Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)I. ÚS 38/94
PDF · 333.72 KB
No categories available
I. ÚS 38/94
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 38/94-63
Ústavný súd Slovenskej republiky 27. februára 1995 na neverejnom zasadnutí senátu
o podnete bytom , v čase jeho
podania zastúpeného Doc. JUDr. Ľudovítom Hudekom, CSc., komerčným právnikom, vo
veci porušenia jeho občianskych práv takto
r o z h o d o l :
Podnetu n e v y h o v u j e , lebo k porušeniu
ním namietaných občianskych práv prezidentom Slovenskej republiky nedošlo.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky bol 24. júna 1994 doručený podnet
ktorým navrhuje „začatie konania podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky pre porušenie práva navrhovateľa - signatára petície na to, aby
prezident republiky podľa čl. 95 Ústavy Slovenskej republiky vyhlásil referendum o ktoré
v petícii ide.“
Na ďalšom mieste (s. 2) pisateľ podnetu namieta porušenie svojho práva a práva
každého z ostatných signatárov petície na to, aby prezident republiky - tak, ako mu to
ukladá čl. 95 Ústavy Slovenskej republiky - vyhlásil referendum, „ak o to petíciou požiada
aspoň 350 000 občanov.“
Senát Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) na neverejnom
zasadnutí 15. júla 1994 podnet po predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie konanie.
V rozsiahlom odôvodnení podnetu jeho pisateľ uviedol viacero skutočností, resp.
dôkazov za účelom preukázania opodstatnenosti jednotlivých tvrdení nachádzajúcich sa
v podnete, resp. požiadaviek tvoriacich súčasť návrhu rozhodnutia (petitu).
Ako z neho vyplýva, petičný výbor (vytvorený 18. februára 1994) predložil
prezidentovi republiky 2. marca 1994 petíciu požadujúcu vyhlásenie referenda, v ktorej sa
nachádzalo 21 059 petičných archov obsahujúcich 422 054 podpisov. Dodatočne 4. marca
1994 bolo predložených ďalších 530 petičných archov, čo spolu predstavovalo viac ako
350 000 podpisov potrebných podľa čl. 95 Ústavy Slovenskej republiky na vyhlásenie
referenda. Prezident republiky listom zo 16. marca 1994 č. 02-60/94-PR oznámil predsedovi
petičného výboru (pisateľovi podnetu), že neboli splnené ústavnoprávne predpoklady na
vyhlásenie referenda tak, ako vyplývajú z čl. 95 ústavy, a preto referendum požadované
petíciou nemôže vyhlásiť. Poukázal pritom na zistenie Kancelárie prezidenta republiky,
opierajúce sa o výsledky previerky petičných archov Podnikom výpočtovej techniky
Bratislava, a. s. Osvojením si výsledkov týchto zistení dospela Kancelária prezidenta
republiky (KPR) k záveru, že na predložených petičných archoch bolo 232 957 podpisov,
ktoré bolo možné považovať za platné. Z týchto výsledkov vychádzal prezident republiky
pri svojom rozhodnutí o nevyhlásení referenda.
Na základe toho dospel pisateľ podnetu k záveru, že nevyhlásením referenda „porušil
prezident republiky petičné právo upravené v čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
znemožnil uplatnenie ústavného práva zakotveného v čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a porušil občianske právo vyplývajúce z čl. 95 Ústavy Slovenskej republiky“,
podľa ktorého má prezident republiky vyhlásiť referendum, ak o to požiada v petícii aspoň
350 000 občanov.
V nadväznosti na to pisateľ podnetu uviedol, že k porušeniu jeho práv a práv
ostatných signatárov petície došlo tým, že prezident republiky v lehote 30 dní, t. j. do
2. apríla 1994 referendum nevyhlásil, hoci ho o to v petícii požiadalo 372 054, t. j. viac ako
potrebných 350 000 občanov.
V súlade s tým pisateľ podnetu navrhol, aby ústavný súd svojím uznesením rozhodol,
že „občianske práva a ostatných signatárov petície
boli porušené, lebo prezident republiky referendum nevyhlásil“. Ďalej navrhol, aby
„rozhodnutie prezidenta republiky nevyhlásiť referendum požadované petíciou bolo
zrušené, lebo bolo preukázané, že petíciu podpísalo viac ako 350 000 občanov“.
Prezident republiky ako účastník konania vo svojom vyjadrení, o ktoré ho podľa § 29
ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení, jeho sudcov požiadal ústavný
súd, doručenom 8. augusta 1994, uviedol niekoľko dôvodov, ktoré ho oprávňovali
nevyhlásiť referendum, o ktoré ho požiadali signatári petície 2. marca 1994.
Podľa jeho názoru, obsiahnutého v predmetnom vyjadrení, referendum nesmel
vyhlásiť, lebo petíciu platne nepodporilo 350 000 občanov tak, ako to požaduje čl. 95
Ústavy Slovenskej republiky. V tejto súvislosti uviedol, že východiskové tvrdenia pisateľa
podnetu o tom, že KPR požadovala od signatárov petície ďalšie údaje ako tie, ktoré
vyžaduje zákon č. 85/1990 Zb. o petičnom práve sú neodôvodnené, pretože postup KPR
viedol iba k tomu, aby boli dodržané podmienky, ktoré ustanovuje citovaný zákon:
- aby podpisový arch obsahoval text petície, alebo aby bol označený tak, aby bolo
zrejmé, aká petícia má byt podpismi podporená (§ 4 ods. 2 zákona č. 85/1990 Zb.),
- aby na podpisovom archu bolo uvedené meno, priezvisko a bydlisko zástupcu
petičného výboru (§ 4 ods. 2 citovaného zákona),
- aby na podpisovom archu bolo uvedené meno a priezvisko občana, ktorý petíciu
podpísal (§ 4 ods. 1 citovaného zákona), z čoho vyplýva požiadavka, aby meno a
priezvisko boli čitateľné a aby meno bolo úplné alebo aspoň uvedené v takej skratke,
aby sa nedalo zameniť s iným menom, lebo inak by nebolo možné zistiť, či petíciu
naozaj podpísalo 350 000 občanov,
- aby na podpisovom archu bolo uvedené bydlisko občana (§ 4 ods. 1 citovaného
zákona), ktorý petíciu podpísal, aby sa z dôvodov nutnej požiadavky dalo zistiť, či sú
splnené podmienky podpisu 350 000 existujúcich a oprávnených občanov. V tejto
súvislosti uviedol. že vo vzťahu k pojmu bydlisko. KPR požadovala také údaje, ktoré
bežne a pravidelne požaduje súdna, prokurátorská i administratívna prax, t. j. údaje o
mieste bydliska a čísle domu a v obci, ktorá sa člení na ulice, aj údaj o ulici. Podľa
názoru prezidenta republiky všetky uvedené požiadavky ustanovuje zákon a nič iné
nebolo vyžadované v súvislosti s vyhodnotením petície.
