Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)II. ÚS 514/2012
PDF · 215.21 KB
No categories available
II. ÚS 514/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosti Mgr. O. D., B., zastúpeného Advokátskou
kanceláriou..., B., v mene ktorej koná konateľ JUDr. D. O., advokát, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 27 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením vlády Slovenskej republiky č. 330/2012 zo 6. júla 2012 a postupom Ministerstva
práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky v pripomienkovom konaní
č. 13180/2012-II/1 k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti Mgr. O. D. vedené na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn.
Rvp 10754/2012 a sp. zn. Rvp 10755/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. Rvp 10754/2012.
2. Sťažnosti Mgr. O. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta
2012 doručená sťažnosť Mgr. O. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základných práv podľa čl. 27 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) uznesením vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) č. 330/2012 zo 6. júla
2012 a navrhol vydať tento nález:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné právo sťažovateľa obracať sa na štátne orgány so žiadosťami a návrhmi
priznané v čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo priamo sa zúčastňovať na
správe verejných vecí priznané v čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky boli porušené
tým, že Vláda Slovenskej republiky schválila dňa 6. júla 2012 uznesením č. 330/2012
schválila návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony bez
predchádzajúceho zverejnenia návrhu zákona na Portáli právnych predpisov v rámci
medzirezortného pripomienkového konania.
3. Uznesenie Vlády Slovenskej republiky č. 330/2012 zo 6. júla 2012 sa podľa čl. 127
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 56 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov zrušuje.
4. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 euro, ktoré mu je
Vláda Slovenskej republiky povinná vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu.“
Vec bola na ústavnom súde zaevidovaná pod sp. zn. Rvp 10754/2012.
2. Ústavnému súdu bola 2. augusta 2012 doručená ďalšia sťažnosť Mgr. O. D.,
ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 27 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 ústavy
postupom Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej aj
„ministerstvo“) v pripomienkovom konaní č. 13180/2012-II/1 k návrhu zákona, ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, a navrhol vydať tento nález:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné právo sťažovateľa obracať sa na štátne orgány so žiadosťami a návrhmi
priznané v čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo priamo sa zúčastňovať na
správe verejných vecí priznané v čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky boli porušené
tým, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky uskutočnilo
pripomienkové konanie k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony (Rezortné č. 13180/2012-II/1, Vláda – Číslo materiálu: UV-22820/2012) bez
zverejnenia návrhu na Portáli právnych predpisov a schválení uznesenia Vlády Slovenskej
republiky č. 330/2012 zo 6. júla 2012.
3. Uznesenie Vlády Slovenskej republiky č. 330/2012 zo 6. júla 2012 sa podľa čl. 127
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 56 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov zrušuje.
4. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 euro, ktoré mu je
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny povinné vyplatiť do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.“
Vec bola ústavným súdom zaevidovaná pod sp. zn. Rvp 10755/2012.
3. Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v spojení s § 112
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) môže ústavný súd v záujme
hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo
spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.
Zo spisov vedených pod sp. zn. Rvp 10754/2012 a sp. zn. Rvp 10755/2012 vyplýva,
že veci spolu skutkovo súvisia, v oboch vystupuje rovnaký sťažovateľ (zastúpený aj
rovnakým právnym zástupcom), ktorý v oboch veciach namieta porušenie rovnakých
základných práv, ku ktorému malo dôjsť postupom ministerstva a uznesením vlády
v priebehu legislatívneho procesu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia
a dopĺňajú niektoré zákony.
Na základe uvedeného ústavný súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 31a
zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP rozhodol, že veci, o ktorých bolo
začaté konanie samostatne, sa spájajú na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod
sp. zn. Rvp 10754/2012.
II.
Ako vyplýva z podaných sťažností, vláda označeným uznesením schválila návrh
zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „návrh
novely“), s pripomienkami prijatými na rokovaní vlády. Predsedu vlády poverila predložiť
vládny návrh zákona predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná
rada“) na ďalšie ústavné prerokovanie a ministra práce sociálnych vecí a rodiny poverila
uviesť vládny návrh zákona v Národnej rade Slovenskej republiky.
