyzické osoby, ako aj právnické osoby môžu mať vo viacerých prípadoch odôvodnený

záujem na podaní návrhu na začatie konanie o súlade právnych predpisov osobitne

v prípadoch, ak ide o zákon, prípadne iný právny predpis, ktorý zasahuje do ich základných

práv a slobôd. Subjektom oprávneným na podanie návrhu na vyslovenie nesúladu právneho

predpisu s podľa je podľa v spojení s

až f) najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd, v súvislosti

so svojou rozhodovacou činnosťou, generálny prokurátor Slovenskej republiky alebo

verejný ochranca práv (ak ich ďalšie uplatňovanie namietaných právnych predpisov môže

ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená

spôsobom ustanoveným zákonom). Tento výpočet je taxatívny a neumožňuje žiaden

rozširujúci výklad.

Nedostatok aktívnej procesnej legitimácie fyzickej osoby na podanie návrhu na

začatie konania o súlade právnych predpisov možno za takejto situácie v praxi preklenúť

iniciovaním podania takéhoto návrhu u subjektov, ktoré sú oprávnené ho podať. Z hľadiska

ústavného postavenia a funkcií orgánov prokuratúry a verejného ochrancu práv do úvahy

prichádza najmä podanie podnetu podľa a nasl. o

prokuratúre v znení neskorších predpisov, v ktorom môžu fyzické osoby, ako aj právnické

osoby iniciovať u generálneho prokurátora Slovenskej republiky podanie návrhu na začatie

konania o súlade právnych predpisov alebo podanie podnetu verejnému ochrancovi práv

podľa o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších

predpisov, ktorý je tiež s účinnosťou od 1. apríla 2006 oprávnený podať návrh na začatie

konania o súlade právnych predpisov, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné

práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z kvalifikovanej

medzinárodnej zmluvy [ ].“.

23. V praxi ústavného súdu už nastali prípady, keď mala právna úprava

bezprostrednejší dopad na sťažovateľa, ale ústavný súd vtedy konštatoval, že sťažovateľovi

ešte ostávajú iné procesné nástroje [II. ÚS 83/05, následne Paulík v. Slovenská republika,

sťažnosť č. 10699/05, rozsudok ESĽP z 10. októbra 2006, bod 19 a 20; § 230 ods. 2

písm. b) vnesené novelou ].

24. Ústavný súd Slovenskej republiky je azda jediným ústavným súdom, ktorý nemá

explicitne previazané konanie o ústavnej sťažnosti a konanie o súlade [porov. odlišné

(paralelné) stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa k veci sp. zn. ;

Study on individual access to constitutional justice - Adopted by the Venice

Commission at its 85th Plenary Session, s. 40 a nasl., dostupné na internete

http://www.venice.coe.int/docs/2010/CDL-AD(2010)039rev-e.pdf]. Avšak ani ústavné

súdy, ktoré síce majú dané konania previazané, nepreskúmavajú zásahy priamo spôsobené

normatívnymi aktami. V uznesení český ústavný súd uviedol, že „za zásah

orgánu veřejné moci, jímž je porušeno základní právo občana, nelze považovat legislativní

činnost. Podle zákona č. 182/1993 Sb., o Ústavním soudu, ve znění pozdějších předpisů, je

výčet subjektů oprávněných napadnout u Ústavního soudu zákon (resp. i jiný právní předpis

a některá jeho ustanovení) proveden úplným, resp. konečným výčtem, a fyzická osoba tak

může učinit pouze spolu s ústavní stížností za podmínky, že uplatněním napadeného

ustanovení právního předpisu nastala skutečnost, která je předmětem ústavní stížnosti.

Z takto pojaté akcesority návrhu stěžovatele na zrušení ustanovení právního předpisu

vyplývá, že zde musí být (vedle napadeného právního předpisu) nějaká skutečnost, která je

předmětem ústavní stížnosti (tj. rozhodnutí, opatření nebo jiný zásah orgánu veřejné moci),

která nastala uplatněním napadeného právního předpisu, přičemž touto skutečností nemůže

být právní předpis sám. Pak by totiž nešlo o akcesorický návrh, nýbrž o přímý návrh na

zrušení právního předpisu, k jehož podání však fyzická osoba legitimována není.“.