Prezident republiky vo svojom vyjadrení zaujal stanovisko aj k základnému
problému týkajúceho sa vyhlásenia, resp. nevyhlásenia referenda na základe petície občanov
z februára a marca 1994, t. j. či túto petíciu podporilo platnými podpismi aspofň350 000
občanov, pri splnení jednotlivých podmienok vyplývajúcich zo zákona o petičnom práve.
Vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že sporný výklad pojmu „bydlisko“ nemal
význam pre jeho konečné rozhodnutie, lebo aj bez ohľadu na toto kritérium, počet platných
podpisov bol najviac 324 321. Na podporu jednotného výkladu tohto pojmu predložil
stanovisko generálneho prokurátora Slovenskej republiky zn. Leg. 181/94-3 z 20. apríla
1994. V súvislosti s tým konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť nedostatočného počtu
podpisov v dôsledku vyradenia 90 504 podpisov z celkového počtu 414 825, čím klesol
počet platných podpisov na 324 321, nepovažoval za účelné zisťovať, či boli splnené ďalšie
náležitosti, najmä:
- skutočnú existenciu osôb podpísaných na petícii,
- či podpísaní sú občanmi Slovenskej republiky,
- či nešlo o duplicitné podpisy viacerých osôb tou istou rukou (písmom).
Ústavný súd v rámci vykonávania dôkazov (§ 31 ods. 1 zákona NR SR č. 38/1993 Z.
z.) vykonal 28. až 30. septembra 1994 v KPR obhliadku vybraných petičných archov a
oboznámil sa s ich obsahom, metodikou zisťovania počtu podpisov a správnosti údajov v
nich obsiahnutých. Zápisnica o vykonaní tohto dôkazu, ktorý bol zameraný predovšetkým
na skutkové otázky (quaestlo facti) z 30. septembra 1994, tvorí súčasť spisového materiálu
podnetu O výsledku obhliadky petičných archov v KPR bol sudcom
spravodajcom osobne informovaný právny zástupca pisateľa podnetu a po jej ukončení mu
bolo 4. októbra 1994 umožnené nahliadnuť do zápisnice napísanej v KPR 30. septembra
1994, spraviť si z nej výpisky podľa vlastného uváženia, a súčasne s tým mu bola
odovzdaná kópia vyjadrenia prezidenta republiky (záznam zo 4. októbra 1994).
Súčasťou zabezpečovania a vykonávania dôkazov vo veci predmetného podnetu bolo
oboznámenie sa s „Organizačnými a technickými opatreniami v Kancelárii prezidenta
Slovenskej republiky potrebnými na vyhlásenie referenda“, ktoré vydal , vedúci
Kancelárie prezidenta republiky, číslo 43/1994-leg. z 1. marca 1994 a s „Kritériami pre
posudzovanie platnosti podpisových archov a podpisov na podpisových archoch“, vydaných
odborom legislatívy Kancelárie prezidenta republiky z 3. marca 1994.
Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vzal do úvahy obsah podnetu z 23. júna 1994,
ako i vyjadrenie ďalšieho účastníka konania, proti ktorému podnet smeroval, výsledky
vlastného šetrenia a dôkaz ďalšími listinami, ako i svedecké výpovede. Pri právnom
posudzovaní a hodnotení jednotlivých častí podnetu, pri zdôvodňovaní postupu senátu v
konaní, vykonávaní a hodnotení jednotlivých dôkazov a formulovaní záverov vo veci
predmetného podnetu, vychádzal, okrem zákona NR SR č. 38/1993 Z. z., výlučne z
príslušných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky, zákona č. 85/1990 Zb. a Občianskeho
súdneho poriadku.
Prerokovanie a rozhodnutie vo veci predmetného podnetu sa uskutočnilo na
neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu bez ústneho pojednávania. Podľa § 30 ods. 1 a
4 zákona NR SR č. 38/1993 Z. z. sa na verejnom ústnom pojednávaní prerokúvajú iba tie
veci, ktoré sú v nich taxatívne vymenované, s tým, že sa medzi nimi nenachádza podnet
podľa čl. 130 ods. 3 ústavy.
II.
Ako už bolo v úvode odôvodnenia tohto rozhodnutia uvedené, pisateľ podnetu v ňom
namieta porušenie svojho práva ako signatára petície, ako aj práv ostatných signatárov
petície tým, že prezident republiky nevyhlásil referendum, ak o to petíciou požiada aspoň
350 000 občanov. Toto konštatovanie rozširujúcim spôsobom modifikoval v II. časti svojho
podnetu (predmet podnetu), keď na základe skutočností uvedených v I. časti dospel
k záveru, že nevyhlásením referenda na základe petície predloženej 2. a 4. marca 1994,
porušil prezident republiky
- petičné právo občana zakotvené v čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
- znemožnil uplatnenie ústavného práva zakotveného v čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky,
- porušil občianske právo vyplývajúce z čl. 95 Ústavy Slovenskej republiky o tom, že
prezident republiky vyhlási referendum, ak o to požiada v petícii aspoň 350 000
občanov.
Ďalšie modifikovanie rozsahu porušenia práv pisateľa podnetu, resp. i ostatných
signatárov petície predstavuje návrh uznesenia (petit), podľa ktorého by mal ústavný súd
prijať uznesenie o tom, že „občianske práva a
ostatných signatárov petície ... boli porušené, lebo prezident republiky listom z 3. marca
1994 oznámil, že referendum nevyh1ási“.
I napriek vyššie uvedeným, nie celkom totožným formuláciám, týkajúcich sa rozsahu
a spôsobu porušenia práv pisateľa podnetu, ústavný súd konštatuje, že pri posudzovaní
podnetu je potrebné podľa čl. 130 ods. 3 ústavy vychádzať z tých skutočností, ktoré podľa
názoru pisateľa podnetu viedli k porušeniu jeho práv namietaných v podnete tým. že
prezident republiky nevyhlásil referendum na základe odovzdanej petície. To znamená, že
rozhodnutie o opodstatnenosti návrhu obsiahnutého v závere podnetu, resp. o jeho
odmietnutí, môže byť uskutočnené iba v nadväznosti na posúdenie toho, či v prípade
pisateľa podnetu došlo skutočne k porušeniu jeho občianskych práv a nie práv tretích osôb.
Ústavný súd vychádzal pritom z hodnotenia tých dôkazov, ktoré získal počas prípravy
konania a v jeho priebehu a na základe použitia všeobecne platných a uznávaných metód
interpretácie právnych noriem.
