Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 514/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosti Mgr. O. D., B., zastúpeného Advokátskou

kanceláriou..., B., v mene ktorej koná konateľ JUDr. D. O., advokát, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a

uznesením vlády Slovenskej republiky č. 330/2012 zo 6. júla 2012 a postupom Ministerstva

práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky v pripomienkovom konaní

č. 13180/2012-II/1 k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré

zákony, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti Mgr. O. D. vedené na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti Mgr. O. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta

2012 doručená sťažnosť Mgr. O. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) uznesením vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) č. 330/2012 zo 6. júla

2012 a navrhol vydať tento nález:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo sťažovateľa obracať sa na štátne orgány so žiadosťami a návrhmi

priznané v a právo priamo sa zúčastňovať na

správe verejných vecí priznané v boli porušené

tým, že Vláda Slovenskej republiky schválila dňa 6. júla 2012 uznesením č. 330/2012

schválila návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa o sociálnom

poistení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony bez

predchádzajúceho zverejnenia návrhu zákona na Portáli právnych predpisov v rámci

medzirezortného pripomienkového konania.

3. Uznesenie Vlády Slovenskej republiky č. 330/2012 zo 6. júla 2012 sa podľa čl. 127

ods. 2 a podľa zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov zrušuje.

4. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 euro, ktoré mu je

Vláda Slovenskej republiky povinná vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu.“

Vec bola na ústavnom súde zaevidovaná pod sp. zn. .

2. Ústavnému súdu bola 2. augusta 2012 doručená ďalšia sťažnosť Mgr. O. D.,

ktorou namietal porušenie základných práv podľa a

postupom Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej aj

„ministerstvo“) v pripomienkovom konaní č. 13180/2012-II/1 k návrhu zákona, ktorým sa

mení a dopĺňa o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov

a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, a navrhol vydať tento nález:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo sťažovateľa obracať sa na štátne orgány so žiadosťami a návrhmi

priznané v a právo priamo sa zúčastňovať na

správe verejných vecí priznané v boli porušené

tým, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky uskutočnilo

pripomienkové konanie k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré

zákony (Rezortné č. 13180/2012-II/1, Vláda – Číslo materiálu: ) bez

zverejnenia návrhu na Portáli právnych predpisov a schválení uznesenia Vlády Slovenskej

republiky č. 330/2012 zo 6. júla 2012.

3. Uznesenie Vlády Slovenskej republiky č. 330/2012 zo 6. júla 2012 sa podľa čl. 127

ods. 2 a podľa zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov zrušuje.

4. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 euro, ktoré mu je

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny povinné vyplatiť do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Vec bola ústavným súdom zaevidovaná pod sp. zn. .

3. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) v spojení s

ods. 1 (ďalej len „OSP“) môže ústavný súd v záujme

hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo

spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zo spisov vedených pod sp. zn. a sp. zn. vyplýva,

že veci spolu skutkovo súvisia, v oboch vystupuje rovnaký sťažovateľ (zastúpený aj

rovnakým právnym zástupcom), ktorý v oboch veciach namieta porušenie rovnakých

základných práv, ku ktorému malo dôjsť postupom ministerstva a uznesením vlády

v priebehu legislatívneho procesu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia

a dopĺňajú niektoré zákony.

Na základe uvedeného ústavný súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 31a

v spojení s rozhodol, že veci, o ktorých bolo

začaté konanie samostatne, sa spájajú na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod

sp. zn. .

II.

Ako vyplýva z podaných sťažností, vláda označeným uznesením schválila návrh

zákona, ktorým sa mení a dopĺňa o sociálnom poistení v znení

neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „návrh

novely“), s pripomienkami prijatými na rokovaní vlády. Predsedu vlády poverila predložiť

vládny návrh zákona predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná

rada“) na ďalšie ústavné prerokovanie a ministra práce sociálnych vecí a rodiny poverila

uviesť vládny návrh zákona v Národnej rade Slovenskej republiky.

K porušeniu sťažovateľových základných práv došlo podľa sťažovateľa tým, že vláda

napadnuté uznesenie schválila bez možnosti, aby ministerstvo dalo sťažovateľovi

(a verejnosti) príležitosť vyjadriť sa k návrhu novely v pripomienkovom konaní.