25. Rakúsko má uvedenú právomoc založenú explicitnou právnou úpravou (Ústavný

súdny dvor rozhoduje ďalej o protiústavnosti zákonov na návrh osoby, ktorá tvrdí, že touto

protiústavnosťou boli priamo porušené jej práva, ak bol tento zákon účinný voči tejto osobe,

bez toho, aby došlo k vydaniu súdneho rozhodnutia alebo správneho rozhodnutia voči nej.

Článok 140 ods. 1 štvrtá veta rakúskej republiky; porov. tiež bod 2.4 časť II nálezu

) a ESĽP umožňuje takýto prieskum jeho medzinárodnoprávny nadhľad.

Každopádne, ústavný súd v zásade nemôže v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmavať akty,

ktoré majú formu normatívnych právnych aktov.

26. Ústavný súd ďalej konštatuje, že do právnej pozície sťažovateľa nebolo

zasiahnuté spôsobom, ktorý by bol dostatočne individuálny práve voči nemu alebo nejakej

rozlíšiteľnej skupine, ktorej je sťažovateľ členom. Sťažovateľ v dôsledku prijatia

namietaného ústavného zákona nebol bezprostredne nútený zmeniť svoje konanie alebo

dokonca čeliť stíhaniu (porov. Sejdić and Finci v. Bosnia and Herzegovina, sťažnosť

č. 27996/06 34836/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 22. decembra 2009, § 30). Inak

povedané, ústavný zákon neznamenal pre sťažovateľa bezprostredný a priamy zásah do jeho

právnej pozície tak, aby bolo možné uvažovať, že je obeťou zásahu do subjektívnych práv

podľa , a to i ak by prichádzali do úvahy v takom rozsahu, v akom sa ich

domáha sťažovateľ.

27. Zjednodušene a systematicky povedané, podľa názoru ústavného súdu neexistuje

(priama) väzba medzi sťažovateľom a ujmou, ktorá mala byť utrpená porušením ním

identifikovaného práva, hoci zo sťažnosti je zrejmé, že predčasné voľby na základe

napadnutého ústavného zákona narušili dôveru sťažovateľa v riadny výkon správy vecí

verejných. Sťažovateľ teda nie je obeťou porušenia (porovnaj doktrínu ústavného

súdu k zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti a k ne/oprávnenosti osoby a doktrínu ESĽP

k podmienke prípustnosti „victim of violation“).

28. Zároveň, aby ústavný súd mohol v rozhodnutí vysloviť porušenie sťažovateľovho

práva, muselo by okrem iného existovať (subjektívne) ústavné právo, ktoré malo byť

porušené, a sťažovateľ by musel byť jeho nositeľom. Špecifikom predmetnej veci je značné

prelínanie sa kritéria obete a rozsahu namietaného základného práva.

29. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v bežných okolnostiach v zásade nie je

nositeľom subjektívneho práva na stanovenú dĺžku volebného obdobia parlamentu

(v širšom kontexte porov. tzv. Grécky prípad, sťažnosť č. 3321/67, správa EKĽP

z 5. novembra 1969, s. 152 – 158). Sťažovateľ nespochybňuje, že mal možnosť sa zúčastniť

na správe vecí verejných voľbou svojich zástupcov (general comment č. 25 z 12. júla 1996

k čl. 25 Paktu). Tým sa z hľadiska „slobodnej voľby svojich zástupcov“ (čl. 30 ods. 1 prvá

veta ) do národnej rady samotnými parlamentnými voľbami jeho právo podľa

ods. 1 v aspekte zastupiteľskej (nie priamej) demokracie vyčerpáva. Právna pozícia

sťažovateľa tak, ako už ústavný súd konštatoval, nebola nijako bezprostredne narušená.