Ústavný súd preto pri svojom rozhodovaní o predloženom podnete zaujal stanovisko
aj k namietanému porušeniu práv nielen jeho pisateľa, ale aj „ostatných signatárov petície“,
ako to vyplýva z návrhu uznesenia na s. 8 podnetu. Podľa čl. 130 ods. 3 ústavy, ústavnou
podmienkou pre prípadné začatie konania na podnet fyzickej osoby je namietanie porušenia
jej práva. Pisateľ podnetu (ako ktorákoľvek iná fyzická osoba) môže preto namietať
porušenie iba svojho práva, avšak nie aj práv iných fyzických osôb, ktoré podpísali petíciu
na vyhlásenie referenda, pretože podnetom sa nemožno úspešne domáhať nápravy
porušených práv aj iných osôb, než je samotný pisateľ podnetu. Ani funkcia predsedu
petičného výboru na tejto podmienke nič nemení. Podnet a v ňom sa nachádzajúci petit, nie
sú v tejto časti v súlade s čl. 130 ods. 3 ústavy a s § 18 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. Hromadný (skupinový) podnet z hľadiska uvedených
ustanovení nemá právne opodstatnenie, pričom postavenie predsedu petičného výboru ako
prípadného zástupcu signatárov petície v konaní pred ústavným súdom by bolo v rozpore s
§ 22 citovaného zákona, podľa ktorého účastníkov konania, ak sú nimi právnické alebo
fyzické osoby, môže v konaní pred ústavným súdom zastupovať advokát alebo komerčný
právnik.
III.
Ústava Slovenskej republiky v čl. 27 ods. 1 obsahuje ústavné právo jednotlivca
obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány
územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi, sťažnosťami. Každému sa teda zaručuje
nikým nerušený výkon petičného práva, s prihliadnutím aj na čl. 2 ods. 3 ústavy a za
predpokladu, že nie sú prekročené medze určené v čl. 27 ods. 2 a 3 ústavy.
Výkon petičného práva sa uskutočňuje prostredníctvom objektívneho práva, ktoré v
čase realizácie predmetnej petície najmä:
- zaručovalo právo občanov obracať sa vo veciach verejného a iného spoločného
záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a
sťažnosťami (čl. 27 ods. 1 ústavy, § 1 ods. 1 zákona č. 85/1990 Zb.),
- požadovalo, aby občan k podpisu pod petíciu uviedol svoje meno, priezvisko a
bydlisko (§ 4 ods. 1 citovaného zákona),
- ustanovilo, že štátne orgány upravia spôsob prijímania, prerokúvania a vybavovania
petícií im adresovaných vo svojich rokovacích poriadkoch. alebo obdobných predpisoch
(§ 7 citovaného zákona).
- ustanovilo, že štátny orgán, ktorému sa petícia adresuje. je povinný ju prijať (§ 5 ods.
2 citovaného zákona), je povinný posúdiť jej obsah a do 30 dní zaujať stanovisko k jej
obsahu a spôsobu jej vybavenia (čl. 95 ústavy, § 5 ods. 3 citovaného zákona).
Subjektívne petičné právo v spornej veci na základe objektívneho petičného práva
predstavujú tieto ústavou zaručené možnosti:
- obracať sa vo veciach verejného a iného spoločného záujmu na štátne orgány a
orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi, sťažnosťami (čl. 27 ods. 1 ústavy,
§ 1 ods. 1 citovaného zákona),
- vytvoriť petičný výbor (§ 3 ods. 1 citovaného zákona),
- vyzývať spôsobom, ktorý neodporuje zákonu iných občanov, aby petíciu svojím
podpisom podporili (§ 4 ods. 1 citovaného zákona),
- zhromažďovať podpisy na mieste prístupnom verejnosti (§ 4 ods. 4 citovaného
zákona),
- oboznámiť sa riadne s obsahom petície a podpisovať ju (§4 ods. 1 citovaného
zákona),
- poznať meno, priezvisko a bydlisko toho, kto petíciu zostavil, alebo meno, priezvisko
a bydlisko toho, kto je oprávnený členov petičného výboru v tejto veci zastupovať (§ 4
ods. 2 citovaného zákona).
Súčasťou objektívneho i subjektívneho petičného práva nie je však povinnosť
štátneho orgánu petícii vyhovieť bez ohľadu na konkrétne okolnosti a povahu verejnej veci,
o ktorej sa v petícii pojednáva. Ani ústava, a tým menej zákon o petičnom práve,
neobsahujú konkrétne záruky priaznivého alebo dôsledky nepriaznivého „vybavenia“
petície. Z práva podať petíciu nemožno odvodzovať subjektívne právo na to, aby jej bolo
obsahovo vyhovené. Z citovanej právnej úpravy iba vyplýva povinnosť nebrániť podaniu
petície, t. j. povinnosť prijať ju. Petícia sa považuje predovšetkým za určité konanie,
spočívajúce vo vyjadrení názoru, za predpokladu, že ide o veci verejné, alebo iného
spoločného záujmu. Takýto právny rámec chápania petície je v súlade so všeobecne
uznávanými pravidlami uplatňovania a rozvíjania demokratickej formy vlády, ktoré sú
budované na presvedčení, že jedine vôľa založená na vopred známych a právne záväzných
pravidlách je smerodajná pre všetkých, čo jednoznačne vyplýva z čl. 27 ods. 1 ústavy a
V nadväznosti na tvrdenie obsiahnuté v II. časti podnetu, sa ústavný súd zaoberal
posúdením problému, či prezident republiky tým, že nevyhlásil referendum, porušil petičné
právo pisateľa podnetu. Vychádzal pritom z obsahu petičného práva a možných foriem jeho
konkrétneho uplatňovania. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavné právo upravené v čl. 27
ods. 1 ústavy nie je vymenované medzi tými, ktorých sa v zmysle čl. 51 ústavy možno
domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto vykonávajú. možno ho charakterizovať ako
právo aplikovateľné priamo z ústavy (právo na bezprostrednú realizáciu ktorého nie je
potrebné prijatie príslušného zákona).
Ak však takýto zákon existuje (zákon č. 85/1990 Zb. v spojitosti s čl. 152 ods. 1
ústavy), je preto, bez akýchkoľvek pochybností. potrebné riadiť sa ním. Práve tento zákon
podrobnejšie špecifikuje možnosti realizácie petičného práva (najmä § 1 až 5). Pre
naplnenie petičného práva zákon zaväzuje príslušný štátny orgán (v danom prípade
prezidenta republiky), aby petíciu prijal a v určenom termíne písomne odpovedal tomu, kto
ju podal alebo tomu, kto zastupuje členov petičného výboru. K úplnému naplneniu
petičného práva v prípade, ktorý je obsahom podnetu , došlo momentom, keď
petičný výbor odovzdal petíciu prezidentovi a obdržal jeho písomnú odpoveď o spôsobe jej
vybavenia. Ústavný súd vychádzal pritom zo záveru, že prezident republiky ako štátny
orgán, ktorý petíciu prijal je povinný posúdiť jej obsah (§ 5 ods. 3 zákona č. 85/1990 Zb.).