K porušeniu sťažovateľových základných práv došlo podľa sťažovateľa tým, že vláda
napadnuté uznesenie schválila bez možnosti, aby ministerstvo dalo sťažovateľovi
(a verejnosti) príležitosť vyjadriť sa k návrhu novely v pripomienkovom konaní.
Pripomienkové konanie sa uskutočnilo v čase od 22. júna 2012 do 26. júna 2012. Konalo sa
v skrátenej lehote, čo predkladacia správa k návrhu novely odôvodnila tým, že takýto
postup bol nevyhnutný vzhľadom na naliehavosť a záväznosť zmien navrhovaných na
zabezpečenie udržateľnosti verejných financií a stability dôchodkového systému. Návrh
novely nebol zverejnený na Portáli právnych predpisov (ďalej len „portál“). Súčasťou
základných práv podľa čl. 27 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 ústavy je podľa sťažovateľa i právo
občanov predkladať pripomienky k návrhom zákonov v rámci pripomienkového konania,
pretože tieto základné práva nepatria medzi práva, ktorých sa možno domáhať len
v medziach zákonov, ktoré ustanovenia ústavy vykonávajú. Predpisom, ktorý upravuje
postup predkladateľa v pripomienkovom konaní, sú Legislatívne pravidlá vlády Slovenskej
republiky, schválené uznesením vlády z 25. mája 2010 v platnom znení (ďalej len
„legislatívne pravidlá“). Legislatívne pravidlá v čl. 13 ods. 2 stanovujú, že predkladateľ
zverejní návrh zákona na pripomienkové konanie na portáli, pričom lehota na zaslanie
pripomienok je 15 pracovných dní, ak predkladateľ neurčí lehotu dlhšiu (čl. 13 ods. 6).
Lehotu možno skrátiť iba za podmienok uvedených v čl. 13 ods. 7 legislatívnych pravidiel
a pripomienkové konanie uskutočniť v skrátenej lehote, avšak lehota ani v tomto prípade
nesmie byť kratšia ako 7 pracovných dní a plynie od zverejnenia návrhu zákona na portáli.
V tomto prípade však podmienky pre takýto postup naplnené neboli a lehota bola skrátená
na 3 pracovné dni. Legislatívne pravidlá neumožňujú skrátiť túto lehotu na 3 dni a ani
neuverejniť návrh zákona na portáli vôbec (v tomto prípade bol návrh zákona zaslaný na
pripomienkovanie iba vybraným subjektom). K porušeniu označených základných práv
sťažovateľa došlo práve tým, že ministerstvo legislatívne pravidlá nedodržalo a vláda
napriek tomu návrh zákona schválila a prijala uznesenie. Postup ministerstva
v legislatívnom procese znemožnil sťažovateľovi i celej verejnosti vyjadriť sa k návrhu
zákona, a to napriek tomu, že išlo o návrh zákona dotýkajúceho sa dôležitých aspektov
odvodového, daňového a dôchodkového systému s dopadom na veľký okruh subjektov.
Ministerstvo na otázku sťažovateľa uviedlo, že v tomto prípade sa legislatívne pravidlá
nepoužili. Ministerstvo však podľa sťažovateľa nie je oprávnené rozhodnúť o tom, že
legislatívne pravidlá nebudú použité, pretože takéto oprávnenie mu nevyplýva zo žiadneho
ustanovenia právneho predpisu. Podľa názoru sťažovateľa sú legislatívne pravidlá, hoci boli
prijaté uznesením vlády, všeobecne záväzným právnym predpisom a ministerstvo a aj vláda
sú povinné ich rešpektovať. To podľa názoru sťažovateľa vyplýva i z uznesenia ústavného
súdu č. k. III. ÚS 4/08-17 z 9. januára 2008.
III.
1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
2. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či
nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2.1 Podľa 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do
takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).