Ústavu nevykladáme, bez ďalšieho, podústavnými normami (porov. napríklad čl. 48 ods. 1

), ale nie je úplne bez významu (vychádzajúc z prezumpcie ústavnosti zákona), že

nateraz volebnú sťažnosť môže v Slovenskej republike podať 10 % oprávnených voličov

volebného obvodu (porov. ).

30. Prerokúvanú vec je potrebné odlíšiť od situácie nemožnosti zúčastniť sa

referenda ( – zmarené referendum I, – zmarené referendum II,

– zmarené referendum III), kde bolo bezprostredne zasiahnuté právo

sťažovateľov zúčastniť sa správy vecí verejných, a to priamo (porov. tiež

referendum o Euroústave).

31. V českom prípade M. (rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

), ktorého argumentácia sťažovateľa pravdepodobne inšpirovala, bol nositeľom

subjektívneho práva podľa čl. 21 Listiny nie volič, ale priamo poslanec. Disentéri, sudcovia

M. a K., spochybnili dokonca aj subjektívne právo poslanca M. na nerušený výkon funkcie

podľa čl. 21 ods. 4 Listiny. Uvedený prípad vzišiel z ústavnej sťažnosti

(v Českej republike môže o niektorých ústavných sťažnostiach rozhodovať plénum).

Konanie o nej bolo po derogačnom náleze pléna zastavené pre prekážku res iudicata –

zrušenie ústavného zákona znamenalo už rozhodnutie aj v sťažovateľovej veci. Sudca M.

disentoval aj toto uznesenie s tým, že práve ono tiež potvrdzuje, že o žiadne subjektívne

práva poslanca nešlo (porov. body 2 a 8 disentu): „Obsahem individuální ústavní stížnosti

je namítané porušení individuálních základních práv konkrétní osoby, t. j. pana M. M.

Tímto individuálním aspektem se v předchozím řízení nikdo nezabýval, nevedlo se k němu

žádné dokazování, nevyjadřovali se k němu ostatní účastníci. Pokud se tak tedy nestalo,

měly by být tyto věci zvažovány v samostatném řízení o ústavní stížnosti.“

32. Štrasburské štandardy chránia len poslancov pred stratou mandátu. Podľa čl. 3

Dodatkového protokolu k Dohovoru, vysoké zmluvné strany sa zaväzujú konať

v rozumných intervaloch slobodné voľby s tajným hlasovaním za podmienok, ktoré

zabezpečia slobodné vyjadrenie názorov ľudu pri voľbe zákonodarného zboru. Európsky

súd pre ľudské práva z uvedeného článku odvodil právo každého jednotlivca kandidovať

vo voľbách, a keď je zvolený, vykonávať svoj mandát (This provision guarantees the

individuals' right to stand for election and, once elected, to sit as a member of parliament.;

porov. M. v. the United Kingdom, sťažnosť č. 10316/83, rozhodnutie EKĽP zo 7. marca

1984, s. 129; George Gantchev proti Bulharsku, sťažnosť č. 28858/95, rozhodnutie EKĽP

z 25. novembra 1996, s. 130, 137; Gaulieder against the Slovak Republic, sťažnosť

č. 36909/97, správa EKĽP z 10. septembra 1999, bod 41).

33. K locus standi sa v obdobných prípadoch vyjadrovali aj zahraničné najvyššie

a ústavné súdy. Napríklad v prostredí nemeckého ústavného práva sa v roku 1983 a v roku

2005 sťažovali poslanci Bundestagu, že rozpustenie Bundestagu na základe vyslovenia

nedôvery vláde bolo ústavne nekorektné, pretože nešlo o skutočnú nedôveru, ale o nedôveru

politicky zinscenovanú. Nemecký ústavný súd prerokúval uvedené spory v režime sporu

o právomoc kdesi na pomedzí objektívneho ústavného práva a subjektívneho ústavného

práva poslancov Bundestagu (, 1 – Bundestagsauflösung I., BVerfGE 114, 121

– Bundestagsauflösung III; z hľadiska aktívnej legitimácie porov. aj , 107 –

Bundestagsauflösung II).

