Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 38/94

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-63

Ústavný súd Slovenskej republiky 27. februára 1995 na neverejnom zasadnutí senátu

o podnete bytom , v čase jeho

podania zastúpeného Doc. JUDr. Ľudovítom Hudekom, CSc., komerčným právnikom, vo

veci porušenia jeho občianskych práv takto

r o z h o d o l :

Podnetu n e v y h o v u j e , lebo k porušeniu

ním namietaných občianskych práv prezidentom Slovenskej republiky nedošlo.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky bol 24. júna 1994 doručený podnet

ktorým navrhuje „začatie konania podľa

Slovenskej republiky pre porušenie práva navrhovateľa - signatára petície na to, aby

prezident republiky podľa vyhlásil referendum o ktoré

v petícii ide.“

Na ďalšom mieste (s. 2) pisateľ podnetu namieta porušenie svojho práva a práva

každého z ostatných signatárov petície na to, aby prezident republiky - tak, ako mu to

ukladá - vyhlásil referendum, „ak o to petíciou požiada

aspoň 350 000 občanov.“

Senát Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) na neverejnom

zasadnutí 15. júla 1994 podnet po predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie konanie.

V rozsiahlom odôvodnení podnetu jeho pisateľ uviedol viacero skutočností, resp.

dôkazov za účelom preukázania opodstatnenosti jednotlivých tvrdení nachádzajúcich sa

v podnete, resp. požiadaviek tvoriacich súčasť návrhu rozhodnutia (petitu).

Ako z neho vyplýva, petičný výbor (vytvorený 18. februára 1994) predložil

prezidentovi republiky 2. marca 1994 petíciu požadujúcu vyhlásenie referenda, v ktorej sa

nachádzalo 21 059 petičných archov obsahujúcich 422 054 podpisov. Dodatočne 4. marca

1994 bolo predložených ďalších 530 petičných archov, čo spolu predstavovalo viac ako

350 000 podpisov potrebných podľa na vyhlásenie

referenda. Prezident republiky listom zo 16. marca 1994 č. 02-60/94-PR oznámil predsedovi

petičného výboru (pisateľovi podnetu), že neboli splnené ústavnoprávne predpoklady na

vyhlásenie referenda tak, ako vyplývajú z , a preto referendum požadované

petíciou nemôže vyhlásiť. Poukázal pritom na zistenie Kancelárie prezidenta republiky,

opierajúce sa o výsledky previerky petičných archov Podnikom výpočtovej techniky

Bratislava, a. s. Osvojením si výsledkov týchto zistení dospela Kancelária prezidenta

republiky (KPR) k záveru, že na predložených petičných archoch bolo 232 957 podpisov,

ktoré bolo možné považovať za platné. Z týchto výsledkov vychádzal prezident republiky

pri svojom rozhodnutí o nevyhlásení referenda.

Na základe toho dospel pisateľ podnetu k záveru, že nevyhlásením referenda „porušil

prezident republiky petičné právo upravené v ,

znemožnil uplatnenie ústavného práva zakotveného v Slovenskej

republiky a porušil občianske právo vyplývajúce z “,

podľa ktorého má prezident republiky vyhlásiť referendum, ak o to požiada v petícii aspoň

350 000 občanov.

V nadväznosti na to pisateľ podnetu uviedol, že k porušeniu jeho práv a práv

ostatných signatárov petície došlo tým, že prezident republiky v lehote 30 dní, t. j. do

2. apríla 1994 referendum nevyhlásil, hoci ho o to v petícii požiadalo 372 054, t. j. viac ako

potrebných 350 000 občanov.

V súlade s tým pisateľ podnetu navrhol, aby ústavný súd svojím uznesením rozhodol,

že „občianske práva a ostatných signatárov petície

boli porušené, lebo prezident republiky referendum nevyhlásil“. Ďalej navrhol, aby

„rozhodnutie prezidenta republiky nevyhlásiť referendum požadované petíciou bolo

zrušené, lebo bolo preukázané, že petíciu podpísalo viac ako 350 000 občanov“.

Prezident republiky ako účastník konania vo svojom vyjadrení, o ktoré ho podľa § 29

ods. 5 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení, jeho sudcov požiadal ústavný

súd, doručenom 8. augusta 1994, uviedol niekoľko dôvodov, ktoré ho oprávňovali

nevyhlásiť referendum, o ktoré ho požiadali signatári petície 2. marca 1994.

Podľa jeho názoru, obsiahnutého v predmetnom vyjadrení, referendum nesmel

vyhlásiť, lebo petíciu platne nepodporilo 350 000 občanov tak, ako to požaduje čl. 95

. V tejto súvislosti uviedol, že východiskové tvrdenia pisateľa

podnetu o tom, že KPR požadovala od signatárov petície ďalšie údaje ako tie, ktoré

vyžaduje o petičnom práve sú neodôvodnené, pretože postup KPR

viedol iba k tomu, aby boli dodržané podmienky, ktoré ustanovuje citovaný zákon:

- aby podpisový arch obsahoval text petície, alebo aby bol označený tak, aby bolo

zrejmé, aká petícia má byt podpismi podporená ( ),

- aby na podpisovom archu bolo uvedené meno, priezvisko a bydlisko zástupcu

petičného výboru (§ 4 ods. 2 citovaného zákona),

- aby na podpisovom archu bolo uvedené meno a priezvisko občana, ktorý petíciu

podpísal (§ 4 ods. 1 citovaného zákona), z čoho vyplýva požiadavka, aby meno a

priezvisko boli čitateľné a aby meno bolo úplné alebo aspoň uvedené v takej skratke,

aby sa nedalo zameniť s iným menom, lebo inak by nebolo možné zistiť, či petíciu

naozaj podpísalo 350 000 občanov,

- aby na podpisovom archu bolo uvedené bydlisko občana (§ 4 ods. 1 citovaného

zákona), ktorý petíciu podpísal, aby sa z dôvodov nutnej požiadavky dalo zistiť, či sú

splnené podmienky podpisu 350 000 existujúcich a oprávnených občanov. V tejto

súvislosti uviedol. že vo vzťahu k pojmu bydlisko. KPR požadovala také údaje, ktoré

bežne a pravidelne požaduje súdna, prokurátorská i administratívna prax, t. j. údaje o

mieste bydliska a čísle domu a v obci, ktorá sa člení na ulice, aj údaj o ulici. Podľa

názoru prezidenta republiky všetky uvedené požiadavky ustanovuje zákon a nič iné

nebolo vyžadované v súvislosti s vyhodnotením petície.