2.2 Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podstatou námietok sťažovateľa je jeho tvrdenie o porušení ním označených
základných práv nedodržaním legislatívnych pravidiel postupom ministerstva a následným
prijatím napadnutého uznesenia vlády. K nedodržaniu legislatívnych pravidiel malo dôjsť
tým, že návrh novely nebol uverejnený vôbec na portáli (ale bol doručený iba vybraným
subjektom), ako aj tým, že pripomienkové konanie bolo ministerstvom skrátené na tri
pracovné dni, pričom k jeho skráteniu došlo bez existencie dôvodov uvedených
v legislatívnych pravidlách, za ktorých je vôbec skrátenie možné, a navyše bolo skrátené
pod minimálnu dĺžku stanovenú legislatívnymi pravidlami.
3. Podľa čl. 27 ods. 1 ústavy sa petičné právo zaručuje. Každý má právo sám alebo
s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány
a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.
Sťažovateľ sa pritom výslovne dovoláva druhej vety citovaného odseku, konkrétne
práva obracať sa na štátne orgány so žiadosťami a návrhmi.
3.1 Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre vymedzil, že obsahom petičného
práva podľa čl. 27 ods. 1 ústavy je právo petíciu organizovať nerušene zo strany štátnych
orgánov (II. ÚS 44/00), ďalej právo petíciu, prípadne návrh, žiadosť alebo sťažnosť podať,
a povinnosť príslušného orgánu ju prijať (I. ÚS 38/94, I. ÚS 37/00) a naložiť s ňou v súlade
so zákonom (IV. ÚS 409/2010). To isté platí i pre každý iný návrh alebo žiadosť (porov.
legislatívnu skratku v § 1 ods. 1 zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve v znení neskorších
predpisov). Predmetom ochrany tohto práva je tak existujúca alebo aspoň pripravovaná
petícia a konanie občanov s nimi spojené (zbieranie podpisov, organizovanie sa
prostredníctvom sociálnych sietí či vzájomná komunikácia). Už použité slová „petícia“,
„žiadosť“, „návrh“ a „sťažnosť“ napovedajú, že chránená je tu vznikajúca občianska
iniciatíva a jej uplatňovanie voči štátnym orgánom a orgánom územnej samosprávy.
Obsahom tohto ústavného práva však nie je ústavné právo na to, aby štátne orgány alebo
orgány územnej samosprávy takúto iniciatívu podnecovali, prípadne aby vytvárali formálny
priestor na uplatňovanie takej iniciatívy, ba dokonca, aby určité svoje rozhodnutia (návrhy
takých rozhodnutí) alebo plány predkladali občanom, aby sa títo k nim formou petície mohli
vyjadriť, ani ústavné právo na to, aby sa štátne orgány a orgány územnej samosprávy zdržali
výkonu svojej ústavnej právomoci skôr, než dali občanom možnosť ich petičné právo
uplatniť. Prirodzene, takúto úpravu by mohol obsahovať zákon, jeho porušenie však ani
v takom prípade nemusí mať automaticky za následok porušenie ústavného práva –
porušenie zákonnosti je totiž porušením ústavnosti len vtedy, ak má v priamej príčinnej
súvislosti za následok porušenie konkrétneho ústavného článku (porov. II. ÚS 23/96).
3.2 Ústavný súd súhlasí so sťažovateľom v tom, že pripomienku k pripravovanému
návrhu zákona možno podradiť pod pojem „návrh“ v zmysle čl. 27 ods. 1 ústavy. Podaním
pripomienky štátnemu orgánu alebo orgánu územnej samosprávy pripravujúcemu návrh
zákona tak občan uplatňuje svoje petičné právo a má právo na to, aby príslušný orgán jeho
návrh prijal a naložil s ním spôsobom ustanoveným zákonom. V prerokúvanej veci však ani
sám sťažovateľ netvrdí, že by bol vláde samotnej alebo ministerstvu k novele akúkoľvek
pripomienku adresoval (ako to bolo vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 4/08). Už z toho je
zrejmé, že je vylúčené, aby ministerstvo alebo vláda porušili sťažovateľovo petičné právo za
situácie, keď sťažovateľ voči ministerstvu ani voči vláde svoje petičné právo neuplatnil.