Pripomienkové konanie sa uskutočnilo v čase od 22. júna 2012 do 26. júna 2012. Konalo sa

v skrátenej lehote, čo predkladacia správa k návrhu novely odôvodnila tým, že takýto

postup bol nevyhnutný vzhľadom na naliehavosť a záväznosť zmien navrhovaných na

zabezpečenie udržateľnosti verejných financií a stability dôchodkového systému. Návrh

novely nebol zverejnený na Portáli právnych predpisov (ďalej len „portál“). Súčasťou

základných práv podľa a je podľa sťažovateľa i právo

občanov predkladať pripomienky k návrhom zákonov v rámci pripomienkového konania,

pretože tieto základné práva nepatria medzi práva, ktorých sa možno domáhať len

v medziach zákonov, ktoré ustanovenia vykonávajú. Predpisom, ktorý upravuje

postup predkladateľa v pripomienkovom konaní, sú Legislatívne pravidlá vlády Slovenskej

republiky, schválené uznesením vlády z 25. mája 2010 v platnom znení (ďalej len

„legislatívne pravidlá“). Legislatívne pravidlá v čl. 13 ods. 2 stanovujú, že predkladateľ

zverejní návrh zákona na pripomienkové konanie na portáli, pričom lehota na zaslanie

pripomienok je 15 pracovných dní, ak predkladateľ neurčí lehotu dlhšiu (čl. 13 ods. 6).

Lehotu možno skrátiť iba za podmienok uvedených v čl. 13 ods. 7 legislatívnych pravidiel

a pripomienkové konanie uskutočniť v skrátenej lehote, avšak lehota ani v tomto prípade

nesmie byť kratšia ako 7 pracovných dní a plynie od zverejnenia návrhu zákona na portáli.

V tomto prípade však podmienky pre takýto postup naplnené neboli a lehota bola skrátená

na 3 pracovné dni. Legislatívne pravidlá neumožňujú skrátiť túto lehotu na 3 dni a ani

neuverejniť návrh zákona na portáli vôbec (v tomto prípade bol návrh zákona zaslaný na

pripomienkovanie iba vybraným subjektom). K porušeniu označených základných práv

sťažovateľa došlo práve tým, že ministerstvo legislatívne pravidlá nedodržalo a vláda

napriek tomu návrh zákona schválila a prijala uznesenie. Postup ministerstva

v legislatívnom procese znemožnil sťažovateľovi i celej verejnosti vyjadriť sa k návrhu

zákona, a to napriek tomu, že išlo o návrh zákona dotýkajúceho sa dôležitých aspektov

odvodového, daňového a dôchodkového systému s dopadom na veľký okruh subjektov.

Ministerstvo na otázku sťažovateľa uviedlo, že v tomto prípade sa legislatívne pravidlá

nepoužili. Ministerstvo však podľa sťažovateľa nie je oprávnené rozhodnúť o tom, že

legislatívne pravidlá nebudú použité, pretože takéto oprávnenie mu nevyplýva zo žiadneho

ustanovenia právneho predpisu. Podľa názoru sťažovateľa sú legislatívne pravidlá, hoci boli

prijaté uznesením vlády, všeobecne záväzným právnym predpisom a ministerstvo a aj vláda

sú povinné ich rešpektovať. To podľa názoru sťažovateľa vyplýva i z uznesenia ústavného

súdu č. k. -17 z 9. januára 2008.

III.

1. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

2. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či

nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa 25 ods. 2 .

2.1 Podľa 25 ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do

takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

2.2 Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

Podstatou námietok sťažovateľa je jeho tvrdenie o porušení ním označených

základných práv nedodržaním legislatívnych pravidiel postupom ministerstva a následným

prijatím napadnutého uznesenia vlády. K nedodržaniu legislatívnych pravidiel malo dôjsť

tým, že návrh novely nebol uverejnený vôbec na portáli (ale bol doručený iba vybraným

subjektom), ako aj tým, že pripomienkové konanie bolo ministerstvom skrátené na tri

pracovné dni, pričom k jeho skráteniu došlo bez existencie dôvodov uvedených

v legislatívnych pravidlách, za ktorých je vôbec skrátenie možné, a navyše bolo skrátené

pod minimálnu dĺžku stanovenú legislatívnymi pravidlami.

3. Podľa sa petičné právo zaručuje. Každý má právo sám alebo

s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány

a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.

Sťažovateľ sa pritom výslovne dovoláva druhej vety citovaného odseku, konkrétne

práva obracať sa na štátne orgány so žiadosťami a návrhmi.