Prezident republiky vo svojom vyjadrení zaujal stanovisko aj k základnému

problému týkajúceho sa vyhlásenia, resp. nevyhlásenia referenda na základe petície občanov

z februára a marca 1994, t. j. či túto petíciu podporilo platnými podpismi aspofň350 000

občanov, pri splnení jednotlivých podmienok vyplývajúcich zo zákona o petičnom práve.

Vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že sporný výklad pojmu „bydlisko“ nemal

význam pre jeho konečné rozhodnutie, lebo aj bez ohľadu na toto kritérium, počet platných

podpisov bol najviac 324 321. Na podporu jednotného výkladu tohto pojmu predložil

stanovisko generálneho prokurátora Slovenskej republiky zn. Leg. 181/94-3 z 20. apríla

1994. V súvislosti s tým konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť nedostatočného počtu

podpisov v dôsledku vyradenia 90 504 podpisov z celkového počtu 414 825, čím klesol

počet platných podpisov na 324 321, nepovažoval za účelné zisťovať, či boli splnené ďalšie

náležitosti, najmä:

- skutočnú existenciu osôb podpísaných na petícii,

- či podpísaní sú občanmi Slovenskej republiky,

- či nešlo o duplicitné podpisy viacerých osôb tou istou rukou (písmom).

Ústavný súd v rámci vykonávania dôkazov ( Z.

z.) vykonal 28. až 30. septembra 1994 v KPR obhliadku vybraných petičných archov a

oboznámil sa s ich obsahom, metodikou zisťovania počtu podpisov a správnosti údajov v

nich obsiahnutých. Zápisnica o vykonaní tohto dôkazu, ktorý bol zameraný predovšetkým

na skutkové otázky (quaestlo facti) z 30. septembra 1994, tvorí súčasť spisového materiálu

podnetu O výsledku obhliadky petičných archov v KPR bol sudcom

spravodajcom osobne informovaný právny zástupca pisateľa podnetu a po jej ukončení mu

bolo 4. októbra 1994 umožnené nahliadnuť do zápisnice napísanej v KPR 30. septembra

1994, spraviť si z nej výpisky podľa vlastného uváženia, a súčasne s tým mu bola

odovzdaná kópia vyjadrenia prezidenta republiky (záznam zo 4. októbra 1994).

Súčasťou zabezpečovania a vykonávania dôkazov vo veci predmetného podnetu bolo

oboznámenie sa s „Organizačnými a technickými opatreniami v Kancelárii prezidenta

Slovenskej republiky potrebnými na vyhlásenie referenda“, ktoré vydal , vedúci

Kancelárie prezidenta republiky, číslo 43/1994-leg. z 1. marca 1994 a s „Kritériami pre

posudzovanie platnosti podpisových archov a podpisov na podpisových archoch“, vydaných

odborom legislatívy Kancelárie prezidenta republiky z 3. marca 1994.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vzal do úvahy obsah podnetu z 23. júna 1994,

ako i vyjadrenie ďalšieho účastníka konania, proti ktorému podnet smeroval, výsledky

vlastného šetrenia a dôkaz ďalšími listinami, ako i svedecké výpovede. Pri právnom

posudzovaní a hodnotení jednotlivých častí podnetu, pri zdôvodňovaní postupu senátu v

konaní, vykonávaní a hodnotení jednotlivých dôkazov a formulovaní záverov vo veci

predmetného podnetu, vychádzal, okrem , výlučne z

príslušných ustanovení , a Občianskeho

súdneho poriadku.

Prerokovanie a rozhodnutie vo veci predmetného podnetu sa uskutočnilo na

neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu bez ústneho pojednávania. Podľa § 30 ods. 1 a

4 sa na verejnom ústnom pojednávaní prerokúvajú iba tie

veci, ktoré sú v nich taxatívne vymenované, s tým, že sa medzi nimi nenachádza podnet

podľa .

II.

Ako už bolo v úvode odôvodnenia tohto rozhodnutia uvedené, pisateľ podnetu v ňom

namieta porušenie svojho práva ako signatára petície, ako aj práv ostatných signatárov

petície tým, že prezident republiky nevyhlásil referendum, ak o to petíciou požiada aspoň

350 000 občanov. Toto konštatovanie rozširujúcim spôsobom modifikoval v II. časti svojho

podnetu (predmet podnetu), keď na základe skutočností uvedených v I. časti dospel

k záveru, že nevyhlásením referenda na základe petície predloženej 2. a 4. marca 1994,

porušil prezident republiky

- petičné právo občana zakotvené v ,

- znemožnil uplatnenie ústavného práva zakotveného v Slovenskej

republiky,

- porušil občianske právo vyplývajúce z o tom, že

prezident republiky vyhlási referendum, ak o to požiada v petícii aspoň 350 000

občanov.

Ďalšie modifikovanie rozsahu porušenia práv pisateľa podnetu, resp. i ostatných

signatárov petície predstavuje návrh uznesenia (petit), podľa ktorého by mal ústavný súd

prijať uznesenie o tom, že „občianske práva a

ostatných signatárov petície ... boli porušené, lebo prezident republiky listom z 3. marca

1994 oznámil, že referendum nevyh1ási“.

I napriek vyššie uvedeným, nie celkom totožným formuláciám, týkajúcich sa rozsahu

a spôsobu porušenia práv pisateľa podnetu, ústavný súd konštatuje, že pri posudzovaní

podnetu je potrebné podľa vychádzať z tých skutočností, ktoré podľa

názoru pisateľa podnetu viedli k porušeniu jeho práv namietaných v podnete tým. že

prezident republiky nevyhlásil referendum na základe odovzdanej petície. To znamená, že

rozhodnutie o opodstatnenosti návrhu obsiahnutého v závere podnetu, resp. o jeho

odmietnutí, môže byť uskutočnené iba v nadväznosti na posúdenie toho, či v prípade

pisateľa podnetu došlo skutočne k porušeniu jeho občianskych práv a nie práv tretích osôb.