Ako už bolo uvedené, je z pohľadu posudzovania porušenia čl. 27 ods. 1 ústavy
nepodstatné, či toto neuplatnenie bolo dôsledkom nevedomosti sťažovateľa o tom, že tu
existuje určitý predmet jeho záujmu, ku ktorému by sa chcel vyjadriť. To, samozrejme,
nevylučuje relevanciu tejto nevedomosti a postup štátneho orgánu, ktorý túto nevedomosť
spôsobil, v iných súvislostiach (pozri ďalej).
3.3 Z uvedeného dôvodu je podľa názoru ústavného súdu vylúčené, aby mohlo
napadnutým uznesením vlády dôjsť k porušeniu petičného práva sťažovateľa podľa čl. 27
ods. 1 ústavy.
4. Podľa čl. 30 ods. 1 prvej vety ústavy majú občania právo zúčastňovať sa na správe
verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov.
4.1 Ústavný súd vo svojej judikatúre už vyslovil, že právo občanov zúčastňovať sa
na správe verejných veci priamo alebo slobodnou voľbou ich zástupcov je konkrétnym
výrazom ústavného princípu zvrchovanosti občanov (čl. 2 ods. 1 ústavy – porov.
I. ÚS 76/97). Už znenie citovaného článku, konkrétne zvolená formulácia „priamo alebo
slobodnou voľbou“, jednoznačne vyjadruje, že toto právo sa zaručuje ako jeden celok,
pretože v zmysle čl. 2 ods. 1 ústavy štátnu moc vykonávajú občania priamo alebo
prostredníctvom svojich volených zástupcov. Z ustanovenia čl. 2 ods. 2 ani čl. 30 ods. 1
ústavy však nemožno vyvodiť žiadne materiálne kritérium, podľa ktorého by bolo možné
určiť, kedy konkrétne sa štátna moc musí vykonávať priamo a akými formami (a kedy teda
občan má ústavné právo na účasť na takomto priamom výkone štátnej moci) a kedy
prostredníctvom volených zástupcov a akými formami. Toto rozdelenie na formy priameho
výkonu štátnej moci a formy výkonu moci prostredníctvom volených zástupcov je
predmetom úpravy iných článkov ústavy.
Ústavný súd v tejto súvislosti nepovažuje za potrebné výslovne riešiť otázku, či
obsah práva zaručeného v čl. 30 ods. 1 ústavy je len subjektívnou stránkou objektívnej
normy obsiahnutej v čl. 2 ods. 1 ústavy, teda či pojem „správa verejných vecí“ možno alebo
treba stotožniť s pojmom „výkon štátnej moci“ s tým dôsledkom, že obsahom práva
zaručeného v čl. 30 ods. 1 ústavy bude len záruka účasti na priamom výkone štátnej moci
formou referend na rôznych stupňoch (čl. 67 a čl. 93 ústavy), alebo či tento pojem zahŕňa aj
ďalšie formy účasti na správe verejných vecí v širšom zmysle, napríklad aj formou
pripomienkovania návrhov všeobecne záväzných právnych predpisov. Judikatúra, zdá sa,
vo všeobecnosti väčšinovo zastáva prv uvedený názor (I. ÚS 76/97, II. ÚS 1/98,
II. ÚS 37/98, II. ÚS 117/07), druhý záver však ojedinele opatrne pripúšťa (napr.
III. ÚS 50/01). Ako však vyplynie z ďalšieho odôvodnenia, sťažovateľ by nič nezískal ani
v prípade, ak by bol správny posledný uvedený výklad, preto nie je potrebné zaoberať sa
obšírne analýzou tejto otázky.