3.1 Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre vymedzil, že obsahom petičného

práva podľa je právo petíciu organizovať nerušene zo strany štátnych

orgánov (), ďalej právo petíciu, prípadne návrh, žiadosť alebo sťažnosť podať,

a povinnosť príslušného orgánu ju prijať (, ) a naložiť s ňou v súlade

so zákonom (). To isté platí i pre každý iný návrh alebo žiadosť (porov.

legislatívnu skratku v o petičnom práve v znení neskorších

predpisov). Predmetom ochrany tohto práva je tak existujúca alebo aspoň pripravovaná

petícia a konanie občanov s nimi spojené (zbieranie podpisov, organizovanie sa

prostredníctvom sociálnych sietí či vzájomná komunikácia). Už použité slová „petícia“,

„žiadosť“, „návrh“ a „sťažnosť“ napovedajú, že chránená je tu vznikajúca občianska

iniciatíva a jej uplatňovanie voči štátnym orgánom a orgánom územnej samosprávy.

Obsahom tohto ústavného práva však nie je ústavné právo na to, aby štátne orgány alebo

orgány územnej samosprávy takúto iniciatívu podnecovali, prípadne aby vytvárali formálny

priestor na uplatňovanie takej iniciatívy, ba dokonca, aby určité svoje rozhodnutia (návrhy

takých rozhodnutí) alebo plány predkladali občanom, aby sa títo k nim formou petície mohli

vyjadriť, ani ústavné právo na to, aby sa štátne orgány a orgány územnej samosprávy zdržali

výkonu svojej ústavnej právomoci skôr, než dali občanom možnosť ich petičné právo

uplatniť. Prirodzene, takúto úpravu by mohol obsahovať zákon, jeho porušenie však ani

v takom prípade nemusí mať automaticky za následok porušenie ústavného práva –

porušenie zákonnosti je totiž porušením ústavnosti len vtedy, ak má v priamej príčinnej

súvislosti za následok porušenie konkrétneho ústavného článku (porov. ).

3.2 Ústavný súd súhlasí so sťažovateľom v tom, že pripomienku k pripravovanému

návrhu zákona možno podradiť pod pojem „návrh“ v zmysle . Podaním

pripomienky štátnemu orgánu alebo orgánu územnej samosprávy pripravujúcemu návrh

zákona tak občan uplatňuje svoje petičné právo a má právo na to, aby príslušný orgán jeho

návrh prijal a naložil s ním spôsobom ustanoveným zákonom. V prerokúvanej veci však ani

sám sťažovateľ netvrdí, že by bol vláde samotnej alebo ministerstvu k novele akúkoľvek

pripomienku adresoval (ako to bolo vo veci vedenej pod sp. zn. ). Už z toho je

zrejmé, že je vylúčené, aby ministerstvo alebo vláda porušili sťažovateľovo petičné právo za

situácie, keď sťažovateľ voči ministerstvu ani voči vláde svoje petičné právo neuplatnil.

Ako už bolo uvedené, je z pohľadu posudzovania porušenia

nepodstatné, či toto neuplatnenie bolo dôsledkom nevedomosti sťažovateľa o tom, že tu

existuje určitý predmet jeho záujmu, ku ktorému by sa chcel vyjadriť. To, samozrejme,

nevylučuje relevanciu tejto nevedomosti a postup štátneho orgánu, ktorý túto nevedomosť

spôsobil, v iných súvislostiach (pozri ďalej).

3.3 Z uvedeného dôvodu je podľa názoru ústavného súdu vylúčené, aby mohlo

napadnutým uznesením vlády dôjsť k porušeniu petičného práva sťažovateľa podľa čl. 27

ods. 1 .

4. Podľa prvej vety majú občania právo zúčastňovať sa na správe

verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov.

4.1 Ústavný súd vo svojej judikatúre už vyslovil, že právo občanov zúčastňovať sa

na správe verejných veci priamo alebo slobodnou voľbou ich zástupcov je konkrétnym

výrazom ústavného princípu zvrchovanosti občanov ( – porov.

). Už znenie citovaného článku, konkrétne zvolená formulácia „priamo alebo

slobodnou voľbou“, jednoznačne vyjadruje, že toto právo sa zaručuje ako jeden celok,

pretože v zmysle štátnu moc vykonávajú občania priamo alebo

prostredníctvom svojich volených zástupcov. Z ustanovenia čl. 2 ods. 2 ani čl. 30 ods. 1

však nemožno vyvodiť žiadne materiálne kritérium, podľa ktorého by bolo možné

určiť, kedy konkrétne sa štátna moc musí vykonávať priamo a akými formami (a kedy teda

občan má ústavné právo na účasť na takomto priamom výkone štátnej moci) a kedy

prostredníctvom volených zástupcov a akými formami. Toto rozdelenie na formy priameho

výkonu štátnej moci a formy výkonu moci prostredníctvom volených zástupcov je

predmetom úpravy iných článkov .

