Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)IV. ÚS 318/2011
PDF · 213.39 KB
No categories available
IV. ÚS 318/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K., K., vo veci namietaného nesúladu § 63 ods. 1
písm. g) a § 179a zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
s čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 7. júla 2011
doručené podanie Ing. J. K. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „Vec: Nesúlad ust.
§§ 63, ods. 1) písm. g) 179a) Zákona č. 233/2005 Exekučného poriadku s čl. 50 Ústavy SR“,
ktoré je následne uvedené slovným spojením: „Týmto podávam sťažnosť na zákonodarcu
pre nesúlad ustanovenia §§ 63, ods. 1) písm. g) a 179a Zákona č. 233/1995 Exekučného
poriadku s čl. 50 Ústavy SR.“ Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k názoru, že
úmyslom sťažovateľa bolo v danej veci podať sťažnosť podľa § 127 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Ústavný súd rešpektoval vôľu sťažovateľa a jeho
podanie posudzoval ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti smerujúcej proti Národnej rade Slovenskej republiky
(ďalej aj „národná rada“) okrem iného uviedol:
«Novelou citovaného Zákona bola do Exekučného poriadku pridaná ďalšia možnosť
vykonania exekúcie podľa § 179a. Zákon sa podrobne venuje úprave všetkých ustanovení
§ 179, ale nijako neupresňuje ust. § 179a. Príkaz na zadržanie vodičského preukazu (ďalej
len „VP“) ale sám o sebe nerieši vymoženie pohľadávky, práve naopak, obmedzí
povinného, ktorý si prácu alebo podnikanie nemôže nájsť bez VP, čím sa len oddiali ako
vyplatenie dlžného výživného, tak aj jeho opätovné pravidelné vyplácanie zo strany
povinného. Zákon tu nemyslí na prípady, keď skutočne kvôli zmene pomerov na strane
povinného tento nemôže platiť výživné vo výške stanovenej súdom. Dochádza tým k situácii,
že aj pri včasnom a odôvodnenom podaní návrhu povinného na úpravu výživného a pri
súčasnom zdĺhavom rozhodovaní prvostupňového súdu, nemôže povinný v podstate nič
robiť. Pritom podľa ust. § 62 ods. (3) Zákona o rodine je minimálna vyživovacia povinnosť
bez ohľadu na príjem a majetkové pomery povinného stanovená vo výške 30 % zo sumy
životného minima nezaopatreného neplnoletého dieťaťa alebo nezaopatreného dieťaťa.
Exekútor príkazom na zadržanie nedosiahne ten účinok, aký by dosiahol pri výkone
exekúcie podľa ust. § 63 ods. 1) písm. a) až f). Zadržanie VP, resp. vydanie príkazu na jeho
zadržanie sa síce formálne nazýva spôsob vykonania exekúcie, v skutočnosti je to trestajúci
prostriedok, ktorého cieľom je prinútiť povinnú osobu, aby si v budúcnosti dobrovoľne
plnila svoju vyživovaciu povinnosť. Základným rozporom napadnutého ustanovenia teda je,
že zadržanie VP exekútorom nie je spôsobom vykonania exekúcie, ale trestom. Podľa
trestného zákona č. 300/2005 trestom je ujma na osobnej slobode, majetkových alebo iných
právach odsúdeného, ktorú môže páchateľovi v prípade dokázania viny uložiť len súd.
Zákon umožňuje uloženie trestu napr. aj zadržaním VP na konkrétny čas. Rovnako
v prípade sankcie v podobe odobratia VP na základe Zákona č. 372/1990 o priestupkoch.
Podstatou týchto trestov však je, na rozdiel od napadnutého ustanovenia Exekučného
poriadku, ohraničenosť doby, po ktorú odsúdený alebo osoba, ktorá bola uznaná ako vinná
zo spáchania priestupku, nemôže riadiť motorové vozidlo. Postup exekútora je preto
nezákonný, pretože exekútor nemá ľudí trestať, ale má vymáhať pohľadávky. Len príkazom
na zadržanie VP povinného nedôjde automaticky k žiadnemu plneniu zo strany povinného.