4.2 Predmetom sťažnosti sťažovateľa je jednak postup orgánu, ktorý nevykonaním
pripomienkového konania v súlade s legislatívnymi pravidlami znemožnil sťažovateľovi
uplatniť svoje pripomienky k pripravovanému návrhu novely (teda ministerstva). Zároveň
sťažovateľ namieta, že jeho právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo malo byť
porušené tým, že vláda postup ministerstva v rozpore s legislatívnymi pravidlami schvália,
keď napriek tomuto nedostatku využila svoju kompetenciu priznanú čl. 87 ods. 1 ústavy
podať Národnej rade Slovenskej republiky predmetný návrh novely. Treba však
pripomenúť, že ústava v tomto ustanovení neustanovuje, že by vláda (a tým menej
ministerstvo) bola povinná uskutočniť verejné pripomienkovanie návrhu zákona, prípadne
že by výkon jej ústavnej kompetencie bol podmienený tým, že verejnosti umožní k nemu
vznášať pripomienky. Práve naopak, z ustanovenia čl. 119 písm. j) ústavy, podľa ktorého
vláda v zbore rozhoduje o tom, že predloží návrh zákona na verejnú diskusiu, možno súdiť,
že takéto prípady sú viazané na výslovné uznesenie vlády ako kolégia.
4.3 Ústavný súd sa zatiaľ vo svojej judikatúre vyslovene nevyjadril k otázke, či by
bolo možné zákonom podmieniť výkon ústavných právomocí vlády vykonaním povinného
pripomienkového konania, ani k otázke, či by takáto úprava rozšírila i obsah subjektívneho
práva občanov na účasť na správe verejných vecí priamo zaručeného v čl. 30 ods. 1 ústavy
a či by sa porušenie takého zákona stalo automaticky aj porušením tohto základného práva
(k tomu porov. II. ÚS 23/96). Takouto úvahou však nemá ústavný súd dôvod zaoberať sa
ani v prerokúvanej veci, pretože taká zákonná úprava nejestvuje.
Nie je ňou ani ustanovenie § 37 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády
a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o činnosti vlády“), na ktoré sa odvoláva sťažovateľ a podľa ktorého: „Ministerstvá... sa
starajú o náležitú právnu úpravu vecí patriacich do ich pôsobnosti. Pripravujú návrhy
zákonov... zverejňujú ich a po prerokovaní v pripomienkovom konaní predkladajú vláde...“
Z tohto ustanovenia totiž nemožno žiadnym spôsobom vyvodiť subjektívne právo
občana zúčastňovať sa na pripomienkovaní návrhov zákonov. Jednak je uvedené
ustanovenie organizačnou normou, ktorá vymedzuje právomoc, pôsobnosť a úlohy
ministerstva, nie normou, ktorej cieľom je priznať občanovi individualizovaný
a presaditeľný nárok voči štátu. Jednak tiež už samotný pojem „pripomienkové konanie“ nie
je v spomínanom zákone nijako vymedzený a možno pod ním rozumieť tak pripomienkové
konanie interné, medzirezortné, ako aj s účasťou verejnosti. Uvedené ustanovenie preto
nemožno považovať za ustanovenie, na základe ktorého by sa vykonanie pripomienkového
konania ministerstvami, prípadne vládou mohlo stať súčasťou subjektívneho práva
zúčastňovať sa priamo na správe verejných vecí s tým dôsledkom, že jeho porušením by
vzniklo sťažovateľovi subjektívne právo na zastavenie celého procesu.