Nakoľko v danom prípade sa petíciou žiadalo vyhlásenie referenda, bol prezident republiky
nepochybne oprávnený skúmať, či boli ústavou (čl. 93 ods. 3a čl. 95) a zákonom o petičnom
práve splnené určené podmienky na jeho vyhlásenie, a teda. či mu tým vznikla povinnosť
vyhlásiť ho.
Ústavný súd zo spisového materiálu, ako aj na základe zisteného skutkového stavu
konštatuje, že prezident republiky po preskúmaní odovzdaných petičných archov, z
hľadiska podmienok obsiahnutých v príslušných ustanoveniach zákona č. 85/1990 Zb., v
zákonnej 30-dňovéj lehote od prijatia petície písomne oznámil petičnému výboru, že
referendum nevyhlási z dôvodu, že neboli splnené ústavnoprávne predpoklady na jeho
vyhlásenie; konkrétne preto, lebo petíciu platne nepodporilo aspoň 350 000 občanov.
Dôvody odmietnutia vyhlásiť referendum teda nespočívali v obsahu petície, ale v tom, že
nepochybne zistil, že v petičných archoch sa nenachádza ústavou predpísaný počet platných
podpisov, čím by vznikla prezidentovi republiky povinnosť referendum vyhlásiť. Ústavný
súd v tejto súvislosti konštatuje, že k porušeniu petičného práva ako základného práva môže
dôjsť iba v súvislosti s nesplnením niektorých predpokladov potrebných na jeho realizáciu,
upravených ústavou a v príslušných ustanoveniach zákona č. 85/1990 Zb. Mohlo by to byť
napr. zmarenie možností pripojiť sa k petícii, bránenie zbierať podpisy pod petíciu,
neprijatie petície štátnym orgánom, neodpovedanie na ňu, prenasledovanie za podpísanie
petície a pod. Porušením petičného práva rozhodne však nie je skutočnosť, že petícia
neviedla k želateľnému výsledku ňou sledovaného. K zásahu do tohto základného práva
nemohlo dôjsť, pretože nebolo zabraňované podať petíciu a príslušný orgán (prezident
republiky) ju preukázateľne prijal, takže ústavou zaručený výkon petičného práva nebol
ničím narušený. Takéto chápanie realizovania petičného práva je v súlade s rozhodovacou
praxou orgánov Rady Európy, podľa ktorej petičné právo znamená, že existuje možnosť
prejaviť názor občanov. Za jeho porušenie však nemožno považovať skutočnosť, ak
jednotlivcom alebo skupinou občanov prejavený názor nie je totožný s konečným
rozhodnutím vo veci samej, ku ktorej občan, resp. občania vyslovili svoj názor (napr. X and
others v Belgium, Drigest of Strasbourg Case - Law relating to the EU convention on
Human rights. Vol. 5. Köln - Berlin - Bonn – München, Carl Heymanns Verlag KG 1985,
s. 850; X v. United Kingdom, Tamže, s. 861).
Pri posudzovaní opodstatnenosti argumentov uvádzaných v podnete, považoval
ústavný súd za potrebné zaujať stanovisko aj k tvrdeniu, ktoré sa v podnete uvádza v I. časti
(s. 3). Jeho podstata spočíva v tom, že podľa § 7 zákona č. 85/1990 Zb., štátne orgány
upravia spôsob prijímania, prerokúvania a vybavovania petícií im adresovaných vo svojich
rokovacích poriadkoch alebo obdobných predpisoch. Z uvedeného teda vyplýva, že táto
činnosť by sa mala spravovať nielen ústavou a zákonom o petičnom práve, ale aj
organizačným predpisom (rokovací poriadok alebo obdobný predpis), ktorý na základe
zákonnej blankety obsiahnutej v § 7 zákona o petičnom práve vydávajú príslušné orgány,
ktoré prijímajú, prerokúvajú a vybavujú petície. Tento argument má bezprostrednú súvislosť
s tým, či nevyhlásením referenda prezidentom republiky na základe ním prijatej petície
došlo k porušeniu, resp. zásahu do základného práva občana, t. j. jeho petičného práva, ako
to tvrdil pisateľ podnetu. Ústavný súd pri posudzovaní tohto tvrdenia vychádzal z
ťažiskovej otázky, či sa môže určité právo občana, upravené ústavou, ktorého spôsob
vykonania upravuje zákon, realizovať aj v tom prípade, ak štátny orgán nevydal
organizačný predpis na konkretizovanie určitých úloh, ktoré má plniť v súvislosti s prijatím,
prerokúvaním a vybavovaním petície. Ústavný súd pritom bral do úvahy skutočnosť, že v
prípade § 7 zákona č. 85/1990 Zb. ide o blanketovú právnu normu, ktorá odkazuje nie na
niektorý z druhov normatívnych právnych aktov určených ústavou a publikačnou normou
(zákon NR SR č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov), ale na iný akt, ktorý je citovaným
zákonom označený ako „iný právny alebo organizačný akt“.
Medze petičného práva ako jedného zo základných práv uvedených v druhej hlave
ústavy možno podľa čl. 13 ods. 2 ústavy upraviť len zákonom. Z tejto ústavnej úpravy
vychádzal ústavný súd pri posudzovaní významu a dôsledkov ustanovenia § 7 zákona č.
85/1990 Zb. na výkon petičného práva. pretože len zákony vykonávajúce ústavu, môžu
zabezpečiť normatívnu a inštitucionálnu stránku uplatňovania občianskych práv a slobôd
upravených ústavou, teda i petičného práva, ako jedného zo základných práv a slobôd. Na
druhej strane z toho však logicky vyplýva, že uplatňovanie základných práv a slobôd
nemôže vychádzať z úpravy, ktorá nemá povahu nielen zákona, ale dokonca ani iného
všeobecne záväzného právneho predpisu.
Rokovacie poriadky a obdobné predpisy zákon NR SR č. 1/1993 Z. z. výslovne
neuvádza medzi všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktoré sa považujú za pramene
práva Slovenskej republiky. Sú to interné normatívne akty (akty vnútornej povahy), ktoré
nie sú všeobecne záväzné, a preto nemôžu vyvolávať právne záväzné dôsledky pre iné
subjekty, ako sú orgány (pracovníci) funkčne podriadené orgánu, ktorý takýto akt vydal.