Ústavný súd v tejto súvislosti nepovažuje za potrebné výslovne riešiť otázku, či

obsah práva zaručeného v je len subjektívnou stránkou objektívnej

normy obsiahnutej v , teda či pojem „správa verejných vecí“ možno alebo

treba stotožniť s pojmom „výkon štátnej moci“ s tým dôsledkom, že obsahom práva

zaručeného v bude len záruka účasti na priamom výkone štátnej moci

formou referend na rôznych stupňoch ( a ), alebo či tento pojem zahŕňa aj

ďalšie formy účasti na správe verejných vecí v širšom zmysle, napríklad aj formou

pripomienkovania návrhov všeobecne záväzných právnych predpisov. Judikatúra, zdá sa,

vo všeobecnosti väčšinovo zastáva prv uvedený názor (, ,

, ), druhý záver však ojedinele opatrne pripúšťa (napr.

). Ako však vyplynie z ďalšieho odôvodnenia, sťažovateľ by nič nezískal ani

v prípade, ak by bol správny posledný uvedený výklad, preto nie je potrebné zaoberať sa

obšírne analýzou tejto otázky.

4.2 Predmetom sťažnosti sťažovateľa je jednak postup orgánu, ktorý nevykonaním

pripomienkového konania v súlade s legislatívnymi pravidlami znemožnil sťažovateľovi

uplatniť svoje pripomienky k pripravovanému návrhu novely (teda ministerstva). Zároveň

sťažovateľ namieta, že jeho právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo malo byť

porušené tým, že vláda postup ministerstva v rozpore s legislatívnymi pravidlami schvália,

keď napriek tomuto nedostatku využila svoju kompetenciu priznanú

podať Národnej rade Slovenskej republiky predmetný návrh novely. Treba však

pripomenúť, že v tomto ustanovení neustanovuje, že by vláda (a tým menej

ministerstvo) bola povinná uskutočniť verejné pripomienkovanie návrhu zákona, prípadne

že by výkon jej ústavnej kompetencie bol podmienený tým, že verejnosti umožní k nemu

vznášať pripomienky. Práve naopak, z ustanovenia ) , podľa ktorého

vláda v zbore rozhoduje o tom, že predloží návrh zákona na verejnú diskusiu, možno súdiť,

že takéto prípady sú viazané na výslovné uznesenie vlády ako kolégia.

4.3 Ústavný súd sa zatiaľ vo svojej judikatúre vyslovene nevyjadril k otázke, či by

bolo možné zákonom podmieniť výkon ústavných právomocí vlády vykonaním povinného

pripomienkového konania, ani k otázke, či by takáto úprava rozšírila i obsah subjektívneho

práva občanov na účasť na správe verejných vecí priamo zaručeného v

a či by sa porušenie takého zákona stalo automaticky aj porušením tohto základného práva

(k tomu porov. ). Takouto úvahou však nemá ústavný súd dôvod zaoberať sa

ani v prerokúvanej veci, pretože taká zákonná úprava nejestvuje.

Nie je ňou ani ustanovenie o organizácii činnosti vlády

a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o činnosti vlády“), na ktoré sa odvoláva sťažovateľ a podľa ktorého: „Ministerstvá... sa

starajú o náležitú právnu úpravu vecí patriacich do ich pôsobnosti. Pripravujú návrhy

zákonov... zverejňujú ich a po prerokovaní v pripomienkovom konaní predkladajú vláde...“

Z tohto ustanovenia totiž nemožno žiadnym spôsobom vyvodiť subjektívne právo

občana zúčastňovať sa na pripomienkovaní návrhov zákonov. Jednak je uvedené

ustanovenie organizačnou normou, ktorá vymedzuje právomoc, pôsobnosť a úlohy

ministerstva, nie normou, ktorej cieľom je priznať občanovi individualizovaný

a presaditeľný nárok voči štátu. Jednak tiež už samotný pojem „pripomienkové konanie“ nie

je v spomínanom zákone nijako vymedzený a možno pod ním rozumieť tak pripomienkové

konanie interné, medzirezortné, ako aj s účasťou verejnosti. Uvedené ustanovenie preto

nemožno považovať za ustanovenie, na základe ktorého by sa vykonanie pripomienkového

konania ministerstvami, prípadne vládou mohlo stať súčasťou subjektívneho práva

zúčastňovať sa priamo na správe verejných vecí s tým dôsledkom, že jeho porušením by

vzniklo sťažovateľovi subjektívne právo na zastavenie celého procesu.