34. V Kanade na návrh tretieho sektora rozhodoval Federálny súd o tom, či kanadský

premiér neporušil volebný zákon a Chartu práv v časti garantujúcej občanom právo

zúčastniť sa spravodlivých volieb, keď požiadal o rozpustenie parlamentu bez toho, aby mu

bola vyslovená nedôvera [Conacher v. Canada (Prime Minister), 2009 FC 920, [2010] 3

F.C.R. 411]. Federálny súd návrh odmietol. Sťažovatelia sa odvolali a Federálny apelačný

súd rozhodnutie potvrdil (2010 FCA 131). Najvyšší súd Kanady nepripustil mimoriadny

opravný prostriedok. V záujme objektívnosti a bez komparatívneho cherry-pickingu treba

priznať, že kanadský Federálny súd priznal aktívnu legitimáciu treťosektorovej organizácii

a jej predstaviteľovi, keď ich uznal priamo dotknutých v zmysle relevantného zákonného

ustanovenia vyžadujúceho, aby sťažovateľ bol „directly affected by the matter in respect of

which relief is sought“. V zmysle doktríny Federálneho súdu sa v danom kontexte hodnotia

tiež špecifické okolnosti prípadu a druh záujmu, ktorý má/majú sťažovatelia [Henry Global

Immigration Services v. Canada (Citizenship and Immigration), 1998 CanLII 8854 (FC), at

para. 22]. Kanadská právna úprava je však bližšia spomenutej rakúskej Individualantrag než

právnej úprave slovenskej. V ešte širšom právnom a skutkovom kontexte možno spomenúť,

že v Írsku uznal tamojší najvyšší súd standing registrovanému voličovi, ktorý sa domáhal

súdneho tlaku na parlament a vládu, aby boli vyhlásené doplňujúce voľby na uprázdnený

mandát v parlamente (Doherty v. Government of Ireland & Anor).

35. Na strane druhej možno poukázať na názor z českého ústavnoprávneho diskurzu

z konca deväťdesiatych rokov minulého storočia. Profesor F., v súčasnosti sudca Ústavného

súdu Českej republiky, problém skracovania funkčného obdobia parlamentu rozdelil do

troch rovín. Prvou je rovina vzťahu voličov a ich reprezentantov v parlamente, druhou

vzťah parlamentu a iných orgánov a treťou je postavenie občanov, ktorí boli do parlamentu

zvolení. F. konštatuje, že v rámci prvej (a ani druhej roviny) nenastáva ústavnoprávny

problém, nedochádza totiž k obmedzeniu či porušeniu práv voličov, keďže tí nijako neutrpia

ako zdroj moci v štáte (Filip, J. ácení volebního období. Parlamentní zpravodaj, 12/97-

98, s. 132; Filip, J. Rozpuštění poslanecké sněmovny. Komentář k čl. 35 odst. 1 písm. b)

ČR. Časopis pro právní vědu a praxi, č. 1/1998, s. 48). I F. tak konštatuje, že medzi

činnosťou parlamentu, ktorý sa ústavným zákon „rozpustí“ a právami voličov nie je

(priama) väzba a volič – sťažovateľ tak nie je/nemôže byť obeťou porušenia základného

práva alebo slobody. F. doslova uvádza: „Pokud jde o zachování demokratického principu,

je nutno vidět, že ácení volebního období se týká jednak vztahu lidu (volišstva)

a Poslanecké sněmovny, jednak vztahu Poslanecké sněmovny a jiných orgánů a konečne

postavení občanů, kteří byli do Poslanecké sněmovny zvoleni. V prvém aspektu nutno

zdůraznit, že ácením volebního období nedojde ke ácení ústavních práv voličů. (...)

Voliči tedy ácením volebního období neutrpí jako zdroj veškeré moci v ČR.“

36. Túto časť možno uzavrieť konštatovaním, že v ústavnom práve nastávajú

situácie, že isté právne nedokonalosti v objektívnom ústavnom práve nemožno artikulovať

ako porušenie subjektívnych ústavných práv [porov. „Uznesením vlády,

ktorým vláda schváli návrh zákona bez toho, aby sa konalo pripomienkové konanie, nemôže

dôjsť ani k porušeniu petičného práva jednotlivca, ani jeho práva na účasť na správe veci

verejných. Uvedené neznamená, že by Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o súlade

nemohol (teoreticky) vnímať otázky vád legislatívneho procesu odlišne z pohľadu

objektívneho práva.“].

