Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 318/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K., K., vo veci namietaného nesúladu § 63 ods. 1

písm. g) a o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

s a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 7. júla 2011

doručené podanie Ing. J. K. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „Vec: Nesúlad ust.

§, ods. 1) písm. g) 179a) Exekučného poriadku s SR“,

ktoré je následne uvedené slovným spojením: „Týmto podávam sťažnosť na zákonodarcu

pre nesúlad ustanovenia §, ods. 1) písm. g) a 179a Exekučného

poriadku s SR.“ Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k názoru, že

úmyslom sťažovateľa bolo v danej veci podať sťažnosť podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Ústavný súd rešpektoval vôľu sťažovateľa a jeho

podanie posudzoval ako sťažnosť podľa .

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti smerujúcej proti Národnej rade Slovenskej republiky

(ďalej aj „národná rada“) okrem iného uviedol:

«Novelou citovaného Zákona bola do Exekučného poriadku pridaná ďalšia možnosť

vykonania exekúcie podľa § 179a. Zákon sa podrobne venuje úprave všetkých ustanovení

§ 179, ale nijako neupresňuje ust. § 179a. Príkaz na zadržanie vodičského preukazu (ďalej

len „VP“) ale sám o sebe nerieši vymoženie pohľadávky, práve naopak, obmedzí

povinného, ktorý si prácu alebo podnikanie nemôže nájsť bez VP, čím sa len oddiali ako

vyplatenie dlžného výživného, tak aj jeho opätovné pravidelné vyplácanie zo strany

povinného. Zákon tu nemyslí na prípady, keď skutočne kvôli zmene pomerov na strane

povinného tento nemôže platiť výživné vo výške stanovenej súdom. Dochádza tým k situácii,

že aj pri včasnom a odôvodnenom podaní návrhu povinného na úpravu výživného a pri

súčasnom zdĺhavom rozhodovaní prvostupňového súdu, nemôže povinný v podstate nič

robiť. Pritom podľa ust. § 62 ods. (3) Zákona o rodine je minimálna vyživovacia povinnosť

bez ohľadu na príjem a majetkové pomery povinného stanovená vo výške 30 % zo sumy

životného minima nezaopatreného neplnoletého dieťaťa alebo nezaopatreného dieťaťa.

Exekútor príkazom na zadržanie nedosiahne ten účinok, aký by dosiahol pri výkone

exekúcie podľa ust. § 63 ods. 1) písm. a) až f). Zadržanie VP, resp. vydanie príkazu na jeho

zadržanie sa síce formálne nazýva spôsob vykonania exekúcie, v skutočnosti je to trestajúci

prostriedok, ktorého cieľom je prinútiť povinnú osobu, aby si v budúcnosti dobrovoľne

plnila svoju vyživovaciu povinnosť. Základným rozporom napadnutého ustanovenia teda je,

že zadržanie VP exekútorom nie je spôsobom vykonania exekúcie, ale trestom. Podľa

. 300/2005 trestom je ujma na osobnej slobode, majetkových alebo iných

právach odsúdeného, ktorú môže páchateľovi v prípade dokázania viny uložiť len súd.

Zákon umožňuje uloženie trestu napr. aj zadržaním VP na konkrétny čas. Rovnako

v prípade sankcie v podobe odobratia VP na základe o priestupkoch.

Podstatou týchto trestov však je, na rozdiel od napadnutého ustanovenia Exekučného

poriadku, ohraničenosť doby, po ktorú odsúdený alebo osoba, ktorá bola uznaná ako vinná

zo spáchania priestupku, nemôže riadiť motorové vozidlo. Postup exekútora je preto

nezákonný, pretože exekútor nemá ľudí trestať, ale má vymáhať pohľadávky. Len príkazom

na zadržanie VP povinného nedôjde automaticky k žiadnemu plneniu zo strany povinného.

Trestným činom podľa ust. je zanedbanie povinnej výživy. Trestný

čin podľa tohto ustanovenia spácha ten, kto si aj z nedbanlivosti počas dvoch rokov

minimálne tri krát neplní zákonnú vyživovaciu povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať

iného. Ak si povinný neplní z dôvodu zmeny pomerov na jeho strane vyživovaciu povinnosť

vo výške, v akej ju v minulosti stanovil súd, a súčasne nedošlo z jeho strany k neplneniu

povinnosti, to ešte samo o sebe neznamená, že sa dopustil trestného činu. Trestným činom

by bolo, keby si, hoci pravidelne, povinný neplnil svoju vyživovaciu povinnosť aspoň

v rozsahu, ktorý definuje § 63 ods. (2) Zákona o rodine, čiže v rozsahu minimálne 30 %

zo životného minima dieťaťa podľa osobitného predpisu. Už zo samotného výrazu „zákonnú

povinnosť“ vyplýva, že až pri splnení podmienok podľa § 207 a/alebo súčasne

aj vyživovaním vo výške nižšej, než hovorí zákon, sa povinný dopúšťa trestného činu

a nielen preto, že si túto vyživovaciu povinnosť neplní vo výške stanovenej súdom. Súd pri