4.4 Ústavný súd sa nestotožňuje so sťažovateľom taktiež v časti, v ktorej sa snaží

dať legislatívnym pravidlám charakter právneho predpisu a následne z nich vyvodiť takéto

subjektívne právo. Legislatívne pravidlá boli totiž schválené uznesením vlády bez toho, aby

boli vydané vo forme nariadenia vlády. Majú preto povahu len (prílohy) uznesenia vlády, sú

teda aktom rovnakej právnej sily ako sťažovateľom napadnuté uznesenie. Uznesenie vlády

je vo všeobecnosti len interným aktom riadenia adresovaným členom vlády (a ostatným

ústredným orgánom štátnej správy), prípadne im podriadeným orgánom štátnej správy. Jeho

účelom je určiť podmienky, ktoré majú dodržiavať jednotlivé ministerstvá a ďalšie ústredné

orgány štátnej správy pri príprave a predkladaní návrhov zákonov a iných všeobecne

záväzných predpisov na rokovanie vlády. Z legislatívnych pravidiel vlády však nevznikajú

žiadne subjektívne práva ani povinnosti osobám stojacim mimo štruktúry štátnej správy,

resp. výkonnej moci, na ktorej vrchole vláda stojí ( ). Význam legislatívnych

pravidiel, ako už bolo naznačené, spočíva jednak v tom, že nimi vláda jednotlivým

ministerstvám a iným ústredným orgánom štátnej správy, ktoré sú v zmysle citovaného § 37

zákona o činnosti vlády zodpovedné za legislatívnu úpravu vecnej problematiky v ich

pôsobnosti, vymedzuje podmienky, za ktorých sa návrhy nimi pripravené dostanú na

rokovanie vlády, jednotlivé rezorty sa vystavujú riziku, že vláda odmietne prerokovať návrh

zákona pripravený v rozpore s nimi. V prípade, ak by vláda nekonala v súlade

s legislatívnymi pravidlami, ktoré sama ustanovila, zakotvuje iné mechanizmy na

vyvodenie zodpovednosti.

4.5 V závere (v podstate nad rámec nosných dôvodov tohto uznesenia) možno

dodať, že na zákonoch (vrátane tých, ktorých návrh bol podaný vládou) sa podľa čl. 86

písm. a) uznáša jedine ( ) národná rada, ktorú tvoria poslanci, zvolení vo

všeobecných, rovných, priamych voľbách tajným hlasovaním (čl. 74 ods. 1), z čoho

vyplýva, že občania svoje právo zúčastniť sa na tvorbe zákonov ako forme normotvornej

činnosti vyhradenej zákonodarnej moci uplatňujú slobodnou voľbou poslancov ako svojich

zástupcov. Ako už bolo uvedené, zaručuje alternatívne právo

zúčastňovať sa na správe verejných vecí buď priamo, alebo slobodnou voľbou svojich

zástupcov. Uvedenému ústavnému právu je vo vzťahu k tvorbe zákonov učinené zadosť,

keď je každému občanovi daná možnosť zúčastniť sa na voľbách do národnej rady v súlade

s a zákonom. Sťažovateľ pritom netvrdí, že by mu bola odopretá možnosť zúčastniť

sa ostatných volieb do národnej rady v roku 2012. Právo legislatívnej iniciatívy majú pritom

v zmysle nielen vláda, ale aj poslanci a výbory národnej rady,

na ktorých postup pri príprave a podávaní návrhov zákonov sa legislatívne pravidlá vlády

nevzťahujú. Legislatívny proces v samotnej národnej rade je upravený zákonom Národnej

rady Slovenskej republiky č. o rokovacom poriadku Národnej rady

Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v ustanoveniach § 67 až § 97. Z pohľadu

legislatívneho procesu v národnej rade sú pre navrhovateľov zákonov podľa § 69

citovaného zákona záväzné jedine legislatívne pravidlá tvorby zákonov, ktoré schváli

národná rada uznesením (pozri Legislatívne pravidlá tvorby zákonov schválené národnou

radou 18. decembra 1996 a vyhlásené pod č. ), ktoré samy požiadavku

verejného pripomienkového konania neobsahujú. Z postavenia národnej rady ako jediného

zákonodarného orgánu v zmysle , ale aj z označených zákonných ustanovení

vyplýva, že

- národná rada môže prerokovať návrh zákona, ktorý by prípadne bol podaný vládou

bez dodržania legislatívnych pravidiel vlády, teda bez toho, aby o ňom prebehlo

pripomienkové konanie, pretože z jej pohľadu sú pre navrhovateľa záväzné len Legislatívne

pravidlá tvorby , ktoré požiadavku pripomienkového konania

neupravujú;