Rozsah článku 127

37. V prvej alternatíve petitu sťažovateľ navrhuje zrušenie ústavného zákona ako

individuálneho právneho aktu (akoby prezlečeného do normatívneho právneho aktu).

Sťažovateľ pravdepodobne vedomý si kontroverznosti zrušovania ústavných zákonov

nežiada v druhej alternatíve petitu zrušenie ústavného zákona, ale len deklarovanie

porušenia práva. Ústavný súd však už uviedol, že v režime ústavnej sťažnosti sa v zásade

nemôže zaoberať vecou, ak podstata porušenia spočíva priamo v normatívnom právnom

akte.

38. Každopádne sťažovateľ nastoľuje v sťažnosti nielen otázku preskúmavania

súladu predpisov s prostredníctvom , ale špecificky aj otázku

preskúmateľnosti súladu ústavného zákona s ústavným súdom. V stredoeurópskom

priestore ide v súčasnosti o veľmi živú tému (Procházka, R. Ľud a sudcovia v konštitučnej

demokracii. Plzeň, Aleš Čeněk: 2011. ISBN 978-80-7380-328-5), zvlášť po toľko

diskutovanom rozhodnutí českého ústavného súdu [k mimostredourópskej

reflexii pozri Williams, K. When a Constitutional Amendment Violates the “Substantive

Core”: The Czech Constitutional Court’s September 2009 Early Elections Decision, Review

of Central and East European Law 36 (2011) 33 – 51]. Spolkový ústavný súd deklaroval

možnosť rušiť ústavné zákony, pričom túto možnosť nikdy nevyužil. Rakúsky ústavný dvor

ruší ústavné zákony formálne len z procedurálnych, formálnych dôvodov, rozlišujúc medzi

novelou a revíziou , a túto možnosť dvakrát využil. Na druhej strane maďarský

(rozhodnutie č. 1260/B/1997, 2/1998) a slovinský ústavný súd (rozhodnutie U-I-332/94)

zamietli možnosť preskúmavať ústavné zákony (Gözler, K. Judicial review of constitutional

amendments: a comparative study, EKIN Press, Bursa 2008, dostupné na internete:

http://www.anayasa.gen.tr/jrca.htm).

39. Možno tu zopakovať, že ústavný zákon nezasiahol bezprostredne do právnej

pozície sťažovateľa, ktorá by bola tvorená subjektívnym ústavným právom a dodať, že

ďalšie úvahy o (ne)preskúmateľnosti ústavných zákonov patria plénu v konaní o súlade.

V tejto súvislosti možno uviesť, že ústavný súd sleduje diskurz, v ktorom Radoslav

Procházka navrhuje ako východisko medzi nezrušiteľnosťou ústavných zákonov ústavným

súdom a nutnosťou chrániť individuálne slobody použiť v slovenskom ústavnom prostredí

paralelu tzv. Plaumannovho testu, ktorý bol artikulovaný Súdnym dvorom Európskej únie

(pozri Procházka, Radoslav. Ľud a sudcovia v konštitučnej demokracii. Plzeň, Aleš Čeněk:

2011, s. 43 – 47. ISBN 978-80-7380-328-5). Tento test ako skúška prijateľnosti žaloby

o neplatnosť neprivilegovaným žalobcom spočíva v zisťovaní, či akt, a to bez ohľadu na

jeho deklarovanú formu, sa osoby týka (i) priamo a (ii) osobne, resp. individuálne (pozri

čl. 263 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ide o bývalý článok 230 Zmluvy o Európskom

spoločenstve). Súdny dvor Európskej únie vyložil podmienku osobného či individuálneho

dopadu tak, že „[s]ubjekty iné ako osoby, ktorým je rozhodnutie určené, môžu tvrdiť, že sa

ich rozhodnutie osobne týka iba vtedy, keď sa ich dotýka na základe ich určitých osobitných

vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ich charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej

osobe, a tým ich individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je rozhodnutie

určené“ (rozhodnutie 25/62 Plaumann v. Komisia). V tom istom rozhodnutí Súdny dvor