Ústavný súd vychádzal pritom z hodnotenia tých dôkazov, ktoré získal počas prípravy

konania a v jeho priebehu a na základe použitia všeobecne platných a uznávaných metód

interpretácie právnych noriem.

Ústavný súd preto pri svojom rozhodovaní o predloženom podnete zaujal stanovisko

aj k namietanému porušeniu práv nielen jeho pisateľa, ale aj „ostatných signatárov petície“,

ako to vyplýva z návrhu uznesenia na s. 8 podnetu. Podľa , ústavnou

podmienkou pre prípadné začatie konania na podnet fyzickej osoby je namietanie porušenia

jej práva. Pisateľ podnetu (ako ktorákoľvek iná fyzická osoba) môže preto namietať

porušenie iba svojho práva, avšak nie aj práv iných fyzických osôb, ktoré podpísali petíciu

na vyhlásenie referenda, pretože podnetom sa nemožno úspešne domáhať nápravy

porušených práv aj iných osôb, než je samotný pisateľ podnetu. Ani funkcia predsedu

petičného výboru na tejto podmienke nič nemení. Podnet a v ňom sa nachádzajúci petit, nie

sú v tejto časti v súlade s a s zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. Hromadný (skupinový) podnet z hľadiska uvedených

ustanovení nemá právne opodstatnenie, pričom postavenie predsedu petičného výboru ako

prípadného zástupcu signatárov petície v konaní pred ústavným súdom by bolo v rozpore s

§ 22 citovaného zákona, podľa ktorého účastníkov konania, ak sú nimi právnické alebo

fyzické osoby, môže v konaní pred ústavným súdom zastupovať advokát alebo komerčný

právnik.

III.

v obsahuje ústavné právo jednotlivca

obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány

územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi, sťažnosťami. Každému sa teda zaručuje

nikým nerušený výkon petičného práva, s prihliadnutím aj na a za

predpokladu, že nie sú prekročené medze určené v a 3 .

Výkon petičného práva sa uskutočňuje prostredníctvom objektívneho práva, ktoré v

čase realizácie predmetnej petície najmä:

- zaručovalo právo občanov obracať sa vo veciach verejného a iného spoločného

záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a

sťažnosťami ( , ),

- požadovalo, aby občan k podpisu pod petíciu uviedol svoje meno, priezvisko a

bydlisko (§ 4 ods. 1 citovaného zákona),

- ustanovilo, že štátne orgány upravia spôsob prijímania, prerokúvania a vybavovania

petícií im adresovaných vo svojich rokovacích poriadkoch. alebo obdobných predpisoch

(§ 7 citovaného zákona).

- ustanovilo, že štátny orgán, ktorému sa petícia adresuje. je povinný ju prijať (§ 5 ods.

2 citovaného zákona), je povinný posúdiť jej obsah a do 30 dní zaujať stanovisko k jej

obsahu a spôsobu jej vybavenia ( , citovaného zákona).

Subjektívne petičné právo v spornej veci na základe objektívneho petičného práva

predstavujú tieto zaručené možnosti:

- obracať sa vo veciach verejného a iného spoločného záujmu na štátne orgány a

orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi, sťažnosťami ( ,

§ 1 ods. 1 citovaného zákona),

- vytvoriť petičný výbor (§ 3 ods. 1 citovaného zákona),

- vyzývať spôsobom, ktorý neodporuje zákonu iných občanov, aby petíciu svojím

podpisom podporili (§ 4 ods. 1 citovaného zákona),

- zhromažďovať podpisy na mieste prístupnom verejnosti (§ 4 ods. 4 citovaného

zákona),

- oboznámiť sa riadne s obsahom petície a podpisovať ju (§4 ods. 1 citovaného

zákona),

- poznať meno, priezvisko a bydlisko toho, kto petíciu zostavil, alebo meno, priezvisko

a bydlisko toho, kto je oprávnený členov petičného výboru v tejto veci zastupovať (§ 4

ods. 2 citovaného zákona).

Súčasťou objektívneho i subjektívneho petičného práva nie je však povinnosť

štátneho orgánu petícii vyhovieť bez ohľadu na konkrétne okolnosti a povahu verejnej veci,

o ktorej sa v petícii pojednáva. Ani , a tým menej zákon o petičnom práve,

neobsahujú konkrétne záruky priaznivého alebo dôsledky nepriaznivého „vybavenia“

petície. Z práva podať petíciu nemožno odvodzovať subjektívne právo na to, aby jej bolo

obsahovo vyhovené. Z citovanej právnej úpravy iba vyplýva povinnosť nebrániť podaniu

petície, t. j. povinnosť prijať ju. Petícia sa považuje predovšetkým za určité konanie,

spočívajúce vo vyjadrení názoru, za predpokladu, že ide o veci verejné, alebo iného

spoločného záujmu. Takýto právny rámec chápania petície je v súlade so všeobecne

uznávanými pravidlami uplatňovania a rozvíjania demokratickej formy vlády, ktoré sú

budované na presvedčení, že jedine vôľa založená na vopred známych a právne záväzných

pravidlách je smerodajná pre všetkých, čo jednoznačne vyplýva z a

V nadväznosti na tvrdenie obsiahnuté v II. časti podnetu, sa ústavný súd zaoberal

posúdením problému, či prezident republiky tým, že nevyhlásil referendum, porušil petičné

právo pisateľa podnetu. Vychádzal pritom z obsahu petičného práva a možných foriem jeho

konkrétneho uplatňovania. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavné právo upravené v čl. 27

ods. 1 nie je vymenované medzi tými, ktorých sa v zmysle možno

domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto vykonávajú. možno ho charakterizovať ako

právo aplikovateľné priamo z (právo na bezprostrednú realizáciu ktorého nie je

potrebné prijatie príslušného zákona).

Ak však takýto zákon existuje ( v spojitosti s

), je preto, bez akýchkoľvek pochybností. potrebné riadiť sa ním. Práve tento zákon

podrobnejšie špecifikuje možnosti realizácie petičného práva (najmä § 1 až 5). Pre

naplnenie petičného práva zákon zaväzuje príslušný štátny orgán (v danom prípade

prezidenta republiky), aby petíciu prijal a v určenom termíne písomne odpovedal tomu, kto

ju podal alebo tomu, kto zastupuje členov petičného výboru. K úplnému naplneniu

petičného práva v prípade, ktorý je obsahom podnetu , došlo momentom, keď

petičný výbor odovzdal petíciu prezidentovi a obdržal jeho písomnú odpoveď o spôsobe jej

vybavenia. Ústavný súd vychádzal pritom zo záveru, že prezident republiky ako štátny

orgán, ktorý petíciu prijal je povinný posúdiť jej obsah ( ).