- národná rada by taký návrh zákona mohla prerokovať v každom prípade vtedy,

keby si ho osvojil čo len jeden poslanec národnej rady, ktorý má sám právo zákonodarnej

iniciatívy, na ktorého sa povinnosť vykonať pripomienkové konanie k návrhu zákona

nevzťahuje;

- národná rada môže k predloženému návrhu zákona schváliť prakticky ľubovoľné

pozmeňujúce návrhy, pričom nie je viazaná ani prebehnuvším pripomienkovým konaním

(teda národná rada sa môže uzniesť i na takej zmene návrhu zákona, ktorou sa odmietne

pôvodne akceptovaná pripomienka z pripomienkového konania), a nie je povinná

predložené pozmeňujúce návrhy svojich poslancov podrobiť akémukoľvek

pripomienkovému konaniu.

(V inej súvislosti, ale v rovnakom zmysle v prospech konvalidácie iregularít v štádiu

prípravy a podávania návrhu zákona následným rokovaním pozri Procházka, R. Ľud

a sudcovia v konštitučnej demokracii. Praha : Aleš Čeněk, 2011, s. 23 a 24.)

Z uvedených dôvodov je podľa ústavného súdu zrejmé, že účasť verejnosti

v pripomienkovom konaní nie je v existujúcej ústavnej (pozri už uvedené), ale ani príslušnej

zákonnej úprave legislatívneho procesu nijako výslovne zakotvená, rovnako ako s jej

neexistenciou nie sú výslovne spojené žiadne priame právne následky. Táto úprava preto

podľa ústavného súdu dokladá, že možnosť priamej účasti verejnosti na zákonodarnom

procese prebiehajúcom v národnej rade nebola a nie je pre ústavodarcu ani zákonodarcu

natoľko podstatnou hodnotou, aby ju bolo možné bez ďalšieho považovať za obsah

ústavného práva zaručeného v . O to menej ale možno prijať tézu, že by

neumožnenie účasti na verejnom pripomienkovom konaní o návrhu zákona predtým, než sa

o jeho podaní národnej rady uznáša vláda ako len jeden z troch subjektov so zákonodarnou

iniciatívou, mohlo mať za následok vznik subjektívneho práva jednotlivca na to, aby sa

vláda zdržala podania návrhu zákona, pri ktorom legislatívne pravidlá neboli dodržané,

národnej rade, a v žiadnom prípade nemôže ich porušenie dosahovať kvalitu zásahu do

práva na účasť na správe verejných vecí priamo zaručeného v .

4.6 Ústavný súd dodáva, že vo všeobecnosti chápe postoj sťažovateľa a v zásade sa

stotožňuje s názorom, že štátne orgány by mali vo svojej činnosti rešpektovať pravidlá,

ktoré si samy ustanovili, a v tomto smere aj vníma jeho angažovanosť v záujme dobrého

výkonu správy veci verejných (porov. napr. , bod 67). Predmetom ochrany,

ktorej sa možno domáhať sťažnosťou podľa , sú však konkrétne

a individuálne subjektívne práva občanov, pričom nie každé porušenie (interného) pravidla

štátnym orgánom musí nevyhnutne a samozrejme predstavovať aj zásah do takýchto práv.

Právne názory vyjadrené v rozhodnutí zároveň neznamenajú, že by ústavný súd v konaní

o súlade nemohol (teoreticky) vnímať otázky vád legislatívneho procesu odlišne z pohľadu

objektívneho práva.

4.7 Z uvedených dôvodov je podľa názoru ústavného súdu vylúčené, aby mohlo

napadnutým uznesením vlády dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa priamo sa

zúčastňovať na správe verejných veci zaručeného v .

5. Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil možnosť súvisu medzi sťažovateľom

napadnutým uznesením vlády a ním označenými základnými právami a slobodami, bolo

treba sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú, čo sa aj vo výroku stalo. Tým je

sťažnosť vybavená v celom rozsahu vrátane v nej obsiahnutých procesných návrhov na

vydanie dočasného opatrenia podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012