Obsah interných normatívnych aktov nemôže byt v rozpore so všeobecne záväznými
normatívnymi právnymi aktmi. Ich uplatnenia sa však nemožno domáhať v konaní pred
súdmi, či inými štátnymi orgánmi, ktoré nie sú totožné s orgánom, ktorý príslušný interný
normatívny akt vydal. Takto chápané „rokovacie poriadky a obdobné predpisy“ nemožno
preto považovať za súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky. Uznanie ich všeobecnej
záväznosti by bolo v rozpore s princípom právneho štátu, vyjadreného v čl. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
Keďže § 7 citovaného zákona je typická blanketová norma, ústavný súd zdôrazňuje,
že s jej nerealizáciou nemožno spájať žiadny konkrétny právny dôsledok. Okrem iného i
preto, že prípadný organizačný predpis prezidenta republiky by spôsob prijímania,
prerokúvania a vybavovania petícií nemohol upraviť inak, než ako to určuje zákon č.
Nezanedbateľným pre rozhodnutie vo veci samej je záver ústavného súdu, že tak
zákon o petičnom práve, ako aj jeho ustanovenie § 7, neurčujú subjekt oprávnený
uplatňovať zodpovednosť za omeškanie v súvislosti s využitím splnomocnenia a ani
žiadnemu orgánu nepriznáva právomoc preskúmať, či nevydaním „rokovacieho poriadku
alebo obdobného predpisu“ došlo k porušeniu zákona.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že § 7
zákona č. 85/1990 Zb. je typickou blanketovou normou, nemožno s nesplnením povinnosti
v nej uvedenej, spájať právny následok porušenia petičného práva namietaného pisateľom
podnetu. Z § 7 citovaného zákona jednoznačne vyplýva, že štátne orgány upravia
organizačným predpisom len spôsob prijímania, prerokovania a vybavovania petícií im
adresovaných. To však neznamená, že prípadný organizačný predpis prezidenta republiky
(ako aj ktoréhokoľvek iného štátneho orgánu), by spôsob prijímania, prerokúvania a
vybavovania petícií mohol upraviť rozdielne než zákon č. 85/1990 Zb. Ústavný súd v tejto
súvislosti konštatuje, že nevydanie organizačného predpisu podľa § 7 zákona o petičnom
práve, nemôže zabrániť jeho realizácii, pretože ide o právo upravené v druhej hlave ústavy
označenej - Základné práva a slobody. Organizačný predpis by nemohol ani v prípade jeho
vydania odporovať ústave ani zákonu, obsahovo by musel byť s nimi v súlade a slúžil by
vlastne ako metodické a vnútorné usmernenie pre konkrétny štátny orgán. Takýto
organizačný predpis, nachádzajúci sa mimo sféry normatívnych právnych aktov, nemôže vo
všeobecnej, ale ani v osobitnej úrovni zabrániť, resp, „ovplyvňovať“ realizáciu práva
upraveného v ústave a zákone. Okrem toho, uplatňovanie práva upraveného v ústave nie je
vždy viazané ani na vydanie zákona, tým menej na vydanie organizačného predpisu.
Ústavný súd pri posudzovaní opodstatnenosti tej časti podnetu, ktorá sa týka
dôsledkov nevydania organizačného predpisu prezidenta republiky podľa § 7 zákona č.
85/1990 Zb. vychádzal z toho, že realizáciu základných práv a slobôd, teda i práva
upraveného v čl. 27 ods. 1 ústavy, nemožno podmieňovať vydaním organizačného predpisu,
pretože tieto sú zaručené čl. 12 ods. 2 ústavy, sú neodňateľné podľa čl. 12 ods. 1 ústavy a
ústava im poskytuje súdnu a inú ochranu.
Pri hodnotení tejto problematiky ústavný súd zobral do úvahy aj skutočnosť, že v
prípade § 7 zákona č. 85/1990 Zb. ide o ustanovenie, ktoré je súčasťou zákona, účinnosť
ktorého vznikla v podmienkach bývalého federálneho práva, t. j. pred platnosťou a
účinnosťou Ústavy Slovenskej republiky, ako aj publikačného predpisu (zákon NR SR
č. 1/1993 Z. z.). To je nepochybné jednou zo základných príčin nevyváženosti medzi
Ústavou Slovenskej republiky, akceptujúcou a rešpektujúcou princíp legality ako
neodmysliteľnej súčasti celkovej koncepcie právneho štátu, ktorá podmieňuje právo
(osobitne základné práva a slobody) rešpektovaním základných hodnôt demokratickej
spoločnosti a zákonom č. 85/1990 Zb. prijatým v počiatočnom období transformácie
spoločnosti a jej právneho poriadku, vrátane ľudských a občianskych práv.
IV.
Skutkový základ podnetu, obsiahnutý v jeho odôvodnení (III. časť, s. 8), vychádzal
pri zdôvodňovaní porušenia práv pisateľa podnetu (v petite označené ako „porušenie
občianskych práv), okrem porušenia petičného práva aj z tvrdenia, že prezident republiky
nevyhlásením referenda požadovaného petíciou „znemožnil uplatnenie ústavného práva
zakotveného v čl. 30 ods. 1 Ústavy SR“.
Podľa čl. 30 ods. 1 ústavy, občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných
vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. Jednou z foriem priamej účasti
občanov na správe verejných vecí je aj referendum. V prípade prejednávaného podnetu ide
o referendum, ktoré podľa čl. 95 ústavy vyhlasuje prezident republiky, ak o to petíciou
požiada aspoň 350 000 občanov.
Je nepochybné, že žiadosti na vyhlásenie referenda vyjadrenej petíciou, spĺňajúcou
zákonné podmienky. ústavou predpísaným počtom občanov, je prezident republiky povinný
vyhovieť, teda musí referendum vyhlásiť.