Nakoľko v danom prípade sa petíciou žiadalo vyhlásenie referenda, bol prezident republiky

nepochybne oprávnený skúmať, či boli (a ) a zákonom o petičnom

práve splnené určené podmienky na jeho vyhlásenie, a teda. či mu tým vznikla povinnosť

vyhlásiť ho.

Ústavný súd zo spisového materiálu, ako aj na základe zisteného skutkového stavu

konštatuje, že prezident republiky po preskúmaní odovzdaných petičných archov, z

hľadiska podmienok obsiahnutých v príslušných ustanoveniach , v

zákonnej 30-dňovéj lehote od prijatia petície písomne oznámil petičnému výboru, že

referendum nevyhlási z dôvodu, že neboli splnené ústavnoprávne predpoklady na jeho

vyhlásenie; konkrétne preto, lebo petíciu platne nepodporilo aspoň 350 000 občanov.

Dôvody odmietnutia vyhlásiť referendum teda nespočívali v obsahu petície, ale v tom, že

nepochybne zistil, že v petičných archoch sa nenachádza predpísaný počet platných

podpisov, čím by vznikla prezidentovi republiky povinnosť referendum vyhlásiť. Ústavný

súd v tejto súvislosti konštatuje, že k porušeniu petičného práva ako základného práva môže

dôjsť iba v súvislosti s nesplnením niektorých predpokladov potrebných na jeho realizáciu,

upravených a v príslušných ustanoveniach Mohlo by to byť

napr. zmarenie možností pripojiť sa k petícii, bránenie zbierať podpisy pod petíciu,

neprijatie petície štátnym orgánom, neodpovedanie na ňu, prenasledovanie za podpísanie

petície a pod. Porušením petičného práva rozhodne však nie je skutočnosť, že petícia

neviedla k želateľnému výsledku ňou sledovaného. K zásahu do tohto základného práva

nemohlo dôjsť, pretože nebolo zabraňované podať petíciu a príslušný orgán (prezident

republiky) ju preukázateľne prijal, takže zaručený výkon petičného práva nebol

ničím narušený. Takéto chápanie realizovania petičného práva je v súlade s rozhodovacou

praxou orgánov Rady Európy, podľa ktorej petičné právo znamená, že existuje možnosť

prejaviť názor občanov. Za jeho porušenie však nemožno považovať skutočnosť, ak

jednotlivcom alebo skupinou občanov prejavený názor nie je totožný s konečným

rozhodnutím vo veci samej, ku ktorej občan, resp. občania vyslovili svoj názor (napr. X and

others v Belgium, Drigest of Strasbourg Case - Law relating to the EU convention on

Human rights. Vol. 5. Köln - Berlin - Bonn – München, Carl Heymanns Verlag KG 1985,

s. 850; X v. United Kingdom, Tamže, s. 861).

Pri posudzovaní opodstatnenosti argumentov uvádzaných v podnete, považoval

ústavný súd za potrebné zaujať stanovisko aj k tvrdeniu, ktoré sa v podnete uvádza v I. časti

(s. 3). Jeho podstata spočíva v tom, že podľa , štátne orgány

upravia spôsob prijímania, prerokúvania a vybavovania petícií im adresovaných vo svojich

rokovacích poriadkoch alebo obdobných predpisoch. Z uvedeného teda vyplýva, že táto

činnosť by sa mala spravovať nielen a zákonom o petičnom práve, ale aj

organizačným predpisom (rokovací poriadok alebo obdobný predpis), ktorý na základe

zákonnej blankety obsiahnutej v § 7 zákona o petičnom práve vydávajú príslušné orgány,

ktoré prijímajú, prerokúvajú a vybavujú petície. Tento argument má bezprostrednú súvislosť

s tým, či nevyhlásením referenda prezidentom republiky na základe ním prijatej petície

došlo k porušeniu, resp. zásahu do základného práva občana, t. j. jeho petičného práva, ako

to tvrdil pisateľ podnetu. Ústavný súd pri posudzovaní tohto tvrdenia vychádzal z

ťažiskovej otázky, či sa môže určité právo občana, upravené , ktorého spôsob

vykonania upravuje zákon, realizovať aj v tom prípade, ak štátny orgán nevydal

organizačný predpis na konkretizovanie určitých úloh, ktoré má plniť v súvislosti s prijatím,

prerokúvaním a vybavovaním petície. Ústavný súd pritom bral do úvahy skutočnosť, že v

prípade ide o blanketovú právnu normu, ktorá odkazuje nie na

niektorý z druhov normatívnych právnych aktov určených a publikačnou normou

( o Zbierke zákonov), ale na iný akt, ktorý je citovaným

zákonom označený ako „iný právny alebo organizačný akt“.

Medze petičného práva ako jedného zo základných práv uvedených v druhej hlave

možno podľa upraviť len zákonom. Z tejto ústavnej úpravy

vychádzal ústavný súd pri posudzovaní významu a dôsledkov ustanovenia § 7 zákona č.

na výkon petičného práva. pretože len zákony vykonávajúce ústavu, môžu

zabezpečiť normatívnu a inštitucionálnu stránku uplatňovania občianskych práv a slobôd

upravených , teda i petičného práva, ako jedného zo základných práv a slobôd. Na

druhej strane z toho však logicky vyplýva, že uplatňovanie základných práv a slobôd

nemôže vychádzať z úpravy, ktorá nemá povahu nielen zákona, ale dokonca ani iného

všeobecne záväzného právneho predpisu.

Rokovacie poriadky a obdobné predpisy výslovne

neuvádza medzi všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktoré sa považujú za pramene

práva Slovenskej republiky. Sú to interné normatívne akty (akty vnútornej povahy), ktoré

nie sú všeobecne záväzné, a preto nemôžu vyvolávať právne záväzné dôsledky pre iné

subjekty, ako sú orgány (pracovníci) funkčne podriadené orgánu, ktorý takýto akt vydal.