stanovení výšky výživného vychádza hlavne z príjmových a majetkových pomerov

a schopností a možností povinného, ako aj z odôvodnených potrieb dieťaťa. Napriek

preukázanej zmene pomerov na strane povinného, ako aj v dôsledku konania, ktoré v tak

dôležitej veci súd rieši takmer tri roky, exekútor vychádza z rozsudku, ktorý síce právne

platí, ale v skutočnosti už nedochádza k plneniu si vyživovacej povinnosti v tejto výške práve

kvôli zmene pomerov na strane povinného rodiča. Podľa SR platí prezumcia neviny

až do právoplatného rozhodnutia súdu alebo príslušného orgánu. Exekútor je týmto

ustanovením postavený do pozície sudcu, resp. senátu súdu a čo je najhoršie, odobratie VP

je tým pádom časovo neohraničené, resp. je ohraničené na neurčito až do právoplatného

rozhodnutia súdu o zmene výšky výživného, čo môže trvať roky. Teoreticky môže exekútor

v zmysle napadnutých ustanovení exekučného poriadku vydať príkaz na zadržanie VP aj pri

dlhu na výživnom vo výške 1 €! Aj pri trestnom čine, za ktorý je páchateľ odsúdený,

spravidla vznikne aj nejaká majetková alebo nemajetková ujma a trest sa odvíja od výšky

takto spáchanej škody. Škoda sa spravidla udáva v násobkoch minimálnej mzdy. Podľa

SR len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy. Povinný napriek tomu, že

sa nedopustil trestného činu, je aj tak prostredníctvom exekútora potrestaný, ako keby ho

spáchal. V právnom štáte, za ktorý sa SR považuje, však len súd môže rozhodnúť o tom, či

bol spáchaný trestný čin a uložiť páchateľovi trest. Je to v príkrom rozpore s SR.»

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil, že „Ustanovenie § 63 ods. 1) písm. g)

a – Exekučného poriadku je v rozpore s článkom 50 ods. (1)

, a preto prikazujem Národnej rade SR, aby novelou Zákona

tento nesúlad odstránila a vyškrtla § 63 ods. 1) písm. g) a § 179a zo znenia zákona alebo

aby bol § 179a upravený a doplnený v nasledovnom znení: § 179a Exekútor môže vydať

príkaz na zadržanie vodičského preukazu tomu, kto nesplní výživné v jeho minimálnom

rozsahu podľa osobitného predpisu, alebo až potom, čo bude povinný právoplatne odsúdený

za trestný čin zanedbania povinnej výživy pod2a .“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

Podľa sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom

sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd.

„Sťažnosťou podľa sa možno brániť len proti porušeniam základných

práv individuálnymi, a nie normatívnymi právnymi aktmi. Preto nemožno v konaní

o sťažnosti vysloviť, že k porušeniu základného práva došlo priamo ustanovením

normatívneho právneho aktu, ale iba jeho konkrétnou aplikáciou“ (m. m. ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta nesúlad § 63 ods. 1 písm. g)

a Exekučného poriadku s , pričom jeho sťažnosť smeruje proti

národnej rade. Sťažnosťou podľa v spojení s

však môže sťažovateľ napadnúť len taký zásah do svojich základných práv a slobôd, ktorý

vyplýva z konkrétneho právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, to

znamená z individuálneho právneho aktu.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že podľa jeho doterajšej

judikatúry vzťahujúcej sa na konania o podnete podľa znenia ()

platného a účinného do nadobudnutia účinnosti novelizácie vykonanej ústavným

, ktorým sa mení a dopĺňa

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný “)

ústavný súd pri posudzovaní otázky zjavnej neopodstatnenosti podnetu zisťoval, či

prekážkou jeho prijatia na ďalšie konanie nie je ústavná a zákonná úprava jednotlivých

typov konaní pred ústavným súdom (m. m. až ), pričom

zdôrazňoval, že každé z týchto konaní pred ústavným súdom sa vyznačuje tým, že ho

možno začať iba ako samostatné konanie a iba na návrh oprávnených subjektov. Žiadne

z týchto konaní preto nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z uvedenej ústavnej a zákonnej úpravy ústavný súd za opodstatnené návrhy

na začatie konania pred ústavným súdom (vrátane podnetov fyzických a právnických osôb)

považuje len tie, o ktorých možno konať a aj rozhodnúť v niektorom z

ustanovených typov konaní pred ústavným súdom ako v samostatnom konaní.

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd v konaní o podnete vo veci

vedenej pod sp. zn. uviedol: „Konanie o podnete právnických alebo fyzických

osôb, ak namietajú porušenie svojich práv podľa , nemožno uskutočniť

a vysloviť v ňom porušenie ústavného práva, ak tomuto konaniu musí predchádzať iné

konanie pred ústavným súdom a predkladateľ podnetu nemá ústavné právo iniciovať začatie

takého konania.