Európskej únie rozhodol, že táto podmienka nie je splnená, keďže bol „žalobca dotknutý

sporným rozhodnutím ako dovozca klementínok, teda z dôvodu svojej obchodnej činnosti,

ktorú má právo kedykoľvek vykonávať akýkoľvek subjekt, a preto ho nemožno

charakterizovať vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu obdobným spôsobom ako osobu,

ktorej je rozhodnutie určené“. Z toho možno usúdiť, že nie akékoľvek zaradenie sa do istej

triedy, nie akékoľvek charakteristiky, ktoré fyzické a právnické osoby individualizujú

(napríklad „byť dovozcom klementínok“, ktorých v tom čase malo byť Nemecku cca. 35),

sú dostatočne individualizujúcimi v zmysle podmienky osobné vplyvu aktu. Priamosť

dotknutia sa v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie posudzuje na základe

požiadavky (i) bezprostrednosti ovplyvnenia právneho postavenia osoby aktom a (ii)

neponechania priestoru na voľné uváženie adresátovi. Na prvý pohľad sa síce určenie týchto

podmienok a ich vymedzenie javí ako neproblematické, nemožno však prehliadnuť, že

i subsumpcia prípadov pod nich býva typicky predmetom sporu, keďže v úsudku o splnení

podmienok Plaumannovho testu nejde o matematický kalkul či algoritmus. Priamosť

i individuálnosť vplyvu rozhodnutia sú totiž skôr otázkou kontinua, teda istej škály (otázka:

Do akej miery individuálny?), nie binarity (otázka: Individuálny alebo neindividuálny?).

40. Ústavný súd však musí (neutrálne) konštatovať, že sťažovateľova pozícia

v predmetnej veci je veľmi vzdialená aj od akejsi zmäkčenej podoby Plaumannovho testu

tak, ako ho používa Súdny dvor. Ústavný súd musí upozorniť, že uvedené úvahy

neznamenajú ani jeho pripravenosť, ani jeho nepripravenosť aplikovať Plaumannov test.

Predmetná vec totiž nemá taký skutkový a právny základ, aby umožňovala relevantné úvahy

v tomto smere (pozri body 27 a 29).

Obiter dictum k ústavnej koncepcii rozpustenia parlamentu

41. Napriek uvedenému, pokračujúc ďalej v úvahách nad rámec veci, ústavný súd

nemôže neuviesť, v miere a tóne, aký mu umožňuje rozhodnutie formou odmietacieho

uznesenia, že vníma nedokonalosť či diskutabilnosť spôsobu samorozpúšťania parlamentu

ad hoc ústavným zákonom a problematickosť ad hoc ústavných zákonov vôbec. Ústavný

súd sleduje, že súčasťou konštitucionalistického diskurzu sú rozpaky z obchádzania

stanovených procedúr, ktoré majú viesť k skráteniu volebného obdobia.

42. Rozpustenie parlamentu je vo všeobecnosti jedným z najdelikátnejších bodov

vzťahu legislatívy a exekutívy, ale aj vzťahu moci ustanovujúcej a moci ustanovenej.

Z učebnicového pohľadu ide o protiváhu možnosti parlamentu vysloviť nedôveru vláde

[Holubová, E. Rozpouštění parlamentu: ruční brzda ústavního systému v komparativním

pohledu. In: Antoš, M., Wintr, J. (eds.): Parlamentarizmus. Sborník z výjezdného semináře

Právnické fakulty UK, Sborník č. 38. Univerzita Karlova v Praze, Právnická fakulta, Praha