Obsah interných normatívnych aktov nemôže byt v rozpore so všeobecne záväznými

normatívnymi právnymi aktmi. Ich uplatnenia sa však nemožno domáhať v konaní pred

súdmi, či inými štátnymi orgánmi, ktoré nie sú totožné s orgánom, ktorý príslušný interný

normatívny akt vydal. Takto chápané „rokovacie poriadky a obdobné predpisy“ nemožno

preto považovať za súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky. Uznanie ich všeobecnej

záväznosti by bolo v rozpore s princípom právneho štátu, vyjadreného v

Slovenskej republiky.

Keďže § 7 citovaného zákona je typická blanketová norma, ústavný súd zdôrazňuje,

že s jej nerealizáciou nemožno spájať žiadny konkrétny právny dôsledok. Okrem iného i

preto, že prípadný organizačný predpis prezidenta republiky by spôsob prijímania,

prerokúvania a vybavovania petícií nemohol upraviť inak, než ako to určuje zákon č.

Nezanedbateľným pre rozhodnutie vo veci samej je záver ústavného súdu, že tak

zákon o petičnom práve, ako aj jeho ustanovenie § 7, neurčujú subjekt oprávnený

uplatňovať zodpovednosť za omeškanie v súvislosti s využitím splnomocnenia a ani

žiadnemu orgánu nepriznáva právomoc preskúmať, či nevydaním „rokovacieho poriadku

alebo obdobného predpisu“ došlo k porušeniu zákona.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že § 7

je typickou blanketovou normou, nemožno s nesplnením povinnosti

v nej uvedenej, spájať právny následok porušenia petičného práva namietaného pisateľom

podnetu. Z § 7 citovaného zákona jednoznačne vyplýva, že štátne orgány upravia

organizačným predpisom len spôsob prijímania, prerokovania a vybavovania petícií im

adresovaných. To však neznamená, že prípadný organizačný predpis prezidenta republiky

(ako aj ktoréhokoľvek iného štátneho orgánu), by spôsob prijímania, prerokúvania a

vybavovania petícií mohol upraviť rozdielne než Ústavný súd v tejto

súvislosti konštatuje, že nevydanie organizačného predpisu podľa § 7 zákona o petičnom

práve, nemôže zabrániť jeho realizácii, pretože ide o právo upravené v druhej hlave

označenej - Základné práva a slobody. Organizačný predpis by nemohol ani v prípade jeho

vydania odporovať ústave ani zákonu, obsahovo by musel byť s nimi v súlade a slúžil by

vlastne ako metodické a vnútorné usmernenie pre konkrétny štátny orgán. Takýto

organizačný predpis, nachádzajúci sa mimo sféry normatívnych právnych aktov, nemôže vo

všeobecnej, ale ani v osobitnej úrovni zabrániť, resp, „ovplyvňovať“ realizáciu práva

upraveného v ústave a zákone. Okrem toho, uplatňovanie práva upraveného v ústave nie je

vždy viazané ani na vydanie zákona, tým menej na vydanie organizačného predpisu.

Ústavný súd pri posudzovaní opodstatnenosti tej časti podnetu, ktorá sa týka

dôsledkov nevydania organizačného predpisu prezidenta republiky podľa § 7 zákona č.

vychádzal z toho, že realizáciu základných práv a slobôd, teda i práva

upraveného v , nemožno podmieňovať vydaním organizačného predpisu,

pretože tieto sú zaručené , sú neodňateľné podľa a

im poskytuje súdnu a inú ochranu.

Pri hodnotení tejto problematiky ústavný súd zobral do úvahy aj skutočnosť, že v

prípade ide o ustanovenie, ktoré je súčasťou zákona, účinnosť

ktorého vznikla v podmienkach bývalého federálneho práva, t. j. pred platnosťou a

účinnosťou , ako aj publikačného predpisu (zákon NR SR

č. ). To je nepochybné jednou zo základných príčin nevyváženosti medzi

, akceptujúcou a rešpektujúcou princíp legality ako

neodmysliteľnej súčasti celkovej koncepcie právneho štátu, ktorá podmieňuje právo

(osobitne základné práva a slobody) rešpektovaním základných hodnôt demokratickej

spoločnosti a prijatým v počiatočnom období transformácie

spoločnosti a jej právneho poriadku, vrátane ľudských a občianskych práv.

IV.

Skutkový základ podnetu, obsiahnutý v jeho odôvodnení (III. časť, s. 8), vychádzal

pri zdôvodňovaní porušenia práv pisateľa podnetu (v petite označené ako „porušenie

občianskych práv), okrem porušenia petičného práva aj z tvrdenia, že prezident republiky

nevyhlásením referenda požadovaného petíciou „znemožnil uplatnenie ústavného práva

zakotveného v SR“.

Podľa , občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných

vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. Jednou z foriem priamej účasti

občanov na správe verejných vecí je aj referendum. V prípade prejednávaného podnetu ide

o referendum, ktoré podľa vyhlasuje prezident republiky, ak o to petíciou

požiada aspoň 350 000 občanov.

Je nepochybné, že žiadosti na vyhlásenie referenda vyjadrenej petíciou, spĺňajúcou

zákonné podmienky. predpísaným počtom občanov, je prezident republiky povinný

vyhovieť, teda musí referendum vyhlásiť.