Vzájomná väzba medzi petičným právom (čl. 27 ods. 1 ústavy) a právom občana
zúčastniť sa na správe verejných vecí priamo formou referenda (čl. 30 ods. 1 ústavy) je
podmienená právnym úkonom prezidenta republiky, ktorý túto formu účasti občanov musí
zabezpečiť, a to v danom prípade vyhlásením referenda (čl. 95 ústavy). Povinnosť
prezidenta republiky vyhlásiť referendum je však viazaná na splnenie podmienok
upravených ústavou a zákonom č. 85/1990 Zb., čo znamená, že občania svoje petičné právo
uplatnili právne predpísaným spôsobom. Z ústavy nepochybné vyplýva, že až ústavou
predpokladaným vyhlásením referenda vzniká občanovi právo zúčastniť sa na referende,
teda aj právo zúčastniť sa touto formou na správe verejných vecí priamo podľa čl. 30 ods. 1
ústavy. Znemožnenie uplatnenia tohto práva konkrétnemu občanovi, prípadne ho
obmedzovať v jeho realizácii, môže dôjsť len vtedy, keď sa ono skutočne aj realizuje. K
obmedzeniu práva zúčastniť sa na referende môže dôjsť len konkrétnym protiprávnym
konaním iného subjektu. Ústavný súd vychádza zo skutočnosti, že k tomu by mohlo dôjsť
iba vtedy, ak by prezident republiky nepostupoval podľa čl. 95 ústavy, teda nevyhlásil by
referendum, hoci o jeho vyhlásenie požiadal predpísaný počet občanov, alebo vtedy, že
ústavným spôsobom vyhlásené referendum, by sa nedovoleným zásahom alebo nečinnosťou
neuskutočnilo alebo obmedzilo (napr. pri jeho uplatnení by nebola rešpektovaná
všeobecnosť hlasovacieho práva a pod.). Zo samotnej skutočnosti, že prezident republiky
nevyhlásil referendum, opierajúc sa pritom o objektívne zistenie (petíciu na jeho vyhlásenie
zákonným spôsobom nepodporil potrebný, ústavou predpísaný počet občanov), nemožno
vyvodiť záver, že bolo znemožnené praktické uplatnenie ústavného práva upraveného v čl.
30 ods. 1 ústavy. Rovnako, ako nemožno občana donútiť, aby sa referenda zúčastnil, aj keď
o jeho vyhlásenie v petícii žiadal, nemožno vytvorenie podmienok pre realizáciu základného
práva účasti na referende spájať s porušením tohto práva ako takého.
V konaní o podnete, v ktorom jeho pisateľ namietal porušenie základného práva
upraveného v čl. 30 ods. 1 ústavy v dôsledku nevyhlásenia referenda prezidentom
republiky, ústavný súd preskúmal a vyhodnotil:
- či boli splnené zákonom upravené podmienky pri zostavovaní petície požadujúcej
vyhlásenie referenda,
- či bola splnená podmienka vyplývajúca z čl. 95 ústavy, teda či petíciu zákonným
spôsobom podporilo aspoň 350 000 občanov.
Ústavný súd pritom zistil, že ústavná podmienka na vyhlásenie referenda nebola
splnená, pretože rôzne nedostatky vyskytujúce sa pri zostavovaní a podpore petície (sú
konkretizované na iných miestach odôvodnenia tohto rozhodnutia) mali za následok, že
prezidentovi republiky predložená petícia 2. a 4. marca 1994, nespĺňala viaceré zákonné
podmienky, čo súčasne znamenalo, že nebola podpísaná takým počtom občanov, aký
upravuje ústava. Na základe tejto skutočnosti ústavný súd konštatuje, že nesplnením
podmienky uvedenej v čl. 95 ústavy, nevznikla prezidentovi republiky ústavná povinnosť
vyhlásiť referendum, čím zároveň ani nemohlo byť realizované právo uvedené v čl. 30 ods.
1 ústavy, z čoho logicky vyplýva, že nemohlo dôjsť k jeho znemožneniu, ako v podnete
namietal jeho pisateľ.
V.
V poradí tretí dôvod, ktorý podľa pisateľa podnetu spôsobil porušenie jeho
občianskych práv, bolo „porušenie občianskeho práva vyplývajúceho z čl. 95 ústavy o tom,
že prezident republiky vyhlási referendum, ak o tom požiada v petícii aspoň 350 000
občanov“.
Petícia, ktorou podľa čl. 95 ústavy možno žiadať o vyhlásenie referenda, nie je
osobitným druhom petície z hľadiska práva občana dosiahnuť celospoločenskú záväznosť
vôle prejavenej občanmi. V citovanom článku ústava ustanovuje, že o referendum musí
petíciou požiadať aspoň 350 000 občanov, avšak v žiadnom prípade nie menší počet,
pretože by to malo za následok nesplnenie ústavou upravenej podmienky, potrebnej na
vyhlásenie referenda. Z toho teda vyplýva, že nedodržanie ústavnej podmienky „aspoň
350 000 občanov“ podpísaných na petícii, spôsobom upraveným v zákone, v ktorej žiadajú
vyhlásenie referenda, by nebolo ústavné. Prezident republiky by porušil ústavu vtedy, ak by
vyhlásil referendum bez splnenia ústavnej podmienky vyplývajúcej z čl. 95 ústavy. Jej
obsah je nepochybný v tom, že prezident republiky ako štátny orgán, ktorý petíciu prijal, je
povinný posúdiť jej obsah a to, či boli splnené ústavou určené podmienky na vyhlásenie
referenda, pretože iba tieto skutočnosti majú vplyv na jeho ústavnú povinnosť referendum
vyhlásiť.
Rozhodujúca otázka, s ktorou sa prezident republiky musel vysporiadať pred svojím
rozhodnutím, či vyhlási, alebo nevyhlási referendum, o čo ho požiadali signatári petície
vyplývala zo zistenia, či ju podpísal ústavou určený počet občanov a tiež či súčasne boli
splnené predpoklady upravené zákonom č. 85/1990 Zb. Rovnaký význam prikladal v
dôkaznom konaní tejto zásadnej otázke aj ústavný súd.
Z jednotlivých, v rámci dokazovania, získaných písomných podkladov, ako aj
šetrením v KPR 28. - 30. septembra 1994 ústavný súd zistil, že spracovanie, vytriedenie a
zaznamenanie obsahu petičných archov preveroval Podnik výpočtovej techniky Bratislava,
a. s. (PVT) na základe Zmluvy o dielo č. uzavretej medzi KPR a PVT
9. 3. 1994 v spolupráci s komisiou ustanovenou prezidentom republiky zloženej z
pracovníkov KPR. Pritom bolo zistené, že údaje z petičných archov spracovávalo v rôznych
pobočkách PVT približne 700 pracovníkov počas 12 pracovných dní v dvoch a troch
smenách. Pri spracovaní a vyhodnocovaní údajov v petičných archoch postupoval PVT
podľa „Kritérií pre posudzovanie platnosti podpisových archov a podpisov na podpisových
archoch“, vydaných KPR 3. marca 1994. Na základe nich PVT vypracoval programové
vybavenie pre záznam jednotlivých riadkov v petičných archoch podľa organizačnej
smernice „Organizačné zabezpečenie spracovania petičných hárkov“ zo 7. marca 1994.