2008, s. 169 a nasl.] a v širšom zmysle ide o riešenie krízových situácií, keď neexistuje

v parlamente funkčná väčšina. Niektoré krajiny vo svojich sťažili možnosť

rozpustiť parlament z obavy pred nestabilitou, z obavy pred vznikom častých ústavných

kríz. Slovenský parlament [ústavné ,

č. (porov. tiež bod 16 odlišného stanoviska sudcov Juraja Horvátha, Jána

Lubyho a Lajosa Mészárosa k uzneseniu o prijatí veci č. k. a č. 330/2011

Z. z.; opačnou a osobitnou ústavnou situáciou bola realizácia nálezu ústavného súdu

ústavným ] a český parlament (ústavní zákony

o ácení volebního období Poslanecké sněmovny č. 69/1998 Sb. a č. 195/2009 Sb.)

vytvorili akúsi tendenciu ich samorozpúšťania ústavným zákonom ad hoc ako

jednorazovou, ihneď skonzumovanou, nepriamou novelou , pričom pozadie tejto

tendencie možno siaha až do čias ústavného konceptu jednoty moci v dobe neslobody

[z doby neslobody možno spomenúť aj ústavné , č. ;

z obdobia pražskej jari tri predĺženia volebného obdobia ústavnými

Zb., č. a č. ; napokon ešte ústavný (porov.

Gronský, J. Komentované dokumenty k ústavním dějinám Československa. Svazek III,

1960-1989. Praha: Nakladatelství Karolinum, 2007, s. 72 a 275 a nasl.); odlišnou situáciou

bolo dvojročné dopredu ústavnými a č. stanovené

porevolučné volebné obdobie].

43. Z tohto pohľadu by možno istým spôsobom stálo za zváženie (ústavodarcu), či je

naozaj vhodná tendencia neinscenovaného samorozpúšťania (avšak) ad hoc ústavnými

zákonmi alebo prípadne zinscenované rozpustenie na základe ) , alebo

nové všeobecné riešenie, pričom jediným, samozrejme, nie je len samorozpustenie 3/5

väčšinou. Pritom je nutné dbať aj na zabezpečenie kontinuity zákonodarnej moci. Napätie

vznikajúce medzi parlamentnou vôľou a ústavným textom je zrejmé aj z citovaných

nemeckých prípadov, kde síce Spolkový ústavný súd uviedol, že vyslovenie nedôvery by

malo byť materiálne, nielen inscenované, ale uvedenú podmienku z pochopiteľnej

deferencie k parlamentnému životu neskúmal [Apel, S., Körber, Ch., Wihl, T. The Decision

of the German Federal Constitutional Court of 25th August 2005 – Dissolution of the

National Parliament. 6 German Law Journal 1243-1254 (2005)]. Reformy spôsobu

rozpúšťania parlamentu sa nevyhýbajú ani tradičným krajinám s Westminsterským

modelom parlamentu. Vo westminsterskej tradícii predseda vlády určoval termín volieb,

pričom nemohol prekročiť maximálnu dobu volebného obdobia. Ak premiér cítil väčšiu

podporu vo verejnosti než v parlamente, mohol požiadať hlavu štátu o rozpustenie

parlamentu a novými voľbami posilniť svoju pozíciu. V Anglicku bol v roku 2011 prijatý

Fixed-term Parliaments Act 2011, podľa ktorého je termín volieb určený zákonom

a k skoršiemu rozpusteniu parlamentu dochádza len na základe hlasovania o dôvere alebo

v dôsledku samorozpustenia parlamentu. Nie je náhodou, že tento zákon bol prijatý počas

koaličnej vlády. Taktiež v Kanade bol nedávno zavedený fixný termín volieb, pričom však

bola zachovaná možnosť hlave štátu – generálnemu guvernérovi – rozpustiť parlament

na žiadosť premiéra. V už citovanej veci Conacher v. Canada Federálny súd potvrdil

uvedené prerogatívum predsedu vlády.

44. Ústavný súd síce z už uvedených argumentov sťažnosť odmietol z dôvodu

nedostatku právomoci a z dôvodu, že sťažovateľ je zjavne neoprávnenou osobou

v kombinácii so zjavnou neopodstatnenosťou, ale je zároveň presvedčený, že sťažnosť

prispeje k ústavnoprávnemu diskurzu, čo bolo zaiste jedným z cieľov sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013