Vzájomná väzba medzi petičným právom ( ) a právom občana

zúčastniť sa na správe verejných vecí priamo formou referenda ( ) je

podmienená právnym úkonom prezidenta republiky, ktorý túto formu účasti občanov musí

zabezpečiť, a to v danom prípade vyhlásením referenda ( ). Povinnosť

prezidenta republiky vyhlásiť referendum je však viazaná na splnenie podmienok

upravených a , čo znamená, že občania svoje petičné právo

uplatnili právne predpísaným spôsobom. Z nepochybné vyplýva, že až

predpokladaným vyhlásením referenda vzniká občanovi právo zúčastniť sa na referende,

teda aj právo zúčastniť sa touto formou na správe verejných vecí priamo podľa čl. 30 ods. 1

. Znemožnenie uplatnenia tohto práva konkrétnemu občanovi, prípadne ho

obmedzovať v jeho realizácii, môže dôjsť len vtedy, keď sa ono skutočne aj realizuje. K

obmedzeniu práva zúčastniť sa na referende môže dôjsť len konkrétnym protiprávnym

konaním iného subjektu. Ústavný súd vychádza zo skutočnosti, že k tomu by mohlo dôjsť

iba vtedy, ak by prezident republiky nepostupoval podľa , teda nevyhlásil by

referendum, hoci o jeho vyhlásenie požiadal predpísaný počet občanov, alebo vtedy, že

ústavným spôsobom vyhlásené referendum, by sa nedovoleným zásahom alebo nečinnosťou

neuskutočnilo alebo obmedzilo (napr. pri jeho uplatnení by nebola rešpektovaná

všeobecnosť hlasovacieho práva a pod.). Zo samotnej skutočnosti, že prezident republiky

nevyhlásil referendum, opierajúc sa pritom o objektívne zistenie (petíciu na jeho vyhlásenie

zákonným spôsobom nepodporil potrebný, predpísaný počet občanov), nemožno

vyvodiť záver, že bolo znemožnené praktické uplatnenie ústavného práva upraveného v čl.

30 ods. 1 . Rovnako, ako nemožno občana donútiť, aby sa referenda zúčastnil, aj keď

o jeho vyhlásenie v petícii žiadal, nemožno vytvorenie podmienok pre realizáciu základného

práva účasti na referende spájať s porušením tohto práva ako takého.

V konaní o podnete, v ktorom jeho pisateľ namietal porušenie základného práva

upraveného v v dôsledku nevyhlásenia referenda prezidentom

republiky, ústavný súd preskúmal a vyhodnotil:

- či boli splnené zákonom upravené podmienky pri zostavovaní petície požadujúcej

vyhlásenie referenda,

- či bola splnená podmienka vyplývajúca z , teda či petíciu zákonným

spôsobom podporilo aspoň 350 000 občanov.

Ústavný súd pritom zistil, že ústavná podmienka na vyhlásenie referenda nebola

splnená, pretože rôzne nedostatky vyskytujúce sa pri zostavovaní a podpore petície (sú

konkretizované na iných miestach odôvodnenia tohto rozhodnutia) mali za následok, že

prezidentovi republiky predložená petícia 2. a 4. marca 1994, nespĺňala viaceré zákonné

podmienky, čo súčasne znamenalo, že nebola podpísaná takým počtom občanov, aký

upravuje . Na základe tejto skutočnosti ústavný súd konštatuje, že nesplnením

podmienky uvedenej v , nevznikla prezidentovi republiky ústavná povinnosť

vyhlásiť referendum, čím zároveň ani nemohlo byť realizované právo uvedené v čl. 30 ods.

1 , z čoho logicky vyplýva, že nemohlo dôjsť k jeho znemožneniu, ako v podnete

namietal jeho pisateľ.

V.

V poradí tretí dôvod, ktorý podľa pisateľa podnetu spôsobil porušenie jeho

občianskych práv, bolo „porušenie občianskeho práva vyplývajúceho z o tom,

že prezident republiky vyhlási referendum, ak o tom požiada v petícii aspoň 350 000

občanov“.

Petícia, ktorou podľa možno žiadať o vyhlásenie referenda, nie je

osobitným druhom petície z hľadiska práva občana dosiahnuť celospoločenskú záväznosť

vôle prejavenej občanmi. V citovanom článku ustanovuje, že o referendum musí

petíciou požiadať aspoň 350 000 občanov, avšak v žiadnom prípade nie menší počet,

pretože by to malo za následok nesplnenie upravenej podmienky, potrebnej na

vyhlásenie referenda. Z toho teda vyplýva, že nedodržanie ústavnej podmienky „aspoň

350 000 občanov“ podpísaných na petícii, spôsobom upraveným v zákone, v ktorej žiadajú

vyhlásenie referenda, by nebolo ústavné. Prezident republiky by porušil ústavu vtedy, ak by

vyhlásil referendum bez splnenia ústavnej podmienky vyplývajúcej z . Jej

obsah je nepochybný v tom, že prezident republiky ako štátny orgán, ktorý petíciu prijal, je

povinný posúdiť jej obsah a to, či boli splnené určené podmienky na vyhlásenie

referenda, pretože iba tieto skutočnosti majú vplyv na jeho ústavnú povinnosť referendum

vyhlásiť.

Rozhodujúca otázka, s ktorou sa prezident republiky musel vysporiadať pred svojím

rozhodnutím, či vyhlási, alebo nevyhlási referendum, o čo ho požiadali signatári petície

vyplývala zo zistenia, či ju podpísal určený počet občanov a tiež či súčasne boli

splnené predpoklady upravené Rovnaký význam prikladal v

dôkaznom konaní tejto zásadnej otázke aj ústavný súd.

Z jednotlivých, v rámci dokazovania, získaných písomných podkladov, ako aj

šetrením v KPR 28. - 30. septembra 1994 ústavný súd zistil, že spracovanie, vytriedenie a

zaznamenanie obsahu petičných archov preveroval Podnik výpočtovej techniky Bratislava,

a. s. (PVT) na základe Zmluvy o dielo č. uzavretej medzi KPR a PVT

9. 3. 1994 v spolupráci s komisiou ustanovenou prezidentom republiky zloženej z

pracovníkov KPR. Pritom bolo zistené, že údaje z petičných archov spracovávalo v rôznych

pobočkách PVT približne 700 pracovníkov počas 12 pracovných dní v dvoch a troch

smenách. Pri spracovaní a vyhodnocovaní údajov v petičných archoch postupoval PVT

podľa „Kritérií pre posudzovanie platnosti podpisových archov a podpisov na podpisových

archoch“, vydaných KPR 3. marca 1994. Na základe nich PVT vypracoval programové

vybavenie pre záznam jednotlivých riadkov v petičných archoch podľa organizačnej

smernice „Organizačné zabezpečenie spracovania petičných hárkov“ zo 7. marca 1994.

Podľa nej prebiehalo celé spracovanie údajov nachádzajúcich sa v petičných archoch v

jednotlivých divíziách tohto podniku. K odovzdaniu výsledkov spracovania a vyhodnotenia

údajov v petičných archoch PVT došlo na základe protokolu zo 16. marca 1994. Podľa

faktúry z 2. júna 1994 č. f. 50128, hodnota vykonaných prác predstavovala sumu

2 120 000,- Sk.