Trestným činom podľa ust. § 207 trestného zákona je zanedbanie povinnej výživy. Trestný
čin podľa tohto ustanovenia spácha ten, kto si aj z nedbanlivosti počas dvoch rokov
minimálne tri krát neplní zákonnú vyživovaciu povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať
iného. Ak si povinný neplní z dôvodu zmeny pomerov na jeho strane vyživovaciu povinnosť
vo výške, v akej ju v minulosti stanovil súd, a súčasne nedošlo z jeho strany k neplneniu
povinnosti, to ešte samo o sebe neznamená, že sa dopustil trestného činu. Trestným činom
by bolo, keby si, hoci pravidelne, povinný neplnil svoju vyživovaciu povinnosť aspoň
v rozsahu, ktorý definuje § 63 ods. (2) Zákona o rodine, čiže v rozsahu minimálne 30 %
zo životného minima dieťaťa podľa osobitného predpisu. Už zo samotného výrazu „zákonnú
povinnosť“ vyplýva, že až pri splnení podmienok podľa § 207 a/alebo súčasne
aj vyživovaním vo výške nižšej, než hovorí zákon, sa povinný dopúšťa trestného činu
a nielen preto, že si túto vyživovaciu povinnosť neplní vo výške stanovenej súdom. Súd pri
stanovení výšky výživného vychádza hlavne z príjmových a majetkových pomerov
a schopností a možností povinného, ako aj z odôvodnených potrieb dieťaťa. Napriek
preukázanej zmene pomerov na strane povinného, ako aj v dôsledku konania, ktoré v tak
dôležitej veci súd rieši takmer tri roky, exekútor vychádza z rozsudku, ktorý síce právne
platí, ale v skutočnosti už nedochádza k plneniu si vyživovacej povinnosti v tejto výške práve
kvôli zmene pomerov na strane povinného rodiča. Podľa Ústavy SR platí prezumcia neviny
až do právoplatného rozhodnutia súdu alebo príslušného orgánu. Exekútor je týmto
ustanovením postavený do pozície sudcu, resp. senátu súdu a čo je najhoršie, odobratie VP
je tým pádom časovo neohraničené, resp. je ohraničené na neurčito až do právoplatného
rozhodnutia súdu o zmene výšky výživného, čo môže trvať roky. Teoreticky môže exekútor
v zmysle napadnutých ustanovení exekučného poriadku vydať príkaz na zadržanie VP aj pri
dlhu na výživnom vo výške 1 €! Aj pri trestnom čine, za ktorý je páchateľ odsúdený,
spravidla vznikne aj nejaká majetková alebo nemajetková ujma a trest sa odvíja od výšky
takto spáchanej škody. Škoda sa spravidla udáva v násobkoch minimálnej mzdy. Podľa
čl. 50 Ústavy SR len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy. Povinný napriek tomu, že
sa nedopustil trestného činu, je aj tak prostredníctvom exekútora potrestaný, ako keby ho
spáchal. V právnom štáte, za ktorý sa SR považuje, však len súd môže rozhodnúť o tom, či
bol spáchaný trestný čin a uložiť páchateľovi trest. Je to v príkrom rozpore s ústavou SR.»
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil, že „Ustanovenie § 63 ods. 1) písm. g)
a § 179a Zákona č. 233/1995 – Exekučného poriadku je v rozpore s článkom 50 ods. (1)
Ústavy Slovenskej republiky, a preto prikazujem Národnej rade SR, aby novelou Zákona
tento nesúlad odstránila a vyškrtla § 63 ods. 1) písm. g) a § 179a zo znenia zákona alebo
aby bol § 179a upravený a doplnený v nasledovnom znení: § 179a Exekútor môže vydať
príkaz na zadržanie vodičského preukazu tomu, kto nesplní výživné v jeho minimálnom
rozsahu podľa osobitného predpisu, alebo až potom, čo bude povinný právoplatne odsúdený
za trestný čin zanedbania povinnej výživy pod2a § 207 Trestného zákona.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom
sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd
nerozhoduje iný súd.
„Sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy sa možno brániť len proti porušeniam základných
práv individuálnymi, a nie normatívnymi právnymi aktmi. Preto nemožno v konaní
o sťažnosti vysloviť, že k porušeniu základného práva došlo priamo ustanovením
normatívneho právneho aktu, ale iba jeho konkrétnou aplikáciou“ (m. m. III. ÚS 18/02).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta nesúlad § 63 ods. 1 písm. g)
a § 179a Exekučného poriadku s čl. 50 ods. 1 ústavy, pričom jeho sťažnosť smeruje proti
národnej rade. Sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy v spojení s § 49 zákona o ústavnom súde
však môže sťažovateľ napadnúť len taký zásah do svojich základných práv a slobôd, ktorý
vyplýva z konkrétneho právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, to
znamená z individuálneho právneho aktu.
V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že podľa jeho doterajšej
judikatúry vzťahujúcej sa na konania o podnete podľa znenia ústavy (čl. 130 ods. 3)
platného a účinného do nadobudnutia účinnosti novelizácie ústavy vykonanej ústavným
zákonom č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky
č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon č. 90/2001 Z. z.“)
ústavný súd pri posudzovaní otázky zjavnej neopodstatnenosti podnetu zisťoval, či
prekážkou jeho prijatia na ďalšie konanie nie je ústavná a zákonná úprava jednotlivých
typov konaní pred ústavným súdom (m. m. I. ÚS 23/99 až I. ÚS 29/99), pričom
zdôrazňoval, že každé z týchto konaní pred ústavným súdom sa vyznačuje tým, že ho
možno začať iba ako samostatné konanie a iba na návrh oprávnených subjektov. Žiadne
z týchto konaní preto nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom.
Vychádzajúc z uvedenej ústavnej a zákonnej úpravy ústavný súd za opodstatnené návrhy
na začatie konania pred ústavným súdom (vrátane podnetov fyzických a právnických osôb)
považuje len tie, o ktorých možno konať a aj rozhodnúť v niektorom z ústavou
ustanovených typov konaní pred ústavným súdom ako v samostatnom konaní.
V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd v konaní o podnete vo veci
vedenej pod sp. zn. I. ÚS 96/93 uviedol: „Konanie o podnete právnických alebo fyzických
osôb, ak namietajú porušenie svojich práv podľa čl. 130 ods. 3 ústavy, nemožno uskutočniť
a vysloviť v ňom porušenie ústavného práva, ak tomuto konaniu musí predchádzať iné
konanie pred ústavným súdom a predkladateľ podnetu nemá ústavné právo iniciovať začatie
takého konania.
V prípade, že ustanovenia zákona môžu porušovať práva jednotlivca garantované mu
ústavou, ústavnými zákonmi či medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, nápravu možno dosiahnuť
vyslovením nesúladu jednotlivých ustanovení právnych predpisov alebo celých právnych
predpisov s ústavou, ústavnými zákonmi i uvedenými medzinárodnými zmluvami, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.
O súlade zákonov s ústavou, ústavnými zákonmi i kvalifikovanými medzinárodnými
zmluvami a o súlade ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov s ústavou,
ústavnými zákonmi, kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami a so zákonmi rozhoduje
ústavný súd podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a b) ústavy.
Zmenu ustanovení zákona teda nemožno dosiahnuť inštitútom sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy v spojení s ustanoveniami šiesteho oddielu druhej hlavy zákona o ústavnom
súde (konanie o sťažnostiach).
Judikatúru, ktorá sa stabilizovala v konaniach o podnetoch, ústavný súd konštantne
uplatňuje aj v období po nadobudnutí účinnosti novelizácie ústavy vykonanej ústavným
zákonom č. 90/2001 Z. z. v konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (napr.