Podľa nej prebiehalo celé spracovanie údajov nachádzajúcich sa v petičných archoch v
jednotlivých divíziách tohto podniku. K odovzdaniu výsledkov spracovania a vyhodnotenia
údajov v petičných archoch PVT došlo na základe protokolu zo 16. marca 1994. Podľa
faktúry z 2. júna 1994 č. f. 50128, hodnota vykonaných prác predstavovala sumu
2 120 000,- Sk.
Ako vyplýva zo spisového materiálu, petičný výbor odovzdal v dvoch častiach KPR
celkom 74 obalov, v ktorých sa nachádzali petičné archy z jednotlivých častí Slovenskej
republiky (2. marca 1994 69 obalov a 4. marca 1994 5 obalov), čo spolu predstavovalo
21 589 petičných archov, na ktorých sa nachádzalo 414 825 riadkov, vyplnených rôznym
spôsobom (ďalej len „riadok“).
Z tohto počtu bolo 695 archov, obsahujúcich 15 613 riadkov vyradených, z dôvodu,
že sa v nich nenachádzal text petície, alebo také označenie, z ktorého by bolo zrejmé, aká
petícia mala byť podporená, prípadne ako zástupca petičného výboru nebol uvedený
navrhovateľ, ale iná osoba (§ 4 ods. 2 zákona č. 85/1990 Zb.). Zo zostatku 20 894 archov,
na ktorých sa nachádzalo 399 212 riadkov bolo vyradených ďalších 38 259 riadkov pre
neúplnosť údajov v mene a priezvisku a 36 632 riadkov pre nečitateľnosť mena alebo
priezviska, čo spolu predstavovalo 74 891 riadkov. Tým bolo celkove vyradených 90 504
riadkov, čo znamená, že počet uznaných riadkov bol znížený na 324 321. K ďalšiemu
vyradeniu riadkov došlo v dôsledku nedostatočných údajov o bydlisku, a to 91 364 riadkov,
čím sa počet uznaných riadkov znížil na 232 957.
Ústavný súd pri vykonávaní dôkazov na zistenie stavu veci podľa § 31 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v KPR 28. až 30.
septembra 1994 sa zameral na tieto skutočnosti:
- fyzicky prehliadol a prekontroloval 695 petičných archov a konštatoval, že ich
vyradenie z dôvodov ich neoznačenia alebo, že sa na nich nenachádzal text petície (§ 4
ods. 2 zákona č. 85/1990 Zb.) bolo opodstatnené,
- fyzicky prehliadol a prekontroloval 195 náhodne vybraných petičných archov a zistil
tento stav:
a/ 749 riadkov z nich vyradil PVT ako neplatné z dôvodu chýbajúcich niektorých zo
zákonných náležitostí, napr. meno alebo priezvisko alebo podpis, ďalej
neidentifikovateľnosť mena alebo priezviska. Z tohto počtu vyradených riadkov považoval
ústavný súd 7 nesprávne vyradených riadkov,
b/ ústavný súd pri skúmaní zvyšných riadkov z tejto náhodne vybranej skupiny zistil, že
ďalších 114 riadkov, ktoré PVT nevyradil a ponechal ich ako platné, objektívne nespĺňali
zákonné podmienky (napr. skratky mien a pod.) na to, aby boli zaradené medzi platné
riadky,
c/ ústavný súd i napriek tomu, že kritérium bydliska nebolo predmetom ich skúmania, zistil,
že vo viacerých riadkoch buď vôbec nie sú údaje o bydlisku, alebo boli iba označené
skratkami (detto). I napriek tomu boli takéto riadky PVT uznané za platné a neboli
vyradené,
d/ fotokópie archov 000 363, 000 364, 101 260, ktoré boli pri náhodnom zisťovaní
vybrané, ústavný súd považoval za potrebné pripojiť k zápisnici napísanej v KPR, a to za
účelom ich vierohodnosti. Pritom zistil, že PVT tieto archy v celom rozsahu uznal za platné,
1 keď je nepopierateľné, že vôbec nespĺňali zákonné požiadavky (išlo pravdepodobne o
občanov rómskej osady, ktorých mená, priezviská, bydlisko i podpisy sú zapísané rovnakým
písmom (i perom).
Ústavný súd pri obhliadke 195 náhodne vybraných petičných archov v KPR zistil, že
chybovosť bola 16-násobne vyššia v prospech uznania jednotlivých riadkov, ako v ich
neprospech.
V rámci dokazovania nepovažoval však ústavný súd za potrebné venovať osobitnú
pozornosť výkladu obsahu sporného pojmu „bydlisko“, pretože to nemalo význam pre jeho
rozhodnutie. Bez ohľadu na toto kritérium dospel ústavný súd k záveru, že počet platných
podpisov v petičných archoch bol najviac 324 321, teda nedosiahol počet 350 000 tak, ako
to upravuje čl. 95 ústavy na vyhlásenie referenda. V nadväznosti na pojem bydlisko vo
vzťahu k uplatneniu petičného práva ústavný súd konštatuje, že považuje za sporné
vyžadovanie presnej adresy signatára, keď zákonnou požiadavkou (§ 4 ods. 1 zákona
č. 85/1990 Zb.) je uvedenie bydliska. Podľa jeho názoru u petičného práva, ktoré je
ústavným právom občana, nemožno argumentovať súdnou, prokurátorskou, alebo
administratívnou praxou a z nej vyvodzovať zákonnú požiadavku, aby ako bydlisko bola
uvedená presná adresa signatára petície.
Súčasťou dokazovania bolo aj vypočutie svedkov, ktorými boli , prvý
námestník generálneho riaditeľa PVT Bratislava, a. s. a , vedúci odborník -
špecialista tohto podniku, ktorí podrobnejšie uviedli a vysvetlili jednotlivé skutočnosti
týkajúce sa spracovania, triedenia a vyhodnotenia údajov v petičných archoch. Podľa ich
svedeckých výpovedí, PVT ako renomovaná akciová spoločnosť, ktorá zabezpečuje
celoplošné hromadné spracovanie dát (voľby do zastupiteľských orgánov, prvá a druhá vlna
kupónovej privatizácie, RH systém a pod.) spracovala zákazku spôsobom, ktorý bol plne v
súlade s odbornými požiadavkami v tejto oblasti, bez vnášania akýchkoľvek neodborných,
resp. účelových faktov a vplyvov. Obaja svedkovia zhodne potvrdili, že PVT objektívne
spracoval a vyhodnotil údaje nachádzajúce sa v petičných archoch na základe kritérií,
obsiahnutých v smernici vypracovanej KPR (tieto boli zostavené a vychádzali výlučne zo
zákona č. 85/1990 Zb.). Výsledky, ktoré PVT zistil a spracoval si KPR osvojila, čo bolo v
konečnom dôsledku dôvodom pre rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky o
nevyhlásení referenda.