4.4 Ústavný súd sa nestotožňuje so sťažovateľom taktiež v časti, v ktorej sa snaží
dať legislatívnym pravidlám charakter právneho predpisu a následne z nich vyvodiť takéto
subjektívne právo. Legislatívne pravidlá boli totiž schválené uznesením vlády bez toho, aby
boli vydané vo forme nariadenia vlády. Majú preto povahu len (prílohy) uznesenia vlády, sú
teda aktom rovnakej právnej sily ako sťažovateľom napadnuté uznesenie. Uznesenie vlády
je vo všeobecnosti len interným aktom riadenia adresovaným členom vlády (a ostatným
ústredným orgánom štátnej správy), prípadne im podriadeným orgánom štátnej správy. Jeho
účelom je určiť podmienky, ktoré majú dodržiavať jednotlivé ministerstvá a ďalšie ústredné
orgány štátnej správy pri príprave a predkladaní návrhov zákonov a iných všeobecne
záväzných predpisov na rokovanie vlády. Z legislatívnych pravidiel vlády však nevznikajú
žiadne subjektívne práva ani povinnosti osobám stojacim mimo štruktúry štátnej správy,
resp. výkonnej moci, na ktorej vrchole vláda stojí (čl. 108 ústavy). Význam legislatívnych
pravidiel, ako už bolo naznačené, spočíva jednak v tom, že nimi vláda jednotlivým
ministerstvám a iným ústredným orgánom štátnej správy, ktoré sú v zmysle citovaného § 37
zákona o činnosti vlády zodpovedné za legislatívnu úpravu vecnej problematiky v ich
pôsobnosti, vymedzuje podmienky, za ktorých sa návrhy nimi pripravené dostanú na
rokovanie vlády, jednotlivé rezorty sa vystavujú riziku, že vláda odmietne prerokovať návrh
zákona pripravený v rozpore s nimi. V prípade, ak by vláda nekonala v súlade
s legislatívnymi pravidlami, ktoré sama ustanovila, ústava zakotvuje iné mechanizmy na
vyvodenie zodpovednosti.
4.5 V závere (v podstate nad rámec nosných dôvodov tohto uznesenia) možno
dodať, že na zákonoch (vrátane tých, ktorých návrh bol podaný vládou) sa podľa čl. 86
písm. a) ústavy uznáša jedine (čl. 72 ústavy) národná rada, ktorú tvoria poslanci, zvolení vo
všeobecných, rovných, priamych voľbách tajným hlasovaním (čl. 74 ods. 1), z čoho
vyplýva, že občania svoje právo zúčastniť sa na tvorbe zákonov ako forme normotvornej
činnosti vyhradenej zákonodarnej moci uplatňujú slobodnou voľbou poslancov ako svojich
zástupcov. Ako už bolo uvedené, čl. 30 ods. 1 ústavy zaručuje alternatívne právo
zúčastňovať sa na správe verejných vecí buď priamo, alebo slobodnou voľbou svojich
zástupcov. Uvedenému ústavnému právu je vo vzťahu k tvorbe zákonov učinené zadosť,
keď je každému občanovi daná možnosť zúčastniť sa na voľbách do národnej rady v súlade
s ústavou a zákonom. Sťažovateľ pritom netvrdí, že by mu bola odopretá možnosť zúčastniť
sa ostatných volieb do národnej rady v roku 2012. Právo legislatívnej iniciatívy majú pritom
v zmysle čl. 87 ods. 1 ústavy nielen vláda, ale aj poslanci a výbory národnej rady,
na ktorých postup pri príprave a podávaní návrhov zákonov sa legislatívne pravidlá vlády
nevzťahujú. Legislatívny proces v samotnej národnej rade je upravený zákonom Národnej
rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v ustanoveniach § 67 až § 97. Z pohľadu
legislatívneho procesu v národnej rade sú pre navrhovateľov zákonov podľa § 69
citovaného zákona záväzné jedine legislatívne pravidlá tvorby zákonov, ktoré schváli
národná rada uznesením (pozri Legislatívne pravidlá tvorby zákonov schválené národnou
radou 18. decembra 1996 a vyhlásené pod č. 19/1997 Z. z.), ktoré samy požiadavku
verejného pripomienkového konania neobsahujú. Z postavenia národnej rady ako jediného
zákonodarného orgánu v zmysle čl. 72 ústavy, ale aj z označených zákonných ustanovení
vyplýva, že
- národná rada môže prerokovať návrh zákona, ktorý by prípadne bol podaný vládou
bez dodržania legislatívnych pravidiel vlády, teda bez toho, aby o ňom prebehlo
pripomienkové konanie, pretože z jej pohľadu sú pre navrhovateľa záväzné len Legislatívne
pravidlá tvorby zákonov č. 19/1997 Z. z., ktoré požiadavku pripomienkového konania
neupravujú;
- národná rada by taký návrh zákona mohla prerokovať v každom prípade vtedy,
keby si ho osvojil čo len jeden poslanec národnej rady, ktorý má sám právo zákonodarnej
iniciatívy, na ktorého sa povinnosť vykonať pripomienkové konanie k návrhu zákona
nevzťahuje;
- národná rada môže k predloženému návrhu zákona schváliť prakticky ľubovoľné
pozmeňujúce návrhy, pričom nie je viazaná ani prebehnuvším pripomienkovým konaním
(teda národná rada sa môže uzniesť i na takej zmene návrhu zákona, ktorou sa odmietne
pôvodne akceptovaná pripomienka z pripomienkového konania), a nie je povinná
predložené pozmeňujúce návrhy svojich poslancov podrobiť akémukoľvek
pripomienkovému konaniu.