I. ÚS 96/93, I. ÚS 106/93, IV. ÚS 54/08), pričom zdôrazňuje, že účel konania o súlade
právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom type konania (napr. III. ÚS 18/02,
III. ÚS 244/04, IV. ÚS 54/08).
Prijatie zákona národnou radou, resp. jeho novelizáciu, nemožno kvalifikovať ako
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah orgánu verejnej moci do základných práv a slobôd
fyzickej osoby alebo právnickej osoby tak, ako to požaduje dikcia čl. 127 ods. 1 ústavy,
pretože takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah musí spĺňať atribúty individuálneho
aktu aplikácie práva alebo iného individuálneho zásahu do základných práv a slobôd
sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 54/08). Ústavný súd preto ani na základe argumentácie
sťažovateľa obsiahnutej v jeho podaní nevidí dôvod na odklonenie sa od svojej
stabilizovanej judikatúry, pretože tomu bráni koncepcia platnej ústavnej a zákonnej úpravy
jeho kompetencií.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti vychádza pri výkone
svojej jurisdikcie dôsledne z ústavného princípu vyjadreného v citovanom čl. 2 ods. 2
ústavy, a preto môže uplatňovať štátnu moc iba v zákonnom a ústavnom rámci, čo sa
považuje v podmienkach právneho štátu za conditio sine qua non pre akúkoľvek legitímnu
činnosť jeho orgánov. Za tohto stavu sa ústavný súd nemohol zaoberať meritórnymi
argumentmi sťažovateľa obsiahnutými v jeho sťažnosti, hoci nevylučuje, že by za určitých
okolností mohli mať ústavnoprávnu relevanciu (IV. ÚS 306/08).
Ústavný súd po predbežnom prerokovaní podania konštatoval, že podanie
sťažovateľa, ktorým sa v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy domáha
rozhodnutia, ktoré je ústavný súd oprávnený vydať len v konaní o súlade právnych
predpisov podľa čl. 125 ústavy, nemožno vzhľadom na uvedené dôvody prijať na ďalšie
konanie, a preto ho v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za vhodné dodať,
že fyzické osoby, ako aj právnické osoby môžu mať vo viacerých prípadoch odôvodnený
záujem na podaní návrhu na začatie konanie o súlade právnych predpisov osobitne
v prípadoch, ak ide o zákon, prípadne iný právny predpis, ktorý zasahuje do ich základných
práv a slobôd. Subjektom oprávneným na podanie návrhu na vyslovenie nesúladu právneho
predpisu s ústavou podľa čl. 125 ústavy je podľa § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a)
až f) zákona o ústavnom súde najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej
republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd, v súvislosti
so svojou rozhodovacou činnosťou, generálny prokurátor Slovenskej republiky alebo
verejný ochranca práv (ak ich ďalšie uplatňovanie namietaných právnych predpisov môže
ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená
spôsobom ustanoveným zákonom). Tento výpočet je taxatívny a neumožňuje žiaden
rozširujúci výklad.
Nedostatok aktívnej procesnej legitimácie fyzickej osoby na podanie návrhu
na začatie konania o súlade právnych predpisov možno za takejto situácie v praxi preklenúť
iniciovaním podania takéhoto návrhu u subjektov, ktoré sú oprávnené ho podať. Z hľadiska
ústavného postavenia a funkcií orgánov prokuratúry a verejného ochrancu práv do úvahy
prichádza najmä podanie podnetu podľa § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre
v znení neskorších predpisov, v ktorom môžu fyzické osoby, ako aj právnické osoby
iniciovať u generálneho prokurátora Slovenskej republiky podanie návrhu na začatie
konania o súlade právnych predpisov, alebo podanie podnetu verejnému ochrancovi práv
podľa § 13 zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších
predpisov, ktorý je tiež s účinnosťou od 1. apríla 2006 oprávnený podať návrh na začatie
konania o súlade právnych predpisov, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné
práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z kvalifikovanej
medzinárodnej zmluvy [čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavy].
Ústavný súd napokon poznamenáva, že ak by posudzoval návrh sťažovateľa len
z hľadiska petitu navrhovaného rozhodnutia, ktorý by podľa svojho obsahu mohol byť
aj návrhom na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a b) ústavy, musel by tento
návrh podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako návrh podaný zjavne
neoprávnenou osobou. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohoto
uznesenia.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu,
aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa, najmä o jeho žiadosti
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júla 2011