Ako vyplýva zo spisového materiálu, petičný výbor odovzdal v dvoch častiach KPR

celkom 74 obalov, v ktorých sa nachádzali petičné archy z jednotlivých častí Slovenskej

republiky (2. marca 1994 69 obalov a 4. marca 1994 5 obalov), čo spolu predstavovalo

21 589 petičných archov, na ktorých sa nachádzalo 414 825 riadkov, vyplnených rôznym

spôsobom (ďalej len „riadok“).

Z tohto počtu bolo 695 archov, obsahujúcich 15 613 riadkov vyradených, z dôvodu,

že sa v nich nenachádzal text petície, alebo také označenie, z ktorého by bolo zrejmé, aká

petícia mala byť podporená, prípadne ako zástupca petičného výboru nebol uvedený

navrhovateľ, ale iná osoba ( ). Zo zostatku 20 894 archov,

na ktorých sa nachádzalo 399 212 riadkov bolo vyradených ďalších 38 259 riadkov pre

neúplnosť údajov v mene a priezvisku a 36 632 riadkov pre nečitateľnosť mena alebo

priezviska, čo spolu predstavovalo 74 891 riadkov. Tým bolo celkove vyradených 90 504

riadkov, čo znamená, že počet uznaných riadkov bol znížený na 324 321. K ďalšiemu

vyradeniu riadkov došlo v dôsledku nedostatočných údajov o bydlisku, a to 91 364 riadkov,

čím sa počet uznaných riadkov znížil na 232 957.

Ústavný súd pri vykonávaní dôkazov na zistenie stavu veci podľa § 31 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v KPR 28. až 30.

septembra 1994 sa zameral na tieto skutočnosti:

- fyzicky prehliadol a prekontroloval 695 petičných archov a konštatoval, že ich

vyradenie z dôvodov ich neoznačenia alebo, že sa na nich nenachádzal text petície (§ 4

ods. 2 ) bolo opodstatnené,

- fyzicky prehliadol a prekontroloval 195 náhodne vybraných petičných archov a zistil

tento stav:

a/ 749 riadkov z nich vyradil PVT ako neplatné z dôvodu chýbajúcich niektorých zo

zákonných náležitostí, napr. meno alebo priezvisko alebo podpis, ďalej

neidentifikovateľnosť mena alebo priezviska. Z tohto počtu vyradených riadkov považoval

ústavný súd 7 nesprávne vyradených riadkov,

b/ ústavný súd pri skúmaní zvyšných riadkov z tejto náhodne vybranej skupiny zistil, že

ďalších 114 riadkov, ktoré PVT nevyradil a ponechal ich ako platné, objektívne nespĺňali

zákonné podmienky (napr. skratky mien a pod.) na to, aby boli zaradené medzi platné

riadky,

c/ ústavný súd i napriek tomu, že kritérium bydliska nebolo predmetom ich skúmania, zistil,

že vo viacerých riadkoch buď vôbec nie sú údaje o bydlisku, alebo boli iba označené

skratkami (detto). I napriek tomu boli takéto riadky PVT uznané za platné a neboli

vyradené,

d/ fotokópie archov 000 363, 000 364, 101 260, ktoré boli pri náhodnom zisťovaní

vybrané, ústavný súd považoval za potrebné pripojiť k zápisnici napísanej v KPR, a to za

účelom ich vierohodnosti. Pritom zistil, že PVT tieto archy v celom rozsahu uznal za platné,

1 keď je nepopierateľné, že vôbec nespĺňali zákonné požiadavky (išlo pravdepodobne o

občanov rómskej osady, ktorých mená, priezviská, bydlisko i podpisy sú zapísané rovnakým

písmom (i perom).

Ústavný súd pri obhliadke 195 náhodne vybraných petičných archov v KPR zistil, že

chybovosť bola 16-násobne vyššia v prospech uznania jednotlivých riadkov, ako v ich

neprospech.

V rámci dokazovania nepovažoval však ústavný súd za potrebné venovať osobitnú

pozornosť výkladu obsahu sporného pojmu „bydlisko“, pretože to nemalo význam pre jeho

rozhodnutie. Bez ohľadu na toto kritérium dospel ústavný súd k záveru, že počet platných

podpisov v petičných archoch bol najviac 324 321, teda nedosiahol počet 350 000 tak, ako

to upravuje na vyhlásenie referenda. V nadväznosti na pojem bydlisko vo

vzťahu k uplatneniu petičného práva ústavný súd konštatuje, že považuje za sporné

vyžadovanie presnej adresy signatára, keď zákonnou požiadavkou (§ 4 ods. 1 zákona

č. ) je uvedenie bydliska. Podľa jeho názoru u petičného práva, ktoré je

ústavným právom občana, nemožno argumentovať súdnou, prokurátorskou, alebo

administratívnou praxou a z nej vyvodzovať zákonnú požiadavku, aby ako bydlisko bola

uvedená presná adresa signatára petície.

Súčasťou dokazovania bolo aj vypočutie svedkov, ktorými boli , prvý

námestník generálneho riaditeľa PVT Bratislava, a. s. a , vedúci odborník -

špecialista tohto podniku, ktorí podrobnejšie uviedli a vysvetlili jednotlivé skutočnosti

týkajúce sa spracovania, triedenia a vyhodnotenia údajov v petičných archoch. Podľa ich

svedeckých výpovedí, PVT ako renomovaná akciová spoločnosť, ktorá zabezpečuje

celoplošné hromadné spracovanie dát (voľby do zastupiteľských orgánov, prvá a druhá vlna

kupónovej privatizácie, RH systém a pod.) spracovala zákazku spôsobom, ktorý bol plne v

súlade s odbornými požiadavkami v tejto oblasti, bez vnášania akýchkoľvek neodborných,

resp. účelových faktov a vplyvov. Obaja svedkovia zhodne potvrdili, že PVT objektívne

spracoval a vyhodnotil údaje nachádzajúce sa v petičných archoch na základe kritérií,

obsiahnutých v smernici vypracovanej KPR (tieto boli zostavené a vychádzali výlučne zo

). Výsledky, ktoré PVT zistil a spracoval si KPR osvojila, čo bolo v

konečnom dôsledku dôvodom pre rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky o

nevyhlásení referenda.