(V inej súvislosti, ale v rovnakom zmysle v prospech konvalidácie iregularít v štádiu
prípravy a podávania návrhu zákona následným rokovaním pozri Procházka, R. Ľud
a sudcovia v konštitučnej demokracii. Praha : Aleš Čeněk, 2011, s. 23 a 24.)
Z uvedených dôvodov je podľa ústavného súdu zrejmé, že účasť verejnosti
v pripomienkovom konaní nie je v existujúcej ústavnej (pozri už uvedené), ale ani príslušnej
zákonnej úprave legislatívneho procesu nijako výslovne zakotvená, rovnako ako s jej
neexistenciou nie sú výslovne spojené žiadne priame právne následky. Táto úprava preto
podľa ústavného súdu dokladá, že možnosť priamej účasti verejnosti na zákonodarnom
procese prebiehajúcom v národnej rade nebola a nie je pre ústavodarcu ani zákonodarcu
natoľko podstatnou hodnotou, aby ju bolo možné bez ďalšieho považovať za obsah
ústavného práva zaručeného v čl. 30 ods. 1 ústavy. O to menej ale možno prijať tézu, že by
neumožnenie účasti na verejnom pripomienkovom konaní o návrhu zákona predtým, než sa
o jeho podaní národnej rady uznáša vláda ako len jeden z troch subjektov so zákonodarnou
iniciatívou, mohlo mať za následok vznik subjektívneho práva jednotlivca na to, aby sa
vláda zdržala podania návrhu zákona, pri ktorom legislatívne pravidlá neboli dodržané,
národnej rade, a v žiadnom prípade nemôže ich porušenie dosahovať kvalitu zásahu do
práva na účasť na správe verejných vecí priamo zaručeného v čl. 30 ods. 1 ústavy.
4.6 Ústavný súd dodáva, že vo všeobecnosti chápe postoj sťažovateľa a v zásade sa
stotožňuje s názorom, že štátne orgány by mali vo svojej činnosti rešpektovať pravidlá,
ktoré si samy ustanovili, a v tomto smere aj vníma jeho angažovanosť v záujme dobrého
výkonu správy veci verejných (porov. napr. II. ÚS 348/09, bod 67). Predmetom ochrany,
ktorej sa možno domáhať sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, sú však konkrétne
a individuálne subjektívne práva občanov, pričom nie každé porušenie (interného) pravidla
štátnym orgánom musí nevyhnutne a samozrejme predstavovať aj zásah do takýchto práv.
Právne názory vyjadrené v rozhodnutí zároveň neznamenajú, že by ústavný súd v konaní
o súlade nemohol (teoreticky) vnímať otázky vád legislatívneho procesu odlišne z pohľadu
objektívneho práva.
4.7 Z uvedených dôvodov je podľa názoru ústavného súdu vylúčené, aby mohlo
napadnutým uznesením vlády dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa priamo sa
zúčastňovať na správe verejných veci zaručeného v čl. 30 ods. 1 ústavy.
5. Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil možnosť súvisu medzi sťažovateľom
napadnutým uznesením vlády a ním označenými základnými právami a slobodami, bolo
treba sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú, čo sa aj vo výroku stalo. Tým je
sťažnosť vybavená v celom rozsahu vrátane v nej obsiahnutých procesných návrhov na
vydanie dočasného opatrenia podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2012