Na základe všetkých skutkových zistení ústavný súd konštatuje, že dôvodom
nevyhlásenia referenda bolo zistenie, že na petičných archoch bolo podpísaných menej ako
350 000 občanov, spôsobom, ktorý upravuje zákon č. 85/1990 Zb. Tým, že boli vyradené
riadky v petičných archoch, resp. petičné archy ako také, pre nedostatky v údajoch
uvedených v § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 85/1990 Zb., čím klesol počet platných petičných
podpisov pod 350 000, nevznikla prezidentovi republiky povinnosť vyhlásiť referendum v
V nadväznosti na zistenie ústavného súdu, že spôsobom upraveným v zákone
č. 85/1990 Zb. nepožiadalo v petícii na vyhlásenie referenda aspoň 350 000 občanov, je
potrebné zaujať stanovisko k tvrdeniu pisateľa podnetu, že nevyhlásením referenda bolo
„porušené jeho občianske právo, ako aj ostatných signatárov petície vyplývajúce z čl. 95
ústavy“.
Citovaný článok je zaradený do druhého oddielu piatej hlavy ústavy, ktorý upravuje
podmienky pre uskutočnenie referenda. Základné práva a slobody, medzi ktoré patrí aj
petičné právo, sú upravené v druhej hlave ústavy. Samotný obsah článku nemožno
považovať za materiálnu ústavnú normu, ktorá upravuje základné právo občana, pretože je
to norma procesná, ktorá určuje procesné podmienky pre konanie hlavy štátu, spočívajúce
vo vyhlásení referenda. Z uvedeného vyplýva, že ústava neobsahuje právo fyzickej osoby
(občana) na vyhlásenie referenda, a preto je neopodstatnené tvrdenie nachádzajúce sa v
podnete, že prezident republiky nevyhlásením referenda porušil občianske práva
vyplývajúce z čl. 95 ústavy. Z tohto článku možno vyvodiť, že petícia 350 000 občanov je
jednou z dvoch podmienok, splnenie ktorých je potrebné na vyhlásenie referenda; na druhej
strane nie je možné z neho vyvodiť žiadne iné občianske právo, než právo určitého počtu
občanov požiadať petíciou o vyhlásenie referenda.
VI.
Podľa § 31 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.,
ústavný súd vykonáva dôkazy potrebné na zistenie stavu veci. O vykonávaní dôkazov
primerane platia podľa § 31 ods. 4 citovaného zákona ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku. Vykonané dôkazy v zmysle § 132 O. s. p. hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo
prihliada ku všetkému, čo počas konania vyšlo najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.
Vychádzajúc z hodnotenia vykonaných dôkazov, právneho posúdenia skutkových otázok a
argumentov, nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci podnetu dospel ústavný
súd k nasledujúcim skutkovým zisteniam a právnym záverom:
1) Konanie a rozhodovanie prezidenta republiky, je všeobecne potrebné posudzovať z
hľadiska vzájomnej spätosti ústavných noriem upravujúcich jeho právomoci ako hlavy
štátu, z hľadiska jeho vzťahov k iným štátnym orgánom, pričom treba vziať do úvahy jeho
ústavnú zodpovednosť za veci celospoločenské, ako i prezumpciu správnosti rozhodnutí
ním vydávaných. Táto domnienka správnosti platí len za predpokladu, že nie je ústavným
spôsobom preukázaný opak.
2) Petičné právo, spolu s právom priamej účasti na správe verejných vecí patrí medzi tie
základné práva, ktoré svojou vážnosťou, dosahom a dôsledkami umožňuje občanom
zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo a vo vzájomnej spojitosti sú teda
významným nástrojom právneho štátu, avšak len pri dodržaní všetkých ustanovení ústavy a
zákonov, ktoré ich v celom rozsahu upravujú. Iný postup by mohol viesť k oslabovaniu
významu tohto práva, a k postupnému znižovaniu jeho vplyvu na správu verejných vecí.
3) Ústava neupravuje právo žiadneho subjektu posudzovať petíciu, ktorú prijal prezident
republiky a spochybňovať jej formálne a obsahové náležitosti. Ako orgán, ktorý petíciu
prijal, je prezident republiky povinný posúdiť jej obsah (§ 5 ods. 3 zákona č. 85/1990 Zb.)
a zistiť, či bola splnená podmienka, že petíciou o vyhlásenie referenda požiadal ústavou
určený počet občanov (čl. 95 ústavy) a či spôsob a obsah požiadania bol správne vyjadrený
v podpisových archoch petície (§ 4 ods. 1 a 2 zákona č. 85/1990 Zb.). Ďalej musí skúmať, či
predmetom požadovaného referenda nie sú základné práva a slobody, dane, odvody a štátny
rozpočet (čl. 93 ods. 3 ústavy). Ak prezident republiky zistí, že nebola splnená niektorá z
predpísaných ústavných a zákonných podmienok pre vyhlásenie referenda, nie je oprávnený
petíciou iniciované referendum vyhlásiť, a preto jeho konanie nemožno hodnotiť ako
porušenie petičného práva občana. Vyvolať právne účinky vyplývajúce z požiadaviek
uvedených v petícii môže iba taká petícia, ktorá je plne v súlade s ústavou a zákonom o
petičnom práve. V prípade petície požadujúcej vyhlásenie referenda, ústava a ani citovaný
zákon neobsahujú žiadne výnimky z požiadavky dodržania všeobecných podmienok
vzťahujúcich sa na uplatnenie petičného práva.
4) Ak ústava v čl. 95 upravuje najnižší počet občanov, ktorí môžu petíciou požadovať
vyhlásenie referenda, súčasne tým určuje nevyhnutnú ústavnú podmienku, ktorú je povinný
každý subjekt rešpektovať. Teda i každý občan, ktorý uplatňuje petičné právo smerujúce k
vyhláseniu referenda, si musí byť vedomý, že k jeho vyhláseniu môže dôjsť len vtedy, ak
bola splnená ústavná podmienka upravená v citovanom článku ústavy.
5) Na petícii, ktorá bola prezidentovi Slovenskej republiky odovzdaná 2. až 4. marca 1994 a
ktorou sa požadovalo vyhlásenie referenda podľa čl. 95 Ústavy Slovenskej republiky bolo
zhromaždených, spôsobom upraveným v § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 85/1990 Zb. najviac 324
321 podpisov občanov. Z tohto dôvodu nevznikla prezidentovi Slovenskej republiky
ústavná povinnosť vyhlásiť referendum v zmysle citovaného článku ústavy.
Vychádzajúc z týchto skutočností, rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky tak,
ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
Košice 27. februára 1995