Na základe všetkých skutkových zistení ústavný súd konštatuje, že dôvodom

nevyhlásenia referenda bolo zistenie, že na petičných archoch bolo podpísaných menej ako

350 000 občanov, spôsobom, ktorý upravuje Tým, že boli vyradené

riadky v petičných archoch, resp. petičné archy ako také, pre nedostatky v údajoch

uvedených v a , čím klesol počet platných petičných

podpisov pod 350 000, nevznikla prezidentovi republiky povinnosť vyhlásiť referendum v

zmysle .

V nadväznosti na zistenie ústavného súdu, že spôsobom upraveným v zákone

č. nepožiadalo v petícii na vyhlásenie referenda aspoň 350 000 občanov, je

potrebné zaujať stanovisko k tvrdeniu pisateľa podnetu, že nevyhlásením referenda bolo

„porušené jeho občianske právo, ako aj ostatných signatárov petície vyplývajúce z čl. 95

“.

Citovaný článok je zaradený do druhého oddielu piatej hlavy , ktorý upravuje

podmienky pre uskutočnenie referenda. Základné práva a slobody, medzi ktoré patrí aj

petičné právo, sú upravené v druhej hlave . Samotný obsah článku nemožno

považovať za materiálnu ústavnú normu, ktorá upravuje základné právo občana, pretože je

to norma procesná, ktorá určuje procesné podmienky pre konanie hlavy štátu, spočívajúce

vo vyhlásení referenda. Z uvedeného vyplýva, že neobsahuje právo fyzickej osoby

(občana) na vyhlásenie referenda, a preto je neopodstatnené tvrdenie nachádzajúce sa v

podnete, že prezident republiky nevyhlásením referenda porušil občianske práva

vyplývajúce z . Z tohto článku možno vyvodiť, že petícia 350 000 občanov je

jednou z dvoch podmienok, splnenie ktorých je potrebné na vyhlásenie referenda; na druhej

strane nie je možné z neho vyvodiť žiadne iné občianske právo, než právo určitého počtu

občanov požiadať petíciou o vyhlásenie referenda.

VI.

Podľa ,

ústavný súd vykonáva dôkazy potrebné na zistenie stavu veci. O vykonávaní dôkazov

primerane platia podľa § 31 ods. 4 citovaného zákona ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku. Vykonané dôkazy v zmysle hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to

každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo

prihliada ku všetkému, čo počas konania vyšlo najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Vychádzajúc z hodnotenia vykonaných dôkazov, právneho posúdenia skutkových otázok a

argumentov, nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci podnetu dospel ústavný

súd k nasledujúcim skutkovým zisteniam a právnym záverom:

1) Konanie a rozhodovanie prezidenta republiky, je všeobecne potrebné posudzovať z

hľadiska vzájomnej spätosti ústavných noriem upravujúcich jeho právomoci ako hlavy

štátu, z hľadiska jeho vzťahov k iným štátnym orgánom, pričom treba vziať do úvahy jeho

ústavnú zodpovednosť za veci celospoločenské, ako i prezumpciu správnosti rozhodnutí

ním vydávaných. Táto domnienka správnosti platí len za predpokladu, že nie je ústavným

spôsobom preukázaný opak.

2) Petičné právo, spolu s právom priamej účasti na správe verejných vecí patrí medzi tie

základné práva, ktoré svojou vážnosťou, dosahom a dôsledkami umožňuje občanom

zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo a vo vzájomnej spojitosti sú teda

významným nástrojom právneho štátu, avšak len pri dodržaní všetkých ustanovení a

zákonov, ktoré ich v celom rozsahu upravujú. Iný postup by mohol viesť k oslabovaniu

významu tohto práva, a k postupnému znižovaniu jeho vplyvu na správu verejných vecí.

3) neupravuje právo žiadneho subjektu posudzovať petíciu, ktorú prijal prezident

republiky a spochybňovať jej formálne a obsahové náležitosti. Ako orgán, ktorý petíciu

prijal, je prezident republiky povinný posúdiť jej obsah ( )

a zistiť, či bola splnená podmienka, že petíciou o vyhlásenie referenda požiadal

určený počet občanov ( ) a či spôsob a obsah požiadania bol správne vyjadrený

v podpisových archoch petície ( a ). Ďalej musí skúmať, či

predmetom požadovaného referenda nie sú základné práva a slobody, dane, odvody a štátny

rozpočet ( ). Ak prezident republiky zistí, že nebola splnená niektorá z

predpísaných ústavných a zákonných podmienok pre vyhlásenie referenda, nie je oprávnený

petíciou iniciované referendum vyhlásiť, a preto jeho konanie nemožno hodnotiť ako

porušenie petičného práva občana. Vyvolať právne účinky vyplývajúce z požiadaviek

uvedených v petícii môže iba taká petícia, ktorá je plne v súlade s a zákonom o

petičnom práve. V prípade petície požadujúcej vyhlásenie referenda, a ani citovaný

zákon neobsahujú žiadne výnimky z požiadavky dodržania všeobecných podmienok

vzťahujúcich sa na uplatnenie petičného práva.

4) Ak v upravuje najnižší počet občanov, ktorí môžu petíciou požadovať

vyhlásenie referenda, súčasne tým určuje nevyhnutnú ústavnú podmienku, ktorú je povinný

každý subjekt rešpektovať. Teda i každý občan, ktorý uplatňuje petičné právo smerujúce k

vyhláseniu referenda, si musí byť vedomý, že k jeho vyhláseniu môže dôjsť len vtedy, ak

bola splnená ústavná podmienka upravená v citovanom článku .

5) Na petícii, ktorá bola prezidentovi Slovenskej republiky odovzdaná 2. až 4. marca 1994 a

ktorou sa požadovalo vyhlásenie referenda podľa bolo

zhromaždených, spôsobom upraveným v a najviac 324

321 podpisov občanov. Z tohto dôvodu nevznikla prezidentovi Slovenskej republiky

ústavná povinnosť vyhlásiť referendum v zmysle citovaného článku .

Vychádzajúc z týchto skutočností, rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky tak,

ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Košice 27. februára 1995