V prípade, že ustanovenia zákona môžu porušovať práva jednotlivca garantované mu

, ústavnými zákonmi či medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, nápravu možno dosiahnuť

vyslovením nesúladu jednotlivých ustanovení právnych predpisov alebo celých právnych

predpisov s , ústavnými zákonmi i uvedenými medzinárodnými zmluvami, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

O súlade zákonov s , ústavnými zákonmi i kvalifikovanými medzinárodnými

zmluvami a o súlade ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov s ,

ústavnými zákonmi, kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami a so zákonmi rozhoduje

ústavný súd podľa a .

Zmenu ustanovení zákona teda nemožno dosiahnuť inštitútom sťažnosti podľa

v spojení s ustanoveniami šiesteho oddielu druhej hlavy zákona o ústavnom

súde (konanie o sťažnostiach).

Judikatúru, ktorá sa stabilizovala v konaniach o podnetoch, ústavný súd konštantne

uplatňuje aj v období po nadobudnutí účinnosti novelizácie vykonanej ústavným

v konaniach o sťažnostiach podľa (napr.

, , ), pričom zdôrazňuje, že účel konania o súlade

právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom type konania (napr. ,

, ).

Prijatie zákona národnou radou, resp. jeho novelizáciu, nemožno kvalifikovať ako

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah orgánu verejnej moci do základných práv a slobôd

fyzickej osoby alebo právnickej osoby tak, ako to požaduje dikcia ,

pretože takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah musí spĺňať atribúty individuálneho

aktu aplikácie práva alebo iného individuálneho zásahu do základných práv a slobôd

sťažovateľa (m. m. ). Ústavný súd preto ani na základe argumentácie

sťažovateľa obsiahnutej v jeho podaní nevidí dôvod na odklonenie sa od svojej

stabilizovanej judikatúry, pretože tomu bráni koncepcia platnej ústavnej a zákonnej úpravy

jeho kompetencií.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti vychádza pri výkone

svojej jurisdikcie dôsledne z ústavného princípu vyjadreného v citovanom čl. 2 ods. 2

, a preto môže uplatňovať štátnu moc iba v zákonnom a ústavnom rámci, čo sa

považuje v podmienkach právneho štátu za conditio sine qua non pre akúkoľvek legitímnu

činnosť jeho orgánov. Za tohto stavu sa ústavný súd nemohol zaoberať meritórnymi

argumentmi sťažovateľa obsiahnutými v jeho sťažnosti, hoci nevylučuje, že by za určitých

okolností mohli mať ústavnoprávnu relevanciu ().

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní podania konštatoval, že podanie

sťažovateľa, ktorým sa v rámci konania o sťažnosti podľa domáha

rozhodnutia, ktoré je ústavný súd oprávnený vydať len v konaní o súlade právnych

predpisov podľa , nemožno vzhľadom na uvedené dôvody prijať na ďalšie

konanie, a preto ho v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za vhodné dodať,

že fyzické osoby, ako aj právnické osoby môžu mať vo viacerých prípadoch odôvodnený

záujem na podaní návrhu na začatie konanie o súlade právnych predpisov osobitne

v prípadoch, ak ide o zákon, prípadne iný právny predpis, ktorý zasahuje do ich základných

práv a slobôd. Subjektom oprávneným na podanie návrhu na vyslovenie nesúladu právneho

predpisu s podľa je podľa v spojení s

až f) najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd, v súvislosti

so svojou rozhodovacou činnosťou, generálny prokurátor Slovenskej republiky alebo

verejný ochranca práv (ak ich ďalšie uplatňovanie namietaných právnych predpisov môže

ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená

spôsobom ustanoveným zákonom). Tento výpočet je taxatívny a neumožňuje žiaden

rozširujúci výklad.

Nedostatok aktívnej procesnej legitimácie fyzickej osoby na podanie návrhu

na začatie konania o súlade právnych predpisov možno za takejto situácie v praxi preklenúť

iniciovaním podania takéhoto návrhu u subjektov, ktoré sú oprávnené ho podať. Z hľadiska

ústavného postavenia a funkcií orgánov prokuratúry a verejného ochrancu práv do úvahy

prichádza najmä podanie podnetu podľa a nasl. o prokuratúre

v znení neskorších predpisov, v ktorom môžu fyzické osoby, ako aj právnické osoby

iniciovať u generálneho prokurátora Slovenskej republiky podanie návrhu na začatie

konania o súlade právnych predpisov, alebo podanie podnetu verejnému ochrancovi práv

podľa o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších

predpisov, ktorý je tiež s účinnosťou od 1. apríla 2006 oprávnený podať návrh na začatie

konania o súlade právnych predpisov, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné

práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z kvalifikovanej

medzinárodnej zmluvy [ ].

Ústavný súd napokon poznamenáva, že ak by posudzoval návrh sťažovateľa len

z hľadiska petitu navrhovaného rozhodnutia, ktorý by podľa svojho obsahu mohol byť

aj návrhom na začatie konania podľa a , musel by tento

návrh podľa odmietnuť ako návrh podaný zjavne

neoprávnenou osobou. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohoto

uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu,

aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa, najmä o jeho žiadosti

o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2011